Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 16, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/96/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7923201968
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7923201968.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Adriany Murínovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: por. A. B. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C., D. XXX/XX, zast. Advokátska kancelária prof. JUDr. Jánom Klučka, CSc., s.r.o. so sídlom
Košice, Ku potoku 4, IČO: 54 725 542, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Klučka,CSc.,
proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6.500,- €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
13C/7/2023-184 zo dňa 17.1.2024 Okresného súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- €, do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku
(I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti
žalovanému v 100 % rozsahu (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody (nemajetkovej ujmy)

vo výške 6.500,- € podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, spôsobenej mu žalovaným porušením
práva Európskej únie. Žalobca žalobu skutkovo odôvodnil tým, že v období od 25.5.2020 do 24.5.2023
vykonával štátnu službu ako príslušník Hasičského a záchranného zboru SR, s miestom zaradenia na
pracovisku Hasičská stanica v Trebišove, pričom služobný úrad rozvrhoval jeho pracovný čas tak, že
na 16,5 hodinovú pracovnú zmenu, počas ktorej vykonával riadnu službu, nadväzovala 7,5 hodinová
pracovná pohotovosť, t.j. 24 hodinové zmeny v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného
pracovného času pravidelne prekračoval 48 hodín. V súvisiacej argumentácii žalobca poukázal na to,

že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej tiež len „smernica 2003/88/ES“) vo svojom čl. 6 písm. b) zaväzuje
členské štáty prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný týždenný pracovný čas vrátane
nadčasov neprekročil 48 hodín. Podľa jeho názoru, hoc žalovaný v prílohe č. 4 zákona č. 315/2001
Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších zmien a doplnkov deklaroval, že do jeho
znenia premietol (tiež) smernicu 2003/88/ES, v skutočnosti tak vo vzťahu k predmetnému čl. 6 písm. b)
neurobil, nakoľko úpravou pracovného času, zvlášť nezahrnutím pracovnej pohotovosti do služobného

času, nezabezpečil dodržiavanie úniového práva na 48 hodinový pracovný čas; naopak umožnil taký
spôsob rozvrhnutia pracovného času, pri ktorom v praxi dochádzalo a i naďalej dochádza k porušovaniu
tohto práva. Žalobca argumentačne odvodzoval zodpovednosť štátu za nemajetkovú ujmu spôsobenú
mu porušením práva Európskej únie nesprávnou transpozíciou smernice 2003/88/ES od judikatúrySúdneho dvora Európskej únie (ESD), podľa ktorej je takáto zodpovednosť súčasťou zmlúv, na ktorých
je Európska únia založená. V otázke povahy spôsobenej ujmy žalobca uviedol, že sa domáha náhrady
za nemajetkovú ujmu spôsobenú stratou času na odpočinok a regeneráciu pracovných síl výkonom prác

nad zmieňovanou smernicou určený limit, čo je v rozpore s právom Európskej únie. Službu vykonáva
na mieste určenom zamestnávateľom (služobným úradom), kde musí byť fyzicky prítomný a pripravený
okamžite plniť svoje povinnosti. V tomto čase je odlúčený od svojho súkromného sociálneho prostredia,
rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa vlastným potrebám a organizovať si svoj
súkromný čas a program, je prakticky vylúčená. Žalobca zdôraznil, že v spoločnosti plní zodpovedné

úlohy,apretojedôležité,abymaldostatočnúmožnosťpoprácisiodpočinúť,alejehoprávonaodpočinok
je niekoľko rokov sústavne porušované. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany
žalovaného došlo u neho k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku: 1/ zásahu do práva na ochranu
zdravia (čl. 40 Ústavy SR), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku
vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce, nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom

alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie, 2/ zásahu do práva na
súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), lebo musel reálne odpracovať viac času ako bol
povinný v zmysle citovanej smernice, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal
o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, aktivitám, ktoré
nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Žalobca argumentačnú oporu našiel v rozhodovacej praxi ESD,

predovšetkým však v jeho rozhodnutí C- 429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci E. F. proti G. H.. Taktiež
poukázal na rozsudok ESD vo veci C- 437/05, B. I. a rozsudok zo dňa 5.10.2004, C- 397/01 až 403/01,
J. D..

3. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie skutkovo vyšiel zo skutkových zistení zodpovedajúcich

tvrdeniam žalobcu o spôsobe rozvrhovania pracovného času jeho služobným úradom v rozhodnom
čase a mal preukázané tiež, že v každom mesiaci žalovaného obdobia priemerný týždenný pracovný
čas žalobcu presiahol 48 hodín. Žalobca v stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby
spadajúcej do verejného sektora, nepochybne v tomto období odpracoval týždenný pracovný čas
presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, pričom

služobná pohotovosť u žalobcu nebola započítaná do fondu jeho pracovného času, a preto sa môže
dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov žalovaného ako dotknutého členského štátu
s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia úniového práva. Súd prvej inštancie
na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, §
92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h), § 103 ods. 5 a § 122 ods. 1 a 2 zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom

a záchrannom zbore v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej tiež len „zákon o HZZ“), § 11 a §
13 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a čl. 1 bod 2, čl. 1 bod 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b)
a čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že
žalovaný vo vnútroštátnej úprave náležite nepremietol 48 hodinový limit týždenného pracovného času
vyplývajúci z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a že zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi

porušením tohto práva Európskej únie. Súd konštatoval v tejto súvislosti, že zodpovednosť členských
štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna, a teda členský štát sa jej
nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán
konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. O pasívnej vecnej legitimácii žalovanej Slovenskej
republiky súd prvej inštancie nemal pochybnosti a považoval za nesporné, že žalovaný je pasívne

vecne legitimovaným subjektom v konaní, nakoľko ako členský štát EÚ je zodpovedný za dodržiavanie
a rešpektovanie práva Európskej únie a je garantom právnej úpravy vykonávanej zákonom č. 315/2001
Z.z. Žalobca sa svojho nároku na náhradu škody v prípade porušenia úniového práva, resp. právne
záväzných aktov Únie, v tomto prípade smernice 2003/88/ES môže domáhať na vnútroštátnom súde
priamo voči členskému štátu, t.j. Slovenskej republike, v mene ktorého koná Ministerstvo vnútra SR

ako ústredný orgán verejnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a
záchranný zbor. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku k záveru o nesprávnej transpozícii smernice
do vnútroštátnej úpravy dospel súd prvej inštancie na podklade úvahy, že z ust. § 85 zákona o HZZ
(podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu
a je k dispozícii služobnému úradu, pričom „Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne) a z § 92

zákona o HZZ (podľa ktorého služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe
v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby
podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej
služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnejslužby je najviac 24 hodín v služobnom dni) vyplýva, že služobná pohotovosť podľa zákona o HZZ sa
nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje
na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Súd

prvej inštancie na podporu tohto interpretačného záveru poukázal tiež na ust. § 122 zákona HZZ, ktorý
spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. l tohto zákona, v ktorom
sa uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené podmienky, za ktorých

majú jednotlivci právo na náhradu, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Únie (Čl. 6 písm. b/ smernice
2003/88/ES) je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi porušením čl.
6 písm. b) smernice 2003/88/ES a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, existuje priama
príčinná súvislosť. Doplnil, že porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore
s judikatúrou ESD v danej oblasti, z ktorej jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES, pričom žalobca v spornom období
odpracoval nad limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Takisto konštatoval aj
existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi porušením a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku
straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený
týmto ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej

pohotovosti do pracovného času. Doplnil, že ESD vo veci C-429/09 G. Fuss prihliadajúc na to, že čl.
6 písm. b) smernice 2003/88/ES je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa
nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuss (hasič), zohľadňujúc tiež,
žepracovníkjeslabšoustranouvrámcipracovnoprávnehovzťahu,pretojenutnézabrániťtomu,abymal
zamestnávateľmožnosťhovjehoprávachobmedzovať(body76až87rozsudkuC-429/09Fuss).Pokiaľ

ide o samotný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže tento nie je zákonnou úpravou vymedzený
reštriktívne,tedatak,abyhobolomožnépriznaťlenzavopreddefinovanénásledky,malzato,žežalobca
v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, bol ukrátený o právo na
primeraný odpočinok a voľný čas, ktorý mohol stráviť s blízkymi, mohol ho venovať rozvíjaniu osobných,
rodinných a priateľských vzťahov, fyzicky a psychicky regenerovať a načerpať nové sily. Podľa názoru

súdu prvej inštancie nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času žalobcu, bez akejkoľvek pochybnosti došlo k zásahu do jeho práva na súkromie a do rodinného
života i práva na ochranu jeho zdravia (spočívajúceho predovšetkým v porušení práva na primeranú
dobu odpočinku), za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu
zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry ESD za závažný zásah, keď ide o nevratný stav straty

niekoľko stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné
konštatovanie porušenia práva ani morálna satisfakcia (ktorou súdna prax rozumie predovšetkým
ospravedlnenie) nie sú dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé
odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Súd prvej inštancie za primeranú a postačujúcu na zmiernenie
následkov považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- € a v tomto rozsahu priznal žalobcovi

uplatnený nárok, pričom prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá žalobcovi zásahom vznikla, vyvolané
následky, okolnosti zásahu a v neposlednom rade i na výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznávanú
všeobecnými súdmi v iných provnateľných prípadoch pri aplikácii ust. § 13 OZ (napr. rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020, 6Co/163/2021 zo dňa 14.4.2022,
9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019 a 5Co/163/2021). V prevyšujúcej časti

žalobu zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal žiadne mimoriadne dôvody, napr. že by tento zásah
sa negatívne odrazil na jeho zdravotnom stave, resp. že v dôsledku zásahu nemohol plnohodnotne
zabezpečiť starostlivosť o zdravotne postihnutého, imobilného, starého rodinného príslušníka rodiny,
čo by podľa názoru súdu prvej inštancie odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššej
sume. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 Civilného

sporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP“)vspojenísčl.4ods.2ZákladnýchprincípovCSPplnýmprocesným
úspechom žalobcu v spore, a aj napriek tomu, že mu priznal len časť uplatneného práva, keďže
stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, preto priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s odkazom tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
475/2018 zo dňa 4.2.2021 a uviedol, že v súlade s § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov rozhodne

samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

4. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania (I. a III.), podal žalovaný
v zákonnej lehote odvolanie, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b),d), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok v napadnutej časti zmenil
a žalobu zamietol a priznal mu nárok na plnú náhradu trov konania proti žalobcovi. V prvom rade
žalovaný namietal porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého
rozsudku a citoval z judikatúry Najvyššieho súdu SR (4Cdo 171/2005 zo dňa 27.4.2006, 2Cdo/5/1997)
a Ústavného súdu SR (III.ÚS 119/03, I.ÚS 335/2006). Podľa názoru žalovaného napadnutý rozsudok
vykazuje znaky arbitrárnosti, keď súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil zrejmé prekážky vo svojom
postupe v tomto konaní a dostatočne sa nezaoberal oprávnenými námietkami žalovaného, naopak

priznal žalobcovi nárok na náhradu škody bez presvedčivého odôvodnenia, iba na základe uznaného
všeobecného nároku z titulu bez právneho zmocnenia konštatovaného porušenia práva Európskej únie,
čo však podľa žalovaného tvorí iba predpoklad pre priznanie náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy.
Namietal ďalej nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu zo zodpovednosti štátu
za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho právneho poriadku, zastávajúc názor, že všeobecnému
súdu neprináleží posudzovať súlad vnútroštátneho poriadku so smernicami Európskej únie, preto ani v

prejednávanej veci súd nemohol posudzovať konformitu zákona o HZZ so smernicou 2003/88/ES a cez
to ani vyvodiť záver o transpozičnej nesprávnosti tejto vnútroštátnej normy. Žalovaný v tejto súvislosti
zároveň vytkol napadnutému rozsudku nedostatočné odôvodnenie záveru o porušení práva Európskej
únie. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj otázku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v tomto konaní ako jednu z rozhodujúcich skutočností, čo bez ďalšieho predstavuje odvolací

dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. K námietke pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že je
nevyhnutnérozlišovaťmedziSlovenskourepublikouaMinisterstvomvnútraSRakodvomisamostatnými
subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať.
Súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou
smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti

kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice.
Zdôraznil v tejto súvislosti, že v prvom prípade ide o transponovanie, t.j. prebratie konkrétneho znenia
alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu, ktoré je premietnuté do
podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice v súlade. Ak
sa teda žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR nesprávne

prebrala smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., musel práve žalobca preukázať, v čom
vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať,
že smernica 2003/88/ES bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z.z.
v znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t.j. po prebratí) smernice 2003/88/ES. Žalovaný sa
domnieva, že len takouto konfrontáciou by bolo možné zaoberať sa správnosťou alebo nesprávnosťou

prebratiasmernice2003/88/ES.Podľanázoružalovanéhonebolojehopovinnosťouskopírovaťdoslovné
znenie každého ustanovenia smernice 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z.z., aj vzhľadom na
priamy účinok smernice Európskej únie. Inak povedané, žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z.
nie je možné považovať za rozporné so smernicou 2003/88/ES. V druhom prípade ide o aplikáciu,
t.j. použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Porušenie smernice preto môže byť

spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice (napr.
zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Inak povedané, smernica môže byť
do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t.j. aplikácia) môže
byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia smernice
by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. V tomto rozsahu je preto

podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aby sa prebratie a aplikácia smernice rozlišovali, nakoľko aj
nesprávne prebratá smernica môže byť u rôznych adresátov aplikovaná správne a naopak. Súd prvej
inštancie celkom opomenul, že žalovaný pri preberaní smernice de facto neporušil žiadne predpisy,
preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda, a tým ani jeho zodpovednosť
za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní. Navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú z

pracovnoprávneho vzťahu, pričom mzdový nárok sa „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej
ujmy. V tejto súvislosti opätovne pripomenul, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice
2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika nemôže
niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah
žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovanou je v tomto konaní Slovenská republika, ktorá má podľa

žalobcu zodpovedať za škodu vzniknutú nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) smernice 2003/88/ES.
Slovenská republika však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii
smernice 2003/88/ES podieľal. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik
škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra SR,resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej
republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho
zamestnanca. Ak niet pochýb o tom, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra SR sú dva samostatné

a nezávislé subjekty právnych vzťahov, potom nie je možné dospieť k inému záveru, než k tomu,
že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je
možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný
pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za
správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. S ohľadom na zamieňanie

Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra SR ako dvoch samostatných subjektov pristupuje ďalší dôvod
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne
právne posúdil aj pôsobnosť smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného
času, nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca
(negatívne vymedzenie pôsobnosti v čl. 2 ods. 2 smernice). Mal za to, že táto oblasť je v plnej miere

v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Nestotožnil sa s názorom a právnym posúdením súdu prvej
inštancie v otázke splnenia podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody z dôvodu porušenia
práva Únie. Argumentoval, že pre zhodnotenie oprávnenosti nároku žalobcu v zmysle čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES je potrebné vypočítať priemerný čas žalobcu v sledovaných referenčných
obdobiach. Ako vyplýva zo znenia čl. 6 cit. smernice, týždenný pracovný čas použitý na kontrolu

dodržiavania maximálneho limitu sa môže spriemerovať. Citoval čl. 19, odsek 5, 15 a 16 preambuly a
čl. 1 ods. 2 písm. a), čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88/ES a poukázal na to, že smernica 2003/88/ES
jasne vymedzuje, čo je to pracovný čas a zároveň ho oddeľuje od času odpočinku. Cieľom smernice
nie je, aby sa do maximálneho týždenného pracovného času započítaval aj čas odpočinku, inak by ho
nerozlišovala.Právenaopak,smernica2003/88/ESpovažujezapotrebné,abymalpracovníkdostatočný

čas na odpočinku a zároveň stanovuje hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného
času. Čl. 6 smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o
doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica
48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16 písm. b) o referenčnom období
nepresahujúcom štyri mesiace. Poukázal na to, že požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7,

nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar. Príslušníci Hasičského a záchranného
zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia osôb a ochrane majetku,
a preto je nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice 2003/88/ES. Jednu z
nich ustanovuje smernica 2003/88/ES v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), ktoré ust. povoľuje, aby sa
členské štáty odchýlili od čl. 16 smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné obdobie v zmysle čl.

19 odchylne. Podľa ust. § 86 ods. 1 zákona o HZZ „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov“. Nakoľko smernice nepredpokladajú svoju doslovnú transpozíciu do právnych poriadkov
členských štát, mal žalovaný za to, že predmetná časť smernice bola do právneho poriadku Slovenskej
republiky transponovaná správne, zároveň neodporuje žiadnej časti smernice 2003/88/ES a preto je

nevyhnutné, aby na ňu pri výpočtoch bolo prihliadnuté. V zmysle uvedeného pojem „priemerný“ je
nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a
teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Súd prvej
inštancie sa nezaoberal/opomenul zaoberať pojmom „priemerný“ v čl. 6 smernice. Podľa žalovaného
maximálny týždenný pracovný čas, s poukazom na čl. 16 písm. b, čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a

čl. 19 smernice 2003/88/ES je nevyhnutné vypočítať ako priemer za 4 - mesačné, resp. 6 - mesačné
referenčné obdobie a v tejto súvislosti odkázal na výpočty uvedené vo vyjadrení k žalobe zo dňa
13.7.202 a opätovne namietal, že vo vzťahu k žalobcovi nebola smernica porušená, nakoľko žalobca
ani v jednom referenčnom období neprekročil priemerný týždenný pracovný času v zmysle smernice, a
preto nie je žiadny dôvod priznať mu nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva Európskej únie.

Žalovaný v odvolaní spochybnil tiež záver súdu prvej inštancie o vzniku škody žalobcovi ako jedného z
predpokladov pre vznik jeho zodpovednosti. Argumentoval v tejto súvislosti, že sám žalobca vymedzil
ujmu, ktorá mu následkom porušením úniového práva vznikla, nejasným spôsobom a zdôraznil, že za
čas pracovnej pohotovosti bol žalobca odmeňovaný a že počas jej výkonu, pokiaľ mu nebol nariadený
služobný zásah, mohol žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti; prakticky sa v tom čase

od neho žiaden pracovný výkon nežiadal. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce,
ktorou mu kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd prvej inštancie
napriek uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť vykonávaná žalobcom, zaktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo
o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V rámci ďalšieho odvolacieho
argumentu žalovaný poukázal na záver formulovaný ESD v rozhodnutí vo veci C-46/93 Brasserie du

Pécheur (body 84 a 85), v zmysle ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila
primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov,
musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané
úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky K. a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Žalovaný v

tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca snahu o zabránenie vzniku škody nevyvinul; neoznámil svojmu
zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a nedal najavo, že jej výkonom uňho
dochádza k vzniku morálnej ujmy. Preto zamestnávateľ ani nemohol prípadnému vzniku takejto ujmy
včas zamedziť alebo aspoň obmedziť jej rozsah. Napokon žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom, akým
sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou formy a rozsahu priznaného odškodnenia nemajetkovej
ujmy. Akcentoval akcesorickú povahu peňažného odškodnenia, ktoré nastupuje len vtedy, keď je

nemajetková ujma tak závažná, že len morálne zadosťučinenie je pre jej odškodnenie nepostačujúce.
Podľa názoru žalovaného v okolnostiach prípadu nebol takýto závažný následok preukázaný. Zdôraznil
v tejto spojitosti, že o závažnosti dôsledkov prípadného porušenia práve Európskej únie rozhodne
nesvedčí už len tá skutočnosť, že žalobca sa nikdy nedomáhal, aby sa od posudzovaného zásahu
upustilo ani aby sa odstránili jeho následky. Podľa názoru žalovaného v tomto konaní sa žalobca

nedomáha nápravy vytýkaného (údajne protiprávneho) stavu do budúcna, žalobca podanou žalobou
nechce dosiahnuť zlepšenie, či úpravu svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa, ale naopak vytvoriť
priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Ak by aj súd po vyhodnotení všetkých námietok žalovaného
predsa len dospel k záveru, že smernica bola žalovaným, resp. zamestnávateľom žalobcu uplatňovaná
nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy

(keď žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná), čo podľa žalovaného je bez ďalšieho
dôvodom na zamietnutie žaloby. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP
žalovaný namietal, že súd prvej inštancie v konaní porušil viaceré zásady, na ktorých je budovaný civilný
proces, pričom okrem zásady hospodárnosti, keď žalobcovi zastúpenému kvalifikovaným právnym
zástupcom prítomným pri výpovedi žalobcu, ktorý nemal na žalobcu žiadne otázky a po zodpovedaní

otázok položených súdom, po možnosti žalobcu zdôvodniť svoj nárok v žalobe a tiež aj v replike, vytvoril
žalobcovi ďalší priestor na doplnenie skutočností preukazujúcich jeho nárok, nakoľko súd prvej inštancie
mal za to, že žalobca doposiaľ dostatočne neodôvodnil výšku nároku – porušil aj 2/ zásadu rovnosti strán
konaniaa3/prejednaciuzásadu(zásaduformálnejpravdy),keďsúdskúmalenstavpredloženýstranami
sporu, a teda nemôže vyzývať ktorúkoľvek zo sporových strán na doplnenie dôkazov z dôvodu, že

žalobca doposiaľ neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný podaným odvolaním napadol tiež rozhodnutie
o trovách konania (III. výrok rozsudku), zastávajúc názor, že nárok bol žalobcom nesprávne uplatnený
a v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel
podanému odvolaniu, musí byť výrok o trovách konania ako závislý výrok, ktorý je priamo viazaný na
úspech/neúspech žalobcu, v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. K vznesenej námietke nedostatku
právomoci súdu zdôraznil, že každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred
vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou

normou. Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného považoval za nedôvodnú,
nakoľko Slovenská republika ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej
únie je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia
účelu smernice, ako aj za správnu transpozíciu smernice 2003/88/ES. V konaní o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne

legitimovaná žalovaná Slovenská republika (štát), za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný
orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z.
o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a
ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore
v znení neskorších predpisov. Žalobca zároveň uviedol, že rozhodovacia prax všeobecných súdov

vyriešila aj túto otázku nastolenú žalovaným, pričom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach
11Co/90/2022 zo dňa 31.5.2023, z ktorého citoval právny názor: „Súd prvej inštancie na túto, žalovaným
už v priebehu prvoinštančného konania nastolenú esenciálnu otázku, odpovedal v jeho neprospech, a
to vo svojej podstate s vysvetlením, že z pohľadu judikatúry ESD sa štát zodpovednosti za porušenieunijného práva nemôže zbaviť a že ESD vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj
v prípadoch porušenia unijného práva zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na podporu
tohto svojho názoru súd prvej inštancie výstižne poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia ESD vo

veci C-429/09 Fuss. Už len takýmto zdôvodnením súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu
uspokojivo zodpovedal žalovaným nastolenú otázku jeho vecnej legitimácie“. K pôsobnosti smernice
2003/88/ES a súvisiacej argumentácii žalovaného žalobca poukázal na to, že významom a výkladom
článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD, výklad ktorých je všeobecne
záväzný a s ktorým je tvrdenie žalovaného o tom, že sa príslušné ustanovenia smernice na prípad

žalobcu nemôžu aplikovať, v nesúlade. V prípade Pfeiffer ESD konštatoval, že „Čl. 2 ods. 2 Smernice
89/391/ES nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice“ (C-397/01, bod 53). V dôsledku toho výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS
bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej
bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu

- napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre záchranné
tímy (bod 55 rozsudku). Rovnako aj uznesenie ESD prijaté vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na činnosti
zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice č.
89/131/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za
obvyklých podmienok (bod 57). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru ESD, spomenul vec C-518/15 R. Matzaka,

v ktorej ESD takisto rozhodol, že „Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru,
aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti
požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti
viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým

rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené
aj smernicou 2003/88/ES, ktorá v čl. 17 ods. 3 bod iii/ výslovne uvádza aj protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany. Okrem toho pripomenul, že takáto úprava by nemala žiadny zmysel, pokiaľ
by bola takáto činnosť ako celok vylúčená zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by
sa na ňu nevzťahovala ani smernica 2003/88/ES. Z týchto dôvodov žalobca nesúhlasil s tvrdením

žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany
vykonávané hasičským a záchranným zborom a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48 hodinovú
priemernú týždennú pracovnú dobu podľa čl. 6 ods. 2 písm. b) smernice 2003/88/ES. K namietanému
nesprávnemu prebratiu smernice 2003/88/ES uviedol, že slovenský zákonodarca rozhodol, že smernica
bude transponovaná do zákona č. 315/2001 Z.z., čo výslovne potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6.

Žalobca tvrdí, že niektoré ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. sú v rozpore so smernicou, pretože
ich uplatnením sa nedosahuje a negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre hasičov. Týždenný
súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím
dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice na ujmu žalobcu. Pre úplnosť dodal, že k žalobe priložil
prehľady týždennej dochádzky (výpis z dochádzkového systému SAP), z ktorých vyplýva, že súčet

jeho služobného času nadobudnutého v dôsledku výkonu štátnej služby a nariadených služobných
pohotovostí pravidelne prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalobca tvrdí, že nakoľko
služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času spolu s rozvrhnutým
týždenným služobným časom pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES. V súvislosti s odkazom na príslušnú judikatúru ESD, označil rozhodnutia vo

veci C-429/09 G. Fuss, C-437/05 J. Vorel, vo veci lekárskych záchranárov rozsudok C-397/01 Pfeiffer, z
ktorých citoval právny názor. Poukázal na to, že vo všetkých prejednávaných prípadoch Súdny dvor EÚ
považoval pracovnú pohotovosť na pracovisku za súčasť pojmu pracovný čas. Na základe argumentácie
žalobcu, ako aj z vybranej judikatúry ESD vyplýva, že zákon o HZZ nesprávne transponoval smernicu
2003/88/ES, pretože za súčasť pracovnej služobnej doby hasičov zákon nepovažuje ich pracovnú

pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 a 2 smernice. Na základe toho potom súčet
riadnej služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48 hodinového priemerného
pracovného času, ktorý požaduje čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Ide teda o porušenie úniového
práva, ktoré zakladá žalobcovi uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa §
13 ods. 2 OZ. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo

(t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je namieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti zaneoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie
ust. § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len

príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
K náhrade škody a výške nemajetkovej ujmy uviedol, že v rozpore s judikatúrou ESD je odvolacia
argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná
súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal o
náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako

príslušníkaHasičskéhoazáchrannéhozborusavzťahujejudikatúraESD(C-429/09aC-445/06),zktorej
vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky
využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti
alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru ESD by bol výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený,
ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje

práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má
základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené. S námietkou žalovaného o neprimeranosti

priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa žalobca nestotožnil. V tejto súvislosti poukázal na
ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu Banská Bystrica a jeho rozhodnutia v skutkovo obdobných
veciach, napr. rozsudky sp. zn. 17Co/71/2022 zo dňa 26.10.2022, 17Co/78/2022 zo dňa 23.11.2022 a
17Co/77/2022 zo dňa 23.11.2022.

6. Žalovaný v odvolacej replike k vyjadreniu žalobcu poukázal na svoju doterajšiu argumentáciu
a v plnom rozsahu sa pridržal dôvodov podaného odvolania a taktiež všetkých svojich vyjadrení a
podaní. Podľa názoru žalovaného žalobca doposiaľ dostatočne neodôvodnil výšku nároku a neuniesol
v konaní dôkazné bremeno. Žalobca nepreukázal také dôsledky vo svojom osobnom živote, ktoré by
odôvodňovali vznik a výšku nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok

zmeniť tak, že odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

7. Žalobca na odvolaciu repliku žalovaného nereagoval.

8. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (II.) nebol odvolaním napadnutý, v tejto
časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP a nebol predmetom odvolacieho
prieskumu.

9. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (vyhovujúcemu výroku I. a závislému výroku III. o trovách

konania) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako
podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a dospel k záveru, že procesné podmienky konania boli v danom prípade

splnené a že súd prvej inštancie vo svojom procesnom postupe nepochybil a správne vec posúdil po
skutkovej i právnej stránke; preto odvolanie žalovaného z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov
nemožno považovať za opodstatnené.

10. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 16.4.2025 o

10:05 hod., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a
webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s ust.
§ 387 ods. 2 CSP a dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie

súduprvejinštancie,považujebezakýchkoľvekvýhradzavecnesprávne(§387ods.1CSP),atiežúplné
zhľadiskavšetkýchkľúčovýchotázoknastolenýchvpriebehukonaniapredsúdomprvejinštancieoboma
procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutéhorozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta
druhá CSP), odvolací súd dodáva nasledovné dôvody:

12. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu
súduprvejinštanciezhľadiskarešpektovaniajehoprávanariadneodôvodnenierozhodnutia.Žalovanýv
odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne postrádal vysvetlenie úvah, ktorými sa súd prvej inštancie
riadil pri posudzovaní svojej právomoci na prejednanie a rozhodnutie tejto veci a vo svojich záveroch o

nesúlade zákona č. 315/2001 Z.z. so smernicou 2003/88/ES.

13. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

14. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov

dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v cit. ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky
na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a
spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti
boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a
na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd

ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu
na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou
súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom
podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom
len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku

riadneho odôvodnenia nespĺňa.

15. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada

konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S týmto názorom
sa stotožnil aj Ústavný súd SR (porov. rozhodnutia I.ÚS 364/2015, II.ÚS 184/2015, III.ÚS 288/2015 a
I.ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho

súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli
účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať
aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia

predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej
procesné práva v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f/ CSP, do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) len v celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne

odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém”(pozriSutyazhnik
protiRusku,rozsudokzroku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm.
b) CSP (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd
prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (porov. uznesenie Najvyššieho

súduSRsp.zn.5Cdo/84/2017zodňa25.10.2017).IÚstavnýsúdSRvzmyslesvojejjudikatúrypovažuje
za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej
alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV.ÚS 150/03,
I.ÚS 301/06). K otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné,sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. 29Cdo 2543/2011 zo dňa
25.6.2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 100/2013. Prezentoval v
ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie

sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale
predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu
odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho
odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa
obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

16. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe;
z ich tvrdení a argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo
vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho
- ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami

formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil
výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného
skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia
odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani
za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu

námietku žalovaného smerujúcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len
ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá nezakladá nesprávnosť
postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda
dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

17. Inak ako len nespokojnosť žalovaného so skutkovými a právnymi závermi nemožno podľa
odvolacieho súdu vnímať ani jeho námietku smerujúcu proti spôsobu odôvodnenia už zmienených
záverov súdu prvej inštancie. Pokiaľ ide o žalovaným nastolenú otázku právomoci, súd prvej inštancie
dal na ňu vecne správnu odpoveď v bode 61 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Len na doplnenie
jeho úvah v reakcii na odvolaciu argumentáciu žalovaného, považuje odvolací súd za potrebné

kategoricky odmietnuť jeho názor, že vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad
vnútroštátneho práva s únijným právom. Práve naopak, ESD vo svojej judikatúre (napr. rozhodnutie
vo veci C-456/98 Centrosteel) explicitne požaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť preberania
smerníc kontrolovali, ktorá činnosť napokon predstavuje základný kameň, na ktorom je vystavaná jeho
doktrína priamej a nepriamej aplikácie únijných smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Výstižným je v tejto

spojitosti na vnútroštátnej úrovni tiež záver formulovaný Ústavným súdom SR v jeho rozhodnutí sp. zn.
III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016, v zmysle ktorého „...ak ide o sféru regulácie unijným normotvorcom,
je potrebné túto konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade
zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných
aktoch Európskej únie“. Inak sa k tejto otázke nestavia ani právna teória, podľa ktorej „V prípade, že

v konaní pred slovenským súdom alebo správnym orgánom vyvstane otázka aplikácie smernice Únie,
nevyhne sa tento orgán komparácii ustanovení smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do
ktorého bola smernica transponovaná..., aby zistil, či má smernicu aplikovať nepriamym alebo priamym
spôsobom. Na tento účel by sa súdny alebo správny orgán nemal uspokojiť iba s uvedením predmetnej
smernice v prílohe slovenského transpozičného predpisu... a považovať tým smernicu za správne

transponovanú, ale mal by porovnať konkrétne znenia ustanovení slovenského transpozičného predpisu
so zneniami ustanovení transponovanej smernice“ (z publikácie K. G., K. G.: Primárne právo Európskej
únie, aplikácia a výklad práva Únie s judikatúrou, 3. vydanie, 1097s, str. 181).

18. Podľa zistenia odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne posúdil nastolenú otázku súladu

zákona č. 315/2001 Z.z. so smernicou 2003/88/ES a dospel k správnym záverom. V odôvodnení
rozsudku v tomto smere ozrejmil, na základe akých úvah uzavrel, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES nebol do transformačného zákona o HZZ prebratý správne. Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne
stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zákon o HZZ svojou úpravou nielen že nereflektuje 48
hodinový týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti

a ich usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno smelo konštatovať,
zvlášť so zreteľom na spôsob, akým žalovaný aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia zákona o HZZ
interpretuje, že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR nad tento rozsah sa v tejto
úprave priamo rátalo, spoliehajúc sa zrejme na to, že pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ESregulovaného fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov
vyňatá.

19. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa §
365 ods. 1 písm. h) CSP, učinil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť spôsobu právneho
posúdenia otázky jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie túto otázku posúdil
so správnym záverom, že štát je zodpovedný za porušenie úniového práva (ktorá zodpovednosť
je objektívna a absolútna), preto sa svojej zodpovednosti nemôže za žiadnych okolností zbaviť,

ani sa z nej vyviniť, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene štátu škodu spôsobil
a že ESD vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj v prípadoch porušenia
úniového práva zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na podporu tohto názoru súd prvej
inštancie výstižne poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia ESD vo veci C-429/09 Fuss. Na
margo argumentácie žalovaného v odvolacom konaní, majúcej za cieľ presvedčiť, že porušenie limitu
týždenného pracovného bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou transpozičnej normy zo strany

zamestnávateľa, odvolací súd poznamenáva, že ustanovenia smernice musia byť transponované do
vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia právnej istoty
(porov. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že ani samotná súdna prax
(už vôbec nie prax v rámci realizácie súkromnoprávnych vzťahov) interpretujúca vnútroštátne právo

v súlade s požiadavkami smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky jasnosti a presnosti
(rozhodnutie ESD vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku).

20. Rovnako ani právnym úvahám, na podklade ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru o
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, niet čo vytknúť. Odvolací

súd sa v tomto smere predovšetkým bez výhrad stotožňuje s jeho názorom o aplikovateľnosti čl.
6 písm. b) smernice 2003/88/ES (tiež) na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru SR, ktorý plne zodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal ESD
v rozhodnutí vo veci C-429/09 Fuss. Podľa názoru odvolacieho súdu ESD sa v tomto rozhodnutí jasne
vyjadril k povahe práce hasičov ako takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na

celoštátnej alebo regionálnej úrovni a či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v tejto
súvislosti prehliadať ani to, že v tomto rozhodnutí ESD nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej
sa už kategoricky vyjadril k spôsobu interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti verejných
služieb“, použitého pri negatívnom vymedzení pôsobnosti smernice 2003/88/ES. ESD v tomto smere vo
svojom rozhodnutí vo veci C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer a iní uzavrel, že „...výnimka uvedená v článku 2

ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 (bola) prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia
alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy“. Konštatoval zároveň, že „Takto popísaná služba civilnej
ochranyvužšomzmysleslova,naktorúsavzťahujeuvedenéustanovenie,sajasneodlišujeodzáchrany

zranených a chorých, ktorá je predmetom vnútroštátneho sporu“ (pozn. odvolacieho súdu: činnosť
rýchlej zdravotnej služby vykonávaná v 24 hodinových pracovných zmenách s obdobným rozvrhnutím,
ako je tomu v prejednávanej veci). Podľa názoru ESD „Aj keď služba, ako ju popísal vnútroštátny súd,
musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou
spojené možno vopred plánovať vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli

na ňu prenesené. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu
právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže
sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice
89/391, ale naopak sa na ňu použije táto smernica“.

21. Žalovaný vo svojej argumentácii evidentne prehliadol tiež, že ESD v skutkovo veľmi podobnom
prípade C- 429/09 Fuss, ktorý sa tak stal prirodzene pilierom právneho posúdenia tejto veci, zaujal
stanovisko tiež v otázke potrebnosti preventívneho pôsobenia zamestnancov uplatňujúcich unijné práva,
vo svetle predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa judikatúry ESD (napr. vo veci
C-46/93 Brasserie du pecheur a Factortame). ESD v tomto rozhodnutí vyjadril, že „pracovník sa má

považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho
mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať“. Ďalej uviedol, že „Vzhľadom na toto slabšie
postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči
zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktorémôžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka“. V tejto súvislosti je potrebné
dodať, že k takémuto negatívnemu opatreniu zo strany zamestnávateľa došlo práve aj vo vzťahu k p. F.,
ktorý požiadal o dodržiavanie 48 hodinového týždenného limitu pracovného času a v nadväznosti na to

došlo k jeho preloženiu. ESD v tomto rozhodnutí ďalej vo vzťahu k tejto veci výstižne skonštatoval, že
„článok 6 písm. b) smernice 2003/88 ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho
zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak
zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v
článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka

s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b). Na podklade týchto úvah ESD uzavrel,
že „nemožno považovať za primerané požadovať od takého pracovníka, ktorému rovnako ako E. F.
vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice
2003/88, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto
zamestnávateľovi“.

22. Za dôvodné nemožno považovať ani námietky žalovaného, pokiaľ ide o skutkové a právne závery
súdu prvej inštancie o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy. Svoje úvahy v týchto otázkach
súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v o odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v kontexte
odvolacej argumentácie žalovaného možno v tejto súvislosti konštatovať, že zdôvodnil, aká ujma
žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za závažnú a ozrejmil tiež dôvody, na podklade ktorých dospel

k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia v sume 2.000,- €. Odvolací súd
zhodne s názorom súdu prvej inštancie má za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C-429/09 Fuss považoval za vážne, zakladajú
v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času
žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie limitu pravidelne aj o viac ako 10 hodín týždenne)

a jeho trvaním (len posudzovanom období tri roky pred podaním žaloby), potrebu odškodniť tým
vzniknutú ujmu peňažnou náhradou. Ostáva dodať, že súd prvej inštancie správne posudzoval výšku
priznanej nemajetkovej ujmy tiež v kontexte hierarchie iných osobnostných hodnôt a že jeho predstava
o primeranosti odškodnenia je konzistentná s výškou náhrad, ktoré súdy priznali v skutkovo a právne
obdobných (kolegovia žalobcu) veciach (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 11CoPr/4/2019, 5Co/163/2021, 11CoPr/4/2019,
11Co/59/2021 a 11Co/38/2022).

23. Napokon neopodstatnenými sú tiež odvolacie námietky žalovaného smerujúce proti rozhodnutiu o
trováchkonania.VdanomprípadeformaarozsahochranypredporušenímprávaEurópskejúnieštátom,

včítane výšky relutárnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu tým spôsobenú, v konečnom dôsledku bola
výsledkom úvahy súdu o primeranosti formy a výšky náhrady, preto možno mať za to, že nepriznanie
peňažnej náhrady v celom uplatnenom rozsahu nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu, a tak je
namieste v rozhodnutí o trovách konania aplikovať ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z týchto dôvodov je rozhodnutie súdu

prvej inštancie, priznávajúce plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
celom rozsahu, vecne správne. Ostáva dodať, že pri rozhodovaní o výške trov konania súd prvej
inštancie bude vychádzať, pokiaľ ide o hodnotu sporu, z výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

24. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok

ako vecne správny v jeho vyhovujúcom výroku a v závislom výroku o trovách konania, majúcom právny
základ v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP a na podklade dôvodov vyjadrených v bode 23 tohto rozsudku tak, že plne procesne úspešnému

žalobcovi priznal nárok na 100 % náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému, ktorý nemal
úspech v odvolacom konaní.

26. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP), môže ho podať strana, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho
súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas
aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2
CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ
musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť
spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).