Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, September 10, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3S/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100320
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100320.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej

Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu a JUDr. Andrey Soukupovej,
v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02
Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 041
01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Martin, odbor
cestnej dopravy a pozemných komunikácií, so sídlom Námestie S. H. Vajanského 1, 036 01 Martin,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-MT-OCDPK-2024/002837 zo dňa 05.03.2024,
takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Univerzita Komenského, Jesseniova lekárska fakulta, Malá Hora 4/A, 036 01 Martin ako stavebník
podala dňa 16.06.2023 žiadosť o vydanie stavebného povolenia na dopravnú stavbu „Parkovacie plochy
pred vysokoškolským internátom JLF UK Martin“ v rozsahu: SO 01 Spevnené plochy, na pozemku parc.

č. KN-C 172/2 v k. ú. A.. Na uvedenú stavbu bolo vydané Mestom Martin ako stavebným úradom územné
rozhodnutie č. SÚ-38888/132286/2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.09.2022.

2. V podaní zo dňa 01.09.2023 žalobca v prebiehajúcom stavebnom konaní doručil Mestu Martin ako
stavebnému úradu Vyjadrenie účastníka stavebného konania podľa § 62 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o
územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj len
„Stavebný zákon“). Žalobca vo svojom podaní uviedol, že si uplatňuje právo účastníka konania podľa §

14 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej aj len „Správny poriadok“) a podľa § 15 a § 19 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v
znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon o životnom prostredí“). Žalobca v podaní uviedol, že si
neodvodzuje svoje právo účastníka konania ani z ustanovenia z § 14 ods. 1 Správneho poriadku, ani
z ustanovenia § 59 Stavebného zákona. Žalobca ďalej v podaní uviedol, že na základe Oznámenia o
začatí stavebného konania č. ŠSÚ-40385/2023 identifikoval porušenie interného riadiaceho aktu, ktorým
sa mal stavebný úrad spravovať a v dôsledku ktorého by mohlo nastať ohrozenie verejných záujmov vôd

podľa vodného zákona. V tejto súvislosti poukázal na usmernenie Ministerstva životného prostredia SR
č. 1/2021-4, v zmysle ktorého sa záväzným spôsobom pre konanie stavebných úradov a projektantov
určil spôsob akým sa majú navrhovať a povoľovať stavby riešenia odvodu dažďových vôd z povrchového
odtoku. Podľa žalobcu to má za následok, že parkoviská takéhoto typu majú byť vodopriepustné splošnou infiltráciou dažďových vôd (ochrana vôd pred znečistením sa realizuje použitím protiropnej fólie)
v kombinácii so sklonom vozovky do priľahlej zelene. Podľa žalobcu z oznámenia stavebného konania
vyplýva, že toto usmernenie nebolo rešpektované, čo má za následok riziko ohrozenia záujmov vôd.

Z oznámenia podľa žalobcu vyplýva, že projektant realizoval svoju povinnosť podľa § 6 ods. 3 zákona
č. 138/1992 Zb. o autorizovaných stavebných inžinieroch, teda poslúchol zadania investora. Žalobca
poukázal na ustanovenie § 6 ods. 1 tohto zákona, v zmysle ktorého má projektant povinnosť rešpektovať
všetky právne predpisy, a to najmä tie na úseku ochrany vôd. Poukázal aj na ustanovenie § 6 ods. 2 tohto
zákona, v zmysle ktorého má povinnosť napomáhať právu verejnosti na priaznivé životné prostredie.

3. Na základe uvedeného podania žalobcu Mesto Martin ako orgán verejnej správy 1. stupňa a stavebný
úrad príslušný pre miestne a účelové cesty podľa § 3a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov ďalej aj len („Cestný zákon“) a podľa § 120
ods. 1 Stavebného zákona oznámil Oznámením o začatí správneho konania o nepriznaní postavenia
účastníka správneho konania č. ŠSÚ-40385/2023 zo dňa 08.09.2023 začatie správneho konania o

nepriznaní postavenia účastníka konania žalobcu v neukončenom stavebnom konaní podľa § 18 v
spojenís§14ods.2Správnehoporiadku,atozdôvodunesplneniazákonnýchpodmienokvymedzených
v § 59 ods. 1 písm. b) Stavebného zákona.

4. Žalobca v podaní zo dňa 11.09.2023 uviedol, že si neuplatnil procesné postavenie podľa § 14 ods.

1 Správneho poriadku ani podľa § 59 Stavebného zákona, a teda je vedené konanie vo veci, ktorej
sa žalobca nedomáhal. Žiadal stavebný úrad, aby konanie zastavil, nakoľko nie je dôvod na konanie o
takomto predmete. Žalobca uviedol, že hoci nemá procesné postavenie účastníka konania podľa § 14
ods. 1 Správneho poriadku ani podľa § 59 Stavebného zákona, táto vec nie je ani sporná, tak stavebný
úrad uznáva, že má postavenie účastníka konania z dôvodov uvedených v podaní žalobcu, a teda

uznáva jeho postavenie účastníka konania podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku v kombinácii s § 15
a 19 Zákona o životnom prostredí, keďže o tomto dôvode nie je konané.

5. Mesto Martin ako orgán verejnej správy 1. stupňa následne rozhodnutím č. ŠSÚ-40385/2023 zo
dňa 15.12.2023 rozhodlo podľa § 3a ods. 4 Cestného zákona, § 120 ods. 1 Stavebného zákona,

podľa § 59 ods. 1 Stavebného zákona v spojení s § 14 Správneho poriadku tak, že žalobcovi
nepriznáva postavenie účastníka konania v stavebnom konaní vo veci povolenia dopravnej stavby
„Parkovacie plochy pred vysokoškolským internátom JLF UK Martin“ v rozsahu SO 01 Spevnené
plochy, na pozemku parc. č. KN-C 172/2 v k. ú. A., stavebníka Univerzita Komenského, Jesseniova
lekárska fakulta, IČO: 00 397 865, Malá hora 4/A, 036 01 Martin, vedenom na stavebnom úrade

pod číslom ŠSÚ-40385/2023. Orgán verejnej správy 1. stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
znakom účastníka konania je hmotnoprávny pomer k veci, ktorá je predmetom konania. Správny orgán
je povinný spresňovať okruhu účastníkov konania počas celého konania. Povinnosťou je dodržiavanie
určitých lehôt, povinnosť navrhnúť dôkazy, ktoré sú mu známe, predložiť listiny potrebné na dôkazné
konanie, strpieť miestnu ohliadku, dostaviť sa na predvolanie správneho orgánu, doplniť náležitosti

podania predpísané právnymi normami. Pre realizáciu uvedených práv a povinností sa predpokladá
aktivita účastníka konania. Účastník konania môže samostatne konať v takom rozsahu, v akom má
spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba zodpovednosť. Orgán verejnej správy
1. stupňa ďalej poukázal na ustanovenia § 59 ods. 1 a 2 Stavebného zákona a na poznámku 1g),
na ktorú odkazuje ustanovenie § 59 ods. 1 Stavebného zákona a citoval aj ustanovenie § 24 ods. 2

zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon o EIA“), na ktoré odkazuje poznámka 1g)
v § 59 ods. 1 Stavebného zákona. Orgán verejnej správy 1. stupňa uviedol, že Stavebný zákon ako
špeciálny predpis osobitne upravuje v ustanovení § 59 účastníkov konania, preto sa neuplatňuje §
14 Správneho poriadku, ktorý je predpisom všeobecným. Okruh účastníkov stavebného konania je

vymedzený osobitne v stavebnom konaní, kde je to stavebník, osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné
práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke
alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté, ďalšie
osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, stavebný dozor alebo kvalifikovaná osoba,
projektant v časti, ktorá sa týka projektu stavby. Predovšetkým je tu existencia vlastníckeho alebo iného

práva v súlade s § 139 Stavebného zákona a priama dotknutosť tohto práva podaným návrhom. Ďalšou
podmienkou pri vymedzení účastníkov konania podľa tohto ustanovenia je naplnenie skutkovej podstaty
a uplatnenie Zákona o EIA. Tento predpis, ktorý umožňuje postavenie účastníka konania, sa v tomto
konaní neuplatnil, nakoľko stavba, ktorá je predmetom stavebného konania, svojím rozsahom nespĺňakritériá posudzovania podľa Zákona o EIA, nebola predmetom zisťovacieho konania, ani procesu
posudzovania vplyvov na životné prostredie. Odvedenie dažďových vôd je dostatočne rozpracované,
čo je podľa orgánu verejnej správy 1. stupňa zrejmé zo stanoviska Slovenského vodohospodárskeho

podniku, š. p. PHV, OZ Ružomberok č. CS SVP OZ PN 2437/2023/3 zo dňa 11.04.2023 a vyjadrenia
Okresného úradu Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-MT-OSZP- 2023/006368-Hš zo
dňa 21.04.2023.

6. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalobca tvrdil, že hmotnoprávnym pomerom

k veci je záujem na ochrane životného prostredia podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí,
čím sa stavebný úrad vôbec nezaoberal, preto je jeho rozhodnutie vecne nesprávne, arbitrárne a
svojvoľné. Ďalej žalobca poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa
dostatočného odôvodnenia rozhodnutia a v tejto súvislosti poukázal na to, že stavebný úrad sa
žiadnym spôsobom nezaoberal jeho tvrdením ohľadne jeho materiálneho vzťahu k prejednávanej veci
z titulu záujmu na životnom prostredí podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí, na ktoré sa

odvolával. Za nesprávnu označil žalobca úvahu stavebného úradu, v zmysle ktorej Stavebný zákon
ako špeciálny predpis osobitne upravuje v ustanovení § 59 účastníkov konania, a preto sa neuplatňuje
§ 14 Správneho poriadku, ktorý je predpisom všeobecným. Táto úvaha je podľa žalobcu nesprávna
a v rozpore so zásadou legality konania orgánov verejnej moci podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako
aj v rozpore s § 46 Správneho poriadku. Stavebný úrad sa neriadil dôsledne ustanoveniami Ústavy

SR a zákonov. Úvaha stavebného úradu je podľa žalobcu v rozpore s výrokom rozhodnutia, ktoré
uvádza, že stavebný úrad rozhodol vo veci aj podľa § 14 Správneho poriadku, teda výrok rozhodnutia
je v rozpore s jeho odôvodnením. Rozhodnutie je zmätočné, nelogické, svojvoľné a nepochopiteľné
pre nedostatok dôvodov a vnútornú logickú rozpornosť. Ustanovenie § 14 Správneho poriadku podľa
žalobcu neumožňuje viesť konanie o nepriznaní procesného postavenia účastníka konania. Procesné

postavenie účastníka je právna skutočnosť, ktorá vyplýva priamo zo zákona, a to buď všeobecného
alebo osobitného. Žalobca vyjadril presvedčenie, že má procesné postavenie účastníka konania aj
podľa § 14 Správneho poriadku a podľa § 59 Stavebného zákona. Výrok rozhodnutia o procesnom
postavení musí znieť, či je osoba účastníkom konania, a v prípade, že sa rozhodne, že účastníkom
konania nie je, tak od ktorého momentu nie je účastníkom konania. Procesné postavenie účastníka nie

je stav, ktorý by mal stavebný úrad oprávnenie priznávať či nepriznávať, ako ani nemá právo účastníka
z konania vylučovať. Takýto procesný postup Správny poriadok ani Stavebný zákon neumožňujú.
Procesnépostavenieúčastníkakonaniajenutnérešpektovaťkonanímúradupodľa§3ods.2Správneho
poriadku alebo rozhodnutím konštatovať, že osoba toto postavenie nemá. Žalobca ďalej uviedol, že z
ustanovenia § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona vyplýva, že účastníkom stavebného konania sú

aj „ďalšie osoby“, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu a legislatívny odkaz 1g), ktorý
odkazuje na ustanovenia Zákona o EIA, nie je súčasťou právnej normy, je len výkladovou pomôcka,
akým spôsobom je potrebné vykladať ustanovenia Stavebného zákona rozširujúce okruh účastníkov.
Týmto osobitným predpisom je podľa žalobcu aj ustanovenie § 15 a 19 Zákona o životnom prostredí, čím
sastavebnýúradvôbecnezaoberal.Ustanovenia§15a§19Zákonaoživotnomprostredípodľažalobcu

predstavovali materiálny vzťah k prejednávanej veci z titulu záujmu na ochrane životného prostredia.
Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ by sa aj uvažovalo o tom, že legislatívny odkaz 1g) odkazuje len na
Zákon o EIA, a teda nezakladá vzťah k Zákonu o životnom prostredí, potom je nutné skonštatovať, že na
riešenieotázkyuplatneniaprávapodľa§15a§19ZákonaoživotnomprostredísamotnýStavebnýzákon
neposkytuje dostatočné inštrumentárium. Podľa žalobcu mu postavenie účastníkov konania prináleží

podľa § 14 Správneho poriadku v spojení s § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Ustanovenia §
15 a § 19 Zákona o životnom prostredí nie sú v rozpore s § 59 Stavebného zákona a tieto ustanovenia
predstavujú rozširujúci materiálny základ a vzťah k predmetnému stavebnému konaniu vo vzťahu k
ochrane životného prostredia, ktorá je tiež predmetom stavebného konania. Uvedeným sa stavebný
úrad vôbec nezaoberal. Žalobca ďalej poukázal na záver rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

8Sžp/12/2023 o tom, že pri prieskume rozhodnutí vydaných v správnych konaniach je nutné preskúmať
ich aj z toho hľadiska, či neporušujú niektorú základnú slobodu alebo niektoré základné právo. Z toho
vyplýva, že pri riešení otázky procesného postavenia verejnosti v stavebnom konaní musí správny orgán
súčasne riešiť, či niektoré základné právo alebo sloboda nie je materiálnym dôvodom pre postavenie
nejakej osoby ako účastníka konania, pričom stavebný úrad podľa žalobcu toto vôbec nezisťoval,

hoci sa žalobca domáhal svojho základného práva na životné prostredie podľa čl.1 a 6 Aarhuského
dohovoru, podľa čl. 37 a 41 Charty základných práv občanov EÚ, ako aj podľa čl. 44 až 46 Ústavy SR.
Stavebný úrad uprel žalobcovi základné právo na spravodlivosť v oblasti životného prostredia podľa čl.
9 Aarhuského dohovoru a podľa čl. 4 Dohovoru o ľudských právach. Stavebný úrad nedôsledne zistilskutkový stav, či žalobca je alebo nie je dotknutý na niektorom základnom práve, ktoré by bolo dôvodom
na konštatovanie procesného postavenia účastníka konania. Za nezákonne, nesprávne a v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov žalobca označil aj konštatovanie stavebného úradu

o tom, že odvedenie dažďových vôd je dostatočne rozpracované s odkazom na stanoviská príslušných
orgánov. V tejto súvislosti poukázal na závery judikatúry Najvyššieho súdu SR týkajúce sa záväzných
stanovísk. Uviedol ďalej, že ak jeho námietka ako domnelého účastníka smerovala proti obsahu
záväzných stanovísk dotknutých orgánov, potom procesne správnym riešením tejto námietky je postup
§ 140b ods. 5 Stavebného zákona. Stavebný úrad z vecnej stránky námietky žalobcu prednesené

v tomto smere odignoroval s tým, že ich neakceptáciu založil na potvrdení doručených záväzných
stanovísk, na čo však nie je stavebný úrad oprávnený, ale výlučne nadriadený dotknutý orgán ako
to vyplýva z ustanovenia § 140b ods. 5 Stavebného zákona. Stavebný úrad tak porušil § 40 ods. 1
Správneho poriadku, kedy si o predbežnej otázke námietky voči obsahu záväzného stanoviska urobil
úsudok sám, hoci riešenie tejto otázky je vyhradené inému správnemu orgánu. Stavebný úrad riešenie
vecnejnámietkyochranyzáujmovživotnéhoprostrediariešilnielenprocesnenesprávne,aleajobsahovo

nesprávne, lebo v rozpore s § 32 ods. 1 Správneho poriadku si nezistil úplne a presne skutkový stav
veci. Ak si stavebný úrad urobil o predbežnej otázke záver sám, postupoval v rozpore s § 40 ods. 1
Správneho poriadku, čo znamená, že porušil § 32 ods. 1 Správneho poriadku a nezabezpečil si úplne a
presne zistenie skutkového stavu, ktoré je možné zabezpečiť výlučne procesným postupom podľa § 142
ods. 5 Stavebného zákona. Následkom je nezákonnosť rozhodnutia podľa § 46 Správneho poriadku,

pretože rozhodnutie bolo založené na nedôslednom zistení skutkového stavu. Rozhodnutie stavebného
úradu svojvoľne rozhoduje o základných ľudských právach na životné prostredie v rozpore s hmotnými
a procesnými predpismi a svojvoľne bráni osobám, ktoré si svoje právo na životné prostredie chcú
chrániť, spôsobom uprenia procesných prostriedkov, ktorými by si tieto základné právo mohli v súlade
s právnymi predpismi uplatňovať. Podľa žalobcu ide o šikanózny výkon práva. Žalobca ďalej navrhoval

vykonať dôkaz spočívajúci v zabezpečení potvrdzujúcich alebo pozmeňujúcich stanovísk podľa § 145
ods. 2 Stavebného zákona, ktorých obsah namietal. Žiadal, aby odvolacie konanie bolo prerušené až
do doby zabezpečenia potvrdzujúcich alebo pozmeňujúcich záväzných stanovísk podľa § 140b ods. 5
Stavebného zákon a aby odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku.

7. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-MT-OCDPK- 2024/002837 zo dňa
05.03.2023 tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vo všetkých prípadoch je znakom
účastníka konania hmotnoprávny pomer fyzickej alebo právnickej osoby k veci, ktorá je predmetom

konania. Správny poriadok vymedzuje, kto je účastníkom konania, ale odpoveď na to, na koho sa táto
definícia vzťahuje, dávajú predpisy hmotného práva, z ktorých vyplýva okruhu osôb, ktoré sú alebo
sa môžu stať nositeľmi práv a povinností, o ktorých správny orgán rozhoduje. Špeciálne kritériá teda
obsahujú osobitné predpisy, ktoré môžu upravovať pojem účastníka konania odchylne. Okruh subjektov,
ktorým toto postavenie priznávajú, môže byť oproti Správnemu poriadku formulovaný buď užšie alebo

širšie. Postavenie účastníka konania môžu dokonca priznať aj tomu, na koho sa ustanovenie § 14
ods. 1 Správneho poriadku vôbec nevzťahuje. Tieto osobitné predpisy majú v aplikačnom procese
prednosť pred všeobecnou úpravou obsiahnutou v Správnom poriadku, čo vyplýva z ustanovenia §
140 Stavebného zákona. Podľa § 140 Stavebného zákona sa na konanie podľa tohto zákona vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní, ak nie je výslovne ustanovené inak. V danom prípade sa podľa

žalovaného jedná o ustanovenia týkajúce sa rozhodovania o tom, či niekto je alebo nie účastníkom
konania. Povinnosťou každého účastníka je uviesť konkrétne dôvody, ktoré majú svedčiť o tom, ktoré
jeho práva alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím vo veci priamo dotknuté. Ten, kto tvrdí, že sa s ním
konať ako s účastníkom má, musí špecifikovať svoje právo, ktoré môže byť potenciálne zasiahnuté
rozhodnutím a ktoré je chránené právnymi predpismi, pričom svoje tvrdenia musí oprieť o konkrétne

skutkové dôvody. Na účastníctvo v konaní nestačí len všeobecne tvrdiť, že účastník môže byť dotknutý
naprávach,alemusípreukázať,čímkonkrétnemôžebyťdotknutýalebojedotknutý.Tietotvrdeniamusia
byť kvalifikované a musieť napĺňať zákonom predpokladané náležitosti, aby bolo možné konštatovať
riadne splnenie povinnosti. Opačný prístup by znamenal možnosť, že ktokoľvek môže byť účastníkom
konania, napríklad len preto, že právo na priaznivé životné prostredie sa zaručuje každému. Naplnenie

reálneho obsahu práv a povinnosti obsiahnutých v čl. 44 Ústavy SR je zabezpečené aj tým, že
osobitné predpisy umožňujú, aby sa konaní a procesov, ktorých predmetom sú otázky súvisiace so
životným prostredím, mohla zúčastňovať aj verejnosť, v niektorých právnych predpisoch označovaná
ako dotknutá, v iných zainteresovaná. Tento procesný subjekt v administratívnom konaní háji verejnýzáujem na ochrane životného prostredia a osobitné právne predpisy vymedzujú, v ktorých konaniach a
za akých podmienok je prípustná ingerencia tohto subjektu. Právo účasti zainteresovanej resp. dotknutej
verejnosti v administratívnom konaní musí byť teda zakotvené v osobitnom právnom predpise, ktorý

upravuje také konanie a procesy, v ktorých by mohli byť dotknuté záujmy životného prostredia a
zainteresovanáalebodotknutáverejnosťnemáprávozúčastniťsaakéhokoľvekdruhuadministratívneho
konania ale len takého, kde takéto právo zákon priznáva.

8. Okruh účastníkov stavebného konania vymedzuje Stavebný zákon v § 59 ods. 1 a keďže

Stavebný zákon ako lex specialis obsahuje osobitnú právnu úpravu účastníkov stavebného konania,
je ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku vylúčené, a to s poukazom na § 140 Stavebného
zákona. Stavebný zákon obsahuje vlastné vymedzenie okruhu účastníkov konania. Z ustanovenia §
59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona vyplýva, že účastníkom stavebného konania je aj ten, komu
toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Osobitným predpisom, na ktorý odkazuje Stavebný
zákon, sú ustanovenia § 24 až § 27 Zákona o EIA. Žalovaný poukázal aj na závery nálezu Ústavného

súdu SR sp. zn. III. ÚS 752/2017 zo dňa 12.12.2017, podľa ktorého Stavebný zákon osobitne upravuje
okruh účastníkov konania, preto sa neuplatní § 14 Správneho poriadku. Z uvedeného nálezu s
odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžp/1/2010 zo dňa 29.03.2011 súčasne vyplýva,
že ďalším osobám priznáva Stavebný zákon právo účastníka stavebného konania len vtedy, ak by
rozhodnutím mohli byť dotknuté ich vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj

k susedným pozemkom a stavbám, vrátane bytov. Slovné spojenie „priamo dotknuté“ vyjadruje stav
značnej bezprostrednej intenzity porušenia a individualizácie subjektu, ktorý je porušením dotknutý a
tento stav musí byť preukázaný. Extenzívny výklad ustanovenia § 14 ods. 2 Správneho poriadku nie
je namieste, lebo Stavebný zákon upravuje účastníctvo v § 59 osobitným spôsobom a úprava v § 14
Správneho poriadku je vylúčená účinkami subsidiárneho pôsobenia osobitnej a všeobecnej úpravy, na

ktoré odkazuje § 140 Stavebného zákona.

9.Zainteresovanáverejnosťmáprávonaúčasťvadministratívnomkonanílentam,kdejetovosobitných
právnych predpisoch uvedené. Žalobca podľa žalovaného nemohol rozširovať svoje možnosti stať
sa účastníkom konania s poukazom na § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Z ustanovenia

§ 19 Zákona o životnom prostredí vyplýva, že by bolo povinnosťou odvrátiť hrozbu alebo zmierniť
následky poškodenia životného prostredia a bez meškania ohlásiť túto skutočnosť orgánu štátnej
správy. Z ustanovenia § 19 Zákona o životnom prostredí podľa žalovaného vyplýva, že práva a
povinnosti vyplývajúce z tohto ustanovenia prináležia každému a z tohto ustanovenia nevyplývajú
žiadne osobitné oprávnenia alebo povinnosti len žalobcovi. Nemožno akceptovať podľa žalovaného

žalobcom prednesenú rozširujúcu argumentáciu, pretože jej pripustenie by malo za následok, že
ktokoľvek by mohlo byť účastníkom akéhokoľvek druhu administratívneho konania, v ktorom by mohli
byť dotknuté záujmy životného prostredia a kde by mohlo dôjsť k ohrozeniu alebo poškodeniu životného
prostredia z titulu povinnosti ohlásiť hrozbu alebo poškodenie životného prostredia. Takýto výklad
nie je v súlade s cieľmi sledovanými § 19 Zákona o životnom prostredí, kde je zakotvené pravidlo

správania sa s cieľom predchádzať škodám na životnom prostredí a toto ustanovenie predpokladá skôr
faktické konanie odvracajúce poškodenie životného prostredia. V § 15 Zákona o životnom prostredí
zákonodarca vymedzil právo každému sa určeným spôsobom domáhať na príslušnom orgáne svojich
práv vyplývajúcich z tohto zákona a ďalších predpisov upravujúcich veci životného prostredia. Toto právo
odvolateľa nebolo porušené, bolo mu umožnené si ho uplatniť na príslušnom orgáne. Z ustanovení

Zákona o životnom prostredí - § 15 a § 19, na základe ktorých sa v spojení s § 14 ods. 2 Správneho
poriadku žalobca domáha účastníctva v stavebnom konaní, podľa žalovaného nevyplýva žalobcovi
právo byť účastníkom v predmetnom konaní. Keďže žalobca neodvodzoval svoje právo byť účastníkom
konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku a podľa § 59 Stavebného zákona, k týmto ustanoveniam
sa žalovaný nevyjadril. Pokiaľ žalobca vyžadoval postup podľa § 140b ods. 5 Stavebného zákona,

žalovaný uviedol, že toto ustanovenie upravuje postup pri podávaní námietok proti obsahu záväzného
stanoviska, ale toto právo majú len účastníci konania, preto sa týmito námietkami nezaoberal. Podľa
žalovaného tieto námietky priamo nesúvisia s konaním o priznaní resp. o nepriznaní postavenia
účastníka predmetného stavebného konania.

10. Pokiaľ žalobca odkazoval na rozhodnutia súdov, žalovaný uviedol, že tieto námietky sú všeobecné
a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho tvrdenie o priznaní postavenia
účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku v spojení s § 15 a § 19 Zákona o životnom
prostredí. Podľa žalovaného žalobca nemá procesnú legitimáciu vyplývajúcu zo zákona, ktorá by mupriznávala oprávnenie vystupovať v stavebnom konaní ako účastník konania. V odvolaní neuviedol
žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho právo na priznanie postavenia účastníka v
predmetnom stavebnom konaní a uviedol len citácie ustanovení zákona v teoretickej rovine.

Správna žaloba – žalobné body

11. Správnou žalobou, podanou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy 1. stupňa, ich zrušenia a vrátenia

veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

12. Podľa žalobcu správnou žalobou napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
aj len „SSP“)), je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. l písm.
d) SSP), skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore

s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP) a v konaní došlo zároveň
aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za
následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. l písm. g) SSP).

13. Žalobca zopakoval, že hmotno-právnym pomerom k veci je jeho záujem na ochrane životného

prostredia podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Týmto tvrdením sa podľa žalobcu
stavebný úrad vôbec nezaoberal, a preto je jeho rozhodnutie vecne nesprávne, arbitrárne, svojvoľné
a nepochopiteľné pre nedostatok dôvodov.

14. Žalobca uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je nutné

rozhodnutie orgánu verejnej moci odôvodniť dostatočne konkrétne a relevantne (well-based) a následne
vecne vyhodnotiť, či je rozhodnutie v zmysle ďalších relevantných právnych predpisov vecne správne,
a teda či je vecne v súlade aj s ďalšími relevantnými normami práva (well-founded); rovnako je nutné
v rozhodnutí orgánu verejnej moci vyhodnotiť či sú pripomienky a námietky účastníka relevantné a
dostatočne konkrétne (dôvodnosť=„well-based“) a následne či sú aj vecne správne v zmysle právnych

predpisov (opodstatnené=„well-founded“), a teda či nezakladajú dôvod na zrušenie napadnutého
rozhodnutia. Ak by tak orgán verejnej moci neurobil, rozhodol by v rozpore s čl.6 Dohovoru o ľudských
právach svojvoľne, a teda by išlo o denegatio iustitiae.

15. Tým, že sa správny orgán žiadnym spôsobom nezaoberal tvrdeniami žalobcu ohľadne jeho

materiálneho vzťahu k prejednávanej veci z titulu záujmu na životnom prostredí podľa §15 a § 19
Zákonaoživotnomprostredí,správnyorgánrozhodolsvojvoľne,bezakéhokoľvekzdôvodneniaktomuto
tvrdeniu. Správny orgán tak postupoval v rozpore s čl. 4 Dohovoru o ľudských právach, a teda aj v
rozpore s čl. 1 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a zákony vykladal v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.
Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 306/2010, kde ústavný súd uvádza: „Orgánom

verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný
formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný
doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história
jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii
právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a

vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“

16. Úvaha orgánov verejnej správy, že Stavebný zákon ako špeciálny predpis osobitne upravuje v
ustanovení § 59 účastníkov konania, preto sa neuplatňuje § 14 Správneho poriadku, ktorý je predpisom
všeobecným, je podľa žalobcu nesprávna a je v rozpore so zásadou legality konania orgánov verejnej

moci podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v rozpore s § 46 Správneho poriadku. Zásada lex specialis
derogat lege generalis neznamená, že sa všeobecný predpis neuplatňuje; táto zásada znamená, že sa
uplatňuje, ale subsidiárne. Subsidiárne použitie právnej normy znamená, že sa používa ako pomocná
norma, ak osobitná právna norma upravuje vzťahy odlišne ale nie kolízne, a nepoužíva sa len vtedy, ak
osobitná právna norma upravuje vzťahy kolízne s osobitnou.

17.Žalobcaďalejpoukázalnato,žeúvahastavebnéhoúraduovzťahuStavebnéhozákonaaSprávneho
poriadku je v rozpore s výrokom rozhodnutia, ktoré uvádza, že stavebný úrad rozhodol vo veci aj podľa
§ 14 Správneho poriadku; výrok rozhodnutia je v rozpore s odôvodnením rozhodnutia. Rozhodnutieje teda zmätočné, nelogické, svojvoľné a nepochopiteľné pre nedostatok dôvodov a vnútornú logickú
rozporuplnosť.

18. Ust. § 14 Správneho poriadku, na ktorom stavebný úrad vo výroku zakladá napadnuté rozhodnutie,
neumožňujeviesťkonanieonepriznaníprocesnéhopostaveniaúčastníkakonania.Procesnépostavenie
účastníkajeprávnaskutočnosť,ktorávyplývapriamozozákona,atobuďvšeobecnéhozákona(Správny
poriadok) alebo osobitného zákona (Stavebný zákon). Žalobca má procesné postavenie účastníka
konania aj podľa § 14 Správneho poriadku, aj podľa § 59 Stavebného zákona. Výrok rozhodnutia o

procesnom postavení musí znieť, či je osoba účastníkom konania, a v prípade, že úrad rozhodne,
že osoba nie je účastníkom konania, tak od ktorého momentu nie je účastníkom konania. Procesné
postavenie účastníka nie je stav, na ktorý by mal stavebný úrad oprávnenie priznávať či nepriznávať,
ako ani nemá právo účastníka z konania vylučovať. Takýto procesný postup Správny poriadok ale
ani Stavebný zákon neumožňuje. Procesné postavenie účastníka je nutné rešpektovať konaním úradu
podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku alebo rozhodnutím konštatovať, že daná osoba toto postavenie

nemá.

19. Vo vzťahu k argumentu, že žalobcovi nevzniklo postavenie účastníka v zmysle § 59 ods. 1 písm.
c) Stavebného zákona žalobca uviedol, že legislatívny odkaz 1g) nie je súčasťou právnej normy,
je len výkladovou pomôckou, akým spôsobom je potrebné vykladať ustanovenie Stavebného zákona

rozširujúce okruh účastníkov. Takýmto osobitným predpisom, podľa ktorého ZDS vyplýva účastníctvo
v konaní, je aj ustanovenie § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí. Touto možnosťou sa stavebný
úrad nezaoberal, nijakým spôsobom ju neskúmal, a preto v rozpore s § 46 Správneho poriadku založil
svoje rozhodnutie na nedôsledne zistenom stave veci; v rozpore s § 32 ods. l si nezistil úplne a presne
skutkový stav objasňujúci oprávnenosť tvrdenia žalobcu, že ust. § 15 a § 19 Zákona o životnom

prostredí predstavujú materiálny vzťah k prejednávanej veci z titulu záujmu na ochrane životného
prostredia. Nemožno podľa žalobcu akceptovať ani argumentáciu žalovaného k § 19 Zákona o životnom
prostredí. Správny orgán opomenul jednak aplikáciu ustanovenie čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru,
ktorý má prednosť pred slovenskými vnútroštátnymi predpismi. Slovenská republika je Aarhuským
dohovorom viazaná, a teda musí zabezpečiť, aby zainteresovaná verejnosť mala prístup do konania

ešte v čase, keď ho môže efektívne ovplyvniť.

20. Rovnako správny orgán postupoval nezákonne, keď opomenul zohľadniť Rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ č. C-240/09, kde SDEÚ uvádza: ,,Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký
výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho

opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku
9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby
mohla organizácia na ochranu životného prostredia ... napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci
správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“ Správny
orgán teda neposkytol taký výklad práva, ktorý by umožňoval následne napadnúť samotné rozhodnutie,

ale formalisticky obmedzil účasť ekologického spolku v konaní tak, aby nemohlo domáhať účinného
prostriedku nápravy v zmysle čl. 47 Charty základných práv SR (zrejme EÚ – pozn. správneho súdu) .

21.Podľažalobcu,akbysaajuvažovalootom,želegislatívnyodkazlg)v§59ods.lpísm.c)Stavebného
zákona odkazuje len na Zákon o EIA, a teda nezakladá vzťah k Zákonu o životnom prostredí, potom

je nutné skonštatovať, že na riešenie otázky uplatnenia práva podľa § 15 a § 19 Zákona o životnom
prostredí samotný Stavebný zákon neposkytuje dostatočné inštrumentárium. To však znamená, že je
nutné túto otázku riešiť subsidiárnym uplatnením § 14 Správneho poriadku v spojení s §15 a § 19 Zákona
o životnom prostredí a skúmať, či žalobcovi nevyplýva postavenie účastníka z tohto titulu.

22. Žalobca spĺňal postavenie účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku v spojení s § 15 a
§ 19 Zákona o životnom prostredí. Keďže ustanovenia § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí nie
sú v rozpore s ustanoveniami § 59 Stavebného zákona, potom tieto ustanovenia predstavujú rozširujúci
materiálny základ a vzťah k predmetnému stavebnému konaniu vo vzťahu k ochrane životného
prostredia, ktoré je tiež predmetom stavebného konania. Je nepochybné, že predmetom stavebného

konania je aj ochrana verejných záujmov životného prostredia podľa § 126 Stavebného zákona. Z
uvedeného vyplýva, že v takomto prípade je ustanovenie § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí
materiálny vzťah toho, kto si uplatňuje právo na životné prostredie v prejednávanej veci, ktorej súčasťou
je aj ochrana životného prostredia. Nakoľko § 59 Stavebného zákona neposkytuje dostatočnú právnuúpravunariešenietejtootázky,potomnastupujeakosubsidiárnyprávnypredpisSprávnyporiadokajeho
§ 14 v spojení s § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí, ktoré takto predstavujú rozšírenie účastníkov
konania aj na tie osoby, ktoré tvrdia, že si chcú uplatniť práva na životné prostredie podľa Zákona o

životnom prostredí. Touto možnosťou sa stavebný úrad nezaoberal, nijakým spôsobom ju neskúmal, a
preto v rozpore s § 46 Správneho poriadku založil svoje rozhodnutie na nedôsledne zistenom stave veci;
v rozpore s § 32 ods. l si nezistil úplne a presne skutkový stav objasňujúci oprávnenosť tvrdenia žalobcu,
že ustanovenia §15 a § 19 Zákona o životnom prostredí predstavujú materiálny vzťah k prejednávanej
veciztituluzáujmunaochraneživotnéhoprostredia.Žalovanýzasnesprávneposkytoltakývýkladpráva,

ktorý obmedzil účasť žalobcu v konaní, čím porušil právo ekologického spolku byť účastníkom konania
vo veci životného prostredia.

23. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžp/12/2023: „...pri prieskume
rozhodnutí vydaných v správnych konaniach nutné preskúmať aj z toho hľadiska, či neporušujú niektorú
základnú slobodu alebo niektoré základné právo.“ Z uvedeného zároveň vyplýva, že pri riešení otázky

procesného postavenia verejnosti v stavebnom konaní musí správny orgán súčasne riešiť, či niektoré
základné právo alebo sloboda nie je materiálnym dôvodom pre postavenie nejakej osoby ako účastníka
konania. Túto otázku správne orgány vôbec nezisťovali, hoci vo svojej podstate sa žalobca domáhal
svojho základného práva na životné prostredie podľa čl. l a čl. 6 Aarhuského dohovoru, podľa čl. 37 a
čl. 41 Charty základných práv občanov EÚ, ako aj podľa základného práva podľa čl. 44 až čl. 46 Ústavy

SR Týmto postupom správne orgány súčasne upreli žalobcovi základné právo na spravodlivosť v oblasti
životného prostredia podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru a podľa čl. 4 Dohovoru o ľudských právach.
Správne orgány v rozpore s § 46 Stavebného zákona nedôsledne zistili skutkový stav, či je alebo nie je
žalobca dotknutý na niektorom základnom práve, ktoré by bolo dôvodom na konštatovanie procesného
postavenia účastníka konania a za týmto účelom si v rozpore s § 32 ods. l Správneho poriadku nezistili

úplne a presne skutkový stav prejednávanej veci.

24. Podľa žalobcu vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v zmysle § 14 ods. 2 Správneho poriadku
v súbehu s § 15 a § 19 Zákona o životnom prostredí má právo domáhať sa svojich práv na ochranu
životného prostredia, čo je nutné interpretovať ako hmotnoprávne naplnenie podmienky pre vznik

účastníctva v tomto konaní. Správny orgán použil a používa procesné prostriedky spôsobom, ktorým
upiera verejnosti právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 a čl. 45 Ústavy SR, ako aj právo podľa
§15a§19Zákonaoživotnomprostredí.SprávnyorgánnesprávneprávnevyhodnotilaaplikovalZákono
životnom prostredí, ktorý sa uplatňuje naprieč celým právnym poriadkom, je normou integračnou a vždy,
keď je predmetom rozhodovania životné prostredie alebo jeho ochrana, upravuje všeobecné zásady,

ktoré v takýchto prípadoch musia byť dodržané, čo sa v tomto prípade nestalo.

25. Žalobca ešte poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžp/13/2013, kde sa uvádza:
„Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v
odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve,

ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu
napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej
vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.“ Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu je
preto zrejmé, že správny orgán postupoval nezákonne, keď nepriznal žalobcovi postavenie účastníka
konania

26. Žalobca poukázal aj na rozsudok Súdneho dvoru EÚ C-240/09 [L.Z.V.] zo dňa 08.03.2011 s tým,
že odopretím postavenia účastníka konania správny orgán obmedzil žalobcu z možnosti nielen účasti
na konaní, ale aj z možnosti na súdny prieskum prípadného rozhodnutia, čím samo o sebe spôsobil
nezákonnosť rozhodnutia.

27. Podľa čl. 51 ods. l Ústavy SR sa práva na priaznivé životné prostredie a práva na spravodlivý proces
možno domáhať len spôsobom, ktorý ustanoví príslušný vykonávací predpis. Z toho súčasne vyplýva,
že dochádza k pomerne veľkému prekrytiu súkromno-právnej povahy činnosti občianskych združení a
ich osvetovej činnosti s verejno-právnou povahou domáhania sa právnej ochrany záujmov a práv na

životné prostredie v správnych konaniach podľa vykonávacích právnych predpisov. Žalobca poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžk/15/2017 zo dňa 01.08.2018, kde sa uvádza: „Podľa čl.
l ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečeniemateriálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa
prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej
samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý

jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho
štátu prezentoval v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem
iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu),
čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré
sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich

uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané “(„.) Judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz, že v
súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka
všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem;
medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako
aj zásada primeranosti, resp. proporcionality.“ Správne orgány začali konanie aj za účasti žalobcu, ale
namiesto riadneho priebehu konania vylúčili žalobcu ako účastníka konania, čo žalobca považuje za

nezákonný postup.

28. Žalobca tvrdil, že nebolo zo strany správny orgánov postupované v zmysle „princípov dobrej
verejnej správy“. Tieto princípy vo svojej podstate znamenajú výkon právomoci správneho orgánu ako
službu občanom, nezneužívanie voľnej úvahy správneho orgánu a výkon jeho právomoci len za účelom

ustanoveným zákonom. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/38/2015
zo dňa 25.05.2016 a na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/3/2017 zo dňa 27.04.2018.
Správny orgán sa ani nezaoberal tým, či postupuje v súlade s princípmi dobrej verejnej správy, ale
predpojato sa postavil k účasti žalobcu na administratívnom konaní. „Dobrý správny postup“ je terminus
technicus, ktorý je v Európskej únii naviazaný na Európsky kódex dobrej správnej praxe, ktorý má súvis

s právom podľa čl. 41 Charty základných práv občanov Európskej únie. Uvedené znamená, že ak aj
národné právo a jeho aplikácia doteraz neboli v súlade s dobrou správnou praxou, v rámci harmonizácie
právajepovinnosťounárodnýchorgánovpostupnepreberaťzásadydobrejsprávnejpraxe.Inýmslovom,
Európsky kódex dobrej správnej praxe a požiadavky, ktoré sú označené za dobrú správnu prax, sú
viac než len odporúčaním; sú očakávanou normou správania úradníkov Európskej únie, čo vzhľadom

na povahu európskeho práva ako tzv. soft-law neznižuje jeho záväznosť ale práve naopak, smeruje
k uznaniu ako kogentnej normy správania. Postup žalovaného ako aj prvostupňového orgánu však
nemožno v žiadnom prípade považovať za dobrý správny postup.

29. Podľa žalobcu postupom správneho orgánu boli porušené jeho práva podľa Charty základných práv

Európskej únie, a to konkrétne právo podľa čl. 37 charty na ochranu životného prostredia, ako aj právo
podľačl.41nadobrúsprávuvecíverejnýchanásledneobmedzenýajprístupkspravodlivostipodľačl.47
charty. Právo na ochranu životného prostredia a na dobrú správu vecí verejných boli porušené odopretím
postavenia účastníka v kolaudačnom konaní bez opory v zákone, pričom takéto postavenie vyplýva
žalobcovi ex lege. Odopretím účasti na konaní taktiež bolo upreté právo na prístup k spravodlivosti,

keďže si nemohol uplatňovať svoje práva v rámci administratívneho konania, ale ani následne nemohol
požiadať príslušný správny súd prieskum rozhodnutia v konaní.

30. Na základe vyššie uvedeného postupu správneho orgánu bolo žalobcovi upreté procesné právo ako
účastníkovi konania a s ním úzko súvisiace právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 Ústavy

SR a právo na spravodlivý proces vychádzajúce z Ústavy SR.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

31. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že zotrváva na správnou žalobou napadnutom

rozhodnutí.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom

32. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP na

žiadosť žalobcu na deň 10.09.2025. Žalobca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní podaním
zo dňa 09.09.2025, v ktorom oznámil, že na základe pokynu od žalobcu sa na pojednávaní pred
správnym súdom nezúčastní žalobca a ani právny zástupca žalobcu s tým, že žiadajú, aby správny súd
v predmetnej veci rozhodol bez ich účasti. Žalobca uviedol, že sa pridržiava argumentácie uvedenejv správnej žalobe ako aj v písomných vyjadreniach a žiadal, aby správny súd rozhodol tak, ako je
uvedené v žalobnom návrhu a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný
ospravedlnil neúčasť na pojednávaní podaním zo dňa 10.09.2025, v ktorom oznámil, že sa pojednávania

pred správnym súdom nezúčastní a vyjadril súhlas, aby správny súd vec prejednal a rozhodol v jeho
neprítomnosti. Správny súd preto nariadil pojednávanie v neprítomnosti účastníkov konania podľa § 114
SSP.

33. Úvodom správny súd uvádza, že v rámci správnej žaloby žalobca označil ako ďalšieho účastníka

konania 1/ orgán verejnej správy prvého stupňa, ktorý však v administratívnom konaní nemal postavenie
účastníka konania v zmysle § 32 ods. 3 písm. c) SSP. Jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím
predpokladaným ustanovením § 27 ods. 1 SSP, teda podkladovým rozhodnutím pre iné rozhodnutie
orgánu verejnej správy, ktoré samostatne súdnemu prieskumu nepodlieha. Prvostupňové rozhodnutie
orgánu verejnej správy bolo správnym súdom preskúmané v spojení s napadnutým rozhodnutím
žalovaného, pretože vo vzťahu k výsledku administratívneho konania predstavuje jeden celok.

34.Predmetomprieskumuvprejednávanejvecibolorozhodnutiežalovaného,ktorýmzamietolodvolanie
žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy 1. stupňa, ktorým nebolo žalobcovi priznané
postavenie účastníka konania v stavebnom konaní.

35. Podľa § 59 Stavebného zákona; (1) Účastníkmi stavebného konania sú:
a) stavebník,
b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich
pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť
stavebným povolením priamo dotknuté,

c) ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, 1g)
d) stavebný dozor alebo kvalifikovaná osoba,
e) projektant v časti, ktorá sa týka projektu stavby.
(2) Účastníkmi stavebného konania podľa odseku 1 písm. b) nie sú nájomcovia bytov a nebytových
priestorov.

1g) § 24 až 27 zákona č. 24/2006 Z.z. v znení neskorších predpisov.

36. Podľa § 140 Staveného zákona; Ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa
tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

37. Podľa § 14 Správneho poriadku; Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených
záujmochalebopovinnostiachsamákonaťalebokohopráva,právomchránenézáujmyalebopovinnosti
môžubyťrozhodnutímpriamodotknuté;účastníkomkonaniajeajten,ktotvrdí,žemôžebyťrozhodnutím
vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času,
kým sa preukáže opak.

38. Podľa § 15 Zákona o ochrane životného prostredia; Každý sa môže určeným spôsobom domáhať
na príslušnom orgáne svojich práv vyplývajúcich z tohto zákona a ďalších predpisov upravujúcich veci
životného prostredia.

39. Podľa § 19 Zákona o ochrane životného prostredia; Každý, kto zistí, že hrozí poškodenie životného
prostredia alebo že k nemu už došlo, je povinný urobiť v medziach svojich možností nevyhnutné
opatrenia na odvrátenie hrozby alebo na zmiernenie následkov a bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti
orgánu štátnej správy; povinnosť zasiahnuť nemá ten, kto by tým ohrozil život alebo zdravie svoje alebo
blízkej osoby.

40. Vo vzťahu k žalobným námietkam správny súd úvodom považuje za potrebné uviesť, že judikatúra
súdov už ustálila, že pre aplikáciu § 14 ods. 1 Správneho poriadku nie je v konaniach vedených
podľa Stavebného zákona priestor, pretože Stavebný zákon má vlastnú právnu úpravu účastníctva
v jednotlivých konaniach, ktoré sú v Stavebnom zákone upravené. Stavebný zákon pomenúva

účastníkov každého konania osobitne a odlišne a jeho ustanovenie § 140 vylučuje aplikáciu Správneho
poriadku vo vzťahu k účastníkom konania (viď. napr. závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu
SR sp. zn. 7Svk/67/2022 zo dňa 31.01.2024).41. Taktiež v rozhodnutí sp. zn. 4Sžk/23/2017 zo dňa 01.03.2018 Najvyšší súd SR uviedol: „...K
námietke žalobcu, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia účastníctva žalobcu v konaní o
dodatočnom povolení stavby správnymi orgánmi i krajským súdom, keď vylúčili aplikáciu všeobecnej

definície účastníka v konaní podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku, kasačný súd uvádza, že správny
poriadok ako všeobecný predpis o správnom konaní, sa použije vo všeobecnosti vždy, pokiaľ orgán
verenej správy v oblasti verejnej správy rozhoduje o práve, právom chránenom záujme alebo
povinnosti konkrétnej fyzickej alebo právnickej osoby. 4.32 Osobitné zákony (v danom prípade stavebný
zákon) však môžu administratívne konanie upraviť odlišne od ustanovení správneho poriadku, v

nadväznosti na osobitosti jednotlivých konaní podľa týchto zákonov, pričom osobitný zákon môže
tiež aplikáciu ustanovení správneho poriadku úplne vylúčiť (napr. § 163 zákona č. 563/2009 Z.
z.). Práve osobitný zákon upravuje či a v akom rozsahu možno na konanie podľa osobitného
zákona aplikovať ustanovenia správneho poriadku. 4.33 Z ust. § 140 stavebného zákona vyplýva,
že na konanie podľa stavebného zákona (v danom prípade konanie o dodatočnom povolení stavby),
sa použijú ustanovenia správneho poriadku vtedy, ak sám stavebný zákon neupravuje konkrétnu

právnu otázku inak. Stavebný zákon vo svojich ustanoveniach upravuje účastníctvo v jednotlivých
konaniach vedených podľa stavebného konania rôzne. Účastníkov územného konania (§ 34 stavebného
zákona) definuje odlišne ako účastníkov stavebného konania (§ 59 stavebného zákona). Inak je
upravené účastníctvo v konaní v § 78 stavebného zákona (kolaudačné konanie), § 97 stavebného
zákona (údržba stavby, odstránenie stavby, dodatočné povolenie stavby, vypratanie stavby), v §

113a stavebného zákona (vyvlastnenie). Základnou charakteristikou úpravy účastníctva vo vyššie
uvedených konaniach je, že zákonodarca upravil okruh účastníkov tzv. pozitívnou enumeráciou,
uvedením konkrétnych subjektov, ktorým postavenie účastníka v konaní priznáva. Vzhľadom k tomu,
že stavebný zákon výslovne pomenúva účastníkov každého konania podľa stavebného zákona osobitne
a odlišne, ako sú účastníci konania definovaní vo všeobecnom predpise o správnom konaní, kasačný

súd má za to, že ustanovenie § 140 stavebného zákona vylučuje aplikáciu ustanovení správneho
poriadku vo vzťahu k účastníkom konania. Podľa názoru kasačného súdu predpokladom pre to, aby sa
účastníkom konania stal aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva (§ 14 ods. 2 správneho
poriadku) je úplná pôsobnosť ustanovení správneho poriadku (na administratívne konanie sa vzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní), prípadne absencia osobitnej úpravy v osobitnom zákone alebo

neúplná úprava danej otázky v osobitnom zákone. ...“

42. Z uvedených ustálených záverov rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR a aj Najvyššieho
správneho súdu SR nepochybne vyplýva, že vylúčenie aplikácie § 14 ods. 1 Správneho priadku sa
vzťahuje na všetky prípady osobitných konaní upravených v Stavebnom zákone. Zároveň z ustálených

záverovjudikatúryvyššíchsúdnychautorítvovzťahukaplikácii§14ods.1Správnehoporiadkučasťvety
za bodkočiarkou (účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže
opak) vyplýva, že táto časť ustanovenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku sa vzťahuje aj na konania
podľa Stavebného zákona, pretože zmysel citovaného ustanovenia nespočíva vo vlastnom vymedzení

alebo rozšírení hmotnoprávnych podmienok, za ktorých je určitá osoba účastníkom konania, ale v
založení domnienky existencie týchto hmotnoprávnych podmienok. Táto časť citovaného ustanovenia
tak v podstate na správny orgán presúva dôkazné bremeno, že určitá osoba nie je účastníkom konania,
a zároveň upravuje postavenie tejto osoby v danom konaní do okamihu, než sa správnemu orgánu
takýto dôkaz podarí vo forme riadne odôvodneného rozhodnutia, ktorým túto osobu ako účastníka

vylúči (závery rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžk/23/2021 zo dňa
27.04.2022, sp. zn. 6Sžk/10/2021 zo dňa 19.10.2022). Ust. § 14 ods. 1 Stavebného zákona časť
za bodkočiarkou ale nezakladá postavenie účastníka administratívneho konania vedeného podľa
Stavebného zákona. Orgány verejnej správy preto postupovali správne, pokiaľ v prípade, že nastal spor
o účastníctve žalobcu v stavebnom konaní, vydali rozhodnutie, v ktorom sa touto otázkou zaoberali

a žalobca sa považoval za účastníka stavebného konania až do právoplatného vyriešenia otázky jeho
účastníctva.

43.VčastiA.body1.až5.správnejžalobyžalobcanamietal,žestavebnýúradakoorgánverejnejsprávy
1. stupňa sa nezaoberal jeho tvrdením, pokiaľ odôvodňoval svoju účasť v stavebnom konaní podľa §

15 a §19 Zákona o životnom prostredí. K týmto námietkam správny súd uvádza, že ide o rovnaké
námietky aké žalobca predniesol v odvolaní a s týmito námietkami sa vysporiadal žalovaný v správnou
žalobounapadnutomrozhodnutí.Jepravdou,žeorgánverejnejsprávy1.stupňasavodôvodnenísvojho
rozhodnutia nevyjadril konkrétne k možnosti aplikácie § 15 a 19 Zákona o životnom prostredí, ale týmitoskutočnosťami sa zaoberal žalovaný, pričom rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej
správy 1. stupňa tvoria jeden celok, a teda žalobca dostal odpovede aj na tvrdenia a námietky, v ktorých
svoje postavenie účastníka konania odvodzoval od ust. § 15 a 19 Zákona o životnom prostredí.

44. Žalobca v správnej žalobe uvádza vetu : „Žalobca má procesné postavenie účastníka aj podľa § 14
Správneho poriadku aj podľa § 59 Stavebného zákona.“, napriek tomu, že v podaní, ktorým sa prihlásil
o účasť v konaní zo dňa 01.09.2023 uviedol, že svoje právo účastníka konania neodvodzuje od ust. §
14 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 59 Stavebného zákona.

45. Správnemu súdu je známe, že v rámci rozhodovacej činnosti súdov už boli vyslovené závery o tom,
že pri teleologickom výklade právnej úpravy s ohľadom na ratio legis (účel právnej úpravy), ktorým
je ochrana životného prostredia, môže prichádzať do úvahy rozšírenie okruhu účastníkov konania
o zainteresovanú verejnosť aj vtedy, ak konanie podľa Zákona EIA prebiehať malo, ale správny orgán
ho v rozpore so zákonom nerealizoval (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.

7Svk/7/2023). Žalobca ale v tu prejednávanej veci neprednáša žalobné námietky, ktorými by tvrdil, že
nastalo pochybenie konajúcich orgánov verejnej správy v tomto smere.

46. Žalobca v správnej žalobe a aj v odvolaní odvodzoval svoje postavenie účastníka stavebného
konania od ust. § 15 a 19 Zákona o životnom prostredí v spojení s § 14 ods. 1 Správneho poriadku.

Poukazoval na to, že odkaz v poznámke 1g) v ust. § 59 ods. 1 Stavebného zákona je len výkladovou
pomôckou a v zmysle tohto odkazu nemožno prihliadať len na v tejto poznámke vymedzené ust. § 24
až 24 Zákona o EIA, ale môže to byť aj Zákon o životnom prostredí, konkrétne § 15 a 19 tohto zákona.

47. K obdobným námietkam žalobcu, v ktorých žalobca argumentoval odkazom na ustanovenie §

19 Zákona o životnom prostredí a od tohto ustanovenia odvodzoval postavenie účastníka konania
v administratívnom konaní vedenom podľa Stavebného zákona, sa už vyjadril Najvyšší správny súd
SR. V rozhodnutí sp. zn. 3Svk/41/2023 zo dňa 28.11.2024 k obdobným námietkam žalobcu uviedol:
„Sťažovateľ tiež namietal, že postavenie účastníka mu malo vyplývať z § 19 zákona o životnom
prostredí. Ak kasačný súd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k ustanoveniu § 59

ods.1 písm. c) Stavebného zákona je len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol
byť aj iný zákon, než len zákon EIA, potom sťažovateľova alternatívna argumentácia spočívajúca v
tom, že pod citované ustanovenie Stavebného zákona je možné subsumovať § 19 zákona o životnom
prostredí, neobstojí, keďže toto ustanovenie nesúvisí s otázkou účastníctva, ale ukladá všeobecnú
povinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri poškodení životného prostredia bez meškania

ohlásiť tieto skutočnosti príslušnému orgánu štátnej správy. Nedotýka sa teda práv, ktoré by vo
všeobecnosti vyplývali z účastníctva v administratívnom konaní alebo s ním súviseli, ale ide v zásade
len o oznamovaciu povinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na jeho postavenie a vôľu
byť účastníkom príslušného konania. Za daných okolností preto nemožno sťažovateľovo postavenie
účastníka konania podľa § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona odvodzovať alternatívne ani od

§ 19 zákona o životnom prostredí“. Rovnako v rozhodnutí sp. zn. 3Svk/35/2022 zo dňa 23.11.2023
Najvyšší správny súd SR uviedol : „...27. Pokiaľ sťažovateľ svoje postavenie účastníka konania a
s tým spojenú aktívnu žalobnú legitimáciu odvodzoval od § 14 správneho poriadku, tak kasačný
súd poukazuje na skutočnosť, že išlo o otázku účastníctva v stavebnom konaní, ktoré je upravené
v stavebnom zákone. Je pravdou, že pri účastníctve v konaní o povolení stavby nie je explicitne vylúčená

pôsobnosť správneho poriadku tak ako to predpokladá § 140 stavebného zákona, avšak túto otázku je
potrebné posudzovať podľa zásad aplikovaných pri konkurencii právnych predpisov, v zmysle ktorých
je potrebné uplatniť osobitnú právnu úpravu pred úpravou všeobecnou ( lex specialis derogat legi
generali ). V prejednávanej veci stavebný zákon obsahuje komplexnú osobitnú úpravu účastníctva v
konaní o povolení stavby, keďže v § 59 stavebného zákona upravuje ich okruh. Vzhľadom na uvedené

nie je za danej skutkovej a právnej situácie, o akú ide v prejednávanej veci, možné rozširovať okruh
účastníkov prostredníctvom všeobecného predpisu o správnom konaní. 28. Zákonodarca pomýšľal i na
určité ,,rozšírenie“ okruhu účastníkov na základe osobitného predpisu, čo je vyjadrené v cit. ustanovení
ods.1písm.c)stavebnéhozákona,kdejevyjadrené,žeúčastníkmistavebnéhokonaniasúďalšieosoby,
ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Pokiaľ ide o identifikáciu osobitného predpisu,

týmto má byť v zmysle poznámky pod čiarou zákon č. 24/2006 Z. z., konkrétne jeho ustanovenia § 24 až
27 týkajúce sa účasti verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní. Napriek skutočnosti, že poznámky pod
čiarou nedisponujú normatívnou záväznosťou, je na ne možné nahliadať ako na interpretačnú pomôcku.
29. Podľa kasačného súdu tak primárne pôjde o rozšírenie okruhu účastníkov konania o zainteresovanúverejnosť za predpokladu, že vec súvisí s posudzovaním vplyvov na životné prostredie, resp. pokiaľ v
danej veci či už prebieha zisťovacie konanie, alebo pri prípadnom extenzívnom výklade a aj s ohľadom
na cieľ samotného cit. zákona, ktorým je ochrana životného prostredia, zisťovacie konanie prebiehať

malo, ale správny orgán ho v rozpore so zákonom nerealizoval. Je dôležité pripomenúť, že úprava
obsiahnutá v zákone o EIA je úzko prepojená s právami účastníka konania v rámci zisťovacieho konania
realizovaného podľa cit. zákona. Keďže stavebný zákon v časti upravujúcej účastníctvo v § 59 ods. 1
písm. c/ stavebného zákona odkazuje primárne na konkrétne ustanovenia osobitného predpisu, ktorými
sú § 24 až 27 zákona o EIA, ktoré upravujú účasť verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní, možno

konštatovať, že odkazuje na úpravu, ktorá sa taktiež týka otázok účastníctva. Z uvedeného potom
vyplýva, že pokiaľ je v § 59 stavebného zákona upravená otázka účastníctva, tak pokiaľ táto časť právnej
normy (t. j. ods. 1 písm. c/ cit. ust.) v sebe obsahuje odkaz na osobitný predpis, tak je logické, že
tento osobitný predpis bude upravovať otázku obsahovo totožnú (t. j. otázku účastníctva) alebo bude
dopĺňať túto úpravu o otázky súvisiace (napr. rozšírený katalóg práv a pod.). 30. Pokiaľ teda aj kasačný
súd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona

je len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol byť aj iný zákon, než len zákon
č. 24/2006 Z. z., sťažovateľova argumentácia spočívajúca v tom, že pod cit. ustanovenie stavebného
zákona možno subsumovať i § 19 zákona o životnom prostredí, neobstojí. Sťažovateľom uvedený §
19 zákona o životnom prostredí sa totiž nedotýka ani nesúvisí s otázkou účastníctva. Preto pokiaľ
sťažovateľ pod pojem ,,osobitný predpis“ uvedený v § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona subsumoval

§ 19 zákona o životnom prostredí, kasačný súd sa s takýmto rozširujúcim výkladom nestotožňuje,
pretože cit. ustanovenie, ktoré ukladá každému povinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri
poškodení životného prostredia povinnosť bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti orgánu štátnej správy,
sa nedotýka práva, ktoré by vo všeobecnosti vyplývalo z účastníctva, ide v zásade len o oznamovaciu
povinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na jeho postavenie a vôľu byť účastníkom príslušného

konania. Za daných okolností preto nemožno sťažovateľovo postavenie účastníka konania podľa § 59
ods. 1 písm. c/ stavebného zákona odvodzovať od § 19 zákona o životnom prostredí.“

48. Správny súd vychádzajúc aj z vyššie uvedenej argumentácie dospel k záveru, že pokiaľ aj ust. 59
ods. 1 písm. c) Stavebného zákona odkazuje na poznámku pod čiarou 1g), ktorá je interpretačným

pravidlom a pomôckou, okruh účastníkov konania by mohol byť zadefinovaný aj v inom právnom
predpise ako v Zákone o EIA, ale takýmto ustanovením nemôže byť ust. § 19 Zákona o životnom
prostredí, pretože nerieši otázku účastníctva v konaní ale prevenčnú a oznamovaciu povinnosť každého
vo vzťahu k hroziacej škode na životnom prostredí a zásahovú a oznamovaciu povinnosť každého vo
vzťahu ku škode na životnom prostredí, ku ktorej už došlo.

49. Obdobná argumentácia platí aj vo vzťahu k ust. § 15 Zákona o životnom prostredí, ktoré je
všeobecným ustanovením, odkazujúcim na iné ustanovenia Zákona o životnom prostredí, prípadne
ustanoveniainýchprávnychpredpisov.Totozákonnéustanoveniezakotvujeprekaždéhoprávodomáhať
sa určeným spôsobom na príslušnom orgáne svojich práv vyplývajúcich zo Zákona o životnom prostredí

alebo z iného právneho predpisu upravujúceho veci životného prostredia. Ani toto ustanovenie zákona
nerieši otázku účastníctva, ale vo všeobecnej rovine zakotvuje právo každého domáhať sa v právnom
predpise upraveným postupom (ako účastník konania alebo dotknutá verejnosť) ochrany svojich práv,
ktoré vyplývajú zo Zákona o životnom prostredí alebo z iného právneho predpisu upravujúceho ochranu
životného prostredia. Toto zákonné ustanovenie je v Zákone o životnom prostredí zaradené v časti

označenej ZÁSADY OCHRANY ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA, z čoho vyplýva, že ide o ustanovenie
vymedzujúcejednuzozákladnýchzásadochranyživotnéhoprostredia,tedanejdeoúpravukonkrétneho
práva v konkrétnom druhu administratívneho konania. Ide o vyjadrenie práva na prístup k ochrane
životného prostredia pre každého, pričom tento prístup môže byť realizovaný postupom, ktorý je
upravený v príslušnej právnej norme.

50. Pokiaľ sa žalobca domáhal priamej aplikácie Aarhuského dohovoru a poukazoval na súvisiacu
judikatúru Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ani tieto námietky neboli
dôvodné. Súdny dvor EÚ priznal postavenie účastníka konania zainteresovanej verejnosti aj v takých
konaniach, ktorým nepredchádzalo konanie podľa Zákona o EIA, a to napr. v administratívnom konaní,

v ktorom sa udelila výnimka z ochrany medveďa hnedého alebo v súvislosti s ochranou vôd (C-240/09
Lesoochranárske zoskupenie VLK a C-664/15 Protect Natur). Avšak Súdny dvor EÚ jasne stanovil,
že práva účasti, ktoré verejnosti priznáva čl. 6 Aarhuského dohovoru, sa uplatnia iba vtedy, ak ide
o rozhodnutie vo veci takých navrhovaných činností, ktoré majú významný vplyv na životné prostredie(C-664/15). Nepôjde teda o prípady, keď je identifikovaný zanedbateľný alebo nepatrný vplyv na
životné prostredie. Žalobcovi ako subjektu, ktorý má v predmete činnosti ochranu životného prostredia,
nevzniká právo na účasť v akomkoľvek povoľovacom konaní, ale iba v takom, ktorého predmetom je

posúdenie otázky, ktorá môže mať významný vplyv na životné prostredie. Žalobca v správnej žalobe
nepredniesol také konkrétne žalobné námietky, ktorými by v tomto smere argumentoval, teda žalobca
neargumentoval, že by povoľovaná stavba mohla mať významný vplyv na životné prostredie.

51. Správny súd v medziach žalobných bodov nezistil pochybenie orgánov verejnej správy, rozhodnutia

obsahujú všetky formálne náležitosti a sú zrozumiteľne a preskúmateľne odôvodnené, pričom žalobca
dostal zo strany žalovaného odpovede na prednesené odvolacie námietky. Nedošlo ani k porušeniu
princípu dobrej verejnej správy. Žiada sa ešte uviesť, že v bode 10. v časti D správnej žaloby žalobca
argumentuje o porušení práv v súvislosti s odopretím postavenia účastníka konania v kolaudačnom
konaní a v prejednávnej veci išlo o stavebné nie o kolaudačné konanie.

52. Správny súd zodpovedal námietky, ktoré obsahovali konkrétnu argumentáciu vzťahujúcu sa k meritu
veci. Ostatné námietky mali všeobecný charakter, bez konkrétnej veci priliehajúcej argumentácie, ktorou
by žalobca brojil proti zákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia.

53. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na

náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.

54. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP
a § 439 ods. 3 SSP a contr.).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP)
vlehotejednéhomesiacaoddoručeniarozhodnutiaoprávnenémusubjektu(§443ods.1SSP).Kasačná
sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej

sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.