Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 19, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/88/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119248008
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6119248008.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: JVS Slovensko, s.r.o.,
Fedinova 9, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 44 623 411, zastúpený: Ivanič & Partners,
s.r.o., Dunajská 48, 811 08 Bratislava, IČO: 47 246 774, proti žalovanému: EUBIRAC a.s., Podunajská
23, 821 06 Bratislava, IČO: 35 683 066, zastúpený: Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o., Štefánikova
7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, v konaní o zaplatenie 22.789,13 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-25Cb/152/2019-362 zo dňa 23.11.2023
takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-25Cb/152/2019-362 zo dňa
23.11.2023 vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III rozsudkom č. k. 25Cb/152/2019-362 zo dňa 23.11.2023 vo výroku I.
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 19.494,42 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8% ročne od 18.6.2019 do zaplatenia a spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,05% denne
od 18.6.2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo

výške 40,- Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. vo zvyšku žalobu zamietol
a výrokom III. priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91%. V
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhal od
žalovaného zaplatenia 20.419,62 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne a zmluvnou pokutou
0,05% denne z fakturovaných súm, titulom neuhradenia nájomného a paušálnej náhrady nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur. Návrh odôvodnil tým, že dňa 21.2.2018 uzatvoril
so žalovaným nájomnú zmluvu na prenájom vežových žeriavov č. 8314/2018, na základe ktorej v

zmysle jej čl. I. prenechal žalovanému na stavbe „Novostavba objektu archívu a knižnice vrátane
prípojok inžinierskych sietí - NITRA“ v Nitre do dočasného užívania hnuteľnú vec - vežový žeriav
LIEBHERR 71K spolu s príslušenstvom a obsluhou a poskytol služby a žalovaný sa zaviazal užívať
predmet nájmu a platiť nájomné za podmienok stanovených zmluvou. Zmluva bola uzatvorená na
obdobie od 21.2.2018 do 15.7.2018 s automatickou prolongáciou. Zmluvný vzťah skončil na základe
zhodného prejavu vôle zmluvných strán dňa 21.7.2018 a následne demontážou predmetu nájmu za
účasti oprávnených zástupcov sporových strán dňa 15.8.2018. Žalovaný nesplnil zmluvné povinnosti

včas a riadne, nezaplatením fakturovaných súm sa dostal do omeškania vždy odo dňa nasledujúceho
po dni splatnosti príslušnej faktúry, a to č. 18032 zo dňa 3.5.2018 na sumu 2.800,- Eur splatnú 2.6.2018,
č. 18043 zo dňa 1.6.2018 na sumu 2.890,- Eur splatnú 1.7.2018, č. 18046 zo dňa 5.6.2018 na sumu
2.689,50 Eur splatnú 19.6.2018, č. 18055 zo dňa 2.7.2018 na sumu 2.800,- Eur splatnú 1.8.2018, č.18060 zo dňa 10.7.2018 na sumu 2.794,- Eur splatnú 24.7.2018, č. 18063 zo dňa 3.7.2018 na sumu
925,20 Eur splatnú 3.8.2018, č. 18065 zo dňa 24.7.2018 na sumu 506,40 Eur splatnú 23.8.2018, č.
18070 zo dňa 2.8.2018 na sumu 2.800,- Eur splatnú dňa 1.9.2018, z ktorej dobropisoval sumu 1.025,48

Eur, č. 18079 zo dňa 15.8.2018 na sumu 3.150,- Eur splatnú 14.9.2018, t.j. v celkovej sume 20.419,62
Eur. Okrem istiny požaduje úrok z omeškania vo výške 8% ročne a zmluvnú pokutu vo výške 0,05%
denne z jednotlivých fakturovaných súm.

2. Okresný súd Banská Bystrica vydal 16.5.2019 platobný rozkaz sp. zn. 4Up/306/2019-42, voči ktorému

žalovaný podal odpor. V odpore poprel nárok žalobcu v celom rozsahu, nakoľko služby neboli dodané
a spôsobilé účelu v zmysle nájomnej zmluvy a podľa § 664 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej aj „OZ“) a naviac žalobca nepreukázal, že vyfakturované služby dodal. Vytýkané vady sú podľa
žalovaného tak vážne, že mu s poukazom na § 673 OZ umožňujú zbaviť sa povinnosti platiť nájomné.
Podľa bodu 1. čl. VI. Nájomnej zmluvy mal žalobca spolu s odovzdaním predmetu nájmu odovzdať
aj protokol, ktorý mal preukazovať dodanie a prevzatie predmetu nájmu, takýto protokol žalobca

nepredložil, preto namieta, že došlo k odovzdaniu predmetu nájmu. Žalobca si tiež faktúrami č. 18046
a 18060 vyfakturoval služby, ktoré spočívali v obsluhe žeriavu, ku ktorým priložil evidenciu dochádzky,
pričom žalovaný popiera správnosť vedenia tejto dochádzky a aj dodanie tejto služby v celom rozsahu.
Žalobca si nárokuje nájom za obdobie od marca do júla, obsluhu predmetu nájmu fakturuje len za
dva mesiace, pričom podľa zmluvy ju mal poskytovať počas celého obdobia nájmu, čo potvrdzuje, že

dodané služby neboli v kvalite a množstve podľa nájomnej zmluvy. Žalovaný popiera aj odôvodnenosť
nároku podľa faktúr č. 18063 a č. 18065 za servisné práce a náklady s nimi spojené, nakoľko tento
nárok nevyplýva z nájomnej zmluvy, z bodu 1. čl. VI. vyplýva povinnosť žalobcu udržiavať predmet
nájmu v riadnom, kompletnom a prevádzkyschopnom stave počas celej doby nájmu na vlastné náklady.
Doba nájmu bola dohodnutá do 15.7.2018, avšak žalobca si faktúrou č. 18070, na ktorú bol vystavený

dobropis č. 18087, nárokoval nájom až do 20.7.2018 vrátane, čím prekročil zmluvnú dobu nájmu.
Žalovaný tiež poukazuje na to, že všetky faktúry nespĺňajú náležitosti podľa zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty (zákon o DPH), keď žalobca vo všetkých, okrem faktúry č. 18065, uvádza
informáciu “Prenesená daňová povinnosť“, pričom fakturované služby nespadajú pod ustanovenia o
prenesenej daňovej povinnosti, faktúry neobsahujú náležitosti podľa § 74 zákona o DPH, a to náležitosti

o základe dane, sadzbe dane a jej výške, okrem faktúr č. 18063 a č. 18065. Na faktúre č. 18063 sú
uvedené náležitosti o dani, ale tiež informácia „Prenesená daňová povinnosť“, no na faktúre č. 18065
so zhodnou službou už táto informácia chýba. Prenesená daňová povinnosť sa napríklad uplatňuje
pri dodaní stavebných prác vrátane dodania stavby alebo jej časti podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona
o DPH (dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy), ktoré

patria do sekcie F osobitného predpisu, a to Nariadenia Komisie (EÚ) č. 1209/2014 z 29. októbra 2014,
ktorým sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 451/2008, ktorým sa zavádza nová
štatistická klasifikácia produktov podľa činností (CPA) a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (EHS) č.
3696/93. Služby poskytované z nájomnej zmluvy nespadajú pod § 8 ods. 1 písm. b) zákona o DPH a
tieto služby tiež nespadajú ani do sekcie F nariadenia komisie (EÚ) číslo 1209/2014. Nakoľko žalobca

nedoručil faktúry spĺňajúce všetky zákonné náležitosti, nemohla nastať ani ich splatnosť a nemohli byť
počítané úroky z omeškania ani zmluvná pokuta.

3. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že žalovaný počas trvania zmluvného vzťahu ani v odpore
nešpecifikoval, v čom spočíva ním tvrdená „vada“ dodaných služieb, neuplatnil u žalobcu akúkoľvek

zodpovednosť za vady, popiera iba „správnosť vedenia dochádzky“ a následne tvrdí, že služby neboli
dodané vôbec. Tvrdenia žalovaného považuje za účelové a nepreukázané. Nie je pravdivé tvrdenie
žalovaného, že nedošlo k akémukoľvek plneniu zo strany žalobcu a že nedošlo k odovzdaniu a prevzatiu
predmetu nájmu. Predmet nájmu žalovaný riadne prevzal, čo preukazuje aj faktúra č. 18010 zo dňa
26.02.2019 za dodanie a montáž predmetu nájmu, ktorú dňa 09.04.2019 žalovaný uhradil. Žalovaný od

uzatvorenianájomnejzmluvyuhradilcelkomsumu12.303,60Eur,ktorániejepredmetomsporu.Účelové
sú aj tvrdenia o nesprávnej aplikácii inštitútu prenesenej daňovej povinnosti a nesplnení náležitostí
daňových dokladov z hľadiska zákona o DPH. Žalovaný počas trvania zmluvy ani po jej skončení
nenamietal doručené daňové doklady a na ich základe plnil. V zmysle § 8 ods. 1 písm. b) zákona o DPH
nájomná zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami je „inou obdobnou zmluvou“, na základe ktorej

poskytol žalobca žalovanému viaceré rôzne plnenia, ktoré však tvoria jedno nerozlučné hospodárske
plnenie. Poznámka 28db) zákona o DPH odkazuje práve na Nariadenie, ktoré žalovaný predložil v
prílohe podaného odporu. Žalobca na podporu svojej argumentácie tiež poukazuje na Metodický pokyn
Finančného riaditeľstva SR.4. Žalovaný v duplike uviedol, že žalobca uhradenie sumy 12.303,60 Eur nepreukázal, preto toto
tvrdenie popiera. Faktúry nie sú dôkazmi o vykonaní služby, nemôžu preukazovať žiadne jeho plnenie.

Metodický pokyn Finančného riaditeľstva SR je usmernením pre zamestnancov Finančného riaditeľstva,
nie je záväzný pre daňové subjekty a vysvetlivky CPA 2015 nemajú záväzný charakter. K výkladu
prenesenej daňovej povinnosti je nutné uviesť, že žalobca fakturoval služby nájmu a služby obsluhy
zvlášť, ako vyplýva z faktúr predložených žalobcom. Z nájomnej zmluvy tiež vyplýva, že služby obsluhy
boli dojednané zvlášť a mimo nájmu žeriavu. Nakoľko žalobca vystavil zvlášť faktúru len na nájom

žeriavu a na obsluhu, je nutné každú z týchto faktúr posudzovať osobitne ako doklad zakladajúci daňovú
povinnosť, preto zvlášť fakturovaný nájom žeriavu treba zaradiť pod subkategóriu 77.32.10 Služby
spojené s prenájmom a lízingom stavebných strojov a zariadení prílohy NARIADENIA KOMISIE (EÚ) č.
1209/2014 z 29. októbra 2014 a Vysvetliviek ku klasifikácií produktov podľa činností (CPA) 2015, ktorú
predložil žalobca. Rovnako musí byť každé z týchto plnení podradené pod dodanie služby v zmysle ust.
§ 9 ods. 1 písm. b) zákona o DPH a nie pod dodanie tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona o DPH.

Žalobca sa nevysporiadal s obsahom faktúry č. 18063, kde je uvedená aj prenesená daňová povinnosť a
vymeraná sadzba DPH, no na inej faktúre č. 18065 s rovnakým plnením nie je. Účtovníctvo žalovaného
podlieha obchodnému tajomstvu a podnikovej politike, preto žalovaný nesúhlasí s jeho predložením.
Žalobca sa tiež nevyjadril k fakturovaniu servisných prác, ktoré má podľa nájomnej zmluvy hradiť práve
on a nepoprel ani tvrdenia o vadnom dodaní predmetu nájmu. Na základe uvedeného žalovaný popiera

nárok žalobcu v celom rozsahu.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, ods. 2, § 365, § 369 ods. 1, ods. 2 a § 369c
ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 544 ods. 1 a ods. 2, § 663, § 671
ods. 1, § 721 ods. 1, ods. 2 OZ, čl. I. body 1, 2, čl. II. body 1, 2, čl. III. bod 3, čl. IV. body 1, 2 a 7 Zmluvy

o nájme. Súd prvej inštancie uviedol, že ôsmy oddiel siedmej časti Občianskeho zákonníka obsahuje
osobitné ustanovenia o tzv. podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, ktoré upravujú iba niektoré stránky
tohto nájmu. Inak sa aj na tento nájom vzťahujú všeobecné ustanovenia o nájomnej zmluve (pozri § 663
a nasl.). Osobitné ustanovenia sa vzťahujú len na hnuteľné veci (k pojmu hnuteľné veci pozri výklad k
§ 119), tieto nemožno aplikovať, ak je predmetom podnikateľského nájmu dopravný prostriedok. Vtedy

sa nájom spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka o zmluve o nájme dopravného prostriedku
(§ 630 až 637 Obč. zák.). Ustanovenie odseku 1 upravuje zodpovednosť za vady prenajatej veci, pre
ktoré ju nemožno riadne užívať alebo ktoré také užívanie sťažujú. V týchto prípadoch má nájomca
predovšetkým právo, aby sa mu poskytla iná vec slúžiaca na ten istý účel. Okrem toho má právo na
odpustenie nájomného alebo na zľavu z nájomného za dobu, po ktorú nemohol vec pre jej vadu riadne

užívať buď vôbec, alebo len za sťažených podmienok. Keďže ide o osobitnú úpravu, nemožno aplikovať
§ 673 a 674. Právo na odpustenie alebo zľavu z nájomného sa musí uplatniť u prenajímateľa najneskôr
do konca doby, na ktorú bol nájom dojednaný. Na uplatnenie práva u prenajímateľa však platí iná doba
ako podľa § 675. Aj keď sa tu neustanovuje, že neuplatnenie práva v ustanovenej dobe u prenajímateľa
má za následok zánik práva, treba túto dobu považovať za prekluzívnu dobu.

6. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi sporovými stranami došlo k platnému uzavretiu
zmluvy o nájme hnuteľnej veci, ktorá skutočnosť nebola sporná. Z predložených listinných dôkazov,
najmä z písomne uzavretej zmluvy vyplýva, že žalobca prenechal žalovanému do užívania na obdobie
od 21.2.2018 do 20.7.2018 vežový žeriav značky Liebherr. Z odovzdávacieho protokolu vyplýva, že

žalovaný žeriav prevzal dňa 21.2.2018. Užívanie predmetu nájmu mal súd prvej inštancie preukázané
aj tým, že žalovaný odplatu za montáž, obsluhu a nájomné za predchádzajúce obdobie uhradil. Odplatu
za jednotlivé plnenia žalobca účtoval faktúrami. Zo stanoviska daňového poradcu vyplýva, že faktúry
vystavené žalobcom sú v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. o DPH, preto je argument žalovaného
o nesprávnosti vystavených faktúr nedôvodný. Faktúry žalobcu, ktorými účtoval jednotlivé plnenia (č.

18032, č. 18043, č. 18055, č. 18070, č. 18079 - nájomné a demontáž; č. 18046 a č. 18060 - obsluha;
č. 18065 - servisné práce pri odstavení), boli vystavené na podklade zmluvných ustanovení. Keďže
žalovaný tieto v sume 19.494,42 Eur neuhradil, žalobe v tejto časti vyhovel a žalovaného zaviazal na
zaplatenie uvedenej sumy. V časti uplatňovanej istiny 925,20 Eur s príslušenstvom (faktúra č. 18063
za servisné práce dňa 25.6.2018) má zato, že vzhľadom na popis opravovanej závady (nefunkčnosť

pojazdu vozíka žeriavu), tieto servisné práce majú charakter opravy vyplývajúcej z bežného opotrebenia
aichnákladysúužzahrnutévcenenájmu(čl.IV.ods.1.a2.zmluvy)avtejtočastižalobuakonedôvodnú
zamietol.7. K uplatnenému príslušenstvu uviedol, že výšku úroku z omeškania nemali zmluvné strany dohodnutú,
preto ju určil na základe § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobcom požadovaná a súdom
prvej inštancie aj priznaná výšku úroku z omeškania (8%) je plne v súlade s citovanými zákonným

ustanoveniami. Pre určenie splatnosti je potrebné riadiť sa uzavretou zmluvou, v zmysle ktorej bola
splatnosť faktúry naviazaná na jej doručenie nájomcovi. Žalobca však nepredložil žiadny dôkaz, z
ktorého by bolo možné určiť deň doručenia faktúr žalovanému, preto súd prvej inštancie začiatok
omeškania určil ako okamih doručenia platobného rozkazu žalovanému (17.5.2019). Keďže 30. deň
splatnosti pripadol na 16.6.2019 (nedeľa), posledný deň lehoty na plnenie pripadol na 17.6.2019 a

nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania, preto priznal žalobcovi úrok z omeškania odo
dňa 18.6.2019. V časti úroku z omeškania z jednotlivých fakturovaných súm do 17.6.2019 žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Okrem úroku z omeškania žalobcovi priznal aj nárok na zmluvnú pokutu vo
výške 0,05% denne dojednanú v zmluve (čl. IV. Ods. 9), začiatok doby, od ktorej súd zmluvnú pokutu
priznal, ustálil rovnako ako v prípade priznaného úroku z omeškania odo dňa 18.6.2019, pričom v časti
zmluvnej pokuty uplatňovanej do 17.6.2019 žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobcovi priznal aj nárok

na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. O
trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), keďže žalobca mal úspech v časti 19.494,42 Eur, čo predstavuje 95,5%, žalovaný v
časti 925,20 Eur, čo predstavuje 4,5%, žalobcovi priznal náhradu trov konania rozsahu 91% (95,5 - 4,5).

8. K obrane žalovaného, ktorý spochybňoval žalobcom uplatnený nárok (odovzdanie predmetu nájmu,
vadné plnenie, nesprávne vystavené faktúry, správnosť vedenia dochádzky), popretie skutkových
tvrdení žalobcu žalovaným vyhodnotil ako neúčinné, nakoľko žalovaný neuviedol vlastné skutkové
tvrdenia o týchto skutočnostiach, pričom len samotné spochybnenie žalobcom tvrdených skutočností
nemožno považovať za postačujúce. Pokiaľ žalovaný argumentuje, že faktúry neboli vystavené riadne,

mal o tom predložiť dôkaz. Z vyjadrenia daňového poradcu vyplýva, že faktúry žalobca vystavoval
v súlade so zákonnou úpravou, spochybňovanie správnosti faktúr bez toho, aby predložil ako dôkaz
vyjadrenie iného odborne relevantného subjektu, je iba formálne a neúčinné. Rovnako žalovaný
nepredložil žiadny dôkaz, že žeriav mal vady a nebol spôsobilý na užívanie, nepreukázal (ani netvrdil), v
čom vidí nesprávnosť vedenia dochádzky u obsluhy žeriavu. Súd prvej inštancie poukázal na § 150 CSP,

ktorý zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované
procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo
a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia
sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu
a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP).

Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok
procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods.
1 CSP), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2
CSP). Ak súd považuje skutkové tvrdenia strany podľa § 151 CSP za nesporné, nevykonáva o nich
dokazovanie. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ak sporová strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť

skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú
povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že
skutočnosť, ktorú sporová strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude
predmetom dokazovania.

9. Zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania návrhom žalobcu na predloženie všetkej súvisiacej
účtovnej a daňovej evidenciu žalovaného, vrátane zaúčtovania z hľadiska účtovného a daňového (daň
z príjmov, DPH vrátane výkazov a priznaní uvedeného sa týkajúcich) odôvodnil tým, že vykonanie
uvedeného dôkazu nepovažuje za účelné, nakoľko doposiaľ predložené dôkazy dávajú dostatočný
podklad pre rozhodnutie.

10. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku I. a III. podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b), písm. f) a písm. h) CSP. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, alebo v
napadnutej časti zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalovaný odôvodňuje tým, že v ods.
33. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že z predložených listinných dôkazov, najmäz písomne uzavretej zmluvy o nájme vyplýva, že žalobca prenechal žalovanému do užívania na
obdobie od 21.2.2018 do 20.7.2018 vežový žeriav značky Liebherr, avšak podľa v čl. II. bod 1.
nájomnej zmluvy bola dohodnutá doba nájmu od 21.02.2018 do 15.07.2018, nie do 20.07.2018.

Súd prvej inštancie skutkové zistenie, že žeriav bol prenajatý až do 20.07.2018 žiadnym spôsobom
neodôvodnil a tento dátum je takisto zásadný pre posúdenie relevantnosti niektorých nárokov žalobcu.
Žalovaný tiež namieta, že súd prvej inštancie v ods. 33. uvádza, že užívanie predmetu nájmu mal súd
preukázané aj skutočnosťou, že žalovaný odplatu za montáž, obsluhu a nájomné za predchádzajúce
obdobie uhradil, toto skutkové zistenie nevyplýva z vykonaného dokazovania a je irelevantné, nakoľko

nepreukazuje, že predmet nájmu bol aj využívaný v zmysle nájomnej zmluvy. Záver súdu prvej inštancie,
že užívanie predmetu nájmu bolo preukázané úhradou nájomného za predchádzajúce obdobie, nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko žalobca k tvrdeniu, že tieto nároky boli žalovaným zaplatené,
nepodložil žiaden dôkaz a žalovaný akcentuje teóriu negatívneho dôkazu, ktorá spočíva v tom, že
žalovaný nemôže dokázať niečo, čo sa nestalo. Žalovaný už vo svojom stanovisku zo dňa 28.11.2019
namietal, že žalobca svoje tvrdenie nepreukázal a žalovaný tieto tvrdenia popiera v celom rozsahu. Súd

prvejinštancievšaktútoobranunereflektoval,čímporušilprávožalovanéhonaspravodlivýsúdnyproces
a zároveň je napadnuté rozhodnutie založené na nesprávnych skutkových zisteniach, ktoré nevyplývajú
z vykonaného dokazovania. Tým sú, podľa žalovaného, naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1
písm. b) a písm. f) CSP.

12. Žalovaný ďalej namieta závery súdu prvej inštancie v bodoch 33. a 38. napadnutého rozsudku,
kde súd vzal do úvahy žalobcom predložené vyjadrenie daňového poradcu vo vzťahu k správnosti
vyhotovenia faktúr. Žalovaný má za to, že pre posúdenie nárokov žalobcu bolo nevyhnutné, aby súd
ustálil,čibolasplnenápodmienkapodľačl.IV.bod7.zmluvyonájme,t.j.čibolifaktúryžalobcuvystavené
v súlade so zákonom o účtovníctve a zákonom o DPH. Podľa žalovaného ide o právnu otázku, ktorá

je v decíznej právomoci súdu, nie daňového poradcu. Namieta, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že
z pohľadu práva a obsahu obligačného vzťahu medzi sporovými stranami je zrejmé, že bol dojednaný
nájom hnuteľnej veci, nie dodanie stavebných prác, s čím priamo súvisí nezákonné uplatnenie prenosu
daňovej povinnosti, teda porušenie zákona o DPH a v konečnom dôsledku porušeniu čl. IV bod
7 nájomnej zmluvy. Na stavebné práce sa prenos daňovej povinnosti uplatňuje podľa § 8 ods.1

písm. b) zákona o DPH. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného ale nešlo o dodanie tovaru, pre ktorý je
charakteristická trvalá zmena v dispozícii a vlastníctve dodanej veci. Zároveň nájom žeriavu nie je
možné bez akéhokoľvek odôvodnenia zaraďovať pod stavebné práce, ktoré sú definované v § 43g
zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon). V prípade nájmu
žeriavu ide o službu, nie o dodanie tovaru vo sfére stavebných prác, resp. plnenia zmluvy o dielo. Na

dodanie tovaru sa vzťahuje sekcia F osobitného predpisu a to Nariadenia Komisie (EÚ) č. 1209/2014
z 29. októbra 2014, ktorým sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 451/2008,
ktorým sa zavádza nová štatistická klasifikácia produktov podľa činností (CPA) a ktorým sa zrušuje
nariadenie Rady (EHS) č. 3696/93. Na dodanie služby sa toto nariadenie Komisie (EÚ) nevzťahuje.
Žalovaný namieta, že uvedené súd úplne odignoroval, čím svoje rozhodnutie založil na nesprávnom

právnom posúdení a dokonca pri absencii interpretácie relevantného úniového práva, ktoré má prednosť
pred vnútroštátnou úpravou podľa čl. 3 CSP. Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani argumentáciou
žalovaného, že Metodický pokyn Finančného riaditeľstva SR je len usmernením pre jeho zamestnancov,
nie je záväzný pre daňové subjekty, t. j. ani sporové strany a rovnako, že vysvetlivky CPA nemajú
záväzný charakter pre sporové strany. Žalovaný poukazuje na § 194 ods. 1 CSP, podľa ktorého otázku, o

ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám,
nemôže však o nej rozhodnúť. Súd prvej inštancie mohol a mal otázku, či žalobca fakturoval v súlade
so zákonom o účtovníctve a zákonom o DPH alebo nie, posúdiť ako predbežnú otázku bez meritórneho
rozhodnutia, v napadnutom rozsudku však neprezentoval žiadnu svoju vlastnú právnu úvahu a osvojil si
zistenia daňového poradcu, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozsudku a dôvodnosť odvolacieho dôvodu

podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie po právnej stránke nedostatočne vysporiadal s odkladacou
podmienkou splatnosti faktúr podľa čl. VI. bod 7. nájomnej zmluvy: „Prenajímateľ má právo účtovať
nájomné a ostatné služby vždy mesačne za predchádzajúci kalendárny mesiac formou daňového

dokladu (faktúry) ktorej náležitosti budú zodpovedať zákonu o účtovníctve a zákonu o DPH. Splatnosť
faktúr je na základe dohody zmluvných strán stanovená na 30 dní odo dňa riadneho doručenia faktúry
spĺňajúcej všetky zákonné náležitosti na adresu nájomcu uvedenú v záhlaví zmluvy.“, ktorá spočíva vtom, že zmluvné strany si vymienili splatnosť faktúry 30 dní od riadneho doručenia faktúry, ktorá spĺňa
všetky zákonné náležitosti podľa zákona o účtovníctve a zákona o DPH.

14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, napadnutý rozsudok považuje za správny a náležite
odôvodnený, odvolanie žalovaného ako celok za nedôvodné, neobsahujúce žiadne skutočnosti
zásadného charakteru, s ktorými by sa súd prvej inštancie v priebehu konania, ako aj v napadnutom
rozsudku, nevysporiadal. Žalobca poukazuje na to, že preukázal skutkové tvrdenia o existencii
nájomného vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom, žalovaný dokonca

vo svojom prednese na pojednávaní dňa 19.05.2022 túto skutočnosť sám potvrdil, keď uviedol, že
„nepopiera uzavretie zmluvy... však popiera, že žalobca plnil z titulu tejto zmluvy riadne...“. Žalovaný
svojuobranupraktickyzaložillennapopieranískutočností,ktoréžalobcavkonaníuvádzal.Ďalejžalobca
listinami preukázal tak dodanie (montáž) na určené miesto stavby, ďalej certifikáciu a skúšky uvedenia
do prevádzkyschopnosti dodaného zariadenia, ako aj pri ukončení nájomného vzťahu demontáž
dodaného zariadenia, tiež preukázal výkazy servisných prác, evidenciu dochádzky obsluhy žeriavu,

ako aj vzájomnú komunikáciu strán týkajúcu sa používania žeriavu žalovaným. Žalobca na základe
uzavretej nájomnej zmluvy teda preukázateľne poskytoval plnenie žalovanému. Ak žalovaný v konaní
tvrdil, že plnenie žalobcu trpelo nejakými kvalitatívnymi vadami, bolo dôkazným bremenom žalovaného
toto tvrdenie preukázať. Naviac samotná zmluva predpokladala konkrétnu formálnu procedúru, akou
sa prípadné vady plnenia museli žalovaným žalobcovi komunikovať. Žalobca teda nemal čo a ako v

konaní dokazovať, keď konzistentne tvrdil, že jeho plnenie bolo riadne a bez vád, nakoľko negatívna
skutočnosť - že neexistovali vady plnenia - sa z podstaty veci nedokazuje. K argumentácii žalovaného
o nesprávnosti vyhotovenia faktúr žalobca dokonca nad rámec svojej dôkaznej povinnosti predložil
stanovisko licencovaného daňového poradcu, ako odborne spôsobilej osoby, ktoré jednoznačne
potvrdilo, že predmetné faktúry žalobcu boli vystavované v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani

z pridanej hodnoty, v znení neskorších predpisov.

15. Ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

17.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380
ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom
termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli
a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho

vyhlásením dňa 25.7.2025. Odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP) a súčasne podľa § 379 CSP viazaný rozsahom odvolania a podľa § 380 ods. 1 CSP
dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že na prejednanie odvolania nie je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie, nakoľko nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie, ani si nariadenie
pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).

19. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379
a § 380 CSP a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako
aj s obsahom odvolania žalovaného a vyjadrenia žalobcu k odvolaniu, konštatuje vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd plne stotožňuje a konštatuje súladnosť
jeho odôvodnenia s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo
vedené v súlade postupom upraveným civilným sporovým poriadkom a odvolací súd nezistil žiadne vady
procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a zároveň

konštatuje, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí dôsledne vysporiadal so všetkými
skutočnosťami,ktorémalipodstatnývýznamprerozhodnutieavyvodilsprávnyprávnyzáverpremietnutý
do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP konštatujesprávnosť dôvodov napadnutého rozsudku. K jednotlivým žalovaným uplatneným dôvodom odvolania
odvolací súd uvádza nasledovné:

20. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym
skutkovým zisteniam, že žalobca mu prenechal vežový žeriav do užívania na obdobie od 21.2.2018 do
20.7.2018, avšak podľa v čl. II. bod 1. nájomnej zmluvy bola dohodnutá doba nájmu od 21.02.2018 do
15.07.2018, nie do 20.07.2018 a že záver, že žeriav bol prenajatý až do 20.07.2018 neodôvodnil a tento
dátum je zásadný pre posúdenie relevantnosti niektorých nárokov žalobcu. Odvolací súd uvádza, že

súdomprvejinštancieustálenýzáver,žežalobcaprenechalžalovanémudoužívaniažeriavdo20.7.2018
vyplýva z listinného dôkazu samotného žalovaného, a to jeho listu zo dňa 06.08.2018, kde sám žalovaný
uvádza, že zaslal žalobcovi výpoveď zmluvy a zmluva končí uplynutím výpovednej doby v zmysle čl. II.
bod 2 dňom 20.07.2018. Uvedené skutkové zistenie nie je v rozpore ani s dohodnutou dobou nájmu v
čl. II. bod 1 zmluvy do 15.7.2018, keďže strany si dohodli automatickú prolongáciu zmluvy pre prípad, že
nájomca nevyzve prenajímateľa k prevzatiu predmetu nájmu v dobe minimálne 14 pracovných dní pred

skončením nájmu, čo žalovaný netvrdil a ani nepreukazoval. Odvolací sú preto naplnenie odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP z tohto dôvodu uplatneného žalovaným nevzhliadol.

21. Žalovaný ďalej namieta nesprávnosť skutkového záveru o užívaní predmetu nájmu žalovaným, ktoré
súd prvej inštancie odôvodnil aj skutočnosťou, že žalovaný odplatu za montáž, obsluhu a nájomné za

predchádzajúce obdobie zaplatil. Žalovaný namieta, že toto skutkové tvrdenie žalobcu poprel a žalobca
nepreukázal opak. Odvolací súd sa s námietkou žalovaného nestotožňuje. Odovzdanie predmetu nájmu
žalovanému bolo preukázané odovzdávacím protokolom, žalovaný žeriav prevzal dňa 21.2.2018 bez
výhrad. Súd prvej inštancie svoj skutkový záver vyvodil z listinných dôkazov založených v spise a
aj zo skutočnosti, že žalovaný odplatu za montáž, obsluhu a nájomné za predchádzajúce obdobie

zaplatil. Odvolací súd procesnú obranu žalovaného spočívajúcu v popretí splnenia svojich zmluvných
záväzkov považuje za nezmyselnú a najmä v poukaze na odôvodnenie odvolania za nerelevantnú pre
rozhodnutie. Žalovaný popretím tvrdenia žalobcu o zaplatení odplaty za montáž, obsluhu a nájomné
za predchádzajúce obdobie a námietkou nepreukázania tvrdenia o splnení týchto záväzkov žalobcom
odôvodňuje namietanú nesprávnosť skutkového záveru súdu prvej inštancie o užívaní predmetu nájmu

žalovaným. Z obsahu nájomnej zmluvy však nevyplýva povinnosť nájomcu užívať predmet nájmu.
Povinnosť zaplatiť odplatu za užívanie predmetu nájmu ani nie je viazaná na to, či nájomca vec užíva
alebo neužíva. Prenajímateľ svoj záväzok splní prenechaním veci do užívania nájomcovi, v danom
prípadespríslušenstvomaobsluhou,čobolopreukázanéodovzdávacímprotokolomzodňa21.02.2018,
z ktorého nevyplýva, že by bol odovzdaný v stave nespôsobilom na užívanie. Ako správne uviedol

súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, žalovaný v konaní tvrdenia o vadnom plnení žalobcu
nepreukázal. Odvolací súd dodáva, že žalovaný nielenže nepreukázal, ale ani riadne a určite neuviedol
vlastné skutkové tvrdenia, v čom konkrétne mali spočívať tvrdené vady plnenia a ako a kedy ich uplatnil
u žalobcu postupom predpokladaným zmluvou.

22. Žalovaný napokon namieta závery súdu prvej inštancie v bodoch 33. a 38. napadnutého rozsudku
a postup súdu prvej inštancie, ktorý je podľa neho v rozpore s § 194 ods. 1 CSP, podľa ktorého
otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193, môže súd
posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. Podľa žalovaného mal súd prvej inštancie otázku, či žalobca
fakturoval v súlade so zákonom o účtovníctve a zákonom o DPH, posúdiť ako predbežnú otázku bez

meritórneho rozhodnutia, v napadnutom rozsudku však neprezentoval žiadnu vlastnú právnu úvahu a
osvojil si zistenia daňového poradcu. Odvolací súd sa so žalovaným nestotožňuje. V prejednávanej veci
žalobca vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že žalobca vystavil faktúry
v rozpore so zákonom o účtovníctve a zákonom o DPH, predložil na preukázanie opaku Odborné
stanovisko prof. Ing. Jaroslava Ďaďa PhD., daňového poradcu, zo dňa 8.7.2022 (č. l. 271 spisu).

23. Podľa § 187 ods. 1 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Odsek 2 ustanovenia § 187
príkladmo uvádza čo je dôkazným prostriedkom, najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné
vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí

ho súd. Ustanovenie § 206 CSP upravuje, že ak je potrebné posudzovať skutočnosti, na ktoré treba
odborné znalosti, súd na návrh vyžiada odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby. Z citovaných
ustanovení Civilného procesného poriadku vyplýva absencia úpravy dokazovania odborným vyjadrením
(stanoviskom) predloženým do konania stranou sporu. Odvolací súd je toho názoru, že dokazovaniestranou predloženým odborným vyjadrením súd vykoná ako dôkaz listinou, čo však nevylučuje, aby sa
so závermi stranou predloženého odborného vyjadrenia nemohol stotožniť a pri rozhodovaní na neho
prihliadať, a to v súlade s ustanovením § 191 CSP, ktorého obsahom je zásada tzv. voľného hodnotenia

dôkazov. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch znalecká
činnosť je špecializovaná odborná činnosť vykonávaná za podmienok ustanovených v tomto zákone
znalcami pre zadávateľa. Úkonmi znaleckej činnosti sú najmä znalecký posudok a jeho doplnenie,
odborné stanovisko alebo potvrdenie a odborné vyjadrenie a vysvetlenie. Odvolaciemu súdu je z verejne
prístupných registrov známe, že prof. Ing. Jaroslav Ďaďo PhD., je zároveň znalcom zapísaným v

zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR pod evidenčným číslom 910511 pre odbor
Ekonómia a manažment, odvetvie Účtovníctvo a daňovníctvo, teda je osobou dostatočne odborne
zdatnou, ktorej vedomosti poskytujú záruku správnosti záverov uvedených v odbornom vyjadrení.
Postup súdu prvej inštancie, ktorý vykonal dokazovanie týmto žalobcom predloženým dôkazom ako
listinou a dospel k záveru, že faktúry vystavené žalobcom sú v súlade so zákonom o DPH a za
nepreukázané vyhodnotil skutkové tvrdenie žalovaného o nesprávnosti vystavených faktúr (keďže

žalovaný okrem púheho tvrdenia nepredložil žiadny dôkaz, napr. vyjadrenie iného odborne relevantného
subjektu) hodnotí odvolací súd ako správny. Naviac odvolací súd poznamenáva, že faktúra je len
účtovným dokladom a nároky vyplývajúce z hmotného práva, boli v konaní pred súdom prvej inštancie
žalobcom preukázané. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že faktúry, ktorých
zaplatenie je predmetom sporu, boli žalobcom vystavené v súlade so zákonom o účtovníctve a zákonom

o DPH, nebolo potrebné sa vysporiadať s odkladacou podmienkou splatnosti faktúr podľa čl. VI. bod
7. nájomnej zmluvy.

24. Ako nedôvodné tiež vyhodnotil odvolací súd aj námietky žalovaného, že sa súd prvej inštancie
nezaoberal jeho argumentáciou, že Metodický pokyn Finančného riaditeľstva SR je len usmernením pre

jeho zamestnancov, nie je záväzný pre daňové subjekty, t. j. ani sporové strany a že vysvetlivky CPA
nemajú záväzný charakter pre sporové strany a absencie interpretácie relevantného úniového práva.
Všeobecné otázky k rozsahu pôsobnosti Metodického pokynu Finančného riaditeľstva SR a záväznosti
vysvetliviek CPA nie sú otázkami, ktoré by boli rozhodujúce pre rozhodnutie veci. Judikatúra ESĽP a ani
Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia (napr. Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 119/03-30). Európsky súd pre ľudské
práva (napr. v rozhodnutí Kraska c/a Švajčiarsko) konštatoval, že z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplývaajpovinnosťsúdu zaoberaťsaúčinnenámietkami,argumentmianávrhminavykonaniedôkazov
strán avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ako ich
uplatnil žalovaný, odvolanie žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch I. a III. podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

26. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

27. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

28. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto

odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

30. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).