Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 22, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/109/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1221205326
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1221205326.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátuJUDr.MichaelaKrajčováaJUDr.NatáliaKolláriková,vsporežalobkýň:1.G.S.,Q..XX.XX.XXXX,
U. U., Č.. D. XXX, U. R. Y.Š. Q. T., 2. G. F., Q.. XX.XX.XXXX, U. U. XXX, 3. X. S., Q.. XX.XX.XXXX, U. U.,
Č.. D. XXX, U. R. Y. Q. T., zastúpené: Mgr. Miroslava Kušnírová & Partners s. r. o., so sídlom Štefánikova
ul. č. 14, Bratislava, IČO: 54 296 498, proti žalovanému: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom
Bajkalská 19B, Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpený: MGA IURIS s. r. o., so sídlom Cukrová 14,
Bratislava, IČO: 47 233 028, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 65.000 eur, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B2-49C/81/2021-246 zo dňa 15. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B2-49C/81/2021-246 zo dňa 15.
mája 2024, p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyniam v 1., 2. a 3. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B2-49C/81/2021-246 zo dňa 15. mája 2024 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur;

žalobkyni v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur a žalobkyni v 3. rade náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobkyniam priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

2. Žalobkyne sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 25.10.2021 domáhali zaplatenia
nemajetkovej ujmy tak, že žalovaný bude povinný zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 25.000 eur a žalobkyniam v 2. a 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000

eur. Pasívnu legitimáciu žalovaného odôvodnili tým, že podľa ust. §15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
o zmene a doplnení niektorých zákonov platí, že:„ Náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.
Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný
tento nárok preukázať." Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013, sp. zn.
C-22/12 vo veci Haasová c/a Petrík, Súdny dvor uviedol, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017, publikovaný v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 61/2018 uvádza: „Škodoupre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv

pozostalých obetí dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu
takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná." Vzhľadom na uvedené teda pasívna legitimácia
žalovaného je daná tým, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je krytá povinným zmluvným
poistením.

3. Dňa 02.12.2018 o 09:45 hod. došlo na ceste I/XX pri obci D. T., okres M. nad F. k dopravnej nehode pri
ktorej zomrel T. S., nar. XX.XX.XXXX. Bol synom žalobkyne v 1. rade a bratom žalobkýň v 2. a 3. rade.
Vinníkom dopravnej nehody bol p. T. X., vodič z povolania pracujúci pre spoločnosť R.-Y. E. D., ktorá
je vlastníkom motorového vozidla zn. D. C., ev. č. E. XXXX G., číslo zelenej karty: J. - XX/XXXXXXX
platnej v období 22.04.2018 - 22.04.2019. Dopravnú nehodu teda spôsobil občan cudzieho štátu,
ktorý v čase nehody mal na motorové vozidlo uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v J. poisťovni „.. Z ust. § 16 ods. 1 zákona o
PZP jednoznačne vyplýva, že žalovaný poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za
škodu spôsobenú prevádzkou cudzozemského motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba, ktorej
zodpovednosť za túto škodu je poistená. Z § 24 ods. 2 písm. d) zákona o PZP následne vyplýva, že
kancelária poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou

cudzozemského motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba, ktorej zodpovednosť za túto škodu
je poistená podľa § 16 ods. 1. Dopravnú nehodu riešilo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, odbor
kriminálnej polície Žiar nad Hronom, č. spisu: ORP-464/1-VYS-ZH-2018. Dňa 08.03.2019 vypracoval
znalec Z.. M. G., J.. N.. Š. XX/XX, XXX XX Ž. Q. F., znalec zapísaný v zozname znalcov, odbor: cestná
doprava, odvetvie: technický stav cestných vozidiel, znalecký posudok č. XXXXXXXXXXXX, pričom zo

znaleckého posudku vyplýva, že vinníkom nehody je skutočne p. T. X..

4. Výzvou zo dňa 21.04.2021 označenou ako „Výzva na vyplatenie poistného plnenia" bol žalovaný
vyzvaný na vyplatenie poistného plnenia. Listom zo dňa 27.04.2021 označeným ako „Oznámenie o
postúpení vysporiadania Vášho nároku" žalovaný oznámil, že škodová udalosť bola zaevidovaná dňa

30.01.2019 pod číslom škodovej udalosti S. XXXXXX a korešpondenčným partnerom na prejednanie
a vysporiadanie škodovej udalosti je spoločnosť G. Z., Y.. Y. N.. K... Spoločnosť G. listom zo dňa
27.04.2021 oznámila žalobkyniam, že nie je možné vysporiadať uplatnený nárok a zároveň oznámila,
že v súvislosti s dopravnou nehodou už boli žalobkyni v 1. rade vyplatené všetky jej zákonné nároky.
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z PZP údajne nevzniká a nemožno tento nárok vysporiadať.

5. Žalobkyne tvrdili, že smrťou nebohého T. S. došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti, a to
konkrétne do práva na súkromie a rodinný život, ktoré sú chránené ust. § 11 OZ. Žalobkyne prišli o
milovaného syna a brata - mimoriadne blízke a harmonické rodinné vzťahy boli pretrhnuté. Na tomto
mieste je potrebné uviesť, že fyzická osoba, do ktorej práva na ochranu osobnosti bolo neoprávnene

zasiahnuté,savzmyslecit.ust.§13ods.1OZmôžedomáhať,abysaodtýchtoneoprávnenýchzásahov
upustilo, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ
by sa takto poskytnuté zadosťučinenie nezdalo postačujúce, preto, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba v zmysle cit. ust. § 13
ods. 2 OZ tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z dostupnej judikatúry je zrejmé, že

podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je predovšetkým skutočnosť, že morálna
satisfakcia sa vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca, pričom v dôsledku
zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Podľa ustálenej
rozhodovacej praxe súdov objektívnym kritériom posúdenia dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je zistenie, či by v konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti

fyzickej osoby došlo, vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako
závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste a v postavení postihnutej osoby.

6. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú stanovené dve kritéria, z ktorých
súd musí vychádzať, a to sú závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k

neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Žalobkyne tiež tvrdili, že akákoľvek morálna
satisfakcia v podobe ospravedlnenia v danom prípade nie je relevantná, keďže ich súkromie a rodinný
život sú natoľko poznačené, že jediným uspokojivým zadosťučinením by bolo priznanie nemajetkovej
ujmy. Napriek tomu, že to žalobkyniam syna a brata nevráti, požadovaný nárok satisfakcie bude aspoňprimeranou útechou. Traumy zo straty syna a brata pretrvávajú až dodnes. Zároveň je nutné poukázať a
prihliadnuť najmä na citovú ujmu, spočívajúcu v nepríjemných pocitoch smútku, šoku zo straty najbližšej
osoby, ako aj pretrvávajúcej traumy. Nakoľko psychická stabilita žalobkýň je stratou syna a brata natoľko

poznačená, peňažná satisfakcia je v úplnosti dôvodná.

7. Výšku nemajetkovej ujmy odôvodnili vo vzťahu ku každej žalobkyni nasl.: a)
žalobkyňa v 1. rade je matkou nebohého, ktorý bol jej prvorodeným dieťaťom a jediným synom. Zomrel
vo veku 28 rokov, bol plný života a plánov, žil so žalobkyňou v 1. rade v spoločnom dome, pomáhal jej s

každodennými povinnosťami, vrátane financií. V roku 2009 prišla žalobkyňa v 1. rade o manžela a deti
prišli o otca. Nebohý hneď po smrti svojho otca, nahradil jeho rolu a začal matke pomáhať s výchovou
dcér, vodením do školy, písaním úloh, starostlivosťou o domácnosť, ako aj so zarábaním peňazí, pár
týždňov po smrti otca sa zamestnal, nakoľko v tom čase skončil strednú školu. Pre žalobkyňu v 1. rade
bola strata syna veľkou ranou, v čase jeho úmrtia žili žalobkyne v 2. a 3. rade v zahraničí a matka žila len
so synom. Po smrti syna sa psychicky zrútila a od jeho smrti musí navštevovať psychiatrickú ambulanciu

J.. N. J., S. I.. Č.. XX, XXX XX Y. Q. T.. Vzhľadom na uvedené si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 25.000 eur; b) žalobkyne v 2. a 3. rade sú sestry nebohého, pričom v čase jeho smrti sa nachádzali
v zahraničí, kde pracovali, avšak hneď po smrti brata pricestovali na Slovensko a odvtedy tu už aj zostali.
Po smrti ich otca sa o žalobkyne v 2. a 3. rade začal starať brat, ktorý na seba prevzal úlohu otca. Sestry
sa so smrťou svojho brata nevedia zmieriť. Keďže sa do zahraničia už nevrátili, prišli o prácu a niekoľko

mesiacov boli nezamestnané a bez príjmu. Vzhľadom na uvedené si každá zo sestier uplatňuje náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur.

8. Žalovaný vo vyjadrení namietal uplatnený nárok a uviedol, že si plne uvedomuje možné nepriaznivé
dopady, ktoré spôsobí nečakané úmrtie v kruhu najbližšej rodiny, prípadné nároky z tohto dôvodu

vznikajúce musia zohľadňovať všetky s tým súvisiace skutočnosti. Pri posudzovaní samotného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho výšky je nevyhnutné prihliadať aj na to, aby došlo k
naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj
na požiadavku nezneužívania tohto inštitútu na neprípustné obohacovanie. Pri určovaní konkrétnej
výšky náhrady za spôsobenú ujmu je potrebné zohľadňovať aj jej primeranosť k iným finančným

kompenzáciám a prihliadať nielen na okolnosti na strane osoby zodpovednej, ale aj na strane
poškodeného, resp. iných osôb. V prvom rade uviedol, že mu nebol doručený znalecký posudok, na
ktorý poukazujú žalobkyne v žalobe. Okolnosti, za ktorých došlo k dopravnej nehode pritom nevyplývajú
ani zo žiadnych iných predložených dôkazov, preto za tohto stavu potom nemožno ustáliť ani len
samotnú zodpovednosť žalobkyňami označenej osoby, ktorá má zodpovednosť za škodu spôsobenú

pri predmetnej dopravnej nehode. Za účelom objasnenia okolností dopravnej nehody, pri ktorej došlo
k usmrteniu T. S., navrhuje, aby súd vyžiadal od OR PZ Žiar nad Hronom spis ORP-461/1-VYS-
ZH-2018. Nakoľko pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu, je potrebné zohľadňovať
aj primeranosť k iným finančným kompenzáciám, poukázal na rozhodovaciu prax súdov v obdobných
veciach (napr. rozsudok KS BA vo veci sp. zn.: 3Co/140/2018 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II vo veci sp. zn. 52C/109/2014, ktorým bola každému z rodičov obeti dopravnej nehody
žijúcich s ňou v spoločnej domácnosti, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur a
súrodencovi obeti nežijúcemu s ňou v spoločnej domácnosti náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
3.000 eur), pričom z prehľadu tejto rozhodovacej praxe vyplýva, že žalobkyne uplatnili svoje nároky
spôsobom, ktorý nezohľadňuje prevládajúcu súdnu prax. Pokiaľ žalobkyne odvodzujú vecnú legitimáciu

žalovaného od § 24 ods. 2 písm. d) zákona o PZP, s týmto žalovaný nesúhlasí. Žalovaný tvrdil, že žaloba
je nedôvodná a preto žiadal žalobu zamietnuť a priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

9. Žalobkyne v replike uviedli, že ľudský život je považovaný za neodňateľné a nedotknuteľné právo
každého jednotlivca, ktorého existencia vyžaduje najvyššiu právnu ochranu. V porovnaní s ostatnými

právami má právo na život takmer absolútnu prioritu. Právo na súkromie v rôznych poňatiach môže
zahŕňať tak ochranu rodinného života, súkromia, obydlia, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním údajov. Súčasťou práva na súkromie je aj právo na rodinný život.
Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci
súkromného rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému

zásahu do práva na súkromie týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva
na súkromie, resp. práva na rodinný život, môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká
ujma, ktorá mu čiastočne, alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma
postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová(emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného člena rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť
citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou
osobou. Je nepochybné, že smrťou nebohého T. S. došlo k zásahu do ochrany osobnosti žalobkýň.

Žalovaný tvrdil, že z dôvodu, že mu nebol doručený znalecký posudok, nie je možné ustáliť ani len
samotnú zodpovednosť osoby zodpovednej za škodu spôsobenú pri dopravnej nehode. Na tomto mieste
žalobkyne uviedli, že znalecký posudok tvoril prílohu podanej žaloby a jednoznačne z neho vyplýva, že
vinníkom dopravnej nehody je p. T. X..

10. V ďalšom žalobkyne opätovne poukázali na skutočnosť, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na práva fyzickej
osoby s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na
všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Priznanie nemajetkovej ujmy je účinné vyváženie a zmiernenie
nepriaznivého následku neoprávneného zásahu, preto je nutné žalobkyniam poskytnúť čo najúplnejšiu a
najúčinnejšiuobčianskoprávnuochranuosobnostifyzickejosobyprostredníctvomichžalobnéhonávrhu.

Otázka výšky náhrady nemajetkovej ujmy je spojená s riešením otázok, ktoré sú vo svojej podstate
otázkami, na ktoré nemožno nájsť uspokojivé odpovede, keďže ide o riešenie, aká je majetková,
peňažná hodnota ľudského života, zdravia a jeho kvality. Žalobkyne majú za to, že rozhodnutia, na
ktoré žalovaný poukazuje predstavujú výber rozhodnutí, ktoré mu vyhovovali, nakoľko v nich súdy
priznali nižšiu výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Preto poukázali žalobkyne na iné rozhodnutia, kde bola

priznaná nemajetková ujma v podstatne vyšších sumách (napr. Krajský súd Prešov rozhodnutím sp. zn.
21Co/137/2017 priznal manželke nemajetkovú ujmu vo výške 40.000 eur za stratu manžela; náhradu
nemajetkovej ujmy 20.000 eur priznal každému plnoletému synovi za stratu otca, 4-ročnému synovi
priznal 40.000 eur). Žalobkyne majú za to, že nimi nárokovaná výška nemajetkovej ujmy je absolútne
adekvátna vzhľadom na okolnosti daného prípadu ako i rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach.

Vzhľadom na uvedené, žalobkyne trvajú na podanej žalobe.

11. Žalovaný vo svojej duplike tvrdil, že zo žalobkyňami doručeného znaleckého posudku je zrejmé, že
k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k usmrteniu T. S., došlo v dôsledku nesprávnej techniky vodiča
vozidla D.. Skonštatoval však, že z tohto posudku nevyplývajú všetky okolnosti, za ktorých došlo k

smrti nebohého. Z posudku sú zrejmé iba okolnosti na strane prevádzok vozidla D. a prevádzky vozidla
N., ktoré viedli k samotnému stretu týchto prevádzok. Nie sú zrejmé skutočnosti, na základe ktorých
by bolo možné ustáliť ostatné okolnosti, ktoré by prípadne mohli mať vplyv na škodu na zdraví T. S.,
jej rozsahu a následky, napr. z hľadiska povinnosti pripútať sa bezpečnostným pásom a pod.. Žiadne
z rozhodnutí, na ktoré žalobkyne poukazovali, nie je porovnateľné s touto prejednávanou vecou; v

daných rozhodnutiach bola obeť dopravnej nehody manželom, alebo druhom pozostalej osoby, resp.
dieťaťom pozostalej osoby. V tejto súvislosti si dovoľuje uviesť, že napríklad vzťah medzi maloletým
dieťaťom a zomrelým rodičom, najmä vzhľadom na faktickú psychickú a hmotnú odkázanosť na rodiča,
a nemožnosť maloletého spracovať smrť najbližšej osoby, nie je porovnateľný so vzťahom medzi
dospelými súrodencami, a aj ujma, ktorú smrťou rodiča maloleté dieťa utrpí, je nepochybne závažnejšia

ako ujma dospelého súrodenca v dôsledku smrti súrodenca. Na rozdiel od žalobkýň poukazoval
žalovaný na rozhodnutia súdov v porovnateľných veciach aj z hľadiska porovnateľnosti vzťahov medzi
obeťou a pozostalými.

12. Na pojednávaní konanom dňa 12.02.2024 súd prvej inštancie oboznámil prítomných s tým, že

bol k spisu pripojený trestný spis, vrátane vyšetrovacieho a z trestného stíhania T. X., s tým, že toto
trestné konanie už bolo právoplatne skončené trestným rozkazom, pričom dôkazy z trestného spisu sa
žalobkyniam doručia prostredníctvom ich právnej zástupkyne s možnosťou vyjadriť sa.

13. Žalobkyne podali súdu prvej inštancie vyjadrenie k doloženým dôkazom, pričom uviedli, že

na pojednávaní konanom dňa 12.02.2024 zástupca žalovaného tvrdil, že zo znaleckého posudku
vypracovaného súdnym znalcom J.. U. Ť., R.., súdny znalec v odbore zdravotníctvo a farmácia, súdne
lekárstvo, ktorý bol vypracovaný dňa 29.03.2019, vyplýva, že vodič motorového vozidla nebohý T.
S. nebol pripútaný. Žalobkyne poukazujú na str. 15 posudku, otázku 4, kde znalec skonštatoval, že
zranenia, ktoré menovaný utrpel neboli zlučiteľné so životom a ani použitie bezpečnostného pásu

by nedokázalo zabrániť vzniku so životom nezlučiteľných zranení. K smrti nebohého došlo nárazom
vozidla vinníka dopravnej nehody do ľavej časti vozidla nebohého, pričom týmto nárazom došlo k
strate centrálnej regulačnej funkcie mozgu so zlyhaním krvného obehu a dýchania a následne smrti.
Je teda zrejmé, že nepoužitie bezpečnostného pásu nemalo za následok smrť nebohého. K výškenáhrady nemajetkovej ujmy opakovane uviedli, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch slúži len na
zmiernenie následkov vzniknutej ujmy v citovej oblasti a je aj určitou satisfakciou za násilné pretrhnutie
rodinných väzieb. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť

citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva s blízkou osobou.
Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou s prihliadnutím na
zákonné kritériá, a to kritérium závažnosti a kritérium okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu
do osobnosti došlo. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s ohľadom na jej
intenzitu, rozsah a trvanie. Na strane poškodenej osoby je potrebné skúmať predovšetkým intenzitu

vzťahu medzi žalobcom a zomrelým, vek zomrelého a pozostalých, hmotnú a inú závislosť pozostalých
od zomrelého, poskytnutie inej formy satisfakcie pozostalým či ďalšie okolnosti. Žalobkyňa v 1. rade
ako matka nebohého mala so synom veľmi blízky a silný citový vzťah, z jej výsluchu na pojednávaní
konanom dňa 17.01.2024 bolo jednoznačne preukázané, že stratu svojho syna nesie aj po rokoch veľmi
ťažko, do dnešného dňa užíva antidepresíva, a to trikrát denne a jednu tabletku na spanie. Približne
pol roka po dopravnej nehode si žalobkyňa v 1. rade nahmatala hrčku na prsníku a odvtedy sa lieči na

rakovinu prsníka. Žalobkyňa v 2. rade ako sestra nebohého mala s bratom veľmi blízky a silný citový
vzťah, považovala ho za svojho najlepšieho kamaráta, ale nahrádzal jej aj otca. Od smrti svojho brata
nevie chodiť domov a preto sa s mamou a sestrou vídajú málo. Do dnešného dňa to znáša veľmi ťažko,
zaspáva so strachom a o to väčším, ak vie, že je niekto z rodiny na cestách. Žalobkyňa v 3. rade na
pojednávaníkonanomdňa17.01.2024zdôvoduemočnéhoprežívaniastratybrataavráteniaspomienok

nedokázala súvisle popísať jej vzťah s nebohým. Z jej správania bola zrejmá obrovská strata nebohého
v jej živote. Do dnešného dňa stratu nebohého prežíva veľmi ťažko. Napriek tomu, že ide o mladú ženu,
do dnešného dňa nemá žiadny partnerský vzťah a svoj život prispôsobuje tomu, aby žalobkyňu v 1. rade
doma nenechávala samu.

14.Súdprvejinštancieprávnevecposúdilpodľa§11,§13ods.1,ods.2,ods.3Občianskehozákonníka,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, ods. 3 písm. a), § 24 ods. 2 písm. d), e), ods. 3, ods. 5 zákona č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 255 Civilného sporového poriadku.

15. Súd prvej inštancie skúmal, či v predmetnom prípade boli splnené všetky predpoklady vzniku
zodpovednosti žalovaného za zásah do osobnostných práv žalobkýň v prípade smrti blízkej osoby. V
prvom rade sa zaoberal námietkou žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Zákon
o PZP v ust. § 15 od 01.01.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody
proti poisťovateľovi zodpovednej osoby. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného

na výplatu plnenia za poisteného, a to v rozsahu, v akom za škodu zodpovedá poistený, pričom
predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu,
ktorá poškodenému vznikla. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, ak ku škodovej udalosti,
pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania zodpovednosti, aby
poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 citovaného

zákona, t. j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody, okrem iného škody na zdraví a nákladov
pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona). Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej
na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia
zákona, akými sú napr. bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ), ktoré sa odškodňujú
v peniazoch. Podľa právnej úpravy poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach sú členské štáty EÚ povinné prijať všetky primerané
opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a
potenciálnych obetí nehôd. V súlade s týmto cieľom sa úpravou povinného poistenia občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel okrem iného vyžaduje, aby

poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú
všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky vozidla a aby bolo zaručené poškodeným
osobám, ktoré utrpia ujmu alebo škodu následkom havárie motorového vozidla poskytnutie poistného
plnenia a priame právo na podanie žaloby proti poistiteľovi zodpovednej osoby. Súd prvej inštancie
ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.07.2017 sp. zn. 6MCdo/1/2016, ktorý

bol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod č. R 61/2018, z ktorého
vyplýva, že: „škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostnýchpráv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla." Vzhľadom na
uvedené súd prvej inštancie ustálil, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia
nahradiť, patrí aj nemajetková ujma, ktorú podľa slovenského právneho poriadku možno požadovať v

zmysle ust. § 11 a nasl. OZ a preto je tento nárok krytý povinným zmluvným poistením.

16. V súvislosti s námietkou žalovaného, že s vecnou legitimáciou podľa § 24 ods. 2 písm. d) zákona o
PZPnesúhlasí,súdprvejinštanciekonštatoval,žesprávapoistnéhogarančnéhofondujenajdôležitejšou
kompetenciou Slovenskej kancelárie poisťovateľov. Poistný garančný fond je financovaný z riadnych

a mimoriadnych príspevkov členov Slovenskej kancelárie poisťovateľov a poistného, ktoré Slovenská
kancelária poisťovateľov vyberie na základe poistnej zmluvy o hraničnom poistení. Z poistného
garančného fondu sa hradia škody, ktoré boli spôsobené prevádzkou motorového vozidla, avšak
z akéhokoľvek dôvodu škodu nehradia poisťovatelia. V prípade škôd spôsobených cudzozemským
vozidlom na území SR nastupuje plnenie z poistného garančného fondu, ak ide o vozidlo poistené
zmluvou o hraničnom poistení, ktorú s vodičom cudzozemského vozidla uzavrela kancelária pri vstupe

tohto vozidla na územie SR. Škoda sa poškodenému uhradí v rovnakom rozsahu, ako keby škodu
spôsobilo tuzemské motorové vozidlo. Poškodený, ktorému bola škoda spôsobená za okolností, ktoré
odôvodňujú jeho právo na plnenie z poistného garančného fondu, musí svoj nárok uplatniť voči
Slovenskej kancelárie poisťovateľov rovnakým spôsobom, ako keby si svoje právo uplatňoval voči
poisťovateľovi. S ohľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že žalovaný, ktorý bol zriadený

zákonom o PZP, a ktorého najdôležitejšou kompetenciou je správa poistného garančného fondu, je
pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní, nakoľko zo zákona o PZP vyplýva jeho povinnosť na
náhradu škody (vrátane nemajetkovej ujmy) z poistného garančného fondu v prípade škôd spôsobených
cudzozemským vozidlom na území SR, či už je toto vozidlo poistené zmluvou o hraničnom poistení
alebo je poistené v zahraničí.

17. Vo vzťahu k zásahu do osobnostných práv súd prvej inštancie uviedol, že nečakaným šokujúcim
úmrtím blízkeho príbuzného žalobkýň došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv, pričom
následok tohto zásahu je nereparovateľný. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou
stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť. Ako vyplynulo aj z vykonaného dokazovania,

ničím nepredpokladané úmrtie nebohého bolo a stále je pre žalobkyne ťažko opísateľná strata. Predtým
zdravý, mladý, 28-ročný muž, nečakane zomrel v dôsledku dopravnej nehody. S ohľadom na uvedené
mal súd prvej inštancie za to, že smrť blízkeho príbuzného v dôsledku zavinenej dopravnej nehody
sa sama o sebe kvalifikuje ako závažná ujma, pretože takýmto zásahom dochádza k definitívnemu
pretrhnutiu rodinných väzieb sprevádzaných pocitmi ako sú šok, smútok, zúfalstvo či úzkosť.

18. K povahe a výške náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že cieľom náhrady
nemajetkovej ujmy nie je poskytnúť náhradu peňažného ekvivalentu poškodenému ani obnoviť pôvodný
stav. Je možné iba zmiernenie, zadosťučinenie, resp. satisfakcia. Práve v prípadoch usmrtenia blízkeho
človeka je nepochybné, že žiadna suma nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu, ani na to,

aby nahradila život človeka. Takýmto zásahom do práva na rodinný život pozostalých dochádza k
nenapraviteľnej ujme a deštrukcii rodinných a interpersonálnych vzťahov, pričom spôsobenú ujmu je
nutné považovať za neodvrátiteľnú, nevyčísliteľnú a nenahraditeľnú.

19. Výšku nemajetkovej ujmy určuje súd, pričom táto výška musí byť primeraná, avšak je predmetom

voľnej úvahy súdu. Súd pri rozhodovaní o tejto výške musí vychádzať predovšetkým z dvoch kritérií -
závažnosti vzniknutej ujmy a z okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv fyzickej osoby. V dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného došlo v danom prípade k násilnému
pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu s nebohým.
Táto intenzita bola daná už tým, že išlo o mladého, zdravého 28-ročného muža, ktorý mal celý život

pred sebou. Okrem psychickej bolesti, ktorá v prípade straty blízkeho človeka je často vnímaná ako
neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca aktivity pozostalého, často vyžadujúca odbornú pomoc (v dôsledku
duševného ochorenia), sú žalobkyne zasiahnuté stratou osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním je
práve upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov, spolupatričnosti a odovzdávanie rodičovskej,
resp. súrodeneckej lásky. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a nezvratnosť straty rodinného

príslušníka(synaabrata),ktorýdnesmoholeštežiť,akbykdopravnejnehodenedošlo,priznaniežiadnej
formy morálneho zadosťučinenia nie je v tomto prípade dostačujúce. Aj napriek tomu, že žiadna suma,
ktorú by priznal súd nie je dostatočná a nenahradí stratu života blízkej osoby a ujmu tým spôsobenú
rodine a blízkym, považoval súd prvej inštancie za spravodlivé, aj vzhľadom na zmiernenie následkovtejto straty, poskytnúť v tomto prípade náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyniam v peniazoch v súlade
s ustanovením § 13 ods. 2 OZ.
Ohľadom výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne aj žalovaný poukazovali na prechádzajúce

rozhodnutia súdov; žalobkyne poukazovali na rozhodnutia, ktoré bez ďalšieho nie je možné aplikovať
na daný prípad, nakoľko v prípadoch, na ktoré poukazovali žalobkyne, sa zväčša jednalo o vzťahu
manžela/manželky, resp. maloletého dieťaťa a nebohého, ktorý má kvalitatívne iný charakter ako vzťah
dospelého syna, resp. brata k pozostalým. Na druhej strane žalovaný poukazoval na súdne rozhodnutia
priznávajúce náhradu nemajetkovej ujmy v nižších sumách, ako bolo súdom priznané v tomto konaní.

V týchto prípadoch sa jednalo o obdobné príbuzenské vzťahy medzi pozostalými a nebohým ako v
prejednávanom prípade. V tejto súvislosti však súd prvej inštancie poukazoval na to, že zväčša sa
jednalo o staršie súdne rozhodnutia (prvostupňové rozhodnutia sú z rokov 2009 až 2014). Podľa názoru
súduprvejinštanciejepretopotrebnévdanomprípadezohľadniťajinfláciu,resp.cenyacelkovonáklady
na život, ktoré sa neustále zvyšujú, a teda súd prvej inštancie mal za to, že by sa mala primerane
zvyšovať aj prípadná náhrada nemajetkovej ujmy.

20. Zároveň súd prvej inštancie poukazoval na to, že k dispozícii sú i súdne rozhodnutia, ktorými
bola priznaná nemajetková ujma v porovnateľnej výške, ako je tomu v prejednávanom prípade. V
súdnom konaní vedenom Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 24Co/479/2012 (rozsudok zo dňa
13.11.2013) bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 eur otcovi za smrť syna pri

dopravnej nehode. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 20.02.2013 sp. zn. 4Co/470/2011 potvrdil
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 49.790,88 eur rodičom (t.j. každému z rodičov po 24.895,44 Eur)
za smrť 19 ročnej dcéry pri dopravnej nehode kvôli neupravenej vozovke (kameň prerazil čelné sklo
na pasažierku auta), atď. Nie je však prípustná automatická paušalizácia súm priznávaných súdmi vo
veciach obdobných, ako je vec prejednávaná. Každý prípad je totiž iný a východiskové princípy potrebné

pre priznanie výšky nemajetkovej ujmy súd posudzuje vždy vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých sa udiali
a následkom, ktoré vyvolali.

21. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, s ohľadom na závažnosť vzniknutej ujmy, súd prvej
inštancie považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade sumu

20.000 eur; zohľadnil pritom najmä to, že žalobkyňa v 1. rade je matkou nebohého, ktorý bol jej
prvorodeným dieťaťom a zároveň jediným synom, ktorý s ňou žil v jednom spoločnom dome a pomáhal
jej s každodennými povinnosťami, vrátane finančných záležitostí. Po smrti syna žalobkyňa v 1. rade
musela vyhľadať odbornú psychiatrickú pomoc a doteraz je psychiatrickým pacientom. Vo vzťahu k
žalobkyniam v 2. a 3. rade sa jednalo o porovnateľnú životnú situáciu, pričom súd prvej

inštancie považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur. Po smrti brata sa
život oboch žalobkýň zmenil, prišli domov a do zahraničia sa už nevrátili. Podľa názoru súdu prvej
inštancie došlo priznaním vyššie uvedených súm k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej
náhrady strádania žalobkýň.

22. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že nebohý nebol v čase dopravnej nehody pripútaný, súd prvej
inštancie dal do pozornosti, že zo znaleckého posudku č. XX/XXXX (J.. J.. U. Ť., R..) a č. 22/2018 (J..
J. X.) vyplýva, že aj v prípade, ak by nebohý použil bezpečnostný pás, došlo by k zraneniam, ktoré boli
nezlučiteľné so životom a mali za následok smrť nebohého. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie
dospel k záveru, že to, či nebohý bol alebo nebol v čase dopravnej nehody pripútaný bezpečnostným

pásom, nemalo vplyv na samotný následok, a preto prípadné spoluzavinenie nebohého nezohľadnil.

23. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď úspešným
žalobkyniam priznal proti neúspešnému žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd
prvej inštancie tak rozhodol z dôvodu, že nemožno ad absurdum žalobkyne zaťažiť procesnou

zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Napríklad pri sporoch o ochranu
osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako mu ju
prizná súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so
satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto,
aby potom nemusel hradiť trovy konania. Rozhodujúcou skutočnosťou je v tomto prípade to, že došlo k

neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov.

24. Dopĺňacím rozsudkom č. k. B2-49C/81/2021-261 zo dňa 15. júla 2024 rozhodol Mestský súd
Bratislava IV tak, že dopĺňa rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k. B2-49C/81/2021-246 zo dňa15.05.2024 o výrok V., ktorým vo zvyšku zamieta žalobu žalobkyne v 1. rade, o výrok VI., ktorým vo
zvyšku zamieta žalobu žalobkyne v 2. rade a o výrok VII., ktorým vo zvyšku zamieta žalobu žalobkyne
v 3. rade. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. B2-49C/81/2021-246 zo dňa 15.05.2024 rozhodol tak, že

žalobkyniam priznal náhradu nemajetkovej ujmy (t. j. nárok žalobkýň mal súd za dôvodný čo do jeho
základu), avšak náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyniam priznal v nižšej ako žalovanej sume. Súd v
odôvodnení rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy
práve v priznaných sumách. Nakoľko však súd žalobkyniam priznal náhradu nemajetkovej ujmy v nižšej
ako žalovanej sume, vo zvyšku mal žalobu žalobkýň zamietnuť. Keďže tak na pojednávaní konanom

dňa 15.05.2024 urobené nebolo, súd prvej inštancie tak urobil týmto dopĺňacím rozsudkom.

25. Žalovaný podal proti rozsudku súdu prvej inštancie z 15.05.2024 v časti výroku I., ktorým uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu nad 12.000 eur, v časti výroku II., ktorým uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu nad 5.000 eur a v časti výroku III., ktorým uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu nad 5.000 eur odvolanie, pričom takisto sa odvoláva

aj proti výroku IV., ktorý je závislý od výrokov I. až III.. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a prvoinštančný súd nesprávnym
postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo sú dôvody odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b),

f) a h) CSP.

26. Žalovaný uviedol, že súdy síce pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nie sú
obmedzené výslovnou úpravou obsiahnutou v právnom predpise, no v súlade s § 13 ods. 3 OZ sú
povinné prihliadať na okolnosti, za akých k zásahu do osobnostných práv došlo a k závažnosti vzniknutej

ujmy. Rozhodnutie súdu o priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej výške sa musí opierať o
preskúmateľné hľadiská a musí byť odôvodniteľné. Súd je povinný vykonať zodpovedajúce dokazovanie
a následne na základe skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná, pričom
príslušné závery súdu musia zohľadňovať jedinečnosť veci, byť riadne odôvodnené a musia spočívať
na logických a legitímnych faktoch. Prvoinštančný súd však podľa názoru žalovaného takto dôsledne

nepostupoval. Nesprávne aplikoval ust. § 13 ods. 2 a 3 OZ, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu
záveru ohľadne primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Vo svojich úvahách nedostatočne
zohľadnil rozhodovaciu prax súdov v porovnateľných veciach, čím porušil právo žalovaného na
spravodlivý proces.

27. Rozhodovacia prax súdov v oblasti odškodňovania pozostalých po obetiach dopravných nehôd
spôsobenýchprevádzkoumotorovýchvozidielzhľadiskavýškypriznávanýchnáhradnemajetkovejujmy,
sazačalazjednocovaťažpozjednotenírozhodovacejpraxesúdovSRvotázke,čináhradanemajetkovej
ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd je krytá poistením podľa zákona č. 381/2001 Z.z.. K
tomuto došlo až po rozhodnutí Súdneho dvora vo veci Haasová a najmä po publikovaní rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 31.07.2017. Žalovaný v konaní
pred súdom prvej inštancie poukazoval na viaceré rozhodnutia v obdobných veciach z prelomu tohto
obdobia, pričom ďalej dal do pozornosti niekoľko rozhodnutí súdov, ktoré na tieto nadväzovali, napr.
rozhodnutie Okresného súdu Spišská nová Ves z 31.05.2024 vo veci sp. zn. 7C/92/2023, ktorým
priznal každému z rodičov syna náhradu nemajetkovej ujmy po 10.000,-Eur a každému zo súrodencov

náhradu nemajetkovej ujmy po 5.000,-Eur; rozhodnutie Okresného súdu Trenčín vo veci sp. zn.
18C/15/2020 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne vo veci 5Co/46/2023, ktorým priznal
rodičom zosnulej náhradu nemajetkovej ujmy po 13.000 eur a jej pozostalému súrodencovi 5.000
eur; rozhodnutie Okresného súdu Námestovo vo veci sp. zn. 12C/19/2020 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Žiline vo veci 7Co/167/2023, ktorým priznal rodičom zosnulej náhradu nemajetkovej

ujmy po 8.000 eur a jej súrodencom po 2.000 eur, atď. Podľa žalovaného, za tohto stavu potom
možno za ustálenú rozhodovaciu prax súdov považovať pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy
pozostalým rodičom plnoletej obete dopravnej nehody jej priznávanie vo výške 8.000,- až 12.000 eur. Za
ustálenú rozhodovaciu prax súdov pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým plnoletým
súrodencom plnoletej obete dopravnej nehody možno považovať jej priznávanie vo výške na úrovni

5.000 eur. Prekročenie hraníc vymedzených praxou súdov je v súlade so zásadou predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí a právnou istotou možné iba v prípade existencie takých okolností, ktoré takéto
ich prekročenie opodstatňujú. V tomto prípade však takéto okolnosti neexistujú. Z priebehu konania
vyplynulo, že žalobkyne so zosnulým tvorili fungujúcu rodinu a bola im spôsobená nenapraviteľná citováujma. Je však potrebné si uvedomiť, že žalobkyňa v 1. rade po smrti nebohého nezostala sama, jej
oporou sú dcéry. To znamená, že isté uspokojenie v jej živote prinášajú dcéry a jej vnučka, čo súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nezohľadnil. Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade je potrebné uviesť,

že plnohodnotne rozvíja svoj pracovný, ako aj rodinný život; po smrti brata sa stala profesionálnou
vojačkou, vedie vlastnú domácnosť, našla si partnerský vzťah, je vydatá a má dcéru. Po smrti nebohého
nedošlo k rozpadu ich vzájomných rodinných vzťahov a rodina je naďalej súdržná. Žalobkyne v 2. a 3.
rade neboli od T. S. hmotne závislé. Ani tieto skutočnosti súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní
dostatočne nezohľadnil. Zároveň žalovaný poukázal na skutočnosť, že sám T. S. v čase bezprostredne

pred dopravnou nehodou porušoval povinnosť byť pripútaný bezpečnostným pásom.

28. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie tak, že I. žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 12.000 eur do 3
dní od právoplatnosti rozsudku, v zostávajúcej časti žalobu žalobkyne 1/ zamieta; II. žalovaný je povinný
zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 5.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v zostávajúcej časti žalobu

žalobkyne2/zamieta;žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobkyni3/sumu5.000eurdo3dníodprávoplatnosti
rozsudku, v zostávajúcej časti žalobu žalobkyne 3/ zamieta a žalovanému priznáva voči žalobkyni 1/, 2/
a 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

29. Odvolanie žalovaného bolo žalobkyniam v 1. až 3. rade doručené, k predmetnému odvolaniu sa

nevyjadrili.

30. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), vec prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,

nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj celého obsahu spisu, dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť.

31. Žalobkyne si v tomto konaní uplatnili nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy, pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného odôvodnili tým, že podľa ust. §15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov:
„Náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na
náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať." Poukázali na rozsudok
Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013, sp. zn. C-22/12 vo veci Haasová c/a Petrík, podľa ktorého

povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
v spore vo veci samej. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017,
publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod R 61/2018 uvádza: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do
osobnostných práv pozostalých obetí dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V
spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná." Vzhľadom na uvedené teda pasívna

legitimácia žalovaného je daná tým, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je krytá povinným
zmluvným poistením.

32. Žalovaný v podanom odvolaní, v súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci
namietal, že súd nesprávne aplikoval ust. § 13 ods. 2 a 3 OZ, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu

záveru ohľadne primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Vo svojich úvahách nedostatočne
zohľadnil rozhodovaciu prax súdov v porovnateľných veciach, čím porušil právo žalovaného na
spravodlivý proces. Uviedol, že súdy síce pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nie
sú obmedzené výslovnou úpravou, obsiahnutou v právnom predpise, no v súlade s § 13 ods. 3 OZ
sú povinné prihliadať na okolnosti, za akých k zásahu do osobnostných práv došlo a k závažnosti

vzniknutej ujmy. Rozhodnutie súdu o priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej výške sa musí opierať
o preskúmateľné hľadiská a musí byť odôvodnené. Súd je povinný vykonať zodpovedajúce dokazovanie
a následne na základe skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná, pričom
príslušné závery súdu musia zohľadňovať jedinečnosť veci, byť riadne odôvodnené a musia spočívaťna logických a legitímnych faktoch. Prvoinštančný súd však podľa názoru žalovaného takto dôsledne
nepostupoval. Nesprávne aplikoval ust. § 13 ods. 2 a 3 OZ, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu
záveru ohľadne primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Vo svojich úvahách nedostatočne

zohľadnil rozhodovaciu prax súdov v porovnateľných veciach, čím porušil právo žalovaného na
spravodlivý proces. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie poukazoval na viaceré rozhodnutia
súdov v obdobných veciach.

33. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby

z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobkyne preukazovali
dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti žalobkyňami
uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných
skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové
zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán, z obsahu spisu vyplynuli počas konania, následne

tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 CSP v spojení s § 191 CSP) správne
vyhodnotil, a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery.

34. Občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena

a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem
zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie,
ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené
znaky. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická
osoba právo postupovať v zmysle ust. § 13 OZ. K prostriedkom súdnej ochrany osobnosti podľa §

13 OZ patrí negatórna žaloba - právo domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov, reštitučná
žaloba - právo domáhať sa odstránenia následkov neoprávnených zásahov a satisfakčná žaloba -
právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na
odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, ide najmä o satisfakčný prostriedok, ale má aj sankčnú
povahu, keďže zaplatenie zadosťučinenia predstavuje pre rušiteľa istú finančnú ujmu.

35. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako
rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do
osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných
práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia alebo práva

na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom
spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
5Cdo/32/2011 zo dňa 01.03.2011).

36. Je potrebné konštatovať, že odškodnenie pozostalých z dôvodu nemajetkovej ujmy je vecou voľnej
úvahy súdu, pri ktorej súd zvažuje všetky právne významné okolnosti spoluurčujúce výšku tejto ujmy, a
to predovšetkým intenzitu vzťahu žalobkýň so zomrelým, vek zomrelého a pozostalých, otázku hmotnej
závislosti pozostalého na usmrtenej osobe a eventuálne poskytnutie inej satisfakcie.

37. V predmetnej veci je nepochybné, že došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobkýň
chráneného § 11 OZ, ktorého súčasťou je i rodinný život, keď z objektívneho pohľadu je strata jedného
z členov tohto spoločenstva celkom neodstrániteľnou ujmou, ktorá postihuje jeho zostávajúcich členov,
takže náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ je primeraným prostriedkom

obrany proti neoprávnenému zásahu. Žalobkyňa je matkou nebohého, ktorý s ňou býval v jednom dome
a pomáhal jej s každodennými povinnosťami, vrátane finančných záležitostí. Intenzita vzťahu medzi
žalobkyňou v 1. rade a nebohým bola teda vysoká. Ani po rokoch od smrti nebohého žalobkyňa v 1.
rade nepociťuje z ničoho radosť, len prežíva; dokonca sa jej objavili aj zdravotné problémy a zmenil sa
jej celkový spôsob života, keď musí teraz žiť bez syna, čo spôsobila uvedená negatívna skutočnosť.

Žalobkyňa v 2. rade sa po nehode musela vrátiť zo zahraničia domov, zanechať všetko, čo s pobytom
v zahraničí súviselo, musela zmeniť spôsob života po tejto udalosti. S nebohým bratom mala veľmi
pozitívny vzťah a teraz zaspáva so strachom, keď je niekto z jej blízkych na cestách a stále si pripomína
udalosť, ktorá sa stala jej bratovi a tiež uviedla, že psychicky nezvláda ani prítomnosť na pohreboch.Žalobkyni v 3. rade nebohý brat od desiatich rokov nahrádzal otca a pomáhal jej vo všetkom, venoval
sa jej v každej oblasti, kde potrebovala pomoc, keď ich matka chodila do práce. Po nehode sa jej
život zmenil, taktiež sa vrátila zo zahraničia a zmenila spôsob života, ktorý žila v zahraničí a celý svoj

život prispôsobuje tomu, aby matku nenechávala doma samu. Súd prvej inštancie sa v rámci svojho
odôvodnenia vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami.

38. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v rámci podaného odvolania neuviedol
konkrétne dôvody, na základe ktorých považuje súdom prvej inštancie priznané náhrady nemajetkovej

ujmy za neprimerané, len namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy súdom v rozsudku. Je
nepochybné, že vzhľadom na žalobkyňami utrpenú ujmu a traumu, ktorú prežívali a ktorá ich poznačila
do konca života, súdom prvej inštancie priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy jednotlivým
žalobkyniam za nijakých okolností nie je schopná zmierniť negatívny dopad udalostí na ich životy,
ani uľahčiť, čo zažívajú. Zavinená smrť blízkej osoby môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným
sociálnym, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie

a naplnenie osobnosti pozostalých, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca ich dôstojnosť, či
vážnosť v spoločnosti. Žiadna forma morálneho zadosťučinenia nestačí na to, aby bola riadne vyvážená
a zmiernená vzniknutá ujma v životoch žalobkýň, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
názorom súdu prvej inštancie a jednotlivé sumy, ktoré bude žalovaný povinný žalobkyniam nahradiť,
považuje za odôvodnene priznané. Zrejme nie je potrebné bližšie opisovať pocity žalobkýň, súvisiace z

danou udalosťou, rovnakú traumu a stres prežíva skoro každá osoba, ktorej sa stane podobná udalosť,
ale žiadna, ani vyššia suma, ako bola priznaná súdom, nenahradí ich smútok, žiaľ a stratu syna a brata.
Treba tiež prihliadnuť na to, že vo všeobecnosti priznané zadosťučinenie má aj sankčnú povahu.

39. K právnej otázke určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd ďalej uvádza, že otázka

výšky náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných
skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými
v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na
riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôžu byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pri
individuálnej otázke ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže vytvoriť ustálená

rozhodovacia prax. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky
náhradynemajetkovejujmypostupujúsúdyvždyrozdielnevkaždomkonkrétnomprípadeanezotrvávajú
na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej
ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/29/2021

zo dňa 31.01.2023). Preto námietka žalovaného, že súd v súlade s princípom právnej istoty nemôže
prehliadať hranice, ktoré si súdy všeobecne nastavili pri rozhodovaní v porovnateľných prípadoch
neobstojí, nakoľko už z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie posudzoval všetky individuálne
okolnosti tohto konkrétneho prípadu a s prihliadnutím na ne rozhodol o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy žalobkyniam v takej výške, ktorá bude schopná aspoň sčasti odčiniť vzniknutú ujmu. V tej súvislosti

odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že aj žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že príslušné
závery súdu musia zohľadňovať jedinečnosť veci.

40. Žalovaný v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, ktoré však
podľa názoru odvolacieho súdu neboli v predmetnom súdnom konaní naplnené.

41. Odvolací dôvod podľa § 365 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces) je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane sporu
realizáciu jej práv dosiahne určitú intenzitu. Konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte

celého konania. Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa
môžu prejaviť v nevykonaní navrhovaných dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností,
alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových
zistení (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP).

42. K tomu odvolací súd uvádza, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkovýstav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany

sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany
sporuvyjadrovaťsakspôsobuhodnotenianímnavrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997,
II.ÚS251/2003);porovnajajrozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.1Cdo/175/2013.

43. Odvolací súd k žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP)
konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové

zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, vzhľadom na to, že súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných

ustanovení týkajúcich sa dokazovania .

44. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený.
Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul

niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho
hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu,čomalobyťzistenéspôsobomvyplývajúcimzustanovení Civilnéhosporovéhoporiadku,alebo,že
na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil.

45. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), tento odvolací
dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový
stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento
nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod

nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych
skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne
závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo veci
vecne správne.

46. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a
právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP
poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným
a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil.

47. Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, by odvolací súd
posudzovaním ďalších odvolacích námietok žalovaného, už len opakoval správnosť záverov súdu prvej

inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou.
Žalovaný len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval pred súdom prvej inštancie, pričom na
dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným
súdom vydaný rozsudok. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov,súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať

odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

48. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že žaloba
bola dôvodná v tom smere, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 20.000 eur,
žalobkyni v 2. rade sumu 10.000 eur a žalobkyni v 3. rade rovnako sumu 10.000 eur; vo zvyšnej
časti presahujúcej sumy, ktoré boli uložené zaplatiť jednotlivým žalobkyniam, bolo potrebné žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť voči každej z nich.

49. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny
potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli
spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za
dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2
CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

50. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolatelia, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

51. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalobkyne boli v odvolacom konaní
úspešné, a preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.

52. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).