Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, October 1, 2025

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 1Csp/18/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8225200946
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Júlia Tarcalová
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2025:8225200946.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov, sudkyňou JUDr. Júliou Tarcalovou, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXXXX D., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom
so sídlom advokátskej kancelárie na ul. Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému
BENCONT COLLECTION, a.s. so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47967692,
o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 900 Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 400 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo

výške 900 Eur. Svoju žalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp.
zn. 1Csp/17/2024, o zdržanie sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy, bola ako žalobkyňa v postavení
spotrebiteľky úspešná. Rozsudkom Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 1Csp/17/2024 z 9.1.2025 súd
uložil žalovanej (aj terajšej žalovanej) povinnosť zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy k Zmluve
o úvere dostupná pôžička č. 1316423254 zo dňa 09.12.2013 uzatvorenej medzi Poštovou bankou,
a.s. ako právnym predchodcom žalovaného a žalobkyňou na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne. V

odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje
celková suma, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, táto v zmluve nie je uvedená výslovne a nemožno k
nej dospieť ani matematickým výpočtom. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 2 000 eur, pričom
celková výška nákladov je 1 860,08 eur. Pokiaľ sa žalobkyňa zaviazala poskytnutý úver splácať 72
mesačnými splátkami po 57,29 eur, súčin počtu mesačných splátok a výšky mesačnej splátky (4 124,88
eur) nezodpovedal zo zmluvy odvoditeľnej výške celkovej čiastky, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť.
Rovnako v zmluve absentuje uvedenie predpokladov použitých na výpočet RPMN. Z týchto dôvodov

súd dospel v posudzovanom prípade k záveru o absencii náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, v
dôsledku ktorej sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa namietala neprijateľnosť,
a teda neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy uzavretej medzi právnym predchodcom žalovaného a
žalobkyňou, určenej na zabezpečenie pohľadávky úverového veriteľa voči žalobkyni. Spotrebiteľ je už
v čase vzniku právneho vzťahu nútený uzatvoriť dohodu o zrážkach zo mzdy, pričom výkon zrážok zo
mzdy je pritom súkromným procesom, ktorý nepodlieha žiadnej autorizácii a verifikácii primeranosti a

spotrebiteľ môže byť vystavený neprimeranému konaniu zo strany dodávateľa. Z uvedeného dôvodu
ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 OZ. Na základe uvedených skutočností je
možné jednoznačne konštatovať, že uvedený zabezpečovací inštitút umožňuje dodávateľovi siahnuť namajetkové práva spotrebiteľa aj za predpokladu, že si uvedené nároky uplatňuje z neprijateľných klauzúl,
resp. neplatných právnych úkonov, čo podľa názoru súdu spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech
spotrebiteľa, ktorý je povinný sa takémuto konaniu dodávateľa podriadiť bez predchádzajúcej súdnej

kontroly prípadných neprijateľných klauzúl uplatneného nároku dodávateľa a z uvedeného dôvodu
dohodu o zrážkach zo mzdy vyhodnotil za neprijateľnú, a tým aj neplatnú zmluvnú podmienku v
zmysle ust. § 53 ods. 1 a 5 OZ. Uvedený postup žalovaného (resp. jeho právneho predchodcu) sa
dá s poukazom na už uvedené dôvody kvalifikovať aj ako nekalá praktika, ktorá v zmysle vyššie
citovaných ustanovení Smernice Rady č. 93/13/ EHS z 5. apríla 1993, ako aj ustanovenia § 52

a nasl. OZ nemôže požívať právnu ochranu. Súd poukazuje na to, že inštitút dohody o zrážkach
zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok unijného práva, a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa
(neprijateľné zmluvné podmienky). Spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť ochranu, najmä ak existuje
nebezpečenstvo, že sa v euronekonformnom procese zrážok zo mzdy, na základe dohody o zrážkach
zo mzdy, zabezpečuje a umožňuje uhradiť plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok bez súdnej

kontroly, na ktorú skutočnosť musí brať súd ohľad. Uvedený zabezpečovací inštitút umožňuje siahnuť
na majetkové práva spotrebiteľa aj za predpokladu, že si uvedené nároky uplatňuje z neprijateľných
klauzúl, resp. neplatných právnych úkonov, a preto podľa názoru súdu spôsobuje hrubú nerovnováhu
v neprospech spotrebiteľa, ktorý je povinný sa takémuto konaniu podriadiť bez predchádzajúcej
súdnej kontroly prípadných neprijateľných klauzúl uplatneného nároku dodávateľa. Treba poukázať na

neprípustnosť zabezpečenia uspokojenia pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy Dohodou o zrážkach
zo mzdy aj z dôvodu neprijateľnosti a možnosti vymáhať dlh bez určenia jeho oprávnenej výšky a
bez súdneho prieskumu podmienok zmluvy. Možno jednoznačne uviesť, že uvedená Dohoda nespĺňa
podmienky náležitého perfektného právneho úkonu v zmysle Občianskeho zákonníka, čo sa týka
určitosti a oprávnenosti výšky pohľadávky. Z jej obsahu nevyplýva výška zabezpečenej pohľadávky,

ktorú by si žalovaný nárokoval zo zmluvy o úvere, je možné mať preto dôvodne za to, že mohlo by dôjsť
k zrážkam zo mzdy aj súm neprináležiacich žalovanej strane, vyplývajúcich z prípadných neprijateľných
zmluvných podmienok (napr. aj zo zmluvných pokút a tiež neprijateľných poplatkov).Súd mal za to, že
formulácia dohody o zrážkach zo mzdy je v rozpore s požiadavkou na poctivý obchodný styk a čestnú
obchodnú prax a takéto konanie je v rozpore aj s dobrými mravmi a tiež priamo so zákonom (čl. 4

Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Dohoda neobsahuje
náležitosti podľa § 551 ods. 1 OZ, preto súd dospel k záveru, že ide o neplatný právny úkon pre jeho
neurčitosť v zmysle § 37 OZ a rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ. Žalobkyňa ďalej v žalobe uviedla,
že v postavení spotrebiteľa má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách v zmysle § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, z čoho vyplýva aj naliehavý právny

záujem na požadovanom určení. Plneniu na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôže súd
poskytnúť súdnu ochranu, preto žalobe o zdržanie sa výkonu zrážok zo mzdy posúdiac ju za dôvodnú
vyhovel v celom rozsahu. Ako spotrebiteľka si žalobkyňa uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie
(ďalej len PFZ) za porušenie jej spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v Základnom konaní.
PFZ má sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa obchodník nedopúšťal recidívy. Zároveň má aj funkciu

relutárnu, ktorá predstavuje obohatenie spotrebiteľa vo výške priznaného PFZ proti dodávateľovi za to,
že spotrebiteľ podstúpil súdne konanie, v ktorom bol ako spotrebiteľ na súde úspešný. Slovo primeraný
má viacero synoným a jedným z nich je slovo spravodlivý. Výška PFZ preto nemôže mať len symbolický
význam, nakoľko PFZ, len v symbolickej výške, nemôže byť ani primeraným ani spravodlivým. Na
rozdiel od iných inštitútov finančného zadosťučinenia existujúcich v právnom poriadku SR (napr. ochrana

osobnosti), v ktorých sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len
na dovŕšenie nápravy, tak pri inštitúte PFZ je možné zadosťučinenie len v peňažnej forme ako jediného
prostriedku, na jednej strane postihu nečestného dodávateľa a na druhej strane je PFZ odmenou
spotrebiteľa za úspech na súde v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel,
tak je to možné len priznaním PFZ v takej výške aby mala, nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu

a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške spĺňať
nemôže. Aj keď výška PFZ sa nedokazuje a súd ju stanovuje voľnou úvahou, tak kritéria z ktorých
by mala voľná úvaha vychádzať, vyplývajú z intenzity porušenia spotrebiteľského práva zo strany
dodávateľa. Podstata nekalej obchodnej praktiky žalovaného spočíva v tom, že keďže má za to, že ide o
úver bezúročný a bez poplatkov, žalovaný sa mienil prostredníctvom zrážok zo mzdy na jej úkor obohatiť

o značnú sumu. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru je daná absenciou viacerých obligatórnych
náležitostí úverovej zmluvy, pričom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru stačí absencia hoci aj len
jednej obligatórnej náležitosti. Nesporne absentuje celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a
predpoklady pre výpočet RPMN. Pôvodný veriteľ jej poskytol úver vo výške 2 000,-- eur a podľa zmluvypožadoval celkovú čiastku na zaplatenie vo výške 3 860,08 eura, nakoľko na nákladoch požadoval
1 860,08 eura. Výzvou na vykonávanie zrážok zo mzdy zo dňa 1.4.2019, však žalovaná požadovala
vykonať zrážky na sumu vo výške 5 167,77 eura, aj keď do splatenia istiny úveru bola dlžná sumu 1

885,42 eura. Žalovaná sa tak mienila na jej úkor bezdôvodne obohatiť minimálne o rozdiel medzi sumou,
ktorú ešte bola dlžná uhradiť do istiny úveru 1 885,42 eura a sumou, ktorú požadovala zraziť z jej mzdy
(5 167,77 – 1 885,42), ktorá činí sumu 3 282,35 eura a minimálne o výšku nákladov 1 860,08 eura,
nakoľko ide o úver bezúročný a bez poplatkov. PFZ si preto uplatňuje vo výške 900 Eur. Čo sa týka
otázky rozsahu porušenia spotrebiteľského práva, tak táto otázka je definovaná rozsudkom v Základnej

veci, t. j. rozsudkom Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 1Csp/17/2024, z 9.1.2025 a jeho odôvodnením,
ktoré je hmotnoprávnou podmienkou nároku na PFZ a z tejto hmotnoprávnej podmienky je potrebné
vychádzať, ako záväznej. Tento rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského práva v Základnej veci, nie
je možné v konaní o PFZ, ani rozširovať, ani zužovať. Povaha, závažnosť, spôsob a rozsah a okolnosti
porušenia jej spotrebiteľských práv sú teda dané tým, že predmetná Dohoda bola dopredu pripravená,
bez toho, aby mala možnosť ovplyvniť jej obsah. Ak chcela úver získať, musela podpísať všetky listiny

tak, ako jej boli predložené. Žalovaná sa prostredníctvom Dohody chcela na jej úkor obohatiť o značnú
čiastku, ako to uvádza vyššie.

2. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil. Vo svojom vyjadrení uviedol, že návrh žalobkyne považuje
za nedôvodný, nakoľko samotné právo na primerané finančné zadosťučinenie žalobcu voči žalovanému

vôbec nevzniklo, v čoho dôsledku žalobca ani nemôže uplatnený nárok dostatočne preukázať. Podľa
právneho názoru žalovaného, žalobca nesplnil zákonný predpoklad pre uplatnenie nároku na primerané
finančné zadosťučinenie, a to úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti voči porušiteľovi. Žalovaný
zastáva názor, že v danom prípade nie je on porušiteľom, nakoľko zmluvu o úvere ako i dohodu o
zrážkach zo mzdy koncipoval pôvodný veriteľ a žalovanému bola len postúpená pohľadávka vyplývajúca

z predmetnej zmluvy o úvere vrátane dohody o zrážkach zo mzdy bez toho, aby žalovaný mohol nejakým
spôsobom ovplyvniť jej obsah, podmienky, ustanovenia. Z uvedených dôvodov nemožno žalovaného
pokladať za porušiteľa. Na základe vyššie uvedených skutočností považuje nárok žalobcu na uplatnené
finančné zadosťučinenie za nedôvodný. Práve ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa v poslednej
vete § 3 ods. 5 zákona uvádza úpravu, z ktorej vyplýva, že ak sa spotrebiteľ úspešne uplatní porušenie

práva alebo povinnosti ustanovenej, či už týmto zákonom alebo osobitným predpisom, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom alebo iným predpisom zodpovedá. V tomto kontexte žalovaný uvádza, že v predošlom konaní
nebolo rozhodnuté o porušení práva či povinnosti žalobcu, a na strane druhej, absentuje zodpovedný
subjekt ako porušiteľ práv žalobcu. Žalovaný ďalej namieta i požadovanú výšku primeraného finančného

zadosťučinenia, ktorého sa žalobca domáha. V danom prípade konanie žalobcu hodnotíme ako zjavné
zneužívanie jeho práv, nakoľko je potrebné, aby sa v každom jednom prípade skúmali všetky aspekty
posudzovanej právnej veci a rovnako sa musí prihliadať na „rozsah“ zásahu do práv spotrebiteľa.
Nemožno priznávať práva spotrebiteľom len titulom, že sú spotrebitelia, nakoľko takéto bez limitové
nazeranie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu, ktorá okolnosť nie je

žiadúca. Žalovaný taktiež podotýka, že žalobca koná v rozpore s dobrými mravmi, keď doposiaľ nesplatil
ani len istinu poskytnutého úveru a ešte on sa dožaduje primeraného finančného zadosťučinenia. V
tejto súvislosti žalovaný poukazuje na záver rozhodnutia Mestského súdu Košice sp. zn. K2-37C/5/2022
a to: „Na základe uvedeného pre súd vyplynul záver, že žalobca neuhradil ani len poskytnutú istinu
úveru. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že porušením povinností zo strany žalovaného

nedošlo ani k zásahu do majetkovej sféry žalobcu tým, že by sa žalovaný bezdôvodne obohatil
na jeho úkor, ako to zvykne byť v obdobných konaniach vo veci priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Žalobca si tak nesplnil svoju povinnosť
riadne splácať úver v splátkach ani v rozsahu poskytnutej istiny úveru, nemôže preto požadovať za
porušenie svojej povinnosti ešte priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Súd zastáva názor,

že požiadavka na ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany môže byť dôvodná len tam, kde prišlo k
nezákonnému alebo nečestnému obohateniu sa na úkor spotrebiteľa.“ Navyše žalobcom uplatňovaná
sumaprimeranéhofinančnéhozadosťučinenianiejedostatočnýmspôsobomšpecifikovanáarelevantne
odôvodnená a preukázaná. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné
limitovať a zohľadniť, aký dopad a právne následky malo predchádzajúce konanie na spotrebiteľa,

ako i všetky relevantné skutočnosti. Žalobca ako spotrebiteľ sa predchádzajúcim konaním domohol
uloženia žalovanému povinnosti zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy, teda dopad do jeho
osobnej, či majetkovej sféry nepredstavoval žiaden zásah, z ktorého dôvodu nemožno priznať primerané
finančné zadosťučinenie vo vyššej výške, nakoľko toto by bolo v zjavnom nepomere a nepredstavovaloby primeraný satisfakčný prostriedok. Žalovaný pokladá uplatňovanú výšku primeraného finančného
zadosťučinenia za neadekvátnu, neprimeranú a jedná sa o účelové konanie zo strany žalobcu, ktorý
bol tým, ktorý si neplnil svoje základné záväzkové povinnosti, prestal splácať poskytnutý úver a tomuto

má byť poskytnutá právna ochrana ? V danom prípade nemožno konanie hodnotiť inak ako zjavné
zneužívanie práva a značný nekontrolovateľný zásah do ústavného majetkového práva žalobcu ako
veriteľa. Takto ochrana spotrebiteľov narúša princíp rovnosti strán ako i princíp práva na spravodlivý
proces a práva na právnu istotu, kedy sa podstatným spôsobom zasahuje do práv veriteľov, no napriek
tomu sa poskytuje ochrane dlžníkom, ktorí si neplnia svoje základné povinnosti. Ochrana spotrebiteľa

je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla
k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek
zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody
a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť spotrebiteľa od
povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu tejto povinnosti zaviazal
dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. Dovoľujeme si uviesť, že miera ochrany spotrebiteľa má svoje

limity a nemôže byť absolútna. Limit pre určenie mieri ochrany spotrebiteľa je daný úrovňou spotrebiteľa.
Akovyplývanapr.ajzjudikatúryNajvyššiehosúduČeskejrepubliky,ochranaspotrebiteľamásvojelimity,
pričom ochranu spotrebiteľa nemožno ponímať ako obranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti (NS
ČR, sp. zn.: 23Cdo/1201/2009). Ďalej žalovaný poukazuje na odlišné stanovisko sudcu E. F. podľa § 32
ods. 1 zákona o ústavnom súde k nálezu pripája k rozhodnutiu Ústavného súdu sp. zn.: I.ÚS 547/2012:

„Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu
spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie,
aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten
chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už do týka samej podstaty a hlavne
primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Taký

postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a
v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate
platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti
veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek
príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov.

Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu,
existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia
nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia ajdôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny
štát (čl. 1 ods. 1 ústavy).“ Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení
žalobcom uplatnený nárok neuznáva a žiada žalobu ako nedôvodnú ( aj z dôvodu nesplnenia zákonných

hmotnoprávnych podmienok na podanie uplatneného nároku žalobcu) zamietnuť a zaviazať žalobcu na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

3.Žalobkyňavreplikeuviedla,žeskutočnosť,žespotrebiteľskúzmluvužalovanýnekoncipovalvzhľadom
na merito sporu neliberuje a nezbavuje žalovaného zodpovednosti za porušenie svojich zákonných

povinností. Ak si dôsledne prečítame hypotézu citovanej právnej normy § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa, domáhať sa práva na primerané finančné zadosťučinenie mám voči porušiteľovi (dané
základným konaním) a od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Žalovaný fakticky
vykonával práva veriteľa pohľadávky a domáhal sa zaplatenia pohľadávky. Je teda subjektom, ktorý bol
oprávnenýprijímaťplnenia.Jezrejmé,žežalovanýpomateriálnejaformálnejstránkejesubjektom,ktorý

hmotnoprávne disponoval s pohľadávkou zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalovaný ako subjekt podnikajúci
v oblasti spotrebiteľského práva nepostupoval s odbornou starostlivosťou, pohľadávku od právneho
predchodcu prevzal spolu so všetkými právami a povinnosťami a požadoval jej zaplatenie. Postúpením
pohľadávky žalovaný ako postupník vstúpil do práv a povinností zo zmluvného vzťahu a prevzal teda
aj zodpovednosť za porušenie práv a povinností z tohto zmluvného vzťahu. Žalobca poukazuje na

aktuálny rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/237/2021 zo dňa 30.03.2023, z ktorého vyplýva,
že porušiteľom voči ktorému je možné úspešne sa domáhať PFZ, je taktiež postupník pohľadávky. Vo
vzťahu k možnosti domáhať sa PFZ voči postupníkovi poukazuje ďalej aj na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 9Cdo/324/2020 zo dňa 13.12.2022. Taktiež poukazuje na I. výrok rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 1Csp/17/2024-89 zo dňa 09.01.2025 (vydaného v základnom konaní): „Žalovaný je povinný

zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy k Zmluve o úvere dostupná pôžička č. 1316423254, zo
dňa 09.12.2013, uzatvorenej medzi Poštovou bankou, a.s. ako právnym predchodcom žalovaného a
žalobkyňou na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne.“ Právoplatný rozsudok súdu prvej inštancie je prílohou
žaloby, pričom jasne deklaruje, že v právnom vzťahu založeným Zmluvou o úvere dostupná pôžička č.1316423254, zo dňa 09.12.2013 došlo k porušeniu noriem spotrebiteľského práva. Tvrdenia žalovaného
o neexistencii a nepreukázaní porušenia práv a povinností, len odzrkadľujú jeho prístup k rešpektovaniu
príslušných noriem spotrebiteľského práva a princípu ochrany spotrebiteľa. V zmysle vyššie citovaného

výroku rozhodnutia je evidentné, že žalobkyňa na súde úspešne uplatnila porušenie môjho práva, ako aj
povinnosti žalovaného ustanovenej týmto zákonom resp. osobitnými predpismi, čím naplnila hypotézu
právnej normy uvedenú v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.

4. Žalobkyňa poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.10.2017 sp. zn.

22Co/33/2017: „Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť
požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax
spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako
inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne
reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a
exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať

žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k
žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od
opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí
preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej
náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci"). A tak

práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie
o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc
musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce. Žalobkyňa si voči
žalovanému úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a to osobitným konaním na Okresnom súde Prešov, ktorý rozsudkom zo

dňa 04.02.2015 č .k. 11C/169/2014-29 určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy dlžníka č. XXXXXXXXXX,
uzavretá medzi stranami dňa 03.05.2013 je neplatná, a to aj v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove zo dňa 30.05.2016 č. k. 8Co/107/2015-72, ktorým bol vyššie uvedený rozsudok potvrdený.
Z toho dôvodu má žalobkyňa podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. právo na primerané finančné
zadosťučinenie od žalovaného.“

5. V zmysle citovaného rozsudku je zrejmé, že výsledok základného konania, v ktorom spotrebiteľ
namieta neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy, je úspešným uplatnením práva alebo povinnosti v
súdnom konaní ako to má na mysli zákon o ochrane spotrebiteľa. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje, aby rozhodnutie súdu v základnom konaní muselo výslovne

obsahovať vo výroku porušenie konkrétneho ustanovenia. V zásade je v práve potrebné uplatňovať
doslovný gramatický výklad. Pričom pri citovanom ustanovení § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
poukazujem naviac na formálno-systematický výklad (argumentum a rubrica), keďže účelom a zmyslom
zákona je „ochrana spotrebiteľa“ a na nadpis § 3 predmetného zákona „Práva spotrebiteľa“. Nadpis a
pomenovanie sú bezpochyby integrálnou súčasťou právneho predpisu, ktorým zákonodarca vyjadruje,

že sa určité ustanovenia vzťahujú k určitej veci alebo inštitútu a spolu obsahovo súvisia. Je zrejmé, že
uplatnením neplatnej dohody o zrážkach zo mzdy listom u zamestnávateľa v nedôvodnej a nezákonnej
výškedošlopreukázateľnekporušeniujejspotrebiteľskýchpráv.Prevzniknárokunaprimeranéfinančné
zadosťučinenie je postačujúca už samotná hrozba ujmy (spôsobilosť privodiť ujmu). V danom prípade
išlo už o reálny vznik ujmy, keďže žalovaný na základe absolútne neplatného právneho úkonu môjmu

zamestnávateľovi zaslal výzvu na vykonávanie zrážok zo mzdy. Podotýka, že žalovaný si na základe
predmetných dohôd o zrážkach zo mzdy uplatňuje naďalej plnenia voči spotrebiteľom napriek vedomosti
o ich neperfektnosti, čo možno považovať použitím analógie z trestného práva za prípad špeciálnej
recidívy, kedy by sa malo PFZ zvyšovať a nie znižovať. Vzhľadom na charakter a stupeň porušenia
práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi normami považuje uplatnenú výšku primeraného

finančného zadosťučinenia za adekvátnu. Uplatnená výška zodpovedá svojmu účelu, pretože je
potrebné toto finančné zadosťučinenie nevnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu.
Rovnako je potrebné podotknúť, že prípadné sankcie vyplývajúce z opatrení dohľadných orgánov
by boli neporovnateľne prísnejšie. Uvedené finančné zadosťučinenie má tiež odradiť žalovaného,
ale aj iných dodávateľov, od porušovania práv spotrebiteľov. Neschopnosť spotrebiteľov nemôže byť

legálnym zdrojom ziskov obchodníkov, poškodzujúc v konečnom dôsledku celú spoločnosť. Súdu je
z jeho rozhodovacej činnosti dozaista známe, že žalovaný dlhodobo a vo veľkom rozsahu porušuje
spotrebiteľské práva na finančnom trhu. Aj v súčasnosti napriek množstvu rozsudkov vydaných proti
žalovanému, tento neustále používa nekalé obchodné praktiky a finančne sa snaží na úkor spotrebiteľovobohacovať, najmä využívaním neprijateľných zmluvných podmienok. Podľa § 24 ods. 1 zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa: „Za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo
právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi,

predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66 400 eur;
za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166 000 eur, ak odsek 6
neustanovuje inak.“ PFZ vo výške 900,- € je prinajmenšom primerané aj s ohľadom na výšku sankcií,
ktoré podľa zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa
alebozákonač.747/2004Z.z.odohľadenadfinančnýtrhomjeoprávnenádodávateľoviuložiťSlovenská

obchodná inšpekcia alebo Národná banka Slovenska. Ujma, ktorá konaním žalovaného vznikla nebola
len v akademickej rovine, ale preukázateľne došlo k zásahu aj do majetkovej sféry žalobkyne. Zároveň
uplatňovaním jej legitímneho nároku v súdnom konaní bol narušený nielen jej bežný život. Výkonom
nezákonných zrážok zo mzdy vo nej reálne vyvolalo stresové situácie a psychické napätie. Členský
štát EÚ má v zmysle práva EÚ prijať dostatočne odradzujúce mechanizmy, aby zabránil porušovaniu
práv spotrebiteľov. Práve takýmto mechanizmom je inštitút PFZ, prejavujúci sa vo svojich funkciách, a

to sankčnej, preventívnej a satisfakčnej. Symbolická suma PFZ dodávateľa neodradí od neustáleho
porušovania spotrebiteľských práv a noriem. Preto priznaná suma v minimálnej miere nepochybne
napĺňajednotlivéfunkcieinštitútuanepredstavujeneprimeranéobohateniespotrebiteľaanineprimerané
ukrátenie alebo sankcionovanie dodávateľa. Konanie žalovaného taktiež nemožno označiť inak ako
nekalú obchodnú praktiku a rozporné s dobrými mravmi. Vzhľadom na jednotlivé funkcie inštitútu PFZ a

jeho účel, ktorým je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred nečestnými dodávateľmi, tým že primeraným
a najmä dostatočným spôsobom ich skrz finančnú sankciu príjmu k tomu, aby viac sa rovnakých a
obdobných konaní nedopúšťali, resp. ich finančné zadosťučinenie má odradiť od nekalého konania, a
zároveň vyjadrí aj dostatočné zadosťučinenie spotrebiteľovi za ujmu a príkorie zo strany dodávateľa. K
posudzovaniu výšky PFZ žalobkyňa ďalej poukazuje na zásadné uznesenie Krajského súdu v Prešove,

sp. zn. 3Co/53/2016, zo dňa 04.10.2016, z ktorého poukazuje na odôvodnenie 16.: „Podľa názoru
odvolacieho súdu odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty prevyšujúca nad 50 % sumy, o ktorú
chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť, aby veriteľ niesol riziko straty, keďže sa chcel bezdôvodne
na úkor spotrebiteľa obohatiť.“ Podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 23Co/42/2019, zo
dňa 29.01.2020, výška PFZ môže dosiahnuť až výšku majetkovej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila

(odôvodnenie odsek 8.). Obdobne rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4Co/72/2019, zo dňa
17.02.2020; sp. zn. 7CoCsp/16/2020, zo dňa 20.08.2020; sp. zn. 11Co/101/2018, zo 14.02.2019; sp. zn.
12Co/49/2018, zo dňa 05.03.2019; sp. zn. 13Co/89/2019, zo dňa 27.10.2019; sp. zn. 18Co/100/2019,
zo dňa 20.01.2020; sp. zn. 22Co/100/2019, zo dňa 21.11.2019. Jediným objektívnym kritériom pre
určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je výška škodlivého následku, ktorú dodávateľ

spotrebiteľovi spôsobil, alebo mienil spôsobiť, porušením spotrebiteľského práva. Osobitne dáva do
pozornosti rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 21Co/31/2018, zo dňa 16.10.2018, týkajúci
sa obdobnej veci, v ktorej bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v takej výške, v akej
sa mienil žalovaný na úkor spotrebiteľa obohatiť (1 022,52 €), z ktorého vyberá: „Pri posudzovaní
primeranosti odvolací súd zohľadnil predovšetkým výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré sa snažil

získať žalovaný, pričom rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky, konanie, obdobné konaniu
žalovaného, vyhodnotila ako úmyselné, s cieľom získať majetkový prospech na úkor spotrebiteľa. Takto
priznané finančné zadosťučinenie je zároveň vyrovnaním ujmy žalobkyne a satisfakciou za stav, ktorý
musela v dôsledku konania žalovaného trpieť, rovnako tak sankciou, postihujúcou žalovaného, ktorý
protiprávne konal.“ Z rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/104/2017, zo dňa 29.05.2018

vyberá: „Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je len logické a spravodlivé, aby
táto vychádzala z ujmy hroziacej žalobkyni v súvislosti so žalovaným nedôvodne uplatneným nárokom
na zaplatenie sumy 190 Eur. Spotrebiteľ, teda žalobkyňa, nie je povinná preukázať vznik ujmu, ktorá
jej vznikla, pretože Zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy,
keď ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla a spotrebiteľ sa úspešne

domáhal ochrany svojich práv. Žalobkyňa sa v tomto prípade úspešne domohla svojho práva, a teda boli
splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia.“ Z rozsudku Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 7Co/23/2017, zo dňa 24.08.2017 vyberá: „Čo sa týka výšky primeraného
finančného zadosťučinenia je len logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z ujmy hroziacej žalobcovi
v súvislosti so žalovaným uplatňovaným nárokom na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 771 Eur.“

Z rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/30/2018, zo dňa 28.06.2018 vyberá: „Čo sa
týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je len logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z
ujmy hroziacej žalobcovi v súvislosti so žalovaným uplatňovanou Dohodou o zrážkach zo mzdy v čase,
keď táto tvorila neprijateľnú zmluvnú podmienku, pre ktorú bola vyhlásená za neplatnú.“ Aj keď výškaPFZ je vecou voľnej úvahy súdu, tak táto voľná úvaha by mala zodpovedať individuálnym konkrétnym
danostiam tej ktorej veci, s dôrazom na objektívne kritériá, lebo len tieto objektívne kritériá sú pre voľnú
úvahu aj objektívne porovnateľné. Čo sa týka výšky PFZ , žalobca vo svojom vyjadrení poukazuje na

niekoľkorozhodnutí.Ďalejuvádza,ževrozsudkuKrajskéhosúduvTrnave,sp.zn.:10CoCsp/98/2022zo
dňa25.01.2023,poskytolvrámciodôvodneniasúdjednouchéodporúčaniepredodávateľa,ktorýbolako
protistrana v konaní neúspešný: „Dodávateľ má súčasne jednoduchú možnosť sa plateniu finančného
zadosťučinenia, prípadne aj iným zodpovednostným následkom v iných úverových prípadoch vyhnúť,
a to tým, že bude podnikať v rámci pravidiel stanovených právnymi predpismi SR Súčasne má za to,

že priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 1.500,- Eur nepredstavuje neopodstatnené finančné
obohacovanie sa žalobcu, pri zohľadnení všetkých krokov, ktoré musel žalobca podniknúť, aby úspešne
uplatnil svoje právo.“

6. V duplike k vyjadreniu žalobcu žalovaný zotrval na svojom stanovisku. Uviedol, že Žalobcom
požadovaná výška vôbec nereflektuje s právnym inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia a

podľa názoru žalovaného ide o zneužívanie práva. Primerané finančné zadosťučinenie v požadovanej
výške rozhodne nespĺňa kritérium a rozsah primeranosti, ale je zjavným zneužitím práva žalobcu a
zásahom do práv žalovaného. Poukazuje aj na tú skutočnosť, že práva žalobcu boli predchádzajúcom
konaní, od ktorého konania si predmetnom konaní žalobca uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie
„zhojene“ a napravené tým, že žalovanému bola uložená povinnosť zdržať sa použitia zrážok zo mzdy

a zásah majetkovej sféry žalobcu. Priznanie tak vysokého primeraného finančného zadosťučinenia by
predstavovala zásah do práv žalovaného a v rozpore so zákonom. Pokiaľ žalobca poukazuje a ako
prílohy zasiela množstvo rozhodnutí súdov, tak žalovaný podotýka, že rozhodnutia súdov nie sú v našom
právnom poriadku právne záväzné a môžu byť len nápomocné k rozhodnutiu, avšak v každom jednom
prípadejenevyhnutnévziaťzreteľnaosobitostiindividualitykaždéhosporu. Žalovanýby tomtokontexte

poukázal na rozsudok NS ČR zo dňa 29.6.2010 sp. zn. článok v komentári Občiansky zákonník, v ktorom
sa uvádza: „Je potrebné zdôrazniť, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade
ju nemožno pojať ako obranu pred ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou.“ Nie je možné poskytovať
právnu ochranu spotrebiteľom bez limitov a tým neprimerané, nedôvodne zasahovať do ústavných
majetkových práv veriteľov. V takomto prípade sa nastoľuje značná nerovnováha medzi dlžníkmi a

veriteľmi, dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces a práva na právnu istotu.

7. Podľa § 297 CSP, súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné
nariadiť, ak
a) sa vo veci rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie v prospech spotrebiteľa,

b) ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a
hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.

8. Oznámenie o vyhlásení rozsudku podľa § 219 ods. 3 CSP bez nariadenia pojednávania bolo
oznámené vyvesením na úradnej tabuli súdu dňa 14.08.2025.

9. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:

10. V konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1Csp/17/2024, o zdržanie sa použitia
dohody o zrážkach zo mzdy si žalobca ako spotrebiteľ uplatnil voči žalovanému nárok na „zdržanie sa

použitia dohody o zrážkach zo mzdy“, a bol úspešný. Rozsudkom Okresného súdu Bardejov, sp. zn.
1Csp/17/2024 z 9.1.2025 súd uložil žalovanej povinnosť zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy
k Zmluve o úvere dostupná pôžička č. 1316423254 zo dňa 09.12.2013 uzatvorenej medzi Poštovou
bankou, a.s. ako právnym predchodcom žalovaného a žalobkyňou na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje

celková suma, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, táto v zmluve nie je uvedená výslovne a nemožno k
nej dospieť ani matematickým výpočtom. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 2 000 eur, pričom
celková výška nákladov je 1 860,08 eur. Pokiaľ sa žalobkyňa zaviazala poskytnutý úver splácať 72
mesačnými splátkami po 57,29 eur, súčin počtu mesačných splátok a výšky mesačnej splátky (4 124,88
eur) nezodpovedal zo zmluvy odvoditeľnej výške celkovej čiastky, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť.

Rovnako v zmluve absentuje uvedenie predpokladov použitých na výpočet RPMN. Z týchto dôvodov
súd dospel v posudzovanom prípade k záveru o absencii náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, v
dôsledku ktorej sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej uviedol, že dohoda o zrážkach zo
mzdy nebola v predmetnej veci jasne a určite koncipovaná. Je preukázané, že Dohoda o zrážkach zomzdy bola podpísaná v rovnaký deň ako samotná úverová zmluva do ktorej bola inkorporovaná, no je
nepochybným, že v deň uzavretia Zmluvy o úvere ešte nebolo možné konkretizovať pohľadávku, ktorú
má táto Dohoda zabezpečovať. Poukazuje na neprípustnosť zabezpečenia uspokojenia pohľadávky zo

spotrebiteľskej zmluvy Dohodou o zrážkach zo mzdy aj z dôvodu neprijateľnosti a možnosti vymáhať
dlh bez určenia jeho oprávnenej výšky a bez súdneho prieskumu podmienok zmluvy. Zabezpečenie
záväzku na základe vopred pripravenej dohody o zrážkach zo mzdy bez uvedenia dlžnej sumy a určenia
presných pravidiel pre jej určenie predstavuje neprijateľnú a neprimeranú požiadavku poskytovateľa
úveru, lebo tento sám subjektívne rozhoduje, že bude vymáhať od žalobkyne dlh podľa vlastných

predstáv o výške pohľadávky a jej príslušenstva bez súdneho preskúmania podmienok zmluvy, a teda
posúdenia, či vôbec pohľadávka existuje. Dohoda o zrážkach zo mzdy nebola individuálne dojednaná
medzi účastníkmi zmluvy, je vo forme formulára, v ktorom zmluvné podmienky vopred pripravil veriteľ
bez možnosti ovplyvniť ich obsah a formuláciu zo strany žalobkyne ako spotrebiteľky. Zákon vyžaduje,
aby dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov bola písomne uzatvorená. Jej obsahom je súhlas
dlžníka s tým, aby platiteľ jeho mzdy alebo iného príjmu realizoval zrážky v dohodnutej výške a zrazené

sumy vyplácal veriteľovi. V dohode o zrážkach zo mzdy musí byť uvedené, v akom rozsahu sa môžu
vykonávať zrážky zo mzdy. V dohode o zrážkach zo mzdy musí byť platiteľ mzdy náležite identifikovaný,
čo je potrebné z toho dôvodu, že platiteľ mzdy musí mať spoľahlivý doklad o tom, že zrážky vykonáva
oprávnene. Predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy neobsahuje označenie platiteľa mzdy, neidentifikuje
ho a pokiaľ ide o výšku zrážky zo mzdy, limituje ju odkazom na právne predpisy. Na základe uvedeného

súd vyhodnotil dohodu o zrážkach zo mzdy ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.

11. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:

12. Podľa § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je

každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.
Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto
ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy

prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

13. Podľa § 53 ods. 1, ods. 5 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktorésatýkajúhlavnéhopredmetuplneniaaprimeranosticeny,aktietozmluvnépodmienkysúvyjadrené

určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

14. Podľa § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže

vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

15. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z.z., o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, Ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych
vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa
právnych predpisov účinných do 30. júna 2024.

16. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného do 30.06.2024, tento

zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov,
pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb
založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov
cenami.17. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

18. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie

porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

19. Ako vyplýva z citovaného ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, nárok na primerané
finančné zadosťučinenie nevzniká spotrebiteľovi za samotné primárne porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, ale až vtedy, keď na súde úspešne uplatní
porušenie tohto práva alebo povinnosti. Primerané finančné zadosťučinenie podľa tohto ustanovenia tak

nie je sankciou za primárne porušenie práva alebo povinnosti, ale len peňažnou satisfakciou patriacou
spotrebiteľovi za to, že porušenie práva alebo povinnosti musel uplatniť resp. úspešne uplatnil v súdnom
konaní.

20. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa teda upravuje právo spotrebiteľa žiadať

primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a
to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Bez
právnehovýznamuje,čiujmaspotrebiteľovireálnevznikla,pretožepostačujeibamožnosťvznikutakejto
ujmy. „Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje.“ (rozsudok NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019).
21. Predpokladom úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti je teda daný vtedy, ak si
spotrebiteľ na súde uplatní porušenie práva alebo povinnosti ako žalobca proti dodávateľovi, resp. ak tak

urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. Či došlo k úspešnému uplatneniu
porušenia práva alebo povinnosti na súde vyplynie až z rozhodnutia súdu vydaného vo veci samej.

22. V danom prípade spotrebiteľka najskôr v základnom konaní úspešne uplatnila porušenie
spotrebiteľského práva a následne v samostatnom konaní uplatnila právo na primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 900 Eur. V základnom konaní bola žalobkyňa ako spotrebiteľka aktívna,
nechalasaprávnezastúpiťadvokátomaaktívneuplatňovalasvojespotrebiteľsképrávaprostredníctvom
kvalifikovaného právneho zástupcu a napokon dosiahla faktickú úspešnosť v plnom rozsahu, keď
Okresný súd Bardejov rozsudkom sp. zn. 1Csp/17/2024 z 9.1.2025 uložil žalovanej povinnosť zdržať
sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy k Zmluve o úvere dostupná pôžička č. 1316423254 zo

dňa 09.12.2013 uzatvorenej medzi Poštovou bankou, a.s. ako právnym predchodcom žalovaného
a žalobkyňou na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne. Žalobkyňa teda úspešne uplatnila na súde
žalobu o splnenie povinnosti žalovaného zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy k zmluve o
spotrebiteľskom úvere pre porušenie ust. zák. č. 129/2010 Z.z., keď súd jej žalobe vo vzťahu k tomuto
nároku aj s poukazom na neprijateľnosť dohody o zrážkach zo mzdy v celom rozsahu vyhovel. Tým bolo

pritom zároveň vymedzené jej úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ako spotrebiteľa v
uvedenom súdnom konaní.23. Obrana žalovaného v tomto konaní sa zakladala na námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
a nenaplnení podmienok, resp. nepreukázaní okolností relevantných pre priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia. Súd sa nestotožnil s obranou žalovaného a dospel k záveru, že žalobkyňa

správne určila pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v spore. Žalovaný bol subjektom, ktorému
bola pohľadávka postúpená so všetkými právami a povinnosťami s ňou spojenými, teda ňou
disponoval a voči nemu žalobkyňa viedla i základné súdne konanie. Spolu s pohľadávkou mu mali
byť akiste predložené všetky súvisiace dokumenty a tak mohol hneď pri, či po postúpení pohľadávky
zistiť, z akého zmluvného vzťahu mu je pohľadávka postúpená, z akej zmluvy vychádza a či v

danom prípade sú splnené obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, resp. či
zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Kotázkepasívnejvecnejlegitimácievprípadoch
postúpenia pohľadávok je nutné dodať, že spotrebiteľ častokrát práve pri postúpení pohľadávky sa
následne ocitá v situácii, kedy či už žaluje pôvodného veriteľa alebo domnelého postupníka, je mu
vyčítaná zo strany dodávateľov nesprávna pasívna vecná legitimácia a účastníci zmluvy o postúpení
pohľadávok sa snažia navzájom zbaviť zodpovednosti za stav, ktorý napokon doľahol na spotrebiteľa.

V danom prípade pritom nebola konštatovaná v spore neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a v
tomto prebiehajúcom spore strany sporu taktiež nevzniesli žiadnu námietku voči skutočnosti, že
by bola pohľadávka spolu so všetkými právami a povinnosťami postúpená na žalovaného. Beztak
navyše súd zastáva názor, že i pri prípadnej neplatnosti postúpenia pohľadávky, by i postupník vo vzťahu
k spotrebiteľovi v danom prípade vzhľadom na skutočnosť, že si v istej dobe uplatňoval pohľadávku

voči žalobkyni, zodpovedal za porušenie spotrebiteľských práv alebo povinností dodávateľa vzhľadom
na participáciu na tomto porušení. Súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo/237/2021 zo dňa 30.03.2023,v ktorom najvyšší súd uviedol: „(Aj) podľa názoru dovolacieho súdu,
aksižalovanávpredchádzajúcomsporeneúspešneuplatnilaspotrebiteľskúpohľadávku proti žalobcovi
(spotrebiteľovi), pričom dôvod jej neúspechu spočíval v nepreukázaní aktívnej vecnej

legitimácie (iba) v dôsledku nedodržania zákonných podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákona o
bankách, potom nesie prípadnú zodpovednosť voči spotrebiteľovi v súvislosti s požadovaným finančným
zadosťučinením v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. pôvodný veriteľ (banka), alebo ten, na koho
bola spotrebiteľská pohľadávka postúpená (bod 16 in fine). Súd teda dospel k záveru, že sú splnené
podmienky k tomu, aby bolo žalobkyni priznané primerané finančné zadosťučinenie.

24. K nedôvodnosti obrany žalovaného ohľadom ním tvrdenej absencie ujmy na strane žalobkyne
a tvrdení, že práva žalobkyne boli v základnom konaní, od ktorého si žalobkyňa uplatňuje primerané
finančné zadosťučinenie, zhojené a napravené tým, že žalovanému bola uložená povinnosť zdržať sa
použitia zrážok zo mzdy, súd poukazuje na závery súdnej praxe, cit. „Nie je snáď ani potrebné

pripomínať, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu,
či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade
neúspechu v konaní. Spotrebiteľ, teda žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla,
pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie
už vtedy, keď k porušeniu práva alebo povinnosti dôjde“ (citované z rozsudku Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 3CoCsp/25/2021).

25. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia súd zastáva názor, že primerané finančné
zadosťučinenie sa musí u každého spotrebiteľa posudzovať samostatne, pričom výšku finančného
zadosťučinenia musí žalobkyňa objektívne, vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia

nepriaznivého následku preukázať, ako ho pociťovala a prežívala. Pri stanovení výšky treba vychádzať
zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej ujmy, okolností tak na strane žalobkyne ako aj žalovaného,
okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva žalobkyne. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia
sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobkyni objektívne hrozila, resp. ktorá jej vznikla.

26. V danom prípade pritom žalobkyňa svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
odôvodnila len svojou úspešnosťou v konaní o zdržanie sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy a tým,
že si uplatňuje satisfakciu za porušenie jeho spotrebiteľských práv, ktoré bol nútený brániť v základnom
konaní, a tým, že žalovaný sa chcel na jej úkor obohatiť o sumu 3.282,35 Eur, minimálne o výšku
nákladov 1.860,08 Eur (bezdôvodné obohatenie sa však nebolo predmetom uvedeného konania).

Žalobkyňa nepredložila žiadne dôkazy odôvodňujúce výšku primeraného zadosťučinenia. Súd preto s
prihliadnutímnaintenzituzásahuustálilakodôvodnú,primeranúazodpovedajúcuvšeobecnejpredstave
spravodlivosti výšku primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 400,- eur. Túto sumu považoval
súd za primeranú s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako spotrebiteľa. Privýške určenia primeraného finančného zadosťučinenia súd zohľadnil všetky osobitosti tohto prípadu
a dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 Eur považuje za primerané,
spĺňajúce jednak funkciu satisfakcie pre žalobkyňu a minoritne aj funkciu sankcie pre žalovaného.

27. K výške nároku žiadaného žalobkyňou súd uvádza, že ojedinele síce existujú súdne rozhodnutia ,
kde boli priznané tisícové sumy zadosťučinenia, ale tie už len vzhľadom na povahu nároku, ktorý
je veľmi výrazne závislý od konkrétnych okolností každej jednej konkrétnej veci, nemožno priznanie
takýchto vysokých súm považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít“ (čl.2

ods. 2 CSP), keď navyše súdu z jeho činnosti sú známe aj rozhodnutia, kde prisúdená bola omnoho
nižšia suma finančného zadosťučinenia. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže
slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, respektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale
musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Na druhej strane,
symbolické finančné zadosťučinenie by sa z hľadiska zákonom predpokladaného účelu mohlo minúť
účinkom a účelu zákona. Preto súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 400,- eur a

vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd pri výške priznaného zadosťučinenia zohľadnil vo
vzťahu k jeho sankčnej aodradzujúcejfunkciivneprospechžalovanéhoskutočnosť,ženejdeozďaleka
prvý, či ojedinelý prípad obdobného konania žalovaného, čo je skutočnosť známa súdu z jeho činnosti.
Preto súd pri prisúdení primeraného finančného zadosťučinenia a určovaní jeho výšky vzal na zreteľ
aj to, že toto zadosťučinenie je v zákone zakotvené aj preto, aby prostredníctvom jeho priznania

spotrebiteľovi dodávateľ bol odradený od ďalších takýchto postupov. Súd obranu žalovaného v spore
s výnimkou dôvodného tvrdenia o neprimeranej výške zadosťučinenia nepovažoval za dôvodnú.
Súd legitímne využitie zákonného práva žalobkyne proti žalovanému žiadať primerané finančné
zadosťučinenie v žiadnom prípade nepovažuje za zjavné zneužitie práva, ako to tvrdil žalovaný.

28. Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd taktiež zohľadnil, že žalobkyni bola
v základnom konaní priznaná aj náhrada trov konania v plnom rozsahu. Súd je toho názoru, že sumou
400,- eur budú naplnené všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, a preto v prevyšujúcej
časti súd žalobu zamietol.

29. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalejlenako„CSP“),podľaktoréhosúdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvo
veci. Žalobkyňa bola v konaní úspešná v časti základu nároku v rozsahu 100%, pričom výška priznaného
nároku závisela výlučne na posúdení súdu. „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v
ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku.

V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“ (cit. Veľký komentár k
Civilnému sporovému poriadku - Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016 k § 255 CSP).

Preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom pri vyčíslení sa bude
vychádzať z priznanej sumy.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na
Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov

tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdnehokonania,vediesavýkonrozhodnutiazúradnejmoci(zákonč.65/2001Z.z.ospráveavymáhaní
súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).