Rozsudok Judgement was issued on Friday, January 19, 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: PN-20Cpr/45/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2519202886
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krzysztofek

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2519202886.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Michaelou Krzysztofek v právnej veci sporu žalobcu: K. R., V..

XX.XX.XXXX, B. P. F.. Z.. T. XXXX/XX, Y., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč,
PhD., s.r.o., so sídlom Ul. 17. Novembra 3215, Čadca, IČO: 50 473 522, proti žalovanému: Piešťanské
stavebné bytové družstvo, so sídlom Ružová 3533/8, Piešťany, zastúpený: RS legal, s.r.o., so sídlom
Frankovská 18, Bratislava, IČO: 36 864 358, o zaplatenie náhrady mzdy a o vzájomnej žalobe
žalovaného o určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, t
a k t o

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 24.885,- Eur, spolu s úrokom z

omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 535,50 Eur od 09.01.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo
sumy 693,- Eur od 09.02.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.03.2020 do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.04.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo
sumy 693,- Eur od 09.05.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.06.2020 do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.07.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo
sumy 693,- Eur od 09.08.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.09.2020 do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.10.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo

sumy 693,- Eur od 09.11.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.12.2020 do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.01.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo
sumy 693,- Eur od 09.02.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.03.2021 do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.04.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo
sumy 693,- Eur od 09.05.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.06.2021 do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.07.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo
sumy 693,- Eur od 09.08.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.09.2021 do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.09.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo

sumy 693,- Eur od 09.10.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.11.2021 do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.12.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo
sumy 693,- Eur od 09.01.2022 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.02.2022 do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.03.2022 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo
sumy 693,- Eur od 09.04.2022 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.05.2022 do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.06.2022 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo
sumy 693,- Eur od 09.07.2022 do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.08.2022

do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.09.2022 do zaplatenia, vo výške 6,25
% ročne zo sumy 693,- Eur od 09.10.2022 do zaplatenia, vo výške 7 % ročne zo sumy 693,- Eur od
09.11.2022 do zaplatenia, vo výške 7 % ročne zo sumy 693,- Eur od 09.12.2022 do zaplatenia, vo výške
7,50 % ročne zo sumy 94,50 Eur od 09.01.2023 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

II. Súd vo zvyšku náhrady mzdy žalobu z a m i e t a.III. Súd u r č u j e, že nemožno spravodlivo požadovať od žalovaného, aby žalobcu naďalej
zamestnával.

IV. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o žalobe žalobcu v časti o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru v rozsahu 100 %.

V. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o žalobe žalobcu v časti o náhradu
mzdy v rozsahu 60 %.

VI. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe žalovaného v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 05.12.2019, doručenou súdu dňa 09.12.2019, domáhal určenia, že
okamžité skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 31.08.2007 v znení jej

dodatkov medzi žalobcom a žalovaným je neplatné a tiež určenia, že pracovný pomer ďalej trvá. Žalobca
sa domáhal aj náhrady mzdy odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní
až do doby, kedy mu umožní pokračovať v práci, alebo ak dôjde k platnému skončeniu pracovného
pomeru a tiež náhrady trov konania.

2. Okresný súd Piešťany medzitýmnym rozsudkom č.k. 20Cpr/45/2019-262 zo dňa 06.09.2021 určil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 26.09.2019 založeného pracovnou zmluvou zo dňa
31.08.2007, je neplatné. Na základe odvolania podaného žalovaným rozhodoval vo veci Krajský súd v
Trnave, ktorý rozsudkom č.k. 10CoPr/3/2021-304 zo dňa 28.04.2022 medzitýmny rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil. Uvedený medzitýmny rozsudok v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k.

10CoPr/3/2021-304 zo dňa 28.04.2022 nadobudol právoplatnosť dňa 01.06.2022. Po právoplatnosti
medzitýmneho rozsudku zostalo predmetom konania rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu mzdy,
o tom, či pracovný pomer žalobcu ďalej trvá, resp. že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať,
aby žalobcu ďalej zamestnával, ako aj o náhrade trov celého konania.

3. Žalobca žalobu v časti týkajúcej sa náhrady mzdy odôvodnil tým, že v dôsledku neplatného skončenia
pracovného pomeru si uplatňuje aj náhradu mzdy, ktorá pozostáva z jeho priemerného mesačného
zárobku, ktorá mu patrí odo dňa, keď oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní, až do času,
kedy mu žalovaný umožní pracovať alebo ak súd nerozhodne o skončení pracovného pomeru.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 10.02.2020, v ktorom žalovaný vzájomnou
žalobou žiadal, aby súd rozhodol, že od žalovaného ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával. Vzájomnú žalobu odôvodnil tým, že Predstavenstvo žalovaného
platne rozhodlo ešte v januári a v marci 2019 o organizačných zmenách, ktoré mali za následok zrušenie
funkcií, na ktoré bol žalobca prijatý do zamestnania na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.08.2007

a dodatku č. 1 k tejto pracovnej zmluve zo dňa 14.12.2011. Konkrétne išlo o zánik funkcie technika
PO, referenta BOZP a dopravy, vodiča a výťahového technika. Niektoré z týchto funkcií vykonávajú
pre žalovaného podnikatelia dodávateľsky na základe uzavretých zmlúv. Funkcia referenta dopravy a
vodiča bola zrušená bez náhrady. Podľa žalovaného vzhľadom na skutočnosť, že funkcie žalobcu boli
platne zrušené a v novom organizačnom poriadku sa nenachádzajú, žalovaný nemôže byť povinný

zamestnanca ďalej zamestnávať, pretože to nemožno od neho spravodlivo požadovať.

5. Vo svojom vyjadrení zo dňa 20.02.2020 žalobca uviedol, že nesúhlasí s tvrdením, že nemožno
žalobcu ďalej zamestnávať a so žiadosťou žalovaného, aby súd určil, že nie je možnosť spravodlivo
od žalobcu požadovať, aby žalobca ako zamestnanec sa naďalej zamestnával. Podľa žalobcu keďže

okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, je aj dôvodné, aby žalovaný opätovne vytvoril
pracovné miesto a umožnil žalobcovi zúčastňovať sa u žalovaného pracovného pomeru a vykonávať
prácu. Zo strany žalovaného nikdy nebola žalobcovi doručená výpoveď ani nijaké dokumenty týkajúce
sa skončenia pracovného pomeru.6. Vo vyjadrení zo dňa 27.11.2020 poukázal žalobca na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/36/2019 zo dňa 23.05.2019 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/116/2008 zo dňa
17.12.2009. Na základe výplatných pások, ktorými žalobca disponuje, a to výplatnou páskou za obdobie

mesiaca január 2019 (1/2019) a február 2019 (2/2019) vyplýva, že jeho priemerná hrubá mesačná
mzda bola vo výške 866,64 Eur. V tomto smere si teda uplatnil za každý mesiac hrubú mzdu ako
náhradu mzdy vo výške 866,64 Eur. Túto náhradu mzdy si uplatnil odo dňa, kedy žalovanému oznámil,
že trvá na ďalšom zamestnávaní a to až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci
alebo ak dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca o trvaní na

ďalšom zamestnaní bolo spísané dňa 05.12.2019 a doručené žalovanému dňa 06.12.2019. Žalobca
sa nestotožnil s názorom žalovaného, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu
ďalej zamestnával. Žalobca má za to, že žalovaný je veľkým družstvom, ktoré podľa záznamu na
spoločnosti Finstat má od 20 do 24 zamestnancov, čo vyplýva zo štatistických údajov pre rok 2020. Ako
bolo prezentované, žalobca je výťahový technik, teda môže zabezpečovať službu, ktorú je zo zákona
povinný žalovaný zabezpečovať a momentálne takúto službu nemá obsadenú. Taktiež skutočnosti

týkajúce sa organizačnej zmeny boli skutočnosťami účelovými, ktorých vyústenie mala byť snaha zbaviť
sa žalobcu. Z tohto dôvodu žalobca neuznáva organizačnú zmenu, ktorá bola vykonaná účelovo v snahe
zbaviť sa žalobcu a tiež neuznáva argument, že žalovaný nemá pre žalobcu inú vhodnú prácu. Podľa
názoru žalobcu má žalovaný pre žalobcu inú vhodnú prácu. Aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca
nastúpil do zamestnania u žalovaného v roku 1994, kde pracoval vyše 26 rokov. Žalobca má za to, že aj

uvedenie, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobca mohol u neho pracovať, by
bolo v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím aj na neplatné skončenie pracovného pomeru, pričom
poukázal na skutočnosť, že výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov nesmie odporovať
dobrým mravom. Žalovaný má priestor a kapacitu ďalej žalobcu zamestnávať, a to aj s prihliadnutím na
skutočnosť, že žalobca má vyšší vek.

7. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 09.12.2020 poukázal, že organizačné zmeny, o ktorých sa platne
rozhodlo na predstavenstve žalovaného ešte v januári a v marci 2019, a na základe ktorých sa žalobca
stal pre žalovaného nadbytočným, boli aj dôvodom výpovede zo dňa 28.03.2019, ktorou žalovaný chcel
z dôvodu nadbytočnosti ukončiť pracovný pomer so žalobcom výpoveďou. Táto výpoveď však nebola

žalobcovi doručená, pretože žalobca jej doručenie dňa 29.03.2019 zmaril tým, že sa ráno v práci zapísal
ako prítomný o 7.00 hod., pracovisko však následne opustil a do konca pracovnej doby sa na pracovisko
už nevrátil, hoci poverení zamestnanci žalovaného čakali žalobcu na pracovisku do 14.30 hod., aby mu
doručili výpoveď. Žalobca vedel, že mu bude dňa 29.03.2019 doručovaná výpoveď, mal o pripravenej
výpovedi vedomosť, keď žalovaný sa pokúsil so žalobcom dohodnúť na ukončení pracovného pomeru

z dôvodu nadbytočnosti ešte dňa 21.02.2019. Ponuku na uzavretie dohody o skončení pracovného
pomeru pre nadbytočnosť zo dňa 21.02.2019 žalobca prevzal, no jej prevzatie nepodpísal a pred
svedkami sa vyjadril, že túto listinu zahodil. Funkcie, ktoré vykonával žalobca, boli platným rozhodnutím
predstavenstva žalovaného o zmene Organizačného poriadku zrušené ešte v januári a v marci 2019.
Ako prvé boli zrušené funkcie referenta dopravy a vodiča. Tieto funkcie boli zrušené bez náhrady, nikto

ich doteraz pre žalovaného nevykonáva, a to ani dodávateľskou formou. Následne bola zrušená funkcia
technika požiarnej ochrany a referenta BOZP. Tieto funkcie vykonáva pre žalovaného dodávateľsky
obchodná spoločnosť URBAN BP servis, s.r.o.. Žalovaný tiež dodal, že žalobca stratil odbornú
spôsobilosť na výkon funkcie technika požiarnej ochrany, keď osvedčenie o jeho odbornej spôsobilosti
zo dňa 20.02.2015 platilo len do 20.02.2020. Žalovaný teda po zmene Organizačného poriadku nemá

pre žalobcu žiadnu vhodnú prácu a žalobca je aj naďalej pre žalovaného nadbytočným pracovníkom.
Tvrdenie žalobcu, že organizačné zmeny boli vykonané účelovo v snahe sa zbaviť žalobcu, je
neakceptovateľný argument, pretože zmena Organizačného poriadku bola podrobne prejednaná na
predstavenstve žalovaného konanom dňa 30.01.2019 a dňa 27.03.2019. Návrh zmeny Organizačného
poriadku bol prijatý väčšinou prítomných členov predstavenstva a zmena Organizačného poriadku

nadobudla platnosť dňa 01.04.2019. K zmene Organizačného poriadku pristúpilo predstavenstvo po
podrobnom prerokovaní dôvodov, ktoré spočívali najmä v úspore finančných prostriedkov na mzdu
a odvody a v zrušení funkcií, ktoré sa javili v aktuálnom čase pre žalovaného ako nevyužívané a
nepotrebné (funkcia referenta dopravy a vodiča). Žalovaný medzičasom pristúpil z dôvodu úsporných
opatrení aj k zrušeniu samostatnej funkcie pokladníka s tým, že výkon tejto funkcie kumuloval s funkciou

účtovníčky a k zrušeniu samostatnej funkcie ekonómky, keď túto funkciu kumuloval s funkciou vedúcej
ekonomického úseku. Žalovaný teda nemá pre žalobcu žiadnu vhodnú prácu.8. Žalobca na uvedené reagoval podaním zo dňa 15.12.2020, pričom uviedol, že žalobca patrí k
najstaršie slúžiacim zamestnancom u žalovaného. Žalobca nastúpil k žalovanému v roku 1994. Ide o
osobu vyššieho veku, čiže vo veku, v ktorom je veľmi ťažko sa zamestnať. Z toho dôvodu má žalobca

za to, že nie je nielenže spravodlivé, ale ani morálne neumožniť žalobcovi ďalšie zamestnávanie v
práci. Ak žalovaný uvádza o výpovedi zo dňa 28.03.2019, takáto výpoveď nebola nikdy žalobcovi
doručená. Žalobca tiež popiera zákonnosť organizačných zmien a tvrdí, že zo strany žalovaného
išlo iba o riešenie osobných sporov so žalobcom. Ak žalovaný tvrdí, že funkciu požiarnej ochrany
vykonáva spoločnosť URBAN BP servis, s.r.o., toto je pravdou, avšak žalovaný zabudol spomenúť,

že taktiež pre nich vykonáva činnosť aj spoločnosť Piros Bratislava, s.r.o., ktorá taktiež vykonáva túto
činnosť dodávateľským spôsobom. Teda je nelogické, že žalovaný si platí dve dodávateľské spoločnosti
namiesto toho, aby zamestnal jedného zamestnanca, čo by bolo určite lacnejšie. Žalobca uviedol, že
jeho oprávnenie je platné. Pokiaľ žalovaný uvádza, že tieto činnosti sú pre žalovaného nepotrebné a
nevyužívané, žalobca nerozumie prečo akceptuje dodávateľské zmluvy s dvoma subdodávateľskými
spoločnosťami, čo je omnoho finančne náročnejšie ako platenie jedného zamestnanca. Taktiež má

žalobca za to, že doposiaľ nikde nebolo uvádzané nevhodné a arogantné správanie žalobcu voči
vedúcemu organizácie a ak vedúci organizácie mal taký dojem, že sa žalobca k nemu správa arogantne,
mohol to riešiť napomenutím alebo inými záznamami, ktoré však absentujú a ide o vymyslené tvrdenia
žalovaného.

9. Na pojednávaní dňa 21.04.2021, čo sa týka rozdielu v mzde, keď za 1/2019 a 2/2019 bola hrubá mzda
žalobcu 860,- Eur a za 3/2019 iba 660,- Eur, žalovaný uviedol, že tento rozdiel bol zapríčinený tým, že
v uvedenom období došlo k rozhodnutiu zo strany zamestnávateľa o zrušení funkcie žalobcu - referent
dopravy a vodič, čo viedlo k zníženiu mzdy. O tomto bolo na predstavenstve rozhodnuté väčšinou hlasov.
Na uvedené reagoval žalobca, že zmenu vo výške mzdy odmietol podpísať. Žalovaný však namietal,

že žalobca nikdy nenapadol platnosť predmetného uznesenia kolektívneho štatutárneho orgánu, ktoré
bolo prijaté 1/2019 a táto skutočnosť je nesporná.

10. Uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 21.04.2021 súd na návrh žalobcu pripustil zmenu petitu
žaloby v časti výroku III. s tým, že žalobca sa ďalej domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by mu bol

žalovanýzaviazanýzaplatiťnáhradumzdyvovýške866,64Eurmesačneododňa,kedyžalobcaoznámil
žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať
v práci, alebo ak dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

11. Vo vyjadrení zo dňa 21.04.2021 žalobca uviedol, že zo strany zamestnávateľa mu bola svojvoľne

udelenáabsenciazadeň29.03.2019,pričomžalobcasavtomčasezúčastnilodovzdávaniaapreberania
výťahov. Z tohto dôvodu krátenie hrubej mzdy za mesiac marec 2019 za vymyslenú absenciu zo strany
žalovaného je podľa žalobcu neakceptovateľné a takýmto spôsobom žalovaný umelo a vyfabulovaným
spôsobom znížil jeho hrubú mzdu. Z platobného výmeru vyplýva stanovený mesačný plat v sume 860,-
Eur, ktorý sa skladá zo základného platu 620,- Eur, osobného ohodnotenia 100,- Eur, referenta dopravy

50,- Eur a z výťahového technika 90,- Eur. Mzda za mesiac marec bola taká nízka nie len z dôvodu
nedôvodnej absencie, ale aj z dôvodu zníženia tarify, pričom tarifa za mesiac 3/2019 bola vo výške 693,-
Eur a tarifa za mesiac 1 a 2/2019 bola vo výške 860,- Eur. Suma za mesiac marec je taká nízka nie len
z dôvodu odobratia zložky mzdy referent dopravy, čo predstavuje sumu len 50,- Eur, ale aj z dôvodu, že
žalobcovi bolo odobraté celé osobné ohodnotenie. Výplatné pásky za 1 a 2 mesiac 2019 dostal žalobca

až dodatočne v mesiaci november 2020. Výplatnú pásku za mesiac 3/2019 dostal 10.09.2019.

12. Na pojednávaní dňa 20.10.2023 žalobca uviedol, že s prihliadnutím na dobu, počas ktorej žalobca
pracoval u žalovaného, teda od roku 1994 a na významné pozície, ktoré u žalovaného zastával, pričom
svoju prácu si plnil riadne a svedomito, má žalobca za to, že súd by mal obdobie, za ktoré patrí

žalobcovi náhrada mzdy v zmysle Zákonníka práce stanoviť na max. hornej hranici 36 mesiacov, a
to v súlade s nálezom ÚS SR III.ÚS 460/2017 zo dňa 04.07.2017, kde Ústavný súd SR vo svojom
rozhodnutí uviedol, že zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči
zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania. Podľa Ústavného
súdu SR zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy

pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu, z čoho vyplýva i
to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady
mzdy. Keďže v tomto prípade bol výplatný termín 8. deň v mesiaci, žalobca si uplatňuje z tohto dôvodu
od dňa nasledujúceho, to je od 9. dňa toho ktorého mesiaca aj zákonný úrok z omeškania. Čo satýka ďalšieho zamestnávania, nie je pravdou, že by žalovaný nemal pre žalobcu pozíciu. Túto pozíciu
má mať žalovaný vytvorenú ex lege, keďže žalobca je výťahový technik a požiarny technik. V každom
bytovom dome, ktorý žalovaný spravuje, musí byť raz za 12 mesiacov vykonaná zápisnica o požiarnej

ochrane, preventívna protipožiarna prehliadka a taktiež v každom bytovom dome za stav a funkčnosť
výťahov zodpovedá žalovaný. V súčasnosti absolútne nelogicky si žalovaný zabezpečuje tieto činnosti
dodávateľsky, prostredníctvom spoločnosti Urban BP servis s.r.o. a spoločnosti Pyros - Ing s.r.o..
Skutočnosť,ževsúčasnostiježalobcavdôchodkovomveku,jeprekonaniairelevantná,pretožežalobca
sacítifyzickyapsychickyvýborneachcesazaradiťdopracovnéhodianiaabyťužitočnýprežalovaného.

13. Žalovaný na pojednávaní dňa 20.10.2023 a vo svojom podaní zo dňa 13.11.2023 uviedol, že
žalovaný ako zamestnávateľ nemá pre žalobcu prácu, ktorá by zodpovedala jeho pracovnej kvalifikácii
a skúsenostiam. Žalovaný zrušil pracovné miesta žalobcu z ekonomických dôvodov, hospodárskych
dôvodov, zvýšenia efektivity práce a úspory mzdových prostriedkov. Žalobca nebol jediný, ktorého sa
tento úmysel vedenia družstva dotkla. V roku 2017 došlo k zlúčeniu funkcie ekonómky a účtovníčky.

V roku 2020 nastúpil nový predseda predstavenstva a nový vedúci organizácie, pričom taktiež došlo
k zlúčeniu funkcie vedúceho organizácie a vedúceho technického úseku a to za rovnaký plat. Zo
strany žalovaného bol schválený aj nový organizačný poriadok. Na schôdzi v 3/2019 na zasadnutí
predstavenstva bol schválený organizačný poriadok platný od 01.04.2019, ktorým došlo k zrušeniu
všetkých funkcií žalobcu, funkcia referenta dopravy a vodiča bola úplne zrušená, ďalšie funkcie sú

vykonávané prostredníctvom dodávateľských firiem, pričom úspory na mzdových prostriedkoch sú
značné. Je možné hovoriť o 1000coch Eur. Dodávateľské firmy vykonávajú svoje služby na požadovanej
úrovni a od roku 2019 nedošlo k zmene, zrušené funkcie žalobcu neboli obnovené. Čo sa týka úspory
na mzdových prostriedkoch, vykonávanie prác dodávateľskou firmou je lacnejšie, čo sa prejavuje na
úspore na daniach a odvodoch. Tie si platí dodávateľská firma sama. Žalobca ako člen predstavenstva

sa zúčastnil na zasadnutí predstavenstva v 1/2019 i v 3/2019. Žalobca tak vedel o tom, že jeho funkcie
boli zrušené a že žalovaný ho nemá ďalej v akej funkcii zamestnávať. Dňa 28.03.2019 bola vypracovaná
výpoveď z organizačných dôvodov, ktorá mala byť žalobcovi doručená osobne na pracovisku. Avšak
z knihy príchodov a odchodov je zrejmé, že žalobca prišiel do práce o 6.50 hod., vedel že mu bude
doručenávýpoveď,avšakzpráceodišielaužsadonejnevrátil.To,žetamo14.00niknebol,jeklamstvo.

Žalobca mal kľúče, poznal bezpečnostný kód, nemal problém sa tam dostať a odpísať sa. Od 02.04.2019
sa stal PN a výpoveď mu tak nemohla byť doručená. Čo sa týka nároku žalobcu na náhradu mzdy
za max. obdobie 36 mesiacov, s tým žalovaný nesúhlasil. Poukázal na to, že žalobca nevychádzal z
pravdepodobnéhozárobky.Podľažalovanéhojepravdepodobnýmplatomžalobcu,zktoréhojepotrebné
vychádzať, základná mzda bez príplatkov, a to výške 660,- Eur brutto. Čo sa týka počtu mesiacov, za

ktoré mu má byť poskytnutá náhrada mzdy, žalovaný navrhol max. 12 mesiacov, a to zo mzdy 620,- Eur
brutto. Žalobca je zároveň starobným dôchodcom a poberá starobný dôchodok. Podľa žalovaného si
žalobca nemôže uplatňovať nárok na náhradu mzdy vo výške hrubého zárobku, pretože má nárok na
náhradu mzdy vo výške čistého predpokladaného zárobku dosahovaného v rozhodnom období, teda
hrubého zárobku, ale po odpočítaní príslušných daní a odvodov. V tejto súvislosti poukázal na konanie

vedené pred OS TT PN-22C/4/2020 a rozhodnutie KS TT sp. zn. 11Co/75/2022. Rovnako žalovaný
namietal žalobcom uplatnený nárok na úrok z omeškania z hrubej mzdy. Zároveň vzniesol námietku
premlčania k všetkým nárokom, ktoré si uplatnil po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty.

14. Na pojednávaní dňa 19.01.2024 súd pripustil zmenu petitu žaloby tak, že rozhodoval o petite v

nasledovnom znení: I. Súd určuje, že pracovný pomer žalobcu k žalovanému založený pracovnou
zmluvou zo dňa 31.08.2007 v znení jej dodatkov trvá. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
31.080,86 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 748,46 Eur od 09.01.2020 do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.02.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo
sumy 866,64 Eur od 09.03.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.04.2020

do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.05.2020 do zaplatenia, vo výške 5 %
ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.06.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od
09.07.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.08.2020 do zaplatenia, vo
výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.09.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64
Eur od 09.10.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.11.2020 do zaplatenia,

vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.12.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy
866,64 Eur od 09.01.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.02.2021 do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.03.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo
sumy 866,64 Eur od 09.04.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.05.2021do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.06.2021 do zaplatenia, vo výške 5 %
ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.07.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od
09.08.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.09.2021 do zaplatenia, vo

výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.09.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64
Eur od 09.10.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.11.2021 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.12.2021 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy
866,64 Eur od 09.01.2022 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.02.2022 do
zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.03.2022 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo

sumy 866,64 Eur od 09.04.2022 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.05.2022
do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.06.2022 do zaplatenia, vo výške 5 %
ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.07.2022 do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 866,64 Eur
od 09.08.2022 do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.09.2022 do zaplatenia,
vo výške 6,25 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.10.2022 do zaplatenia, vo výške 7 % ročne zo sumy
866,64 Eur od 09.11.2022 do zaplatenia, vo výške 7 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.12.2022 do

zaplatenia, vo výške 7,50 % ročne zo sumy 866,64 Eur od 09.01.2023 do zaplatenia, a to všetko do 15
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

15.ŽalobcaakodôkazypredložilOkamžitéskončeniepracovnéhopomeruzodňa26.09.2019,Pracovnú
zmluvu zo dňa 31.08.2007, Dodatok č. 1 zo dňa 14.12.2011, Dodatok č. 2 zo dňa 20.05.2014, potvrdenie

o dočasnej pracovnej neschopnosti zo dňa 01.04.2019, Oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní
zo dňa 05.12.2019, Platový výmer zo dňa 14.02.2019, Pozvánku na schôdzi vlastníkov bytov zo
dňa 06.08.2019, Preberací protokol technickej dokumentácie výťahu zo dňa 29.03.2019, Potvrdenie o
odovzdaní a prevzatí výťahu, Odovzdávací a preberací protokol zo dňa 29.03.2019, Potvrdenie zo dňa
01.06.2020, Pracovnú zmluvu zo dňa 14.02.1994, výplatné pásky, Platový výmer zo dňa 27.02.2012,

výplatné pásky, zápisnicu z protipožiarnej kontroly zo dňa 26.02.2021, Vyjadrenie kontrolnej komisie pri
PSBD zo dňa 06.04.2021.

16. Žalovaný ako dôkazy predložil Dodatok č. 2 zo dňa 18.02.2019, Úradný záznam zo dňa 18.02.2019,
Ukončenie pracovného pomeru zo dňa 21.02.2019, Úradný záznam zo dňa 21.02.2019, Výpis z kníh

príchodov a odchodov, Oznámenie zo dňa 02.04.2019, doručenku, podací lístok, Upozornenie na
porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 22.02.2019, Príkaz predsedu družstva 04/2019, Potvrdenie o
príjme zo dňa 02.12.2020, Zmluvu č. 1/2019 o zabezpečení úloh v oblasti BOZP, Osvedčenie o odbornej
spôsobilosti zo dňa 20.02.2015, lekársky nález, Oznámenie o začatí konania vo veci vylúčenia nároku
na výplatu nemocenského zo dňa 09.09.2019, Zápis zo zasadnutia Predstavenstva PSBD č. 8/2017,

Pracovnú zmluvu zo dňa 17.03.2020, Dodatok č. 1 k PZ zo dňa 17.03.2020, Pracovnú zmluvu zo dňa
14.02.1994, Pracovnú zmluvu zo dňa31.08.2007, Zápis zo zasadnutia Predstavenstva PSBD č1/2019,
Zápis zo zasadnutia Predstavenstva PSBD č. 3/2019, Návrh zmeny organizačného poriadku PSBD,
Organizačný poriadok PSBD platný od 01.04.2019, Zápis zo zasadnutia Predstavenstva PSBD č.
3/2020, Zmluvu o poskytovaní účtovných služieb zo dňa 22.03.2021, Ukončenie pracovného pomeru zo

dňa 21.02.2019, Potvrdenie o príjme zo dňa 02.12.2020, výplatné pásky.

17. Súd zhodnotil všetky podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, vypočul si ich prednesy,
vykonal dokazovanie relevantnými listinami založenými stranami do spisu špecifikovanými vyššie,
výsluchom žalobcu a za preukázané považoval nižšie opísané skutočnosti, z ktorých po právnom

posúdení dospel k záveru o čiastočne dôvodnej žalobe žalobcu, čo sa týka náhrady mzdy a o dôvodnej
vzájomnej žalobe žalovaného.

18. Po právoplatnosti medzitýmného rozsudku č.k. 20Cpr/45/2019-262 zo dňa 06.09.2021, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 01.06.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k.

10CoPr/3/2021-304 zo dňa 28.04.2022, ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 26.09.2019 založeného pracovnou zmluvou zo dňa 31.08.2007 je neplatné, rozhodoval súd o
náhrade mzdy a o to, či možno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával.
Z Pracovnej zmluvy zo dňa 31.08.2007 vyplýva, že bola uzavretá medzi žalobcom ako zamestnancom
a žalovaným ako zamestnávateľom, pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú s dohodnutým

druhom práce technik PO, referent BOZP a vodič. Z Dodatku č. 1 zo dňa 14.12.2011 zároveň
vyplýva, že od 14.12.2011 do 20.05.2014 žalobca vykonával aj prácu výťahového technika. Na základe
Dodatku č. 2 zo dňa 20.05.2014 vykonával žalobca prácu výťahového technika od 21.05.2014 na dobu
neurčitú. V konaní nebolo sporné, že žalobca oznámil žalovanému, že okamžité skončenie pracovnéhopomeru považuje za neplatné a naďalej trvá na tom, aby mu zamestnávateľ prideľoval prácu podľa
dohodnutého druhu práce uvedeného v pracovnej zmluve. Podľa nepopretého skutkového tvrdenia
žalobcu, bolo oznámenie doručené žalovanému dňa 09.12.2019. V konaní bolo preukázané, že žalobca

je v súčasnosti už v starobnom dôchodku a poberá starobný dôchodok. V konaní bolo sporným, či
sú v prejednávanej veci dané dôvody pre nepriznanie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov, ktorú
požiadavku vzniesol žalovaný, tiež bolo sporné, či má súd vychádzať pri určení náhrady mzdy z
priemerného alebo pravdepodobného zárobku žalobcu a jeho výška a tiež či pracovný pomer žalobcu
ďalej trvá, alebo nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával.

19. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“), ak zamestnávateľ
dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite
alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ

je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

20. Podľa § 79 ods. 2 ZP, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas
presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

21. Podľa § 134 ods. 1, 2 a 3 ZP, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný
zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období
a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba práce nadčas, za ktorú
bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods. 4 poslednej vety, sa započítava
do obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda

za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom
sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. (1) Rozhodujúcim obdobím je
kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok
sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa

sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. (2) Ak zamestnanec v rozhodujúcom
období neodpracoval aspoň 21 dní alebo 168 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku
pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od
začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. (3)

22. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je
právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

23. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,

z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

24. Podľa § 494 OZ, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo
niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

25. Podľa Čl. 2 veta posledná ZP, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

26. Podľa § 1 ods. 4 ZP, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy

podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.27. Podľa § 33 ods. 3 ZP, ak nie je lehota uspokojenia nároku ustanovená právnym predpisom alebo
ak nie je určená v rozhodnutí alebo dohodnutá, musí sa nárok uspokojiť do siedmich dní odo dňa, keď
o uspokojenie oprávnený účastník požiadal.

28. Podľa § 129 ods. 1 ZP, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca
nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo
inak.

29. Podľa § 130 ods. 2 veta prvá ZP, mzda sa vypláca vo výplatných termínoch dohodnutých v pracovnej
zmluve alebo v kolektívnej zmluve alebo vo výplatných termínoch oznámených podľa § 47a ods. 1 písm.
d).

30. Podľa § 132 ZP, ustanovenia § 129 až 131 sa vzťahujú rovnako na všetky zložky príjmu zamestnanca
poskytované zamestnávateľom, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok.

31. Podľa § 559 ods. 2 OZ, dlh musí byť splnený riadne a včas.

32. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

33. Podľa 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

34. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

35. Skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 26.09.2019 je neplatné, vyplýva z
právoplatnéhomedzitýmnehorozsudkuOkresnéhosúduPiešťanyč.k.20Cpr/45/2019-262,pričomsúdz

neho vychádza. Žalobca v zostávajúcej časti konania požaduje náhradu mzdy za obdobie od 05.12.2019
do 05.12.2022, pričom žalovaný v konaní požadoval, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov žalobcovi ako zamestnancovi nepriznal.

36. Predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného

pomeru je právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom nároky
zamestnanca na náhradu mzdy sú upravené zvlášť pre prípad, že zamestnanec trvá na ďalšom
zamestnávaní u zamestnávateľa (§ 79 ods. 1 ZP) a zvlášť pre prípad, že na ďalšom zamestnávaní u
neho netrvá (§ 79 ods. 4 ZP). Ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer a
ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával,

jeho pracovný pomer trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v prípade,
že mu neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy. Výnimku predstavuje ustanovenie obsiahnuté v § 79
ods. 1 ZP, podľa ktorého pracovný pomer netrvá, ale sa končí, a to vtedy, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V tomto prípade sa
pracovný pomer končí dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu (o skončení pracovného pomeru nemožno

rozhodnúť spätne).

37. Pri neplatnom skončení pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť
náhradu mzdy. Náhrada mzdy, ktorá zamestnancovi patrí podľa Zákonníka práce, je vyvolaná tým, že
zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením alebo

skončením v skúšobnej dobe prestal prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, i napriek
tomu, že zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady
mzdy je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi
trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. K strate
na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa

pracovnej zmluvy však môže u zamestnanca prísť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný
vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.38. V konaní nebolo sporné, že žalobca ako zamestnanec oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, a to oznámením zo dňa 05.12.2019, ktoré bolo žalovanému
doručené dňa 09.12.2019. Ak má mať oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní význam z hľadiska

ustanovenia § 79 ods. 1 ZP, musí byť urobené najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru (porovnaj napr. uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/180/2009
zo dňa 27.10.2009), ktorá podmienka bola splnená. Vzhľadom k uvedenému, žalobca má nárok na
náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 ZP, a to v zásade odo dňa, keď oznámil žalovanému, že trvá
na ďalšom zamestnávaní (odo dňa 09.12.2019), až do času, keď mu žalovaný ako zamestnávateľ

umožnil pokračovať v práci. Žalovaný však neumožnil žalobcovi pokračovať v práci počas konania o
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobca poslednou úpravou petitu, pripustenou
uznesením súdu vyhlásenom na pojednávaní dňa 19.01.2024, žiadal priznať náhradu mzdy v celkovej
výške 31.080,86 Eur, t.j. náhradu mzdy od 05.12.2019 do 05.12.2022, spolu s úrokom z omeškania.
Žalobca však oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní písomným podaním zo dňa
05.12.2019 označeným ako „oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní“, doručeným žalovanému až

dňa 09.12.2019, preto náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru žalobcovi prislúcha
od 09.12.2019, a nie od 05.12.2019, ako si uplatnil.

39. Nakoľko žalovaný ako zamestnávateľ podal v konaní v zmysle § 79 ods. 2 ZP návrh na zníženie
náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, súd sa zaoberal otázkou, či sú v prejednávanej veci

splnené podmienky pre takýto postup.

40. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec
nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal
podľa pracovnej zmluvy, a ktorú bol schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie voči

zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý neplatne skončil so zamestnancom
pracovný pomer a nesplnil si svoju povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu. Pri posudzovaní žiadosti
zamestnávateľa podľa § 79 ods. 2 ZP o zníženie náhrady mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov je súd
oprávnený prihliadať k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktorú
zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada mzdy.

41.Akcelkovýčas,zaktorýbysamalazamestnancoviposkytnúťnáhradamzdy,presahuje12mesiacov,
môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec
nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

42. Zákonník práce v ustanovení § 79 ods. 2 v znení účinnom do 31.08.2007 ukladal súdu, na ktoré
skutočnosti najmä má prihliadnuť pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa o nepriznanie náhrady
mzdy prevyšujúcej (v tom čase) deväť mesiacov, a síce či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný
u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa

do práce nezapojil. Ustanovenie § 79 ods. 2 ZP v znení účinnom od 01.09.2007 neurčuje konkrétne,
na ktoré skutočnosti má súd pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa prihliadať. Súd má za to, že
z novelizácie ustanovenia § 79 ods. 2 ZP (po odstránení vety za bodkočiarkou) je možné vyvodiť,
že pre nepriznanie alebo primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov už nie
je prednostne rozhodujúca otázka zamestnania sa žalobcu ako zamestnanca v rozhodnom období,

ale celkovo otázka, či by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
podľa § 79 ods. 1 ZP bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. Súd pritom poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011, v ktorom rozhodnutí
dovolací súd uviedol, že „hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu
normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré

treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť
mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva
na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1
Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je
podľa názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už

bolo uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu
a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie
všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho
konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie
ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.“

43. Zákonník práce v aktuálnom znení teda neuvádza, na ktoré skutočnosti je pri posudzovaní žiadosti
zamestnávateľa súd povinný prihliadať, pričom ak zamestnávateľ požiada o nepriznanie alebo krátenie
náhrady mzdy, žiadaná náhrada mzdy za čas prevyšujúci obdobie 12 mesiacov závisí na úvahe súdu.
Pri rozhodovaní o náhrade mzdy nad obdobie 12 mesiacov súd spravidla zisťuje okolnosti, ktoré súvisia
so zabezpečením zamestnanca, a nie okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa. Vo veci tak nie je

právne významná skutočnosť, či žalovaný disponuje dostatkom finančných prostriedkov na vyplatenie
náhrady mzdy. S poukazom na ustálenú súdnu prax, ako aj vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa o nepriznanie alebo krátenie náhrady mzdy súd
zisťuje, či a v akom rozsahu by priznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov bolo v rozpore s dobrými
mravmi.Vrámcitohojepodľanázorusúdupotrebnéprihliadaťnavšetkyokolnostineplatnéhoskončenia
pracovného pomeru, t.j. či išlo napr. len o formálne nedostatky skončenia pracovného pomeru, na

správanie sa zamestnávateľa a zamestnanca v čase predchádzajúcom skončeniu pracovného pomeru,
ale aj na pomery zamestnanca, teda či bol zamestnanec v danom období niekde zamestnaný, za akých
podmienok a zárobkových možností takúto prácu vykonával, prípadne z akého dôvodu nebol úspešný
pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania.

44. V priebehu konania žalovaný v súlade s ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce požiadal súd, aby jeho
povinnosť nahradiť žalobcovi mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil, prípadne náhradu
mzdy žalobcovi vôbec nepriznal. Nepriznanie náhrady mzdy odôvodnil tým, že žalobca je starobným
dôchodcom,pričomžalobcanevie,kedypožiadalostarobnýdôchodokaanivakejvýšketentodôchodok
poberá.

45. O znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd rozhodnúť
len na základe žiadosti zamestnávateľa, avšak v tejto súvislosti súd poukazuje na to, že dôkazné
bremeno preukázať podmienky pre takéto prípadné rozhodnutie zaťažuje zamestnávateľa. Náhrada
mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne

aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu pracovného pomeru so
zamestnancom. Kým však táto náhrada mzdy má za čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto
obdobia táto satisfakčná a sankčná povaha náhrady mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia.
Sociálna funkcia náhrady mzdy spočíva v zabezpečení peňažných prostriedkov na základné životné

potreby zamestnanca.

46. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 157/2010 a 6 Cdo 100/2016
uviedol, že spoločensko-ekonomické zmeny, ku ktorým došlo po roku 1989, priniesli hodnotovú
zmenu právneho poriadku, ktorá mala za následok zmenu chápania významu normatívneho textu

(právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Dovtedajšia judikatúra
predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce) sa v dôsledku tejto
hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím stala nepoužiteľnou. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskejrepublikykaždýmôžekonať,čoniejezákonomzakázané,anikohonemožnonútiť,abykonal
niečo, čo zákon neukladá. Stanovila sa tak zásada rešpektujúca hodnotu slobody konania ako jednu zo

základných hodnôt právneho štátu, ktorá spočíva v tom, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom
alebo na základe zákona a v jeho medziach. Z uvedeného potom vyplýva, že zamestnanec, s ktorým
bol neplatne skončený pracovný pomer, nemá povinnosť zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa,
a preto z nejestvujúcej povinnosti nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v
podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Najvyšší súd Slovenskej republiky tak dospel

k záveru, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť
zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec
nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/125/2018).

47. Dovolací súd sa v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/125/2018 plne stotožnil s týmto názorom a uviedol,
že takáto interpretácia je ústavne súladná a zároveň zodpovedá zásadám poskytnutia ochrany protibezpráviu a naplneniu všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky
svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti.

48. Na základe toho súd dospel k záveru, že ustanovenie § 79 Zákonníka práce je svojou povahou
sankciou voči zamestnávateľovi za to, že neplní svoju povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu a
zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k zamestnancovi satisfakčnú povahu, pretože má zaistiť, aby
zamestnancovi bolo nahradené, čo v dôsledku konania zamestnávateľa stratil. V tejto súvislosti súd
zdôrazňuje, že dĺžka obdobia, za ktoré prináleží nárok zamestnancovi na náhradu mzdy, závisí aj od

postoja zamestnávateľa, ktorý v prípade, ak zamestnanec trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, mu
môže aj počas obdobia súdneho konania prideľovať prácu, čím sa znižuje rozsah nároku zamestnanca
na náhradu mzdy vo vzťahu k zamestnávateľovi za obdobie do rozhodnutia súdu o tom, či pracovný
pomer ďalej trvá alebo nie.

49. Podľa názoru súdu v prípade, ak žalovaný navrhol nepriznať žalobcovi náhrady mzdy podľa § 79

ods. 2 Zákonníka práce, dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto prípadné rozhodnutie mal
žalovaný ako zamestnávateľ. Žalovaný tento svoj návrh odôvodňoval iba tým, že žalobca je starobným
dôchodcom. I podľa nálezu Ústavného súdu I. ÚS 331/2019 skutočnosť, že zamestnanec je starobným
dôchodcom a poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi
objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú

mzdu, keďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa poskytuje zo starobného poistenia.
Povinnosť vyplatiť mzdu alebo i náhradu mzdy, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, je
zmluvným záväzkom. A preto podľa ÚS SR výklad ustanovenia § 79 ods. 2 ZP, ktorý pripúšťa, že
súd môže pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa o zníženie, resp. upustenie od jeho povinnosti
nahradiť zamestnancovi v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru mzdu za čas presahujúci

12 mesiacov prihliadať na to, že zamestnanec je starobným dôchodcom, nie je ústavne konformný.

50. V zásade platí, že nemôže byť zneužitím práva výkon práva uplatniť si náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, spôsobom rešpektujúcim zákonom predpokladaný postup v ustanovení
§ 79 ZP. Nakoľko však nad priznanú náhradu mzdy za 12 mesiacov nastupuje najmä jej sociálna funkcia,

súd vzhľadom na celkovú výšku priznanej náhrady mzdy a na skutočnosť, že žalobca bol osobou
vyššieho veku pred nástupom na starobný dôchodok, čím mal značne sťaženú možnosť uplatniť sa
na pracovnom trhu, dospel k záveru, že priznaná náhrada mzdy za 36 mesiacov spolu s úrokom z
omeškania je dostatočnou satisfakciou pre žalobcu, ktorá mu zároveň zabezpečuje dostatočnú sociálnu
ochranu.

51. Súd nevidel dôvod na žalovaným požadované úplne nepriznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov.
Bolo nesporné, že žalobca trval na ďalšom zamestnávaní, teda nezmenil svoje stanovisko zotrvať v
pracovnom pomere u žalovaného, žalobca bol schopný a ochotný prácu vykonávať. Zároveň je potrebné
prihliadnuť na vyššie uvedenú skutočnosť, že náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú

si zamestnanec nemohol zarobiť, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie
voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom. Ak náhrada mzdy
podľa § 79 ods. 1 ZP má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a sankcie voči zamestnávateľovi,
a zároveň je odrazom povinnosti zamestnávateľa znášať dôsledky svojho protiprávneho konania (viď.
uznesenie NS SR sp.zn. 6 Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011), je vylúčené, aby v prípade neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru v tu prejednávanej veci bola žalobcovi priznaná náhrada
mzdy iba v minimálnom rozsahu 12-ich mesiacov, nakoľko by to nebolo možné považovať za súladné
s princípom spravodlivosti.

52. Podporne súd poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25Co/163/2016 zo dňa

16.11.2016, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25Co/43/2014 zo dňa 21.05.2014, v
ktorom odvolací súd uviedol, že „účelom a zmyslom inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru (§ 79 Zákonníka práce) je v súlade s jeho satisfakčnou, sankčnou i sociálnou
funkciou určiť s pomocou v zákone ustanovených kritérií sumu, ktorá ako celok má uvedené funkcie
napĺňať. Hoci je pravda, že náhradu mzdy a úrok z omeškania je možné vnímať do istej miery oddelene,

pretože úrok z omeškania je skutočne majetkovou sankciou za omeškanie zamestnávateľa, v konečnom
dôsledku oba predstavujú pre zamestnanca, s ktorým bol neplatne pracovný pomer skončený, peňažné
zadosťučinenie vo svojom celku. Úlohou súdu pri určení výšky plnenia zamestnávateľa zamestnancovi
v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru je zohľadniť všetky okolnosti prípadu a nazáklade ich preukázania určiť sumu, ktorej zaplatenie uloží zamestnávateľovi. Hoci teda nepochybne
pri formalistickom chápaní náhrady mzdy a úroku z omeškania ide o dva povahou odlišné nároky, v
konečnom dôsledku ide o to, či celková priznaná suma zamestnancovi z hľadiska ústavných princípov

zodpovedá funkciám inštitútu náhrady mzdy a požiadavke spravodlivosti.“

53. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP sa môže zamestnancovi priznať iba vtedy, ak je splatná v čase
vydania súdneho rozhodnutia, nemožno ju zásadne priznať ako opakujúcu sa dávku do budúcnosti.
Pre náhradu mzdy je stanovená mesačná splatnosť, rovnako ako u mzdy. To, že súd náhradu mzdy z

neplatného rozviazania pracovného pomeru môže prisúdiť iba za podmienky, že tento nárok vznikol, odo
dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, a za stavu,
že už rozhodol (hoci aj v tom istom rozsudku) o neplatnosti skončenia, neznamená, že súd tu určuje
splatnosť náhrady mzdy. Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti
(priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba

procesne dodáva kvalita vykonateľného práva). Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady,
teda nevzniká až súdnymrozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady
mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo
výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy.

54. Pokiaľ ide o výšku náhrady mzdy, súd pri určení výšky náhrady mzdy za jednotlivé mesiace
nevychádzal z priemerného zárobku žalobcu zisťovaného zo mzdy zúčtovanej na výplatu v
rozhodujúcom období, nakoľko žalobca neodpracoval v rozhodnom období aspoň 21 pracovných dní.
Súd tak vychádzal z pravdepodobného zárobku. Pravdepodobný zárobok sa zisťuje len v prípade,

ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 21 pracovných dní alebo aspoň 168
pracovných hodín. Uvedené podmienky sú pre zisťovanie pravdepodobného zárobku rovnocenné. Ak
je splnená aspoň jedna z uvedených podmienok doby práce v rozhodujúcom období, zamestnávateľ je
už povinný zisťovať priemerný zárobok zamestnanca. V danom prípade však uvedené splnené nebolo.

55. Súd teda pri určení výšky náhrady mzdy vychádzal z pravdepodobného zárobku žalobcu.
Pravdepodobný zárobok sa zisťuje buď zo mzdy, ktorú zamestnanec skutočne dosiahol od začiatku
rozhodujúceho obdobia a z počtu odpracovaných hodín alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol,
keby počas rozhodujúceho obdobia už vykonával prácu podľa pracovnej zmluvy, a z hodín, ktoré
by odpracoval. Druhý spôsob sa musí použiť v prípade, ak zamestnanec v rozhodujúcom období

vôbec nepracoval, ale môže sa použiť aj v prípade, ak zamestnanec časť rozhodujúceho obdobia už
odpracoval.

56. V konaní bolo sporné, z akého pravdepodobného mesačného zárobku žalobcu je potrebné
vychádzať na účely výpočtu náhrady mzdy. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol predchádzajúci

štvrťrok pred neplatným skončením pracovného pomeru práceneschopný, súd vychádzal pri určení
náhrady mzdy z pravdepodobného mesačného zárobku žalobcu, a to z poslednej hrubej mzdy žalobcu
za mesiac marec 2019, to je zo sumy 693,- Eur brutto, ktorá mzda bola žalobcovi aj vyplácaná v mesiaci
marec 2019. V tomto smere sa súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že na účely náhrady mzdy
treba vychádzať z priemerného platu za mesiace január a február 2019 v sume 866,64 Eur brutto. Súd v

tomto smere poukazuje na to, že v období pred nástupom na PN, bola žalobcovi znížená mzda, ktorá mu
takto bola vyplatená už aj v mesiaci marec 2019. Došlo k zmene mzdových podmienok žalobcu na tarifnú
odmenu v sume 693,- Eur brutto. Súd tak vychádzal pri určení pravdepodobného zárobku žalobcu zo
sumy 693,- Eur brutto, ako jeho poslednej hrubej mzdy pred neplatným skončením pracovného pomeru.

57. Z uvedených dôvodov súd vo výroku I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy vo výške 24.885,- Eur brutto za 36 mesiacov (za december 2019 od 09.12.2019 vo výške 535,50
Eur,zajanuár2020aždecember202012x693,-Eur=8.316,-Eur,zajanuár2021aždecember202112
x 693,- Eur = 8.316,- Eur, za január 2022 až november 2022 11 x 693,- Eur = 7.623,- Eur a za december
2022 do 05.12.2022 vo výške 94,50 Eur, spolu 535,50 Eur + 8.316,- Eur + 8.316,- Eur + 7.623,- Eur +

94,50 Eur = 24.885,- Eur). Uvedenú náhradu mzdy priznal súd žalobcovi odo dňa 09.12.2019, kedy bolo
žalovanému doručené oznámenie o tom, že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní, až do 05.12.2022,
ako si uplatnil žalobca. Za december 2019 a december 2022 súd krátil mesačnú náhradu mzdy na počet
pracovných dní, za ktoré by žalobcovi prináležala náhrada mzdy, pričom za december 2019 mu súdpriznal náhradu mzdy za 17 dní a za december 2022 za 3 dní. Súd vo zvyšku náhrady mzdy žalobu
vo výroku II. zamietol.

58. Súd priznal žalobcovi od žalovaného právo na vyplatenie uvedenej náhrady mzdy brutto, pričom po
právoplatnosti rozsudku bude povinnosťou žalovaného, aby žalobcovi vyplatil náhradu mzdy netto, teda
po zrážke dane zo mzdy a príslušných odvodov. Priznanie náhrady mzdy vyčíslenej v hrubom pritom
vyplýva zo skutočnosti, že priemerný zárobok (pravdepodobný zárobok) sa zisťuje z hrubej mzdy (platu)
zamestnanca (por. napr. rozsudok KS v Trnave č.k. 9Co/420/2012 zo dňa 19.03.2013).

59. Pri náhrade mzdy ide o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom k splneniu
má dôjsť riadne a včas. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj
v tomto prípade vtedy, ak nárok riadne a včas nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na
plnenie, t.j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti
nároku. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi; môže však byť ustanovený aj

právnym predpisom. Z ustanovení § 129 ods. 1 ZP v spojení s § 132 ZP vyplýva, že náhrada mzdy
je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho
kalendárneho mesiaca (ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak), a to
v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. K omeškaniu na strane
zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza preto

u jednotlivých náhrad spravidla za ten-ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť, a nie
až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Právoplatným
rozhodnutím o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru totiž právo na náhradu mzdy ako
hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia § 79 ods. 1 ZP nevzniká.

60. Súd mal za to, že nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady mzdy priznanej mu
z neplatného skončenia pracovného pomeru je teda potrebné posudzovať podľa § 517 ods. 2 OZ v
spojení s § 1 ods. 4 ZP. Žalobcovi patria úroky z omeškania z náhrady mzdy za každý jednotlivý mesiac
obdobia, za ktoré mu bola náhrada mzdy priznaná, a to odo dňa nasledujúceho po dohodnutej dobe
splatnosti mzdy, čo je plne konformné s doterajšou ustálenou súdnou praxou (porovnaj napr. rozsudok

Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/375/2014 zo dňa 09.09.2014).

61. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou jednotlivých mzdových nárokov, žalobca má
nárok na úroky z omeškania v zmysle § 517 OZ v spojení s § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. a
v spojení s právnou úpravou splatnosti náhrady mzdy v § 129 ods. 1 ZP a § 132 ZP, vychádzajúc

z bodu 5 pracovnej zmluvy zo dňa 31.08.2007 (v ktorom bol dojednaný výplatný termín na 8. deň
kalendárneho mesiaca), a to vždy odo dňa nasledujúceho po dohodnutej splatnosti mzdy, teda od 9.
dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca pri každej priznanej náhrade mzdy. V čase vzniku omeškania
jednotlivých priznaných náhrad mzdy bola základná úroková sadzba určená ECB vo výške 0,00 % za
obdobie od 16.03.2016 do 26.07.2022, 0,50 % za obdobie od 27.07.2022 do 13.09.2022, 1,25 % od

14.09.2022 do 01.11.2022, 2,00 % od 02.11.2022 do 20.12.2022 a 2,50 % od 21.12.2022 do 07.02.2023.
S poukazom na uvedené súd žalobcovi priznal úrok z omeškania tak ako je uvedené vo výroku tohto
rozsudku.

62. Pokiaľ ide o priznané úroky z omeškania, úrok z omeškania je majetkovou sankciou, ktorá

má zamestnanca odškodniť za to, že nemohol použiť istinu náhrady mzdy, úžitky z ktorej mohol
za čas omeškania poberať dlžník, t.j. zamestnávateľ. Súd pritom podporne poukazuje najmä na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/76/2011 zo dňa 31.05.2012, podľa ktorého „inštitút úrokov
z omeškania vo všeobecnosti a aj v pracovnom práve plní charakter zabezpečovací, sankčný a
kompenzačný“. Rovnako súd odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/116/2008 zo

dňa 17.12.2009, v ktorom dovolací súd uviedol, že „úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou
sankciou. Má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy,
úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o
priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania;
navzniknárokunaúrokzomeškaniastačí,žezákonomstanovenálehotaplneniauplynula.Zuvedeného

vyplýva, že odvolací súd zaujal nesprávny právny názor, že k omeškaniu žalovaného s jeho plnením
náhrady mzdy žalobcovi nedošlo, a preto žalobcovi úroky z omeškania nepatria. Nevzal pri svojom
rozhodovaní zreteľ na to, že čas, dokedy má žalovaný splniť predmetný peňažný dlh, je stanovený
právnym predpisom (Zákonníkom práce), nie určený rozhodnutím súdu.“ Ku začiatku omeškania svyplatením náhrady mzdy sa vyjadril Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 6Cdo/246/2010 zo dňa
30.04.2012, a síce, že „k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru dochádza preto u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten ktorý

mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení
neplatnosti skončenia pracovného pomeru.“

63. Podľa § 232 ods. 2 a 3 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný
márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak (2). Lehota na plnenie je tri dni a plynie

od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu (3).

64. Ustanovenie § 232 ods. 3 CSP určuje lehotu na plnenie tri dni, ktorá plynie od právoplatnosti
rozsudku, pričom súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Na plnenie istiny s
príslušenstvom súd žalovanému určil v zmysle § 232 ods. 3 veta druhá CSP primeranú dlhšiu lehotu
15 dní od právoplatnosti rozsudku.

65. Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovaným, tu súd poukazuje, že nárok na náhradu mzdy
si žalobca uplatnil už žalobou a v priebehu ďalšieho konania tento nárok len špecifikoval, pričom zároveň
úrok z omeškania je príslušenstvom náhrady mzdy a premlčuje sa v rovnakej lehote ako samotný hlavný
nárok, to je nárok na náhradu mzdy.

66. Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný
pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že
nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zákonník

práce nedefinuje skutočnosti, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával. Je to preto časť ustanovenia § 79 ods. 1 ZP s relatívne neurčitou
hypotézou, a tak bude posúdenie tejto skutočnosti predstavujúcej výnimku z pravidla, že pracovný
pomer sa pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nekončí, vždy vecou posúdenia individuálnych
okolnosti každého prípadu. Vždy však treba vychádzať zo základnej zásady Zákonníka práce (čl.

2), ktorá hovorí okrem iného, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi. Pri rozhodovaní o tejto výnimke je potrebné prihliadnuť na
návrhovú povinnosť zamestnávateľa ako strany žalovanej v konaní o náhradu mzdy, na ktorého sa v
tomto prípade presúva dôkazné bremeno. Zamestnávateľ musí navrhnúť a preukázať dôvody , ktoré
vedú k tomu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca, ktorý namieta platnosť

skončenia pracovného pomeru, naďalej zamestnával. V tomto smere i pojem spravodlivo treba vykladať
s prihliadnutím na základné zásady Zákonníka práce. Pôjde preto o výnimočné prípady.

67. Čo sa týka vzájomnej žaloby žalovaného o určenie, že nemožno spravodlivo požadovať, aby
žalovaný žalobcu naďalej zamestnával, po vykonanom dokazovaní má súd za to, že žalovaný v

konaní uniesol dôkazné bremeno ohľadne jeho tvrdenia, že pracovné miesta, ktoré vykonával žalobca,
boli zrušené ešte v januári a v marci 2019 a od toho času tieto práce vykonáva pre žalovaného
buď firma dodávateľsky alebo sú vykonávané inými zamestnancami v rámci výkonu ich pôvodnej
pozície. Žalovaný tak nemá žiadne voľné pracovné miesto pre žalobcu, v ktorom by ho mohol ďalej
zamestnávať. Súd tiež poukazuje na to, že Zákonník práce nedefinuje skutočnosti, pre ktoré nemožno

od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. I v tomto prípade
však súd vychádzal zo základnej zásady Zákonníka práce (čl. 2), ktorá ustanovuje okrem iného, že
výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými
mravmi. Je zrejmé, že ak by mal pracovný pomer medzi stranami sporu naďalej trvať, výkon práce
žalobcu pre žalovaného by bol týmito súdnymi konaniami negatívne poznačený, pričom výkon práce

by zjavne neprebiehal tak, ako keby medzi nimi nedošlo k žiadnym konfliktom a sporom súvisiacich s
neplatným skončením PP zo strany žalovaného. Evidentne by bola narušená potrebná vzájomná dôvera
v rámci ich pracovnoprávneho vzťahu, a to nielen zo strany zamestnávateľa voči zamestnancovi, ale
aj zamestnanca voči zamestnávateľovi. Dá sa predpokladať, že v prípade trvania pracovného pomeru
by mohlo dochádzať medzi nimi k ďalším konfliktom, zapríčineným nedostatkom dôvery, úcty a lojality.

VzhľadomktomusúdvovýrokuIII.určil,ženemožnospravodlivopožadovaťodžalovaného,abyžalobcu
naďalej zamestnával.68. Ďalšie argumenty strán sporu súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné,
bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a pod.).

69. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), trovy konania sú
všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s
uplatňovaním alebo bránením práva.

70. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

71. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

72. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

73. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania strán sporu bolo potrebné prihliadnuť na to, že išlo
o konanie o viacerých čiastkových nárokoch, a preto bolo potrebné postupovať pri každom uplatnenom
nároku samostatne a úspech a neúspech strán sporu posudzovať osobitne pre ten-ktorý nárok, s tým,

že započítanie nárokov nie je možné.

74. K uvedenej otázke sa vyjadril Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 3MCdo/11/2011 zo dňa 11.10.2012,
kde uviedol, že „v prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa
pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba

samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov (§ 142 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.), ďalej zvážiť,
či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.s.p.), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí.
Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom
konaní.“ Okrem toho súd tiež poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/262/2016-49

zo dňa 08.02.2017, v ktorom odvolací súd uviedol, že „pri rozhodovaní o nárokoch so samostatným
skutkovým základom treba úspech a neúspech strany posudzovať vždy osobitne, podľa toho, v ktorom
samostatne uplatniteľnom nároku by mohla byť tá ktorá strana úspešná a v ktorom zase nie. Trovy
konania preto treba oddeliť a osobitne o nich rozhodnúť vo vzťahu ku každému nároku zvlášť. Ak ide o
práva so samostatným skutkovým základom, nie je vylúčené, že povinnosti na náhradu trov konania sa

určujú aj osobitne tak, že žalovaná môže byť zaviazaná k náhrade trov konania žalobkyni a žalobkyňa
k náhrade trov konania žalovanej. Treba zdôrazniť, že súd nemôže nikdy kompenzovať obe vzájomné
pohľadávky na týchto trovách svojím rozhodnutím. Môžu tak urobiť strany na základe dohody alebo
jednostranného úkonu podľa hmotnoprávnych predpisov. Rovnaký právny názor už bol vyslovený
Najvyšším súdom vo veci 3Cz/13/1969 z 24.6.1969, zverejnenom pod R-28/1970.“

75. V konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bol žalobca v plnom
rozsahu úspešný. O nároku na náhradu trov konania v tejto časti konania potom súd rozhodol vo výroku
IV. rozsudku v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v

rozsahu 100% trov uvedeného konania.

76. V konaní o zaplatenie náhrady mzdy bola žalobcovi priznaná náhrada mzdy v sume 24.885,- Eur s
príslušenstvom.OnárokunanáhradutrovvtejtočastikonaniapotomsúdrozhodolvovýrokuV.rozsudku
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok

na náhradu trov konania o náhradu mzdy v rozsahu 60 % trov uvedeného konania, keďže žalobca bol
v tejto časti konania úspešný len v časti, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu 80 % a hrubý úspech
žalovaného 20 %, a teda konečný čistý úspech žalobcu je 60 %.77. V konaní o vzájomnej žalobe žalovaného bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, nakoľko súd tejto
jeho vzájomnej žalobe v plnom rozsahu vyhovel. O nároku na náhradu trov konania v tejto časti konania
potom súd rozhodol vo výroku VI. rozsudku v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak,

že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe žalovaného v
rozsahu 100% trov uvedeného konania.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom
súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).