Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/122/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1220203772
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1220203772.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: Zukendo Ltd.
Company, ID: 11799075, 27 Old Gloucester Street, London, WCIN 3AX, United Kingdom of Great
Britain and Northern Ireland, proti žalovaným: v 1. rade: TeapotVFX s.r.o. so sídlom Astrová č. 763/46,
Bratislava, IČO: 50 543 261, v 2. rade: G. Š. K. R. Í. L. , U. N. X.X.XXXX, F. R. R., T. Č.. XXX/XX, obaja

zastúpení JUDr. Miroslavou Zaujecovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Planét č. 12, o náhradu
škody 2.713,20 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného v 1. rade proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 6. mája 2022, sp. zn. 52 C 56/2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 6. mája 2022,
sp. zn. 52 C 56/2020, p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 6. mája 2022, sp. zn. 52 C 56/2020, vo výroku I. zaviazal
žalovaného v 1. rade povinnosťou zaplatiť žalobcovi istinu v sume 2.660,- € spolu so 16 % úrokom z
omeškania ročne od 22.10.2020 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku
žalobu zamietol a zároveň priznal žalobcovi proti žalovanému v 1. rade právo na náhradu trov konania
v rozsahu 96,06 %. Vo výroku II. žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol s tým, že žalovanému v 2.
rade proti žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo žaloby doručenej dňa 17.7.2020, v ktorej sa žalobca proti žalovaným domáhal náhrady
škody vo výške 2.713,20 € spolu s príslušenstvom, a to s 21,24 % úrokom ročne odo dňa 1.5.2019 a
trov konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto
plnenia povinnosť ostatných žalovaných. V žalobe dôvodil, že G. H. a D. G. sú veľmi dobrí
kamaráti a organizátori projektu 3D skenera, na ktorý boli čerpané eurofondy. Považuje ich oboch za
šikovných ľudí. D. G. študoval ekonómiu a zabezpečoval financie pre projekt. Projekt 3D

skenera je zároveň aj časťou doktorandskej práce G. H.. Žalobca ako majiteľ a konateľ firmy Zukeno
Ltd., uzavrel zmluvu o vykonaní prác na 3D skenery, pričom na projekte 3D skenera riadne
odrobil celkovo 14 dní a podľa zmluvy a ďalších verbálnych dohôd si uplatňuje nárok na zaplatenie ku
1.4.2019 sumu 2.713,20 € a požaduje 21,24 % ročný úrok z tejto sumy odo dňa 1.5.2019. Uviedol,
že z e-mailovej komunikácie vyplýva, že pohľadávku D. G. uznáva, istinu
nespochybnil, vie o nej, je svedkom situácie a nárokov žalobcu a napriek tomu nie je ochotný ani D. G.,

ani G. H. so žalobcom komunikovať o jej uhradení. V každom prípade niet pochýb, že žalobca pre nich
pracoval a jeho nárok na odmenu je legitímny. Žalobca sa pokúšal viackrát kontaktovať G. H. a D. G.
telefonicky a aj e-mailovou komunikáciou vo veci uhradenia pohľadávky. Obe osoby majú jeho telefónnečíslo zablokované a neodpovedajú ani na e-mailovú komunikáciu. Vzhľadom na to, že
vo firme sa nachádza veľmi drahý hardvér, osobne ich navštíviť nechce a na neutrálnej pôde dohodnúť
stretnutie nedokáže. Žalobca nedisponuje žiadnou informáciou o úhrade, a nevie situáciu riešiť inak ako

súdne. Okolo mája 2019 stretol G. H. na ulici Miletičova, veľmi rád sa mu pozdravil a žalobca
bol tiež rád, že ho vidí, neskôr zistil, že tento človek mu nezaplatil pohľadávku účtovanú vo faktúre a
zablokoval ho na mobile a myslel si, že mu prešlo, že si môže cez 2.500,- € nechať. Za
také peniaze by sa aj on usmial na človeka. Ďalej má dôvod domnievať sa, že tieto osoby nechcú so
žalobcom komunikovať aj preto, lebo zistil, že má vlastne vypracovať časť doktorandskej práce G. H..

Uviedol, že je programátor, ktorý si účtuje 100,- € na hodinu v Nemecku. Žalobu pripravil osobne a trovy
jeho konania a prípravu žaloby chce odvodiť od tejto hodinovej sadzby. Keby žalobu pripravoval právnik,
bude mu to celé vysvetľovať dlhšie. Zatiaľ strávil na príprave žaloby a vymáhaní tejto pohľadávky 12
hodín čistého času. Právnik, JUDr. G. F., mu urobil iba formálnu kontrolu náležitostí žaloby, a keďže
nechcel peniaze, dal mu fľašu 12-ročnej Whiskey v hodnote 25,- €, jeho trovy konania sú momentálne
1.225,- €. Pokiaľ ide o odôvodnenie úrokovej sadzby uviedol, že 21,24 % ročne je úroková

sadzba z kreditných kariet vo H.. Povaha pohľadávky analogicky zodpovedá účtovanej úrokovej sadzbe
vo VÚB na kreditných kartách. Na záver uviedol, že už nie je možné ľudsky a vecne komunikovať, žiadny
zmier s ospravedlnením alebo spoluprácu na vyriešení problému, nepredpokladá.

3. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 420, § 488, § 489

Občianskeho zákonníka, § 269 ods. 1 a ods. 2, § 369 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods.
1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka. Konštatoval, že s poukazom na vykonané dokazovanie a citované zákonné
ustanovenia dospel k záveru, že nárok žalobcu voči žalovanému v 1. rade je čiastočne dôvodný a voči
žalovanému v 2. rade je nedôvodný. Dôvodil, že žalobca si síce uplatnil svoj nárok titulom náhrady

škody, avšak z podstatných skutkových tvrdení v žalobe, ako i z vykonaného dokazovania je nesporné,
že uvedený nárok žalobcu voči žalovaným má povahu plnenia (právny dôvod) v uzatvorenej Dohode
o spolupráci medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade zo dňa 4.3.2019. Nakoľko právna kvalifikácia je
vecou súdu, ustálil, že predmetom žalovaného plnenia je nárok zo zmluvného (záväzkového) vzťahu.
Žalobca požadoval od žalovaného v 1. rade zaplatenie žalovanej sumy a uvádzal, že odpracoval 112

hodín, čo žalovaný v 1. rade ničím relevantne nespochybnil, rozporoval len údajne nesprávnu faktúru
a jej nedoručenie. Žalovaný v 1. rade namietal, že žalobca nepopiera, že odpracoval len 112 hodín,
čo je menej ako dohodnutých 160 hodín, neprináleží mu preto žiadna odmena. Navyše faktúru, ktorú
zaslal, neposlal na v zmluve dohodnutú e-mailovú adresu [email protected] ale p. G., s ktorým nie sú žalovaní v
žiadnom pracovnom ani inom vzťahu. Nie je ani zamestnancom žalovaného v 1. rade a faktúra nespĺňala

náležitosti DPH. K tejto argumentácii súd prvej inštancie uviedol, že z Dohody o spolupráci, ktorú žalobca
dňa 4.3.2019 uzatvoril so žalovaným v 1. rade nevyplýva skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nemusí
žalobcovi zaplatiť v prípade odpracovania menšieho počtu hodín žiadnu odmenu. V predmetnej dohode
je len dojednanie o celkovej výške odmeny na mesačnej báze pri odpracovaní 160 hodín.
Poukázal aj na skutočnosť, že samotný žalovaný v 1. rade opakovane uvádzal, že žalobca odpracoval

112 hodín a za tieto mu chce zaplatiť. Preto neexistuje žiadny dôvod na nezaplatenie sumy vo výške
2.660,- €, ktorej (bez úrokov) zaplatenia sa žalobca žalobou voči žalovanému domáha. Nakoľko strany
sporumalivDohodeospoluprácidohodnutúvýškuodmenyza160hodín,potomvýškaodmenyzajednu
odpracovanú hodinu predstavuje sumu 23,75 € (3800,- € : 160 hod). Nakoľko nebolo medzi žalobcom
a žalovaným v 1. rade sporné odpracovanie 112 hodín žalobcom, potom odmena za uvedenú prácu

predstavuje sumu 2.660,- € (112 hodín x 23,75 €). S poukazom na uvedené súd prvej
inštancie preto žalobcovi priznal predmetnú sumu titulom plnenia z existujúceho zmluvného vzťahu a
žalovaného v 1. rade zaviazal na úhradu sumy 2.660,- € žalobcovi. Vo zvyšnej časti nárok
žalobcu voči žalovanému v 1. rade zamietol ako nedôvodný. Žalobca si popri istine voči žalovanému
v 1. rade uplatnil zo žalovanej sumy aj úroky z omeškania vo výške 21,24 % ročne od 1.5.2019, pričom

však ničím nepreukázal doručenie faktúry, alebo účinnej výzvy na úhradu dlhu žalovanému v 1.rade dňa
5.4.2019 ako tvrdil a ani v čase pred podaním žaloby. Preto konajúci súd považoval za doručenie účinnej
výzvy na plnenie až doručenie žaloby s prílohami žalovanému v 1. rade dňa 21.10.2020. S poukazom
na uvedené žalobcovi priznal úroky z omeškania až odo dňa nasledujúceho, t. j. odo dňa
22.10.2020 až do zaplatenia. K uplatnenej výške úrokov z omeškania uviedol, že táto nebola v Dohode

o spolupráci dohodnutá, preto s poukazom na skutočnosť, že sa jedná o obchodnoprávny
spor, priznal žalobcovi úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške platnej k
prvému dňu omeškania v súlade s § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
21/2013 Z. z., t. j. vo výške 16 % ročne. Vo zvyšnej časti nárok žalobcu v časti príslušenstva (v žalobcompožadovanej výške a požadovanej dobe) zamietol ako nedôvodný. Žalobca sa v spore taktiež domáhal
zaplatenia žalovanej sumy aj od žalovaného v 2. rade, a to titulom náhrady škody. Žalovaný v 2. rade
namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore a tvrdil, že so žalobcom nemá žiadny záväzkový a

ani iný právny vzťah, na základe ktorého by mal povinnosť mu niečo plniť. Prvoinštančný súd uviedol,
že vecnou legitimáciou v spore, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v civilnom súdnom
konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má
tá zo strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda ktorá je nositeľom subjektívneho práva (aktívna
vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna

vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. S poukazom na uvedené mal za preukázané, že
medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade nebol preukázaný (neexistoval) žiadny právny vzťah vyplývajúci
z hmotného práva, ako napríklad záväzkový vzťah alebo vzťah vyplývajúci zo zodpovednosti za škodu
a podobne, na základe ktorého by mal žalovaný v 2. rade povinnosť uhradiť žalobcovi žalovanú sumu.
Argumentácia žalobcu ohľadom nároku na zaplatenie požadovanej sumy vo vzťahu k žalovanému v 2.
rade spočívala vo svojej podstate so stotožnením postavenia žalovaného v 2. rade ako štatutárneho

zástupcu právnickej spoločnosti (žalovaného v 1. rade) s jeho osobou ako fyzickej osoby, žalovaného v
2. rade. Sám žalobca tvrdil, že mu je jedno, kto mu zaplatí, či firma alebo žalovaný v 2. rade. Žalobca
však ničím nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu voči žalovanému v 2. rade ako fyzickej
osobe, nakoľko z jeho argumentácie v spore vyplýva, že so žalovaným v 2. rade komunikoval, ako so
štatutárnym zástupcom žalovaného v 1. rade (právnickej osoby), ktorá bola účastníkom záväzkového

vzťahu Dohody o spolupráci uzatvorenej dňa 4.3.2019 a ktorá je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti za plnenie zo záväzkového vzťahu. Žalovaný v 2. rade ako fyzická osoba ani titulom
výkonu konateľa žalovaného v 1. rade nie je nositeľom žiadnej hmotnoprávnej povinnosti voči žalobcovi.
Preto žalobu žalobcu voči žalovanému v 2. rade zamietol ako nedôvodnú.

4. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade odôvodnil ustanovením
§ 255 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi patrí proti žalovanému v 1. rade pomerná náhrada
trov konania v rozsahu 96,06 % s tým, že žalobca si uplatňoval v konaní sumu vo výške 2.713,20 €,
priznaných mu bolo 2.660,- €, mal teda úspech v časti 98,03 %, úspech žalovaného v 1. rade v konaní
potom predstavuje 1,97 % (100 % - 1,97 %), čo predstavuje celkový úspech žalobcu proti žalovanému

v 1. rade v rozsahu 96,06 % (98,03 % - 1,97 %). O nároku na náhradu trov konania žalovaného v 2.
rade rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C,s.p. tak, že nakoľko mal žalovaný v 2. rade v konaní proti
žalobcovi plný úspech, priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

5. Proti výroku I. napadnutého rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v 1.
rade uhradiť žalobcovi istinu 2.660,- € spolu so 16 % úrokom z omeškania ročne od 22.10.2020 až do
zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v časti, ktorou priznal žalobcovi proti žalovanému
v 1. rade právo na náhradu trov konania v rozsahu 96,06 %, podal žalovaný v 1. rade v zákonnej

lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Poukázal na to, že Dohoda o
spolupráci bola medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade uzatvorená podľa § 269 ods.
2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len: „Obchodný zákonník“) a samotná zmluva

dostatočne určito vyjadruje vôľu zmluvných strán spravovať sa ustanoveniami uvedeného právneho
predpisu. Zmluvnými stranami predmetnej zmluvy boli dve obchodné spoločnosti. Nejedná sa teda o
súdny spor s ochranou slabšej strany. Keďže predmetom zmluvy bola úprava spolupráce
pri naprogramovaní softvéru na obsluhu 3D skenera žalobcom pre žalovaného v 1. rade, pokiaľ by
prvoinštančný súd mal za to, že sa jedná o spor s ochranou slabšej strany, postavenie spotrebiteľa v

danom prípade by mal mať práve žalovaný v 1. rade. Trval na tom, že sa nejedná o spotrebiteľský spor.
Ďalej dôvodil, že žalobca sa proti žalovaným domáhal náhrady škody vo výške 2.713,20 € spolu s 21,24
% úrokom z omeškania ročne od 1.5.2019 a trov konania. S poukazom na ustanovenia čl. 6 ods. 1,
čl. 11 ods. 2 a § 216 C.s.p. dôvodil, že nárok na náhradu škody je osobitným inštitútom, pri ktorom
musí žalobca preukázať splnenie zákonom stanovených predpokladov, predovšetkým existenciu škody,

porušenie určitej povinnosti zo strany žalovaného a existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody
a konaním, resp. nekonaním žalovaného. Súd prvej inštancie v danom prípade správne konštatoval,
že z vykonaného dokazovania je nesporné, že uplatnený nárok žalobcu voči žalovaným
má povahu plnenia, a teda sa de facto nejedná o nárok na náhradu škody. Za neakceptovateľné všakpovažoval, aby sa súd prvej inštancie na základe vlastnej úvahy iniciatívne zaoberal iným právnym
vzťahom a iným plnením (čo do druhu), než aké je definované a požadované žalobcom v žalobnom
návrhu. Mal za to, že konajúci súd je v zmysle ustanovenia § 216 C.s.p. viazaný žalobným návrhom

žalobcuaniejeoprávnenýzaoberaťsainiciatívnenazákladevlastnejúvahyinýmpotenciálnymmožným
nárokom žalobcu a priznať žalobcovi plnenie z iného právneho titulu než z titulu uplatneného v žalobnom
návrhu.Pokiaľsúdprvejinštanciedospelkzáveru,žeuplatnenýnárokžalobuniejenárokomnanáhradu
škody, je presvedčený, že mal nárok žalobcu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom ako
nedôvodný zamietnuť. Predmetným postupom súdu prvej inštancie došlo k hrubému porušeniu princípu

rovností strán sporu, keď postupom súdu prvej inštancie došlo k zjavnému zvýhodneniu žalobcu na
úkor žalovaného v 1. rade, ba dokonca k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. S odkazom
na bod 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že s týmto odôvodnením nemožno súhlasiť,
keďže podľa jeho názoru prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Pokiaľ by si žalobca uplatňoval voči
žalovanému v 1. rade nárok z iného právneho titulu, nie z titulu náhrady škody, vyplývali žalobcovi z

Dohody o spolupráci uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade de facto dve povinnosti. Po
prvé, odpracovať pre žalovaného v 1. rade minimálne 160 hodín a po druhé vystaviť a
doručiť žalovanému v 1. rade faktúru obsahujúcu náležitosti daňového dokladu v zmysle § 74 zákona č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, vystavenú v súlade s čl. 5 Dohody o spolupráci. K dnešnému
dňu si však žalobca voči žalovanému ani jednu z uvedených povinností nesplnil. Ustanovenie čl. 4

bod 4.1. Dohody o spolupráci bolo do zmluvy zapracované z dôvodu, že žalobca nemal vedomosť o
kvalite služieb poskytovaných žalobcom a slúžilo na otestovanie vhodnosti spolupráce medzi žalobcom
a žalovaným v 1. rade. Táto sa žiaľ ukázala ako nevhodná a predmetná spolupráca netrvala ani jeden
celý mesiac. Keďže žalobca pre žalovaného v 1. rade neodpracoval požadovaných 160 hodín, trval na
tom, že žalobcovi nevznikol žiaden nárok na úhradu dohodnutej odmeny, teda neexistuje ani žiadna

splatná pohľadávka žalobcu voči žalovanému v 1. rade. Navyše dokument, ktorý bol žalobcom pripojený
k žalobnému návrhu a ktorý označuje faktúrou neobsahuje náležitosti v zmysle čl. 5 Dohody o spolupráci
a neobsahuje povinné náležitosti daňového dokladu. Predmetný dokument obsahuje dve rôzne sumy
na úhradu, nie je podpísaný oprávnenou osobou ani opatrený pečiatkou žalobcu. Okrem nebol nikdy
žalobcom doručovaný a ani doručený žalovanému v 1. rade. Pred podaním

žalobného návrhu žalobca vyhotovil dokument, ktorý označoval ako faktúru, ktorý však nie je totožný
s dokumentom, pripojeným žalobcom k žalobnému návrhu. Jedná sa o dokument, ktorý predstavoval
prílohu komunikácie sprostredkovanej osobou D. G. žalovanému v 1. rade a bol žalobcom zaslaný
na e-mailovú adresu: [email protected] dňa 5.4.2019 s názvom súboru: „Teapot_MAL_Faktura_XX_XXXX.docx“.
Ani tento dokument však neobsahoval náležitosti daňového dokladu a nerešpektoval ani ustanovenia

Dohody o spolupráci uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade dňa 4.3.2019.
Navyše sa jednalo o dokument vo formáte word nezabezpečený proti ďalším zmenám a dokument, ktorý
nebol žalobcom podpísaný. Zdôraznil, že osoba D. G. nie je zamestnancom, spoločníkom, konateľom
ani osobou inak prepojenou či oprávnenou konať za osobu žalovaného v 1. rade, či osobou iným
spôsobom oprávnenou alebo poverenou komunikovať za spoločnosť žalovaného v 1. rade. Pokiaľ by

sa teda žalobca domáhal voči žalovanému v 1. rade z iného právneho titulu, než z titulu náhrady
škody, poukazujúc na právnu istotu žalovaného v 1. rade zotrval na tvrdení, že žalobca
do dnešného dňa žalovanému v 1. rade nedoručil riadnu faktúru na adresu uvedenú v Dohode o
spolupráci, teda na adresu sídla spoločnosti žalovaného v 1. rade ani na mailovú adresu žalovaného
v 1. rade uvedenú v samotnej zmluve. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný v 1. rade nemohol dostať do

omeškania. Doručenie faktúry spĺňajúcej náležitosti žalovanému v 1. rade žalobca pred súdom prvej
inštancie žiadnym spôsobom nepreukázal. V nadväznosti na svoje vyjadrenie o ochote uhradiť žalobcovi
sumu 2.660,- € uviedol, že išlo o prejav vôle smerujúci z jeho strany k mimosúdnemu vyriešeniu sporu,
podmienený zo strany žalovaného v 1. rade jednak vystavením a doručením riadnej faktúry zo strany
žalobcu a jednak predpokladajúci mimosúdne vyriešenie situácie medzi stranami sporu. V žiadnom

prípade sa zo strany žalovaného v 1. rade nejednalo a nejedná o uznanie nároku voči žalobcovi. K
ďalšiemu odvolaciemu dôvodu žalovaný v 1. rade uviedol, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil
svoje rozhodnutie v zmysle rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i rozhodovacej
činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky. Z napadnutého rozhodnutia žiadnym
spôsobom nevyplýva z akého dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému v 1. rade

nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 16 % ročne. Rozhodnutie síce odôvodňuje zákonnými
úrokmi z omeškania v rámci obchodnoprávnych sporov s tým, že vo zvyšnej časti nárok zamietol ako
nedôvodný. Odvolateľa má za to, že zákonný úrok z omeškania v rámci obchodnoprávnych vzťahov,
v zmysle § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z. k 22.10.2020 predstavoval9 % ročne, nie súdom priznaných 16 % ročne. V uvedenej časti preto považoval rozsudok súdu prvej
inštancie za zmätočný a nepreskúmateľný. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie, resp. ho zmeniť,

tak, že nárok žalobcu proti žalovanému v 1. rade zamietne a prizná žalovanému v 1.
rade proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania
v plnej výške.

6. Žalobca k odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje

za správne, rozumné a vyvážené. Výrazy typu „súd nie je oprávnený sa zaoberať...“ považoval za
znevažovanie súdu. H. mu viackrát do očí klamal, že mu za prácu zaplatí; buď on ako firma alebo ako
fyzická osoba. Nerozumel, čo chce ešte zdôvodňovať súdom. Odrobiť odrobil, zaplatiť mu nezaplatil,
výsledky jeho práce si ponechal, dokonca ním napísanú dokumentáciu k projektu a know-how použil vo
svojej dizertačnej práci a na súde sa dušoval, že ho chce vykresliť v zlom svetle. Okrem toho ho viackrát
videl v práci spitého alebo sfetovaného pravdepodobne z pervitínu. Na súde potvrdil, že mu chcel za

prácu zaplatiť, len má „nejakých 20 problémov“ s faktúrou, prečo mu nezaplatil. Podobné faktúry daňový
úrad uznal aj iným firmám, nevidí teda dôvod na opravu faktúry. Tieto tvrdenia považoval len za táraniny.
Obvinil žalovaného, že v odvolaní klame, keďže zmluva implicitne nehovorí, koľko mu má H. zaplatiť,
keď odpracuje menej alebo viacej hodín. Jeho interpretácia zmluvy má až podvodný charakter. Prax je
taká, že pokiaľ je mzda určená mesačne alebo ročne, pri odpracovaní pomernej časti obdobia, dostane

človek na výplatu pomernú časť výplaty. Takže aj tu považuje rozhodnutie za správne. H. sa tiež na súde
preriekol, že faktúra bola napísaná vo Worde, to znamená, že ju dostal e- mailom včas a prečítal si ju.
Pokiaľ bola faktúra G. nejako zmenená, tak sa to dá považovať za trestný čin a mal to oznámiť. V tejto
veci ho nikdy nekontaktovali, naopak, zablokovali si jeho telefónne číslo, aby ich nemohol kontaktovať
a na e-maily neodpovedali. Podotkol, že G. sedí so H. v jednej kancelárii už vyše štyroch rokov a H.

sa to snažil pred súdom zakryť. To že faktúra nebola doručená považoval žalobca za nezmysel, keďže
faktúru mu doručil aj súd prvej inštancie ako súčasť jeho žaloby. H. je podľa neho zodpovedný za jeho
škody, keďže mu nezaplatil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne aj v časti priznaného
príslušenstva. Zotrval na svojom návrhu a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

7. Vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu žalovaný v 1. rade zotrval na podanom odvolaní, ako aj
dôvodoch v ňom uvedených. Žalobca sa bráni tvrdením, že faktúra mala byť žalovanému v 1. rade
doručená a dôkazom toho malo byť vyjadrenie konateľa žalovaného v 1. rade
na pojednávaní, keď potvrdil, že sa k nemu dostal word dokument, čo malo podľa žalobcu dokazovať
existenciu faktúry a jej doručenie žalovanému v 1. rade. Rozporoval, že word dokument, ktorý sa k nemu

prostredníctvom tretej osoby dostal, neobsahuje prvky riadnej faktúry spĺňajúcej náležitosti vyplývajúce
z podpísanej zmluvy a zo zákona. Existenciu dokumentu s názvom „Faktúra“, ktorý žalobca doručil tretej
osobe nepoprel, avšak tento dokument nemožno označiť za faktúru. K tvrdeniu žalobcu týkajúce sa
údajného zneužitia jeho know-how v dizertačnej práci žalovaného v 2. rade, aj keď ku tomuto tvrdeniu
nepredložilpočassúdnehokonaniažiadendôkaz,poukázaližalovanínato,žesúdprvejinštanciežalobu

žalobcu voči žalovanému v 2. rade zamietol a žalobca voči rozsudku týkajúcej sa žalovaného v 2. rade
odvolanie nepodal a je v tejto časti právoplatné.

8. Žalobca v ďalšom svojom vyjadrení zopakoval, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
považuje za správne, rozumné a vyvážené. To, že H. vo svojej dizertačnej práci neuvádza všetky zdroje,

je problém jeho školy, komu dáva tituly. H. mu sám minimálne trikrát povedal, že jeho know-how použije
vo svojej dizertačnej práci. Zdôraznil, že jeho know-how použil vo svojej dizertačnej práci a za
robotu mu nezaplatil a ešte sa na súde dušoval, že ho chce vykresliť v zlom svetle. Preto svoj procesný
útok považuje za opodstatnený. Poukázal na to, že žalovaný v 2. rade nikdy nepoprel, že mu viackrát
klamal, že m za faktúru zaplatia, avšak na to nemá žiadny listinný dôkaz, preto sa voči žalovanému v

2. rade neodvolal. H. klamal, že nedostal faktúru v elektronickej podobe a teraz uviedol nový dôkaz, že
faktúru dostal aj v elektronickej podobe, takže na základe nového dôkazu žiadal, aby úroky z omeškania
potvrdil spolu s istinou. Zvyšné tvrdenia H. označila za táraniny a klamstvá s cieľom nezaplatiť mu za
robotu a nie je teda dôveryhodný svedok.
9. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.

10. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380
ods.1C.s.p.),tútoprejednalbeznariadeniapojednávania,keďženebolisplnenézákonnépodmienkypre
jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejnýzáujem; (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného v 1. rade nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. augusta 2025; o termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, §

385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.)
a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za
potrebné uviesť nasledovné.

11. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

12. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na
ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z

hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci samej, na ktorú by musel odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2
C.s.p.).

13. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore z vykonaného

dokazovania, ako aj zo skutkových tvrdení strán sporu vyplynulo, že nárok uplatnený žalobcom voči
žalovaným má povahu plnenia z uzatvorenej Dohody o spolupráci medzi žalobcom a žalovaným v 1.
rade zo dňa 4.3.2019. Súd prvej inštancie vec právne posúdil na základe ustanovení uvedených v bode
3. tohto odôvodnenia s vecným odôvodnením, že nakoľko právna kvalifikácia je vecou súdu, súd ustálil,
že predmetom žalovaného plnenia je nárok zo zmluvného (záväzkového) vzťahu. Z uvedeného teda

nie je možné uznať správnosť argumentácie žalovaného, že súd prvej inštancie vec právne posúdil ako
spotrebiteľskú a v tejto súvislosti tiež nemožno prihliadnuť na ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného,
že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že uplatnený nárok žalobcu nie je nárokom na
náhradu škody a ak ho nezamietol ako nedôvodný pre neunesenie dôkazného bremena a že týmto
postupom „došlo k hrubému porušeniu princípu rovností strán sporu a že postupom súdu prvej inštancie

došlo k zjavnému zvýhodneniu žalobcu na úkor žalovaného v 1. rade, ba dokonca k
porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.“ Podstatou zásady iura novit curia (súd pozná právo)
je, že súdy sú oprávnené interpretovať a aplikovať právo bez toho, aby strany museli dokazovať jeho
existenciu alebo obsah. Súdy sú tak povinné poznať právne predpisy platné v ich
právnom systéme a zodpovedajú za ich správnu aplikáciu, nie za ich dokazovanie. Dôsledky uplatnenia

tejto zásady sú jednak materiálno - hmotnoprávne, ktoré súd odkazujú na platné pramene práva, ktoré
sú pre neho relevantné a ktorými je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný s tým, že ich obsah mu
je známy bez toho, aby jeho znenie museli strany sporu pred ním dokazovať a formálno-procesné,
ktoré ukladajú súdu samostatnú povinnosť podradiť stranami sporu opísané a súdom zistené skutkové
okolnosti (nárok) pod určitú právnu normu a nebyť viazaný právnou kvalifikáciou, ktoré nároku dal buď

žalobca alebo protistrana (sp. zn. I. ÚS 13/2000, Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
190/2004). Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie sa dôsledne riadil uvedenou
zásadou a vec v zmysle zisteného skutkového stavu podriadil pod správnu právnu normu (pozri body
18. - 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd má za to, že je mylný názor žalobcu, podľa
ktorého súd prvej inštancie nie je oprávnený zaoberať sa iniciatívne na základe vlastnej úvahy iným

potenciálnym možným nárokom žalobcu a priznať žalobcovi plnenie z iného právneho titulu než z titulu
uplatneného v žalobnom návrhu, ktorým je v zmysle ustanovenia § 216 C.s.p. Žalobným
návrhom je návrh výroku rozhodnutia (petit žaloby) a konajúci súd tak nemohol pri uplatnení zásady
iura novit curia porušiť žalobcom uvedené zákonné ustanovenie a jeho postupom tak ani nemohlo dôjsť
k zjavnému zvýhodneniu žalobcu na úkor žalovaného v 1. rade, ba dokonca k porušeniu práva na

spravodlivý súdny proces.

14. Žalovaný v 1. rade ďalej, s poukazom na bod 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku, namietal, že s
týmto odôvodnením nesúhlasí, keďže prvoinštančný súd mal na základe vykonaných dôkazov dospieť knesprávnymskutkovýmzisteniamaknesprávnemuprávnemuposúdeniuveci,ktorúnámietkuodôvodnil
tým, že keďže žalobca pre žalovaného v 1. rade neodpracoval požadovaných 160 hodín,
žalobcovi nevznikol žiaden nárok na úhradu dohodnutej odmeny. Navyše dokument, ktorý bol žalobcom

pripojený k žalobnému návrhu a ktorý označuje faktúrou neobsahuje náležitosti v zmysle
čl. 5 Dohody o spolupráci a neobsahuje povinné náležitosti daňového dokladu a
zároveň, že žalobca nedoručil riadnu faktúru na adresu uvedenú v Dohode o spolupráci, teda na adresu
sídla spoločnosti žalovaného v 1. rade ani na mailovú adresu žalovaného v 1. rade uvedenú v zmluve.
Odvolací súd vyhodnotil aj túto odvolaciu námietku žalovaného v 1. rade ako bezpredmetnú, keďže

záver súdu prvej inštancie uvedený v citovanom bode odôvodnenia napadnutého rozsudku považuje za
správny a náležite a zrozumiteľne vyjadrený (pozri k tomu aj nižšie - body 17. a 18. tohto odôvodnenia).

15. Čo sa týka námietky žalovaného v 1. rade uvedenej v odvolaní, že súd prvej inštancie riadne
neodôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
i rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky posúdil ako neopodstatnenú práve s

odkazom na bod 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré zdôvodnenie opäť odvolací súd
považuje za riadne a zrozumiteľné. Ak žalovaný v 1. rade namieta, že „z napadnutého rozhodnutia
žiadnym spôsobom nevyplýva, z akého dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému v
1. rade nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 16 % ročne. Rozhodnutie síce
odôvodňuje zákonnými úrokmi z omeškania v rámci obchodnoprávnych sporov s tým, že

vo zvyšnej časti nárok zamietol ako nedôvodný.“, odvolací súd len zopakuje, že: „Žalobca si popri istine
voči žalovanému v 1. rade uplatnil zo žalovanej sumy aj úroky z omeškania vo výške 21,24 % ročne od
1.5.2019. Žalobca ničím nepreukázal doručenie faktúry, alebo účinnej výzvy na úhradu dlhu žalovanému
v 1. rade dňa 5.4.2019 ako tvrdil a ani v čase pred podaním žaloby. Preto súd považoval za doručenie
účinnej výzvy na plnenie až doručenie žaloby s prílohami žalovanému v 1. rade dňa 21.10.2020. S

poukazom na uvedené súd žalobcovi priznal úroky z omeškania až odo dňa nasledujúceho, t. j.
od 22.10.2020 až do zaplatenia. Pokiaľ ide o výšku požadovaných úrokov z omeškania, táto nebola v
Dohode o spolupráci uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá, preto súd s poukazom na
skutočnosť, že sa jedná o obchodnoprávny spor, priznal žalobcovi úroky z omeškania
v zákonom stanovenej výške platnej k prvému dňu omeškania v súlade s § 1 ods. 1 nariadenia vlády

Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., t. j. vo výške 16 % ročne. Vo zvyšnej časti nárok žalobcu na úroky
z omeškania (v žalobcom požadovanej výške a požadovanej dobe) zamietol ako nedôvodný.“

16. Sumarizujúc mal odvolací súd za to, že odvolacie dôvody uvedené žalovaným v 1. rade v odvolaní
podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p. neboli naplnené.

17. K odvolacej námietke žalovaného v 1. rade o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného
súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by
sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj
v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p.

dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako
má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia
dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov

(napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd,
sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220
ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil
skutkovýstavveci,aplikovalnaňsprávnypredpisasvojerozhodnutieajriadneodôvodnil;zodôvodnenia

rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané odvolateľom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným
súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovaťsa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov.

18. Odvolací súd k odvolacej námietke žalovaného v 1. rade o nesprávnom právnom posúdení veci
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia,
odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom
prvej inštancie za správne.

19. Odvolací súd taktiež dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa
nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].

20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolatelia, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p.
(v znení účinnom od 1.7.2023) o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).