Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 17, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-3C/18/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117227792
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Sedmohradský

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1117227792.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

B1-3C/18/2017

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Vladimírom Sedmohradským v spore žalobcu: A. B. C. D.,
narodený XX.XX.XXXX, trvalý pobyt E. XX, XXX XX B., zastúpený Advokátska kancelária ŠČURY, s.r.o.,
so sídlom M. R. Štefánika 2618, 022 01 Čadca, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166
073, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

r o z h o d o l :

B1-3C/18/2017
I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

B1-3C/18/2017
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu (predtým Okresný súd Bratislava I) dňa 15.11.2017 sa žalobca v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z.z.“) domáhal od žalovaného sumy 15.000,- EUR ako náhrady nemajetkovej ujmy.

2. V žalobe uviedol, že rozhodnutím Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad

Parnou (ďalej aj „ústav“) číslo XXXXXX/X-2008 zo dňa 07.07.2008 (ďalej aj „Rozhodnutie“) v spojení s
rozhodnutím vedúceho oddelenia výkonu trestu o zamietnutí sťažnosti žalobcu zo dňa 23.09.2008 bol
žalobcovi ako osobe vo výkone trestu odňatia slobody uložený disciplinárny trest - pokarhanie. Žalobca
podľa Rozhodnutia porušil ustanovenie § 39 písm. b) zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia
slobody, keď neuposlúchol pokyn príslušníka zboru väzenskej stráže a neodovzdal kľúč od uzamknutej
miestnosti samosprávy na stanovište oddielovej služby. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
14S/35/2010 zo dňa 09.06.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.08.2016, bolo Rozhodnutie

zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Žalobca bol v čase vydania Rozhodnutia vo výkone trestu
odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou. V komunite spoluväzňov požíval rešpekt, bol zvolený za
predsedu väzenskej samosprávy. Počas výkonu trestu mal až do Rozhodnutia výborné hodnotenia. Po
Rozhodnutí sa to však zmenilo, citeľne sa zmenil prístup ostatných odsúdených k osobe žalobcu, aj
prístup príslušníkov väzenskej stráže. U ostatných odsúdených žalobca prestal požívať rešpekt a jeho
autorita vymizla; vo vzťahu k samotnému výkonu trestu bol umiestnený v samotke (uzavretom oddiele) a
bolo prerušené konanie o podmienečnom prepustení žalobcu z výkonu trestu. Žalobca bol obmedzený

na svojich právach citeľne tiež tým, že po Rozhodnutí nemohol participovať na tzv. otvorenom oddelení,
ktorého súčasťou sú vychádzky a práca vo vonkajšom prostredí. Žalobcovi bolo otvorené oddelenie
následkom Rozhodnutia odopreté. Tento stav vyvrcholil tým, že žalobca bol preložený na výkon trestu
odňatia slobody do ústavu ďaleko od domova, do Sabinova, pričom aj konanie o podmienečnomprepustení žalobcu sa oddialilo a bolo postúpené z Okresného súdu Trnava na Okresný súd Prešov.
Okresný súd Prešov po prvom pojednávaní žalobcu podmienečne na slobodu neprepustil.

3.Žalobcaďalejuviedol,žepodľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia
vydaného v tomto konaní. Rozhodnutie bolo zrušené príslušným orgánom (správnym súdom), ktorým
je Krajský súd v Trnave. Na účely tohto konania teda je súd viazaný tým, že Rozhodnutie nemalo
byť vydané. Toto rozhodnutie spôsobilo žalobcovi nemajetkovú ujmu v zmysle § 17 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z.z.

4. Vznik nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca viacerými skutočnosťami. Rozhodnutie malo v prvom
rade vo vzťahu k žalobcovi difamačný charakter. Rozhodnutie pôsobilo v komunite odsúdených, kde do
jeho vydania požíval žalobca medzi odsúdenými autoritu a rešpekt, bol zvoleným predsedom väzenskej
samosprávy. Rozhodnutím bol označený za toho, kto je vinný z disciplinárneho previnenia a musí zaň

niesť dôsledky, v očiach ostatných odsúdených teda jeho autorita upadla. Rozhodnutie o disciplinárnom
treste sa vyhlasuje medzi odsúdenými verejne, zámerne preto, aby disciplinárne odsúdený pocítil
dôsledky trestu aj v komunite odsúdených, čo sa stalo aj v prípade žalobcu. K difamácii žalobcu
došlo aj vo vzťahu k príslušníkom väzenskej stráže. Do vydania Rozhodnutia mal žalobca iba kladné
hodnotenia ako odsúdený. Od vydania Rozhodnutia sa zmenil aj prístup aj hodnotenia žalobcu, ktorý už

bol tým, kto porušuje pravidlá, pretože za takého ho Rozhodnutie označilo. Nemajetkovú ujmu pociťoval
žalobca aj v tom, že on ako odsúdený, na ktorom sa malo Rozhodnutie vykonať, nestojí štátnemu
orgánu, ktorý je platený z verejných zdrojov za to, aby v jeho prípade postupoval voči nemu orgán
zákonne, s riadnym odôvodnením a pri rešpektovaní procesných práv žalobcu. Žalobca teda je ten, na
ktorom sa disciplinárne odsúdenie vykonalo bez zákona, ktorý je v podstate „občan druhej kategórie".

Dôsledky nezákonného Rozhodnutia pocítil žalobca aj na svojich ďalších právach. Vzhľadom na to, že
pri výkone trestu sú práva odsúdeného už aj tak zásadne obmedzené, tak každý ďalší zásah do už aj
tak obmedzených práv je pre odsúdeného veľmi citeľný. Žalobca bol umiestnený do tzv. uzatvoreného
oddelenia (samotky), boli obmedzené jeho spoločenské kontakty s komunitou a práca vo vonkajšom
prostredí. Na základe Rozhodnutia bolo taktiež oddialené podmienečné prepustenie žalobcu a naviac

žalobca bol preložený na výkon trestu do Sabinova, do podstatne horších podmienok na výkon trestu a
najmä stovky kilometrov od miesta trvalého bydliska žalobcu, čím sa podstatne obmedzili jeho kontakty
s rodinou. Všetky tieto dôsledky boli podľa žalobcu v príčinnej súvislosti s nezákonným Rozhodnutím.
Na základe uvedených skutočností žiadal žalobca náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- EUR.

5. Podaním zo dňa 03.05.2018 žalobca k žalobe doplnil oznámenie Ministerstva spravodlivosti SR o
výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 03.05.2018, v ktorom ministerstvo
žalobcovi oznámilo, že jeho žiadosť vyhodnotilo ako nedôvodnú.

6. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Vo svojom vyjadrení zo dňa 25.05.2018 uviedol, že predpokladom

zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie právoplatného rozhodnutia
z dôvodu jeho nezákonnosti. Táto podmienka podľa žalovaného splnená nebola. Žalovaný potvrdil, že
dňa 07.07.2008 bol žalobcovi pedagógom ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad
Parnou uložený disciplinárny trest podľa § 52 ods. 3 písm. a) zákona č. 475/2005 Z. z. Žalobcom podaná
sťažnosť proti uvedenému rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu bola zamietnutá rozhodnutím

vedúceho oddelenia výkonu trestu ústavu zo dňa 23.09.2008. Rozhodnutie o sťažnosti žalobcu bolo
zrušené rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/35/2010-190 zo dňa 09.06.2016. Týmto
rozsudkom došlo výlučne k zrušeniu rozhodnutia ústavu zo dňa 23.09.2008 o sťažnosti žalobcu
proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu. Je celkom zrejmé, že rozhodnutie ústavu zo dňa
07.07.2008 zrušené nebolo, a keďže sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok, žalovaný

je toho názoru, že právoplatnosť tohto rozhodnutia nebola doposiaľ žiadnym spôsobom dotknutá.
Vzhľadom k tomu, že v čase zrušenia rozhodnutia ústavu o sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu o uložení
disciplinárneho trestu sa už žalobca nachádzal na slobode, ďalšie rozhodovanie v tejto veci nemalo
už opodstatnenie. Na základe uvedeného je žalovaný toho názoru, že žalobca primárne nedisponuje
právnym titulom ním uplatneného nároku v podobe nezákonného rozhodnutia podľa § 3 ods. 1 písm. a)

v spojení s § 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z.z. V danom prípade navyše podľa názoru žalovaného nemožno
nárok žalobcu vyhodnocovať striktne formalisticky, t. j. považovať rozhodnutia ústavu automaticky za
nezákonné, resp. za príčinu vzniku nemajetkovej ujmy v žalobcovej osobnostnej sfére. Žalobcovi žiadna
nemajetkováujmavdanomprípadevpríčinnejsúvislostisnímdeklarovanýmprávnymtitulomobjektívnenevznikla. Žalobca v tejto súvislosti uvádza viacero nepravdivých, zavádzajúcich, a predovšetkým
výlučne subjektívnych a ničím nepodložených skutkových tvrdení.

7. Žalovaný ďalej uviedol, že zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje podmienky za ktorých štát zodpovedá
za škodu, pričom žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal. Žalovaný poukázal na charakter
Rozhodnutia, ktoré vychádzalo z § 52 zákona č. 475/2005 Z.z. a podľa ktorého je pokarhanie
najmiernejším disciplinárnym trestom. Pokiaľ ide o rozhodnutie ústavu zo dňa 23.09.2008, toto Krajský
súd v Trnave zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť v dôsledku jeho formálnych nedostatkov. Materiálna

správnosť napadnutého rozhodnutia, t. j. porušenie hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 475/2005 Z.
z., nebola súdom ani len spochybnená.

8. Žalovaný taktiež spochybnil jednotlivé žalobcom tvrdené následky Rozhodnutia. K difamačným
následkom Rozhodnutia uviedol, že ide o výlučne subjektívne tvrdenia žalobcu, nepreukázané jediným
dôkazným prostriedkom, ktoré tak nemajú žiadnu relevanciu. Tvrdenie, že rozhodnutie o disciplinárnom

treste malo byť oznámené pred všetkými odsúdenými, označil žalovaný za nepreukázané a nepravdivé.
Z vyjadrenia ústavu naopak vyplýva, že Rozhodnutie sa zo strany príslušníka s disciplinárnou
právomocou dostalo len do sféry poznania žalobcu. Žalobcom tvrdené zhoršenie postavenia žalobcu
v komunite príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže je taktiež len subjektívnym a ničím
nepreukázaným tvrdením žalobcu bez akejkoľvek relevancie. Rovnaký charakter má aj jeho tvrdenie, že

nestojíštátnemuorgánuzato,abyvjehoprípadepostupovalvočinemuzákonne.Kumiestneniužalobcu
do tzv. uzatvoreného oddelenia (samotky) žalovaný uviedol, že ide o neúplné skutkové tvrdenie, keďže
nie je zrejmé, v akom období mal byť žalobca umiestnený v uzavretom oddelení, ale predovšetkým
aký súvis mala mať táto skutočnosť s právnym titulom žalobcom uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. Z vyjadrenia ústavu je však zrejmé, že žalobca bol v uzatvorenom oddelení

umiestený už pred uložením disciplinárneho trestu - pokarhania, keďže mu nebola určená diferenciačná
skupina „A“ podľa § 9 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 664/2005 Z. z. ktorou sa vydáva
Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, a ktorá bola účinná v čase výkonu trestu odňatia slobody
žalobcom. Z tohto dôvodu sú tvrdenia žalobcu o umiestnení do uzavretého oddelenia v dôsledku
uloženia disciplinárneho trestu pokarhania zavádzajúce, a nie sú preukázané jediným relevantným

dôkazom. Žalobca taktiež zamieňa inštitút „uzavretého oddelenia“ s inštitútom „samoväzby“, pričom z
citovaného ustanovenia § 52 ods. 3 písm. f), g) a h) zák. č. 475/2005 Z. z. jednoznačne vyplýva, že
tzv. samoväzba (hovorovo nazývaná „samotka“, t. j. cela, v ktorej je väzeň sám) je celkom odlišným
inštitútom od uzavretého oddelenia. Navyše, oba tieto inštitúty predstavujú samostatné disciplinárne
tresty, ktoré žalobcovi neboli uložené, a vzhľadom k zneniu § 58 ods. 6 zák. č. 475/2005 Z. z. ani

nemohli byť uložené. Čo sa týka žalobcom deklarovaného zmarenia možnosti participovať na otvorenom
oddelení, ktorého súčasťou sú vychádzky a práca vo vonkajšom prostredí, žalovaný uviedol, že ako
vyplýva z vyjadrenia ústavu, žalobca bol v uzavretom oddelení v rámci výkonu trestu umiestnený už pred
uložením disciplinárneho trestu - pokarhania. Umiestnenie do otvoreného oddelenia pritom je v zmysle
§ 78 vyhlášky iba možnosťou rozhodnutia riaditeľa ústavu, nie právnym nárokom odsúdenej osoby. Z

uvedených dôvodov považuje žalovaný tvrdenia žalobcu o umiestnení na samotku, resp. o odopretí
participovať na otvorenom oddelení za nepravdivé, a zároveň za irelevantné vo vzťahu k preukázaniu
nemajetkovej ujmy.

9. K posledným dvom žalobcom tvrdeným dôsledkom Rozhodnutia žalovaný uviedol, že aj v týchto

prípadoch ide o subjektívne, zavádzajúce a ničím nepodložené tvrdenia žalobcu. Žalovaný poukázal
na znenie § 10 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z., podľa ktorého sa odsúdený premiestni do iného
ústavu buď v dôsledku rozhodnutia súdu o preradení do ústavu s iným stupňom stráženia, alebo na
základe rozhodnutia generálneho riaditeľstva. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že medzi rozhodnutím
o uložení disciplinárneho trestu pokarhania a premiestnením žalobcu do iného ústavu na výkon

trestu odňatia slobody je akákoľvek príčinná súvislosť vylúčená. Pokiaľ ide o zamietnutie žiadosti
o prepustenie z výkonu trestu, žalobcovi bolo v hodnotení zo dňa 21.07.2008, t.j. v hodnotení po
uložení pokarhania, odporučené jeho podmienečné prepustenie. Jeho žiadosť bola následne súdom
zamietnutá ako predčasne podaná. Pokarhanie tak nemá žiadnu príčinnú súvislosť s rozhodovaním
o podmienečnom prepustení žalobcu. Žalobca tak vzhľadom na vyššie uvedené ani len čiastočne

nepreukázal dôvodnosť svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Jeho nárok je tak nedôvodný a
žalobu je potrebné zamietnuť.10. Súd v konaní vykonal stranami navrhnuté listinné dôkazy, a to: žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku zo dňa 15.11.2017 (č.l. 28), oznámenie o výsledku predbežného prerokovania zo dňa 05.03.2018
(č.l. 39), žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zo dňa 20.11.2018 (č.l. 57 až 62), odpoveď

Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou zo dňa 16.02.2018 (č.l. 63 až 75),
rozhodnutie o disciplinárnom treste zo dňa 07.07.2008 (č.l. 76 až 79), rozhodnutie o sťažnosti zo dňa
14.07.2008 (č.l. 79 až 80), rozhodnutie o sťažnosti zo dňa 23.09.2008 (č.l. 81 až 82), hodnotenia žalobcu
zo dňa 06.05.2008, 21.07.2008, 04.09.2008 a 30.05.2009 (č.l. 119 až 120 a 83 až 88), uznesenia
Okresného súdu v Prešove o neprepustení žalobcu z výkonu trestu odňatia slobody zo dňa 13.10.2008 a

13.07.2009 (č.l. 93 až 94 a 99 až 101), uznesenia Krajského súdu Prešov o zamietnutí sťažnosti žalobcu
proti vyššie uvedeným uzneseniam Okresného súdu v Prešove zo dňa 05.11.2008 a 27.01.2009 (č.l. 89
až 92 a 95 až 98), rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 09.06.2016 o zrušení rozhodnutia ÚVTOS
Hrnčiarovce nad Parnou zo dňa 23.09.2008 (č.l. 113 až 118). Súd taktiež ako dôkaz vykonal odpoveď
ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou na výzvu súdu zo dňa 10.06.2024 spolu s prílohou – oznámenie
žalobcovi zo dňa 07.09.2016 s doručenkou (č.l. 208 až 209).

11. Súd na základe vykonaného dokazovania, resp. na základe tvrdení strán pokladal za nesporné, že
Rozhodnutím, t.j. rozhodnutím Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou
číslo 958646/1-2008 zo dňa 07.07.2008 bol žalobcovi ako osobe vo výkone trestu odňatia slobody
uložený disciplinárny trest - pokarhanie. Žalobca podľa Rozhodnutia porušil ustanovenie § 39 písm. b)

zákona č. 475/2005 Z.z., keď neuposlúchol pokyn príslušníka zboru väzenskej stráže a neodovzdal kľúč
od uzamknutej miestnosti samosprávy na stanovište oddielovej služby. Po podaní sťažnosti zo strany
žalobcu bola táto zamietnutá rozhodnutím vedúceho oddelenia výkonu trestu ústavu o sťažnosti zo dňa
23.09.2008. Toto rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti bolo rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
14S/35/2010 zo dňa 09.06.2016 zrušené a vec bol vrátená na ďalšie konanie ÚVTOS Hrnčiarovce nad

Parnou na ďalšie konanie. Z oznámenia ústavu zo dňa 07.09.2016 (č.l. 209) mal súd za preukázané,
že ústav vo veci opätovne už nerozhodoval, a to s poukazom na § 58 ods. 5 zákona č. 475/2005
Z.z., nakoľko uplynula jednoročná lehota od spáchania disciplinárneho previnenia konanie možno viesť
iba voči osobe vo výkone trestu odňatia slobody. Z hodnotení žalobcu ústavom zo dňa 21.07.2008 a
04.09.2008 mal súd za preukázané, že ústav aj potom, ako zobral do úvahy disciplinárny trest žalobcu,

odporúčal jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu. Z rozhodnutí Okresného súdu v Prešove zo
dňa 13.10.2008 a 13.07.2009 a rozhodnutí Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.11.2008 a 27.01.2009
(č.l. 89 až 101) mal súd za preukázané, že žalobca nebol z výkonu trestu uvedenými rozhodnutiami
podmienečne prepustený preto, že nespĺňal formálne podmienky na prepustenie, nakoľko žiadosti
podal predčasne. Súd mal taktiež za preukázané, že žalobca dňa 15.11.2017 požiadal o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom Ministerstvo spravodlivosti SR mu dňa 03.05.2017
oznámilo, že jeho žiadosť vyhodnotilo ako nedôvodnú a nárok tak neuspokojí.

12. Súd na vyššie uvedený zistený skutkový stav aplikoval právne posúdenie a dospel k záveru, že nárok
žalobcu nie je dôvodný a žalobu je potrebné v celom rozsahu zamietnuť.

13. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z.: „Štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.“

14. Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z.: „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.“

15. Podľa § 17 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.: „Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.“

16. Súd sa v rámci právneho posúdenia v prvom rade zaoberal splnením formálnej podmienky na
priznanie nároku na náhradu škody, ktorou je v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežnéprerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11 zákona. Žalobca túto podmienku splnil
podaním žiadosti dňa 15.11.2017.

17. Následne súd posudzoval, či Rozhodnutie spĺňa podmienky nezákonného rozhodnutia v zmysle
§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Súd dospel k záveru, že táto podmienka splnená nie je. V
konaní nebolo sporné, že Rozhodnutie bolo právoplatné, nakoľko sťažnosť podaná voči nemu nemala
odkladný účinok, avšak Rozhodnutie nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/35/2010-190 zo dňa 09.06.2016 nebolo zrušené Rozhodnutie, ale

len rozhodnutie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou zo dňa 23.09.2008,
ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobcu ako odsúdeného proti Rozhodnutiu. Zrušené tak bolo len
rozhodnutie nadriadeného orgánu rozhodujúceho o sťažnosti, a nie pôvodné Rozhodnutie, ktorým bol
žalobcovi disciplinárny trest uložený. Keďže ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou už vo veci ďalej nekonal,
Rozhodnutie nikdy zrušené alebo zmenené nebolo, a Rozhodnutie tak nebolo nezákonným rozhodnutím
v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

18. Súd pre úplnosť uvádza, že v závislosti od okolností by bolo možné uvažovať o menej formálnom
výklade § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a rozhodnutie na účely zákona pokladať za nezákonné
ale bez priameho splnenia podmienky uvedenej v zákone, a to v súlade s nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 155/2017, podľa ktorého „Orgánom verejnej moci a predovšetkým

všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický
postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným
znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku,
systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych
predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-

ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“

19. Takýto postup by teoreticky prichádzal do úvahy aj v prejednávanom prípade, keďže Rozhodnutie
nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale vzhľadom na okolnosti ani zrušené byť nemohlo, lebo orgán,
ktorý mal o sťažnosti proti Rozhodnutiu rozhodnúť, vo veci nekonal a ani konať už nebude. Bez viny

žalobcu tak o sťažnosti žalobcu proti Rozhodnutiu nie je rozhodnuté, a teda nie je možné dosiahnuť
stav, pri ktorom by Rozhodnutie bolo zrušené, zmenené alebo by bolo s konečnou platnosťou potvrdené.
V dôsledku toho nie z viny žalobcu bolo znemožnené dosiahnuť hypotézu právnej normy uvedenú
v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Súd však dospel k názoru, že tieto okolnosti nepostačujú na
pripustenie nezákonnosti Rozhodnutia na účely zákona č. 514/2003 Z.z. Z rozhodnutia Krajského súdu v

Trnave, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie ústavu o sťažnosti žalobcu, totiž žiadnym spôsobom
nevyplýva, že by následne mal ústav pri rozhodovaní o sťažnosti pôvodné rozhodnutie zrušiť alebo
zmeniť pre nezákonnosť. Naopak, z rozsudku Krajského súdu v Trnave je zrejmé, že rozhodnutie ústavu
zo dňa 23.09.2008 bolo zrušené výlučne pre formálny nedostatok, ktorým bolo neoznačenie skutku,
za ktorý bol disciplinárny trest uložený, priamo vo výroku rozhodnutia. Krajský súd v Trnave dospel k

záveru, že konanie žalobcu, za ktoré bol trest uložený, musí byť označené tak, aby nebolo zameniteľné
s iným konaním, pričom takéto označenie nepostačuje v odôvodnení rozhodnutia, ale musí byť uvedené
priamo vo výroku. Z odôvodnenia Krajského súdu v Trnave nevyplývajú žiadne iné hmotnoprávne alebo
procesnoprávne pochybenia ústavu, a iné skutočnosti nasvedčujúce tomu, že v ďalšom rozhodnutí o
sťažnosti má byť pôvodné rozhodnutie ústavu zo dňa 07.07.2008 zrušené pre nezákonnosť. Súd tak

nemal dôvod pokladať Rozhodnutie za nezákonné. Súd zároveň zdôrazňuje, že ak by sa mal odchýliť od
doslovného znenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., museli by dôvody na takýto postup jednoznačné.

20. Súd taktiež pre úplnosť uvádza, že podľa jeho názoru ústav po rozhodnutí Krajského súdu v
Trnave nepostupoval správne, keď vo veci nekonal. Ako vyplýva z oznámenia ústavu žalobcovi zo dňa

07.09.2016, ústav vo veci nekonal, lebo na základe § 58 ods. 5 zákona č. 475/2005 Z.z., dospel k záveru,
že uplynula jednoročná lehota od spáchania disciplinárneho previnenia a konanie je možné viesť len
proti osobe vo výkone trestu odňatia slobody. V zmysle § 97e ods. 1 písm. a) zákona č. 475/2005 Z.z.
účinného v čase po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave mal však orgán rozhodujúci o sťažnosti vo veci
konať a konanie zastaviť, nakoľko odpadol dôvod konania, keďže žalobca prestal byť vo výkone trestu

odňatia slobody. Takéto rozhodnutie ústavu by však nič nezmenil na záveroch súdu uvedených vyššie.

21. Keďže Rozhodnutie nie je nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2004 Z.z.,
nárok žalobcu nie je dôvodný a súd žalobu zamietol.22. Hoci sa súd v dôsledku vyššie uvedeného záveru nemusel zaoberať ďalšími tvrdeniami žalobcu,
vzhľadom na charakter sporu a skutočnosti uvedené v odseku 18 vyššie tak urobil a dospel k záveru,

že žalobu je potrebné zamietnuť aj pre nepreukázanie vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu v
zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., resp. nepreukázaním príčinnej súvislosti medzi vzniknutou
nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím.

23. Existencia nemajetkovej ujmy v dôsledku Rozhodnutia nebola zo strany žalobcu žiadnym spôsobom

preukázaná dôkazmi, a išlo výlučne o subjektívne tvrdenia žalobcu. Na preukázanie týchto tvrdení
žalobca nepredložil do konania žiadne dôkazy. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a súd tak
jeho žalobu zamietol aj z tohto dôvodu. Žalobca v žalobe uviedol viacero dôvodov vzniku nemajetkovej
ujmy; súd sa s týmito dôvodmi vysporiadava v odsekoch nižšie.

24. Prvým žalobcom tvrdeným dôvodom vzniku nemajetkovej ujmy bol difamačný charakter

Rozhodnutia, t.j. zneváženie žalobcu medzi spoluväzňami a väzenskou strážou. V tomto prípade išlo
však výlučne o tvrdenie žalobcu, ktoré nebolo podporené žiadnymi dôkazmi, resp. ani príkladmi, ako
by malo takéto zníženie vážnosti v praxi vyzerať. Žalobca uviedol, že v komunite väzňov požíval
rešpekt a bol zvolený za predsedu väzenskej samosprávy, avšak nijakým spôsobom neuviedol, či sa
táto skutočnosť po Rozhodnutí zmenila. Tiež uviedol, že do Rozhodnutia mal výborné hodnotenia,

čo sa podľa neho po Rozhodnutí zmenilo. Táto skutočnosť sa však v konaní nepreukázala; naopak,
žalobca mal aj po Rozhodnutí zo strany ústavu naďalej pozitívne hodnotenia (viď odsek 27 nižšie).
Žalobca taktiež nepreukázal, že by bolo Rozhodnutie vyhlásené medzi odsúdenými verejne. Takýto
postup bol v zmysle § 53 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. účinného v čase vydania Rozhodnutia možný,
avšak podľa vyjadrenia ústavu nebol realizovaný, a Rozhodnutie bolo oznámené žalobcovi individuálne.

Žalobca v konaní svoje tvrdenie nepreukázal. Súd navyše uvádza, že takýto charakter nemajetkovej
ujmy u odsúdeného pokladá vo všeobecnosti až na extrémne prípady za vylúčený. Odsúdenému vo
výkone trestu odňatia slobody nemôže vzniknúť nemajetková ujma len tým, že začne požívať nižšiu
vážnosťmedzispoluväzňami,resp.odväzenskejstráže.Súdzdôrazňuje,žesamotnéodsúdeniefyzickej
osoby na trest odňatia slobody vo všeobecnosti podstatne znižuje vážnosť tejto osoby, a jej dodatočné

zníženie len medzi ostatnými odsúdenými, resp. väzenskou strážou v dôsledku najnižšieho možného
disciplinárnehopotrestaniajenatoľkozanedbateľné,ženemôžespôsobiťnemajetkovúujmuvyjadriteľnú
v peniazoch. V dôsledku pokarhania žalobcovi nemohla vzniknúť nemajetková ujma znížením jeho
vážnosti. Ako však už súd uviedol, ak by takáto ujma aj prichádzala do úvahy, žalobca ju nijako
nepreukázal.

25. Vznik nemajetkovej ujmy z ďalšieho žalobcom uvádzaného dôvodu, ktorým má byť skutočnosť, že
štátnemu orgánu „nestojí za to“, aby vo vzťahu k nemu postupoval zákonne, pokladá súd za principiálne
vylúčený. Takto formulovaný dôvod vzniku nemajetkovej ujmy nemá žiaden obsah. Nemajetková ujma
môže vzniknúť v dôsledku samotnej nezákonnosti úradného postupu alebo rozhodnutia, nie však z toho,

či takúto nezákonnosť žalobca vníma ako dôsledok toho, že štátnemu orgánu nestojí za to postupovať
voči nemu zákonne.

26. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ani existenciu ďalšieho dôvodu, ktorým malo byť
umiestnenie do uzatvoreného oddelenia, tzv. samotky. Súd v prvom rade konštatuje, že sa stotožňuje

so žalovaným, že žalobca nesprávne používa pojem „samotka“. Pod samotkou je potrebné rozumieť
umiestnenie do samoväzby v zmysle § 52 ods. 3 písm. f) zákona č. 475/2005 Z.z. účinného v čase
uloženia disciplinárneho trestu. V konaní nebolo sporné, že takéto opatrenie žalobcovi uložené nebolo,
pričom v dôsledku pokarhania ani byť uložené nemohlo, nakoľko ide o samostatný (výrazne prísnejší)
disciplinárny trest odlišný od pokarhania, a v zmysle § 58 ods. 6 zákona č. 475/2005 Z.z. účinného v čase

uloženia disciplinárneho trestu bolo možné za disciplinárne previnenie odsúdenému uložiť len jeden
trest. Pokiaľ ide o umiestnenie v tzv. „otvorenom oddelení“, žalobca svoje tvrdenie, že po Rozhodnutí na
ňom nemohol participovať nijako nepreukázal. Ústav vo svojom stanovisku zo dňa 16.02.2018 (č.l. 63
až 75) uviedol, že takéto umiestnenie je špecializovaným výkonom trestu a nie je právom odsúdeného,
pričom žalobca ani pred rozhodnutím nebol umiestnený do otvoreného oddelenia; naopak, aj pred

Rozhodnutím bol umiestnený v tzv. „uzavretom ústave“. Žalobca v konaní nepreukázal príčinnú súvislosť
medzi rozhodnutím a zmenou jeho režimu, resp. vôbec nepreukázal, že k takejto zmene došlo.27. Žalobca rovnako nepreukázal ani existenciu posledných dvoch dôvodov na vznik nemajetkovej ujmy.
Pokiaľ ide o zmenu hodnotenia žalobcu, táto skutočnosť bola v konaní
priamo vyvrátená listinnými dôkazmi. V konaní bolo preukázané, že hodnotenia žalobcu na účely

posúdenia jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu boli po prijatí Rozhodnutia
naďalej pozitívne. V oboch hodnoteniach nasledujúcich po vydaní Rozhodnutia, t.j. v hodnoteniach
zo dňa 21.07.2008 a 04.09.2008 (č.l. 83 až 86) bol žalobca hodnotený tak, že bolo odporúčané jeho
podmienečné prepustenie. Zároveň bolo rozhodnutiami Okresného súdu v Prešove zo dňa 13.10.2008
a 13.07.2009 a rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.11.2008 a 27.01.2009 (č.l. 89 až

101) jednoznačne preukázané, že žalobca nebol z výkonu trestu podmienečne prepustený preto, že
nespĺňal formálne podmienky na prepustenie, nakoľko žiadosti podal predčasne. Tvrdenie žalobcu, že v
dôsledku Rozhodnutia bolo oddialené jeho podmienečné prepustenie tak v konaní nebolo preukázané,
resp. bol preukázaný opak. Žalobca taktiež žiadnym spôsobom nepreukázal súvis medzi Rozhodnutím
a preložením žalobcu na výkon trestu do Sabinova. Rozhodnutím o preložení žalobcu do iného ústavu
vykonalo Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže svoju právomoc v zmysle § 10 ods.

3 písm. c) zákona č. 475/2005 Z.z. premiestniť odsúdeného na výkon trestu do iného ústavu z iných
dôvodov. Žalovaný v konaní neuviedol žiadne skutočnosti preukazujúce súvis medzi Rozhodnutím a
premiestnením, pričom ani neuviedol, kedy k premiestneniu došlo.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že Rozhodnutie nie je nezákonným

rozhodnutím a zároveň žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k vzniku nemajetkovej
ujmy. Súd tak žalobu v celom rozsahu prvým výrokom tohto rozsudku zamietol.

29. Pre úplnosť súd uvádza, že spore rozhodol na pojednávaní dňa 17.09.2024 bez účasti žalobcu.
Žalobcabolnapojednávanízastúpenýadvokátom,ktorýuviedol,žežalobcasaodránacítilzle,následne

si urobil test na covid a tento bol pozitívny. V dôsledku toho sa nemohol zúčastniť pojednávania a
žiadal o jeho odročenie, keďže trval na svojom výsluchu. Túto informáciu oznámil advokátovi podľa
jeho vyjadrenia približne pol hodinu pred pojednávaním (konanom od 13.00 hod.), pričom právnemu
zástupcovi neposlal o pozitívnom teste žiaden dôkaz.

30. Súd pojednávanie vo veci neodročil, nakoľko neúčasť žalobcu nepokladal za dôležitý dôvod v
zmysle § 183 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní zastúpený advokátom a na preukázanie dôvodnosti
svojej neúčasti nepredložil žiadny dôkaz. Ak si žalobca spravil sám test na covid, mohol právnemu
zástupcovi zaslať elektronicky fotografiu tohto testu, čo však neurobil. Súd tak dôvod neúčasti žalobcu
na pojednávaní nepokladal za preukázaný. Súd zároveň pojednávanie neodročil aj s ohľadom na

skutočnosť, že vzhľadom na právne posúdenie nebola osobná účasť žalobcu na pojednávaní potrebná.
Súd žalobu primárne zamietol pre neexistenciu nezákonného rozhodnutia, pričom na tento právny záver
nemohol mať výsluch žalobcu vplyv. Súd by však výsluch žalobcu nepokladal za podstatný ani vo vzťahu
k druhému dôvodu zamietnutia žaloby, ktorým je nepreukázanie vzniku nemajetkovej ujmy. Súd výsluch
strany v zmysle § 195 ods. 1 CSP vykoná len v prípade, ak tvrdené skutočnosti nemožno preukázať

inak. Túto skutočnosť však žalobca v konaní neosvedčil. Žalobca v žalobe uviedol len základné skutkové
tvrdenia vo vzťahu k dôvodom vzniku nemajetkovej ujmy, ktoré boli rozporované žalovaným v jeho
vyjadrení, a následne žalobca ani len nevyužil právo reagovať písomne v replike v zmysle § 167 ods. 3
CSP, hoci bol na to uznesením č.k. 3C/18/2017-130 zo dňa 13.06.2018 vyzvaný a súd opakovane žiadal
o predĺženie lehoty na vyjadrenie. Žalobca tak nevyužil možnosť reagovať na skutkové tvrdenia

žalovaného, a svoje vlastné tvrdenia zo žaloby doplniť. Výsluch žalobcu navyše buď nebol spôsobilý
zmeniť závery súdu vo vzťahu k nárokom ktoré boli vyvrátené listinnými dôkazmi (zmena hodnotení
žalobcu, podmienečné neprepustenie), alebo sám osebe nemohol preukázať tvrdenia žalobcu
(umiestnenie do uzavretého ústavu, zníženie vážnosti, presun do iného ústavu).

31. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 CSP a trovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. V konaní bol plne úspešný žalovaný,
ktorý by tak mal právo na priznanie trov konania v plnom rozsahu. Keďže však žalovanému v konaní
žiadne trovy nevznikli, súd druhým výrokom tohto rozsudku rozhodol, že žalovanému nárok na náhradu
trov konania nepriznal.

Poučenie:B1-3C/18/2017
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 CSP), ktoré je možné podať v lehote 15 dní od jeho
doručenia na Mestskom súde Bratislava IV.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich
preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.