Rozsudok Judgement was issued on Friday, June 14, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B2-13C/12/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1218201711
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Roštárová
ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1218201711.17

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV v spore žalobcu: J.. Z.. H. Y., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. S. Č.. X, S., proti
žalovanému: Z.. G. U., Q.. XX.XX.XXXX, U. A. M. XXX, R.Ů., Č., právne zast.: advokátska kancelária
agner&partners,s.r.o.,sosídlomŠpitálska10,81108Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,oochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.

II. Žalovanému proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou zaniknutému Okresnému súdu Bratislava II dňa 28.02.2018 sa vtedy v
procesnom postavení žalobcu (Z.. G. U.) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil denníku
Nový čas povinnosť uverejniť v denníku Nový čas, ako aj v internetovej verzii denníka Nový čas na
stránke www.cas.sk ospravedlnenie a odstrániť z internetovej stránky článok, zdržať sa zverejňovania
článku v médiách svojho portfólia; a žalobcovi vtedy v procesnom postavení žalovaného v 2. rade (H. Y.)
uložilpovinnosťstrpieťuverejnenieospravedlnenia;aobomžalovanýmuložiťpovinnosťzaplatiťnáhradu

nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania.
2. Dňa 04.07.2018 doručil súdu žalobca (vtedy v procesnom postavení žalovaného v 2. rade) vzájomnú
žalobu, ktorou žiadal súd, aby žalobu na ochranu osobnosti doručenú súdu žalovaným (vtedy žalobcom)
dňa 28.02.2018 zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 200.000,- Eur, trovy konania a právneho zastúpenia a zároveň mu uložil povinnosť strpieť
zverejnenie rozsudku Okresného súdu Bratislava II vo veci č. k. 13C/12/2018 v celosti aj s rozsudkami

vyšších súdov a to titulom ochrany osobnosti.
3. Uznesením zaniknutého Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.12.2018, č. k. 13C/12/2018-413,
súd konanie z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom zastavil a žalovaným v 2. a 3. rade priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
31.01.2019. Predmetom konania sa tak samostatne stala iba vzájomná žaloba o ochranu osobnosti
vtedy v procesnom postavení žalovaného v 2. rade proti vtedy v procesnom postavení žalobcovi. Od
uvedeného okamihu má vtedy v procesnom postavení žalovaného v 2. rade v konaní o jeho žalobe na

ochranu osobnosti procesné postavenie žalobcu a predtým v procesnom postavení žalobca, procesné
postavenie žalovaného. Preto ich súd v tomto konaní označoval v zmysle ich terajšieho procesného
postavenia t. j. J.. Z.. H. Y. ako žalobcu a Z.. G. U. ako žalovaného.
4. Žalobu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že ho žalovaný
dňa 25.04.2018 v najpočúvanejšom českom médiu verejne urazil, keď sa na jeho osobu vyjadril,
že je „ sprostej Ihář “, čo neušlo pozornosti tak českým, ako aj slovenským médiám s celoplošnou

pôsobnosťou. Žalobca sa v žalobe označil za bezúhonného občana Slovenskej republiky, rytiera Ordo
Sancti Constantini Magni (OCM, v angličtine KCM) vyznamenaného za jeho aktívnu medzinárodnú
humanitárnu činnosť a medzinárodné aktivity v oblasti ľudských práv a slobôd, riešenia a usporiadaniacezhraničných konfliktov, aktívneho a úspešného zástupcu v konaniach pred Európskym súdom pre
ľudské práva, v domácej a zahraničnej právnickej obci požívajúci primeranú úctu, aktuálne činného v
oblastiochranyadodržiavaniaľudskýchprávutečencov/migrantovnaBalkáne,špecialistaakonzultant,

publicista na otázku zahraničných a domácich špeciálnych služieb. Dodal, že špičkoví karatisti SR sa
pod jeho koučingom v zahraničí stali majstrami sveta. Uviedol, že je invalidným dôchodcom - zo zákona
chránenou osobou a osobou verejného záujmu dotknutou na jeho výsostne osobnostných právach
neoprávneným zásahom do práva na česť a ľudskú dôstojnosť, do práva na súkromie. Tvrdil, že nie
je bývalým agentom štátnej bezpečnosti a ani ním nikdy nemohol byť, pričom poukázal na vyjadrenie

Ústavu pamäti národa zo dňa 06.06.2012, z ktorého uvedená skutočnosť vyplýva. dôkaz. Ďalej uviedol,
že ho žalovaný nepravdivo obvinil z trestného činu, keď tvrdil, že je nedôveryhodnou osobou, nakoľko
bol právoplatne odsúdený za podvod a iné na 10 rokov väzby. Uvedené tvrdenie považuje žalobca za
závažný zásah do osobnostných práv, za čo si od žalovaného nárokuje finančnú satisfakciu. Bol toho
názoru, že žalovaný tak učinil sofistikovaným spôsobom, keď zneužil svoje subjektívne právo a uvedené
tvrdenie medializoval v domácich a zahraničných médiách s celonárodným pokrytím. Mal za to, že

žalovaného ako (v tom čase) R. Českej republiky, mediálneho magnáta, politika, R. vládnucej politickej
strany ANO nezbavuje povinnosti byť zdržanlivý, primerane úctivý a slušný, dôstojný voči žalobcovi a
neoznačovať ho a verejne neurážať pred českým národom a médiami za „ sprostého lhářa “, keďže
vedel a musel vedieť, že žalobca je osobou verejného záujmu a jeho nechutné, neúctivé, hanebné a
osočujúce vyjadrenia na adresu žalobcu budú automaticky prebraté českými, slovenskými ako aj inými

zahraničnými médiami, pričom k uvedenému došlo a to vo veľkom rozsahu v celonárodných merítkach.
Mal za to, že označenie žalobcu za „ sprostého Iháře " nebolo vyslovené ním v rámci sebaobrany
(žalobca nebol účastníkom tohto interview) a politickej diskusie, teda ho nie je možným považovať
a ani akceptovať za prejav kritiky a slobodný prejav. Takýto verbálny prejav vníma žalobca (a jeho
rodina) ako nedôstojnú a neospravedlniteľnú urážku, ktorá ho dehonestovala vo veľkom rozsahu na

územiach Českej republiky a Slovenskej republiky, ako aj v iných krajinách. Zdôraznil, že žalovaný si
neprípustne a neakceptovateľne zmiešal rovinu verejnej diskusie, faktografie k jeho osobe a práva na
kritiku s rovinou osobného a pomstychtivého napádania a urážania žalobcu, čo je z ústavnoprávneho
hľadiska a z pohľadu rozhodovacej praxe NS SR, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské
práva neprijateľné a neakceptovateľné. Ďalej sa vyjadroval k žalobe pôvodného žalobcu. Iniciované

konanie žalovaného označil žalobca za šikanózne, v úmysle sa bezdôvodne obohatiť a súčasne ho
vníma iba ako zneužitie práv, porušením dobrých mravov - § 3 ods. 1 Obč. zákonníka a zneužitím
subjektívneho práva, neoprávneným zásahom do práva na česť a dôstojnosť žalobcu chráneného ust.
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže žalovaný neuviedol v žalobe pravdivé skutočnosti, hoci
mal takúto povinnosť. Poprel, že by bol niekedy právoplatne odsúdený za pokus obzvlášť závažného

zločinu podvodu ako aj za zločin marenia spravodlivosti k úhrnnému, nepodmienečnému trestu odňatia
slobody a súčasne poukázal na právoplatný a vykonateľný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.
k 2To/135/2015 zo dňa 21.04.2016, z ktorého vyplýva, že bol spod tejto obžaloby oslobodený. Na
základe uvedeného mal za to, že tieto tvrdenia žalovaného sú nepravdivé v úmysle spôsobiť žalobcovi
ujmu, poškodiť ho a zároveň tým preukázať súdu, že žalobca je nedôveryhodnou osobou. Poukázal

na článok uverejnený v denníku Q. Č. dňa 25.04.2017 str. 6-7, v ktorom o.i. sa uvádza, že: ,, Na
Y., ako aj vydavateľstvo Nového Času sa rozhodol podať žalobu. Chce ospravedlnenie a jeden milión
eur.“„ Český R. pritom v žalobe sám priznáva, že pre niektoré médiá likvidačný milión eur je pre neho
len kvapka v mori. Podľa magazínu Forbes jeho majetok dosahuje 3,39 miliardy eur.“ U. sa v žalobe
odvoláva na to, že Y. bol v minulosti právoplatne odsúdený za podvod na 10 rokov v base. “„ Q. Č.

žiadal o potvrdenie tejto informácie bratislavský súd, no ten ju obratom vyvrátil. Krajský súd Bratislava
rozhodnutie Okresného súdu BA I zrušil v celom rozsahu." „U. sa k ďalším otázkam, ktoré sme zaslali
na Úrad vlády Č. aj stranu G., nevyjadril. „Vami uvedený spor sa netýka pána G. U. ako predsedu vlády.
Zrejme ide o jeho osobný, teda súkromný spor," napísala hovorkyňa U. R.." Uviedol, že tento článok
bol automaticky prebratý nielen slovenskými ale aj českými médiami - príkladom: denníkom SME s

dennou čitateľnosť viac ako 200.000. Podľa žalobcu si žalovaný musel a mal byť vedomý toho, že
denník Nový čas, plniac si svoju kľúčovú úlohu ako ,,strážneho psa“ podľa vyjadrenia európskeho súdu,
realizáciou jeho práv a oprávnení, ako aj jeho nezastupiteľnej úlohy tlače preverí a následne v prípade
nepravdivostizverejnítvrdeniažalovanéhonaadresužalobcuojehodôveryhodnostiažebolvroku2016
právoplatne odsúdený za trestný čin podvodu a iné na 10 rokov väzby a iné. Uviedol, že európsky súd vo

svojich rozhodnutiach posudzuje obmedzenia slobody prejavu veľmi prísne, ak sa tento prejav týkal vecí
verejného záujmu. Vecami verejného záujmu sú v prvom rade nepochybne veci týkajúce sa politického
diania a politikov. Na rozdiel od súkromnej osoby sa politik nevyhnutne a vedome vystavuje dôkladnej
kontrole každého svojho slova a činu zo strany novinárov, aj zo strany širokej verejnosti a v dôsledkutoho musí preukázať vyššiu mieru tolerancie, k čomu podľa vyjadrenia žalobcu došlo aj v tomto prípade,
keď novinári denníka Nového času kontrolovali a preverovali o tom, že žalobca je nedôveryhodnou
osobou. Je názoru, že za určitých okolností aj názory a hodnotiace úsudky môžu prekročiť medze

slobody prejavu a stať sa neoprávneným poškodením dobrej povesti (ide o tzv. hanobiacu kritiku), čo
je aj prípad konania žalovaného voči žalobcovi. Kritické výroky nadobúdajú charakter hanobiacej kritiky
najmä vtedy, ak v popredí nestojí vecné vysporiadanie sa s problémom, ale urážanie poškodeného,
ako je to aj v tomto prípade. Ak sú v kritike použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom
nepomere k cieľu kritiky a z nich vyplýva úmysel kritizovanú osobu uraziť, ide o kritiku neprimeranú, ktorá

je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti. Podľa rozhodovacej praxe vnútroštátnych súdov
ako aj ESĽP je obvinenie z trestného činu, ktorý osoba nespáchala, považované všeobecne za hrubý a
závažnýzásahdoosobnostnýchprávdotknutejosobyatoajvprípadeosôb,ktoréniesúverejneznáme,
odškodniteľný finančnou satisfakciou. Mal za to, že v danom prípade bol neoprávnený zásah umocnený
skutočnosťou,ževerejnosťveľmicitlivoreagujenaprípadyzneužívaniapostaveniapolitikov,otoviac,že
žalovaný bol v rozhodnom čase designovaným premiérom Českej republiky, o to viac, že zneužil český

vládnyrozhlasRádiožurnálspočúvateľnosťouviacako5mil.občanov(ajnaúzemíSlovenska)kverejnej
urážke žalobca výrokom citujúc: „ Je to sprostý Ihář „. Výška peňažnej satisfakcie je determinovaná aj
závažnosťou obvinenia. S ohľadom na okolnosti prípadu a závažnosťou kriminalizovania, obvinenia a
urážky má žalobca zato, že ním uplatnená výška odškodnenia nemajetkovej ujmy v sume 200.000,-
eur je primeraná a spravodlivá. Poukázal pritom na spor sudkyne KS v Bratislave H.. G. R. P. - X. a

poslanca U. za SaS na ochranu osobnosti, v ktorom súd priznal sudkyni odškodné 200.000,- eur za to,
že ju poslanec za SaS v parlamente označil za „ korupčníčku, prieťahárku a členku justičnej mafie„, čo
bolo následne medializované iba slovenskými médiami, no v prípade žalobcu tvrdenia žalovaného, že
žalobca je nedôveryhodnou osobou, keďže bol v roku 2016 právoplatne odsúdený za podvod a iné na
10 rokov väzby a urážky žalobcu zo strany žalovaného, že je „sprostý Ihář" boli medializované nielen v

českých, ale aj slovenských médiách. Bol toho názoru, že požadovanie ospravedlnenia nie je náležité,
keďže sa dá dôvodne očakávať, že vnútroštátne súdy v danej „citlivej veci,, nerozhodnú s urýchlením,
teda aj prípadné uloženie povinnosti žalovanému ospravedlniť sa žalobcovi, by sa s odstupom času
minulo účinkom, navyše jeho vykonateľnosť by nebola prakticky možná a kontrolovateľná, keďže
žalovaný trvalo žije v Českej republike. S prihliadnutím na okolnosti zásahu do nemajetkovej sféry života

žalobcu podľa rozhodovacej praxe vyšších súdov ako aj Ústavného súdu SR a ESĽP vôbec nie je
potrebné skúmať, konkrétne aká nemajetková ujma žalobcovi vznikla týmito intenzívnymi zásahmi; pre
účely priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je postačujúce zistiť, k zásahu akej povahy
došlo, do ktorého z osobnostných práv a akým rozsahom dopadu a s akými následkami v nemateriálnej
sfére osobnosti žalobcu bolo zasiahnuté. Vzhľadom na okolnosti prípadu zdôraznil, že neoprávnené

zásahy mali širokú publicitu, so širokým vplyvom na verejnosť a rodinu žalobcu, kedy ako príklad uvádza
situáciu, keď sa jeho maloletá dcérka H. po zverejnení týchto tvrdení žalovaného v denníku Nový čas
vrátila zo školy domov celá ustráchaná z toho, že jej otec bol žalovaným vykreslený ako podvodník a
že bol odsúdený do basy, alebo maloletý syn J. H. doma prezentoval, ako v škole na občianskej náuke
preberali neetické urážky žalovaného a jeho tvrdenia, že jeho otec (žalobca) je nedôveryhodná osoba,

podvodník odsúdený na 10 rokov do basy. Vzhľadom na doposiaľ uvedené je žalobca toho názoru, že
jeho žaloba na ochranu osobnosti je dôvodná a opodstatnená.
5. K žalobe žalobcu sa vyjadril aj žalovaný, ktorý o.i. uviedol, že žaloba pôsobí už na prvý pohľad
značne zmätočne a jej zmätočnosť možno konštatovať aj po jej bližšom preskúmaní. Obsahuje tiež
viacero protirečivých tvrdení žalobcu a úplne nelogických záverov popierajúcich elementárnu logiku.

Žalobca v nej cyklicky opakuje rôzne (údajné) výroky žalovaného a striedavo im venuje svoju pozornosť,
v dôsledku čoho sa do svojich vlastných tvrdení zamotáva. Je tiež potrebné uviesť, že svojou žalobou
sa žalobca domáha odškodnenia aj za také výroky, ktoré žalovaný nikdy nevyniesol. Podaná žaloba
podľa tvrdenia žalovaného neobsahuje také skutočnosti a dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že by došlo
k akémukoľvek neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti zo strany žalovaného,

dokonca neobsahuje ani len úplný a pravdivý popis všetkých žalobcom známych relevantných okolností,
za ktorých k namietaným výrokom žalovaného prišlo, aby bolo možné ich v rámci súdneho konania
posúdiť, a teda možno konštatovať, že žalobca si riadne nesplnil svoju zákonnú povinnosť podľa §
132 ods. 1 CSP. Vychádzajúc z podanej žaloby je možné dospieť k záveru, že žalobca ňou de facto
namieta a domáha sa odškodnenia v podstate len za 2 údajné zásahy žalovaného do jeho práva

na ochranu osobnosti, a to za: vyslovenie výroku, že žalobca je „sprostý Ihář“ (tento výrok žalobca
prekladá ako „sprostý klamár“) dňa 25.04.2018 pre český Rádiožurnál (ďalej len „Výrok 1“) a konštatáciu
uvedenú na strane č. 11, v bode č. 2.13 späťvzatej žaloby žalovaného, ktorú žalobca nesprávne
popisuje nasledovne: „žalobca bol v roku 2016 právoplatne odsúdený na 10 rokov väzby za trestnýčin obzvlášť závažného zločinu podvod a iné“,i keď táto v skutočnosti znela takto: „žalobca bol v roku
2016 právoplatne odsúdený za pokus obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa §221 ods. 1, § 221
ods. 4 písm. a) Trestného zákona, ako aj za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a),

ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený k úhrnnému, nepodmienečnému trestu odňatia
slobody (podľa všetkého na 10 rokov, čo je minimálna trestná sadzba pri trestnom čine podvodu a
spôsobení škody veľkého rozsahu), pričom pre výkon uloženého trestu bol zaradený do ústavu pre
výkon trestu so stredným stupňom stráženia a bol mu uložený i ochranný dohľad“ (ďalej len „Výrok
2“), a za rôzne, žalobcom vytvorené modifikácie a parafrázy tohto výroku žalovaného, ktoré sú však

častokrátnezlučiteľnésoskutočnýmznenímapôvodnýmvýznamomtohtovýrokužalovaného.Podotkol,
že mimoriadne zásadnou je skutočnosť, že v prípade žalobcu, ako osoby dotknutej údajným zásahom
do práva na ochranu osobnosti, sa jedná o osobu verejného záujmu. Žalobca je známy verejnosti v
Slovenskej republike, v Českej republike, ako aj v ďalších krajinách, napr. vo Veľkej Británii. Dodal, že
verejnosť, minimálne tá slovenská, ho pritom registrovala už dlhý čas pred tým, ako bol dňa 17.02.2018
v printovej verzii denníka Nový čas, ako aj na internetovej stránke Nového času, zverejnený článok, v

ktorom žalobca obvinil zo spolupráce s bývalou Štátnou bezpečnosťou viacerých vysokopostavených
politikov z viacerých krajín (okrem žalovaného aj významného britského politika p. H. O.), a ktorý vyvolal
mimoriadny ohlas u nás aj v zahraničí (ďalej ako ,,článok“). A to ako značne kontroverznú osobu
spájanú s viacerými závažnými kauzami. Meno žalobcu sa neodmysliteľne spája predovšetkým s týmito
verejnosti veľmi dobre známymi kauzami, možno povedať až „škandálmi" ako kauza „Diskreditácie

prezidenta X.“, keď žalobca faxom zaslaným denníku Slovenská republika deklaroval svoju ponuku, že
v prípade, že ho riaditeľ SIS zbaví mlčanlivosti, je ochotný pravdivo vypovedať vo veci jemu známych
poznatkov o pobyte J. X.. Y.. v Londýne v rokoch 1967-1969, kauza „Pontónové mosty“, v ktorej išlo
o podnikateľské súperenie medzi žalobcom, resp. jeho spoločnosťou a H. J. a jeho spoločnosťou Y.
pri vývoze vojenských pontónových mostov do Indie a ktorá vyústila až do zostavenia parlamentnej

vyšetrovacej komisie a kauza „Deblokácia indického dlhu - aféra indického cukru“ Uviedol, že o
žalobcovi je verejne známe tiež to, že je bývalým príslušníkom Štátnej bezpečnosti, ktorý však spočiatku
skutočnosť, že by pracoval pre tajnú službu komunistického režimu, verejne popieral, ako vyplýva z
rozhovoru uskutočneného v roku 1995 pre denník Nový čas, neskôr sa však začal k príslušnosti k ŠtB
otvorene hlásiť (viď článok). Rozhovorom pre Nový čas publikovaným v článku sa potom žalobca širokej

verejnosti po dlhšom čase opäť pripomenul a svojimi tvrdeniami vyvolal škandál obrovských rozmerov.
Tvrdenia uvedené v článku spôsobili doslova mediálny ošiaľ a boli prebraté mnohými médiami. Len
v samotnej Slovenskej republike sa článkom, resp. informáciami v ňom obsiahnutými zaoberali napr.
nasledovné médiá: SME, Pravda, TREND, Hospodárske noviny, DENNÍK N, TA3. Dosah Článku však
výrazne prekročil hranice Slovenskej republiky, keď článok citovali, resp. informácie v článku obsiahnuté

uverejnili a zaoberali sa nimi aj zahraničné médiá, osobitne médiá v susednej Českej republike, napr.:
iDNES, BLESK, TYDEN, Česká televize Novinky, LIDOVKY, HOSPODÁŔSKÉ NOVINY, FORUM24. V
ostatných krajinách sveta, primárne vo Veľkej Británii, rezonovali informácie obsiahnuté v článku o.i.
aj v týchto médiách: INDEPENDENT, huckmagazine, BBC, The Telegraph, The Huffington Post, The
Guardian, Mirror, Daily Mail, Daily Express, pričom prvých päť menovaných médií zároveň citovalo

ako svoj zdroj Nový čas a informáciám v článku uvedeným venovali svoju pozornosť aj medzinárodné
portály ako napr. VICE, RT ktoré uvádzajú, že informácie v ich článkoch uvedené zistil denník Nový
čas, a to od žalobcu. Informáciám, ktoré boli v predmetnom článku uverejnené, sa pritom pripisovala
až taká relevancia, že napr. členovia výboru britského parlamentu pre zahraničné záležitosti sa chystali
preskúmať kontakty pána H. O. so žalobcom a poslanci britského parlamentu plánovali dokonca

žalobcu vyzvať, aby prišiel do britského parlamentu a poskytol dôkazy o svojich stretnutiach s p. O. a
ďalšími labouristickými politikmi. O tejto skutočnosti informoval dňa 19.02.2018 denník Daily Telegraph.
Po uverejnení článku bola žalobcovi mnohými médiami venovaná pozornosť najmä v súvislosti so
spochybňovaním pravdivosti jeho tvrdení odborníkmi na danú oblasť, viď napr.: vyjadrenie p. Y. R.,
riaditeľkyčeskéhoArchívubezpečnostníchsložek,kotázkežalobcomtvrdenejspoluprácep.H.O.sStB,

podľaktorejsútvrdeniažalobcuvpriamomrozporesarchívnymimateriálmi,vyjadreniep.N.Y.,bývalého
členaÚstavuprostudiumtotalitníchrežimu,podľaktoréhotvrdeniažalobcuniesúpravdivé,vyjadreniep.
J. Ž., bezpečnostného analytika, ktorý označil žalobcu za známeho fabulátora, ktorý rozpráva nezmysly.
Pravdivosť žalobcových tvrdení pritom poprel aj samotný p. H. O., a to jednak prostredníctvom svojho
hovorcu, ktorý doslova uviedol: „To, jak bývalý československý agent H. Y. popisuje své setkání s

H., bylo nepravdivé pred 30 lety, je to nepravdivé nyní a je to naprosto neduvéryhodné. Jeho líčení
udalostí má více dér v pŕíbéhu než špatný film o H. U.. H. nebyl agent, dúvérný styk, informátor ani
spolupracovník československé spravodajské služby. Tato tvrzení jsou sméšnou pomluvou a naprosto
nepravdivá.“ a jednak priamo sám prostredníctvom videoposolstva na twitteri, v ktorom označil tvrdeniažalobcu za čoraz pomätenejšie a úplne nepravdivé a zároveň naznačil aj možný motív konania žalobcu,
ktorým má byť zabránenie vzniku labouristickej vlády v Británii. Poukázal pritom na viaceré internetové
články, v ktorých sa o uvedených skutočnostiach písalo. Žalobca je vo viacerých krajinách sveta verejne

známy tiež ako osoba, ktorá sa neoprávnene pasuje do role organizátora koncertu Live Aid, ktorý bol
v čase svojho uskutočnenia, t. j. v r. 1985, fenomenálnou udalosťou, multikoncertom organizovaným
podľa oficiálnych informácií U. E. a J. I., a to za účelom získania finančných prostriedkov na potlačenie
hladomoru v Etiópii. O žalobcovi sa verejne písalo aj v súvislosti s jeho podnikateľskými aktivitami,
či v súvislosti s tým, že sa pokúšal o uplatnenie v politike. Z vyššie uvedeného je evidentné, že

žalobcovi sa dostáva obrovskej pozornosti médií, a to tak bulvárnych, ako aj tých serióznych, a teda,
že jeho meno rozhodne nie je verejnosti, či už tej slovenskej, českej alebo aj vzdialenejšej zahraničnej,
neznáme. Napokon, žalobca skutočnosť, že je osobou verejného záujmu, ani nepopiera; práve naopak,
vo svojej žalobe aj on sám seba označuje ako osobu verejného záujmu. V prípade verejne známej
osoby pritom platí, že táto musí zniesť väčšiu mieru kritiky ako osoba verejne neznáma. Rovnako tak
platí, že verejne známa osoba má vo všeobecnosti ľahší prístup k médiám a teda nepravdivé, resp.

difamujúce tvrdenia dokáže omnoho ľahšie vyvrátiť. Žalobca si musí byť vedomý nielen toho, že jeho
útoky na žalovaného môžu vyvolať obdobný protiútok, ale ako osoba verejne známa musí byť zároveň
pripravenýtaktiežzniesťurčitúmierukritikyzostranyžalovanéhoaktakémutoprotiútokumusíprejaviťaj
vyššiu mieru tolerancie. Podľa názoru žalovaného možno žalobcu dokonca považovať za osobu verejne
činnú, resp. na verejnosti aktívnu, nakoľko sa aktívne, pomerne intenzívne a opakovane zapája do

verejného diania, predovšetkým do diania v politike. Aktivizuje sa pritom v časoch pomerne významných
tak pre osoby, na ktoré sú jeho tvrdenia zamerané, ako aj pre krajiny, ktoré tieto osoby reprezentujú.
Napríklad, s nepravdivými a na cti utŕhačskými informáciami o žalovanom (podrobne popísanými v
žalobežalovanéhonaochranuosobnosti)vyrukovalžalobcaprávevčase,keďsažalovanýakoR.hnutia
ANO a víťaza českých parlamentných volieb a designovaný premiér usiloval o zostavenie vlády (pričom

tak urobil s odstupom takmer až 30 rokov od pádu komunistického režimu), čo viedlo k mimoriadnemu
skomplikovaniu, v tom čase, prebiehajúcich rokovaní s potenciálnymi koaličnými partnermi a Českej
republike hrozila kríza a predčasné voľby; bývalého slovenského prezidenta J. X. sa žalobca zase snažil
kompromitovať v čase jeho mocenského súperenia s vtedajším premiérom T. J.. Nemenej dôležitou
skutočnosťou je aj fakt, že žalobca sa vyjadril o veci, ktorá nepochybne je vecou verejného záujmu

(pravdovravnosť, resp. dôveryhodnosť bývalého príslušníka ŠtB, ktorý spomedzi všetkých ako jediný
obvinilžalovanéhozvedomej,dobrovoľnejafinančnemotivovanejspoluprácesŠtBanaktoréhozajeho
nepravdivé a maximálne difamujúce tvrdenia podal žalovaný žalobu o ochranu osobnosti). V prípade
výroku 1 pritom išlo o reakciu žalovaného na vec, o ktorej sa už predtým verejne vyjadril aj žalobca,
ktorú práve žalobca svojimi vyjadreniami a konaním veľmi výrazne živil, možno dokonca povedať, že

ju svojím rozhovorom pre Nový čas inicioval, a teda de facto z nej on sám vec verejného záujmu
urobil, a ktorá sa následne stala predmetom intenzívnej až búrlivej verejnej diskusie. V zmysle ustálenej
judikatúry vo všeobecnosti platí, že aj nadnesené a preháňajúce názory, a to dokonca aj názory niekoho
urážajúce, sú názormi v zásade ústavne chránenými, pokiaľ sú prednesené vo verejnej či politickej
debate. Pokiaľ sa žalovaný, ako osoba, ktorej sa na verejnosti mimoriadne intenzívne riešená téma

bytostne dotýka, je v podstate o ňom, zapojí do verejnej diskusie o tejto téme, a to tým, že sa na výzvu
verejnoprávneho média krajiny, v ktorej zastáva post predsedu vlády, interesujúceho sa o túto záležitosť,
len stručne ohradí voči nepravdivým výrokom žalobcu, ktorý je sám osobou verejne známou, navyše
aktívne sa zapájajúcou do verejného diania, tým, že sa o žalobcovi vyjadrí ako o nehanebnom klamárovi,
prezentujúc tak svoj osobný názor na neho, majúci však oporu v reálnom skutkovom základe, navyše

v situácii, keď už predtým boli tvrdenia žalobcu hneď viacerými osobami/médiami z viacerých štátov
(mimo iné Slovenska, Českej Republiky a Veľkej Británie) verejne označené za nepravdivé a osoba
žalobcu vykreslená ako značne nedôveryhodná, nemožno toto vyjadrenie žalovaného hodnotiť ako
neprípustný zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu, zvlášť po zohľadnení aj všetkých ostatných
okolností, za akých k predmetnému výroku došlo. Pojmom „klamár“ (preklad českého slova „Ihář“) sa

označuje osoba, ktorá vedome vysloví lož, t.j. nepravdivé tvrdenie. Žalovaný má za to, že v prípade
žalobcu bolo a je toto označenie plne na mieste; presne a výstižne totiž popisuje správanie žalobcu.
Nejde pritom len o subjektívne presvedčenie žalovaného prameniace výlučne z jeho vlastnej skúsenosti
s nepravdivými výrokmi žalobcu na jeho adresu (tieto nepravdivé výroky žalobcu popísal žalovaný
podrobne už vo svojej žalobe na ochranu osobnosti zo dňa 28.02.2018, pričom súdu predložil, resp.

označil aj dôkazy na podporu týchto svojich tvrdení), ale ide aj o tretími osobami (a to odlišnými a
nepochybne aj nezávislými od žalovaného) tvrdené a verejne publikované objektívne existujúce fakty,
ktoré usvedčujú žalobcu z klamstva. A to nie len v jedinom, výnimočnom prípade, ale opakovane a v
rôznych situáciách. Žalovaný zastáva názor, že vyššie uvedené skutočnosti samé osebe plne postačujúaj na zdôvodnenie akceptovateľnosti použitia prívlastku „sprostý“ žalovaným, ktorý žalovaný použil v
zmysle „nehanebný“ („bez hanby“). Tento výraz (v spojení so slovom „klamár“) môže byť vo všeobecnosti
tiež vykladaný ako „odporný“, „nečestný“, či „podlý“. V súvislosti s použitím prívlastku „sprostý“ žalovaný

pripomína, že v určitých prípadoch požívajú ochranu aj pejoratívne až vulgárne výrazy, a to napr. vtedy,
pokiaľ sú vyprovokované podobne či rovnako ostrými výrokmi. Uvedené je odrazom tzv. odvetnej funkcie
slobody prejavu, spočívajúcej v tom, že pokiaľ sa určitý subjekt dopustí ostrej kritiky, musí počítať
prinajmenšom s rovnakou odvetou. A to v prípade tohto subjektu ani nemusí ísť o osobu verejne činnú
alebo verejne známu, či vyjadrujúcu sa o veci verejného záujmu, ako je tomu v tomto konkrétnom

prípade. Navyše, Výrokom 1 žalovaný nereagoval na kritiku svojich politických, prípadne bývalých
podnikateľských aktivít, ale bránil sa voči ohováračským tvrdeniam žalobcu týkajúcich sa jeho údajne
vedomej, dobrovoľnej a zištnej (finančne motivovanej) spolupráce s ŠtB. V prípade vynesenia Výroku 1
sa teda nejednalo o iniciatívu samotného žalovaného, o žalovaného svojvoľné, ničím nevyprovokované
a nevyvolané konanie, či dokonca konanie vopred pripravované alebo aspoň premyslené (a už vôbec
nie motivované pomstou, ako sa snaží naznačiť žalobca), ale išlo len o treťou osobou vyvolanú reakciu

žalovaného - o poskytnutie požadovaného vyjadrenia na dotaz redaktora českého verejnoprávneho
média .Akékoľvek obviňovanie žalovaného zo strany žalobcu v tom zmysle, že tento zneužil svoje
mocenské postavenie a český vládny rozhlas Rádiožurnál k verejnej urážke žalobcu, nemá absolútne
žiadne opodstatnenie a ide len o ničím nepodložené výmysly žalobcu. V prípade situácie, za ktorej došlo
kvyneseniuVýroku1,nešloovopreddohodnutéinterviewskonkrétnymredaktoromasvopredznámymi

témami, resp. otázkami. Žalovaný odpovedal na rôzne otázky viacerým novinárom. S ohľadom k tomu,
že žalovanému boli kladené rôzne otázky od rôznych redaktorov, na ktoré musel on pohotovo reagovať,
bolo prostredie, v rámci ktorého došlo k vyneseniu Výroku 1, pomerne stresujúce a neumožňovalo
žalovanému plné sústredenie. V prípade Výroku 1 išlo o bezprostrednú a spontánnu ústnu reakciu
žalovaného,kedynemalpraktickyžiadenčasnato,abysamoholnadotázkouredaktorahlbšiezamyslieť

a v pokoji a vopred si pripraviť svoju odpoveď, starostlivo zvážiť každé svoje slovo a dôkladne vyhodnotiť
všetky prípadné dôsledky svojej odpovede (ako by to mohol urobiť v prípade písomnej reakcie), ale
musel reagovať prakticky okamžite a bez prípravy. Jednalo sa o emotívnu reakciu učinenú v rozrušení.
Za zmienku stojí tiež fakt, že nároky žalobcu na iné osoby ohľadom ich vyjadrovania sa, nie sú vôbec
súladné s jeho vlastným správaním. Žalobca od iných osôb vyžaduje, aby sa tieto o ňom vyjadrovali

slušne, on sám sa však v tomto smere slušne nespráva. O našich politikoch (z kontextu možno vyvodiť,
že tým má na mysli politikov českých a slovenských, t.j. vrátane žalovaného) sa vulgárne a nanajvýš
urážlivo vyjadruje ako o „bastardoch“ (viď článok), o poslancoch NR SR zas maximálne znevažujúco
ako o „pobehajoch, čo vykrikujú tu v parlamente nejaké hlúposti“ (viď článok). V prípade Výroku 1 ide
o hodnotiaci úsudok žalovaného o osobe žalobcu. To napokon potvrdzuje aj žalobca vo svojej žalobe.

Hodnotiaci úsudok je subjektívnym názorom jeho autora, resp. jeho vyjadrením. Preto ho nemožno ani
nijako dokazovať; skúma sa len to, či sa zakladá na pravdivej informácii, resp. informáciách. Hodnotiaci
úsudok vo všeobecnosti požíva vysokú mieru ochrany. Ako zo všetkých vyššie uvedených skutočností
vyplýva, hodnotiaci úsudok, ktorý urobil žalovaný o žalobcovi, sa opieral o reálny skutkový základ a
bol založený o. i. aj na informáciách, ktoré už boli známe širokej verejnosti. Žalovaný je presvedčený,

že v prípade Výroku 1 sa žiadneho neoprávneného zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti
nedopustil. Na nepravdivosť tvrdení žalobcu už v minulosti poukázalo viacero ľudí, a to vo viacerých
rôznych súvislostiach (nešlo teda len o jediný prípad, kedy by žalovaný nehovoril pravdu), a to dokonca
verejne, keď tieto osoby uviedli aj dôkazy na podporu svojich tvrdení. Pokiaľ si žalovaný, okrem svojich
vlastných skúseností, aj na základe verejne publikovaných informácií o žalobcovi vytvoril na neho

taký názor, aký má a tento na súvisiaci dotaz redaktora Rádiožurnálu aj prezentoval, nemožno mu
to nijako vyčítať. Zvlášť v situácii, keď žalobca sám na žalovaného útočil, a to opakovane, cielene
a zákerne, provokoval ho, vymýšľal si rôzne nepravdy na jeho adresu, navyše tak robil v období
a spôsobom, ktorým žalovaného najviac zasiahol, čo dospelo až do štádia, že žalovaný podal na
žalobcu žalobu na ochranu osobnosti. I napriek tvrdeniam žalobcu o tom, ako veľmi bol v očiach iných

žalovaným hodnotiacim úsudkom zasiahnutý, tento od žalovaného, na počudovanie, nepožaduje žiadne
ospravedlnenie. Požaduje však finančné zadosťučinenie, pričom pri tejto svojej požiadavke argumentuje
napr. aj úplne absurdným dôvodom, že vykonateľnosť prípadného uloženia povinnosti žalovanému
ospravedlniť sa mu by nebola prakticky možná a kontrolovateľná, keďže žalovaný žije trvalo v Českej
republike. Uvedené navyše nie je zákonom prípustný dôvod na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Čo sa týka výroku 2 poukázal na skutočnosť, že výrok žalovaného znel nasledovne: ....
skutočnosť, že žalovaný v 2. rade bol v roku 2016 právoplatne odsúdený za pokus obzvlášť závažného
zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, §221 ods. 4 písm. a) Trestného zákona, ako aj za zločin marenia
spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený kúhrnnému, nepodmienečnému trestu odňatia slobody (podľa všetkého na 10 rokov, čo je minimálna
trestná sadzba pri trestnom čine podvodu a spôsobení škody veľkého rozsahu), pričom pre výkon
uloženého trestu bol zaradený do ústavu pre výkon trestu so stredným stupňom stráženia a bol mu

uložený i ochranný dohľad. Žalobca pritom vo svojej vzájomnej žalobe okrem tejto vyššie uvedenej,
pravdivej verzie Výroku 2, uvádza aj iné znenia, ktoré však žalovaný nikdy nevyslovil, a ktoré predstavujú
len samotným žalobcom vytvorené modifikácie a skutočnosti nezodpovedajúce parafrázy skutočného
výroku žalovaného. Pre ilustráciu poukazuje žalovaný napr. na tvrdenie žalobcu uvedené na strane
2 žaloby (čl. 265): „... nepodložené a nepravdivé obvinenie z trestného činu, tvrdenie, že žalobca je

nedôveryhodnou osobou, keďže bol právoplatne odsúdený za podvod a iné na 10 rokov väzby.... “ a na
jeho tvrdenie uvedené na strane 4 vzájomnej žaloby (čl. 267): „... pričom dľa jeho tvrdení na strane č.
11, bod č. 2.13 žaloby bol poškodený J.. Z.. H. Y. právoplatne odsúdený v roku 2016 na 10 rokov väzby
za trestný čin obzvlášť závažného zločinu podvod a iné... “ Žalovaný namieta, že nikde v bode 2.13
svojej žaloby netvrdil, že žalobca bol právoplatne odsúdený za podvod; žalobca v tomto bode hovoril
o odsúdení za pokus trestného činu podvodu, tiež nehovoril o väzbe, ale o treste odňatia slobody (t.j.

väzení), taktiež nehovoril o 10 rokoch ako o istote, ale v žalobe výslovne uviedol: podľa všetkého na 10
rokov, čo je minimálna trestná sadzba pri trestnom čine podvodu a spôsobení škody veľkého rozsahu.
Z doposiaľ uvedeného možno uzavrieť, že žalovanému nemôžu byť vytýkané a tento ani nemôže byť
postihovaný za výroky, ktoré on sám nikdy nevyniesol a ktoré si vykonštruoval samotný žalobca, pričom
ich cielene vydáva za výroky žalovaného. Ohľadom týchto neexistujúcich výrokov žalovaného je žaloba

žalobcu nielen nedôvodná, ale je aj v rozpore s dobrými mravmi. Každý výrok je vždy nutné posudzovať
v rámci celého kontextu, v ktorom bol vynesený. Zo skutočného obsahu celého Výroku 2 (t.j. nielen
zo žalobcom vybranej časti) je evidentné, že tento výrok nebol žalovaným vynesený samoúčelné (a
už vôbec nie s cieľom žalobcu uraziť, bezdôvodne ho kriminalizovať, v úmysle spôsobiť mu ujmu,
poškodiť ho pred súdom a pod., ako tvrdí žalobca), ale že tento bol vynesený v rámci prezentácie

názoru žalovaného na celkovú dôveryhodnosť, lepšie povedané nedôveryhodnosť žalobcu, a to práve v
súvislostiascieľompoukázaťnariadnenesplneniesipovinnostiposúdeniadôveryhodnostižalobcu,ako
zdroja poskytnutých mu informácií, pôvodným žalovaným v 1. rade (resp. redaktorom p. N. Q.), a to ešte
pred zverejnením článku, v dôsledku čoho potom došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu
osobnosti žalobcu. Pokiaľ ide o okolnosti vynesenia tohto výroku žalovaného, ten sa k nim už vyjadril

aj v rámci svojho vyjadrenia zo dňa 08.06.2018, ktoré už je súčasťou súdneho spisu v konaní č.k. 13 C
12/2018. Stalo sa tak teda ešte pred podaním žaloby žalobcom (pôvodne žalovaným v 2. rade), pričom
v tom čase malo jeho vyjadrenie len povahu vyjadrenia sa žalovaného (pôvodne žalobcu) k jednému
z mnohých tvrdení žalobcu (pôvodne žalovaného v 2. rade) predstavujúcich obranu žalobcu (pôvodne
žalovaného v 2. rade), a teda nešlo o obranu žalovaného (pôvodne žalobcu) voči skutkovým tvrdeniam

žalobcu (pôvodne žalovaný v 2. rade) ohľadom výroku namietanému žalobou o ochranu osobnosti.
Žalovaný zopakoval, že pokiaľ ide o fakt, že žalobca bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k.
2 To/135/2015 zo dňa 21.04.2016 oslobodený spod obžaloby, cieľom žalovaného rozhodne nebolo
žalobcu bezdôvodne kriminalizovať. Žalovaný si predmetné údaje o žalobcovi nevymyslel, tieto vyplývali
z údajov uvedených na stránke otvorené súdy, o čom aj predložil súdu príslušný dôkaz. O existencii

rozsudku KS v Bratislave nemal žalobca vedomosť. Pokiaľ by sa aj informácia o nenapadnutí rozsudku
súdu I. stupňa opravnými prostriedkami, a teda o jeho právoplatnosti, uvedená na stránke otvorené
súdy, neskôr ukázala ako nezodpovedajúca skutočnosti, mal predsa žalobca (ktorý ako jediný zo
strán sporu vie pravdivosť informácie uverejnenej na internete v jeho trestnej veci so stopercentnou
istotou potvrdiť alebo vyvrátiť) možnosť v rámci svojho vyjadrenia k žalobe, či iného podania, sa k

nej vyjadriť a uviesť veci na pravú mieru, čo napokon žalobca aj urobil. Žalovaného nemožno viniť
za prípadnú nesprávnosť údajov uvedených inými osobami. Navyše, žalovaný sa o tejto trestnej veci
žalobcu vyjadril len v rámci žaloby; informáciu o uznaní žalobcu vinným a o jeho odsúdení nepublikoval
verejne. Bol to denník Nový čas, ktorý túto informáciu zverejnil. Súčasne však zverejnil aj informáciu
o tom, že rozhodnutie prvostupňového súdu bolo zrušené rozhodnutím krajského súdu a teda k

žiadnemu neprípustnému zásahu do práv žalobcu podľa názoru žalovaného nedošlo. Odhliadnuc od
vyššie uvedeného, na spomínané rozhodnutie okresného súdu nepoukazoval žalovaný samoúčelné,
poukazoval naň v súvislosti s otázkou posudzovania dôveryhodnosti osoby žalobcu denníkom Nový čas.
Doplnil, že zo všetkých okolností, za akých k uvedeniu tejto informácie došlo, je zrejmé, že išlo len o
nedorozumenie a nie o úmysel. V danom prípade sa žalovaný spoliehal na pravdivosť zverejnených

informácií zverejnených na stránke www.otvorenesudy.sk , a to bez toho,
aby bol povinný skúmať pravosť, resp. správnosť tu uvedených informácií. Na také niečo navyše nemal
ani priestor a ani možnosti. Nemožno pritom opomenúť kľúčový fakt, že predmetnú informáciu (ako aj
všetky ostatné informácie týkajúce sa dôveryhodnosti žalobcu) žalovaný vo svojej žalobe jasne popísalspôsobom, že išlo o získanie informácií o žalobcovi v extrémne krátkom čase z verejne dostupných
zdrojov - jednoduchým zadaním mena a priezviska žalobcu do vyhľadávača Google (viď bod 2.16
žaloby žalovaného), čím mienil, že si to nevyžadovalo vynaloženie nejakého väčšieho úsilia, a tiež,

že tento, žalovaným zvolený postup, bol uvádzaný cielene, ako kritika postupu denníka Nový čas,
ktorý nevynaložil ani len takúto minimálnu snahu, aby si dôveryhodnosť žalobcu ako zdroja svojich
informácií preveril ešte pred publikovaním článku (resp. síce vynaložil a túto preveril, avšak následne
obdržané zistenia o žalobcovi úplne odignoroval a aj napriek nim článok plný značne difamujúcich
informácií, ktorých pôvodcom bol práve žalobca, zverejnil), a teda nešlo o samovoľnú, ničím nevynútenú

kritiku samotného žalobcu žalovaným. Zastával názor, že tvrdenia urobené v dobrej viere požívajú
zvýšenú ochranu. Zdôraznil, že informáciu o právoplatnom odsúdení žalobcu nepublikoval verejne. Za
sprístupnenie tejto informácie verejnosti nesie zodpovednosť pôvodný žalovaný 1. rade, ako jeden z
účastníkov (strán) predmetného súdneho konania o ochranu osobnosti, ktorý je vydavateľom denníka
Nový čas, ktorý pritom túto informáciu o žalobcovi zverejnil úplne svojvoľne, bez vedomia a súhlasu
žalovaného, nerešpektujúc vyššie uvedenú zásadu, že podania urobené vo vzťahu k súdu požívajú

zvýšenú ochranu. Navyše ju zverejnil v pozmenenej podobe, ktorá nebola súladná so skutočným
výrokomžalovaného(viďporovnaniečlánkuvdenníkuNovýčaszodňa25.04.2018,ktorýžalobcapriložil
ku svojej vzájomnej žalobe s bodom 2.13 žaloby žalobcu). Pokiaľ ide konkrétne o Výrok 2, uviedol,
že tu platí to, čo už bolo uvedené v článku tohto vyjadrenia, a síce, že všetky osoby, ku ktorým sa
táto, skutočnosti nezodpovedajúca informácia o žalobcovi dostala, už dávno obdržali aj informáciu o jej

nepravdivosti, a teda pravdivosť tohto výroku už bola dostatočne vyvrátená. Stalo sa tak pritom ešte v
čase pred podaním žaloby o ochranu osobnosti žalobcu na súd, o čom preukázateľne vedel aj samotný
žalobca. Pokiaľ ide o výšku náhrady požadovanú žalobcom, táto je úplne premrštená a absolútne
neprimeraná okolnostiam tohto prípadu. A to nielen vzhľadom na to, za akých okolností k vyneseniu
Výroku 1 a Výroku 2 prišlo, a aká osoba bola v prípade žalobcu týmito výrokmi zasiahnutá - osoba

verejne známa (o.i. aj ako bývalý príslušník StB) a verejne aktívna, s už dávno pošramotenou povesťou,
ale aj vzhľadom na nevyhnutnosť primeranosti požadovanej náhrady vo vzťahu k iným, už priznaným
náhradám vo veciach ochrany osobnosti. I keď každý prípad je iný, žalobca sa v zásade nemôže
dovolávať takej náhrady nemajetkovej ujmy, aká bola v spore o ochranu osobnosti priznaná sudcovi (vid“
poukazovanie žalobcu na prípad sudkyne KS v Bratislave, H.. G. R. P. - X. proti R.. U.), keď jednak, on

sám sudcom vôbec nie je, jednak, odškodnenia priznávané sudcom v rámci SR sú, ako je všeobecne
známe, mimoriadne vysoké a vymykajú sa z rámca štandardných odškodnení, čo je však dané skôr
potrebou chrániť nezávislosť justície ako takej (a v rámci nej aj nestrannosť a spravodlivosť súdneho
konania), ako potrebou ochrany jedného konkrétneho sudcu, pri súčasnom zohľadnení len obmedzenej
možnosti sudcu reagovať na kritiku svojej osoby. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti

je žalovaný presvedčený, že z jeho strany k žiadnemu neprípustnému zásahu do práva na ochranu
osobnosti žalobcu neprišlo; žalobca nakoniec existenciu žiadneho takého zásahu ani nepreukázal. Z
tohto dôvodu nemôže byť žalobcovi súdom priznaná ani ním požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy
a rovnako tak nemôže byť žalovaný súdom zaviazaný ani k povinnosti strpieť zverejnenie rozsudkov
v tejto veci. V závere dodal, že o 1. výroku žalobného petitu žalobcu už v súčasnosti nie je možné

rozhodnúť. V rámci 2. výroku žalobného petitu sa žalobca domáha aj priznania náhrady trov právneho
zastúpenia. A to aj napriek skutočnosti, že v tomto konaní nie je právne zastúpený. Súd mu teda nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia nemôže priznať ani v prípade, že by bol žalobca v tomto konaní
úspešný. Petit týkajúci sa trov konania navyše ani nie je správne formulovaný a je nevykonateľný. Výrok
3. žalobného petitu žalobcu je neurčitý a nevykonateľný. Na základe vyššie uvedeného žalovaný žiada

vzájomnú žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú a priznať nárok na náhradu trov
konania, vrátane trov právneho zastúpenia, v rozsahu 100%.
6. Na základe návrhu na zmenu petitu doručeného súdu žalobcom na pojednávaní dňa 26.01.2024
rozhodol súd o pripustení zmeny žalobného petitu.
7. Dňa 19.02.2024 doručil žalovaný súdu vyjadrenie k zmenenému žalobnému petitu žalobcu, v ktorom

uviedol, že ani po aktuálnej úprave petitu vzájomnej žaloby zo strany žalobcu nie je možné žalobe
žalobcu vyhovieť. Vyjadril presvedčenie, že z jeho strany k žiadnemu neprípustnému zásahu do práva
na ochranu osobnosti žalobcu neprišlo. Dodal, že žalobca napokon existenciu žiadneho takého zásahu
ani nepreukázal. Z tohto dôvodu nemôže byť žalobcovi súdom priznaná ani ním požadovaná náhrada
nemajetkovej ujmy a rovnako tak nemôže byť žalovaný súdom zaviazaný ani k povinnosti strpieť

zverejnenie rozsudku v tejto veci. Ďalej uviedol, že v prípade 2. výroku sa žalobca domáha aj priznania
náhrady trov právneho zastúpenia a to aj napriek skutočnosti, že v tomto konaní nie je právne zastúpený.
Súd mu teda nárok na náhradu trov právneho zastúpenia nemôže priznať ani v prípade, že by bol
žalobca v tomto konaní úspešný. Petit týkajúci sa trov konania považuje za nesprávne formulovaný anevykonateľný. Čo sa týka 3. výrok žalobného návrhu žalobcu je podľa názoru žalovaného aj po jeho
aktuálnej úprave neurčitý a nevykonateľný. Pokiaľ ide o 1. výrok vzájomnej žaloby, tomuto nie je možné
podľa názoru žalovaného vyhovieť. Žalovaný považuje požiadavku žalobcu za absolútne nedôvodnú, a

tozdôvodu,žežalovanýoriginálomanifotokópiourozsudkuOkresnéhosúduBratislavaIč.k.5T52/2009
zo dňa 23.03.2016 nedisponuje a ani nikdy nedisponoval a preto ho ani nemôže a nemohol šíriť. Tvrdil,
že disponoval len anonymizovanou formou tohto rozsudku, v ktorom však nie je titul, meno a priezvisko
žalobcu výslovne uvedené, a teda bez znalosti ďalších údajov nie je možné tento anonymizovaný
rozsudok spojiť práve s osobou žalobcu. Toto anonymizované rozhodnutie žalovaný len priložil ku svojej

vlastnej žalobe na ochranu osobnosti, nikdy ho nerozširoval verejne. Žalobca vo svojej žalobe napokon
ani neuvádza žiadne také skutočnosti, ktoré by svedčili o šírení rozsudku zo strany žalobcu a tieto ani
nijako nepreukazuje. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na fakt, že práve žalobca je osobou, ktorá
nepochybne rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 5T 52/2009 zo dňa 23.03.2016 disponuje
(musí, nakoľko bol účastníkom daného trestného konania), pričom ho do dnešného dňa súdu nepredložil
ani na jeho výzvu. Pokiaľ ide o informáciu o odsúdení žalobcu, žalovaný uviedol túto informáciu len

jediný krát, a to vo svojej žalobe. Táto informácia teda bola obsiahnutá len v podaní adresovanom súdu
(tvrdenia obsiahnuté v takýchto podaniach pritom požívajú osobitnú ochranu); navyše v mierne odlišnom
znení, ako uvádza žalobca. K okolnostiam uvedenia tejto informácie vo svojej žalobe sa už žalovaný
dopodrobna vyjadril. Žalovaný nikdy túto informáciu nešíril verejne. Bol to denník Nový čas, ktorého
vydavateľom bol pôvodný žalovaný v 1. rade, ktorý túto informáciu zverejnil. Súčasne však zverejnil aj

informáciu o tom, že rozsudok prvostupňového súdu bol zrušený rozsudkom krajského súdu, a teda je
zrejmé, že uvedením tejto informácie k žiadnemu zásahu do práv žalobcu dôjsť nemohlo. Vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti žalovaný žiada aj naďalej žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť ako
nedôvodnú a priznať voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia,
v rozsahu 100%.

8. Žalobca v priebehu konania uviedol, sa pridržiava svojej písomnej vzájomnej žaloby. Mal za to,
že žalobou je preukázané, že odznel v českom Rádiožurnále a potom i v rozhlase výrok žalovaného
- sprostej lhář, ktorým bol následne prebratý ostatnými novinami. Zopakoval, že žalovaný ho v žalobe
na ochranu osobnosti označil za nedôveryhodnú osobu, lebo bol v roku 2016 právoplatne odsúdený
za podvod. Po odvysielaní tohto príspevku mnohí žiadali o vysvetlenie a upozorňovali ho, že by si

mal dávať pozor, aby nebol zlikvidovaný skôr, ako táto záležitosť skončí. Poukázal na udalosti na MS
ČR v Karate v Karlových Varoch, kde bol prenasledovaný českou sledovačkou a bolo mu vyhrážané
neznámou osobou Q.. Vyjadril domnienku, že sledovacie služby si mohol objednať aj U.. Informácie
prezentované žalovaným neušli pozornosti britskej tajnej služby. Tvrdil, že pri následnom vstupe na
britské ostrovy bol požiadaný, aby šiel bokom a musel sa podrobiť informatívnemu výsluchu k tejto

otázke. Poukázal na knižku s nákladom 10 000 000 výtlačkov s dotlačou, kde jedna kapitola sa týka
špionáže období studenej vojny a je jemu venovaná. Tvrdil, že bol požiadaný o participáciu na knižke
10 hláv, ktoré hýbali v období studenej vojny britskou spoločnosťou, ktorá sa momentálne spracováva.
Zároveň bol požiadaný o spoluprácu aj zo strany najväčšieho britského denníka o spoluprácu. Dodal,
že v prípade informácii o mladšom bratovi žalovaného, tieto sú mu jednak známe a sú v žalobe OS

BA I. 16C 9/2012 a jednak sú čerpané aj z agentných zväzkov, ktoré mu doručil D.. G.. Tvrdil, že od
neho chceli, aby v tomto konaní v určitých skutočnostiach vypovedal v prospech U., čo odmietol, lebo
poznal spis. Uviedol, že z uvedených zväzkov mal z pohľadu kontrarozviedky dôležité informácie aj o
otcovi a bratovi žalovaného. Podľa jeho vedomostí by mal byť spor 16C 9/2012 nálezom Ústavného
súdu skončený. Poukázal na obdobné prípady riešené českým súdom - X. O. U., Š. O. U.. V prvom

prípade označil žalovaný X. ako alkoholika a v druhom prípade označil Š. za psychopata a parchanta.
Dodal, že v oboch prípadoch súdy priznali spravodlivé zadosťučinenie nemajetkovej ujmy. Mal za to,
že bol žalovaným pošpinený v celonárodnom merítku. Osobne ho najviac mrzí, že musel vysvetľovať
maloletým deťom, že nebol odsúdený na 10 rokov basy a iné obmedzenia. Za zarážajúca považuje
skutočnosť, že žalovaný zneužil žalobu na ochranu osobnosti a o údajnej nedôveryhodnosti žalobcu,

ktorý mal byť právoplatne odsúdený na 10 rokov v roku 2016, čo nebolo preukázané rozhodnutiami
súdu. Trestné konanie 5T 52/2009 bolo nezákonné voči mne a boli tam aj iné nezákonnosti. V ostatnom
sa pridržiava svojej žaloby.
9. Právna zástupkyňa žalovaného v priebehu konania na pojednávaní uviedla, že predmetom tohto
konania je žaloba žalobcu a nie iné skutočnosti. Uviedla, že medzi stranami nie je sporné, že žalobca

žalobounamietavýrok žalovanéhovčeskomRádiožurnáleasúčasne,ževpôvodnejžalobežalovaného
na ochranu osobnosti bola uvedená informácia o právoplatnom odsúdení. V prípade tejto informácie,
zopakovala, že žalovaný vtedy v pozícii žalobcu vychádzal z verejne dostupných zdrojov, pričom
informácie, ktoré zverejnil Nový čas, nezodpovedali tomu, ako to bolo uvedené v samotnej žalobe.Žalovaný nečerpal informácie z rozhodnutia, ale z internetu a nezodpovedá za to, čo uviedol Nový čas.
Navyše tam boli zverejnené aj informácie o tom, že toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom zrušené a
žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Zopakovala, že hodnotiaci úsudok vo vzťahu k žalobcovi, o tom,

že je nedôveryhodnou osobou mal žalovaný zo zdrojov verejne publikovaných v zahraničí a na základe
toho dospel k úsudku, že je nedôveryhodnou osobou, pričom vychádzal aj z vlastných skúseností so
žalobcom. Zdôraznila, že žalovaný svoju pôvodnú žalobu zobral späť a tým to považuje za uzavreté.
Pokiaľ ide o návrh na výsluch svedka D.. G. poukázala na to, že tento je právnym zástupcom žalovaného
a nemôže byť v konaní vypočutý ako svedok. Pokiaľ ide o spory, na ktoré poukazoval žalobca, dodala,

že nevie, o ktoré sa presne jedná, ale žalovaný vyhral spor s p. Š. a neplatil žiadnu nemajetkovú
ujmu a k sporu s X. sa nevedela vyjadriť. Podotkla, že rozsudok v trestnej veci má celý k dispozícii
žalobca, avšak nie je predložený kompletný. S poukazom na doposiaľ uvedené má za to, že žaloba nie
je dôvodná žiadala ju žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania. V závere požiadala žalobcu,
aby sa zdržal navodzovania dojmu fyzickej likvidácie a sledovania zo strany žalovaného, nakoľko to
hraničí s trestnoprávnou zodpovednosťou.

10. Žalobca vo svojom podaní došlom súdu elektronicky bez autorizácie dňa 15.03.2024, doplnené
listinne dňa 18.03.2024, uviedol, že s tvrdeniami žalovaného nestotožňuje a to s odkazom na
rozhodovaciu prax vyšších súdov (NS SR, ÚS SR), nakoľko zmenený petit bol realizovaný vo vzťahu
na zánik pôvodného Okresného súdu Bratislava II pričom dodal, že takejto zmene súd ani nepotrebuje
súhlas žalovaného. K úprave petitu odkázal na právoplatný a vykonateľný rozsudkom Okresného súdu

Pezinok z 03.04.2017 č.k. 9C/244/2011-416 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
23.10.2019 č.k. 15Co/245/2017-448 v tzv. obdobnej veci (č.l. 2 ods. 2 CSP).
11. Dňa 16.04.2014 doručila manželka žalobcu, U. Y., písomné podanie, v ktorom sa ospravedlnila z
neúčasti na pojednávaní okrem pracovných dôvodov aj z dôvodu, že by jej výpoveď ako svedka
mohla byť považovaná ako výpoveď nie nezaujatého svedka. K veci uviedla, že s odstupom času si

už na všetky momenty spojené s mediálnym očierňovaním jej manžela žalovaným nespomína o to
viac, ak jej manžel je pre ňu a ich spoločné deti ako aj pre jeho domácich a zahraničných obchodných
partnerov dôveryhodnou osobou, uznávaným právnikom a špecialistom na ľudské práva a cezhraničné
konflikty, či poradcom na špeciálne služby aj v zahraničí. Namietala tvrdenie ohľadne právoplatného
odsúdenia žalobcu v roku 2016 k nepodmienečnému trestu odňatia slobody na 10 rokov, tak ako to o

ňom neoprávnene šíril žalovaný a jeho právnici a taktiež tvrdil, že nie je pravdou, že by jej manžel bol
sprostýmklamárom,čopreberaličeské,slovenskéakoajzahraničnémédiá.Dodala,ževiaceríslovenskí
aj zahraniční novinári boli u nich a overovali si pravdivosť tvrdení žalovaného, ktorými dehonestoval
a kriminalizoval jej manžela. Uvedeným konaním žalovaný neoprávnene a opakovane zasiahol do
osobnostných práv jej manžela ako aj to práva na ich pokojný rodinný život, do práva na súkromie, do

práva na česť a dôstojnosť a to v extrémnom rozsahu.
12. Dňa 13.05.2024 doručil žalovaný súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovaného
k zmenenému žalobnému petitu, v ktorom uviedol, že v plnom rozsahu naďalej zotrváva na svojom
vyjadrení zo dňa 19.02.2024 a súčasne podotkol, že nikdy netvrdil, že k zmene žalobného petitu je
potrebný súhlas žalovaného. Podotkol, že síce žalobca vo svojom vyjadrení odkazuje na právoplatné

rozhodnutia súdov, avšak ani jedno z nich nepredložil i keď podľa všetkého ide o rozhodnutia v
konaniach, v ktorých samotný žalobca vystupoval ako strana sporu, a teda mal by nimi disponovať.
Dodal, že sa mu podarilo získať do dispozície len anonymizovaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 23.10.2019 č.k. 15 Co 245/2017, z obsahu ktorého je evidentné, že rozsudok, na ktorý poukazuje
žalobca, nie je rozsudkom v tzv. obdobnej veci. Skutkové okolnosti daného prípadu (konanie vedené na

Krajskom súde v Bratislave pod č.k. 15 Co 245/2017, resp. jemu predchádzajúce konanie na súde 1.
inštancie) nie sú totiž vôbec porovnateľné s okolnosťami tohto prípadu (konanie vedené na Mestskom
súde Bratislava IV pod č.k. (53) B2-13 C 12/2018). V prípade, na ktorý poukazuje žalobca, sa žalovaný
(týmto nebol Z.. G. U.) na adresu žalobcu opakovane vyjadroval spôsobom, ktorý vyvoláva dojem, že
pácha trestnú činnosť spočívajúcu vo falšovaní listín. Zo strany žalovaného dochádzalo k neustálemu

a opakovanému označovaniu osoby žalobcu za falšovateľa, a to pred rôznymi osobami a orgánmi.
Súd prvej inštancie v danej veci dospel k záveru (neskôr potvrdenému aj súdom odvolacím), že v
danom prípade už nešlo o legitímne uplatňovanie práva na slobodu prejavu a uplatňovanie procesných
práv v súdnom konaní, keďže neustále opakovanie a označovanie osoby žalobcu za falšovateľa už
prekročilo mieru primeranosti prípustnú v rámci súdneho konania. Naproti tomu v tomto prípade došlo

k uvedeniu nepravdivej informácie o odsúdení žalobcu len jeden jediný krát, keď táto informácia bola
obsiahnutá len v jedinom podaní adresovanom súdu. Navyše, k jej uvedeniu došlo len nedopatrením a
nie cielene, a uvedenie tejto informácie nebolo ani samoúčelné, ako je evidentné už z predchádzajúcich
podaní žalovaného, ktoré podrobne rozoberajú skutkové okolnosti, za akých k uvedeniu tejto informácieprišlo. Záverom opätovne poukázal na osobitnú ochranu tvrdení urobených v priebehu súdneho konania
stranami súdneho konania alebo ich právnymi zástupcami (viď napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Nikula v.
Fínsko),akoajtvrdeníurobenýchvpodaniachalistochadresovanýchverejnýmčiniteľomaleboorgánom

verejnej moci (viď napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Zakharov v. Rusko).
13. Z výsluchu svedkyne H. Y. (dcéry žalobcu) vyplýva, že na udalosti z roku 2018, si úplne presne
nespomína. Uviedla, že to bolo niekedy v zimných mesiacoch roku 2018, kedy stáli pred ich domom
aj zahraničné médiá. Na uvedené obdobie si spomína ako na nepríjemné, kedy vychádzali články, v
ktorých otca označovali za eštebáka. Hlavne v škole jej to spolužiaci dali pocítiť, spájali si to s činnosťou

štátnej bezpečnosti a tvrdili, že musia mať milióny na účte a pod. Nepríjemné boli aj komentáre o takejto
zberbe a pod. Ohľadne vyjadrenia žalovaného na osobu žalobcu, že je sprostý klamár, uviedla, že v
rámci ich rodiny to bolo ponižujúce, neukazovali sa na verejnosti, pričom otec (žalobca) to dosť zle
znášal po zdravotnej stránke, čo sa prejavovalo tým, že buď mal vysoký alebo nízky tlak, ale nikdy
nie normálny. V prípade označenia žalobcu za osobu, ktorá nehovorí pravdu inými subjektmi, vyjadrila
názor, že si nemyslí, že to bola pravda, čo hovorili. Uviedla, že vzťah medzi otcom a ňou sa po týchto

udalostiach sa až tak nezmenil. O tom, že jej otec bol príslušník štátnej bezpečnosti nevedela, podľa jej
vedomostí pracoval v diplomacii. Dodala, že rodičia žijú spolu. Na otázku právneho zástupcu žalovaného
ohľadne toho, či má vedomosť, či bol otec zbavený kouča v reprezentácii Slovenska v súvislosti s týmito
udalosťami ako aj vedomosť o tom, či prestal trénovať syna Maxima uviedla, že o uvedenom nemá
vedomosť, pričom dodala, že ho (syna žalobcu) trénovali iní a otec ho iba vozil.

14. Z výsluchu svedka R. Y. (syna žalobcu) je zrejmé, že vzťahy s otcom má dobré, chodia spolu na
dovolenky a podobne, ale nebývajú v spoločnej domácnosti. Svedok uviedol, že v roku 2018, nevedel
povedať kedy presne, ale súviselo to s prácou otca v štátnej bezpečnosti, kde vychádzali články o
žalovanom a jeho pôsobení a ten aby sa z toho vyvinil, označil otca za klamára, nedôveryhodnú osobu.
V súvislosti s útokmi žalovaného na osobu otca uviedol, že to vnímal tak, že ako starší pán bol rozrušený

tým, čo sa deje. Tvrdil, že nemal vedomosť o tom, že jeho otec bol právoplatne odsúdený na 10 rokov
väzby. O skutočnosti, že by žalobca zažaloval aj niekoho iného, ako žalovaného za výroky, že žalobca
je klamár a nehovorí pravdu uviedol, že o tom tiež nemal vedomosť. Na záver dodal, že jeho vzťah s
otcom sa po týchto udalostiach a publikovaní článkov v roku 2018 nijako nezmenil.
15. Žalobca v konaní predložil nasledovné listiny: Vyjadrenie ÚPN zo dňa 06.06.2012 (č.l. 281),

prvú a poslednú stranu fotokópiu rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/135/2015 zo dňa
21.04.2016, fotokópiu článku (,,Žaloba o milión“) uverejnenom v denníku Nový čas dňa 25.04.2018 (č.l.
286-288),článokuverejnenýnainternetovejstránkeiROZHLAS.czdňa25.04.2018(č.l.292-294),článok
uverejnený na internetovej stránke PRAVDA.sk. dňa 25.04.2018 (č.l. 295-297), emailovú odpoveď na
otázky novinára denníka Nový čas zo dňa 11.07.2018 (č.l. 299-300), originál výtlačku denníka Nový čas

zo dňa 25.04.2018 č. 95/28, str. 1-18 a 31-48 (č.l. 840), časť listín tvoriacich obsah spisu 16C/9/2012
(č.l. 876-929), kópia preukazu X. v karate na MS v Taliansku, Malte a vo Veľkej Británii (931-933
16. Žalovaný v konaní predložil nasledovné listiny: Kópiu článku uverejnenom v denníku Nový
čas, konkrétne str. 1, 2, a 3 dňa 17.02.2018 (č.l. 24-27), Anonymizované rozhodnutie Okresného
súdu Bratislava I č.k. 5T/52/2009 zo dňa 23.03.2016 (č.l.141-144), Články uverejnené na internetovej

stránke: PRAVDA.sk dňa 16.02.2018 (č.l. 73), cas.sk dňa 17.02.2018 (č.l. 28-34), TREND.sk dňa
16.02.2018 (č.l. 74), TREND.sk dňa 21.10.1998 (č.l 113-114), HNONLINE.sk dňa 16.02.2018 (č.l.
75-78), HNONLINE.sk dňa 20.02.2018 (č.l. 109-112), DENNÍK N.sk dňa 16.02.2018 (č.l. 79), TA3.com
dňa 20.02.2018 (č.l. 80-81), iDNES.cz dňa16.02.20018 (č.l. 63-64), BLESK.cz dňa 16.08.2018 (č.l.
64), TYDEN.cz dňa 16.02.2018 (č.l. 65) ,ceskatelevize.cz dňa 16.02.2018 (č.l. 66-67), novinky.cz

dňa 16.02.2018 (č.l. 68-70), novinky cz dňa 20.02.2018 (č.l. 88-90), LIDOVKY.cz dňa 16.02.2018
(č.l. 100-101), LIDOVKY.cz dňa 20.02.2018 (č.l 60-62), HOSPODÁŘSKYCH NOVIN (archiv.ihned.cz)
dňa 22.02.2018 (č.l. 71-72), FORUM24.cz dňa 16.02.2018 (č.l. 69-70), INDEPENDENT.co.uk dňa
20.02.2018 (č.l 51-56), huckmagazine.com dňa 19.02.2018 (č.l. 82-83), mirror.co.uk dňa 19.02.2018
(č.l. 57-59),t heguardian.com dňa 20.02.2018 (č.l. 49-50), dailymail.com dňa 16.02.2018 (č.l.

102-105), express.co.uk dňa 18.02.2018 (č.l. 106-108), telegraph.co.uk dňa 16.02.2018 (č.l. 117-119),
huffingtonpost.co.uk dňa 20.02.2018 (č.l. 122-129), bbc.com dňa 17.02.2018 (č.l. 98-99), rt.com
20.02.2018 (č.l. 120-121), vice.com dňa 19.02.2018 (č.l. 84-87), SME.sk dňa 15.12.1995 (č.l. 91-93),
aktuality.sk dňa 19.02.2018 (č.l. 94-95), irozhlas.sk dňa 16.02.2018 (č.l. 115-116), svk.press.sk
dňa 22.02.2018 (č.l. 96-97), PRAVDA.sk dňa 20.02.2018 (č.l. 564-566), echo24.cz dňa 16.02.2018

(567-571), ct24.ceskatelevize.cz dňa 21.02.2018 (č.l. 572-575), idnes.cz dňa 20.02.2018 (č.l. 576-577),
originály aj preklady článkov uverejnených na internetovej stránke: news.sky.com dňa 17.02.2018
(č.l. 578-585, 702-704), thetimes.co.uk dňa 17.02.2018 (č.l. 586-590, 713-715), thetimes.co.uk dňa20.02.2018 (č.l. 591-595, 723-725), bbc.com dňa 25.02.2018 (č.l. 596-604, 753-757), independent.co.uk
dňa 19.02.2018 (č.l. 605-611, 736-740), businessonsider.com dňa 16.02.2018 (č.l. 612-615, 689-690.)
17. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu

prejavu. Táto zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa
aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem
iného) ochrany povesti alebo práv iných.

18. Podľa článku 26 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom,
ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

19. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena.
20.Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

21.Podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.
22.Podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods.1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má

fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
23. Podľa § 13 ods. 3 Obč. zák. výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.
24. S poukazom na vykonané dokazovanie a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že
žaloba žalobcu nie je dôvodná.

25.Žalobca sa žalobou domáhal ochrany svojich osobnostných práv v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka a tvrdil, že žalobca do nich neoprávnene zasiahol a spôsobil mu týmito zásahmi vážnu ujmu.
26. Súd v prvom rade uvádza, že z vykonaného dokazovania má za preukázané a medzi stranami
nebolo sporné, že žalovaný dňa 25.04.2018 uviedol v českom Rádiožurnále vo vzťahu k žalobcovi
výrok „sprostej lhář“, ako ani skutočnosť, že v žalobe žalovaného na ochranu osobnosti bol žalobca

(vtedy pozícia žalovaného) označený ako nedôveryhodná osoba, nakoľko bol v roku 2016 právoplatne
odsúdený na pokus obzvlášť závažného zločinu podvodu, tak ako je to uvedené presne v predmetnej
žalobe.
27.Súd predovšetkým uvádza, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a
zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Ako vyplýva z. § 11 Občianskeho zákonníka občianska vážnosť a česť, dôstojnosť (do ktorých žalovaný
podľa tvrdenia žalobcu zasiahol predovšetkým) sa považujú za natoľko významné hodnoty každej
fyzickej osoby ako individuality, že im zákon priznáva nárok na právnu ochranu. Je to tak preto, že
česť fyzickej osoby je výrazom úcty alebo vážnosti, ktorú tá - ktorá fyzická osoba požíva u ostatných
členov spoločnosti, napr. pre svoje postoje, názory, konanie. Česť fyzickej osoby nepochybne silne

ovplyvňuje aj jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Najbežnejšou formou zásahov do občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky (kritika). V prípade skutkového
tvrdenia ide o fakt, ktorého pravdivosť možno objektívne verifikovať tzv. dôkazom pravdy; v prípade
kritiky ide o tzv. hodnotiace úsudky, t.j. názory, ktoré sú svojou povahou subjektívne - sú výrazom
názorov toho, kto ich prednáša- a teda ktorých správnosť nie je možné objektívne preukázať, dôkaz

pravdy je vzhľadom na povahu veci v prípade kritiky vylúčený. Zákon poskytuje ochranu proti takýmto
zásahom len vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na
česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň objektívne
spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby. Hodnotiaci úsudok naopak vyjadruje subjektívny
názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti

a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok preto nemožno
akokoľvek dokazovať Ako už bolo uvedené, skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu
realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť skutkového tvrdenia je teda overiteľná. Na
rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danémufaktu zaujíma určitý postoj, tak, že tento hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe
vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať; zároveň platí, že
primárnym cieľom kritiky nemôže byť hanobenie či zneuctenie danej osoby. Teda hodnotiaci úsudok

vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k určitému faktu zaujíma subjektívny postoj tak, že ho hodnotí
z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií.
28. V súvislosti s právami fyzickej osoby v nadväznosti na ochranu osobnosti má fyzická osoba v
zmysle § 13 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov

a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Ak by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má
tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Predpokladom vzniku
občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby
podľa § 13 Občianskeho zákonníka je, že musí byť splnená podmienka existencie zásahu objektívne

spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len ohrození osobnosti
fyzickej osoby v jej fyzickej a morálne integrite; tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí
byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi takýmto zásahom a vzniknutou nemajetkovou ujmou
na osobnostných právach fyzickej osoby. Nenaplnenie ktorýchkoľvek z týchto predpokladov vylučuje
možnosť nástupu sankcií podľa §13 Občianskeho zákonníka; tak tomu môže byť napr. pri výkone

ústavnými princípmi zaručenom práve kritiky.
29. Žalobca sa domáhal prvým výrokom žalobného petitu uloženia povinnosti žalovanému zdržať
sa šírenia neprávoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava 1 z 23.03.2016 č.k. 5T 52/2009
a šírenia nepravdivej informácie, že žalobca bol v roku 2016 právoplatne odsúdený za pokus
obzvlášť závažného zločinu podvodu ako aj zločin marenia spravodlivosti, za čo bol odsúdený k

úhrnnému, nepodmienečnému trestu odňatia slobody podľa všetkého na 10 rokov, čo je minimálna
sadzba pri trestnom čine podvodu a spôsobení škody veľkého rozsahu. Ide o tzv. negatórnu žalobu,
ktorou sa žalobca domáha, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov týkajúcich sa jeho osobnosti.
Predpokladom úspešnosti takejto žaloby je preukázanie skutočnosti, že takýto zásah doposiaľ trvá.
Žalobca v žalobe ani netvrdil a ani nepreukázal, že žalovaný nejako šíri neprávoplatný rozsudok

Okresného súdu Bratislava 1 z 23.03.2016 č.k. 5T 52/2009. Taktiež žalobca ničím v konaní nepreukázal,
že žalovaný šíri nepravdivú informáciu o tom, že žalobca bol neprávoplatne odsúdený za pokus obzvlášť
závažného zločinu podvodu, ako aj zločin marenia spravodlivosti, za čo bol odsúdený k úhrnnému,
nepodmienečnému trestu odňatia slobody podľa všetkého na 10 rokov, čo je minimálna sadzba pri
trestnom čine podvodu a spôsobení škody veľkého rozsahu. Ako uvádzal aj žalobca predmetnú

informáciu o tom, že žalobca bol právoplatne odsúdený za pokus obzvlášť závažného zločinu podvodu,
ako aj zločin marenia spravodlivosti, za čo bol odsúdený k úhrnnému, nepodmienečnému trestu odňatia
slobody podlá všetkého na 10 rokov, čo je minimálna sadzba pri trestnom čine podvodu a spôsobení
škody veľkého rozsahu, uviedol žalovaný vo svojej žalobe na ochranu osobnosti, ktorú podal o.i. aj proti
žalobcovi. Žalobca ničím nepreukázal a v zásade ani netvrdil, že uvedenú informáciu žalovaný doposiaľ

nejako šíri, ktorá skutočnosť by mohla zakladať právo žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému
zdržať sa jej šírenia. Sám žalovaný uvádza, že uvedenú informáciu použil iba jedenkrát a to práve vo
svojej žalobe na ochranu osobnosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd považuje žalobu
žalobcu v tejto časti za nedôvodnú a preto ju zamietol.
30.Žalobcasa druhýmžalobnýmpetitomdomáhal uloženiapovinnostižalovanémuzaplatiťmunáhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 200.000,- eur za zásah do jeho osobnostných práv. Súd
predovšetkým uvádza, že priznanie nemajetkovej ujmy vyžaduje, aby v konaní boli preukázané aj
negatívne následky zásahu, nestačí iba možnosť takýchto zásahov a dôkazné bremeno preukázania
negatívnych následkov spočíva na žalobcovi. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do
úvahy vtedy, ak skutočne nastali na strane osoby, do práv ktorej bolo zasiahnuté, následky najmä v

podobe zníženia dôstojnosti v spoločnosti, v podobe, ktorú je možné označiť ako zníženie v značnej
miere, pričom musí byť súčasne splnené, že morálna satisfakcia sa javí ako nepostačujúca. Závažnosť
zásahu do práva na ochranu fyzickej osoby predpokladá zhodnotenie zásahu podľa celkovej povahy
prípadu a tiež podľa jeho jednotlivých okolností. Súčasne je potrebné prihliadať k tomu, že táto forma
zadosťučinenia je právnym inštitútom do istej miery výnimočného charakteru, ktorý sa uplatní práve

len za splnenia zákonom stanovených predpokladov, ktoré súčasne musia byť súdu známe a pre
daný prípad individualizované. Určujúcim je predovšetkým zistenie, že v konkrétnom prípade ide o
nemajetkovú ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorú táto fyzická osoba objektívne,
najmä vzhľadom k povahe, intenzite trvania a rozsahu pôsobenia nepriaznivého následku, môžepociťovať a prežívať ako závažnú. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným z
čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby,
vznikajúce vtedy, keď ostatné satisfakčné mechanizmy odvodené z ust. § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných
práv nestačia.
31. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný zasiahol do jeho osobnostných práv výrokom na jeho adresu
„ sprostej lhář “ prezentovaným dňa 25.04.2018 pre český Rádiožurnál, čo neušlo pozornosti tak
českým, ako aj slovenským médiám s celoplošnou pôsobnosťou a tým, že ho žalovaný nepravdivo

obvinil z trestného činu, keď tvrdil, že je nedôveryhodnou osobou, nakoľko bol právoplatne odsúdený za
podvod a iné na 10 rokov väzby a uvedené tvrdenie medializoval v domácich a zahraničných médiách
s celonárodným pokrytím. Mal za to, že išlo o hanobiacu kritiku žalobcu, lebo v popredí nestojí vecné
vysporiadanie sa s problémom, ale urážanie žalobcu, pričom ak miera expresivity použitých výrazov
je v značnom nepomere k cieľu kritiky a z nich vyplýva úmysel kritizovanú osobu uraziť, ako je to aj
v tomto prípade. Žalovaný bol v tom čase designovaným českým premiérom a zneužil český vládny

rozhlas Rádiožurnál s počúvateľnosťou viac ako 5 mil. občanov (aj na území Slovenska) k verejnej
urážke žalobcu. Žalovaný nepopieral, že tento výrok vo vzťahu k žalobcovi uviedol. Poukazoval však na
celkový kontext a okolnosti, za ktorých k tomu došlo a za mimoriadne zásadnú považoval skutočnosť,
že v prípade žalobcu, ako osoby dotknutej údajným zásahom do práva na ochranu osobnosti, sa
jedná o osobu verejného záujmu, čo aj sám žalobca uvádza V prípade verejne známej osoby pritom

platí, že táto musí zniesť väčšiu mieru kritiky ako osoba verejne neznáma. Dôvodil, že predmetný
výrok vo význame pojmu „klamár („Ihář“) označuje osobu, ktorá vedome vysloví lož, t.j. nepravdivé
tvrdenie, pričom v prípade žalobcu bolo a je toto označenie plne na mieste; presne a výstižne totiž
popisuje správanie žalobcu. Nejde pritom len o subjektívne presvedčenie žalovaného prameniace
výlučne z jeho vlastnej skúsenosti s nepravdivými výrokmi žalobcu na jeho adresu, ale ide aj o tretími

osobami (a to odlišnými a nepochybne aj nezávislými od žalovaného) tvrdené a verejne publikované
objektívne existujúce fakty, ktoré usvedčujú žalobcu z klamstva, a to opakovane. Tieto skutočnosti samé
osebe plne postačujú aj na zdôvodnenie akceptovateľnosti použitia prívlastku „sprostý“ žalovaným,
ktorý žalovaný použil v zmysle „nehanebný“ („bez hanby“). Uviedol, že v určitých prípadoch požívajú
ochranu aj pejoratívne až vulgárne výrazy, a to napr. vtedy, pokiaľ sú vyprovokované podobne či rovnako

ostrými výrokmi, čo je odrazom tzv. odvetnej funkcie slobody prejavu, spočívajúcej v tom, že pokiaľ
sa určitý subjekt dopustí ostrej kritiky, musí počítať prinajmenšom s rovnakou odvetou. Navyše, týmto
výrokom nereagoval na kritiku svojich politických, prípadne bývalých podnikateľských aktivít, ale bránil
sa voči ohováračským tvrdeniam žalobcu týkajúcich sa jeho údajne vedomej, dobrovoľnej a zištnej
(finančne motivovanej) spolupráce s ŠtB,. Nejednalo sa o jeho vlastnú iniciatívu, o jeho svojvoľné,

ničím nevyprovokované a nevyvolané, či vopred pripravované a premyslené, už vôbec nie motivované
pomstou, ako sa snaží naznačiť žalobca, ale išlo len o treťou osobou vyvolanú reakciu žalovaného -
o poskytnutie požadovaného vyjadrenia na dopyt redaktora českého verejnoprávneho média .Nešlo o
vopred dohodnuté interview s konkrétnym redaktorom a s vopred známymi témami, resp. otázkami, ale
odpovedal na rôzne otázky viacerým novinárom, na ktoré musel pohotovo reagovať, a prostredie, v

rámci ktorého došlo k vyneseniu predmetného výroku bolo pomerne stresujúce a neumožňovalo mu
plné sústredenie. Išlo teda o jeho bezprostrednú a spontánnu ústnu reakciu, v časovom strese a bez
prípravy. Jednalo sa o emotívnu reakciu učinenú v rozrušení. Ide o jeho subjektívny o hodnotiaci úsudok,
ktorý požíva vysokú mieru ochrany, ktorý si urobil o žalobcovi a opieral o reálny skutkový základ a bol
založený o.i. aj na informáciách, ktoré už boli známe širokej verejnosti. Preto pokiaľ si, okrem svojich

vlastných skúseností, aj na základe verejne publikovaných informácií o žalobcovi vytvoril na neho taký
názor, aký má a tento na súvisiaci dotaz redaktora Rádiožurnálu aj prezentoval, nemožno mu to nijako
vyčítať Odmietal akýkoľvek zásah do osobnostných práv žalobcu predmetným výrokom.
32. V prejedávanej veci súd uvádza, že obe strany sporu sú osoby verejného záujmu resp. verejne
známe osoby (žalobca to sám o sebe aj tvrdí). Aj keď v slovenskom právnom poriadku neexistuje

definícia osôb verejného záujmu (napriek tomu, že sa tento pojem v médiách často používa), na
priblíženie jeho obsahu je možné využiť uznávanú klasifikáciu na dve základné skupiny: osoby
absolútneho verejného záujmu (tvoria najmä politici, umelci, športovci, ale aj páchatelia trestných
činov, čiže osoby, ktoré sú v dôsledku svojich výkonov, činnosti alebo negatívnych činov v centre
záujmu verejnosti; aby mohla byť konkrétna osoba označená ako osoba absolútneho verejného

záujmu, musí mať činnosť, vďaka ktorej sa dostala do centra záujmu verejnosti, adekvátnu intenzitu)
a osoby relatívneho verejného záujmu (môže sa ňou stať určitá osoba aj bez vlastného pričinenia,
napríklad narodením, alebo nadobudnutým rodinným stavom a pod.) Kritika, odsúdenie, ironizovanie a
zavrhovanie konania alebo činnosti hoci aj tzv. osoby verejného záujmu, ktorá sa opiera o okolnosti,na základe ktorých sa oznamuje nepravdivá informácia, predstavuje taktiež neoprávnený zásah do
osobnostných práv hoci aj osôb verejného záujmu.
33. Súd uvádza, že výrok žalovaného „sprostej lhář“, ktorý uviedol na dopyt redaktora českého

Rádiožurnálu v súvislosti s osobou žalobcu je hodnotiacim úsudkom t.j. vlastným subjektívnym
názorom alebo kritikou žalovaného ako autora hodnotiaceho úsudku na osobu, ktorej sa výrok týka
t.j. na žalobcu. Súd má z vykonaného dokazovania ( predložené články ) preukázané, že predtým, než
tento hodnotiaci úsudok na žalobcu žalovaný vyslovil došlo k publikovaniu článku, v ktorom sa žalobca
v rozhovore pre Nový čas vyjadroval o.i. aj k osobe žalovaného a jeho vedomej spolupráci s ŠtB,

pričom tento článok vyvolal veľký mediálny ohlas okolo osoby žalovaného ako vtedajšieho premiéra
ČR. Vyjadrenia žalobcu k osobe žalovaného a jeho spolupráci so štátnou bezpečnosťou považoval
žalovaný za nactiutrhačské, nepravdivé a klamstvá, pričom boli aj predmetom podanej žaloby voči
denníku Nový čas a žalobcovi, ktorú neskôr zobral žalovaný v celom rozsahu späť. Je teda viac
než zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným už pred uvedením predmetného výroku, že žalobca je
nehanebný klamár ( preklad z češtiny podľa wikislovníka), existovali vysoko antagonistické postoje,

nakoľko už v tom čase boli verejne široko známe výroky žalobcu na adresu žalovaného ohľadne jeho
spolupráce so štátnou bezpečnosťou, bola podaná žaloba na ochranu osobnosti zo strany žalovaného
proti žalobcovi. Je teda možné prisvedčiť argumentácii žalovaného v spore, že vyjadrenia žalobcu na
jeho adresu, ktoré poskytol a boli publikované v denníku Nový čas a preberané mnohými domácimi aj
zahraničnými médiami, a ktoré žalovaný považoval za klamstvá, mohli vyvolať subjektívny hodnotiaci

úsudok žalovaného na žalobcu, že žalobca klame. Navyše za relevantný súd považuje aj poukaz
žalovaného na tú skutočnosť, že v predmetnom článku sú žalobcom uvádzané aj iné osoby
ohľadom ich väzieb na štátnu bezpečnosť a žalovaný aj preukázal, že tieto vyjadrenia žalobcu boli
považované za výmysly, nezmysly, nepravdy a pod. aj inými osobami, ako je žalovaný a ktoré sa
k tomu vo verejnom priestore aj takto vyjadrili a teda verejne spochybnili pravdivosť jeho tvrdení.

Inými slovami tvrdili taktiež a verejne, že žalobca nehovorí pravdu, čo bolo expresívne vyjadrené
žalovaným v podobe jeho hodnotiaceho úsudku na žalobcu, že je sprostej lhář (nehanebný klamár). S
poukazom na uvedené je oprávnený záver, že žalovaný si o osobe žalobcu mohol nielen na základe
svojich subjektívnych kritérií, ale aj objektívne oprávnene vytvoriť hodnotiaci úsudok, že žalobca
neuvádza pravdivé skutočnosti t.j., že klame, ktorý napokon aj verejne prezentoval ako odpoveď na

otázku redaktora Rádiožurnálu žalovanému, ktorá bezprostredne smerovala k osobe žalobcu (a jeho
tvrdeniam vo vzťahu k žalovanému ohľadom tejto jeho vedomej spolupráce žalovaného so štátnou
bezpečnosťou). Miera expresivity bola v tomto prípade podľa názoru súdu daná mierou závažnosti a
obrovskej publicity tvrdení žalobcu na adresu žalovaného o jeho spolupráci so štátnou bezpečnosťou,
čo možno chápať ako vysoko emotívnu a citlivú otázku pre žalovaného, a to aj s ohľadom na jeho

vtedajšie postavenie. Pokiaľ teda žalobca na adresu žalovaného vo verejnom priestore uvádzal, že
vedome spolupracoval so štátnou bezpečnosťou a to po 29 rokoch od zmeny režimu, musel si byť
vedomý, že tieto jeho tvrdenia nezostanú bez odozvy a vyvolajú reakciu. Súd výrok žalovaného na
adresu žalobcu podrobil aj tzv. testu proporcionality, teda kto to povedal, o kom to povedal, kde to
povedal a kedy. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že hodnotiaci úsudok o žalobcovi žalovaný

vyslovil dňa 25.04.2018 t. j. v čase nasledujúcom po zverejnení článku dňa 17.02.2018, v ktorom
žalobca poskytol rozhovor denníku Nový čas, v ktorom žalobca o žalovanom uviedol, že od začiatku
vedome spolupracoval so štátnou bezpečnosťou, o jeho finančnom profite z tejto spolupráce, ale aj o
súkromí žalovaného t.j. o jeho rodinných vzťahoch, a to konkrétne o vzťahu s jeho bratom, na základe
ktorého došlo k masívnej medializácii tam uvedených vyjadrení žalobcu o žalovanom. Žalobca ničím

v spore nespochybňoval skutkové tvrdenia žalovaného k týmto skutočnostiam. Dôsledkom toho bola aj
otázka redaktora žalovanému dňa 28.04.2018 týkajúca sa osoby žalobcu v rámci rôznych iných otázok
novinárov. Súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že sa nejednalo o nejakú jeho vlastnú, pripravenú
a premyslenú iniciatívu, vyjadriť sa k osobe žalobcu, ale o bezprostrednú reakciu na bezprostrednú
otázku redaktora, v ktorej k osobe žalobcu vyjadril svoj hodnotiaci úsudok expresívne až perojatívne, čo

je ale vzhľadom na celkový kontext vtedy prebiehajúcich udalostí okolo osoby žalovaného v súvislosti
s vyjadreniami žalobcu vo vzťahu k žalovanému nie možné podľa názoru súdu označiť ako hanobiacu
kritiku, ktorej cieľom bolo primárne hanobenie alebo zneuctenie žalobcu, pričom miera expresivity
použitých výrazov nebola v značnom nepomere k cieľu kritiky t.j. k osobe žalobcu a jeho zverejneným
tvrdeniam k osobe žalovaného. S poukazom na vyššie uvedené potom súd uzavrel, že týmto, aj

keď značne expresívnym až perojatívnym subjektívnym hodnotiacim úsudkom žalovaného nedošlo k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, a teda nebola splnená podmienka existencie
neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu. Preto v tejto časti súd žalobu žalobcu považuje
za nedôvodnú.34. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný zasiahol do jeho osobnostných práv tým, že ho nepravdivo
obvinil z trestného činu, keď tvrdil, že je nedôveryhodnou osobou, nakoľko bol právoplatne odsúdený za
podvod a iné na 10 rokov väzby a uvedené tvrdenie medializoval v domácich a zahraničných médiách s

celonárodným pokrytím. Žalovaný namietal, že sa o tejto trestnej veci žalobcu vyjadril len jedenkrát, a to
v rámci žaloby. Táto informácia bola obsiahnutá len v podaní adresovanom súdu a tvrdenia obsiahnuté
v takýchto podaniach pritom požívajú osobitnú ochranu, pričom nikdy túto informáciu o uznaní žalobcu
vinným nešíril a nepublikoval verejne. Bol to denník Nový čas, ktorý túto informáciu zverejnil.
35. Z vykonaného dokazovania má súd preukázané, že žalovaný skutočne uviedol vo svojej žalobe, že

žalobca bol v roku 2016 právoplatne odsúdený za pokus obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa
§221 ods. 1, § 221 ods. 4 písm. a) Trestného zákona, ako aj za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344
ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený k úhrnnému, nepodmienečnému
trestu odňatia slobody (podľa všetkého na 10 rokov, čo je minimálna trestná sadzba pri trestnom čine
podvodu a spôsobení škody veľkého rozsahu), pričom pre výkon uloženého trestu bol zaradený do
ústavu pre výkon trestu so stredným stupňom stráženia a bol mu uložený i ochranný dohľad. Podľa

názoru súdu ide bezpochyby o skutkové tvrdenie vo vzťahu k žalobcovi, ktorého pravdivosť musí
žalovaný preukázať. Z vykonaného dokazovania, a napokon aj z vyjadrenia samotného žalovaného
je zrejmé, že ide o nepreukázané a teda o nepravdivé skutkové tvrdenie žalovaného, ktorým žalovaný
zasiahol do osobnostných práv žalobcu. Súd vyhodnotil obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že túto
skutočnosť uviedol iba jedenkrát v podaní adresovanom súdu (žalobe) a že tvrdenia obsiahnuté v

takýchto podaniach pritom požívajú osobitnú ochranu, za nedôvodnú. Aj keď k zásahu do osobnostných
práv žalobcu došlo pri výkone subjektívneho práva žalovaného podať žalobu, nie je tým vylúčená jeho
zodpovednosť za uvedené nepravdivé skutkové tvrdenie o tom, že žalobca bol právoplatne odsúdený,
nakoľko ani vtedy nemôže nepravdivo tvrdiť o niekom, koho žaluje, že bol právoplatne odsúdený.
Žalovaný týmto nepravdivým skutkovým tvrdením zasiahol do osobnostných práv žalobcu, na ktorej

skutočnosti nič nemení ani to, že priložil anonymizované rozhodnutie okresného súdu zverejnené na
stránke www.otvorenesudy.sk. Žalovaný ale popieral, žeby toto tvrdenie o žalobcovi medializoval,
tvrdil, že ho uviedol len jedenkrát v žalobe. Žalobca ničím nepreukázal, že toto tvrdenie o žalobcovi
žalovaný medializoval v domácich a zahraničných médiách s celonárodným pokrytím, ako tvrdil, v
dôsledku čoho by mohlo dôjsť k zásahu do jeho osobnostných práv v súkromnej a spoločenskej oblasti

v značnej miere, alebo žeby poskytol túto informáciu iným subjektom ( médiám a pod.). Aj vypočutí
svedkovia syn a dcéra žalobcu uviedli, že ich vzťah so žalobcom ( otcom) sa po týchto udalostiach
nezmenil a dcéra žalobcu uviedla, že rodičia žijú spolu, preto nie je možné prijať záver o závažnom
následku tohto skutkového tvrdenia žalovaného a teda v značnej miere do jeho rodinného života.
Súd preto nepovažuje za splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej

žalobcom a to ani v menšej než požadovanej výške, nakoľko predmetný zásah do osobnostných práv
žalobcu je podľa názoru súdu plne reparovateľný morálnou satisfakciou ( napr.ospravedlnením), ktoré
ale žalobca nepožadoval.
36. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd považuje žalobu žalobcu v časti, v ktorej
sa domáhal zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 eur za nedôvodnú a preto žalobu žalobcu

v tejto časti zamietol.
37. Žalobca sa ďalej domáhal tretím výrokom žalobného petitu uloženia povinnosti žalovanému strpieť
zverejnenie právoplatného rozsudku Mestského súdu Bratislava 4 vo veci č.k.B2-13C/12/2018 na jeho
náklady. V tejto súvislosti súd uvádza, že právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 155 Občianskeho
súdneho poriadku (procesný predpis platný a účinný do 30.06.2016) upravujúca možnosť priznať

účastníkovi, ktorého návrhu sa vyhovelo právo uverejniť rozsudok na náklady účastníka, ktorý v spore
neuspel vo veciach týkajúcich sa o.i. ochrany osobnosti, nebola prevzatá do Civilného sporového
poriadku a tento platný procesný predpis takúto možnosť neupravuje. Navyše žalobca ani ničím
neodôvodnil tento žalobný petit. S poukazom na uvedené súd považuje žalobu žalobcu v tejto časti za
nedôvodnú a preto ju zamietol.

38. Súd nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie výsluchom žalovaného, nakoľko nebolo sporné
a žalovaný to nepopieral, že žalovaný dňa 25.04.2018 uviedol v českom Rádiožurnále vo vzťahu k
žalobcovi výrok „sprostej lhář“, ako ani skutočnosť, že v žalobe žalovaného na ochranu osobnosti bol
žalobca označený ako nedôveryhodná osoba, nakoľko bol v roku 2016 právoplatne odsúdený. Preto
tento dôkaz súd nepovažoval pre rozhodnutie vo veci za potrebný. Súd taktiež nevykonal výsluch

žalobcom navrhovaných svedkov G., ktorý je právnym zástupcom žalovaného, ani navrhovaných
svedkov X. ,J. G. O., ktoré žalovaného zastupovali v iných konaniach a ktoré podľa tvrdenia žalobcu
odmietli zastupovať žalobcu v tejto veci, nakoľko nie je zrejmé k čomu mali byť vypočuté ohľadom
predmetu tohto konania. Súd taktiež nevykonal navrhovaný výsluch svedka syna žalobcu, s poukazomna to, že tento bol aj v rozhodnom čase maloleté dieťa. Súd zamietol návrh žalobcu na vykonanie
dokazovania predloženými listinami zo spisu OS BA I 16C/9/2012, nakoľko ho navrhol na pojednávaní
na ktorom súd končil dokazovanie a vykonanie tohto dôkazu by vyžadovalo odročenie pojednávania.

39. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku.
40. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
41. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

42. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí,ktorýmsakonaniekončí.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštancievlehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.
43. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 Civilného sporového poriadku podľa zásady
úspechu v spore tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnému žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%
44. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
45. Podľa § 18n ods. 1 písm.d) a ods.2 písm.d) zákona č. 371/2004 Z.z. o sídlach a obvodoch súdov
Slovenskej republiky v znení platnom a účinnom ku dňu 01.06.2023, od 1. júna 2023 sa Okresný súd

Bratislava IV označuje ako Mestský súd Bratislava IV. Od 1. júna 2023 prechádza výkon súdnictva
v ostatných veciach z Okresného súdu Bratislava I, Okresného súdu Bratislava II, Okresného súdu
Bratislava III a Okresného súdu Bratislava V na Mestský súd Bratislava IV. S poukazom na uvedené
preto o žalobách v občianskoprávnych veciach , ktoré boli podané na zaniknutý Okresný súd Bratislava
II do 31.05.2023, je príslušný konať a rozhodovať Mestský súd Bratislava IV.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti
ktorého rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný v stanovenej lehote dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže
oprávnený podať návrh na exekúciu.