Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 29, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoKR/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124205867
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7124205867.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.IgoraRaganaačlenovsenátuJUDr.

Natálie Štrkolcovej a JUDr. Adriána Pažúra v spore žalobcu: Mudruněk správcovská, k.s., so sídlom
Galbavého 3, Bratislava - mestská časť Dúbravka 841 01, IČO: 55 312 586, správca úpadcu: Inštitút
ekologických aktivít o.z., so sídlom Kmeťova 1529/36, 040 01 Košice - Staré Mesto, IČO: 42 408 989,
zastúpený: MINAT Law s.r.o., so sídlom Prievozská 6A, Bratislava - mestská časť Ružinov 821 09, IČO:
53204786,protižalovanému:A.A.B.,nar.X.X.XXXX,bytomC.XXX/XX,XXXXXD.,právnezastúpený:
JUDr. Marek Radačovský, advokát, so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, o zaplatenie zmluvnej pokuty,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 88NcKR/1/2024-143 z 24. októbra 2024,

takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č.k. 88NcKR/1/2024-143 z 24. októbra 2024.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhrada trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania s tým, že o výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Košice I z 10. mája 2023, sp. zn.
31K/8/2022, zverejneným v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky č. 92/2023 zo 16. mája 2023,
bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz a uznesením Mestského súdu Košice z 20. septembra
2023, uverejneným v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky č. 183/2023 z 26. septembra 2023,
bol žalobca ustanovený do funkcie správcu úpadcu. Žalobca uviedol, že pôvodný správca úpadcu
vyzval žalovaného podaním z 13. marca 2023 na vyjadrenie sa k povinnosti podať návrh na vyhlásenie
konkurzu na majetok úpadcu. Žalobca poukázal na zistenia predbežného správcu, že Okresný súd

Banská Bystrica eviduje dve živé konania, ktorých je dlžník účastníkom/stranou, a to konanie vedené
pod sp. zn. 48Ek/1366/2021 (na základe návrhu veriteľa GreenEnergy, s.r.o.) o vymoženie 20.729,77
eur a konanie vedené pod sp. zn. 57Ek/1852/2022 (na základe návrhu veriteľa EMA, spol. s r.o. Košice)
o vymoženie 4.160,30 eur, a z nich vyplývajúci záver, že hoci dlžník pohľadávku veriteľa GreenEnergy,
s.r.o. rozporuje (v konaní vedenom Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 36C/52/2022), sú voči nemu
vedené dve exekúcie, a to na podklade právoplatných súdnych rozhodnutí. Žalobca ďalej zdôraznil, že
predbežný správca, odvolávajúc sa na vyjadrenie dlžníka o jeho insolventnosti, považoval za dôvodný

záver, že dlžník je v úpadku aj vo forme predlženia, keďže je povinný viesť účtovníctvo, má najmenej
dvoch veriteľov a hodnota jeho záväzkov zjavne prevyšuje hodnotu jeho majetku (nemá žiaden majetok).
Konštatoval, že štatutárny orgán dlžníka (predseda a podpredseda) si nesplnili povinnosť podať včas
návrh na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, a teda sú zodpovední za porušenie tejto povinnosti,a preto je dôvodné voči každému z nich uplatniť zákonnú zmluvnú pokutu vo výške 12.500,- eur v
zmysle ustanovenia § 74a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Vzhľadom na konštatovanie predbežného správcu, že aj keď nezistil žiaden majetok

dlžníka ani také právne úkony dlžníka, pri ktorých by bolo dôvodné predpokladať ich odporovateľnosť,
možno prijať záver, že štatutárny orgán dlžníka mal povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu z
dôvodu úpadku dlžníka (platobnej neschopnosti aj predlženia), a teda sú jeho predseda a podpredseda
povinní uhradiť do konkurznej podstaty pokutu v zmysle ustanovenia § 74a zákona č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pri zohľadnení ktorých povinností

bude majetok dlžníka postačovať aspoň na úhradu nákladov konkurzu, t.j. bude vyšší ako 6.500,- eur.
Vychádzajúc z ustanovení § 4a ods. 1, § 11 ods. 2, § 74a ods. 1, ods. 2 a ods. 7 zákona č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, žalobca zhrnul, že osobe, ktorá
poruší povinnosť podať včasný návrh na vyhlásenie konkurzu pri úpadku, vzniká povinnosť zaplatiť do
všeobecnej podstaty zmluvnú pokutu vo výške rovnakej, ako je polovica najnižšej hodnoty základného
imania pre akciovú spoločnosť, s tým, že povinná osoba sa tejto povinnosti môže zbaviť tak, že správcovi

preukáže, že jej táto povinnosť nevznikla, alebo osvedčí, že sa jej zbavila. Štatutár úpadcu (žalovaný)
nepostupoval v súlade s § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, svoju povinnosť na včasné podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na
majetok úpadcu si nesplnil, a preto je povinný zaplatiť do konkurznej podstaty zmluvnú pokutu vo výške
12.500,- eur.

3. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie,
ktorú citujúc ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, odôvodnil poukazom na to, že osobou oprávnenou zo zmluvnej pokuty,
ktorej koncept ako sankcie za porušenie právnej povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu

vychádza z fikcie uzatvorenej dohody medzi úpadcom a tzv. povinnou osobou, je len spoločnosť s
ručením obmedzeným, jednoduchá spoločnosť na akcie a akciová spoločnosť, pričom konanie vedené
na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 31K/8/2022 sa vedie voči úpadcovi, ktorý je občianskym
združením. Zdôraznil, že podľa výslovnej dikcie uvedeného ustanovenia sa zmluvná pokuta vo výške
12.500,- eur, a teda konanie podľa ustanovení § 11 ods. 2 a 74a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, môže uplatniť len v prípadoch, kedy
je úpadca jednou z vyššie uvedených spoločností, medzi ktoré občianske združenie nepatrí. Na túto
skutočnosť upozornil aj žalobcu. Žalovaný doplnil, že kým oprávnenou osobou zo zmluvnej pokuty
je úpadca ako spoločnosť s ručením obmedzeným, jednoduchá spoločnosť na akcie alebo akciová
spoločnosť, povinnou osobou zo zmluvnej pokuty je štatutárny orgán, člen štatutárneho orgánu,

likvidátor a zákonný zástupca týchto osôb. Poukazujúc na to, že v zmysle výpisu úpadcu z registra
neziskových organizácií (reg. číslo: VVS/1-900/90-46284) konajú za úpadcu predseda spoločne s
podpredsedom občianskeho združenia, konštatoval, že (žalovaný) nie je štatutárnym orgánom, členom
štatutárneho orgánu, likvidátorom ani zákonným zástupcom spoločnosti s ručením obmedzeným,
jednoduchej spoločnosti na akcie či akciovej spoločnosti, a teda ani povinnou osobou na účely

ustanovení § 11 ods. 2 a § 74a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, keďže je štatutárnym orgánom (členom) občianskeho združenia. Žalobu označil za
nedôvodnú aj s ohľadom na to, že dohoda o zmluvnej pokute (jej právna fikcia) nevznikla, keďže podľa
dikcie zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
sa dohoda o zmluvnej pokute neuzatvára medzi občianskym združením a jej štatutárnym orgánom.

4. Žalobca v replike reagoval na žalovaným vznesenú námietku pasívnej vecnej legitimácie, mal za to,
že uznesenie o vyhlásení konkurzu vytvorilo prekážku veci právoplatne rozhodnutej v časti vyriešenia
prejudiciálnej otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vo vzťahu ku zákonnej zmluvnej pokute
podľa § 74a v spojení s § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a

doplnení niektorých zákonov, a to bez ohľadu na to, či bola táto otázka v uznesení o vyhlásení konkurzu
správne alebo nesprávne posúdená. Uviedol, že tým netvrdí, že súd v uznesení o vyhlásení konkurzu
rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť zmluvnú pokutu podľa § 74a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ale to, že súd predmetným uznesením o
vyhlásení konkurzu rozhodol o tom, že zmluvná pokuta podľa § 74a v spojení s § 11 ods. 2 zákona č.

7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov je voči žalovanému
právne prípustná, doplniac, že to, či je táto zmluvná pokuta voči žalovanému po vecnej stránke dôvodná
(t.j. či bol úpadca v úpadku, či bola dodržaná lehota 30 dní a pod.), je predmetom rozhodovania súdu v
tomto konaní. Žalobca zároveň vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného, že zodpovednosť za nepodanienávrhu na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 11 ods. 2 a § 74a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa môže vzťahovať výlučne na štatutárny
orgán spoločnosti s ručením obmedzeným, akciovej spoločnosti a jednoduchej spoločnosti na akcie,

argumentujúc tým, že podľa § 11 ods. 2 prvej vety zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, má povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu každý
dlžník, ktorý je právnickou osobou, a nie iba spoločnosť s ručením obmedzeným, akciová spoločnosť
alebo jednoduchá spoločnosť na akcie. Zároveň, podľa § 11 ods. 2 druhej vety zákona č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, má túto povinnosť v mene

dlžníka rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka a zákonný
zástupca dlžníka. S poukazom na účel zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, jeho historický vývoj, princípy, na ktorých spočíva a vzájomnú prepojenosť
jeho ustanovení, žalobca považoval za nutné dospieť k záveru, že ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravujúce zmluvnú pokutu
(§ 11 ods. 2 a § 74a) a náhradu škody (§ 11a) za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas je

potrebné vykladať, respektíve aplikovať tak, že sa vzťahujú na každého dlžníka – právnickú osobu,
ktorá nie je vylúčená z pôsobnosti zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a
doplnení niektorých zákonov podľa jeho ustanovenia § 2 a ktorá porušila svoju povinnosť podať návrh
na vyhlásenie konkurzu včas.

5. Žalovaný v duplike zotrval na názore o nedôvodnosti podanej žaloby z dôvodu absencie pasívnej
vecnej legitimácie, majúc za to, že argumentácia žalobcu voči tejto námietke vychádza z rozsiahleho
extenzívneho výkladu, ktorý je vykonaný contra legem. Argument žalobcu, že vyhlásením konkurzu
došlo k vyriešeniu predbežnej otázky týkajúcej sa pasívnej vecnej legitimácie, označil za ničím
neodôvodnený, konštatujúc, že ak predchádzajúci správca odporučil vyhlásiť konkurz, nemôže to

„judikovať“ právne závery, rovnako ako to, že vyhlásenie konkurzu automaticky neznamená vyslovenie
právneho záveru, že sú dané podmienky na uplatnenie zodpovednosti za nepodanie návrhu na
vyhlásenie konkurzu, keďže inak by bolo úplne zbytočné podávať žaloby na príslušný súd. Poukázal na
dôvodovú správu k zákonu č. 87/2015, ktorým bola s účinnosťou od 1. januára 2016 zavedená zmluvná
pokuta, v ktorej zákonodarca v otázke § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov odkázal na právne vzťahy obchodných spoločností, pričom
občianske združenie nie je obchodnou spoločnosťou. Ďalej odkázal na § 66 ods. 3 Obchodného
zákonníka v otázke štatutárov zapísaných do obchodného registra, pričom občianske združenie sa
nezapisuje do obchodného registra, ako aj na predpisy obchodného práva, občianske združenie je
upravované otázkami občianskeho práva. Žalovaný zhrnul, že pôvodná úprava škody ostala a zmluvná

pokuta bola zavedená ku kapitálovým obchodným spoločnostiam. V reakcii na argumentáciu žalobcu, že
o týchto otázkach už v minulosti bolo rozhodované „viacerými súdmi,“ žalovaný uviedol, že viaceré súdy
v ponímaní žalobcu znamenajú Okresný súd Trnava, ktorého rozhodnutie nebolo napadnuté odvolaním
a v zmysle odôvodnenia ktorého sa žalovaný k žalobe nevyjadril, a teda súd rozhodol len na základe
tvrdení žalobcu. Z týchto dôvodov mal žalovaný za to, že žalobcom označený rozsudok Okresného súdu

Trnava nemožno brať do úvahy ako záväzný právny názor v tejto otázke.

6. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za nesporné, že uznesením Okresného súdu
Košice I č.k. 31K/8/2022-97 zo dňa 10.5.2023, uverejneným v Obchodnom vestníku č. 92/2023 dňa
16.5.2023, v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4CoKR/37/2023-303 zo dňa

17.10.2023, bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz. Uznesením Mestského súdu Košice zo dňa
20.09.2023, sp. zn. 31K/8/2022, uverejneným v Obchodnom vestníku č. 183/2023 dňa 26.9.2023, bol
žalobca ustanovený do funkcie správcu podstaty úpadcu. Sporným medzi stranami bolo, či žalovaný
bol k 10.6.2022 štatutárom úpadcu, platnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky z 8.12.2022 a vecná
legitimácia strán sporu.

7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 2, § 11a ods. 2 – 6, § 19 ods. 1
písm. d), § 20 ods. 1, § 21 ods. 1, § 74a ods. 1 – 5 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii
v zneniach účinných od 10.6.2022 (ďalej len „ZKR“) a § 9 ods. 1, 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 665/2005 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb.

8. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca postupujúc podľa § 74a ods. 2 ZKR uplatnil nárok vyplývajúci
z porušenia zákonnej povinnosti štatutárneho orgánu úpadcu podať včas návrh na vyhlásenie konkurzuustanovenej v § 11 ods. 2 ZKR. ZKR však ustanovuje fikciu dojednania žalobou uplatnenej zmluvnej
pokuty (a to v oboch časových verziách rozhodujúcich pre posudzovanú vec) len pri porušení povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným, jednoduchej

spoločnosti na akcie a akciovej spoločnosti. Opísal historický vývoj zákonného zakotvenia zmluvnej
pokuty a rozhodné časti príslušných dôvodových správ (k zákonu č. 87/2015 Z.z. a zákonu č.
389/2015 Z.z.) a uviedol, že nemožno vyvodiť iný úmysel než úmysel zákonodarcu postihnúť následkom
zo zodpovednosti za včasné nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, spočívajúcim v zmluvnej
pokute, výlučne kapitálové obchodné spoločnosti, t.j. spoločnosť s ručením obmedzeným, jednoduchú

spoločnosť na akcie a akciovú spoločnosť a ich štatutárne orgány, likvidátora či zákonných zástupcov.
Znenie § 11 ods. 2 tretej vety ZKR je podľa súdu prvej inštancie jasné, úplné a nevzbudzuje žiadne
pochybnosti, ktoré by bolo potrebné odstrániť historickým či teleologickým výkladom. Nič nenasvedčuje
existencii medzery v právnej úprave. Súd prvej inštancie preto (v zhode so žalovaným) dospel k záveru,
že so zreteľom na právnu formu úpadcu - občianske združenie - nie je v posudzovanej veci daná
aktívna ani pasívna vecná legitimácia na uplatňovanie takého nároku zo zodpovednosti za nesplnenie

povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas, ktorý vychádza z fikcie dojednania zmluvnej
pokuty. Akákoľvek iná interpretácia § 11 ods. 2 tretej vety ZKR, vedúca k opačnému záveru, by bola
výkladom contra legem. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nemožno akceptovať ani argument, že o
možnosti uplatnenia zmluvnej pokuty voči žalovanému ako štatutárovi občianskeho združenia (úpadcu)
už bolo prejudiciálne rozhodnuté konkurzným súdom v uznesení o vyhlásení konkurzu. Z odôvodnenia

dotknutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani nadväzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu totiž
nevyplýva, že by sa tieto otázkou vecnej legitimácie strán tohto sporu čo i len okrajovo zaoberali, keďže
tieto otázky netvorili predmet konania. Konkurzný súd nemal dôvod akokoľvek bližšie preskúmavať
pôvodným správcom zistené pohľadávky voči štatutárnemu orgánu. Napokon, takto to aj konkurzný
súd konštatoval, keď uviedol, že predbežným správcom zistené pohľadávky predstavujú len potenciálne

pohľadávky a konkurz vyhlasuje len z opatrnosti. Z dôvodov hospodárnosti sa súd prvej inštancie
nezaoberal ďalšími prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany, najmä tým, či a k akému
okamihu sa úpadca dostal do úpadku, respektíve ktorej jeho formy, ako ani tým, či žalovaný v čase
úpadku bol alebo nebol štatutárom úpadcu.

9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak,
že žalovanému, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
resp. zmenil tak, že sa žalobe vyhovie v celom navrhovanom rozsahu.

11. Žalobca v odvolaní uviedol, že vzhľadom na účel ZKR, jeho historický vývoj, princípy, na ktorých
spočíva a vzájomnú prepojenosť jeho ustanovení, je nutné dospieť k tomu záveru, že ustanovenia

ZKR upravujúce zmluvnú pokutu (§ 11 ods. 2 tretia veta a § 74a ZKR) za nepodanie návrhu na
vyhlásenie konkurzu včas je potrebné vykladať a aplikovať tak, že sa vzťahujú na každého dlžníka
– právnickú osobu, ktorá nie je vylúčená z pôsobnosti ZKR a ktorá porušila svoju povinnosť podať
návrh na vyhlásenie konkurzu včas, a to bez ohľadu na gramatické znenie § 11 ods. 2 tretej vety
ZKR. Súd prvej inštancie tak nesprávnym výkladom § 11 ods. 2 tretia veta ZKR dospel k nesprávnemu

právnemu záveru ohľadom vecnej legitimácie strán sporu, čím zaťažil rozsudok odvolacím dôvodom
podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Ďalej žalobca uviedol, že konkurzný súd pri posudzovaní predpokladov
pre vyhlásenie konkurzu predpokladal potenciálne získanie majetku, resp. finančných prostriedkov do
podstaty práve z toho dôvodu, že je dôvodné si voči každému členovi štatutárneho orgánu dlžníka
(predsedovi a podpredsedovi) uplatniť zákonnú zmluvnú pokutu vo výške 12.500,- eur v zmysle §

74a ZKR. Konkurzný súd tak implicitne posúdil dôvodnosť pohľadávok, keďže práve existencia týchto
pohľadávok tvorila jeden z predpokladov pre vyhlásenie konkurzu. Súd prvej inštancie tak rozhodol v
rozpore so skutkovými a právnymi závermi uvedenými v uznesení o vyhlásení konkurzu, čím porušil
princíp právnej istoty. Žalobca má za to, že uznesenie o vyhlásení konkurzu vytvorilo prekážku veci
právoplatne rozhodnutej v časti vyriešenia prejudiciálnej otázky vecnej legitimácie strán sporu vo vzťahu

k zákonnej zmluvnej pokute podľa § 74a ZKR v spojení s § 11 ods. 2 ZKR, a to bez ohľadu na to,
či bola táto otázka v uznesení o vyhlásení konkurzu správne alebo nesprávne posúdená. Súd prvej
inštancie preto nemohol aplikovať tieto zákonné ustanovenia inak, ako ich aplikoval konkurzný súd v
uznesení o vyhlásení konkurzu. Napokon žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberalžalobcom predloženým rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 13.6.2023, sp. zn. 23NcKR/1/2023,
ktorýmbolauloženápovinnosťzaplatiťzmluvnúpokutupodľa§74aZKRdovšeobecnejpodstatyúpadcu
predsedovizáujmovéhozdruženiaprávnickýchosôb.Vzhľadomnaskutočnosť,žezáverytohtosúdneho

rozhodnutia o podstatnej otázke nastolenej v tomto konaní (otázka možnosti uplatnenia zmluvnej pokuty
podľa § 74a a § 11 ods. 2 tretia veta ZKR na iné právnické osoby, akými sú spoločnosť s ručením
obmedzeným, akciová spoločnosť a jednoduchá spoločnosť na akcie) sú v zjavnom rozpore so závermi
tunajšieho súdu prvej inštancie, bolo v zmysle princípu právnej istoty povinnosťou tunajšieho súdu prvej
inštancie sa týmto rozporom zaoberať a odlišný právny názor riadne zdôvodniť. Súd prvej inštancie tak

neurobil, čím zaťažil rozsudok aj odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne
správny. Uviedol, že výklad právnej normy je síce možný v niektorých prípadoch, avšak nie v prípade,
kde hypotéza právnej normy jasne a zreteľne stanovila podmienky, za ktorých sa uplatňuje zmluvná
pokuta. V tomto prípade sú tieto podmienky tak jasné a zreteľné, že výklad sa vôbec nevyžaduje,

pričom žalobca uplatňuje výklad contra legem. Nie je možné akceptovať záver žalobcu, že konkurzný
súd rozhodol o danosti vecnej legitimácie sporových strán v tomto konaní, keďže toto nie je účelom
konania v predbežnej správe do vyhlásenia konkurzu. Má sa posudzovať výlučne majetok, ktorý môže
postačovať na úhradu nákladov. Vyhlásenie konkurzu neznamená res iudicata v otázke majetku, ktorý
podlieha konkurzu. Res iudicata je výlučne otázka týkajúca sa vyhlásenia konkurzu ako takého. Vo

vzťahu k rozsudku Okresného súdu Trnava žalovaný uviedol, že tento rozsudok je rozsudkom pre
zmeškanie vo veci, kde sa protistrana vôbec nebránila a súd sa nezaoberal otázkou vecných legitimácii.
Ťažko možno tento rozsudok považovať za ustálený právny názor či prelomovú judikatúru.

13. Žalobca odvolaciu repliku nepodal, výzva súdu prvej inštancie s vyjadrením k odvolaniu mu bola

doručená dňa 19.2.2025.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné

nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

15. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

16. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

18. Ak žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd
dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

19. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým

sa odvolací súd stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal
na každý relevantný argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho
rozhodnutia. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
vyvodil správne právne závery. Podrobné, vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie

odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a odkazuje
naň (§ 387 ods. 2 CSP).20. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu odvolateľa a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní odvolací súd uvádza:

21. Právna teória rozlišuje výklad právnej normy doslovný, ktorého cieľom je presné objasnenie slov
použitých v texte právnej normy, zužujúci (reštriktívny), ktorým sa zužuje doslovné znenie zákona
z dôvodu, že podľa jeho účelu zákonodarca nemal v úmysle začleniť konkrétnu situáciu do textu
právnej normy a rozširujúci (extenzívny), ktorým sa rozširuje znenie zákona aj na situácie, ktoré podľa
účelu normy mali byť do textu zákona zahrnuté. Súd by sa mal odkloniť od doslovného výkladu textu

zákona v súlade s možnosťou jeho teleologického výkladu, a to v prípade, ak si to zo závažných
dôvodov vyžaduje účel zákona, história, systematické súvislosti alebo iný princíp, ktorý má svoj pôvod
v ústavnokonformnom právnom poriadku ako celku (Ústavný súd ČR sp. zn. III. ÚS 258/03). Na
druhej strane výklad právnej normy nemôže smerovať k následkom, ktorými by v dôsledku takéhoto
výkladu malo dôjsť k faktickej novelizácii vykladaného ustanovenia. Takýto postup by bol z pohľadu
ústavného princípu trojdelenia štátnej moci neprípustný (Ústavný súd SR sp. zn. II. ÚS 796/2016). Súd

prvej inštancie sa v danom prípade zaoberal interpretáciou rozhodných zákonných ustanovení, pričom
skúmal účel zákona, históriu a systematické súvislosti. Podrobne rozpísal historickú genézu (zákonom
stanovenej) zmluvnej pokuty, a to aj s ohľadom na inštitúty, ktoré jej predchádzali, ako aj s ohľadom na jej
novelizáciu (v súvislosti s zakotvením novej obchodnej spoločnosti - jednoduchej spoločnosti na akcie).
Vysvetlil, že predmetné inštitúty, ako aj súčasná zmluvná pokuta, prichádza do úvahy len pri obchodných

spoločnostiach a konkrétne len pri kapitálových spoločnostiach. Vysvetlil prečo rozširujúci výklad by
bol výkladom contra legem, resp. výkladom, ktorý by v skutočnosti novelizoval vykladané ustanovenie,
a to v rozpore so súčasným účelom zákona. So všetkými týmito konštatovaniami a závermi súdu prvej
inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a nemá viac čo k ním dodať. Konštatovať vznik
povinnostižalovanéhozaplatiťzmluvnúpokutuvprípade,akzákonvyslovenevzniktejtopovinnostiviaže

len na obmedzený okruh subjektov, skutočne nemožno. Súd prvej inštancie tak správnym výkladom
§ 74a a § 11 ods. 2 tretia veta ZKR dospel k správnemu právnemu záveru ohľadom absencie vecnej
legitimácie strán sporu, teda nezaťažil rozsudok tvrdeným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm.
h) CSP.

22. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného uvedenom v jeho vyjadrení k odvolaniu, že
uznesenie o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu (v spojení s potvrdzujúcim uznesením odvolacieho
súdu) predstavuje res iudicata výlučne ohľadne vyhlásenia konkurzu. Toto súdne rozhodnutie skutočne
nepredstavuje (ani prejudiciálne) riešenie otázok tohto konania týkajúcich sa vecnej legitimácie strán
sporu či danosti uplatneného nároku. Akékoľvek polemizovanie ohľadne toho, čo v odôvodnení (ako

právne nezáväznej časti súdneho rozhodnutia) uviedol konkurzný súd, či ohľadne toho, čo implicitne
naznačil, nemá pre túto vec akýkoľvek význam. Súd prvej inštancie až v tomto konaní posudzoval všetky
rozhodné otázky, pričom tieto vyhodnotil a žalobu (správne) zamietol.

23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa
strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že
dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť
súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí

umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré
z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS
132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6 ods. 1 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie
spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom

vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane
poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane
bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných stránpredložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a
právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného
práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

24. V tejto súvislosti, ak žalobca v odvolaní tvrdí, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozsudkom
Okresného súdu Trnava, čím zaťažil rozsudok aj odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b)
CSP, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie si bol existencie tohto súdneho rozhodnutia pri

svojom rozhodovaní vedomý, o čom svedčí jeho spomenutie v opisnej časti jeho odôvodnenia. Súdne
rozhodnutie Okresného súdu Trnava nie je však pre sporové strany tunajšieho konania právne záväzné
a ani (tunajší) súd prvej inštancie nie je týmto rozhodnutím akokoľvek viazaný. Toto rozhodnutie
nepredstavuje rozhodnutie najvyšších súdnych autorít a nie je ani prejavom ustálenej súdnej praxe
súdov Slovenskej republiky. Čo je však v tejto súvislosti najdôležitejšie, v tomto súdnom rozhodnutí
Okresného súdu Trnava nie je explicitne vymedzený určitý (a pre toto konanie významný) právny názor,

s ktorým by bolo možné súhlasiť, polemizovať alebo nesúhlasiť. Súd prvej inštancie teda nemal ako
vysvetliť, či sa s názorom Okresného súdu Trnava stotožňuje alebo sa od neho odchyľuje. Nemohol
hodnotiť celkovú správnosť súdneho rozhodnutia Okresného súdu Trnava, teda danosť v tomto konaní
uplatňovaného nároku, nakoľko nie je inštančne nadriadeným súdom a predmetné súdne rozhodnutie je
právoplatné. V rámci odôvodnenia svojho rozsudku mohol (tunajší) súd prvej inštancie uviesť len vlastné

názory a závery vo vzťahu k ním prejednávanej veci, jej právnemu posúdeniu a danosti uplatneného
nároku, čo aj učinil.

25. Z uvedeného dôvodu, ani druhý tvrdený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP tak nie je
daný, nakoľko k žiadnemu porušeniu práv žalobcu (v tejto súvislosti) nedošlo.

26. Odvolací súd záverom uvádza, že úmysel zákonodarcu postihnúť zodpovednosť za včasné
nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu (spočívajúcim v povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu ako
právnu fikciu jej dojednania vo výške ako je polovica najnižšej hodnoty základného imania pre akciovú
spoločnosť) výlučne kapitálové obchodné spoločnosti (spoločnosť s ručením obmedzeným, jednoduchú

spoločnosť na akcie a akciovú spoločnosť a ich štatutárne orgány, likvidátora či zákonných zástupcov),
kedy žalobu na zaplatenie zmluvnej pokuty (ako osobitnej formy sankcie) je oprávnený podľa § 74a ods.
2 ZKR podať len správca, neznamená, že dlžník (osoba povinná podať na vyhlásenie konkurzu v mene
dlžníka podľa § 11 ods. 2 ZKR) sa zbaví zodpovednosti za porušenie tejto povinnosti. Uvedené osoby
(aj štatutárne orgány občianskeho združenia) naďalej zodpovedajú ako dlžníci za nesplnenie svojej

zákonnej povinnosti (§ 11 ods. 2 prvá a druhá veta ZKR) s tým, že zákon uplatnenie zodpovednosti za
porušenie tejto povinnosti priznáva len veriteľovi (nie napr. aj správcovi), ktorý si môže uplatniť právo
na náhradu škody voči všetkým povinným (škodu spôsobenú veriteľom dlžníka porušením povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 11a ods. 1 ZKR).

27. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

28. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil aj rozsudok súdu prvej inštancie v závislom výroku o
náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal úspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu

trov prvoinštančného konania voči neúspešnému žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP ako vecne správny.

29. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal
plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške trov tohto

odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

30.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 CSP, ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).