Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, September 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoPr/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2519202886
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2519202886.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXXXX
XXXX, trvalý pobyt C. D. E. XXXX/XX, F., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč,
PhD., s.r.o., Ul. 17. novembra 3215, Čadca, IČO: 50 473 522, proti žalovanému: Piešťanské stavebné
bytové družstvo, Ružová 8, Piešťany, IČO: 00 678 953, zastúpenému: RS legal s.r.o., Frankovská
18, Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO: 36 864 358, o náhradu mzdy, o určenie, že
pracovný pomer žalobcu trvá, o vzájomnej žalobe o určenie, že od žalovaného nemožno spravodlivo
požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Trnava zo dňa 19. januára 2024 č. k. PN-20Cpr/45/2019-395, o odvolaní žalobcu proti
dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 3. septembra 2024 č. k. PN-20Cpr/45/2019-453
a o odvolaní žalobcu proti dopĺňacieho rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 11. apríla 2025 č. k.
PN-20Cpr/45/2019-491, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 19. januára 2024 č. k. PN-20Cpr/45/2019-395
v prvom výroku (I.) v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške
24.885 eur m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 24.885 eur

brutto a v zostávajúcej časti prvý výrok (I.) p o t v r d z u j e; v piatom výroku o trovách konania (V.)
a v šiestom výroku o trovách konania (VI.) rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Odvolací súd dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 3. septembra 2024 č. k.
PN-20Cpr/45/2019-453 p o t v r d z u j e.

III. Odvolací súd dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 11. apríla 2025 č. k.

PN-20Cpr/45/2019-491 r u š í a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom (I.) uložil povinnosť žalovanému zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy vo výške 24.885 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
535,50 eur od 9.1.2020 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 693 eur v každom kalendárnom
mesiaci od februára 2020 do júla 2022, splatnou vždy 9. dňa kalendárneho mesiaca do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 693 eur od 9.8.2022 do zaplatenia, vo výške
5,50 % ročne zo sumy 693 eur od 9.9.2022 do zaplatenia, vo výške 6,25 % ročne zo sumy 693 eur od

9.10.2022 do zaplatenia, vo výške 7 % ročne zo sumy 693 eur od 9.11.2022 do zaplatenia, vo výške 7
% ročne zo sumy 693 eur od 9.12.2022 do zaplatenia, vo výške 7,50 % ročne zo sumy 94,50 eur od
9.1.2023 do zaplatenia; druhým výrokom (II.) vo zvyšku žalobu o náhradu mzdy zamietol; tretím výrokom
(III.) určil, že nemožno spravodlivo požadovať od žalovaného, aby žalobcu naďalej zamestnával; štvrtýmvýrokom (IV.) rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru v rozsahu 100 %; piatym výrokom (V.) rozhodol, že žalobca
má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o náhradu mzdy v rozsahu 60 % a šiestym výrokom

(VI.) rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe
žalovaného v rozsahu 100 %. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením článku 2 veta posledná, § 1 ods. 4,
§ 33 ods. 3, § 79 ods. 1, 2, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2, § 132, § 134 ods. 1, 2, 3 ZP (Zákonník práce
zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov); § 488, § 489, § 494, § 517 ods. 1, 2, § 559
ods. 2 OZ (Občiansky zákonník zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov); § 3 Nariadenia

vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov.
1.1. Vecne zdôvodnil už právoplatným medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa
6.9.2021 č. k. 20Cpr/45/2019-262 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.4.2022 č.
k. 10CoPr/3/2021-304 (právoplatný 1.6.2022), ktorým bolo určené, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 26.9.2019 (dané žalovaným žalobcovi), založené pracovnou zmluvou zo dňa 31.8.2007,

je neplatné. Súd prvej inštancie konštatoval, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol dojednaný na
dobu neurčitú, s dohodnutým druhom práce technik PO, referent BOZP, vodič, ako i výťahový technik.
Žalobca oznámil žalovanému (9.12.2019), že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za
neplatné a naďalej trvá na tom, aby mu žalovaný ako zamestnávateľ prideľoval prácu podľa pracovnej
zmluvy.

1.2. V konaní bolo sporným či v prejednávanej veci sú dané dôvody pre nepriznanie náhrady mzdy
presahujúcej 12 mesiacov (vzhľadom na námietku žalovaného), ako i to, či pracovný pomer žalobcu
naďalej trvá alebo možno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával.
Súd prvej inštancie mal preukázané splnenie prvoradého predpokladu vzniku nároku na náhradu
mzdy, ktorým je právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru a oznámenie

zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. V takom prípade pracovný
pomer trvá naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť náhradu mzdy (ak neprideľuje zamestnancovi
prácu podľa pracovnej zmluvy). Výnimku predstavuje ustanovenie § 79 ods. 1 ZP, v zmysle ktorého
pracovný pomer netrvá, ale sa skončí, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával (v takom prípade sa pracovný pomer končí dňom

právoplatnosti rozhodnutia súdu, pričom o skončení pracovného pomeru nemožno rozhodnúť spätne).
1.3. Vzhľadom na návrh žalovaného, aby jeho povinnosť nahradiť žalobcovi mzdu za čas presahujúci
12 mesiacov súd primerane znížil, prípadne náhradu mzdy vôbec nepriznal (§ 79 ods. 2 ZP), súd
prvej inštancie sa zaoberal okolnosťami posudzovanej veci, za účelom zistenia, či a v akom rozsahu
by priznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov bolo v rozpore s dobrými mravmi. Zákonník práce

v znení účinnom od 1.9.2007 takéto okolnosti nekonkretizuje (do uvedenej doby mal súd podľa právnej
úpravy prihliadnuť najmä na skutočnosť ďalšieho zamestnania zamestnanca u iného zamestnávateľa,
ako i výšku zárobku, prípadne dôvody, pre ktoré sa do práce nezapojil). Súd prvej inštancie tu
pripomenul hodnotovú zmenu v právnom poriadku, majúcu za následok zmenu významu normatívneho
textu (právneho pravidla) v § 79 ods. 2 ZP, odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

6Cdo/157/2010 zo dňa 14.9.2011, ktoré ustanovenie je potrebné vykladať tak, že už nie je prednostne
rozhodujúca otázka zamestnania sa žalobcu ako zamestnanca v rozhodnom období, ale otázka, či
výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle čl. 2 ZP. V rámci uvedeného bolo potom potrebné prihliadať na všetky okolnosti
neplatného skončenia pracovného pomeru, napr. či išlo napr. len o formálne nedostatky skončenia

pracovného pomeru, na správanie sa zamestnávateľa a zamestnanca v čase predchádzajúcom
skončeniu pracovného pomeru.
1.4. Kým náhrada mzdy za čas 12 mesiacov od oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, má satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia táto jej povaha
ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. K zníženiu náhrady mzdy, prípadne k jej nepriznaniu, za

čas presahujúci 12 mesiacov, je možné pristúpiť len výnimočne, pričom požiadavka rozporu s dobrými
mravmi v zmysle čl. 2 ZP zodpovedá zásadám poskytnutia ochrany proti bezpráviu a naplneniu
všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho
konania a nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/125/2018). Dotknuté ustanovenie má zaistiť, aby zamestnancovi bolo nahradené, čo v dôsledku

konania zamestnávateľa stratil, pričom dĺžka obdobia, za ktoré prináleží nárok na náhradu mzdy, závisí
aj od postoja zamestnávateľa (ktorý môže zamestnancovi aj počas obdobia súdneho konania prideľovať
prácu, čím sa znižuje rozsah nároku na náhradu mzdy, do rozhodnutia súdu o tom, či pracovný pomer
ďalej trvá alebo nie).1.5. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že poberanie starobného dôchodku žalobcom nemožno považovať
za takú skutočnosť, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil
pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, keďže starobný dôchodok je dôchodková

dávka, ktorá sa poskytuje zo starobného poistenia. Povinnosť vyplatiť mzdu i náhradu mzdy, na
ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok je zmluvným záväzkom. Ústavný súd Slovenskej republiky
v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 331/2009 vyslovil záver, že výklad ustanovenia § 79 ods. 2 ZP, pripúšťajúci,
že súd môže pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa o zníženie, resp. upustenie od jeho povinnosti
nahradiť zamestnancovi mzdu, v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru, za čas presahujúci

12 mesiacov, prihliadať na skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom, nie je ústavne
konformný.
1.6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní uzavrel, že vzhľadom na celkovú výšku priznanej
náhrady mzdy a na skutočnosť, že žalobca bol osobou vyššieho veku, pred nástupom na starobný
dôchodok, čím mal značne sťaženú možnosť uplatniť sa na pracovnom trhu, priznaná náhrada mzdy
uplatnená za 36 mesiacov, spolu s úrokom z omeškania, je dostatočnou sankciou pre žalobcu, ktorá

mu súčasne zabezpečuje potrebnú sociálnu ochranu. Nebolo pritom sporné, že žalobca trval na
ďalšom zamestnávaní, nezmenil svoje stanovisko zotrvať v pracovnom pomere u žalovaného a bol
schopný i ochotný prácu vykonávať. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP je odrazom povinnosti
zamestnávateľa znášať dôsledky svojho protiprávneho konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo/157/2010). Je preto podľa názoru súdu vylúčené, aby v prípade neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru bola žalobcovi priznaná náhrada mzdy iba v minimálnom rozsahu 12
mesiacov, čo by nebolo súladné s princípom spravodlivosti. V konečnom dôsledku totiž ide o to,
či celková suma priznaná zamestnancovi zodpovedá funkciám inštitútu náhrady mzdy a požiadavke
spravodlivosti (rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/163/2016 a sp. zn. 25Co/43/2014).
1.7. Súd prvej inštancie argumentoval, že povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu

mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady, nevzniká
súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote
splatnosti má preto za následok omeškanie, spojené s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo
výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri určení výšky náhrady mzdy súd prvej inštancie
vychádzal z pravdepodobného mesačného zárobku žalobcu, ktorý neodpracoval v rozhodnom období

aspoň 21 pracovných dní, vzhľadom k tomu, že predchádzajúci štvrťrok pred neplatným skončením
pracovného pomeru bol práceneschopný, a to z poslednej hrubej mzdy žalobcu za mesiac marec 2019,
t.j. zo sumy 693 eur brutto (uvedená suma bola žalobcovi vyplatená aj v marci 2019). Žalovanému bola
preto uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 24.885 eur brutto za 36 mesiacov
(od 9.12.2019 vo výške 535,50 eur, január 2020 až december 2020, t.j. 12 x 693 eur, spolu 8.316 eur,

január 2021 až december 2021, t.j. 12 x 693 eur, spolu 8.316 eur, január 2022 až november 2022 t.j. 11
x 693 eur, spolu 7.623 eur, december 2022 do 5.12.2022 vo výške 94,50 eur).
1.8. Náhrada mzdy bola súdom prvej inštancie priznaná od doručenia oznámenia žalovanému, že
žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní t.j. 9.12.20219 do žalobcom uplatňovaného dátumu 5.12.2022.
Vo zvyšku bola žaloba zamietnutá. Z dôvodu priznania náhrady mzdy brutto, súd prvej inštancie

konštatoval povinnosť žalovaného, vyplatiť po právoplatnosti napadnutého rozsudku náhradu mzdu
netto, teda po zrážke dane zo mzdy a príslušných odvodov. Priznanie náhrady mzdy brutto vyplývalo
z skutočnosti, že priemerný zárobok (pravdepodobný zárobok) sa zisťuje z hrubej mzdy (platu)
zamestnanca. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru došlo pri jednotlivých náhradách mzdy za jednotlivé mesiace po ich splatnosti,

nie až právoplatnosťou rozsudku. Vychádzajúc z výplatného termínu dohodnutého v pracovnej zmluve
(8. deň kalendárneho mesiaca), počnúc 9. dňom nasledujúceho kalendárneho mesiaca boli priznané
žalobcovi úroky z omeškania, vo výške vychádzajúc zo základnej úrokovej sadzby určenej Európskou
centrálnou bankou. Inštitút úrokov z omeškania podľa záverov súdu prvej inštancie vo všeobecnosti,
aj v pracovnom práve, plní charakter zabezpečovací, sankčný a kompenzačný (uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 2Cdo/76/2011). Úrok z omeškania má teda zamestnanca odškodniť za to, že nemohol
použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/116/2008).
1.9. V súvislosti s námietkou premlčania vznesenou žalovaným, súd poukázal na uplatnenie si nároku na
náhradu mzdy žalobcom žalobou, ktorý nárok v priebehu konania špecifikoval, pričom úrok z omeškania
ako príslušenstvo náhrady mzdy, sa premlčuje v rovnakej lehote ako hlavný nárok.

1.10. Súd prvej inštancie vyhovel vzájomnej žalobe žalovaného o určenie, že nemožno spravodlivo
požadovať, aby žalovaný žalobcu naďalej zamestnával. Dospel k záveru, že žalovaný uniesol
dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že pracovné miesta, ktoré vykonával žalobca, boli zrušené ešte
v januári a v marci 2019 a od uvedenej doby tieto práce vykonáva pre žalovaného firma na základedodávateľských vzťahov, alebo sú vykonávané inými zamestnancami v rámci ich pôvodnej pracovnej
pozície. Žalovaný preto nemá voľnú pracovnú pozíciu, na ktorej by mohol žalobcu ďalej zamestnávať.
Obdobne i tu zákon nedefinuje skutočnosti, pre ktoré nemožno požadovať, aby zamestnávateľ naďalej

zamestnanca zamestnával. Je preto potrebné opäť vychádzať zo základnej zásady Zákonníka práce
upravenej v článku 2, o výkone práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v súlade
s dobrými mravmi.
1.11. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd prvej inštancie prihliadal, že predmetom konania bolo
viacero čiastkových nárokov, v dôsledku čoho bolo dôvodné posudzovať pri každom z nich úspech či

neúspech osobitne, keďže započítanie nárokov nie je možné. V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom
konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto
vecí za samostatnú (R 28/1970, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/11/2011; obdobne
rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/262/2016). V konaní o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru bol v plnom rozsahu úspešný žalobca, ktorému súd priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, v zmysle zásady úspechu podľa § 255 ods.

1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov). V konaní o zaplatenie náhrady mzdy
bol žalobca úspešný v rozsahu 80 %, z čoho vyplýval úspech žalovaného v rozsahu 20 %, žalobcovi
tak bola priznaná náhrada trov konania v rozsahu 60 %. V spore o vzájomnej žalobe žalovaného bol
zase plne úspešný žalovaný, v dôsledku čoho mu bola priznaná náhrada trov konania voči žalobcovi
v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku voči prvému výroku (I.) o uložení povinnosti náhrady mzdy s príslušenstvom
a piatemu výroku (V.) o trovách konania podal včas odvolanie žalovaný, navrhujúc jeho zmenu, uložením
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v celkovej výške 8.253 eur brutto (alternatívne
uviesť „po odpočítaní dane a odvodov“), spolu s úrokom z omeškania z priznaných mesačných platieb

za obdobie od decembra 2019 do novembra 2020, predstavujúcej náhradu mzdy len za obdobie 12
mesiacov; a žiadnej sporovej strane nepriznať nárok na náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil
tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a vec nesprávne právne posúdil. Žalovaným akceptovaná náhrada mzdy predstavuje súčet náhrady
mzdy za 12 mesiacov (od 9.12.2019, t.j. od doručenia oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní

do 31.12.2019; a za mesiace január 2020 až november 2020). Po odpočítaní dane a odvodov náhrada
mzdy činí 5.960,49 eur netto, ktoré plnenie aj s úrokom z omeškania do 9.2.2024, kedy si mohol žalobca
peniaze reálne prevziať, prináleží žalobcovi.
2.1. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu, že obmedzenie nároku žalobcu na náhradu mzdy
žalovaný odôvodňoval len tým, že žalobca je starobným dôchodcom, hoci sám súd zdôraznil, že

náhrada mzdy priznaná nad 12 mesiacov má sociálnu funkciu. Správanie žalovaného nikdy nebolo
v rozpore so zákonom. So žalobcom okamžite skončil pracovný pomer pre závažné porušenie
pracovnej disciplíny, z dôvodu nedodržiavania liečebného poriadku počas jeho práceneschopnosti.
Súdy síce neuznali charakter závažného porušenia pracovnej disciplíny, no podľa názoru žalovaného
postup zamestnávateľa nebol protiprávnym konaním. Porušovanie liečebného režimu počas dočasnej

práceneschopnosti sa považuje za vážne porušenie pracovnej disciplíny aj podľa Zákonníka práce.
Skutočnosť, že žalovaný ďalej žalobcu nezamestnával, taktiež nemožno označiť za protiprávne
konanie, keďže všetky pracovné funkcie podľa pracovnej zmluvy boli podľa nového organizačného
poriadku zrušené, pričom žalovaný tak postupoval z dôvodu efektívnosti a hospodárnosti pri nakladaní
so mzdovými prostriedkami. Žiadna zo zrušených pracovných funkcií nebola doteraz obnovená či

obsadená.
2.2. Žalovaný v odvolaní poukazoval na skutočnosť, že žalobcovi bola 21.2.2019 doručená výzva na
ukončenie pracovného pomeru dohodou, potom čo dňa 30.1.2019 došlo k zrušeniu funkcie referenta
dopravy, ktorú vykonával. Písomnú výzvu žalobca prevzal, no nepodpísal ju a pracovníčke oznámil, že
ju odhodil. Žalobca teda odmietol akýkoľvek pokus o dohodu o ukončení svojho pracovného pomeru,

hoci ako člen predstavenstva vedel o pripravovaných organizačných zmenách. Poverení pracovníci
žalovaného čakali na žalobcu na pracovisku až do 14.30 hod. Žalobca nehovoril pravdu pokiaľ tvrdil
svoj príchod na pracovisko o 14.30 hod., na ktoré sa nedostal, keďže v tom čase mal všetky kľúče od
vstupov do objektu a poznal aj kód zabezpečovacieho zariadenia. Následne od 2.4.2019 sa žalobca
stal práceneschopný až do 26.9.2019, kým sociálna poisťovňa nezistila, že žalobca porušuje liečebný

poriadok a nevyvodila z toho konzekvencie.
2.3.Žalovanýpretonamietalnevykonanievýsluchusvedkov,ktorísamohlivyjadriťktvrdeniu,žežalobca
sa správal v rozpore so základnými povinnosťami zamestnanca, čo viedlo k súdnemu sporu, preto nárokna náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov žalovaný označil za nárok v rozpore s dobrými
mravmi.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v ním napadnutej časti
ako vecne správne potvrdiť. Od žalovaného požadoval doručenie výplatnej pásky, preukazujúcej časť
predmetného nároku, k čomu nedošlo. Nebol daný dôvod, aby bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu
mzdy len v minimálnej výške 12 mesiacov. Naopak priznaná náhrada mzdy za obdobie 36 mesiacov je
adekvátna, s prihliadnutím na osobu žalobcu ako zamestnanca, ktorý pracoval u žalovaného už od roku

1994, na rôznych pozíciách, pričom svoju prácu vždy vykonával svedomite a zodpovedne. Nikdy nebol
disciplinárne riešený, ani nemal neospravedlniteľné absencie v práci. Bol tiež členom predstavenstva,
mal morálny kredit a bol rešpektovaný nielen medzi kolegami a zamestnancami žalovaného, ale aj medzi
obyvateľmi jednotlivých bytových domov. Súčasne vykonával aj pozíciu domovníka v bytovom dome.
3.1. Žalovaný spôsoboval problémy, aby žalobca mohol poberať starobný dôchodok (umelo naťahoval
výmaz žalobcu ako člena predstavenstva žalovaného, aby nemohol poberať ďalšie dávky). Poprel

hrubé porušenie pracovnej disciplíny tvrdené žalovaným, s odkazom aj na rozhodnutie odvolacieho
súdu. Liečebný režim neporušil a nedošlo k takému závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, aby
mohlo dôjsť k neplatnému skončeniu pracovného pomeru. Žalovaný sa v tej dobe snažil žalobcu zbaviť
a kombinoval úkony, na ktorých sa musel zúčastniť, pretože mu to vyplývalo z pozície člena družstva,
ako aj vlastníka bytu v bytovom dome. Žalobca účasťou na schôdzi chcel hájiť svoje práva, záujmy,

ako aj práva ostatných spoluvlastníkov v bytovom dome. Žalovaný zámerne stanovil schôdzu v čase,
kedy bol žalobca práceneschopný. V konaní bolo pritom preukázané, že aj bývalý predseda družstva,
v súčasnosti podpredseda, bol dlhodobo práceneschopný (1,5 roka), počas ktorého obdobia chodil do
práce.
3.2. Žalobca poukázal na skutočnosť, že jeho pracovná pozícia bola síce zrušená, ale bola nahradená

externými firmami, ktoré porušujú svoje povinnosti, o čom svedčila i správa hasičského a záchranného
zboru, ktorá vytýkala množstvo nedostatkov. Žalovaný spochybňoval skutočnosť, že žalobca bol v čase
doručovania výpovede pri preberaní výťahu, ktorú skutočnosť potvrdila externá firma, inštalujúca
predmetný výťah. Žalovaný sa tak snaží účelovo očierniť osobu žalobcu. Nemožno považovať za
nezákonné to, ak žalobca nepristúpil na dohodu o skončení pracovného pomeru. Výpoveď mohla byť

doručená aj poštou, k čomu tiež nedošlo. Zo strany žalovaného žalobcovi nikdy nebola ponúknutá
iná vhodná práca, ani nemal záujem o zmierlivé vyriešenie sporu. Liečebný proces žalobca neporušil,
k čomu sa už súd prvej a druhej inštancie vyjadril.

4. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že priznanie náhrady mzdy žalobcovi za obdobie nad 12

mesiacov nezohľadňuje jeho konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže sa vyhýbal riadnemu
skončeniu pracovného pomeru z organizačných dôvodov a počas práceneschopnosti maril ukončenie
pracovného pomeru doručením výpovede. Demoralizoval ostatných zamestnancov tým, že porušoval
liečebný poriadok počas práceneschopnosti. Žalobca nebol jediným zamestnancom, ktorého pracovná
funkcia bola zrušená. K organizačným zmenám došlo z hospodárskych dôvodov. Písomnú výzvu

na ponuku uzavrieť dohodu o skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov žalobca prevzal,
ale ju neakceptoval. Žalobca sa vyhol doručeniu písomnej výpovede z organizačných dôvodov tým, že
29.3.2019 sa zapísal ráno v práci, z ktorej následne odišiel a od 1.4.2019 sa stal práceneschopným (v
ochrannej dobe nebolo možné doručiť žalobcovi výpoveď z organizačných dôvodov).

5. Žalobca v odvolacej duplike zdôraznil, že nemal úmysel vyhýbať sa skončeniu pracovného pomeru
a žalovanému nebránilo výpoveď z pracovného pomeru zaslať poštou. Právoplatným rozhodnutím súdu
prvej a druhej inštancie bolo určené, že pracovný pomer bol žalovaným skončený neplatne. Organizačné
zmeny vykonané žalovaným boli účelové, s cieľom zbaviť sa žalobcu ako nepohodlnej osoby, ktorá
namietala nezákonné konanie zamestnávateľa. Činnosti vykonával žalobca ako zamestnanec riadne,

s odbornou starostlivosťou a nikdy mu nebola uložená pokuta. Za činnosť realizovanú pre žalovaného
subdodávateľsky, však družstvo muselo zaplatiť pokutu a bolo napomenuté zo strany hasičského
a záchranného zboru. Žalobca poprel, že by sa dňa 29.3.2019 vyhýbal pobytu na pracovisku. Do
práce sa riadne dostavil, zapísal sa do evidencie a následne šiel preberať výťah. Uvedená skutočnosť
bola preukázaná aj potvrdením obchodnej spoločnosti, ktorá výťah dodávala a odovzdávala počas

uvedeného dňa.

6. Proti výrokom V. a VI. napadnutého rozsudku o trovách konania podal včas odvolanie žalobca,
navrhujúc ich zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívnezmenu výrokov tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o náhradu mzdy
v rozsahu 100 % a žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe. Odvolanie
odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Rozhodnutie v napadnutej časti označil žalobca

za arbitrárne a v rozpore so základnými princípmi Civilného sporového poriadku. Súd dôvodil, že žalobca
si uplatňoval nárok na náhradu mzdy zo sumy 866,64 eur, pričom priznaná bola suma 693 eur. Žalobca
však vychádzal z príjmu, ktorý dosahoval podľa výplatných pások. Za mesiac marec 2019 mu výplatná
páska ani nebola doručená. Aj podľa sociálnej poisťovne žalobca takýto príjem poberal. Išlo o účelové
konanie zo strany žalovaného, kedy boli žalobcovi odobraté jeho funkcie a príplatky, aby došlo k zníženiu

platu.
6.1. Podľa názoru žalobcu je nespravodlivé, ak súd rozhodol o priznaní mu náhrady mzdy v rozsahu 60
%, pretože výška mzdy bola sporná s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré vykonal žalovaný v posledných
dňoch pred neplatným skončením pracovného pomeru. Vzhľadom k tomu, že súd priznal žalobcovi
uplatňovaný nárok na náhradu mzdy za 36 mesiacov (z vymeriavacieho základu 693 eur), bol daný plný
úspech žalobcu. Žalovaný pritom vychádzal z odlišnej výšky náhrady mzdy (620 eur) a suma priznaná

súdom bola vyššia.
6.2. Žalobca sa nestotožnil ani s priznanou náhradou trov konania o vzájomnej žalobe v prospech
žalovaného v rozsahu 100 %. Ak súd v treťom výroku (III.) rozhodol, že nemožno spravodlivo požadovať
od žalovaného, aby žalobcu naďalej zamestnával, nejde o vzájomnú žalobu. Právomoc o tom rozhodnúť
prináleží súdu (§ 79 ods. 1 ZP). Žalobca nemal inú možnosť ako sa domáhať neplatného skončenia

pracovného pomeru s tým, že ak je pracovný pomer neplatný, musí trvať. Žalovaný vzniesol námietku,
aby súd rozhodol, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával,
čo bolo jeho právom, avšak žalovaný nemôže byť sankcionovaný povinnosťou náhrady trov konania
za to, že žalovaný neplatne skončil pracovný pomer a že si uplatňoval svoje právo. Výkon práva
nemôže podliehať sankcii. V opačnom prípade každý zamestnanec, ktorý by v konaní o neplatné

skončeniepracovnéhopomerubolúspešný,avšakzurčitýchdôvodovnastranezamestnávateľa(zmeny
organizačnej štruktúry alebo výkonu podnikania) nebolo možné, aby zamestnanca ďalej zamestnával,
bude hradiť žalovanému, ktorý spor zavinil, trovy konania.
6.3. Nárok na náhrad trov konania nemôže prináležať tomu, kto vznik trov sám zavinil. Na neplatné
skončenie pracovného pomeru bol žalovaný písomne žalobcom upozornený a súčasne mal možnosť

uskutočniť nápravu. To neurobil, ani v dôsledku medzitýmneho rozsudku. Je prirodzené, že
žalobca, ktorý bol zamestnaný u zamestnávateľa 30 rokov a práca, ktorú vykonával ho celý život aj
napĺňala, mal záujem u žalovaného ďalej pracovať

7. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 3.9.2024 č.k. PN-20Cpr/45/2019-453 súd prvej inštancie doplnil výrok

rozsudku zo dňa 19.1.2024 o výrok VII., ktorým zamietol žalobu žalobcu o určenie, že jeho pracovný
pomer k žalovanému, založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.8.2007 v znení jej dodatkov, trvá.
Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 212 ods. 1, 2, § 225 ods. 1 až 3 CSP a § 79 ods. 1 ZP. Vecne
zdôvodnil poukazom na právoplatný medzitýmny rozsudok o neplatnom skončení pracovného pomeru,
ako i na oznámenie žalobcu ako zamestnanca, adresované žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní. V týchto prípadoch pracovný pomer nekončí, s výnimkou ak súd rozhodne,
že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
7.1. V prejednávanej veci tretím výrokom (III.) súd prvej inštancie určil, že nemožno spravodlivo
požadovať od žalovaného, aby žalobcu naďalej zamestnával, vzhľadom na preukázané tvrdenia
žalovaného, že pracovné miesta, ktoré vykonával žalobca, boli zrušené (v januári a marci 2019), a

práce vykonáva dodávateľská firma alebo iní zamestnanci v rámci pôvodnej pozície. Súd poukázal i na
základnú zásadu Zákonníka práce v čl. 2, o výkone práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov v súlade s dobrými mravmi. V prípade ďalšieho trvania pracovného pomeru medzi stranami
sporu, výkon práce žalobcu pre žalovaného by bol súdnym sporom negatívne poznačený a vzájomná
dôvera v rámci pracovnoprávneho vzťahu by bola narušená. Pracovný pomer žalobcu k žalovanému

teda skončil, v dôsledku čoho bola žaloba o určenie, že pracovný pomer žalobcu k žalovanému trvá,
zamietnutá. Keďže o uvedenej časti žaloby nebolo rozhodnuté a rozsudok doposiaľ nenadobudol
právoplatnosť, súd prvej inštancie rozhodol dopĺňacím rozsudkom.

8. Proti tomuto dopĺňaciemu rozsudku voči výroku VII. podal včas odvolanie žalobca navrhujúc jeho

zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmenu určením, že pracovný pomer
žalobcu u žalovaného trvá. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP,
označujúcpredmetnérozhodnutiezaarbitrárnearozpornésozákladnýmiprincípmiCivilnéhosporového
poriadku. Poukázal na skutočnosť, že primárne nemohol podať odvolanie voči výroku rozsudku, ktorýmsúd určil, že nemožno spravodlivo požadovať od žalovaného, aby žalobcu naďalej zamestnával, keďže
sa súd nevysporiadal s otázkou trvania pracovného pomeru. Súdne rozhodnutie je potom v rozsahu
týchto výrokov zmätočné. Argumentoval dlhoročným riadnym plnením pracovných povinností, bez

disciplinárneho či kárneho potrestania. Prácu vykonával s náležitou odbornou starostlivosťou. Bol tiež
členom štatutárneho orgánu družstva.
8.1. Záver súdu o preukázaní zániku funkcií, ktoré žalobca vykonával v roku 2019, nemohol obstáť.
Predmetné pracovné pozície bolo potrebné zachovať, pretože činnosti sú doposiaľ vykonávané
dodávateľskými spoločnosťami, ktorých réžia je omnoho vyššia ako bola mzda žalobcu. V konaní

žalobca preukázal skutočnosť, že dodávateľské spoločnosti nevykonávajú predmetnú činnosť riadne
a neplnia si svoju úlohu v zmysle osobitných predpisov, v dôsledku čoho bol žalovaný sankcionovaný
opakovanou pokutou. Súd prvej inštancie mal sa preto podrobnejšie zaoberať efektívnosťou
dodávateľských firiem, vyhodnocujúc aj prácu žalobcu, ktorú vykonával od roku 1994, kedy uzavrel
pracovnú zmluvu.
8.2. Žalobca namietal tiež správnosť záveru súdu prvej inštancie o negatívnom vplyve súdneho sporu na

pracovnoprávny vzťah zamestnanca a zamestnávateľa, pre ktorý nemožno uvažovať o obnovení tohto
vzťahu a nástupe zamestnanca do zamestnania. Úvahy súdu vystavujú zamestnanca nepriaznivému
postaveniu, kedy zamestnanec, ktorý si dovolí ozvať sa a brániť svoje práva, nebude môcť pracovať pre
zamestnávateľa, lebo sa negatívnym spôsobom narušia ich pracovnoprávne vzťahy.

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol dopĺňací rozsudok v napadnutom výroku VII. ako vecne
správny potvrdiť. Žalobca sa podaním zo dňa 20.10.2023 domáhal určenia, že jeho pracovný pomer
trvá, hoci už bolo medzitýmnym rozsudkom právoplatne rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Zo zákona teda platilo (§ 79 ods. 1 ZP), že pracovný
pomer žalobcu neskončil a naďalej trvá. Navrhovaný výrok bol preto nadbytočný. Keďže pracovný pomer

žalobcu u žalovaného nepochybne trval až do právoplatnosti tretieho výroku (III.) rozsudku súdu prvej
inštancie zo dňa 19.1.2024 (ktorým rozhodol o nemožnosti od žalovaného spravodlivo požadovať, aby
žalobcu naďalej zamestnával), súd prvej inštancie nemohol rozhodnúť inak, ako zamietnutím návrhu
žalobcu, že jeho pracovný pomer u žalovaného trvá naďalej.

10. Žalobca v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní. Samotná skutočnosť, že činnosť, ktorú
vykonával žalobca pre žalovaného, vykonávajú externé spoločnosti, nemôže mať za následok, že
súd vyhovie žalobnému návrhu žalovaného. Poukázal na v praxi sa vyskytujúce prípady, kedy aj
po neplatnom skončení pracovného pomeru žalobcovia pokračujú vo vykonávaní závislej práce pre
zamestnávateľa. Žalobca zdôraznil svoje procesnoprávne postavenie slabšej strany, ako aj to, že sa

cítil dotknutý tým, že mu bolo dané neplatné skončenie pracovného pomeru a až do vyslovenia tejto
neplatnosti nemal možnosť pracovať u žalovaného. Hoci pracovné miesto žalobcu bolo zrušené, súd
rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žalovaný mal postupovať podľa zákona, pričom
neuskutočnil ani dočasné pridelenie zamestnanca podľa § 58 ZP.

11.Druhýmdopĺňacímrozsudkomzodňa11.apríla2025č.k.PN-20Cpr/45/2019-491súdprvejinštancie
doplnil dopĺňací rozsudok zo dňa 3.9.2024 č. k. PN-20Cpr/45/2019-453 o výrok VIII., ktorým rozhodol,
že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania o žalobe žalobcu o určenie, že pracovný
pomer k žalovanému založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.8.2007 v znení jej dodatkov trvá, v rozsahu
100 %. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 212 ods. 1, 2, § 225 ods. 1 až 3, § 251, § 255 ods. 1,

§ 257, § 262 ods. 1 CSP. Vecne zdôvodnil poukazom na konanie o viacerých čiastkových nárokoch,
a preto bolo potrebné postupovať pri každom uplatnenom nároku samostatne pri vyhodnotení úspechu
a neúspechu strán sporu. Na podporu svojho názoru označil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3MCdo/11/2011, ako i rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/262/2016. Z dôvodu, že
v konaní o žalobe žalobcu o určenie, že pracovný pomer trvá bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný (súd

žalobu zamietol), vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanému voči žalobcovi. O výške náhrady
trov konania malo byť rozhodnuté samostatným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

12. Proti druhému dopĺňaciemu rozsudku voči výroku VIII. podal včas odvolanie žalobca, navrhujúc

jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne jeho
zmenu priznaním nároku na náhradu trov konania žalobcovi v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnil
ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) CSP a § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Vzhľadom k tomu, že žalobca podal
odvolanie voči výroku VII., na ktorý výrok VIII. nadväzuje čo do trov konania, podal odvolanie tiež vočizávislému výroku VIII. Žalobca poukázal na dôvody, pre ktoré označil výrok VII. súdneho rozhodnutia
za nesprávny.

13. Odvolací súd podľa § 34 CSP, po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné podať odvolanie (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom stanovené náležitosti (§ 363
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok a dopĺňacie rozsudky v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)

a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného vo veci samej nebolo dôvodné (s výnimkou námietky
vyjadrenia brutto náhrady mzdy), ako ani odvolanie žalobcu vo veci samej voči výroku VII. a odvolanie
žalobcu voči výrokom V., VI. a VIII. bolo opodstatnené.

14. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý vecne správne rozhodol,
uložením povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 24.885 eur brutto

s príslušenstvom (úrokom z omeškania), avšak vo výrokovej časti napadnutého rozsudku opomenul
uviesť priznanú náhradu mzdy ako brutto (hrubá mzda, zodpovedajúca sume, ktorej výška predstavuje
mzdu predtým, než z nej budú odpočítané odvody, dane, či iné zrážky). Týmto spôsobom priznanú
náhradu mzdy označil len v odôvodnení rozsudku (odsek 58), ktorú skutočnosť žalovaný v odvolaní
dôvodne namietol.

15. V zmysle ustanovenia § 141 ods. 7 Zákonníka práce sa všeobecne stanovuje, že náhrada
mzdy sa poskytne v sume priemerného zárobku zamestnanca. Priemerný zárobok (pravdepodobný
zárobok) sa zisťuje z dosiahnutého hrubého zárobku v rozhodujúcom období a je definovaný na
pracovnoprávne účely v ustanovení § 134 Zákonníka práce. Priemerný zárobok sa zisťuje zo

mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období. Ide teda o mzdu zúčtovanú zamestnancovi podľa Zákonníka
práce, v zmysle ktorého sa mzdou rozumie mzda brutto. Vzhľadom k tomu, že z dôvodu neplatného
skončenia pracovného pomeru bola žalobcovi priznaná náhrada mzdy brutto (ktorej priznanie týmto
spôsobom nenamietal ani žalobca), odvolací súd na základe odvolacej námietky žalovaného formálne

zmenil prvý rok súdu prvej inštancie v časti vyjadrenia priznanej náhrady mzdy vo výške 24.885 eur
brutto, podľa § 388 CSP (odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie).

16. Súd prvej inštancie rozhodujúci o nároku na náhradu mzdy bol viazaný rozhodnutím súdu o určení

neplatnosti skončenia pracovného pomeru (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ďalej len „NS SR“ sp. zn. 5Cdo/36/2000) a preto správne vychádzal z právoplatného medzitýmneho
rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 6. septembra 2021 č. k. 20Cpr/45/2019-262 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. apríla 2022 č. k. 10CoPr/3/2021-304, ktorý rozhodol,
že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 26. septembra 2019 dané žalovaným žalobcovi je

neplatné (rozsudok nadobudol právoplatnosť 1.6.2022).

17. Odvolacia argumentácia žalovaného sa koncentrovala do nesúhlasu s nevyhovením jeho žiadosti
ako zamestnávateľa o moderáciu (nepriznanie, resp. zníženie) náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 ZP,
týkajúcej sa platenia náhrady mzdy nad rámec 12 mesiacov.

18. Podľa § 79 ods. 1, 2 ZP ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer
okamžite a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu
mzdy, v prípade, že mu neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy. Táto náhrada mu patrí vo výške

priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do
času, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12
mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12
mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi

vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

19. Náhrada mzdy má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči
zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom (porov. uznesenieNajvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/36/2019 z 23. mája 2019). Zákonník práce nezakotvuje dôvody, pre
ktoré by zamestnávateľ mohol podať návrh na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy. Satisfakcia
by preto mala byť primeraná vo vzťahu ku konaniu zamestnávateľa a závažnosti jeho konania (t. j. či

dôvodom neplatnosti skončenia pracovného pomeru boli len formálne nedostatky, napr. vada doručenia
alebo išlo o nesprávne uplatnený dôvod skončenia pracovného pomeru, prípadne konanie s jasným
cieľom prepustiť zamestnanca bez adekvátneho dôvodu). V súvislosti so sankciou pre zamestnávateľa
moderácia často smeruje i ku konaniu zamestnanca (v prípade existencie tzv. „poľahčujúcich“ okolnosti,
pre ktoré by zamestnanec mal dostať menej, ako je možná plná náhrada mzdy, napr. situácia, v ktorej

došlo k porušeniu pracovnej disciplíny v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, doterajší
postoj k plneniu pracovných úlohy, miera zavinenia zamestnanca, dôsledky porušenia pracovnej
disciplíny pre zamestnávateľa a pod.). Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 4Cdo/125/2018) pri
náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov nastupuje
aj jej sociálna funkcia. Otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia individuálnych skutkových

okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných
veciach.

20. Súd prvej inštancie správne poukázal na závery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 331/2019 zo dňa 19. novembra 2019 (v ktorom boli zhrnuté právne názory dovolacieho súdu

v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/125/2018, prípadne sp. zn. 6Cdo/133/2019, konfrontované v rámci ústavného
prieskumu). Ústavný súd konštatoval, že v ustanovení § 79 ods. 2 ZP je obsiahnuté tzv. moderačné
oprávnenie súdu, ktoré umožňuje v konkrétnom prípade znížiť náhradu mzdy tak, aby bola primeraná,
avšakbezbližšejúpravykritérií,podľaktorýchmožnopristúpiťkzníženiu,resp.nepriznaniutejtonáhrady
mzdy, pričom priznaná môže byť maximálne za zákonom limitované obdobie 36 mesiacov).

21. Poukázal na predchádzajúce znenie ustanovenia § 79 ods. 2 ZP, resp. § 61 ods. 2 ZP obsahujúce aj
„návod“ ako pristupovať k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy (súdy mali pri svojom rozhodovaní
prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný i u iného zamestnávateľa, akú
prácu vykonával, aký zárobok dosiahol, prípadne z akého dôvodu sa do práce nezapojil). V dôsledku

systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989 je však potrebné nároky
z neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať iným spôsobom, zdôrazňujúc ústavnú zásadu,
že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Z
nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe
zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok

zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v § 79 ods. 2 ZP, ktoré treba
vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne, a to v prípadoch, ak by výkon práva na
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru (zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP)
bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. Takýto výklad bol by ústavne súladný z dôvodu,

že chráni hodnotu slobody, ale aj rešpektuje najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu
spravodlivosti. To súčasne znamená, že § 79 ods. 2 ZP nemôže byť aplikovaný spôsobom, aby sa tým
prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z § 79 ods. 1 ZP a aby sa vyplatilo
konať protiprávne.

22. Ústavný súd uzavrel, že pri takomto rozhodovaní treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-
ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka
práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi
pokračovať v práci potom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával,
resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby

zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a súčasne mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové
nároky zamestnanca.

23. V prejednávanej veci žalovaný odôvodňoval aplikáciu ustanovenia § 79 ods. 2 ZP, ako moderačného
práva skutočnosťou, že žalobca sa stal starobným dôchodcom a poberá starobný dôchodok. Súd prvej

inštancie vecne správne vyhodnotil nedôvodnosť uvedenej argumentácie žalovaného, s odkazom na
vyššieoznačenýnálezústavnéhosúduI.ÚS331/2019,ktorýsavyjadrilajkvplyvupoberaniastarobného
dôchodku na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 2 ZP. Ústavný súd vyslovil záver, že skutočnosť, že
zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovaťza takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci
a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa
§ 79 ods. 2 ZP nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa,

resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok
ustanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje
zo starobného poistenia.

24. Nepochybne priznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov pri poberaní starobného

dôchodku, bez ohľadu na jeho výšku, nemôže byť preto považované za rozpor so dobrými mravmi. Súd
prvejinštancietaksprávneuzavrel,ževýklad§79ods.2ZP,ktorýpripúšťa,žesúdmôžepriposudzovaní
žiadosti zamestnávateľa o zníženie, resp. upustenie od jeho povinnosti nahradiť zamestnancovi,
v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov, prihliadať
na to, že zamestnanec je starobným dôchodcom, nie je ústavne konformný. Nevznikol preto dôvod
na vykonávanie ďalšieho dokazovania od kedy a v akej výške žalobca dôchodok poberá. Nebolo

sporné, že žalobca trval na ďalšom zamestnávaní, teda nezmenil svoje stanovisko zotrvať v pracovnom
pomere u žalovaného, pričom bol schopný a ochotný prácu vykonávať. V odseku 51 odôvodnenia
napadnutého rozsudku súd prvej inštancie správne zdôraznil satisfakčný charakter náhrady mzdy
a tiež sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom.
Súčasne je odrazom povinnosti zamestnávateľa znášať dôsledky svojho protiprávneho konania (porov.

uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/157/2010 zo dňa 14.9.2011), v dôsledku čoho je vylúčené, aby v prípade
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným bola žalobcovi priznaná náhrada
mzdy iba v minimálnom rozsahu 12 mesiacov, čo by nebolo možné považovať za súladné s princípom
spravodlivosti.

25. Uvedeným záverom súd prvej inštancie reflektoval závery ústavného súdu na prejednávanú
vec, vzhľadom na konkrétny dôvod i spôsob skončenia pracovného pomeru okamžitým zrušením
a v súvislosti s ktorým (t.j. okamžitým skončením pracovného pomeru podľa § 68 ZP) na strane
zamestnávateľa nenastali také skutočnosti, ktoré by mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi
umožnil pokračovať v práci, či uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.

26. V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd poukazuje na závery právoplatného medzitýmneho
rozsudku o neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru, v zmysle ktorých súd prvej inštancie
dôvodne konštatoval, že k citovanému vyhláseniu žalobcu v okamžitom skončení pracovného pomeru
došlo v čase, keď žalobca nevykonával prácu (keďže bol práceneschopný), preto nemohol porušiť

pracovnú disciplínu a jeho odmietnutie vyjadrenia či disponuje priepustkou od lekára, ani počas výkonu
práce alebo v súvislosti s plnením pracovných povinností, nepredstavuje porušenie pracovnej disciplíny
a nemožno ho považovať ani za arogantnú reakciu, ako to tvrdil žalovaný.
26.1. Rovnako správne súd prvej inštancie kvalifikoval nedodržanie liečebného režimu žalobcom ako
ojedinelé, neodôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru a nedosahujúce takú intenzitu

porušeniapracovnejdisciplíny(nedochádzalokopakovanémuasystematickémuporušovaniupracovnej
disciplíny, a to opakujúcimi sa absenciami zamestnanca, alebo opakovaným porušením liečebného
režimu a pod.).

27. S poukazom na odôvodnenie právoplatného medzitýmneho rozsudku o neplatnom skončení

pracovného pomeru, žalovaný nedôvodne v odvolaní argumentoval, že jeho správanie v pozícii
zamestnávateľa vo vzťahu k žalobcovi ako zamestnancovi nebolo v rozpore so zákonom, pretože
došlo k neplatnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru, pričom nešlo o nesplnenie formálnych
predpokladov, ale nesprávne a neopodstatnene uplatnený spôsob a dôvod okamžitého zrušenia
pracovného pomeru (§ 68 ods. 1 písm. b) ZP), vo vzťahu k dlhoročnému zamestnancovi,

pred nadobudnutím jeho nároku na starobný dôchodok. Okamžité skončenie pracovného pomeru
predstavuje radikálny zásah do pracovného pomeru a ako jeden z najprísnejších spôsobov skončenia
pracovného pomeru sa vzťahuje na výnimočné prípady taxatívne vymedzené Zákonníkom práce.

28. Vo vzťahu k ďalšej odvolacej argumentácie žalovaného, týkajúcej sa ním podaného návrhu na

ukončenie pracovného pomeru dohodou z organizačných dôvodov, predloženého žalobcovi približne
pol roka pred neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru, odvolací súd konštatuje, že
odmietnutie žalobcu uzavrieť dohodu o ukončení pracovného pomeru (z organizačných dôvodov),
nepochybne nemožno vyhodnotiť v neprospech žalobcu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.Žalobca ako zamestnanec bol oprávnený slobodne a dobrovoľne sa rozhodnúť, či svoj pracovný pomer
skončí alebo má záujem na trvaní pracovnoprávneho vzťahu, ktorý prezentoval aj predmetnou žalobou,
a ktorú voľbu nie je prípustné sankcionovať znížením či nepriznaním náhrady mzdy.

29. Odvolací súd pripomína závery vyššie označeného rozhodnutia ústavného súdu, v zmysle
ktorých pri posudzovaní kritérií pre aplikáciu moderačného práva podľa § 79 ods. 2 ZP je potrebné
vychádzaťzkonkrétnehodôvoduskončeniapracovnéhopomeru(vdanomprípadeokamžitéhozrušenia
pracovného pomeru) a so zreteľom na tento konkrétny dôvod vyhodnotiť prečo žalobcovi nebolo

umožnené pokračovať v práci.

30. Výšku nároku na náhradu mzdy môže pritom zamestnávateľ minimalizovať prideľovaním práce
(ak zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, ako tomu bolo aj v danej veci), i napriek tomu,
že pracovná pozícia zamestnanca medzičasom zanikla, a to prideľovaním aj inej práce, ktorú ak
zamestnanec neodmietne vykonávať, môže dôjsť k dohode o zmene pracovných podmienok (§ 54 ZP).

Vposudzovanejvecižalovanýakozamestnávateľnevyzvalžalobcunanástupdopráce,resp.mužiadnu
prácu neponúkol (a to ani po nadobudnutí súdneho rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného
pomeru, kedy zamestnanec nadobúda status zamestnanca, so všetkými nárokmi s tým súvisiacimi).
V prípade existencie legitímneho dôvodu pre skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov
(§ 63 ods. 1 písm. b) ZP), mohol žalovaný ako zamestnávateľ využiť rozviazanie pracovného pomeru

z organizačných dôvodov výpoveďou z pracovného pomeru (po skončení práceneschopnosti žalobcu).

31. Žiada sa dodať v súvislosti s iným, potencionálnym dôvodom skončenia pracovného pomeru,
na ktorý žalovaný v odvolaní poukazoval, a to pripravovanou písomnou výpoveďou žalovaného
z organizačných dôvodov (pred okamžitým skončením pracovného pomeru, ktorej doručeniu sa podľa

tvrdenia žalovaného žalobca vyhol), že nebolo sporné, že uvedeným spôsobom pracovný pomer
rozviazaný nebol (sporný nebol ani príchod žalobcu na pracovisko 29.3.2020 pred 7:00 hod., pričom
žalobca potvrdením o preberaní výťahu v bytovom dome preukazoval plnenie si pracovných povinností
uvedeného dňa, tiež návrat na pracovisko, spolu s konateľom spoločnosti odovzdávajúcej výťah, a aj
podľa jeho potvrdenia bol objekt pracoviska zamknutý). Na vyššie uvedený záver o nepreukázaní

dôvodov pre aplikáciu moderačného práva podľa § 79 ods. 2 ZP preto nemali vplyv žalovaným
tvrdené skutočnosti, o disponovaní kľúčom od vstupu na pracovisko žalobcom (koniec pracovnej
doby v predmetný deň mal byť o14:00 hod.), ako ani to, že poverení pracovníci žalovaného čakali
s pripravenou písomnou výpoveďou na pracovisku do 14:30 hod.

32. Navrhovaný výsluch svedkov, ktorí sa mali vyjadriť k uvedeným tvrdeniam žalovaného, o rozpore
správania žalobcu so základnými povinnosťami zamestnanca, nepredstavoval preto tzv. opomenutý
dôkaz (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/107/2019 z 31. marca 2021), keďže nebol
spôsobilý overiť či vyvrátiť právne významné skutočnosti týkajúce sa nepriznania (zníženia) náhrady
mzdy (§ 79 ods. 1 CSP). Skutočnosť, že všetky pracovné funkcie žalobcu podľa pracovnej zmluvy boli

zrušené, bola súdom prvej inštancie už zohľadnená, a to v súvislosti s rozhodnutím súdu o skončení
pracovného pomeru (§ 79 ods. 1 ZP). Iné odvolacie námietky vo veci samej vznesené neboli (teda ani
k rozlíšeniu obdobia po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku).

33. Komplexným zhodnotením skutkových okolností v prejednávanej veci, ktoré boli relevantné

z hľadiska posúdenia naplnenia satisfakčnej, sankčnej i sociálnej funkcie náhrady mzdy v zmysle
ustanovenia § 79 ZP, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania dospel k správnemu právnemu záveru o nepreukázaní existencie takých skutočností, ktoré
by odôvodňovali zníženie, či nepriznanie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za
čas presahujúci 12 mesiacov, teda že výkon práva žalobcu požadovať náhradu mzdy z titulu neplatného

skončeniapracovnéhopomeruzaobdobie36mesiacov,bybolvrozporesdobrýmimravmivzmyslečl.2
ZP. Súd prvej inštancie dôvodne poukázal na osobu žalobcu, ako dlhoročného zamestnanca, vo vyššom
veku pred nástupom na starobný dôchodok, a s tým spojenú značne sťaženú možnosť uplatniť sa na
pracovnomtrhu,anadruhejstranepriznanúnáhradumzdyakoodrazpovinnostizamestnávateľaznášať
dôsledky protiprávneho konania (v podobe neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru), čo

vylučovalo priznanie náhrady mzdy v rozsahu 12 mesiacov, vzhľadom na požiadavku spravodlivosti.

34. Žalobca sa tak dôvodne domáhal náhrady mzdy vo výške 24 885 eur brutto, ktorému návrhu súd
prvej inštancie vyhovel, a priznal mu náhradu mzdy za obdobie 36 mesiacov, preto rozhodol vecnesprávne (formálna zmena rozhodnutia súdu prvej inštancie sa podľa § 388 CSP sa týkala vyjadrenia
brutto náhrady mzdy) a keďže iné relevantné odvolacie námietky voči prvému výroku rozsudku súdu
prvej inštancie vznesené neboli, odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie

v prvom výroku napadnutého rozsudku (I.) v zostávajúcej časti ako vecne správne potvrdil.

35. Strany konania napadli odvolaním aj výrok V. o náhrade trov konania o žalobe žalobcu o náhradu
mzdy.

36. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane náhradu
tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním, musela vynaložiť, pričom tieto by
nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) je aj to, že strana konania, ktorá bola v konaní úspešná, má zásadne právo na to, aby
sa jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.

37. Pri rozhodovaní o nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru platia určité špecifiká,
vzhľadom na osobitosti charakteru tohto konania (napr. závislosť výrokov). Pre aplikáciu ustanovenia
§ 255 ods. 1 CSP je zásadne smerodajný úspech v konaní. Pomer úspechu strán v spore môže
mať vzhľadom na osobitosti konania rôzne podoby. Pri posudzovaní úspechu je relevantné aj to, či

a akým spôsobom sa žalovaná strany bránila, čo navrhovala, či neúspešne. So zreteľom na rozmanitosť
prípadov je treba riešiť každú vec individuálne s prihliadnutím na celý priebeh konania a postup strán,
ako aj vzhľadom na to, do akej miery sú jednotlivé strany dotknuté vo svojich záujmoch vyhláseným
rozsudkom.

38. V prípade ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely
rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú (porov. rozhodnutie NS SR sp.
zn. 3MCdo/11/2011). Súčasne však rozhodovanie o nákladoch konania nesmie byť len mechanickým
posudzovaním výsledkov sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci, ale má byť
zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. I. ÚS 2904/16).

39. S poukazom na vyššie uvedené z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
nebolo zrejmé, ako súd prvej inštancie posúdil úspech strán sporu aj z hľadiska, či žalobca dosiahol
v súdnom konaní o náhradu mzdy, napadnutým rozhodnutím súdu, sporný nárok, či a akým spôsobom

sa žalovaný bránil, čo navrhoval a či úspešne, t. j. do akej miery sú jednotlivé strany dotknuté vo svojich
záujmoch vyhláseným rozsudkom. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol úspešný čo do základu
nároku na náhradu mzdy vzhľadom k tomu, že súd mu vyhovel vo vzťahu k samotnému vzniku nároku
na náhradu mzdy, a za celé uplatňované obdobie v trvaní 36 mesiacov. Spôsob výpočtu mesačného
základu navrhovali obidve strany odlišne.

40. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v piatom napadnutom výroku (V.) o náhrade trov konania o žalobe
žalobcu o náhradu mzdy postrádalo vyššie uvedený argumentačný základ, ktorého správnosť by
odvolací súd mohol preskúmať.

41. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s

predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad
sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a stranám
umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov
bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strana sporu nemusela hľadať odpoveď na

nastolenú problematiku v rovine dohadov.

42. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimiskutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie

FMZV č. 209/1992 Zb.).

43. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd preto zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie
v napadnutom výroku V. o náhrade trov konania o žalobe žalobcu o náhradu mzdy a vec vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám,

aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, ktorý nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktoré nenahrádza konanie
pred súdom prevej inštancie.

44. Žalobca napadol odvolaním aj šiesty výrok (VI.) o náhrade trov konania o vzájomnej žalobe
žalovaného, že nemožno spravodlivo požadovať od žalovaného, aby žalobcu naďalej zamestnával,

s poukazom na arbitrárnosť rozhodnutia, keďže žalobca si v súvislosti s neplatným okamžitým
skončením pracovného pomeru dôvodne uplatnil nárok na náhradu mzdy, pričom žalovaný vzniesol
požiadavku, aby súd podľa § 79 ods. 1 rozhodol na základe vlastnej úvahy, že nemožno od neho
spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával.

45. Podľa ustanovenia § 257 CSP súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Dotknuté ustanovenie nie je pritom možné považovať za predpis, ktorý by zakladal
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania prihliadnuť (porov. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010, 3MCdo/46/2012). Strane, ktorej vznikol nárok na náhradu trov konania,
možno tak nepriznať náhradu trov.

46. Aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania

podľa zásady úspechu alebo zásady zavinenia v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Má pritom ísť
o prípad spočívajúci v okolnostiach danej veci, alebo aj v okolnostiach u strán sporu (porov. uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 113/2019).

47. Ustanovenie § 257 CSP teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy je nespravodlivé,
aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal
náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Cieľom je odstránenie neprimeranej tvrdosti a
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

48. V rozhodnutí sp. zn. 5Obo/4/2017 najvyšší súd vyslovil názor, že ustanovenie § 257 CSP je
výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad o náhrade trov konania.

49. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že § 257 CSP je zákonným ustanovením,
ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok,
ale i výnimku zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 2/2008). Je to odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení

o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto
stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov
právnych noriem, upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Predpokladom je tu existencia dôvodov
hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov a výnimočnosti v danom prípade.

50. Záver súdu, či ide o výnimočný prípad a či sú dané v konkrétnej veci dôvody hodné osobitného
zreteľa, musí vychádzať zo starostlivého posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci, vrátane
posúdenia pomerov účastníkov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 158/2015), k čomu
v posudzovanej veci nedošlo. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že sa súd prvejinštancie zaoberal prípustnosťou aplikácie § 257 CSP, v dôsledku čoho rozhodnutie súdu prvej inštancie
v tejto časti nezodpovedalo požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a postrádalo
aj tu argumentačný základ, ktorého správnosť by odvolací súd mohol preskúmať.

51. Z práva na spravodlivý proces vyplýva tiež povinnosť súdu vytvoriť pre strany konania procesný
priestor k tomu, aby sa vyjadrili i k eventuálnemu uplatneniu moderačného práva podľa § 257 CSP
(porov. napr. rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2994/2014, sp. zn. I. ÚS
605/2016,rozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképrávazodňa5.9.2013,ČepekprotiČeskejrepublike

č. 9815/10).

52. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v

znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (viď tiež odsek
41 a 42 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu).

53. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj
v napadnutom šiestom výroku (VI.) o náhrade trov konania a vec vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktoré nenahrádza konanie pred súdom
prvej inštancie.

54. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní o náhrade trov, v intenciách vyššie
uvedených záverov odvolacieho súdu (vo vzťahu k zrušeným výrokom V. a VI.), komplexne posúdiť
všetky okolnosti konkrétnej veci, z hľadiska vyhodnotenia pomeru úspechu strán v spore, s prihliadnutím
na osobitosti daného konania, konkrétne do akej miery boli jednotlivé strany dotknuté vo svojich
záujmoch vyhláseným rozsudkom o náhrade mzdy.

55. Pre aplikáciu ustanovenia § 255 ods. 1 CSP je zásadne smerodajný úspech v konaní, avšak
pomer úspechu strán v spore môže mať vzhľadom na osobitosti súdneho konania rôzne podoby, aby
nedošlo k prijatiu ústavne neudržateľného schematického záveru posudzovania výsledkov sporu, bez
komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci, ale aby rozhodnutie o náhrade trov konania bolo

zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania.

56. Pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú okolnosti hodné osobitného zreteľa. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude preto skúmať
a odôvodniť, či v prejednávanej veci existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné

pri stanovení povinnosti náhrady trov konania výnimočne prihliadnuť podľa § 257 CSP. V odôvodnení
súdneho rozhodnutia bude potrebné sa tiež zaoberať jednotlivými okolnosťami, v ktorých strana konania
vzhliadla dôvody hodné osobitného zreteľa, ale aj obranu protistrany vo vzťahu k nim, s uvedením
argumentačného základu v čom nesprávnosť konkrétne spočíva.

57. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé.
Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán
konania.

58. Svoj záver súd zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám
konania poskytne odpoveď, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané
(porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

59. Žalobca napadol odvolaním aj prvý dopĺňací rozsudok, ktorým bol doplnený rozsudok súdu prvej

inštancie zo dňa 19.1.2024 č. k. PN-20Cpr/45/2019-395 o výrok VII., ktorým súd rozhodol o zamietnutí
žaloby žalobcu o určenie, že pracovný pomer žalobcu k žalovanému, založený pracovnou zmluvou zo
dňa 31.8.2007 v znení jej dodatkov, trvá.60. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 19. januára
2024, a to tretím výrokom (III.) súd prvej inštancie rozhodol, že od žalovaného nemožno spravodlivo
požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Z dôvodu, že žalobca tretí výrok (III.) rozsudku súdu prvej

inštancie zo dňa 19. januára 2024 nenapadol odvolaním, rozhodnutie o skončení pracovného pomeru
nadobudlo právoplatnosť.

61. Podľa § 217 ods. 1 CSP je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
V čase vyhlásenia prvého dopĺňacieho rozsudku zo dňa 3. septembra 2024 č.

k. PN-20CPr/45/2019-453 bol súd prvej inštancie viazaný už právoplatným rozhodnutím o skončení
pracovného pomeru žalobcu u žalovaného (výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 19.1.2024
č. k. PN-20CPr/45/2019-395) a preto nezostávalo iné ako návrh žalobcu o určenie, že pracovný pomer
žalobcu k žalovanému trvá, ako nedôvodný zamietnuť.

62. Výnimka podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce znamená prelomenie zákonného pravidla o tom,

že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru sa pracovný pomer nekončí. Právoplatným
rozhodnutím súdu prvej inštancie o existencii dôvodov, pre ktoré už nebolo možné spravodlivo
požadovať od žalovaného aby ďalej zamestnával žalobcu ako zamestnanca, i keď bolo skončenie
pracovného pomeru neplatné, došlo k ukončeniu pracovného pomeru. Odvolacie námietky žalobcu
o nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení veci v dôsledku vyššie

uvedeného nemohli obstáť.

63. Odvolacia argumentácia žalobcu namietajúca záver súdu, že žalovaný preukázal zánik funkcií,
ktoré žalobca u žalovaného vykonával, pričom predmetné pracovné pozície bolo potrebné zachovať,
i s poukazom na náklady na činnosti vykonávané dodávateľskými spoločnosťami, nebola z vyššie

uvedenýchdôvodovspôsobiláovplyvniťvecnúsprávnosťrozhodnutiasúduprvejinštancie,vzhľadomna
právoplatnérozhodnutieoskončenípracovnéhopomeružalobcuužalovaného.Nauvedenýzávernemá
vplyv ani skutočnosť, že pod tzv. spravodlivú požiadavku zamestnávateľa na ďalšie nezamestnávanie
zamestnanca nemožno subsumovať situáciu, ak by návrat zamestnanca do práce spôsobil prípadné
pracovnénapätiečikonflikty,vdôsledkunarušenejvzájomnejdôveryvzhľadomnapracovnoprávnyspor.

64. Nedôvodná bola i odvolacia námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého prvého
dopĺňacieho rozsudku.

65. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza

k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba považovať taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď
rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie vo veci (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/98/2017), čo nebol daný
prípad.

66. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/04, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/61/2010).

67. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/106/2010, RUIS
R Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z

9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
19. februára 1998).

68. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd prvý dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa
3. septembra 2024 ako vecne správny potvrdil.

69. Odvolaním žalobcu bol napadnutý aj druhý dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 11. apríla
2025 č. k. PN-20Cpr/45/2019-491, ktorým bol doplnený dopĺňací rozsudok zo dňa 3. septembra 2024
č. k. PN-20Cpr/45/2019-453 o výrok VIII. o náhrade trov konania žalovaného voči žalobcovi v konanío žalobe žalobcu o určenie, že pracovný pomer trvá. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie
aplikáciu zásady úspechu v kontexte rozhodnutia v merite veci.

70. Odvolací súd znovu pripomína, že pre aplikáciu ustanovenia § 255 ods. 1 CSP je zásadne
smerodajný úspech v konaní, avšak pomer úspechu strán v spore môže mať vzhľadom na osobitosti
súdneho konania rôzne podoby, aby nedošlo k prijatiu ústavne neudržateľného schematického záveru
posudzovania výsledkov sporu, bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci, ale aby
rozhodnutie o náhrade trov konania bolo zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania.

71. Pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania je súd povinný tiež skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú okolnosti hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Závery odvolacieho súdu v odsekoch 45 až
51 odôvodnenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu sa vzťahujú aj na rozhodovanie o trovách konania
v druhom dopĺňajúcom rozsudku.

72. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (viď tiež odsek

41 a 42 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu).

73. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil druhý dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom ôsmom výroku (VIII.) o náhrade trov konania a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktoré nenahrádza konanie pred súdom
prvej inštancie.

74. Povinnosťou súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov bude komplexne posúdiť všetky

okolnosti konkrétnej veci, z hľadiska vyhodnotenia pomeru úspechu strán v spore, s prihliadnutím na
osobitosti daného konania (najmä či a po akú dobu pracovný pomer trval, v súvislosti s podanou
žalobou), teda do akej miery boli jednotlivé strany dotknuté vo svojich záujmoch vyhláseným rozsudkom.

75. Súd prvej inštancie bude skúmať a odôvodní, či v prejednávanej veci existujú okolnosti hodné

osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti náhrady trov konania výnimočne
prihliadnuť podľa § 257 CSP. Na odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa vzťahujú tiež závery v odseku
57 a 58 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu.

76. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, rozhodne o náhrade trov aj odvolacieho konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

77. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.