Rozsudok – Ostatné ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, June 3, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: 29Cpr/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423209096
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Baláž
ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1423209096.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV, sudcom Mgr. Mariánom Balážom, v sporovej veci žalobcu: Y.. K.. U. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX F., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Consilior Iuris s.r.o.,
so sídlom Radlinského 51, 811 07 Bratislava, IČO: 47 231 157 proti žalovanej: Vysoká škola ekonómie a
manažmentu verejnej správy v Bratislave, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Furdekova 16, 851 04 Bratislava,
IČO: 35 847 018, právne zastúpená: JUDr. Peter Škultéty, advokát so sídlom Advokátska kancelária Na

vŕšku 8, 814 99 Bratislava, P.O.BOX 302 Bratislava, o náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo
výške 50.949,58 eura pred vykonaním zákonných zrážok za zamestnanca spolu
- s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 2.268,85 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.06.2014 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.07.2015 do zaplatenia;

- s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.08.2015 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.09.2015 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.10.2015 do zaplatenia;

- s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.11.2015 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.12.2015 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.01.2016 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok

za zamestnanca za obdobie od 01.02.2016 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.03.2016 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.04.2016 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok

za zamestnanca za obdobie od 01.05.2016 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.06.2016 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.07.2016 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.08.2016 do zaplatenia;- s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.09.2016 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok

za zamestnanca za obdobie od 01.10.2016 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.11.2016 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.12.2016 do zaplatenia

- s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.01.2017 do zaplatenia;
- s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok
za zamestnanca za obdobie od 01.02.2017 do zaplatenia.

II. Súd žalobu v časti zaplatenia náhrady mzdy v sume 4.685,54 eura s príslušným úrokom z omeškania

z a m i e t a.

III. Žalobca m á voči žalovanej nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 20.02.2014 a opravenou dňa 23.06.2014 domáhal, aby
súd určil, že výpoveď zamestnávateľa, t.j. žalovanej, ktorá mu bola daná dňa 05.09.2013, je neplatná
a zároveň aby uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške priemerného
mesačného zárobku v sume 2.318,13 eura za obdobie odo dňa 01.01.2014 až do času, keď mu žalovaná

umožní pokračovať v práci, a náhradu trov konania. V žalobe uviedol, že so žalovanou dňa 26.09.2008
uzatvoril pracovnú zmluvu č. XX/XXXX na dobu určitú odo dňa 01.10.2008 do 30.09.2009 na pracovnú
pozíciu vicekancelár žalovanej, ktorá bola dodatkom č. 1 zo dňa 06.08.2009 zmenená na dobu určitú do
30.09.2011. Žalovaná listom zo dňa 28.04.2010 žalobcovi oznámila, že na základe vedenia žalovanej
zo dňa 27.04.2010 bol žalobca menovaný do funkcie kancelára žalovanej, s účinnosťou od 01.05.2010.

Žalobca dňa 28.09.2011 uzatvoril so žalovanou dodatok č. 2/2011 k pracovnej zmluve č. 27/2008,
ktorým bol jeho pracovný pomer počnúc dňom 01.10.2011 zmenený na dobu neurčitú; v ostatných
častiach zostala pracovná zmluva nezmenená. Dňa 17.09.2013 žalovaná prostredníctvom rektorky
oznámila žalobcovi rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorým bola zrušená pracovná pozícia žalobcu,
t.j. kancelár žalovanej. Organizačnú zmenu prerokoval a odsúhlasil aj akademický senát žalovanej dňa

26.08.2013.Súčasnežalovanážalobcovioznámila,žesastalnadbytočnýmajehopracovnýpomerbude
ukončený výpoveďou zo strany zamestnávateľa, t.j. žalovanej. Žalobcovi bola dňa 18.09.2013 vedúcou
personálneho a právneho oddelenia žalovanej odovzdaná výpoveď zo dňa 05.09.2013 s výpovedným
dôvodom podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v platnom znení (ďalej len
„ZP“), ktorej prevzatie potvrdil svojím podpisom. Žalobca oznámil žalovanej listom zo dňa 27.12.2013,

že výpoveď žalovanej považuje za neplatnú a v rozpore s § 63 ZP a v zmysle § 79 ods. 1 ZP oznámil
žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní zo strany žalovanej ako zamestnávateľa. Žalobca v podanej
žalobe navrhol uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného
zárobku za obdobie odo dňa 01.01.2014 do dňa, kedy rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Na výzvu
súdu žalobca žalobný petit zmenil tak, že požadoval uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu náhradu

mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku v sume 2.318,13 Eur za obdobie odo dňa 01.01.2014
až do dňa, kedy rozhodnutie nadobudne právoplatnosť.

2. Okresný súd Bratislava IV prvýkrát rozhodol v tejto veci rozsudkom č.k. 4Cpr/1/2014 -113 zo dňa
11.11.2014, ktorým podanú žalobu v celom rozsahu zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v

Bratislave uznesením č.k. 5CoPr/1/2015-146 zo dňa 29.05.2015 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava IV v intenciách odvolacieho súdu doplnil dokazovanie a
druhýkrát rozhodol rozsudkom č.k. 4Csp/1/2014-217 zo dňa 02.12.2015, ktorým žalobu znovu v celom
rozsahu zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 5CoPr/5/2016 - 264
zo dňa 25.04.2017 prvoinštančný rozsudok v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru

zmenil tak, že určil, že výpoveď žalovanej zo dňa 05.09.2013, doručená žalobcovi dňa 18.09.2013, jeneplatná, pričom pracovný pomer žalobcu končí u žalovanej právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej.
S ohľadom na uvedené bola táto vec v časti požadovaného určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru medzi žalobcom a žalovanou právoplatne rozhodnutá v zmysle žalobného návrhu žalobcu.

V zostávajúcej zamietajúcej časti, týkajúcej sa náhrady mzdy, Krajský súd v Bratislave napadnutý
prvoinštančný rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Následne Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 4Cpr/1/2014-500 zo dňa 20.08.2020 podľa § 79
ods. 1, 2 ZP žalobcovi priznal náhradu mzdy vo výške 27.871,56 eura brutto s príslušenstvom za 12

mesiacov a vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady (za 24 mesiacov) žalobu zamietol. Na žiadosť žalovanej
súd prvej inštancie nepriznal náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov s ohľadom na trvanie
pracovného pomeru žalobcu u žalovanej od 01.10.2008 do reálneho výkonu práce do 31.12.2013,
čerpanie a nevrátenie odstupného vo výške 4.685,54 eura (trojnásobok priemerného zárobku žalobcu),
čerpanie dávok žalobcom v období od 01.01.2014 do 30.06.2014 (podpora v nezamestnanosti) a od
01.09.2016 až do rozhodnutia súdu prvej inštancie (starobný dôchodok), počas ktorého žalobca mal

pravidelný príjem. Dospel tiež k záveru, že žalobca nepreukázal aktívnu a efektívnu snahu o hľadanie si
práce, keď z ním predložených listinných dôkazov vyplýva, že zaslal len všeobecné žiadosti v priebehu
1 týždňa (23.12 - 30.12.2014). Žalobca sa teda mohol zapojiť, a bez vážnych dôvodov sa nezapojil
do práce u iného zamestnávateľa. Na odvolanie žalobcu proti výroku o zamietnutí nároku žalobcu
na náhradu mzdy Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 5CoCpr/3/2021-603 zo dňa 26.04.2022

napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti potvrdil. Žalobca podal proti uvedenému rozsudku Krajského
súdu v Bratislave dovolanie, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn.
1Cdo/167-2022 zo dňa 25.10.2023 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5CoCpr/3/2021-603 zo
dňa 26.04.2022 a prvoinštančný rozsudok č.k. 4Cpr/1/2014-500 zo dňa 20.08.2020 zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení Najvyšší súd Slovenskej republiky

uviedol, že súdy nižších inštancií sa pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu mzdy v rozsahu
prevyšujúcom 12 mesiacov odchýlili od ustálenej praxe dovolacieho súdu, ktorú tvoria rozhodnutia sp.
zn. 6Cdo/157/2010, sp. zn. 7Cdo/52/2020 a aj sp. zn. 4Cdo/15/2021. Pritom právne závery rozhodnutia
sp. zn. 6Cdo/157/2010 prešli testom ústavnosti v rámci ústavného prieskumu iného rozhodnutia
najvyššiehosúdu(4Cdo/125/2018)vnálezeÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS331/2019

z 19.11.2019. Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnom náleze uviedol, že predchádzajúce
ustanovenie § 79 ods. 2 ZP, resp. ešte predtým § 61 ods. 2 ZP obsahovalo aj ,,návod“, ako pristupovať
k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy. Súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to,
či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký
zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec

zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa
za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce
podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. Účelom
tejto úpravy, predpokladajúcej všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce), bolo
pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť

sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa. V dôsledku systémových spoločensko-ekonomických
zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, je však potrebné nároky z neplatne skončeného pracovného
pomeru posudzovať iným spôsobom - tak - ako už uviedol najvyšší súd vo veci sp. zn. 6Cdo/157/2010,
skonštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky. V tomto ohľade aj s poukazom na voľnú úvahu súdu pri
možnosti zníženia náhrady mzdy poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky tiež na odbornú právnickú

literatúru (Friedmannová D., Masár, B., Matejka, O., Tkáč, V. Zákonník práce. Komentár, Bratislava:
Wolters Kluwer s. r. o., 2014. s. 389 - 390), pričom uviedol, že „pri takomto rozhodovaní ... treba
vychádzať z konkrétneho dôvodu toho - ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného
v § 59 ods. 1 písm. b) až d) ZP a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,

aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré
mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne
znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Najvyšší súd Slovenskej republiky v zrušujúcom
uznesení poukázal na všetky tieto východiská, ktoré majú byť nižšími súdmi pri posudzovaní nároku
žalobcu na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zohľadnené.

4. V dôsledku zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/167-2022
zo dňa 25.10.2023 zostal predmetom tohto konania nárok žalobcu na náhradu mzdy voči žalovanej
z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov až do 36 mesiacov. Priposudzovaní tohto zvyšku nároku žalobcu voči žalovanej je súd povinný zohľadniť závery rozhodnutia
dovolacieho súdu vydaného v tomto konaní. Na druhej strane súd považuje za potrebné uviesť, že
dovolaním nedotknuté výroky rozsudku č.k. 4Cpr/1/2014-500 zo dňa 20.08.2020 v spojení s rozsudkom

č.k. 5CoCpr/3/2021-603 zo dňa 26.04.2022, a tiež skôr vydaný rozsudok č.k. 4Csp/1/2014-217 zo
dňa 02.12.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 5CoPr/5/2016 - 264 zo dňa
25.04.2017 právoplatne vyriešili spor medzi stranami v tomto konaní. Súd s ohľadom na uvedené
nemôže v tomto konaní dospieť k iným skutkovým zisteniam, ako dospel vo vzťahu k už právoplatným
výrokom svojich skorších rozhodnutí. Súd uvádza, že je právoplatne rozhodnuté, že výpoveď žalovanej

zo dňa 05.09.2013, doručená žalobcovi dňa 18.09.2013, je neplatná; dôvod jej neplatnosti skonštatoval
odvolací súd v rozsudku č.k. 5CoPr/5/2016 - 264 zo dňa 25.04.2017 s poukazom na nesplnenie tzv.
ponukovej povinnosti žalovanej. Odvolací súd dospel po vykonanom dokazovaní k odlišným skutkovým
zisteniam ako súd prvej inštancie, keď ustálil, že K.. L. a žalobca, ktorý bol kancelárom žalovanej, mali
pracovnú náplň na 70% totožnú (toto tvrdenie žalobcu nebolo žalovaným popreté). K.. L. vykonávala
prácu pre žalovanú od roku 2008 až do konca roka 2012 na základe dohôd o vykonaní práce s

prestávkami týkajúcimi sa predovšetkým obdobia mimo letného alebo zimného semestra, od začiatku
roku 2013 bola práceneschopná. Odvolací súd ďalej zistil, že dňa 27.09.2013, teda 9 dní po doručení
výpovede žalobcovi, uzatvorila so žalovanou pracovnú zmluvu na dobu určitú, od 01.10.2013 do
30.06.2014, s miestom výkonu práce v jej bydlisku (F., Q.). Z uvedeného dôvodu odvolací súd prisvedčil
žalobcovi, že pracovné miesto K.. L. bolo nepochybne voľné i pred uplynutím výpovednej doby žalobcovi

(včase18.09.2013-27.09.2013ivčaseudeleniavýpovededňa05.09.2013,pretoneobstojískoršízáver
súdu prvej inštancie, vyjadrený v napadnutom rozsudku, o neexistencii voľného pracovného miesta u
žalovanej. Pritom z obrany žalovanej nevyplýva, že v období medzi výpoveďou z pracovného pomeru
a uzavretím pracovnej zmluvy s K.. L. došlo k akejkoľvek organizačnej zmene, resp. k rozhodnutiu, v
zmysle ktorého by bolo potrebné zvýšiť počet zamestnancov žalovanej. K.. L. pracovala u žalovanej od

roku 2008, teda nesporne sa u žalovanej takáto pozícia nachádzala bez ohľadu na skutočnosť, či bola
označená ako samostatný odborný zamestnanec, alebo ako administratívny pracovník. Odvolací súd
ďalej v predmetnom rozsudku skonštatoval, že hoci podľa uzatvorenej pracovnej zmluvy s K.. L. išlo o
prácu domáckeho zamestnanca, žalovaná na pojednávaní sama uviedla, že K.. L. pracovala doma i v
sídle žalovanej. Odvolací súd preto uviedol, že žalovaná uplatnila výpovedný dôvod podľa § 63 ods.

1 písm. b) ZP nekorektne, bez splnenia ponukovej povinnosti, týkajúcej sa pracovného miesta K.. L. a
pokiaľ bola žalovaná s výsledkami práce žalobcu nespokojná, mala postupovať v súlade s príslušnými
ustanoveniami ZP (č.l. 265). Napokon odvolací súd v uvedenom rozsudku vzal do úvahy námietku
žalovanej, že žalobca dovŕšil dôchodkový vek a rozhodol, že pracovný pomer skončí právoplatnosťou
rozsudku odvolacieho súdu. Pre súd sú preto pri ďalšom posudzovaní zvyšku uplatneného nároku

žalobcu všetky tieto zistenia, či už skutkové alebo právne, záväzné a súd z nich preto vychádza.
Rovnako tak sú pre súd záväzné aj zistenia súdu o výške náhrady mzdy, ktorá bola určená v rozsudku
č.k. 4Cpr/1/2014-500 zo dňa 20.08.2020 v spojení s rozsudkom č.k. 5CoCpr/3/2021-603 zo dňa
26.04.2022; v tomto smere súd poukazuje najmä na odsek 36 rozsudku č.k. 4Cpr/1/2014-500 zo dňa
20.08.2020. Predmetom opätovného posudzovania súdu prvej inštancie v tomto konaní je existencia

resp. neexistencia dôvodov, pre ktoré by žalobcovi nepatrila náhrada mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov, až do 36 mesiacov, v zmysle § 79 ods. 2 veta prvá ZP. V tejto súvislosti súd poukazuje
na skutočnosť, že v priebehu doterajšieho konania žalobcovi nebola priznaná náhrada mzdy za celé
žalobcom požadované obdobie z dôvodov uvádzaných žalovanou, že žalobca od nej dostal odstupné,
ďalej že za obdobe od 01.01.2014 do 30.06.2014 dostal dávky v nezamestnanosti a za obdobie

od 01.09.2016 do vyhlásenia rozsudku č.k. 4Cpr/1/2014-500 zo dňa 20.08.2020 poberal dôchodok,
teda mal pravidelný príjem. Súčasne podľa názoru súdu v uvedenom rozsudku žalobca nepreukázal
aktívnu a efektívnu snahu o hľadanie si práce po skončení pracovného pomeru, keď zaslal len tri
všeobecné ponuky so žiadosťou o prácu v priebehu jedného týždňa v období 23.12.2014-30.12.2014;
za celé obdobie jeho evidovania ako nezamestnaného, t.j. v čase od 01.01.2014 do 09.05.2017

nepredložil žiadne dôkazy o ponuke zamestnania zo strany úradu práce. Preto zistenú aktivitu žalobcu
súd nepovažoval za aktívne hľadanie zamestnania (odsek 40. rozsudku č.k. 4Cpr/1/2014-500 zo dňa
20.08.2020). V tejto súvislosti súd uvádza, že všetky tieto jeho zistenia a právne závery, vrátane zistení
a právnych záverov obsiahnutých v odsekoch 13. a 14 potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v
Bratislave, č.k. 5CoCpr/3/2021-603 zo dňa 26.04.2022, dovolací súd odmietol ako neopodstatnené;

tento záver dovolacieho súdu je pre ďalší postup súdu v tomto konaní záväzný (§455 C.s.p.).

5. Od 01.06.2023 sa Mestský súd Bratislava IV stal nástupníckym súdom Okresného súdu Bratislava
IV. Súd nariadil vo veci pojednávanie dňa 15.05.2024, na ktorom žalobca zotrval na podanej žalobe,súčasne potvrdil, že žalovaná mu zaplatila sumu, ktorá mu bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava
IV. č.k. 4Cpr/1/2014-500 zo dňa 20.08.2020 právoplatne priznaná. Uviedol, že v konaní bolo zistené, že
žalovaná neponúkla žalobcovi voľné pracovné miesto, hoci tak spraviť mohla. Žalobca bol nútený po

neplatnom skončení pracovného pomeru prihlásiť sa na úrade práce, avšak s ohľadom na jeho vyšší
vek a prevzdelanie si žiadnu vhodnú prácu nenašiel a už viac nebol nikde zamestnaný, nemal s nikým
uzatvorenú ani dohodu o vykonaní práce. Prácu si snažil nájsť aj sám, ale neúspešne, preto hneď ako
dovŕšil 60 rokov, bol nútený požiadať o predčasný dôchodok, a preto má starobný dôchodok krátený
o 12,5%. Žalobca sa do nepriaznivej situácie dostal kvôli správaniu žalovanej, preto požaduje zaplatiť

všetky sumy tak, ako si ich uplatnil. Pokiaľ ide o odstupné, ktoré mu žalovaná zaplatila, prijal ho v
dobrej viere a nikdy nebol zo strany žalovanej vyzvaný na jeho vrátenie, považoval za spravodlivé, že ho
dostal. Povinnosť vyplatiť ho pritom vyplýva zo zákona každému zamestnávateľovi v prípade skončenia
pracovného pomeru výpoveďou, čo bol aj prípad žalobcu. Žalobca nevedel, ako skončí spor, ktorý začal
v súvislosti so skončením pracovného pomeru u žalovanej, preto si vyplatené odstupné ponechal. Svoj
postup, keď poslal žalovanej list, v ktorom jej oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní a súčasne jej

navrhol, že v prípade zaplatenia sumy 33.500,- eur, nepodá žalobu na určenie neplatnosti skončenia
svojho pracovného pomeru na súd, považoval za opodstatnený, išlo o pokus o mimosúdny zmier.
Žalovaná na pojednávaní uviedla, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s dôvodmi jej vyjadrenia k
podanému dovolaniu žalobcu neoboznámil a ani ho vo svojom rozhodnutí nezohľadnil, pritom podľa
jej názoru bolo predmetné vyjadrenie podané včas, keď posledný deň lehoty na jeho doručenie súdu

pripadol na víkend, resp. sviatok a my sme si svoju povinnosť splnili nasledujúci najbližší pracovný deň.
Vo svojom vyjadrení pritom žalovaná zhrnula všetky dôvody, pre ktoré, podľa jej názoru by priznanie
nároku na náhradu mzdy v rozsahu presahujúcom 12 mesiacov bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaná na uvedenom pojednávaní navrhla v zmysle záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I ÚS 331/2019 vykonať dokazovanie výsluchom samotnej žalovanej, pretože z neho

súd zistí, že žalovaná nemala možnosť žalobcu zamestnať a jeho prípadné zamestnanie by s ohľadom
na výšku jeho mzdy celkom zjavne zvýhodnilo žalobcu vo vzťahu k iným zamestnancom žalovanej a
týchto iných zamestnancov voči nemu znevýhodnilo. V prípade žalobcu došlo k skončeniu pracovného
pomeru z organizačných dôvodov, na strane žalovanej neboli vytvorené žiadne podmienky preto, aby
žalobcu zamestnala. Toto všetko podľa žalovanej predstavuje dôvod, pre ktorý žalobcovi nárok na

náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov nepatrí. Žalovaná za účelom zachovania rovnosti
zbraní žiadala o umožnenie výsluchu rektora žalovanej ako sporovej strany v tomto konaní, tak, ako bol
uskutočnenývýsluchžalobcu.Vsúvislostispreukázanímnemožnostizamestnaťžalobcutiežnavrhla,že
poskytne listinné dôkazy o zrušení pracovného miesta zamestnankyne L. a taktiež aj žalobcu. Napokon
navrhlasúdu,abyoverilnazákladevýzvydoSociálnejpoisťovne,čiohľadnežalobcuSociálnapoisťovňa

evidovala,žebolposkončenípracovnéhopomeruužalovanejzamestnaný.Pokiaľideožalobcomprijaté
odstupné,ajvzmyslezáverovposlednéhorozhodnutiaKrajskéhosúduvBratislave,ktorýzamietolnárok
žalobcu na náhradu mzdy za obdobie 3 mesiacov s poukazom na túto okolnosť, zaplatenie náhrady
mzdy za toto obdobie by bolo v rozpore s dobrými mravmi.

6. Na pojednávaní dňa 15.05.2024 súd zistil nasledovný skutkový stav. Sporové strany uzatvorili
pracovnú zmluvu č. 27/2008 na dobu určitú, a to odo dňa 01.10.2008 do 30.09.2009, v zmysle ktorej
žalobca vykonával pre žalovanú dohodnutú prácu ako vicekancelár žalovanej (č.l. 5). Dňa 06.08.2009
účastníci konania uzavreli dodatok č.1 k pracovnej zmluve č. 27/2008 (č.l. 9), ktorým bol pracovný
pomer dohodnutý na dobu určitú od 01.10.2009 do 30.09.2011. Dodatkom č. 2/2011 zo dňa 28.09.2011

k pracovnej zmluve č. 27/2008 zo dňa 26.09.2008 (č.l. 12) zmluvné strany s účinnosťou od 01.10.2011
pracovnýpomerdohodliod01.10.2011nadobuneurčitúsmiestomvýkonuprácevpriestorochžalovanej
sozmluvnoumzdouvovýške2250,-eurmesačnebruttood01.02.2011nazáklademzdovéhodekrétuzo
dňa 26.01.2011. Rektorka a konateľka žalovanej dňa 05.09.2013 prostredníctvom svojho „Rozhodnutia
č. 1/2013 o organizačnej zmene“ (č.l. 56), vydala rozhodnutie o organizačnej zmene z dôvodu zníženia

nákladovazefektívneniaprác,čímdošlokzrušeniupracovnejpozíciekanceláraužalovanej.Nazáklade
uvedeného rozhodnutia sa žalobca sa stal nadbytočným, preto žalobcovi bola dňa 05.09.2013 daná
výpoveď podľa § 63 ods. písm. b) ZP, doručená žalobcovi dňa 18.09.2013, s výpovednou lehotou 3
mesiace t.j. od 01.10.2013 do 31.12.2013 (č.l. 17). Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
5CoPr/5/2016-264 zo dňa 25.04.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.07.2017, bolo určené, že

výpoveď žalovanej zo dňa 05.09.2013, doručená žalobcovi dňa 18.09.2013 je neplatná a že pracovný
pomer žalobcu končí u žalovanej právoplatnosťou rozhodnutia v tejto veci, t.j. dňa 25.07.2017. Z podania
žalobcu zo dňa 27.12.2013 (č.l. 18) súd zistil, že žalobca oznámil žalovanému, že s výpoveďou danou
podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP nesúhlasí a oznámil, že trvá na to, aby ho naďalej zamestnával. Súčasnežalovanej oznámil, že ak žalovaná zaplatí na účet žalobcu najneskôr 31.01.2014 sumu 33500,- eur,
nepodá žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súd. Z potvrdenia Sociálnej
poisťovne zo dňa 09.06.2020 (č.l. 470) súd zistil, že žalobcovi bola v období od 01.01.2014 do

01.06.2014 vyplatená dávka v nezamestnanosti spolu vo výške 4790,60 eur. Z rozhodnutia Sociálnej
poisťovne zo dňa 18.11.2016 (č.l. 427) súd zistil, že žalobcovi od 01.09.2016 bol priznaný predčasný
starobný dôchodok v sume 661,50 eur. Zo mzdových listov za mesiac október, november a december
2013 (č.l. 14 - 15) súd zistil, že žalobca v mesiaci október 2013 odpracoval 160 hodín a dostal mzdu
2470,25 eura brutto. V mesiaci november 2013 odpracoval 168 hodín a dostal mzdu 2250,00 eura

brutto. V mesiaci december 2013 odpracoval 168 hodín a dostal mzdu 2321,85 eura brutto. V decembri
2013 bolo žalobcovi uhradené odstupné vo výške 4685,54 eura (č.l. 16). Z dohody o vykonaní práce
zo dňa 28.04.2014 (č.l. 79) súd zistil, že žalovaná uzatvorila s K.. Y. L. dohodu o vykonaní práce v
zmysle § 223-226 ZP, s dohodnutou pracovnou úlohou administratívne práce, v dohodnutom rozsahu
16 hodín, za dohodnutú odmenu 310,- eur, pričom pracovná úloha bude vykonaná od 29.04.2014 do
30.04.2014. Z dohody o vykonaní práce zo dňa 07.05.2014 (č.l. 80) súd zistil, že žalovaná uzatvorila

s K.. Y. L. dohodu o vykonaní práce v zmysle § 223-226 ZP, s dohodnutou pracovnou úlohou
vypracovanie podkladových materiálov podľa pokynov vedenia žalovanej, v dohodnutom rozsahu 320
hodín za dohodnutú odmenu 1600,- eur brutto, pričom pracovná úloha bude vykonaná od 07.05.2014 do
31.07.2014. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že tento sa od 01.01.2014 až do dovŕšenia veku pre priznanie
predčasného starobného dôchodku, a následne tiež až do času vzniku nároku na starobný dôchodok

nikde nezamestnal a nemal ani žiadny príjem.

7. Podľa čl. 2 ZP účinného v rozhodnom čase, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu
vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Zamestnávateľ má právo na slobodný výber
zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva,

ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná,
neustanovuje inak. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v
súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

8. Podľa § 13 ods. 3 ZP účinného v rozhodnom čase, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto
nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak
postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh

na začatie trestného stíhania.

9. Podľa § 79 ods. 1 ZP účinného v rozhodnom čase, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný

pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

10. Podľa § 79 ods. 2 ZP účinného v rozhodnom čase, celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť
nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za

čas 36 mesiacov.

11. Podľa § 222 ods. 2 ZP účinného v rozhodnom čase, bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona
je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu,
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

12. Súd s ohľadom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že nárok žalobcu je v podstatnej časti
dôvodný. V súvislosti s argumentáciou žalovanej o existencii dôvodov, pre ktoré by uloženie povinnosti
zaplatiť uplatnenú náhradu mzdy za toto obdobie bolo v rozpore s dobrými mravmi, súd uvádza,že táto je v podstatnej časti nedôvodná. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že existenciu voľného pracovného
miesta je potrebné s ohľadom na ustálenú judikatúru, vrátane právnych záverov nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I ÚS 331/2019 skúmať v čase po dátume, kedy mal byť pracovný

pomer medzi žalobcom a žalovanou skončený, t.j. v čase po 01.01.2014, súd uvádza, že z vykonaného
dokazovania už odvolací súd v rozsudku č.k. 5CoPr/5/2016 - 264 zo dňa 25.04.2017 (ods. 8) zistil, že
K.. L. uzatvorila so žalovanou pracovnú zmluvu na dobu určitú, od 01.10.2013 do 30.06.2014. Pokiaľ
aj v priebehu roku 2014 došlo ku predčasnému skončeniu uvedenej pracovnej zmluvy, čo sporové
strany zhodne uviedli na pojednávaní dňa 15.05.2024, nemožno z toho vyvodiť záver, že žalovaná

dňa 01.01.2014 nemala možnosť žalobcu zamestnať. V zhode so závermi Krajského súdu v Bratislave
č.k. 5CoPr/5/2016 - 264 zo dňa 25.04.2017 súd uvádza, že pokiaľ žalovaná mala možnosť realizovať
ponukovú povinnosť voči žalobcovi s ohľadom na pracovné miesto K.. L. (čo nespravila), obdobne
treba posudzovať aj možnosť žalovanej zamestnať žalobcu od 01.01.2014 na pracovné miesto v
tom čase obsadené K.. L.. Ďalšie argumenty žalovanej o tom, že zamestnaním žalobcu by tohto s
ohľadom na výšku dohodnutej mzdy podstatným spôsobom zvýhodnili oproti iným zamestnancom, súd

neakceptoval ako opodstatnené pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov. Súd v tejto súvislosti poukazuje na závery dovolacieho súdu v rozhodnutiach sp. zn.
6Cdo/157/2010, 7Cdo/52/2020 a 4Cdo/15/2021 a uvádza, že pokiaľ by aj žalovaná nemala možnosť
žalobcu od 01.01.2014 zamestnať, pričom v posudzovanom prípade bol zistený opak (viď vyššie), táto
okolnosť by nepredstavovala takú okolnosť na strane žalovanej, ktorá by opodstatňovala priznanie

nároku na náhradu mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov za rozporný s dobrými mravmi. Takýto
postup a výklad cit. ust. by totiž znamenal, že zamestnávatelia by vždy v prípade neplatného skončenia
pracovného pomeru z organizačných dôvodov v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) ZP mohli s poukazom na
neexistenciu voľného pracovného miesta úspešne uplatniť nárok na primerané zníženie náhrady mzdy.
Takýto postup zamestnávateľa a jeho akceptácia súdom by nezodpovedali korektívu dobrých mravov a

jeho správnej aplikácii na posudzovanie opodstatnenosti nepriznania náhrady mzdy zamestnancovi za
čas presahujúci 12 mesiacov. Súd v tomto smere poukazuje na východiská vyjadrené v rozhodnutiach
dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo/157/2010 (predposledný odsek) a 4Cdo/15/2021 (odsek 14), v zmysle
ktorých súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primeranie
znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z

neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ust. 79 ods. 1 ZP by bol v rozpore s dobrými
mravmi, v zmysle čl. 2 ZP. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 ZP nemôže byť aplikovaný takým
spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1
tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Preto priznanie náhrady mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov až do 36 mesiacov súd v podstatnej časti považuje za opodstatnené.

13. Súd na druhej strane poukazuje na skutočnosť, že žalovaná žalobcovi zaplatila odstupné, na ktoré
v dôsledku rozhodnutí súdov v spore žalobcu medzi žalovanou žalobca nemá nárok. Na strane žalobcu
teda došlo k prijatiu bezdôvodného obohatenia, aj v zmysle záverov posledného rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave, ktorý zamietol nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie 3 mesiacov s poukazom na

túto okolnosť, zaplatenie náhrady mzdy za toto obdobie by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Súd preto
dospel k záveru, že v rozsahu sumy predstavujúcej žalovanou vyplatené odstupné, t.j. v sume 4685,54
eura aj s príslušným úrokom z omeškania, je žaloba nedôvodná, preto ju výrokom II. tohto rozsudku
zamietol. Súd sumu prijatého odstupného odpočítal z náhrady mzdy uplatnenej žalobcom voči žalovanej
za prvé tri mesiace, ktoré požadoval v zmysle špecifikácie náhrady mzdy zo dňa 15.06.2020 (č.l. 471), t.j.

náhradu mzdy v sume 2 x 2318,13 eura a časť náhrady mzdy v sume 49,28 eura z náhrady mzdy za tretí
uplatnený mesiac, a súčasne zamietol nárok žalobcu na zaplatenie k nim patriacim úrokom z omeškania,
t.j. vo výške 5,15 % ročne zo sumy 2318,13 eura po vykonaní zákonných zrážok zamestnanca za
obdobie od 01.04.2014 do zaplatenia, vo výške 5,15 % ročne zo sumy 2318,13 eura po vykonaní
zákonných zrážok zamestnanca za obdobie od 01.05.2014 do zaplatenia a napokon vo výške 5,15 %

ročne zo sumy 49,28 eura po vykonaní zákonných zrážok zamestnanca za obdobie od 01.06.2014 do
zaplatenia. Pokiaľ ide o právne posúdenie, súd konštatuje, že na strane žalobcu vzniklo bezdôvodné
obohatenie v zmysle § 222 ods. 2 ZP predstavujúce prospech získaný z neplatného právneho úkonu.

14. Žalovaná v konaní namietala, že požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 33500,- eur obsiahnutá v

jeho liste zo dňa 27.12.2013 (č.l. 18) s tým, že v prípade jej zaplatenia žalovanou žalobca nepodá na súd
žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, je v rozpore s dobrými mravmi. Súd sa s takýmto
názorom žalovanej nestotožňuje a uvádza, že ide o zákonom nezakázaný postup žalobcu (čl. 2 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky), ktorý mohol mať za následok zmierlivé vyriešenie sporu medzi sporovýmistranami. Žalobca žalovanej navrhol v rámci mimosúdnych rokovaní, že zaplatením dohodnutej sumy
sa vzdá svojho práva podať žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru u žalovanej,
ktorým nepochybne v čase poslania listu žalovanej disponoval. Tak, ako žalobca bol celkom autonómny

pri formulácii svojho nároku voči žalovanej, pričom tento s ohľadom na požadovanú výšku nebol
neprimeraný, tak aj žalovaná autonómne realizovala svoje právo a na návrh žalobcu nepristúpila.
Z konania žalobcu a ani z následného nesúhlasu žalovanej s navrhnutým spôsobom mimosúdneho
vyriešenia sporu nemožno vyvodiť rozpor s dobrými mravmi, či už vo sfére pracovnoprávnych vzťahov
alebo vo sfére občianskoprávnych vzťahov všeobecne. Súd preto uvádza, že vyššie opísaný postup

žalobcu voči žalovanej nepredstavoval také jeho konanie, ktoré by odôvodňovalo nepriznanie nároku
na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.

15. Na pojednávaní konanom dňa 15.05.2024 žalovaná navrhla za účelom preukázania existencie
dôvodov pre nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov na strane žalobcu zadovážiť
vyjadrenie zo Sociálnej poisťovne, súčasne navrhla, že poskytne listinné dôkazy o zrušení pracovného

miesta zamestnankyne K.. L. a v tomto smere tiež navrhla vykonať výsluch žalovanej; poukázala na
potrebu rešpektovania rovnosti zbraní, keď súd vykonal na uvedenom pojednávaní výsluch žalobcu.
Súd návrh na vykonanie uvedených dôkazov zamietol z dôvodu hospodárnosti konania, keď tieto by
s ohľadom na doteraz vykonané rozsiahle dokazovanie, a tiež pre súd záväzné skutkové zistenia
odvolacieho a dovolacieho súdu v predchádzajúcich právoplatných rozhodnutiach (uvedené vyššie),

nebolispôsobilépreukázaťtvrdeniažalovanej,resp.žalovanábyichrealizáciounepreukázalaexistenciu
konania v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca od počiatku a v priebehu celého konania tvrdil,
že po skončení pracovného pomeru u žalovanej sa už nikde nezamestnal. Ďalej uviedol, že s
ohľadom na nemožnosť nájdenia práce požiadal o predčasný starobný dôchodok a hneď ako to
bolo možné, o starobný dôchodok. Žalovaná k týmto skutkovým tvrdeniam žalobcu neuviedla žiadne

relevantnéskutkovétvrdenia,ktorýmibyskutkovétvrdeniažalobcuspochybnila.Naopak,súdnazáklade
vykonaného dokazovania a z predložených dokumentov Sociálnej poisťovne zo dňa 09.06.2020 (č.l.
470) zistil, že žalobcovi bola v období od 01.01.2014 do 01.06.2014 vyplatená dávka v nezamestnanosti,
a že žalobcovi bol priznaný predčasný starobný dôchodok v sume 661,50 eur od 01.09.2016 (č.l. 427).
Napokon, pokiaľ by aj súd zistil, že žalobca poberal akýkoľvek príjem, nebolo by takéto jeho konanie

možno považovať za rozporné s dobrými mravmi. Ani na strane žalovanej by v prípade takéhoto zistenia
nedošlo k preukázaniu dôvodov, že uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalovanému náhradu mzdy za
čas presahujúci 12 mesiacov by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Napokon, v súvislosti s navrhnutým
výsluchom žalovanej súd opäť uvádza, že v priebehu rozsiahleho dokazovania zistil, že žalovaná v
rozhodnom čase, aj po čase, kedy mal pracovný pomer so žalobcom skončiť, mala pracovné miesto,

ktoré obsadila K.. L.. V neposlednom rade súd uvádza, že v priebehu konania sa štatutárny orgán
žalovanej zúčastňoval pojednávaní a realizoval aj svoje právo výsluchu (napr. č.l. 74, 151, 206), dokonca
aj pred odvolacím súdom, kedy súd vykonal konfrontáciu žalovanej a svedkyne K.. L. (č.l. 257, 259).
S ohľadom na všetky tieto okolnosti súd nepovažoval návrhy žalovanej na doplnenie dokazovania za
účelné a dôvodné, pritom ani neznemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

16. Súd žalobcovi priznal úroky z omeškania za žalovanou nezaplatenú náhradu mzdy, ktorá bola
splatná 1. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca za predchádzajúci mesiac. Súd priznal úroky
z omeškania podľa jednotlivých mesiacov uplatnené žalobcom v konaní, ktoré boli navrhnuté v
priebehu konania žalobcom. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z

neplatného skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť náhrady nevzniká až súdnym
rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti
má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre
občianskoprávnevzťahy.Úrokzomeškaniajevosvojejpodstatemajetkovousankciou,mázamestnanca
odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy (rozhodnutie NS SR 1Cdo/116/2008).

Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením náhrady mzdy, a preto súd vyhovel žalobe aj v časti
úrokov z omeškania.

17. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 262 ods. 1
C.s.p. Napriek tomu, že žalobca nebol v konaní úspešný v celom rozsahu, jeho neúspech závisel len od

úvahy súdu, či na žiadosť žalovanej ako zamestnávateľa zníži alebo celkom neprizná náhradu mzdy za
čas presahujúci 12 mesiacov, súd mu preto priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanej.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde,
proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť

a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak strana, ktorej bola uložená povinnosť, nesplní uloženú povinnosť, možno podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa Exekučného poriadku.