Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 16, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/37/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0020202805
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:0020202805.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu: PRIMA PLUS SK,
s.r.o., so sídlom Lietava 288, IČO: 46 717 382, zastúpeného JUDr. Danielou Hmírovou, advokátkou so
sídlom v Žiline, Oravská ulica 8557/22, proti žalovaným: 1. PREMAKO a.s., so sídlom Maťovce, IČO:
31 677 819, zastúpený JUDr. Tibor Bacsó, advokát so sídlom v Košiciach, Žriedlová 28, 2. Železničná
spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., so sídlom v Bratislave, Drieňová 24, zastúpený Advokátska kancelária
Soukeník – Štrpka, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného
v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 27. novembra 2023 č.k. 26C/45/2020-383

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. a IV.

O d m i e t a odvolanie žalovaného v 1. rade proti výroku III. rozsudku.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovaným doplatku náhrady majetkovej škody v čiastke
4.243,85 € a uplatnil aj nárok na ušlý zisk vo výške 3.909,75 €, spolu sumu 8.153,60 € (4.243,85 € +

3.909,75 €) tvrdiac, že dňa 25.9.2018 o 10:23 hod. spôsobili zamestnanci žalovaného v 1. a 2. rade
počas posunových prác 1. posunujúcej zálohy v žst. Veľké Kapušany na koľaji č.7a dopravnú nehodu,
pričom v dôsledku nárazu ťahaného posunujúceho dielu 1. posunujúcej zálohy do odstaveného návesu
typu KRONE ev. č. A. vo vlastníctve žalobcu došlo k vzniku škody na majetku žalobcu v celkovej výške
8.487,70 €, pozostávajúcej zo sumy 7.551 € za poškodený náves typu KRONE ev. č. A. vo vlastníctve
žalobcu, nákladov na vypracovanie znaleckého posudku v sume 200 €, za dovoz havarovaného návesu
vo výške 524 € a cestovného vo výške 212,50 €, ktorú žalobcovi zaplatil žalovaný v 2. rade pred podaním

žaloby v časti 4.243,85 €, čo je 50 % z celkovej škody a žalobcovi nahradil tiež trovy konania v sume
317,46 €.

2. Okresný súd Michalovce (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo dňa 27. novembra
2023 č.k. 26C/45/2020-383 žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.507,15 €
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.507,15 € od 23.6.2020 do zaplatenia (výrok
I.), v prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol (výrok II.), žalobu voči žalovanému

v 2. rade zamietol (výrok III.), žalovanému v 1. rade priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 13,98 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok IV.) a žalovanému v 2. rade priznal nárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 % s tým, že ovýške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením
(výrok IV.).

3. Súd tak rozhodol potom, ako rozsudok zo dňa 5.10.2021 č.k. 26C/45/2020-223, ktorým súd uložil
žalovaným v 1. a v 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 7.416,90 €
spolu s úrokom z omeškania zo sumy 7.416,90 € od 23.6.2020 do zaplatenia, žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 81,88 %, na základe
odvolania žalovaných Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 17.2.2023 sp. zn. 5Co/35/2022

zrušil vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a vec vrátil súdu prvej inštancie
za účelom posúdenia veci (aj) z hľadiska aplikácie § 441 Občianskeho zákonníka, vo väzbe na §
16 ods. 3 zákona č. 514/2009 Z.z. o doprave na dráhach a jednotlivých predpisov o dodržiavaní
BOZP, ktoré boli všetci zúčastnení povinní dodržiavať, ako i § 415 a § 438 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, a tiež zváženia miery a rozsahu účasti žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade na vzniku
škody, a to po zohľadnení celkového priebehu škodovej udalosti a vyhodnotení vzťahu príčinnej

súvislostimedziškodouakonkrétnymporušenímpovinnostizodpovednéhosubjektu,vrátaneposúdenia
otázky spoluzodpovednosti (spoluúčasti) samotného žalobcu na vzniku škody, s ohľadom na obranu
žalovaných.

4. Po vrátení veci predmetom konania zostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 7.416,90 € s 5 %

ročným úrokom z omeškania od 23.6.2020 do zaplatenia, založený najmä na tvrdení žalobcu, že: (a)
žalovaný v 1. rade neoznámil žalovanému v 2. rade, že vykonáva na koľaji nakládku vozidla žalobcu,
dal vodičovi žalobcu príkaz na pristavenie na nakládku ku koľaji 7a bez podpísania Záznamu z poučenia
o dodržiavaní zásad BOZP a PO na pracovisku pri nakládke kamiónov, pred pristavením nákladného
motorového vozidla na nakládku neoboznámil zamestnancov ŽSR a žalovaného v 2. rade o zamýšľanej

manipulácii v koľajisku a nezabezpečil bezpečnosť všetkých zamestnancov a vozidiel zúčastnených
na prekládke, (b) zamestnanec žalovaného v 2. rade, a to rušňovodič, neprispôsobil rýchlosť jazdy
podmienkam rozhľadu a návestiam tak, aby bola zabezpečená bezpečnosť posunu, vedúci posunu
neinformoval žalovaného v 1. rade o vykonávanom posune a nezabezpečil, aby boli odstránené cestné
vozidláazariadeniazasahujúcedopriechodovéhoprierezu(autáapod.),(c)vdeňnehodyvodičžalobcu

pristavil cestné motorové vozidlo na nakládku na miesto ku koľajniciam, ktoré mu určil zamestnanec
žalovaného v 1. rade, pri otváraní návesu si všimol prichádzajúci vlak, avšak škode už nedokázal
zabrániť.

5. Súd pri rozhodovaní súd vyšiel zo zistenia, že: (5.1.) predmetom podnikateľskej činnosti žalovaného

v 1. rade je (o.i.) prekládka tovarov zo železničných vozňov širokého rozchodu do vozňov normálneho
rozchodu a naopak a prekládka tovarov zo železničných vozňov na automobilovú prepravu a naopak,
(5.2.) žalovaný v 2. rade bol v čase nehody právnickou osobou vykonávajúcou prevádzku dopravy na
dráhe a prevádzkovateľom hnacieho koľajového vozidla č. SK-ZSSK 92 56 1 770 095-8, (5.3.) dňa
25.9.2018 o 10:23 hod došlo počas posunových prác 1. posunujúcej zálohy v žst. Veľké Kapušany

na koľaji č. 7a k zrážke hnacieho koľajového vozidla š. SK-ZSSK C 92561770095-8 a odstaveného
návesu typu KRONE ev. č. A. vo vlastníctve žalobcu, (5.4.) náves bol pristavený zamestnancom
žalovaného v 1. rade B. C., hnacie koľajové vozidlo bolo riadené rušňovodičom D. E. D. spolu s
vedúcim posunu (posunovačom) F. D., ktorí boli v čase nehody zamestnancami žalovaného v 2.
rade, (5.5.) k nehode došlo počas jazdy vykonávanej v rámci plnenia pracovných povinností týchto

zamestnancov, (5.6.) rozhodnutím o priestupku č. KRPZ-KE-ZP1-20-2019-SK zo dňa 25.4.2019,
vydaného odborom železničnej polície PZ Košice, oddelenie železničnej polície PZ Čierna nad Tisou,
potvrdeného rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odbor železničnej
polície č. KRPZ-KE-ZP-3/2019-SK zo dňa 9.8.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.8.2019,
zamestnanec žalovaného v 1. rade B. C., vedúci zmeny, bol uznaný za vinného zo spáchania priestupku

podľa § 42 ods. 1, písm. h) zákona č. 514/2009 Z.z. o doprave na dráhach a zamestnanec žalovaného
v 2. rade D. E. D., rušňovodič, bol uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 42 ods. 1 písm.
m) a § 108 ods. 1 písm. h) zák. č. 514/2009 Z.z. o doprave na dráhach a F. D., vedúci posunu ZSSK
Cargo Slovakia a.s., bol uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 108 ods. 1 písm. h) zákona
č. 513/2009 Z.z. o dráhach.

6. Súd vychádzal aj z bodu 1, 2 a 3 Nariadenia žalovaného v 1. rade č. 11/2013 a jeho doplnenia č.5
z 2014, ako i zo žalobcom predloženého znaleckého posudku č. 6/2019 vypracovaného znalcom G. H.
I., ktorý výšku škody na návese značky KRONE SD J., ev. č. A. XXXXX, výrobného čísla K. k dátumuvznikupoškodenia25.9.2018vyčíslilnasumu7.551€bezDPH(9.061€sDPH),pričompodľadaňového
dokladu náklady na vypracovanie znaleckého posudku činili 200 €. Nakoľko záver znaleckého posudku
ohľadom určenia výšky škody nebol sporovými stranami spochybnený, súd prvej inštancie považoval za

nespornú výšku skutočnej škody na návese KRONE SD J., e.č. A. a nákladov na znalecký posudok.

7. Súd tiež zistil, že žalobca predžalobnou výzvou zo dňa 3.2.2020 vyzval žalovaných na náhradu škody
8.487,70 €, na základe ktorej žalovaný v 2. rade poukazom na závery Stanoviska Ministerstva dopravy
a výstavby Slovenskej republiky a rozhodnutia o priestupku, po zohľadnení spoluúčasti žalovaných na

škodovej udalosti majúc za to, že miera zodpovednosti žalovaného v 2. rade je vo vzťahu k vzniknutej
škode v rozsahu 50 %, žalovaný v 2. rade uznal svoju zodpovednosť za škodu vo výške 4.243,85 €.

8. Konštatujúc, že vo veci bola sporná príčina vzniku škody a z toho vyplývajúca miera účasti
prevádzateľov na spôsobenej škode a nárok žalobcu na ušlý zisk, súd posudzoval mieru účasti
žalovaných na vzniku škody, s ohľadom na prípadné spoluzavinenie poškodeného žalobcu. Uzavrel,

že hlavnou a primárnou príčinou vzniku škodovej udalosti bolo porušenie povinnosti zamestnancom
žalovaného v 1. rade B. C., ktorý ako vedúci zmeny spoločnosti PREMAKO dal vodičovi nákladného
motorovéhovozidlatypuDAFev.č.:A.snávesomtypuKRONEev.č.A.príkaznapristavenienanakládku
ku koľaji č. 7a bez podpísania záznamu z poučenia zamestnanca o dodržiavaní zásad BOZP a PO na
pracovisku a pred pristavením nákladného motorového vozidla na nakládku neoboznámil zamestnancov

ŽSR a ZSSK Cargo o zamýšľanej manipulácií v koľajisku a nezabezpečil bezpečnosť všetkých
zamestnancovavozidielzúčastnenýchnaprekládke,čímporušilNariadeniefirmyPREMAKOč.11/2013
a jeho doplnenie č.5 z 2014: dodržiavanie zásad BOZP a PO pri nakládke kamiónov na pracovisku.
Za vyššie spomenuté konanie bol zamestnanec žalovaného v 1. rade rozhodnutím KRPZ Košice sp.zn.
KRPZ-KE-ZP1-20/2019 SK zo dňa 25.4.2019 uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 42 ods.

1, písm. h) zákona č. 514/2009 Z.z. o doprave na dráhach s tým, že mu bola uložená pokuta vo výške
50 €. Dôvodil, že zavinenie žalovaného v 1. rade spočívalo v porušení povinností jeho zamestnanca
(vedúceho zmeny) vyplývajúcich z interného predpisu žalovaného v 1. rade upravujúceho bezpečnosť
a ochranu zdravia pri práci, ktorý neoboznámil zamestnancov žalovaného v 2. rade s plánovanou
nakládkou, aj keď mu táto ohlasovacia povinnosť vyplývala z interného predpisu jeho zamestnávateľa,

a týmto svojím konaním zapríčinil zrážku dopravných prostriedkov, ktorej následkom bolo poškodenie
návesu v majetku žalobcu. Dodal, že porušenie tejto oznamovacej povinnosti nebolo vyvrátené ani
samotným žalovaným v 1. rade, ktorý porušenie danej povinnosti ospravedlňoval technickou poruchou
na telefónnom zariadení, ktorá mu zabránila oznámiť žalovanému v 2. rade zamýšľanú manipuláciu v
koľajisku.

9. Po právnom posúdení veci podľa § 121 ods. 3, § 415, § 420 ods. 1 a 2, § 427 ods. 1 a 2, § 428, §
431, § 440, § 441, § 442 ods. 1, § 443 Občianskeho zákonníka a § 16 ods. 3 zák. č. 514/2009 Z. z.
o doprave na dráhach, v znení neskorších predpisov, prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobca
aj žalovaný v 1. rade sa dopustili konania, ktoré sa podieľalo na vzniku stretu prevádzok dopravných

prostriedkov, pričom spoluzavinenie žalobcu stanovil na 20 % a podiel žalovaného v 1. rade na 80 %.
Z uvedeného vyvodil, že žalobcovi z titulu náhrady škody vznikol nárok na zaplatenie sumy 7.551 €
za poškodený náves a sumy 200 € za znalecký posudok, spolu 7.751 €, krátený o sumu 1.550,20 €,
s prihliadnutím na spoluzavinenie žalobcu v rozsahu 20 %, a ako dôvodný vyhodnotil nárok žalobcu
voči žalovanému v 1. rade vo výške 6.200,80 €. Ako nepreukázaný súd zamietol nárok žalobcu na ušlý

zisk v sume 3.909,75 € s odôvodnením, že len samotné predloženie dokladu o objednaní prepravy nie
je dostatočným dôkazom o vzniku ušlého zisku, nakoľko ušlý zisk nemôže predstavovať len tvrdené
zmarenie zamýšľaného podnikateľského či iného zárobkového zámeru, ak plánovaný majetkový prínos
nie je podložený existujúcimi alebo dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých by bolo možné usúdiť, že k
zamýšľanému zisku by skutočne došlo, ak by nenastala škodová udalosť. Zo skutočnosti, že predmetom

žaloby po vrátení veci ostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 7.416,90 € a súd nepriznal žalobcovi
nárok na ušlý zisk vo výške 3.909,75 €, prvoinštančný súd uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 3.507,15 €.

10. Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky súd odôvodnil aplikáciou § 517 ods. 1 a 2

Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z..

11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2,
§ 396 ods. 1 a 3 CSP tak, že priznal žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného aodvolaciehokonaniavrozsahu(13,98%)ažalovanémuv2.radenároknanáhradutrovprvoinštančného
konania a odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %).

12. Proti výroku I., III. a IV. rozsudku podal včas odvolanie žalovaný v 1. rade z odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku I. tak, že žalobu voči

žalovanému v 1. rade zamietne a prizná žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov celého konania
proti žalobcovi v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

12.1. Žalovaný v 1. rade označil úvahy súdu o primárnej príčine vzniku škodovej udalosti v dôsledku
nepoučenia žalobcu zo strany žalovaného v 1. rade za nedôvodné, nesprávne, nelogické a formalistické.
Namietol, že súd prvej inštancie bez základu v skutkovom stave určil ako primárnu príčinu škodovej

udalosti porušenie predpisov BOZP zamestnancom žalovaného v 1. rade, nesprávne na základe
vykonaných dôkazov vyhodnotil účasť, resp. spoluzodpovednosť žalovaného v 1. rade na spôsobenej
škodeazároveňtútoskutočnosťajnesprávneposúdil.Žalovanýv1.radeopäťvylúčilakúkoľvekpríčinnú
súvislosť medzi žalobcom tvrdeným porušením právnej povinnosti žalovaného v 1. rade a škodou.
Súdu prvej inštancie žalovaný v 1. rade vytkol, že nevzal do úvahy závery správy ŽSR, ako jediného

príslušného orgánu na základe príslušnosti infraštruktúry – koľajiska a ignoroval skutkové zistenia v
podobe porušenia povinností zamestnancov žalovaného v 2. rade, a to nevenovaniu sa riadeniu a
prevádzke hnacieho koľajového vozidla š. SK-ZSSK C 92 56 1 770 095-8, ktoré spôsobilo kolíziu a
nezohľadnil rozhodnutie o priestupku Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, č. KRPZ-
KE ZP1-20/2019-SK z 25.4.2019 a z nadväzujúceho rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného

zboru v Košiciach č. KRPZ-KE-ZP-3/2019-SK z 9.8.2019. V tejto súvislosti citoval znenie § 193 CSP
a tvrdil, že žalovaný v 1. rade, resp. jeho zamestnanec, nikdy nebol uznaný vinným „za spôsobenie
dopravnej nehody“ a akcentoval, že súd je v zmysle § 193 CSP viazaný skutkom definovaným v
skutkovej vete právoplatného rozhodnutia o priestupku, ktorým bol zamestnanec žalovaného v 1. rade
(p. Ádámcso) uznaný vinným z ohrozenia a narušenia plynulosti a bezpečnosti dopravy na dráhe,

zamestnanec žalovaného v 1. rade nespôsobil škodu, pretože túto škodu spôsobili len zamestnanci
žalovaného v 2. rade, čo vyplýva priamo z výrokovej časti rozhodnutia o priestupku. Znovu podčiarkol,
že v danom prípade súd nemôže prísne individuálny výrok a skutok jedného obvineného z priestupku
(zamestnancov žalovaného v 2. rade) automaticky vzťahovať a rozširovať na iného obvineného
(zamestnanca žalovaného v 1. rade).

12.2. Namietol tiež, že súd sa nevysporiadal so závermi priestupkového konania. Podľa názoru
žalovaného v 1. rade z výpovede žalobcu a svedka C. vyplýva, že zamestnanci žalovaného v 2. rade
(D. a D.) mali jednoznačnú vedomosť o vykonávaní prác, nakládky na koľaji č. 7a, ako i že zamestnanci
žalovaného v 2. rade sa vôbec nevenovali činnosti riadenia a prevádzke hnacieho koľajového vozidla a

aj podľa záverov v rozhodnutí o priestupku zamestnanci žalovaného v 2. rade mali vedomosť o prácach
na koľaji č. 7a, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že zamestnanci žalovaného v 2. rade pred nehodou,
pri nakládke iného kamióna v areáli žalovaného v 1. rade, zastali a zistili pri vizuálnej komunikácii so
zamestnancami žalovaného v 1. rade, že nie je možné prejsť, počkali na ukončenie nakládky a až tak
pokračovali v jazde koľajovým vozidlom.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade vyjadril nesúhlas s odvolacou argumentáciou
žalovaného, a to i vo vzťahu k otázke záväznosti rozhodnutia o priestupku, pričom akcentoval, že súd je
oprávnený vo veci náhrady škody, jej výšky a zodpovednosti jednotlivých osôb rozhodnúť samostatne.
Žalobca sa stotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že zamestnanec žalovaného v 1. rade porušil

svoje povinnosti tým, že neoboznámil zamestnancov žalovaného v 2. rade s plánovanou nakládkou, aj
keď mu táto povinnosť vyplývala z interného predpisu jeho zamestnávateľa a týmto konaním zapríčinil
zrážku dopravných prostriedkov, ktorej následkom bolo poškodenie návesu v majetku žalobcu. Podľa
názoru žalobcu z priestupkových spisov vyplýva, že obidvaja žalovaní boli účastní pri spôsobení škody
žalobcovi, je daná príčinná súvislosť medzi konaním žalovaných a škodlivým následkom, za ktorý

žalobca požaduje náhradu škody. Navrhol zamietnuť odvolanie žalovaného v 1. rade ako nedôvodné v
celom rozsahu a žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania.

14. Žalovaný v 1. rade nevyužil právo na repliku k vyjadreniu žalobcu.15. Skôr ako odvolací súd (§ 34 CSP) pristúpil k vecnému prejednaniu podaného odvolania žalovaného
v 1. rade, zaoberal sa jeho procesnou prípustnosťou.

15.1. Strana sporu môže napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolaním, len pokiaľ to zákon
nevylučuje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

15.2. Podmienkou prípustnosti odvolania je procesná legitimácia odvolateľa vyplývajúca z §

359 CSP, podľa ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté a súčasne
odvolanie je možné podať len voči rozhodnutiu, voči ktorému zákon odvolanie pripúšťa.

15.3. Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci
samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre stranu ujmu. Na podanie odvolania

je tak oprávnená tá strana sporu, ktorej bola rozhodnutím súdu prvej inštancie spôsobená ujma, ktorá
priamo vyplýva z posúdenia práv a povinností strán sporu. Podstatné tu je porovnanie výsledku sporu
s nárokom uplatneným žalobcom v žalobe (prípadne v ich procesnom podaní), nie však subjektívne
presvedčenie strany sporu o dôsledkoch vyplývajúcich pre ňu z rozhodnutia súdu prvej inštancie.

15.4.Podľa§386písm.b)CSP,odvolacísúdodmietneodvolanieakbolopodanéneoprávnenouosobou.

15.5. Z odvolania žalovaného v 1. rade je zrejmé, že žalovaný v 1. rade podal odvolanie výslovne proti
výroku I., III. a IV. rozsudku. Žalovaný v 1. rade teda podal odvolanie aj proti výroku III. rozsudku o
zamietnutí žaloby voči žalovanému v 2. rade. Aj keď je žalovaný v 1. rade stranou v spore, nespĺňa

tak subjektívny predpoklad na podanie odvolania proti výroku III. rozsudku o zamietnutí žaloby voči
žalovanému v 2. rade, pretože žalovanému v 1. rade týmto výrokom súdneho rozhodnutia nebola
spôsobená žiadna ujma. Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaného v 1. rade proti výroku III.
rozsudku odmietol podľa § 386 písm. b) CSP.

16. Odvolací súd následne prejednal odvolanie žalovaného v 1. rade proti výroku I. a IV. rozsudku ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a
z hľadísk žalovaným v 1. rade uplatnených odvolacích dôvodov a v ich rámci prezentovaných odvolacích
námietok a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného v 1. rade proti výrokom I. a IV. rozsudku nie je

možné vyhovieť.

17. Žalovaný v 1. rade vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody,
ktoré by pre neho privodili priaznivé rozhodnutie. Skutočnosti uvedené žalovaným v 1. rade v odvolaní
neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť výroku I. a IV. rozsudku.

Vo svojom odvolaní žalovaný v 1. rade v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní
pred súdom prvej inštancie, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie aj
náležite pri rozhodovaní vo veci vysporiadal. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také
nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, než
ako rozhodol súd prvej inštancie.

18. Podľa posúdenia odvolacieho súdu rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti nemožno
vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by súd opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení

dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo
malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil, ak žalobe žalobcu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade (sčasti) vyhovel, žalovanému v 1.
radeuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovisumu3.507,15€spolusúrokomzomeškaniavovýške5%ročne

zo sumy 3.507,15 € od 23.6.2020 do zaplatenia a priznal žalovanému v 1. rade voči žalobcovi nárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania podľa pomeru úspechu v spore (správnosť
záverov súdu žalovaný v 1. rade v odvolaní proti výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným v 1. rade nespochybnil).19. Rozsudok je v jeho napadnutých výrokoch I. a IV. vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo,
preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje,
rovnako ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody preskúmavanej časti rozsudku,
sktorýmisaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňuje(§387ods.2CSP),apretolennazdôrazneniejeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalovaného v 1. rade, so zreteľom na to, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument

uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie
o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia,
ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS
4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07), odvolací súd dodáva nasledovné:

22. Žalovaný v 1. rade odmieta svoju zodpovednosť za vznik škody žalobcu a v odvolaní namieta, že súd
prvejinštancienesprávneposúdilotázkupríčinnejsúvislosti,nazákladevykonanýchdôkazovnesprávne
vyhodnotil účasť, resp. spoluzodpovednosť žalovaného v 1. rade na spôsobenej škode a zároveň túto
skutočnosť nesprávne posúdil.

23. Táto odvolacia námietka žalovaného v 1. rade nie je opodstatnená.

24. Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že zodpovedným podľa Občianskeho zákonníka nebude
ten, kto si v občianskoprávnom styku počína podľa podmienok konkrétnej situácie natoľko obozretne
(pozorne), aby pritom nespôsobil škodu na zdraví, majetku, právach iného, prírode či životnému

prostrediu. Každý je totiž povinný pri svojom konaní zachovávať s ohľadom na konkrétne podmienky
vždy taký stupeň pozornosti, ostražitosti a ohľaduplnosti, ktorý je – objektívne posudzované – spôsobilý
vždy zabrániť vzniku danej škody (viď rímskoprávny štandard – diligens pater familias, anglosaský
štandard – duty of care, alebo nemecký štandard – des sorgfältigen Verhaltens). Ide pritom o bežnú
mieru opatrnosti, nie o bezbrehú povinnosť predvídať a predísť všetkým možným škodám v budúcnosti.

24.1. K naplneniu zodpovednosti za škodu dochádza ako dôsledok porušenia daného vzťahu bez
zreteľa na to, kedy tento vzťah vzniká, avšak za splnenia podmienok, ktorými sú: a) existencia
oprávneného (fyzická alebo právnická osoba, ktorej vznikla škoda) a zodpovedného subjektu, b)
existencia právnej úpravy, ktorá spája zodpovednosť za škodu s nárokom na jej náhradu, pričom

pod správaním zodpovedného subjektu treba rozumieť (i) pozitívne správanie, (ii) nečinnosť, ak daný
subjekt mal povinnosť konať, (iii) náhodu, ak jeho zodpovednosť vyplýva z iných skutočností (okolností)
upravených zákonom, c) splnenie ďalších predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu, ktorými je
trebarozumieťpredpokladystanovenéObčianskymzákonníkomaleboinýmiosobitnýmizákonmi.Priich
aplikácii je vždy rozhodný vzťah osobitnej úpravy k všeobecnej úprave náhrady škody. V zásade platí, že

prednosťmáosobitnáprávnaúprava,ktorámôžeodkazovaťnaaplikáciuustanovenívšeobecnejprávnej
úpravy, alebo v osobitnej právnej úprave (inak obsahujúcej právnu úpravu náhrady škody) absentuje
právna úprava vzťahu, ktorý treba posúdiť.

24.2. Všeobecné predpoklady náhrady škody sú upravené v § 420 Občianskeho zákonníka. Sú nimi

protiprávny úkon (konanie alebo opomenutie, ktoré je v rozpore s platným právnym poriadkom; môže
ísť o úmyselné konanie, ale aj o nedbanlivé porušenie právnych povinností), vznik škody (predstavujúca
majetkovú ujmu na strane poškodeného, a to v podobe škody skutočnej, či ušlého zisku) a príčinná
súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody.

24.3. Pod pojmom stret prevádzok treba rozumieť predovšetkým stretnutie prevádzok dvoch alebo
viacerých prevádzateľov dopravných prostriedkov (napr. zrážka dvoch alebo viacerých dopravných
prostriedkov); v takomto prípade ide o tzv. priamy stret. Stretom prevádzok však treba rozumieť aj tzv.
nepriamy stret, pri ktorom síce nedochádza k zrážke dvoch alebo viacerých dopravných prostriedkov,ale prevádzkou jedného dopravného prostriedku sa nepriamo ovplyvní prevádzka druhého dopravného
prostriedku, v dôsledku čoho dôjde k jeho poškodeniu. Pojmom stret prevádzok treba rozumieť aj náraz
dopravného prostriedku do dopravného zariadenia iného druhu dopravného prostriedku.

24.4. Pri strete prevádzok, ako je tomu v posudzovanej veci, ide o objektívnu zodpovednosť, t.j.
zodpovednosť vzniká bez ohľadu na zavinenie.

24.5. Vzájomnú zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla pri strete prevádzok dvoch alebo viacerých

prevádzateľov upravuje ustanovenie § 431 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak sa stretnú
prevádzky dvoch alebo viacerých prevádzateľov a ak ide o vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi,
zodpovedajú podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody.

24.6. Ustanovenie § 431 Občianskeho zákonníka, ktoré nadväzuje na právnu úpravu zodpovednosti
podľa ustanovení § 427 a 429 Občianskeho zákonníka, umožňuje posudzovať zodpovednosť za

škodu spôsobenú stretom dvoch alebo viacerých prevádzok a škodu samu ako celok, pričom každý
z prevádzateľov nesie zodpovednosť za časť celkovej škody úmerne k svojej účasti, ktorú mal na
spôsobení škody. Miera účasti na škode vyjadruje aj prípadné zavinené konanie alebo opomenutie
jednotlivých prevádzateľov, ak toto konanie či opomenutie bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody.
Inými slovami, rozhodujúca je účasť, ktorú mali prevádzatelia na spôsobení vzniknutej škody, pričom

objektívnu mieru účasti na vzniknutej škode vyjadruje aj prípadné zavinené konanie alebo opomenutie
niektoréhoprevádzateľa(niektorýchprevádzateľov),pokiaľnimibolazaloženápríčinnásúvislosťvedúca
k vzniku škody. Okruh okolností významných pre posúdenie účasti na vzniku škody pri strete prevádzok
dopravných prostriedkov je širšia ako len posúdenie podielu zavineného protiprávneho konania vodičov
dopravných prostriedkov. Pri posúdení miery účasti prevádzkovateľov na spôsobení škody v zmysle

§ 431 Občianskeho zákonníka sa vychádza zo všetkých okolností stretu, teda nielen tých ktoré boli
vyvolané protiprávnym konaním.

25. V skutkových okolnostiach posudzovaného prípadu prvoinštančný súd správne popísal podstatu
zodpovednosti prevádzateľov za škodu pri strete prevádzok podľa § 431 Občianskeho zákonníka a

adekvátne podľa tohto ustanovenia postupoval pri vyporiadaní škody vo vzťahu k žalovanému v 1. rade,
vezmúc náležite ohľad na skutočnosť, že účasť (v danom prípade žalovaného v 1. rade) je objektívnou
účasťou na spôsobení škody, ktorá môže však spočívať aj v zavinenom konaní alebo opomenutí
prevádzkovateľa, pokiaľ ním bola založená príčinná súvislosť, ktorá viedla k vzniku škody.

26. Správne súd nárok žalobcu na náhradu škody vzniknutej mu pri strete prevádzok voči žalovanému
v 1. rade posúdil aj z hľadiska splnenia ďalšieho nevyhnutného predpokladu vzniku zodpovednosti za
škodu - existencie vzťahu príčinnej súvislosti medzi právnou skutočnosťou, za ktorú sa zodpovedá,
a škodou, ktorý musí byť splnený bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť založenú na princípe
prezumovaného zavinenia alebo zodpovednosť bez zreteľa na zavinenie.

26.1. Správne pritom vychádzal z premisy, že príčinou škody môže byť len tá okolnosť, bez ktorej
existencie by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z
príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.
Ak je príčin, ktoré z časového hľadiska pôsobia následne (ide o tzv. reťazec postupne nastupujúcich

príčin a následkov) viac, musí byť ich vzťah k vzniku škody natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej
príčinymožnodôvodnedovodzovaťvecnúsúvislosťsovznikomškodlivéhonásledku.Toplatíbezohľadu
na to, či možno prípadne uvažovať i o zodpovednosti iného subjektu (v danom prípade žalovaného v 2.
rade) v súvislosti s niektorou z ďalších príčin, ktoré mohli vyvolať škodlivý účinok, lebo povinnosť na
náhradu škody voči osobe, ktorá za ňu zodpovedá, nie je vylúčená prípadnou spoluzodpovednosťou

inej osoby (v danom prípade nesporne žalovaného v 2. rade).

27. Z uvedeného je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné uzavrieť, že súd prvej inštancie otázku
splnenia zákonných podmienok zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu žalobcu posúdil správne.

27.1. V skutkových okolnostiach súdenej veci súd v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu v
jeho zrušujúcom uznesení, pri svojom rozhodovaní vo vzťahu k žalovanému v 1. rade správne stanovil
medzi akými okolnosťami má byť existencia vzťahu príčiny a následku zisťovaná a správne posudzoval,
či prípadne a ak áno, aké okolnosti sú spôsobilé tento vzťah vylúčiť. Súd vzal náležite na zreteľ, žeprávne relevantnými príčinami nemôžu byť akékoľvek faktické príčiny, ale je treba vyčleniť (izolovať) len
tie príčiny, s ktorými právo spája vznik zodpovednosti (tzv. umelá izolácia javov), ktoré sú pre spôsobenie
následkov významné a ktoré podľa všeobecnej skúsenosti majú spravidla za následok spôsobenie

určitej škody (tzv. adekvátna príčinná súvislosť).

27.2. Odvolací súd ako správny vyhodnotil aj postup súdu prvej inštancie, ak pri úvahe o predvídateľnosti
vzniku škody posudzoval skutočnosti, ktoré sú (boli) v dobe posudzovaného (proti)právneho konania
žalovaného v 1. rade (jeho zamestnanca) do istej miery potenciálne. Na tomto mieste odvolací súd

pripomína, že každý následok má obvykle niekoľko vzájomne súvisiacich príčin a každá príčina môže
mať niekoľko vzájomne súvisiacich následkov. Príčina jednej skutočnosti môže byť sama následkom
inej príčiny. Prostredníctvom týchto kauzálnych väzieb sú vytvárané kauzálne reťazce. Podľa posúdenia
odvolacieho súdu prvoinštančný súd náležite vzal za východisko zistenia právne relevantnej príčinnej
súvislosti, že pre výsledok je príčinou taká udalosť, ktorú si nemožno odmyslieť bez toho, aby nutne
odpadol i sám výsledok (škoda). Vo svetle uvedeného žalovaný v 1. rade súdu neopodstatnene vytkol

správnosť záveru súdu prvej inštancie, že zamestnanec žalovaného v 1. rade porušil svoje povinnosti
vyplývajúce mu z interného predpisu jeho zamestnávateľa, ak neoboznámil zamestnancov žalovaného
v 2. rade s plánovanou nakládkou, a týmto svojím konaním zapríčinil zrážku dopravných prostriedkov,
ktorej následkom bolo poškodenie návesu v majetku žalobcu. Porušenie tejto povinnosti žalovaný v 1.
rade nevyvrátil.

27.3. Nakoľko predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej konaním žalovaného
v 1. rade (zamestnanca žalovaného v 1. rade), ktoré súčasne naplňuje znaky skutkovej podstaty
priestupku, súd prvej inštancie v zmysle § 193 tretia veta CSP správne rešpektoval viazanosť
rozhodnutím príslušných (správnych) orgánov o tom, že bol spáchaný priestupok a o tom, kto ho

spáchal a správne uzavrel, že škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s konaním zamestnanca
žalovanéhov1.rade,ktorýbolvrozhodnomobdobíprevádzkovateľomvlečky,ktorásapoužívanapohyb
železničných vozidiel na účely nakládky, prekládky a vykládky tovaru v podnikoch, skladoch, prístavoch
a v termináloch alebo na iné účely a jeho predmetom činnosti okrem iného je aj prekládka tovarov zo
železničných vozňov a že žalovaný v 1. rade ako prevádzkovateľ vlečky zodpovedá za bezpečnosť na

koľajisku.

27.4. Správne súd prvej inštancie tento záver vyvodil z rozhodnutia o priestupku č.KRPZ-KE-
ZPl-20/2019-SK zo dňa 25.4.2019 vydaného Odborom železničnej polície PZ Košice, oddelenie
železničnej polície PZ Čierna nad Tisou, v spojení s rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného

zboru v Košiciach, odbor železničnej polície o č. KRPZ-KE-ZP-3/2019- SK zo dňa 9.8.2019, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 19.8.2019 a vykonateľnosť dňa 4.9.2019, na základe ktorého boli uznaní
vinnými zamestnanci žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade, vrátane popisu celkového priebehu
škodovej udalosti a kto za ňu zodpovedá, a ktorým bolo rozhodnuté o vine zamestnanca žalovaného
v 1. rade zo spáchania priestupku podľa § 42 ods. 1, písm. h) zákona číslo 514/2009 Z. z. o doprave na

dráhach, tým že dňa 25.9.2018 ako vedúci zmeny firmy PREMAKO dal vodičovi nákladného motorového
vozidla typu DAF ev.č.: A. s návesom typu KRONE ev.č. A. príkaz na pristavenie na nakládku ku koľaji
č.7a bez podpísania záznamu z poučenia zamestnanca o dodržiavaní zásad BOZP a PO na pracovisku
a pred pristavením nákladného motorového vozidla na nakládku neoboznámil zamestnancov ŽSR a
ZSSK Cargo o zamýšľanej manipulácii v koľajisku, nezabezpečil bezpečnosť všetkých zamestnancov a

vozidielzúčastnenýchnaprekládke,čímporušilNariadeniefirmyPREMAKOč.11/2013ajehodoplnenie
z 2014: dodržiavanie zásad BOZP a PO pri nakládke kamiónov na pracovisku, následkom čoho došlo
k ohrozeniu alebo narušeniu plynulosti a bezpečnosti na dráhe.

28. Prvoinštančný súd pritom v dôvodoch preskúmavanej časti rozsudku dostatočne a konzistentne

ozrejmil rad vzájomne súvisiacich príčin, vrátane kritérií, ktorými sa odlišujú právne podstatné príčiny od
príčin právne nepodstatných a tieto správne aplikoval na daný prípad. Z odôvodnenia preskúmavanej
časti rozsudku vyplýva, že prvoinštančný súd sa primerane vyššie formulovanými kritériami zaoberal
a posúdil zistené skutočnosti aj z hľadiska objektívnej predvídateľnosti škodného následku a správne
uzavrel, že žalovaný v 1. rade svojím konaním porušil predpisy, nakoľko dal žalobcovi príkaz na

pristavenie vozidla na nakládku ku koľaji č.7a, avšak pred pristavením nákladného motorového vozidla
na nakládku neoboznámil zamestnancov (konkrétne výpravcu) ŽSR a ZSSK Cargo o zamýšľanej
manipulácií v koľajisku, následkom čoho došlo k ohrozeniu, narušeniu plynulosti a bezpečnosti na dráhe.29. V súlade s teóriou adekvátnosti kauzálneho nexu, v zmysle ktorej, čo je predvídateľné pre konkrétny
subjekt, musí byť predvídateľné i pre tzv. optimálneho pozorovateľa, súd prvej inštancie správne
vychádzal z úsudku, že žalovaný v 1. rade škodu spôsobiť nemusel, pre zodpovednosť žalovaného

v 1. rade za škodu nie je nutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho žalovaného v 1. rade
(jeho zamestnanca) konkrétne predvídateľný, keďže je dostatočné, že pre optimálneho pozorovateľa
nie je (nebol) vznik škody vysoko nepravdepodobný. Žalovaný v 1. rade (jeho zamestnanec) totiž
bezpochyby porušil svoju povinnosť plynúcu z Nariadenia žalovaného v 1. rade č. 11/2013 a jeho
doplnenie z 2014 - dodržiavanie zásad BOZP a PO pri nakládke kamiónov na pracovisku tým, že

dňa 25.9.2018 ako vedúci zmeny firmy PREMAKO dal vodičovi nákladného motorového vozidla typu
DAF ev.č.: A. s návesom typu KRONE ev.č. A. príkaz na pristavenie na nakládku ku koľaji č.7a bez
podpísania záznamu z poučenia zamestnanca o dodržiavaní zásad BOZP a PO na pracovisku a pred
pristavením nákladného motorového vozidla na nakládku neoboznámil zamestnancov ŽSR a ZSSK
Cargoozamýšľanejmanipuláciivkoľajisku,nezabezpečilbezpečnosťvšetkýchzamestnancovavozidiel
zúčastnenýchnaprekládke,následkomčohodošlokohrozeniualebonarušeniuplynulostiabezpečnosti

na dráhe. Táto skutočnosť nebola žalovaným v 1. rade spochybňovaná.

30. V korelácii s uvedeným je nutné vyhodnotiť ako správny záver súdu, že medzi vznikom škody na
strane žalobcu a porušením právnej povinnosti žalovaného v 1. rade je daná príčinná súvislosť. Správne
v tomto smere súd prvej inštancie stanovil relevantné javy (skutočnosti), medzi ktorými sa má zisťovať

príčinná súvislosť a správne hodnotil mieru závažnosti a súvislosti jednotlivých javov ak uzavrel, že
práve porušenie povinností žalovaného v 1. rade (opísaných v rozhodnutí správneho orgánu) bola tou
podstatnou príčinou, bez ktorej by nemohlo dôjsť k následnému reťazcu udalostí, bez ktorej by nemohlo
dôjsť k následnému reťazcu udalostí vedúcich ku škode.

31. Uvedený záver prvoinštančného súdu podľa názoru odvolacieho súdu konvenuje záverom súdnej
praxe ohľadom teórie adekvátnosti kauzálneho nexu a z nej vyplývajúcej adekvátnosti rozsahu
následkov, ktorá vylučuje z kauzálneho reťazca iba tie následky, ktoré sú mimoriadne a nepredvídateľné.
Zo záveru, že sú splnené predpoklady zodpovednosti za škodu žalovaného v 1. rade, súd adekvátne
posudzoval, či a nakoľko sa na spôsobení škody podieľal sám poškodený. Správnosť posúdenia tejto

otázky (vo vzťahu k žalobcovi) nebola v odvolaní žalovaného v 1. rade spochybnená.

32. Na závere, že škodlivý následok bol pre žalovaného v 1. rade predvídateľný, že konanie žalovaného
v 1. rade (jeho zamestnanca) bolo podstatnou (hoci nie jedinou) príčinou vzniku škody, pritom nemôže
nič zmeniť ani odvolacia námietka žalovaného v 1. rade, že žalovaný v 1. rade, resp. jeho zamestnanec,

nikdy nebol uznaný vinným „za spôsobenie dopravnej nehody“, tak ako to okresný súd uvádza v bode
21 napadnutého rozsudku, pretože z Rozhodnutia o priestupku Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Košiciach, č. KRPZ-KE ZP1-20/2019-SK z 25.4.2019 ako aj z nadväzujúceho rozhodnutia o odvolaní
vydaným Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Košiciach, č. KRPZ-KE-ZP-3/2019-SK z 9.8.2019,
právoplatným 19.8.2019 vyplýva, že zamestnanec žalovaného v 1. rade B. C. bol uznaný vinným zo

spáchania priestupku podľa § 42, ods. 1 písm. h) zákona č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach na tom
skutkovom základe, že: „dňa 25. 9. 2018 ako vedúci zmeny firmy PREMAKO dal vodičovi nákladného
motorového vozidla typu DAF ev. č. A. XXXXX s návesom typu KRONE ev. č. A. XXXXX príkaz na
pristavenie na nakládku ku koľaji č. 7a bez podpísania záznamu z poučenia zamestnanca o dodržiavaní
zásad Bezpečnosti a ochrany pri práci a Požiarnej ochrany na pracovisku (ďalej len „BOZP a PO“)

a pred pristavením nákladného motorového vozidla na nakládku neoboznámil zamestnancov ŽSR a
ZSSK Cargo o zamýšľanej manipulácii v koľajisku a nezabezpečil bezpečnosť všetkých zamestnancov a
vozidielzúčastnenýchnaprekládke,čímporušilNariadeniefirmyPREMAKOč.11/2013ajehodoplnenie
č.5z2014:dodržiavaniezásadBOZPaPOprinakládkekamiónovnapracovisku,následkomčohodošlo
k ohrozeniu a narušeniu plynulosti a bezpečnosti dopravy na dráhe“ (ďalej len „skutková veta“), ktorú

odvolateľ predniesol už v priebehu sporu na súde prvej inštancie a s ktorou sa súd náležite vysporiadal
v dôvodoch rozsudku.

33. Žalovanému v 1. rade sa nepodarilo spochybniť vecnú správnosť výroku I. rozsudku ani ostatnými
odvolacími námietkami, založenými v podstate na tvrdení o neexistencii príčinnej súvislosti medzi

konaním žalovaného v 1. rade a vzniknutej škode žalobcu, lebo do deja (reťazca príčin) vstúpila iná,
na konaní žalovaného v 1. rade nezávislá skutočnosť, ktorá je (bola) pre vznik škody rozhodujúca,
pokiaľ žalovaný v 1. rade v tomto smere súdu prvej inštancie vytýkal, že „ignoroval“ závery správy
ŽSR, ako jediného príslušného orgánu na základe príslušnosti infraštruktúry – koľajiska v rozhodnutío priestupku, str. 8, ods. 3 a str. 9 ods. 3. Je tomu tak preto, lebo závery správy ŽSR nie sú pre súd
záväzné (§ 193 tretia veta CSP). Podľa posúdenia odvolacieho súdu prvoinštančný súd rešpektoval
viazanosť výrokom odsudzujúceho priestupkového rozhodnutia, a to vo vzťahu k všetkým znakom

skutkovej podstaty konkrétneho priestupku jednotlivých (priestupkovo) odsúdených – zamestnancov
žalovaného v 1. a 2. rade. V časti, v ktorej správny (priestupkový) orgán vo výroku odsudzujúceho
rozhodnutia ustálil, že následkom spáchania priestupku je vznik škody v určitej minimálnej výške,
civilný súd splnil povinnosť takto zistené závery priestupkového orgánu v celom rozsahu rešpektovať,
náležite pritom vychádzajúc z premisy, že civilný súd je viazaný minimálnou výškou škody zistenou

v priestupkovom konaní a v civilnom konaní môže zisťovať iba škodu vyššiu, než bola ustálená v
odsudzujúcom priestupkovom rozhodnutí. Odvolacia námietka žalovaného v 1. rade založená na tvrdení
o nerešpektovaní priestupkového rozhodnutia je preto nedôvodná.

34. Pokiaľ žalovaný v 1. rade v odvolaní spochybňuje hodnotenie vykonaných dôkazov súdom a z nich
vyvodené skutkové závery, odvolací súd na tomto mieste poznamenáva, že hodnotenie dôkazov môže

urobiť len súd, ktorý ich vykonal. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť
hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Podľa názoru
odvolacieho súdu ani v tomto smere súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku I. rozsudku nemožno vyčítať
žiadne pochybenie, napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo že by súd opomenul

rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Nemožno preto priznať (bez ďalšieho) relevanciu
polemike žalovaného v 1. rade v odvolaní, že súd mal uveriť tvrdeniam žalovaného v 1. rade, resp. že
súd vo vzťahu k tejto časti nároku žalobcu (vyhovenému výrokom I. rozsudku) mal hodnotiť vykonané
dôkazy spôsobom, ako to uviedol žalovaný v 1. rade v priebehu sporu a vo svojom odvolaní.

35. Zo všetkých dôvodov je nutné učiniť záver, že prejednávanom spore neboli preukázané žiadne zo
žalovaným v 1. rade tvrdených pochybení, ktorému sa uplatnenými odvolacími námietkami nepodarilo
spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku I. a IV. rozsudku.

36. Preto odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP v tejto jeho napadnutej časti ako vecne správny

potvrdil.

37. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP odvolací súd priznal
nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi
voči žalovanému v 1. rade s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP). Žalovaný v 1. rade v odvolacom konaní úspech nemal, preto mu náhrada trov odvolacieho
konania nepatrí.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v
lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§

435 CSP).