Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 24, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/75/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1222201229
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1222201229.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a

členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: A. K.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX/XX, J., proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený
názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, o zaplatenie 10.583,51
eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 6. marca 2024, č.k.
B2-53C/21/2022-96, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje.
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa od žalovaného

domáhal zaplatenia sumy 583,51 eur titulom výplaty finančných prostriedkov na základe právoplatného
dedičstva a zaplatenia sumy 10.000 eur titulom náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená
neoprávneným zadržiavaním týchto finančných prostriedkov žalovaným. O trovách konania rozhodol
tak, že žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal.
2. Vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi č.k.
5D/203/2021-28 zo dňa 25.11.2021 (vydaným notárkou O.. A. I.) nadobudol žalobca ako univerzálny
závetný dedič po poručiteľovi A. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, dedičstvo, a to vkladnú

knižku U.: S. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedenú vo VÚB a.s. so zostatkom ku dňu 21.09.2021
vo výške 276,76 eur a vkladnú knižku U.: S. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedenú vo VÚB a.s.
so zostatkom ku dňu 21.09.2021 vo výške 306,75 eur. Žalobca požiadal žalovaného listom zo dňa
29.11.2021 o vyplatenie finančnej hotovosti na základe dedičstva, na čo mu žalovaný listom zo dňa
25.02.2022 oznámil, že finančné prostriedky z vkladných knižiek mu budú vyplatené, keď žalobca zadá
žiadosť o vysporiadanie bankových produktov s predloženým právoplatným uznesením po zosnulom; ak
žalobca vkladné knižky nemá, zamestnanec pobočky zadá na tieto vkladné knižky umorovacie konanie

a po jeho skončení (2 mesiace) budú žalobcovi zostatky vyplatené, pričom žalobca žiadne poplatky platiť
nebude. Dňa 16.03.2023 žalobca žiadosťou o vysporiadanie bankových produktov požiadal žalovaného
o vysporiadanie zdedených bankových produktov v zmysle právoplatného rozhodnutia. Z dôkazov, a to
výberov v hotovosti zo dňa 04.04.2023 vo výške 276,80 eur a vo výške 306,80 eur, z pokusu o zmier
zo dňa 03.10.2022, ako aj z nesporných tvrdení strán sporu mal súd prvej inštancie za preukázané, že
dňa 04.04.2023 boli žalobcovi zo strany žalovaného vyplatené zostatky z uvedených vkladných knižiek
v celkovej sume 583,60 eur.

3. Vec posúdil právne podľa ust. § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443, § 781 ods. 1, § 782, § 783 ods. 1, §
784 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, § 6 ods. 1, 2 a 3, § 8 ods. 3 a § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
financií č. 47/1964 Zb. o peňažných službách občanom a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Ustálil,
ževkonaníbolopreukázanéamedzistranamianinebolosporné,žezostatkynapredmetnýchvkladnýchknižkách vo výške 583,51 eur boli žalobcovi dňa 04.04.2023 (po podaní žaloby) zo strany žalovaného
vyplatené. Prijal potom právny záver, že tento záväzok zanikol jeho splnením v zmysle ust. § 559 ods. 1
Obč. zák.. S poukazom na to, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1

C.s.p.) a v čase vyhlásenia rozsudku už záväzok žalovaného neexistoval, pričom žalobca nevzal v tejto
časti žalobu späť, žalobu v tejto časti zamietol.
4. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody vo výške 10.000 eur vyhodnotil za nedôvodný.
Konštatoval, že žalobca tvrdil, že táto škoda mu bola spôsobená neoprávneným zadržiavaním
finančných prostriedkov a tým, že žalovaný ignoroval poskytnúť informácie notárovi po zomrelom

a nerešpektoval vyplatenie finančných prostriedkov na základe právoplatného dedičstva, čím boli
porušené právne predpisy SR. Zároveň žalobca tvrdil, že mohol finančné prostriedky využívať v oblasti
spracovania biologického odpadu a zelenej energie a finančný zisk mohol znásobovať.
5. V súvislosti s týmto žalobcom uplatneným nárokom vysvetlil, že predpokladom vzniku
občianskoprávnej zodpovednosti za škodu je protiprávny úkon, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a škodou, pričom dospel k záveru, že žalobca existenciu predpokladov

pre vznik zodpovednosti za škodu nepreukázal. Prijal záver, že žalobca predovšetkým nepreukázal
porušenie zmluvných alebo iných záväzkových povinností zo strany žalovaného, ktorý požadoval
umorovacie konanie. Poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že žalobca titulom dedenia po
poručiteľovi A. B. nadobudol predmetné vkladné knižky, ako ani to, že žalobca nimi fyzicky nedisponoval.
Súd prvej inštancie pritom považoval za irelevantné z akého dôvodu žalobca predmetné vkladné knižky

nemal (či už to bolo z dôvodu straty na strane poručiteľa alebo žalobcu, prípadne jej zničenia alebo
odcudzenia neznámym páchateľom). V prípade, ak žalobca ako dedič vkladnými knižkami fyzicky
nedisponoval, nie je podľa súdu prvej inštancie porušením právnych povinností, ak žalovaný požadoval
odžalobcuumorovaciekonanie,nakoľkovzmysleprávnejúpravypristratealebozničenívkladnejknižky
sa v zásade vyžaduje umorovacie konanie. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu o porušení ust. §

6 ods. 2, § 8 ods. 3 a § 11 vyhlášky č. 47/1964 Zb.. Skonštatoval, že ust. § 6 vyhlášky č. 47/1964 Zb.
upravuje situácie, kedy vkladateľ môže viazať výplaty z vkladnej knižky na heslo, na privolenie tretej
osoby alebo na skutočnosť, o ktorej je isté, že nastane, pričom v prejednávanom spore sa nejednalo o
žiaden z vyššie uvedených prípadov, nakoľko poručiteľ neviazal výplaty z vkladných knižiek na splnenie
uvedených podmienok. Vo vzťahu k ust. § 6 ods. 3 vyhlášky č. 47/1964 Zb. uviedol, že toto upravuje

výplatu z vkladnej knižky, ktorá je predmetnom výkonu rozhodnutia (exekúcie) - v takom prípade sa
vykoná výplata, i keď je viazaná na splnenie vyššie uvedených podmienok. Zdôraznil, že v danom
prípade poručiteľ neviazal výplaty z vkladných knižiek na splnenie uvedených podmienok a preto celé
ust. § 6 vyhlášky č. 47/1964 Zb. nie je možné aplikovať na daný prípad, pričom navyše v danom
prípade sa ani nejednalo o výkon rozhodnutia (exekúciu). Ustanovenie § 8 ods. 3 vyhlášky č. 47/1964

Zb. zase upravuje možnosť previesť vklad na vkladnej knižke; prevod sa uskutoční tým, že sporiteľňa
na žiadosť vkladateľa vyznačí vo vkladnej knižke nového vkladateľa. Ak nadobudne občan vklad na
vkladnej knižke na meno dedičstvom, vyznačí sporiteľňa prevod vkladu na nového vkladateľa na jeho
žiadosť a po preukaze dedičstva. Vyjadril preto názor, že ani toto ustanovenie nie je možné aplikovať,
nakoľko v prejednávanom prípade prevod vkladu na žalobcu ako nového vkladateľa nebolo možné

vyznačiť vo vkladnej knižke, nakoľko žalobca vkladnou knižkou fyzicky nedisponoval. V prípade, ak
dedič fyzicky vkladnou knižkou nedisponuje, je podľa názoru súdu prvej inštancie namieste aplikácia
ust. § 11 ods. 1 vyhlášky č. 47/1964 Zb., ktoré upravuje konanie o vyhlásení vkladnej knižky za umorenú.
Zhrnul, že žalobca nepreukázal porušenie zmluvných alebo iných záväzkových povinností tým, že
žalovaný požadoval od žalobcu umorovacie konanie. Rovnako podľa súdu prvej inštancie nedošlo k

porušeniupovinnostízostranyžalovanéhoanitým,ženotárovineoznámil,žeporučiteľboljehoklientom.
Uviedol, že zo žiadnych vykonaných dôkazov nevyplýva, že by žalobca v roku 2011 žiadal žalovaného
o uvedenie tejto informácie, a že žalobca dostal ústnu odpoveď, že poručiteľ nebol klientom banky.
Navyše s ohľadom na bankové tajomstvo žalobca ani nebol oprávnený na poskytnutie takejto informácie
o poručiteľovi a bolo úlohou notára v dedičskom konaní po poručiteľovi vyžiadať si takúto informáciu

od banky.
6. Záverom ešte skonštatoval, že žalobca nepreukázal ani spôsobenie škody vo výške 10.000 eur, keď
neuviedol, z čoho konkrétne škoda v uvedenej výške pozostáva a ako dospel ku škode práve v takejto
výške. Vysvetlil, že žalobca musí preukázať výšku škody, nárok na náhradu škody musí riadne vyčísliť
a preukázať a rovnako musí preukázať, že žalovaný porušil nejakú svoju povinnosť, či už zo zmluvného

vzťahu so žalobcom, alebo zákonnú povinnosť, a že medzi porušením povinnosti a vznikom škody
existujepríčinnásúvislosť.Spoukazomnauvedenéustálil,žežalobcanapokonnepreukázalanipríčinnú
súvislosť medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou. Príčinná súvislosť musí byť pritom nielen
tvrdená, ale aj bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosťa dôkazné bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade tú stranu
sporu, ktorej tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného. Vzťah medzi príčinou a jej následkom
musí byť pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný. Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej

príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik
nároku na náhradu ušlého zisku. Zhrnul, že žalobca nepreukázal splnenie predpokladov pre vznik
zodpovednosti za škodu.
7. Uzavrel, že žalobu v časti o zaplatenie sumy vo výške 583,51 eur zamietol, nakoľko tento záväzok
žalovaného zanikol jeho splnením a v časti o zaplatenie sumy vo výške 10.000 eur ju zamietol z dôvodu,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom splnenia predpokladov pre vznik zodpovednosti za
škodu.
8. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý
mal v konaní plný úspech, nárok na ich náhradu nepriznal, pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli
a ani si nárok na ich náhradu neuplatnil.
9. Proti tomuto rozhodnutiu v časti zamietnutia jeho žaloby o zaplatenie náhrady škody vo výške

10.000 eur podal žalobca včas odvolanie, podľa obsahu ktorého uplatnil odvolacie dôvody podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zmenil tak,
že žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 10.634,50 eur (náhradu škody 10.000 eur a súdny
poplatok 634,50 eur) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zopakoval, že na žiadosť notára O..
B., ktorý zisťoval majetok zosnulého A. B., osobne navštívil VÚB Trebišov a požiadal o oznámenie

skutočnosti, či bol zosnulý klientom banky. Následne mu bolo oznámené, že klientom banky nie je.
Ďalej skonštatoval, že sa náhodne dozvedel, že nebohý A. B. mal vo VÚB účet, a preto požiadal otvoriť
dedičské konanie. Notárka O.. I. zistila, že zosnulý mal v banke 2 vkladné knižky, a preto po vydaní
uznesenia požiadal o vyplatenie uložených vkladov. Opísal vzájomnú komunikáciu so zamestnancami
žalovaného, ktorí ale na jeho žiadosti neodpovedali. Uviedol, že žalovaný tajil skutočnosť, že nebohý

bol jeho klientom a pritom zhodnocoval žalobcove peniaze. Poukázal na to, že bol po troch operáciách a
ocitolsavofinančnejtiesni,apretodňa16.03.2023požiadal,naprieksvojmunesúhlasu,ovyplateniecez
umorovacie konanie. Mal potom za to, že práve žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Skonštatoval, že
urobil maximum, čo sa týka právnych úkonov v snahe uplatniť si právo a škodu spôsobenú porušením,
ktorú vyčíslil podľa cenníka o kreditnej karte žalovaného. Uviedol, že na kreditnej karte MasterCard

majú až 24,9 % ročný úrok a + 5 % ak klient poruší zmluvné podmienky, preto priložil navyšovanie jeho
prostriedkov ročne podľa ich filozofie. Pýtal sa, či banka môže ľuďom účtovať úrok až 24,9 % + pokutový
úrok 5 % zmluvne, ale občan z dôvodu nerešpektovania zákonov nesmie. Uzavrel, že má podozrenie,
že daný prípad nebol prejednaný v zmysle sľubu sudcov definovaný Ústavou SR. Výšku škody vyčíslil
tak, že zaplatenia sumy vo výške 10.000 eur sa domáha titulom náhrady škody z dôvodu, že žalovaná

nevyplatením vkladov od roku 2011 do roku 2023 porušovala čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ust. § 781 až
784 Občianskeho zákonníka a vyhlášky Ministerstva financií SR, pričom suma vo výške 634,50 eur
predstavuje súdny poplatok.
10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je
zreteľné, jasné, zrozumiteľné a prehľadne štruktúrované, pričom obsahuje opis prednesov a vyjadrení

žalobcu i žalovaného spolu s nevyhnutnou a rozsahom prijateľnou citáciou príslušných právnych
predpisov, ktoré sa na prejednávanú vec vzťahujú, a ktoré boli vzaté do úvahy pri rozhodovaní vo veci
samej, ako aj vyčerpávajúce informácie o vykonanom dokazovaní. Mal za to, že žalobca len neakceptuje
právny názor súdu prvej inštancie a v podanom odvolaní len opakuje svoje právne názory. Odvolaciemu
súdu preto navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal

mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
11. Žalobca v podaní zo dňa 09.05.2024 označenom ako „sťažnosť“ zopakoval svoje predošlé tvrdenia
a uviedol, že ním uplatnená škoda narástla o dopravné na úrovni vlakovej dopravy a diét za 2x účasť
na súde, teda spolu vo výške 11.327,21 eur.
12. Žalobca následne vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu zopakoval, že po

smrti A. B. ho žalovaný ústne informoval, že zosnulý nebol klientom banky. Po dodatočnom dedičskom
konaní po zosnulom požiadal pobočku VÚB v Trebišove o výplatu zostatkov na vkladných knižkách.
Zopakoval, že žalovaný trval na umorovacom konaní, hoci on namietal. Vo vzťahu k výške škody uviedol,
že túto vyčíslil podľa úverovacích podmienok kreditnej karty, kde je až 24,9 % úrok. Opäť uviedol, že o
umorovacie konanie požiadal až dňa 16.03.2023 z dôvodu, že nadobudol podozrenie, že sa čaká už len

na jeho smrť, a preto mu boli predmetné čiastky vyplatené až dňa 04.04.2023. Následne citoval čl. 20
Ústavy SR, ust. § 784 Občianskeho zákonníka a ust. § 6 ods. 2 a 3, § 8 ods. 3 a § 11 ods. 1 vyhlášky č.
47/1964 Zb. a vyjadril názor, že žalovaný v celom rozsahu nedodržal postup v zmysle právneho systému.
Uzavrel, že žalovaný neposkytol informácie notárovi, ignoroval dedičské uznesenie vydané notárom,trval na umorení, čím porušil vyhlášku a nepredložil doklady, a teda porušil čl. 20 Ústavy SR, ust. § 784
Občianskeho zákonníka a ust. § 6, § 8 a § 11 vyhlášky.
13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že zotrváva na svojich predošlých

vyjadreniach a popiera skutkové tvrdenia žalobcu. Skonštatoval, že žalobca len opakuje svoje predošlé
argumenty, s ktorými sa už súd prvej inštancie vysporiadal. Mal za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie neobsahuje nedostatky, ktoré by mali za následok jeho revíziu, či zrušenie v odvolacom konaní.
14. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.
15. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal

napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
16. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
17. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, ktorý ani nebol medzi stranami sporný, sa odvolací súd nezistiac

v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady (takéto vady ani neboli
žalobcom v odvolaní namietané), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi
týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobu žalobcu
v časti, ktorou sa od žalovaného domáhal náhrady škody v sume 10.000 eur, ktorá mu mala vzniknúť
neoprávneným zadržiavaním finančných prostriedkov vo výške 583,51 eur žalovaným, zamietol.

18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska posúdenia dôvodnosti
žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody vo výške 10.000 eur, a jeho výsledky aj náležite
v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z
vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom, a
svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení

svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil
svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne sa zaoberal
argumentáciou oboch sporových strán, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. V skutkových zisteniach neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, keď naviac

skutkové zistenia súdu prvej inštancie strany sporu v konaní ani nenamietali a ním ustálený, vyššie
uvedený skutkový stav nebol sporný. Zistený skutkový stav následne súd prvej inštancie správne právne
posúdil, keď aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil a z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je zrejmé, akými právnymi úvahami sa pri právnom posúdení veci spravoval.
19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie bol vo svojej argumentácii presvedčivý a všetky jeho

argumenty podporujú príslušný záver o nepreukázaní žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody.
Rozhodnutie je tiež logické, keď premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd
prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť pochopiteľné,
prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto

prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k
odvolacím námietkam žalobcu.
20. Z odvolania žalobcu odvolací súd zistil, že žalobca vo vzťahu k jeho nároku na náhradu škody
10.000 eur len nesúhlasil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno a
nepreukázal splnenie všetkých zákonom stanovených predpokladov zodpovednosti za škodu, keď tvrdil,

že dôkazné bremeno uniesol a neuniesol ho žalovaný, pričom sa domáhal osvojenia si všetkých jeho
tvrdení považujúc ich za správne. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne
také skutočnosti (skutkové či právne), ktoré by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej
inštancie. V odvolaní len zopakoval rovnaké argumenty, ktoré prezentoval už v konaní pred súdom prvej
inštancie, a s ktorými sa prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku dôsledne a dostatočne vysporiadal.

V odôvodnení svojho rozsudku sa zaoberal všetkými tvrdeniami a argumentami žalobcu, a dospel pri
tom k správnemu záveru, že žalobca v konaní nepreukázal už prvý predpoklad zodpovednosti za škodu
(ktorej náhradu si uplatnil v sume 10.000 eur), a to porušenie právnej povinnosti žalovaným, avšak
nepreukázal ani vznik samotnej konkrétnej škody, a teda ani príčinnú súvislosť medzi porušením právnejpovinnosti žalovaným a jeho škodou. Tento svoj záver súd prvej inštancie aj zrozumiteľne odôvodnil, keď
vysvetlil, že žalobca síce tvrdil, ale nepreukázal, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zmluvných
alebo iných záväzkových povinností tým, že od žalobcu, ktorý banke nevedel predložiť vyššie uvedené

(zdedené) vkladné knižky, požadoval umorovacie konanie, a rovnako nepreukázal, že by žalobca porušil
akúkoľvek povinnosť tým, že mu mal údajne ústne uviesť, že poručiteľ B. nebol klientom banky (tu
súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobca nielenže nepreukázal, že by od žalovaného vôbec
takúto informáciu požadoval, ale nepreukázal ani to, že by bol žalovaný v prípade, že by to skutočne
od neho žiadal, povinný mu túto informáciu vzhľadom na bankové tajomstvo poskytnúť). Ak potom súd

prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca porušenie povinností zo strany žalovaného nepreukázal, odvolací
súd sa s jeho záverom stotožnil. Aj záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že mu reálne
vzniklaškodavpožadovanejvýške10.000eur,jesprávny.Odvolacísúdzdôrazňuje,žežalobcavkonaní
žiadnymi dôkazmi nepreukázal vznik akejkoľvek jeho škody a už vôbec nie škody vo výške 10.000 eur.
Za preukázanie vzniku škody totiž nie je možné považovať poukazovanie žalobcu v odvolaní na zmluvné
podmienky banky týkajúce sa kreditnej karty MasterCard (24,9 % ročný úrok a + 5 % ak klient poruší

zmluvné podmienky) a argument, že ak môže banka takto úročiť požičané finančné prostriedky, jeho
škoda potom predstavuje takto ročne úročenú sumu 583,51 eur. Napokon, súd prvej inštancie sa v
napadnutom rozsudku podrobne údajnou škodou žalobcu zaoberal a odvolací súd na jeho odôvodnenie,
s ktorým sa stotožňuje, odkazuje bez potreby opakovania správnych záverov prijatých už súdom prvej
inštancie. Nakoľko žalobca nepreukázal ani porušenie povinnosti žalovaným, ani vznik jeho škody, je

nepochybné, že nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Súd
prvej inštancie v tejto súvislosti taktiež správne skonštatoval, že v sporovom konaní nepostačuje iba
tvrdiť rozhodujúce skutočnosti, ale svoje tvrdenia je potrebné aj preukázať, pričom žalobca túto svoju
povinnosť nesplnil a teda v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Ak potom súd prvej inštancie žalobu
žalobcu v časti o náhradu škody vo výške 10.000 eur zamietol, rozhodol správne a odvolací súd s jeho

rozhodnutím súhlasí.
21. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku
dospel, a jeho rozhodnutie považuje za presvedčivé, vyčerpávajúce a zrozumiteľné. V tejto súvislosti
považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalobcu), ale z hľadiska odôvodnenia

musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu

bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Odvolací súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd
stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov. Obsahom
základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. V nadväznosti na uvedené opätovne konštatuje, že

prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými zásadami riadil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil (v súlade
s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.), pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci
podstatnými skutočnosťami.
22. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd už len uvádza, že ak chcel byť žalobca v konaní úspešný,
bol povinný rozhodujúce skutočnosti nielen tvrdiť, ale aj preukázať dôkazmi. Ústavný súd SR v náleze

sp. zn. I. ÚS 24/2019 z 09.06.2020 judikoval, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou
zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou
nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a
dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa
ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá

je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. V konaniach o náhradu škody súčasne platí, že dôkazné
bremeno nesie žalobca ako osoba, ktorá tvrdí, že jej bola v príčinnej súvislosti s porušením právnej
povinnosti žalovaným spôsobená škoda v konkrétnej výške. Základným predpokladom úspechu žaloby
o náhradu škody je teda preukázanie porušenia právnej povinnosti žalovaným, existencie škodlivého
následku a existencie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutým škodlivým

následkom (pričom zavinenie sa prezumuje). Žalobca bol v konaní povinný všetky tieto podmienky
zodpovednosti za škodu preukázať. Svoje tvrdenie, že mu žalovaný porušením nejakých konkrétnych
povinností spôsobil nejakú konkrétnu škodu, však žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, ako správne
vyhodnotil už súd prvej inštancie. Ako už bolo uvedené vyššie, sporové konanie je ovládané prejednacouzásadou, ktorá spočíva v tom, že strany majú povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Strana, ktorá svoje tvrdenia nepreukáže, nesie potom následky, pričom dôsledkom toho, že jej tvrdenie
nie je preukázané dôkazmi, je pre ňu nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd zdôrazňuje,

že v spore o náhradu škody spočíva dôkazné bremeno na preukázanie nároku na žalobcovi. Keďže tento
svojetvrdeniažiadnymirelevantnýmidôkazminepreukázal,nemoholbyťvsporeúspešný.Akpotomsúd
prvej inštancie jeho žalobu zamietol, rozhodol správne a dovolací súd s napadnutým rozsudkom súhlasí.
Stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého rozsudku, naň poukazuje a nepovažuje za potrebné
správne závery v ňom vyslovené opakovať.

23. Z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a
nespôsobilé privodiť požadovanú zmenu rozhodnutia. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto v
celom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanému, plne úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).