Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 20, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/27/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122411132
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6122411132.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.
Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská
2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B. C., nar. X.XX.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX,
C., zastúpený advokátom: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD., so sídlom Mudroňova 7356/51, Piešťany, o

zaplatenie 652,73 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.
k. PN-25Csp/86/2022-173 zo dňa 5.3.2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. r u š í a vec v zrušenom rozsahu v
r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 116,93 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 116,93
eur od 4.3.2022 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; výrokom II žalobu
vo zvyšnej časti zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi v rozsahu 64,18 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil § 497 a § 499 zákona č. 513/1991 Zb.

Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 6, 9, § 101, § 103, § 488, § 489, § 517 ods. 1 a 2, §
524 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1, § 559 ods. 1 a 2, § 565 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka (ďalej
aj ako „OZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „ZoSÚ“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa

vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. Vecne súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ zo dňa 22.6.2017 žalovanému ako dlžníkovi bol poskytnutý
bezúčelový spotrebný úver vo výške 1.620 eur, s lehotou splatnosti 96 mesiacov, čerpaním úveru
jednorazovo dňa 22.6.2017, počtom splátok 95, dátumom prvej anuitnej splátky 28.7.2017, dátumom

poslednej anuitnej splátky (termínom konečnej splatnosti) 28.5.2025, výškou úrokovej sadzby 14 % p.a.
a mesačnou splátkou vo výške 29,68 eur, z toho mesačná splátka poistného 1,31 eur. Poplatok za
poskytnutie úveru bol dojednaný vo výške 32,40 eur. Celková čiastka, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť
predstavovala sumu 2.727,55 eur. Ročná percentuálna miera nákladov bola dojednaná vo výške 15,73
%, pri priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov vo výške 12,95 %. Z dôvodu, že žalovaný riadne
a včas nesplácal poskytnutý úver, postupca vyzval žalovaného listom zo dňa 9.12.2019 označeným ako

tretia upomienka - pokus o zmier na okamžité zaplatenie dlžnej sumy. Zároveň ho upozornil, že v prípade
nezaplatenia bude požadovať vrátenie celej poskytnutej sumy úveru s príslušenstvom pred dátumomsplatnosti dohodnutým v zmluve o úvere. Keďže k plneniu zo strany žalovaného ani napriek výzve
žalobcu nedošlo, pristúpil žalobca dňa 13.1.2020 k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a následne
dňa 3.3.2022 postúpil predmetnú pohľadávku na postupníka - žalobcu. Žalobca si v tomto konaní uplatnil

voči žalovanému aj nárok na zaplatenie zmluvného úroku, vyčísleného úroku z omeškania a úroku z
omeškania v zákonnej výške 5 % ročne odo dňa 4.3.2022, t. j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti
postúpenia pohľadávky. Žalovaný na uvedenú úverovú zmluvu zaplatil sumu celkom 1.537,13 eur. V
tejto sume bolo zahrnuté aj poistné vo výške 34,06 eur.

4. Keďže ide o spotrebiteľskú úverovú zmluvu, súd prvej inštancie posudzoval, či ustanovenia
predmetnej úverovej zmluvy sú v súlade s príslušnými právnymi predpismi, ktoré upravujú právne vzťahy
spotrebiteľského charakteru. Po preskúmaní predloženej úverovej zmluvy zistil, že úverová zmluva
obsahuje zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 9 ZoSÚ.

5. Spornou medzi stranami bola výška splátok a poistného. Výška mesačnej splátky bola podľa názoru

žalovaného určená v úverovej zmluve v sume 29,68 eur, pričom mesačná splátka poistného mala byť
vo výške 1,31 eur, avšak mesačná anuitná splátka vrátane poistného mala byť vo výške 31,56 eur, čo
nezodpovedá súčtu mesačnej splátky a poistného uvedeného v zmluve. Súd prvej inštancie sa v otázke
výšky splátky a poistného stotožnil s názorom žalobcu, že ide o dve samostatné sumy anuitnej splátky,
ktorých súčasťou je mesačná splátka poistného a tieto sumy sa nesčítavajú. Suma anuitnej splátky

vrátane poistného spolu vo výške 31,56 eur je suma bez poskytnutej zľavy voliteľnej služby uvedenej v
čl. I. tejto úverovej zmluvy. Potom po poskytnutí zľavy (vo výške 2 %) je výška mesačnej anuitnej splátky
v sume 29,68 eur, z čoho mesačná splátka poistného predstavuje sumu 1,31 eur. Uvedené mal súd za
preukázané aj z prehľadu platieb, z ktorého vyplýva, že žalovaný uhrádzal žalobcovi mesačné splátky
vo výške 29,68 eur, z čoho suma vo výške 1,31 eur bola započítavaná na poistné.

6. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca neuviedol, akým spôsobom bola overená jeho bonita, čiže
neskúmal schopnosť žalovaného splácať svoje záväzky. Zo žalobcom predloženej žiadosti žalovaného
o Flexipôžičku a doložených dopytov do úverového registra, ktoré vykonal postupca, však preukázateľne
vyplýva, že veriteľ skúmal schopnosť žalovaného splácať záväzky, posúdil jeho bonitu, preto súd prvej

inštancie nemal za preukázané, že by veriteľ pri uzatváraní zmluvy nekonal s odbornou starostlivosťou
podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Z predmetnej zmluvy, ako aj z podkladov žalobcu doručených súdu počas
konania je zrejmé, že veriteľ pri poskytnutí spotrebiteľského úveru zisťoval osobný stav žalovaného,
jeho rodinný stav, počet vyživovaných detí, počet členov rodiny, vzdelanie žalobcu, taktiež informácie
o bývaní a zamestnaní žalovaného a tiež finančnú situáciu žalovaného, kde žalovaný uviedol, že má

obrat 50.000 eur, v rámci iných záväzkov uviedol, že má spotrebný úver s výškou mesačnej splátky
520 eur a hypotéku s výškou mesačnej splátky 222 eur a nemá žiadne zrážky zo mzdy na základe
súdneho rozhodnutia. Z dopytu do úverového registra vyplynulo, že žalovaný má sedem existujúcich
spotrebných úverov, jeden nesplátkový úver a kreditnú kartu. Celkové úverové zaťaženie žalovaného
bolo vo výške 2.267,86 eur. Jeho mesačný príjem bol žalobcom vyrátaný na sumu 3.000 eur, čo žalobca

overil aj dopytom do Sociálnej poisťovne.

7. Sporné boli medzi stranami aj tvrdenia týkajúce sa predčasného zosplatnenia zostatku predmetného
spotrebiteľského úveru. Právo vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru podľa § 565 OZ pri dlhu splatnom v
splátkach je pre účely spotrebiteľských vzťahov sprísnené úpravou § 53 ods. 9 OZ. Znamená to, že len

vtedy môže dôjsť k uplatneniu práva na predčasné zosplatnenie úveru podľa § 565 OZ, ak je splnená
okrem iného podmienka omeškania úhrady konkrétnej splátky po dobu 3 mesiacov a neuhradenia tejto
splátky ku dňu zosplatnenia úveru. Len ak sú splnené konkrétne zákonné predpoklady pri omeškaní
splátky, t. j. doba omeškania v trvaní 3 mesiacov, môže uplatniť veriteľ právo zosplatnenia úveru.
Žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Z prehľadu

splátok vyplýva, že žalovaný sa dostal do omeškania s neuhradenou splátkou splatnou dňa 28.9.2019.
Zároveň bol žalovaný so zaplatením tejto splátky v omeškaní 3 mesiace. Listom zo dňa 9.12.2019 bol
upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru, a preto žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 13.1.2020. Žalovaný v
podanom odpore namietal, že tretia upomienka - pokus o zmier a tiež výzva na predčasné splatenie

zostatku úveru s príslušenstvom mu neboli doručené. Súd prvej inštancie k tomu uviedol, že tretia
upomienka - pokus o zmier bola žalovanému doručovaná, avšak si ju neprevzal v odbernej lehote a
zásielka sa vrátila späť odosielateľovi dňa 3.1.2020. Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s
príslušenstvom bola žalovanému taktiež doručovaná, avšak taktiež si ju neprevzal v odbernej lehote azásielka sa vrátila späť odosielateľovi dňa 5.2.2020. Tieto skutočnosti mal súd preukázané z poštového
podacieho hárku predloženého žalobcom a tiež z fotokópie poštovej doručenky spolu s informáciou, že
zásielkanebolaprevzatávodbernejlehote.Samotnézosplatnenieúverubolodohodnutémedzistranami

sporu vo Všeobecných obchodných podmienkach VÚB, a.s. účinných od 1.10.2009 a to konkrétne v
bode VI. VOP. Žalovaný tak vedel, aké dôsledky bude mať pre neho nezaplatenie splátky, pre ktorú
žalobca zosplatnil úver v celku. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že boli splnené aj podmienky
na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 53 ods. 9 a § 565 OZ a taktiež, že na doručenie
zásielky postačuje, aby sa zásielka dostala do dispozičnej sféry adresáta (žalovaného), keďže pokiaľ

by sa aj žalovaný vyhýbal prevzatiu zásielky, nemôže byť táto skutočnosť na ťarchu žalobcu a zásielka
sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielateľovi. Súd prvej inštancie nemal pochybnosti ani o
splnení zákonných podmienok vyplývajúcich z § 53 ods. 9 a § 565 OZ právnym predchodcom žalobcu.

8. Žalovaný ďalej namietal platnosť postúpenia pohľadávky z banky (postupcu) na žalobcu a s tým
súvisiacu aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na podanie žaloby. Súd prvej inštancie preskúmal splnenie

podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, a to aj z dôvodu, že súd je túto okolnosť povinný
skúmať ex offo, pretože ide o neodstrániteľnú podmienku konania. Súd mal v konaní za preukázané,
že žalobca doručil žalovanému výzvu na okamžité zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 9.12.2019 (označenú
ako tretia upomienka - pokus o zmier), z ktorej vyplývalo, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy
žalovaným, žalobca bude požadovať vrátenie celej poskytnutej sumy úveru s príslušenstvom, a to ešte

pred dátumom splatnosti dohodnutým v zmluve o úvere. Keďže žalovaný aj napriek písomnej výzve
banky bol v omeškaní so splatením svojho dlhu nepretržite viac ako 90 dní, právny predchodca žalobcu
po tom, ako vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 13.1.2020 (výzva na predčasné splatenie
zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 13.1.2020) postúpil svoju pohľadávku žalobcovi, a to na základe
rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020, o čom bol žalovaný upovedomený listom

zo dňa 16.3.2020. Súd prvej inštancie mal za to, že zo strany právneho predchodcu žalobcu boli splnené
všetky podmienky vyplývajúce z § 92 ods. 8 zákona o bankách, došlo k platnému postúpeniu pohľadávky
voči žalovanému z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, a teda žalobca bol vo veci aktívne vecne
legitimovaný na podanie žaloby.

9. K uplatnenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že z prehľadu splátok vyplýva,
že žalovaný uhradil poslednú splátku v mesiaci 8/2019. Žalovaný sa teda dostal do omeškania s
neuhradením splátky za mesiac 9/2019. Deň splatnosti konkrétnych splátok bol v zmluve stanovený k
28. dňu v mesiaci. Žalobca si svoj nárok uplatnil žalobou podanou na Okresnom súde Banská Bystrica
(upomínací súd), a to dňa 31.8.2022. Veriteľ sa na súde mohol po prvý raz domáhať svojho práva

dňa 29.12.2019, a teda prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od omeškania
spotrebiteľa so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh, teda tento deň je
najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 OZ), čo znamená, že tento deň
je začiatkom premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu. Na základe uvedeného bol súd
prvej inštancie toho názoru, že nárok žalobcu nie je premlčaný, keďže si ho uplatnil na súde pred

uplynutím premlčacej doby, a to dňa 31.8.2022. Na podporu svojich tvrdení súd prvej inštancie poukázal
na uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29.11.2022 sp. zn. 7Cdo/268/2020, sp. zn. 5Cdo/224/2021 z
30.11.2022, sp. zn. 7Cdo 268/2020 z 29.11.2022, sp. zn. 4Cdo 132/2021 z 15.12.2022 a sp. zn. 4Cdo
140/2021 z 25.1.2023.

10. Čo sa týka námietky žalovaného týkajúcej sa poplatku za poskytnutie úveru v sume 32,40 eur, súd
prvej inštancie uviedol, že spotrebiteľský úver musí spĺňať náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Z obsahu zmluvy vyplýva, že
žalovanému bol na základe jeho žiadosti schválený úver vo výške 1.620 eur s tým, že mal povinnosť
zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru vo výške 32,40 eur, ktorý bol ihneď žalobcom odpočítaný v deň

poskytnutia úveru od sumy úveru a žalovanému tak bol reálne poskytnutý úver len vo výške 1.587,60
eur. V zmysle ustálenej judikatúry, poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzatvorení
zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Zároveň z uvedeného následne
vyplýva aj nesprávne určenie RPMN. Právny predchodca žalobcu pri určení RPMN vychádzal zo sumy,
v ktorej bol započítaný aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške 32,40 eur, čo malo vplyv na nesprávne

určenie RPMN a následne aj celkovú čiastku úveru, ktorú musí žalovaný zaplatiť. Z týchto skutočností
možno vyvodiť záver, že žalovaný ako dlžník bol zavádzajúcim spôsobom informovaný o celkovej
čiastke, ktorú bol povinný veriteľovi zaplatiť. Uvedený nedostatok mal potom vplyv na určenie výšky
RPMN. Podľa zmluvy bola RPMN vo výške 15,73 %, aj keď reálne (po odpočítaní poplatku vo výške34,20 eur) mala byť RPMN na úrovni 14,70 %, čo možno vyhodnotiť za jednoznačne v neprospech
spotrebiteľa. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými
so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek

druhu,ktorémusíspotrebiteľzaplatiťvsúvislostisozmluvouospotrebiteľskomúvereaktorésúveriteľovi
známe a do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, ak spotrebiteľ musí navyše zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby uzavrieť, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Celkové náklady spotrebiteľa tvoria
základ pri výpočte RPMN. Z vyššie uvedeného vyplýva, že RPMN bola v zmluve o spotrebiteľskom

úvere uvedená nesprávne a v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej
inštancie vyhodnotil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov, keďže v zmluve bol tým pádom
nesprávne uvedený údaj o celkovej čiastke, ktorú bol žalovaný povinný zaplatiť a tiež o výške RPMN.

11. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vyhodnotil úver ako bezúročný a bez poplatkov, priznal
žalobcovi iba sumu nesplatenej istiny bez akýchkoľvek poplatkov a zmluvného úroku po odpočítaní

celkovej sumy, ktorú žalovaný na predmetný úver uhradil. Žalobca na pojednávaní uviedol, že žalovaný
celkovo uhradil na predmetný úver sumu 1.537,13 eur, v ktorej bolo zahrnuté aj poistné vo výške 34,06
eur (čo žalovaný nerozporoval). Z prehľadu platieb je zrejmé, že žalovanému bol dňa 22.6.2017 na účet
poskytnutý úver vo výške 1.620 eur, z celkového poskytnutého úveru 1.620 eur bol ihneď odpočítaný
poplatok za poskytnutie úveru v sume 32,40 eur. Žalovaným boli na úver po odpočítaní poistného

vykonané úhrady v celkovej výške (1.537,13 eur - 34,06 eur) = 1.503,07 eur (ktoré boli započítané
na istinu, úroky, poplatky). Z poskytnutej sumy 1.620 eur žalovanému ostalo ešte uhradiť žalobcovi
sumu vo výške (1.620 eur – 1.503,07) = 116,93 eur. Súdom prvej inštancie priznaná suma predstavuje
rozdiel medzi čerpanými peňažnými prostriedkami a úhradami žalovaného. Keďže sa žalovaný dostal
do omeškania s plnením svojho splatného záväzku voči žalobcovi, súd priznal žalobcovi aj právo na úrok

z omeškania vo výške 5 % ročne, a to odo dňa nasledujúceho po dni účinnosti postúpenia pohľadávky
do zaplatenia, avšak len zo súdom priznanej sumy.

12. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Žalobca si v konaní uplatnil nárok na

zaplatenie sumy 652,73 eur s príslušenstvom, pričom v časti o zaplatenie sumy 116,93 eur (17,91 %
žalovanej sumy) súd žalobe vyhovel a vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (82,09 % žalovanej sumy).
Pomer úspechu a neúspechu žalovaného tak predstavoval 64,18 % (82,09 % - 17,91 %).

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch II., ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej

časti zamietol, a tiež výroku III. o trovách konania podal odvolanie žalobca s návrhom, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zmenil a žalobe v celom rozsahu
vyhovel, alt. zrušil a vec vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie
odôvodnil právne § 356 písm. b), f) a h) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci)

14. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením súdu vo vzťahu k bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy
o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 22.6.2017, v zmysle ktorého mal súd za to, že v Zmluve

nebola správne uvedená celková čiastka (a preto ani RPMN), ktorú má žalovaný zaplatiť. Podľa časti
I, čl. 1. Zmluvy poskytol postupca žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 1.620 eur. Podľa časti I, čl.
7. Zmluvy si zmluvné strany dohodli poplatky a výšku poplatkov, medzi ktorými si dohodli aj poplatok
za poskytnutie úveru 32,40 eur splatný najneskôr ku dňu prvého čerpania úveru. Z platobnej histórie
vyplýva,žežalovanýdňa22.6.2017čerpalsumu1.620eur.VzhľadomnazneniečastiI.čl.7.Zmluvybola

v tento deň postupcom zrealizovaná účtovná operácia vo výške 32,40 eur, a to práve na úhradu poplatku
za poskytnutie úveru, keďže zmluvné strany si v Zmluve dohodli, že tento poplatok bude uhradený z
prostriedkov na bežnom účte dlžníka, ktorý je aj účtom pre splácanie úveru. Žalobca sa tak nestotožnil
s konštatovaním súdu, že v Zmluve je uvedený nesprávny údaj o celkovej čiastke len z dôvodu, že
po poskytnutí úveru bol z inkasného účtu uhradený poplatok za poskytnutie úveru 32,40 eur. Poplatok

bol uhradený až po poskytnutí úveru a nie zrazený hneď pri uzavretí zmluvy ako nesprávne uvádza
súd. Žalovaný mal pri uzatváraní úverovej zmluvy možnosť uhradiť poplatok v hotovosti, bezhotovostne
alebo z prostriedkov úveru. Žalovaný si sám vybral možnosť úhrady poplatku za poskytnutie úveru z
prostriedkov úveru. Voľba žalovaného sa následne premietla do samotnej Zmluvy, kde veriteľ uviedolním zvolený spôsob splácania úveru a rovnako tak aj úhrady poplatku za poskytnutie úveru. Žalobca
má za to, že dojednanie úhrady poplatku za poskytnutie úveru z inkasného účtu nie je podmienkou,
ktorá by zakladala akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa.Právenaopak,totodojednaniejevZmluvevyjadrenéurčito,jasneazrozumiteľneazároveň
ho treba považovať za individuálne dojednané, nakoľko si tento spôsob úhrady vybral sám žalovaný,
pričom mal možnosť inej voľby. Zmluva obsahuje správny údaj o výške poskytnutého úveru 1.620 eur,
avšak v deň jeho čerpania došlo k účtovnej operácii postupcu tak, že zaúčtoval zmluvne dohodnutý
poplatok za poskytnutie úveru vo výške 32,40 eur, ktorý bol v Zmluve v rámci kontraktačného procesu

riadne dohodnutý. Uvedené posúdenie súdu sa preto javí ako nespravodlivé a nezákonné, nakoľko v
konaní bolo preukázané, že žalovaný čerpal úver, avšak súd svojím posúdením zakazuje zmluvným
stranám len dohodu na úhradu poplatku z rovnakého účtu, na ktorý bol čerpaný úver (a to dokonca pod
sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru). Súd v ničom neuviedol, že by si uvedený poplatok
nebolo možné dojednať (s existenciou poplatkov napokon počíta aj samotný ZoSÚ) – avšak súd posúdil
úver ako bezúročný a bez poplatkov len z dôvodu, že došlo k úhrade poplatku za poskytnutie úveru

z rovnakého účtu, na aký bol úver čerpaný. Ak by teda žalovaný čerpal rovnakých 1.620 eur, avšak
poplatok by zaplatil z iného účtu, potom by podľa názoru súdu nebolo možné posúdiť úver ako bezúročný
a bez poplatkov. Žalobca má za to, že v aplikačnej praxi nie je vôbec relevantné, či tento poplatok za
poskytnutie úveru bude zaúčtovaný v deň poskytnutia úveru, a to či už z účtu, na ktorý úver čerpal,
alebo z iného účtu, alebo ho spotrebiteľ bude platiť priebežne ako súčasť pravidelných mesačných

splátok splatných počas trvania úverového vzťahu. Vzhľadom na uvedené žalobca má za to, že Zmluva
nepochybne obsahuje správny údaj o celkovej výške poskytnutého úveru. Súd prvej inštancie sa vôbec
nezaoberal možnosťou, že žalovaný mohol mať na účte, na ktorý mu bol poskytnutý úver aj svoje vlastné
finančne prostriedky, pričom v tejto súvislosti neskúmal, či práve z týchto svojich finančných prostriedkov
nemohol byť v súdenom prípade uhradený tento poplatok. Peniaze nie sú individuálne určenou vecou,

ale druhovo určenou vecou, a preto je pre žalobcu nepochopiteľný súdny výklad, ktorým uzatvoril, že
žalovanému nebol poskytnutý úver vo výške dohodnutej v zmluve.

15. Z odôvodnenia súdu ďalej vyplýva, že súd považoval údaj, ročnú percentuálnu mieru nákladov
uvedenú v Zmluve za nesprávny, resp. zavádzajúci, s čím sa žalobca nestotožňuje a má za to, že tento

údaj bol v Zmluve uvedený v správnej výške. Okresný súd taktiež nesprávne vyhodnotil tú skutočnosť,
že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 1.587,60 eur, pričom zo Zmluvy nesporne vyplýva výška
poskytnutého úveru 1.620 eur a táto suma aj reálne titulom riadnej uzatvorenej zmluvy poskytnutá
bola. Žalovaný mal úver splatiť v 95 mesačných splátkach, pričom výška splátky bola 28,37 eur (bez
dobrovoľného poistenia vo výške 1,31 eur), pričom poplatok za poskytnutie úveru vo výške 32,40 eur

bol splatný najneskôr ku dňu prvého čerpania úveru. V Zmluve uviedol postupca ročnú percentuálnu
mieru nákladov vo výške 15,73 % podľa výpočtu podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 ZoSÚ a tiež
predpokladov uvedených v ust. § 19 ZoSÚ, pričom žalobca má za to, že tento údaj je správny. V
dôsledku toho žalobca zastáva názor, že na spotrebiteľský úver nemožno nazerať ako na bezúročný a
bez poplatkov. Do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov bol v zmysle platobnej histórie, ako aj v

zmysle požiadaviek ZoSÚ zahrnutý aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške 32,40 eur. Žalovanému
bol poskytnutý úver vo výške 1.620 eur, pričom mu zároveň vznikla povinnosť uhradiť vyššie uvedený
poplatok za poskytnutie úveru vo výške 32,40 eur – z uvedeného dôvodu bolo preto dôvodné uviesť do
výpočtu RPMN tak výšku reálne čerpaného úveru (1.620 eur), ako aj všetky dohodnuté poplatky. Priamo
v úverovej zmluve žalovaný prejavil záujem uhradiť poplatok za poskytnutie úveru z prostriedkov na účte,

na ktorý mu bol poskytnutý úver. Žalovaný teda mal možnosť si pri uzavretí zmluvy zvoliť iný spôsob
úhrady splátky úveru a jednotlivých poplatkov ako z prostriedkov na účte, na ktorý mu bol poskytnutý
aj predmetný úver a z uvedeného dôvodu je záver súdu o tom, že žalovaný nemohol disponovať s
celkovým úverom nesprávny a odporujúci zásade zmluvnej slobody, keďže takéto zaplatenie poplatku
za poskytnutie úveru bolo dohodnuté priamo v Zmluve.

16. Ak by aj žalobca pripustil správnosť záverov súdu ohľadom toho, že pri úhrade poplatku vo výške
32,40 eur v deň poskytnutia úveru z účtu, na ktorý bol úver poskytnutý mala vstupovať do výpočtu
RPMN suma poskytnutého úveru vo výške 1.587,60 eur (poskytnutý úver 1.620 eur mínus poplatok vo
výške 32,40 eur), potom by bolo potrebné z výpočtu RPMN zároveň vyňať poplatok vo výške 32,40

eur (ktorý je súčasťou tohto výpočtu). Ak by súd pri znížení výšky úveru o poplatok zároveň tento
poplatok vyňal z výpočtu RPMN, potom by musel dospieť k rovnakej výške RPMN, aká je uvedená v
základných podmienkach Zmluvy, t. j. 15,73 %. Pretože sa ale v odôvodnení napádaného rozsudku
nenachádza výpočet RPMN, tak rozhodnutie je nepreskúmateľné – nakoľko súd prvej inštancie sícevyjadril právny názor, v zmysle ktorého je RPMN uvedená v Zmluve v nesprávnej výške a dokonca v
neprospech spotrebiteľa (s týmito závermi sa žalobca nestotožňuje), avšak v ničom nešpecifikoval a
ani nespresnil ako dospel k výpočtu výšky RPMN 14,70 %, teda akým výpočtom sa k tomuto údaju

dopracoval. Z odôvodnenia súdu nevyplýva skutočné preskúmanie a prepočítanie výšky RPMN v
zmysle zákonného vzorca, ale len strohé konštatovanie nesprávnosti výpočtu v Zmluve bez toho, aby
bolo možné akýmkoľvek spôsobom overiť správnosť záverov súdu. Súd prvej inštancie tým znemožnil
žalobcovi vecne argumentovať voči jeho záverom, ktoré sú len vo všeobecnej rovine, v dôsledku
čoho nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie poukázal
na internetovú kalkulačku na stránke: F., no v tomto prípade ide čisto o informatívnu a nezáväznú
kalkulačku. Na uvedenej stránke pritom červeným písmom ,,svieti“: ,,Upozornenie: uvedená kalkulačka
RPMN má nezáväzný charakter a slúži výlučne na informatívne účely.“ Súd prvej inštancie vo svojom
odôvodnení neuviedol aké konkrétne údaje do nej vložil, teda s akými údajmi, resp. predpokladmi na
výpočet RPMN pracoval. Veriteľ nie je v súlade so zákonnou úpravou oprávnený vypočítať RPMN

iným spôsobom (a na základe iných predpokladov), ako podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 ZoSÚ
a tiež predpokladov uvedených v ust. § 19 ZoSÚ. Uvedené predpoklady boli v prejednávanom prípade
pretavené do Zmluvy, a preto nemožno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že v zmluve je
uvedená nesprávna RPMN a dokonca v neprospech spotrebiteľa. Ak súd prvej inštancie dospel k
záveru, že údaj o RPMN úveru je v predmetnej zmluve uvedený chybne, tak samotná táto skutočnosť

ešte neodôvodňuje konštatovanie o následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Podľa § 11 ods.
1 písm. d) ZoSÚ totiž platí, že nesprávny údaj o RPMN úveru uvedený v zmluve má za následok
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru len vtedy, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená
nesprávne RPMN v neprospech spotrebiteľa. Práve naplnenie uvedeného atribútu nesprávneho údaja
RPMN „v neprospech spotrebiteľa“ súd prvej inštancie nijako neodôvodnil. Právne závery súdu prvej

inštancie vyplývajú z neznámych a neuvedených výpočtov RPMN, čím dochádza k obchádzaniu
aplikácie zákonného vzorca pre výpočet RPMN, čo teda samo o sebe zakladá nepreskúmateľnosť
a zmätočnosť predmetného súdneho rozhodnutia. Zároveň výsledok prvoinštančného súdu ohľadom
výšky RPMN nie je v neprospech spotrebiteľa, ale práve naopak, za situácie, že by sa žalobca stotožnil
s hodnotou RPMN uvedenou v rozhodnutí prvoinštančného súdu, tak by bola práve naopak v prospech

spotrebiteľa, keďže by bola nižšia ako RPMN uvedená v samotnej Zmluve.

17. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1CoCsp/4/2022
z 12.4.2022, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/79/2019 zo dňa 24.3.2020, Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 5CoCsp/55/2022 z 28.2.2024 a sp, zn. 8CoCsp/2/2023 z 31.5.2023, Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. 5CoCsp/23/2023 z 26.3.2024, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV/10/2012 zo dňa 30.5.2013
a sp. zn. 4Cdo 90/2013 zo dňa 22.8.2013.

18. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu ako vecne
správny potvrdiť. Žalovaný sa v časti určenia úveru za bezúročný a bezpoplatkový stotožňuje s právnym

posúdením súdu prvej inštancie a považuje podané odvolanie za nedôvodné. Podľa žalovaného
v posudzovanej veci nie je správne určená RPMN, preto možno úver považovať za bezúročný a
bezpoplatkový. Na daný prípad je potrebné aplikovať aj ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ. Podľa § 9
ods. 2 písm. j) ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa OZ musí
obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere;
uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Pri údaji
o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie
jeho výšky. Keďže v predmetnej úverovej zmluve je uvedená celková čiastka splatná spotrebiteľom
2.727,55 eur pri súčasnom uvedení výšky mesačnej splátky úveru 28,37 eur a počte splátok úveru

95, je nepochybné, že celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť uvedená v zmluve je v rozpore
so skutočnou celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (2.695,15 eur) a ktorá je vypočítaná
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takýto rozpor môže
objektívne spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho záväzku. Je zrejmé, že údaj o celkovej
čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť nie je vyjadrený dostatočne určitým a zrozumiteľným

spôsobom, nevyvolávajúc pochybnosti spotrebiteľa o celkovej čiastke, ktorú musí zaplatiť titulom
uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Hoci úverová zmluva obsahuje údaj o výške RPMN, tento nie
je v súlade s požiadavkou § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, a preto je potrebné úver považovať za bezúročný
a bez poplatkov. Žalovaný ďalej uviedol, že odplatou za poskytnutie úveru je úrok, pričom poplatok zaposkytnutie úveru zaúčtovaný v rovnaký deň ako je poskytnutý úver vlastne znamená, že bol poskytnutý
úver znížený o tento poplatok. Tento poplatok nie je v záujme spotrebiteľa, ale len výlučne dodávateľa.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo
podanévčas(§362ods.1CSP),oprávnenoustranousporu(§359CSP),protirozhodnutiu,protiktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380

CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. je potrebné podľa § 389 ods.
1 písm. b) a c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

20. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

21. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) a v) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak b) súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v
konaní pred odvolacím súdom; c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý je viazaný rozsahom aj dôvodmi odvolania, bolo
posúdiť správnosť postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu, v ktorom žalobu vo zvyšnej časti
zamietol a vo výroku o náhrade trov konania (teda výroky II. a III. napadnutého rozsudku).

23. V prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že úver je bezúročný a bez poplatkov z

dôvodu, že poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzatvorení zmluvy nemožno zahrnúť
do celkovej výšky spotrebiteľského úveru, z ktorého dôvodu bola RPMN v zmluve o spotrebiteľskom
úvere uvedená nesprávne a v neprospech spotrebiteľa. Žalobca v podanom odvolaní tieto závery súdu
prvej inštancie namietal. Žalobca tiež namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie z
dôvodu, že súd prvej inštancie svoje závery vo vzťahu k výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti

riadne neodôvodnil.

24. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo
222/2009 zo dňa 26.2.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového

stavupodnormuhmotnéhoprávaaleboprocesnéhopráva,ktorávhypotézenemátaképredpoklady,aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne
interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 4/2009).

25. V danom prípade neboli sporné skutkové a právne závery súdu prvej inštancie spočívajúce v
tom, že dňa 22.6.2017 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ a zároveň ide o
spotrebiteľský úver v zmysle ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Z odôvodnenia odvolaním

napadnutého rozsudku ale vyplýva, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na aplikácii právnej
normy, ktorá nebola účinná v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prejednávanej veci, a to
konkrétneust.§1ods.2vzneníúčinnomdo22.12.2015a§9ods.2ZoSÚvzneníúčinnomod 1.5.2018,
hoci zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená dňa 22.6.2017.

26. V dôsledku uvedeného prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, čím bol daný odvolací
dôvod v zmysle v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Zároveň bol daný i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď súd
nesprávnym procesným postupom (neodôvodnením rozhodnutia v súlade s ust. § 220 CSP) znemožnilstranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

27. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

28. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
v zmysle citovaného § 220 ods. 2 CSP, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné

zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv
účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo

na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj
s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr.
rozsudok Garcia Ruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na

každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c.
Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998).

29. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v

rozpore so zákonom, spravidla vždy strane v konaní spôsobujú porušenie jej práva na spravodlivý
proces, odnímajú jej možnosť konať pred súdom, pretože jej bránia v realizácii tých procesných
práv, ktoré CSP priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore.
Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je vždy
nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie. O uvedenú vadu konania ide vždy aj vtedy, ak je rozhodnutie
súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo má za následok jeho nepresvedčivosť. Riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie má obsahovať dostatok
dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý
zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické,
lexikálne a štylistické hľadiská.

30. Ústavný súd SR vo svojom uznesení z 23.6.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu
základnéhoprávanaspravodlivékonaniepodľačlánku46ods.1ÚstavySRačlánku6ods.1Dohovoruo
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia.“.

31. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvoinštančného súdu s vyššie citovaným

zákonným ustanovením a jeho uvedeným výkladom je zrejmé, že súd prvej inštancie sa ním dôsledne
neriadil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž nie je možné zistiť vyššie uvedené pre rozhodnutie
súdu relevantné skutočnosti, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku neúplným, čo zároveň bráni
odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok riadne preskúmať.32. Súd prvej inštancie totiž pri odôvodnení svojho záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP neuvádza na základe akého právneho posúdenia veci, aplikácie

akého zákonného ustanovenia a jeho výkladu dospel k záveru, že úver je bezúročný a bez poplatkov.
Možno si len domýšľať, že sú prvej inštancie svoj právny záver oprel o ust. § 11 ods. 1 písm. d)
ZoSÚ, podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v
zmluveospotrebiteľskomúverejeuvedenánesprávneročnápercentuálnamieranákladovvneprospech
spotrebiteľa. V tejto súvislosti ale odvolací súd za opodstatnenú považuje odvolaciu námietku žalobcu,

ktorý poukázal na to, že podľa výpočtu súdu prvej inštancie správna RPMN v zmluve mala byť na
úrovni 14,70 %, hoci v zmluve bola uvedená vo výške 15,73 %, z čoho súd prvej inštancie vyvodil,
že bola v zmluve uvedená v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne
uvedená RPMN úveru je v neprospech spotrebiteľa vtedy, ak je v zmluve uvedená nižšia ako reálna,
kedy spotrebiteľ v skutočnosti za úver zaplatí viac, ako uvádza veriteľ v zmluve, čím je zavádzajúco
ovplyvnená schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah záväzku. Odôvodnenie záveru o uvedení nesprávnej

RPMN v neprospech spotrebiteľa s ohľadom na uvedené percentuálne vyjadrenia hodnoty RPMN
však v napadnutom rozsudku absentuje. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku totiž nie je možné
zistiť prečo súd prvej inštancie považoval uvedenie vyššej výšky RPMN v zmluve (15,73 %) ako ním
vypočítanej (14,70 %) za v neprospech spotrebiteľa.

33. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zároveň dospel k záveru, že súd prvej inštancie
sa v napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal ani s argumentáciou žalovaného, ktorý počas
konania pred súdom prvej inštancie namietal splnenie zákonných náležitostí postúpenia pohľadávky
s odôvodnením, že nie je zrejmé, s ktorou splátkou sa mal žalovaný dostať do omeškania. Vysporiadanie
sasuvedenouargumentácioubolopritomnevyhnutnépreposúdenieaktívnejvecnejlegitimáciežalobcu

i s prihliadnutím na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (porovnaj uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.1.2024 a sp. zn. 2Cdo/149/2021 zo dňa 6.9.2023)

34. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami (a zároveň nesprávnym právnym

posúdením veci) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov
rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na to,
že súd prvej inštancie rozhodnutie fakticky v relevantných záveroch neodôvodnil právne ani vecne, nie
je dobre možné tento nedostatok napraviť až v druhoinštančnom konaní pred odvolacím súdom.

35. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom
výroku II. a v závislom výroku III. o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a
podľa § 391 ods. 1 CSP vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

36. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok (ktorý zostal predmetom
konania), vykonať všetky navrhnuté a v zmysle § 295 CSP i nevyhnutné dôkazy, skutkový stav
komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia,
následne zodpovedať dosiaľ nezodpovedané právne otázky (predovšetkým otázku vecnej legitimácie

žalobcu a platnosti postúpenia pohľadávky) a až potom rozhodnúť opätovne o veci a o trovách konania
strán sporu. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí bude dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť
súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany konania na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu. Svoj právny záver súd zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré
v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty,
aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného
súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

37. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

38. Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).