Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 29, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/92/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122209218
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7122209218.2

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ViktórieMidovejasudkýňJUDr.
Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: mesto Košice, so sídlom v Košiciach,
Tr. SNP 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C., D. XXXX/XX,
2/ E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. XXXX/XX, 3/ G. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. XXXX/
XX, 4/ F. H., nar. X.X.XXXX, bytom v C., I. XX, žalovaní zastúpení JUDr. JCLic. J. K., L., E., so sídlom

v Košiciach, Južná trieda 28, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Košice sp.zn. 15C/38/2022 zo dňa 20. apríla 2023

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Mestského súdu Košice č. k. 15C/38/2022-173 zo dňa 20. apríla 2023 a vracia
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Z r u š u j e uznesenie Mestského súdu Košice zo dňa 11. októbra 2023 č. k. 15C/38/2022-272.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom
zamietol žalobu a žalovaným v 1. až 4. rade priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom registra

E-KN parcela č. 2742/501 - orná pôda s výmerou 497 m2, kat. úz. M. N. a parcela č. 2742/502 -
orná pôda s výmerou 80 m2, kat. úz. N., zapísaným na LV č. XXXX (ďalej len dotknuté nehnuteľnosti)
titulom prechodu vlastníckeho práva zo štátu nadobudnutím účinnosti zákona 138/1991 Zb. o majetku
obcí (dňom 1.5.1991), alternatívne vydržaním vlastníckeho práva k týmto pozemkom, keďže do
dobromyseľnej držby predmetných pozemkov vstúpil dňom nadobudnutia účinnosti zákona 138/1991
Zb. o majetku obcí, t.j. 1.5.1991 a vydržacia doba uplynula dňom 1.5.2001.

3. Naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe žalobca odôvodňoval tým, že jeho právne
postavenie je neisté, pretože ako vlastníci vyššie uvedených parciel sú zapísaní žalovaní.

4. Na základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci v zmysle článku 20 Ústavy SR,
§§ 34, 37, 39, 40 ods. 1, 123, 124, 129 ods. 1, 130 ods. 1, 134 a 460 Občianskeho zákonníka v znení

účinnom od 1.1.1991 v spojení s § 131 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.6.1988, §§ 132a,
134 ods. 2 a 135a Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 a v spojení s ust. § 2 a § 14
zákona 138/1991 Zb. o majetku obcí dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na tejto
určovacej žalobe z dôvodov ním uvedených, pričom rozhodnutie súdu by mohlo byť podkladom pred
zmenu vlastníckeho práva v jeho prospech, avšak ním podanú žalobu považoval za nedôvodnú.

5. Konštatoval, že žalovaní v 1. až 4. rade sú podľa aktuálneho listu vlastníctva č. XXXX, kat. úz. M.
N., okres C. G., O. C. - E. N. podielovými spoluvlastníkmi dotknutých nehnuteľností. Právny predchodcažalovaných P. H. zomrel dňa XX.X.XXXX, teda v čase vyvlastňovacieho konania v roku 1986 bol
mŕtvy, nemal právnu ani procesnú subjektivitu, preto správny orgán s ním konať nemohol. V roku 1971
všetky pozemky dedili jeho deti P. H., nar. X.XX.XXXX a I. B., D. H., nar. XXXX. Následne pozemky

dedil žalovaný v 4. rade na základe dedičského rozhodnutia po nebohom P. H., nar. X.XX.XXXX,
ktorý zomrel dňa X.X.XXXX. Žalovaní v 1. až 3. rade dedili na základe uznesenia Okresného súdu
Košice I sp. zn. 14D/96/2017 zo dňa 21.9.2017 po nebohej I. B., D. H., ktorá sa narodila X.XX.XXXX.
Žalovaní v 1. až 4. rade a ani ich právni predchodcovia nemali žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom
rozhodnutí. Nikdy im nebolo vyvlastňovacie rozhodnutie doručené ani im nebola vyplatená žiadna

odplata za vyvlastnený pozemok, preto vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť
a vykonateľnosť (odkaz na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 127/2010). Naviac vyvlastňovacie
rozhodnutie nebolo možné doručovať mŕtvej osobe, preto rozhodnutie Obvodného národného výboru,
odboru výstavby, ÚPAaD, č. Výst. 10863/2865/84/85-Go zo dňa 5.2.1986 nemohlo byť doručené P.
H., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX. Vo vyvlastňovacom rozhodnutí sa uvádza „neznámi dedičia po“. Ak
štátny orgán mal vedomosť o úmrtí konkrétnych osôb, mohol zistiť, kto je dedičom, čo neurobil. Vo

vyvlastňovacom rozhodnutí sa uvádzajú „osoby zdržujúce sa na neznámom mieste“. Všetky osoby, aj
dedičia, sa zdržovali na známych adresách, ktoré boli evidované v registri obyvateľov, keďže každý
občan musel byť prihlásený na trvalý pobyt. Rozhodnutie o vyvlastnení preto nezakladá právny titul, na
základe ktorého štát by sa mohol domnievať, že sa stal vlastníkom pozemkov. Na základe neúčinného
vyvlastňovacieho konania, rozhodnutia o vyvlastnení, nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva, a to bez

ohľadu na to, či bol nadobúdateľ dobromyseľný alebo nebol dobromyseľný. Štát sám spôsobil pri výkone
moci orgánom štátnej správy vykonávajúcim vyvlastnenie vady vyvlastňovacieho konania a na základe
rozhodnutiaovyvlastneníodňalprávnympredchodcomžalovanýchvlastníctvokpozemku.Akvlastnícke
právo neprešlo na štát, tak vlastnícke právo nemohlo prejsť ani na žalobcu podľa zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí.

6. Uzavrel ďalej, že žalobca nemohol predmetné pozemky ani vydržať podľa ust. § 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Žalobca totiž nebol dobromyseľný, že je vlastníkom pozemkov, lebo nebol
zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností. Po 36 rokoch od vydania rozhodnutia o vyvlastnení
pozemkov začal žalobca podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva tvrdiť, že je ich vlastníkom.

Žalovaní v 1. až 4. rade a ich právni predchodcovia boli evidovaní ako vlastníci pozemkov nepretržite
a žalobca s tým nič nerobil. V danom prípade žalovaní v 1. až 4. rade sú podľa aktuálneho listu
vlastníctva naďalej evidovaní ako vlastníci pozemkov. Pretože žalobca nepreukázal splnenie podmienok
predpokladaných podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním, keďže absentuje predpoklad oprávnenej držby, súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným v 1. až 4. rade
priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365

ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd jeho žalobe v celom
rozsahu vyhovie. Nesúhlasil so záverom súdu, v zmysle ktorého nemohol dotknuté nehnuteľnosti
vydržať z dôvodu, že nebol dobromyseľný, lebo ako ich vlastník nebol zapísaný v katastri nehnuteľností.
Argumentovaltým,ževyvlastňovacímrozhodnutímbolivyvlastnenéajdotknuténehnuteľnostiprávnemu
predchodcovi žalovaných P. H. (odkaz na stranu 8, bod 59. vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa

17.10.1986 - poznámka odvolacieho súdu) a bez ohľadu na platnosť daného vyvlastňovacieho
rozhodnutia sa ako dobromyseľný držiteľ dotknutých nehnuteľností mohol na základe vyvlastňovacieho
rozhodnutia v dobrej viere domnievať, že jeho právny predchodca - štát, sa stal ich vlastníkom v rozsahu
ich vyvlastnenia. Žalobcovi nevyplývala povinnosť skúmať platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia.
Z hľadiska vydržania žalobca považuje za rozhodujúce obdobie od 1.5.1991, kedy mal žalobca

nadobudnúťdotknuténehnuteľnostidovlastníctvaúčinnosťouzákonač.138/1991Zb.omajetkuobcí,do
1.5.2001,kedyichžalobcanadobudoldovlastníctvavydržaním.Počasceléhoobdobiažalobcadotknuté
nehnuteľnosti nerušene v dobrej viere užíval a nakladal s nimi ako s vlastnými. S poukazom na úplný
výpis z listu vlastníctva č. XXXX, kat. úz. N. argumentoval tým, že právna predchodkyňa žalovaných v
1. až 3. rade - I. B., D. H., ako aj právny predchodca žalovaného v 4. rade - P. H., boli na uvedenom liste

vlastníctva evidovaní až na základe schváleného registra obnovenej evidencie pozemkov z roku 2008,
o čom svedčia zápisy pod B2 a B9 s číslom zmeny 1391/08. Nemožno teda jednoznačne uzavrieť, že
právni predchodcovia žalovaných boli ako vlastníci dotknutých nehnuteľností riadne evidovaní aj počas
rozhodného obdobia, teda v období od 1.5.1991 do 1.5.2001. Mal teda za to, že splnil všetky podmienkypre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle ust. § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

9. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu
trov odvolacieho konania. Argumentovali tým, že v prípade žalobcu nemožno hovoriť o dobromyseľnej
držbe, pre ktorú neboli splnené zákonné podmienky. Štát ani žalobca nikdy neboli zapísaní ako
vlastníci v evidencii nehnuteľností, preto dňom 1.5.1991 nemohol byť žalobca dobromyseľný v tom,
že mu vlastnícke právo svedčí. Žalobca si nesplnil ani svoju povinnosť podľa § 14 ods. 4 zákona č.

138/1991 Zb. a nepodal návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k dotknutým
nehnuteľnostiam do 12 mesiacov od prevzatia majetku. Zo skutočnosti, že nepodal návrh na zápis do
katastra nehnuteľností možno vyvodiť, že sa ani nemohol ako vlastník cítiť. Žalobca vedel z evidencie
nehnuteľností, že nie je zapísaný ako vlastník nehnuteľností, rovnako, že ani štát nie je zapísaný
ako vlastník nehnuteľností, pričom svojho vlastníckeho práva sa nedomáhal celých 31 rokov. Žalobca
ani nenakladal s nehnuteľnosťou ako vlastník. Žalobca objektívne nemohol byť dobromyseľný, že je

vlastníkom nehnuteľností, lebo štát ani štátna organizácia nebola evidovaná ako vlastník dotknutých
nehnuteľností v evidencii nehnuteľností, teda v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.,
ani v čase podpísania delimitačného protokolu vlastníctvo štátu nevyplývalo z evidencie nehnuteľností.
Žalobca sa nikdy nedomáhal vlastníckeho práva určovacou žalobou alebo v ROEP. Práve naopak, v
evidencii nehnuteľností celých 32 rokov boli evidovaní ako vlastníci žalovaní a ich právni predchodcovia.

Nehnuteľnosti boli predmetom dedičských konaní alebo prevodov na základe zmlúv. Žalobca ani po
ROEP nepodal určovaciu žalobu napriek tomu, že vedel, že nie je evidovaný ako vlastník. Poukázali na
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co/126/2020 zo dňa 16.6.2021 a sp.zn. 6Co/165/2022
zo dňa 25.4.2023 v skutkovo a právne totožných veciach a na závery, ktoré z nich vyplynuli vo vzťahu
k nulite vyvlastňovacieho rozhodnutia, ako aj vo vzťahu nemožnosti vydržania vlastníckeho práva

žalobcom. Z týchto dôvodov považujú rozhodnutie za vecne správne.

10. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

11. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 12. septembra 2023 sp.

zn. 6Co/104/2023 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Tento rozsudok však bol zrušený
uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. júna 2025 sp. zn. 8Cdo/36/2024 a vec bola vrátená
krajskému súdu na ďalšie konanie.

12. Najvyšší súd SR v zrušujúcom uznesení ustálil za podstatnú právnu otázku, či bol odvolací

súd v rámci svojej preskúmavanej právomoci všeobecného súdu oprávnený skúmať otázku nulity
vyvlastňovacieho (správneho) rozhodnutia aj z iných kritérií, než z pohľadu, či takéto rozhodnutie vydal
na to oprávnený orgán (t.j. či tento mal právomoc na jej vydanie). Od správneho vyriešenia tejto otázky
potom záviselo, či sa štát stal/nestal vlastníkom žalovaných nehnuteľností titulom rozhodnutia štátneho
orgánu a či následne tieto prešli/neprešli na žalobcu podľa zákona č. 138/1991 Zb.

12.1. Vychádzal z ustanovení § 108 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. v znení účinnom k 2. februáru 1986, §
112 ods. 1, § 114 ods. 1, § 117 ods. 4 a § 140 citovaného zákona, z ustanovenia § 14 ods. 1, § 16 ods. 1,
2, § 26 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, vzťahujúce sa na rozhodnutie o vyvlastnení
a samotné vyvlastňovacie (správne) konanie.
12.2. V zmysle teórie práva sa za nulitný (ničotný) správny akt (paakt) považuje správny akt vydaný

absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého v tomto dôsledku nevznikajú a ani nemôžu
vznikať žiadne právne účinky, t. j. hľadí sa na neho, ako keby neexistoval (I. ÚS 419/2014-34).
12.3. Aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 198/2008 vyplýva, že „správnosť vyvlastňovacieho
rozhodnutia a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmavať a takýto
správny akt treba považovať za právny akt bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 194 ods. 2 CSP

(predtým § 135 ods. 2 OSP) vychádzať. Ani v prípade, ak by rozhodnutie vydané na to oprávneným
orgánom vykazovalo vady, nemožno takéto rozhodnutie označiť za nulitný (neexistujúci) akt. Za nulitný
akt totiž možno považovať len taký akt, ktorý bol vydaný nepríslušným orgánom štátnej správy, teda nad
rámec právomoci toho-ktorého orgánu. Pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci právomoci príslušného
orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným postupom v rámci správneho súdnictva;

nepodlieha však preskúmaniu všeobecným súdom“.
12.4. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 4 Cdo
123/2003, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 44/2004, v ktorom vyslovil názor, že
„výmery a prídelové listiny, ako verejné listiny, boli aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcovk prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladu schopnými listinami, že mimo rámec správneho súdnictva
všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu, že ho môže preskúmavať
len so zreteľom na to, či ide akt nulitný (ničotný), ako i to, že nulitným aktom je správny akt vydaný tzv.

absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom“.
12.5. Ten istý záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 110/2000,
ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/2001, ako aj v rozsudku z 27. novembra 2007
sp. zn. 2 Cdo 337/2006, obdobne aj v uznesení sp. zn. 4 Sž 88/1995, ktoré bolo uverejnené v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 65/1995 a v uznesení sp. zn. 4 Sž 34/1997,

ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 77/1998.
12.6. Rovnako tak Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo 24/2007 uviedol, že „Čo sa týka právneho
posúdenia nulitnosti správnych aktov ako otázky prejudiciálnej ako aj otázky kedy sú všeobecné súdy
oprávnené mimo rámec správneho súdnictva preskúmavať správne akty, dovolací súd udáva, že nulitné
sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané takými správnymi orgánmi, na vydanie ktorých nebol konkrétny
správny orgán absolútne vybavený právomocou a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy neboli vydané

tzv. paakty. Len takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho
súdnictva. Preskúmavať teda môže správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty
nulitné t. j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. U ostatných
platí prezumpcia ich správnosti. Skutočnosť, že rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo vydané osobe,
ktorá bola v čase jeho vydania už nebohá nemá za následok ničotnosť nulitu konfiškačného rozhodnutia.

Okresnýsúdakovšeobecnýsúdtedaniejeoprávnenýpreskúmavaťnavrhovateľmitvrdenéskutočnosti“.
12.7. V rozhodnutí sp. zn. 4MCdo 12/2014 najvyšší súd konštatoval, že „Právna istota osôb, ako aj
zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho
orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo
nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či

písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje. V opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady
konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak niekoľko desaťročí trvajúci právny stav. Povinnosť
bremena tvrdenia a bremena dôkazu v rámci súdneho konania by tak nad mieru ospravedlniteľnú
zaťažovala stranu, ktorá sa takým tvrdením dostala do dôkaznej núdze. Ak je určovacou žalobou
napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku (jej proces, účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno

v takomto konaní zaťažuje vlastníka konfiškovaného majetku, ktorý konfiškáciu spochybňuje, aby
preukázal, že nie sú u neho dané zákonné podmienky pre konfiškáciu majetku. Plynutie času je tak
závažnou skutočnosťou, ktorej treba priznať faktické účinky (v tejto súv. por. aj Oznámenie Ústavného
súdu ČR z 1. novembra 2005)“ .
12.8. Napokon najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 309/2012 vymedzil definíciu paaktu nasledovne:

„ V právnom poriadku SR chýba všeobecné zákonné vymedzenie pojmu nulita správneho rozhodnutia,
resp. vymedzenie vád, ktoré nulitu (ničotnosť) správneho aktu spôsobujú. Judikatúra i teória správneho
práva zhodne uvádzajú, že o paakt, ako správny akt, ktorý nevyvoláva zamýšľané účinky, ide vtedy, ak
sú jeho vady tak zásadné a zrejmé, že na neho „nemožno hľadieť“ ako na správny akt. Môže ísť napr. o
nedostatok právneho podkladu na základe, ktorého sa rozhodovalo, nedostatok právomoci správneho

orgánu, najťažšie vady v príslušnosti správneho orgánu, omyl v osobe adresáta a právna alebo faktická
nemožnosť realizácie rozhodnutia (por. Soňa Košičiarová, Správny poriadok - Komentár s novelou
účinnou od 1. 1. 2004, Heuréka, 2004, str. 191)“.
12.9. Aj dôvodová správa k aplikácii zákona č. 514/2003 (§ 6 ods. 4) výslovne označuje za ničotné také
rozhodnutie, ktoré je vydané orgánom nad rámec jeho určených právomocí.

12.10. V danom prípade je nepochybné, že vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného výboru,
odboru výstavby, ÚPAaD, č. Výst. 10863/2865/84/85-Go zo dňa 5.2.1986 boli vyvlastnené, okrem iného,
aj žalované nehnuteľnosti. Predmetné rozhodnutie aj podľa názoru dovolacieho súdu má charakter
verejnej listiny, bolo vydané orgánom na to podľa zákona oprávneným (§ 112 ods. 1 v spojení s §117
ods. 4 v tom čase účinného stavebného poriadku) a v medziach jeho právomoci, je právoplatné a

vykonateľné, a preto ho treba považovať za právne perfektné, a to bez ohľadu na prípadnú vecnú
nesprávnosť, ktorá nemôže byť v súčasnosti skúmaná všeobecným súdom; u predmetného rozhodnutia
platí, že sa prezumuje jeho správnosť. V danom prípade sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho
práva (určovacou žalobou podľa § 137 písm. c/ CSP) k žalovaným nehnuteľnostiam titulom zákona
č. 138/1991 Zb., ktoré mali do jeho vlastníctva prejsť z majetku štátu, ktorý ich mal nadobudnúť do

svojho vlastníctva na základe označeného vyvlastňovacieho rozhodnutia. V tomto type konania ani
podľa názoru dovolacieho súdu nebolo v kompetencii či už konajúceho okresného súdu alebo krajského
súdu preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom - stavebným úradom (pozri
ďalej, pozn.). Krajský (aj okresný) súd mohol vyvlastňovacie rozhodnutie preskúmavať len z hľadiskaexistencie právomoci správneho orgánu na jeho vydanie v súlade s v tej dobe účinnými právnymi
predpismi, nie však jeho zákonnosť, pretože v danom prípade nešlo o žalobu o preskúmanie zákonnosti
správneho rozhodnutia (nešlo o správne súdnictvo, pozn.).

12.11. Z ustanovenia § 112 ods. 1 a § 117 ods. 4 zákona v tom čase účinného zákona č. 50/1976
Zb. vyplývalo, že o splnení podmienok na vyvlastnenie mal oprávnenie rozhodovať „... s konečnou
platnosťou... „ stavebný úrad (pre mesto Košice obvodný národný výbor), tak ako tomu bolo aj v prípade
žalovaných nehnuteľností. Keďže vyvlastňovacie rozhodnutie vydal v danom prípade správny orgán
na to oprávnený, (t. j. obvodný národný výbor Košice ako stavebný úrad), a to na podklade v tom

čase účinného stavebného poriadku (zák. č. 50/1976 Zb.), nemožno na toto vyvlastňovacie rozhodnutie
nahliadať ako na nulitný správny akt (paakt) a nebrať naň zreteľ, tak ako konštatovali súdy nižšej
inštancie. Ani skutočnosť, že vyvlastňovacie rozhodnutie by bolo vydané (o. i. aj) osobe, ktorá bola v
čase jeho vydania už nebohá (P. H., ktorý zomrel ešte XX.X.XXXX) nemá za následok ničotnosť nulitu
vyvlastňovacieho rozhodnutia (viď sp. zn. 2Cdo 24/2007). Naviac v danom prípade o takýto prípad ani
nešlo,nakoľkostavebnýúradzasúčastníkavyvlastňovaciehokonanianeoznačilU.D.,ale„(stavebnému

úradu neznámych) dedičov po ňom“ (vyvlastňovacie rozhodnutie tak nebolo vydané voči osobe, ktorá
by bola v čase jeho vydania už nebohá, ale voči existujúcim (hoci neznámym) osobám (dedičom po U.
D.) - pozn. dovolacieho súdu).
12.12. Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na vylúčenú, resp. neprípustnú právomoc krajského (a
okresného) súdu skúmať v konaní o určovacej žalobe zákonnosť, resp. vecnú správnosť rozhodnutia

vydanéhosprávnymorgánom(čojeúlohasprávnehosúdnictva,pozn.),nemožnozáverykrajskéhosúdu
vyjadrené v napadnutom rozsudku považovať za správne.
12.13. Pokiaľ ide o námietku žalovaných, že rozhodnutie obvodného národného výboru ako stavebného
úradu nebolo právnemu predchodcovi žalovaných riadne doručené, a preto nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť, dovolací súd uvádza, že na doručenie tohto rozhodnutia postačovalo doručenie verejnou

vyhláškou (podľa § 26 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 Zb. v tom čase účinného správneho poriadku „doručenie
verejnou vyhláškou použije správny orgán v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu
známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný právny predpis. Doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná
tak, že sa písomnosť vyvesí po dobu 15 dní spôsobom v mieste obvyklým. Posledný deň tejto lehoty
je dňom doručenia“).

12.14. Doručovanie rozhodnutí o vyvlastnení bolo v rozhodnej dobe (t. j. v dobe vydania
vyvlastňovacieho rozhodnutia, pozn.) upravené v § 24 až § 26 zák. č. 71/1967 Zb. v spojení s § 140
zák. č. 50/1976 Zb. (stavebného zákona), ktoré pripúšťali doručenie tohto rozhodnutia (aj keď bol proti
nemu prípustný opravný prostriedok) aj verejnou vyhláškou v prípadoch, ak účastníci konania alebo ich
pobyt nebol správnemu orgánu známy. Pod pojmom účastník, ktorý nie je správnemu orgánu známy,

rozumieme osobu, ktorá má určitý konkrétny právny vzťah k prerokúvanej veci, správny orgán o jej
existencii vie, avšak nepozná žiadne identifikačné znaky tejto osoby. Naproti tomu účastníkom konania,
ktorého pobyt nie je známy, je taký účastník, ktorý je v správnom konaní identifikovaný, avšak napriek
vykonanému prešetreniu sa nepodarilo zistiť miesto jeho pobytu. V oboch týchto prípadoch nastáva
iba právna fikcia doručenia, pretože v skutočnosti k doručeniu predpísaným spôsobom nedošlo. Ak

má takýto účastník ustanoveného opatrovníka, správny orgán je povinný písomnosť doručiť tomuto
opatrovníkovi. Ďalšiu skupinu prípadov, v ktorých sa ako forma doručenia využívala verejná vyhláška,
boli prípady, o ktorých tak ustanovoval osobitný predpis. Išlo najmä o prípady s veľkým počtom
účastníkov. V týchto prípadoch by doručenie do vlastných rúk bolo často technicky náročné, ekonomicky
nákladné a konečný efekt by nemusel zodpovedať vynaloženému úsiliu. Doručenie verejnou vyhláškou

sa uskutočňovalo tak, že písomnosť sa vyvesila na úradnej tabuli správneho orgánu, ktorý mal
písomnosť doručiť. Po uplynutí lehoty určenej na vyvesenie správny orgán verejnú vyhlášku uložil do
spisu. Z formálneho hľadiska verejná vyhláška opatrená úradným záznamom o dni, kedy bola vyvesená
a sňatá, sa stávala súčasťou spisu o príslušnom konaní obdobne ako doručenka.
12.15. V danej veci z vyvlastňovacieho rozhodnutia (na č. l. 25 - bod 59) vyplynulo, že pri U.E. D.,

Ť. XXX ( ohľadne žalovanej parc. č. 2742) je uvedené „neznámi dedičia po“. Z uvedeného vyplýva,
že konajúci stavebný úrad síce poznal pôvodného vlastníka pozemkov (U. D., naposledy bytom Ť.
XXX), avšak už nepoznal dedičov po ňom. Je potom zrejmé, že z pohľadu doručovania písomností
(§ 26 zák. č. 71/1967 Zb.) išlo o „účastníkov konania, ktorých pobyt nebol správnemu orgánu známy“,
keďže (ako bolo uvedené vyššie) pod takýmto účastníkom správneho konania bolo potrebné rozumieť

osobu, ktorá má určitý konkrétny právny vzťah k prerokúvanej veci, správny orgán o jej existencii vie,
avšak nepozná žiadne identifikačné znaky tejto osoby. Správny orgán v čase vydania vyvlastňovacieho
rozhodnutia teda síce vedel, že vlastníkmi predmetnej parcely sú dedičia po U. D., avšak týchto
už nevedel identifikovať. Práve pre takéto prípady potom Správny poriadok upravoval doručovaniepísomností verejnou vyhláškou. V danom prípade bolo vyvlastňovacie rozhodnutie vyvesené na úradnej
tabulisprávnehoorgánu12.12.1986azvesené27.12.1986(tedapo15dňoch),čonepochybnevyplývalo
aj z daného rozhodnutia. Dňom 12.1.1987 sa toto rozhodnutie stalo právoplatným a vykonateľným.

12.16.Vzhľadomnauvedenémožnokonštatovať,žekzánikuvlastníckehoprávaprávnychpredchodcov
žalovaných k sporným nehnuteľnostiam a k ich prechodu na štát došlo na základe a v medziach v
rozhodnom čase účinných zákonov (podľa § 135 Občianskeho zákonníka právoplatnosťou rozhodnutia
štátneho orgánu), pričom obvodný národný výbor ako správny orgán rozhodol o splnení podmienok
pre ich vyvlastnenie v medziach svojej právomoci s konečnou platnosťou. Uvedené rozhodnutie bolo

doručené verejnou vyhláškou, čo postačovalo na nadobudnutie právoplatnosti, takže v danom prípade
nemôže byť spor o tom, že dotknuté vyvlastňovacie rozhodnutie nie je paaktom. Súčasne je potrebné
konštatovať, že v konaní o určovacej žalobe nie je prípustné preskúmavať hmotnoprávne podmienky
konštitutívneho rozhodnutia správneho orgánu alebo konanie, ktoré tomuto konaniu predchádzalo,
pretože by išlo o neoprávnený zásah do právomoci správnych orgánov a správnych súdov.
12.17. Skutočnosť, že na podklade uvedeného rozhodnutia štát nebol ako vlastník zapísaný do katastra,

nič nemenilo na skutočnosti, že štát sa stal ich vlastníkom už okamihom právoplatnosti vyvlastňovacieho
rozhodnutia (t. j. titulom nadobudnutia tu bolo rozhodnutie štátneho orgánu). Samotný zápis vlastníckeho
práva mal v danom čase len evidenčný charakter (§ 4 ods. 2, § 4 ods. 4 zákona č. 22/1964 Zb. o
evidencií nehnuteľností účinného v roku 1986).
12.18. Dovolaciemu súdu sú tiež známe aj právne závery rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III.ÚS

127/2010, v zmysle ktorých „Doručenie rozhodnutia ONV, ktorým bol právny predchodca sťažovateľov
zbavený vlastníctva nehnuteľnosti podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., tomuto právnemu
predchodcovi sťažovateľov musí byť preukázané mimo ďalších pochybností a až na ňom možno právne
vyhodnotiť stav tak, aby splnil základné poslanie reštitučného konania, a to odstránenie niektorých
majetkových krívd, t. j. až na základe výsledkov preukázania doručenia rozhodnutia mimo ďalších

pochybností, možno následne založiť právne posúdenie, či došlo k prechodu vlastníctva podľa vládneho
nariadenia č. 15/1959 Zb.“, tieto však boli (s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci) v danej veci
nepoužiteľné.
12.19. V prvom rade v danej veci bolo doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia nielenže preukázané, a
to mimo rozumných pochybností (bod 29.2., a to verejnou vyhláškou, po splnení všetkých podmienok

tak v osobe adresáta, prípustnosti tohto spôsobu doručovania, ako aj v spôsobe a dobe zverejnenia), ale
ústavný súd v ním prejednávanej veci posudzoval aplikáciu vyhlášky č. 15/1959 Zb., na podklade ktorej
dochádzalo k „odňatiu“ vlastníckych práv mimo zákonného podkladu (teda nie na základe zákona, ale
na základe vyhlášky). Ústavný súd v ním posudzovanom prípade potom zotrval na požiadavke „citlivého
prístupu k uplatňovaným reštitučným nárokom“ práve preto, že v rokoch 1948 až 1989 komunistický

režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony. V tomto smere Ústavný súd uviedol, že vládne
nariadenie č. 15/1959 Zb. bolo vydané v rozpore s vtedy platnou ústavou, podľa ktorej obmedzenie
vlastníctva a vyvlastnenie je možné vykonať iba na základe zákona (§ 9 ústavného zákona č. 150/1948
Zb. - Ústava Československej republiky), a keďže citované vládne nariadenie (teda nie zákon) bolo
vydané na základe § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 63/1958 Zb. o druhom päťročnom pláne rozvoja národného

hospodárstva Československej republiky, je už na prvý pohľad zrejmé, že v postupoch podľa vládneho
nariadenia č. 15/1959 Zb. išlo predovšetkým o zoštátňovanie majetku na účely plnenia hospodárskych
plánov a rozširovanie "socialistického vlastníctva" a vtedajšie štátne orgány v úsilí napĺňať túto "líniu"
nemali záujem skúmať v konkrétnych prípadoch splnenie podmienok, ktoré oprávňovalo rozhodnúť
príslušný orgán o prechode vlastníctva na štát“. V tu posudzovanej veci nedošlo k vyvlastneniu (t. j.

odňatiuvlastníckehoprávaprávnympredchodcomžalovaných)vrozporesÚstavou,nakoľkosatakstalo
na zákonnom podklade (zák. č. 50/1976 Zb.). Odňatie vlastníckeho práva „vyvlastnením“ umožňoval aj
v tom čase platný Občiansky zákonník (§ 131 ods. 2), ako aj stavebný poriadok (§ § 108 ods. 1), a aj v
súčasnosti je tento spôsob odňatia vlastníckeho práva prípustný (§ 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Závery označeného rozhodnutia ústavného súdu (vzhľadom na iný skutkový stav) tak nebolo možné

bez ďalšieho vztiahnuť aj na posudzovaný prípad.
12.20. Súdy nižších inštancií potom nevyváženým spôsobom porušili jeden z ústavných princípov
(princíp právnej istoty), keď v odôvodnení svojho rozhodnutia opakovane argumentovali, že v
danej veci bolo možné spochybňovať právoplatné rozhodnutie správneho orgánu opatrené doložkou
právoplatnosti, resp. tento považovať za paakt, napriek tomu, že na vyslovenie takéhoto záveru

neboli splnené podmienky (išlo o rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom, ktoré bolo aj
riadne doručené). Súdy nižších inštancií sa potom pri vyhodnocovaní kritérií posudzovania rozhodnutia
správneho orgánu ako tzv. paaktu odklonili od vyššie označenej ustálenej praxe dovolacieho súdu,
navyše (nielenže skúmali tieto kritéria nad rámec, či rozhodnutie bolo vydané na to oprávnenýmorgánom), ale aj tieto ďalšie, nimi posudzované kritéria (doručovanie, vydanie rozhodnutia vo vzťahu k
nebohému) vyhodnotili nesprávne.
12.21. Dovolací súd však súčasne dodáva, že hoci štát v roku 1987 predmetné pozemky nadobudol zo

svojho vlastníctva (čím by bol splnený predpoklad na prechod ich vlastníctva na žalobcu podľa zákona
č. 138/1991 Zb.), na jeho podklade si však svoje vlastnícke právo zapísať do katastra nedal (hoc zápis
mal len evidenčný účinok). V dôsledku uvedeného, ako vlastníci týchto nehnuteľností boli i naďalej v
katastri vedení právni predchodcovia žalovaných (ktorí sa navyše v konaní bránili aj tým, že o vydaní
vyvlastňovacieho rozhodnutia nemali vedomosť - čo vzhľadom na absenciu zápisu vlastníckeho práva v

prospech štátu možno akcentovať) a preto naopak súdy boli povinné v tomto konaní skúmať, či práve u
žalovaných boli/neboli splnené podmienky na ich vydržanie. Ak potom štát sa stal vlastníkom žalovaných
nehnuteľnostíprávoplatnosťouvyvlastňovaciehorozhodnutia,avšaksvojetaktonadobudnutévlastnícke
právo si súčasne nedal zapísať do katastra a ak sa žalovaní potom v konaní bránili, že o vydaní tohto
rozhodnutia (práve pre absenciu tohto zápisu) nevedeli a vedieť nemohli, a svoje vlastnícke právo
naďalej odvodzovali od dedičských rozhodnutí po svojich predchodcov, nie je vylúčené, že žalované

nehnuteľnosti vydržali (je potrebné si tiež uvedomiť, že ani žalobca si nedal svoje vlastníctvo zapísať
do katastra titulom zák. č. 138/1991 Zb.). Prípadné vydržanie mali teda súdy skúmať najmä vo vzťahu
k žalovaným, nakoľko žalobcovi by po štáte (ktorý sa stal ich vlastníkom na základe právoplatného
rozhodnutia správneho orgánu) titul nadobudnutia vlastníckeho práva svedčil (týmto by bol zákon č.
138/1991 Zb.). Uvedené však nebránilo tomu, že dané nehnuteľnosti (ak by boli splnené všetky zákonné

podmienky) mohli vydržať žalovaní. Z pohľadu (skúmania) dobrej viery žalovaných, bude potrebné
zohľadniť aj účel, na aký boli pozemky použité (sídlisko Ť. - a teda či žalovaní mohli byť dobromyseľní v
tom, že im nehnuteľnosti vlastnícky patria tzv. „animus possidendi“, napriek možnej absencii tzv. „corpus
possesionis“).

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) po vrátení veci opätovne prejednal odvolanie
žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1
písm. d/, f/ a h/ CSP) a súc viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR, vysloveným v zrušujúcom

uznesení sp. zn. 8Cdo/36/2024 zo dňa 17. júna 2025 dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

14. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak vychádzal zo záveru, že vyvlastňovacie
rozhodnutie zo dňa 17.10.1986, vydané Obvodným národným výborom Košice I, odbor výstavby,
nebolo účinne doručené neznámym dedičom po P. H., zomrelom dňa XX.X.XXXX, a preto nemohlo

nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, v dôsledku čoho nesprávne uzavrel, že na základe tohto
vyvlastňovacieho rozhodnutia sa nestal vlastníkom dotknutých nehnuteľností štát a následne tieto
nemohli prejsť do vlastníctva žalobcu dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. dňom
1.5.1991, a to bez ohľadu na splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva zo strany žalobcu.

15. Ako vyplýva z podrobného odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/36/24 zo
dňa 17. júna 2025, vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané orgánom na to podľa zákona oprávneným
a v medziach jeho právomoci, je právoplatné a vykonateľné, preto ho treba považovať za právne
perfektné, a to bez ohľadu na prípadnú vecnú nesprávnosť, ktorá nemôže byť skúmaná všeobecným
súdom; u predmetného rozhodnutia platí, že sa prezumuje jeho správnosť. Keďže vyvlastňovacie

rozhodnutie vydal správny orgán na to oprávnený, a to na podklade v tom čase účinného stavebného
poriadku, nemožno na toto vyvlastňovacie rozhodnutie nahliadať ako na nulitný správny akt (paakt).
Ani skutočnosť, že vyvlastňovacie rozhodnutie by bolo vydané osobe, ktorá bola v čase jeho vydania
už mŕtva (P. H., ktorý zomrel ešte XX.X.XXXX), nemá za následok ničotnosť (nulitu) vyvlastňovacieho
rozhodnutia. Naviac v danom prípade o takýto prípad ani nešlo, nakoľko stavebný úrad nekonal

s mŕtvym P. H., ale stavebný úrad konal s neznámymi dedičmi po ňom. Vyvlastňovacie rozhodnutie
teda bolo vydané voči existujúcim, hoci neznámym osobám (dedičom po P. H.). Na doručenie tohto
rozhodnutia postačovalo doručenie verejnou vyhláškou podľa § 26 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 Zb.
Správny poriadok, v zmysle ktorého doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán v prípade,
keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu známi alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný právny

predpis. Doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že písomnosť sa vyvesí po dobu 15 dní
spôsobom v mieste obvyklým. Posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia. V danej veci správny
orgán nepoznal dedičov po zomrelom P. H., a z pohľadu doručovania písomnosti išlo teda o účastníka
konania, ktorého pobyt nebol správnemu orgánu známy, lebo nepoznal žiadne identifikačné znaky tejtoosoby. Správny orgán v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia teda síce vedel, že vlastníkmi
dotknutej nehnuteľnosti sú dedičia po P. H., avšak týchto už nevedel identifikovať. Správne preto
doručoval vyvlastňovacie rozhodnutie verejnou vyhláškou. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vyvesené

na úradnej tabuli správneho orgánu dňa 12.12.1986 a zvesené dňa 27.12.1986 a dňom 12.1.1987
sa stalo rozhodnutie právoplatným a vykonateľným. Momentom právoplatnosti a vykonateľnosti
vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vlastníkom dotknutých nehnuteľností stal štát, pretože samotný zápis
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností mal iba evidenčný charakter.

16. Pokiaľ teda súd dospel k záveru, že štát sa nestal na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia
vlastníckom dotknutej nehnuteľnosti, vychádza jeho rozhodnutie z nesprávneho právneho záveru.

17. Vychádzajúc z vyššie citovaného uznesenia NS SR, žalobcovi by po štáte titul nadobudnutia
vlastníckeho práva svedčil, a týmto je zákon č. 138/1991 Zb., avšak ako vyplýva z vyššie citovaného
uznesenia Najvyššieho súdu SR (ods. 34. odôvodnenia), uvedené (nadobudnutie vlastníckeho práva

mestom na základe zák. č. 138/1991 Zb.) nebránilo tomu, že dotknuté nehnuteľnosti mohli vydržať
žalovaní.

18. Touto otázkou sa však súd doposiaľ nezaoberal a nebola predmetom vykonaného dokazovania,
strany sporu nemali možnosť sa k tejto otázke vyjadriť a navrhnúť dôkazy, keďže boli skúmané

podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním žalobcom, z ktorého dôvodu odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP a vracia vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude viazaný vyššie vysloveným právnym názorom
Najvyššieho súdu SR v uznesení sp.zn. 8Cdo/36/2024 zo dňa 17.6.2025, ako aj vysloveným právnym
názorom odvolacieho súdu v tomto rozhodnutí.

19. V ďalšom konaní súd bude vychádzať zo záveru, že vyvlastňovacie rozhodnutie je právoplatné
a vykonateľné a na jeho základe štát sa stal dňom 12.1.1987 vlastníkom dotknutých nehnuteľností
adňomúčinnostizák.č.138/1991Zb.vlastníctvodotknutýchnehnuteľnostiprešlozozákonanažalobcu.
Vzhľadom však na skutočnosť, že štát a ani žalobca si svoje vlastnícke právo nedali zapísať do

katastra nehnuteľností a ako vlastníci dotknutých nehnuteľností boli i naďalej v katastri vedení právni
predchodcovia žalovaných (a následne samotní žalovaní), ktorí navyše ani nemali vedomosť o vydaní
vyvlastňovacieho rozhodnutia, bude povinnosťou súdu v ďalšom konaní na základe vykonaného
dokazovania skúmať, či práve u žalovaných boli/neboli splnené podmienky pre vydržanie vlastníckeho
práva k dotknutým nehnuteľnostiam. Žalovaní svoje vlastnícke právo odvodzovali od dedičských

rozhodnutí po svojich predchodcov (zo dňa 21.9.2017 a 24.1.2013), preto nie je vylúčené, že dotknuté
nehnuteľnosti mohli vydržať so započítaním vydržacej doby ich právnych predchodcov (pokiaľ dotknuté
nehnuteľnosti užívali aj po vyvlastnení v roku 1987 a/alebo po prechode vlastníckeho práva na mesto).
Vydržanie teda bude súd skúmať najmä vo vzťahu k žalovaným, pričom z pohľadu skúmania dobrej viery
žalovanýchbudepotrebnézohľadniťajúčel,naakýbolipozemkypoužité(výstavbasídliskaŤahanovce),

a teda či žalovaní mohli byť dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosti vlastnícky patria.

20. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa ust. § 389
ods. 1 písm. c/ CSP a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom
opätovne rozhodne o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 1, 3

CSP), a to podľa výsledku celého konania. Osobitným výrokom rozhodne súd aj o trovách dovolacieho
konania vedeného pod sp.zn. 8Cdo/36/2024, a to podľa výsledku dovolacieho konania.

21. Odvolací súd zároveň zrušil aj súvisiace uznesenie sp.zn. 15C/38/2022 zo dňa 11. októbra 2022,
ktorým súd rozhodoval o výške trov prvoinštančného a odvolacieho konania, pretože je závislé od

rozhodnutia vo veci samej, ktoré je zrušené. Judikatúra Najvyššieho súdu SR (sp. zn. M Cdo 262/2002,
publikované pod č. R 73/2004) sa ustálila na tom, že závislým výrokom môže byť nielen dovolaním/
odvolaním nedotknutý výrok tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom
iného, samostatného rozhodnutia v danej veci. Vydanie uznesenia o výške trov konania bolo závislé od
existencie konečného rozhodnutia vo veci samej a od rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania

a zrušením rozsudku odvolacieho súdu stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce
(zrušené) rozhodnutie vo veci samej by zostalo toto uznesenia osamotené, strácalo by zmysel a
odporovalo by princípu právnej istoty (viď sp. zn. I.ÚS 549/2015, sp. zn. 1Cdo/36/2011, sp. zn.
6Cdo/201/2012, sp. zn. 2MObdoV/4/2012 aj sp. zn. 2Obdo/4/2021).22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 odsek 2
poslednej vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).