Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/132/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122203944
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7122203944.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr.
AnnySlovinskejaJUDr.ZuzanyMatyiovejvsporežalobcu:MestoKošice,TriedaSNP48/A,Košice,IČO:
00 691 135 proti žalovanej A. B., nar. XX.X.XXXX, C. X, B., zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic.
Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., Južná trieda 28, Košice, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 15C/19/2022 z 30. mája 2023

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdKošiceI(vďalšom„súdprvejinštancie“prípadne„súd“)napadnutýmrozsudkomzamietol
žalobu a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je spoluvlastníkom pozemku registra

E-KN parcela č. XXX - orná pôda o výmere 2374 m2, kat. úz. B. vo výške spoluvlastníckeho podielu
340/10080zapísanéhonaLVč.XXXvčastiBpodporadovýmč.14, akopodielováspoluvlastníčkaktorej
nehnuteľnosti je v súčasnosti zapísaná žalovaná titulom osvedčenia o dedičstve sp. zn. XX/XX/XXXX
ako dedička po poručiteľke D. E., C. A., evidovanej na LV č. XXX so stavom k 4.7.2016 pod B5c, ktorá
svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. F., pravdepodobne
ako dedička po poručiteľoch uvedených v pozemkovoknižnej vložke č. XXX, kat. úz. B.. Podľa žalobcu,

vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného výboru, odborom výstavby ÚPAaD č. G.. XXXX/
XXXX/XX-XX zo 4.1.1985 bol pozemok parc. č. XXX vyvlastnený pôvodným vlastníkom evidovaným na
PKV č. XXX a na tom základe sa vlastníkom pozemku vo vyvlastnených podieloch stal štát v zastúpení
Zoologickej záhrady Košice, ktorej bol zriaďovateľom. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 381/1991 Zb. ku
dňu účinnosti tohto zákona, t.j. k 1.5.1991 prešlo vlastnícke právo k pozemkom na žalobcu, o čom bol
v zmysle zákona spísaný Protokol č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku medzi Zoologickou

záhradou Košice - Kavečany ako odovzdávajúcim a Mestom Košice ako preberajúcim. Zároveň pre
prípad, ak by sa súd s uvedeným nestotožnil, argumentoval žalobca, že nadobudol vlastnícke právo
vydržaním. Mal za to, že boli splnené všetky zákonné podmienky na vydržanie vlastníckeho práva a dňa
1.5.2001 originálnym spôsob nadobudol vlastnícke právo k pozemku v žalovaných podieloch.
Žalovaná s návrhom nesúhlasila, tvrdila, že parcely, ktoré sú predmetom konania dedila po svojej
predchodkyni D. E., C. A., ktorá zomrela XX.X.XXXX, na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. XX/

XX/XXXX, F. XX/XXXX zo 4.8.2014. D. E., C. A. dedila na základe dedičského rozhodnutia sp. zn.
F. z 28.5.1992 po nebohom H. A., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel XX.X.XXXX. Namietla, že žiaden
z jej právnych predchodcov sa v predmetnom vyvlastňovacom rozhodnutí nenachádza, a teda vôbec
nemohlo dôjsť k účinnému vyvlastneniu predmetnej parcely. Namietala, že vyvlastňovacie rozhodnutie
a konanie, ktoré mu predchádzalo trpí viacerými vadami, a preto žalobca nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalovanej a oboznámením sa s listinnými dôkazmi – LV č. XXX pre
kat. úz. B., výpisom z PKN č. XXX, osvedčeniami o dedičstve sp. zn. XX/XX/XXXX, F. zo 4.8.2014 a sp.zn. F. z 28.5.1992, vyvlastňovacím rozhodnutím odboru výstavby ÚPAaD Obvodného národného výboru
Košice I č. G.. XXXX/XXXX/XX-XX zo 4.10.1985 a Protokolom č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného
majetku z 23.8.1993, ktorým dokazovaním zistený skutkový stav následne právne posúdil podľa čl. 20

Ústavy SR, § 123, § 124 Občianskeho zákonníka, § 137 písm. c/ CSP, § 2 ods. 1, 2, 3, 5, § 14 ods. 1
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 460, § 34, § 37, § 39, § 40 ods. 1, § 131, § 132a, § 134 ods.
2, § 135a, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 Občianskeho zákonníka, ktoré súčasne citoval.
Konštatoval, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetným
pozemkom v zmysle § 137 písm. c/ CSP, nakoľko na príslušnom liste vlastníctva tak v čase podania

žaloby, ako aj v čase rozhodovania súdu sú ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností boli vedení
žalovaní v 1. až 4. rade (odvolací súd poznamenáva, že v konaní od jeho začiatku je jediná žalovaná),
a teda právne postavenie žalobcu je neisté, pretože zmenu zápisu vlastníckeho práva bez rozhodnutia
súdu nemožno vykonať.
Vychádzajúc z nepopretých skutkových zistení mal súd prvej inštancie za nesporné, že žalovaná je
podľa LV č. XXX pre kat. úz. B. podielovou spoluvlastníčkou parcely č. XXX o výmere 2374 m2 - orná

pôda pod poradovým č. B14 o veľkosti 340/10080, ktorú parcelu dedila po právnej predchodkyni -
svojej matke D. E., C. A., nar. X.X.XXXX na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. XX/XX/XXXX, F.
zo 4.8.2014 a jej matka D. E., ktorá zomrela XX.X.XXXX dedila na základe dedičského rozhodnutia
Štátneho notárstva Košice - mesto sp. zn. F. z 28.5.1992 po nebohom otcovi H. A., nar. XX.X.XXXX
(zrejme správne XXXX – poznámka odvolacieho súdu), ktorý zomrel XX.X.XXXX. Uviedol, že žiaden

z právnych predchodcov žalovanej sa nenachádza vo vyvlastňovacom rozhodnutí a preto nemohlo
dôjsť k účinnému vyvlastneniu predmetnej parcely. Žalovaná ani jej právni predchodcovia nemali
žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí, nikdy im nebolo vyvlastňovacie rozhodnutie doručené
ani im nebola vyplatená za vyvlastnenie žiadna odplata. Vyvlastňovacie rozhodnutie preto nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Naviac, žalovaná a jej právni predchodcovia boli známi,

lebo kataster nehnuteľností zapisoval prevedené spoluvlastnícke podiely v prospech známych dedičov.
Súd uviedol, že vyvlastňovacie rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo trpí viacerými vadami,
a preto nie je právoplatné a vykonateľné. Ak štátny orgán vedel o úmrtí konkrétnych osôb, mohol
zistiť, kto je dedičom, čo neurobil. Vo vyvlastňovacom rozhodnutí sa uvádzajú „osoby zdržujúce sa na
neznámom mieste“. Súd mal za to, že všetky osoby, aj dedičia sa zdržovali na známych adresách, ktoré

boli evidované v registri obyvateľov, keďže každý občan musel byť prihlásený na trvalý pobyt. Uzavrel, že
rozhodnutie o vyvlastnení preto nezakladá právny titul, na základe ktorého by sa štát mohol domnievať,
že sa stal vlastníkom pozemku. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia o
vyvlastnení nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva bez ohľadu na to, či bol nadobúdateľ dobromyseľný
alebo nebol dobromyseľný. Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, mal za to,

že nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby.
Pokiaľ sa týka vydržania konštatoval súd, že žalobca nemohol predmetné pozemky ani vydržať v zmysle
§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože nebol dobromyseľný, že je ich vlastníkom, lebo nebol
zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností. Žalovaná a jej právni predchodcovia boli evidovaní ako
vlastníci pozemkov nepretržite a žalobca s tým nič nerobil. Žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej

držby, nakoľko mu nesvedčil žiaden nadobúdací titul. Keďže žalobca nepreukázal splnenie podmienok
v zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním,
nakoľko absentuje predpoklad oprávnenej držby a takisto nepreukázal, že predložené vyvlastňovacie
rozhodnutie spochybňuje vlastnícke právo žalovanej a jej právnych predchodcov, súd žalobu v celom
rozsahu zamietol.

Rozhodol o trovách konania tak, že úspešnej žalovanej priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Proti rozhodnutiu včas podal odvolanie žalobca a to proti obidvom výrokom rozsudku a z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP.

Poukážuc na odôvodnenie súdu, že žiaden z právnych predchodcov žalovanej nebol uvedený vo
vyvlastňovacom rozhodnutí Obvodného národného výboru č. G.. XXXX/XXXX/XX-XX zo 4.1.1985,
nebolo žalobcovi zrejmé, na základe akých skutočností dospel súd k záveru, že na vyvlastňovacom
rozhodnutí sa nenachádza žiaden z právnych predchodcov žalovanej, keďže súd toto svoje tvrdenie
náležite neodôvodnil. Argumentoval, že z predložených dôkazov vyplynulo, že žalovaná nadobudla

spornú parcelu ako dedička po poručiteľke D. E., C. A., ktorá predmetný podiel na nehnuteľnosti
o veľkosti 340/10080 nadobudla na základe dedičského rozhodnutia F. z 28.5.1992 ako dedička po
poručiteľovi H. A., ktorý bol vlastníkom podielu o veľkosti 1360/10080 (dedili štyri osoby po 1/4). Tento
podiel zodpovedá podielom zapísaným na PKV č. XXX v časti B pod bodom 1d, 1o, 1š, kde je akovlastník uvedený H. A.. Z dedičského rozhodnutia F. na strane č. 3 dole vyplýva, že do podielu H. A. je
zahrnutý podiel po B. A. na základe dedičského rozhodnutia F.. Tieto podiely sú na PKV č. XXX zapísané
v časti B pod bodom 1g, 1r, 1u, 2j. Keďže na PKV č. XXX sa nenachádza osoba menom H. A., ako

vlastník je evidovaný iba H. A., podľa odvolateľa z uvedeného vyplýva, že H. A. uvedený na dedičskom
rozhodnutí F. je tou istou osobou ako je H. A. evidovaný na PKV č. XXX. Poukazoval na to, že H. A. je
vo vyvlastňovacom rozhodnutí uvedený na strane č. 14 a 15. Na totožných stranách je uvedený aj B. A.,
ktorý je právnym predchodcom H. A. vo vzťahu k podielu o veľkosti 680/10080 (F. XXXX/XX). Žalobca
tvrdil, že uvedeným rozhodnutím došlo k vyvlastneniu parcely E-KN č. XXX od neznámych dedičov po

B. A. a H. A..
Poukazoval na to, že z dedičských rozhodnutí F. XXXX/XX a F. XXXX/XX vyplýva, že tak B. A., ako aj
H. A. zomreli pred vydaním rozhodnutia o vyvlastnení, ktorým došlo k vyvlastneniu parcely č. XXX. Mal
za to, že Obvodný národný výbor teda konal správne, keď konal s neznámymi dedičmi po B. A. a H. A.,
keďžededičskékonaniepoB.A.prebehlovroku1960apojehodedičoviH.A.ažvroku1992.Vskoršom
dedičskom konaní po H. A. vedenom pod F. XXXX/XX nebola parcela č. XXX zahrnutá. Dedičia teda

nemohli byť správnemu orgánu známi, keďže v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia bol H. A.
ako dedič po B. A. mŕtvy a parcela č. XXX bola predmetom dedičského konania po H. A. až v roku 1992.
Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu, že žiaden z právnych predchodcov žalovanej nie je vo
vyvlastňovacom rozhodnutí uvedený a tvrdil, že z predchádzajúceho textu a predložených dôkazov
vyplýva opak. Mal toto skutkové zistenie súdu za nesprávne, na základe ktorého dospel súd

k nesprávnemu záveru o tom, že predmetným vyvlastňovacím rozhodnutím nemohlo dôjsť k účinnému
vyvlastneniu predmetnej parcely.
Namietal, že súd v odôvodnení neposkytol uspokojivé vysvetlenie ním prijatých záverov a takéto
odôvodnenienemožnopovažovaťzariadne,čímspolusneuvedenímpredbežnéhoprávnehoposúdenia
veci mu – žalobcovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo

kporušeniuprávanaspravodlivýproces,resp.došlokinejvade,ktorámohlamaťzanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci. Dôvodil, že pokiaľ by súd vyslovil svoje predbežné právne posúdenie, umožnil
by tým stranám reagovať, čím by sa predišlo vydaniu rozhodnutia, ktoré podľa žalobcu nevychádza
ani zo skutkového a ani právneho stavu veci. Spochybňoval, že súd buď nevykonal predložené
vyvlastňovacie rozhodnutie ako dôkaz, pretože ak by ho vykonal, nemohlo by dôjsť k záveru o absencii

právnych predchodcov žalovanej na vyvlastňovacom rozhodnutí, alebo tento dôkaz vykonal, ale dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Namietal nesprávny postup súdu tým, že v konaní preskúmaval zákonnosť vyvlastňovacieho
rozhodnutia. Odvolajúc sa na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 419/2014, z tohto citujúc uviedol, že o.i.
v konaní o určovacej žalobe nie je prípustné preskúmavať hmotnoprávne podmienky konštitutívneho

rozhodnutia správneho orgánu alebo konanie, ktoré tomuto konaniu predchádzalo, pretože by išlo
o neoprávnený zásah do právomoci správnych orgánov a správnych súdov. Taktiež poukázal na závery
rozsudku NS SR sp. zn. 2Cdo/24/2007 z 29. apríla 2008, z citovaného textu ktorého vyplýva, že
všeobecný súd môže preskúmavať, resp. je oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva
len takzvané nulitné akty so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné. Nulitné sú také rozhodnutia,

ktoré boli vydané správnymi orgánmi, na vydanie ktorých nebol konkrétny správny orgán absolútne
vybavený právomocou, na ktoré sa pozerá, ako keby nikdy neboli vydané, tzv. akty. Vyvlastňovacie
rozhodnutiezo4.1.1985,ktorésúdvrozporescitovanoujudikatúroupreskúmaval,niejenulitnýmaktom,
pretože bolo vydané v súlade s predpismi hmotného aj procesného práva v požadovanej forme, a to
orgánom na to príslušným. Žalobca tvrdil, resp. zastal názor, že súd pri posudzovaní tejto veci nesprávne

procesne postupoval, čím žalobcovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, a to
v takej miere, že došlo k porušeniu práva spravodlivý proces, resp. spôsobil vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a vec nesprávne právne posúdil.
Žalobca sa nestotožnil ani so závermi súdu pokiaľ sa týka posúdenia vydržania vlastníckeho práva
žalobcom. Citujúc § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 OZ, ako aj z rozsudku NS SR

sp. zn. 5Cdo/149/2007 argumentoval, že ďalším možným titulom nadobudnutia vlastníckeho práva
k predmetnej nehnuteľnosti je vydržanie s tým, že titulom vstupu žalobcu do dobromyseľnej držby
tejto nehnuteľnosti bol zákon č. 138/1991 Zb., dňom nadobudnutia účinnosti ktorého - od 1.5.1991
žalobca priamo zo zákona vstúpil do dobromyseľnej držby predmetných pozemkov a nemusel mať
vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, a teda ani o prípadných vadách

vyvlastňovacieho rozhodnutia, resp. o procesných vadách konania. Mal pre účely posúdenia splnenia
zákonných podmienok vydržania za významné to, že vstúpil do dobromyseľnej držby na základe
iných skutkových okolností ako štát; a to dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. Tvrdil, že jeho
dobromyseľnosť je potrebné odvodzovať od tohto zákona ako titulu vstupu do dobromyseľnej držby.Status dobromyseľného držiteľa si udržal počas celej 10-ročnej vydržacej doby a v držbe nehnuteľnosti
nebol počas jej plynutia žalovanými rušený (1.5.1991 – 1.5.2001). Argumentoval, že nadobúdateľ
držby preukazuje len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia držby, svoju dobrú vieru nemusí

preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená. mal za to, že o to viac to platí
v prípade, keď sa vstup do dobromyseľnej držby odvodzuje od účinnosti zákona.
Mal za zrejmé z konania, že žalovaná ani jej právni predchodcovia nemali a objektívne ani nemohli mať
sporný pozemok v držbe, keďže ten dlhodobo užíva a nakladá s ním ako s vlastným žalobca, pretože na
predmetnejparcelesaodkonca80-tychrokovnachádzaoplotenýareálZoologickejzáhradyvKošiciach.

Všetky zákonom stanovené podmienky vydržania, tvrdil, že boli naplnené a nadobudol vlastnícke právo
k predmetným pozemkom vydržaním dňom 1. mája 2001.
Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamieta (zrejme
správne žalobe vyhovie – poznámka odvolacieho súdu) alebo rozhodnutie zruší a vráti vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalovaná vo vyjadrení na odvolanie žalobcu s dôvodmi odvolania sa nestotožnila a ani s nimi
nesúhlasila.
V súvislosti s argumentáciou žalobcu, že vzhľadom na to, že B. A., ako aj H. A. zomreli pred vydaním
vyvlastňovacieho rozhodnutia, a teda Obvodný národný výbor konal správne, keď konal s neznámymi
dedičmi po nich, nesúhlasila a ani s tým, že dedičia nemohli byť správnemu orgánu známi. Zdôraznila,

že obaja, aj B. aj H. A. boli v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia mŕtvi. Trvala na tom, že
žiaden z jej právnych predchodcov sa nenachádza v predmetnom vyvlastňovacom rozhodnutí, takže
vôbec nemohlo dôjsť k účinnému vyvlastneniu predmetnej parcely. Dala do pozornosti, že žalobca
v žalobe iba poukazuje na konkrétne stránky vyvlastňovacieho rozhodnutia, avšak pri detailnom pohľade
jeevidentné,ženapredmetnýchstranáchrozhodnutiasanachádzaibaoznačenieparcelyč.XXX,avšak

žalovaná a jej právni predchodcovia absentujú, žaloba je nedôvodná.
Žalovaná zároveň poukázala na „aktuálne“ rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
6Co/165/2022 z 25.4.2023, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 35C/2/2021
z 31.5.2022 týkajúci sa určenia vlastníckeho práva. Uviedla, že závery konštatované v tomto rozsudku
jednoznačne potvrdzujú jej argumentáciu ohľadom neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia a taktiež

ohľadom nenaplnenia predpokladov vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo strany žalobcu.
Za správny mala záver konajúceho súdu o tom, že Československý štát sa nikdy nestal vlastníkom
uvedenej parcely, pretože nadobúdací titul – vyvlastňovacie rozhodnutie, nebolo právne účinné, keďže
vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvym osobám a rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť.
V súvislosti s názorom žalobcu, ktorý tvrdil, že vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných

skutkových okolností ako štát, a to dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., žalovaná to mala za
neprípustnéaargumentovala,ženemožnohovoriťodobromyseľnejdržbe,nebolinatosplnenézákonné
podmienky.Žalobcanielenževstúpildonedobromyseľnostištátu,alenaviacštátanižalobcanikdyneboli
zapísaní ako vlastník v evidencii nehnuteľností. Preto od 1.5.1992 nemohol byť žalobca dobromyseľný,
že mu vlastnícke právo svedčí. Poukázala na to, že v rozhodnutí, ktoré dala do pozornosti, bol subjekt

aspoň evidovaný v evidencii nehnuteľností ako vlastník, v danom prípade však žalobca nikdy nebol
evidovaný ako vlastník spornej nehnuteľnosti. Vyplýva to zo zápisov v KN, že ani SR a Mesto Košice
nikdy neboli zapísaní ako vlastníci predmetných pozemkov. Ani ZOO Košice – Kavečany nebola
nikdy evidovaná ako vlastník predmetného pozemku. Poukázala na to, že podľa informácií aj zápisov
z katastra Zoologická záhrada Košice – Kavečany dokonca po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov

odkupovať spoluvlastnícke podiely a niektorým platili aj nájom. A teda v žiadnom prípade nie je možné
hovoriť o vydržaní pozemkov žalovaným (zrejme správne žalobcom – poznámka odvolacieho súdu).
Argumentovala, že ona riadne dedila svoje spoluvlastnícke podiely na predmetných parcelách na
základe dedičských konaní, vlastníctvo potvrdil notár ako súdny komisár, a teda jednoznačne ona –
žalovaná bola dobromyseľným držiteľom od zdedenia.

Žalovaná poukázala aj na právnu úpravu § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb., v zmysle ktorej sú
mestá (aj ďalšie subjekty) povinné podať do 12 mesiacov od účinnosti zákona návrh na zápis do
evidencie nehnuteľností, a dôvodila, že nakoľko Mesto Košice/žalobca nepodal návrh na zápis, tak
sa ani nemohol cítiť ako vlastník. Tvrdila, že žalobca z evidencie nehnuteľností vedel, že ani Mesto
Košice a ani štát nie sú zapísaní ako vlastníci nehnuteľností, nakoľko táto skutočnosť bola zrejmá,

nič s tým nerobili a nedomáhali sa údajného vlastníckeho práva (celých 31 rokov). Podľa žalovanej,
žalobca túto skutočnosť mal vedieť najneskôr 1.5.1992, a preto od tohto dňa žalobca nemohol byť
ani dobromyseľný, že mu niečo patrí, alebo že je vlastníkom pozemkov. Žalobca sa nikdy tohto práva
nedomáhal určovacou žalobou alebo v ROEP. Poukázala v tej súvislosti na nález ÚS SR sp. zn. I.ÚS151/2016 z 3. mája 2017. V evidencii nehnuteľností celých 32 rokov boli evidovaní ako vlastníci žalovaná
a jej právni predchodcovia, nehnuteľnosti boli predmetom dedičských konaní alebo prevodov na základe
zmlúv. Dobromyseľnosti žalobcu nesvedčí ani to, že ani v ROEP žalobca nebol zapísaný ako vlastník,

ani po ROEP nepodal určovaciu žalobu, napriek tomu, že vedel, že nie je evidovaný ako vlastník.
Za dôležitý fakt svedčiaci o tom, že žalobca nebol dobromyseľný uviedla, že Zoologická záhrada
Košice platila vlastníkom pozemkov v areáli nájomné za užívanie ich pozemkov. Ak by sa žalobca cítil
ako vlastník, zoologická záhrada (mestská príspevková organizácia) by nájomné zmluvy neuzatvárala
a neplatila by nájom. Označila tvrdenia žalobcu o vydržaní za zjavne nepravdivé.

Mala rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne v celom rozsahu, navrhla preto rozsudok potvrdiť
a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žiadne ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli dané.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355, § 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) viazaný rozsahom
odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 a § 365 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie pričom dospel k záveru, že je odvolanie žalobcu je dôvodné.

7. Žalobca/odvolateľ odôvodnil odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, tvrdiac,
že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, namietal, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a napokon, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Preskúmaním vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že súd prvej
inštancie žalobcom uplatnený nárok na určenie vlastníckeho práva posudzoval podľa správnych
zákonných ustanovení, ktoré v odôvodnení citoval. Dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k účinnému

vyvlastneniu, nakoľko sa vo vyvlastňovacom rozhodnutí žiaden z právnych predchodcov žalovanej
nenachádza, žalovaná ani jej právni predchodcovia o vyvlastňovacom rozhodnutí nemali žiadnu
vedomosť a ani im nikdy nebolo doručené a nebola im nikdy vyplatená žiadna náhrada za vyvlastnenie
pritom žalovaná a jej právni predchodcovia boli známi; vyvlastňovacie rozhodnutie a konanie, ktoré mu
predchádzalo tak trpí viacerými vadami, nie je právoplatné a vykonateľné.

9. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd vyššie poukázal, však nie je
zrejmé, z akých dôvodov, na základe akých úvah dospel súd k predmetným poukázaným záverom, že
žiaden z právnych predchodcov žalovanej sa vo vyvlastňovacom rozhodnutí nenachádza, že žalovaná
a jej predchodcovia o vyvlastnení nemali žiadnu vedomosť, že im rozhodnutie nebolo nikdy doručené.

Súd taktiež konštatoval v odôvodnení, že vyvlastňovacie rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo
trpí viacerými vadami, a preto nie je právoplatné a vykonateľné, avšak o aké konkrétne vady ide,
neuviedol.

10. Podľa odôvodnenia rozsudku v odseku 5. súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením

sa s listinami obsiahnutými v spise. Následne súd v odsekoch 7. až 11. odôvodnenia konštatuje/
uvádza svoje zistenia z dokazovania vykonaného označenými listinami: že žalovaná je podielovou
spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti - pozemku, že túto dedila po právnej predchodkyni, že
vyvlastňovacím rozhodnutím zo 4.10.1985 bola nehnuteľnosť - parc. č. XXX vyvlastnená v prospech
Československého štátu a Protokolom č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku z 23.8.1993

odovzdávajúca Zoologická záhrada Košice - Kavečany odovzdala predmetnú parcelu č. XXX v zmysle
zákona č. 138/1991 Zb. preberajúcemu Mestu Košice.

11. Je bez akýchkoľvek pochýb, že uvedené súdom prvej inštancie v odôvodnení rozsudku označené
a následne v odsekoch 7. až 11. vyhodnotené listinné dôkazy nedávajú potrebný podklad, resp. nie je

možné z nich vyvodiť tie závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel a na základe ktorých právne
uzavrel, že k účinnému vyvlastneniu nedošlo.
Odvolací súd podotýka, že naviac z písomných vyhotovení zápisníc však vykonanie dokazovania
listinnými dôkazmi postupom v zmysle § 204 CSP vôbec nevyplýva s výnimkou oboznámeniadedičských rozhodnutím z dedičských spisov Okresného súdu Košice I, ktoré si súd pripojil - sp. zn. XX/
XX/XXXX a XXX/XXX/XXXX, a to na pojednávaní 2.5.2023.

12. Ako podotkol v odvolaní odvolateľ, súd vôbec neuviedol žiadnu úvahu pre svoj záver, že žiaden
z právnych predchodcov žalovanej sa vo vyvlastňovacom rozhodnutí nenachádza. Žalobca pritom
v súvislosti s tvrdeným vyvlastnením poukazoval v žalobnom návrhu na strany 14, 15, 31 a 36
vyvlastňovaciehorozhodnutia,súdnapriektomuktaktokonkrétneoznačenýmčastiamvyvlastňovacieho
rozhodnutia sa vôbec nevyjadril.

13. Závery súdu (že žiaden z právnych predchodcov žalovanej sa nenachádza vo vyvlastňovacom
rozhodnutí, že žalovaná a jej právni predchodcovia nemali žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom
rozhodnutí, že im nikdy nebolo doručené a nikdy im nebola vyplatená žiadna odplata za vyvlastnenie)
sú tak v prvom rade nepreskúmateľné, jeho argumentácia je neúplná, nepresvedčivá a nepodložená
vykonaným dokazovaním. Súd si viac-menej len osvojil právny názor žalovanej, tento prebral do

svojho odôvodnenia, ale bez toho, aby svoje závery potrebným spôsobom vyargumentoval a podložil
vykonaným dokazovaním.
Súd proces dokazovania dostatočne neodôvodnil. Nepostupoval dôsledne podľa § 191 CSP
a nevyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

14. Na základe preskúmania napadnutého rozsudku, ale i konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,
odvolací súd konštatuje, že z odôvodnenia nie je ani zrejmé, ako súd ustálil skutkový stav, z ktorého
následne vyvodzoval svoje právne závery. Právne uzavrel, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo
k spornému pozemku ani na základe vyvlastnenia, ani na základe vydržania, t.z. ani na základe jedného
zo žalobcom tvrdených nadobúdacích titulov, ale bez toho, aby svoje právne závery dostatočne skutkovo

(v prípade záveru o tom, že žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo ani vydržaním, ani právne),
podložil.
Pre nedostatok dôvodov je tak rozsudok nepreskúmateľný. Nepreskúmateľnosť je vždy potrebné
hodnotiť ako odňatie možnosti strane sporu konať pred súdom, čo je zároveň dôvodom na zrušenie
rozhodnutia.

15. V súlade s § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a
zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce
skutočnosti, ale tiež i prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho

rozhodnutia. Rozhodnutie musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom
konaní. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.
Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v
konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania podľa §
365 ods. 1 písm. b/ CSP), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti

rozhodnutiu súdu v rámci odvolania.

16. Účelom odvolacieho konania je náprava skutkových a právnych pochybení súdu prvej inštancie,
za predpokladu, že boli zrozumiteľne prezentované. K naplneniu tejto úlohy je potrebné najskôr
zistiť ako súd prvej inštancie ustálil skutkový stav veci a ako ju právne posúdil, čo najspoľahlivejšie

signalizuje (práve) odôvodnenie jeho rozhodnutia. Rozhodnutie a jeho odôvodnenie je základným
a bezpodmienečným objektom prieskumnej činnosti vykonávanej súdom vyššieho stupňa. Výsledky
prieskumnej činnosti sú vždy reakciou na správnosť a opodstatnenosť dôvodov preskúmavaného
rozhodnutia vo svetle uplatnených odvolacích námietok. To znamená, že preskúmavané rozhodnutie
musí spĺňať požiadavky zákona z hľadiska jeho odôvodnenosti (preskúmateľnosti) v zmysle § 220 ods.

2 CSP.
Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť v opravnom konaní napravená,
pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP); konvalidácia tohto nedostatku
(nedostatočne odôvodneného rozhodnutia) odvolacím súdom neprichádza z logických a systematických

dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá aj znenie § 388
CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu,
že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ existujú dôvody prezrušenie (kasáciu) rozhodnutia, vylučuje to, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, zároveň nemožno
ho ani zmeniť.

17. Rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodnenie rozsudku v zmysle
§ 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za preskúmateľný.
V prvom rade, súd sa vôbec nezaoberal právnou a skutkovou argumentáciou žalobcu a nereagoval na
ňu potrebným spôsobom. Vychádzal len z dôvodov tvrdených žalovanou, ktoré si osvojil, avšak bez
toho aby tieto prevzaté závery potrebným spôsobom skutkovo a právne podložil vlastnými skutkovými

zisteniami na základe výsledkov vykonaného dokazovania a o tieto skutkové závery sa opierajúcimi
právnymi závermi.

18. Nedôslednosť súdu prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania prispela k nepreskúmateľnosti
rozsudku, pretože z odôvodnenia rozsudku síce vyplýva aké dôkazy súd vykonal, avšak v žiadnom
prípade tieto nie sú dostatočným podkladom pre ustálenie skutkového stavu, resp. skutkových

okolností významných pre následné právne závery súdu o neúčinnom vyvlastnení a nesplnení
podmienok vydržania. Z odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku možno zistiť len, že súd
osvojac si argumentáciu žalovanej, mal právny nárok žalobcu na určenie vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti za neopodstatnený z dôvodov, že nedošlo k platnému vyvlastneniu (pretože vo
vyvlastňovacom rozhodnutí sa žiaden z právnych predchodcov žalovanej nenachádza, nebolo riadne

doručené a trpí viacerými vadami) ani k vydržaniu (lebo žalobca nebol dobromyseľný pretože nebol
zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností a nikdy mu nesvedčil žiaden nadobúdací titul, žalovaná
a jej právni predchodcovia boli evidovaní ako vlastníci sporného pozemku nepretržite a žalobca s tým
nič „nerobil“).

19. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán ak majú význam pre rozhodnutie o veci. Súd sa
dôsledne nezaoberal ani vyvlastňovací rozhodnutím a ani dôsledne neodôvodnil svoj záver o nesplnení
podmienok vydržania žalobcom.

20. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
trpí vadou konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP. Konanie je postihnuté vadou spočívajúcou v
nepreskúmateľnosti rozsudku (jeho vecnej správnosti) súdu prvej inštancie pre nedostatok dôvodov a to
takej intenzity, ktorá zakladá dôvodnosť podaného odvolania. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie vec opätovne prejednať a vo veci rozhodnúť.
Prijaté rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo kritériám pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle §
220 ods. 2 CSP: t.z. vymedzí, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, ako i uvedie, ktoré
dôkazy vykonal a z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil, prípadne ktoré z dôkazov nemal za potrebné

vykonať a prečo, objasní ako na základe výsledkov vykonaného dokazovania ustálil skutkový stav a
ako zistený a ustálený skutkový stav právne posúdil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, príp. stručne vysvetlí ich nepodstatnosť pre spor.

22. Ako súvisiaci výrok zrušil odvolací súd i výrok rozsudku súdu týkajúci sa náhrady trov konania.

23. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, a ak vráti vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konania, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom
rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i trovách tohto odvolacieho konania.

24. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.