Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/69/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117213890
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nina Dubovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1117213890.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu

Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXX/X, D., 2/ E. B. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/X, G., 3/ E. H. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XXX/XX, J., K. L., všetci právne zast. JUDr. Pavlom Gráčikom,
advokátom so sídlom Farská 40, Nitra, IČO: 51 721 554, proti žalovaným: 1/ M. M. F., nar. XX.X.XXXX,
trvale bytom N. XX/XX, J., právne zast. advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, so sídlom Lachova 32,
Bratislava, IČO: 22 644 679, 2/ E. I., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom L. G. O. XXX, L. G. O., právne
zast. JUDr. Imrichom Hrebíčkom, advokátom so sídlom Vajanského 7, Trnava, IČO: 37 988 506, o

určenie neplatnosti závetu, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa
17.01.2024, č.k. B1-12C/35/2017-462, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná 1/ m á proti žalobkyniam 1/ až 3/ n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

III. Žalovaná 2/ m á proti žalobkyniam 1/ až 3/ n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyne domáhali určenia,

že závet poručiteľa H. B., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX naposledy bytom P. XXXX/XX, J. (ďalej
aj len „poručiteľ“) spísaný pred notárkou JUDr. Zuzanou Bayerovou, sídlo Továrenská 8, Bratislava, dňa
18.06.2015 vo forme notárskej zápisnice č. N 347/2015, NZ 21344/2015, NCRza 3417/2015, NCRIs
2183/2015 (ďalej len „závet“), je neplatný (výrok I.) a priznal žalovanej 1/ a 2/ každej samostatne voči
žalobcom1/až3/spoločneanerozdielnenároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%(výrokII.aIII.).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný

sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ust. § 476 ods. 1, § 476d ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 39a zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne po konštatovaní, že ide o
určovaciu žalobu podľa ust. § 137 písm. c) CSP a naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom
určení je daný tým, že na základe vykonaného dokazovania pripojeným spisom Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 3D/153/2016, mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovia by prichádzali do
úvahyakodedičiazozákonavIII.dedičskejskupinepodľaust.§475Občianskehozákonníkaažalované
1/ a 2/ sú závetnými dedičkami poručiteľa na základe závetu spísaného vo forme notárskej zápisnice;

dedičskékonaniepoporučiteľovibolouznesenímsp.zn.3D/153/2016,Dnot42/2016zodňa28.03.2017,
právoplatným dňa 05.05.2017, prerušené do právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci. Rozhodujúc o
uplatnenom nároku súd prvej inštancie posúdil námietku preklúzie vznesenú žalovanou 1/ a vyhodnotil
ju ako nedôvodnú, pretože mal za preukázané, že uznesenie o prerušení dedičského konania, ktorénadobudlo právoplatnosť právoplatným dňa 05.05.2017 a ktorým odkázal žalobcov na podanie žaloby
o určenie neplatnosti závetu do 30 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, teda 30-dňová prekluzívna
lehota na podanie žaloby žalobcov začala plynúť dňa 06.05.2017, uplynula dňa 04.06.2017, čo bola

nedeľa, preto podľa ust. § 121 ods. 4 a 5 CSP bol posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný
deň 05.06.2017 a lehota bola zachovaná a žaloba bola podaná včas, pretože žalobcovia podali žalobu
na poštovú prepravu dňa 05.06.2017. Žalobcovia závet po poručiteľovi označili za absolútne neplatný v
zmysle ust. § 37, § 39 a § 39a Občianskeho zákonníka a namietali, že závet nebol urobený poručiteľom
slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, pretože poručiteľ spísal závet ako 87 ročný, žalované 1/ a 2/ na

poručiteľa vyvíjali nátlak, zneužili jeho podlomené zdravie a dôverčivosť. Žalobkyňa 2/ uviedla, že dôkaz
o tom, že poručiteľ podpísal závet proti svojej vôli nemá, ale žalobu museli podať. Súd prvej inštancie na
základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že závetom poručiteľ všetok svoj majetok, okrem
úspor a finančných prostriedkov na účtoch v bankách, ktoré vlastní alebo v deň svojej smrti vlastniť
bude, odkázal žalobkyniam každej v podiele 1/2, všetky úspory a finančné úspory vedené na účtoch v
bankách, ktoré vlastní alebo v deň svojej smrti vlastniť bude, odkázal žalobkyni 1/. Výsluchom notárky

M. L. J. mal súd prvej inštancie za preukázané, že poručiteľ predmetný závet spísal vo svojom byte, kam
prišla po dohode so žalovanou 1/, ktorú predtým nepoznala, že závet poručiteľ spísal pred ňou, pred
spísaním závetu na ňu pôsobil dojmom zorientovaného človeka, prešli si spolu zákonné ustanovenia
dedenia, pýtala sa ho či má deti, pretože chcel závetom odkázať majetok mimo rodiny, povedal jej, že
deti ani manželku nemá. Poručiteľ bol síce imobilný, ale hlavu mal podľa jej názoru v poriadku, čo zistila

z rozhovoru s ním, v ktorom preberali veci, aby zistila ako reaguje, či nie je apatický a vydedukovala,
že vie, čo chce a čo podpisuje, notárka nevedela, či mal poručiteľ načúvací prístroj a uviedla, že počuť
musel, pretože odpovedal na otázky a nemusela na neho kričať. Pamätala si, že na otázku, či chce
majetok zanechať týmto dvom paniam jej odpovedal, že sú to jeho dvaja anjeli strážny - na túto jeho
poetickú odpoveď nezabudla. Uviedla, že technicky spísanie závetu prebehlo tak, že pri príchode do

bytu poručiteľa už mala pripravený koncept zápisnice, odkontrolovala OP poručiteľa, prešla s ním text
závetu, poručiteľ ho odsúhlasil a vlastnoručne podpísal v obývačke v kresle, bez prítomnosti žalovaných.
Po návrate do úradu závet zaregistrovala v zbierke notárskych zápisníc, v registri závetov a v registri
listín, právny úkon označila za spísaný slobodne, vážne, bez donútenia, na ktoré okolnosti notár dbá ako
prvé. Žalobcovia ako svedkov, ktorí mali preukázať, že poručiteľ podpísal závet proti svojej slobodnej

vôli navrhli Q. M. N. - suseda poručiteľa, E. R. R. - S. I. I. Q., E. T. S. - pracovníka sociálneho oddelenia
Mestskej časti Bratislava - Staré mesto, S. Q. U. - L. I. I. Q., avšak žiaden z týchto svedkov sa k
závetu poručiteľa vyjadriť nevedel a žalobcovia žiadnych svedkov, ktorí sa podieľali na liečbe poručiteľa
v zdravotníckych zariadeniach nenavrhli. Svedok Q. M. N. vo svojej výpovedi uviedol, že asi od žalovanej
1/ vedel, že bol spísaný závet, ale nevedel kedy a ako bol spísaný, popísal okolnosti, ktoré sa udiali v

dome na P. XX B. J. po jeho spísaní, spolužitie s poručiteľom v minulosti, liečbu poručiteľovej chronickej
záležitosti, ktorú mu vyriešil, že poručiteľ chodil k nemu na preväzy do ambulancie buď so synovcom,
s neterou a niekoľkokrát aj so žalovanou 2/, ktorá bola jeho opatrovateľkou. Svedkom uviedol aj to, že
medzníkom v živote poručiteľa bolo úmrtie jeho manželky, poručiteľ mu zvykol hovorievať, že u neho
bola neterka a H., hovoril mu, čo mu priniesli, čo zariadili, občas u neho aj prespávali, snažil sa chodiť k

poručiteľovi, keď tam nebola rodina, aby mal spoločnosť a testament poručiteľ nespomínal a od istého
času prestala za ním chodiť rodina, nestretával ich. Uviedol aj zo, že žalovaná 1/ sa mu predstavila ako
rodinná známa a ponúkla sa, že s ním pôjde na pamiatkový úrad ohľadom výťahu, ktorý v danom čase
vybavovali - kolaudačné rozhodnutie (výťah nie je skolaudovaný dodnes) a potom zistil, že poručiteľ už
v dome nebýva. Od žalovanej 1/ sa dozvedel, že musel ísť preč, že mu vybavila penzión, ale nevedel

kde, prišla ho požiadať o recepty na nejaké pomôcky pre poručiteľa a potom začala byt vypratávať -
hovorila mu o tom, že poručiteľ jej venoval byt, aby v ňom bývala spolu so svojou matkou a následný
predaj bytu mu zdôvodnila tým, že v susedstve bývajú manželia, ktorí majú talianske manželstvo, že ju
to vyrušuje, že sú hluční; k predaju bytu došlo ešte pred smrťou poručiteľa, o smrti ktorého sa dozvedel
z parte vyveseného v dome. Svedkyňa E. R. R. uviedla, že pracuje v Seniorcentre Staré mesto ako

vedúca opatrovateľského a ošetrovateľského úseku od r. 2014, kde bol poručiteľ terénne opatrovaný v
r. 2013 a podpisovala navýšenie služby na jeho opatrovanie, nevedela kto mu túto službu objednal a
nevedela, že poručiteľ spísal závet. Svedok Mg. T. S. uviedol, že pracuje na Mestskej časti Bratislava
- Staré mesto na sociálnom oddelení, kde vykonáva posudkovú činnosť žiadateľov o sociálne služby
od r. 2011, posudzoval žiadosť poručiteľa o opatrovateľskú službu a o tom, že spísal závet informáciu

nemal. Svedok S. Q. U. uviedol, že v Seniorcentre Staré mesto pracuje ako riaditeľ od 01.10.2014, že
žalovaná 2/ bola opatrovateľkou v Seniorcentre v zamestnaneckom pomere asi 6 rokov (01.01.2011
- 31.01.2016), k závetu poručiteľa uviedol, že v r. 2019 Mestská časť Staré mesto vybavovala nejaké
podnety podané jeho rodinou, niečo namietali a podávali podnety aj na Ministerstvo práce sociálnychvecí a rodiny SR, namietali a spochybňovali poskytované služby poručiteľovi, ale on však žiadne
námietky na poskytnuté služby nedohľadal. Až niekoľko rokov po smrti poručiteľa sa dozvedel, že spísal
závet, na základe ktorého sa k jeho majetku dostala opatrovateľka, ktorá už u nich nebola v pracovnom

pomere. Opatrovateľské služby v období, keď bol poručiteľ ich klientom, poskytovala žalovaná 2/ celý
čas od 07.11.2013 do 31.08.2015, podľa záznamu koordinátorky bola týmto dňom opatrovateľská služba
prerušená do 31.12.2015 a poručiteľ sa už k tejto službe nevrátil, od 01.09.2015 bol poručiteľ mimo
Bratislavy. Svedok nemal vedomosť o tom, že by prejav vôle poručiteľa v súvislosti s jeho závetom bol
nejakým spôsobom ovplyvnený zo strany bývalej zamestnankyne (žalovanej 2/). Odpoveďou Mestskej

časti Bratislava - Staré mesto (podnet na prešetrenie poskytovanej sociálnej služby - odstúpenie zo
dňa 20.06.2019) mal súd prvej inštancie za preukázané, že Seniorcentrum Staré mesto poskytovalo
opatrovateľskú službu poručiteľovi od 07.11.2013 v domácnosti trvalého pobytu, od 01.09.2015 bola
sociálna služba prerušená na žiadosť poručiteľa z dôvodu pobytu mimo územia mestskej časti Bratislava
- Staré mesto a neskôr už poskytovanie opatrovateľskej služby nebolo obnovené, pričom po celý čas mu
bola pridelená opatrovateľka p. I. (žalovaná 2/), ktorá bola v pracovnom pomere so Seniorcentrom od

01.01.2011do31.01.2016,poskytovalaopatrovateľskúslužbuuviacerýchklientov,nebolizaznamenané
porušenia pracovnej disciplíny a neplnenie si pracovných povinností alebo porušenia etických princípov
(prijímanie darov od klientov, odkázania majetku v závete a pod.). Seniorcentrum Staré mesto nemalo
vedomosť, že v 06/2015 poručiteľ spísal závet v prospech žalovanej 2/, v čase zahájenia poskytovania
sociálnej služby v r. 2013, bol poručiteľ vzhľadom na vek v dobrej mentálnej kondícii, komunikácia s

ním bola dobrá a jasná, vedel povedať, aké úkony potrebuje - jednalo sa najmä o donášku obedov,
nákupy, vyzdvihnutie liekov a pod., v lekárskej správe z r. 2013 sa nenachádzajú žiadne psychiatrické
diagnózy, psychické problémy ani horšia komunikácia, zmätenosť, zníženie kognitívnych funkcií a pod.
Podľa vyjadrenia koordinátoriek tento stav trval aj v r. 2015, nedošlo u neho k markantnému zhoršeniu
psychických funkcií, že by nevedel posúdiť dôsledky svojho konania, nebol pozbavený na právne

úkony a Seniorcentrum nevidelo dôvod niečo také iniciovať. Súd prvej inštancie na základe uvedeného
námietky žalobcov o tom, že predmetný závet nebol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne
vyhodnotil ako domnienky žalobcov a ich subjektívne pocity, ktoré ale v konaní nepreukázali a neboli
preukázané ani v trestnom konaní. Skutočnosť, že sa závet prieči dobrým mravom, videli žalobcovia aj
v tom, že poručiteľ všetok svoj majetok odkázal mimo rodiny starej známej a opatrovateľke. Súd prvej

inštancie uviedol, že žalobcovia nie sú priamymi dedičmi poručiteľa, ich dedičské právo je odvodené od
dedičského práva brata poručiteľa a sú dedičmi v III. dedičskej skupine (§ 475 Občianskeho zákonníka).
V konaní bolo nesporné, že poručiteľ v r. 2008 ovdovel a v r. 2013 sa dostal do stavu, že potreboval
pravidelnúopatrovateľskúpomoc.Pretožežalobcovia,žijúcimimomiestabydliskaporučiteľa(Kremnica,
Nitra, ČR), mu takúto službu poskytnúť nevedeli, požiadal žalobca dňa 04.11.2013 Seniorcentrum

Staré mesto o poskytovanie sociálnej pomoci a žiadosti uviedol, že od smrti manželky v r. 2008 žije
sám v byte na 4. poschodí bez výťahu, bol viackrát hospitalizovaný, po poslednej hospitalizácii v
10/2013 je zoslabnutý a nezíde schodmi z a do bytu, deti nemá, jeho najbližšia príbuzná je neter,
ktorá žije v Nitre a synovec, ktorý žije v Prahe, ako svoj príjem uviedol starobný dôchodok vo výške
133,70 eur a vdovský dôchodok vo výške 269 eur. Svedok S. Q. U. uviedol, že opatrovateľské služby

poručiteľovi od 07.11.2013 do 31.08.2018 zabezpečovala žalovaná 2/, od 01.09.2015 bol poručiteľ mimo
Bratislavy,pretomuSeniorcentrumopatrovateľskéslužbyneposkytovalo.Žalovaná1/vosvojejvýpovedi
uviedla, že poručiteľa poznala od detstva, jej rodičia sa poznali zo študentských čias v Bratislave a
po ukončení štúdií zostali v neustálom kontakte, a to aj po smrti manželky poručiteľa. Do r. 2013 sa
stretávali v meste, kde sa chodil stravovať, taktiež aj na chate v Záhorskej Bystrici a vedela o tom,

že poručiteľ má synovca aj neter. Na Vianoce r. 2014 bol sám, v 03/2015 jej poručiteľ telefonoval
k narodeninám s tým, že bude veľmi rád, keď by prišla k nemu, že sa s ňou potrebuje rozprávať
a uviedla aj to, že poručiteľovi následne pomáhala vybaviť načúvací prístroj, zdravotné pomôcky, 24
hod. starostlivosť, prechádzku so súkromnou zdravotnou službou na nosidlách pre chýbajúci výťah a
rehabilitáciu - liečenie Sv. T. v Prievoze počas leta; žalobcovia uvedené skutkové tvrdenia nepopreli.

Poručiteľ listom zo dňa 02.06.2015 informoval svojho urológa, že žalovaná 2/ je jeho rodinná priateľka,
stará sa o neho a požiadal ho, aby jej poskytoval informácie o jeho zdravotnom stave, súd prvej inštancie
mal za preukázané aj to, že poručiteľ žalobkyňu 2/ dňa 14.04.2015 informoval o rozhodnutí predať
byt (ateliér na P. XX) za účelom získať finančné prostriedky na zabezpečenie svojej starostlivosti a aj
to, že poručiteľ dňa 19.08.2015 vlastnou rukou spísal prehlásenie o dobrovoľnosti vyriešenia svojich

finančných záležitostí spojných s vlastníctvom domu č. XXX v L. G. O. a dňa 11.05.2016 udelil žalovanej
1/ plnú moc na zastupovanie vo všetkých úkonoch súvisiacich s predajom bytu na Grösslingovej 61. Na
základe uvedeného bol súd prvej inštancie toho názoru, že závet spísaný poručiteľom nie je v rozpore
s dobrými mravmi a boli to žalované, ktoré sa o poručiteľa v poslednom období jeho života starali. Ikeď žalobkyňa 2/ predložila súdu množstvo listinných dôkazov, nevyplýval z nich kontakt žalobcov s
poručiteľom v období spísania závetu, žiadna fotografia predložená žalobcami nepreukazovala trávenie
voľného času s poručiteľom po r. 2008, nebolo ani preukázané, že poručiteľovi každý mesiac prispievali

na život sumou 400 eur v hotovosti z vlastných finančných prostriedkov a ani že mu zabezpečovali
nákladnú starostlivosť slečnou B.. Pokiaľ žalobcovia spochybňovali kvalitu starostlivosti zo strany
žalovanej 2/ a poukazovali na to, že s poručiteľom popíjala alkohol, súd prvej inštancie tieto námietky
vyhodnotil ako účelové, keď lekárskou správou vystavenou ošetrujúcim lekárom žalovanej 2/, lekár
vylúčil u nej syndróm závislosti na alkohole a aj to, že na žalovanú 2/ počas trvania jej pracovného

pomeru so Seniorcentrom (01.01.2011 - 31.01.2016) neboli zaznamenané žiadne porušenia pracovnej
disciplíny, neplnenie si pracovných povinností alebo porušenia etických princípov. Súd prvej inštancie na
základe vykonané dokazovania mal za to, že závet nie je v rozpore s ust. §39a Občianskeho zákonníka,
zneužitie tiesne, neskúsenosti, rozumovej vyspelosti, slabosti, rozrušenia, dôverčivosti, ľahkomyseľnosti
poručiteľa vylučujú vyvodené závery súdu prvej inštancie. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že hodnota dedičstva
po poručiteľovi predstavuje 580.000 eur, toto tvrdenie v konaní nepreukázali, keď bolo preukázané, že

poručiteľ svoj majetok rozpredal ešte za svojho života, čo potvrdili aj žalobcovia a skúmanie platnosti
týchto predajov nebolo predmetom tohto konania a trestné konanie bolo zastavené. Súd prvej inštancie
na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovia neplatnosť závetu nepreukázali,
a preto žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. §
262 ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspech vo veci a úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal

voči žalobcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %; o výške
náhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostirozsudkusamostatnýmuznesením,
ktoré vydá vyšší súdny úradník.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa

ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právnehoposúdeniavecianavrhli,byodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciebuďzrušilalebozmenil
a žalobe vyhovel. Žalobcovia mali za to, že súd prvej inštancie hodnotil jednotlivé dôkazy individuálne a
nezaoberal celkovým kontextom skutkových okolností. Poukázali na to, že je neštandardné, že poručiteľ

odkazuje celý svoj majetok cudzím osobám v prípade, ak má rodinu, keď vzťahy medzi poručiteľom a
žalobcami nevykazovali žiadne anomálie, z ktorých by vyplývalo, že boli narušené a jediným dôkazom
k „narušeniu vzťahov“ bola výpoveď žalovaných, podľa ktorých sa mal poručiteľ vyjadriť, že ho rodina
„zradila“aneposkytlamupotrebnústarostlivosť.Uvedené podľažalobcovnekolidujesfaktickýmstavom
vyplývajúceho z ich vyjadrení o tom, že medzi manželkou poručiteľa H. B. a žalobcami bola dohoda, že

sa o poručiteľa postarajú, čo sa aj stalo a vyplýva to z dôkazov (napr. finančná pomoc); že vybavili pohreb
jeho manželky (sociálna pomoc); že mu poskytli pomoc pri zápise chaty na LV (právna pomoc); že ho
navštevovali na pravidelnej báze a komunikovali s ním telefonicky, dbali na to, aby sa po smrti manželky
necítil osamelý (psychická podpora) a na tento účel mu zabezpečili mobilný telefón a neobmedzené
hovory, aby mohol hovoriť s nimi a aj so svojimi priateľmi; že ich poručiteľ pravidelne navštevoval

v Kremnici, napr. na sviatky (poručiteľ netrávil sviatky so žalovanými); že žalobkyňa 2/ doplácala v
prospech poručiteľa za opatrovateľské služby a že žalobcovia mu poskytli nemalé finančné prostriedky
na jeho život. Preto sa žalobcom javilo byť neštandardné, že by príčetná osoba odkázala celý svoj
majetok osobám mimo rodiny. Skutočnosť, že bol poručiteľ ovplyvňovaný, vyplýva podľa žalobcov aj z
dôkazov (list adresovaný ošetrujúcemu lekárovi Q. P. z 04/2019), kde s ohľadom na text listu si žalovaná

2/pripravilaalibipreúčelytoho,abybolzávetposúdenýakoplatný.Zvyjadrenížalovanej2/vyplývalo,že
malavopredvedomosťozávete,keďžehokonzultovalasnotárkouažalobcoviasapýtali,prečoporučiteľ
neinformoval aj žalobcov o svojom zámere, čo sa im javilo značne neštandardné. Dali do pozornosti,
že poručiteľ podpisoval závet vo veku 87 rokov, že podľa posudku o odkázanosti na sociálnu službu
zo dňa 18.11.2013 bol zaradený do IV. stupňa odkázanosť so 45 bodmi, čo naznačuje, že poručiteľ

nebol v čase signovania závetu príčetný. Podľa žalobcov sa súd prvej inštancie nezaoberal formálnymi
náležitosťami závetu, keď podľa žalobcov mal byť spísaný za prítomnosti svedkov s poukazom na ust.
§ 476b Občianskeho zákonníka a rozhodnutie Okresného súdu v Poprade zo dňa 23.03.2012, sp. zn.
21C/9/2011; uvedené umocňuje skutočnosť, že poručiteľ bol nepočujúci, čo potvrdila aj žalovaná 2/ (§
476d ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 51 ods. 2 Notárskeho poriadku) a bol potrebný aj dôverník. Z

tvrdenia žalovanej 2/ vyplynulo, že sluch poručiteľa bol značným spôsobom narušený, keďže potreboval
osobu ktorá by mu tlmočila rozhovory s inými osobami a žalovaná 2/ uviedla, že ju prekvapilo, že rodina
mu nezabezpečila načúvací prístroj, lebo komunikácia s ním bola obtiažna a nepočul dobre. Záver o tom,
že poručiteľ bol zásadným spôsobom sluchovo obmedzený nemení ani skutočnosť, že podľa notárky„počuť musel“, keďže táto je v tejto otázke zaujatá a má legitímny záujem na tom, aby bol poručiteľ
počujúci, keďže zabezpečovala „právny servis“ k spísaniu závetu a ak by sa preukázalo, že poručiteľ
nepočul, potom zle vyhotovila zápisnicu – neobsahuje podpisy svedkov. Za podstatný dôkaz považovali

žalobcovia lekársku (prepúšťaciu) správu zo dňa 29.12.2015, kde je u poručiteľa konštatovaná ťažká
hypoakúza (nedoslýchavosť). Z dokazovania podľa žalobcov vyplýva, že žalované konali v súlade a
na základe predom dohodnutého plánu s cieľom neoprávnene získať majetok poručiteľa, čo sa im
nakoniecpodarilo,atoprostredníctvomviacerýchmajetkovýchtransakciíveľkéhorozsahueštezaživota
poručiteľa, pričom majetky a finančné prostriedky boli prevádzané neznámo kam. Za života poručiteľa

naviac získala žalovaná 2/ spolu so svojím manželom nehnuteľnosť, ktorú zaplatil sám poručiteľ. Z
dôkazov vyplynulo, že postup žalovanej 2/, ktorá sa starala o poručiteľa a mala na neho mentálny vplyv,
bol extrémne neetický a aj svedok M. Q. U., riaditeľ Seniorcentra, kde žalovaná 2/ pôvodne pracovala,
poukázal na vážne aspekty odkazovania majetku osobám, ktoré sa o poručiteľa profesionálne starajú a
uviedol, že opatrovateľská služba sa poskytuje podľa zákona o sociálnych službách a ukladá povinnosť
poskytovať opatrovateľskú službu v určitej kvalite a obsahuje úpravu o vylúčení darov, rovnako ako

etický kódex. Žalobcovia namietali, že sa nejedná len o etický ale aj právny problém - porušenie ust. §
8 ods. 2 písm. c) zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, preto min. pri žalovanej
2/ bez ďalšieho je nutné posúdiť závet ako contra legem z dôvodu, že sa podieľala na navádzaní
poručiteľa na spísanie závetu, ktorý sám o sebe, aj v kontexte hodnoty majetku, ktorý ním poručiteľ
zanechával, bol tou zákonom myslenou „inou výhodou“. Žalované spoločne zabezpečili, aby notárka

vypracovala sporný závet, pričom žalovaná 1/ na pojednávaní nepravdivo tvrdila, že notárka nevedela
o obsahu závetu vopred, keď notárka M. J. vypočutá ako svedkyňa potvrdila, že o obsahu závetu bola
informovaná vopred a že žalovaná 1/ jej vopred priniesla potrebné doklady. Závet tak bol výsledkom
využitia závislosti a mentálnej slabosti poručiteľa, išlo o manipulatívny prístup žalovaných, ktorý využíval
mentálnu neskúsenosť a slabosť poručiteľa v dôsledku jeho vyššieho veku, preto je dôvodné aplikovať

ust. § 39a Občianskeho zákonníka (v danom prípade by sa opatrovanie poručiteľa mohlo považovať
za vzájomné plnenie, ktoré však bolo v absolútnom nepomere k odkázanému majetku) a ust. § 39
Občianskeho zákonníka o rozpore s dobrými mravmi, pre ktoré je závet neplatným právnym úkonom.
Vo vzťahu k rodinnému domu v Kremnici je podľa žalobcov na mieste uplatniť teleologickú redukciu a
neaplikovať ustanovenia o závete, keď rodinný dom poručiteľ nadobudol derivatívne od rodičov, ide o

súčasť rodinného majetku, preto s poukazom na čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„Ústava SR“) sa zaručuje aj to, že brat poručiteľa (rodina brata poručiteľa) bude dediť rodinný majetok
(keďže poručiteľ nezanechal potomkov v priamom rade). Zákon podľa žalobcov jednoznačne preferuje,
aby rodinný majetok bol dedený v rámci rodiny a podľa nich treba rozlišovať majetok poručiteľa, ktorý
nadobudol originálnym spôsobom, derivatívne ako dedičstvo jeho rodičov a derivatívne inak (najmä z

vlastných peňažných prostriedkov). Mali za to, že je v rozpore so všeobecne uznávanými spoločenskými
princípmi, ak rodinný majetok prechádza ako dedičstvo mimo rodinu, zatiaľ čo existujú priami rodinní
príslušníci aj s odkazom na spravodlivosť ako kategorický imperatív, ktorý tvorí materiálne jadro Ústavy
SR. V tomto prípade je podľa názoru žalobcov relevantný predmet (rodinný majetok/dedičstvo), ktorý
požíva väčšiu ochranu ako iný bežný majetok, a to s ohľadom na to, že rodina je základná sociologická

bunka spoločnosti, ktorá rozvíja spoločnosť a zabezpečuje ďalšie generácie.

4. Žalovaná 2/ v podaní zo dňa 25.03.2024 k odvolaniu žalobcov uviedla, že žalobcovia vo svojom
odvolaní proti rozsudku neuviedli žiadnu novú skutočnosť, prečo by malo byť v tejto veci rozhodnuté
inak a že obsahovo je odvolanie písané pod vplyvom emócií a sklamania žalobcov z výsledku konania.

Žalovaná 2/ sa dôrazne ohradila voči tvrdeniu žalobcov, že zneužila opateru poručiteľa vo svoj vlastný
prospech a uviedla, že žalobcovia by si mali spytovať svedomie, keď v čase, keď poručiteľ potreboval
najviac opateru, títo sa mu otočili chrbtom a spomenuli si neho až keď zistili, že nededia. Dokazovanie
na súde prvej inštancie potvrdilo, že závet poručiteľa nie je neplatný a trestné stíhanie bolo zastavené.
Žalobkyňa 2/ navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

5. Žalovaná 1/ v podaní zo dňa 05.04.2024 k odvolaniu žalobcov uviedla, že s dôvodmi odvolania
nesúhlasí a tieto neexistujú. Namietala, že vytýkané formálne nedostatky závetu, tvrdenia o amorálnosti
konania žalovaných a údajná teleologická redukcia k rodinnému domu vychádzajú len zo subjektívnych
pocitov žalobcov, nemajú oporu v právnych predpisoch, vo vykonanom dokazovaní ani v súdnej

praxi. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení o neplatnosti závetu a podanie trestného
oznámenia až po podaní žaloby o určenie neplatnosti závetu bolo účelové a zohľadňovalo dôkaznú
núdzu žalobcov v sporovom konaní. Odvolacia argumentácia žalobcov je založená aj na nových
prostriedkoch procesného útoku, ktoré žalobcovia neuplatnili pred súdom prvej inštancie (ani vzáverečnej reči) v rozpore s ust. § 366 CSP. Argumentácia žalobcov o formálnych nedostatkoch
závetu spísaného vo forme notárskej zápisnice nemá oporu v zákone ani v judikatúre a nimi citované
rozhodnutie Okresného súdu v Poprade nie je žiadnym spôsobom aplikovateľné na daný prípad,

nakoľko poručiteľ nebol nepočujúci, takáto diagnóza nebola ustálená v žiadnej lekárskej správe a
takýto dôkaz žalobcovia nenavrhli ani vykonať. Z vykonaného dokazovania bola podľa žalovanej 1/
preukázané, že jeho nedoslýchavosť riešila žalovaná 1/ jednoduchým komerčne dostupných spôsobom,
atonačúvacímprístrojom,ktorýmuokamžitezlepšilkvalituživota,čožalobcoviapreukázateľneneurobili
a nezaujímali sa o potreby poručiteľa. Obviňovanie notárky sa javilo žalovanej 1/ ako neetické a účelové,

žalobcovia sa nikdy voči notárke nevyhranili žiadnym spôsobom ani na ňu z uvedeného dôvodu nepodali
sťažnosť na Notársku komoru. Žalovaná 1/ odmietla obvinenie o vopred dohodnutom pláne za účelom
získania majetku poručiteľa a subjektívne pocity svedka, na ktoré poukazovali žalobcovia, sú podľa
nej irelevantné z hľadiska zákona. Zdôraznila, že žalobcovia nie sú neopomenuteľnými dedičmi, patria
až do III. dedičskej skupiny a keďže poručiteľ nemal deti, mal plné ničím neobmedzené právo sa
rozhodnúť, ako naloží so svojím majetkom pre prípad smrti. Argumentáciu žalobcov, spočívajúcu v

kritickom hodnotení konania samotného poručiteľa pri nakladaní s majetkom, považovala žalovaná 1/
za nemiestnu, neetickú, voči ktorej sa poručiteľ nemôže brániť. Žalovaná 1/ mala za to, že súd prvej
inštancie na základe vykonaného dokazovania rozhodol vecne správne a preto navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej 1/ priznal náhradu trov odvolacieho
konania.

6. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovaných viac nevyjadrili.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo

o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je podané
dôvodne. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil
vpostupesúduprvejinštanciezhľadiskaprocesnoprávnehožiadnevadymajúcezanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci.

8. Podľa ust. § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa ust. § 175 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), ak
však rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením
po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné,
aby svoje právo uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu. Ak žaloba nebude podaná v lehote,
pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto dediča.

10. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne v prvom rade skúmal včasnosť podanej žaloby
(nebolo sporné, že uznesenie sp. zn. 3D/153/2016-55, Dnot 42/2016 zo dňa 28.03.2017 nadobudlo
právoplatnosť dňa 05.05.2017), avšak s jeho záverom o procesnom charaktere 30-dňovej prekluzívnej
lehoty na podanie žaloby žalobcov a jej zachovaní tým, že žalobcovia podali žalobu na poštovú prepravu

dňa 05.06.2017, teda so záverom, že žaloba bola podaná včas, sa odvolací súd nestotožnil.

11. Na rozdiel od súdu prvej inštancie má odvolací súd za to, že lehota na podanie žaloby, na podanie
ktorej odkázal notár ako súdny komisár žalobcov v uznesení sp. zn. 3D/153/2016-55, Dnot 42/2016 zo
dňa 28.03.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05.05.2017, je síce lehotou sudcovskou, zároveň

však ide svojou povahou o lehotu hmotnoprávnu a prekluzívnu, po márnom uplynutí ktorej súdnym
komisárom stanovenej lehoty súdny komisár pokračuje v konaní o dedičstve, pričom už neprihliada
na dediča, ktorý svoje právo na podanie žaloby nevyužil; rovnaké právne následky pre daného dediča
nastávajú aj vtedy, ak žalobu síce podal v stanovenej lehote, ale súd ju zamietol alebo konanie zastavil
(viď. primerane Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie.

Praha: C. H. Beck, 2012, 658 s.). Zároveň platí, že na preklúziu práva súd prihliada z úradnej povinnosti
(ex offo) v každom štádiu konania.12. Vo všeobecnosti možno pojem lehota definovať ako právne relevantný časový úsek, v rámci ktorého
je určený resp. určiteľný prvý a posledný deň jej trvania. Základným rozlišujúcim kritériom medzi
hmotnoprávnymi a procesnými lehotami je moment, kedy danú lehotu možno považovať za zachovanú.

Hmotnoprávna lehota je zachovaná, pokiaľ sa prejav vôle, ktorý sa má zrealizovať, resp. právo, ktoré sa
má vykonať alebo uplatniť, uskutoční najneskôr v posledný deň tejto lehoty, a to takým spôsobom, že sa
v daný deň dostane priamo k jeho adresátovi. V prípade písomnosti sa striktne vyžaduje, aby tieto boli v
posledný deň lehoty riadne doručené adresátovi do jeho dispozičnej sféry. Naproti tomu na zachovanie
procesnejlehotypostačuje,keďsapožadovanýúkonuskutočníposlednýdeňdanejlehotynapríslušnom

orgáne alebo sa podanie resp. písomnosť odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

13. Pre počítanie hmotnoprávnej lehoty na podanie žaloby je potrebné vychádzať zo všeobecných
zásad vyplývajúcich z ust. § 122 Občianskeho zákonníka. Žaloba musí byť najneskôr v posledný deň
stanovenej 30-dňovej lehoty doručená súdu. Vzhľadom na uvedené, žaloba žalobcov mala byť podaná
na súde resp. doručená súdu najneskôr dňa 04.06.2017, ktorý však pripadol na nedeľu, a preto bol

posledným dňom lehoty na podanie žaloby v zmysle ust. § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka najbližší
nasledujúci pracovný deň, ktorým bol pondelok 05.06.2017 (a nestačí odovzdanie zásielky obsahujúce
takéto uplatnenie práva orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť). Keďže žaloba bola doručená súdu prvej
inštancie až dňa 07.06.2017, je zrejmé, že bola súdu doručená neskoro, po uplynutí prekluzívnej 30-
dňovej lehoty, na márne uplynutie ktorej prihliada súd z úradnej povinnosti.

14. Na podporu svojich záverov poukazuje odvolací súd na rozhodnutia Ústavného súdu Českej
republiky (ďalej len „ÚS ČR“) ohľadne charakteru lehoty podľa ust. § 175k ods. 2 OSP. „Podle názoru
Ústavního soudu je lhůta, která může být uložena účastníkovi k podání návrhu na rozhodnutí o sporné
skutečnosti u soudu dle § 18 notářského řádu lhůta soudcovská, to jest lhůta, jejíž posouzení závisí

na volné úvaze soudu. Svojí povahou je to však lhůta hmotněprávní a prekluzivní, což lze dovodit z
dikce ustanovení § 18 notářského řádu, podle něhož nepodá-li účastník ve stanovené lhůtě návrh na
rozhodnutí o sporné skutečnosti, státní notářství (nyní soud v řízení o dědictví) v řízení pokračuje a
rozhodne i o této skutečnosti. Znamená to, že pokud lhůta marně uplyne, státní notářství (nyní soud
v řízení o dědictví) ihned po skončení lhůty má v řízení o dědictví pokračovat a musí rozhodnout i o

této sporné skutečnosti, neboť o ní soud ve sporném řízení nerozhodl. Ústavní soud se tedy ztotožnil
s právním závěrem Obvodního soudu pro Prahu 5, a to i v tom směru, že po marném uplynutí lhůty
právní zájem na určení sporného práva v rámci samostatného řízení podle ustanovení § 80 písm. c)
občanského soudního řádu zanikl a soud posoudí spornou skutečnost v rámci dědického řízení. K výše
uvedenému je možno dodat, že dle ustanovení § 175k odst. 2 občanského soudního řádu, v platném

znění, závisí-li rozhodnutí o dědickém právu na zjištění sporných skutečností, odkáže soud usnesením
po marném pokusu o smír toho z dědiců, jehož dědické právo se jeví jako méně pravděpodobné, aby své
právo uplatnil žalobou. K podání žaloby určí lhůtu. Nebude-li žaloba ve lhůtě podána, pokračuje soud v
řízení bez zřetele na tohoto dědice. I z tohoto ustanovení, které je v podstatě shodné s ustanovením §
18 zákona č. 95/1963 Sb. - notářského řádu, jednoznačně vyplývá, že po marném uplynutí lhůty soud

jedná dále bez ohledu na dědice, který žalobu nepodal ve stanovené lhůtě“ (rozhodnutie ÚS ČR sp. zn.
I. ÚS 230/1998). „Ústavní soud již v minulosti projednával skutkově i právně obdobnou věc, a to pod sp.
zn. I. ÚS 230/98 (in Ústavní soud České republiky: Sbírka nálezů a usnesení. Svazek č. 11. Usnesení
č. 47. str. 351). Tehdy Ústavní soud dovodil, že lhůta, která může být uložena účastníkovi podle § 175k
odst. 2 o. s. ř. k podání návrhu na rozhodnutí o sporné skutečnosti u soudu, je lhůta soudcovská. To

jest lhůta, jejíž posouzení závisí na volné úvaze soudu. Svojí povahou je to však lhůta hmotněprávní a
prekluzivní, což lze dovodit z dikce ustanovení § 175k odst. 2 o. s. ř., podle něhož nepodá-li účastník ve
stanovené lhůtě návrh na rozhodnutí o sporné skutečnosti, soud v řízení o dědictví pokračuje. Znamená
to, že pokud lhůta marně uplyne, soud ihned po skončení lhůty má v řízení o dědictví pokračovat a
musí rozhodnout i o této sporné skutečnosti, neboť o ní nebylo rozhodnuto ve sporném řízení. Ústavní

soud se ztotožnil i s právním závěrem, že po marném uplynutí lhůty právní zájem na určení sporného
práva v rámci samostatného řízení podle ustanovení § 80 písm. c) o. s. ř. zanikl, a soud proto posoudí
spornou skutečnost v rámci dědického řízení. Na takto vyloženém právním názoru nemá Ústavní soud
důvod cokoliv měnit. Proto závěrům obecných soudů o tom, že žalobu stěžovatelky bylo z důvodu jejího
pozdního podání třeba zamítnout, nelze z ústavně právního hlediska nic vytknout“ (rozhodnutie ÚS ČR

sp. zn. II. ÚS 623/04).

15. Odvolací súd si je vedomý toho a rešpektuje názor najvyššieho súdu, že rozhodnutia českých súdov
(vrátane ÚS ČR) nepatria do ustálenej praxe dovolacieho súdu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky z 31.10.2017, sp. zn. 6Cdo/129/2017), avšak právny poriadok SR je svojimi právnymi, ale aj
myšlienkovými základmi veľmi blízky právnemu poriadku ČR, preto je namieste uviesť aj názory českej
súdnej praxe na danú problematiku, vychádzajúcu historicky z rovnakého znenia právneho predpisu (§

175k ods. 2 OSP/§ 175k ods. 2 OSŘ). Ich judikatúra síce nie je prameňom práva vo formálnom zmysle,
ale je prameňom poznania práva, čo umožňuje súdom ako orgánom aplikujúcim právo, aby pri riešení
podobných právnych otázok postupovali rovnako, pri svojej činnosti neprodukovali zásadné opozitné
rozhodnutia a za týmto účelom posilnili svoju argumentáciu rozhodnutiami ÚS ČR a Najvyššieho súdu
Českej republiky. Odvolací súd uviedol svoje právne posúdenie charakteru lehoty na podanie žaloby

podľa ust. § 175k ods. 2 OSP (ako lehoty hmotnoprávnej a prekluzívnej) a v súvislosti s ním odkázal na
rozhodnutia ÚS ČR, ktoré posúdenie odvolacím súdom posilňujú.

16. Vzhľadom k tomu, že zmeškanie lehoty na podanie žaloby, na ktoré konajúci súd prihliada z úradnej
povinnosti, samo osebe vedie k zamietnutiu žaloby, bez potreby osobitne sa vysporiadavať s odvolacou
argumentáciou žalobcov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcov

zamietol (výrok I.), vrátane závislých výrokov o trovách konania (výrok II. a III.) ako vecne správny podľa
ust. § 387 ods. 2 CSP potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Vychádzajúc z toho, že žalované boli v odvolacom konaní vo veci samej

úspešné v plnom rozsahu, odvolací súd rozhodol tak, že žalované 1/ a 2/ majú každá voči žalobcom
1/ až 3/ nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP v lehote 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Odvolací
súd dopĺňa, že dôvody na aplikáciu ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania

nezistil, zo spisu nevyplývajú a strany ich v konaní ani neuplatnili a netvrdili.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).