Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, September 11, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoCsp/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4218202639
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4218202639.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Lenky Konštiakovej, v právnej veci - v spore žalobcu: BENCONT
COLLECTION, a.s., Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47967692, proti žalovaným: 1. A. B., nar.
XX.XX.XXXX, 2. C. B., nar. XX.XX.XXXX, obaja zhodne bytom D. XX, E., obaja zhodne zast. JUDr. Peter
Vachan, advokát, s.r.o., so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, Žilina, IČO: 47 445 092, v konaní o zaplatenie
(aktuálne) 5.729,79 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu
Komárno č. k. 7Csp/96/2018-397 zo dňa 11. apríla 2023, v spojení s opravným uznesením č. k.
7Csp/96/2018-430 zo dňa 20. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. m e n í tak, že žalobu
žalobcu (v zostávajúcom predmete sporu) z a m i e t a a žalovaným v 1. a 2. rade ako spoločne
a nerozdielne oprávneným osobám p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov celého
tohto konania a tiež trov dovolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých nárokov rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom na vydanie platobného rozkazu sa (pôvodný) žalobca (Poštová banka, a.s.) domáhal
vydania súdneho rozhodnutia - platobného rozkazu, resp. rozsudku, ktorým by boli žalovaní zaviazaní
zaplatiť mu (v lehote do 15 dní od doručenia platobného rozkazu, resp. do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku) spoločne a nerozdielne istinu v sume 14.978,87 eura, úroky vo výške 1.742,63 eura a vo
výške 6.381,81 eura, úroky vo výške 10,9% ročne zo zostatku nesplatenej istiny 14.978,87 eura od
01.03.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy istiny 14.978,87 eura
od 01.03.2018 do zaplatenia, poplatky vo výške 204,35 eura a náhradu trov súdneho konania (súdny
poplatok + trovy právneho zastúpenia), ktorý návrh (žalobu) odôvodnil tým, že dňa 28.06.2011 bola
medzi stranami sporu (žalobca v postavení veriteľa a žalovanými v postavení dlžníka a spoludlžníka)
uzatvorená zmluva o úvere č. 2224769788, súčasťou ktorej sú všeobecné obchodné podmienky (VOP)

a obchodné podmienky pre úver (OP), na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške
17.000 eur, ktorý sa zaviazali žalovaní solidárne vrátiť spôsobom zaplatenia dojednaných splátok, avšak
žalovaní po dátume 28.02.2018 už žiadne úhrady nezrealizovali a on pristúpil k zosplatneniu úveru a
uplatňuje si preto predmetné pohľadávky.

2. Okresný súd Komárno, ako súd prvej inštancie (po predchádzajúcom pripustení zmeny účastníka na
strane žalobcu na v záhlaví uvedeného žalobcu uznesením č.k. 7Csp/96/2018-102 zo dňa 09.01.2019),

v poradí prvým rozsudkom č. k. 7Csp/96/2018-171 zo dňa 20.09.2019 vo veci - spore rozhodol tak, že
žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 14.978,87 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne a úrokom vo výške 10,9% ročne v oboch prípadoch
zo sumy 14.978,87 eura od 01.03.2018 do zaplatenia, ako aj sumu úrokov 6.784,67 eura a náhradutrov konania v rozsahu 100% a to všetko v lehote do 3 dní, keď vo zvyšku súd konanie zastavil (v časti
poplatkov 204,35 eura a nárokov prevyšujúcich priznané nároky). Na základe odvolania žalovaných
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, uznesením č. k. 8Co/256/2019-203 zo dňa 23.04.2021 rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti spolu so závislým výrokom o nároku na náhradu
trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným a v poradí druhým rozsudkom(zo dňa 11.apríla 2023)
súd prvej inštancie v spore následne takto rozhodol (opravné uznesenie k nemu sa týkalo len označenia

zástupcu žalovaných):

I. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy poplatkov 204,35 eura a vyčíslených úrokov z omeškania ku
dňu 29.06.2015 v sume 1.339,77 eura z a s t a v u j e.

II. Žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu

5.729,79 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 01.03.2018 do zaplatenia, a to všetko
v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia a vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaná strana má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 23,4%.

4. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 497 zákona č. 513/1992 Z. z. Obchodný zákonník v
znení neskorších predpisov, § 524 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a 2, § 529 ods. 1, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1
až 4, ods. 9, § 54 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Občiansky zákonník“), § 9 ods. 1, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon č. 129/2010 Z. z.“) a na základe výsledkov vykonaného dokazovania skonštatoval, že žaloba bola
podaná sčasti dôvodne. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby zo dňa 21. augusta 2019
naďalej zostal uplatnený vo výške 14.978,87 eura z titulu istiny, úrokov vo výške 402,86 eura, úrokov vo
výške 6.381,81 eura, úrokov zo zostatku nesplatenej istiny, t. j. zo sumy 14.978,87 eura vo výške 10,9 %
ročne od 1. marca 2018 do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 14 978,87

eura od 1. marca 2018 do zaplatenia. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že zo strany právnej
predchodkyne žalobkyne Poštovej banky, a.s. bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok z 25.
októbra 2018, na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky na žalobkyňu. Následne konštatoval,
že došlo k zosplatneniu úveru, a to doručením výziev z 11. júna 2015 a z 29. júna 2015. Vo výzve z 11.
júna 2015 právna predchodkyňa žalobkyne uviedla, že pohľadávka banky bola viac ako 3 mesiace po

lehote splatnosti, preto poskytla ešte dodatočnú lehotu na úhradu v trvaní 15 dní. Z dôvodu neuhradenia
pohľadávky, žalobkyňa doručila žalovaným výzvu z 29. júna 2015. Skonštatoval, že všetky splátky,
ktorých splatnosť bola staršia ako 3 roky, t. j. pred 24. májom 2015 teda pred podaním žaloby, boli s
poukazom na vznesenú námietku premlčania už premlčané, preto súd prvej inštancie uplatnený nárok v
sume 1 630,85 eura zamietol. O zastavení konania sčasti v sume 204,35 eura z titulu poplatkov, v časti

úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených k 29. júnu 2015 a v časti prevyšujúcej sumu 402,86 eura, súd
prvej inštancie rozhodol v súlade s § 145 ods. 1 CSP.

5. Súd prvej inštancie viazaný vysloveným právnym názorom súdu vyššej inštancie v kasačnom
uznesení č. k. 8Co/256/2019-203 z 23. apríla 2021, v zmysle ktorého nemožno tolerovať odchýlky

ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len ,,RPMN“) medzi skutočnými nákladmi spotrebiteľa vo
výške 156 eur a sumou uvedenou v zmluve vo výške 11 376,38 eura, pretože rozdiel predstavuje
sumu vo výške 1.779,62 eura, ktorá suma mohla výrazne ovplyvniť výpočet RPMN a teda aj konečné
správanie spotrebiteľa pri výbere výhodnejšieho úveru. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie
konštatoval porušenie povinností v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa) zákona

129/2010 Z. z., čím sa poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.). Na základe uvedeného preto žalobkyni priznal sumu 5.729,79 eura
vychádzajúc z výšky poskytnutého úveru v sume 17.000 eur, zníženú o vykonané úhrady v celkovej
výške 9.639,36 eura a zníženú o premlčané splátky v sume 1.630,85 eura, k zaplateniu ktorej zaviazal
žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne.

6.VsúladesrozhodnutímNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzo16.júna2020sp.zn.5Cdo/42/2020
súd prvej inštancie nepriznal žalobkyni uplatnený nárok na dohodnuté úroky po zosplatnení úveru.
V súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadeniavlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov, spolu s istinou priznal žalobkyni aj úrok z omeškania vo výške
vo výške 5,05 % od 1. marca 2018 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade

s ustanovením § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd v poradí druhým rozhodnutím - rozsudkom z 19. októbra
2023 sp. zn. 8CoCsp/18/2023 - 489 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti

výroku II. a v (súvisiacom) výroku III. o trovách konania potvrdil; žalobkyni nepriznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania (odvolaním žalovaných bolo napadnutému rozsudku vytýkané nevyjadrenie
sa k neplatnosti zmluvy o úvere, k namietanému premlčaniu nároku a k nesplneniu podmienok pre
postúpenie pohľadávky).

8. Odvolací súd po zhrnutí ustáleného skutkového stavu súdom prvej inštancie, skonštatoval správne

posúdenie právneho vzťahu ako vzťahu spotrebiteľského. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade
došlo k postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa (postupcu) - Poštová banka, a. s. na žalobkyňu
(postupníka) sa odvolací súd zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne ako právneho
nástupcu pôvodného veriteľa. Ustálil, že vzťah medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (pôvodnou
žalobkyňou) a žalovanými 1/ a 2/ vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou

úpravou, a to zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o bankách“), ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis.
Odvolacísúdsastotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,žezostranyprávnejpredchodkynežalobkyne
došlo k splneniu všetkých predpokladov pre platné mimoriadne zosplatnenie. Právna predchodkyňa
žalobkyne výzvami z 11. júna 2015, upozornila žalovaných 1/ a 2/, že sú v omeškaní viac ako 3

mesiace s plnením splátky pohľadávky a súčasne na základe uvedeného upozornenia, ich vyzvala k
okamžitej úhrade celkovej dlžnej sumy v lehote 15 dní. Zároveň im oznámila, že v opačnom prípade je
oprávnená využiť ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.
Podľa názoru odvolacieho súdu uvedenú výzvu v zásade je možné vyhodnotiť ako výzvu podľa § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka, po doručení ktorej musel postupca v súlade s rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo 15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020 v zmysle § 565 Občianskeho
zákonníka do splatnosti ďalšej splátky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, a teda do 15. júla 2015, keďže z
úverovej zmluvy vyplývalo, že splatnosť jednotlivých splátok úveru bola dohodnutá vždy k 15. dňu, toho
ktorého kalendárneho mesiaca. Z obsahu spisu vyplynulo, že postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť
dňa 29. júna 2015, listami z 29. júna 2015, ktorými okrem oznámenia o mimoriadnom zosplatnení, vyzval

žalovaných 1/ a 2/ k úhrade sumy celkovo v sume 16 925,85 eura v lehote 10 dní. Vychádzajúc z
uvedeného odvolací súd konštatoval, že zo strany právnej predchodkyne žalobkyne došlo k dodržaniu
ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka spolu s § 565 Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že
na rozdiel od výzvy z 11. júna 2015, ktorej primárnym účelom bolo upozornenie, resp. výzva dlžníka k
úhrade, čo i len časti nezaplateného splatného dlhu a sekundárne upozorniť dlžníka na možnosť postupu

podľa § 565 Občianskeho zákonníka, tak účelom výzvy z 29. júna 2015 bolo primárne oznámenie
o mimoriadnom zosplatnení dlhu a až sekundárne výzva k úhrade pohľadávky. Na základe uvedeného
teda odvolací súd dospel k záveru, že právna predchodkyňa žalobkyne splnila i podmienku výzvy podľa
§ 92 ods. 8 zákona o bankách, keď za túto výzvu možno považovať výzvu z 11. júna 2015, ktorá je
sekundárne i upozornením podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

9. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaných 1/ a 2/, že žalobkyňa nepreukázala
doručenie výziev, keď v súdnom spise sa ako dôkazy v tejto súvislosti nachádzali fotokópie podacích
hárkov a obálok s doručenkami, preukazujúce, že tieto dokumenty boli žalovaným 1/ a 2/ doručované,
resp. že sa dostali do ich dispozičnej sféry. V prípade výzvy z 11. júna 2015 jej doručovanie bolo

preukázané podacím hárkom č. EPH004733920, z ktorého vyplýva skutočnosť, že žalobkyňa resp. jej
právna predchodkyňa vykonala doručovanie výziev z 11. júna 2015 žalovanému 1/, ako aj žalovanej 2/.
Uvedené potvrdzuje taktiež skutočnosť, že dátum podania je na uvedenom podacom hárku uvedený dňa
11. júna 2015 s tým, že predmet zásielky bol v oboch prípadoch označený identifikátorom „UPOZ1006“,
ktorý sa zhoduje s identifikátorom uvedeným vo výzve z 11. júna 2015 adresovanej žalovanému 1/,

ako i vo výzve adresovanej žalovanej 2/. Rovnako tak v prípade výziev z 29. júna 2015 adresovaných
žalovaným 1/ a 2/ bolo preukázané ich doručenie fotokópiami obálok s doručenkami. V rámci tejto
argumentácie odvolací súd podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020 zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 1/2021, prijatý ako judikát R 4/2021.

10. Odvolací súd argumentáciu žalovaných, že zmluva o úvere je neplatným právnym úkonom, pretože
žiadosť o úvere neobsahovala údaj o RPMN, o výške mesačnej splátky, výške úrokovej sadzby,
dátum prvej splátky a konečnej splatnosti úveru, ako aj ďalšie údaje uvedené právnou predchodkyňou
žalobkyne, vyhodnotil ako nedôvodnú. Z dôvodu, že údaje, na ktoré poukazovali, boli zo strany veriteľa
do úverovej zmluvy doplnené bez toho, aby sa osobitne dohodli, nie sú údajmi, na ktorých sa zmluvné

strany môžu dohodnúť, ale ide o údaje, ktoré sa odvíjajú od požiadaviek stanovených žiadateľom o úver,
resp. ide o údaje objektívne vyplývajúce zo zadaných vstupných údajov v bode 3, o ktorých sa dohodnúť
nedá. Z uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné považovať úverovú zmluvu
za neplatnú.

11. K námietkam žalovaných týkajúcich sa začiatku plynutia premlčacej lehoty v prípade mimoriadneho

zosplatnenia úveru, odvolací súd aplikovaním právneho záveru vyplývajúceho z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2022 sp. zn. 4Cdo/132/2021 vyslovil, že v posudzovanej
veci tak mohla byť pohľadávka žalobkyne resp. jej právnej predchodkyne voči žalovaným 1/ a 2/
prvýkrát uplatnená až dňa 30. júna 2015, t. j. nasledujúci deň po vyhlásení mimoriadnej splatnosti
spotrebiteľského úveru k vyhláseniu, ku ktorej došlo dňa 29. júna 2015 a k premlčaniu nároku žalobkyne

z úverovej zmluvy by došlo až dňa 29. júna 2018. Žaloba bola podaná na súde prvej inštancie dňa 24.
mája 2018 , teda počas plynutia zákonnej trojročnej premlčacej doby, preto odvolací súd konštatoval, že
záver súdu prvej inštancie o nepremlčaní nároku žalobkyne bol správny. Na základe uvedených dôvodov
odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil vo vyhovujúcom výroku a v súvisiacom
výroku o trovách konania v súlade s § 387 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania

rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 v spojení s § 255 CSP.

12. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ a 2/ dovolanie (ďalej
len ,,dovolatelia“), ktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Namietali
nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom otázky doručovania jednostranných hmotnoprávnych

úkonov v režime Občianskeho zákonníka, ktoré síce podľa žalovaných 1/ a 2/ spočívalo v správnej
aplikácii ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak v nesprávnej interpretácii daného
ustanovenia. Podľa názoru dovolateľov odvolací súd zrejme vychádzal z prvého spôsobu dojednania
fikcie doručenia uvedeného judikátu R 4/2021, podľa ktorého sa zásielka považuje za doručenú
uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania. Dovolatelia boli toho názoru, že zo strany

žalobkyne neboli doložené žiadne listinné dôkazy od Slovenskej pošty, a. s., preukazujúce neprevzatie
zásielky v odbernej lehote a vrátenie zásielky späť. Odvolací súd podľa dovolateľov vychádzal z prvého
spôsobu dojednania fikcie doručenia, a to, že zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred
určených dní odo dňa jej odoslania v zmysle všeobecných obchodných podmienok. K uvedenému
spôsobu dojednania fikcie doručenia však zaujala súdna prax odmietavé stanovisko v judikáte R 4/2021.

Na podporu svojich tvrdení, v zmysle ktorých samotný poštový podací hárok nepreukazuje doručenie
listiny adresátovi, žalovaní 1/ a 2/ poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.
mája 2023 sp. zn. 2Cdo/182/2022. Keďže zo strany žalobkyne nebolo preukázané doručenie výzvy z
11. júna 2015, ktorú možno považovať za výzvu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, neboli
splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565

Občianskeho zákonníka, preto bolo potrebné uvedené úkony považovať za neplatné. Z ustanovenia
§ 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že možno postúpiť len splatnú pohľadávku a ak dôjde
k postúpeniu nesplatenej pohľadávky, ide o postúpenie, ktoré odporuje zákonu v zmysle § 525 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa nepreukázala doručenie výzvy
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, a teda neboli splnené podmienky pre platné postúpenie

pohľadávky z banky na nebankový subjekt, preto žalobkyňa nemá v danom prípade aktívnu vecnú
legitimáciu. Navrhli zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Zároveň predložili návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov z dôvodu bezprostrednej
hrozby exekúcie, čím bol podľa nich daný dôvod hodný osobitného zreteľa, s poukazom na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. mája 2021 sp. zn. 4Obdo/51/2020, z 12. júla 2019 sp. zn.

1Obdo/18/2019, z 29. marca 2023 sp. zn. 5Cdo/24/2023 a z 27. septembra 2023 sp. zn. 5Cdo/118/2023.

13. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu zotrvala na svojich vyjadreniach v predmetnej veci. V súvislosti
s argumentáciou ohľadom preukázania doručenia výziev na splatenie dlžnej čiastky úveru z 11. júna2015, opätovne odkázala na podací hárok k predmetným výzvam, ktorý preukázal odoslanie zásielok
do dispozičnej sféry žalovaných 1/ a 2/. Žalobkyňa zdôraznila, že vo forme odoslania predmetných
výziev uskutočnila všetky potrebné kroky na to, aby mohol byť prejav vôle účinný, t. j. aby došiel a

spôsoboval účinky v zmysle § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov považovala
splnenie povinnosti v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, preto podľa jej názoru došlo
k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobkyňu. Navrhla dovolanie odmietnuť, resp. zamietnuť a
nevyhovieť návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením sp. zn. 8Cdo/14/2024 zo dňa 28.
mája 2025 dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 19. októbra 2023 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, keď súčasne tiež zrušil uznesenie Okresného súdu č. k. 7Csp/96/2018-509 zo
dňa 27. novembra 2023, ktorým uznesením bolo rozhodnuté o výške trov konania tak, že žalobca je
povinný zaplatiť žalovaným náhradu trov konania vo výške 650,04 eura k rukám právneho zástupcu
žalovaných do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. V dôvodoch svojho rozhodnutia dovolací súd

uviedol nasledovné:

14.1. Dovolací súd v rámci dovolacieho prieskumu prípustnosti dovolania dospel k záveru, že dovolanie
je procesne prípustné, preto sa následne zaoberal podstatou namietaného nesprávneho právneho
posúdenia otázky účinného doručenia výzvy v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a otázky

splnenia podmienok pre postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.

14.2. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že právny vzťah medzi stranami sporu vznikol uzavretím
zmluvy o úvere s právnou predchodkyňou žalobkyne Poštovou bankou a. s., ktorá poskytla žalovaným
úver vo výške 17.000 eur, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať v mesačných splátkach v sume 252,96

eura v počte 120 splátok so splatnosťou prvej splátky k 15. júlu 2011 a termínom konečnej splatnosti
k 15. júnu 2021 s úrokovou sadzbou vo výške 10,9 %, ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej
len ,,RPMN“) vo výške 12,2 % a priemernej RPMN vo výške 12,52 % a celkových nákladov v sume
11.376,38 eura. Z dôvodu nesplácania úveru riadne a včas, právna predchodkyňa žalobkyne listom z
11. júna 2015 upozornila žalovaných v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, že k 10. júnu 2015

je pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 1.630,85
eura, pozostávajúca z omeškanej splátky vo výške 1.430 eur, poplatkov vo výške 36,15 eura a poistného
v sume 164,70 eura, pričom výška sankčného úroku je za každý deň z omeškania vo výške 0,20 eura.
Uložila žalovaným lehotu 15 dní od doručenia výzvy na zaplatenie, ako aj zároveň upozornila žalovaných
na možnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka. O doručovaní zásielky

žalobkyňa predložila len kópiu podacieho hárku č. EPH004733920. Následne výzvou z 29. júna 2015
právna predchodkyňa žalobkyne zosplatnila úver k 29. júnu 2015 so zostatkom vo výške 16.925,85 eura,
pozostávajúcim z dlžnej sumy vo výške 14.978,87 eura, úrokom vo výške 1.742,63 eura, poplatkami za
upomienky v sume 39,65 eura a poistným v sume 164,70 eura, ktorú sumu uložila žalovaným zaplatiť v
lehote 10 dní od doručenia výzvy. Žalovaný 1/ zásielku s výzvou neprevzal v odbernej lehote a žalovaná

2/ uvedenú zásielku prevzala dňa 9. júla 2015 (v spise na č. l. 45 až 48). Právna predchodkyňa žalobkyne
Poštová banka a. s. postúpila pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávok č. II/2018 z 25. októbra
2018 na žalobkyňu, o ktorej zmene súd prvej inštancie rozhodol uznesením č. k. 7Csp/96/2018-102 z
9. januára 2019 s právoplatnosťou od 20. februára 2019.

14.3. Z rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu vyplýva, že otázkou tzv. fikcie doručenia sa dovolací
súd zaoberal napr. v rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/36/2020, 7Cdo/133/2023, 2Cdo/182/2022).

14.4. Najvyšší súd v rozsudku z 15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020, ktoré bolo publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 ako judikát R

4/2021 judikoval právnu vetu v znení: ,,Ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neodporuje
a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o
tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú
známu adresu spotrebiteľa. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení
do 31. decembra 2016 oprávňovalo banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku, ktorá bola v čase

postúpenia splatná“. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že ,,Ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka
upravuje režim doručovania hmotnoprávnych úkonov. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle
pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o tzv. teóriu
dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnostizachytávajúcej právny úkon. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime
Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde,
resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína

právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“
nemožnovykladaťvzmysleprocesnoprávnychpredpisov.Jenímpotrebnérozumieťobjektívnumožnosť
neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou
možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také
prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta

či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej
zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom
zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho
úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že
z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho

úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním
písomností.Dôjdenímdosféryvplyvupríjemcusarozumienapríkladvhodenielistudoschránkypríjemcu
alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti
možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal
reálnumožnosťoboznámiťsasprejavomvôle,nastávajúprávneúčinkyjednostrannéhoprávnehoúkonu

obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia
prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých
okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol
predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces
účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný

a nemožno ho jednostranne odvolať. V zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním
právnych úkonov a iných listín v zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa
ktorej sa zásielka považuje za doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia
zásielky) bolo reálne vykonané. V tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a
to: 1/ zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/

zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia
adresátom. K prvému spôsobu dojednania fikcie doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko,
podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu,
že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania
bez toho, aby došla do sféry adresáta. Podľa tohto názorového prúdu fikcia doručenia neobstojí ako

platne dojednaná pre jej rozpor s ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s
ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Princíp doručovania právnych úkonov ako podmienka ich
účinnosti vyplýva nielen z § 45 Občianskeho zákonníka, ale je jednou z hlavných zásad súkromného
práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych
vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne

objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou
osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť
do jej dispozičnej sféry). Dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím
režimom, t. j. kontaktnými adresami účastníkov alebo určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví
zmluvy) s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým, že sa doručí do dohodnutého miesta alebo

určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta, pričom už nie je dôležité,
či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty doručovania tak pre účastníkov
zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo u určenej osoby prijímanie
zásielok. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnú oznamovaciu
povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov - zmluvnej strane nemožno

pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena nebola
včas oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť dojednať notifikačnú
povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Je neprípustné, aby adresát
porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v zmarení právnych účinkov
pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby, ktorá koná v súlade s tým,

čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Pri druhom spôsobe dojednania fikcie doručenia je irelevantné,
či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to ako vymedzil spôsob prijímania
zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil
svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Opačnáargumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná strana by úmyselne uviedla adresu, na
ktorejsanezdržiava,abyznemožnilaúčinnédoručovanie.Taktodojednanúfikciudoručeniamožnoistým
spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje

reálne prevzatie zásielky adresátom – z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia
sa bude právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do
dispozičnej sféry adresáta. Koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny
jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým
spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2

ods. 3 Občianskeho zákonníka si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou
odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva,
že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie
doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé
vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s

obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu
to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny
úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát
vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej
adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na

požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň
sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť)
oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je
podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť,
že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa.

Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval,
resp. ju vedel relevantne preukázať“. Dovolací súd zároveň poznamenal, že v spotrebiteľských sporoch
je nevyhnutné posudzovať inštitút dojednania oveľa prísnejšie, t. j. cez test prijateľností zmluvných
podmienok spotrebiteľských zmlúv v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
20. Najvyšší súd v uznesení z 27. novembra 2024 sp. zn. 7Cdo/133/2023 v skutkovo obdobnej veci

týkajúcej sa žalobkyne pri riešení otázky doručenia výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
uviedol, že ,,podací hárok s uvedením konkrétneho čísla, nie je dôkazom o tom, že by výzva na splatenie
dlžnej časti úveru bola aj reálne doručená a dostala sa do dispozičnej sféry žalovaných“. Totožný právny
záver vyplýva aj z rozsudku najvyššieho súdu z 29. mája 2023 sp. zn. 2Cdo/182/2022.

14.5. V preskúmavanej veci dovolací súd vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci dospel k
záveru, že dovolatelia dôvodne namietali odklon od ustálenej rozhodovacej dovolacieho súdu v otázke
posúdeniapreukázaniadoručeniavýzvypodľaustanovenia§53ods.9Občianskehozákonníkaprávnou
predchodkyňou žalobkyne žalovaným. Podací hárok z 11. júna 2015 č. EPH004733920 (v spise na č. l.
42) obsahujúci zásielku určenú žalovanému 1/ nie je hodnoverným dokladom o jej doručení žalovanému

1/ do jeho dispozičnej sféry. Vo vzťahu k žalovanej 2/ žalobkyňa doručenie výzvy z 11. júna 2015 vôbec
nepreukázala. V kontexte uvedeného preto záver odvolacieho súdu o splnení podmienok vyplývajúcich
z § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka spočíva na nesprávnom právnom posúdení, čím je daný
uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

14.6. V súvislosti s posúdením splnenia zákonných podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky
v zmysle § 92 ods. 8 zákon o bankách, dovolací súd konštatuje, že otázka týkajúca sa splnenia
podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je súdnou praxou
dovolacieho súdu ustálená. Z rozsudku najvyššieho súdu z 24. apríla 2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017,
publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018,

prijatého judikátu pod R 60/2018 vyplýva právna veta v znení: ,, Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v
súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto
ustanovením, je neplatný právny úkon“. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že ,,Vo všeobecnosti platí, že
postúpeniepohľadávky(cesia)spočívavtom,žedoexistujúcehozáväzkunamiestodoterajšiehoveriteľa

vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností
dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas
dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky
došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa mu zachovávajú všetky námietkyproti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné
pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom postavení postupcu, ktorý
stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou spojenými. Postupník sa

na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so
všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje
Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky
nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok
v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na

platné postúpenie potrebné. Následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa § 525
Občianskeho zákonníka alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy
o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), na ktorú neplatnosť musí súd
prihliadať aj bez námietky z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej
to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť“.

14.7. Najvyšší súd v rozsudku z 27. októbra 2021 sp. zn. 4Cdo/162/2020 publikovanom v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2022 v prijatom judikáte pod
R 6/2022 prijal právnu vetu v znení: ,,V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu
z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej
Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ

nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľ“.

14.8. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje dôvodne namietané nesprávne právne posúdenie
zákonných podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách v
spojení s § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. a § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z dôvodu odklonu v

otázke posúdenia splnenia zákonných podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky.

14.9.Vydanieuzneseniaonáhradetrovkonaniavkonkrétnejvýškejejednostrannezávisléodexistencie
právoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady
trovkonaniaakozávislérozhodnutiestratilosvojpodklad.Beznadväznostinapredchádzajúce(zrušené)

rozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný
zmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (sp. zn. 4Obdo7/2018, 3Obo/9/2017). Závislým
výrokom môže byť nielen dovolaním dotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj
výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004).

14.10. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o odvolaní
žalovaných. Vysloveným právnym názorom vyplývajúcim z toto uznesenia uvedeným najmä v bodoch
21. a 24. (14.5. a 14.8.) je odvolací súd viazaný (§ 455 CSP).

14.11. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom

rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 3 CSP).

15.Vdôsledkuuvedenéhorozhodnutiadovolaciehosúdusavecopätovnedostaladoštádiaodvolacieho
konania, o rozhodnutí o spoločnom odvolaní žalovaných proti druhému rozhodnutiu - rozsudku
prvoinštančného súdu zo dňa 11. apríla 2023, v spojení s opravným uznesením zo dňa 20. júna

2023 (špecifikované v záhlaví tohto rozhodnutia). Odvolací súd spolu s doručením rozhodnutia
dovolacieho súdu strany sporu vyzval na predloženie prípadných procesných návrhov. Žalobca sa
nevyjadril a žalovaní prostredníctvom právneho zástupcu uviedli, že zotrvávajú na všetkých doterajších
vyjadreniach, v zmysle ktorých je zmluva o úvere neplatným právnym úkonom a žalobca v spore nemá
aktívnu vecnú legitimáciu, čo následne aj zdôvodnili.

16. Konanie o nároku uplatnenom v tomto konaní (spore) je civilným sporovým konaním ovládaným
zásadou prejednacou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim
je zásadne vecou strán sporu, na nich leží iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov ich predkladaním
alebo označením, nakoľko každá strana sporu má povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného

bremena k uplatňovaným nárokom o svojom tvrdení, pričom rozsah a konkrétnu podobu dôkazného
bremena určuje hmotnoprávna norma, na základe ktorej si sporové strany nimi uplatňované nároky
v spore uplatňujú. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho konania; rozsudok súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, výkladopodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku tak, aby umožnil kontrolu
správnosti rozhodnutia súdu v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Skutkovým
hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska

ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, toto vykonáva len súd, ktorý ich vykonal a výsledok
hodnotenia je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať len ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia; nemožno potom polemizovať so
skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal pre skutkový stav

dôležitý alebo naopak. Právnym posúdením veci je potom činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav
subsumuje pod skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe
čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd
skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne
interpretuje. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu
oblasť, keď odvolací súd je viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania a teda

odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj
podmienkyprieskumnej činnostiodvolaciehosúdu;navadytýkajúcesaprocesnýchpodmienokodvolací
súd prihliadne aj vtedy, keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Koncepcia odvolacieho konania
v civilnom spore teda vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená aj
to, že je obmedzené právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní ďalšie prostriedky procesného útoku

alebo obrany, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnil. Odvolacia argumentácia v podobe
nových skutočností a dôkazov (novoty) je takto prípustná len za splnenia zákonom stanovených
podmienok, keď na diskvalifikáciu novoty postačí aj opomenutie jej skoršieho uvedenia zavinením
z nedbanlivosti. V prípade zrušenia rozhodnutia odvolacím alebo dovolacím súdom je následne konajúci
súd nižšieho stupňa v ďalšom konaní viazaný názorom súdu vyššieho stupňa.

17. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) opätovne vec prejednal viazaný rozsahom
a dôvodmi podaného odvolania žalovaných a vychádzajúc z uvedeného právne záväzného názoru
dovolacieho súdu mal za to, že odvolanie žalovaných je dôvodne podané a napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie (v spojení s opravným uznesením) je potrebné v napadnutých výrokoch II. a III. podľa

ustanovenia § 388 CSP zmeniť tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď neboli
splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie, pričom vychádzajúc z celkového výsledku
sporu (plne v prospech žalovaných) žalovaným priznal nárok na náhradu všetkých (prvoinštančných,
odvolacích a dovolacieho) konaní v plnom rozsahu.

18. Nakoľko dovolací súd zo zhora uvedených dôvodov konštatoval pre odvolací súd právne záväzným
spôsobom dôvodnosť námietky žalovaných ohľadom neplatnosti (neplatného) postúpenia žalovanej
pohľadávky na žalobcu (pre nedodržanie zákonných podmienok), nemohol odvolací súd na strane
žalobcu konštatovať jeho aktívnu vecnú legitimáciu v spore, danú nedostatkom jeho hmotnoprávneho
oprávnenia predmetnú pohľadávku (podľa hmotnoprávnych ustanovení zákonov ako svoju vlastnú)

vymáhať a preto je nutné konštatovať, že žalobca nebol a nie je nositeľom v tomto spore uplatňovanej
pohľadávky (práva) a teda ním podaná žaloba z tohto dôvodu preto dôvodne podanou nebola.
Vychádzajúc z uvedeného záveru potom pre účely rozhodnutia v tomto spore odvolací súd už ďalej
neskúmal a neriešil procesnú obranu žalovaných založenú na tom, že ich zmluvný vzťah s právnym
predchodcom žalobcu platne (vôbec) nevznikol.

19. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).