Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 22, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/74/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823200786
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7823200786.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom B., A. XXX,
zast. Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom Košice, Ku Potoku 4, IČO:
54 725 542 proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom
Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn. 1C/35/2023 zo 14. februára 2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania.

P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.000 eur do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
(výrok II.), žalobcovi priznal nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 10.000 eur vrátane náhrady
trov konania, a to titulom náhrady škody spôsobenej žalovanou, v dôsledku porušenia práva Európskej
únie. Žalobca v podstatnom tvrdil, že jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka hasičského zboru

Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5-hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5-
hodinová pohotovosť (t.j. 24-hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“
týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Žalobca teda strávi na pracovisku bežne
240 až 264 hodín za mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Aj keď reálne v
súvislosti so služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci máj 2022 strávil viac než 263 hodín, v
rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len 176 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného
pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva Európskej únie, ktoré

záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. V súvisiacej argumentácii žalobca
poukázal na to, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej tiež len „smernica 2003/88/ES“) vo svojom
čl. 6 písm. b/ zaväzuje členské štáty prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný týždenný
pracovnýčasvrátanenadčasovneprekročil48hodín.Podľajehonázoru, hocžalovanávpríloheč.4zák.
č. 315/2001 Z. z., o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení neskorších zmien a doplnkov, deklarovala,
že do jeho znenia premietla (tiež) smernicu 2003/88/ES, v skutočnosti tak vo vzťahu k predmetnému čl.

6 písm. b/ neurobila, nakoľko úpravou pracovného času, zvlášť nezahrnutím pracovnej pohotovosti do
služobného času, nezabezpečila dodržiavanie úniového práva na 48-hodinový pracovný čas; naopak,
umožnila taký spôsob rozvrhnutia pracovného času, pri ktorom v praxi dochádzalo a i naďalej dochádza
k porušovaniu tohto práva. Žalobca argumentačne odvodzoval zodpovednosť štátu za ujmu spôsobenúmu porušením práva Európskej únie od judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ESD), podľa ktorej
je takáto zodpovednosť súčasťou zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. V otázke povahy
spôsobenej ujmy žalobca uviedol, že sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods.

2 Občianskeho zákonníka, a to v dôsledku straty času odpočinku výkonom prác nad zmieňovanou
smernicou určený limit, pričom i v tejto otázke našiel žalobca argumentačnú oporu v rozhodovacej praxi
ESD v jeho rozhodnutí C-429/09 z 25.11.2010 vo veci A. C. proti D. E..

3. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie skutkovo vyšiel zo zistení zodpovedajúcich tvrdeniam

žalobcu o spôsobe rozvrhovania pracovného času jeho služobným úradom v rozhodnom čase a mal
preukázané tiež, že v každom mesiaci sledovaného obdobia (apríl 2020 až apríl 2023) priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu presiahol 48 hodín. Súd mal tiež za preukázané, že žalobca, ktorý je
zamestnancom hasičského zboru v štátnej službe ako hasič nepochybne v tomto období odpracoval
týždennečaspresahujúcipriemernýtýždennýpracovnýčasstanovenývčl.6písm.b/smernice2003/88/
ES,pričomslužobnápohotovosťužalobcunebolazapočítanádofondujehopracovnéhočasu,apretosa

môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov žalovanej ako dotknutého členského
štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia úniového práva.

4. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia článok 7 druhá a tretia veta, čl.
144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 bod 2 a bod 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b/, čl. 16 písm.

b/ smernice 2003/88/ES, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1
písm. h/ zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších zmien a doplnkov
(ďalej len „zákon o HZZ“), § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Na základe
vykonaného dokazovania súd dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, čo do jej právneho základu,
nestotožnil sa však s výškou žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy. Po posúdení vecnej legitimácie

žalovanej, súd dospel k záveru, že na základe prednosti komunitárneho práva v prípade jeho chybnej
aplikáciealeboopomenutiaaplikáciezostranyorgánučlenskéhoštátusamôžupoškodenéfyzickéalebo
právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody, v tomto prípade porušenia smernice 2003/88/
ES na vnútroštátnom súde priamo voči členskému štátu, t.j. voči Slovenskej republike, v mene ktorého
koná ústredný orgán verejnej správy (Ministerstvo vnútra SR), do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej

správy pre Hasičský a záchranný zbor. Súd nemal za dôvodnú námietku žalovanej o neaplikovateľnosti
smernice na tento prípad, pretože ESD v rozsudku C. uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie
sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 konštatuje, že čl. 6 písm. b/ smernice predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom

povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou
je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka (rozsudky z 5.10.2004 F. a i. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj C. body 33

až 35 a 38). Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, k záveru o nesprávnej transpozícii smernice do
vnútroštátnej úpravy, dospel súd prvej inštancie na podklade úvahy, že z § 122 zákona o HZZ vyplýva,
že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie
štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. l tohto zákona, v ktorom sa uvádza, že
„štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti

podľa § 92 ods. 2“. Napokon takáto právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa podľa úsudku súdu prvej
inštancie premietla aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Z
§ 103 zákona o HZZ v tomto smere vyplýva, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu
uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí
hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122

ods. 1 zákona o HZZ). Prvoinštančný súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky, za splnenia ktorých
majú jednotlivci právo na náhradu, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Únie (čl. 6 písm. b/ smernice
2003/88/ES) je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Doplnil, že porušenie
práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej

oblasti, z ktorej vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“
v zmysle smernice 2003/88, pričom žalobca v spornom období pracoval nad limit stanovený v zmysle
čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES. Takisto konštatoval aj splnenie tretej podmienky vzniku nárokužalobcu, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88 a ujmou,
ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný
pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. K tvrdeniu žalovanej o povinnosti súdu preveriť, či

poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť ujmu, súd poukázal na ustálenú judikatúru
ESD, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj
keď ESD rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod
hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila
výšku škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 G., C-46/93 a 48/93 B. H. C.), súčasne berie na zreteľ, že

výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený
alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu,
že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti,
alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 H. D.). Doplnil, že ESD
vo veci C-429/09 C. prihliadajúc na to, že čl. 6 písm. b/ smernice je pravidlom sociálneho práva s
osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi

ako je C. (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel
k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v
rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 C-429/09 C.). V tejto časti uzavrel, že z uvedených dôvodov

nemožnopretov(ne)konanížalobcunachádzaťžiadnypodielzodpovednostinavznikuujmyspôsobenej
mu žalovanou pri implementácii noriem práva Únie. Pokiaľ ide o samotný nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy súd konštatoval, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku,
ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti
komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení
s § 11 OZ zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej
praxe. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu,
došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu
jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Samotná závažnosť ujmy v

dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom
pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na okolnosti za ktorých
k porušeniu práva došlo. Podľa súdu právo na odpočinok je u žalobcu permanentne niekoľko rokov
porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadovali aj
nasadenie vlastného života. Súd považoval pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú a

fyzickyajpsychickynáročnú.Nanákladevyššieuvedenýchdôvodovsúddospelkzáveru,žežalobcamá
nárok na primeranú finančnú náhradu vo výške 2.000 eur, nakoľko porušením práva Únie bolo skutočne
zasiahnuté do jeho osobnostnej sféry. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca
nepreukázal, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že
by mal dopad na jeho zdravotný stav. Vzhľadom na absenciu takýchto následkov súd považoval sumu

2.000 eur za primeranú. Zobral pritom v úvahu i skutočnosť, že žalobcovi priznanú výšku nemajetkovej
ujmy súdy priznávajú v obdobných súdnych sporoch (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019). Zároveň žalovanej určil lehotu
na plnenie 15 dní v súlade s § 232 ods. 3 CSP, nakoľko žalobca na pojednávaní s takouto paričnou
lehotou v reakcii na žiadosť žalovanej o jej predĺženie súhlasil. O nároku na náhradu trov konania súd

rozhodol aplikujúc čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP ako aj ustanovenie § 255 CSP, tak, že priznal
právo na náhradu trov konania plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 % (zo súdom priznanej sumy
2.000 eur), pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu
nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri
rozhodovaní o náhrade trov bolo treba v tomto prípade ustáliť, že základom bolo konštatovanie zásahu

a vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu. Pritom súd odkazuje na nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS
170/99 a tiež na komentár k CSP (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 926).

5. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania (I. a III.), podala žalovaná

v zákonnej lehote odvolanie, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/
CSP a navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol v celom
rozsahu a priznal jej nárok na plnú náhradu trov konania. V úvodnej časti odvolania žalovaná namietala
nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu zo zodpovednosti štátu za nesprávnutranspozíciu smernice do jeho právneho poriadku. Zastávala názor, že všeobecnému súdu neprináleží
posudzovať súlad vnútroštátneho poriadku so smernicami Európskej únie, preto ani v prejednávanej
veci súd prvej inštancie nemohol posudzovať konformitu zákona o HZZ so smernicou 2003/88/ES a

cez to ani vyvodiť záver o transpozičnej nesprávnosti tejto vnútroštátnej normy. Podľa žalovanej súd
prvej inštancie sa v tomto súdnom konaní vôbec nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec
patrí posudzovanie takto nastolenej otázky. Podľa názoru žalovanej tak napadnutý rozsudok vykazuje
znaky arbitrárnosti. V ďalšej časti odvolania žalovaná namietala vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku v niekoľkých argumentačných líniách. Prvou skupinou odvolacích námietok polemizovala

so záverom súdu prvej inštancie o jej pasívnej vecnej legitimácii v spore. Argumentovala, že pre
rozhodnutie o uplatnenom nároku malo nezastupiteľný význam zodpovedanie otázky, či k rozvrhnutiu
pracovného času žalobcu spôsobom odporujúcim smernici 2003/88/ES došlo z dôvodu jej nesprávneho
prebratia do vnútroštátneho poriadku alebo nesprávnou aplikáciou vnútroštátnych noriem, ktorými došlo
k inak správnemu prebratiu tejto smernice. Akcentovala v tejto súvislosti, že povinnosť transpozície
smernice nespočíva v doslovnom prenesení jej ustanovení, alebo v nej použitých formulácií. Žiadne

ustanovenie zákona o HZZ nie je možné považovať za rozporné so smernicou 2003/88/ES. Podľa
jej názoru nemožno vylúčiť, že k vzniku protiprávneho stavu viedol nesprávny výklad zákona o
HZZ zo strany zamestnávateľa, v ktorom prípade by ale znášal zodpovednosť za prípadnú škodu
zamestnávateľ, a nie štát. Ďalšou skupinou odvolacích námietok žalovaná nesúhlasila s úvahami
súdu prvej inštancie, na podklade ktorých dospel k záveru o aplikovateľnosti smernice 2003/88/ES

na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky.
Prezentovala vlastné nazeranie na spôsob posúdenia pôsobnosti tejto smernice, podstata ktorého podľa
žalovanej spočívala na interpretácii čl. 2 ods. 2 Smernice Rady č. 89/391/EHS zo dňa 12.6.1989 o
zavádzaníopatrenínapodporuzlepšeniabezpečnostiaochranyzdraviapracovníkovpripráci,atovtom
zmysle, že podľa žalovanej je možné službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru subsumovať

pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré sú podľa tohto ustanovenia smernice 89/391/
EHS z pôsobnosti smernice 2003/88/ES, v zmysle jej čl. 1 ods. 3, vyňaté. V súvisiacej argumentácii
žalovanápoukázalanazákonomstanovenéúlohyHasičskéhoazáchrannéhozboruSRnaúsekucivilnej
ochrany, predovšetkým však v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Podľa žalovanej
nie sú závery rozhodnutia ESD vo veci C-429/09 Fuß pre posúdenie pôsobnosti smernice 2003/88/

ES na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného použiteľné preto, že
sťažovateľom v tejto porovnávanej veci bol mestský hasič, ktorého pracovný režim je odlišný od výkonu
prác príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, ktorým sú naviac poskytované
rôzne osobitné výhody - od definitívy až po systém sociálneho zabezpečenia. Žalovaná v odvolaní
spochybnila tiež záver súdu prvej inštancie o vzniku škody žalobcovi ako jedného z predpokladov pre

vznik jeho zodpovednosti. Argumentovala v tejto súvislosti, že sám žalobca vymedzil ujmu, ktorá mu
následkom porušením úniového práva vznikla, nejasne a zdôraznil, že za čas pracovnej pohotovosti
bol žalobca odmeňovaný a že počas jej výkonu, pokiaľ mu nebol nariadený služobný zásah, mohol
žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti; prakticky sa v tom čase od neho žiaden pracovný
výkon nežiadal. Odvolateľka v rámci ďalšieho odvolacieho argumentu poukázala na záver formulovaný

ESD v rozhodnutí vo veci C-46/93 B. H. F. (bod 84), v zmysle ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť,
či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a
či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala
na to, že žalobca snahu o zabránenie vzniku škody nevyvinul; neoznámil svojmu zamestnávateľovi,
že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a nedal najavo, že jej výkonom uňho dochádza k vzniku

ujmy. Preto podľa argumentácie žalovanej zamestnávateľ ani nemohol prípadnému vzniku takejto
ujmy zamedziť. Čo sa týka posúdenia, či (a v akej miere) došlo v prípade žalobcu k porušeniu
práva na maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas, žalobca nepreukázal, či skutočne pracoval
nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny
vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca

reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody,
aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky
hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo
potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6
mesiacov, čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezaoberal. Žalobca v žalobe vychádzal

len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času ako aj času odpracovanej
pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo
k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov. Napokon
žalovaná nesúhlasila ani so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou formya rozsahu priznaného odškodnenia nemajetkovej ujmy. Akcentovala akcesorickú povahu peňažného
odškodnenia, ktoré nastupuje len vtedy, keď je nemajetková ujma tak závažná, že len morálne
zadosťučinenie je pre jej odškodnenie nepostačujúce. Žalovaná považuje za neprimeranú výšku

náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobcovi súdom, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je
priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa názoru
žalovanej podstatne vyššia, uvedené vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa
názoru žalovanej v okolnostiach prípadu nebol takýto závažný následok preukázaný. Zdôraznila v tejto
spojitosti, že o závažnosti dôsledkov prípadného porušenia práve Európskej únie rozhodne nesvedčí už

len tá skutočnosť, že žalobca sa nikdy nedomáhal, aby sa od posudzovaného zásahu upustilo, ani aby
sa odstránili jeho následky. Na podporu svojich tvrdení žalovaná uviedla, že samotný súd v napadnutom
rozsudku konkrétne v bode 39 uviedol, že „...žalobca nepreukázal, že by sa tento zásah negatívne
odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav.“ Podľa
názoru žalovanej v tomto konaní sa žalobca nedomáha nápravy vytýkaného (údajne protiprávneho)
stavu do budúcna, žalobca podanou žalobou nechce dosiahnuť zlepšenie, či úpravu svojej pracovnej

pozície u zamestnávateľa, ale naopak vytvoriť priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Ak by aj súd po
vyhodnotení všetkých námietok žalovanej predsa len dospel k záveru, že smernica bola žalovanou,
resp. zamestnávateľom žalobcu uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku
akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy (keď žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne
závažná), čo podľa žalovanej bez ďalšieho je dôvodom na zamietnutie žaloby. Žalovaná podaným

odvolaním napadla tiež rozhodnutie o trovách konania, pretože je závislým výrokom, ktorý je priamo
viazaný na úspech/neúspech žalobcu/žalovanej v spore.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania. K námietke právomoci súdu uviedol, že každý vnútroštátny súd členského

štátu EÚ je v rámci svojej právomoci a voľnej úvahy povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo
najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný neaplikovať
nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu,
ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom. Každý vnútroštátny
súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť

povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie
žalovanej žalobca uviedol, že žalovaná ako členský štát a adresát smernice po vstupe SR do Európskej
únii je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia
účelu smernice. Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu
transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice do právneho

poriadku je pasívne vecne legitimovaná žalovaná štát (Slovenská republika). Za Slovenskú republiku
koná v konaní Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor.
K pôsobnosti Smernice žalobca poukázal na prípad F., v ktorom súd konštatoval, že čl. 2 ods. 2 smernice
89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej obrany ako také, ale len určité osobitné činnosti
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto

smernice (C-397/01, bod 53). Rovnako aj uznesenie ESD vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na činnosť
zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice
89/331/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za
obvyklých podmienok (bod 57). Nakoniec poukázal aj na vec C-518/15 I. G., v ktorej súd rozhodol, že
smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými

silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci
iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej
službe (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj samotnou smernicou 2003/88/ES, ktorá v
čl. 17 ods. 3 bod iii/ výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Zotrval na
argumentácii, že smernica nebola riadne transponovaná do zákona 315/2001 Z.z., pretože uplatnením

niektorých ustanovení zákona sa nedosahuje a negarantuje 48-hodinová pracovná doba pre hasičov.
Týždenný súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín
týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b/ smernice na ujmu žalobcu. Žalobca poukázal na to,
že pokiaľ ide o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry SD vyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník
skutočnenevykonávažiadnučinnosťvprospechsvojhozamestnávateľa,nepredstavujenevyhnutnečas

odpočinku na účely uplatnenia smernice 2003/88/ES (rozsudok C-514/20 bod 32). Súdny dvor dospel
k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na
svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho
rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa od nehovýkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle smernice
2003/88/ES bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej doby
(rozsudky J., C-151/02, EU:C:2003:437, bod 65; F. a i., C-397/01 až C-103/01, bod 93, ako aj H. a

i., C-14/04, body 46 až 58). Poznamenal, že ustanovenia smernice 2003/88/ES nemožno vykladať
reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice (rozsudok z 14. mája
2019, CCOO, C-55/18, body 30 až 32). Za neopodstatnenú považoval námietku žalovanej, že tabuľky
priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz (výpis z dochádzkového systému SAP žalobcu).
Evidencia pracovného času žalobcu obsahuje plánované hodiny, ako aj skutočne odpracované. Výpis

z dochádzkového systému žalobcu za ten ktorý mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného
času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softwaru SAP
skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac bez času služobnej pohotovosti. Údaj o rozdiele
medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom potvrdzuje reálne odpracované hodiny žalobcu
bez času služobnej pohotovosti, a teda neopodstatnenosť námietky žalovanej. Práve na základe týchto
údajov sa vypočítaval každý mesiac jeho služobný príjem. Žalobca sa nestotožnil so záverom žalovanej,

že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
§ 13 ods. 2 OZ. Nakoniec za nedôvodnú mal námietku žalovanej, že žalobca nevyvinul primerané úsilie
na zamedzenie vzniku škody, vychádzajúc z článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES sa nevyžaduje,
aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek
upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi

boli splnené. K priznanej výške nemajetkovej ujmy žalobca nakoniec poukázal na ustálenú rozhodovaciu
prax odvolacieho súdu - Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý k stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy
v skutkovo obdobných veciach vo svojich rozsudkoch uvádza, že: „vzhľadom na špecifickosť zásahu do
osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s
inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp.

usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti)“ - bod 6.11 rozsudku Krajského súdu Banská
Bystrica, sp. zn. 17Co/71/2022 z 26.10.2022, bod 24. rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn.
17Co/78/2022 z 23.11.2022, bod 24. rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 17Co/77/2022
zo dňa 23.11.2022).

7. V odvolacej replike žalovaná zotrvala na svojich doterajších podaniach a vyjadreniach

8. V odvolacej duplike žalobca zotrval na svojich doterajších podaniach a vyjadreniach.

9. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (II.) nebol odvolaním napadnutý, v tejto

časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle § 367 ods. 2 CSP a nebol predmetom odvolacieho
prieskumu.

10. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku I. a tiež závislému
výroku o trovách konania III.) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie

žalovanej ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
CSP), v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov (§
365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.5.2025 o 10.00 hod. v
pojednávacej miestnosti č. 210/ II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli
zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade § 219 ods. 3 CSP.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP je naplnený, ak má konanie vadu, ktorá mohla mať

zanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Odvolacímidôvodminiejelennesprávnečineúplnézistenie
skutkového stavu či nesprávne právne posúdenie veci. Rovnako je podstatný aj správny procesný
postup súdu v konaní, teda dodržanie všetkých procesnoprávnych predpisov. Inou vadou treba rozumieť
práve nedodržanie predpísaných postupov. V praxi môže ísť o postup súdu pri dokazovaní (svedok
nebol poučený, dôkaz listinou nebol prevedený v súlade so zákonom), poučenie subjektov, posúdenie

procesných otázok (strane nebola doručená písomnosť). Takéto vady považujeme za odvolací dôvod
vtedy, ak mohli spôsobiť nesprávne rozhodnutie vo veci, čo je otázkou posúdenia súdu v každom
konkrétnom prípade. Súd môže vyvodiť i záver, že napriek existencii vady v konaní, takýto postup
nemohol mať vplyv na správnosť rozhodnutia.13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové

zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP je naplnený pri mylnej aplikácii právnych predpisov

súdom na zistený skutkový stav, ktorá situácia nastáva v prípade, ak bol použitý iný právny predpis, než
ktorý mal súd správne použiť alebo bol aplikovaný síce správny právny predpis, ale tento bol nesprávne
interpretovaný, prípadne bol na zistený skutkový stav nesprávne aplikovaný, keď súd vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

15. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť
skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel pri posudzovaní svojej právomoci
na prejednanie a rozhodnutie tejto veci, v otázkach pasívnej vecnej legitimácie, nesúladu zákona o
HZZ so smernicou 2003/88/ES a naplnenia podmienok pre priznanie práva na náhradu škody z dôvodu
porušenia únijného práva.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu
súdu prvej inštancie v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovanej
uvedených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a žalovanou
namietané odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané. Odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s § 387 ods. 2 CSP a dôvody, na ktorých
podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez
akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§
387 ods. 3 veta prvá CSP). Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým

zároveň na podstatné argumenty žalovanej v podanom odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), odvolací
súd dodáva nasledovné dôvody:

17. Pokiaľ ide o žalovanou nastolenou otázkou právomoci, súd prvej inštancie dal na túto otázku
vecne správnu odpoveď v odôvodnení svojho rozsudku. Len na doplnenie jeho úvah v reakcii na

odvolaciuargumentáciužalovanej,považujeodvolacísúdzapotrebnékategorickyodmietnuťjehonázor,
že vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad vnútroštátneho práva s unijným
právom. Práve naopak, ESD vo svojej judikatúre (napr. v rozhodnutí vo veci C-456/98 Centrosteel)
explicitne požaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť preberania smerníc kontrolovali, ktorá
činnosť napokon predstavuje základný kameň, na ktorom je vystavaná jeho doktrína priamej a nepriamej

aplikácie unijných smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Výstižným je v tejto spojitosti na vnútroštátnej úrovni
tiež záver formulovaný Ústavným súdom SR v jeho rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11.10.2016,
v zmysle ktorého „...ak ide o sféru regulácie unijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s
regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu
snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie“. Inak sa

k tejto otázke nestavia ani právna teória, podľa ktorej „V prípade, že v konaní pred slovenským
súdom alebo správnym orgánom vyvstane otázka aplikácie smernice Únie, nevyhne sa tento orgán
komparácii ustanovení smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do ktorého bola smernica
transponovaná..., aby zistil, či má smernicu aplikovať nepriamym alebo priamym spôsobom. Na tento
účel by sa súdny alebo správny orgán nemal uspokojiť iba s uvedením predmetnej smernice v prílohe

slovenského transpozičného predpisu... a považovať tým smernicu za správne transponovanú, ale mal
byporovnaťkonkrétnezneniaustanoveníslovenskéhotranspozičnéhopredpisusozneniamiustanovení
transponovanej smernice“ (z publikácie G. D., G. D.: Primárne právo Európskej únie, aplikácia a výklad
práva Únie s judikatúrou, 3. vydanie, 1097s, str. 181).18. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne posúdil nastolenú otázku súladu
zákona o HZZ so smernicou 2003/88/ES a dospel k správnym záverom. V odôvodnení rozsudku

smere ozrejmil, na základe akých úvah uzavrel, že čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nebol do
transformačného zákona o HZZ prebratý správne. Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne stotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie, že zákon o HZZ svojou úpravou nielenže nereflektuje 48-hodinový
týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti a ich
usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno smelo konštatovať, zvlášť so

zreteľom na spôsob, akým žalovaná aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia zákona o HZZ interpretuje,
že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR nad tento rozsah sa v tejto úprave priamo
rátalo, spoliehajúc sa zrejme na to, že pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ES regulovaného
fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov vyňatá.

19. Vo vzťahu k námietke žalovanej, v ktorej poukazuje na to, že súd mal zohľadniť nerovnomerné

rozvrhnutie služobného času v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd konštatuje, že smernica
umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas)
referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na to,
aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Zo zákona o HZZ nevyplýva, že Slovenská republika uvedené ustanovenie

ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b/ smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda že by
maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4
mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská
republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona o HZZ ani inom zákone, upravujúcom
právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení

maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do
právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia
referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia §
86 zákona o HZZ sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí
s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené,

námietka žalovanej o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola nedôvodná,
nakoľkoustanovenieoreferenčnomobdobí,súvisiacomsmaximálnouvýmeroutýždennéhopracovného
času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaná
nemôže dovolávať jeho aplikácie. Porušenie článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES vo vzťahu k
žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ

ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor
na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho
dvora (napr. C-429/09). Súd prvej inštancie preto správne posudzoval týždenný pracovný čas žalobcu
v žalovanom období a neposudzoval ho v referenčnom období, ako to navrhuje žalovaná. Odvolací
súd sa stotožňuje s názorom sudu prvej inštancie, že pravidelne u žalobcu dochádzalo k prekročeniu

týždenného pracovného času žalobcu zohľadňujúc len reálne odpracované hodiny.

20. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. h/ CSP namietala (tiež) správnosť spôsobu právneho posúdenia otázky jej pasívnej vecnej
legitimácie v spore. Súd prvej inštancie na túto, žalovanou už v priebehu prvoinštančného konania

nastolenú otázku, odpovedal v jej neprospech, a to vo svojej podstate s vysvetlením, že z pohľadu
judikatúry ESD sa štát zodpovednosti za porušenie úniového práva (ktorá zodpovednosť je objektívna a
absolútna) nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej vyviniť, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán
konajúci v mene štátu škodu spôsobil a že ESD vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosť
štátu aj v prípadoch porušenia úniového práva zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na

podporu tohto svojho názoru súd prvej inštancie výstižne poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia
ESD vo veci C-429/09 C.. Na margo argumentácie žalovanej v odvolacom konaní, majúcej za cieľ
presvedčiť, že porušenie limitu týždenného pracovného bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou
transpozičnej normy zo strany zamestnávateľa, odvolací súd poznamenáva, že ustanovenia smernice
musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou

v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely
splnenia právnej istoty (porov. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že ani
samotná súdna prax (už vôbec nie prax v rámci realizácie súkromnoprávnych vzťahov) interpretujúcavnútroštátne právo v súlade s požiadavkami smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky
jasnosti a presnosti (rozhodnutie ESD vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku).

21. Rovnako ani právnym úvahám, na podklade ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru o
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, niet čo vytknúť. Odvolací
súd sa v tomto smere predovšetkým bez výhrad stotožňuje s jeho názorom o aplikovateľnosti čl. 6 písm.
b/ smernice 2003/88/ES (tiež) na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru SR, ktorý plne zodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal ESD v rozhodnutí vo

veci C-429/09 C.. Odvolací súd nezdieľa názor žalovanej, že len preto, že F. C. vykonával práce hasiča
v pracovnom pomere pre G. E., a teda nie v štátnej službe, nemožno závery tohto rozhodnutia vztiahnuť
na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu
ESD sa v tomto rozhodnutí jasne vyjadril k povahe práce hasičov ako takých, bez náznaku rozlíšenia,
či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a či je zamestnávateľom štát alebo
iný subjekt. Nemožno v tejto súvislosti prehliadať ani to, že v tomto rozhodnutí ESD nadväzuje na

svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už kategoricky vyjadril k spôsobu interpretácie slovného spojenia
„určité osobitné činnosti verejných služieb“, použitého pri negatívnom vymedzení pôsobnosti smernice
2003/88/ES. ESD v tomto smere vo svojom rozhodnutí vo veci C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer a iní
uzavrel, že „...výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 (bola) prijatá len
na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a

poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa
- pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy“.
Konštatoval zároveň, že „Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa
vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od záchrany zranených a chorých, ktorá je predmetom
vnútroštátneho sporu“ (pozn. odvolacieho súdu: činnosť rýchlej zdravotnej služby vykonávaná v 24-

hodinových pracovných zmenách s obdobným rozvrhnutím, ako je tomu v prejednávanej veci). Podľa
názoru ESD „Aj keď služba, ako ju popísal vnútroštátny súd, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať vrátane
pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa teda
nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v

oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z
pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, ale naopak sa na ňu použije
táto smernica“.

22. Žalovaná vo svojej argumentácii evidentne prehliadla tiež, že ESD v skutkovo veľmi podobnom

prípade C-429/09 C., ktorý sa tak stal prirodzene pilierom právneho posúdenia tejto veci, zaujal
stanovisko tiež v otázke potrebnosti preventívneho pôsobenia zamestnancov uplatňujúcich unijné
práva, vo svetle predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa judikatúry ESD (napr. vo veci
C-46/93 B. H. F. K. C.). ESD v tomto rozhodnutí vyjadril, že „pracovník sa má považovať za slabšiu
stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ

možnosť v jeho právach obmedzovať“. Ďalej uviedol, že „Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže
byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi,
keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv
na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka“. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že k
takémuto negatívnemu opatreniu zo strany zamestnávateľa došlo práve aj vo vzťahu k p. C., ktorý

požiadal o dodržiavanie 48-hodinového týždenného limitu pracovného času a v nadväznosti na to došlo
k jeho preloženiu. ESD v tomto rozhodnutí ďalej vo vzťahu k tejto veci výstižne skonštatoval, že „článok
6 písm. b/ smernice 2003/88/ES ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho
zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak
zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v

článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka
s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b/. Na podklade týchto úvah ESD uzavrel,
že „nemožno považovať za primerané požadovať od takého pracovníka, ktorému rovnako ako A. C.
vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b/ smernice
2003/88/ES,abynaúčelyuplatnenianárokunazískanienáhradytejtoškodynajprvpodalžiadosťtomuto

zamestnávateľovi“.

23. Za dôvodné nemožno považovať ani námietky žalovanej, pokiaľ ide o skutkové a právne závery
súdu prvej inštancie o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy. Svoje úvahy v týchtootázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v bodoch 35 až 39 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, pričom v kontexte odvolacej argumentácie žalovanej možno v tejto súvislosti konštatovať,
že zdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu, ozrejmil tiež dôvody,

na podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia
(body 37 až 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej
inštancie má za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo,
ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C-429/09 C. považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s
objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom),

intenzitou porušenia (týždenný pracovný čas žalobcu presiahol nad rámec 48 hodín) a jeho trvaním
(len v posudzovanom období 3 roky pred podaním žaloby), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu
peňažnou náhradou. Ostáva dodať, že súd prvej inštancie správne posudzoval výšku priznanej
nemajetkovej ujmy tiež v kontexte hierarchie iných osobnostných hodnôt a že jeho predstava o
primeranosti odškodnenia je konzistentná s výškou náhrad, ktoré súdy priznali v skutkovo a právne
obdobných (kolegovia žalobcu) veciach (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 11CoPr/4/2019, 5Co/163/2021, 11CoPr/4/2019,
11Co/59/2021, 11Co/38/2022, 11Co/89/2022, 11Co/222/2020, 2Co/56/2022, 2Co/152/2022).

24. Napokon neopodstatnenými sú tiež odvolacie námietky žalovanej smerujúce proti rozhodnutiu o
trovách konania. S názorom žalovanej, že nevyhovenie žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy v celom

rozsahu, je potrebné z hľadiska rozhodnutia o trovách konania v danom prípade posúdiť ako (pomerný)
procesný neúspech žalobcu, sa odvolací súd nemohol stotožniť. Na úvod svojej argumentácie v tejto
otázke odvolací súd kriticky poznamenáva, že nesprávnosť právneho uvažovania žalovanej, pokiaľ ide
o rozhodnutie o trovách konania, má celkom nepochybne pôvod v nejasnej právnej úprave, ktorá bola
zavedená rekodifikáciou procesného poriadku. Pokiaľ totiž predchádzajúci procesný predpis (zákon

č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok účinný do 30.6.2016) vo svojom § 142 ods. 3 výslovne
upravoval, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu,
mala strana nárok na plnú náhradu trov konania, aj pokiaľ bola v spore čiastočne neúspešná, v
súčasnosti platný sporový poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad evokuje predstavu,
že od tohto usporiadania zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii a už aj v právnej praxi sa však

takéto nazeranie na zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová procesná úprava
predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho usporiadania. Tento
názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu alebo na znaleckom
posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť a preto prípadné nevyhovenie žalobe v celom jej
rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech (pozri Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok.

Komentár, Praha: C.H.Beck, 2016, str. 926). Premietnutím tohto spôsobu nazerania na prejednávaný
prípad odvolací súd uzavrel, že pokiaľ je forma a rozsah ochrany pred porušením práva Európskej únie
štátom, včítane výšky relutárnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu tým spôsobenú, v konečnom dôsledku
výsledkom úvahy súdu o primeranosti formy a výšky náhrady, možno mať za to, že nepriznanie peňažnej
náhrady v celom uplatnenom rozsahu nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu, a tak je namieste v

rozhodnutí o trovách konania aplikovať § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z týchto dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie,
priznávajúce plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu,
vecne správne.

25. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil rozsudok v napadnutých výrokoch
ako vecne správny.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania

proti žalovanej, ktorá nemala úspech v odvolacom konaní. Odvolací súd nevzhliadol dôvody osobitného
zreteľa na aplikáciu § 257 CSP.

27. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).