Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, October 28, 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: PN-4Csp/36/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2518202165
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ján Longauer

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2518202165.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom Mgr. Jánom Longauerom v právnej veci sporu žalobcu: Z. M., nar.

XX.XX.XXXX, bytom K. X., V. N. A., zastúpená: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária so
sídlom Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: 1/ Home Credit Slovakia, a.s. so
sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ
GABRIELA s.r.o. so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 679, 2/ EOS KSI Slovensko, s.r.o.
so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o. so sídlom
Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, o určenie, že zmluva o hotovostnom úvere a zmluva o
revolvingovom úvere je bezúročná a bez poplatkov, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa v celom rozsahu z a m i e t a .

II. Žalovaní 1/ a 2/ m a j ú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Piešťany dňa 28.08.2018 domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd určil, že zmluva o hotovostnom úvere a zmluva o revolvingovom úvere č.
4408008637 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 04.08.2014 je bezúročná a bez poplatkov
podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov. Ďalej sa žalobca domáhal určenia, že zmluva o postúpení pohľadávok, uzatvorená medzi

žalovaným1/ažalovaným2/včastitýkajúcejsaprevodupoplatkovavčastitýkajúcejsaprevoduúrokov,
je v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatná a tiež žalobca žiadal zaviazať žalovaných na
úhradu náhrady trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalobca uzatvoril dňa 04.08.2014 so žalovaným 1/ spotrebiteľskú
zmluvu - Zmluva o hotovostnom úvere a zmluva o revolvingovom úvere č. 4408008637, ktorá je
formulárovým vopred pred-pripraveným typom zmluvy, ktorú žalobca ako spotrebiteľ nemal možnosť

pripomienkovať a preto ak chcel žalobca úver získať, musel zmluvu podpísať tak ako bola pred-
pripravená. Z právneho hľadiska vzťah strán je potrebné považovať za spotrebiteľský, keďže žalobca
v ňom vystupuje ako spotrebiteľ v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a žalovaný 1/ ako i
žalovaný 2/ vystupujú v postavení dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalobca
má za to, že predmetná úverová zmluva neobsahuje, resp. obsahuje nesprávne uvedené obligatórne
zákonné náležitosti explicitne uvedené v zákone č. 129/2010 Z. z. s dôrazom na kogentné ust. §11 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvorenia Zmluvy, t.j. dňa 04.08.2014 sa spotrebiteľský úver

považuje za bezúročný a bezpoplatkový vtedy, ak v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba
(resp. nie je uvedená správne) čo i len jedna z obligatórnych náležitostí taxatívne vymenovaných v § 11
ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobca zdôrazňuje, že zákon explicitne ukladá dodávateľom a teda aj
žalovanému 1/ povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere určité obligatórne náležitosti, ktorémusia byť uvedené správne. V opačnom prípade by zákonné ustanovenie stratilo význam a dodávateľ
ergo žalovaný 1/ by splnil svoje obligatórne povinnosti tým, že by do spotrebiteľských zmlúv mohol
uviesť akýkoľvek údaj neodrážajúci skutočnosť. Z formálneho hľadiska by spotrebiteľská zmluva síce

obsahovala všetky náležitosti, ale nemala by reálnu výpovednú hodnotu pre spotrebiteľa, čím by nebol
naplnený účel zákona, ktorým je informovanie spotrebiteľa o podmienkach uzavretej zmluvy. Na základe
uvedenej zmluvy bol žalobcovi poskytnutý spotrebný úver vo výške 3.200,- Eur, pričom podľa obsahu
Zmluvy výška pravidelnej mesačnej anuitnej splátky je 106,10 Eur, RPMN je v Zmluve určená na 27,7%,
úroková sadzba 24,42%, počet splátok 48, priemerná hodnota RPMN podľa Zmluvy je 18,90%, výška

celkovej čiastky, ktorú by mal žalobca podľa zmluvy uhradiť je 5.092,80 Eur.

3. Súčasne žalobca rovnakou zmluvou uzatvoril aj zmluvu o revolvingovom úvere, pričom Zmluva
o revolvingovom úvere obsahuje iba nasledovné údaje: RPMN vo výške 43,40%, výška kreditného
limitu 500 Eur, ročná úroková sadzba 26,28 %, priemerná hodnota RPMN 26,48%. Ostatné obligatórne
náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. v tejto časti zmluvy absentujú úplne. Podľa ust. § 11 ods.

4 zákona č. 129/2010 Z. z. „Spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru žalobou." Žalobca má za to, že aj napriek viacerým neskorším novelizáciám je potrebné na daný
právny vzťah aplikovať zákon č. 129/2010 Z. z. platný a účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy.

4. Žalobca namieta, že zmluva o hotovostnom úvere je bez poplatkov a je bezúročná podľa zákona
č. 129/2010 Z. z. - a to najmä z nasledovných dôvodov: (i) v Zmluve nie je -v rozpore s § 9 ods.
2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. - stanovená (identifikovaná/
určená) konkrétna výška (suma/čiastka) istiny a ani konkrétna výška (suma/čiastka) úroku platených
žalobcom pre žalovaného podľa zmluvy, keďže v zmluve je uvedená iba mesačná anuitná splátka vo

výške 106,10 EUR, z čoho žalobcovi nie je zrejmé, koľko (aká konkrétna čiastka) z mesačnej anuitnej
splátky pripadá na istinu a koľko na úroky, a preto je spotrebný úver vyplývajúci zo zmluvy podľa §
9 ods. 2 písm. k) v spojení s ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.. bezúročný a bez poplatkov.
(ii) v Zmluve nie je - v rozpore s § 9 ods. 2 písm. f) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.
129/2010 Z. z. stanovený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keďže v Zmluve nie je

uvedený konkrétny termín konečnej splatnosti určený dátumovo. V Zmluve je termín konečnej splatnosti
vymedzený nezrozumiteľne, neurčito nasledovným spôsobom: „48 mesiacov po poskytnutí úveru a to
do 15. dňa v poslednom mesiaci“ (iii) v Zmluve je v rozpore s § 9 ods. 2 písm. j) v spojení s § 11 ods.
1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. stanovená nesprávna RPMN (ročná percentuálna miera nákladov),
vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o

revolvingovom úvere je rovnako tak bez poplatkov a je bezúročná podľa zákona č. 129/2010 Z. z., a to
najmäznasledovnýchdôvodov:Absencia,resp.nesprávneuvedenietotožnýchobligatórnychnáležitostí
v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., špecifikovaných v č. II, bode 9 ods. (i) a ods. (ii) tejto žaloby, absencia
celkovej čiastky revolvingu, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, absencia uvedenia mesačnej splátky.

5. Žalobca v žalobe ďalej uviedol k absencii identifikácie (výšky/sumy) istiny a (výšky/sumy) úroku
podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. zmluva v časti o hotovostnom úvere obsahuje iba
výšku mesačnej anuitnej splátky, pričom členenie splátok na splátky úrokov a splátky iných poplatkov
zostalo ,.opomenuté“. Pokiaľ ide o časť zmluvy o revolvingovom úvere, predmetná zmluva neobsahuje
nielen členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a iných poplatkov, ale v predmetnej časti

priamo absentuje i uvedenie výšky mesačnej anuitnej splátky. Z predmetného ust. § 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z. z., však explicitne vyplýva, že zákonodarca v čase uzatvorenia predmetnej
Zmluvy požadoval kogentne členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a iných poplatkov.
Vzhľadom k tomu, že uvedená zákonná povinnosť nebola splnená riadne v súlade s kogentným
ustanovením zákona, žalobca má za to, že nastupuje zákonná sankcia v podobe bezúročnosti a

bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Žalobcovi je známa tá skutočnosť, že slovenský zákonodarca od
01.05.2018 členenie splátok v spotrebiteľských zmluvách už nevyžaduje a to v dôsledku legislatívnej
zmeny, keďže zákonodarca vyššie uvedené zákonné ustanovenie novelizoval tak, že slovné spojenie
„výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" nahradil slovným spojením „výšku,
počet, frekvenciu splátok a prípadné poradie...." Žalobca uvádza, že časť dôvodovej správy k novele

zákona č. 129/2010 Z. z., s účinnosťou od 01.05.2018, v ktorej sa explicitne uvádza nasledovné
„ak by sme predmetné ustanovenia ponechali v zákone č. 129/2010 Z. z. Slovenská republika by
išla nad rámec podmienok stanovených smernicou.“ Z vyššie uvedeného je zrejmé, že samotný
zákonodarca si priamo uvedomoval, že vnútroštátny predpis upravujúci danú problematiku nie je vsúlade s legislatívou EÚ, v dôsledku čoho tak vykonal všetky potrebné kroky k zániku platnosti takéhoto
právneho predpisu a zosúladil v konečnom dôsledku znenie vnútroštátneho právneho predpisu so
znením Smernice EÚ č. 2008/48. Žalobca ďalej svoj právny názor podporuje aj uvedením nasledovných

legislatívnych zmien (ne)sporného ustanovenia, kde žalobca uvádza detailnú analýzu právnej normy,
v ktorej zákonodarca použil slovné spojenie „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov po prvýkrát.
§ 4 ods. 2 písm. 8) zákona č. 258/2001 Z. z„ o spotrebiteľských úveroch v zmysle ktorého platilo,
že „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov: ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s

upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť.“
Na základe vyššie uvedeného, tak môžeme s určitosťou konštatovať, že zákonodarca mal jednoznačne
na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek splátky tak v členení na istinu ako aj úrok či iný poplatok, čo
nepochybne vyplýva z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu ako aj logického výkladu ako i
výkladu e-ratione legis a tiež historického výkladu (za použitia komparácie postupných legislatívnych
zmien inkriminovaného) predmetného ustanovenia zákona. Ďalšia zmena, ktorú zákonodarca uskutočnil

vo vzťahu k predmetnému ustanoveniu bola, že dané ustanovenie upravil tak, že slovo „sumu" nahradil
slovom „výšku“ a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb." Predmetné ustanovenie tak znelo
„ Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitosti výšku, počet a termíny splátok." Je
zrejmé, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok, ale upustil len od
požiadavky na uvedenie súčtu týchto platieb. keďže uvedenú formuláciu vypustil. Cieľom zákonodarcu

tak nebolo zníženie ochrany spotrebiteľa, ale práve naopak jeho posilnenie. Azda najvýznamnejšia
zmena predmetného ustanovenia nastala novelou zákona č. 279/2017 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2018.
Uvedenounovelouslovenskýzákonodarcatotižnovelizovalpredmetnéustanoveniaatotak,žezosúladil
vnútroštátne znenie právneho predpisu so Smernicou, keď zmenil zákonnú požiadavku na obsah zmluvy
o spotrebiteľskom úvere tak, že v zmysle § 9 ods. 2 písm. i) „ Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem

všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet
frekvenciu splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.“ Z vyššie
uvedeného historického výkladu je tak nepochybné, že slovenský zákonodarca slovami „výšku, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" mal na mysli členenie splátok a slovami „Frekvencia

splátok" mal na mysli uvedenie len samotnej celkovej výšky splátky bez jej vnútorného členenia. S
ohľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že do 30.04.2018 slovenský zákonodarca jednoznačne
vyžadoval členenie splátok, pričom od 01.05.2018 sa takéto členenie nevyžaduje a to práve v dôsledku
zmeny legislatívy. Je nesporné, že táto zmena platí vždy iba do budúcna a nikdy nie spätne a to z
dôvodu, že by išlo o pravú retroaktivitu, ktorá je v právnom štáte vždy zakázaná a právne neprípustná

a to z dôvodu, že nie je zlučiteľná s obsahom princípu právneho štátu. Žalobca je toho názoru, že
napriek tomu, že po uzatvorení predmetnej úverovej zmluvy došlo k zmene právnej úpravy „sporného"
ustanovenia a to práve novelou účinnou od 01.05.2018, nie je prípustné, aby táto skutočnosť ovplyvnila
obsah predtým riadne a platne uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným a to dňa 30.12.2013.
Iba pri rešpektovaní týchto skutočností je zachovaná zásada právnej istoty. Žalobca tiež poukázal

na to, že „sporné" ustanovenie je potrebné vykladať euro-konformne. V prvom rade poukazujeme na
odlišné jazykové vyjadrenie vnútroštátneho právneho predpisu (platného a účinného v čase uzatvorenia
zmluvy) v porovnaní so znením Smernice. Je zrejmé, že ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť
to isté, čo požaduje Smernica č. 2008/48/ES, bol by býval použil takú istú terminológiu ako používa
predmetná smernica, čo je zjavné, že slovenský zákonodarca nepoužil. Ďalším nesporným faktom, je

tá skutočnosť, že ustanovenia Smernice sa neaplikujú v jednotlivých členských štátoch automaticky,
ale je potrebné vykonať tzv. harmonizáciu. Vnútroštátne ustanovenie tak nie je možné vykladať euro-
konformne automaticky, ale euro-konformný výklad vnútroštátnych ustanovení je možný len za použitia
vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (a všeobecných právnych zásad, najmä
zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity). Vzhľadom na kogentné znenie zákona č. 129/2010 Z. z. v

rozhodnom čase (t.j. v čase uzatvorenia zmluvy) v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov
a splátky poplatkov nie je výklad týchto zákonných ustanovení možný, keďže tento výklad práva by bol
výkladom práva contra legem, čo by viedlo k nahradeniu kogentného ustanovenia zákona predmetnou
Smernicou ako aj k porušeniu zásady právnej istoty. S ohľadom na vyššie uvedené žalobca len dodáva,
že euro-konformným výkladom nie je možné prelomiť kogentné zákonné vnútroštátne ustanovenie.

6. Žalobca ďalej uviedol k absencii uvedenia termínu konečnej splatnosti podľa § 9 ods. 2 písm. f)
v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., že ďalším nezanedbateľným a rovnako
tak dôležitým dôvodom, pre ktorý žalobca považuje poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný abezpoplatkový je tá skutočnosť, že žalovaný 1/ si nesplnil riadne ani ďalšiu obligatórnu povinnosť,
ktorá priamo vyplývala z ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. platného a účinného v
čase uzatvorenia zmluvy a to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí

podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Žalovaný 1/ poňal vyššie uvedené zákonné ustanovenie
takým spôsobom, že termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru určil nasledovne „48 mesiacov
poposkytnutíúveruatodo15dňavposlednommesiaci.“Žalobcasohľadomnauvedenéjetohonázoru,
že vyššie uvedené označenie termínu konečnej splatnosti poskytnutého úveru nie je v tomto prípade

dostatočné, resp. súladné s ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., keďže takto označený
termín konečnej splatnosti úveru nie je jednoznačným údajom, na základe ktorého by spotrebiteľ, t.j.
žalobca mohol s istotou identifikovať kedy (v ktorý deň) nastane konečná splatnosť úveru. Žalobca
zastávanázor,ženato,abytermínkonečnejsplatnostibolsúladnýsustanovenímzákonajepotrebného
špecifikovať nasledovným spôsobom „konečná splatnosť úveru musí byť určená konkrétnym časovým
okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku

jeho riadneho trvania, a tým realizovať najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi, resp.
dodávateľmi." Žalobca poukazuje aj na tú skutočnosť, že v danej úverovej zmluve naviac absentuje
i určenie konkrétneho dátumu prvej splátky, čo len umocňuje tú skutočnosť, že žalobcovi v čase
uzatvorenia zmluvy nemohlo byť na prvý pohľad zrejmé, dokedy bude vlastne zmluvou viazaný. Žalobca
pre prípadný ďalší možný argument žalovaného 1/, že priemernému spotrebiteľovi musí byt' zrejmé,

kedy nastane termín konečnej splatnosti, keďže v zmluve je uvedené, že počet pravidelných mesačných
splátok je 48 uvádza, že zákonodarca do predmetného ustanovenia zakomponoval dve samostatné
obligatórne náležitosti. ktoré musí obsahovať každá platná spotrebiteľská zmluva a ktoré je dodávateľ
povinnýsplniť,čoznamená.Žejepovinnýdospotrebiteľskejzmluvyjednakzakotviťdobutrvaniazmluvy,
pričom súčasne je povinný aj určiť samostatne termín konečnej splatnosti. Zákonodarca nikde v žiadnom

ustanovení NEUVIEDOL, že by bolo postačujúce, ak veriteľ uvedie do zmluvy buď jednu alebo druhú
zákonnú náležitosť. Pokiaľ by to tak bolo (čo ale nie je) použil by namiesto spojky „A“ spojku „ALEBO“.
Žalobca s ohľadom na vyššie uvedené uvádza, že konečná splatnosť úveru totiž predstavuje informačnú
náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konečná splatnosť úveru vyjadruje informácie, kedy má byť
úver - za predpokladu dodržiavania zmluvy - uhradený a nie kedy dôjde ku zániku záväzku. Žalobca

jednoznačne zastáva názor, že spotrebiteľovi musí byť už na prvý pohľad zrejmé, ktorým dňom dôjde ku
konečnej splatnosti poskytnutého úveru, bez akýchkoľvek matematických operácii. V opačnom prípade
podľa nášho názoru ide o termín, ktorý nie je pre bežného spotrebiteľa dostatočne zrozumiteľný. Žalobca
v tejto súvislosti uvádza. že termín konečnej splatnosti v prípade revolvingového úveru nie je vymedzený
ani len neurčito, ale v danej časti zmluve o revolvingovom úvere absentuje úplne. Rovnako tak ani nie

je žiadnym spôsobom špecifikovaný konkrétny dátum splatnosti prvej splátky.

7. Žalobca uviedol tiež k nesprávne uvedenej RPMN podľa § 9 ods. 2 písm. j) v spojení s § 11 ods.
1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., že žalobca mal podľa zmluvy o hotovostnom úvere platiť 48
splátok, každá splátka vo výške 106,10 Eur, výška RPMN 27,7%, čím mal žalobca uhradiť spolu celkovú

čiastku 5.092,80 Eur. Žalobca má za to, že výška RPMN nie je v predmetnej výške určená správne.
Žalobcove tvrdenie naviac podporuje aj výpočet RPMN z verejne dostupných zdrojov z ktorého je
zrejmé, že po zadaní vstupných údajov, ktoré vyplývajú zo Zmluvy, vyšla výška RPMN po správnosti
28,07% a nie 27,7% ako je uvedená v zmluve. Uvedený výpočet tvorí neoddeliteľnú prílohu tejto
Žaloby. Žalobca si pre prípadný argument žalovaného 1/, že ide o „bagateľný rozdiel," ktorý nemožno

sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou dovoľuje uviesť, že výška prípadného rozdielu je
právne bezvýznamná, nakoľko takýto argument nemá oporu v zákone, keďže zákonodarca nestanovil
žiadny limit, do ktorého sa môžu ustanovenia Zmluvy odchýliť od skutočnosti. Pokial' ide o výšku RPMN
stanovenú v časti zmluvy o revolvingovom úvere žalobca nedokáže skontrolovať. či uvedená výška
RPMN je alebo nie je správna. keďže Zmluve absentujú potrebné obligatórne náležitosti, na základe

ktorých by bolo možné určiť výpočet RPMN z verejne dostupných zdrojov po zadaní vstupných údajov
vyplývajúcich zo zmluvy.

8. Žalobca k absencii výšky celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť podľa § 9 ods. 2 písm. j)
v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. uviedol, že je presvedčený, že zmluva o

revolvingovom úvere je klasickou spotrebiteľskou zmluvou a z toho dôvodu by mala obsahovať rovnaké
zákonné náležitosti ako obsahuje napr. zmluva o hotovostnom úvere. Vzhľadom k tomu, že v zmluve
o revolvingovom úvere absentuje, t.j. nie je uvedená vôbec ďalšia obligatórna zákonná náležitosť,
považuje žalobca aj z tohto dôvodu, Zmluvu o revolvingovom úvere za bezúročnú a bezpoplatkovú.9. Žalobca k požadovanému určeniu o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, uzatvorenej medzi
žalovaným 1/ a žalovaným 2/ v časti týkajúcej sa prevodu poplatkov a včasti týkajúcej sa prevodu úrokov

uviedol, že z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 21.06.2017 je zrejmé, že žalovaný 1/ postúpil
svoju pohľadávku voči žalobcovi na žalovaného 2/. Vzhľadom k tomu, že uzatvorená zmluva medzi
žalobcom a žalovaným 1/ je podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročná a bez
poplatkov, má žalobca za to, že má povinnosť uhradiť v prospech žalovaného 1/, resp. žalovaného 2/
iba dlžnú istinu podľa Zmluvy a to bez poplatkov a bez úrokov, teda iba sumu poskytnutých finančných

prostriedkov tvoriacich predmet spotrebiteľského úveru podľa zmluvy, teda iba sumu 3.200,- Eur.
Žalobca s ohľadom na vyššie uvedené sa domnieva, že žalovaný 1/, resp. žalovaný 2/ má právny nárok
voči žalobcovi len na úhradu čiastky rovnajúcej sa samotnej istine podľa Zmluvy. Žalobca má za to,
že vzhľadom k tomu, že predmetná úverová zmluva trpí právnymi vadami majúcimi za následok jej
bezúročnosť a bezpoplatkovosť, tak zmluva o postúpení pohľadávky v časti, kde žalovaný 1/ previedol
na žalovaného 2/, viac práv než sám má, je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39

Občianskeho zákonníka. Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa
ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na

uplatnenie tohto práva. Žalobca v tejto časti apeluje na jednu zo základných a najznámejších právnych
zásad podľa ktorej, nikto nemôže na druhého previesť viac práv než sám má (nemo plus iuris transfere
potest, quam ipse habe"), inak povedané, nikto nemôže previesť niečo, čo mu samému nepatrí. To
znamená, že postupník ako nový veriteľ nemôže platne odvodzovať (derivatívne) svoje právne nároky
voči žalobcovi, nakoľko samotný žalovaný 1/ má voči žalobcovi právny nárok na úhradu dlžnej istiny a

teda nemohol na žalovaného 2/ previesť viac práv, než sám skutočne mal. V kontexte vyššie uvedeného
má žalobca za to, že od okamihu keď postupník. t.j. žalovaný 2/ nahradil žalovaného 1/ vo vzťahu medzi
žalovaným 1/ a žalobcom, nemôže voči žalobcovi mať viac práv, ako ten, na koho miesto nastúpil.
Žalobca považuje za dôležité uviesť, že listom zo dňa 10.07.2018 vyzval žalovaného 2/, aby žalovaný
2/ zaslal amortizačnú tabuľku, resp. o aktuálny prehľad všetkých zrealizovaných splátok úveru zo strany

žalobcu, avšak žalovaný 2/ na výzvu nereagoval a do dnešného dňa požadované listinné dokumenty
nedoručil.

10. Žalobca ako dôkazy predložil súdu výzvu na zaslanie listinných dokumentov zo dňa 10.07.2018,
výpočet RPMN pre spotrebiteľský úver z 27.08.2018 z webovej stránky ekonomika.sme.sk, 28x poštový

poukaz o úhrade splátok úveru, zmluvu o hotovostnom úvere a revolvingovom úvere č. 4408008637
zo dňa 04.08.2014.

11. Žalovaný 1/ sa vyjadril k žalobe svojim podaním zo dňa 14.01.2019, v ktorom uviedol pokiaľ ide o
dodržaniezákonnýchnáležitostípodľa§9ods.2písm.k)(vzneníplatnomaúčinnomkudňuuzatvorenia

úverovej zmluvy) zákona č. 129/2010 Z. z., žalovaný zastáva názor, že predmetná náležitosť je v
úverovej zmluve č. 4408008637 uvedená v súlade so zákonným ustanovením. Informácie o splátkach
sú upravené v časti textu zmluvy označeného „Úver“, kde sú obsiahnuté presné údaje o výške mesačnej
splátky -106,10 eur pod bodom 35., o počte splátok - 48 pod bodom 36., o termíne konečnej splatnosti -
48 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci pod bodom 43. a tiež o termínoch

splatnosti splátok, kde je uvedené: Prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru.
Pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia
úveru je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej
a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom
nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka. Názor žalovaného na splnení uvedenej

zákonnej náležitosti je plne v súlade aj s rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci
C-42/15, ktorý vo svojom závere konštatoval nasledovné: „ Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48
sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48

sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimisplátkaminemusívoformeamortizačnejtabuľkyspresňovať,akáčasťkaždejsplátkybude
započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia
tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“ Konkrétne vjednotlivých bodoch uvedeného rozsudku sa uvádza nasledovné: V zmysle bodu 52 Rozsudku Súdneho
dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15: „...článok 10 ods. 2 písm. h) tejto smernice stanovuje, že
zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v

ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia.“ V zmysle bodu 53 Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci
C-42/15: „...iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania
zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky.“ V zmysle bodu 54 Rozsudku Súdneho dvora
EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15: „...smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy

o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.“ V zmysle bodu 55 Rozsudku Súdneho dvora EÚ
zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15: „...pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48,
členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto
smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti...“ V zmysle
bodu 56 Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15: „...článok 10 ods. 2 smernice
2008/48 obsahuje takúto harmonizáciu, pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom

zmluvy o úvere.“ V zmysle bodu 57 Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15:
„...v zmysle článku 10 ods. 2 písm. u) tejto smernice zmluva o úvere musí zrozumiteľne a stručne
uvádzať prípadné iné zmluvné ustanovenia a podmienky....“ V zmysle bodu 58 Rozsudku Súdneho
dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15: „Uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak,
že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do

zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice.“ V zmysle
ustanovenia článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES: „Keďže táto smernica obsahuje harmonizované
ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,
ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“ Vyššie citované body Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo
dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 taktiež znamenajú, že vzhľadom na skutočnosť, že smernica 2008/48/

ESobsahujeúplnúharmonizáciupokiaľideonáležitostispotrebiteľskejzmluvyoúvereuvedenévčlánku
10 ods. 2, členské štáty nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej úprave vyžadovať náležitosti nad
rámec náležitostí uvedených v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES. Náležitosť podľa ustanovenia §
9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je v úverovej zmluve uvedená
výlučne v súlade so znením zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase

uzatvorenia úverovej zmluvy a v súlade so znením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá stotožňuje pojem výšku, počet a frekvenciu splátok s
pojmom výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Čo je potvrdené aj v zmysle
vyššie uvedeného Rozsudku. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukazuje aj na novú legislatívnu
úpravu, ktorú uvádza vo svojom Uznesení zo dňa 22.02.2018 aj Najvyšší súd SR v konaní vedenom

pod sp.zn. 3Cdo/146/2017, v ktorom sa súd vyjadril k náležitosti rozkladu splátok nasledovne: „Nie je
potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna
vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z.
nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda
rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9

ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie
len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Od 1. mája 2018 sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením
odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť
už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom.“

12.Žalovaný1/ďalejuviedolkotázkedobytrvaniazmluvyakonečnejsplatnosti,žecieľomustanovenia§
9ods.2písm.f)zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochbolo,abymalspotrebiteľinformáciu,
aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru.
Aj keď Zmluva neuvádza presný číselný dátum ukončenia zmluvy, veriteľ použil objektívne zistiteľné

kritéria, podľa ktorých spotrebiteľ musí vedieť, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukazuje aj na
novú legislatívnu úpravu, ktorú reflektuje v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 15.01.2018 aj Okresný
súd Rimavská Sobota v konaní sp. zn. 10Csp/90/2017 v znení: „Okrem toho do pozornosti súd dáva,
že už aj právna úprava SR reflektuje na nový vývoj rozhodovacej praxe (s odkazom na vyššie citovaný

rozsudok súdneho dvora), keď zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 od 01.05.2018 v rámci jej novely
vykonanej zákonom č. 279/2017 Z. z. upravuje, že v § 9 ods. 2 písm. d) sa vypúšťajú slová "a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ a v § 9 ods. 2 písm. i) sa slová "a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov" nahrádzajú slovami "frekvenciu splátok a". Nakoľko teda zmluva obsahujevšetky náležitosti, nie je možné určiť, že je bez poplatkov a úrokov, preto súd žalobu zamietol.“ Zákon
č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu 01.05.2018 zmenil znenie ustanovenia § 9 ods. 2
písm. d) tak, že povinnou náležitosťou je už len uvádzanie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

ktorá je nepochybne v úverovej zmluve dodržaná. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na rozsudok
Okresného súdu Brezno zo dňa 19.09.2017 sp. zn. 4C/40/2014 v odôvodnení ktorého sa súd taktiež
vysporiadaval s otázkou dodržania dátumu konečnej splatnosti v úverovej zmluve nasledovne: „Súd
preverením úverovej zmluvy o úvere č. 39110377215000 zo dňa 11.11.2009 zistil, že žalovaný neporušil
ustanovenie § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. Z predmetnej úverovej zmluvy, a to konkrétne

z bodov 43, 48 a 52 je možné veľmi jednoducho vyvodiť lehotu splatnosti prvej splátky poskytnutého
úveru, nasledujúcich splátok, ako aj lehotu konečnej splatnosti úveru. V súlade s ustanovením § 1
vyhlášky č. 620/2007 Z. z., ktorou sa vykonávajú ustanovenia § 3 ods. 9 zákona č. 258/2001 Z.
z., možno považovať uvedenú formu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru za postačujúcu pre
účely § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z., keď ani samotné zákonné ustanovenie výslovne
neustanovuje formu, ako má byť termín konečnej splatnosti úveru stanovený. K tvrdenej skutočnosti

týkajúcej sa neuvedenia termínu konečnej splatnosti úveru súd považuje za potrebné uviesť, že v
uzavretejzmluvejesplatnosťdostatočnejasneuvedenáajedostatočneurčiteľná.“Rovnakýnázorzaujal
aj Okresný súd Lučenec v rozsudku zo dňa 16.10.2017, sp. zn. 13Csp/132/2017, kde v 25. uviedol,
že: „K otázke vyjadrenia konečnej splatnosti pôžičky (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.)
vyjadrenej v zmluve v bode 42, ktoré sú vysvetlené ako „Prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu

poskytnutia úver. Pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo
dňa poskytnutia úveru je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom mesiaci. Dátum
splatnosti druhej a nasledujúcej splátky je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci počítajúc kalendárny
mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka. Vzhľadom na to, že úver bol
poskytnutýnadobu60mesiacovjeľahkozistiteľné,atoajpriemernýmspotrebiteľom,žedátumkonečnej

splatnosti úveru je 15.10.2018. Uvedené vyplýva aj zo splátkového kalendára predloženého žalobkyňou
(č.l.13).Taktouvedenýtermínkonečnejsplatnostijemožnébezakýchkoľvekďalšíchťažkostíaprekážok
zistiť čo súd dáva do pozornosti aj v súvislosti s rozhodnutím Európskeho súdu pod č. C-42/15 vo
veci Home Credit c/a A.. Uvedenie konečného termínu splatnosti súd preto považoval za zákonné
nevyvolávajúce dôvod bezodplatnosti a bezúročnosti pôžičky.“

13. Žalovaný 1/ k otázke správneho určenia RPMN uviedol, výška RPMN je v úverovej zmluve uvedená
korektne spolu s predpokladmi pre jej výpočet, ktoré sú uvedené priamo v úverovej zmluve. Zákon č.
129/2010 Z.z. v prílohe upravuje výpočet RPMN nasledovne:

X je ročná percentuálna miera nákladov, m je číslo posledného čerpania, k je číslo čerpania, preto 1 ?
k ? m, Ck je výška čerpania k, tk je interval vyjadrený v rokoch a zlomkoch roka medzi dátumom prvého
čerpania a dátumom každého nasledujúceho čerpania, preto t1 = 0, m' je číslo poslednej splátky alebo
platby poplatkov, l je číslo splátky alebo platby poplatkov, Dl je výška splátky alebo platby poplatkov,

Sl je interval vyjadrený v rokoch a zlomkoch roka medzi dátumom prvého čerpania a dátumom každej
splátky alebo platby poplatkov. Z popisuje jednotlivých položiek vzorca je zrejmé, že pri výpočte RPMN
zohráva dôležitú úlohu aj presný dátum, kedy došlo k prvému čerpaniu finančných prostriedkov. Na
základe žalovanej úverovej zmluvy bol klientovi poskytnutý bezúčelový úver vyplatený na bežný účet
žalobcu, pričom všetky predpoklady, ktoré sa pri výpočte RPMN zohľadnili a dosadili do vzorca sú presne

špecifikované v úverovej zmluve.

14.Žalovaný1/vosvojomvyjadrenítvrdil,žerevolvingovýúverzožalovanejúverovejzmluvynebolnikdy
čerpaný, žalovaný 1/ preto spochybňuje žalobcov naliehavý právny záujem na určení jej bezúročnosti a
bezpoplatkovosti. Existenciu naliehavého právneho záujmu musí v konaní preukazovať žalobca, pričom

naliehavý právny záujem musí existovať a byť preukázaný nielen v čase začatia konania, ale aj v čase,
keďbolrozsudokvyhlásený.Nedostatoknaliehavéhoprávnehozáujmujedôvodomkzamietnutiužaloby
bez toho, aby sa súd zaoberal vecou v jej merite. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať,
aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem,
naliehavýprávnyzáujemniejepotrebnépreukazovať,akvyplývazosobitnéhopredpisu.Podľarozsudku

NSSRsp.zn.3Cdo112/2004určovaciažalobaniejespravidlaopodstatnenánajmävtedy,akvyriešenie
určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva,
alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie
je) právny vzťah alebo právo. V prípade možnosti žalovať priamo na splnenie povinnosti treba pretovždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť
nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych žalôb. Čo má žalovaný za preukázané
aj v tomto spore, nakoľko žaloba o určenie neplatnosti nepredstavuje žiadne vyriešenie spornosti

zmluvného vzťahu, ktorý bol takmer pred štyrmi rokmi ukončený. Z uvedených dôvodov žalovaný 1/
nepovažoval žalobu za dôvodnú, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a navrhol, aby súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

15.Žalobcavreplikezodňa21.03.2019doplnilsvojuargumentáciusohľadomnavyjadreniežalovaného

1/ tak, že v súvislosti so splnením zákonnej obligatórnej požiadavky uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom
úvere termín konečnej splatnosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/) zákona č. 129/2010 Z. z. je toho názoru,
že pojem termín z jazykového hľadiska predstavuje presne určený časový okamih, kedy nastane
určitá skutočnosť. Pokiaľ zákon používa pojem „termín“, znamená to, že zákonodarca mal na mysli
presne určený alebo určiteľný čas. Zákonnej požiadavke na uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru
najlepšie zodpovedá jeho vymedzenie presným dátumom, t.j. uvedením dňa, mesiaca a roku konečnej

splatnosti úveru. Tento termín musí byť jasne a presne vymedzený na jednom miestne v zmluve - v
jednom jej ustanovení, čo v posudzovanej zmluve splnené nebolo. V danom prípade je potrebné mať
na zreteli tú skutočnosť, že predovšetkým ide o kogentnú právnu normu, od ktorej sa prosto nemožno
v žiadnom prípade odchýliť. Pokiaľ zákon vyžaduje uvedenie termínu, nie je možné za dodržanie
považovať uvedenie doby, resp. časového úseku, navyše s neurčitou dĺžkou. K zákonnej obligatórnej

požiadavke uvádzať tzv. rozpis splátok (§ 9 ods. 2 písm. l/) zákona č. 129/2010 Z. z. žalobca uviedol,
že danom prípade neobstojí ani poukázanie na rozsudok Súdneho dvora EÚ, sp. zn. C-42/15, či na
uznesenie NS SR, sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018. Žalobca dôvodí predovšetkým tým,
že ani Súdny dvor EÚ, vo veci C-42/15, nemohol svojim rozhodnutím, bez predchádzajúcej zmeny
kogentnej zákonnej národnej právnej úpravy (§ 11 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch v

spojení s § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 54 ods.
2 Obč. zák. v nadväznosti na § 52 ods. 2 prvá a druhá veta Obč. zák. v spojení s čl. 1 Ústavy
SR) založiť prípustnosť výkladu „contra legem“, lebo výklad „contra legem“ je v rozpore s princípom
právneho štátu, a ten je inkorporovaný v čl. 1 Ústavy SR ako právneho predpisu najvyššej právnej
sily, keďže súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a princípu právneho štátu, je aby každého

právna vec bola rozhodovaná podľa platnej a účinnej právnej úpravy, pričom § 11 zákona č. 129/2010
o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských
úveroch obsahujú jasný kogentný príkaz, že ak je zmluva o spotrebiteľskom úvere v rozpore s § 9 ods.
2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, tak podľa § 11 zákona č. 129/2010
o spotrebiteľských úveroch, je takýto úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere bez poplatkov a bez

úrokov. Unijné (európske) právo a judikatúra a doktrína Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k nepriamemu
účinku smerníc kladie (kreuje) tieto unijné medze (limity/obmedzenia) a to: (i) objektové medze, (ii)
referenčné medze, (iii) časov medze, (iv) medze v dostupnosti vnútroštátnych výkladových metód a
(v) ostatné medze. Medzi medze dostupnosti vnútroštátnych výkladových metód patrí aj zákaz výkladu
contra legem, ktorý je v právnom poriadku Slovenskej republiky inkorporovaný v čl. 1 Ústavy SR ako

aj zásada výkladu v prospech spotrebiteľa ak je obsah zmlúv nejasný inkorporovaná v § 54 ods.
2 Obč. zák. Ostatné medze povinnosti vykladať vnútroštátne (národné) právo v súladu s nenáležite
transponovanými smernicami vyplývajú z ustálenej a opakovane formulovanej doktríny ESD, podľa
ktorej je táto povinnosť „obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, predovšetkým zásadou právnej
istoty a zásadou zákazu spätnej účinnosti, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho

práva contra legem“ (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Adeneler C-212/04, či rozsudok
Súdneho dvora vo veci Mono Car Styling, C-12/08). Niet absolútne žiadnych pochybností o tom, že
slovenský zákon išiel nad rámec Smernice a celkom jednoznačne v čase uzatvorenia predmetnej
úverovej Zmluvy požadoval vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov.
Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje Smernica, je zrejmé, že by použil takú

istú terminológiu ako používa Smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky" pridal slová "istiny, úrokov a iných poplatkov". K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie
vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov,
inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Na základe vyššie

uvedeného súd nesprávne aplikoval na predmetnú vec rozsudok Súdneho dvora vo veci C42/15 zo dňa
09.11.2016. Na margo vyššie uvedeného nemožno opomenúť skutočnosť, že slovenský zákonodarca
vykonal legislatívnu zmenu novelou zákona č. 129/2010 Z. z., účinnou odo dňa 01.05.2018, ktorou
slovenský zákonodarca zosúladil znenie kogentného vnútroštátneho stanovenia so znením Smerniceč. 2008/48/ES, v dôsledku čoho už nemožno hovoriť o nesúlade vnútroštátneho právneho predpisu
so znením Smernice. Keďže nepriamy účinok smernice nie je absolútny a teda vnútroštátne kogentné
ustanovenienemožnoprelomiťzmenímSmerniceasamovoľnezačaťuplatňovaťustanoveniaSmernice,

na to aby bolo možné aplikovať v tejto znenie Smernice, bolo povinnosťou Slovenskej republiky vykonať
všetky potrebné kroky k zániku platnosti, resp. takéhoto právneho predpisu, čo v konečnom dôsledku
slovenský zákonodarca aj vykonal a to novelou, účinnou až od 01.05.2018. V právnom štáte totiž nie je
možné neakceptovať požiadavku obligatórnu náležitosť zákona, ktorou v tomto prípade je rozčlenenie
splátok, ak zákonodarca túto požiadavku expressis verbis v čase svojej platnosti a účinnosti ku dňu

uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy explicitne požadoval. Žalobca tiež uviedol, že neakceptuje
právny záver vyslovený Najvyšším súdom SR vyslovený v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017 z dôvodu,
že sa NS SR v odôvodnení predmetného uznesenia dostatočným spôsobom nevysporiadal s otázkou
(ne)možnosti euro-konformného výkladu, a neposkytol odpoveď na základe akých právnych skutočností
vlastne použil euro-konformný výklad a prečo podľa jeho právneho názoru nie je tento výklad výkladom
contra legem, keď použitiu euro-konformného výkladu v horizontálnom vzťahu bráni samotná judikatúra

Súdneho dvora ES.

16. Žalovaný 1/ reagoval na repliku žalobcu svojim vyjadrením zo dňa 22.10.2020 kde uviedol,
že vyhotovenie zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov je svojím obsahom úplnou

transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica") do slovenského
právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy mal byť slovenský úverový trh zosúladený v rámci
vnútorného trhu Spoločenstva, čo malo prispieť k posilneniu dôvery a právnej istoty spotrebiteľov a
poskytovateľov spotrebiteľských úverov najmä pri cezhraničných transakciách. Zákon č. 129/2010 Z. z.

nahradil zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, ktorý už
nedokázal reagovať na dynamický vývoj úverových produktov ponúkaných spotrebiteľom v posledných
rokoch. Práve z dôvodu nesprávnej aplikácie a výkladu ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. v súdnych
procesoch, došlo postupne k niekoľkým novelizáciám, na ktoré poukazoval žalovaný 1/ už vo svojom

vyjadrení k žalobe. Judikatúra súdov opakovane potvrdila nevyhnutnosť aplikácie euro-konformného
výkladu, preto žalovaný 1/ zotrváva na svojom doterajšom názore, že zákon č. 129/2010 Z. z. ma byť v
aktuálnom znení aplikovaný na všetky úverové zmluvy, aj tie, ktoré mali byť uzatvorené pred účinnosťou
jednotlivých noviel. Žalovaní poukazuje na uznesenie Krajský súdu v Košiciach zo dňa 25.06.2019
vedenom pod sp.zn. 6Co/172/2018, kde súd uvádza nasledovné: Eurokonformným výkladom ust. §

9 ods. 2 písm. k) zákona 129/2010 Z. z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný,
dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona 129/2010 Z. z. nemožno od
dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok
po častiach samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky. Pokiaľ ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona
129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“,

je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje,
čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu 129/2010 Z. z. v žiadnom prípade nevyplýva, že
by zámerom zákonodarcu bolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú
v smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý
zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu zohľadňujúceho aj účel

zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona 129/2010 Z. z.
neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h) smernice (viď
bližšie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018). Žalovaný
1/ dal súčasne do pozornosti súdu aj obdobný názor Okresného súdu Galanta v rozsudku zo dňa
05.11.2019 v konaní vedenom pod sp.zn. 17Csp/262/2017. Žalovaný 1/ v súvislosti so spochybňovanou

náležitosťou rozkladu splátok poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 5.9.2019 vo veci
C-331/18, v ktorej súd odpovedal na položenú prejudiciálnu otázku Krajského súdu v Prešove ohľadne
rozpisu každej splátky na istinu, úroky a poplatky nasledovne: Článok 10 ods. 2 písm. h) až j) smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice sa má vykladať

v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo
veci samej, podľa ktorej musí zmluva o úvere špecifikovať rozpis každej splátky určenej, podľa prípadu,
na amortizáciu istiny, splatenie úrokov a ostatných nákladov. Článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1
smernice 2008/48, ako boli vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia (C-42/15,EU:C:2016:842), sa majú uplatniť na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená
pred vyhlásením tohto rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom
dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku. Vzhľadom na uvedené odpovede Súdneho

dvora EÚ je nespochybniteľným faktom, že napádaná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z. je v úverovej zmluve uvedená správne a v súlade so zákonným znením. Rovnaký právny
názor vyjadril v uznesení zo dňa 22.02.2018 Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2017,
ktorý konštatoval, že „eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.,
ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách

uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali
presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na
istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či
„termínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“,jezapoužitiaeurokonformnéhovýkladumožnodospieť
k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.“ a ďalej aj „...je potrebné mať
na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie

nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok,
to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na plátku istiny a aká jej časť spláca
bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení
zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška
ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby... Potrebné informácie o vnútornej

skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby
trvania zmluvy vo forme amortizačnej tabuľky“.

17. Žalovaný 2/ sa na výzvu súdu k žalobe nevyjadril. Reagoval až dňa 12.08.2021, kedy k veci uviedol,
že vznáša námietku nedostatku svojej pasívnej legitimácie v tomto konaní, nakoľko podaním zo dňa

10.08.2021 v súlade s príslušnými stanoveniami zmluvy o postúpení pohľadávok z 14.06.2017 čiastočne
odstúpil od zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14.06.2017 - a to v rozsahu postúpenia pohľadávky
zo zmluvy o úvere č. 4408008637 z 04.08.2014, pričom na preukázanie svojich tvrdení pripojil čiastočné
odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14.06.2017 a podací hárok.

18. Súd vo veci na vykonal dokazovanie oboznámením so žalobou, vyjadreniami strán, predloženými
listinnými dôkazmi, ako aj ostatným obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový a právny stav.

19. Žalovaný 1/ ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzavreli dňa 04.08.2014 zmluvu o hotovostnom
úvere a zmluvu o revolvingovom úvere č. 4408005637, na základe ktorej žalovaný 1/ poskytol žalobcovi

bezúčelový úver vo výške 3 200,- Eur s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 24,42%, RPMN
vo výške 27,7% a priemernou hodnotou RPMN vo výške 18,90%. Žalobca sa zaviazala splácať
uvedený úver s príslušenstvom v mesačných splátkach vo výške 106,10 Eur po dobu 48 mesiacov (48
mesačných splátok), pričom celková čiastka splatná spotrebiteľom bola uvedená vo výške 5 092,80 Eur.
Touto istou zmluvou sa žalovaný 1/ zaviazal poskytnúť žalobcovi revolvingový úver vo výške kreditného

limitu 500,00 Eur s ročnou úrokovou sadzbou 26,28%, RPMN 43,40% a priemernou hodnotou RPMN
26,48%, tento úver však žalobcom čerpaný nebol.

20. Podľa § 137 písm. c) a d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“),
žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavýprávnyzáujem;naliehavýprávnyzáujemniejepotrebnépreukazovať,akvyplývazosobitného
predpisu (písm. c)), určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu (písm.d)).

21. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

22. Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi obchodníkom a spotrebiteľom vyplývajúci zo
spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

23. Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“) (v znení účinnom od 01.01.2018), spotrebiteľ sa môže
pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.24. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je
právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

25. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

26. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), zmluvou o úvere

sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do
určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

27. Podľa § 502 ods. 1 OBZ, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich
úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na
základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za

úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

28. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3 a 4 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu

formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (1). Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj
všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak
je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné (2). Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti (3). Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (4).

29. Podľa § 1 ods. 2 ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), spotrebiteľským úverom na
účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom

úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v
hotovosti.

30. Podľa § 2 písm. d) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), na účely tohto

zákona sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

31. Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná

strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré
je dostupné spotrebiteľovi.

32.Podľa § 9 ods. 2 písm. a)ažk),r)ay)ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať

tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa,
ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a
identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o
spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta

právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu
osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania
a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo
službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky
upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere
vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar
alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbuspotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú
sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia,
v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob

vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského
úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského
úveru,j)ročnúpercentuálnumierunákladovacelkovúčiastku,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, y)
priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver

pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

33. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) až e) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere
nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania,
ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1

alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.

34. Žalobca sa svojou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, aby súd určil, že zmluva o hotovostnom
úvere a zmluva o revolvingovom úvere č. 4408008637 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným 1/ dňa

04.08.2014 je bezúročná a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o žalobu v podanú v zmysle
ustanovenia § 137 písm. c) CSP, súd skúmal, či žalobca má na rozhodnutí naliehavý právny záujem,
resp. či naliehavý právny záujem vyplýva z osobitného predpisu a preto nie je potrebné ho preukazovať.
V predmetnom spore je týmto osobitným zákonom ZoSÚ, ktorý vo svojom ustanovení § 11 ods. 4
ustanovuje, že spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Nie
je preto potrebné naliehavý právny záujem pri podaní žaloby osobitne preukazovať, keďže ten vyplýva z
osobitného predpisu, čo podtrhuje aj poznámka pod čiarou 18ba k ust. § 11 ods. 4 ZoSÚ, ktorá odkazuje
na ust. § 137 ods. c) a d) CSP.

35. Právny vzťah medzi stranami sporu založený predmetnou zmluvou o úvere je právnym vzťahom
založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ a zákona č. 129/2010 Z. z.), keďže žalovaný
1/ pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania žalovaného 1/ a

žalobca vystupoval ako spotrebiteľ, pretože mu bol poskytnutý úver za iným účelom ako za účelom
výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. V zmysle zásady lex specialis derogat legi generali
má potom špeciálna právna úprava, ktorou je zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
ako i ustanovenie § 52 a nasl. OZ, prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je Obchodný
zákonník, a je preto nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy posudzovať podľa

ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

36. Súd zmluvu o hotovostnom úvere podrobil kontrole, či obsahuje náležitosti, ktoré sú vyžadované
ustanoveniami ZoSÚ s osobitným dôrazom na náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), j) a k), ktoré namietal
žalobca. Zo zmluvy o hotovostnom úvere zo dňa 04.08.2014 mal súd preukázané, že predmetná zmluva

obsahuje určenie druhu úveru (bezúčelový úver), správne označenie veriteľa, meno, priezvisko a adresu
trvalého pobytu spotrebiteľa, celkovú výšku úveru a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru (3 200,00
Eur), celkovú výšku mesačnej splátky (106,10 Eur), počet splátok (48), ročnú úrokovú sadzbu (24,42%),
RPMN (27,7%), priemernú hodnotu RPMN (18,90%), termíny splatnosti plátok (prvá splátka je splatnápo mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru
neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto
kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom

mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka),
celkovú čiastka splatenú spotrebiteľom (5 092,80 Eur, čo zodpovedá počtu splátok 48 x 106,10 Eur, t.j.
výške mesačnej splátky), spôsob úhrady splátok (poštovou poukážkou), lehotu splatnosti (48 mesiacov
po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci). Takto uvedené obligatórne náležitosti
spotrebiteľského úveru súd považuje za jasné, zrozumiteľné a dostatočné na to, aby si spotrebiteľ urobil

správny úsudok o úverových podmienkach.

37. Žalobca vo svojej žalobe v prvom rade namietol, že zmluva o hotovostnom úvere je bez poplatkov
a je bezúročná podľa ZoSÚ z dôvodu, že v zmluve nie je v rozpore s § 9 ods. 2 písm. k) stanovená
(identifikovaná/určená) konkrétna výška (suma/čiastka) istiny a ani konkrétna výška (suma/čiastka)
úroku platených žalobcom pre žalovaného podľa zmluvy, keďže v zmluve je uvedená iba mesačná

anuitná splátka vo výške 106,10 Eur, z čoho žalobcovi nie je zrejmé, koľko (aká konkrétna čiastka)
z mesačnej anuitnej splátky pripadá na istinu a koľko na úroky. Súd sa v tomto ohľade stotožňuje
s právnym názorom vyplývajúcim z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018, sp. zn. 3
Cdo 146/2017, ktorý uviedol, že „podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. (účinného do
30.04.2018) nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho,

aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie hovorí o
výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať
tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j.
istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje
istinu, úroky a iné poplatky.“ Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ

na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy vo forme amortizačnej
tabuľky. Dá sa len súhlasiť s názorom Najvyššieho súdu, že eurokonformným výkladom predmetného
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok
a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru,
že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Súd tiež podotýka, že význam celého
ustanovenia § 9 ods. 2 v spojitosti s § 11 ods. 1 ZoSÚ spočíva v tom, že zmluva sa bude považovať
za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ zmluva neobsahuje takú právne významnú okolnosť,
ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Tým, že je

v zmluve o úvere uvedený termín splatnosti celkovej výšky mesačnej splátky a nie termín splatnosti
istiny a osobitne aj termín splatnosti úrokov (ktoré sú splatné v rovnaký čas), spotrebiteľ sa nedostáva
do situácie, ktorá by zhoršila jeho právne postavenie a obmedzila jeho schopnosť posúdiť rozsah jeho
záväzku. K argumentu žalovaného týkajúceho sa systematického a historického výkladu ust. § 9 ods.
2 písm. k) súd uvádza, že novelizáciou predmetného ustanovenia účinnou od 01.05.2018 došlo iba k

spresneniu pôvodného ustanovenia z dôvodu odstránenia výkladových nejasností a neznamená to, že
pôvodné znenie tohto ustanovenia nie je možné vykladať eurokonformne, čo potvrdzuje aj predmetné
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.

38. Žalobca ďalej namietol, že zmluva o hotovostnom úvere je bez poplatkov a je bezúročná podľa ZoSÚ

zdôvodu,ževzmluveniejevrozpores§9ods.2písm.f)vspojenístanovenýtermínkonečnejsplatnosti
spotrebiteľského úveru, keďže v Zmluve nie je uvedený konkrétny termín konečnej splatnosti určený
dátumovo. V Zmluve je termín konečnej splatnosti vymedzený nezrozumiteľne, neurčito nasledovným
spôsobom: „48 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci.“ Súd uvádza, že
táto právna otázka bola vyriešená uznesením Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2021, sp. zn. 2Cdo

69/2020 (R 16/2022), v ktorom súd uviedol, „v zmluvách o spotrebiteľských úveroch uzatváraných podľa
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníúčinnomdo30.apríla2018niejepotrebnéuvádzaťpresný
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 písm.
f) zákona sú splnené, ak zmluva obsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a údaje, z ktorých možno určiť,

dokedy povinnosť platiť úver s príslušenstvom trvá.“ Najvyšší súd tiež poukázal na to, že z dôvodovej
správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo,
aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to,
aby zmluva o úvere upravovala okrem dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aj termín konečnejsplatnosti spotrebiteľského úveru dokonca v podobe konkrétneho dátumu. Podľa názoru dovolacieho
súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, tak ustanovenie § 9 ods.
2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok

10 ods. 2 písm. c) Smernice. Súd tiež poukazuje na to, že ZoSÚ jednoznačne nevymedzuje, akým
spôsobom má byť konečná splatnosť spotrebiteľského úveru v zmluve uvedená. Základnou všeobecnou
požiadavkou však je, aby bola v zmluve táto náležitosť uvedená jasne a zrozumiteľne tak, aby spotrebiteľ
poznal deň poslednej splátky úveru. Účel tohto ustanovenia je naplnený vtedy, ak uvedenie termínu
končenej splatnosti v zmluve umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum

poslednej splátky. Obdobný názor vyslovil SD EÚ vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia c/a K.
A. keď uviedol, že čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je
nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok.

39. Žalobca tiež poukázal na to, že zmluva o hotovostnom úvere je bez poplatkov a je bezúročná podľa
ZoSÚ z dôvodu, že v zmluve je v rozpore s § 9 ods. 2 písm. nesprávne stanovená RPMN (ročná
percentuálna miera nákladov), vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Žalobca oprel svoje tvrdenie o výpočet RPMN z verejne dostupných zdrojov z
ktorého je podľa žalobcu zrejmé, že po správnosti je výška RPMN 28,07% a nie 27,7% ako je uvedená

v zmluve. Svoje tvrdenie žalobca podložil výpočtom RPMN pre spotrebiteľský úver z 27.08.2018 z
webovej stránky ekonomika.sme.sk. Žalobca však neuviedol v čom považuje výpočet RPMN uvedený v
predmetnej zmluve za nesprávny, ani jeho nesprávnosť nepreukázal hodnoverným spôsobom, výpočet
RPMN, ktorý súdu predložil z webového portálu je možné považovať iba za informatívny a zároveň
nespôsobilý preukázať jednoznačne skutočnú hodnotu RPMN. Iné dôkazy žalobca súdu nepredložil ani

nenavrhol vykonať a preto súdu nezostáva iné ako konštatovať, že žalobca neuniesol v tomto smere
dôkaznébremenoanepreukázal,žebyvýpočetRPMN,naktorýpodľatvrdeniažalovaného1/bolvyužitý
program aprobovaný Národnou bankou Slovenskej republiky, bol nesprávny.

40. Ďalšie argumenty žalobcu a žalovaných súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za

nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a pod.).

41. Súd na základe vyššie uvedenej právnej analýzy považoval spotrebiteľský úver poskytnutý
žalovaným 1/ žalobcovi za úver, ktorý spĺňa všetky predpoklady vyplývajúce zo zákona a zodpovedá

ustanoveniam § 9 ZoSÚ a nie je dôvod na to, aby bol tento úver považovaný za úver bezúročný a bez
poplatkov.

42. Súd sa pri rozhodovaní o určení, že zmluva o revolvingovom úvere je bezúročná a bez poplatkov,
zaoberal v prvom rade skutkovým tvrdením žalovaného, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 14.1.2019

uviedol, že revolvingový úver zo žalovanej úverovej zmluvy nebol zo strany žalobcu nikdy čerpaný.
Žalobca toto skutkové tvrdenie počas celého súdneho sporu nepoprel, preto súd považoval toto tvrdenie
žalovaného za nesporné v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenie
§ 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré uvádza, že dôsledkov porušenia zákonných
povinností spojených s poskytnutím spotrebiteľského úveru v podobe určenia, že úver sa považuje

za bezúročný a bez poplatkov sa môže spotrebiteľ domáhať iba v prípade, ak bol spotrebiteľský
úver skutočne poskytnutý. Tento právny záver vyplýva priamo z jazykového výkladu predmetného
zákonného ustanovenia, ktoré uvádza, že „poskytnutý spotrebiteľský úver“ sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak nastalo niektoré z porušení povinností uvedené v tomto ustanovení. Určenie, že úver
je bezúročný a bez poplatkov, v prípade, keď úverová zmluva bola síce podpísaná, ale samotný úver

nebol poskytnutý, je nadbytočné a predstavovalo by len abstraktnú kontrolu v spotrebiteľských veciach.
Súd preto žalobu v tejto časti zamietol.43. Žalobca sa tiež domáhal určenia, že zmluva o postúpení pohľadávok, uzatvorená medzi žalovaným
1/ a žalovaným 2/, v časti týkajúcej sa prevodu poplatkov a v časti týkajúcej sa prevodu úrokov, je v
zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. V tejto súvislosti sa súd rovnako zaoberal otázkou

preukázania naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu podľa § 137 písm. c) CSP. Všeobecným
predpokladom, aby súd žalobe vyhovel, je právny záujem žalobcu na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok
preňho po právnej stránke významný, čiže užitočný. Pri určovacích žalobách však samotná dôvodnosť
skutkových a právnych tvrdení žalobcu ešte neznamená, že prípadný vyhovujúci určovací rozsudok
bude mať pre žalobcu právny význam, teda či bude sporové súdne konanie užitočné alebo naopak

zbytočné. Je preto zrejmé, že ak chce byť žalobca v konaní úspešný musí tvrdiť a preukázať skutočnosti,
zktorýchvyplývaexistencianaliehavéhoprávnehozáujmu.Určovaciužalobumôžepodaťlenten,ktomá
naliehavý právny záujem na požadovanom určení proti žalovanému. Naliehavý právny záujem je daný
najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia
stalo jeho právne postavenie neistým. To znamená, že u žalobcu musí ísť buď o právny vzťah, či právo
existujúce, alebo o takú jeho procesnú, či hmotnoprávnu situáciu, ktorej by objektívne v už existujúcom

právnom vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený
konkrétnej ujme. Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je (určovacej
žaloby), sú po právnej stránke skutočnosti, či účastníci majú vecnú legitimáciu a či na požadovanom
určení majú naliehavý právny záujem. Vecnou legitimáciou v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo
právo je alebo nie je, má ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktorom sa v konaní jedná

alebo ktorého právnej sféry sa právny vzťah alebo právo týka. Naliehavý právny záujem na určenie je
daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo kde by sa bez tohto
určenia stalo jeho právne postavenie neistým; žaloba domáhajúca sa určenia spravidla nemôže byť
opodstatnená tam, kde sa dá žalovať na splnenie povinnosti. Okrem uvedeného platí, že právny záujem
žalobcu na požadovanom určení musí byť podľa zákona kvalifikovaný, a teda naliehavý. Naliehavosť

sa v tomto prípade chápe tak, že právny záujem musí mať dostatočnú intenzitu. Naopak, naliehavosť
nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Z doktríny preventívneho
charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý právny záujem absentuje, ak má žalobca možnosť
žalovať na splnenie povinnosti. Je tomu tak najmä v prípadoch, keď tvrdené právo už nie je v štádiu
neistoty alebo ohrozenia, ale keď už došlo k jeho porušeniu. Nepreukázanie existencie naliehavého

právnehozáujmuvčaserozhodovaniasúdubezďalšiehodokazovaniavovecisamejvediekzamietnutiu
určovacieho návrhu.

44. Súd v zmysle uvedeného dospel k záveru, že nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/. Samotné

určenie neplatnosti tohto právneho úkonu totiž nezlepší právne postavenie strán sporu a môže byť ako
predbežná otázka posúdené v prípadnom spore na plnenie, ktorý iniciuje jedna zo sporových strán.

45. Okrem toho súd považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka postúpenia pohľadávky v prípade úveru,
ktorýsapovažujezabezúročnýabezpoplatkov,bolavyriešenávrozhodovacejpraxinajvyššíchsúdnych

autorít, konkrétne uznesením Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2019, sp. zn. 2Cdo 125/2018 (R 72/2019),
právo spotrebiteľa domáhať sa na súde určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru
zostáva zachované aj voči tomu, na koho dodávateľ postúpil svoju pohľadávku. Najvyšší súd SR v tomto
prípade zdôraznil, že ak sa postupuje pohľadávka, s postúpenou pohľadávkou dochádza bez ďalšieho
aj k prevodu ďalších práv spojených s pohľadávkou, ktoré sú na prevádzanej pohľadávke závisle (§

524 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Tú časť žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhajú určenia, že zmluva
je bezúročná a bez poplatkov, treba považovať za právo, ktoré je s postúpenou pohľadávkou spojené.
Dovolací súd opakuje, že pokiaľ by tomu tak nebolo a nebolo by dlžníkom priznané právo domáhať
sa žalobou voči postupníkovi určenia, že zmluva o pôžičke uzatvorená medzi postupcom a dlžníkmi je
bezúročná a bez poplatkov, došlo by k výraznému zhoršeniu práva dlžníkov. Z uvedeného právneho

názoru vyplýva, že k platnému postúpeniu pohľadávky môže prísť aj v prípade, ak má byť spotrebiteľský
úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov a spotrebiteľ je oprávnený uplatniť si svoje nároky
voči postupníkovi. Návrh žalobcu o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi
žalovaným 1 a žalovaným 2/ z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, je preto nedôvodný.

46. Súd z uvedených dôvodov žalobu v časti určenia, že zmluva o postúpení pohľadávok, uzatvorená
medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, v časti týkajúcej sa prevodu poplatkov a v časti týkajúcej sa prevoduúrokov, je v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení zamietol.

47. Na záver súd tiež poukazuje na námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorú vzniesol
žalovaný 2/, ktorý zo dňa 10.08.2021 v súlade s príslušnými stanoveniami zmluvy o postúpení
pohľadávok z 14.06.2017 čiastočne odstúpil od zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14.06.2017 -
a to v rozsahu postúpenia pohľadávky zo zmluvy o úvere č. 4408008637 z 04.08.2014, pričom svoje
tvrdenie preukázal listinou označenou ako čiastočné odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávok zo

dňa 14.06.2017 a podacím hárkom. Súd má za to, že táto námietka žalovaného 2/ je dôvodná, keďže
žiadna zo strán nespochybnila predmetné čiastočné odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávok, ani
nebolo preukázané, že by sa viedlo konania o neplatnosť tohto odstúpenia od zmluvy a žalovaný 2/ v
čase vydania tohto rozhodnutia nie je veriteľom žalobcu.

48. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

49. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

50. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

51. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (2).

52. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd aplikoval ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaní boli v konaní v celom rozsahu úspešní, vzhľadom na to, že súd
zamietol žalobu v celom rozsahu, čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že súd priznal žalovaným voči

žalobcovi nárok na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100 % trov konania, o
čom súd rozhodol vo výroku II. tohto rozsudku. V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden
dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle §
262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). Rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 365 CSP).

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, žalobca môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok).