Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 21, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 15SaZ/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725101150
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Hudec

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0725101150.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobcu: A. B. C.

D., nar. XX.XX.XXXX, kolumbijskej štátnej príslušnosti, cestovný pas Kolumbie č. E., t. č. Pobytový tábor
Rohovce, Slovenská republika, zast. Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Michalská
372/9, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom
Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-
PO-18-33/2025-Ž zo dňa 27.06.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu
ČAS: MU-PO-18-33/2025-Ž zo dňa 27. júna 2025, v časti výrokov 1. a 2., ktorými nebol žalobcovi: A. B.

C. D., nar. XX.XX.XXXX, cestovný pas Kolumbie č. E., udelený azyl a nebola mu poskytnutá doplnková
ochrana z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
II. Správny súd v Bratislave p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predchádzajúce rozhodnutie Správneho súdu v Bratislave

1. Správnou žalobou zo dňa 04.07.2024 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS:

MU-PO-21-25/2024-Ž zo dňa 28.05.2024, ktorým žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1
písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o azyle“), 2) neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle,
3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4)
neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona
o azyle, a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

2. Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. 14Saz/8/2024-67 zo dňa 06.11.2024 (I.) zrušil rozhodnutie
žalovaného ČAS: MU-PO-21-25/2024-Ž zo dňa 28.05.2024 v časti o neudelení azylu a neposkytnutí
doplnkovej ochrany žalobcovi: A. B. C. D., číslo cestovného pasu E., a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
(II.) vo zvyšku súd žalobu zamietol a (III.) nepriznal žalovanému právo na náhradu trov konania.
Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že na pojednávaní dňa 06.11.2024 žalobca resp.
jeho zástupca predložil nový dôkaz - list od ELN zo dňa 02.09.2024, adresovaný matke žalobcu, s
neoficiálnym prekladom, podľa neho získaný deň pred pojednávaním s tým, že tento dôkaz potvrdzuje,

že ozbrojená skupina má stále záujem o žalobcu. V odôvodnení predmetného rozsudku správny súd
uviedol aj nasledovné:„32. Vo veciach azylu môže dôjsť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia aj vtedy, ak
správny súd dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Pod podstatnou
zmenou okolností veci je nutné rozumieť nastúpenie takého stavu, ktorý by bol spôsobilý privodiť

iné rozhodnutie alebo opatrenie vo veci. Podstatná zmena okolností sa môže týkať objektívnych i
subjektívnych okolností. V prvom prípade pôjde najmä o zvrat v bezpečnostnej a politickej situácii krajiny,
kde príslušný cudzinec pôvodne žil alebo odkiaľ prišiel, čo má vplyv napríklad pre posudzovanie splnenia
podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany. V druhom prípade pôjde o zistenie a preukázanie
takých skutočností na strane cudzinca, ktoré sa budú týkať napr. jeho politického presvedčenia,

náboženstva, bezpečnostnej hrozby, identity a pôvodu, čo môže mať vplyv napr. na preukázanie
dôvodov prenasledovania podľa § 8. Z logiky veci pritom vyplýva, že musí ísť o takú podstatnú zmenu,
ktorá je pre žalobcu výhodná, t. j. na základe ktorej by mohlo dôjsť k vydaniu nového, pre žalobcu
priaznivejšieho rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Najčastejšie pritom podstatnú
zmenu okolností pred správnym súdom preukazuje žalobca prostredníctvom nových dôkazných
prostriedkov, napríklad v prípade azylových vecí predložením nových informácií o krajine pôvodu,

uvedením nových skutočností o prenasledovaní v krajine pôvodu a pod. (viď Baricová, J., Fečík, M.,
Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2018, 1076 - 1077
s.).
34. Žalovaný nespochybňoval, že vydieranie spojené s vyhrážkami zo strany ELN by mohlo napĺňať
kritériá prenasledovania, avšak mal za to, že v danom prípade to nemá súvis s azylovo relevantnými

dôvodmi uvedenými v § 8 zák. o azyle (str. 4, posledný odsek odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).
Žalovaný tiež nespochybňoval skutočnosti vyplývajúce zo správy UNHCR, že otec žalobcu, vzhľadom
na jeho prácu, spadal do rizikového profilu osôb, ktoré môžu byť v núdzi medzinárodnej ochrany (str. 9,
posledný odsek odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), ani to, že za určitých okolností môžu aj rodinní
príslušníci týchto osôb byť v núdzi medzinárodnej ochrany, avšak dospel k záveru, že problémy žalobcu

nemali súvis s prácou jeho otca. A práve nový dôkaz predložený žalobcom by mohol preukazovať
doterajšie tvrdenia žalobcu, že prenasledovanie má súvis s otcom žalobcu, resp. jeho činnosťou. Tiež
to, že rodina žalobcu musí čeliť vydieraniu resp. vyhrážaniu aj naďalej a tieto praktiky neskončili po tom,
čo matka zaplatila príslušníkom ELN sumu 50 miliónov pesos a žalobca opustil krajinu. Súd sa pritom
nestotožňuje s názorom žalovaného, že tento dôkaz je v rozpore s doterajšími tvrdeniami žalobcu, keďže

tento už vo vstupnom pohovore poukázal na incident, keď sa mu po skončení vyučovania mal vyhrážať
jeden muž. Ako už bolo uvedené vyššie špecifikom konania v azylových veciach je to, že sa môže
prihliadať aj na skutočnosti, ktoré nastali alebo vyšli najavo až po vydaní napadnutého rozhodnutia,
aby tak bol naplnený účel inštitútu medzinárodnej ochrany. Žalovaný spochybňoval tvrdenia uvedené
v žalobe, že aj po odchode žalobcu z krajiny príslušníci skupiny ELN viackrát navštívili matku žalobcu

so žiadosťou o výpalné, a pýtali sa na osobu žalobcu, a to z dôvodu, že žalobca tieto skutočnosti
nespomenul počas pohovoru (toto zdôvodnil zástupca žalobcu tým, že žalobca o týchto skutočnostiach
v čase vykonania pohovoru nevedel). K tomu však súd uvádza, že skutočnosť, že prenasledovanie zo
strany skupiny ELN na istú dobu ustalo, neznamená, že k nemu nemôže neskôr znovu dôjsť. Žalobca
nemusí svoje tvrdenia preukazovať vlastnou výpoveďou, pokiaľ vie predložiť na ich preukázanie iné

dôkazy.
35.Budesamozrejmevecoužalovaného,akovyhodnotítentonovýdôkazjednotlivo,akoajvovzájomnej
súvislosti s ostatnými dôkazmi, avšak súd je toho názoru, že tento dôkaz by mohol mať (zásadný)
význam jednak pre posúdenie, či u žalobcu je opodstatnená obava z prenasledovania v krajine pôvodu
z niektorého z dôvodov uvedených v § 8 zák. o azyle, alebo či sú tu vážne dôvody domnievať sa,

že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ktorého
pôvodcom môžu byť aj neštátni pôvodcovia (za splnenie podmienok uvedených v § 2 písm. e) bod 3.
zák. o azyle), a teda, či u žalobcu nie je daný dôvod aspoň na poskytnutie doplnkovej ochrany. Preto
súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné v časti o neudelení azylu a neposkytnutí
doplnkovej ochrany žalobcovi zrušiť podľa § 206 ods. 5 SSP, keďže je naplnená podmienka podstatnej

zmeny okolností (viď ods. 32 odôvodnenia). Zároveň platí, že v azylových veciach je pre súd rozhodujúci
stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní
bude vyhodnotiť nový dôkaz predložený žalobcom v kontexte všetkých okolností, ktoré sú podstatné
pre posúdenie žiadosti žalobcu a po prípadnom doplnení dokazovania napr. o aktuálne správy o krajine
pôvodu zaoberajúce sa stavom ľudských práv Kolumbii a priamo uvádzajúce okolnosti rozhodné pre

posúdenie reálnosti hrozby neľudského či krutého zaobchádzania, venujúce sa otázkam posudzovaným
v danom konaní (viď rozsudok NSS SR sp. zn. 2Sak/l 5/2022 zo dňa 28.11.2022) opätovne posúdiť
žiadosť žalobcu o poskytnutie medzinárodnej ochrany.“II.
Administratívne konanie

3. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-18-33/2025-Ž zo dňa 27.06.2025 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle; 2) neposkytol doplnkovú
ochranu podľa § 13c ods. 4 písm. b) a § 20 ods. 4 zákona o azyle; 3) neudelil azyl na účel zlúčenia
rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú ochranu na

účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.

4. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 11.02.2025 žalobca požiadal pred
pracovníkmiOddeleniaazyluPolicajnéhozboruHumennéoudelenieazylualeboposkytnutiedoplnkovej
ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život. Podotkol, že ide o žalobcovu druhú žiadosť o
medzinárodnú ochranu podanú na Slovensku, pričom prvýkrát o udelenie azylu alebo poskytnutie

doplnkovej ochrany na území SR žalobca požiadal dňa 08.02.2024 – konštatoval, že žalobca ako dôvod
svojej prvej žiadosti uviedol svoju sexuálnu orientáciu, kvôli ktorej bola ohrozená jeho bezpečnosť,
avšak predovšetkým žalobca poukázal na problémy s povstaleckou skupinou ELN (Ejercito de liberacion
nacional). Žalovaný ďalej uviedol, že dňa 22.12.2024 žalobca v nadväznosti na skončenie platnosti
povolenia na pobyt mimo Pobytového tábora Rohovce svojvoľne toto zariadenie opustil a po siedmych

dňoch mimo Pobytového tábora Rohovce bol vyradený z evidencie, v dôsledku čoho žalovaný
následne predmetné konanie (o prvej žiadosti žalobcu) rozhodnutím ČAS: MU-PO-21-51/2024-Ž zo
dňa 23.01.2025 podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle zastavil - rozhodnutie o zastavení konania
nadobudlo právoplatnosť dňa 30.01.2025.

5. Ďalej žalovaný konštatoval, že za účelom zdôvodnenia žalobcovej druhej žiadosti bol s ním dňa
28.02.2025 vykonaný vstupný pohovor, v ktorom žalobca uviedol, že sa plne pridržiava dôvodov, ktoré
opísal počas vstupného pohovoru v predchádzajúcom konaní. Opätovne žalobca poukázal na to, že
v krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany a ani nevykonával žiadne politické aktivity - v
súvislosti s dôvodmi jeho žiadosti poukázal na dve roviny. Prvá sa týkala jeho sexuálnej orientácie,

kvôli ktorej sa necítil v Kolumbii v bezpečí - pri účasti na diskotéke ho niekedy v roku 2022, počas
štúdia na vysokej škole, pri tanci s priateľom neznámi ľudia zbili opaskom – žalobca uviedol, že nevie,
prečo bol napadnutý, avšak domnieva sa, že to bolo kvôli jeho sexuálnej orientácii, za čo čelil aj
občasným posmeškom zo strany spolužiakov a profesorov; druhým dôvodom jeho žiadosti boli problémy
s povstaleckou skupinou ELN z dôvodu, že jeho otec pracoval ako rodinný komisár a pri riešení jedného

z prípadov bolo na jeho podnet vznesené obvinenie na jedného zo šéfov tamojšej bunky ELN za
znásilnenie neplnoletého dievčaťa, ktoré bolo spáchané ešte v roku 2015 - tento obvinený šéf povstalcov
sa otcovi žalobcu opakovane vyhrážal s tým, aby svoj podnet stiahol, čo však žalobcov otec vždy
odmietol – žalobca uviedol, že v roku 2017 našli telo jeho otca v nádrži s vodou na dvore, pričom
oficiálna verzia, o ktorej informovali aj tamojšie médiá bola, že sa utopil. Žalobca bol však toho názoru,

že bol utopený príslušníkmi ELN za to, že odmietol stiahnuť svoj podnet voči ich šéfovi. V nadväznosti
na tieto okolnosti žalobca uviedol, že sa obáva, že by aj jemu mohlo hroziť nebezpečenstvo, nakoľko
príslušníci ELN zabíjajú aj potomkov osôb, ktoré ich udali – ďalej žalobca uviedol, že príslušníci ELN
chodili v meste, odkiaľ pochádzal, pravidelne navštevovať ľudí a v civilnom odeve neozbrojení milo
prosili obyvateľov o akúkoľvek finančnú podporu, bez nátlaku. Matka žalobcu im pravidelne prispievala

nejakými finančnými prostriedkami - žalobca k tomu ešte uviedol, že naposledy, asi v roku 2022 alebo
2023, nevie presne kedy, však prišli ozbrojení, oblečení ako vojaci, a pod hrozbou zabitia pýtali od jeho
matky sumu 50 miliónov pesos. Žalobca počas ich návštevy akurát nebol doma. Žalobca k tomuto ešte
konštatoval, že matka im na mieste dala 10 miliónov pesos, ktoré mala k dispozícii a zvyšok si musela
požičať v banke; pri ich ďalšej návšteve ešte peniaze nemala, avšak pri tretej návšteve im už zvyšných

40 miliónov pesos vyplatila - príslušníci skupiny sa potom viac neozvali. Žalobca taktiež uviedol, že z
obavy o svoju bezpečnosť sa však jeho rodina presídlila do obce Palermo-Boyaca, kde už do kontaktu
s útočníkmi neprišiel, avšak napriek tomu sa po ročnom pobyte v tejto obci rozhodol krajinu pôvodu
opustiť. Žalobca taktiež popísal incident, ktorý sa udial v júli 2022 na parkovisku pred vysokou školou,
ktorú navštevoval. Uviedol, že narazil tam na neznámeho muža, ktorý mu povedal, že patrí do skupiny

ELN – tvrdil, že spomínaný člen skupiny ELN mu pod sakom ukázal pištoľ a povedal mu, že vie, že sa
volá C., a že je syn svojho otca, a že má dva dni na to, aby odišiel z mesta Sogamoso. Žalobca uviedol,
že po tomto incidente sa spolu s matkou presťahovali do obce Palermo v provincii Boyaca.6. Žalovaný ďalej konštatoval, že okrem vyššie uvedených informácií, ktoré mu žalobca poskytol už
počas predošlého konania, tak v aktuálnom konaní mu počas vstupného pohovoru uviedol aj nové
skutočnosti – žalobca uviedol, že jeho matka dostala po jeho odchode z krajiny od príslušníkov ELN

výhražné listy, ktoré dokazujú, že on, ako aj jeho matka, sú cieľom skupiny ELN - jeden list odovzdali
príslušníci ELN matke v septembri 2024 a druhý v januári 2025.

7. Ďalšou novou informáciou podľa žalovaného bol incident únosu žalobcu príslušníkmi ELN, ku ktorému
došlo dňa 04.07.2023. Žalobca uviedol, že pri vycestovaní do mesta Sogamoso ho na kontrolnom

stanovišti v blízkosti mesta spolu s matkou a jej priateľom - otčimom, zastavili príslušníci ELN, pričom po
kontrole identity matke a otčimovi vrátili doklady a pustili ich, zatiaľ čo jeho naložili do dodávky, dali mu na
hlavu kapucňu, aby nič nevidel, a odviezli ho na neznáme miesto; po hodine a pol cesty ho vyložili niekde
v horách na neznámom mieste, kde ho zbili, vysmiali sa mu a následne ho v neznámom dome zavreli; po
jednej noci a dni strávenom v dome, sa mu v miestnosti, kde bol zavretý, podarilo otvoriť okno a dostať
sa von; následne sa vydal neznámym smerom, pričom na ceste neboli ani domy, ani svetlá; približne

po 10 hodinách cesty natrafil na obývaný dom, odkiaľ požičaným telefónom zavolal svojej matke, ktorá
pre neho prišla autom; tento dom sa nachádzal v blízkosti obce C., kde pracoval jeho otec. Žalobca
ďalej uviedol, že z tohto únosu mal následne depresie, z ktorých sa tri mesiace liečil v nadácii s názvom
Fundacion la luz EPS, ktorej sídlo sa nachádzalo v obci Chinauta v blízkosti mesta Bogota; priamo
odtiaľto potom vycestoval na Slovensko - viac sa do mesta Sogamoso, ani do obce Palermo nevrátil.

Žalovaný k tomuto poznamenal, že žalobca počas vstupného pohovoru v predchádzajúcom konaní tento
incident neuviedol, pričom počas aktuálneho vstupného pohovoru nevedel odpovedať na otázku, prečo
to vtedy neuviedol. Podľa žalobcových vlastných slov bolo všetko pre neho veľmi rýchle. Žalobca taktiež
uviedol, že po jeho odchode z Kolumbie sa situácia v krajine zhoršila a o život prichádzajú nevinní ľudia.
Iné nové skutočnosti neuviedol.

8. K neudeleniu azylu žalovaný uviedol, že z výpovede žalobcu je zrejmé, že jedným z dôvodov
jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR bola jeho obava o vlastnú bezpečnosť kvôli jeho
sexuálnej orientácii. Konštatoval, že preto bolo jeho úlohou, rovnako ako v predchádzajúcom konaní,
posúdiť, či boli žalobcove problémy v súvislosti s jeho sexuálnou orientáciou tak zásadného charakteru,

že mu bránili naďalej zotrvať v krajine pôvodu a musel z Kolumbie odísť. Mal za to, že v súvislosti
so žalobcovou sexualitou a situáciou v krajine pôvodu týkajúcou sa postavenia osôb takej sexuálnej
orientácie, aká definuje žalobcu, nenastali nijaké výrazné zmeny, a preto postupoval v rovnakom duchu,
ako v predchádzajúcom konaní. Poukázal na to, že obvykle prostá príslušnosť k sexuálnej menšine,
a teda k určitej sociálnej skupine, nepostačuje na preukázanie opodstatnenosti žiadosti o priznanie

štatútu utečenca. Uviedol, že zo samotnej podstaty azylového práva vyplýva, že sa jedná o špecifický
právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa
zákonom stanovené podmienky. V prvom rade musí byť preukázané, že osoba bola prenasledovaná
tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle. V súlade s § 2 písm. d) zákona o azyle, za prenasledovanie
môžu byť považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojim

charakterom alebo opakovaním sa. Musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť
vosvojejkrajinepôvodu.Konštatoval,ževprípadežalobcuvšakvsúvislostisjehosexuálnouorientáciou
žiadne takéto akty preukázané neboli, čomu nasvedčujú aj jeho vyjadrenia počas vstupného pohovoru,
z ktorých je zrejmé, že okrem jediného incidentu na diskotéke, sa s inými prejavmi nenávisti v tomto
smere nikdy nestretol. Uviedol, že takýto ojedinelý incident, ale ani občasné posmešky od spolužiakov

či profesorov, nemožno subsumovať pod pojem prenasledovania. Tvrdil, že k takýmto ojedinelým
napadnutiam dochádza aj v tých najvyspelejších a najtolerantnejších krajinách, vrátane Slovenska, kde
žiada o azyl. Odkázal na informácie z verejne dostupných zdrojov, z ktorých vyplýva, že na Slovensku,
teda v krajine, v ktorej žiada o poskytnutie medzinárodnej ochrany, je riziko podobného napadnutia ešte
vyššie, ako v jeho krajine pôvodu. Podotkol, že krajiny Južnej Ameriky sú známe svojím rešpektom voči

sexuálnym menšinám či už zo strany štátu, ktorý im uznáva vysokú mieru práv, alebo spoločenskou
toleranciou naprieč populáciou. Bol toho názoru, že Kolumbia patrí v oboch ukazovateľoch medzi krajiny
s najvľúdnejším prostredím pre život lesbických, homosexuálnych, bisexuálnych, transrodových alebo
intersexuálnych (ďalej len „LGBTQI+“) osôb, a to nielen v rámci Južnej Ameriky, ale aj v kontexte
celého sveta. V tejto súvislosti poukázal na LGBT equality index, z ktorého vyplýva, že čo sa týka

miery uznaných práv zo strany štátu voči príslušníkom LGBTQI+ komunity, nachádza sa Kolumbia spolu
so Španielskom, Chile, Nemeckom, Maltou, Islandom, Kanadou a Brazíliou na vrchole, a síce medzi
krajinami, v ktorých vlády uznávajú zo všetkých krajín sveta najširší balík práv pre ľudí z LGBTQI+
komunity – v prípade uznania zo strany verejnej mienky je postavenie Kolumbie o niečo nižšie, avšakstále patrí medzi 25% krajín s najvyššou mierou tolerancie v spoločnosti. Tiež poukázal na to, že v
roku 2007 Ústavný súd Kolumbie rozhodol, že páry rovnakého pohlavia musia mať rovnaké vlastnícke
práva, ako heterosexuálne páry; mimovládna organizácia Human Rights Watch informuje, že ten istý

súd v apríli 2008 rozhodol, že rovnaké práva, ako heterosexuálne páry, by mali mať osoby rovnakého
pohlavia aj v súvislosti s penzijnými či zdravotnými otázkami; v roku 2015 boli podľa BBC v nadväznosti
na rozsudok kolumbijského ústavného súdu povolené adopcie detí pármi rovnakého pohlavia; BBC tiež
informovalo, že v roku 2016 boli v Kolumbii legalizované sobáše osôb s rovnakým pohlavím.

9. Žalovaný taktiež konštatoval, že pre osoby s odlišnou sexuálnou orientáciou je teda Kolumbia
jednou z najvhodnejších krajín na život. Tvrdil, že incidentom podobným tomu, ktorému musel žalobca
čeliť na diskotéke, sa nevyhne v žiadnej krajine na svete, pričom ide o bežný prejav jednorazovej
drobnej priestupkovej aktivity, ktorej riešenie majú zabezpečiť tamojšie poriadkové orgány a voči
útočníkom vyvodiť adekvátne následky; takéto aktivity nie sú kolumbijskými štátnymi orgánmi tolerované
a tieto majú snahu ich riešiť. Mal za to, že informácie o Kolumbii nasvedčujú tomu, že vo fungovaní

bezpečnostných zložiek a polície ako takej, možno identifikovať isté rezervy, najmä pri komplexnom boji
s kartelmi a povstaleckými skupinami, kedy štát často nedokáže zabezpečiť poriadok a dodržiavanie
práv. Uviedol, že výpoveď žalobcu spolu s informáciami o krajine pôvodu dokazujú, že inštitúcie a
bezpečnostné zložky v meste Sogamoso a jeho okolí, kde žalobca v čase napadnutia žil, na prijímanie
a riešenie podobných podnetov reagujú a sú funkčné – uviedol, že dôkazom je obvinenie a odsúdenie

vysokopostaveného člena ELN, ktorý si od roku 2018 odpykáva trest za znásilnenie; tomuto procesu
predchádzalo nahlásenie rádovej občianky, starej mamy zneužitého dievčaťa, ktorá tento trestný čin
nahlásila otcovi žalobcu, rodinnému komisárovi. Poznamenal, že sa jedná o charakterovo odlišný typ
porušenia zákona, avšak dokazuje, že pokiaľ občania v meste Sogamoso a jeho okolí cítia porušenie ich
práv,majúsanakohoobrátiť.Konštatoval,ževrovnakomduchumoholísťžalobcanapríslušnýpolicajný

útvar nahlásiť útok, ku ktorému došlo na diskotéke. Mal za to, že v prípade takejto drobnej kriminality
by lokálna polícia určite mala kapacity na to, aby sa prípadom zaoberala. Z toho dôvodu vyhodnotil
informácie,ktorékprípaduzískalzverejnýchzdrojov,azktorýchjepodľajehonázoruzrejmé,žesituácia
LGBTQI+ ľudí v Kolumbii je relatívne dobrá, aj napriek tomu treba každý prípad vnímať a posudzovať
individuálne, pričom po individuálnom vyhodnotení dôvodov žalobcu mal za to, že v prípade žalobcu

neexistujú dôvody domnievať sa, že by mu v krajine pôvodu hrozila nejaká forma prenasledovania
výlučne z dôvodu jeho sexuálnej orientácie. Konštatoval, že žiadny individuálny aspekt, ktorý by ho robil
potenciálnou obeťou prenasledovania, sa v žalobcovom prípade, ani na základe jeho výpovede a ani
na základe dostupných informácií založených v spisovom materiáli, nepodarilo identifikovať.

10. Žalovaný ďalej uviedol, že okrem spomínaných problémov kvôli príslušnosti k sexuálnej menšine
žalobca poukázal v priebehu konania aj na problémy s povstaleckou skupinou ELN. Žalovaný uviedol,
že aj pri problémoch so skupinou ELN, ktoré boli totožné s problémami, ako ich žalobca uviedol v
predchádzajúcomkonaní,postupovalvrovnakomduchu,akopriichvyhodnocovanívpredošlomkonaní,
nakoľko v ich súvislosti nenastali žiadne nové skutočnosti, ani sa v ich kontexte nijako nezmenila situácia

v krajine pôvodu žalobcu. Tvrdil, že ide o problémy, ktorých počiatok sa datuje ešte do obdobia pred
žalobcovým odchodom z krajiny, to znamená, že v momente, kedy prvýkrát požiadal o medzinárodnú
ochranu, boli tieto problémy rovnaké, ako v momente vyhodnocovania dôkazov v aktuálnom konaní;
jednalo sa predovšetkým o finančné požiadavky príslušníkov ELN, pričom na základe detailnej analýzy
situácie v krajine pôvodu nevylúčil, že k takýmto praktikám, ako je požadovanie finančných prostriedkov

pod hrozbou únosov alebo vrážd rodinných príslušníkov, sa povstalecké skupiny, a konkrétne skupina
ELN, uchyľujú a reálne sa tieto veci v Kolumbii dejú; bezpečnostné zložky v mnohých prípadoch
nemajú dosah na to, aby potlačili ich aktivity. Zároveň je však podľa jeho názoru potrebné konštatovať,
že samotné vydieranie, spojené s vyhrážkami, môže svojim psychickým nátlakom napĺňať kritéria
prenasledovania, avšak bez priamej súvislosti s § 8, ktorého splnenie je základnou podmienkou pre

udelenie azylu. Zastával názor, že žiadosť o výpalné pod hrozbou zabitia tak, ako ju opísal žalobca, nie je
nijako naviazaná na jeho rasu, národnosť alebo náboženstvo, zastávanie alebo uplatňovanie politických
názorov, práv a slobôd alebo príslušnosť k určitej sociálnej skupine. Mal za to, že ide výlučne o snahu
militantných ozbrojených skupín získať finančné prostriedky na zabezpečenie ich chodu, ktorá spĺňa
charakteristikytrestnéhočinu,avšaknieperzekúcie.Konštatoval,žeakouviedolsámžalobcaeštepočas

vstupného pohovoru v predchádzajúcom konaní (čo potvrdzujú aj informácie o krajine jeho pôvodu),
takéto skutky sa v Kolumbii pravidelne dejú rôznym rodinám, kedy sa povstalecké skupiny vyhrážajú, že
zabijúrodinnéhopríslušníka,pokiaľzanehorodinanezaplatí,prípadnedanúosobuunesúapozaplatení
výkupného prepustia; osoby napojené na ELN chodia po domoch a vyberajú si ľudí, najmä zo strednejvrstvy. Poznamenal, že v takomto duchu sa niesol aj incident, ktorý popísal žalobca, bez prepojenia
na akýkoľvek zo zákonom stanovených dôvodov prenasledovania. Uviedol, že žalobca sa domnieval,
že sa na neho ELN pri realizácii tohto incidentu zameralo pre prácu jeho otca, rodinného komisára,

ktorý sa podieľal na obvinení jedného z vysokopostavených členov ELN, pričom tento bol pre spáchanie
trestného činu následne súdmi odsúdený a uväznený; následne otca žalobcu našli v roku 2017 mŕtveho
a aj keď išlo oficiálne o utopenie, žalobca sa domnieval, že nešlo o náhodné úmrtie, ale o vraždu, ktorú
mala na svedomí ELN za to, že sa podieľal na obvinení ich šéfa. Žalovaný ďalej namietal, že to nikdy
preukázanénebolo,idelenožalobcovusubjektívnudomnienku.Konštatovalvšak,žeksmrtižalobcovho

otca došlo v roku 2017 a k spomínanému incidentu so žiadosťou o finančné prostriedky pod hrozbou
smrti došlo až o 5 rokov neskôr, koncom roka 2022. Tvrdil, že ak by mali príslušníci ELN naozaj záujem
o útok na rodinu rodinného komisára pre jeho prácu, určite by s aktivitami namierenými proti jeho rodine
nečakali niekoľko rokov, ale útočili by na rodinu komisára hneď po tom, ako bolo vznesené obvinenie;
žalobca však po smrti otca žil 5 rokov bez akýchkoľvek problémov a bez akéhokoľvek kontaktu s touto
skupinou a jej prívržencami; nedáva preto podľa jeho názoru zmysel, že by oponenti žalobcovho otca

čakali tak dlhý čas so svojou pomstou voči jeho rodine a rovnako podľa neho nedáva zmysel, prečo
by príslušníci ELN z pomsty kvôli žalobcovmu otcovi útočili na jeho syna po tom, čo jeho otec už nežil;
konštatoval, že voči osobe žalobcu (syna) nemali absolútne žiadne dôvody prechovávať nenávisť, ani
pocit pomsty a prenasledovať ho; ak by chceli potrestať žalobcovho otca kvôli jeho práci tým, že mu
siahnu na rodinu, urobili by tak počas toho, ako ich nepriateľ (otec žalobcu) ešte žil. Mal za to, že po

jeho smrti takéto cielenie a zameriavanie sa na žalobcu nedáva žiadny zmysel. Zastával názor, že ak
by aj príslušníci ELN mali na svedomí vraždu žalobcovho otca, tak, ako sa domnieva žalobca, svojho
nepriateľa už potrestali tým, že ho pripravili o život, čím dokonali svoju pomstu. Podľa jeho názoru z
uvedeného vyplýva, že incident so žiadosťou o výkupné nemal nič spoločné s prácou žalobcovho otca
a nemožno ho s ňou spájať a navyše ho ani nemožno subsumovať pod pojem prenasledovanie.

11. Ďalej žalovaný konštatoval, že počas vstupného pohovoru žalobca uviedol, že v meste Sogamoso
vlastní tri byty a dva obchodné priestory, pričom jeho matka je vlastníčkou hotela a reštaurácie
Hospedando Sueňos v obci Palermo. Podľa jeho názoru tieto skutočnosti dokazujú, že majetkové
pomery žalobcu a jeho rodiny výrazne prevyšujú štandardné majetkové pomery bežného občana

Kolumbie. V nadväznosti na tieto skutočnosti mal za to, že príčinou vymáhania finančných prostriedkov
od rodiny žalobcu zo strany ELN nie je práca žalobcovho otca, ale nadpriemerné majetkové pomery
rodiny. Podľa jeho názoru nedáva zmysel, prečo by sa na rodinu žalobcu zrazu zameriavali po tak
dlhom čase, ak by išlo o prácu žalobcovho otca, ktorý bol už niekoľko rokov zosnulý. Mal teda za to,
že ide o kriminálnu činnosť bez akéhokoľvek napojenia na akýkoľvek zo zákonom stanovených azylovo

relevantných dôvodov prenasledovania.

12. Pokiaľ ide o vyhrážky od neznámeho muža - ozbrojeného príslušníka ELN, žalovaný považoval za
nutné poznamenať, že požiadavky tohto muža boli, aby žalobca odišiel z mesta, čo nakoniec aj urobil;
počas pobytu v obci Palermo, kde sa po týchto incidentoch spolu s matkou žalobca presťahoval, už s

týmto mužom, ani s nikým ďalším zo skupiny ELN do kontaktu neprišiel. Možno teda podľa jeho názoru
konštatovať, že s vyhrážkami od neznámeho muža sa žalobca vysporiadal tým, že sa presťahoval do
iného mesta; aktom presťahovania teda plnohodnotne vyriešil svoj problém, ktorý týmto pominul.

13. Žalovaný ďalej poukázal na zásadný rozpor medzi výpoveďami žalobcu týkajúcimi sa jeho únosu.

Zdôraznil, že žalobca v aktuálnom konaní popísal incident zo dňa 04.07.2023, kedy sa na kontrolnom
stanovišti pri meste Sogamoso stretol s kontrolou ELN, diametrálne odlišne, ako v predošlom konaní.
Uviedol, že keď bol žalobca jeho povereným pracovníkom s týmto maximálne zásadným rozporom
vo výpovedi konfrontovaný, tak žalobca uviedol, že nevie, prečo informácie o únose počas prvého
pohovoru neuviedol, všetko vraj bolo pre neho veľmi rýchle. Žalovaný takéto vysvetlenie považoval

za nedostatočné. Mal za to, že únos v takom podaní, ako ho žalobca opísal, je pre psychiku a pre
celkové rozpoloženie žalobcu tak zásadným incidentom, že pokiaľ by k nemu naozaj došlo, nie je
reálne, aby takúto udalosť pri vyčerpávajúcom popisovaní problémov so skupinou ELN opomenul.
Mal za to, že ak by k únosu žalobcu naozaj došlo, určite by takýto zásadný a mentálne následky
zanechávajúci incident počas vstupného pohovoru žalobca uviedol. Bol toho názoru, že si žalobca

tento incident vymyslel v záujme zvýšenia šancí na udelenie medzinárodnej ochrany, nakoľko z jeho
rozhodnutia ČAS: MU-PO-21-25/2024-Ž o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany zo dňa
28.05.2024 (rozhodnutie o prvej žiadosti žalobcu o azyl) vedel, že jeho dovtedajšie dôvody boli na
udelenie azylu alebo poskytnutie medzinárodnej ochrany nedostatočné. Považoval tento incident únosuza nedôveryhodný, vykonštruovaný a tým pádom pri posudzovaní žiadosti žalobcu za irelevantný. Tvrdil,
že sa teda pri vyhodnocovaní dôvodov zameral na pôvodnú verziu príbehu, a síce verziu o kontrole na
stanovišti ELN. Mal za to, že takýto kontakt s príslušníkmi ELN nemožno označiť za akt prenasledovania.

Uviedol, že išlo o kontrolu, po ktorej žalobcu spolu s matkou a otčimom bez akýchkoľvek poznámok,
nátlakov a problémov pustili ďalej, aby pokračovali v ceste, pričom zo strany ELN voči žalobcovi, ani voči
jeho matke nebol skupinou ELN adresovaný žiadny nátlak, ani nijaký typ diskriminačného správania.

14. Vyhodnocujúc všetky dôvody žalobcu týkajúce sa sexuálnej orientácie, či problémov s ELN

žalovaný konštatoval, že žalobca mohol svoju situáciu riešiť aj tzv. vnútroštátnym presídlením, a síce
presťahovaním sa do inej časti krajiny. Uviedol, že problémy, ktoré žalobca uvádza, sa týkajú len
lokálnych incidentov v meste, v ktorom žil, a pokiaľ by zmenil svoje bydlisko v rámci okolitých oblastí
v Kolumbii, vyriešil by tým podľa jeho názoru všetky svoje problémy. Konštatoval, že ako sám žalobca
uviedol, po tom, ako došlo k vymáhaniu finančných prostriedkov od jeho matky pod hrozbou vyhrážania
sa smrťou žalobcu, a po vyhrážkach od neznámeho muža pred budovou školy, odišiel spolu s matkou

bývať do dedinky Palermo v provincii Boyaca, kde jeho matka vlastní a prevádzkuje hotel; tu sa žalobca
zdržal, ako sám uviedol, až do odchodu do Európy, pričom počas obdobia pobytu v obci Palermo nemal
žiadne problémy so žiadnymi povstaleckými skupinami, ani so žiadnymi neznámymi osobami, ktoré by
sa mu vyhrážali, ani nedošlo k nijakým incidentom súvisiacim s jeho sexuálnou orientáciou. Bol toho
názoru, že žalobcovi tu žiadne nebezpečenstvo nehrozilo. Uviedol, že vnútroštátne presídlenie, pokiaľ

je možné, má vždy prednosť pred alternatívou medzinárodnej ochrany; v ústave Kolumbie je zakotvená
možnosť slobodného pohybu naprieč celým územím krajiny; vláda síce obmedzila prístup do niektorých
oblastí, v ktorých nedokáže zabezpečiť dôkladnú bezpečnosť a poriadok, po väčšine Kolumbie sa však
osoby môžu pohybovať bez obmedzení. Poukázal na informácie o krajine pôvodu, ktoré sú súčasťou
spisu, a ktoré jasne dokazujú, ktoré provincie Kolumbie sú z hľadiska pôsobenia ELN bezpečné, a

v ktorých provinciách sa táto ozbrojená skupina nevyskytuje, resp. v ktorých provinciách ju dokáže
kolumbijská vláda efektívne potláčať a vymôcť právo. Bol toho názoru, že žalobca svoju situáciu mohol
bez problémov vyriešiť v rámci krajiny pôvodu a nebol nútený z Kolumbie odísť.

15.Vrovnakomduchužalovanývyhodnotilajvýhražnélisty,ktorémalipríslušníciELNdoručiťžalobcovej

matke. Uviedol, že posúdenie týchto výhražných listov bolo aj jediným dôvodom, pre ktorý Správny
súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 14Saz/8/2024 zo dňa 06.11.2024 zrušil rozhodnutie žalovaného
z predošlého konania, nakoľko počas prvostupňového správneho konania v období pred vydaním
rozhodnutia ich žalobca do konania nepredložil - urobil tak až deň pred nariadeným pojednávaním.
Bol toho názoru, že správny súd sa v rozsudku vyjadril, že nový dôkaz (výhražné listy) môže ovplyvniť

rozhodovanie o udelení azylu, resp. poskytnutí medzinárodnej ochrany, a podľa jeho názoru len z tohto
dôvodu mu vec vrátil na ďalšie posúdenie.

16. Žalovaný v súčasnom konaní vzal výhražné listy na vedomie, avšak dospel k záveru, že tieto
vykazujú výrazné známky nedôveryhodnosti. Uviedol, že oba sú písané totožným a veľmi podozrivým

spôsobom, kedy je v hlavičke listu umiestnené všeobecné logo ELN, a ako vodoznak je cez celý
dokument umiestnená vlajka tejto skupiny. Jedná sa o dva hlavné symboly tejto skupiny, ktoré je možné
dohľadať pomocou internetových vyhľadávačov cez dva kliky. Uviedol, že listy nie sú podpísané a chýba
impečiatka,resp.akýkoľvekinýpoznávacíznaktoho,žesajednáooficiálnupísomnosť,anieofalzifikát;
taktiež je použitý veľmi jednoduchý font, ktorého výsledkom je prakticky nulová štruktúrovanosť textu.

Bol toho názoru, že pokiaľ by skupina niekomu vystavila takéto oficiálne tlačivo, tak by zachovala
istú štruktúru textu, ktorá tu však absentuje; pokiaľ by akákoľvek osoba so základnými počítačovými
zručnosťami dostala zadanie, aby vytvorila výhražné listy, ktoré majú pôsobiť čo najdôveryhodnejšie,
vyzerali by podľa jeho názoru presne takto. Mal za to, že z tohto dôvodu je vysoko spochybniteľná
ich pravosť, nakoľko takéto listy by si vedel pripraviť a vytlačiť ktokoľvek so základnými počítačovými

zručnosťami za 10 minút čistého času.

17.Žalovanýuviedol,žeakbyajuznalichpravosť,afakt,žeskupinaELNmatkežalobcunaozajtietolisty
zaslala, je podľa jeho názoru nutné konštatovať, že ani po dôkladnom preskúmaní textu nie sú tieto listy
azylovo relevantným a legitímnym dôkazom. Je pravdou, že v oboch listoch sa uvádza, že žalobca, ako

ajjehomatka,boliustanovenízavojenskécieleELN.Ztextovlistovjevšakzrejmé,žedôvodomtakéhoto
zameriavania, a tým pádom aj samotných problémov s ELN, je matkina prítomnosť v meste Sogamoso,
ktorá skupine ELN prekáža, a od ktorej skupina ELN odvodzuje následný záujem o matku, ako aj o
žalobcu. V prvom liste zo dňa 02.09.2024 sa uvádza, že dňa 29.08.2024 sa skupina ELN dozvedela,že matka žalobcu bola prítomná v meste, kde bývala (a teda v meste Sogamoso). Až na základe tejto
skutočnosti jej ELN zaslala tento výhražný list, kde jej vytýka to, že sa stále nachádza v tomto meste, a
že sa má „držať mimo ich dohľadu.“ To podľa neho znamená, že lokálna skupina ELN chce, aby matka

so synom opustila Sogamoso, nie, aby opustili Kolumbiu ako takú. Bol toho názoru, že militantov zaujíma
len to, aby neboli prítomní na špecificky vymedzenom území tohto mesta a jeho blízkeho okolia, pričom
mimo neho im nie je ich prítomnosť prekážajúca. Konštatoval, že v liste zo dňa 09.01.2025 je zasa
uvedené, že ELN sa dozvedela o opakovanej prítomnosti matky v meste Sogamoso, čo znamená, že z
ich uhla pohľadu neuposlúchla výzvu o odchode zo Sogamosa adresovanú v prvom výhražnom liste a až

na základe tohto neuposlúchnutia sa v druhom liste ELN pokúša o vymáhanie finančných prostriedkov,
resp. výkupného, ktorého zaplatenie má matke, a jej synovi - žalobcovi, zaručiť bezpečnosť, keďže podľa
nich preukázateľne zotrváva v tomto meste. V nadväznosti na vyššie uvedené konštatoval, že týmito
výhražnými listami sa len ešte viac upevnili doterajšie závery vyhodnocovania žalobcovej žiadosti. Mal
zato,ževšetkyproblémysELNbyžalobca,akoajjehomatkavyriešilitým,žebysapresťahovalizmesta
Sogamoso do bezpečnejších oblastí a viac by sa doň nevracali, čo dokazuje aj obdobie posledných

mesiacov života žalobcu v krajine pôvodu, ktoré strávil v obci Palermo bez akýchkoľvek problémov.
Konštatoval,žeakbytedažalobcazostalvtejtoobciavyhýbalsaproblémovejlokalitemestaSogamoso,
viedol by v Kolumbii plnohodnotný život bez akýchkoľvek limitácii; koniec-koncov, v obci Palermo stále
žije aj žalobcova matka, ktorá má de facto so skupinou ELN rovnaké problémy, ako žalobca, čo dokazuje
jeho bezpečnostnú bezproblémovosť. Tvrdil, že jediné problémy, ktorým čelí, vychádzajú z jej návštev

mesta Sogamoso a ak by sa mu vyhýbala, nemala by žiadne problémy, ani ona, ani jej syn - žalobca. Bol
toho názoru, že takto sa mal zachovať aj samotný žalobca, ktorému pri pobyte v Palerme nič nehrozilo,
a nič mu v pobyte v tejto obci ani nebránilo.

18. V súvislosti s problémami, na ktorých žalobca zakladá dôvody svojej žiadosti, žalovaný poukázal

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014. Taktiež
dal do pozornosti návrh Európskej komisie (ďalej len „Komisia“) týkajúci sa zoznamu bezpečných krajín
pôvodu, ktorý stanovuje za bezpečnú krajinu akúkoľvek krajinu, ktorá má status kandidátskej krajiny
na vstup do Európskej únie (ďalej len „EÚ”), plus Kosovo, Maroko, Tunisko, Egypt, Bangladéš, Indiu a
práve Kolumbiu. To znamená, že všetky tieto krajiny bude po odsúhlasení Parlamentom a Radou možné

označiť za bezpečné. V tomto návrhu zo dňa 16.04.2025 sa pri vyhodnocovaní situácie v Kolumbii píše,
že krajina ratifikovala hlavné medzinárodné dokumenty v oblasti ľudských práv vrátane Dohovoru proti
mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (CAT) a
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ICCPR). Kolumbia je federálna republika s
demokratickým zastupiteľským politickým systémom a rozdelením moci medzi výkonnú, zákonodarnú a

súdnu moc. Ústava z roku 1991 a následná judikatúra Ústavného súdu poskytujú silné záruky ľudských
práv. Kolumbia má tiež množstvo politík, mechanizmov a zákonov na predchádzanie zneužívaniu
profilov cieľových osôb, ako sú obhajcovia ľudských práv, bývalí bojovníci a iné ohrozené osoby, a na
zlepšenie prístupu k spravodlivosti. Dokument ďalej informuje, že v krajine vo všeobecnosti nedochádza
k prenasledovaniu v zmysle článku 9 Kvalifikačného nariadenia 2024/1347 (ktoré po implementácii

Paktu o migrácii a azyle nahradí Kvalifikačnú smernicu 2011/95/EU). Napriek tomu, že sú LGBTI osoby
často terčom sociálnej diskriminácie, sú takéto osoby právne chránené. V Kolumbii podľa Komisie vo
všeobecnosti neexistuje žiadne reálne riziko ani pokiaľ ide o vážne bezprávie, ako je definované v článku
15 Kvalifikačného nariadenia. Trest smrti je zakázaný kolumbijskou ústavou. Právny rámec zakazujúci
mučenie a neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie s trestom je v súlade s medzinárodnými normami.

Pokiaľ ide o existenciu hrozby z dôvodu nediskriminačného násilia v situáciách medzinárodného alebo
vnútorného ozbrojeného konfliktu, existujú ozbrojené skupiny, ktoré naďalej pôsobia vo vybraných
častiach krajiny. Oblasti najviac postihnuté násilím boli zvyčajne tie, ktoré predtým kontrolovali FARC
a kde sa pestuje koka a kde dochádza k nelegálnej ťažbe. Komisia v tomto dokumente zároveň dáva
migračným administratívam jednotlivých členských štátov odporúčanie, ktoré hovorí, že keďže sa zdá,

že skutočné riziko prenasledovania alebo vážneho bezprávia je sústredené v špecifických vidieckych
oblastiach regiónov Kolumbie, príslušné orgány členských štátov by mali v súlade so svojou povinnosťou
podľa článku 8 Kvalifikačného nariadenia venovať osobitnú pozornosť tomu, či žiadatelia z Kolumbie
môžu bezpečne a legálne cestovať do bezpečných častí Kolumbie a či možno od nich opodstatnene
očakávať, že sa tam usadia bez toho, aby tam mali opodstatnený strach z prenasledovania alebo aby

tam boli vystavení skutočnému riziku vážneho bezprávia. Žalovaný podotkol, že toto žalobca dokázal
sám svojim konaním, a to keď sa žalobca po problémoch v meste Sogamoso bez akýchkoľvek prekážok
presťahoval do obce Palermo, so skupinou ELN do žiadneho kontaktu neprišiel a nečelil tu už žiadnym
problémom, či už zo strany ELN alebo iných skupín, resp. jednotlivcov a taktiež tu nemusel čeliť žiadnymincidentomtýkajúcimsajehoorientácie;navyšekonštatoval,ževtejtoobcivlastnížalobcovamatkahotel
s reštauráciou, a to podľa jeho názoru znamená, že tu má žalobca aj nadpriemerne dostatočné zázemie
na to, aby sa tu mohol usadiť a plnohodnotne žiť bez opodstatneného strachu z prenasledovania alebo

vážneho bezprávia.

19. V nadväznosti na vyššie uvedené je podľa jeho názoru jasné, že Kolumbia na zoznam bezpečných
krajín pôvodu bezpochyby patrí. Konštatoval, že pokiaľ žalobca pochádza z takejto krajiny, ktorá bude
čoskoro kategorizovaná ako bezpečná krajina pôvodu, je v rozpore s logikou, aby mu bola udelená

akákoľvek forma medzinárodnej ochrany.

20. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií dospel
k záveru, že žalobca krajinu pôvodu opustil bez toho, že by tam bol prenasledovaný z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd, a preto mu azyl

na území SR v zmysle § 8 zákona o azyle neudelil.

21. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalovaný uviedol, že v Kolumbijskom práve je trest smrti
zakázaný od roku 1910. Keďže takýto inštitút v Kolumbii neexistuje, je teda zrejmé, že trest smrti,
ani jeho výkon žalobcovi s istotou nehrozí. Ďalej uviedol, že žalobcovi v prípade návratu do krajiny

pôvodu nehrozí ani mučenie alebo neľudské či ponižujúce zaobchádzanie, nakoľko z jeho výpovede
vyplynulo, že nikdy nebol zo strany kolumbijských štátnych orgánov vystavený takémuto konaniu a v
Kolumbii nevykonával ani žiadnu činnosť, ktorá by v prípade jeho návratu viedla oficiálne kolumbijské
orgány k takýmto neprimeraným opatreniam voči jeho osobe. V súvislosti so žalobcovou obavou pred
povstalcami z frakcie ELN považoval za nutné poznamenať, že všetky svoje problémy s touto skupinou

by žalobca vyriešil, ak by sa presťahoval do bezpečnejšej časti krajiny - napríklad do obce Palermo,
ktorá je, vychádzajúc z jeho vlastnej výpovede, bezpečným miestom, v ktorom by bol život žalobcu
oslobodený od akýchkoľvek problémov. Vyhodnotil, že všetky žalobcove problémy súvisiace s touto
frakciou sú prepojené na mesto Sogamoso a jeho blízke okolie, ktorému keby sa žalobca vyhýbal,
žiadnym problémom by nečelil. Konštatoval, že ak teda aj žalobca pociťoval strach z vážneho bezprávia

v oblasti jeho pôvodu, mal tento problém vyriešiť presťahovaním sa do bezpečnejšej časti v rámci krajiny
pôvodu, ktoré, berúc do úvahy informácie o krajine pôvodu, preukázateľne existujú. Ďalej konštatoval,
že ak by sa žalobca necítil bezpečne ani v obci Palermo, kde jeho matka podniká a kde žil posledný
cca rok pred odchodom z krajiny pôvodu bez akýchkoľvek čo i len náznakov problémov, mohol sa
presťahovať do ktorejkoľvek, ešte bezpečnejšej časti Kolumbie. Odkázal na informácie o krajine pôvodu,

ako aj na príručku Úradu Vysokého komisára pre utečencov (ďalej len „UNHCR“) „Posudzovanie žiadosti
o medzinárodnú ochranu osôb z Kolumbie“ z augusta 2023 a príručku Agentúry Európskej únie pre azyl
(ďalej len „EUAA“) „Zameranie na krajinu: Kolumbia“ z decembra 2022, ktoré potvrdzujú, že v Kolumbii
sú oblasti, kde má skupina ELN silný vplyv a bezpečnostné zložky napriek rôznym formám snáh nie
sú schopné bojovať proti povstaleckým skupinám a nedokážu vymôcť právo v boji s ELN. Taktiež však

poukazujú na to, že v krajine pôvodu žalobcu sú oblasti, kde militantné skupiny nepôsobia, resp. kde si
s nimi kolumbijská vláda dokáže efektívne poradiť. Dodal, že napriek tomu, že obec Palermo na základe
výpovede žalobcu je vyhodnotená ako bezpečná, informácie o krajine pôvodu uvádzajú, že niektoré
územiaprovincieBoyaca,kdespadámestoSogamoso,akoajobecPalermo,môžubyťobjektomzáujmu
skupiny ELN, najmä pokiaľ ide o nezákonnú ťažbu nerastných surovín.

22. V súvislosti s možnosťou vnútroštátneho presídlenia žalobcu žalovaný konštatoval, že neexistujú
žiadne všeobecné okolnosti, ani žiadne osobné náležitosti, ktoré by takémuto vnútornému presídleniu
bránili; ba naopak, na usadenie má žalobca v obci Palermo vytvorené dokonalé zázemie.

23. Pokiaľ ide o žalobcovu sexuálnu orientáciu, tak žalovaný odkázal na časť o neudelení azylu, v
ktorej bolo podľa jeho názoru jasne vyhodnotené, že skutky, ktorým musel čeliť v súvislosti so svojou
orientáciou, nie sú prejavmi prenasledovania a nejedná sa ani o prejavy vážneho bezprávia. Uviedol,
že posmešky od spolužiakov alebo bitka na diskotéke sú prejavy, ktorým musia čeliť LGBTIQ+ osoby
aj v tých najvyspelejších krajinách Európskej únie, vrátane Slovenska. Ich prítomnosť v krajine pôvodu

nemožno považovať za legitímny dôvod na udelenie azylu, ani za relevantný dôvod pre poskytnutie
doplnkovej ochrany. Uviedol, že pokiaľ ide o sexuálnou orientáciou podmienený útok na diskotéke,
takéto prejavy sú samozrejme neprípustné, avšak žalobca sa po tomto incidente mal obrátiť na príslušnú
policajnú jednotku, ktorá by sa týmto podnetom určite zaoberala. Ďalej uviedol, že Kolumbia je pre osobyz LGBTIQ+ komunity jednou z najlepších krajín na život a priestor na ich bezproblémové fungovanie
je v tejto krajine viac rozvinutý, ako na Slovensku. Aj keď existujú nejaké informácie o tom, že by boli
osoby spadajúce do LGBTIQ+ komunity v niektorých prípadoch vystavené horšiemu zaobchádzaniu,

v žiadnom prípade nemožno hovoriť o neľudskom zaobchádzaní v takej miere, aby spadalo pod
jednu z alternatív vážneho bezprávia. Konštatoval, že pokiaľ by za správanie, ktorému musel žalobca
čeliť pre svoju sexuálnu orientáciu, boli žiadatelia o medzinárodnú ochranu prichádzajúci z krajín s
fungujúcim bezpečnostným aparátom vo všeobecnosti odmenení akoukoľvek formou medzinárodnej
ochrany, vytvoril by sa nebezpečný precedens, nakoľko potom by bol medzinárodnej ochrany hodný

každý druhý príslušník LGBTIQ+ komunity pochádzajúci z akejkoľvek krajiny sveta.

24. Čo sa týka tretej formy vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu, žalovaný konštatoval, že ani táto v prípade žalobcu neprichádza do úvahy.
Uviedol, že v Kolumbii v súčasnej dobe neprebieha žiaden medzinárodný konflikt, ani vnútroštátny

konflikt takého charakteru, že by pre žalobcu v prípade návratu predstavoval individuálnu hrozbu
vážneho bezprávia. Informácie o krajine pôvodu potvrdzujú, že aj keď sú informácie o tom, že v provincii
Boyaca, odkiaľ žalobca pochádza, skupina ELN je prítomná, nemožno ju vyhodnotiť ako miesto takýchto
stretovvzmyslevážnehobezprávia.PoukázalnadátazoslužbyPrieskumníkProjektuúdajovomiestach
a udalostiach konfliktov (ACLED), podľa ktorých došlo v provincii Boyaca v období od 30.03.2024 do

28.03.2025 k devätnástim bezpečnostným incidentom. Jedenásť z nich tvorili protesty a okrem nich
došlo v tejto provincii k trom explóziám, jednému boju, jednému strategickému vývoju a trom incidentom
násiliavočicivilistom.Tietobezpečnostnéincidentysivyžiadalilendveobete.Konštatoval,ženazáklade
takýchto nízkych štatistík nemožno oblasť v žiadnom prípade vyhodnotiť ako oblasť, kde dochádza
k vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného

násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Ďalej žalovaný poznamenal,
že všetky tieto ojedinelé incidenty (vynímajúc protesty) sa uskutočnili v obciach vzdialených stovky
kilometrov od Palerma, kde sa žalobca mohol bezproblémovo usadiť, a tak by na jeho život nemali nijaký
vplyv. V regióne, odkiaľ žalobca prišiel, podľa dostupných informácii o krajine pôvodu teda neexistuje
riziko vystavenia tretej forme vážneho bezprávia. Ak by aj mal žalobca pocit, že provincia Boyaca je

pre neho nebezpečnou, existuje podľa jeho názoru dostatok ďalších provincií, kde k žiadnym stretom
nedochádza a kam sa môže bez akýchkoľvek problémov žalobca presídliť.

25. Žalovaný si do konania zaobstaral aj odpovede členských štátov EÚ na Query č. PCY.2024.026
z novembra 2024 ku kolumbijským žiadateľom, ktoré boli distribuované prostredníctvom platformy

Európskej agentúry pre azyl. Z členských štátov EÚ, ktoré odpovedali, a ktoré poskytli súhlas na
zverejnenie informácii z týchto odpovedí, sa nenašiel ani jeden, ktorý by akúkoľvek časť Kolumbie
považoval za tak bezpečnostné rizikovú, že by osoba nachádzajúca sa na tomto území výlučne z dôvodu
svojej prítomnosti na tomto území čelila skutočnému riziku vážneho bezprávia uvedenému v článku 15
písm. c) Kvalifikačnej smernice. Taktiež sa nenašiel ani jeden členský štát, ktorý by považoval článok

15 písm. c) za uplatniteľný pre Kolumbiu. Z odpovedí členských štátov vyplýva, že vážne bezprávie v
zmysle článku 15 písm. c) nie je v ich posudzovaní prítomné v žiadnej časti Kolumbie.

26. Žalovaný uviedol, že dôvody žalobcu boli vyhodnotené a individuálne posúdené, pričom v jeho
prípade nebola zistená reálna hrozba vážneho bezprávia vo viacerých regiónoch Kolumbie a rovnako

všeobecná situácia v nich bola vyhodnotená ako bezpečná. V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný
konštatoval, že vnútornému presídleniu žalobcu do bezpečnejších častí Kolumbie absolútne nič nebráni.
Žalovaný dospel k záveru, že žalobca nemá opodstatnenú obavu z vážneho bezprávia v inej časti krajiny
pôvodu ako je to uvedené v § 13c ods. 4 písm. b) zákona o azyle, a preto nie je dôvod na poskytnutie
mu doplnkovej ochrany na území SR.

27. K neudeleniu azylu, resp. neposkytnutiu doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny žalovaný iba
stručneskonštatoval,žežalobcanemánaúzemíSRžiadnychrodinnýchpríslušníkovsudelenýmazylom
resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok
zlúčiť.

III.
Správna žaloba28. Správnou žalobou zo dňa 01.08.2025, doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 04.08.2025, sa
žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (ČAS: MU-PO-18-33/2025-Ž zo dňa
27.06.2025) v časti o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany a vrátenia veci žalovanému

na ďalšie konanie. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a skutkový stav,
ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi
spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. c), d) a f) SSP).

29. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je presvedčený, že žalovaný pri posudzovaní existencie
opodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania z dôvodu jeho sexuálnej orientácie znova pochybil, keď sa
zameral výlučne na právny rámec ochrany práv LGBTI+ osôb v Kolumbii a vôbec nezohľadnil to, ako sú
tieto práva a slobody (ne)vymáhané v praxi. Žalovanému vytýkal, že sa vôbec nezaoberal skutočnými
problémami, ktorým musia LGBTI+ osoby dennodenne v Kolumbii čeliť. Poukázal na najnovšiu
správu organizácie Human Rights Watch s názvom „World Report 2025: Columbia“, publikovanú dňa

16.01.2025, z ktorej vyplýva, že v roku 2023 bolo zabitých 159 LGBT osôb, z tohto 32 pravdepodobne
z dôvodu predsudkov. Mal za to, že tvrdenia žalovaného, že Kolumbia je pre život LGBTI+ osôb jednou
z najvhodnejších krajín na život, sú neudržateľné.

30. Ďalej uviedol, že nesúlad medzi právnymi normami zaručujúcimi ochranu práv LGBTI+ osôb v

Kolumbii, a tým ako sú tieto normy uplatňované v praxi je dobre zdokumentovaný. Napriek tomu však
LGBTI+ žiadatelia o azyl z Kolumbie častokrát čelia tomu, že príslušné orgány pre azyl zľahčujú ich
obavy z prenasledovania práve preto, že vychádzajú iba z toho ako sú LGBTI+ práva garantované
v právnych predpisoch. Tento problém je popísaný aj v správe U. S. Committee for Refugees and
Immigrants (USCRI) s názvom „When the Law is Not Enough: The Persecution of LGBTQ+ Colombians“

publikovanej dňa 11.06.2025: „Na papieri vyzerá Kolumbia progresívne - porovnateľne s Argentínou,
v teórii dokonca lepšie než Brazília - ale realita je iná,“ vysvetlila Molinares a dodala, že tento
dojem poškodzuje azylové nároky LGBTQ+ Kolumbijčanov, ktorí hľadajú bezpečie v zahraničí - „Keď
Kolumbijčania žiadajú o azyl v USA, Kanade alebo Španielsku - teda v hlavných cieľových krajinách -
musia absolvovať pohovor o dôveryhodnosti a posúdenie krajiny pôvodu. A problém je v tom, že všetky

tieto právne ochrany vytvárajú dojem, že Kolumbia je bezpečná. Ale násilie a porušovanie ľudských práv
voči LGBTQ+ ľudom v Kolumbii sú časté a závažné. Tento [dojem právnej ochrany] vedie k zamietnutiu
ich žiadostí o azyl.“

31. Ďalej uviedol, že odmieta tvrdenie žalovaného, že fyzický útok motivovaný nenávisťou páchateľa

voči určitej skupine obyvateľstva je „drobnou kriminalitou“, ale považuje to za zásadný zásah do integrity
človeka. Uviedol, že ohlásenie útoku na polícii neprichádzalo v jeho prípade do úvahy z troch dôvodov.
V prvom rade, stratil akúkoľvek dôveru v kolumbijskú políciu potom, čo vyšetrovatelia odmietli dôsledne
vyšetriť vraždu jeho otca. Polícia taktiež nijako nepomohla jeho matke ani v prípade, keď bol unesený,
pričom toto je ich bežná prax. Pomoc polícia poskytuje iba v prípade únosov malých detí vplyvných

občanov. Za druhé, informácie o krajine pôvodu potvrdzujú, že pôvodcom prenasledovania LGBTI+
osôb v Kolumbii nie sú iba ozbrojené skupiny, ale je ním aj kolumbijský štát. V súvislosti s uvedeným
poukázal na správu UNHCR z augusta 2023, v ktorej sa uvádza: „Úrad ombudsmana v roku 2021
zaznamenal 54 prípadov zneužívania LGBTIQ+ osôb zo strany štátnych orgánov a FCN uviedla, že k
augustu2022bolootvorených50vyšetrovanípreneprimeranépoužitiesilypríslušníkmibezpečnostných

zložiek voči LGBTIQ+ osobám. Columbia Diversa zaznamenala 175 prípadov policajného násilia voči
LGBTIQ+ osobám v roku 2020, čo predstavuje výrazný nárast v porovnaní so 109 prípadmi v roku 2019.
(...) Úrad ombudsmana tiež uviedol, že LGBTIQ+ obetiam násilia býva často zo strany príslušníkov
bezpečnostných zložiek znemožnený prístup k informáciám o disciplinárnych opatreniach uložených
páchateľom. IACHR tiež vyjadril obavy v súvislosti s prekážkami, ktorým LGBTIQ+ osoby čelia v

prístupe k spravodlivosti.“ Za tretie, v Kolumbii stále existuje vysoká miera beztrestnosti v prípade
trestnýchčinovpáchanýchnaLGBTI+ľuďoch,pričomštátneorgánynemajújasnýprístupprivyšetrovaní
útokov, ktoré mohli súvisieť so sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou. Odmietol taktiež tvrdenia
žalovaného, že by mohol svoju situáciu riešiť prostredníctvom kolumbijských štátnych orgánov. Na
základe uvedených dôvodov bol presvedčený, že nie len že existuje nízka pravdepodobnosť, že by

kolumbijská polícia nenávistný útok vyšetrila, ale by sa kontaktovaním policajných zložiek tiež vystavil
riziku ďalšieho prenasledovania z dôvodu svojej sexuálnej orientácie a riziku sekundárnej viktimizácie.32. Namietal, že napriek tomu, že incidenty, ktorým musel pre svoju sexuálnu orientáciu čeliť v Kolumbii
nepovažuje žalovaný za dostatočne vážne, vzbudzujú v ňom opodstatnené obavy z prenasledovania.
Tvrdil, že pritom má priamu osobnú skúsenosť s prenasledovaním a okrem toho, veľmi dobre pozná

súčasnú situáciu a vie akým problémom aktuálne čelia iné LGBTI+ osoby v Kolumbii. Obáva sa,
že pokiaľ by sa musel vrátiť do krajiny pôvodu, existuje vysoká šanca, že by sa znova stal obeťou
nenávistne motivovaného útoku a napriek vysokému EQUALITY indexu a množstvu práv, zákonov a
slobôd LGBTI+ osôb neexistujú žiadne efektívne mechanizmy, ktorými by sa týchto práv a ochrany
mohol domôcť. Tvrdil, že počas konania o prvej aj druhej žiadosti o azyl predkladal množstvo správ

medzivládnych a medzinárodných mimovládnych organizácií, ktoré preukazujú, že LGBTI+ osoby musia
v Kolumbii čeliť rozsiahlemu vydieraniu, psychologickému, fyzickému a sexuálnemu násiliu, zabíjaniu
a diskriminácii. Žalovanému vytýkal, že napriek tomu sa s týmito informáciami o krajine pôvodu v
napadnutom rozhodnutí nevysporiadal a pri posudzovaní postavenia LGBTI+ osôb v Kolumbii sa
sústredil najmä na to, ako sú práva tejto skupiny zakotvené v príslušných právnych predpisoch. Uviedol,
že flagrantnými spôsobmi však žalovaný opomenul zohľadniť to, ako sú tieto práva vymáhané v praxi.

Z týchto dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné.

33. K prenasledovaniu zo strany povstaleckej skupiny ELN poukázal na tvrdenie žalovaného, že incident
so žiadosťou o výkupné, ako aj vyhrážka na parkovisku pred univerzitou nemali s prácou jeho otca nič
spoločné – žalovaný to zdôvodňoval tým, že medzi smrťou jeho otca a kontaktom s príslušníkmi ELN

ubehlo 5 rokov. Toto považoval iba za domnienku žalovaného. Namietal, že žalovaný nepoukázal na
žiadne informácie, ktoré by vierohodne vyvracali jeho tvrdenia o tom, že vyhrážky smrťou zo strany
povstaleckej skupiny ELN súviseli s prácou jeho otca. Tiež namietal, že žalovaný neponúkol žiadne
iné logické vysvetlenie toho, prečo pri kontakte s príslušníkom ELN pred univerzitou sa tento najskôr
pýtal na jeho otca. Tvrdil, že v napadnutom rozhodnutí rovnako nenašiel iné vysvetlenie toho, prečo

príslušníci ELN vymáhali podstatne vyššiu sumu, ako pred tým a v prípade nezaplatenia tejto sumy sa
začali vyhrážať jeho smrťou. Zdôraznil, že žalovaný nemôže opierať napadnuté rozhodnutie o vlastnú
hypotézu, v dôsledku ktorej znevierohodňuje jeho výpoveď. Mal za to, že v prípade, že neexistujú žiadne
dôkazy, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili, že tieto vyhrážky smrťou súviseli s prácou jeho otca, napríklad
ako pomsta za to, že otec napomohol odsúdeniu ich vedúceho predstaviteľa, žalovaný mal uplatniť

zásadu vlastnú azylovému konaniu - v pochybnostiach v prospech žiadateľa o azyl.

34. Argument, že medzi smrťou jeho otca a týmito dvoma incidentami ubehlo príliš dlhé časové obdobie
považoval za zavádzajúci. Tvrdil, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí snaží navodiť dojem, že
v období piatich rokov medzi smrťou jeho otca a žiadosťou o výkupné nenastali žiadne relevantné

skutočnosti. Namietal, že žalovaný nezohľadnil skutočnosť, že telo jeho otca bolo nájdené ešte v roku
2017, avšak rozsudok, ktorým bol člen ELN odsúdený bol súdom vydaný až potom, v roku 2019.
Podľa jeho názoru možno teda predpokladať, že príslušníci ELN nepovažovali zabitie jeho otca za
dostatočnú formu pomsty a keď naozaj došlo k odsúdeniu ich člena, zamerali svoje pomstychtivé aktivity
na priameho príbuzného rodinného komisára. Uviedol, že medzi vynesením rozsudku a žiadosťou o

výkupné ubehla teda podstatne kratšia doba a je zrejmé, že ELN má stále aktívny záujem o jeho osobu.

35. Uviedol, že ďalším z možných vysvetlení, prečo sa príslušníci ELN rozhodli vykonať na ňom pomstu
až s určitým časovým odstupom môže byť podľa jeho názoru fakt, že táto skupina naberá v poslednom
období na sile čo sa týka počtu bojovníkov a oblastí ktoré kontroluje, pričom poukázal na správu UNHCR

s názvom International Protection Considerations with Regard to People Fleeing Colombia z augusta
2023.Tiežuviedol,žeotom,žepovstaleckáskupinaELNmástálezáujemojehoosobusvedčíajfakt,že
potom čo opustil Kolumbiu, ELN doručila jeho matke dva výhražné listy, v ktorých, okrem iného označuje
jeho matku a jeho za vojenské ciele. Vyjadril svoje presvedčenie, že pokiaľ by žalovaný nespochybnil, že
vyhrážky smrťou adresované jemu zo strany ozbrojenej skupiny ELN súviseli s prácou jeho otca, dospel

by žalovaný k záveru, že jeho obavy z prenasledovania z dôvodu imputovaných politických názorov zo
strany skupiny ELN sú opodstatnené podľa § 8 zákona o azyle.

36. Námietku žalovaného o nedôveryhodnosti predložených výhražných listov považoval za
neopodstatnenú. Tvrdil, že žalovanému sa v priebehu správneho konania nepodarilo zistiť žiadne

informácie o výhražných listoch posielaných skupinou ELN. Opätovne odkázal na správy, ktoré boli
dodané žalovanému vo vyjadrení právneho zástupcu pred vydaním rozhodnutia dňa 13.06.2025, z
ktorých vyplýva, že v Kolumbii sú „letáky“ alebo „pamfletos“ bežne používané ozbrojenými skupinami
ako nástroj zastrašovania. Šíria hrozby voči spoločenským lídrom, obhajcom ľudských práv a civilistoms cieľom uplatniť kontrolu a vyvolať strach. Tieto dokumenty sú zväčša vytlačené na jednej strane,
obsahujú logá, symboly alebo obrázky reprezentujúce organizáciu, ktorá ich vydala, niekedy uvádzajú
konkrétny dátum, inokedy len mesiac, často sú podpísané menom lokality alebo bojovej jednotky,

obsahujú výhražný text s menami osôb, organizácií alebo komunít, ktoré sú cieľom zastrašovania
- v niektorých prípadoch je stanovená lehota, dokedy musia cieľové osoby opustiť územie, a pod.
Tvrdil, že po obsahovej aj vizuálnej stránke sa predložené výhražné listy výrazne podobajú tomu, ako
ich opisujú národné a medzinárodné organizácie venujúce sa medzinárodnej ochrane. Skutočnosť,
že predložené dôkazy zodpovedajú všeobecným informáciám o krajine pôvodu naopak zvyšuje ich

dôveryhodnosť, a preto považoval spochybnenie ich pravosti zo strany žalovaného za nepreskúmateľný
záver. Podotkol, že žalovaný neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odporovali verejne
dostupným informáciám o týchto pamfletoch a na základe ktorých by teda mohla byť spochybnená ich
pravosť.

37. Mal za to, že v prípade, že sa žalovanému nepodarilo hodnoverne potvrdiť alebo vyvrátiť pravosť

predloženýchdôkaznýchprostriedkov,bolopovinnosťoužalovanéhoaplikovaťzásaduvpochybnostiach
v prospech žiadatelia, ktorá je vlastná azylovému konaniu. Tvrdil, že žalovaný v teoretickej rovine síce
pripustil pravosť výhražných listov, avšak zásadou sa neriadil a dôkazy vyhodnotil v jeho neprospech.
Podľa názoru žalovaného nie sú tieto listy azylovo relevantným a legitímny dôkazom. Žalovaný dovodil
z obsahu výhražných listov niekoľko záverov, ktoré považoval za špekulácie, či dokonca fabulácie s

cieľomznížiťrelevantnosťtýchtodôkazovazakaždúcenuneudeliťmuazyl.Konkrétnepoukázalnatieto
závery: žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí podľa jeho názoru pokúša navodiť dojem, že zameranie
sa skupiny ELN na osobu jeho matky a naňho začalo potom, čo skupina zistila, že jeho matka bola
dňa 29.08.2024 prítomná v meste Sogamoso a pretrváva tam z dôvodu toho, že neuposlúchla výzvu
o odchode zo Sogamosa adresovanú v prvom výhražnom liste. Žalovaný argumentuje tým, že prvý

výhražný list bol matke doručený práve po jej prítomnosti v meste. Tento záver považoval za nelogický
a neudržateľný, okrem iného preto, že ak by prítomnosť jeho matky bola v meste Sogamoso pre ELN
problematická, nie je dôvod na to, aby bol za vojenský cieľ označovaný aj on, keď nebol dňa 29.08.2024
s matkou v Sogamoso a nebol tam už niekoľko rokov, keďže utiekol z Kolumbie v novembri 2023.
Poznamenal, že nelogickosť úvah žalovaného potvrdzuje aj fakt, že v prípade prvého výhražného listu

sa skupina ELN odvoláva na dávnu minulosť, keď uvádza, že jeho matka aj on boli už pred niekoľkými
rokmi vyhlásení za vojenský cieľ.

38. Tvrdenie žalovaného, že „lokálna skupina ELN chce, aby matka so synom neboli prítomní na
špecificky vymedzenom území tohto mesta a jeho blízkom okolí. Mimo neho im nie je ich prítomnosť

prekážajúca.“ považoval iba za domnienku žalovaného, keďže v ani jednom z výhražných listov sa
neuvádza, že odchodom z mesta Sogamoso zmizne aj záujem ELN o ich osoby. Uviedol, že v prvom
výhražnom liste sa síce uvádza, že „najvhodnejšie je byť opatrný a držať sa mimo nášho dohľadu“,
avšak záver, že vyhýbanie sa mestu Sogamoso vyrieši ich problém považoval za ničím nepodloženú
nadinterpretáciu uvedených slov. Za fabuláciu považoval aj tvrdenie, podľa ktorého je vymáhanie

finančných prostriedkov akýmsi „trestom“ za to, že jeho matka neuposlúchla ich výzvu na to, aby sa
držalamimoúzemiamestaSogamoso.Uviedol,žetentozáverjevrozporestextomdruhéhovýhražného
listu, kde sa v 3. bode uvádza, že „Rovnako by sme vám chceli pripomenúť, že od ľudí ako vy,
ktorí sú súčasťou nášho vojenského cieľa, vyberáme vojnovú daň na tento rok, ktorú budete musieť
zaplatiť osobe, ktorú určíme na tento výber.“ Z textu je podľa jeho názoru zjavné, že dôvodom výberu

vojnovej dane je skutočnosť, že jeho matka a on boli označení za vojenské ciele, nie to, že jeho matka
neuposlúchla ich výzvu na zdržiavanie sa mimo územia Sogamoso.

39. V súvislosti s únosom svojej osoby uviedol, že v dôsledku toho, že v prvom azylovom konaní popísal
incident inak, žalovaný považuje únos jeho osoby za nedôveryhodný, vykonštruovaný, a irelevantný.

Pre účely posudzovania dôvodov druhej žiadosti sa žalovaný zameral na pôvodnú verziu príbehu, podľa
ktorej príslušníci ELN po zastavení a kontrole vozidla, v ktorom sa nachádzal on, jeho matka a otčim,
ich pustili ďalej, aby pokračovali v ceste. Žalovaný spochybnil, že bol skupinou ELN unesený, zbitý
a nezákonne zadržiavaný napriek tomu, že z informácií o krajine pôvodu zaobstaraných žalovaným
vyplýva, že únosy civilistov ozbrojenými skupinami sú v Kolumbii bežnou a zaužívanou praxou, a napriek

tomu, že ako dôkaz do konania predložil potvrdenie z organizácie Fundación La Luz o tom, že sa v
danom zariadení a v príslušnom časovom období nasledujúcom bezprostredne po únose naozaj liečil.
Namietal, že závery žalovaného nemajú v oblasti psychológie žiaden vedecký základ a považoval ich
len za ničím nepodložené domnienky. Poukázal na vedecké výskumy, ktoré potvrdzujú, že žiadatelia oazyl, ktorí zažili závažnejšiu traumu, najmä stavy ako posttraumatická stresová porucha (PTSD) alebo
depresia, majú tendenciu vykazovať zníženú pamäťovú kapacitu, najmä pokiaľ ide o autobiografickú a
pracovnú pamäť.

40.Ďalejtvrdil,žedôvodmi,prektoréneuviedolincidentúnosujehoosobyvprvomazylovomkonanísúaj
špecifické podmienky, za ktorých bol vykonaný vstupný pohovor. V prvom rade poukázal na skutočnosť,
že v prvom konaní o azyle nemal dostatok času na to, aby sa mohol na vstupný pohovor dostatočne
pripraviť. Uviedol, že v administratívnom spise vedenom v konaní ČAS: MU-PO-21/2024-Ž je založené

predvolanie na jeho ústne pojednávanie, ktoré je datované na 21.02.2024. Pohovor sa uskutočnil hneď
v nasledujúci deň (22.02.2024) od 08:30, teda medzi informovaním jeho o konaní vstupného pohovoru
a samotným pohovorom bol maximálne jeden deň. Ďalej uviedol, že jeho právnemu zástupcovi bolo
emailom doručené oznámenie o konaní vstupného pohovoru dňa 20.02.2024, teda iba dva dni pred
konaním pohovoru. S ohľadom na rozsiahle množstvo dôvodov, pre ktoré žiada o udelenie azylu,
považoval čas, ktorý dostal na prípravu za extrémne krátky. Tvrdil, že práve toto krátke časové obdobie

na rozpamätanie si všetkých skutočností relevantných pre posúdenie azylovej žiadosti zapríčinilo, že
opomenul uviesť incident únosu. Tiež tvrdil, že práve skutočnosť, že ide o veľmi traumatický zážitok
mohla zapríčiniť to, že jeho pamäť sa podvedome tejto spomienke vyhýbala. Nikdy to však nebolo jeho
zámerom. Pripomenul, že po vstupnom pohovore nebol v rámci prvého azylového konania vykonaný
žiaden doplňujúci pohovor. Takéto vysvetlenie uviedol aj počas vstupného pohovoru v druhom azylovom

konaní.

41. Tvrdil, že po tom, čo ho poverená zamestnankyňa žalovaného vyzvala, aby sa vyjadril k rozporu
ohľadom incidentu únosu z júla 2023, uviedol, že všetko bolo pre neho veľmi rýchle. Vzhľadom
na to, že následne žalovaný nemal žiadne doplňujúce otázky týkajúce sa buď samotného únosu

alebo jeho rozporov vo výpovediach, tak predpokladal, že takéto vysvetlenie je pre žalovaného
dostačujúce. Namietal, že bez akejkoľvek snahy zistiť konkrétne dôvody, pre ktoré neuviedol únos v
prvom azylovom konaní, však žalovaný označil jeho vysvetlenie za nedostačujúce až v samotnom
napadnutom rozhodnutí.

42. V druhom rade poukázal na dĺžku vstupného pohovoru v prvom konaní o udelenie azylu. Z dotazníka
žiadateľa o udelenie azylu vyplýva, že pohovor začal dňa 22.02.2024 o 08:30 a po pretlmočení dotazníka
bolukončenývtenistýdeňo13:50.Ústnepojednávanietedatrvaloviacako5hodín,pričomzozápisnice
vyplýva, že pohovor prebiehal bez prestávky. Namietal, že najdôležitejšie otázky týkajúce sa samotných
dôvodov žiadosti o azyl mu boli položené až v závere pohovoru. Existujú pritom vedecké zistenia

potvrdzujúce, že dĺžka pohovoru negatívne vplýva na schopnosť človeka rozpamätať si na traumatické
udalosti, ktoré prežil. Tvrdil, že preňho je každý pohovor so žalovaným veľmi vyčerpávajúci. Práve počas
vstupného pohovoru v prvom azylovom konaní musel zdieľať svoje najintímnejšie skutočnosti o svojom
živote, týkajúce sa najmä jeho sexuálnej orientácie, vraždy otca v mladom veku a neustálom strachu
z prenasledovania zo strany ozbrojenej skupiny, pričom o nich musel rozprávať úplne cudzej osobe a

v cudzej krajine. Ako uviedol počas pohovoru celá téma o problémoch so skupinou ELN je pre neho
veľmi citlivá. Dôvody, ktoré uviedol počas prvého pohovoru považoval za dostačujúce na to, aby mu na
Slovensku bol udelený azyl.

43. Uviedol, že v prípade vstupného pohovoru vykonaného v rámci druhého konania o azyle bola

síce dĺžka pohovoru približne rovnaká, avšak už mal predstavu o tom, ako pohovor prebieha, a teda
sa mohol na neho aj lepšie pripraviť. Právnemu zástupcovi bol oznámený dátum konania pohovoru
štyri dni vopred. Vzhľadom na to, že dôvody žiadosti o azyl, ktoré uviedol v prvom konaní o azyle
ostali nezmenené, v súčasnom konaní sa zameral len na nové dôvody. Nemusel sa teda nevyhnutne
vracať a rozpamätávať na všetky traumatizujúce zážitky a tým mu ostala mentálna kapacita popísať

iné zážitky, vrátane únosu jeho osoby, ktorý predstavuje jeden z najtraumatizujúcejších momentov jeho
života. Uviedol, že je LGBTI+ osobou, ktorá ešte ako dieťa prežila množstvo traumatizujúcich udalostí
(únos a neskôr vražda otca skupinou ELN; neustále vydierania a vyhrážanie sa smrťou zo strany
ELN; fyzický útok naňho z dôvodu jeho sexuálnej orientácie; únos, zbitie a nezákonné zadržiavanie,
označenie za vojenský cieľ skupinou ELN). Tvrdil, že všetky tieto traumy majú zásadný negatívny dopad

na jeho mentálne zdravie a zároveň negatívne vplývajú na jeho schopnosť rekonštrukcie udalostí z
minulosti. Žalovanému vytýkal, že pri posudzovaní dôveryhodnosti jeho skúsenosti ako obete únosu
žalovanýnezohľadniltietojehoindividuálneokolnosti,ktorézapríčinilirozporvjehovýpovediachvprvom
a druhom vstupnom pohovore a taktiež nezohľadnil podmienky za akých bol prvý vstupný pohovorvykonaný. Napadnuté rozhodnutie preto považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
ktorými by žalovaný presvedčivo vysvetlil, prečo v súčasnom konaní nezobral do úvahy aj fakt, že
je obeťou únosu tak, ako to popísal počas pohovoru. Za nepreskúmateľný záver považoval aj záver

žalovaného, ktorým spochybnil súvis predloženého potvrdenia o liečení v organizácii Fundación La Luz
s jeho únosom.

44. V súvislosti s neposkytnutím doplnkovej ochrany poukázal na to, že žalovaný v napadnutom
rozhodnutí nevylúčil, že „k takýmto praktikám, ako je požadovanie finančných prostriedkov pod hrozbou

únosov alebo vrážd rodinných príslušníkov sa povstalecké skupiny a konkrétne skupina ELN uchyľujú
a reálne sa tieto veci v Kolumbii dejú.“ Podľa jeho názoru je zjavné, že mu hrozí v Kolumbii neľudské
alebo ponižujúce zaobchádzanie, pričom z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že existenciu reálnej
hrozby vážneho bezprávia v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu vnímal aj žalovaný. Na rozdiel
od žalovaného však nepovažoval alternatívu vnútroštátneho presídlenia v jeho prípade za prípustnú
a reálne možnú. Poukázal na to, že v časti napadnutého rozhodnutia, v ktorom žalovaný odôvodňuje

neposkytnutie mu doplnkovej ochrany absentuje konkrétne a jasne určená časť krajiny pôvodu, ktorú
žalovaný vyhodnotil ako preňho bezpečnú, teda že mu v nej nehrozí vážne bezprávie. Pre úplnosť dodal,
že alternatívou vnútroštátneho presídlenia sa žalovaný venoval aj v časti napadnutého rozhodnutia (str.
8), v ktorom odôvodňuje neudelenie azylu. Aj v tomto prípade žalovaný odkazuje na „iné“ provincie
Kolumbie bez bližšieho určenia, ktoré on považuje za bezpečné s ohľadom na riziko prenasledovania.

Namietal, že nie je jeho úlohou domýšľať si odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.

45. Uviedol, že z uvedených informácií nie je zrejmé, ktorú konkrétnu časť Kolumbie žalovaný považuje
za bezpečnú, a preto existujú vážne pochybnosti o tom, ako mohol posúdiť možnosť účinnej ochrany
v tejto/týchto častiach krajiny. Tvrdil, že je presvedčený, že takáto bezpečná oblasť neexistuje, keďže v

jeho prípade sú pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia nie len neštátni aktéri (ozbrojená
skupina ELN) ale aj štát. Mal za to, že po určení konkrétnej časti krajiny pôvodu ako bezpečnej bolo
taktiež povinnosťou žalovaného mu umožniť sa k tomu vyjadriť. Počas vstupného pohovoru mu bola
položená otázka „Rozmýšľali ste nad možnosťou vnútroštátneho presídlenia v rámci krajiny, že by
ste sa presťahovali do inej časti Kolumbie?“, na ktorú žalobca odpovedal: „Nie, lebo skupina ELN je

veľmi početná a pôsobí vo všetkých provinciách Kolumbie, pôsobia aj vo Venezuele, na hraniciach s
Ekvádorom, Peru.“ Poznamenal, že z formulácie tejto otázky je zrejmé, že žalovaný neurčil konkrétnu
časť Kolumbie, kde by mu nehrozilo prenasledovanie alebo vážne bezprávie. Trval na tom, že mu bola
odopretá možnosť vyjadriť sa k navrhovanej alternatíve vnútroštátneho presídlenia určenej konkrétnou
časťou krajiny pôvodu, a teda mu nebol poskytnutý priestor na to, aby vyjadril konkrétne prekážky, pre

ktoré považuje danú lokalitu za nevhodnú. Zároveň ale vyjadril svoj strach z toho, že skupina ELN, pred
ktorou má opodstatnené obavy z prenasledovania operuje alebo je schopná operovať na celom území
Kolumbie, čo potvrdzujú aj odporúčania UNHCR. S týmito informáciami sa však žalovaný podľa jeho
názoru nijako nevysporiadal.

46. Záverom poukázal na tvrdenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že podstatným predpokladom
využitia vnútroštátnej ochrany je, aby mal žiadateľ v inej časti krajiny prístup ku ochrane. Vzhľadom na
to, že žalovaný neurčil konkrétnu časť, krajiny, do ktorej by sa mal presídliť, tak mal za to, že žalovaný
nemohol túto otázku ani dôsledne posúdiť a teda neboli ani splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia
§ 13c ods. 4 písm. b) zákona o azyle.

IV.
Vyjadrenie žalovaného

47. Vo vyjadrení zo dňa 06.09.2025 žalovaný uviedol, že v súlade s § 19a zákona o azyle posudzoval

dôvody žalobcu týkajúce sa prenasledovania, pričom vychádzal z dvoch vyjadrení žalobcu týkajúcich
sa jeho obáv o bezpečnosť. Uviedol, že v prvom prípade ide o obavy z dôvodu príslušnosti k LGBTI
+ a jeho sexuálnej orientácie - pretože na diskotéke niekedy v roku 2022 ho pri tanci s priateľom
neznámi ľudia zbili opaskom, a on sa domnieva, že to bolo kvôli jeho sexuálnej orientácii, za čo čelil aj
občasným posmeškom zo študentského prostredia. V druhom prípade obavy žalobcu súvisia s možným

prenasledovaním povstaleckou skupinou ELN, ktorá opakovane žalobcu a jeho rodinu vydierala, čo
pokračovalo aj po smrti žalobcovho otca. Výhražné listy boli doručené matke žalobcu po opustení
Kolumbie. K prenasledovaniu ozbrojenou skupinou žalobca uviedol incident únosu zo dňa 04.07.2023,čo žalovaný považuje za novú informáciu, ktorú neposkytol v predchádzajúcom konaní. Konštatoval aj
to, že žalobca neuviedol žiadne politické aktivity ani príslušnosť k politickej strane.

48. V súvislosti s prenasledovaním z dôvodu žalobcovej sexuálnej orientácie žalobcovi vytýkal, že sa
v súvislosti s incidentom na diskotéke, ani pri iných prejavoch možného prenasledovania z dôvodu
sexuálnej orientácie neobrátil na štátne orgány, najmä políciu, so žiadosťou o možnú ochranu. Uviedol,
že vzhľadom na vlastnú pasivitu žalobcu v domáhaní sa ochrany nie je možné z jeho tvrdení všeobecne
vyvodiť, že štátne orgány by v Kolumbii neboli schopné alebo ochotné poskytnúť účinnú ochranu

proti prenasledovaniu z dôvodu sexuálnej orientácie. Podľa jeho názoru nemožno považovať konanie
štátnych orgánov za nedostatočné, ak im žalobca nedal dôvod konať. Skutočnosť, že samotný incident
pre žalobcu neviedol ku krokom týkajúcim sa hľadania ochrany zo strany štátu vyvoláva pochybnosť
o reálnosti ohrozenia z dôvodu sexuálnej orientácie, ktoré by odôvodňovalo obavy z prenasledovania.
V tejto súvislosti okrem iného poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/11/2014 zo
dňa 10.06.2014, podľa ktorého „V prípade hrozby prenasledovania za homosexualitu, rovnako musí

žiadateľ nielen tvrdiť, ale aj preukázať, z čoho pramenia jeho obavy z prenasledovania (konkrétne
skúsenosť z minulosti, nedostatok právnej úpravy v krajine pôvodu, nemožnosť domáhať sa ochrany
pred vnútroštátnymi orgánmi domovskej krajiny alebo neschopnosť štátnych orgánov poskytnúť mu
ochranu pred prípadným prenasledovaním alebo šikanou)“ . Mal za to, že žalobca tieto kritériá nesplnil,
pretože jeho tvrdenia sú obmedzené na jeden incident, nepokúsil sa využiť dostupné štátne prostriedky

ochrany ani pri iných potenciálnych prípadoch ohrozenia z dôvodu sexuálnej orientácie a nepreukázal,
že by potenciálna vnútorná relokácia bola neprimeraná. Mal za to, že z tohto dôvodu nie je možné
považovať jeho obavy z prenasledovania kvôli sexuálnej orientácii za odôvodnené.

49. V súvislosti s prenasledovaním žalobcu zo strany povstaleckej skupiny ELN uviedol, že považuje

za rozporné a nelogické, že v súvislosti s ním uvádzaným prenasledovaním ozbrojenou skupinou ELN
nepodnikol iniciatívu prostredníctvom štátnych orgánov k využitiu mechanizmu, konkrétne určeného na
pomoc a presídlenie obetiam ozbrojených skupín – Registro Único de Víctimas (RUV), centrálneho
registra obetí. Uviedol, že Registro Único de Víctimas (RUV) je oficiálny nástroj štátu Kolumbia, ktorý
eviduje obete ozbrojených skupín, vrátane ELN, a umožňuje štátu prijať opatrenia na ochranu a

presídlenie osôb ohrozených násilím. Osoby, ktoré sú priamo alebo nepriamo poškodené ozbrojenými
skupinami (násilie, vydieranie, hrozby), spadajú pod definíciu obete podľa zákona č. 1448 z roku 2011.
Mal za to, že žalobcom uvádzané hrozby prenasledovania ozbrojenou skupinou ELN z dôvodov činnosti
jeho otca voči príslušníkovi ELN, ako aj jemu pripisovaný únos dňa 04.07.2023 a opakované vydieranie,
by boli reálnym predpokladom na posúdenie jeho prípadu zo strany príslušných orgánov a na jeho zápis

do registra RUV, potvrdzujúci prenasledovania aj pre prípad azylového konania. Skutočnosť, že žalobca
ani pri údajných opakovaných hrozbách zo strany ELN, nepodal podnet príslušným orgánom, ktoré by
jeho situáciu posúdili a rozhodli o jeho zápise do RUV, považoval za nelogickú a rozpornú. Tvrdil, že
takáto nečinnosť žalobcu vzbudzuje pochybnosti o dôveryhodnosti jeho výpovede aj opodstatnenosti
ním uvádzaných obáv z hrozieb pomsty zo strany ELN, ako i jeho skutočnom záujme využiť dostupné

štátne mechanizmy ochrany a vnútroštátneho presídlenia.

50. Taktiež upozornil na vyjadrenie žalobcu v dotazníku zo dňa 28.02.2025, kde vo svojich tvrdeniach
uviedol, že „všetky provincie Kolumbie sú pod vplyvom ELN“ a že „súčasný prezident Kolumbie je
bývalýmveliteľomELN“.Namietal,žetietotvrdenianezodpovedajúobjektívnezistiteľnýmskutočnostiam

a podstatne oslabujú vierohodnosť viacerých tvrdení žalobcu. Podľa správy o krajine pôvodu v
administratívnom spise skupina ELN má preukázanú prítomnosť približne v 22 z celkových 32
departementov Kolumbie, čo znamená, že v najmenej desiatich departementoch, jej pôsobenie
zaznamenané nie je. Rovnako je podľa jeho názoru nesprávne tvrdenie žalobcu, že prezident F. C. je
bývalým veliteľom ELN. Uviedol, že F. C. bol v minulosti členom inej guerillovej skupiny – M-19, ktorá sa

už v 90. rokoch demobilizovala a transformovala na legálne politické hnutie; nikdy však nepôsobil v ELN
a už vôbec nie na vedúcej pozícii. Bol toho názoru, že tieto nepravdivé a zjavne zveličené vyjadrenia
žalobcu svedčia o nedostatočnej presnosti a spochybňujú dôveryhodnosť jeho iných tvrdení.

51. Vzhľadom na vyššie uvedené poznamenal, že v azylovom konaní je nevyhnutné, aby tvrdenia

žiadateľa boli koherentné, vierohodné a overiteľné vo svetle objektívnych informácií o krajine pôvodu.
Tvrdil, že žalobcom takto uvádzané fakty, ktoré sú všeobecným konštatovaním o situácii v krajine,
ale sú rozporné s verejne dostupnými a overiteľnými zdrojmi, vnášajú podľa jeho názoru oprávnené
pochybnosti, či vyjadrené obavy z prenasledovania sú skutočné a odôvodnené, alebo ide o účelovokonštruované. Uviedol, že aj v dôsledku toho posudzoval žalobcom uvádzané tvrdenia v konaní s
obozretnosťou a posudzoval ich len v kontexte dôkazov, ktoré zodpovedajú reálnej situácii v Kolumbii.
Tvrdil, že pri hodnotení bezpečnosti Kolumbie zohľadnil, že bezpečnostná situácia sa výrazne líši

medzi jednotlivými regiónmi a provinciami. Niektoré oblasti, najmä tie, kde pôsobia ozbrojené skupiny
či pretrvávajú konflikty, môžu predstavovať vyššie riziko prenasledovania alebo násilia. Preto ak
je dostupná vnútroštátna ochrana, je podľa jeho názoru pre žalobcu možnosťou aj presídlenie do
bezpečnejšej oblasti, čo žalobca dokázal sám svojim konaním, keď po uvádzaných problémoch v meste
Sogamoso bez akýchkoľvek prekážok sa presťahoval do obce Palermo, kde so skupinou ELN alebo

iných ozbrojených skupín do problémov neprišiel.

52. Zastával názor, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu, nakoľko nebolo objektívne
preukázané, že by žalobca bol, alebo v prípade návratu mohol byť prenasledovaný z rasových,
národnostných, alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd v zmysle § 8

zákona o azyle. Ďalej uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že v prípade návratu žalobcu do krajiny
pôvodu by čelil hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a preto mu nebola
poskytnutá doplnková ochrana na území SR podľa § 13c ods. 4 písm. b) a § 20 ods. 4 zákona o azyle.
Považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné, preto navrhol, aby súd žalobu zamietol.

V.
Relevantné právne predpisy

53. Podľa § 207 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa
môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných

orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.
54. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1
sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a
odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.
55. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide

o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).
56. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l).
57. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

58. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.
59. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), prenasledovaním sa
rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv
alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v

1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

60. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je

1. štát,
2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo
3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú
schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

61. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím sa rozumie
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

62.Podľa§8zákonaoazyle,ministerstvoudelíazyl,aktentozákonneustanovujeinak,žiadateľovi,ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

63. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak
a) nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo
b) nespĺňa podmienky podľa § 10.

64. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne

dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

65. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
a) nespĺňa podmienky podľa § 13a alebo

b) nespĺňa podmienky podľa § 13b.

66. Podľa § 13c ods. 4 písm. b) zákona o azyle, ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak
žiadateľ nie je vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v inej časti krajiny pôvodu alebo má v nej
prístup k ochrane pred vážnym bezprávím, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť do tejto

časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť; pri posudzovaní reálnej hrozby vážneho bezprávia
alebo prístupu k ochrane ministerstvo prihliada na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny
pôvodu a na osobné pomery žiadateľa.
67. Podľa § 19a ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo
a zohľadní pritom

a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o
udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,
b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť
subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,
c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku,

d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo
vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany,
e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol
uplatniť svoje štátne občianstvo.
68. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania

vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia
o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa
týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.
69. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1
písm. a), ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa § 13a; to

neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a.
70. Podľa § 20 ods. 5 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1
písm. a) alebo ods. 4 a o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) alebo ods. 4 písm.
a) alebo písm. b), posúdi aj splnenie podmienok na udelenie azylu podľa § 10 a poskytnutie doplnkovej
ochrany podľa § 13b, pričom azyl udelí prednostne; to neplatí, ak cudzinec už má udelený azyl podľa

§ 10 alebo poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13b.

VI.
Právne posúdenie veci správnym súdom
71. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný

podľa § 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti podľa §
206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného,
preskúmal rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti a priebeh administratívneho konania, ktorýpredchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri
svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia
rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je

dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa §
137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho
pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu a zverejnené na web stránke dňa
22.09.2025.

72. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-18-33/2025-Ž zo dňa
27.06.2025, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v časti výroku 1., v ktorom žalovaný žalobcovi
neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle a v časti výroku 2., v ktorom žalovaný žalobcovi
neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 4 písm. b) a § 20 ods. 4 zákona o azyle.

73. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti výrokov 1. a 2.

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov a že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je
v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.

74. Správny súd po preskúmaní veci musel prisvedčiť námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie

žalovaného v časti výrokov 1. a 2. je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť, a že skutkový stav,
ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s podkladmi nachádzajúcimi sa
v administratívnom spise, čo sa premietlo do jeho nedostatočného odôvodnenia v ktorom absentuje
vysporiadanie sa s niektorými podstatnými skutkovými tvrdeniami žalobcu a predloženými dôkazmi.
Podľa správneho súdu napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti výrokov 1. a 2. navyše vychádza aj

z nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným.

75. Posudzovanie každej žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci Spoločného európskeho azylového
systému (na ktorého budovaní sa podieľa aj Slovenská republika) prebieha v dvoch na seba
nadväzujúcich etapách, ktorých vykonanie musí byť náležite odzrkadlené v odôvodnení rozhodnutia o

žiadosti. Každé rozhodnutie, by preto malo sledovať určitú logickú a chronologickú postupnosť.

76. Prvou etapou je zisťovanie skutkového stavu, pri ktorom by mal migračný úrad úzko spolupracovať
so žiadateľom o azyl. Zisťovanie skutkového stavu v tomto kroku je v zásade skúmanie dôveryhodnosti
azylového príbehu žiadateľa a to ako celku ako aj s prihliadnutím na jeho detaily. Na tento účel by mal

preto žalovaný jednoznačne uviesť, ktorým tvrdeniam verí a bude na ich základe hodnotiť aj žiadosť
o udelenie azylu a naopak, ktorým neverí (a prečo) a nebude ich zohľadňovať. Iba s dôveryhodným
príbehom totiž možno ďalej pracovať a právne ho posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie pre
niektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa ustanovenia § 8 zákona o azyle.

77. Keďže je právna úprava obsiahnutá v zákone o azyle výsledkom transpozície smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov
tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom
postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany
(ďalej len „smernica č. 2011/95/EÚ“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné

zohľadňovať nepriamy účinok uvedenej smernice a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným
spôsobom a v jej kontexte.

78. Pri posudzovaní dôveryhodnosti azylového príbehu by preto mal migračný úrad vychádzať z čl. 4
ods. 5 smernice č. 2011/95/EÚ, podľa ktorého v prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej

je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu (čo je aj prípad právnej úpravy
obsiahnutej v zákone o azyle, konkrétne § 4 ods. 1), a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie
sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené
tieto podmienky: a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť; b) boli predložené
príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce

sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí; c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické
a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa
prípadu žiadateľa; d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebožiadateľpreukázalprimeranýdôvod,prečotakneurobil,ae)bolapreukázanávšeobecnádôveryhodnosť
žiadateľa.

79. Citované ustanovenie teda pamätá na prípady, kedy žiadateľ nepodložil svoje tvrdenia dostatočnými
dôkazmi, avšak za dodržania vyššie uvedených kritérií je migračný úrad povinný uplatniť zásadu v
pochybnostiach v prospech žiadateľa. Uvedené je odzrkadlené už v ustálenej a notoricky známej
judikatúre kasačného súdu.

80. Pre konanie o udelení medzinárodnej ochrany je charakteristické, že je v ňom správny orgán
nezriedka nútený rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, pretože spravidla ani nie je v možnostiach
žiadateľa doložiť, že mu v krajine pôvodu hrozí skutočné nebezpečenstvo prenasledovania či vážnej
ujmy iným spôsobom, než svojou hodnovernou výpoveďou. Nemožno pritom prehliadnuť, že nesprávne
rozhodnutie vo veci a prípadné vrátenie žiadateľa do krajiny pôvodu pre neho môže mať nedozerné
následky. Z tohto dôvodu sa konanie o medzinárodnej ochrane vyznačuje aj špecifickým pohľadom

na štandard dôkazného bremena (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015).

81. V rozsudku z 27. marca 2008, č. j. 4 Azs 103/2007-63, Najvyšší správny súd Českej republiky
ozrejmil, že „Zásada tzv. materiální pravdy má v řízení o udělení azylu svá specifika spočívající

v pravidelné nedostatečnosti důkazů prokazujících věrohodnost žadatelových tvrzení. Je však na
správním orgánu, aby prokázal i vyvrátil pravdivost žadatelových tvrzení, a to buď zcela nevyvratitelně
zjištěním přesných okolností vážících se na stěžovatelova tvrzení, anebo alespoň s takovou mírou
pravděpodobnosti, která nevyvolává zásadní pochybnosti o správnosti úsudku správního orgánu.“

82. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa,
ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či tvrdí okolnosti nasvedčujúce možnému
zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi
žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne
žiadateľ,avšaksprávnyorgánjepovinnýzabezpečiťkžiadostiomedzinárodnúochranuvšetkydostupné

dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej
nemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená
to, že by snáď táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky
diskvalifikovala.

83. Tejto problematike už bola v minulosti venovaná v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nemalá pozornosť a existuje k nej preto bohatá a ustálená judikatúra. Najvyšší
súd Slovenskej republiky už v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.2.2015 akcentoval,
že: „ak žiadateľ o udelenie azylu uvedie v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli
nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 ZoA, je

povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené
nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.“

84. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 je
uvedené, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými

dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho
orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí
žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú
dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek
drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine

pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať.

85. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech
žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať,
že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s

ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie
dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v
budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to vprospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn.
10Sža/12/2016).

86. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie dôveryhodnosti jednotlivých
čiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej
ochrany teda zo svojho posudzovania nemôže žiadateľom o azyl tvrdené skutočnosti vylúčiť len preto,
že existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá samotný
žiadateľ o azyl.

87. Druhou etapou posudzovania azylovej žiadosti je, ako už správny súd naznačil, vlastné právne
posúdenie ustáleného azylového príbehu, pričom v tejto etape ide už o výlučnú činnosť migračného
úradu. Správny súd však opakuje, že pokiaľ nedôjde k riadnemu vyhodnoteniu celého azylového príbehu
žalobcu, resp. jeho smerodajných častí, a k ustáleniu východiskového skutkového základu, nie je dôvod
aby vôbec migračný úrad začal neúplne vyhodnotený azylový príbeh právne posudzovať.

88. S ohľadom na vyššie uvedené a za prihliadnutia na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu
dospel správny súd k záveru, že žalovaný načrtnutým spôsobom nepostupoval, keď sa nevysporiadal
so všetkými časťami žalobcovho relatívne rozsiahleho azylového príbehu, ktorý predostrel a podložil ho
listinnými dôkazmi a preto nie je ani správnemu súdu zrejmé, či ho vyhodnotil ako celok vierohodný,

alebo ho žalobca presvedčil iba v časti jeho tvrdení, prípadne vôbec. Posúdenie azylového príbehu
je do vlastného odôvodnenia rozhodnutia prenesené chaoticky, sekvenčne a tendenčne, a preto aj
právne posúdenie na jeho základe poskytnuté nemôže byť náležité. Navyše, vyvracanie vybraných
žalobcových tvrdení je skôr argumentačnou šikovnosťou žalovaného založenou na domnienkach ako
na dokazovaním zistených skutočnostiach.

89. Správny súd taktiež považuje za potrebné skonštatovať, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného,
že by mu správny súd v predchádzajúcom rozsudku zo dňa 06.11.2024 (ktorým správny súd rozhodol
vo veci týkajúcej sa prvej žiadosti žalobcu o azyl) uložil povinnosť vysporiadať sa len s listom od
ELN zo dňa 02.09.2024 – správny súd predsa zrušil v predmetnej časti rozhodnutie žalovaného zo

dňa 28.05.2024 pre podstatnú zmenu okolností a ďalšími pochybeniami žalovaného sa už nezaoberal
(žalovaný mal povinnosť opätovne komplexne posúdiť všetky dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomnej
súvislosti a prihliadnuť aj na všetky nové skutočnosti, čo však nielenže žalovaný neurobil v predošlom
konaní o prvej žiadosti žalobcu o azyl, keďže konanie po vrátení veci správnym súdom zastavil, ale
uvedené dôsledne nevykonal ani pri vydávaní napadnutého rozhodnutia v tomto konaní, ktoré sa týka

žalobcovej druhej žiadosti o azyl).

90. Správny súd v prvom rade konštatuje, že žalovaný pri posudzovaní existencie opodstatnenosti
obáv žalobcu z prenasledovania z dôvodu jeho sexuálnej orientácie sa opomenul riadne a dôsledne
vysporiadať so správami doloženými žalobcom, v ktorých je v podstate prezentovaný nesúlad medzi

právnymi normami zaručujúcimi ochranu práv LGBTI+ osôb v Kolumbii a tým, ako sú tieto normy
uplatňované v praxi – žalovaný v napadnutom rozhodnutí v podstate prihliadol len na právny rámec
ochrany práv LGBTI+ osôb v Kolumbii a dôsledne už neskúmal, ako sú práva a slobody LGBTI+
osôb v Kolumbii zabezpečované a vymáhané v praxi. Správny súd konštatuje, že uvedený nedostatok
bude musieť žalovaný v novom rozhodnutí odstrániť (žalovaný bude musieť posúdiť všetky správy

nachádzajúce sa v administratívnom spise a bude ich povinný riadne a dôsledne vyhodnotiť, a to
vrátane správ na ktoré rozsiahlo poukazuje žalobca aj v správnej žalobe – správny súd v tejto súvislosti
poukazuje na to, že z viacerých správ nachádzajúcich sa v administratívnom spise pritom vyplýva,
že vo fungovaní bezpečnostných zložiek a polície v Kolumbii sú značné rezervy, pričom uvedené
zložky častokrát nedokážu zabezpečiť a nastoliť poriadok; okrem toho tu treba skonštatovať aj to,

že z predmetných správ vyplýva, že ozbrojené skupiny v Kolumbii majú schopnosť vykonávať svoje
aktivity aj v tých oblastiach, ktoré nie sú pod ich kontrolou – podľa názoru správneho súdu až po
vyhodnotení všetkých týchto správ jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, bude môcť žalovaný
vec riadne komplexne posúdiť). Podľa správneho súdu je v tejto časti teda napadnuté rozhodnutie
nepreskúmateľné, nakoľko nie je z neho zrejmé prečo žalovaný rozhodol tak, ako rozhodol (keďže

žalovaný preukázateľne ani nevykonal všetky správy doložené žalobcom zamerané na život a ochranu
práv a slobôd LGBTI+ osôb v Kolumbii, tak možno taktiež konštatovať, že žalovaný v tomto smere
aj nedostatočne zistil skutkový stav – správny súd však záverom k tejto časti taktiež konštatuje, že
žalobcom tvrdený jediný incident na diskotéke, pri ktorom ani nie je isté, či bol vykonaný v spojitosti s jehosexuálnou orientáciou a občasné posmešky spolužiakov a profesorov, sa mu nejavia ako dostatočné
na to, aby sa mohli považovať za prenasledovanie žalobcu v zmysle § 8 zákona o azyle z dôvodu jeho
sexuálnej orientácie).

91. Správny súd ďalej konštatuje, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť riadne zistiť skutkový stav
veci, keď opomenul sa zaoberať dôkazom predloženým žalobcom, a to úmrtným listom žalobcovho
otca č. 5287858 v spojení s protokolom o obhliadke tela. Žalovaný v tejto súvislosti prakticky iba stroho
skonštatoval, že žalobcov otec v podstate zomrel prirodzenou smrťou (žalovaný odkazoval na to, že to

príslušné úrady v Kolumbii predpokladali) a žiadnym spôsobom už nezisťoval, či tomu tak aj skutočne
bolo, respektíve, či zo žalobcom predložených dôkazov nevyplýva niečo iné.
Správny súd v tejto súvislosti poukazuje v prvom rade na to, že žalobcov otec ako rodinný komisár
vyšetroval podnet podaný príbuznými 14 ročného dievčaťa, ktoré bolo dňa 23.02.2015 sexuálne
napadnuté svojim strýkom G. H. C., ktorý podľa žalobcu mal byť jedným z vrchným predstaviteľov
ELN – G. H. C. bol odsúdený za spáchanie trestného činu násilného pohlavného styku s priťažujúcimi

okolnosťami, pričom spomínaný G. H. C. po jeho násilnom útoku mal opakovane navštevovať
žalobcovho otca ako rodinného komisára a vyhrážať sa mu s cieľom, aby jeho otec sa podnetom ďalej
nezaoberal – žalobcov otec mal dokonca aj svedčiť v predmetnej veci, no v čase konania súdu už
žalobcov otec nežil (v internetových článkoch, ktoré doložil žalobca je jasne uvedené, že žalobcov otec
zomrel za zvláštnych okolností). Tieto žalobcove tvrdenia (ohľadne uvedených skutočností) sa podľa

správneho súdu nepodarilo doposiaľ žalovanému vyvrátiť.
Správny súd ďalej poukazuje na žalobcom doložený dôkaz - protokol o obhliadke tela (žalobcovho otca),
ktorý žalovaný v podstate úplne odignoroval (žalovaný v tomto smere podľa správneho súdu zásadne
pochybil keď si predmetný úmrtný list a protokol o obhliadke nedal preložiť a vôbec sa ním nezaoberal),
z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že jeho otec zomrel násilnou smrťou, pričom na žiadnom mieste

sa neuvádza, že by potenciálnou príčinou smrti jeho otca mohol byť epileptický záchvat ako to tvrdí
žalovaný. Podľa správneho súdu v dôsledku nepreloženia predmetného dôkazu a jeho nevykonania
žalovaným je možné konštatovať, že žalovaný jednak nedostatočne zistil skutkový stav veci a zároveň
je možné konštatovať aj to, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia
je v rozpore s administratívnym spisom. Žalovaný uvedeným opomenutím vykonania predmetného

dôkazu zásadne pochybil a bude jeho úlohou v novom rozhodnutí tento nedostatok odstrániť (vyššie
uvedené skutočnosti však podľa správneho súdu indikujú, že žalobcov otec mohol byť zabitý tak, ako
to konzistentne tvrdí žalobca počas celého konania – uvedené zároveň znamená aj to, že tu teda môže
existovať dôvodné podozrenie, že vyhrážky smrťou adresované žalobcovi zo strany ozbrojenej skupiny
ELN mohli súvisieť s prácou žalobcovho otca, a to aj napriek tomu, že žalobcov otec už zomrel –

k vyriešeniu aj tejto otázky môže značne dopomôcť výpoveď matky žalobcu v konaní).

92. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí taktiež spochybňoval vierohodnosť výhražných listov ozbrojenej
skupinyELNadresovanýchžalobcovejmatke(vktorýchnavyšeozbrojenáskupinaELNoznačilažalobcu
ajehomatkuzavojenskéciele).Podľasprávnehosúdutužalovanýpochybil,keďžalobcuspredmetnými

listami žiadnym spôsobom nekonfrontoval a v podstate sa uspokojil skonštatovaním, že „také listy by
vedel pripraviť a vytlačiť ktokoľvek so základnými počítačovými zručnosťami za 10 minút čistého času“.
Podľa správneho súdu je uvedené konštatovanie žalovaného založené len na jeho domnienke, pričom
vierohodnosť predmetných listov sa mu nepodarilo relevantne spochybniť. Správny súd konštatuje, že
žalovaný bude musieť v tomto smere doplniť dokazovanie a vykonať doplňujúci pohovor so žalobcom;

zároveň správnemu súdu bola právnym zástupcom žalobcu poskytnutá informácia, že aj matka žalobcu
sa chystá dostaviť na Slovensko, pričom jej vypočutie by mohlo značným spôsobom ozrejmiť celú
skutkovú situáciu veci a vyriešiť aj otázku dôveryhodnosti žalobcom prezentovaných tvrdení – úlohou
žalovaného po vrátení veci bude teda taktiež vykonať doplňujúci pohovor nielen so žalobcom, ale aj
s jeho matkou (z tvrdení žalobcu vyplýva, že mu viacero vecí zamlčovala, aby ho chránila), v ideálnom

prípade najprv s každým samostatne a potom ich bude následne potrebné vypočuť spolu za účelom
vysvetlenia prípadných nezrovnalostí/rozporov v ich výpovediach (ak nebude možné matku žalobcu
vypočuť osobne, tak ju bude potrebné konfrontovať aspoň písomne, prípadne prostredníctvom emailovej
komunikácie – na tieto účely si žalovaný zabezpečí príslušného tlmočníka/prekladateľa) - následne
zistené skutočnosti s vysokou pravdepodobnosťou objasnia celý skutkový stav veci a zrejme vyriešia

aj otázku dôveryhodnosti tvrdení žalobcu a dôveryhodnosti žalobcovej osoby ako takej. Správny súd
v tejto súvislosti poznamenáva, že sám nemôže nahrádzať činnosť správnych orgánov, a to ani pokiaľ
ide o riadne zistenie skutkového stavu veci. Správny súd v tejto súvislosti taktiež považuje za potrebné
skonštatovať, že v prípade, ak by z výpovedí žalobcu a jeho matky vyplynuli viaceré absolútne závažnérozpory, ktoré by sa dotýkali relevantným spôsobom skutkového stavu danej veci a žalovaný by žalobcu
v dôsledku toho vyhodnotil ako zjavne nedôveryhodnú osobu, tak by sa vecou už ďalej nemusel
zaoberať. Ak však viaceré závažné rozpory žalovaný po vypočutí žalobcu a jeho matky nedeteguje

a skonštatuje, že žalobcovu osobu považuje za dôveryhodnú (respektíve ho nebude považovať za
zjavne nedôveryhodného), tak bude jeho povinnosťou daný zistený skutkový stav dôsledne komplexne
posúdiť a vyhodnotiť (žalovaný sa pri vypočutí oboch osôb okrem iného zameria aj na žalobcom tvrdený
únos jeho osoby – správny súd chápe, že otváranie týchto tém môže byť pre dotknuté strany psychicky
náročné, no na posúdenie vierohodnosti tvrdení žalobcu je to nevyhnutné).

93. Žalovaný sa podľa správneho súdu v napadnutom rozhodnutí taktiež nedostatočne zaoberal
správami o krajine pôvodu žalobcu (žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí prakticky zameral len na
tú časť jednotlivých správ a článkov, ktoré uvádzali relatívne priaznivé životné podmienky v Kolumbii
pre LGBTI+ osoby, ako aj na to, že ozbrojená skupina ELN pôsobí len v približne 22 z celkových
32 departmentov Kolumbie, v dôsledku čoho navrhoval žalobcovi presídlenie do bezpečnej lokality

v rámci Kolumbie, no správami a článkami, ktoré žalovaným uvádzané skutočnosti rozporujú sa už buď
vôbec nezaoberal alebo ich zľahčoval a považoval ich za irelevantné). Správny súd v tejto súvislosti
upozorňuje žalovaného na to, že vo viacerých správach nachádzajúcich sa v administratívnom spise sa
uvádza, že ozbrojené skupiny v Kolumbii majú schopnosť vykonávať svoje aktivity aj v tých oblastiach,
ktoré nie sú pod ich kontrolou a ktoré žalovaný považoval v napadnutom rozhodnutí za bezpečné –

vzhľadom na uvedené správny súd nepovažuje žalobcove tvrdenia o tom, že ozbrojená skupina ELN
pôsobí v podstate na celom území Kolumbie za jednoznačne vylúčiteľné a ako ich nazval žalovaný
za rozporné. V dôsledku uvedeného si podľa správneho súdu žalovaný riadne nesplnil povinnosť
prospektívneho posudzovania hrozby prenasledovania žalobcu. Vyššie uvedené dôvody zakladajú
taktiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného v napadnutej časti (teda aj čo sa týka doplnkovej

ochrany).

94. Čo sa týka doplnkovej ochrany, tak správny súd, v nadväznosti na predošlý bod, poukazuje aj na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/72/2010 zo dňa 14.09.2010, v ktorom sa
okrem iného uvádza nasledovné:

„Zo správ o krajine pôvodu (Správa Ministerstva zahraničných vecí USA o dodržiavaní ľudských práv v
Kolumbii v roku 2008; Human Rights Watch: World Report 2009, Columbia - events of 2008, z januára
2010; Amnesty International - „Leave us in peace“ z 28.10.2008; UNHCR: Colombia reporta violaciones
de derechos humanos por partes de conflicto arniado, 3.4.2009) vyplýva, že v Kolumbii pretrváva

vnútorný ozbrojený konflikt medzi vládou a teroristickými skupinami, najmä FARC a ELN. V konfliktných
oblastiach prebiehajú intenzívne boje. Gerily pokračujú v únosoch, používajú nášľapné míny, verbujú
detských bojovníkov, často sa objavujú správy o mimosúdnych popravách civilistov vykonávaných
armádou. Objavili sa prípady, v ktorých aj bezpečnostné sily jednali v rozpore so zákonom. FARC
aj ELN porušujú ľudské práva - zabíjajú z politických dôvodov, aj bývalých členov bezpečnostných

zložiek a miestnych predstaviteľov, dochádza k násilným zmiznutiam, masívnym núteným presídleniam.
Orgány činné v trestnom konaní sú zastrašované a v krajine panuje faktická beztrestnosť, keď sa trestné
oznámenia často len zakladajú a nič sa na ich podklade ďalej nedeje; beztrestnosť a nestíhateľnosť
sú základným činiteľom tohto konfliktu a vedomie, že páchatelia zločinov nebudú potrestaní je jasným
odkazom pre obete týchto činov, že hľadať spravodlivosť je zbytočné. Z týchto správ ďalej vyplýva, že za

posledných 20 rokov bolo zabitých viac ako 70 000 ľudí, z toho väčšinu tvorili civilisti, takmer 4 milióny
obyvateľov bolo násilne presídlených, od začiatku konfliktu sa obeťami zmiznutia stalo až 30 000 ľudí, z
tohto v posledných 10 rokov viac ako 20 000. Presné čísla nie sú známe, pretože porušovanie ľudských
práv vo väčšine prípadov obete ani nenahlásia. Oficiálne správy deklarujú krajinu za takú, ktorá už
prekonala svoju krvavú minulosť, no skutočnosť je iná.

Prebiehajúcivnútornýozbrojenýkonflikt,vtomtoprípademedzivládouateroristickýmiskupinami(najmä
FARC a ELN), spolu s existenciou vážnych dôvodov domnievať sa, že navrhovateľ by bol v prípade
návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo
nedotknuteľnosti osoby, za situácie, keď je z podkladov administratívneho spisu preukázané, že terčom
násilia, únosov a iných foriem ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osôb sú aj civilisti (navrhovateľ

tvrdil, že sám bol obeťou únosu gerilami) a že dokonca tvoria väčšinu z obetí konfliktu, je jednou zo
skutočností, ktorá v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle patrí medzi formy „vážneho bezprávia". Preto
podľanázoruodvolaciehosúdukrajskýsúdiodporcanesprávneaneúplnevyhodnotilipodkladyasprávyo krajine pôvodu, ktoré mali k dispozícii, keď dospeli k záveru, že niet predpokladov pre poskytnutie
doplnkovej ochrany navrhovateľovi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, aby sa odporca v ďalšom konaní zameral

na zistenie skutočnej a aktuálnej situácie v Kolumbii z hľadiska existencie a trvania vnútroštátneho
ozbrojenéhokonfliktuakoajmožnostífaktickejochranycivilistovprednásilím.Súdpritompoznamenáva,
že vzhľadom na navrhovateľom vyslovené obavy o svoju bezpečnosť v súvislosti s prebiehajúcim
konfliktom bude potrebné vyhodnotiť tieto tvrdenia aj z pohľadu vyhodnotenia opodstatnenosti jeho
strachu.“

95. V nadväznosti na uvedené správny súd taktiež konštatuje, že samotné vydieranie spojené
s vyhrážkami môže svojim psychickým nátlakom napĺňať kritériá prenasledovania, pričom pri
posudzovaní rizika reálnej hrozby vážneho bezprávia podľa § 13a zákona o azyle nie je potrebné
preukázať súvislosť medzi vážnym bezprávím a jedným z azylovo relevantných dôvodov. Správny
súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na to, že aktuálne ozbrojená skupina ELN považuje žalobcu

a jeho matku za vojenské ciele, pričom z dostupných správ vyplýva, že medzi vládou a povstaleckými
ozbrojenýmizložkamiprebiehajúajnaďalejozbrojenékonflikty(podľasprávnehosúduvkonanídoposiaľ
neboložalovanýmpreukázané,žebyvýhražnélistynebolivyhotovenéozbrojenouskupinouELN,pričom
žalobcove tvrdenia v tomto smere nemožno zatiaľ považovať za nevierohodné).

96. Správny súd preto uzatvára, že námietky žalobcu považoval v rozsahu nepreskúmateľnosti
napadnutéhorozhodnutia(včastitýkajúcejsavýrokov1.a2.),nedostatočnezistenéhoskutkovéhostavu
žalovaným,akoajtoho,žeskutkovýstav,ktorývzalžalovanýzazákladnapadnutéhorozhodnutia(včasti
týkajúcejsavýrokov1.a2.),jevrozporesadministratívnymspisom,zadôvodné.Námietkunesprávneho
právneho posúdenia veci správny súd v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu žalovaným

už neposudzoval. V dôsledku uvedeného správny súd rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti z
dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a f) v spojení s ustanovením § 220 SSP zrušuje a vec vracia
žalovanému na ďalšie konanie.

97. V ďalšom konaní bude preto úlohou žalovaného odstrániť súdom vyššie vytýkanú

nepreskúmateľnosť rozhodnutia, žalovaný bude musieť riadne doplniť dokazovanie (riadne zistiť
skutkový stav veci), a to komplexne, v súlade s vyššie naznačeným smerom (okrem iného žalovaný
vykoná doplňujúci výsluch nielen žalobcu, ale aj jeho matky – pre zjednodušenie kontaktovania matky
žalobcu mu v tomto smere poskytne súčinnosť aj právny zástupca žalobcu), a následne žalovaný posúdi
v prvom rade dôveryhodnosť žalobcovho azylového príbehu a dôveryhodnosť žalobcovej osoby ako

takej a v prípade, že žalobcov azylový príbeh a jeho osoba nebudú vyhodnotené ako nedôveryhodné/
nevierohodné, tak bude žalovaný pokračovať v posudzovaní žalobcom prezentovaných dôvodov na
udelenie azylu a doplnkovej ochrany (vo vyššie naznačenom smere) a vo veci opätovne rozhodne,
pričom svoje nové rozhodnutie riadne a dôsledne odôvodní tak, aby bolo presvedčivé.

98. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

99. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní
úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov
konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a
podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP)
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o

dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnutérozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
ods. 3 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie

napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).