Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoCsp/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2518202165
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Horváthová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2518202165.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Dominika Horváthová a sudkýň:

JUDr. Eva Behranová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C.
D. E., F. X, zastúpená advokátskou kanceláriou: URBAN & PARTNERS s.r.o., so sídlom Bratislava,
Červeňova 15, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: 1. Home Credit Slovakia, a.s. so sídlom Piešťany,
Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, zastúpenému advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária
GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o. so sídlom Trenčín, 1. mája 173/11, IČO: 47 234 679, 2. EOS KSI
Slovensko, s.r.o. so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenému advokátskou
kanceláriou: Remedium Legal, s.r.o. so sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, o určenie, že

zmluva o hotovostnom úvere a zmluva o revolvingovom úvere je bezúročná a bez poplatkov, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 28.10.2024, č.k. PN-4Csp/36/2018-466, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1 a 2 p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd výrokom I. žalobu v celom rozsahu zamietol a výrokom
II. žalovaným 1 a 2 priznal nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. § 137 písm. c) a d), § 151 ods. 1 a § 290
veta prvá zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 497 a § 502 ods. 1
zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 11 ods. 1 písm. a) až e), ods. 4, § 1
ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 1 a 2 písm. a) až k), r), a y) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„ZoSÚ“), § 488 a § 489, § 52 ods. 1 až 4 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP.

3. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobkyňa sa domáhala určenia, že zmluva o hotovostnom
úvere a zmluva o revolvingovom úvere 4408008637 uzavretá medzi ním a žalovaným 1 dňa 04.08.2014
je bezúročná a bez poplatkov podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej žiadala
určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok medzi žalovaným 1 a žalovaným 2 v časti prevodu
poplatkov a úrokov a zaviazanie žalovaných na úhradu trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že úverová

zmluva neobsahuje správne obligatórne náležitosti podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ účinného v čase uzavretia
zmluvy, konkrétne absenciou alebo nesprávnym uvedením výšky istiny a úroku v splátkach, termínu
konečnej splatnosti, nesprávnou RPMN pri hotovostnom úvere a absenciou viacerých náležitostí pri
revolvingovom úvere (vrátane celkovej čiastky a mesačnej splátky). Namieta, že zmluva o hotovostnomúvere je bez poplatkov a bezúročná z dôvodu neidentifikovanej výšky istiny a úroku v mesačnej
splátke, neurčitého termínu konečnej splatnosti a nesprávnej RPMN. Zmluva o revolvingovom úvere
je rovnako bez poplatkov a bezúročná pre absenciu totožných náležitostí, celkovej čiastky a mesačnej

splátky. Žalobkyňa tvrdí, že pre absenciu členenia splátok na istinu, úroky a poplatky v zmysle §
9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ nastupuje sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, pričom poukazuje na
zmenu právnej úpravy od 01.05.2018, ktorá už členenie nevyžaduje, avšak táto zmena by nemala
pôsobiť retroaktívne. Žalobkyňa namieta neurčité vymedzenie termínu konečnej splatnosti v zmluve o
hotovostnom úvere a jeho úplnú absenciu pri revolvingovom úvere, čo považuje za rozpor s § 9 ods. 2

písm. f) ZoSÚ. Žalobkyňa spochybňuje správnosť uvedenej RPMN pri hotovostnom úvere na základe
vlastného výpočtu a pri revolvingovom úvere nemožnosť kontroly pre nedostatok údajov. Pre absenciu
celkovej čiastky pri revolvingovom úvere považuje aj túto časť zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov.
Žalobkyňa argumentuje, že keďže úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov, zmluva o postúpení
pohľadávok v časti prevodu úrokov a poplatkov je neplatná podľa § 39 OZ, pretože postupník nemôže
nadobudnúť viac práv, než mal postupca. Žalobkyňa predložil ako dôkazy rôzne listiny vrátane úverovej

zmluvy a výpočtu RPMN. Žalovaný 1 tvrdil, že zákonné náležitosti boli dodržané, odvolávajúc sa na
rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a neskoršiu judikatúru slovenských súdov, podľa ktorých
nie je potrebné uvádzať rozpis splátok na istinu, úrok a poplatky a postačuje uviesť objektívne zistiteľné
kritériá pre určenie konečnej splatnosti. Spochybnil naliehavý právny záujem žalobcu pri revolvingovom
úvere, ktorý nebol čerpaný. Žalobkyňa v replike trvala na svojich argumentoch o nesúlade zmluvy so

zákonom účinným v čase jej uzavretia a nesprávnej aplikácii judikatúry Súdneho dvora EÚ. Žalovaný 1
v ďalšom vyjadrení argumentoval, že zákon č. 129/2010 Z. z. bol transpozíciou smernice EÚ a poukázal
na judikatúru podporujúcu eurokonformný výklad, podľa ktorého nie je potrebné rozpisovať splátky.
Žalovaný 2 namietal nedostatok pasívnej legitimácie z dôvodu čiastočného odstúpenia od zmluvy o
postúpení pohľadávok.

4. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k skutkovým zisteniam,
že dňa 04.08.2014 bola uzavretá zmluva o hotovostnom úvere a zmluva o revolvingovom úvere
č. 4408005637 medzi žalovaným 1 ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, pričom žalobcovi bol
poskytnutý bezúčelový úver vo výške 3 200,- eur s ročnou úrokovou sadzbou 24,42%, RPMN 27,7% a

priemernou hodnotou RPMN 18,90%, s mesačnou splátkou 106,10 Eur na 48 mesiacov, celková splatná
čiastka bola 5 092,80 eur. Revolvingový úver s kreditným limitom 500,00 eur s ročnou úrokovou sadzbou
26,28%, RPMN 43,40% a priemernou hodnotou RPMN 26,48% nebol žalobcom čerpaný.

5. Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala vydania rozhodnutia, aby súd určil, že zmluva o hotovostnom

úvere a zmluva o revolvingovom úvere č. 4408008637 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným 1 dňa
04.08.2014 je bezúročná a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o žalobu v podanú v zmysle
ustanovenia § 137 písm. c) CSP, súd skúmal, či žalobkyňa má na rozhodnutí naliehavý právny záujem,
resp. či naliehavý právny záujem vyplýva z osobitného predpisu a preto nie je potrebné ho preukazovať.
V predmetnom spore je týmto osobitným zákonom ZoSÚ, ktorý vo svojom ustanovení § 11 ods. 4

ustanovuje, že spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Nie
je preto potrebné naliehavý právny záujem pri podaní žaloby osobitne preukazovať, keďže ten vyplýva
z osobitného predpisu, čo podtrhuje aj poznámka pod čiarou 18ba k ust. § 11 ods. 4 ZoSÚ, ktorá
odkazuje na ust. § 137 ods. c) a d) CSP. Právny vzťah medzi stranami sporu založený predmetnou

zmluvou o úvere je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať
ho nielen podľa príslušných ustanovení ObZ (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ a zákona č. 129/2010 Z. z.), keďže žalovaný
1 pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania žalovaného 1 a
žalobkyňa vystupovala ako spotrebiteľka, pretože jej bol poskytnutý úver za iným účelom ako za účelom

výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. V zmysle zásady lex specialis derogat legi generali
má potom špeciálna právna úprava, ktorou je zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
ako i ustanovenie § 52 a nasl. OZ, prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je ObZ, a je
preto nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy posudzovať podľa ustanovení OZ
a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd zmluvu o hotovostnom úvere podrobil

kontrole, či obsahuje náležitosti, ktoré sú vyžadované ustanoveniami ZoSÚ s osobitným dôrazom na
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), j) a k), ktoré namietala žalobkyňa. Zo zmluvy o hotovostnom
úvere zo dňa 04.08.2014 mal súd preukázané, že predmetná zmluva obsahuje určenie druhu úveru
(bezúčelový úver), správne označenie veriteľa, meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,celkovú výšku úveru a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru (3.200,00 Eur), celkovú výšku mesačnej
splátky (106,10 Eur), počet splátok (48), ročnú úrokovú sadzbu (24,42%), RPMN (27,7%), priemernú
hodnotu RPMN (18,90%), termíny splatnosti plátok (prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu

poskytnutia úveru. Pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru neobsahuje poradové
číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom mesiaci.
Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci, počínajúc
kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka), celkovú čiastka
splatenú spotrebiteľom (5 092,80 Eur, čo zodpovedá počtu splátok 48 x 106,10 Eur, t.j. výške mesačnej

splátky), spôsob úhrady splátok (poštovou poukážkou), lehotu splatnosti (48 mesiacov po poskytnutí
úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci). Takto uvedené obligatórne náležitosti spotrebiteľského
úveru súd považuje za jasné, zrozumiteľné a dostatočné na to, aby si spotrebiteľ urobil správny úsudok
o úverových podmienkach. Žalobkyňa vo svojej žalobe v prvom rade namietla, že zmluva o hotovostnom
úverejebezpoplatkovajebezúročnápodľaZoSÚzdôvodu,ževzmluveniejevrozpore s§9ods.2
písm. k) stanovená (identifikovaná/určená) konkrétna výška (suma/čiastka) istiny a ani konkrétna výška

(suma/čiastka) úroku platených žalobcom pre žalovaného podľa zmluvy, keďže v zmluve je uvedená
iba mesačná anuitná splátka vo výške 106,10 eur, z čoho žalobcovi nie je zrejmé, koľko (aká konkrétna
čiastka) z mesačnej anuitnej splátky pripadá na istinu a koľko na úroky. Súd sa v tomto ohľade stotožňuje
s právnym názorom vyplývajúcim z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018, sp. zn. 3
Cdo 146/2017, ktorý uviedol, že „podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. (účinného do

30.04.2018) nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho,
aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie hovorí o
výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať
tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j.
istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje

istinu, úroky a iné poplatky.“ Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ
na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy vo forme amortizačnej
tabuľky. Dá sa len súhlasiť s názorom Najvyššieho súdu, že eurokonformným výkladom predmetného
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu,

úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“
či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k
záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Súd tiež podotýka, že význam
celého ustanovenia § 9 ods. 2 v spojitosti s § 11 ods. 1 ZoSÚ spočíva v tom, že zmluva sa bude
považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ zmluva neobsahuje takú právne významnú

okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
Tým, že je v zmluve o úvere uvedený termín splatnosti celkovej výšky mesačnej splátky a nie termín
splatnosti istiny a osobitne aj termín splatnosti úrokov (ktoré sú splatné v rovnaký čas), spotrebiteľ sa
nedostáva do situácie, ktorá by zhoršila jeho právne postavenie a obmedzila jeho schopnosť posúdiť
rozsahjehozáväzku.Kargumentužalovanéhotýkajúcehosasystematickéhoahistorickéhovýkladuust.

§ 9 ods. 2 písm. k) súd uvádza, že novelizáciou predmetného ustanovenia účinnou od 01.05.2018 došlo
iba k spresneniu pôvodného ustanovenia z dôvodu odstránenia výkladových nejasností a neznamená
to, že pôvodné znenie tohto ustanovenia nie je možné vykladať eurokonformne, čo potvrdzuje aj
predmetnérozhodnutieNajvyššiehosúduSR.Žalobkyňaďalejnamietla,žezmluvaohotovostnomúvere
je bez poplatkov a je bezúročná podľa ZoSÚ z dôvodu, že v zmluve nie je v rozpore s § 9 ods. 2

písm. f) v spojení stanovený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keďže v Zmluve nie je
uvedený konkrétny termín konečnej splatnosti určený dátumovo. V Zmluve je termín konečnej splatnosti
vymedzený nezrozumiteľne, neurčito nasledovným spôsobom: „48 mesiacov po poskytnutí úveru a
to do 15. dňa v poslednom mesiaci.“ Súd uvádza, že táto právna otázka bola vyriešená uznesením
Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2021, sp. zn. 2Cdo 69/2020 (R 16/2022), v ktorom súd uviedol, „v

zmluvách o spotrebiteľských úveroch uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom do 30. apríla 2018 nie je potrebné uvádzať presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) zákona sú splnené, ak zmluva obsahuje údaj
o dobe trvania zmluvy a údaje, z ktorých možno určiť, dokedy povinnosť platiť úver s príslušenstvom

trvá.“ Najvyšší súd tiež poukázal na to, že z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. v žiadnom
prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) tohto zákona
sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala okrem dĺžky trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru dokonca v podobekonkrétneho dátumu. Podľa názoru dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený
v dôvodovej správe, tak ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. neupravuje požiadavku
odlišnúodtoho,akojuvymedzuječlánok10ods.2písm.c)Smernice.Súdtiežpoukazujenato,žeZoSÚ

jednoznačne nevymedzuje, akým spôsobom má byť konečná splatnosť spotrebiteľského úveru v zmluve
uvedená. Základnou všeobecnou požiadavkou však je, aby bola v zmluve táto náležitosť uvedená
jasne a zrozumiteľne tak, aby spotrebiteľ poznal deň poslednej splátky úveru. Účel tohto ustanovenia je
naplnený vtedy, ak uvedenie termínu končenej splatnosti v zmluve umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí
a s istotou identifikovať dátum poslednej splátky. Obdobný názor vyslovil SD EÚ vo veci C-42/2015

Home Credit Slovakia c/a Klára Biróová keď uviedol, že čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernice 2008/48 sa
má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Žalobkyňa tiež poukázala na to, že zmluva o
hotovostnom úvere je bez poplatkov a je bezúročná podľa ZoSÚ z dôvodu, že v zmluve je v rozpore
s § 9 ods. 2 písm. nesprávne stanovená RPMN (ročná percentuálna miera nákladov), vypočítaná na

základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobkyňa oprela svoje
tvrdenie o výpočet RPMN z verejne dostupných zdrojov z ktorého je podľa žalobcu zrejmé, že po
správnosti je výška RPMN 28,07% a nie 27,7% ako je uvedená v zmluve. Svoje tvrdenie žalobkyňa
podložil výpočtom RPMN pre spotrebiteľský úver z 27.08.2018 z webovej stránky A.. Žalobkyňa však
neuviedola v čom považuje výpočet RPMN uvedený v predmetnej zmluve za nesprávny, ani jeho

nesprávnosť nepreukázala hodnoverným spôsobom, výpočet RPMN, ktorý súdu predložila z webového
portálu je možné považovať iba za informatívny a zároveň nespôsobilý preukázať jednoznačne skutočnú
hodnotu RPMN. Iné dôkazy žalobkyňa súdu nepredložila ani nenavrhla vykonať a preto súdu nezostáva
iné ako konštatovať, že žalobkyňa neuniesla v tomto smere dôkazné bremeno a nepreukázala, že
by výpočet RPMN, na ktorý podľa tvrdenia žalovaného 1/ bol využitý program aprobovaný Národnou

bankou Slovenskej republiky, bol nesprávny. Ďalšie argumenty žalobkyne a žalovaných súd považoval
pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať.

6. Súd prvej inštancie na základe uvedenej právnej analýzy považoval spotrebiteľský úver poskytnutý
žalovaným 1 žalobcovi za úver, ktorý spĺňa všetky predpoklady vyplývajúce zo zákona a zodpovedá

ustanoveniam § 9 ZoSÚ a nie je dôvod na to, aby bol tento úver považovaný za úver bezúročný a
bez poplatkov. Súd sa pri rozhodovaní o určení, že zmluva o revolvingovom úvere je bezúročná a bez
poplatkov, zaoberal skutkovým tvrdením žalovaného, ktorý uviedol, že revolvingový úver zo žalovanej
úverovej zmluvy nebol nikdy čerpaný a žalobkyňa toto tvrdenie nepoprela, preto ho súd považoval za
nesporné.Súdpoukázalnaustanovenie§11ods.1zákonaospotrebiteľskýchúveroch,ktoréuvádza,že

dôsledkov porušenia zákonných povinností v podobe určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti sa môže
spotrebiteľ domáhať iba v prípade, ak bol spotrebiteľský úver skutočne poskytnutý. Určenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti v prípade neposkytnutého úveru by bolo nadbytočné. Preto súd žalobu v tejto časti
zamietol. Žalobkyňa sa tiež domáhala určenia, že zmluva o postúpení pohľadávok, uzatvorená medzi
žalovaným 1 a žalovaným 2, v časti týkajúcej sa prevodu poplatkov a úrokov, je podľa § 39 OZ neplatná.

Súd sa zaoberal otázkou preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcu podľa § 137 písm. c) CSP.
Naliehavý právny záujem je daný najmä tam, kde by bez určenia bolo ohrozené právo žalobkyne alebo
by sa stalo jeho právne postavenie neistým. Určovacia žaloba nemôže byť opodstatnená tam, kde sa
dá žalovať na splnenie povinnosti a právny záujem musí byť naliehavý. Nepreukázanie naliehavého
právneho záujmu vedie k zamietnutiu návrhu. Súd dospel k záveru, že naliehavý právny záujem žalobcu

na určení neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok nie je daný, pretože samotné určenie neplatnosti
nezlepší právne postavenie strán a môže byť posúdené ako predbežná otázka v prípadnom spore
na plnenie. Otázka postúpenia pohľadávky v prípade bezúročného a bezpoplatkového úveru bola
vyriešená v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR (uznesenie sp. zn. 2Cdo 125/2018), podľa ktorej
právo spotrebiteľa domáhať sa určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zostáva zachované aj voči

postupníkovi pohľadávky, pretože s postúpenou pohľadávkou sa prevádzajú aj s ňou spojené práva (§
524ods.2OZ).Návrhžalobcuourčenieneplatnostizmluvyopostúpenípohľadávokzdôvoduabsolútnej
neplatnosti podľa § 39 OZ je preto nedôvodný. Súd z uvedených dôvodov žalobu v časti určenia
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Na
záver súd poukázal na námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2, ktorý čiastočne

odstúpil od zmluvy o postúpení pohľadávok, čo preukázal listinou o čiastočnom odstúpení. Súd považuje
túto námietku za dôvodnú, keďže predmetné čiastočné odstúpenie nebolo spochybnené a žalovaný 2 v
čase rozhodnutia nie je veriteľom žalobcu. Pri rozhodovaní o trovách konania súd aplikoval § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keďže žalovaní boli v konaní úspešní v celom rozsahu, preto imsúd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100 %
(výrok II.). O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

7. Voči tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h)
CSP a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie s tým, že žalobcovi prizná náhradu trov konania tak pred odvolacím súdom
a to v plnom rozsahu; eventuálne aby odvolací s rozhodol v zmysle žalobného petitu.

8. Odvolanie odôvodnila tým, že nesúhlasí s odôvodnením zamietnutia jeho nárokov, považujúc ho
za vecne a právne nesprávne, svojvoľné, arbitrárne a nezákonné. Žalobkyňa namieta nezrozumiteľné
a neurčité vymedzenie termínu konečnej splatnosti v zmluve, ktoré znie: „48 mesiacov po poskytnutí
úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci.“. Domnieva sa, že súd nesprávne právne posúdil vec
a zistil skutkový stav, pretože takéto označenie nie je v súlade s § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ platným

v čase uzavretia zmluvy. Podľa žalobcu tento údaj neumožňuje spotrebiteľovi s istotou určiť dátum
poslednej splátky, čo je účelom daného ustanovenia. Žalobkyňa tvrdí, že konečná splatnosť mala byť
určená konkrétnym časovým okamihom, aby spotrebiteľ mohol zohľadniť dĺžku trvania úveru a vybrať
si najvhodnejší produkt. Za podstatné považuje aj absenciu konkrétneho dátumu prvej splátky, čo
znemožňuje určiť, dokedy bude žalobkyňa viazaná zmluvou. Žalobkyňa poukazuje na existenciu iných

rozhodnutí slovenských súdov, ktoré potvrdzujú jeho názor, že konečnú splatnosť nemožno odvodzovať
od termínov splátok, počtu dní od uzavretia zmluvy alebo počtu splátok, ale spotrebiteľovi musí byť
jasná na prvý pohľad a bez výpočtov. Keďže v zmluve chýba aj dátum prvej splátky, nemožno určiť
ani konečnú splatnosť. Žalobkyňa tvrdí, že súd prvej inštancie túto otázku nesprávne posúdil. Konečná
splatnosťjeinformačnounáležitosťouzmluvyaspotrebiteľovimusíbyťzrejmábezakýchkoľvekoperácií.

V prípade revolvingového úveru termín konečnej splatnosti dokonca úplne absentuje, rovnako ako
konkrétny dátum prvej splátky. Nad rámec vyššie uvedeného žalobkyňa opätovne dáva do pozornosti
rozsudokNSSR,vktoromapelujenapovinnosťdodávateľovuvádzaťvspotrebiteľskýchzmluváchúdaje
nielen formálne, no tieto údaje musia byť aj úplné, určité, zrozumiteľné a správne: „Na to, aby bolo možné
konštatovať splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch, musia byť údaje v spotrebiteľskej zmluve uvedené nielen formálne, ale zároveň musia byť
aj úplné, určité, zrozumiteľné a správne.“ Na základe uvedeného a rozhodovacej praxe žalobkyňa
konštatuje, že termín konečnej splatnosti v zmluve nie je uvedený riadne. Preto nesúhlasí so záverom
súdu, ktorý podľa neho nepostupoval správne a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.

9. Žalobkyňa ďalej namieta nesprávne uvedenú výšku RPMN v jej neprospech, v dôsledku čoho by
mala byť zmluva bez poplatkov a bezúročná. Súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobkyňa
nepreukázala nesprávnosť RPMN hodnoverným spôsobom a predložený výpočet z webového portálu
považuje len za informatívny. Žalobkyňa s týmto nesúhlasí a považuje záver súdu za nesprávny,
zmätočný, nedostatočne odôvodnený a nezákonný. Tvrdí, že pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru

musia byť kumulatívne splnené dve podmienky: nesprávne uvedená RPMN a táto nesprávnosť v
neprospech spotrebiteľa. Podľa žalobkyne je zrejmé, že uvedená výška RPMN 27,7 % je nesprávna
a v jeho neprospech, pretože nezohľadňuje celkovú sumu 5.092,80 Eur, ktorú má zaplatiť. Žalovaný 1
mal úmyselne zavádzať spotrebiteľa o hodnote celkových nákladov pri určení RPMN. Ak by vychádzal
zo skutočnej celkovej čiastky, RPMN by nemohla byť 27,7 %. Žalobkyňa na preukázanie nesprávnosti

RPMN poukazovala na verejne dostupné interaktívne kalkulačky z webovej stránky A. a Ministerstva
financií SR, ktoré uvádzali inú hodnotu RPMN (28,07 %). Žalobkyňa nemala inú možnosť overenia tohto
údaja. Tieto dôkazy preukazujú zjavnú nesprávnosť výpočtu RPMN v zmluve. Žalobkyňa upozornila, že
ak je RPMN raz uvedená nesprávne, je to v neprospech spotrebiteľa, pretože je klamaný v dôležitej
otázke, ktorá mu slúži na porovnanie úverov. Tým, že žalovaný zjavne nevychádzal z údajov platných

v čase uzavretia zmluvy, bola RPMN určená nesprávne a v neprospech spotrebiteľa. Žalobkyňa
zdôrazňuje, že nemala inú možnosť, ako preukázať nesprávnosť RPMN. Žalovaný 1 tak mal spotrebiteľa
nekalo zavádzať o skutočnej výške RPMN, keďže do výpočtu zahrnul aj údaje nevyplývajúce zo zmluvy.
Preto je podľa žalobcu RPMN v zmluve určená nesprávne a v jeho neprospech. S prihliadnutím na
uvedenésaposkytnutýúvermusípovažovaťzabezúročnýabezpoplatkov.Aksúdprvejinštancievyčítal

žalobcovi informatívny charakter predložených dôkazov z webových portálov, žalobkyňa podotýka, že
tieto dôkazy zhodne potvrdzovali zjavnú nesprávnosť RPMN v zmluve. Neobstojí tvrdenie súdu, že
žalobkyňanepredložilainédôkazy.Žalobkyňapoukazujena§295CSP,podľaktoréhosúdmôževykonať
aj nenavrhnuté dôkazy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie konal v rozpore stýmto ustanovením, keď nevykonal žiadny ďalší dôkaz na preukázanie nesprávnosti RPMN, hoci z
predložených dôkazov mal jasné indície o jej nesprávnosti. Súd bol povinný vykonať aj nenavrhnuté
dôkazy a až potom dospieť k záveru o správnosti RPMN a jej uvedení v neprospech spotrebiteľa.

Toto ustanovenie prelamuje dispozičný princíp v záujme ochrany spotrebiteľa. Žalobkyňa sa odvoláva
na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá zdôrazňuje potrebu pozitívneho zásahu súdu na kompenzáciu
nerovného postavenia medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Možnosť vykonať nenavrhnuté dôkazy
súvisí s povinnosťou ex offo kontroly neprijateľných zmluvných podmienok. Žalobkyňa poukazuje aj na
§ 132 ods. 3 CSP, podľa ktorého nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak nepripojí všetky dôkazy, a

súd musí suplovať jeho dôkaznú povinnosť. Súd prvej inštancie mohol vykonať dôkazy (napr. znalecké
dokazovanie) na preukázanie nesprávnosti RPMN, ktoré sú právne relevantné a nevyhnutné pre
rozhodnutie. Súd však konal v rozpore s § 295 CSP a mal doplniť dokazovanie k tejto významnej
skutočnosti bez ohľadu na návrh spotrebiteľa. Toto procesné pochybenie porušilo právo žalobkyne na
súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Každé konanie súdu v rozpore so zákonom je porušením
ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Žalobkyňa ďalej uvádza, že na jej prípad je možné

aplikovať tzv. Perna test, hoci sa v rozhodovacej praxi týkal odmietnutia vykonania navrhnutých dôkazov.
Vzhľadom na ochranu slabšej strany a povinnosť súdu suplovať dôkaznú povinnosť spotrebiteľa podľa
§ 295 CSP, sú tri kritériá Perna testu plne použiteľné. Žalobkyňa poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu SR, podľa ktorého súd nemusí vykonať každý navrhnutý dôkaz, ale musí vysvetliť, prečo ho
nevykonal, a môže nevyhovieť návrhu len z dôvodu, že dôkaz sa netýka predmetu konania, nie je

spôsobilý overiť tvrdenú skutočnosť alebo je nadbytočný. Súd prvej inštancie však nevysvetlil, prečo
nevykonal dôkazy na preukázanie nesprávnosti RPMN, ktoré by založili bezúročnosť a bezpoplatkovosť
zmluvy.

10. Odvolateľka ďalej považovala za arbitrárne a ničím neodôvodnené odmietnutie súdu vykonať

dokazovanie k preukázaniu nesprávne určenej výšky RPMN v Zmluve v neprospech spotrebiteľa tak
bolo zásadným procesným pochybením súdu prvej inštancie, že tým došlo k nesprávnemu a tým
aj nezákonnému a ústavne non-konformnému rozhodnutiu vo veci, ktoré znamená flagrantný zásah
do práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalobkyňa tvrdí, že v danom prípade došlo k porušeniu
Perna testu. Hoci sa rozhodnutia týkajú trestného konania, v primeranom rozsahu sú aplikovateľné aj

na civilné sporové konanie a povinnosť súdu obojsmerného vykonávania dôkazov. Ak súd odmietne
vykonať navrhnutý dôkaz (alebo dôkaz, ktorý mal sám vykonať), je povinný to odôvodniť. Perna test
posudzuje, či bola žiadosť o doplnenie dokazovania odôvodnená a týkala sa podstaty veci, či bol
posúdený význam dôkazu a či bolo odmietnutie odôvodnené, a napokon, či rozhodnutie nenarušilo
celkovú spravodlivosť konania. Vzhľadom na opomenutie § 295 CSP zo strany súdu prvej inštancie,

napadnuté rozhodnutie by malo byť vyhodnotené ako nedôvodné a nezákonné, pretože opomenutie
tohto ustanovenia v spore s ochranou slabšej strany neobstojí v Perna teste. Posúdením troch kritérií
Perna testu na tento prípad žalobkyňa konštatuje, že súd prvej inštancie bol povinný vykonať dôkazy k
preukázaniu nesprávnej RPMN bez ohľadu na to, či boli navrhnuté, súd napriek tomu odmietol vykonať
tieto dôkazy bez akéhokoľvek odôvodnenia a toto arbitrárne rozhodnutie významne narušilo celkovú

spravodlivosť konania a viedlo k nezákonnému rozhodnutiu v neprospech žalobcu. Žalobkyňa ďalej
poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a na uznesenie Najvyššieho súdu SR,
podľa ktorého súd môže odmietnuť návrh na vykonanie dokazovania len z troch dôvodov: ak sa dôkaz
netýka predmetu konania, nie je spôsobilý overiť tvrdenú skutočnosť alebo je nadbytočný. Žiadna z
týchto podmienok však v danom prípade nebola splnená. Dôkazy k preukázaniu nesprávnej RPMN

boli zásadného významu, boli spôsobilé preukázať tvrdenú skutočnosť a neboli nadbytočné, keďže súd
nevykonal žiadny iný dôkaz a odmietol prihliadať na predložené alternatívne dôkazy. Súd prvej inštancie
tak nemal odmietnuť zaobstarať a vykonať tieto dôkazy. Ak by ich aj chcel odmietnuť, mal sa s tým riadne
vysporiadať v odôvodnení svojho rozsudku, čo však neurobil. Týmto postupom došlo podľa žalobkyne k
hrubému porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na spravodlivý proces, čo spôsobuje nezákonnosť

a ústavnú non-konformnosť napadnutého rozhodnutia.

11. Súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne a svojvoľne uzavrel, že keďže revolvingový úver zo
zmluvy nebol nikdy čerpaný, žalobkyňa sa nemôže domáhať bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy,
pričom toto tvrdenie žalobkyňa údajne počas konania nepoprela. Súd považoval tvrdenie žalovaného

za nesporné, pretože ho žalobkyňa nepoprela. S týmto záverom žalobkyňa nesúhlasí, považuje ho za
arbitrárny a nezákonný, pretože od začiatku tvrdila, že jej boli poskytnuté oba úvery súčasne a poprela
všetky podstatné tvrdenia žalovaného. Tvrdenie žalovaného preto nemožno považovať za nesporné a
súd mal povinnosť vyhodnotiť toto sporné tvrdenie. Žalobkyňa uviedla, že zmluva bola neprehľadná azmätočná, keďže jednou zmluvou uzavrel úver hotovostný aj revolvingový. Žalobkyňa preukázala, že
jej boli poskytnuté oba úvery. Postup súdu bol nesprávny a neaplikoval správne ustanovenie § 151
ods. 1 CSP. Odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k revolvingovému úveru je arbitrárne a nezákonné,

nerešpektuje výklad zákona o spotrebiteľských úveroch (ZoSÚ), podľa ktorého sa spotrebiteľ môže
domáhať bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru,
že bezúročnosti a bezpoplatkovosti sa spotrebiteľ môže domáhať len vtedy, ak mu bol úver poskytnutý.
Žiadne zákonné ustanovenie ani výkladová prax takýto názor nereprezentuje. Ustanovenie § 9 ods. 2
ZoSÚ explicitne uvádza povinné náležitosti zmluvy o úvere bez ohľadu na čerpanie úveru. Ustanovenie

§ 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ spája sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti s absenciou povinných
náležitostí v zmluve, nie s čerpaním úveru. Jedinými podmienkami sú uzavretie spotrebiteľskej zmluvy
a porušenie povinnosti veriteľa uviesť obligatórne náležitosti. Súdna prax pri sankcionovaní zmluvy
o úvere skúma len tieto dve podmienky a neskúma, či bol úver čerpaný. Žalobkyňa poukazuje na
Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 43/2020 a rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
4Co/141/2019 a Krajského súdu Žilina, sp. zn. 6Co/186/2019, z ktorých vyplýva, že čerpanie úveru

nie je podmienkou pre vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti revolvingového úveru. Súd prvej
inštancie nemal neposudzovať dôvody sankcionovania zmluvy s odkazom na nečerpanie úveru. Cieľom
zákona je zabezpečiť, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy poznal všetky obligatórne náležitosti, čo
platí aj pre revolvingové úvery. Žalobkyňa uviedla, že v zmluve o revolvingovom úvere absentujú totožné
náležitosti ako v zmluve o hotovostnom úvere, ako aj celková čiastka a mesačná splátka, s čím sa súd

mal vysporiadať.

12. Ďalej v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že žalobkyňa nemá naliehavý
právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalobkyňa má naliehavý právny
záujem na požadovanom určení, pretože súd posúdil (ne)existenciu tohto záujmu v rozpore s ustálenou

rozhodovacou praxou. Žalobkyňa sa domáha absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok,
pretožeúverovázmluvatrpívadami,apretopostupníknemôženadobudnúťviacpráv,nežmalpostupca.
Žalovaný 2 nemôže odvodzovať svoje nároky voči žalobcovi nad rámec istiny, pretože úverová zmluva je
bezúročná a bezpoplatková. Žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení, či právo je alebo nie je,
ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené a určovací rozsudok môže túto neistotu odstrániť. Neplatnosť

zmluvy o postúpení pohľadávky ohrozuje právo žalobkyne a túto neistotu možno odstrániť určovacou
žalobou.Určovaciažalobamápreventívnycharakteraslúžinaelimináciuohrozeniaprávaaleboneistoty
v právnom vzťahu, ak nemožno dosiahnuť nápravu inak. V tomto prípade by určovacia žaloba účinnejšie
vystihovala povahu právneho vzťahu a vytvorila právny rámec pre odvrátenie budúcich sporov. Tvrdenie
súdu, že určenie neplatnosti nezlepší právne postavenie strán, je nesprávne, pretože práve určovacia

žaloba môže poskytnúť ochranu žalobcovi a predísť budúcim sporom. Žalobkyňa nemá iné účinnejšie
právne prostriedky na dosiahnutie tejto úpravy. Naliehavý právny záujem absentuje, ak má žalobca
možnosť žalovať na splnenie povinnosti, čo v tomto prípade neplatí, pretože právo žalobcu je v štádiu
neistoty a ohrozenia, nie porušenia. Ak by súd uznal naliehavý právny záujem a určil neplatnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky v rozsahu prevyšujúcom istinu, postupník by sa v budúcnosti nemohol domáhať

úrokov a poplatkov, čím by sa odstránila spornosť práva. Doktrína preventívneho charakteru určovacej
žaloby vychádza z toho, že žalobca má naliehavý právny záujem, ak k porušeniu jeho práva zatiaľ
nedošlo, ale jeho právo je neisté alebo ohrozené a rozhodnutie súdu o existencii (neexistencii) práva
môže túto neistotu odstrániť. Správne posúdenie naliehavého právneho záujmu a vyslovenie neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky by v prípadnom budúcom konaní o plnenie zaviazalo súd a záväzne

určilo túto predbežnú otázku. Poukazovanie súdu na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 72/2019
nevylučuje existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil
existenciu naliehavého právneho záujmu a neprihliadol na doktrínu preventívneho charakteru určovacej
žaloby a na možnosť odstránenia budúcich sporov. Žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, pretože týmto spôsobom možno odstrániť budúci spor o

nároky postupníka na úroky a poplatky. Určovacia žaloba je účinným a jediným právnym prostriedkom
na ochranu ohrozeného práva žalobcu.

13. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku v bode 47 uviedol, že sa stotožňuje s námietkou
žalovaného 2 o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Táto námietka vychádzala zo skutočnosti, že

žalovaný 2 čiastočne odstúpil od zmluvy o postúpení pohľadávok v rozsahu pohľadávky zo Zmluvy o
úvere. Súd prvého stupňa považoval túto námietku za dôvodnú, pretože žiadna zo strán nespochybnila
toto čiastočné odstúpenie a ani nebolo preukázané, že by prebiehalo konanie o neplatnosť tohto
odstúpenia. Žalobkyňa však nesúhlasí s tým, že by odstúpenie od zmluvy nespochybňovala. Poukazujena to, že už podanou žalobou, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok,
namietal, že žalovaný 1 nemohol na žalovaného 2 preniesť viac práv, než sám mal. Žalobkyňa
žiadala vyhlásenie zmluvy o postúpení pohľadávok v požadovanom rozsahu za absolútne neplatnú.

Týmto tvrdením žalobkyňa automaticky popierala aj platnosť odstúpenia od zmluvy, pretože odstúpiť
možno len od platnej zmluvy. Ak je zmluva neplatná, odstúpenie od nej nemôže byť právne účinné.
Žalobkyňa ďalej argumentuje, že súd prvej inštancie mal rozhodnúť o absolútnej neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávky v danom rozsahu. V tejto súvislosti cituje judikatúru, podľa ktorej je predpokladom
platnosti odstúpenia od zmluvy, že samotná zmluva nie je absolútne neplatná. Ak je zmluva neplatná,

odstúpenie od nej je taktiež neplatné pre rozpor so zákonom. Žalobkyňa zdôrazňuje, že vzhľadom na
tvrdenú absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok je odstúpenie žalovaného 2 irelevantné a
právne neúčinné, pretože nebol splnený základný predpoklad platného odstúpenia – existencia platnej
zmluvy. Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie dopustil nielen nesprávneho posúdenia platnosti zmluvy o
postúpenípohľadávky,aleajnesprávnehoprávnehozáveruoplatnostiodstúpeniaodzmluvy.Žalobkyňa
tvrdí, že nikdy nepovažovala odstúpenie za platný právny úkon a namietaním absolútnej neplatnosti

zmluvy de facto a de iure namietala aj neplatnosť odstúpenia pre absenciu základnej podmienky.
Žalobkyňa považuje úvahy súdu o tom, či prebieha konanie o neplatnosť odstúpenia, za bezpredmetné,
pretože túto otázku mal súd posúdiť sám. Súd však dospel k nesprávnym zisteniam a právnemu názoru.
Žalobkyňa navyše poukazuje na nekonzistentnosť v tvrdeniach súdu prvej inštancie. Na jednej strane
súd uvádza, že žalobkyňa sa môže domáhať bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy o úvere voči

žalovanému 2 ako postupníkovi, no na druhej strane konštatuje, že žalovaný 2 nie je pasívne vecne
legitimovaný v takomto spore. Žalobkyňa tvrdí, že takáto ambivalentnosť zasahuje do jej ústavného
práva na súdnu ochranu.

14. Žalobkyňa tiež v odvolaní namieta druhý výrok napadnutého rozhodnutia, ktorý sa týka náhrady

trov konania. Žalobkyňa tvrdí, že súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého
súd môže výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Žalobkyňa zdôrazňuje, že toto ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok
a za zavinenie, a umožňuje súdu nezaviazať neúspešnú stranu alebo stranu, ktorá spôsobila trovy, na
ich náhradu. Podľa žalobkyne, aplikácia § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok:

existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností, pričom zákon tieto podmienky
bližšie nešpecifikuje a ich výklad ponecháva na súdnu prax. Žalobkyňa je presvedčená, že v jej prípade
tieto dôvody existujú a súd prvej inštancie ich pri rozhodovaní o trovách konania nesprávne opomenul.
Poukazuje na to, že dôvody hodné osobitného zreteľa môžu vyplývať z charakteru určitého druhu
konania alebo procesnej situácie. Pri ich posudzovaní súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné,

zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, ako aj na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na
súde a na ich postoj v konaní, s odkazom na rozhodnutie R 24/1964 a judikatúru Najvyššieho súdu SR
(sp. zn. 3 MCdo 5/2006). Žalobkyňa argumentuje, že jej ťažká finančná a životná situácia, pre ktorú
bola nútená prijať spotrebiteľský úver na zabezpečenie základných výdavkov, predstavuje dôvod hodný
osobitného zreteľa. Tento krok nebol podľa nej nerozvážny, ale vynútený nepriaznivou situáciou. Ďalej

zdôrazňuje, že ako spotrebiteľka v postavení slabšej strany sa domáhala ochrany svojich práv v spore so
silnejším subjektom, poprednou inštitúciou poskytujúcou úvery. Existuje zreteľný nepomer medzi ňou a
žalovanými, čo by malo odôvodňovať nepriznanie náhrady trov konania v súlade s § 257 CSP. Žalobkyňa
tiež poukazuje na to, že žalovaný poskytoval úvery bez zákonom predpísaných náležitostí, čo považuje
za ďalší dôvod hodný osobitného zreteľa. Vo vzťahu k „osobe“ žalobkyne upriamujeme pozornosť

odvolacieho súdu na skutočnosť, že žalovaný subjekt je stabilnou právnickou osobou, pričom žalobkyňa,
fyzická osoba – spotrebiteľka nemá v súčasnej dobe finančné prostriedky a iný majetok, z ktorého by
bola spôsobilá uhradiť náhradu trov konania žalovaným spoločnostiam. Žalobkyňa by sa tak v dôsledku
tohto dostala do prakticky pre ňu likvidačnej situácie, pričom žalovaný by mal v rukách exekučný titul,
čím by sa, ak by pristúpil k vymáhaniu týchto trov, už teraz mimoriadne nepriaznivá finančná a sociálna

situácia žalobkyne ešte viac prehĺbila. Žalobkyňa tiež zdôrazňuje charakter spotrebiteľského sporu, v
ktoromsadomáhalaurčeniabezpoplatkovostiabezúročnostiúverovejzmluvy.Akbysanasúdneobrátil,
bol by nezákonne sankcionovaný. Podanie žaloby bolo pre neho poslednou možnosťou, ako brániť svoje
práva proti uplatňovaniu nezákonných nárokov zo strany žalovaných. Nakoniec uvádza, že sa v konaní
správal tak, aby sa dosiahlo meritórne rozhodnutie a nenavyšovali sa zbytočne trovy konania. Podanie

odvolania na ochranu jeho práv mu nemožno vyčítať a tiež to považuje za dôvod hodný osobitného
zreteľa. Na základe týchto skutočností žalobkyňa žiada, aby odvolací súd neprihliadol na úspech
žalovaného v konaní a nepriznal mu náhradu trov, pretože by to bolo nespravodlivé voči spotrebiteľke
v jej zložitej životnej situácii. Zároveň žiada priznať náhradu trov konania a právneho zastúpenia aj zaodvolacie konanie. Okrem toho žalobkyňa namieta, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne, zmätočné,
nedostatočne odôvodnené a nezákonné. Tvrdí, že závery súdu nemajú oporu v právnom ani skutkovom
stave a absentuje v ňom myšlienkový proces, na základe ktorého súd k týmto záverom dospel. Podľa

ustálenej judikatúry, odôvodnenie rozhodnutia musí byť presvedčivé a zrozumiteľné aj pre neúspešnú
stranu. Žalobkyňa je presvedčená, že napadnuté rozhodnutie tieto požiadavky nespĺňa, najmä v časti
posúdenia správnosti RPMN, kde súd stroho konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobckyňou
napriek jednoznačne nesprávne uvedenej RPMN v zmluve. Ak sa súd prvej inštancie odklonil od
ustálenejjudikatúry,maltopodľažalobkyneriadneodôvodniť,čoneurobil.Namiestotohozvolilsvojvoľný

výklad a aplikáciu práva a nevysporiadal sa so všetkými relevantnými argumentmi žalobkyne, opierajúc
sa len o čiastočné uznesenie Najvyššieho súdu SR, čím znemožnil žalobkyni realizovať jej procesné
práva a porušil právo na spravodlivý proces. Súd bol povinný uviesť dostatočné argumenty na podporu
svojich tvrdení, čo neurobil. Žalobkyňa tvrdí, že "vyrovnať sa" s argumentom znamená uviesť dôvody pre
jej prijatie alebo odmietnutie, pričom odmietavé argumenty musia byť jasné, zrozumiteľné a konkrétne,
a to nielen poukazom na rozhodnutia, ale aj ich vysvetlením. Žalobkyňa v napadnutej časti rozsudku

takéto zdôvodnenie nevidí. Týmto postupom došlo podľa žalobkyne k porušeniu princípu rovnosti zbraní
a práva na spravodlivý proces. Preto je presvedčený, že napadnutý rozsudok je v napadnutých výrokoch
nezákonný a ústavne nekonformný a žiada, aby odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal
žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

15. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný 1 s tým, že žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť.
Napadnutý rozsudok považuje za riadne odôvodený a vecne správny. Uviedol, že tvrdenia žalobcu
ohľadom termínu končenej splatnosti považuje za tendenčné, priečiace sa nielen ustálenej judikatúre,
aleajsamotnémuobsahovémuzneniuzákonaospotrebiteľskýchúveroch,nakoľkozákladnávšeobecná
požiadavka, aby bola v zmluve táto náležitosť uvedená jasne a zrozumiteľne je jednoznačne splnená.

Nemožnopoprieť,žetermínkonečnejsplatnostiumožňuježalobcovibezťažkostíasistotouidentifikovať
dátum poslednej splátky, čím je bezpochyby naplnený účel zákona. Poukazuje na správne právne
posúdenie veci prvostupňovým súdom, že žalovaný 1 tak ako uviedol splatnosť v bode 36. úverovej
zmluvy–48mesiacovpoposkytnutíúveru,atodo15.dňavposlednommesiaci,takprieurokonformnom
výklade práva dodržal ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, keďže zrozumiteľne a stručne uviedol

dobu trvania zmluvy o úvere do 15. dňa v 48 mesiaci po poskytnutí úveru. Má za to, že v prejednávanej
úverovej zmluve neexistuje žiadny rozpor s § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho
mohol Okresný súd Trnava zákonne zamietnuť žalobu v celom rozsahu. Ďalej uviedol, že žalobkyňa je
v konaní dominus litis, t. j. je jej povinnosťou v zmysle príslušných ustanovení CSP vymedziť predmet
konania, skutkovo svoju žalobu odôvodniť a na preukázanie týchto tvrdení predložiť dôkazy. Žalobkyňa

však takýmto spôsobom nepostupovala, z jej podaní nie je zrejmé na základe akých presných výpočtov,
ich predpokladov, či vstupných parametrov odvodzuje správnosť svojich tvrdení ohľadom výšky RPMN,
navyše má tendenciu presúvať dôkazné bremeno na súd a tomuto vyčítať nedostatočnú aktivitu pri
obstarávaní dôkazov preukazujúcich jeho vlastné tvrdenia.

16. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný 2 s tým, že žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdiť. Napadnutý rozsudok považuje za riadne odôvodený a vecne správny. Uviedol, že žalovaný 2
odo dňa účinnosti odstúpenia nie je veriteľom žalobkyne, teda ani majiteľom pohľadávky vyplývajúcej zo
Zmluvy o úvere č. 4408008637 uzatvorenej dňa 04.08.2014. K ustanoveniu § 257 CSP uvádza, že súd
neprizná náhradu trov konania len vo výnimočných prípadoch, pričom musia existovať dôvody hodné

osobitného zreteľa. Za takýto dôvod jednoznačne nemožno považovať len samotné postavenie žalobcu
ako spotrebiteľa. Žalovaný zdôrazňuje aj skutočnosť, že žalobkyňa však až do podania odvolania
existenciutakýchtodôvodovvôbecnetvrdilaavzhľadomnatoaninesplnilasvojupovinnosťtietotvrdenia
preukázať (dôkazmi podľa toho-ktorého dôvodu).

17. K vyjadreniu žalovaného 1 a 2 podala žalobkyňa odvolaciu repliku, v ktorej v podstate zopakovala
svojupredchádzajúcuargumentáciu.Uviedlatiež,žeargumentyuvedenévovyjadreniachkodvolaniusú
len subjektívnymi dojmami žalovaného 1 a 2 prezentovanými súdu účelovo bez podloženia akejkoľvek
relevantnej či právnej argumentácie.

18. K vyjadreniu žalobkyne podal žalovaný 1 odvolaciu dupliku, v ktorej v podstate zopakoval svoju
predchádzajúcu argumentáciu.19. K vyjadreniu žalovaného 1 podala žalobkyňa vyjadrenie, v ktorom opätovne zopakovala svoju
predchádzajúcu argumentáciu a poukázal na prax súdov.

20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380
ods. 2 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

21. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalobkyňou, a to so zameraním na posúdenie, či súd
prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom toho, že neboli splnené podmienky na posúdenie
hotovostnéhoúveruakobezúročnéhoabezpoplatkovaženeboldôvodvyhodnocovať,čijerevolvingový
úver bezúročný a bez poplatkov a určovať neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Pokiaľ ide

o náhradu trov konania, odvolací súd skúmal aj to, či súd prvej inštancie správne uzavrel, že neboli
dôvody na aplikáciu ust. § 257 CSP.

22. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) a j) ZoSÚ, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí

obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru; ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere;
uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

23. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) ZoSÚ, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a v zmluve o spotrebiteľskom úvere je
uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

24. Podľa § 11 ods. 4 ZoSU, v znení ku dňu podania žaloby, spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať
určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.

25. Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujú za nesporné. (ods. 1) Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
(ods. 2)

26. Podľa § 137 písm. d) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej

skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

27. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

28. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil slnenie náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, a to uvedenie termínu konečnej splatnosti
úveru. Súd prvej inštancie v bode 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku zhrnul s poukazom na
rozhodnutie NS SR sp. zn.: 2Cdo/69/2020 (R 16/2022), že v zmluvách o spotrebiteľských úveroch nie
je potrebné uvádzať presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, náležitosti sú splnené,

ak zmluva obsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a údaje, z ktorých je možné určiť, dokedy povinnosť
platiť úver s príslušenstvom trvá. Odvolateľka sa s uvedeným nestotožňuje a namieta, že všeobecnou
požiadavkou je, aby bola v zmluve táto náležitosť vymedzená jasne a zrozumiteľne tak, aby spotrebiteľ
poznal deň poslednej splátky úveru. Spotrebiteľ má mať možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovaťdátumposlednejsplátky.Odvolacísúdkonštatuje,ženietdôvoduodchýliťsaodzáverovNSSR,naktoré
poukázal aj súd prvej inštancie a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj obsahu spisu zistil,
že v zmluve o hotovostnom úvere (č. l. 25) je lehota splatnosti úveru špecifikovaná ako 48 mesiacov po

poskytnutí úveru, a to do 15 dňa v poslednom mesiaci. Nakoľko zo zmluvy jednoznačne vyplýva výška
splátky, termíny splatnosti splátok, počet splátok (48), je nepochybné, že pre žalobkyňu určenie termínu
konečnej splatnosti úveru tak, že tento nastane v 15. deň posledného 48-mesiaca po poskytnutí úveru je
dostatočným a zrozumiteľným na to, aby žalobkyňa vedela, kedy nastane deň poslednej splátky úveru,
resp. dokedy jej povinnosť platiť úver s príslušenstvom trvá, nebolo preto potrebné, aby tento deň bol

navyše vyjadrený osobitne aj konkrétnym dátumom.

29. Ďalej odvolateľka spochybňovala závery súdu prvej inštancie spočívajúce v tom, že žalobkyňou
tvrdený nesprávny výpočet RPMN v zmluve nebol ničím preukázaný. Súd prvej inštancie v bode
39. odôvodnenia uviedol, že žalobkyňa predložila výpočet RPMN z webovej stránky A., pričom tieto
informácie súd prvej inštancie považoval len za informatívne a nehodnoverné, pričom iné dôkazy

žalobkyňa súd nepredložila, ani nenavrhla vykonať. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
opomenul, že spolu s vyjadrením žalobkyne zo dňa 07.12.2023 (č.l. 331 – 341), táto predložila aj
výpočet RPMN z interaktívnej kalkulačky na stránke Ministerstva financií SR (č. l. 342). Tento dôkaz
súd prvej inštancie nevykonal. Odvolací súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 30.04.2025, na
ktorom v potrebnom rozsahu doplnil a zopakoval dokazovanie. Z vykonaného dokazovania tak mal

za preukázané, že zo zmluvy o hotovostnom úvere vyplynulo, že veriteľ uviedol RPMN vo výške 27,7
%, pričom tvrdil, že pri je výpočte vychádzal z programu aprobovaného NBS. Ďalej žalovaný 1 tvrdil,
že podľa výpočtu RPMN na stránke A. po zadaní vstupných údajov RPMN činí 28,07 % a podľa
kalkulačky na stránke MF SR RPMN činí 25 %. Odvolací súd konštatuje, že výpočet RPMN je v zmysle
ZoSÚ dosiahnuteľný pomerne zložitým vzorcom. Je len logické, že na jej výpočet sa použije kalkulačka

s vopred naprogramovaným spôsobom výpočtu podľa zadaného vzorca. Na internete je dostupných
niekoľko takýchto kalkulačiek, pričom ich výstupy sa líšia. Odvolací súd má za to, že za dôveryhodný
zdroj pre účely výpočtu RPMN je potrebné považovať kalkulačku Ministerstva financií SR, u ktorej je
garancia štátneho dohľadu na správnosť zadaného vzorca výpočtu. S prihliadnutím na to, že po zadaní
vstupných údajov do tejto kalkulačky činí výška RPMN 25 %, odvolací súd konštatuje, že hoci nie

je v zmluve o úvere uvedená správne, nie je uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, preto
nie je možné v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ konštatovať, že poskytnutý spotrebiteľský úver
je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Na okraj odvolací súd dodáva, že pokiaľ ide
o námietku žalovaného 1, že táto tabuľka výpočtu RPMN zo stránky MF SR je nepresná, lebo splátka
mala byť realizovaná k 15. dňu v mesiaci a nie ku koncu mesiaca (pozn. odvolacieho súdu – kalkulačka

pripúšťa len zadanie termínu splatnosti splátky na začiatku alebo na konci obdobia), v danom prípade je
bezpredmetné, či do kalkulačky bude zadaný presný deň v mesiaci, ku ktorému dochádza k splatnosti
splátky,keďksplácaniudochádzamesačne,výškasplátkysanemeníaRPMNodzrkadľujepercentuálnu
mieru nákladov pripadajúcu na celý rok splácania úveru.

30. Následne odvolateľka vyjadrila nesúhlas so závermi súdu prvej inštancie v bode 42. odôvodnenia
rozsudku, kde zhrnul, že úver zo zmluvy o revolvingovom úvere nebol nikdy čerpaný, túto skutočnosť
považoval súd prvej inštancie za nespornú. Poukázal na znenie ust. § 11 ods. 1 ZoSÚ (zrejme mal súd
prvej inštancie na mysli § 11 ods. 4 ZoSÚ – pozn. odvolacieho súdu), pričom spotrebiteľ má možnosť
domáhať sa určenia, že je úver bezúročný a bez poplatkov iba v prípade, ak bol spotrebiteľský úver

skutočne poskytnutý. Žalobkyňa však spochybňuje, že by tvrdenia žalovaného o tom, že revolvingový
úver nebol poskytnutý ostali ňou nepopreté, keď od začiatku tvrdila, že jej boli poskytnuté oba úvery, aj
hotovostný aj revolvingový, pričom v konaní poprela všetky tvrdenia žalovaného v konaní. Odvolací súd
preskúmal obsah spisu a zistil, že žalovaný 1 sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 14.01.2019, pričom
v tomto podaní výslovne uviedol, že revolvingový úver nebol nikdy čerpaný, preto niet naliehavého

právneho záujmu na určení, že tento úver je bezúročný a bez poplatkov (č. l. 81). Na toto podanie
reagovala vyjadrením žalobkyňa (č. l. 95), pričom k revolvingovej zmluve uviedla, že na predmetnom
určení je naliehavý právny záujem, lebo vyplýva priamo z osobitného predpisu (ZoSÚ). Naliehavý
právny záujem je potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so
zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby. Ďalej uviedla, že okrem uvedeného je z prehľadu úhrad

zrejmé, že žalobkyňa uhrádzala splátky v rôznych výškach, pričom zo samotnej spotrebiteľskej zmluvy
nie je absolútne zrejmé, aká výška splátky mala byť v prípad revolvingového úveru. Odvolací súd
dáva do pozornosti, že z predmetného vyjadrenia, ani z ďalších vyjadrení žalobkyne pred súdom prvej
inštancie nevyplynulo, že by žalobkyňa výslovne poprela, že by jej revolvingový úver nebol poskytnutý,neuviedlažiadnevlastnétvrdeniaopredmetnýchskutkovýchokolnostiach,aninepoukazovalanažiadne
konkrétne listinné dôkazy preukazujúce skutočné čerpanie úveru. Odvolací súd upriamuje pozornosť na
konštrukciu textu úverovej zmluvy (č. l. 25), ktorá sa v časti bodov 32. – 47. týka hotovostného úveru

vo výške 3.200,- eur (o ktorom v konaní nebolo sporné, že čerpaný bol a bol aj čiastočne splácaný),
pričom v časti bodov zmluvy 53. – 56. sa zmluva týka revolvingového úveru v výške 500,- eur. Z bodu
43. (tretí odsek) je zrejmé, že splátku hotovostného úveru vo výške 106,10 eur je potrebné poukazovať
na tam uvedený účet s variabilným symbolom, ktorý predstavuje číslo zmluvy (4408008637 – bod 2.
zmluvy). Z prehľadu platieb, ktoré predložila žalobkyňa (č. l. 19 – 22), ktorý predstavuje kópie poštových

poukazov, ktoré žalobkyňa používala na splácanie úveru je síce zrejmé, že splátky realizovala v rôznych
výškach, avšak vždy s variabilným symbolom 4408008637, ktorý bol priradený k hotovostnému úveru.
Je teda zrejmé, že platby, na ktoré poukazuje žalobkyňa sa netýkali revolvingového úveru. Žalobkyňa
tak nielen že výslovne nepoprela, že by jej revolvingový úver nebol poskytnutý, navyše neuviedla žiadne
vlastné skutkové tvrdenia týkajúce sa poskytnutia, či splácania revolvingového úveru, pričom skutkové
tvrdenia o splácaní úveru sa týkali hotovostného úveru a nie revolvingového úveru, preto závery súdu

prvej inštancie o tom, že žalobkyňa nepoprela účinne skutkového tvrdenia žalovaného 1 o tom, že jej
revolvingový úver nebol poskytnutý, sú správne.

31. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na ust. § 137 písm. d) CSP, podľa ktorého
žalobou možno požadovať aj to, aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného

predpisu. Určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru nie je určením,
či tu právo je alebo nie je v zmysle § 137 písm. c) CSP, ale určením právnej skutočnosti v zmysle vyššie
cit. § 137 d) CSP (v danom prípade právny následok spočívajúci v zákonom naplnených dôvodoch na
hodnotenie úveru ako bezúročný a bez poplatkov nie je právom strany, alebo právnou skutočnosťou,
ktorá nastáva v prípade splnenia zákonných podmienok), preto sa požadovaného určenia možno

domáhať len vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že týmto
osobitným predpisom je ZoSÚ, konkrétne ust. § 11 ods. 4, podľa ktorého sa spotrebiteľ môže pred
súdom domáhať určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou,
preto ak v konaní ostali nepopreté skutkové tvrdenia žalovaného 1 o tom, že revolvingový úver nebol
žalobkyni poskytnutý, na rozhodnutie o žalobe, ktorom sa žalobkyňa domáha určenia bezúročnosti

a bezpoplatkovosti neposkytnutého úveru, nie sú v zmysle § 137 písm. d) CSP splnené podmienky,
pričom je namieste aj konštatovať, že pre žalobkyňu by takéto rozhodnutie ani nebolo spôsobilé privodiť
akúkoľvekzmenuvjejprávnompostavení.Súdprvejinštancietakpostupovalsprávne,keďžalobuvtejto
časti zamietol.

32. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa napáda závery súdu prvej inštancie v bode 44. odôvodnenia
rozsudku spočívajúce v tom, že nie je daný ani naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávok. Podľa žalobkyne úverová zmluva trpí právnymi vadami majúcimi za následok
jej bezúročnosť a bez poplatkovosť, preto žalovaný 1 v rámci postúpenia pohľadávok previedol na
žalovaného 2 viac práv ako sám mal, teda zmluva o postúpení pohľadávok je absolútne neplatným

právnym úkonom. Podľa žalobkyne je touto určovacou žalobou možné odvrátiť v budúcnosti hroziaci
spor, ktorým by sa postupník domáhal voči žalobkyni zaplatenia nielen istiny úveru, alebo aj úrokov
a poplatkov, na ktoré však nemá nárok. V tomto smere odvolací súd opätovne konštatuje, že určenie
neplatnosti zmluvy je určením právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP, pričom právo domáhať
sa určenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu.

Argumentáciažalobkyneotom,žetoutourčovacoužaloboujemožnéodvrátiťvbudúcnostihroziacispor,
je len hypotetická. Pokiaľ by aj uvedená situácia nastala, až v tomto konaní bude pre žalobkyňu právne
významné posúdenie, či žalovaný 1 platne postúpil pohľadávku na žalovaného 2, prípadne aj ďalšie
otázky (odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávok), avšak len vo forme predbežného právneho
posúdenia (predbežnej otázky) za účelom posúdenia vecnej legitimácie strán sporu. V žiadnom súdnom

konaní však samotné určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok nemôže pre žalobkyňu priamo
privodiť zmenu v jej právnom postavení, lebo takéto určenie samostatným výrokom rozsudku nemá
a ani nemôže mať dopad aktuálny právny stav (o ktorom súd rozhoduje), išlo by len o určenie právnej
skutočnosti, ktorá nastala v minulosti bez priameho dopadu na postavenie žalobkyne ako dlžníčky z
úveru.

33. Pokiaľ ide o namietaný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2, žalobkyňa posúdenie
tejto otázky naviazala na otázku (ne)platnosti odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávok a takisto
namietala, že sám súd prvej inštancie v bode 45. odôvodnenia rozsudku konštatoval s poukazomna rozhodnutie NS SR sp. zn.: 2Cdo/125/2018 (R 72/2019), že právo spotrebiteľa domáhať sa
na súde bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru zostáva zachované aj voči tomu, na
koho dodávateľ postúpil svoju pohľadávku. Odvolací súd v kontexte svojich záverov o neprípustnosti

žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, považuje za nadbytočné zaoberať sa
odvolacou argumentáciou žalobkyne smerujúcou k posúdeniu otázky odstúpenia od zmluvy o postúpení
pohľadávok a s tým súvisiacou otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2 vo vzťahu k výroku
o uvedenom určení. Pokiaľ však ide o nárok žalobkyne na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
hotovostného úveru, tu je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie správne poukázal na rozhodnutie

NS SR s tým, že žalobkyňa sa mohla domáhať takéhoto určenia aj vo vzťahu k žalovanému 2, na ktorého
mala pohľadávka byť postúpená, v tomto smere teda nemožno konštatovať nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného 2 k takémuto určeniu. Je však potrebné vziať na zreteľ správne závery súdu
prvej inštancie o tom, že úver nie je bezúročný a bez poplatkov, čo nevyhnutne viedlo k zamietnutiu
žaloby o určenie že hotovostný úver je bezúročný a bez poplatkov, teda súd správne zamietol žalobu aj
vo vzťahu k žalovanému 2 z dôvodu, že žaloba bola v tejto časti nedôvodná.

34. V závere odvolania sa žalobkyňa venovala aplikácii ust. § 257 CSP vo vzťahu k rozhodnutiu
o trovách konania a dôvodila, že súd prvej inštancie opomenul aplikovať dané ustanovenie, pretože
žalobkyňa sa z dôvodu ťažkej finančnej situácie a životnej situácie uchýlila k prevzatiu záväzku vo
forme spotrebiteľského úveru. Ochrany svojich práv sa domáhala z pozície slabšej strany. Žalovaný 1

je stabilný nebankový subjekt, ktorý dlhodobo poskytuje úvery na základe zmlúv, v ktorých absentujú
ich obligatórne náležitosti. Žalobkyňa je vo finančnej situácii, keď nemá žiadne finančné prostriedky,
z ktorých by mohla uhradiť trovy konania, dostala by sa tak do likvidačnej situácie. Ak by sa žalobkyňa
neobrátila na súd, bola by nezákonne sankcionovaná, lebo žalovaný by si uplatňoval nezákonné nároky,
z ktorých by mal majetkový prospech. V prvom rade odvolací súd akcentuje, že ustanovenie § 257 CSP

neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Použitie § 257
CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana, ktorá má byť zaviazaná na náhradu trov nie je solventná, alebo
že majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie
má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre
strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Je nutné podotknúť, že žalobkyňa v konaní

ani ničím nepreukazovala, že by jej majetková a finančná situácia bola natoľko nepriaznivá, že náhrada
trov konania by mohla pre ňu privodiť likvidačnú situáciu. Je neprípustné, aby odvolací súd akceptoval
taký výklad účelu ust. § 257 CSP, aký naznačuje žalobkyňa, pretože potom by v takmer každom súdnom
spore, v ktorom na strane žalobcu či žalovaného vystupuje spotrebiteľ, bolo nutné zohľadniť postavenie
spotrebiteľa ako dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania úspešnej

protistrane, či už z dôvodu, že ide o slabšiu stranu, alebo z dôvodu, že motívom spotrebiteľa žiadať
a získať úver je nedostatok potrebných finančných prostriedkov. Pokiaľ ide o domnienku žalobkyne, že
ak by sa žalobkyňa neobrátila na súd, bola by nezákonne sankcionovaná, lebo žalovaný by si uplatňoval
nezákonné nároky, z ktorých by mal majetkový prospech, je nutné zdôrazniť, že žalovaný 1, ani žalovaný
2 sa v konaní voči žalobkyni ničoho nedomáhali (vzájomnou žalobou). Súd prvej inštancie preto správne

v bode 52. odôvodnenia rozsudku konštatoval, že na aplikáciu ust. § 257 CS nebol dôvod.

35. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd s poukazom na § 387 CSP napadnutý rozsudok vo
výroku I., včítane závislého a vzhľadom na spôsob rozhodnutia aj vecne správneho výroku II. o náhrade
trov prvoinštančného konania, potvrdil.

36. V zmysle § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

37. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci.

38. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

39. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným 1 a 2 priznal nárok na náhradu trovodvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu, s tým, že odvolací súd nezistil dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 257 CSP.

40. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424CSP).Dovolaniemôžepodaťintervenient,akspoluso
stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže
podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť
iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací
dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a

uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod
nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred
odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania (§ 435 CSP).