Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 17, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoCsp/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120345088
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová, st.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120345088.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a

sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. D. XX, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o.,
Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátkou JUDr. Katarínou Hegedüšovou, Majerníkova 3/A,
Bratislava, IČO: 42 185 190, o zaplatenie 520,25 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 11.09.2024 č. k. B1-12Csp/100/2020-173, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdzuje.

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 520,25
EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa domáhala od žalovaného zaplatenia
istiny 520,25 EUR spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 520,25 EUR od 24.7.2020

do zaplatenia. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným uzavrela 2 zmluvy o úvere: dňa
31.07.2013 zmluvu č. XXXXXXXXX a dňa 23.04.2013 zmluvu č. XXXXXXXXX. Z dôvodu bezúročnosti
a bezpoplatkovosti uvedených zmlúv bola žalobkyňa povinná veriteľovi uhradiť iba skutočne poskytnuté
finančné prostriedky na podklade týchto zmlúv (istiny poskytnutého úveru). Vzhľadom k tomu, že
veriteľovi uhradila finančné prostriedky značne prevyšujúce plnenie zo strany veriteľa, na ktorú veriteľ
nemal nárok, vzniklo veriteľovi bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania sa žalobkyňa domáhala v
konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom vedenom pod sp. zn. 5C/129/2016. Okresný súd

Žiar nad Hronom rozsudkom zo dňa 29.05.2017 č. k. 5C/129/2016-147, právoplatným dňa 02.05.2018,
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/23/2018-194 zaviazal žalovaného
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.601,26 EUR spolu s príslušenstvom z dôvodu, že
zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva na ochranu spotrebiteľa, ktorého integrálnou súčasťou
je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami, právo na
pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany
veriteľa garantovaných ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bližšie špecifikovaných
v predmetnom rozhodnutí. Na základe uvedeného vznikol žalobkyni nárok na primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktorého sa v tomto konaní domáha, a to
vo výške 20 % zo súdom priznanej sumy bezdôvodného obohatenia, ktoré považuje za primerané kuvedeným okolnostiam. Vzhľadom k tomu, že žalovaný jej ku dňu podania žaloby dlžnú sumu nevrátil,
uplatnila si zo sumy 520,25 EUR aj zákonný úrok z omeškania od 24.07.2020, čo je nasledujúci deň po
konci lehoty na dobrovoľné plnenie na základe predžalobnej výzvy.

3. Na preukázanie žalobného nároku žalobkyňa navrhla vykonanie dokazovania rozsudkom Okresného
súdu Žiar nad Hronom zo dňa 29.5.2017 č. k. 5C/129/2016-147, rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 13.3.2018, č. k. 14Co/23/2018, predžalobnou výzvou zo dňa 17.7.2020, predžalobnou
výzvou e-mailom.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že § 3 ods. 5 zákona síce priznáva spotrebiteľovi
právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné
vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v
akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti,
ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako

náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných
finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné
napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Mal za to, že predmetné rozhodnutie súdu, ktoré

uviedla žalobkyňa, má dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie.
Vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu považoval prípadne priznanú náhradu finančného
zadosťučinenia za neprimerane prísnu, založenú na svojvoľnom a arbitrárnom výklade práva, za jeho
ďalšiesankcionovanie,čooznačilzaneprimeraneprísne.Boltohonázoru,žežalobkyninevzniklažiadna
ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, preto jeho priznanie by

malozanásledokspôsobeniehrubejnerovnováhymedziprávamiapovinnosťamiveriteľaaspotrebiteľa,
a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Vyjadril, že primerané finančné zadosťučinenie je nutné
chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Primerané finančné
zadosťučinenie predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu
za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Tvrdil, že priznanie požadovaných

finančných prostriedkov žalobkyni by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva už
nie je možné napraviť inak. Žalobkyňa bola vo svojich konaniach úspešná, preto už raz došlo k náprave
porušeného práva. Žiadal, aby súd pri rozhodovaní posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu
žalobkyne a žalovaného a vzal do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha priznania primeraného
finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sama konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne,

keď svojim podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy, bola oboznámená so všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru, nemá k nim výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať, že zmluvu uzavrela
vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Poukázal na to, že žalobkyňa
mala možnosť si zmluvu pred podpisom prečítať. Žalovaný teda žalobkyni poskytol úver v dobrej
viere, že sú jej známe zmluvné dojednania. Za spornú označil výšku požadovanej náhrady finančného

zadosťučinenia,ktorúžalobkyňanijakoneodôvodnila,pretojupodľajehonázoruniejemožnépovažovať
za primeranú.

5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného nesúhlasila s jeho argumentáciou, nakoľko
podľa nej nezohľadňuje aktuálnu právnu úpravu ani rozhodovaciu prax v obdobných konaniach.

Poukázala na to, že pokiaľ žalovaný v podanom odpore uviedol, že „Priznanie požadovaných finančných
prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť
inak...“ ide o zavádzajúce tvrdenie, ktoré nemá oporu v žiadnom právnom predpise, prebral ho
zrejme z iných, s vecou nesúvisiacich právnych ustanovení, napr. zákona č. 514/2003 Z. z. alebo
§ 442a Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalovaný uviedol, že „má za to, že predmetné rozhodnutie

súdu, ktoré uvádza žalobkyňa má dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej
prevencie,“ s týmto tvrdením nemožno súhlasiť, nakoľko zrejmým účelom ustanovenia § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z. je odradiť podnikateľov od porušovania práv spotrebiteľa (preventívna
funkcia), ako aj potrestať za už dokonané porušenie spotrebiteľských práv (sankčná funkcia). Žalobkyňa
poukázala na to, že súdy konajúce v tejto veci v rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa

29.5.2017 č. k. 5C/129/2016-147 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 13.3.2018
č. k. 14Co/23/2018-194 deklarovali porušenie práva žalobkyne žalovaným a v merite veci rozhodli
o jej ochrane spôsobom vyplývajúcim z právnych noriem, najmä z príslušných ustanovení zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, pričom toto rozhodnutienepredstavovalo sankciu. Konštatovala, že pokiaľ žalovaný uviedol, že „je toho názoru, že žalobkyni
žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla, a
pretojehopriznaniebymalozanásledokspôsobeniehrubejnerovnováhymedziprávamiapovinnosťami

veriteľa a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu“ poukázala na právnu úpravu podľa
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa platnú a účinnú do 10.6.2013, ktorá vyžadovala na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vznik a preukázanie ujmy a po 10.6.2013, kedy už
nie je potrebné ujmu preukazovať a na vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie postačuje
samotné úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde. Z uvedeného podľa žalobkyne

vyplýva, že žalovaný uviedol fabulované podmienky, pre ktorých nesplnenie nemá mať žalobkyňa nárok
na primerané finančné zadosťučinenie, čo je v rozpore s toho času platným a účinným ustanovením §
3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Okrem toho uviedla, že ujma spotrebiteľovi
vznikla, minimálne v psychickej rovine, a to neprimeranou záťažou spôsobenou vymáhaním údajných
nárokov žalovaného, na ktoré z hľadiska hmotného práva nemal nárok, v dôsledku čoho spotrebiteľ
bol nútený hájiť svoje porušené práva a domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou. Celý tento

zdĺhavý a náročný postup, bol pre žalobkyňu, ako spotrebiteľa, nesmiernou psychickou záťažou, ktorá
napriek tomu, že ujma nie je v súčasnej právnej úprave jedným z definičných znakov práva na primerané
finančné zadosťučinenie, umocňuje vznik a existenciu tohto práva žalobkyne. Zároveň poukázala na to,
že primeranosť finančného zadosťučinenia a posúdenie jej výšky je dané práve do kompetencie súdu,
kde v obdobných prípadoch súdy priznávali neraz podstatne vyššiu sumu finančného zadosťučinenia,

než akú si v tomto konaní uplatňuje žalobkyňa. Z uvedeného dôvodu trvala na tom, že suma vo
výške 520,25 EUR je vo vzťahu k porušeniu práv spotrebiteľa, dlhotrvajúceho procesu hájenia jej práv
primeraná. Pokiaľ žalovaný v podanom odpore uviedol, že: „žiada aby súd pri posudzovaní uplatneného
práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobkyne a žalovaného a pri rozhodovaní
vzal do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorý sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu,

že sama konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásila, že súhlasí
s obsahom zmluvy, bola oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru“, bola toho
názoru, že táto obrana mohla mať svoje miesto v pôvodnom konaní, v ktorom sa rozhodovalo o vydaní
bezdôvodného obohatenia a dokazovali sa okolnosti uzavretia samotnej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ako aj opomenutie povinnosti zo strany veriteľa dodržiavať obligatórne ustanovenia právnych

predpisov. V tomto konaní je takéto tvrdenie žalovaného podľa žalobkyne nadbytočné, okrem iného z
dôvodu, že v pôvodnom konaní už bolo deklarované porušenie práva žalobkyne, ako spotrebiteľa, ku
ktorému došlo predovšetkým tým, že žalobkyňa aktívne konala, nakoľko žalovaný sa snažil vymôcť
od spotrebiteľa plnenie, ktoré mu podľa spotrebiteľského práva nepatrilo, čo viedlo k vzniku súdneho
konania v ktorom bolo porušenie spotrebiteľovho práva deklarované. Žalobkyňa mala za to, že žalovaný

mohol vzniku súdneho sporu zabrániť (a porušenie práva nedokonať), napr. snahou o uzatvorenie
zmieru, mimosúdne, apod., čím by k vzniku podmienky „úspešného uplatnenia práva“ na súde nedošlo,
on však v konaní postupoval aj konaním na odvolacom súde, a to napriek názoru vyslovenému
okresným súdom. K výške uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia poukázala na to, že
táto predstavuje iba nepatrné finančné zadosťučinenie v porovnaní so sumou, ktorú sa žalovaný snažil

od spotrebiteľa nezákonne vymôcť a tým výrazne ohrozil jeho majetkovú stabilitu.

6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: rozsudkom Okresného súdu Žiar nad
Hronom zo dňa 29.5.2017 č. k. 5C/129/2016-147, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
13.3.2018 č. k. 14Co/23/2018, predžalobnou výzvou zo dňa 17.7.2020 a zistil, že Okresný súd Žiar nad

Hronom rozsudkom č. k. 5C/129/2016-147 zo dňa 29.5.2017, právoplatným dňa 2.5.2018, v právnej
veci žalobkyne A. B. proti žalovanému Pohotovosť s.r.o., o zaplatenie 2.601,26 EUR s príslušenstvom,
rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.601,26 EUR s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 1.859,64 EUR, počítaný od 28.6.2016 do zaplatenia a s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 643,62 EUR, počítaný od 3.5.2017 do zaplatenia a zo sumy 98 EUR

počítaný od 3.5.2017 do zaplatenia, v lehote 3 dní a vo zvyšku súd žalobu zamietol. Súd zároveň
určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 601600360,
uzavretá medzi stranami dňa 31.7.2013, je neplatná a určil, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve
o spotrebiteľskom úvere č. 601600303, uzavretá medzi stranami dňa 23.4.2023 v znení: „Celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške 39,1 %

ročne z poskytnutého úveru a predstavuje sumu vo výške 137,03 EUR a administratívnych nákladov
na vypracovanie uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou vo výške 174,97 EUR, ďalej len administratívny poplatok,“ je neprijateľná, a preto neplatná.
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa sa v uvedenom konanídomáhala zaplatenia istiny 2.601,26 EUR z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému vzniklo
preplatením úverov poskytnutých jej žalovaným na základe dvoch zmlúv o spotrebiteľskom úvere zo
dňa 31.7.2013 a 23.4.2013, ktoré sú bezúročné a bez poplatkov. Poukázala na to, že o administratívnom

poplatku, ktorý bol upravený v zmluve nemala vedomosť, nemala vedomosť o jeho zložení a zmluvu v
tomto smere nemohla ovplyvniť, preto ho treba považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zároveň
žiadala určiť, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná, nakoľko jej uzavretie bolo podmienkou pre
uzavretie zmluvy o úvere, nemohla ju odmietnuť, nebola individuálne dojednaná a nie je z nej zrejmé na
akú výšku istiny je uzavretá. Okresný súd Žiar nad Hronom na základe vykonaného dokazovania mal

za preukázané, že v zmluve o úvere zo dňa 31.7.2013 je uvedený úrok vo výške 39,15 % ročne, ide o
úrok za poskytnutie finančných prostriedkov so splatnosťou 12 mesiacov a výšku tohto úroku označil za
rozporný s dobrými mravmi. Súd zistil, že úroková miera dohodnutá stranami v tejto zmluve minimálne
3- násobne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, ktorá v júli 2013 činila 8,56 % ročne pri spotrebiteľských
úveroch so splatnosťou do 1 roka a 12,99 % ročne pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od 1
do 5 rokov. V zmluve o úvere zo dňa 23.4.2013 je uvedený úrok vo výške 39,15 % ročne, ide o úrok

za poskytnutie finančných prostriedkov so splatnosťou 1 roka a výšku tohto úroku označil za rozporný
s dobrými mravmi. Zistil, že úroková miera dohodnutá stranami v tejto zmluve minimálne 3-násobne
prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, ktorá v apríli 2013 činila 8,19 % ročne pri spotrebiteľských úveroch
so splatnosťou do 1 roka a 12,95 % ročne pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou od 1 do 5
rokov. Na základe uvedeného obe zmluvy o úvere v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka súd prvej

inštancie vyhodnotil ako neplatné, vzhľadom na to žalobkyni vznikla povinnosť zaplatiť žalovanému
len poskytnutú sumu úverov. Vzhľadom k tomu, že obe zmluvy sú v časti dohody o odplate neplatné,
vznikla žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému z úveru zo dňa 31.7.2013 len poskytnutú sumu 1.100
EUR a z úveru zo dňa 23.4.2013 len poskytnutú sumu 350 EUR. Žalobkyňa tvrdila, že zo zmluvy zo
dňa 31.7.2013 zaplatila sumu 3.603,26 EUR, čo žalovaný nerozporoval. Zo zmluvy zo dňa 23.4.2013

zaplatila sumu 448 EUR, čo žalovaný nerozporoval. Preto sumu 2.503,26 EUR z úveru zo dňa 31.7.2013
vyhodnotil ako bezdôvodné obohatenie, ako plnenie bez právneho dôvodu a sumu 98 EUR z úveru zo
dňa 23.4.2013 vyhodnotil ako bezdôvodné obohatenie, ako plnenie bez právneho dôvodu a zaviazal
žalovaného na ich zaplatenie (2.601,26 EUR) spolu s úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho
po uplynutí lehoty určenej žalobkyňou v predžalobnej výzve, resp. odo dňa doručenia uznesenia o

pripustení zmeny žaloby žalovanému. Okresný súd Žiar nad Hronom v uvedenom rozsudku konštatoval,
že zmluvy o spotrebiteľskom úvere spĺňajú podmienku písomnej formy, avšak neobsahujú obligatórne
náležitosti zmluvy, ktoré zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať, a to náležitosti upravené
v § 9 ods. 2 písm. b), c), f), k), preto s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 1292010 Z.
z. treba oba úvery považovať za bezúročné a bez poplatkov. V uvedenom konaní súd dňa 2.6.2016

nariadil žalovanému predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovanému zdržať sa výkonu práva na zrážky
zo mzdy žalobkyne vyplývajúce z dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov, uzavretej stranami dňa
31.7.2013 do právoplatného skončenia veci a zároveň zakázal zamestnávateľovi žalobkyne vykonávať
zrážky zo mzdy žalobkyne v prospech žalovaného. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k.
14Co/23/2018-194 zo dňa 13.3.2018, právoplatným dňa 2.5.2018, rozsudok Okresného súdu Žiar nad

Hronom č. k. 5C/129/2016- 147 zo dňa 29.5.2017, ako vecne správny potvrdil. Žalobkyňa výzvou na
zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenie zo dňa 17.7.2020 vyzvala žalovaného na zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 520,25 EUR podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa z dôvodu, že Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod
sp. zn. 5C/129/2016 deklaroval viaceré porušenia práv spotrebiteľa v zmysle príslušných ustanovení

Občianskeho zákonníka ako aj príslušných ustanovení zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, či zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Primerané finančné zadosťučinenie žiadala
zaplatiť najneskôr do 23.7.2020.

7. Súd prvej inštancie posúdil vec po právnej stránke v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.

účinného od 10.6.2013, § 2 písmeno a/, b/, zákona č. 250/2007 Z. z. v znení platnom ku dňu uzatvorenia
zmlúv o poskytnutí spotrebiteľských úverov, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom ku
dňu uzatvorenia zmlúv o poskytnutí spotrebiteľských úverov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), § 11
ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z., § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka.

8. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že v predmetnom konaní sa žalobkyňa,
ako spotrebiteľ, domáhala zaplatenia finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. po tom, ako Okresný súd v Žiari nad Hronom rozsudkom č. k. 5C/129/2016-147 zo dňa
29.5.2017, právoplatným dňa 2.5.2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.14Co/23/2018-194 zo dňa 13.3.2018, zaviazal žalovaného na zaplatenie bezdôvodného obohatenia,
ktoré mu vzniklo preplatením úverov poskytnutých žalobkyni na základe dvoch zmlúv o spotrebiteľskom
úvere. Súd na základe vykonaného dokazovania, rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom

rozsudkom č. k. 5C/1291/2016-147 zo dňa 29.52017, právoplatným dňa 2.5.2018, mal za preukázané,
že žalobkyňa dňa 31.7.2013 a 23.4.2013 uzavrela so žalovaným dve zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a v konaní na Okresnom súde Žiar nad Hronom sa domáhala zaplatenia bezdôvodného obohatenia vo
výške 2.601,26 EUR, ktoré žalovanému vzniklo preplatením poskytnutých úverov. Okresný súd Žiar nad
Hronom po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahujú

obligatórne náležitosti zmluvy, ktoré zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať, a to náležitosti
upravené v § 9 ods. 2 písm. b), c), f), k), preto s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 1292010 Z.
z. treba oba úvery považovať za bezúročné a bez poplatkov, že obe zmluvy o spotrebiteľských úveroch
obsahujú úrok za poskytnutie finančných prostriedkov, ktorých výška je v rozpore s dobrými mravmi,
minimálne trojnásobne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru určenú pre spotrebiteľské úvery v danom
čase. Preto obe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyhodnotil v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka

ako neplatné s tým, že žalobkyni vznikla povinnosť zaplatiť žalovanému len poskytnutú sumu úverov,
1.000 EUR zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 31.7.2013 a sumu 350 EUR zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 23.4.2013. Pretože žalobkyňa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo
dňa 31.7.2013 zaplatila 3.603,26 EUR a zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 23.4.2013 zaplatila
448 EUR, dospel Okresný súd Žiar nad Hronom k záveru, že suma 2.503,26 EUR z úveru zo dňa

31.7.2013 a suma 98 EUR z úveru zo dňa 23.4.2013, predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného,
ako plnenie bez právneho dôvodu a zaviazal žalovaného na jeho zaplatenie (2.601,26 EUR), že zmluvná
podmienka uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 23.4.2023 v znení: „Celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne
z poskytnutého úveru a predstavuje sumu vo výške 137,03 EUR a administratívnych nákladov na

vypracovanie uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou vo výške 174,97 EUR, ďalej len administratívny poplatok“, je neprijateľná a preto neplatná.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 14Co/23/2018-194 zo dňa 13.3.2018, právoplatným dňa
2.5.2018, rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5C/129/2016-147 zo dňa 29.5.2017 ako
vecne správny potvrdil. Na základe uvedeného súd záväzkové právne vzťahy žalobkyne a žalovaného

zo dňa 31.7.2013 a 23.4.2013, od ktorých žalobkyňa odvodzovala nárok na zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia, vyhodnotil ako vzťahy spotrebiteľské podľa zákona č. 129/2010 Z. z.,
nakoľko zmluvy o spotrebiteľských úveroch spĺňajú zákonné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle
§ 2 písmeno d) zákona č. 129/2010 Z. z., čo medzi stranami ani sporné nebolo. Žalovaný vystupoval pri
uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch ako obchodná spoločnosť - právnická osoba, ktorá ponúka

alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa vystupovala pri
ich uzatváraní ako fyzická osoba, nepodnikateľ. Súd prvej inštancie konštatoval, že jedinou podmienkou
úspešného uplatnenia nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 10.6.2013, je porušenie práva alebo povinností
žalovaného podľa osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa. Splnenie tejto podmienky mal za

preukázanú rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom rozsudkom č. k. 5C/1291/2016-147 zo
dňa 29.52017, právoplatným dňa 2.5.2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
rozsudkom č. k. 14Co/23/2018-194 zo dňa 13.3.2018. Mal za preukázané, že žalobkyňa si v uvedenom
konaní úspešne uplatnila nárok na bezdôvodné obohatenie z titulu porušenia práva a povinností
žalovaným pri uzatváraní dvoch zmlúv o spotrebiteľskom úvere zo dňa 31.7.2013 a 23.4.2013, ktoré

obsahovali neplatné dohody o úroku, neprijateľnú zmluvnú podmienku a nemali obligatórne náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods.2 písm. b), c), f), k) zákona č. 129/2010 Z. z.), a preto
ich treba považovať s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. za bezúročné
a bez poplatkov. Poukázal na to, že zákon pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 10.6.2013 nevyžaduje,

aby žalobkyni vznikla nejaká ujma. Cieľom finančného zadosťučinenia je ochrana porušeného práva
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Konštatoval, že súdu nemusia byť
predložené dôkazy o existencii ujmy, ako namietal žalovaný, pretože stačí možnosť vzniku ujmy.
Bezdôvodné obohatenie na vrátenie ktorého bol žalovaný zaviazaný rozsudkom Okresného súdu Žiar
nad Hronom č. k. 5C 129/2016-147 zo dňa 29.5.2017, právoplatným dňa 2.5.2018, nepredstavuje

finančné zadosťučinenie, predstavuje len vrátenie toho, čo získal bez právneho dôvodu. Až nárok
na primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa predstavuje skutočnú sankciu pre žalovaného z dôvodu porušenie práva alebo povinností
podľa osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa, pretože až tento nárok predstavuje plnenie zjeho majetku. Výška priznaného primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa závisí od úvahy súdu. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o jej
výške v prejednávanej veci vychádzal z uplatnenej výšky 520,25 EUR, ktorú žalobkyňa odôvodnila ako

20 % zo sumy bezdôvodného obohatenia vo výške 2.601,26 EUR, priznanej jej rozsudkom Okresného
súdu Žiar nad Hronom rozsudkom č. k. 5C/129/2016-147 zo dňa 29.5.2017, právoplatným dňa 2.5.2018.
Súd prvej inštancie túto výšku finančného zadosťučinenia považoval za primeranú povahe a rozsahu
porušenia práv žalobkyne a zodpovedajúcu svojmu účelu, teda poskytnutiu satisfakcie. Podľa názoru
súdu zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv žalobkyne ako spotrebiteľa 8 krát: keď žalovaný

v zmluvách o úvere zo dňa 31.7.2013 a zo dňa 23.4.2013 uviedol úroky za poskytnutie finančných
prostriedkov, ktorých výška je v rozpore s dobrými mravmi, minimálne 3- násobne prevyšuje obvyklú
úrokovú mieru určenú pre spotrebiteľské úvery v danom čase, v oboch zmluvách o spotrebiteľskom
úvere neuviedol obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v § 9 ods. 2 písm.
b), c), f), k) zákona č. 129/2010 Z. z., uzavrel so žalobkyňou neplatnú dohodu o zrážkach zo mzdy
dňa 31.7.2013 a v zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 23.4.2013 použil neprijateľnú, t. j. neplatnú

zmluvnú podmienku. To pri uplatnenom primeranom finančnom zadosťučinení 520,25 EUR prestavuje
sumu 65,03 EUR primeraného finančného zadosťučinenie za každé porušenie povinnosti žalovaného
(520,25 : 8 = 65,03), čo je podľa názoru súdu prvej inštancie primerané finančné zadosťučinenie
vzhľadom na ujmu žalobkyne vzniknutú jej tým, že sa vrátenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého
žalovanémuporušenímjehopovinnostimuseladomáhaťsúdnoucestou,čobezpochybypredstavujepre

každéhočloveka,hlavnečlovekabezprávnehovzdelania,psychickúzáťaž.Súdprvejinštanciepoukázal
na to, že žalobkyňa sa súdnou cestou, formou neodkladného opatrenia, musela domáhať toho, aby
žalovaný nevykonával zrážky z jej mzdy na základe neplatnej dohody zo dňa 31.7.2013 a od jej uzavretia
až do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom sp. zn. 5C/129/2016
žila5rokovvprávnejneistote.Nesúhlasilsobranoužalovaného,žepriznaniepožadovanéhofinančného

zadosťučinenia prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie možné napraviť
inak, pretože to nevyplýva z právneho predpisu upravujúceho tento nárok, z § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. Rovnako nesúhlasil ani s obranou žalovaného, že súd by pri posudzovaní uplatneného
nároku na finančné zadosťučinenie mal prihliadnuť na ľahostajný prístup žalobkyne pri podpisovaní
zmlúv o spotrebiteľských úveroch, kedy svojim podpisom prehlásila, že súhlasí s ich obsahom a bola

oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, pretože bolo povinnosťou žalovaného
v zmluvách o úvere uviesť obligatórne náležitosti zmluvy vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z. a
úrok za poskytnutie finančných prostriedkov zodpovedajúci obvyklej úrokovej miere v danom čase
a súd už v inom konaní, konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom rozsudkom sp. zn.
5C/129/2016-147, deklaroval porušenie práva žalobkyne, ako spotrebiteľa, ako jedinej podmienky

pre uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. Súd prvej inštancie vo vzťahu k námietke žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala existenciu
ujmy, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, uviedol, že zákon
pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje a pre úspešné
uplatnenie nároku na primerané zadosťučinenie spotrebiteľovi nevyžaduje, aby žalobca preukázal

existenciu konkrétnej ujmy. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo
dňa 30.1.2019 uviedol, že podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Konštatoval, že citované ustanovenie

má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,

ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Podotkol, že pod úspešným
uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd
judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo

zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (rozhodnutie NS SR
sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca priuplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového

prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné
pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Z uvedených skutočností vyvodil, že jediným kritériom je
primeranosť finančného zadosťučinenia. Vo vzťahu k uplatnenému úroku z omeškania vo výške 5 %
ročne od 24.7.2020, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú, pretože podmienku

pre priznanie nároku na zaplatenie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. posudzuje súd, ktorý rozhoduje aj o jej výške z pohľadu primeranosti a jej priznanie má konštitutívny
charakter. Dodal, že omeškanie so zaplatením primeraného finančného zadosťučinenia tak vzniká až
po uplynutí lehoty určenej súdom na plnenie v rozsudku a žalovaný sa preto jej nepriznaním na základe
výzvy na zaplatenie primeraného zadosťučinenia zo dňa 17.7.2020, do omeškania dostať nemohol.

9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“) podľa pomeru úspechu vo veci a úspešnej žalobkyni (neúspech len v časti
príslušenstva - úrok z omeškania) priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto
rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

10. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal vo vyhovujúcej časti podal v zákonnej lehote
odvolanie žalovaný, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádzalo z neprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 písm. h/ CSP). Žalovaný namietal, že

neuznáva žalobkyňou vznesený nárok na finančné zadosťučinenie ani čo do dôvodu, ani čo do výšky.
Zdôraznil, že žalobkyňa nijakým relevantným spôsobom neodôvodnila vznesený nárok na finančné
zadosťučinenie. Mal za to, že žalobkyni finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje
žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie, keďže žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie
finančného zadosťučinenia, žalobkyni nevznikla. Poukázal na to, ako môže byť poskytnutá dlžníkovi

právna ochrana, keď sám je ten, kto ako prvý porušil svoje povinnosti, nakoľko si neplnil záväzky, ku
ktorým pristúpil. Uviedol, že pri rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie
a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti,
ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu
za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných

prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť
inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v
prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Žalovaný mal za to, že konajúci súd je povinný na skutkový
prípad aplikovať ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výšku náhrady súd určí s

prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Odmietol
vyjadrenia žalobkyne, ktoré majú evokovať stav, že spôsobil svojím konaním žalobkyni nemajetkovú
ujmu, a preto pri posudzovaní svojho konania žiadal dôslednú aplikáciu relevantných vnútroštátnych,
európskych predpisov. Dôvodil, že pri rozhodovaní o nároku žalobkyne je za účelom zabezpečenia
spravodlivosti potrebné prihliadať na osobitné okolnosti prípadu, a to konkrétne okolnosti týkajúce sa

vzťahu žalobkyne a žalovaného, keď žalobkyňa sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek
tomu, že sama konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojím podpisom vyhlásila,
že súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, bola oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia
spotrebiteľského úveru; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalobkyňa svojím
podpisom na zmluve ďalej prehlásila, že si zmluvu prečítala, že ju uzatvorila vážne, zrozumiteľne,

nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobkyňa svoju vôľu uzavrieť každú jednotlivú
zmluvu potvrdila svojím podpisom na zmluvách. Skutočnosť, že žalobkyňa dodatočne usúdila, že
zmluvy sú pre ňu subjektívne nevýhodné ešte nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu a
nemožno ju kvalifikovať ako nedostatok vážnosti vôle. Žalovaný mal za to, že uzavretie zmlúv nemalo
v žiadnom prípade za následok nezákonné postihnutie jeho majetku a vlastníctva. Žalobkyňa si

bola vedomá svojich záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv a preto dobrovoľne uhrádzala všetky splátky.
Uviedol, že vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa, pričom niet pochýb o
tom, že žalobkyňa je priemerným spotrebiteľom. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
podľa žalovaného platí, že priemerný spotrebiteľ je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý aobozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov. Preto v dôsledku uvedenej
definície nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane žalobkyne, ktorá bola pri uzavieraní
zmluvy dobre informovaná avšak ľahostajná. Žalovaný bol toho názoru, že uvedenému konaniu

nemožno poskytnúť právnu ochranu priznaním finančného zadosťučinenia. Konštatoval, že súčasná
línia posudzovania priemerného spotrebiteľa sa výrazne posunula od jeho považovania za naivného
a nepozorného, až sa postupom času vymedzil priemerný spotrebiteľ, na ktorého bola prenesená
istá povinnosť aktivity, keď ESD uviedol, že od spotrebiteľa sa vyžaduje určité kontrolné úsilie, aby
zistil, aký tovar vlastne kupuje. Žalovaný mal za to, že nepostačuje všeobecná konštatácia funkcie

primeraného finančného zadosťučinenia. Tvrdil, že žalobkyňa neodôvodnila jasne a určito skutkové
okolnosti týkajúce sa záväzkovo-právneho vzťahu medzi ňou a žalovaným. Žalobkyňa ani nijakým
spôsobom netvrdila a nepreukázala, že si žalovaný nesplnil svoju poučovaciu povinnosť voči nej. Svojím
podpisom prejavila svoj súhlas s tým, že bola osobitne poučená o jednotlivých náležitostiach zmluvy.
Žalobkyňa v konaní nepreukázala ani nevysvetlila, v čom má primeranosť finančného zadosťučinenia
spočívať. Musia byť zohľadnené všetky okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad, teda, či v tomto

prípade žalobkyňa utrpela nejakú morálnu ujmu, prípadne v akom rozsahu. Skutočnosť, že spotrebiteľ,
a teda žalobkyňa, neprejavila absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami
a pochopiť ich obsah, nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa. Inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia nesmie slúžiť na duplicitné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Primerané finančné zadosťučinenie ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky

a konštantnej judikatúry nesleduje reparačnú funkciu, tak ako je to v prípade náhrady škody. V prípade,
akbolaspotrebiteľoviskutočnespôsobenáujmasadopoprediadostávakompenzačnáfunkcia(restitutio
in integrum), t. j. navrátenia do predošlého stavu. Považoval finančné zadosťučinenie priznané žalobkyni
(vo výške 520,25 EUR) za poskytujúce ochranu a ospravedlňujúce ľahostajnosť žalobkyne. Žalovaný
mal za to, že takto priznané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať za žiadnych okolností

za primerané a spravodlivé. Uviedol, že určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii
všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá
stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne
odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vo vnútroštátnom prostredí
môže byť teda vytvorený a aplikovaný vlastný model sankcionovania tak, aby bola možná náprava

súladná s právnym poriadkom. Dodal, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému
subjektu, t. j. aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom prípade nemožno chápať ako pozitívne
preventívne pôsobenie. Práve naopak, takýto postup v aplikačnej praxi súdov by mal za následok
ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej ochrane súdov, bude vstupovať do
akéhokoľvek právneho vzťahu bez toho, aby sa spoliehal aj na vlastný úsudok. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že sa stotožňuje s právnymi závermi súdu
prvého stupňa v napádanom rozhodnutí a považuje ich za správne. Poukázala na to, že odvolanie

žalovaného je v celom rozsahu nedôvodné, pričom je v mnohom totožné s jeho vyjadreniami, ktoré
prezentoval v konaní pred súdom prvej inštancie. V prvom rade namietala, že odvolanie nebolo podané
včas. Tvrdila, že uvedené vyplýva zo skutočnosti, že žalovanému bolo napadnuté rozhodnutie doručené
dňa 01.10.2024, čo vyplýva z elektronického súdneho spisu a vzhľadom na 15-dňovú lehotu na podanie
odvolania, posledný deň tejto lehoty pripadol na deň 16.10.2024. Zo súdneho spisu mala za preukázané,

že odvolanie žalovaného bolo podané až dňa 21.10.2024, a teda po uplynutí lehoty na podanie
odvolania. Z uvedeného dôvodu mala za to, že by mal odvolací súd odvolanie žalovaného odmietnuť.
Z dôvodu právnej istoty, ak by odvolací súd na podané odvolanie žalovaného prihliadol, uviedla, že
preukázala naplnenie všetkých štyroch podmienok koncipovaných v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa na vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Ako prvú podmienku

uviedla, že žalobca musí mať postavenie spotrebiteľa. Uvedená skutočnosť bola podľa žalobkyne
preukázaná tak v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom vedenom pod sp. zn.
5C/129/2016, ako aj v rámci predmetného konania. Uviedla, že zo strany porušiteľa došlo k porušeniu
práva alebo povinnosti zo zákona o ochrane spotrebiteľ alebo z osobitných predpisov na ochranu
spotrebiteľa. Podľa žalobkyne uvedená skutočnosť priamo vyplýva z rozhodnutí prijatých v pôvodnom

konaní (porušenia v podobe nedodržania ustanovení § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, ako aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ako tretiu podmienku žalobkyňa uviedla, že
spotrebiteľ musel porušenie práva alebo povinnosti úspešne uplatniť na súde. V tejto súvislosti uviedla,
že súd v pôvodnom konaní právoplatne vyhovel jej žalobe, konštatujúc porušenie jej práv veriteľom.Súd prvej inštancie vzal v napadnutom rozhodnutí do úvahy všetky podstatné skutočnosti predmetného
právneho vzťahu, a to najmä závažnosť konkrétnych porušení práv žalovaným, intenzitu trvania a
rozsahu nepriaznivých následkov, atď. Ako jediné kritérium pre priznanie finančného zadosťučinenia

uviedla žalobkyňa primeranosť, ktorá je subjektívnou kategóriou, pričom uvedené vyplýva z povahy
pojmu primeranosť. Rovnako neexistujú iné dôkazy, okrem tých, na ktoré poukázala žalobkyňa, ktoré by
„primeranosť“ preukazovali, a preto o jej výške rozhoduje na základe voľnej úvahy súd s prihliadnutím na
návrh žalobcu. Kritéria pre posúdenie primeranosti možno vyčítať z rozhodovacej praxe. Medzi základné
z nich podľa názoru žalobkyne patrí napríklad rozsah v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti,

použitie neprijateľných podmienok a nekalých obchodných praktík, doba trvania protiprávneho stavu
(od samotného uzatvorenia zmluvy až doposiaľ, kedy uplatnením nároku na primerané finančné
zadosťučinenie dochádza k dovŕšeniu ochrany práv spotrebiteľa), nevyhnutná obrana a hájenie práv
v súdnych konaniach a tým spôsobený zásah do súkromného života spotrebiteľa, miera úspešnosti v
súdnom konaní atď. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že aj nová právna úprava nároku na primerané
finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 1 písm. e) zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa

reflektuje kritéria na posúdenie primeranosti finančného zadosťučinenia. Táto právna úprava, aj keď
sa nevzťahuje na prejednávané konanie, vychádza z konštantnej judikatúry, z ktorej sa vyabstrahovali
niektoré konkrétne kritéria pre určenie primeranosti finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa poukázala
na to, že sa žalovaný vo vzťahu k nej dopustil porušenia viacerých ustanovení zákona o spotrebiteľských
úveroch, Občianskeho zákonníka, spočívajúcich v absentujúcich obligatórnych náležitostiach, ako aj

inkorporovania neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy o úvere. Žalovaný sa na úkor žalobkyne
obohatil v sume minimálne vo výške spolu 2.601,26 EUR. Uplatňuje si finančné zadosťučinenie len vo
výške 20 % z tejto sumy. V otázke primeranosti výšky poukázala žalobkyňa na rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3CoCsp/15/2023-219 zo dňa 28.03.2024 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
4CoCsp/5/2021-151 zo dňa 25.08.2021. Zdôraznila, že suma primeraného finančného zadosťučinenia,

ktorú priznal žalobkyni súd prvej inštancie, a ktorú si žalobou uplatnila je v celom rozsahu primeraná
vzhľadom na neprijateľný postup žalovaného. Žalobkyňa bola ako spotrebiteľ v stave právnej neistoty
takmer 5 rokov – do právoplatnosti rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní – v roku 2018. V
rámci pôvodného súdneho konania, v ktorom boli konštatované násobné porušenia práv spotrebiteľa
a povinností veriteľa, pričom žalobkyňa ako spotrebiteľ musela byť aktívna, musela toto konanie začať

a následne hájiť svoje práva, aby bola v tomto spore úspešná a uniesla dôkazné bremeno. Mala za
to, že v rámci pôvodného konania, v ktorom súd konštatoval porušenia práv spotrebiteľa a povinností
veriteľa, je tiež potrebné vziať do úvahy aj rozsah porušení práv spotrebiteľa a povinností veriteľa, ku
ktorým došlo zo strany veriteľa. V zmluvách o úvere absentovali obligatórne náležitosti, dôsledkom čoho
bola bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalovaný sa dopustil viacnásobných porušení príslušných

ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a aj napriek týmto porušeniam, s
ktorými je spojená sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, žalovaný sa bezdôvodne obohacoval na
úkor žalobkyne. Žalovaný bol v rámci pôvodných konaní zaviazaný k vydaniu bezdôvodného obohatenia
spotrebiteľovi spolu vo výške 2.601,26 EUR s príslušenstvom. Uplatnené finančné zadosťučinenie
predstavuje len 20 % zo sumy, o ktorú sa obohatil žalovaný. Žalovaný sa obohacoval aj prostredníctvom

nezákonne vykonávaných zrážok zo mzdy, ktoré vykonával na podklade neprijateľnej zmluvnej
podmienky a žalobkyňa bola nútená sa brániť aj formou neodkladného opatrenia. Z uvedených dôvodov
bola žalobkyňa toho názoru, že uplatnená a súdom prvej inštancie priznaná suma je primeraná, a to
vzhľadom na zásahy žalovaného do ekonomickej a majetkovej stability žalobkyne ako spotrebiteľa a
jej rodiny. Taktiež žalobkyňa uviedla, že aj napriek tomu, že ujma nie je v súčasnosti podmienkou pre

vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie, utrpela ujmu aj v psychickej rovine, a to najmä z
dôvodu dĺžky trvania protiprávneho konania zo strany žalovaného a samotného súdneho konania. Avšak
v súčasnosti právna úprava týkajúca sa primeraného finančného zadosťučinenia v ustanovení § 3 ods.
5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie
vznik ujmy. V súvislosti s ujmou žalobkyňa poukázala na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

publikovaný pod R 48/2022 vydaný pod sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022, v ktorom Najvyšší
súd konštatuje: „Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď
na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane
spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej
súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by

bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia.“ Zhrnutím všetkých vyššie uvedených kritérií možno podľa žalobkyne
dospieť k záveru, že uplatňovaná suma je v celom rozsahu primeraná a je plne v súlade s právnouúpravou ako aj s rozhodovacou praxou. Žalobkyňa sa nestotožnila s námietkou žalovaného, že v danom
prípade ide o zneužitie práva. Z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 195/2012-66
zo dňa 16.08.2012, Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 58/06-28 zo dňa

15.03.2006, Uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 1917/2004 zo dňa 22.03.2005
podľa žalobkyne vyplýva, že o zneužitie práva ide v prípade, ak sa strana snaží výkonom práva
úmyselne znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu v rozpore so všeobecne zákonom chránenými
záujmami. V prejednávanom prípade ide preto o odlišný prípad, a síce o výkon práva spotrebiteľa riadne
podporený tak právnou úpravou, ako aj rozhodovacou praxou, ktorý sa žiadnym spôsobom nesnaží

získať neprimeranú výhodu, či spôsobiť ujmu žalovanému, práve naopak on je ten, ktorý sa domáha
priznanianároku,ktorýmuvznikolvsúladesporušenímjehoprávakospotrebiteľazostranyžalovaného,
pričom primerané finančné zadosťučinenie, ktoré sa podanou žalobou domáha, vo výške 520,25 EUR
považuje, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, za primerané zadosťučinenie za porušenie jeho
práv zo strany žalovaného. Ak by sa totiž mala uplatniť argumentácia žalovaného, spotrebiteľ by sa nikdy
nemohol domáhať primeraného finančného zadosťučinenie, lebo podľa argumentácie žalovaného by

vždy išlo o zneužitie práva a to len z dôvodu, že žalovaný akoby vôbec nesúhlasil s citovanou právnou
úpravouatonielenvprejednávanomprípade.Právezuvedenéhodôvodu,jejednýmzkritériíposúdenia
výšky finančného zadosťučinenie kritérium primeranosti, ktorého posúdenie je dané do kompetencie
súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako vecne správne a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

plnom rozsahu zo strany žalovaného.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že odvolanie podal v zákonom
stanovenej lehote, keďže bol žalovanému napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie doručený dňa
01.10.2024 a odvolanie bolo podané dňa 16.10.2024, teda v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote.

Mal za to, že sa dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojich
predošlých podaní, na ktorých trvá v celom rozsahu, najmä na podanom odvolaní.
13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP),
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP)

a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), nepovažujúc za potrebné
ho doplniť ani znova zopakovať a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

14. V prvom rade odvolací súd posúdil, že žalovaný podal odvolanie včas, keď bol žalovanému
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie doručený dňa 01.10.2024 a odvolanie bolo podané dňa

16.10.2024, teda v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote.

15. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobkyne, ktorým sa domáhala
zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie jej spotrebiteľských práv žalovaným, z hľadiska
všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobkyňa preukazovala opodstatnenosť

svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku.
Súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil, na základe nich ustálil skutkový stav, na
základe ktorého je možné prijať spoľahlivý záver, že žalobkyňa si na súde úspešne uplatnila porušenie
povinností žalovaným ustanovenej mu predpismi na ochranu spotrebiteľa. Vec posúdil správne aj po
právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych

predpisov a nie sú ani v rozpore s judikatúrou či súdno-aplikačnou praxou. Odvolací súd sa tak
s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade vznikol žalobkyni nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, a to aj s právnymi dôsledkami, ktoré z neho vyvodil, plne stotožnil. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie zodpovedá aj požiadavkám v zmysle ust. § 220 CSP. Námietky žalovaného uvedené v
podanom odvolaní, ktoré uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie, preto nemohli privodiť zmenu

napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré
by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.

16. Predmetom konania je nárok na primerané finančné zadosťučinenie, vyplývajúce z ust. § 3 ods.
5 zákona 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý vzniká, ak sú splnené podmienky stanovené

zákonom, a to: a) spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní na súde porušenie práv alebo povinností
určených na jeho ochranu proti porušiteľovi, b) je úspešný.17. V prejednávanej veci podstatou odvolacích námietok je tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa nijakým
relevantným spôsobom neodôvodnila vznesený nárok a neexistuje dôvod na priznanie daného nároku,
keďže žalobkyni nevznikla žiadna ujma. Zároveň namietal neprimeranosť výšky priznaného finančného

zadosťučinenia. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacími námietkami žalovaného a uvádza, že
vychádzajúc z ustanovenia § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., jedinou podmienkou pre priznanie
finančného zadosťučinenia je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.

18. Vychádzajúc aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 je
možné konštatovať, že možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods.
5 zák. č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná konkrétna ujma, či už materiálna alebo
nemateriálna (morálna) a bez toho, aby spotrebiteľ musel preukazovať výšku vzniknutej ujmy, pričom
jedinou podmienkou pre priznanie finančného zadosťučinenia je iba to, že spotrebiteľ na súde úspešne
uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.

19. V predmetnom spore bolo preukázané, že žalobca úspešné uplatnenie porušenia jeho práv a
povinností žalovanému preukázal rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 29.05.2017 č.
k. 5C/129/2016-147, právoplatným dňa 02.05.2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 14Co/23/2018-194, ktorými bol žalobkyni proti žalovanému priznaný nárok na zaplatenie
sumy 2.601,26 EUR s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. V citovaných rozhodnutiach

bolo špecifikované právo spotrebiteľa, resp. povinnosť dodávateľa, ktorá bola uzavretými úverovými
zmluvami porušená.

20. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právne závery dovolacieho súdu, vyslovené v uznesení
NS SR z 25. mája 2022 sp. zn. 3Cdo/31/2020, uverejnenom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov

SR 3/2023 pod č. 30, „13. Dostatočne komplexným prístupom k súboru vyššie odcitovaných ustanovení
podľa názoru dovolacieho súdu nemožno dospieť (aj s prihliadnutím k jeho skoršej judikatúre vrátane
rozhodnutí akcentovaných dovolaním) k inému záveru, než je ten, že reštriktívny prístup k interpretácii
úpravy (vrátane čl. I § 3 ods. 5 poslednej vety zákona o ochrane spotrebiteľa), kladúci spotrebiteľovi
do cesty pri uplatňovaní práva prekážky v konečnom dôsledku spôsobilé viesť až k upretiu zákonom

garantovaného práva, aj z pohľadu splnenia záväzkov prijatých v súvislosti s členstvom Slovenskej
republiky v Európskej únii, nemôže obstáť. 14. Eurokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského
vzťahu náležite ústretovým sa preto javí len taký výklad úpravy urobenej aj predmetom sporu v
prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo
povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcej právo

spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. I § 3 ods. 5 vety tretej zákona, je vyslovenie
sa súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v
akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa (aj vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení
rozhodnutia ako otázky predbežnej)“. Tým bolo preukázané porušenie práv žalobcu ako spotrebiteľa
a povinností žalovaného pri uzavieraní spotrebiteľskej zmluvy so žalobcom. Bola tak splnená zákonná

podmienka pre vznik nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanému v zmysle
§ 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z . o ochrane spotrebiteľa.

21. K odvolacej námietke žalovaného, aby súd prihliadal na osobitné okolnosti prípadu a konkrétne
na to, že žalobca sám v rámci kontraktačného postupu konal ľahostajne odvolací súd uvádza, že

nie je dôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že nie nedôsledný prístup zo strany žalobkyne bol
rozhodujúcou príčinou uzavretia zmluvy, ale bolo ňou zneužitie slabšieho postavenia žalobkyne ako
spotrebiteľa žalovaným. Z hľadiska vedomostí a skúseností dodávateľa a spotrebiteľa s uzatváraním
spotrebiteľskýchzmlúvideodvanerovnocennésubjekty.Voväčšineprípadovspotrebiteľnemámožnosť
zmluvné podmienky, ktoré sú vopred určené dodávateľom, ovplyvniť. V súvislosti so spotrebiteľskou

zmluvou je možné konštatovať, že v spotrebiteľskom vzťahu má dodávateľ v prevažnej väčšine prípadov
výhodnejšie, niekedy priam až dominantné postavenie. Spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana nie je
schopný v danom momente pochopiť a zvážiť všetky dôsledky dodávateľom predložených dokumentov
avzhľadomnaichcharakternemožnodospieťkzáveru,žebyvdanomprípadežalobkyňamalamožnosť
do obsahu predložených zmlúv akýmkoľvek spôsobom zasahovať. Pri právnej úprave spotrebiteľských

zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti
zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej
zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah
zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Žalobkyňa ako spotrebiteľ dobromyseľne uzavierala zmluvu aprávom očakávala, že žalovaný dodávateľ ako odborník, „profesionálne znalý podnikateľ“ bude zárukou
kvality.
Žalovaný v odvolaní iba zopakoval tú istú argumentáciu, s ktorou sa súd prvej inštancie dôsledne

vysporiadal. Nebolo spornou skutočnosťou, že zmluvy o úvere uzavreté boli a súdmi v pôvodnom konaní
bolo konštatované porušenie povinností žalovaným ako dodávateľom.

22. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zák. č. 250/2007 Z. z. nestanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť, s výnimkou, že toto musí byť

primerané. Pri ustálení výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba prihliadnuť predovšetkým
na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného ako dodávateľa a na jeho trvanie, na výšku
úveru a priznanú výšku bezdôvodného obohatenia, ako i na určitý diskomfort pri uplatňovaní práv na
súde. Nárok na primerané zadosťučinenie je samostatným nárokom nezávislým na iných finančných
nárokoch a jeho výška má byť úmerná len rozsahu a významu porušenia povinnosti dodávateľa. Treba
vziať na zreteľ, že primerané finančné zadosťučinenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú - je určitou

satisfakciou za stav, ktorý musel spotrebiteľ v dôsledku konania žalovaného trpieť, a zároveň funkciu
sankčnú - je to určitá sankcia za to, že žalovaný pri dojednaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere nekonal
v súlade so zákonom. Primerané finančné zadosťučinenie má byť nástrojom na odradenie dodávateľa,
resp. veriteľa, od nekalých praktík, avšak na druhej strane nemá byť nástrojom obohatenia sa pre druhú
stranu sporu.

23. V prejednávanej veci súd prvej inštancie pri určení výšky finančného zadosťučinenia vychádzal
z vyššie uvedených kritérií, keď prihliadol na výšku majetkového plnenia, ktoré dodávateľ získal na
úkor spotrebiteľa (v prospech žalobkyne bolo judikované bezdôvodné obohatenie žalovaného vo výške
2.601,26 EUR). Zohľadnil aj dobu trvania protiprávneho stavu, ktorú vymedzil od uzavretia zmluvy (r.

2003) až do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo žalobe žalobkyni vyhovené (r. 2018). Súd teda
prihliadol na diskomfort u žalobkyne spojený so súdnym konaním, s obavami o jej majetkovú situáciu
počas súdneho konania. Odvolací súd prihliadol aj na odškodnenie v iných obdobných prípadoch
porušenia práv spotrebiteľa.

24. Odvolací súd dospel k záveru, že výška primeraného finančného zadosťučinenia je adekvátna
povahe, intenzite a spôsobu zásahu a plní základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie
satisfakcie žalobkyni - spotrebiteľovi a odradenie žalovaného od porušovania práv spotrebiteľov. Za
stavu, že cieľom existencie inštitútu finančného zadosťučinenia je okrem iného mať reálny a efektívny
odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od upustenia, recidívy porušenia spotrebiteľských práv,

suma finančného zadosťučinenia 520,25 EUR je primeraná okolnostiam prípadu. Takto priznané
finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyni, ktorá jej vznikla konaním žalovaného.
Nevybočilazmedzíahľadískustanovenýchzákonomanemožnodospieťkzáveru,ževrozsahu,vakom
bola priznaná, dôjde k finančnému obohateniu sa žalobkyne. Žalobkyňa sa musela pre bránenie svojich
majetkových práv vystaviť súdnemu konaniu proti žalovanému, preto je logické, že bola vystavená

psychickému stresu z dôvodu, že žalovaný nerešpektoval právnu úpravu. Bola zasiahnutá jej majetková
situácia, keď suma priznaná titulom bezdôvodného obohatenia v jej domácom rozpočte jednoznačne
chýbala.

25. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie dôvody

neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť
skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti potvrdil ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

2 4CoCsp/3/2025

4CoCsp/3/2025-215
6120345088
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej vecuž prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacepraxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolaniejepodanévčasajvtedy,akbolovlehotepodanéna príslušnomodvolacomalebodovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie
podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorý zanekoná,mávysokoškolsképrávnickévzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).