Uznesenie – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, August 28, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-7Sa/60/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021200973
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Korčeková
ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200973.4

Uznesenie

Správny súd v Bratislave v právnej žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, A., 2. A.
B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, A., zastúpených: Weiss & Partners s.r.o., so sídlom Priemyselná
1/A, Bratislava, proti žalovaným: 1. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova
2, Bratislava, 2. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Námestie generála Viesta 2,
Bratislava, v konaní o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e

1. Žalobou, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 07.06.2021, sa žalobcovia v zmysle §
252 ods. 1 SSP domáhali, aby im bol umožnený voľný pohyb cez hranice Slovenskej republiky bez
podmienok preukazovania sa výsledkom testu na ochorenie Covid-19, očkovacím certifikátom alebo
potvrdením o prekonaní ochorenia, bez prekrytia horných dýchacích ciest, tak ako to predpokladá právo
Európskej únie a Ústava Slovenskej republiky.

2. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že dňa 05.04.2021 boli orgánmi policajného zboru
Slovenskej republiky a armády Slovenskej republiky od nich vyžadované nezákonné podmienky pri
vstupe na územie Slovenskej republiky. Konkrétne dňa 05.04.2021 o 15:00 sa vracali z pracovnej cesty z
HolandskaspäťdoichmiestatrvaléhopobytunaúzemíSlovenskejrepubliky.Poúplnebezproblémoveja
bez-kontrolnejcestecezZápadnúEurópubolinahraničnomprechodeKittsee/Jarovcezadržanýpolíciou

a armádou Slovenskej Republiky. Bol na nich vyvíjaný nátlak na testovanie, predloženie nejakých covid
certifikátov alebo podpisovanie nejakých vyhlásení. Všetko odmietli s jednoduchým vysvetlením, že
sú obaja zdraví, a že majú ústavné právo na návrat domov. Hodina nátlaku a vyhrážok vyústila do
kolapsu žalobkyne v 2. rade priamo pod policajné auto s nápisom „Pomáhať a chrániť“, boli aj volané
záchranné služby. V aute medzitým trpel ich dehydratovaný pes (po 12 hodinovej ceste), všetko na
dohľad od Bratislavského hradu. Nakoniec len opakovali „Pustite nás domov, pustite nás domov…“,

načo ich s poslednými vyhrážkami (ohlásenia na Regionálny úrad verejného zdravotníctva) pustili do
ich domoviny. Všetko majú zdokumentované na videu a fotkách, vrátane mena a čísla policajta ktorý
to viedol. Žalobcovia mali za to, že orgány polície Slovenskej republiky a armády postupovali voči
nim dňa 05.04.2021 pri návrate z pracovnej cesty nezákonne, nakoľko od nich vyžadovali splnenie
povinností odporujúcich viacerým článkom Zmluvy o Európskej únii (ďalej len ZEU), teda primárnemu
právu Európskej únie. Pritom poukázali na čl. 2, 3, 6, 9, 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1. Žalobcovia mali tiež za

to, že došlo k porušeniu viacerých článkov Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len ZFEU), teda tiežprimárneho práva Európskej únie, konkrétne poukázali na čl. 8, 18, 20, 26, 45, 49, 67, 77, 95 a 326, ako
aj k ignorovaniu Charty základných práv Európskej únie, konkrétne čl. 1, 3, 4, 6, 7, 20, 21, 45, 52 a 53.

3. Žalobcovia ďalej uviedli, že konaním orgánov verejnej moci, podmieňujúc prechod hraníc
občanmi Slovenskej republiky s podmienkami preukázaním sa testom negativity, prekrytím nosa a úst
bola taktiež porušovaná aj Ústava Slovenskej republiky. Nakoľko táto také obmedzenia nestanovuje.
Poukázali na čl. 12 ods. 1, 13 ods. 2 a 152 ods. 1 Ústavy SR. Z uvedených článkov Lisabonskej
zmluvy (Zmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie, primárne právo EÚ) a ústavného

zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších novelizácií jednoznačne vyplýva, že pohyb občanov EÚ v
rámci Európskej únie ani vstup na územie Slovenskej republiky, nie je možné podmieňovať očkovacím
pasom, ani iným obdobným preukazom či už o očkovaní, výsledku testu alebo potvrdením o prekonaní
ochorenia v akejkoľvek forme. Nieto vydaných na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(sekundárne právo EÚ) alebo nebodaj vyhlášky hlavného hygienika Slovenskej republiky. Rozhodnutia
Vlády Slovenskej republiky, či iných orgánov verejnej moci (ako aj ich normatívne právne akty) prijaté

počas núdzového stavu, ktoré obmedzujú základné práva a slobody spôsobom, ktorý je v rozpore s
ústavnoprávnymi predpismi, sú teda neúčinné, nevykonateľné a nesankcionovateľné v časti, ktorou
by sa snažili obmedziť základné práva a slobody iným spôsobom, než umožňuje ústava, či ústavné
zákony. Základné ľudské práva a slobody (ako napríklad právo na život, zdravie, či slobodu pohybu
a pobytu) nezanikajú prijatím protiprávnych predpisov, ktoré ich rušia či obmedzujú. Základné ľudské

práva a slobody sú neodňateľné (nikoho nemožno týchto práv pozbaviť), nescudziteľné (nemožno ich
previesť na iného), nepremlčateľné (nepodliehajú premlčaniu, a teda ich trvanie je počas života človeka
časovo neobmedzené) a nezrušiteľné (existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva, ale
nemôže ich zrušiť). Preto aj keď protiprávne predpisy obmedzujúce základné ľudské práva a slobody
neboli doposiaľ zrušené orgánom, ktorý ich vydal, ani neboli pozbavené účinnosti Ústavným súdom

Slovenskej republiky, nie je možné hľadieť na ne ako na platné a účinné. Takýto výklad by úplne popieral
nezrušiteľnosť základných práv a slobôd zakotvenú nie len v Ústave Slovenskej republiky, ale aj v
ústavnom zákone č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, vo Všeobecnej
deklarácii ľudských práv, v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd či v
Charte základných práv Európskej únie. V rámci hierarchie právnych predpisov sú pritom medzinárodné

zmluvy a dohovory zaväzujúce Slovenskú republiku na úrovni Ústavy Slovenskej republiky a ústavných
zákonov. Ide o právne predpisy najvyššej právnej sily, ktorých obsah nemožno meniť či rušiť zákonmi či
právnymi predpismi nižšej právnej sily, dokonca ani ústavnými zákonmi. Vnútroštátnymi predpismi nie
je možné rozširovať, ani zužovať medzinárodné záväzky Slovenskej republiky. Samozrejme, uvedené
nebrániprijatiuvnútroštátnejprávnejúpravyrozširujúcejzáväzkySlovenskejrepubliky,ktoréjejvyplývajú

z medzinárodných zmlúv a dohovorov, na vnútroštátnej úrovni. Ak by však zmenou vnútroštátnych
právnych predpisov došlo k zásahu do existujúcich medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky,
znamenalo by to porušenie medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky. Porušenie záväzkov vo
vzťahu k dodržiavaniu základných ľudských práv a slobôd pritom zakladá zodpovednosť Slovenskej
republiky voči jej obyvateľom za škodu, ktorú im týmto Slovenská republika spôsobí. V žiadnom prípade

však tieto práva nemôžu zaniknúť či dočasne sa neaplikovať.

4. Žalobcovia ďalej uviedli, že Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky pri ohrození
verejného zdravia II. stupňa podáva návrhy na režimové opatrenia, nie je však oprávnený ich sám
prijímať. Vydávaním opatrení pri ohrození verejného zdravia v čase vyhláseného a neskôr predĺženého

núdzového stavu bol podľa ich názoru Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky porušený
zákon. Porušenie zákona súvisí predovšetkým s nedostatkom vecnej pôsobnosti úradu verejného
zdravotníctva na vydávanie opatrení po vyhlásení mimoriadnej situácie a po vyhlásení núdzového stavu,
ako aj s právnou formou týchto opatrení. Úrad verejného zdravotníctva nepatrí medzi ústredné orgány
štátnej správy, ani medzi ostatné ústredné orgány štátnej správy v zmysle § 21 zákona č. 575/2001

Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, v znení neskorších predpisov.
Je zriadený zákonom č. 355/2007 Z. z., pričom ide o rozpočtovú organizáciu štátu s pôsobnosťou pre
územie Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, ktorá je zapojená finančnými vzťahmi na rozpočet
ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Úrad verejného zdravotníctva riadi a za jeho činnosť
zodpovedá hlavný hygienik Slovenskej republiky, ktorého vymenúva a odvoláva na návrh ministra

zdravotníctva Slovenskej republiky vedúci služobného úradu ministerstva (§ 5 zákona č. 355/2007
Z. z.). Vecná pôsobnosť úradu verejného zdravotníctva je vymedzená v ustanoveniach § 5 ods. 4 a
§ 10 a 11 zákona č. 355/2007 Z. z., pritom zahŕňa množstvo právnych vzťahov, ktorých podstatou
je najmä existencia rôznych typov ohrození verejného zdravia a situácií spôsobujúcich potenciálneohrozenie prenosnými ochoreniami. Úrad verejného zdravotníctva odôvodňuje svoju kompetenciu na
prijímanie opatrení predovšetkým ustanoveniami § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. V
zmysle § 12 zákona č. 355/2007 Z. z. ide o opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných

ochorení, ktoré sú taxatívne vymenované a medzi ktoré patrí napr. izolácia v domácom prostredí
alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, karanténne opatrenia, opatrenia
zakazujúce alebo obmedzujúce hromadné podujatia, zákaz činnosti alebo prevádzky. Ustanovenie §
48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. taxatívne vymenúva opatrenia, ktoré nariaďuje úrad verejného
zdravotníctvaaleboregionálnyúradverejnéhozdravotníctvapriohrozeníverejnéhozdravia,akvodseku

5 nie je ustanovené inak. Podľa § 48 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z. pri ohrození verejného zdravia II.
stupňa úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva podáva orgánom
príslušným na úseku civilnej ochrany obyvateľstva návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie, prípadne
ďalšie (taxatívnym spôsobom) vymenované návrhy. Úrad verejného zdravotníctva je teda oprávnený
vydávať opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. len v prípade, ak ide o situáciu presahujúcu
územie regionálneho úradu verejného zdravia, zákon mu však nezveruje túto kompetenciu aj v prípade,

ak ide o pandemické celoštátne ohrozenie verejného zdravia dosahujúce intenzitu mimoriadnej situácie
alebo núdzového stavu, ktorý sa týka všetkých osôb na území štátu. Orgánmi krízového riadenia sú
v zmysle zákona Vláda Slovenskej republiky, Bezpečnostná rada Slovenskej republiky, ministerstvá a
ostatné ústredné orgány štátnej správy, Národná banka Slovenska, bezpečnostná rada kraja, obvodný
úrad, bezpečnostná rada okresu, obec. Z uvedeného vyplýva, že úrad verejného zdravotníctva nepatrí

medzi orgány krízového riadenia. Opatrenia na predchádzanie krízovým situáciám a na ich riešenie
prijíma predovšetkým Vláda Slovenskej republiky a príslušné ministerstvá.

5. Ďalej žalobcovia uviedli, že elimináciu ohrozenia verejného zdravia možno viacerými právnymi
spôsobmi, pričom determinujúca je závažnosť ohrozenia verejného zdravia a jej rozsah. Ak nejde

o ohrozenie verejného zdravia II. stupňa, opatrenia môže nariaďovať úrad verejného zdravotníctva
alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva, a to podľa zákona č. 355/2007 Z. z. Ak je potrebné
v súvislosti s ohrozením verejného zdravia prijať opatrenia podľa zákona č. 42/1994 Z. z., t. j.
ide o ohrozenie verejného zdravia II. stupňa, vždy sa vyhlasuje mimoriadna situácia. Ak bol po
vyhlásení mimoriadnej situácie vyhlásený núdzový stav, postupuje sa podľa ústavného zákona č.

227/2002 Z. z. To znamená, že vecná pôsobnosť úradu verejného zdravotníctva sa nevzťahuje na
riešenie krízových situácií, či ich následkov. Na prijímanie opatrení na riešenie krízovej situácie a
jej následkov sa uplatňuje ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., zákon č. 387/2002 Z. z. a zákon č.
42/1994 Z. z., nie však jednotlivé ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. Opatrenia prijaté úradom
verejného zdravotníctva nemôžu dosahovať intenzitu a dosah (personálny aj územný) opatrení, na

ktorý oprávňuje režim špeciálnych zákonov Vládu Slovenskej republiky a ústredné orgány štátnej
správy. Nie je vylúčené, že by takéto opatrenia mohli byť vydávané úradom verejného zdravotníctva
na vykonávanie opatrení Vlády Slovenskej republiky, a to na základe jednoznačného zmocnenia.
Ak by zákonodarca mal v úmysle zveriť úradu verejného zdravotníctva kompetenciu, spočívajúcu v
nariaďovaní opatrení počas výnimočného stavu, núdzového stavu alebo mimoriadnej situácie, prípadne

pri ohrození verejného zdravia II. stupňa, formuloval by to v ustanovení § 48 zákona č. 355/2007 Z.
z. (prípadne v spomínaných špeciálnych zákonoch) v takomto znení. V zmysle zákona č. 355/2007
Z. z. úrad verejného zdravotníctva disponuje s právomocou pri vzniku epidémie nariadiť opatrenia pri
ohrození verejného zdravia. V prípade vyhlásenia mimoriadnej situácie a núdzového stavu sú štátne
orgány povinné postupovať podľa špeciálnych zákonov, upravujúcich krízovú situáciu. S poukazom

na zákonom vymedzenú právomoc na nariadenie opatrení pri ohrození verejného zdravia, odvodenie
pôsobnosti na vydávanie opatrení aj v čase mimoriadnej situácie a núdzového stavu, pri ohrození
verejného zdravia II. stupňa podľa § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. považovali žalobcovia za
prekročenierozsahupôsobnostiúraduverejnéhozdravotníctva,ktoréspôsobujenezákonnosťvydaných
opatrení, s čím sa stotožnila aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Preto považovali za rovnako

neúčinné, nevykonateľné a nesankcionovateľné aj opatrenia Úradu verejného zdravotníctva, vrátane
jeho opatrenia, ktoré ukladá obyvateľstvu povinnosť prekrývať si horné dýchacie cesty a preukazovať sa
antigénovým alebo PCR testom pri vstupe na územie Slovenskej republiky. Aj vyhlášky Úradu verejného
zdravotníctva môžu byť publikované v zbierke zákonov. Napriek tejto možnosti sú vyhlášky Úradu
verejného zdravotníctva publikované vo Vestníku Vlády Slovenskej republiky, ktorý je zverejňovaný na

webovom sídle Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Zatiaľ čo o všeobecne záväzných právnych
predpisoch publikovaných v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platí nevyvrátiteľná domnienka o
znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov (a teda platí o nich zásada „neznalosť
neospravedlňuje“), v prípade všeobecne záväzných právnych predpisov publikovaných vo VestníkuVlády Slovenskej republiky táto domnienka neplatí. Vestník Vlády Slovenskej republiky je teda skôr
publikačným prostriedkom určeným orgánom verejnej moci, než bežným občanom, o čom svedčí aj
skutočnosť, že jeho zverejnenie má v gescii Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z uvedeného

vyplýva, že vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva neboli zverejnené v správnom publikačnom
prostriedku. V zmysle uvedeného tiež platí, že vyhlášky, opatrenia či iné akty iných orgánov štátnej
správy, ktoré nie sú zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, nie sú všeobecne záväzné.
Obmedzenia základných práv a slobôd prijaté počas núdzového stavu a na jeho základe, či už
uzneseniami Vlády Slovenskej republiky, alebo na nich nadväzujúcimi predpismi (napr. vyhláškami či

opatreniami Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky či usmerneniami Hlavného hygienika
Slovenskej republiky) sú neúčinné, a teda nevykonateľné. Rovnako nevynútiteľné a nesankcionovateľné
je aj požadovanie prekrytia horných dýchacích ciest, bez ohľadu na požadovaný spôsob ich prekrytia.
Aj uvedené je na dobrovoľnej báze a opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky je
potrebné vnímať v rovine odporúčaní, kým nedôjde k zhojeniu protiprávneho stavu a k vydaniu nových
platných právnych aktov legálne umožňujúcich vynucovanie povinnosti prerytia horných dýchacích ciest

či preukazovania sa platným negatívnym výsledkom COVID-19 testu.

6. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 17.06.2021, č. k. 7Sa/60/2021-57 vyzval
žalobcov na doplnenie a opravu podania. Podaním zo dňa 06.07.2021 žalobcovia upresnili petit
žaloby tak, že žiadali, aby súd určil nezákonnosť kontrol vykonávaných na hraniciach ozbrojenými

zbormi Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Ministerstva obrany Slovenskej republiky, keď od
žalobcovvyžadovaliamôžuopäťvyžadovaťpreukazovaniesavýsledkomtestunaochorenieCOVID-19,
očkovacím certifikátom, prípadne potvrdením o prekonaní ochorenia. Keďže sa jednalo o odstránenie
vád žaloby, súd nerozhodoval o pripustení zmeny žaloby.

7. Žalovanýv1.radevovyjadreníkžalobezodňa26.11.2021uviedol,že Policajnýzborvykonávalna
vnútorných hraniciach Slovenskej republiky kontrolu dodržiavania karanténnych opatrení vyplývajúcich
z Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 130/2021 V. v., ktorou sa nariaďujú
opatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe na územie
Slovenskej republiky. Poukázal na konkrétne ustanovenia tejto vyhlášky a povinnosti v nej uložené.

Ďalej uviedol, že Policajný zbor zároveň v rozhodnom čase vykonával aj na hraniciach Slovenskej
republiky kontrolu dodržiavania obmedzení vyplývajúcich z unesenia vlády Slovenskej republiky č. 160
zo dňa 17.03.2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2
ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného
stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 227/2002 Z. z.“) vyhláseného

uznesením vlády SR č. 587 zo dňa 30.09.2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona
č. 227/2002 Z. z. v znení doplnenom a zmenenom uznesením vlády Slovenskej republiky č. 169 zo dňa
24.03.2021. Poukázal na to, že podľa bodu 14 bod C.1 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 160 zo
dňa 17.03.2021 sa obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania nevzťahovalo na cestu
na účel vycestovania do zahraničia, okrem cesty na rekreáciu v zahraničí, a cestu späť pri návrate zo

zahraničia, ak ju vykonáva osoba, ktorá sa preukáže negatívnym výsledkom RT-PCR testu, nie starším
ako sedem (7) dní, alebo výsledkom antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie na
ochorenie COVID-19, nie starším ako sedem (7) dní, alebo ak ju vykonáva osoba, ktorá prekonala
ochorenie COVID-19 a má o jeho prekonaní doklad nie starší ako tri mesiace, alebo ak táto osoba
bola zaočkovaná proti ochoreniu COVID-19 aj druhou dávkou vakcíny a od toho očkovania uplynulo

aspoň štrnásť (14) dní, alebo osoba, ktorej zdravotný stav, zdravotná kontraindikácia neumožňuje
vykonanie testu na ochorenie COVID-19. Pôsobnosť Policajného zboru na kontrolu dodržiavania
protiepidemiologických opatrení (či už pri vstupe na územie SR, alebo v rámci územia) je zároveň
daná aj zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Pokiaľ žalobcovia poukazovali na niektoré

všeobecné ustanovenia primárneho práva Európskej únie Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, žalovaný v 1. rade k tomu uviedol, že kontroly „protiepidemických opatrení“ zo strany
Policajného zboru pri vstupe na územie Slovenskej republiky žiadnym spôsobom neporušujú právo
EÚ. Cez hranice s Rakúskou republikou mohli vstúpiť na územie Slovenskej republiky všetky osoby
(občania SR, cudzinci - občania EÚ, štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú

na území členských štátov), pričom protiepidemiologické opatrenia nerobili rozdiely, nediskriminovali
tieto osoby. Ak osoba pri vstupe nedodržala uložené karanténe povinnosti (tie ktoré bolo možné
skontrolovať pri vstupe na územie), napr. odmietla vykonanie registrácie na webe ehranica, polícia
riešila vec ako priestupok na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 zákona č. 355/2007 Z. z.,o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to buď
v blokovom konaní (ak na to boli splnené podmienky § 84 až § 86 zákon o priestupkoch), alebo
bol priestupok odstúpený na príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva. V žiadnom prípade

nemohol byť osobe odopretý, zamietnutý vstup na územie. Skutočnosť, že žalobcovia boli vpustení na
územie Slovenskej republiky konštatujú vo svojej žalobe aj žalobcovia. S poukazom na vyhlášku Úradu
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, uznesenia vlády Slovenskej republiky, príkazy prezidenta
Policajného zboru, ako aj zákon č. 171/1993 Z. z. možno konštatovať, že v súvislosti so skutkovou
situáciou zo dňa 05.04.2021 na hraničnom prechode Kitsee/Jarovce, kedy žalobcovia prechádzali

štátnu hranicu Slovenskej republiky, nedošlo k takému postupu poverených príslušníkov Policajného
zboru, resp. k takému zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcov, ktoré by bolo možné
označiť za nezákonné. Rovnako poverený príslušníci Policajného zboru neporušili žiadne ustanovenie
súvisiace s primárnym právom Európskej únie. Postup poverených príslušníkov Policajného zboru bol
v súlade so všeobecnými právnymi predpismi platnými na území Slovenskej republiky. Ďalej žalovaný
v 1. rade uviedol, že nie je kompetentný vyjadrovať sa k zákonnosti jednotlivých rozhodnutí vlády

Slovenskej republiky, opatrení Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ani posudzovať ich
právny základ. V správnom súdnictve prichádza do úvahy preskúmateľnosť opatrení Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky v rámci konania o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy
tretej časti zákona SSP. Podľa § 177 ods. 1 SSP sa správnou žalobou podľa tejto časti možno domáhať
ochrany subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, alebo opatreniu orgánu verejnej

správy. Ústavnému súdu Slovenskej republiky bolo doručených viacero návrhov na začatie konania
v súvislosti s vyhláškami Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, za účelom odstránenia
pochybnosti o súlade oprávnenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky vydávať vyhlášky,
ako všeobecne záväzné právne predpisy. Ústavný súd Slovenskej republiky o predmetných návrhoch
ku dňu podania tohto vyjadrenia nerozhodol. Nemožno preto konštatovať, že postup vecne príslušného

útvaru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 05.04.2021 voči žalobcom bol nezákonný, keďže
predmetný postup vychádzal z vtedy (a ku dňu podania tohto vyjadrenia) platných a účinných právnych
noriem. Žalovaný v 1. rade navrhol žalobu zamietnuť.

8. V doplňujúcom vyjadrení zo dňa 25.02.2022 žalovaný v 1. rade uviedol, že žalobcovia k svojmu

opravenému, resp. doplnenému petitu žaloby neuviedli skutočnosti, v čom má spočívať žalobcami
tvrdená nezákonnosť. Mal za to, že nedošlo k takému postupu poverených príslušníkov Policajného
zboru, resp. takému zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcov, ktoré by bolo možné
označiť ako nezákonné. Rovnako tak nedošlo zo strany poverených príslušníkov Policajného zboru k
porušeniu ustanovenia súvisiaceho s primárnym právom Európskej únie.

9. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k žalobe zo dňa 29.11.2021 namietal svoju pasívnu
vecnú legitimáciu. Tiež mal za to, že žaloba bola podaná oneskorene. Ďalej uviedol, že ku dňu
05.04.2021, t. j. ku dňu, kedy malo podľa názoru žalobcov dôjsť k nimi prezumovanému nezákonnému
zásahu príslušníka Policajného zboru a príslušníka ozbrojených síl Slovenskej republiky voči ich

osobám, bola v platnosti a účinnosti vyhláška ÚVZ č. 130/2021, v intencii ktorej boli žalobcovia pri
vstupe na územie Slovenskej republiky povinní sa preukázať touto vyhláškou určenými potvrdeniami
službu konajúcemu príslušníkovi Policajného zboru. Z uvedeného vyplýva, že príslušník Policajného
zboru, a v jeho podriadenosti profesionálny vojak ozbrojených síl Slovenskej republiky, obaja plniaci
úlohy Policajného zboru, pri požiadaní predloženia príslušných potvrdení od žalobcov postupovali v

súlade s v tom čase platnými a účinnými právnymi predpismi, z ktorého titulu absolútne nemožno
hovoriť o inom (nezákonnom) zásahu orgánu verejnej moci do ich osobnej sféry v žalobcami
naznačených súvislostiach. Dotknuté právne predpisy z dôvodu rozporu či už s európskou alebo
národnou legislatívnou príslušnou autoritou doposiaľ zrušené neboli. Žalovaný v 2. rade poukázal
na zásadu prezumpcie správnosti aktov orgánov verejnej moci (správy), pričom uviedol, že nemá

vedomosť, že by bol v súvislosti s predmetnou právnou záležitosťou akýkoľvek všeobecne záväzný
právny predpis, rozhodnutie, resp. normatívny právny akt príslušného orgánu verejnej moci (správy)
zrušený kompetentnou (súdnou) autoritou. Z obsahu správnej žaloby v podstate samej vôbec nie je
zrejmé, v čom mal spočívať iný (nezákonný) zásah orgánu verejnej správy (Policajného zboru, resp.
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky), nakoľko samotný zákonný postup policajta a profesionálneho

vojaka opísaný v úvode žaloby nemožno za takýto zásah považovať. Žalovaný v 1. rade navrhol žalobu
zamietnuť.10. V doplňujúcom vyjadrení zo dňa 10.02.2022 žalovaný v 2. rade uviedol, že napriek tvrdeniu
žalobcov, že daný iný zásah je nezákonný, z opisu tohto zásahu nezákonnosť žiadnym spôsobom
nerezultuje, a to najmä z dôvodu nepoukázania na konkrétne ustanovenie všeobecne záväzných

právnych predpisov, k porušeniu ktorých malo zo strany žalovaných dôjsť.

11. Žalobcovia sa k vyššie citovaným vyjadreniam žalovaných nevyjadrili, hoci im tieto vyjadrenia boli
doručené už dňa 13.04.2022 a právo vyjadriť sa k nim vyplýva priamo z ust. § 106 ods. 1 SSP. Napokon
sa k nim mohli žalobcovia vyjadriť aj na pojednávaní, ktoré súd nariadil na prejednanie veci na deň

04.06.2025. Na pojednávaní sa zúčastnil právny zástupca žalobcov a poverení zástupcovia žalovaných
v 1 a 2. rade. Právny zástupca žalobcov na pojednávaní uviedol, že kontrola vykonaná 05.04.2021 o cca
15.00 hod., keď pracovníci žalovaných podmieňovali vstup žalobcov na územie SR preukázaním sa
PCR testom, potvrdením o prekonaní ochorenia alebo certifikátom o očkovaní, je nezákonný zásah. Mal
za to, že z čl. 23 ods. 4 Ústavy SR vyplýva jednoznačne ústavné právo žalobcov na vstup na územie SR,
keďže sú občanmi SR. Ústava neumožňuje toto právo nejakým spôsobom derogovať, obmedzovať či

iným spôsobom podmieňovať. Na rozdiel od iných základných práv a slobôd, kde v ústave sú výslovne
uvedené výnimky, kedy je zásah do týchto práv možný. Nie je to ale zjavne tento prípad. Akékoľvek
odvolávky žalovaných na iné podústavné predpisy či opatrenia sú irelevantné. Nakoľko toto právo
vyplýva priamo z ústavy. Tým pádom je to priamo aplikovateľné a vykonateľné právo. V tejto súvislosti
poukázal aj na princíp, že zákon vyššej právnej sily má prednosť pred zákonom nižšej právnej sily. Tiež

naprincípústavnokonformnéhovýkladuprávnychpredpisov.Ztýchtoprincípovjezrejmé,ženažalobcov
sa nemohli vzťahovať obmedzenia, ktoré žalovaní uvalili na žalobcov. Ďalej uviedol, že v prejednávanej
veci sa jedná o vec mimoriadne dôležitého právneho významu, keďže žiadny orgán verejnej moci, a to
v tomto prípade žalovaní, nemôžu svojvoľne či už na základe akýchkoľvek administratívnych opatrení
derogovať práva výslovne dané a priamo vykonateľné Ústavou SR. Skutkový stav spočívajúci v tom,

že vstup na územie SR sa podmieňoval vyplýva priamo aj z vyjadrení žalovaných. Nie je pravda, že by
nebol vstup akokoľvek sťažovaný, obmedzovaný, ba až znemožňovaný. Žalovaní v 1. a 2. rade odkázali
na svoje predchádzajúce písomné vyjadrenia. K zvukovoobrazovému záznamu, ktorý bol prehratý na
pojednávaní, uviedli, že tento nepreukazuje žiadny nezákonný zásah. Súd ukončil pojednávanie bez
vyhlásenia rozhodnutia vo veci, s tým, že rozhodnutie bude účastníkom zaslané. Keďže pri žalobách

proti inému zásahu orgánu verejnej správy sa vo veci samej rozhoduje uznesením, toto nemusí byť
verejne vyhlásené.

12. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie iným zásahom orgánu verejnej
správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté;
iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného
predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby
a právnickej osoby priamo dotknuté.

13. Podľa § 252 ods. 1 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať ochrany pred iným zásahom orgánu
verejnej správy, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie.

14. Podľa § 252 ods. 2 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať aj určenia nezákonnosti už skončeného
iného zásahu orgánu verejnej správy, ak počas jeho trvania nebolo možné podať žalobu podľa odseku

1 a rozhodnutie správneho súdu je dôležité na náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu.

15. Podľa § 255 ods. 2 SSP, ak ide o iný zásah ozbrojených síl, ozbrojeného zboru alebo iného verejného
zboru, je žalovaným ten orgán verejnej správy, ktorý takýto zbor riadi alebo ktorému je takýto zbor
podriadený.

16. Podľa § 256 SSP, žaloba musí byť podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa osoba dotknutá
iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela, najneskôr do dvoch rokov odo dňa vykonania
iného zásahu orgánom verejnej správy.

17. Podľa § 262 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že žaloba nie je dôvodná, uznesením ju
zamietne.18. Podľa čl. 5 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového
stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, núdzový stav môže vláda vyhlásiť len za podmienky, že
došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti

so vznikom pandémie, k ohrozeniu životného prostredia alebo k ohrozeniu značných majetkových
hodnôtvdôsledkuživelnejpohromy,katastrofy,priemyselnej,dopravnejaleboinejprevádzkovejhavárie;
núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým
môže byť aj celé územie Slovenskej republiky.

19.Podľačl.5ods.4ústavnéhozákonač.227/2002Z.z.,včasenúdzovéhostavuvyhlásenéhozdôvodu
ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom
rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť
povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie
Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j).

20. Podľa § 59b ods. 1 zák. č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej aj len
„zákon o ochrane verejného zdravia“), ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na
celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených
osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§ 5
ods.4písm.k)]aleboregionálnyúradverejnéhozdravotníctva[§6ods.3písm.e)]všeobecnezáväzným

právnym predpisom.

21. Podľa § 59b ods. 3 zákona o ochrane verejného zdravia, všeobecne záväzný právny predpis
úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku
1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej

republiky.

22. Podľa § 59b ods. 4 zákon o ochrane verejného zdravia, vyhláška úradu verejného zdravotníctva
a regionálneho úradu verejného zdravotníctva nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, ak v nej nie je
ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti.

23. V prvom rade správny súd uvádza, že žaloba bola pôvodne podaná na Krajský súd v Bratislave. Na
základe zákona č. 151/2022 Z. z. bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave,
na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná
právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci.

24. Iným zásahom orgánu verejnej správy je faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti
verejnej správy. Na rozdiel od rozhodnutia alebo opatrenia má iný zásah orgánu verejnej správy čisto
faktickú povahu, čiže neprebehlo pri ňom žiadne formalizované administratívne konanie a je výsledkom
okamžitého (bezprostredného) uplatnenia oprávnenia orgánu verejnej správy na mieste samom. Musí

však ísť o oprávnenie týkajúce sa zákonom ustanovenej pôsobnosti (plnenia úloh) orgánu verejnej
správy v oblasti verejnej správy. Správny súdny poriadok v ust. § 252 SSP upravuje dva typy žalôb proti
inémuzásahu,ato negatórnuzásahovúžalobu,ktorousažalobcadomáhaochranypredtrvajúcimalebo
hroziacim, resp. opakujúcim sa iným zásahom a určovaciu zásahovú žalobu, ktorá smeruje proti už
skončenému inému zásahu, počas trvania ktorého nebolo objektívne možné podať negatórnu zásahovú

žalobu.

25. Pre obidva typy žalôb je stanovená rovnaká lehota na podanie žaloby, a to lehota dvoch mesiacov
odo dňa, keď sa osoba dotknutá iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela, najneskôr
dvoch rokov odo dňa vykonania iného zásahu orgánom verejnej správy. Súd sa prioritne zaoberal

včasnosťou podania žaloby, keďže to aj žalovaní namietali. K tvrdenému inému zásahu malo dôjsť
05.04.2021. Žalobcovia síce neuviedli, kedy sa o inom zásahu dozvedeli, z povahy tvrdeného zásahu
je však možné vyvodiť, že sa o ňom dozvedeli v ten istý deň, teda 05.04.2021. Dvojmesačná zákonná
lehota na podanie žaloby teda uplynula dňa 07.06.2021 (05.06.2021 bola sobota; posledným dňom
lehoty bol teda podľa § 69 ods. 5 SSP najbližší nasledujúci pracovný deň). Z potvrdenky o prijatí,

ktorá sa nachádza v spise (č. l. 24) vyplýva, že elektronická podateľňa tunajšieho súdu prijala žalobu
dňa 07.06.2021 o 22.15 hod. Žaloba bola síce podaná v elektronickej podobe bez autorizácie podľa
osobitného predpisu, avšak následne bola v lehote 10 dní, konkrétne dňa 16.06.2021, doručenásprávnemu súdu autorizovaná podľa osobitného predpisu (§ 56 ods. 2 SSP). Z uvedeného vyplýva, že
žaloba bola podaná včas.

26. V žalobe bolo uvedené, že žalobcovia podávajú v zmysle § 252 ods. 1 SSP negatórnu žalobu proti
inému zásahu orgánu verejnej správy. Z úpravy petitu žaloby vykonanej podaním zo dňa 06.07.2021
v spojení s tým, čo uviedli na pojednávaní dňa 04.06.2025, je zrejmé, že žalobcovia sa domáhajú
určenia, že iný zásah spočívajúci v tom, že počas kontroly vykonanej dňa 05.04.2021 na hraniciach
ozbrojené zbory žalovaných vyžadovali od žalobcov preukazovanie sa výsledkom testu na ochorenie

COVID-19, očkovacím certifikátom, prípadne potvrdením o prekonaní ochorenia, je nezákonný. Hoci sa
tak žalobcovia výslovne nevyjadrili, je zrejmé že sa jedná o určovaciu žalobu podľa § 252 ods. 1 SSP.
Zákonustanovujedvapredpokladypreriadneuplatnenieurčovacejzásahovejžaloby,atojejsubsidiaritu
k negatórnej zásahovej žalobe a reparačnú alebo inú ochrannú povahu. Jedným z predpokladov
uplatnenia určovacej zásahovej žaloby je teda preukázanie, že rozhodnutie správneho súdu o jej
vyhovení je dôležité pre náhradu škody, alebo inú ochranu práv žalobcu. Žalobcovia, však ani neuviedli

ani nepreukázali, že rozhodnutie správneho súdu o vyhovení žalobe je dôležité pre náhradu škody
alebo inú ochranu ich práv. Už len sama táto skutočnosť je dôvodom pre zamietnutie žaloby. Žalobcovia
v žalobe síce uvádzali, že im hrozí strata zamestnania v Holandsku (čo ale nepreukázali), avšak to bolo
v súvislosti s odôvodnením návrhu na priznanie odkladného účinku žalobe, ktorý návrh bol zamietnutý
práve z dôvodu nepreukázania možnosti vzniku ujmy. Pokiaľ žalobcovia mali obavu z toho, že sa

budú rovnaké zásahy opakovať, k tomu súd uvádza, že na zabránenie takejto situácii slúži negatórna
zásahová žaloba, ktorou sa žalobca môže domáhať ochrany pred trvajúcim alebo hroziacim, resp.
opakujúcim sa iným zásahom. Ako však už bolo uvedené vyššie, žalobcovia v rámci odstraňovania vád
žaloby upravili petit žaloby tak, že sa domáhajú určenia nezákonnosti zásahu.

27. Žalovaní vo vyjadreniach v žalobe uvádzali, že na vnútorných hraniciach Slovenskej republiky
vykonávali kontrolu dodržiavania karanténnych opatrení vyplývajúcich z Vyhlášky Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky č. 130/2021 V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození
verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky, v
intencii ktorej boli žalobcovia pri vstupe na územie Slovenskej republiky povinní sa preukázať touto

vyhláškou určenými potvrdeniami službu konajúcemu príslušníkovi Policajného zboru SR, prípadne
v jeho podriadenosti profesionálnemu vojakovi ozbrojených síl SR. Títo postupovali v súlade s v tom
čase platnými a účinnými právnymi predpismi, z ktorého titulu nemožno hovoriť o inom (nezákonnom)
zásahu orgánu verejnej správy. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobcovia nenamietali, že by príslušníci
ozbrojených zborov podriadených žalovaným postupovali v rozpore s touto vyhláškou (podľa § 134

SSP súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby), ale namietali, že rozhodnutia orgánov verejnej moci
(ako aj ich normatívne právne akty) prijaté počas núdzového stavu, ktoré obmedzujú základné práva
a slobody spôsobom, ktorý je v rozpore s ústavnoprávnymi predpismi, sú neúčinné, nevykonateľné a
nesankcionovateľné v časti, ktorou by sa snažili obmedziť základné práva a slobody iným spôsobom,
než umožňuje ústava, či ústavné zákony. Preto aj keď protiprávne predpisy obmedzujúce základné

ľudsképrávaaslobodynebolidoposiaľzrušenéorgánom,ktorýichvydal,aninebolipozbavenéúčinnosti
Ústavným súdom Slovenskej republiky, nie je možné hľadieť na ne, ako na platné a účinné. Vydávaním
opatrení pri ohrození verejného zdravia v čase vyhláseného a neskôr predĺženého núdzového stavu bol
podľa ich názoru Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky porušený zákon. Tiež namietali,
že vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva neboli zverejnené v správnom publikačnom prostriedku.

Inými slovami, žalobcovia netvrdili, že by postup žalovaných bol v rozpore s normatívnymi právnymi
aktami prijatými počas núdzového stavu, ale že tieto (najmä opatrenia resp. vyhlášky Úradu verejného
zdravotníctva) boli v rozpore s ústavou, medzinárodnými zmluvami resp. zákonom a tieto sú neúčinné,
nevykonateľné a nesankcionovateľné a naviac neboli zverejnené v správnom publikačnom prostriedku,
a teda nie sú všeobecne záväzné.

28. V tejto súvislosti súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS
8/2021 z 01.12.2021, podľa ktorého „Úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje čl. 123 Ústavy
Slovenskej republiky, zákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného
zdravia splnomocnené vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky). Vyhlášky Úradu

verejného zdravotníctva môžu byť vyhlasované vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.“ V odôvodnení
nálezuústavnýsúduviedol,žeustanovenie§59bods.1zákonaoochraneverejnéhozdraviajeprávnym
základom,ústavoupožadovanýmzákonnýmsplnomocnením,nazákladektoréhomôžuúradyverejného
zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva vydávať všeobecne záväzné právne predpisy.Zároveň toto ustanovenie určuje aj medze, v rámci ktorých môžu tieto orgány štátnej správy všeobecne
záväzné právne predpisy vydávať. Ide o nariadenie opatrení podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 zákona
o ochrane verejného zdravia, a to buď na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia

alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, čím je zároveň daná normatívna povaha týchto
opatrení. Ústava explicitne neustanovuje, že sa vyhlášky (iných) správnych orgánov majú vyhlasovať,
resp. publikovať v Zbierke zákonov. V čl. 123 je stanovené, že iné orgány štátnej správy môžu vydávať
všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Ustanovenie § 59b ods. 1
zákona o ochrane verejného zdravia zreteľne splnomocnilo orgány štátnej správy na úseku verejného

zdravotníctva vydávať všeobecne záväzné právne predpisy („Ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa §
12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu
inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad
verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3
písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom“) a zároveň v právnej sile zákona stanovil spôsob
publikácie.Ústavnápodmienkavýhradyzákonazčl.123bolataksplnená.Vestníkvládysanazákladečl.

1 ods. 4 a čl. 3 ods. 1 uznesenia vlády čl. 185/2021 uverejňuje na internetovej stránke ministerstva vnútra
, kde je riadne dohľadateľný. Ústavný súd tiež uviedol, že vyhlášky úradu verejného
zdravotníctva, ako aj vyhlášky regionálnych úradov verejného zdravotníctva sú preskúmateľné v konaní
o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. V prvom prípade ide o konanie podľa čl. 125 ods. 1
písm. b) ústavy, v tom druhom zas o konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy.

29. Vyhláška Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 130/2021 V. v., ktorou sa nariaďujú
opatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe na územie
Slovenskej republiky (ďalej aj len „vyhláška č. 130/2021 V. v.“) bola vyhlásená vo Vestníku vlády SR
dňa 19.03.2021 a bola účinná od 22.03.2021. Zrušená bola Vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva

Slovenskejrepublikyč.176/2021V.v.,ktoránadobudlaúčinnosťdňa19.04.2021.Včase,keďmalodôjsť
k tvrdenému inému zásahu (05.04.2021), bola teda platná aj účinná vyhl. č. 130/2021 V. v., ktorá bola
vydaná na základe zákonného splnomocnenia. Ako bolo uvedené v predchádzajúcom odseku vyhlášky
úradu verejného zdravotníctva sú preskúmateľné v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125
ústavy. Bolo teda jedine v kompetencii ústavného súdu rozhodnúť o prípadnom nesúlade vyhlášok

Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými
zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi. Súdu nie je známe a netvrdili to ani
žalobcovia, že by ústavný súd ku dňu 05.04.2021 vyslovil nesúlad vyhlášky č. 130/2021 V. v., prípadne
jej časti s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami alebo so zákonmi, alebo že by

pozastavil jej účinnosť.

30. V tejto súvislosti súd ešte dodáva, že žalovaní uvádzali, že v rozhodnom čase vykonávali aj kontrolu
obmedzení vyplývajúcich z unesenia vlády Slovenskej republiky č. 160 zo dňa 17.03.2021 v znení
doplnenom a zmenenom uznesením vlády Slovenskej republiky č. 169 zo dňa 24.03.2021. Aj tieto

rozhodnutia boli preskúmateľné ústavným súdom podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy SR, podľa ktorého ústavný
súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto
rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom,
pričom platí obdobne to, čo bolo uvedené v poslednej vete predchádzajúceho odseku.

31. Žalovaní nepopierali, že vykonávali na vnútorných hraniciach Slovenskej republiky kontrolu
dodržiavania karanténnych opatrení resp. obmedzení vyplývajúcich z Vyhlášky Úradu verejného
zdravotníctvaSlovenskejrepublikyč.130/2021V.v.,akoajzuznesenívládySRč.160a169zroku2021,
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov účinných v tom čase. V súvislosti s tým súd poukazuje
na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 8Sžz/2/2011: „vydanie všeobecne

záväzného právneho predpisu a jeho následná aplikácia nespĺňa pojmové znaky nezákonného zásahu,
ktorým by bol navrhovateľ ukrátený na svojich právach“.

32. Pokiaľ žalobcovia namietali, že bolo porušené ich ústavné právo na vstup na územie SR vyplývajúce
z čl. 23 ods. 4 Ústavy SR, žalovaní kategoricky odmietali, že v súvislosti s vykonávaním kontrol

dodržiavania karanténnych opatrení resp. obmedzení, mohol byť osobe odopretý alebo zamietnutý
vstup na územie SR. Žalobcovia túto skutočnosť ani ničím nepreukázali. Súd prehral na pojednávaní
zvukovoobrazový záznam, ktorý založili do spisu žalobcovia, avšak tento nemal na posúdenie veci
žiaden relevantný význam, nakoľko nezachytáva tvrdený priebeh iného zásahu. Súd nevykonal výsluchžalobcu v 1. rade na pojednávaní (navrhnutý v žalobe), keďže právny zástupca žalobcov na pojednávaní
dňa 04.06.2025 uviedol, že žalobcovia netrvajú na vykonaní tohto dôkazu a súd ho tiež nepovažoval za
potrebný. Napokon žalobcovia sami uviedli (už v žalobe), že ich „pustili do našej domoviny“. Pokiaľ aj

žalobcovia boli pri návrate zo zahraničia na hraničnom priechode Kittsee/Jarovce podrobení kontrole zo
strany príslušníkov ozbrojených zborov podliehajúcich žalovaným, žalobcovia zrejme nevnímali rozdiel
medzi kontrolou/vyžadovaním splnenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych
predpisov pri vstupe na územie SR a podmieňovaním vstupu na územie SR splnením týchto povinností,
resp. dokonca odopretím vstupu na územie SR v prípade nesplnenia týchto povinností. Naviac je

potrebné uviesť, že žalobcovia sa žalobou zo dňa 07.06.2021, upresnenou v rámci odstraňovania vád
žaloby podaním zo dňa 06.07.2021, domáhali určenia nezákonnosti iného zásahu spočívajúceho v tom,
že počas kontroly vykonanej dňa 05.04.2021 na hraniciach ozbrojené zbory žalovaných vyžadovali od
žalobcov preukazovanie sa výsledkom testu na ochorenie COVID-19, očkovacím certifikátom, prípadne
potvrdením o prekonaní ochorenia, je nezákonný. Až na pojednávaní dňa 04.06.2025 žalobcovia
modifikovali žalobu tak, že nezákonnosť zásahu mala spočívať v podmieňovaní vstupu žalobcov na

územie SR preukázaním sa výsledkom testu na ochorenie COVID-19, očkovacím certifikátom, prípadne
potvrdením o prekonaní ochorenia. S poukazom na ust. § 62 ods. 1 SSP, podľa ktorého žalobca môže
meniť rozsah a dôvody žaloby len do uplynutia lehoty určenej zákonom na podanie žaloby na správny
súd (viď ods. 25. odôvodnenia), však súd na túto zmenu žaloby nemohol prihliadnuť.

33.Vzhľadomnavyššieuvedenésúddoplelkzáveru,žežalobaniejedôvodná,keďženebolpreukázaný
rozporžalovanéhoinéhozásahusozákonom,prípadneinýmvšeobecnezáväznýmprávnympredpisom.
Žalobcovia nepreukázali tvrdený priebeh napadnutého iného zásahu orgánu verejnej správy. Vzhľadom
však na vyjadrenia žalovaných a znenie všeobecne záväzných právnych predpisov platných a účinných
v čase, keď malo dôjsť k inému zásahu, nie je vylúčené, že žalobcovia mohli byť pri vstupe na územie

SR dňa 05.04.2021 kontrolovaní a mohlo byť od nich vyžadované splnenie povinností vyplývajúcich
zo všeobecne záväzných právnych predpisov (vrátane preukázania sa potvrdením o negatívnom
výsledku testu na ochorenie COVID-19 a pod.). Ako už bolo uvedené vyššie aplikácia všeobecne
záväzných právnych predpisov nespĺňa pojmové znaky nezákonného/iného zásahu, ktorým by boli
žalobcovia ukrátení na svojich právach. Pokiaľ žalobcovia spochybňovali všeobecne záväzné právne

predpisy, najmä tie vydávané Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, prípadne vládou,
k tomu sa súd vyjadril už vyššie (viď ods. 26., 27. a 28. odôvodnenia uznesenia). Odopretie resp.
podmieňovanie vstupu žalobcov na územie SR splnením akýchkoľvek povinností preukázané nebolo
(ostatne tak ani nebol formulovaný petit žaloby – viď ods. 32. odôvodnenia). Napokon súd opätovne
poukazuje na to, že už samotné nepreukázanie, že rozhodnutie správneho súdu o vyhovení žalobe je

dôležité pre náhradu škody alebo inú ochranu ich práv, je dôvodom na zamietnutie určovacej zásahovej
žaloby.

34. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v 2. rade týkajúcou sa nedostatku jeho pasívnej vecnej
legitimácie v konaní s odkazom na ust. § 70 ods. 1 a 2, a § 71 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom

zbore, na § 1 a § 3 od. 2 vyhl. Ministerstva vnútra SR č. 283/1993 Z. z. a Uznesenie vlády SR č. 805
z 29.12.2020. Avšak vzhľadom na dôvod zamietnutia žaloby uvedený v predchádzajúcom odseku, toto
nemá vplyv na konečné rozhodnutie vo veci, preto sa súd touto argumentáciou bližšie nezaoberal. Na
záver súd len dodáva, že nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je dôvodom na zamietnutie žaloby, nie
na zastavenie konania.

35. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovaným, ktorí boli v konaní
úspešní v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože im voči žalobcom nevznikli
také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od nich spravodlivo požadovať. Ak podľa
obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného

sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov
konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn.
7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7
SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Správnom súde v
Bratislavevlehotejednéhomesiacaodjehodoručenia (§443ods.1SSP).Zmeškanielehotynapodanie
kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP, § 446 ods. 2 písm.
a) SSP a contrario).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2
SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).