Uznesenie Judgement was issued on Thursday, September 24, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/19/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8618010094
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8618010094.4

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
Gabriely Dubovej, PhD. a JUDr. Lucie Bašistovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 24.09.2025,
v trestnej veci proti obžalovanému A. B. pre zločin porušovania ochrany stromov a krov podľa § 306
ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov
sp. zn. SK-9T/31/2018 zo dňa 02.05.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného z prečinu porušovania ochrany
stromov a krov podľa § 306 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona v znení účinnom od 06.08.2024 na tom
skutkovom základe, že

- v období od 05.05.2016 do 05.06.2016, ako starosta obce C. A., na pozemkoch v katastri obce
C. A. okr. D. podľa registra „C“ druhu ostatné plochy, na parcele číslo XXX/X, bez súhlasu vlastníka,
správcu alebo nájomcu uvedených nehnuteľností a aj bez súhlasu obce určenej odborom starostlivosti
o životné prostredie Okresného úradu vo Svidníku na konanie o vydanie súhlasu na výrub dreviny,
teda v rozpore s ustanoveniami § 47 ods. 1, ods. 3, ods. 4 písm. a) a § 69 ods. 3 zákona číslo
543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v platnom znení, prostredníctvom zamestnancov obchodnej

spoločnosti A., D. E., F. vyrúbal 195 stromov vŕby bielej (salix alba), 31 stromov vŕby rakyty (salix caprea),
10 stromov hraba obyčajného (carpinus betulus), 3 stromy javora poľného (acer campestres), strom
brezy previsnutej (betula pendula Roth), 2 stromy čerešne vtáčej (prunus avium), 5 stromov jablone
planej (malus sylvestris), strom čremchy obyčajnej (prunus padus) a 300 krov liesky obyčajnej (corylus
avellana), čím Slovenskej republike zastúpenej odborom starostlivosti o životné prostredie Okresného
úradu vo Svidníku tak spôsobil spoločenskú škodu 200.283,- eur a majetkovú škodu 2.521,50 eur

Slovenskému pozemkovému fondu Bratislava.

Za uvedený čin okresný súd podľa § 44 Tr. zákona upustil od uloženia súhrnného trestu podľa § 42
Tr. zákona, pretože považoval trest uložený obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Svidník sp. zn.
1T/112/2014 zo dňa 21.06.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8To/49/2022
zo dňa 23.02.2023, a to úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky nepodmienečne so zaradením

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze
výkonu zamestnania, povolania a funkcie spojenej s rozhodovacou právomocou v orgánoch územnej
samosprávy na dobu 7 rokov, na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný.

Súčasne bola napadnutým rozsudkom podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku obžalovanému uložená povinnosť
nahradiť poškodenému Slovenskému pozemkovému fondu škodu vo výške 2.521,50 eur.Proti uvedenému rozsudku riadne a včas podal obžalovaný odvolanie voči celému rozsudku, ktoré
následne prostredníctvom svojho obhajcu aj bližšie písomne odôvodnil. Uviedol, že na hlavnom
pojednávaní urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku, že je nevinný zo skutku

uvedeného v obžalobe. S výrokom napadnutého rozsudku a jeho odôvodnením sa nestotožňuje a
považuje ho za nesprávny. Je presvedčený, že vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní
nebolo dostatočne preukázané, že by sa skutku, ktorý mu bol kladený za vinu mal dopustiť. Prvým
rozsudkom okresného súdu zo dňa 1.3.2024 ho súd podľa ust. § 285 písm. c) Tr. poriadku oslobodil
spod obžaloby prokurátora zo dňa 29.3.2018 č. Pv 272/16/7712, ktorou sa mu kládlo za vinu to isté

skutkové tvrdenie, a to z toho dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok spáchal on. Má za to, že aj v
opakovanom konaní (po podaní odvolania prokurátorom) nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by
skutok, pri ktorom vznikla škoda a túto škodu mal spôsobiť svojím zavineným konaním. Prvostupňový
súd sa vyrovnal s vytknutím odvolacieho súdu, že nebola zhodnotená ani obrana obžalovaného, čo sa
týkajehotvrdenia,ževtendeňbolvycestovanývČeskejrepublike.VypočutýsvedokG.H.nasamotnom
hlavnom pojednávaní potvrdil jeho cestu v Bratislave a v Českej republike, avšak súd ju nepovažoval za

vierohodnú, nakoľko sa poznajú a sú kamaráti. Za otázne považuje, ako obstoja potom tvrdenia svedkov
p. B. a I., ktorí sú priamo zamestnancami spoločnosti A. D. a sú jediní, ktorí tvrdia, že pokyn na výrub
dával on, aj keď ho tam nevideli (na mieste výrubu). Taktiež tvrdenie okresného súdu, že je logické, že
pilčíci sa sústredili na svoju prácu, ktorou vykonávali predmetný výrub, a preto nepotvrdili, že by videli
obžalovaného na mieste výrubu, podľa neho vyznieva nelogicky. Z vykonaného dokazovania považuje

za zrejmé, že pokyny na výrub pilčíkom dával p. B., teda zamestnanec spoločnosti A. D. a nie on. Z
odôvodnenia okresného súdu má totiž vyznievať neodôvodnená obhajoba zamestnancov spoločnosti
A. D.. J. A., K. L., ktorí boli vypočutí na predchádzajúcich hlavných pojednávaniach, kde konštatovali, že
pokyny na výrub dostávali výlučne od svojho nadriadeného p. B.. To, že pracovali v rôznych lokalitách
výrubov, nepovažuje za dôvod nepravdepodobnosti pamätať si všetko, ale hlavne, že im pokyny nedával

on. Poukázal tiež na jeho motív zadávať spoločnosti A. D. vykonávať výrub do takých vzdialeností,
ako to odôvodňuje prvostupňový súd. Naopak je presvedčený, že spoločnosť A. D. bola motivovaná
podľamnožstvavýrubudrevnejštiepky,ktorúspeňažovali,keďževýrubvykonávalibezplatne.Poukazuje
na to, že voči tejto spoločnosti v kat. územiach okr. D. a D. je vedených niekoľko vyšetrovaní. Preto
tu podľa neho neobstojí úvaha odvolacieho súdu, podľa ktorej nemôže prvostupňový súd hodnotiť

pracovníkovspoločnostiA.D.averiťjemuakoobžalovanému,keďžeakostarostasadopustilniekoľkých
porušení zákona, za ktoré bol odsúdený. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má za to, že
sa svojím konaním nedopustil prečinu. Je presvedčený, že jeho vina v konaní nebola zabezpečenými
dôkazmi preukázaná. Preukázané bolo, že predmetný skutok sa stal, no za bez pochybností nepovažuje
preukázanie toho, že ho spáchal on. Preto v súlade so zásadou „in dubio pro reo” zotrváva na tom, že

by mal byť spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený v zmysle ust. § 285 Tr. poriadku. Keďže zotrváva
na tom, že mu v predmetnom trestnom konaní vina nebola preukázaná, na základe čoho by som mal
byť spod obžaloby oslobodený, preto ani nepovažuje za podstatné, že prvostupňový súd upustil od
súhrnného trestu. Pokiaľ ide o náhradu škody pozostávajúcej zo spoločenskej škody, ktorú mal spôsobiť
SR, o nej súd nerozhodol, keďže mu bránila prekážka spočívajúca v nedostatku právomoci. Pokiaľ ide

o nárok poškodeného SPF na náhradu škody vo výške 2 521,50 eur podľa neho nebolo preukázané,
aby z predmetného výrubu mal mať osobný majetkový prospech, čo vo svojom odôvodnení rozsudku
konštatoval aj prvostupňový súd a má za to, že ani žiadnu škodu nespôsobil. Vzhľadom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti považuje napadnutý rozsudok za nesprávny. Vykonané dokazovanie podľa neho
nepotvrdilo, že by sa skutku kladenému mu za vinu dopustil, čo zakladá dôvod pre jeho oslobodenie

spod obžaloby. Preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie
prvostupňovému súdu, eventuálne sám vo veci rozhodol tak, že ho ako obžalovaného oslobodzuje v
celom rozsahu spod obžaloby.

Krajský súd ako súd odvolací na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku

preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, pritom prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
poriadku. Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie
je dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli zákonným spôsobom vykonané dôkazy potrebné na zistenie
skutkového stavu veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy
vyhodnotil spôsobom uvedenýmv § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a následne i právnym
záverom.

V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ktoré konkrétne dôkazy vo veci vykonal,
ktoré skutočnosti z nich vyplývali a na základe ktorých konkrétnych dôkazov svoje skutkové závery
ustálil. Podrobne a logicky popísal akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako
aj to, prečo obrane obžalovaného neuveril, akými právnymi úvahami sa spravoval a prečo nevykonal
ďalšie dôkazy. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, s týmito

sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje.

Vzhľadom na námietky obhajoby odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že do práva na
spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani

právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne právo strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 339/2008,
II. ÚS 197/2007, II. ÚS 78/2005, V. ÚS 252/2004).

Prvostupňový súd na stranách 2 - 17 svojho odsudzujúceho rozsudku dôsledne, zrozumiteľne a
vyčerpávajúco rozobral všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i v súhrne, presvedčivo
vysvetlil, prečo neuveril obrane obžalovaného a ktoré dôkazy preukazujú jeho vinu a prečo, vrátane
úvah pri posudzovaní hodnovernosti výpovedí svedkov. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu musí

byť každému, aj nestrannému pozorovateľovi, bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že obžalovaný
ako starosta obce bez súhlasu vlastníka a bez akéhokoľvek povolenia prostredníctvom zamestnancov
spoločnosti A., D., vyrúbal stromy a kry, čím spôsobil spoločenskú škodu 200.283,- eur a majetkovú
škodu 2.521,50 eur. Krajský súd tak považuje odôvodnenie rozsudku okresného súdu za plne súladné
nielen s požiadavkami na odôvodnenie rozsudku plynúcimi

z § 168 Tr. poriadku, ale aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ako už bolo uvedené, dôvody napadnutého rozsudku sú podrobné a vecne správne, s týmito sa krajský
súdvcelomrozsahustotožňujeapretonaneajvpodrobnostiachpoukazuje.Lenvzhľadomnaodvolacie
námietky obžalovaného odvolací súd považuje za potrebné niektoré skutočnosti zvýrazniť a doplniť.

Obžalovaný sa bránil v podstate tým, že k predmetnému výrubu stromov a krov na parcele C KN č. XXX/
X v kat. území C. A. síce došlo, ale nie na jeho pokyn a ani s jeho vedomím.

Napriek uvedenej obrane obžalovaného aj podľa krajského súdu výrok o vine je možné oprieť o súhrn

dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú
záver, že sa skutok stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.

V prvom rade je potrebné poukázať na výpoveď samotného obžalovaného. Ten potvrdil, že spoločnosť
A., D., na vykonanie výrubu v katastri obce C. A. objednal on, aj keď zároveň tvrdil, že išlo o výrub

na iných pozemkoch. Ďalej je potrebné poukázať na svedecké výpovede A. B., J. I. a M. A., ako aj
na následné správanie sa obžalovaného, ktorý namiesto oznámenia neoprávneného výrubu vydal ako
starosta obce neplatné antedatované povolenie na výrub, ktoré malo zakryť spáchanie trestného činu.

Svedok A. B., ktorý v čase výrubu bol zamestnancom spoločnosti A., D., vypovedal, že miesta výrubu

si určoval sám obžalovaný, ktorý ako starosta obce C. A. mu priamo na mieste ukázal čo je potrebné
vyrúbať. Vždy, keď skončil deň, tak im telefonicky oznámil, že ešte treba pokračovať ďalej, pričom to
bolo po oboch brehoch potoka. Upozornil ich len, aby nerezali čerešne. Tak aj konali a čerešne, okrem
bútľavej a ulomenej, nezrezali a tie tam aj naďalej stoja.

V zhode s uvedenou výpoveďou A. B. vypovedal aj svedok J. I., ktorý bol tiež v čase výrubu
zamestnancom spoločnosti A., D.. Uviedol, že pred započatím prác na miesto iného výrubu k nim prišiel
A. B., starosta obce C. A. s tým, že potrebuje vyčistiť dreviny v okolí potoka, nakoľko ľudia tam robia
nebezpečné skládky a že na určité miesto sa bude navážať aj nadbytočná zemina. Vtedy im A. B. ukázal,že majú rezať okolie potoka po obidvoch stranách s tým, že sa popri potoku presunuli snáď 450 m proti
jeho toku a asi 50 m ďalej sa nachádzala vŕba či iná drevina a on určil, že po túto drevinu majú rezať.
Podľa jeho názoru od hlavnej cesty až po koniec, kde mali výrub ukončiť, je vzdialenosť cca 500 m.

Miesto výrubu určil sám A. B. priamo v teréne. Pravdivosť tejto skoršej výpovede svedok potvrdil aj na
hlavnom pojednávaní 11.10.2018.

Správne sa súd prvého stupňa vysporiadal aj s námietkami obhajoby týkajúcimi sa hodnovernosti
uvedených výpovedí. Svedok J. I. v čase výsluchov v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom

pojednávaní, už nebol zamestnancom spoločnosti A., D., a nikdy nebol ani zamestnancom
zodpovedným za riadenie a organizovanie výrubov. Nemal teda dôvod vypovedať klamlivo v neprospech
obžalovaného. Svedok J. I., ako aj svedok A. B. sa naviac ako zamestnanci spoločnosti A., D.,
nepodieľali na jej zisku na vyrúbaných drevinách, ale boli odmeňovaní hodinovou mzdou. V prospech
pravdivosti ich výpovedí svedčí aj skutočnosť, že podľa pokynov obžalovaného nemali byť vyrúbané
čerešneatietoskutočneanivyrúbanéneboli.Pokiaľtakýtopokynobžalovanýnedal,niejezrejmýdôvod,

pre ktorý by svedkovia nevyrúbali aj tieto čerešne a zvýšili tak zisk spoločnosti.

Výpovediam uvedených svedkov zodpovedá aj svedecká výpoveď konateľa spoločnosti A., D., M. A.,
podľa ktorého hoci na mieste predmetného výrubu osobne nebol, tak ho B. telefonicky informoval
o pokynoch starostu, podľa ktorých majú čistiť celý potok zaradom. Zdôraznil, že pracovníci spoločnosti

si sami od seba nedovolia vykonať výrub na inom mieste, než im niekto určí, a teda museli vykonávať
výrub na príkaz obžalovaného.

Ako už bolo uvedené, správnosť skutkových záverov napadnutého rozsudku potvrdzuje aj správanie
sa obžalovaného po skutku. Hoci v zmysle § 3 ods. 2 Tr. poriadku bolo povinnosťou obžalovaného

ako starostu obce bez meškania oznámiť orgánom činným v trestnom konaní skutočnosti nasvedčujúce
tomu, že bol spáchaný trestný čin, tak obžalovaný skutočnosti o neoprávnenom výrube nielen polícii
či prokuratúre neoznámil, ale naopak sa snažil protiprávne konanie zakryť vydaním dodatočného
„Povolenia na výrub drevín v obci zo dňa 7.3.2016“, opatreného pečiatkou Obce C. A. a podpisom
starostu obce, hoci na takéto povolenie ani právomoc nemal. Obžalovaný sám vo svojej výpovedi

potvrdil, že toto povolenie vystavoval dodatočne, až keď vec riešila polícia.

V nadväznosti na to správne súd prvého stupňa vyhodnotil tiež svedeckú výpoveď zamestnankyne
obce C. A. L. B., ktorá bola zjavne ovplyvnená jej priamym vzťahom podriadenosti k obžalovanému ako
starostovi. Tvrdila dokonca, že videla povolenie na predmetný výrub, hoci v skutočnosti žiadne povolenie

navýrubvdanejlokaliteaaninadanéobdobie(naviacvovegetačnomobdobí)vydanénebolo(lenvčase
preverovania políciou antedatované). Súd prvého stupňa veľmi podrobne popísal aj ďalšie dôvody, pre
ktoré tvrdenia svedkyne L. B., ale aj kamaráta obžalovaného C. H. nepovažuje za hodnoverné. Keďže
sa s nimi krajský súd stotožňuje a ich opakovanie by bolo len prepisovaním dôvodov napadnutého
rozsudku, tak na tieto dôvody v podrobnostiach poukazuje.

Rovnako presvedčivo sa súd prvého stupňa vysporiadal aj s obranou obžalovaného, že v čase
predmetného nepovoleného výrubu bol na pracovnej ceste v Českej republike. Okrem toho, že žiadna
taká pracovná cesta obžalovaného v Českej republike z evidencií obce C. A. nevyplýva a že prvýkrát
s takouto pracovnou cestou prišiel obžalovaný až v konaní pred súdom (dovtedy tvrdil, že po telefonáte

A.G.ihneďpribeholnamiestoazastavilvýrub),takmujunehodnovernepotvrdzovalkamarátC.H.,ktorý
si síce po 9-tich rokoch pamätal obsah telefonického hovoru obžalovaného a A. G., ale nevedel uviesť
či boli vtedy v aute či inde, ani čo bolo predmetom svedkovho vybavovania a kde obžalovaného čakal.

Po starostlivom zhodnotení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne aj podľa odvolacieho

súdu bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok sa stal tak, ako je popísaný vo výrokovej
časti napadnutého rozsudku a že ho spáchal obžalovaný ako trestne zodpovedný subjekt.

Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá aj správna právna kvalifikácia. Uvedeným konaním
totiž obžalovaný v priamom úmysle naplnil všetky pojmové znaky prečinu porušovania ochrany stromov

a krov podľa § 306 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, pretože
v rozpore s ust. § 47 ods. 1, ods. 3, ods. 4 písm. a) a § 69 zákona č. 543/2002 Z. z., teda v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu prírody a krajiny, vo väčšom rozsahu vyrúbal
stromy a kry. Z hľadiska ust. § 2 ods. 1 Tr. zákona správne súd prvého stupňa posúdil aj priaznivosťprávnej úpravy Trestného zákona účinnej od 06.08.2024 pred úpravou účinnou do 05.08.2024, podľa
ktorejbybolokonanieobžalovanéhoposúdenéakozločinpodľa§306ods.3písm.b)strestnousadzbou
od 3 rokov do 8 rokov.

Pochybenia, ktoré by bolo možné napraviť v prospech obžalovaného nezistil odvolací súd ani pri
rozhodovaní o treste. Prvostupňový súd použijúc zásady pre ukladanie trestov vyplývajúce z ust. §
34 ods. 4 Tr. zákona, majúc na zreteli účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým
je zabezpečenie ochrany spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej

činnosti a vytvorenie podmienok na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, upustil od uloženia
súhrnného trestu, pretože považoval trest uložený obžalovanému za zbiehajúcu sa trestnú činnosť
rozsudkom Okresného súdu Svidník sp. zn. 1T/112/2014 zo dňa 21.06.2022 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8To/49/2022 zo dňa 23.02.2023, a to úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 2 roky nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia a trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze výkonu zamestnania, povolania a funkcie spojenej

s rozhodovacou právomocou v orgánoch územnej samosprávy na dobu 7 rokov, na ochranu spoločnosti
a nápravu páchateľa za dostatočný. Aj podľa krajského súdu takýto postup súdu prvého stupňa, aj
s prihliadnutím na dobu od spáchania činu, zodpovedá zásadám na ukladanie trestu a jeho účelu.

Keďže správny je aj výrok napadnutého rozsudku o náhrade škody, krajský súd jednomyseľne odvolanie

obžalovaného ako nedôvodné v zmysle ust. § 319 Tr. poriadku zamietol.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.