Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, August 13, 2025

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 3Csp/20/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8225200945
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2025:8225200945.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom
ul. Sovietskych hrdinov č. 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému BENCONT COLLECTION, a.s.,
so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpenému ČOLLÁK &
PARTNERI advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Floriánska č.19, 040 01 Košice, IČO: 45 946 868, o
zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.700,- eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 500,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne z a m i e t a .

III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej
sumy, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 07.04.2025 domáhala, aby súd žalovanému
uložil povinnosť titulom primeraného finančného zadosťučinenia zaplatiť jej sumu 1.700,- eur a nahradiť

jej trovy konania.

2. Svoju žalobu odôvodňovala tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn.
1Csp/31/2024 o vydanie bezdôvodného obohatenia bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľa,
pričom dosiahla v konaní úspech, keď rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 09.01.2025, ktorý
právoplatnosť nadobudol dňa 18.02.2025, bolo žalovanému uložené zaplatiť jej sumu 3.447,34 eur
s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 3.447,34 eur od 11.07.2024 do zaplatenia.

V žalobe citovala časti rozhodnutia zo základného konania a poukazujúc na § 3 ods. 5 veta tretia zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a § 53 ods. 1 aktuálneho zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa tvrdila, že ako spotrebiteľ uplatňuje si satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských
práv, ktoré musela brániť v základnom konaní. Tvrdiac, že primerané finančné zadosťučinenie má mať
sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy a zároveň aj funkciu relutárnu
predstavujúcu obohatenie spotrebiteľa proti dodávateľovi za to, že musel podstúpiť súdne konanie,
uviedla, že hypotéza právnej normy je splnená, lebo je spotrebiteľkou, ktorá úspešne uplatnila svoje

spotrebiteľské právo na súde, preto požaduje primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.700,- eur,
ktorú odôvodnila tým, že ide o cca polovicu sumy, o ktorú sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil.
K tomu poukázala na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/53/2016 zo dňa 04.10.2016.
Táto suma je podľa žalobkyne primeraná na to, aby boli dosiahnuté všetky ciele primeraného finančnéhozadosťučinenia, keď rozsah porušenia spotrebiteľského práva je definovaný rozsudkom v základnej
veci sp. zn. 1Csp/31/2024 a jeho odôvodnením, ktorý je hmotnoprávnou podmienkou nároku, z tejto
je potrebné vychádzať ako zo záväznej a tento rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského práva

v základnej veci nie je možné ani rozširovať, ani zužovať. Poukázala na to, že ak má byť finančné
zadosťučinenie primerané, teda spravodlivé, jeho výška nemôže byť len symbolická, lebo taká výška
nebola by ani spravodlivá, ani odradzujúca pre dodávateľa, pričom na rozdiel od iných inštitútov
v právnom poriadku SR (napr. ochrana osobnosti), kde sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie
a finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, to pri inštitúte PFZ nie je možné, keď toto

je možné len v peňažnej forme a má byť zároveň odmenou spotrebiteľa. Vo veciach, v ktorých je
predmetom konania finančná čiastka, je podľa žalobkyne jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo
byť rozhodujúce pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, suma, o ktorú sa dodávateľ
na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo chcel obohatiť.

3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa v žalobe označila rozsudok Okresného súdu

Bardejov zo dňa 09.01.2025 sp. zn.1Csp/31/2024 a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
3Co/53/2016 z 04.10.2016.

4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný tvrdil, že právo
na primerané finančné zadosťučinenie žalobkyne voči žalovanému tu vôbec nevzniklo, v dôsledku

čoho ho žalobkyňa ani nemôže dostatočne preukázať. Žalobkyňa podľa neho nesplnila základný
predpoklad pre uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie, a to úspešné uplatnenie
práva alebo povinnosti voči porušiteľovi. Podľa žalovaného on v danom prípade nie je porušiteľom,
lebo bezdôvodné obohatenie vzniklo na základe zmluvy o úvere, ktorú koncipoval pôvodný veriteľ,
Poštová banka, a.s. a bola mu len postúpená pohľadávka zo zmluvy o úvere bez toho, aby on mohol

nejakým spôsobom ovplyvniť jej obsah, podmienky, ustanovenia. Podľa žalovaného podmienky § 3 ods.
5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie sú splnené, lebo v predošlom konaní nebolo rozhodnuté o porušení
práva či povinnosti žalobkyne a na druhej strane absentuje zodpovedný subjekt ako porušiteľ práv
žalobkyne. Namietal i požadovanú výšku zadosťučinenia, ktorú označil za zjavné zneužívanie práv,
nakoľko vždy sa musí prihliadať na rozsah zásahu do práv spotrebiteľa a nemožno priznávať práva

spotrebiteľom len titulom, že sú spotrebitelia, lebo takéto bez limitové nazeranie spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu, čo je nežiaduca okolnosť. Vytýkal žalobe tiež
nedostatočné špecifikovanie, odôvodnenie a preukázanie uplatňovanej sumy a tvrdil, že žalobkyňa
predchádzajúcim konaním získala finančné prostriedky, teda dopad do jej osobnej či majetkovej sféry
nepredstavoval žiaden zásah. Výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia žalovaný

označil za neadekvátnu, neprimeranú, ide podľa neho zo strany žalobkyne o účelové konanie, keď ona
bola tým, kto si nesplnil svoje základné záväzkové povinnosti, prestala splácať úver, preto jej nemôže byť
poskytnutá právna ochrana. Ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, no nemôže
podľa neho byť poskytovaná tak, aby viedla k jednostrannému zvýhodňovaniu spotrebiteľa, kedy by bol
zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť

výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje podľa žalovaného vecne odôvodniteľný
dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa
k splneniu tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. Uviedol, že miera ochrany
spotrebiteľov nemôže byť absolútna, má svoje limity a limit pre určenie miery ochrany spotrebiteľa je
daný úrovňou spotrebiteľa, nemôže byť vnímaná ako obrana proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti.

Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/1201/2009 a odlišné stanovisko
sudcu E. F. k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 547/2012.

5. Žalobkyňa v replike s tvrdeniami žalovaného nesúhlasila. Argumentácia žalovaného je podľa nej sama
osebe dôkazom, že podaná žaloba, jej zmysel, účel a cieľ sú opodstatnené, pretože postoj žalovaného

je napriek skúsenosti a vedomosti o neúspešnosti jeho tvrdení z iných konaní nemenný, a teda
práve PFZ je inštitútom, ktorý má takýmto praktikám dodávateľa brániť. Skutočnosť, že spotrebiteľskú
zmluvu žalovaný nekoncipoval, ho podľa žalobkyne neliberuje a nezbavuje zodpovednosti za porušenie
jeho zákonných povinností, nakoľko práve žalovaný fakticky vykonával práva veriteľa pohľadávky
a domáhal sa jej zaplatenia a prijímal plnenie, čím sa bezdôvodne obohatil, preto jeho vecná legitimácia

je zachovaná aj v tomto konaní. Žalovaný ako subjekt podnikajúci v oblasti spotrebiteľského práva
nepostupoval podľa žalobkyne s odbornou starostlivosťou pri prevzatí pohľadávky od pôvodného
veriteľa so všetkými právami a povinnosťami a žiadaní jej zaplatenia. Poukázala na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/237/2021, z ktorého vyplýva, že porušiteľom, voči ktorémuje možné úspešne sa domáhať finančného zadosťučinenia, je aj postupník pohľadávky a tiež na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/324/2020. Samotné vydanie bezdôvodného obohatenia
podľa žalobkyne nemožno považovať v žiadnom prípade za satisfakciu, nakoľko pripustením takejto

argumentácie žalovaného by bola popretá samotná podstata a zmysel inštitútu primeraného finančného
zadosťučinenia. Jeho požadovanú výšku ona považuje za adekvátnu, zodpovedajúcu svojmu účelu, keď
prípadnésankcievyplývajúcezopatrenídohľadnýchorgánovbybolineporovnateľneprísnejšie.Jediným
objektívnym kritériom pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je podľa žalobkyne
výška škodlivého následku, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobil, alebo mienil spôsobiť porušením

spotrebiteľského práva a trend rozhodovacej praxe je podľa nej taký, že súdy priznávajú zadosťučinenie
vo výške v akej bola v súvislosti s obohatením sa dodávateľa, alebo jeho snahou bezdôvodne sa na úkor
spotrebiteľov obohatiť uplatnená. Argumentáciu žalovaného považuje za nenáležitú a navrhla žalobe
vyhovieť.

6. Žalovaný v písomnej duplike zotrval na svojom tvrdení o šikanóznom výkone práva zo

strany žalobkyne a tiež na námietke nedostatku svojej vecnej pasívnej legitimácie a nesplnenia
hmotnoprávnychpodmienoknapodaniežaloby.Trvalnatom,žežiadanézadosťučineniejeneprimerané
zásahu a rozsahu a skutkovým okolnostiam, keď práva žalobkyne boli v predchádzajúcom konaní
„zhojené“ a napravené tým, že žalovaný zaplatil jej bezdôvodné obohatenie. Priznanie tak vysokého
a neprimeraného zadosťučinenia by podľa neho predstavovalo zásah do jeho práv a odporovalo by

zákonu. K poukazu žalobkyne na mnohé rozhodnutia krajských súdov uviedol, že tie v našom právnom
poriadkuniesúprávnezáväzné,môžumaťnanajvýšnápomocnúfunkciu,lebojenevyhnutnévziaťzreteľ
na osobitosti a individuality každého sporu.

7. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie, na ktorom žalobkyňa prostredníctvom právneho

zástupcu na žalobe, jej dôvodoch a tvrdeniach uvedených v replike v celom rozsahu trvala. Úspech
v pôvodnom konaní nemožno podľa nej stotožňovať s osobitným zákonným nárokom na primerané
finančné zadosťučinenie, teda inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nie je totožný svojím
účelom s konaním o vydanie bezdôvodného obohatenia. Skutočnosť, že si uplatňuje svoje nároky
žalobkyňa aj v iných konaniach, je podľa nej dôkazom o jej aktívnej právnej obrane voči inkasným

spoločnostiam vymáhajúcim od nej nedôvodné plnenia. Uviedla, že si síce uplatňuje zadosťučinenie
z právneho vzťahu založeného danou zmluvou aj v inom konaní, avšak nejde o duplicitu, lebo porušenie
práv malo iný charakter, tu ide o neoprávnené inkasovanie splátok žalovaným, na ktoré nemal žiaden
právny nárok, nie o zrážky zo mzdy. K výške nároku poukázala na aktuálny rozsudok Okresného súdu
Prešov vo veci sp. zn. 9Csp/48/2025, kde bolo priznané zadosťučinenie vo výške 1.150,- eur na základe

viacerých v základnom konaní zistených neprijateľných zmluvných podmienok, z ktorých žiadna nebola
voči spotrebiteľovi použitá, pričom tu žalovaný aktívne inkasoval takmer 3.500,- eur, teda zasiahol do
majetku žalobkyne, ide teda o závažnejšie konanie.

8. Žalovaný na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu trval na nedôvodnosti žaloby, nárok

žalobkyne namietal čo do právneho dôvodu aj do výšky. Rozsudok v základnom konaní o povinnosti
vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie je podľa neho dostatočne účinný prostriedok nápravy, ktorý
žalobkyni zabezpečil odčinenie tvrdenej ujmy a jej práva ním boli zhojené. Po jeho právoplatnosti
si žalovaný neuplatňoval žiadne práva voči žalobkyni, ktoré by mohli byť zásahom do jej práv,
splnil aj povinnosť nahradiť jej trovy konania, ktoré samy osobe plnia satisfakčnú aj sankčnú funkciu

a pôsobia preventívne a odstrašujúco voči žalovanému do budúcna. Trval na tom, že on nebol stranou
zmluvy, a preto nijako nemohol ovplyvniť jej obsah a kontraktačný proces. K výške nároku uviedol, že
z písomných vyjadrení žalobkyne nie sú zrejmé zásahy do jej majetkovej a osobnej sféry, žalobkyňa
nepreukázala dôvodnosť výšky žiadaného zadosťučinenia. Poukázal na to, že žalobkyňa vystupuje
aj v iných súdnych konaniach, v ktorých proti nemu uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie

a takéto účelové využívanie daných inštitútov nemôže požívať právnu ochranu. Podporne poukázal
na rozhodnutia Okresného súdu Prešov, v ktorých bolo priznané zadosťučinenie vo výške len 50,-
eur, resp. 20,- eur ako 1 % žalovanej sumy, čo súd považoval za adekvátnu satisfakciu a tiež na
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5CoCsp/35/2023. Uviedol, že v rámci komunikácie
ohľadom možnosti mimosúdneho vyriešenia veci ponúkol žalobkyni sumu 200,- eur, vzhľadom na

okolnosti veci, čo žalobkyňa odmietla. Poukázal tiež na to, že žalobkyňa ani neuviedla a nepreukázala
žiadne konkrétne následky, či už na jej napr. majetkovú sféru, zdravotný stav a podobne, preto navrhol
žalobu zamietnuť.9. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a všetkých písomných vyjadrení strán, vykonal dokazovanie
oboznámením sa s obsahom všetkých žalobkyňou predložených listinných dôkazov, keďže vykonanie
žiadneho z týchto dôkazov nebolo namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné a sám

žalovaný žiadne dôkazy nenavrhol, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Bardejov zo
základného konania sp. zn. 1Csp/31/2024 a tiež obsahom inej žaloby žalobkyne proti tu žalovanému
zo spisu 1Csp/18/2025 o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 900,- eur (§ 295
CSP), čo bolo potrebné aj za účelom posúdenia podmienok konania (§ 185 ods. 3 CSP) a posúdenia,
či nejde o uplatnenie nároku z toho istého porušenia, pričom zistil tento skutkový stav:

10. Zo spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1Csp/31/2024 súd zistil, že žalobou podanou na
tunajšom súde dňa 18.06.2024 sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť vydať jej
bezdôvodné obohatenie vo výške 3.447,34 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy
3.447,34 eur od druhého dňa po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia, a to na tom skutkovom
základe, že dňa 09.12.2013 uzatvorila s právnym predchodcom žalovaného - Poštovou bankou, a.s.

Zmluvu o úvere dostupnápôžička č. XXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške
2.000,- eur so záväzkom vrátiť ho v 72 splátkach po 57,29 eur s ročnou úrokovou sadzbou 24,5 %
a RPMN 27,43 %, s konečnou splatnosťou dňa 25.12.2019 a s celkovou výškou nákladov 1.860,08 eur.
V žalobe poukazovala na to, že pôvodný veriteľ jej listom zo dňa 17.07.2014 oznámil, že jej úverová
pohľadávka sa stala predčasne splatnou v celom rozsahu a jej výška, ktorú žiadal uhradiť, je 2.293,72

eur, avšak podľa žalobkyne išlo o neplatný úkon, nakoľko v zosplatnení nebola špecifikovaná splátka,
pre ktorú k predčasnému zosplatneniu došlo. Keďže pôvodný veriteľ, Poštová banka, a.s. jej listom zo
dňa 19.06.2017 oznámil, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 13.06.2017
bola pohľadávka voči nej z banky postúpená na žalovaného a následne žalovaný listom z 01.04.2019
jej zamestnávateľa požiadal o vykonávanie zrážok zo mzdy, ktoré jej boli vykonávané až do apríla 2024,

pričom prijal takto od nej žalovaný celkovo sumu 3.447,34 eur, hoci pre neplatné predčasné zosplatnenie
úveruboloprerozpors§92ods.8zákonaobankáchneplatnéajpostúpeniepohľadávkynažalovaného,
došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného vo výške 3.447,34 eur, ktoré preto žiada vydať.

11. Žalovaný sa k žalobe žalobkyne vo veci 1Csp/31/2024 vyjadril písomne tak, že žiadal ju

ako nedôvodnú zamietnuť. Tvrdil, že predčasné zosplatnenie úveru bolo platným právnym úkonom
realizovaným za splnenia všetkých zákonných predpokladov a platné bolo aj postúpenie pohľadávky
banky, preto tvrdenie o absencii právneho titulu na inkasovanie peňazí je nedôvodné. Poukázal na to, že
dňa 20.11.2019 uzatvorila s ním žalobkyňa dohodu o splátkovom kalendári a uznaní dlhu, ako aj dohodu
o zrážkach zo mzdy, na základe ktorých sa domáhal cez zrážky zo mzdy zákonnou cestou a s využitím

zákonného zabezpečovacieho inštitútu svojej oprávnenej pohľadávky. Nie je preto podľa neho naplnená
žiadna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia.

12. O žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 09.01.2025 tak, že žalovanému bola uložená povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 3.447,34 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 3.447,34

eur od 11.07.2024 do zaplatenia, vo zvyšku (čo do sadzby úroku z omeškania nad 9,25 % ročne)
súd žalobu zamietol a priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Dôvodom vyhovenia žalobe a uloženia povinnosti žalovanému vydať bezdôvodné obohatenie
podľa odôvodnenia rozsudku bolo, že okamžité zosplatnenie úverovej pohľadávky banky voči žalobkyni
bolo pre nepreukázanú dohodu o práve veriteľa úver predčasne zosplatniť neplatné, súd nemal za

preukázané ani doručenie výzvy banky zo dňa 30.06.2014 a ďalším dôvodom neplatnosti zosplatnenia
bolo neuvedenie splátky, pre ktorú k nemu došlo. S poukazom na § 17 ods. 1 písm. b) Zákona
o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého predmetom postúpenia môže byť len pohľadávka po termíne
konečnej splatnosti, resp. ktorá sa stala splatnou pred uvedeným termínom a skutočnosť, že podľa
zmluvy o úvere konečná splatnosť bola dňa 25.12.2019 a k postúpeniu pohľadávky malo dôjsť dňa

13.06.2017, teda ešte pred termínom konečnej splatnosti úveru, čo § 17 ZoSÚ nedovoľuje a splnená
nebola ani podmienka výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, súd mal postúpenie pohľadávky za
neplatné. Žalovaný tak nemohol platne nadobudnúť pohľadávku a nebol daný dôvod pre to, aby mohol
od žalobkyne prijímať plnenie a keďže sa tak napriek tomu stalo a nebolo sporné, že žalobkyňa uhradila
mu sumu 3.447,34 eur, ide o bezdôvodné obohatenie ktoré jej musí vydať. Argumentáciu žalovaného

o uznaní dlhu žalobkyňou súd mal za nedôvodnú, lebo vyvrátiteľná právna domnienka existencie dlhu
bola dokazovaním vyvrátená a právo nemôže vzniknúť z bezprávia. Žalovaný odvolanie nepodal a
vyššie uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18.02.2025. Uznesením zo dňa 10.04.2025,
právoplatným dňa 27.05.2025, súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok zo žalobyvo výške 156,50 eur a uznesením zo dňa 10.04.2025, právoplatným dňa 27.05.2025, bolo rozhodnuté
o povinnosti žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 617,23 eur.

13. Zo žaloby podanej žalobkyňou proti žalovanému, o ktorej sa koná pod spisovou značkou
1Csp/18/2025, súd zistil, že žalobkyňa sa ňou domáha zaplatenia primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 900,- eur s poukazom na to, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.
zn. 1Csp/17/2024 o zdržanie sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy bola ako žalobkyňa v postavení
spotrebiteľky úspešná rozsudkom sp. zn. 1Csp/17/2024 z 09.01.2025, právoplatným dňa 18.02.2025,

ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy k Zmluve
o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa 09.12.2023 uzatvorenej medzi Poštovou bankou,
a.s. ako právnym predchodcom žalovaného a žalobkyňou na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne. Výšku
primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila tým, že napriek bezúročnosti a bezpoplatkovosti
daného úveru poskytnutého jej vo výške 2.000,- eur, do splatenia istiny ktorého ostávalo jej doplatiť
1.885,42eur,odnejžalovanývýzvounavykonávaniezrážokzomzdyžiadalsumu5.167,77euraamienil

sataknajejúkorbezdôvodneobohatiťminimálneorozdielmedzisumou,ktorúeštebolapovinnáuhradiť
do istiny úveru a sumou požadovanou, čo činí 3.282,35 eur a minimálne o výšku nákladov 1.860,08 eur,
nakoľko išlo o bezúročný a bezpoplatkový úver.

14. Žalobkyňa tu v spore, poukazujúc na vyššie uvedené súdne konanie 1Csp/31/2024, má zato, že sú

naplnené zákonné podmienky pre priznanie jej primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3
ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Výšku požadovaného zadosťučinenia
odôvodňuje poukazom na výšku vzniknutého bezdôvodného obohatenia s tým, že uplatňuje ako
zadosťučinenie sumu vo výške cca 50 % jeho výšky. Žalovaný navrhol zamietnuť žalobu v celom
rozsahu, spochybňujúc základ nároku, svoju vecnú pasívnu legitimáciu aj výšku nároku.

15. Súd vychádzajúc z tvrdení strán a výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba
žalobkyne čo do základu je plne dôvodná a čo do výšky je dôvodná v časti. Žalobkyni podľa názoru
súdu vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré vo všetkých okolnostiach tu súdenej
veci bolo dôvodné priznať jej vo výške 500,- eur, a to z nasledujúcich dôvodov.

16. Čo sa týka samotného nároku, podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom do 30.06.2024 proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.
Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania

a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených
porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom
(ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané

finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

17. Nakoľko podľa § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.07.2024
ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024, vznik právnych vzťahov zo

zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych
predpisov účinných do 30. júna 2024, súd pri právnom posúdení veci a nároku žalobkyne vychádzal
z ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa účinného do 30.06.2024, čo žalovaný ani nesporil.

18. Nosnou námietkou žalovaného bola námietka, že on nemôže byť porušiteľom, lebo zmluvu o

úvere koncipoval pôvodný veriteľ a on nemohol ovplyvniť jej obsah, podmienky, ustanovenia. Niet
pochýb, a nebolo to medzi stranami ani sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere číslo 1316423254,
uzavretá medzi žalobkyňou a Poštovou bankou, a.s., zo dňa 09.12.2013 je spotrebiteľskou zmluvou,
čo už bolo právoplatne ustálené aj v základnom konaní, pričom zmena veriteľa na základe postúpenia
pohľadávky na tu žalovaného na tom nič nemení, nič nemení na podstate a charaktere spotrebiteľského

vzťahu. Subjekt, ktorý má záujem stať sa postupníkom pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy, činí tak
dobrovoľne,nazákladevlastnéhorozhodnutiaamusísibyťvedomý,vzhľadomnahmotnoprávnuúpravu
a ustanovenia verejnoprávneho predpisu obsahujúceho kogentné ustanovenia (zákon č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa), že jeho konanie a kroky budú hodnotené aj z tohto pohľadu. Žalovaný prinadobúdaní pohľadávky voči spotrebiteľovi a pri jej následnom vymáhaní bol povinný dodržať povinnosti
vyplývajúce mu zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Je celý rad ustanovení, ktoré potvrdzujú tento záver
a ktoré by úplne stratili zmysel, ak by platil výklad žalovaného ponúknutý ním v tu súdenej veci (viď

napr. § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého nekalé obchodné praktiky sú zakázané,
a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie alebo § 53a Občianskeho zákonníka podľa
ktorého povinnosť zdržať sa používania judikovanej neprijateľnej zmluvnej podmienky má aj právny
nástupca dodávateľa). Aj z § 529 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že námietky proti pohľadávke,
ktoré mohol dlžník uplatniť v čase postúpenia, mu zostávajú zachované i po postúpení pohľadávky.

Súd v súvislosti so svojím záverom, že je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného, v danom
prípade podporne a analogicky poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2Cdo/125/2018 zo dňa 27.06.2019 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 72/2019, podľa ktorého právo spotrebiteľa domáhať sa na súde
určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru zostáva zachované aj voči tomu, na koho
dodávateľ postúpil svoju pohľadávku z úveru.

19. Ak zostáva zachované právo spotrebiteľa domáhať sa na súde voči tomu, na koho dodávateľ
postúpil svoju pohľadávku z úveru a kto ju voči spotrebiteľovi uplatňuje a vymáha určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, čo následne môže viesť k žalobe spotrebiteľa proti postupníkovi
podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, niet dôvod pre záver, že by žalovaný nemal byť pasívne

vecne legitimovaný lebo to bol práve on, kto vymáhal a prijal plnenie od žalobkyne, a to napriek tomu, že
na to pre neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky nemal žiaden právny titul, ako to bolo právoplatne
ustálené v základnom konaní. Je nedôvodná obrana žalovaného, že nemohol ovplyvniť obsah zmluvy
o úvere, lebo to či domnelé práva z nej uplatní či neuplatní nepochybne mohol ovplyvniť a ak ich
uplatnil bez toho, aby si s odbornou starostlivosťou preveril splatnosť pohľadávky a zákonné podmienky

postupiteľnosti pohľadávky, potom jednoznačne on je porušiteľom práv žalobkyne v súvislosti s jej
vymáhaním. Absolútne preto neobstojí obrana žalovaného založená na tom, že on nekoncipoval
zmluvu a jej podmienky, lebo bol to žalovaný, kto pri vymáhaní svojej pohľadávky konal spôsobom, ktorý
súd v základnom konaní právoplatne označil za neprijateľný a rozporný s právom, a to hneď z viacerých
dôvodov, z ktorých aj každý jeden sám o sebe by viedol k tomuto záveru (nepreukázanie dohody pre

právo úver predčasne zosplatniť, nepreukázanie doručenia upozornenia pred zosplatnením žalobkyni,
chýbajúca identifikácia splátky pre ktorú dochádza k zosplatneniu, nesplnená podmienka zákonnej
výzvy banky pred postúpením atď.). Ak žalovaný ako profesionál v oblasti vymáhania pohľadávok
napriek tomu, že neboli splnené dané náležitosti a podmienky postupiteľnosti pohľadávky banky
nedôvodne žiadal a aj prijal od žalobkyne tak vysokú sumu, nepochybne ide o konanie s nedostatkom

odbornej starostlivosti na jeho strane, a to je zároveň jasná a jednoznačná odpoveď na žalovaným
nastolenú otázku, že nie je mu zrejmé, akého porušenia spotrebiteľských práv žalobkyne sa mal
dopustiť. Nekalý postup práve žalovaného a práve žalovaným uskutočnené uplatnenie nároku viedli
v konečnom dôsledku k súdnemu konaniu vo veci 1Csp/31/2024 a jeho výsledku, preto sa žalovaný
svojej zodpovednosti za porušenie spotrebiteľských práv žalobkyne v žiadnom prípade zbaviť nemôže.

20. Pokiaľ ide o otázku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného a odôvodnenia, prečo za daných
okolností možno ho považovať za porušiteľa práv žalobkyne, tak súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/237/2021 a podporne aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 7Cdo/80/2020 publikovaný pod č. R 47/2022, podľa ktorého (viď bod 17 odôvodnenia) „zo

zákonnej dikcie označenia zodpovedného subjektu, od ktorého je možné požadovať primerané finančné
zadosťučinenie („od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zodpovedá") de lege lata nevyplýva, že to nevyhnutne musí byť iba jedna zo
sporových strán v konaní na súde, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný, hoci ním spravidla bude práve tento
procesný subjekt“.

21. Podľa názoru súdu preto vzhľadom na právoplatný, záväzný a nezmeniteľný rozsudok v základnom
konaní žalobkyni právo na primerané finančné zadosťučinenie proti žalovanému z dôvodu splnenia
všetkých zákonných podmienok v zmysle vyššie citovaného § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane
spotrebiteľa vzniklo.

22. Predloženým rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 1Csp/31/2024-78 zo dňa 09.01.2025
žalobkyňa preukázala úspešné uplatnenie porušenia svojich práv. Ak žalovaný tvrdil, že nechcel sa
bezdôvodne obohatiť, len uplatnil svoju pohľadávku, tak súd mu pripomína, za akých konkrétnychokolností a akým spôsobom, pri koľkých porušeniach zákona k tomu došlo, keď predchádzal tomu úplne
zrejmý nedostatok odbornej starostlivosti. Bol to práve žalovaný, kto pri vymáhaní pohľadávky konal
s nedostatkom odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi, teda niet pochýb, že zodpovednosť

za výsledok a stav, ktorý nastal, nesie práve žalovaný. Práve žalovaný sa domáhal na žalobkyni
zaplatenia vysokej finančnej čiastky na základe neplatného právneho úkonu, a navyše prostredníctvom
zrážok zo mzdy, teda siahajúc na základný zdroj živobytia, čo nemožno hodnotiť ako konanie v súlade
s dobrými mravmi. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 8
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (k tomu pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 1CoCsp/22/2020).

23. Ak žalovaný opakovane tvrdil, že z jeho strany k porušeniu žiadneho práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa či osobitnými predpismi nedošlo, tak tu súd opäť
poukazuje na to, že žalovaným porušenými zákonnými ustanoveniami sú napr. § 2 písm. u/ zákona
o ochrane spotrebiteľa podľa ktorého odbornou starostlivosťou na účel daného zákona sa rozumie

úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri
konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade
dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti, a tiež § 8 zákona o ochrane spotrebiteľa upravujúci
klamlivé konanie a nekalé praktiky. Súd podporne poukazuje napr. na uznesenie Krajského súdu
v Prešove zo dňa 27.09.2022 sp. zn. 20CoCsp/33/2022, z ktorého cit. „Žalovaný požadoval od žalobcu

plnenie, na ktoré zjavne nárok nemal. Takéto konanie žalovaného, ktoré mohlo mať za následok vznik
bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu, nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi.
Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (bod 12 odôvodnenia). Podľa názoru odvolacieho
súd na úspešné uplatnenie práva postačuje jednak aj to, keď spotrebiteľ vyjadrí nesúhlas s uplatnenou

pohľadávkou, avšak navyše v prejednávanom prípade žalovaný zlyhal pokiaľ postupoval zjavne v
rozpore s odbornou starostlivosťou. Je nepochybné, že neopodstatnené uplatňovanie súm („len tak
skúsime“) bez akéhokoľvek podkladu voči spotrebiteľom je nutné zahrnúť do kategórie rozporu s
odbornou starostlivosťou, ale aj rozporu s dobrými mravmi § 3 ods. 1 OZ“ (bod 14 odôvodnenia).

24. Ak teda žalovaný voči žalobkyni konal spôsobom, ktorý bol právoplatne posúdený ako rozporný
s právom, je toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u/ zákona č. 250/2007
Z. z.), a dobrými mravmi. Uvedené porušenie práva a povinností žalovanému vyplývajúcich zo zákona
o ochrane spotrebiteľa súd s poukazom na § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa považuje
za dôvod na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ktorá úspešnou obranou

voči takýmto nedôvodným nárokom v pôvodnom konaní na súde úspešne uplatnila svoje práva. Preto
aktuálna snaha žalovaného v konaní o primerané finančné zadosťučinenie relativizovať, či zľahčovať
svoje pochybenia konštatované v základnom konaní, ktorého výsledkom je súd viazaný neobstojí.

25. Povinnosťou žalovaného vzhľadom na predmet jeho činnosti bolo poznať a dodržiavať právne

predpisy vzťahujúce sa na vymáhanie pohľadávok, slúžiace na ochranu spotrebiteľa a tiež jasnú,
zrozumiteľnú a jednoduchú právnu úpravu upravujúcu zákonné podmienky postupiteľnosti pohľadávky
banky a zákonné podmienky vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Ak žalovaný poukazoval na to,
že rešpektoval rozsudok v základnej veci a aj uhradil žalobkyni prisúdenú náhradu trov konania, tak
aj táto obrana je irelevantná. Trovy konania žalobkyni vznikli, lebo sa musela brániť nedôvodnému

nároku, nie je to jej príjem či zisk, ale len kompenzácia zmenšenia majetku vynaloženého na obranu
v súdnom spore. Náhradou trov konania sa žalobkyni ako spotrebiteľovi vrátilo len to, o čo prísť
nikdy nemala. Nie je to teda žiadne zadosťučinenie. Ak by preto táto skutočnosť bola dôvodom
pre nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa by bolo zbytočným. Nemalo by žiaden sankčný a odradzujúci (súčasne preventívny) účinok

na dodávateľov, ak by pri zjavnom porušení práv spotrebiteľov mohli sa vyhnúť sankcii v podobe platenia
finančného zadosťučinenia len tým, že sa svojich nedôvodných nárokov nedomôžu a že len budú musieť
kompenzovať spotrebiteľovi vynaložené trovy konania.

26. K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia, ktorú žalobkyňa odvíjala od

polovice sumy bezdôvodného obohatenia žalovaného, súd uvádza, že výška primeraného finančného
zadosťučineniasavôbecnemusí(ikeďmôže)odvíjaťodvýškybezdôvodnéhoobohatenia.Prepriznanie
práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti
v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákonaSlovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim
kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so
zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2022,

sp. zn. 7 Cdo 92/2021 publikované pod č. R 48/2022).

27. Primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa nie je čo do výšky zákonom nijako konkrétne stanovené, klasifikované, či limitované,
nie sú naň žiadne tabuľky či osobitné kritériá, základným a určujúcim kritériom v zmysle zákona je

jeho primeranosť, ktorú súd posudzuje podľa vlastnej úvahy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
veci. Keďže zákon okrem primeranosti nestanovuje žiadne konkrétne kritériá, ktoré by spotrebiteľ mal
tvrdiť a dokazovať, neobstojí tvrdenie žalovaného o nedostatočnom odôvodnení výšky požadovaného
zadosťučinenia žalobkyňou. Žalobkyňa v žalobe logicky a dostatočne odôvodnila výšku požadovaného
zadosťučinenia, keď uviedla, že odvodzuje ju od polovice sumy, ktorú od nej žalovaný protiprávne
vymohol. Úvaha zvolená žalobkyňou pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia

odvodzujúca ho od sumy, ktorú od nej žalovaný nedôvodne žiadal, síce má určitú logiku vo vzťahu k
preventívnejaodradzujúcejfunkciiprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,nakoľkoodradiťdodávateľa
od recidívy môže práve jeho uvedomenie si, že čím vyššiu sumu od spotrebiteľa bude nedôvodne žiadať,
tým vyššie finančné zadosťučinenie v prípade úspešného uplatnenia ochrany spotrebiteľom následne
bude musieť poskytnúť, preto odradzujúci účinok vo vzťahu k tomu, aby sa žalovaný v budúcnosti

nedomáhal na spotrebiteľoch nedôvodných plnení v takej výške môže byť práve v takom prípade
naplnený. To ale neznamená, že výška zadosťučinenia musí byť nevyhnutne matematicky zhodná so
sumou, alebo s nejakou časťou sumy o ktorú sa veriteľ obohatil. Súd v okolnostiach veci za primeranú
sumu zadosťučinenia považoval sumu 500,- eur.

28. K nedôvodnosti obrany žalovaného ohľadom ním tvrdenej absencie ujmy na strane žalobkyne
vzhľadom na už vrátené bezdôvodné obohatenie a nahradené trovy základného konania súd poukazuje
tiež na závery súdnej praxe, cit. „Nie je snáď ani potrebné pripomínať, že súdne konania sú
stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej
ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní. Spotrebiteľ, teda

žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo
povinnosti dôjde“ (citované z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp .zn. 3CoCsp/25/2021, ďalej k tomu
pozri napr. rozsudky KS v Prešove sp. zn. 20CoCsp/31/2021, 10CoCsp/23/2020, 20CoCsp/39/2021,
20CoCsp/43/2020, 3CoCsp/2/2021).

29. Preto aj obrana žalovaného, že žalovanej nevznikla žiadna ujma, je nedôvodná. V tejto súvislosti
je najmä potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. ešte
zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti
poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z.

v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.
Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v
otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení
neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Zákon podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená
ujma, nevyžaduje (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017). V ňom Najvyšší súd

okrem iného v súvislosti s primeraným finančným zadosťučinením podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. konštatoval, že „zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu,
keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane
spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej
súvislosti, alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy

by bolo spravidla nereálne.“

30. Pri posúdení dôvodnosti výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potom
treba vychádzať z toho, že toto zadosťučinenie má niekoľko funkcií. Možno tak hovoriť o funkcii
satisfakčnej, sankčnej, odradzujúcej, odmeňujúcej. Pri určení jeho výšky súd musí zohľadniť viaceré

relevantné okolnosti, a to napríklad či nejde v prípade postupu a konania dodávateľa o recidívu, aká
bola intenzita a trvanie porušenia a dôsledky konania dodávateľa, ekonomický dopad nečestného
konaniadodávateľanaspotrebiteľa,akoajskutočnosť,čiužnapríkladneboloposkytnutézadosťučinenie
spotrebiteľovi aj v inej podobe. Čo sa týka satisfakčnej a odmeňujúcej funkcie primeraného finančnéhozadosťučinenia, niet pochýb o tom, že zaplatenie nedôvodných nárokov žalovanému zo strany
žalobkyne logicky znamenalo zásah do majetkovej sféry žalobkyne. Následná nutnosť domáhať sa
nápravy až cestou súdu znamenala logické obmedzenie komfortu spotrebiteľa, brala mu čas a kľud.

Žalobkyňa sa tu musela aktívne domáhať svojho nároku, musela vyhľadať advokáta, ktorý ju v konaní
zastupoval.

31. Súd považuje za legitímne a spravodlivé priznať žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie
v sume 500,- eur. Zohľadnil primerane aj rozhodovaciu prax súdov a aj svoju vlastnú prejudikatúru majúc

na pamäti zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, samozrejme, pri zohľadnení faktu, že každá
vec vo svojich konkrétnych skutkových okolnostiach môže byť odlišná a že paušalizovanie toho, čo je
v konkrétnom prípade „primerané“, nie je možné.

32. K výške nároku žiadaného žalobkyňou súd uvádza, že ojedinele síce existujú súdne rozhodnutia,
kde boli priznané tisícové sumy zadosťučinenia, ale tie už len vzhľadom na povahu nároku, ktorý je

veľmi výrazne závislý od konkrétnych okolností každej jednej konkrétnej veci, nemožno považovať za
„ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít“ (čl.2 ods. 2 CSP), keď navyše súdu z jeho
činnosti sú známe aj rozhodnutia, kde prisúdená bola omnoho nižšia suma finančného zadosťučinenia.
Súd poukazuje napr. na konanie vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 22CoCsp/11/2024,
kde potvrdený bol rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý z požadovanej sumy zadosťučinenia 2.319,67

eur priznal sumu 100,- eur. Súd poukazuje aj na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove - rozsudok č.
k. 9CoCsp/24/2023-182 z 8.6.2023, keď odvolací súd priznal finančné zadosťučinenie 150 eur, kde v
základnom konaní bolo rozhodnuté o vydaní bezdôvodného obohatenia 996,03 eur a o neprijateľnej
zmluvnej podmienke ohľadom poplatku za uzatvorenie zmluvy 1.500 eur alebo napr. na rozsudok č. k.
17CoCsp/23/2022-147 z 28.7.2022 o priznaní finančného zadosťučinenia vo výške 100 eur v dôsledku

sporu, v ktorom spotrebiteľka získala 448,23 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia a určená
bola jedna neprijateľná zmluvná podmienka týkajúca sa dohody o zrážkach zo mzdy. Súd poukazuje
napr. aj na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 19Csp/71/2020, kde pri úspechu spotrebiteľa
vzákladnomkonaníčodosumy4.399,60eurpriznanéboloprimeranéfinančnézadosťučinenievovýške
500,-eur.RovnakosúdpoukazujenarozsudokKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.3CoCsp/86/2022,kde

bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 900,- eur (pri bezdôvodnom obohatení vo
výške 4.624,-eur, teda cca 20 % bezdôvodného obohatenia). Súd poukazuje aj na rozsudky Okresného
súdu Prešov sp. zn. 8Csp/43/2023, kde bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške
350,- eur (pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.506,83 eur, teda cca 20 % bezdôvodného obohatenia
a jednej neprijateľnej zmluvnej podmienke) alebo 32Csp/31/2023, kde bolo priznané zadosťučinenie

vo výške 250,- eur (pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1.358 eur a jednej neprijateľnej zmluvnej
podmienke).
33. Tu by zodpovedala rozsahu 20 % sumy bezdôvodného obohatenia v zmysle vyššie uvedených
rozhodnutí suma cca 690,- eur, ktorú súd znížil na sumu 500,- eur vzhľadom na fakt, že žalobkyňa
ešte v inom konaní od žalovaného za samotný spôsob vymáhania danej sumy (porušenie majúce

základ vo vykonávaní zrážok zo mzdy konštatované v samostatnom základnom konaní 1Csp/17/2024)
uplatňuje samostatné zadosťučinenie vo výške 900,- eur. K poukazu žalobkyne na rozhodnutia, kde
priznané boli tisícové sumy zadosťučinenia, súd uvádza, že tieto v žiadnom prípade nemožno považovať
za ustálenú súdnu prax. To právnemu zástupcovi žalobkyne musí byť známe, k čomu súd poukazuje
na aktuálny rozsudok Krajského v Prešove sp. zn. 10CoCsp/10/2025, kde žalobkyňa zastúpená bola

rovnakým právnym zástupcom a kde potvrdený bol rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby
nad priznanú sumu finančného zadosťučinenia vo výške 88,94 eur v situácii, kedy v základnom
konaní spotrebiteľ úspešný bol čo do zaplatenia sumy 1.578,89 eur spolu s príslušenstvom titulom
vydania bezdôvodného obohatenia a v časti určenia jednej neprijateľnej zmluvnej podmienky. Primerané
finančné zadosťučinenie tam teda bolo určené na 5 % zo sumy bezdôvodného obohatenia a to v situácii,

že v základnom konaní jednalo sa na rozdiel od tu prejednávanej veci o niekoľkoročný súdny spor a
kde žalobkyňa poukazovala okrem iného na to, že ako starobná dôchodkyňa sa musela zaktivizovať a
vyhľadať právnu pomoc advokáta.
34. Suma primeraného finančného zadosťučinenia žiadaného žalobkyňou vo výške až 1.700,- eur
podľa názoru súdu bola vzhľadom na okolnosti veci zjavne neprimeraná. Žalobkyňa v žalobe vo veci

1Csp/18/2025 sama potvrdila, že pri poskytnutej sume úveru z danej zmluvy 2.000,- eur bola veriteľovi
dlžná na istine sumu 1.885,42 eur, pričom prostredníctvom finančného zadosťučinenia uplatňuje voči
postupníkovi sumu spolu 2.600,- eur (1.700,- eur + 900,- eur), čo nemožno označiť za primerané. Súd
zohľadnilnapr.sumy,ktorésapriznávajúobetiamtrestnýchčinov,alebopozostalýmobetípridopravnýchnehodách, alebo sumy priznávané poškodeným pri ujmách na zdraví. Ak podľa zákona č. 437/2004
Z. z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, napr. šok ľahkého stupňa podľa
položky 246 sadzieb bodového hodnotenia za bolesť pri úrazoch je hodnotený počtom bodov 20, čo

napr. v roku 2019, teda v roku, kedy žalovaný začal od žalobkyne inkasovať sumy následne vyhodnotené
ako bezdôvodné obohatenie, znamenalo pri hodnote bodu 20,26 eur bolestné vo výške 405,2 eur,
tak potom podľa názoru súdu v tomto prípade, kedy neboli zistené ani tvrdené žiadne mimoriadne
následky u žalobkyne a jej živote (nad rámec toho, čo logicky vyplýva z toho, že nedôvodne prišla na
istú dobu o značnú časť finančných prostriedkov ), ani žalobkyni ako primerané finančné zadosťučinenie

za útrapy spojené s porušením jej práv nemožno priznať sumu nad 500,- eur. Ak z iných obdobných
sporov o primerané finančné zadosťučinenie sú súdu známe prípady, kde boli spotrebiteľom priznané
nižšie sumy, ako tu žalobkyňa žiadala, a to aj v situácii, kde dodávateľ pri vymáhaní predmetnej sumy
postupoval voči spotrebiteľovi mimoriadne agresívne, telefonicky obťažoval príbuzných spotrebiteľa so
žiadosťami o plnenie, osobne navštevoval pri vymáhaní nedôvodného plnenia domácnosť spotrebiteľa,
podával trestné oznámenia a podobne, tak súd v rámci proporcionality a primeranosti musel zohľadniť,

že tu o žiadny taký prípad nešlo, aspoň nič také žalobkyňa netvrdila a nepreukázala, nežiadala byť
v spore ani osobne vypočutá. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné
obohatenie sa žalobcu, respektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a
vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Na druhej strane, ani symbolické finančné
zadosťučinenie nebolo by tu na mieste, nakoľko z hľadiska zákonom predpokladaného účelu by sa také

zjavne minulo účinkom a účelu zákona. Preto súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume
500,- eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.
35. Súd pri výške priznaného zadosťučinenia zohľadnil vo vzťahu k jeho sankčnej a odradzujúcej
funkcii v neprospech žalovaného skutočnosť, že nejde o zďaleka prvý, či ojedinelý prípad obdobného
konania žalovaného, čo je skutočnosť známa súdu z jeho činnosti. Preto súd pri prisúdení primeraného

finančného zadosťučinenia a určovaní jeho výšky vzal na zreteľ aj to, že toto zadosťučinenie je v zákone
zakotvené aj preto, aby prostredníctvom jeho priznania spotrebiteľovi dodávateľ bol odradený od ďalších
takýchto postupov. Čo sa týka dĺžky trvania neistoty žalobkyne, súd zohľadnil na jednej strane to, že
žalovaný aj v základnom konaní nároku sa bránil a spochybňoval ho, avšak rovnako aj to, že odvolanie
proti rozsudku nepodal, zároveň nemožno opomenúť, že dĺžka neistoty a omeškanie žalovaného tu boli

čiastočne kompenzované žalobkyni priznaným úrokom z omeškania z bezdôvodného obohatenia.

36. Z hľadiska žalobkyňou opakovane zvýrazňovaného sankčného významu zadosťučinenia a tvrdeniu,
že prípadné sankcie dohľadných orgánov boli by podstatne vyššie súd uvádza, že z pohľadu celkovej
sankcie pre žalovaného spočívajúcej v tom, „čo ho bude zásah do práv žalobkyne stáť“ nemožno

opomenúť, že jeho majetková sféra za porušenie spotrebiteľských práv dotknutá je tu nielen platením
samotného finančného zadosťučinenia žalobkyni, ale aj platením žalobkyni prisúdených trov konania
a súdneho poplatku štátu (v základnom konaní tieto trovy boli žalobkyni priznané vo výške 617,23 eur
a žalovanému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok 156,50 eur a pribudnú k tomu aj trovy tohto
konania a súdny poplatok zaň).

37. Súd obranu žalovaného v spore s výnimkou dôvodného tvrdenia o neprimeranej výške
zadosťučinenia nepovažoval za dôvodnú. Súd legitímne využitie zákonného práva žalobkyne proti
žalovanému žiadať primerané finančné zadosťučinenie v žiadnom prípade nepovažuje tu za zjavné
zneužitie práva, ako to tvrdil žalovaný. Súd v danom prípade zvážil všetky okolnosti prejednávanej veci

a dospel k názoru, že je potrebné žalobe vyhovieť práve čo do sumy 500,- eur. Podľa názoru súdu pri
opodstatnených nárokoch spotrebiteľov uplatnených za takých okolností, ako v tu súdenej veci, nestačí
len strohé konštatovanie súdu o porušení práv a vydanie bezdôvodného obohatenia, ale je potrebné
tento proces zavŕšiť priznaním aj finančnej kompenzácie odrážajúcej ujmu, ktorú spotrebiteľ utrpel pri
súdnej a inej konfrontácii s dodávateľom.

38. Súd tak za primerané finančné zadosťučinenie na odčinenie všetkých útrap a dôsledkov u žalobkyne
a na druhej strane na efektívne odradenie žalovaného od opakovania takých postupov považuje tu sumu
500,- eur. Vzhľadom na všetko uvedené súd žalobe žalobkyne vyhovel čo do zaplatenia sumy 500,- eur
a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol.

39. Čo sa týka výroku o trovách konania, podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods.
2 CSP).40. Žalobkyňa v základe nároku bola plne úspešná, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy
súdu, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %

z prisúdenej sumy. K tomu podporne pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku -
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016 k § 255 CSP, cit. „Zásadu úspechu vo veci treba
uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od
znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola

priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“. Obdobne
v tejto súvislosti pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/20/2017, kde pri priznaní len
50 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná žalobcovi náhrada
trov konania v rozsahu 100 % práve z dôvodu, že výška nároku závisela od úvahy súdu, čo je aj prípad
tu prejednávanej veci.

41.Súdjetohonázoru,ževprípadoch,keďrozhodnutieovýškeplneniazávisílenodúvahysúdu,pričom
súčasne neuplatňuje sa žalobcom výška plnenia v zjavne nedôvodnej výške, predstavujúcej šikanózny
výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom na spravodlivom
usporiadaní veci, nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať, aby sa presne „trafil“ do úvahy

súdu pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania, ak bol žalobca
v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. I keď Civilný sporový poriadok
nemá ustanovenie totožné s ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinným do 30.6.2016,
ktoré bolo priamym zákonným podkladom pre to, aby aj v prípade len čiastočného úspechu mohla byť
priznaná plná náhrada trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie

uvedené závery právnej teórie a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy
niet dôvod na ustúpenie od takého záveru. To je aj názor tunajšieho súdu. Úvaha súdu sa tu týkala
skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu
uplatneného nároku. Pričom tak ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods. 3 O. s. p., tak aj v súčasnosti
podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba tarifnej odmeny

advokáta v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia (tu zo sumy 500,- eur).

42. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a rovnako samostatným uznesením
vyššieho súdneho úradníka súd v súlade s § 2 ods. 2 a § 14 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch rozhodne o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzhľadom na zákonné
oslobodenie žalobkyne od tejto povinnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Bardejov.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
spisová značka konania, ďalej sa má uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.