Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 26, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Cob/250/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1520202411
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mgr. Miriam Plavčáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1520202411.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej

a členiek senátu JUDr. Evy Fulcovej a JUDr. Blanky Malichovej a, v právnej veci žalobcu: PROFI
CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného: Advokátska
kancelária JUDr. Peter Kováč, s.r.o., IČO: 36 857 033, so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti
žalovanej: Q.. S. J.A., narodená XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, O., zastúpenej: STANĚK VETRÁK
& PARTNERI, s.r.o., IČO: 36 795 038, so sídlom Dunajská 15, Bratislava, o zaplatenie 5 474,80
EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B3 -
12Csp/100/2020 - 205 zo dňa 12.07.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k. B3 - 12Csp/100/2020 - 205 zo
dňa 12.07.2024 potvrdzuje.

II. Žalovanej súd voči žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol a druhým výrokom
rozhodol o trovách konania tak, že nárok na ich náhradu priznal v plnom rozsahu žalovanej voči
žalobcovi.
2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie istiny, špecifikovanej

v záhlaví tohto rozhodnutia, s príslušenstvom titulom dlžných nárokov z úverovej zmluvy, uzatvorenej
v písomnej forme medzi účastníkmi konania dňa 08.10.2014. Žalovaná v tejto zmluve vystupovala ako
spoludlžníčka, žalobca ako veriteľ a spoločnosť ARCO-Art Agency s. r. o., ktorá nie je účastníkom tohto
konania ako dlžník.
3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:
„9. Súd na opätovne prejednanie a rozhodnutie veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal stranami
sporu navrhnuté listinné dôkazy, z ktorých následne vychádzal pri zistení dole uvedeného skutkového

stavu rozhodného pre právne posúdenie veci (v intenciách požadovaných odvolacím súdom).
10. Žalovaná ako konateľka spoločnosti ARCO-Art Agency s. r. o., IČO: 46 947 922 požiadala dňa
07.10.2014 žalobcu o poskytnutie úveru tejto spoločnosti v sume 4 000,- EUR, ktorý mal byť splatený
v 48 mesačných splátkach po 276,- EUR, pričom ako nominálna hodnota úveru bola určená suma 13
248,- EUR.
11. Nasledujúci deň (t.j. dňa 08.10.2014) došlo medzi žalobcom ako veriteľom a spoločnosť ARCO-Art
Agency s. r. o., IČO: 46 947 922 ako dlžníkom (ďalej už len „dlžník“) a žalovanou ako spoludlžník (a

štatutárnym orgán tejto spoločnosti) k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere č. 203118-11628 (ďalej
už len „zmluva“), na základe ktorej sa žalobca zaviazal dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej
činnosti poskytnúť peňažné prostriedky v sume 13 248,- EUR (bod 1.1 zmluvy) do 8 pracovných dní
od uzatvorenia zmluvy.12. Zo zmluvy ďalej vyplývalo, že:
-dlžníksazaviazalúver(t.j.peňažnéprostriedkyvsume13248,-EUR)splatiťv48mesačnýchsplátkach
po 276,- EUR (bod 2.1. zmluvy);

- za poskytnutie úveru (t.j. peňažných prostriedkov v sume 13 248,- EUR) sa dlžník zaviazal zaplatiť
veriteľovi odmenu predstavujúcu úroky v celkovej sume 9 248,- EUR, pričom táto odmena mala byť
splatná ku dňu poskytnutia úveru (bod 4.1. zmluvy);
- zmluvné strany sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok vyplývajúcich z tejto zmluvy ku dňu
poskytnutia úveru, a to pohľadávky dlžníka v sume 13 248,- EUR oproti pohľadávke žalobcu v sume

9 248,- EUR;
- zmluvné strany sa dohodli na zaplatení zmluvnej pokuty vo výške 5 % z nominálnej výšky úveru v
prípade meškania dlžníka s úhradou splátky úveru o viac ako 15 dní po termíne.
13. Z prehľadu platieb žalovanej vyplývalo, že žalovanej bola dňa 09.10.2014 žalobcom vyplatená suma
4 000,- EUR, pričom tá následne žalobcovi v období od 11/2014 do 11/2017 uhradila celkovo sumu 9
098,- EUR.

14. Z faktúr č. 915003536 a č. 916001684 vyplývalo, že žalobca najskôr dňa 15.09.2015 a neskôr dňa
16.05.2016 vyzval žalovanú na úhradu zmluvných pokút po 662,40 EUR z dôvodu omeškania žalovanej
so zaplatením splátky č. 10 (prvá faktúra) a č. 18 (druhá faktúra).
V.
15. Súd na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka

upravujúce absolútne obchodnoprávne záväzkové vzťahy (§ 261 ods. 6 písm. d)), zmluvu o úvere (§
497 a nasl.) a započítanie vzájomných pohľadávok dohodou (§ 364), na základe ktorých mal za to, že
medzi stranami sporu došlo dňa 08.10.2014 uzatvorením zmluvy v písomnej forme k vzniku obchodného
záväzkového vzťahu, keďže obsahovala podstatné znaky zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného
zákonníka (tak ako zdôraznil odvolací súd), ktorá predstavuje podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného

zákonníka absolútny obchodno-záväzkový vzťah.
16. Predmetom uzatvorenej zmluvy bol na jednej strane záväzok žalobcu ako veriteľa poskytnúť
dlžníkovi peňažné prostriedky v sume 13 248,- EUR (bod 1.1 zmluvy) a na druhej strane záväzok
dlžníka a žalovanej ako spoludlžníka splatiť žalobcovi peňažné prostriedky v sume 13 248,- EUR v 48
mesačných splátkach po 276,- EUR (bod 2.1 zmluvy), ako aj zaplatiť zmluvnú odmenu, predstavujúcu

úrokyzaposkytnutieúveruvsume9248,-EUR,ktorésastalisplatnýmivdeňposkytnutiaúveru(bod4.1.
zmluvy). Inak povedané, žalobca sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v sume 13 248,-
EUR a dlžník vrátane žalovanej sa zaviazali tieto peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť spolu s úrokmi
(viď bod 4.1. zmluvy, ktorý odvolací súd vyhodnotil ako dohodu o povinnosti dlžníka a žalovanej zaplatiť
úroky) splatnými v deň splnenia záväzku žalobcom dlžníkovi (t.j. poskytnutím peňažných prostriedkov v

sume 13 248,- EUR). V tejto súvislosti súd musel poznamenať, že dohoda o úrokoch vyplývala jedine
z bodu 4.1. zmluvy a teda záväzok dlžníka a žalovanej vyplývajúci z bodu 2.1. zmluvy sa týkal výlučne
len vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov v sume 13 248,- EUR.
17. Ako už spomenul odvolací súd, zmluva o úvere je konsenzuálny typ záväzku, z čoho vyplýva,
že na uzatvorenie takejto zmluvy stačí dohoda o jej podstatných náležitostiach. Hoci pri označení

zmluvných strán sa používajú termíny veriteľ a dlžník, ktoré sú od počiatku nemenne spojené s tou
ktorou zmluvnou stranou, nie je takéto označenie úplne presné. Totižto veriteľ (v tomto prípade žalobca)
je po uzatvorení zmluvy o úvere v postavení dlžníka, keďže mu patrí záväzok poskytnúť druhej strane
peňažné prostriedky a na druhej strane má zmluvná strana označená ako dlžník spočiatku postavenie
veriteľa, keďže jej patrí právo (pohľadávka) na poskytnutie peňažných prostriedkov. Až po tom, ako si

veriteľ svoj záväzok voči dlžníkovi splní, dostáva sa do pozície veriteľa voči dlžníkovi, keďže následne
vzniká dlžníkovi záväzok veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Zmluva o
úvere je teda typickou synalagmatickou zmluvou podľa § 325 Obchodného zákonníka, kedy obe strany
sú v určitých momentoch, resp. fázach zmluvného vzťahu, zároveň aj veriteľmi a aj dlžníkmi. Pri
synalagmatickýchzáväzkochzároveňplatí,žesplneniazáväzkudruhoustranousamôžedomáhaťlentá

strana, ktorá svoj záväzok už splnila alebo je pripravená a schopná ho splniť súčasne s druhou stranou,
ibaže zo zmluvy, zo zákona alebo z povahy niektorého záväzku vyplýva niečo iné. Inak povedané, pri
vzájomnosti plnení sa plnenia nemôže domáhať strana, ktorá svoj záväzok ešte nesplnila.
18. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že záväzok dlžníka a žalovanej špecifikovaný z bodu
2.1., ako aj ich záväzok na zaplatenie úrokov z bodu 4.1. zmluvy, mohol vzniknúť jedine v tom prípade, ak

si žalobca splnil svoj záväzok vyplývajúci z bodu 1.1. zmluvy, teda až v momente poskytnutia peňažných
prostriedkov dlžníkovi v sume 13 248,- EUR.
19. V tejto súvislosti však bolo nesporné a zároveň aj preukázané, že žalobca nikdy dlžníkovi neposkytol
peňažné prostriedky v sume 13 248,- EUR, teda nikdy z jeho strany nedošlo k splneniu jeho záväzku(§ 324 Obchodného zákonníka) v rozsahu ako mu vyplýval z bodu 1.1. zmluvy, keďže dlžníkovi
poskytol peňažné prostriedky len v sume 4 000,- EUR a to z dôvodu aplikácie bodu 9.1. zmluvy - t.j.
dohody o započítaní vzájomných pohľadávok - konkrétne pohľadávky dlžníka na poskytnutie peňažných

prostriedkov v sume 13 248,- EUR a pohľadávky žalobcu na zaplatenie úrokov v sume 9 248,- EUR.
Inak povedané, žalobca aplikoval postup, kedy jeho záväzok v časti 9 248,- EUR nezanikol splnením
podľa § 324 Obchodného zákonníka - t.j. poskytnutím peňažných prostriedkov dlžníkovi ale spôsobom,
ktorým splnenie nahradil - t.j. započítaním vzájomných pohľadávok.
20. Je síce pravdou, že inštitút dohody o započítaní vzájomných pohľadávok je v Obchodnom zákonníku

upravený s dôrazom na voľnosť strán sporu, a preto umožňuje napr. započítať aj pohľadávky existujúce
voči budúcim pohľadávkam, za predpokladu, že sú vzájomné, avšak ani táto relatívna voľnosť strán
sporupriaplikáciizapočítaniapodľa§364Obchodnéhozákonníkaniejeneobmedzená.Vtejtosúvislosti
si bolo podľa súdu potrebné uvedomiť, že hoci § 364 Obchodného zákonníka umožňuje započítať
akékoľvek vzájomné pohľadávky, v danom prípade išlo o vzájomne podmienené pohľadávky. Ak by súd
pripustilmožnosťaplikáciezapočítaniapodľa§364Obchodnéhozákonníkaajnavzájomnepodmienené

pohľadávky podľa § 325 Obchodného zákonníka, ich vzájomná podmienenosť by stratila akýkoľvek účel
a zmysel. Inak povedané, samotná povaha, účel a zmysel synalagmatického záväzku ako takého podľa
§ 325 Obchodného zákonníka vylučuje možnosť aplikácie dohody o započítaní vzájomných pohľadávok
podľa § 364 Obchodného zákonníka aj na takéto vzájomne podmienené záväzky. Vzhľadom na uvedené
súd dospel k záveru, že bod 9.1. zmluvy ako taký je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný,

keďže svojim obsahom a účelom odporuje zákonu - teda ním dochádza k aplikácii ustanovenia § 364
Obchodného zákonníka aj na synalagmatické záväzky podľa § 325 Obchodného zákonník, ktorým
nepochybne je aj zmluva o úvere, čo je v rozpore so samotnou povahou takýchto synalagmatických
záväzkov.
21. Vzhľadom na uvedené súd nemohol dospieť k inému záveru než tomu, že žalobca si svoj záväzok

vyplývajúci z bodu 1.1 zmluvy nesplnil podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka riadne, keďže
neposkytol dlžníkovi peňažné prostriedky v rozsahu 13 248,- EUR ale len v rozsahu 4 000,- EUR, teda
svoj záväzok plnil len z časti. Ak teda zo strany žalobcu ako prvotného dlžníka z uzatvorenej zmluvy
nedošlo k splneniu jeho záväzku riadnym spôsobom, teda z jeho strany nikdy nedošlo k poskytnutiu
peňažných prostriedkov dlžníkovi v rozsahu 13 248,- EUR, nebol splnená podmienka pre vznik záväzku

dlžníka/žalovanej vrátiť žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky v sume 13 248,- EUR (bod 2.1.
zmluvy) a ani podmienka pre vznik záväzku dlžníka/žalovanej zaplatiť žalobcovi jednorazovo úroky v
sume 9 248,- EUR (bod 4.1. zmluvy). V oboch prípadoch sa totiž predpokladalo a vyžadovalo riadne
splnenie záväzku žalobcu a nie len jeho čiastočné plnenie. Hoci Obchodný zákonník umožňuje domáhať
sa plnenia záväzku druhou stranou aj v prípade, keď prvá strana svoj záväzok ešte nesplnil ale je

pripravená a schopná ho splniť súčasne s druhou stranou, toto však podmieňuje tým, že takáto možnosť
z povahy záväzku vôbec vyplýva. V danom prípade by bolo podľa názoru súdu v rozpore s povahou
zmluvy o úvere ako takej, ak by bol veriteľ oprávnený domáhať sa splnenia záväzku dlžníka aj v prípade,
ak by sám svoj záväzok neplnil, resp. plnil len v časti, keďže samotnou podstatou zmluvy o úvere je
práve záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky - teda odovzdať mu ich do sféry jeho

dispozície,resp.vprospechjehodispozícieaažsplnenímtohtozáväzku(vdohodnutomrozsahu)vzniká
dlžníkovi povinnosť zaplatiť cenu za to, že má vo svojej dispozícii peňažné prostriedky veriteľa.
22. Hoci zo žiadosti o úver vyplývalo, že dlžník žiadal o poskytnutie peňažných prostriedkov v sume 4
000,- EUR, žiadosť obsahovala aj údaj o "nominálnej hodnote úveru" v sume 13 248,- EUR, ktorú možno
stotožniť s istinou úveru, teda s požičanou sumou bez poplatkov a úrokov, pričom tento údaj sa následne

preniesol aj do záväzku žalobcu spočívajúcom v poskytnutí peňažných prostriedkov práve v takejto
sume, ako aj záväzku dlžníka/žalovanej spočívajúci vo vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s
tým, že samotný žalobca v rámci svojich skutkových tvrdení uviedol, že dlžníkovi poskytol úver v sume
13 248,- EUR (aplikujúc započítanie), ako aj žalovaná tvrdila, že viackrát žalobcu upozornila, že žalobca
nevyplatil úver v celom rozsahu, a preto súd o vôli zmluvných strán ohľadom toho v akom rozsahu mal

žalobca poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky a na jej následnom odzrkadlení v samotnej zmluve,
nemal žiadne pochybnosti, teda že od počiatku mal byť rozsah poskytnutých peňažných prostriedkov
žalobcom dlžníkovi v sume 13 248,- EUR.
23. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, najmä na záver súdu o tom, že žalobca si svoj záväzok
zo zmluvy spočívajúci v poskytnutí peňažných prostriedkov dlžníkovi v sume 13 248,- EUR nesplnil

riadne ale len v časti 4 000,- EUR, na základe čoho nevznikol dlžníkovi/žalovanej záväzok (vzájomne
podmienený predmetnému záväzku žalobcu) spočívajúci vo vrátení peňažných prostriedkov žalobcovi
v sume 13 248,- EUR (bod 2.1. zmluvy) a zaplatení úrokov jednorazovo splatných v sume 9 248,- EUR
(bod 4.1. zmluvy), keďže ich vznik bol podmienený riadnym splnením predmetného záväzku žalobcu,ako aj skutočnosť, že žalobca z titulu zmluvy prijal od dlžníka/žalovanej peňažné prostriedky v celkovej
sume 9 098,- EUR, teda v sume viac ako dvojnásobne prevyšujúcej žalobcom poskytnuté peňažné
prostriedky, dospel súd k záveru, že žalobca žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná a túto zamietol.

Na základe toho sa už súd nezaoberal námietkou žalovanej ohľadom konania žalobcu v rozpore s
dobrými mravmi/poctivým obchodným zvykom, keďže na výsledku sporu by to nemalo žiadny vplyv. Za
nedôvodný tiež považoval aj nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty, keďže zo strany dlžníka/
žalovanej nedošlo k porušeniu dohodnutej zmluvnej povinnosti.
24. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní a žalovanej

ako úspešnej strane sporu podľa § 255 ods. 1 C.s.p. priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu od žalobcu.“
4. V merite veci súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 261 ods. 6 písm. d), § 497
a nasl., § 364, § 324 a §325 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ObZ“), § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OZ“).

5. Proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B3 - 12Csp/100/2020 - 205 zo dňa 12.07.2024
podal včas v celom rozsahu odvolanie žalobca. Žalobca vymedzil odvolacie dôvody ustanoveniami §
365 ods. 1 písm. b) /nesprávny procesný postup súdu/, písm. f) /nesprávne skutkové zistenia/ a písm.
h) /nesprávne právne posúdenie/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“).

6. Podľa žalobcu súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu
právnemu záveru o tom, že zo strany žalobcu ako veriteľa podľa zmluvy o úvere číslo 203188-11628
(ďalej aj „zmluva o úvere“) nedošlo k splneniu jeho záväzku poskytnúť úver v dohodnutej výške. Tento
záver súd urobil na základe posúdenia článku 9., bod 9.1 zmluvy o úvere ako neplatného podľa § 39
Občianskeho zákonníka, pretože podľa súdu nie je v zmysle § 364 Obchodného zákonníka možné

započítavať „vzájomne podmienené pohľadávky.“
7. Závery súdu sú podľa žalobcu v rozpore s § 263 ods. 1, § 325 a § 364 Obchodného zákonníka. Pri
závere o neplatnosti bodu 9.1 zmluvy o úvere nezohľadnil súd I. inštancie fakt, že ustanovenie § 325
ObZ je zásadne dispozitívnou právnou normou. To znamená, že ObZ pripúšťa a predpokladá dohodu
zmluvných strán, ktorá bude odchylná od pravidla uvedeného v hypotéze tejto právnej normy. Ak preto

súd I. inštancie dospel o porušení tohto ustanovenia, mal sa najskôr zrozumiteľne a preskúmateľne
vyporiadať práve s tým, že zákon pripúšťa dohodu o právach odchylnú od obsahu zákona.
8. Záver o neplatnosti bodu 9.1 z dôvodu podľa § 39 OZ, ktorý je podľa konajúceho súdu daný porušením
§ 325 ObZ, je podľa žalobcu predčasný, nepreskúmateľný a v rozpore so zákonom. Konajúci súd sa
mal najskôr vyporiadať s dispozitívnou povahou § 325 ObZ, určiť či zmluvné strany postupovali v rámci

nej alebo nie a do akej miery je vôbec možný záver o neplatnosti dohody o započítaní pri stave, kedy
zákonná úprava výslovne (a aj opakovane) predpokladá možnosť dohody odchylnej od konkrétneho
zákonného ustanovenia. Zmluvné strany sa nemusia vôbec riadiť obmedzeniami, povinnosťami alebo
pravidlami, ktoré vyplývajú z dispozitívnych ustanovení zákona - to je predsa samotná podstata
dispozitívnosti. Za tohto stavu je záver o porušení zákona nedôvodný, neopodstatnený a porušuje v

tomto prípade § 263 ods. 1 a § 325 ObZ.
9. Záver súdu o neplatnosti bodu 9.1 zmluvy o úvere je podľa žalobcu zároveň v rozpore s § 364 ObZ,
podľa ktorého je možné započítať akékoľvek vzájomné pohľadávky.
10. V súdenej veci išlo o posúdenie započítania pohľadávky na vyplatenie úveru oproti pohľadávke
na zaplatenie dohodnutej odmeny. Obe pohľadávky existovali - vznikli uzavretím zmluvy o úvere, boli

rovnakého druhu a boli vzájomné medzi žalobcom a dlžníkom (ARCO-Art Agency, s.r.o.). Spojenie
„akékoľvek vzájomné“ vylučuje správnosť záveru súdu o nemožnosti započítavať vzájomné podmienené
pohľadávky. Pritom aj samotné ustanovenie § 364 Obchodného zákonníka je dispozitívne, čo tiež
spochybňuje závery súdu.
11. Žalobca napáda závery súdu o tom, že pohľadávka na poskytnutie úveru a pohľadávka na zaplatenie

úrokov sú vzájomne podmienenými. Takýto záver zákon neumožňuje, a to s ohľadom na povahu
zmluvy o úvere ako konsenzuálneho kontraktu. Táto povaha zmluvy znamená, že záväzky vznikajú už
okamihom uzavretia zmluvy.
12. Povinnosť platiť úroky vznikla v tomto prípade uzavretím zmluvy o úvere, pretože aj § 502 ObZ
je dispozitívne a takúto dohodu umožňuje. Ak povinnosť platiť úroky pri zohľadnení dispozitívne

zákonného pravidla nie je viazaná výhradne na poskytnutie úveru, potom pohľadávka veriteľa na
ich zaplatenie dlžníkom nemôže mať povahu vzájomne podmienenej pohľadávky voči pohľadávke
dlžníka na poskytnutie úveru. Závery súdu o vzájomnej podmienenosti, ako predpokladu vylučujúceho
započítanie v bode 9.1 zmluvy o úvere, sú v tomto prípade nesprávne a neobstoja. V okamihuzapočítania boli započítavané vzájomné existujúce pohľadávky zmluvných strán podľa zmluvy o úvere,
ktoré vzájomne podmienené ani neboli.
13. Žalobca ďalej argumentoval tým, že súd I. inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil obsah

dohodnutého zmluvného vzťahu a obsahom zmluvy o úvere sa neriadil. Pôvodný dlžník - ARCO - Art
Agency s.r.o. mal uhradiť dohodnutý počet splátok v určitej dohodnutej výške - túto povinnosť nesplnil.
Toto ani sporné nebolo. Žalovaná suma preto zodpovedá rozsahu, v akom nedošlo k splneniu zmluvných
záväzkov. Tieto záväzky mal spoločne a nerozdielne plniť aj žalovaný (ako spoludlžník), ktorý tak
neurobil.

14. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnych
skutkových záveroch a na nesprávnom právnom posúdení. Súd prvej inštancie nesprávne vyložil a
nesprávne aplikoval použité zákonné ustanovenia, a to § 325 a § 364 ObZ.
15. Žalobca namietal aj nezákonnosť procesného postupu súdu, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu
procesných práv žalobcu, a k znemožneniu ich uplatňovania v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces a to v dôsledku porušenia § 181 ods. 2 CSP, pretože súd I. inštancie v konaní ale

nikdy neurčil predbežné právne posúdenie veci v intenciách toho, ako napokon rozhodol v napádanom
rozsudku. Tým súd I. inštancie opísaným nesprávnym procesným postupom zmaril žalobcovi doplniť
skutkové tvrdenia k otázke, na ktorej posúdení založil napadnuté rozhodnutie.
16. Zo skôr uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
podanej žalobe v celom rozsahu vyhovie. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v plnom rozsahu.
17. Žalovaná sa k podanému odvolaniu vyjadrila podaním zo dňa 20.09.2024, v ktorom uviedla, že s
uplatnenými odvolacími dôvodmi nesúhlasí, pretože podľa nej nie sú naplnené. Podľa jej názoru, súd
prvej inštancie posúdil a odôvodnil vec správne po skutkovej aj právnej stránke, v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou (čl. 2 ods. 2 CSP) a v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi (čl. 16

ods. 1 CSP).
18. Žalovaná sa stotožnila s odôvodnením a úvahami súdu v bode 18. napadnutého rozsudku o tom,
že záväzok dlžníka a žalovanej špecifikovaný v bode 2.1., ako aj ich záväzok na zaplatenie úrokov z
bodu 4.1. zmluvy, mohol vzniknúť jedine v tom prípade, ak si žalobca splnil svoj záväzok vyplývajúci z
bodu 1.1. zmluvy, teda až v momente reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov dlžníkovi v sume

13.248,- €.
19. Poukázala na to, že od žalobcu reálne obdržala úver iba vo výške 4.000,- € a nie vo výške 13.248,-
€. Táto skutková okolnosť v konaní nie je medzi stranami sporná. Z tohto dôvodu je právne posúdenie
súdu správne a v súlade s aplikovanou právnou úpravou.
20. Zotrvala na tom, že pokiaľ by malo ísť o výšku odmeny za poskytnutie úveru alebo výšku úrokov

z omeškania, táto by bola absolútne neprimeraná vzhľadom na to, že predstavuje viac ako 230 % k
hodnote poskytnutého úveru vo výške 4.000,- €, čo je podľa ustálenej rozhodovacej praxe slovenských
súdov v hrubom rozpore s dobrými mravmi a súčasne aj poctivým obchodným stykom. Konanie
žalobcu ako rozporné s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom zdôvodnila na pojednávaní dňa
12.07.2024, a na tieto dôvody v plnom rozsahu odkázala.

21. Žalovaná navrhla, aby odvolací súdu napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 CSP
potvrdil a aby je priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
22. Výzvou zo dňa 01.09.2025 odvolací súd procesné strany podľa § 382 CSP vyzval, aby ste sa v lehote
10 dní vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
(Výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.),

ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci použité nebolo, a to najmä v súvislosti s výškou dojednanej
odmeny.
23. Na výzvu súdu reagovala žalovaná podaním zo dňa 18.09.2025, v ktorom uviedla, že od začiatku
konania a počas jeho celého priebehu opakovane namietala rozpor výšky odmeny za poskytnutie úveru
a výšky úrokov z omeškania s dobrými mravmi podľa všeobecnej úpravy podľa § 3 OZ a súčasne so

zásadami poctivého obchodného styku podľa špeciálnej úpravy podľa § 235 ObZ a na uvedenom trvá.
24. Poukázala na:
- bod 5 svojho vyjadrenia k odvolaniu žalobcu proti v poradí prvému rozsudku, v ktorom uviedla:
„Žalovaná si ďalej opätovne dovoľuje uviesť, že od žalobcu reálne obdržala úver iba vo výške 4.000,-
EUR. Nie je tak zrejmé, na základe akého právneho podkladu žalobca požaduje uhradiť od žalovanej

ďalších 9.248,- EUR. Pokiaľ by malo ísť o výšku odmeny za poskytnutie úveru alebo výšku úrokov
z omeškania, táto by bola absolútne neprimeraná vzhľadom na to, že predstavuje viac ako 230
% k hodnote poskytnutého úveru vo výške 4.000,- EUR, čo je podľa ustálenej rozhodovacej praxe
slovenských súdov v hrubom rozpore s dobrými mravmi a súčasne aj poctivým obchodným stykom.“- body 5 a 6 svojho vyjadrenia k odvolaniu žalobcu proti v poradí druhému rozsudku, v ktorom uviedla:
„Aj napriek tomu, že súd napokon nepristúpil k skúmaniu súladu konania Žalobcu s dobrými mravmi si
Žalovaná dovoľuje zotrvať na tom, že pokiaľ by malo ísť o výšku odmeny za poskytnutie úveru alebo

výšku úrokov z omeškania, táto by bola absolútne neprimeraná vzhľadom na to, že predstavuje viac ako
230 % k hodnote poskytnutého úveru vo výške 4.000,- EUR, čo je podľa ustálenej rozhodovacej praxe
slovenských súdov v hrubom rozpore s dobrými mravmi a súčasne aj poctivým obchodným stykom.“
Konanie Žalobcu ako rozporné s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom zdôvodnil právny
zástupca Žalovanej aj na pojednávaní dňa 12.07.2024, na ktorý Žalovaná v plnom rozsahu odkazuje.“

- na pojednávaní dňa 12.07.2024 žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu v čase 07:54 na
nahrávke z pojednávania uviedla cit: „Úvodom záverečnej reči by som sa rád vyjadril k prednesu a
záverečnej reči právneho zástupcu žalobcu. Vôbec nie je pravda, že by žalovaná nepreukázala, resp.
neprodukovala skutkové tvrdenia konania v rozpore s dobrými mravmi, resp. poctivým obchodným
stykom. Predsa v odpore už žalovaná jednoznačne uviedla a namietla toto konanie ako rozporné s
dobrými mravmi, to znamená, že na tomto trvá.“

25. Žalovaná záverom uviedla, že považuje použitie § 265 ObZ na prejednávanú vec za správne
a navrhuje, aby odvolací súd obidva výroky napadnutého rozsudku potvrdil a súčasne aby priznal
žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
26. Na výzvu súdu reagoval žalobca podaním, doručeným súdu dňa 23.09.2025, v ktorom uviedol, že
z ustanovení § 265 a § 502 ods. 1 ObZ podľa neho vyplýva, že výška úrokov za úver (v tomto prípade

bola vyčíslená za celé trvanie zmluvného vzťahu a dohodnutá a označená ako zmluvná odmena ) je
regulovaná § 502 ods. 1 ObZ s tým, že toto ustanovenie upravuje aj právny následok v prípade, ak
strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona.
27. Samotná výška úrokov v obchodno-právnom vzťahu preto podľa žalobcu nepredstavuje prípad, na
ktorý dopadá § 265 ObZ. Ustanovenie § 502 ods. 1 ObZ je komplexné a reguluje aj prípady, ak stranami

dohodnutá výška úrokov prevyšuje určitú hodnotu a aká úroveň (výška) úrokov sa v takom prípade
uplatňuje. Z toho dôvodu žalobca tvrdil, že na základe výšky úrokov nie je možné pristúpiť k aplikácii
§ 265 ObZ.
28. Žalobca ďalej uviedol, že ustanovenie § 265 ObZ je právnym prostriedkom ochrany proti spôsobu
realizácie - výkonu práva (podľa zákonného textu „výkon práva, ktorý je v rozpore ...“). Toto ustanovenie

sa podľa žalobcu aplikuje na skutočnosti, ktoré nastali po vzniku právneho úkonu / právneho vzťahu ex
lege a jeho aplikácia sa týka výkonu konkrétneho práva z právneho vzťahu. V tejto súvislosti poukázal
napríklad uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 07.12.2011, sp. zn. 32 Cdo 542/2010, rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 01.07.2008, sp. zn. 29 Odo 1027/2006, alebo rozsudok Najvyššieho súdu
ČR zo dňa 21.08.2000, sp. zn. 22 Cdo 871/2000.

29. Z priebehu súdneho konania a vykonaného dokazovania nevyplýva, že by k uzavretiu úverovej
zmluvy (ktorej súčasťou je aj dojednanie o zmluvnej odmene) došlo za takých okolností, pre ktoré by
bolo na mieste aplikovať § 265 Obchodného zákonníka. Okolnosti a podmienky, za ktorých vznikla
úverová zmluva ani nenasvedčujú tomu, že dlžník bol šikanovaný, donútený k uzavretiu zmluvy a pod.
Ustanovenie o zmluvnej odmene bolo stranám úverovej zmluvy známe už pri jej podpise, a rovnako tak

bolo známe aj žalovanej ako spoludlžníčke (ktorá konala aj ako konateľ úverového dlžníka). Zmluvné
ustanovenie o zmluvnej odmene nepredstavuje ani také ustanovenie, ktorého obsah by ovplyvnili
skutočnosti po vzniku zmluvného vzťahu.
30. Žalobca trval na tom, že žalovaná počas konania neoznačila žiadny dôkaz, v zmysle ktorého by boli
preukázané také skutočnosti, ktoré by boli subsumovateľné pod tú časť § 502 ods. 1 ObZ, z ktorej by

vyplýval záver o dohode o výške úrokov rozporných s daným ustanovením a mal by nastúpiť zákonný
následok v zmysle cit. : „Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe
zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.“
31. To, že dohodnutá zmluvná odmena bola a je primeranou žalobca vyvodzoval aj z jej porovnania
s takými úverovými vzťahmi, pri ktorých platila v čase uzavretia úverovej zmluvy štátom zavedená

regulácia maximálne odplaty /úrokov.
32. V tejto prejednávanej veci nejde o spotrebiteľský vzťah. Avšak porovnanie s hranicami povolenej
spotrebiteľskej regulácie dáva podľa žalobcu tiež dôvodný a relevantný základ pre tvrdenie, že
dohodnutá zmluvná odmena v obchodno-právnom vzťahu založenom zmluvou o úvere zo dňa
08.10.2014 je primeraná.

33. Pri použití bežného štandardného vzorca výpočtu úrokovej sadzby :
FV = PV x (1+r)n
kde FV je budúca hodnota (13.248,00 EUR), PV je aktuálna hodnota (4.000,00 EUR), r je
úroková sadzba anualizovaná (vyjadrená per annum) a n je dĺžka splácania (4 roky), je výškaúrokovej sadzby 34,90 % ročne. Toto nie je neprimeraná hodnota.
34. Uvedený prepočet vychádza rovnako, ako pri použití bežných úrokových kalkulačiek - napríklad
https://openiazoch.zoznam.sk/hotovostne-pozicky/kalkulacka.

35. V čase uzavretia zmluvy o úvere medzi žalobcom ako veriteľom a dlžníkom ARCO-Art Agency s.r.o.
dňa 08.10.2014 právny poriadok SR pre spotrebiteľské vzťahy pripúšťal v rámci regulácie maximálnej
výšky odplaty porovnateľnú výšku odplaty, ako bola v prípade uvedenej zmluvy. Pre spotrebiteľské
vzťahy bola v danom čase maximálna hodnota až 28,72 % ročne (v zmysle § 53 ods. 6 OZ účinného k
08.10.2014 v spojení s § 1 ods. 4, § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 1 a § 2 vyhlášky MF

SR č. 289/2010 Z.z.). Porovnateľná hodnota v obchodnoprávnom vzťahu by preto aj z tohto pohľadu
vylučovala dôvod pre použitie § 265 ObZ.
36. Ďalšie vyjadrenia súdu doručené neboli.
37. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods.
1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), a rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
38. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.
39. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

40. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
41. Podľa § 365 ods. 1 CSP /Odvolacie dôvody/odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
42. Podľa § 379 CSP, /Viazanosť rozsahom odvolania/odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný

okrem prípadov, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
43. Podľa § 380 ods. 1 CSP, /Viazanosť odvolacími dôvodmi/, odvolací súd je odvolacími dôvodmi

viazaný.
44. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na vrátenie peňažných
prostriedkov, ktoré žalovanej (ako spoludlžníčke) poskytol na základe úverovej zmluvy, písomne
uzatvorenej medzi účastníkmi konania a hlavným dlžníkom dňa 08.10.2014.
45. Medzi účastníkmi konania boli v priebehu súdneho konania sporné viaceré zásadné skutkové a

právne otázky, z ktorých najpodstatnejšie bolo najmä to:
- či bola označená zmluva platná resp. platná v celom rozsahu (žalovaná namietala okrem iného
neprimeranosť odmeny za poskytnutie peňažných prostriedkov ako aj rozpor dojednania o odmene so
zásadami poctivého obchodného styku a s dobrými mravmi)
- či žalobca poskytol na základe uzatvorenej písomnej zmluvy celú sumu úveru.

46. V podanom odvolaní žalobca namietal najmä nesprávne právne posúdenie platnosti započítania
odmeny za poskytnutie úveru vzhľadom na § 263 ods. 1 ObZ v spojení s § 325 a § 364 ObZ.
47. Odvolací súd vo vzťahu k tejto otázke musí čiastočne súhlasiť so žalobcom, že závery súdu I.
inštancie sú nepreskúmateľné, keďže z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako konajúci súd dospel
k záveru, že vzájomne podmienené pohľadávky nie je možné započítať bez toho, aby sa vysporiadal s

dispozitívnosťou ustanovenia § 325 ObZ ako aj s tým, že podľa § 364 ObZ možno dohodou započítať
akékoľvek pohľadávky.
48. Podľa § 390 CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, aka) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie a
b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

49. Napriek vyššie uvedenému však odvolací súd, konajúc podľa § 390 CSP, dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie je vecne správne z nasledujúcich dôvodov:
50. Podľa § 265 zákona ObZ, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu.
51. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.06.2010, sp. zn. I. ÚS 221/2010, v

obchodnom zákonníku je pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov v § 265 Obchodného zákonníka
ustanovené pravidlo, v dôsledku ktorého sa neposkytne právna ochrana takému výkonu práva, ktoré je
v rozpore s poctivým obchodným stykom. Poctivý obchodný styk je v porovnaní s pojmom dobré mravy
pojmom užším, pričom aj pre obchodné záväzky je v dôsledku ust. § 1 ods. 2 možné aplikovať pravidlo
o rozpore s dobrými mravmi s následnou sankciou neplatnosti právneho úkonu. Zásady poctivého
obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem, vyjadrených v

pojme dobré mravy. Ide o konkretizáciu noriem morálky na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských
vzťahov, ktorými sú obchodné záväzkové vzťahy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých
dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. Vymedzenie pojmov „dobré mravy“
či „poctivý obchodný styk“ je spravidla ponechaný na právnu vedu. Len výnimočne definíciu týchto
pojmov nájdeme v právnej norme. V našom právnom poriadku nájdeme definíciu konania v rozpore

s dobrými mravmi, napr. § 4 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Zákon subjektívne
práva nielen priznáva, ale poskytuje aj ochranu ich výkonu. Nechráni však taký výkon práva, ktorý sa
prieči zásadám poctivého obchodného styku. Takýmto výkonom práva sa prekračujú medze zmluvnej
voľnosti, ktorú zákon poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch. Zásady poctivého obchodného
styku sú právne relevantné pri výkone práva. Tu sú kritériom právnej ochrany výkonu práva v tom

zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aj keď neporušuje
žiadne kogentné ustanovenie zákona, nepožíva právnu ochranu. Tým, že obchodný zákonníka v § 265
všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku, tieto zásady majú v tomto prípade právnu
záväznosť, a toto ustanovenie nemôžu strany dohodou vylúčiť ani obmedziť; má kogentnú povahu.
52. Zo žiadosti o úver, ktorý je predmetom konania vyplýva, že v tejto žiadosti bola žiadateľom o

úver spoločnosť ARCO-ART AGENCY s.r.o., ktorá spoločnosť, konajúca žalovanou ako konateľkou
žiadala o poskytnutie úveru vo výške 4.000,- € (na výplatu), nominálna hodnota úveru 13.248,- €,
so splatnosťou 48 mesiacov a výškou splátky 276 €. Účel úveru je vyznačený ako investičný. Ďalšie
možnosti sú: prevádzkový, splátka záväzkov a reklama (marketing). Na základe tejto žiadosti bola
následne uzatvorená zmluva, ktorá je predmetom tohto konania. Odvolací súd poznamenáva, že už

samotná žiadosť o úver používa pojem nominálna hodnota úveru, ktorú uvádza vo výške 13.248,- €,
avšak zo žiadosti nie je zrejmé, čo tento pojem predstavuje.
53. Zo zmluvy, ktorá je predmetom konania vyplýva, že túto uzatvoril žalobca so spoločnosťou ARCO-
Art Agency s. r. o. ako dlžníkom a žalovanou ako spoludlžníkom v písomnej forme dňa 8.10/2014
podľa § 497 a nasl. ObZ. Predmetom zmluvy je podľa bodu 1.1 poskytnutie úveru žalovanému na

účely podnikateľskej činnosti vo výške 13.248,- €. Splatnosť úveru bola podľa bodu 2.1 dojednaná
v 48. mesačných splátkach vo výške 276,- €. Podľa bodu 4.1 bola za poskytnutie úveru dojednaná
zmluvná odmena, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru, vo výške 9.248,- € a bola splatná ku
dňu poskytnutia úveru. Podľa bodu 9.1 sa zmluvné strany dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok
z dotknutej zmluvy ku dňu poskytnutia úveru, konkrétne pohľadávky dlžníka na poskytnutie úveru v

nominálnej výške 13.248,- € oproti pohľadávke veriteľa na odmenu vo výške 9.248,- € s tým, že rozdiel
vo výške 4.000,- € bude ku dňu poskytnutia úveru poukázaný na účet dlžníka.
54. Z posudzovanej úverovej zmluvy je nepochybné, že na základe tejto zmluvy bola dlžníkovi reálne
žalobcom poskytnutá suma 4.000,- €. Zvyšok istiny úveru si žalobca v súlade s úverovou zmluvou
započítal s jeho nárokom na úrok úveru.

55. Započítanie úroku úveru voči istine úveru pri jednej úverovej zmluve ku dňu poskytnutia úveru je
podľa odvolacieho súdu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 ObZ), pretože to
umožňuje požadovanie odplaty aj za tú časť istiny úveru, ktorú reálne dlžník nemal k dispozícii a teda
umožňuje požadovať odplatu (úrok) aj za peniaze (istinu úveru), ktoré dlžník nemohol vôbec používať,
pričom úrok z úveru je vo všeobecnosti odplata za možnosť po určitú dobu používať cudzie peniaze.

Započítaním úroku úveru voči istine úroku v jednej úverovej zmluve tak v skutočnosti dochádza iba k
formálnemu navýšeniu istiny úveru s možnosťou požadovať úroky, ktoré by inak mohli byť v rozpore so
zákonomalebovrozporespoctivýmobchodnýmstykom.Tentoúkonnemážiadnyhospodárskyvýznam.56. Označený postup naviac odporuje podstate a účelu zákonných ustanovení o úvere, ktorým je
poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom, následne ich vrátenie po určitej dobe dlžníkom a to spolu
so zaplatením odplaty za možnosť ich používania.

57. Aplikujúc na prejdnávanú vec to znamená, nasledovné:
58. V bode 4.1 posudzovanej zmluvy je dojednaná odmena vo forme úrokov vo výške 9.248,- € za
dobu úveru 48 mesiacov, t.j. 4 roky. Úroky pripadajúce na jeden rok predstavujú sumu 2.312,- € (9.248,-
€/4), čo zodpovedá úroku 57,8 % ročne zo sumy skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov 4.000,-
€ (2.312,- €/4.000,- €*100 %) resp. úroku 17,45 % ročne zo sumy formálne poskytnutých peňažných

prostriedkov 13.248,- € (2.312,- €/13.248,- €*100 %).
59. Odvolací súd preto konštatuje, že ustanovenie 4.1 v spojení s ustanovením 9.1 posudzovanej
úverovej zmluvy sú v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, preto nároku žalobcu,
uplatnenému v tomto konaní nemôže súd poskytnúť ochranu.
60. Je očividné, že postup žalobcu špecifikovaný vyššie umožnil žalobcovi formálne znížiť ročnú úrokovú
sadzbu úveru takmer na 1 úrokovej sadzby, ktorá by bola dosiahnutá za rovnakých okolností (t.j. pri

poskytnutí rovnakej peňažnej sumy na rovnakú dobu), ak by nedošlo aplikovaniu bodu 4.1 v spojení
s bodu 9.1 posudzovanej zmluvy, pričom ročnú úrokovú sadzbu 57,8 % nemožno vyhodnotiť inak,
ako neprimeranú a teda odporujúcu zásadám poctivého obchodného styku (porovnaj napr. rozhodnutie
NS SR 5Cdo/26/2011 zo dňa 26.04.2012), pretože prevyšuje viac ako 4 násobok úrokovej miery
požadovanej bankami za porovnateľné úvery v čase poskytnutia úveru (v SR v roku 2015 najvyššia

priemerná úroková sadzba predstavovala necelých 13 %).
61. V dôsledku skôr uvedeného stráca svoj podklad aj dojednaný splátkový kalendár, vzhľadom na to,
nemožno poskytnúť právnu ochranu postupu žalobcu pri započítaní úroku úveru voči istine úveru a k
poskytnutiu celej istiny úveru zo strany žalobcu žalovanému nedošlo.
62. Ak teda žalobca na základe posudzovanej zmluvy poskytol dlžníkovi sumu 4000,- € na dobu 4 rokov

a dlžník prípadne spoludlžníčka mu za tri roky vrátili celú istinu navýšenú o ročný úrok približne 42
% zo skutočne poskytnutých peňazí, ďalším nárokom žalobcu už v súdnom konaní vyhovieť nemožno
(vrátaneúrokuzomeškaniaazmluvnýchpokút),keďžežalovanýzaplatilžalobcovicelúposkytnutúistinu
a úrok vo výške viac ako trojnásobok priemernej úrokovej sadzby poskytovanej bankami v rozhodujúcom
období.

63. S ďalšími námietkami odvolateľa sa odvolací súd už nezaoberal z dôvodu hospodárnosti konania,
keďže už nemohli privodiť žalobcovi priaznivejšie rozhodnutie.
64. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné a
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

65. K námietke žalobcu „že ustanovenie § 265 ObZ je právnym prostriedkom ochrany proti spôsobu
realizácie - výkonu práva (podľa zákonného textu „výkon práva, ktorý je v rozpore ...“). Toto ustanovenie
sa podľa žalobcu aplikuje na skutočnosti, ktoré nastali po vzniku právneho úkonu“ odvolací súd uvádza,
že s týmto názorom sa nestotožňuje z nasledujúcich dôvodov:
66. „Výklad k § 265

I. Výkon práva
Zákon subjektívne práva nielen priznáva, ale poskytuje aj ochranu ich výkonu. Nechráni však taký výkon
práva, ktorý sa prieči dobrým mravom (§ 3 ods. 1 OZ) alebo sa prieči zásadám poctivého obchodného
styku (§ 265 OBZ).
Pojmovovýkonprávaznamenávyužitie(realizáciu)právatýmsubjektom,komuprávopatrí.Uskutočňuje

sa buď prostredníctvom právneho úkonu, alebo faktickým konaním. Výkon práva preto logicky
predpokladá existenciu práva, prípadne povinnosti, ktorá sa má vykonať.
Výkon práva má však svoje pravidlá a musí sa vykonávať v súlade so zákonom. Pojmovým znakom
výkonu práva je, že výkon práva nie je protiprávny. Samo podanie žaloby na plnenie veriteľom nemožno
kvalifikovať ako protiprávne. Ako zdôrazňuje Š. Luby, vyplýva to z pojmu práva, jeho systému a funkcie.

Je vylúčené, aby bol v práve možný taký rozpor, aby sa robil zodpovedným za ujmy pri výkone práva
ten, komu objektívne právo také právo priznalo. Z toho vyplývajú určité zásady, ktoré pochádzajú ešte z
rímskeho práva, ale platia dodnes. Ide najmä o tieto zásady: "kto vykonáva svoje právo, týmto výkonom
nikomu neubližuje" (qui suo iure utitur, neminem laedit), "výkon práva nie je protiprávnosťou" (iuris enim
executio non habet iniuriam), "výkonom práva sa nespôsobuje škoda" (nemo damnum facit, qui suo iure

utitur).
Výkon práva bez protiprávnosti však predpokladá, že sa vykonáva na základe zákona, resp. v medziach
zákona, ktorý určuje jeho obsah. Ak sa pri výkone práva tieto medze prekročia, ide o excesívne
uplatnenie práva (tzv. exces čo do obsahu práva). Také uplatnenie práva je v príslušnej časti protiprávne.Všeobecným pravidlom, v súlade s ktorým sú subjekty práv povinné vykonávať svoje práva, je zásada
dobrýchmravovazásadapoctivéhoobchodnéhostyku.Právotedanielenbránivznikuprávnychúkonov,
ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 ods. 1 OZ), ale zároveň aj zakazuje výkon práv, ktoré síce

vznikli v súlade s právom, ale ich výkon je v kolízii s dobrými mravmi, resp. so zásadami poctivého
obchodného styku.
Základnouzásadousúkromnéhoprávaprevýkonsubjektívnychprávjevšeobecnýzákazzneužitiapráva
(abusus iuris). Jeho uplatnenie je lokalizované na proces realizácie práva. V Obchodnom zákonníku je
táto zásada výslovne vyjadrená v § 265. Ide o osobitné ustanovenie, ktoré sa uplatňuje v obchodných

vzťahoch.
...
Prostredníctvom § 265 OBZ sa postihuje aj tzv. šikanózny výkon práva v obchodných vzťahoch. Ide
o zneužitie práva, o tzv. šikanu, keď účelom výkonu práva nie je realizácia vlastných oprávnených
hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa determinovaného obchodným záväzkom, ale ide o
snahu výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu.“

67. Právu zo zmluvy, ktorou boli dohodnuté úroky z omeškania vo výške, ktorá odporuje zásadám
poctivého obchodného styku, nemôže súd poskytnúť ochranu. /Rozsudok NS SR sp.zn. 4 Obo 261/96/
68. Z obsahu ustanovenia § 265 ObZ nevyplýva, že zásady poctivého obchodného styku možno
vztiahnuť iba na skutočnosti, ktoré nastali po vzniku právneho úkonu, v danom prípade po uzavretí
posudzovanejzmluvy,akotvrdilžalobca.Podľaodvolaciehosúduvýkonomrealizácieprávajeajspôsob,

ktorý odvolací súd označil vyššie - a to započítanie odplaty/úrokov voči istine úveru a s tým súvisiace
určenie výšky úrokov. Odvolací súd opakuje, že takýto výkon práva zo strany žalobcu nemá žiaden
hospodársky význam a jeho jediným účelom je podľa odvolacieho súdu znevýhodnenie dlžníka a
spoludlžníčky.
69. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods.

1 a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa
§ 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.
70. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ

nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§
447 písm. d/ a e/ CSP).