Rozhodnutie – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 9, 2025

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 1C/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8224200503
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tomáš Dulina
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2025:8224200503.4

Rozhodnutie

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Tomášom Dulinom v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXX, zastúpeného: JUDr. Ing. Adrián Cupák, advokát, so sídlom Dr. Goldbergera 249/1,
Svidník, IČO: 40 803 350, proti žalovanému: Poľovnícke združenie ONDAVA so sídlom v Mikulášovej, so
sídlom Pod papierňou 66, Bardejov, IČO: 31 980 813, zastúpenému: Advokátska kancelária HORVÁTH,
s. r. o., so sídlom Slnečná 592/2, Galanta, IČO: 56 059 108, o zaplatenie 5 000 eur, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa zaplatenia sumy 5 000 eur titulom nemajetkovej ujmy. Voči
žalovanému si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania.

2. Podanú žalobu odôvodnil tým, že je dlhoročným členom žalovaného. Základ tohto sporu sa datuje do
roku 2015, keď žalobca zastával funkciu predsedu žalovaného. Hospodár mu nahlásil na jeho mobilný
telefón,ževčasti„Zverník"vobciSmilnookr.Bardejovsamákonaťnezákonnápoľovačka,tzv.pytliačka.

Hospodárovi to nahlásil predseda susedného poľovníckeho združenia, aby žalobca túto skutočnosť išiel
preveriť. Nakoľko sa v tom čase žalobca ani hospodár nemohli dostaviť, tak zistili o skutku čo najviac
a zvolali mimoriadny výbor, na ktorom začali konať voči členom, ktorí sa tejto poľovačky mali zúčastniť.
Všetcičlenoviavýborusazhodli,ževočitýmtočlenomzahájadisciplinárnekonanie.Navýročnejčlenskej
schôdzi vo februári roku 2016 boli títo členovia predvolaní za účelom prešetrenia. Na tejto schôdzi bol
žalobca pod určitou hrozbou tlačený do toho, aby sa vzdal funkcie predsedu žalovaného, čo žalobca

odmietol a dokončil funkčné obdobie. Po skončení funkčného obdobia žalobcu sa začalo nezákonným
spôsobom konať voči nemu. Vo februári 2017 bol zvolený za predsedu žalovaného D. D. a začal sa
hon, šikana a ponižovanie žalobcu za to, že si dovolil začať disciplinárne konanie voči iným členom
žalovaného. Keďže následné konanie žalovaného (ako aj konanie Slovenskej poľovníckej komory,
ktorá vystupovala ako žalovaná) už bolo podrobené súdnemu prieskumu, poukázal na odôvodnenie
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6S/68/2018, zo dňa 14.1.2020. Krajský súd zrušil

rozhodnutie Slovenskej poľovníckej komory, disciplinárnej komisie č. 1Do/8/2017 zo dňa 11. mája 2018
a rozhodnutie Slovenskej poľovníckej komory, obvodnej disciplinárnej komisie č. 44/2017- ODK-1 zo dňa
22. augusta 2017 vrátil na ďalšie konanie. Počas vyššie uvedeného konania pred súdom mu žalovaný
nevydával (a do podania tej žaloby ani raz nevydal) povolenie na lov. Listom zo dňa 06.02.2019 žalovaný
v liste adresovanému OkO SPZ Bardejov ako dôvody uviedol: „Ďalším z dôvodom odňatia povolenia
na lov zveri p. B. sú pretrvávajúce spory v našom PZ, ktoré podľa môjho názoru vznikajú (podávaním

podnetov a rôznych oznámení rôznym inštitúciám a orgánom zo strany p. B. na členov nášho PZ, ktoré
sú založené na jeho domnienkach a podozreniach. Domnievam sa, že tak koná zo zištných dôvodov apomsty. V neposlednom rade výbor PZ rozhodol o odňatí povolenia na lov zveri p. B. z dôvodu neplnenia
rozhodnutíorgánovPZ(Uzneseniezmimoriadnejčlenskejschôdzez13.12018nedoručeniepísomnosti)
a dlhodobého nepodieľania sa na činnosti PZ. Výbor PZ rozhodol o odňatí povolenia na lov zveri pre

p. B. na svojich zasadaniach v 14.7.2017, 23.8.2017, 5.10.2017, 30.11.2017, 11.1.2018, 12.2.2018,
9.4.2018, 21.5.2018, 2.6.2018, 13.8.2018, 11.1.2019.“. Keďže žalovaný ani následne nevydal žalobcovi
povolenie na lov, napísal žalobca žalovanému Stanovisko k správe o činnosti výboru PZ a uzneseniu
z členskej chôdze zo dňa 30.5.2021, zo dňa 20.6.2021. V tomto stanovisku žalovaného upozornil
na protiprávne konanie. Jedným z disciplinárnych opatrení stanov žalovaného je nevydanie povolenia

na lov. Keďže voči žalobcovi nebolo v tom čase vedené žiadne disciplinárne konanie, nevidel dôvod
na nevydanie povolenia na lov. Následne žalobca, okrem iného, kontaktoval Slovenskú poľovnícku
komoru, ktorá mu listom zo dňa 21.09.2021 odpovedala. Je zrejmé, že žalovaný voči žalobcovi koná
účelovo, pričom koná voči nemu akoby bol uznaný za vinného zo spáchania disciplinárneho priestupku,
a preto mu nevydá povolenie na lov. V tejto právnej veci navrhuje ako dôkaz, aby si súd vyžiadal
od žalovaného presnú evidenciu vydaných povolení na lov za posledných 7 rokov. Na základe tejto

evidencie bude možné ustáliť, v akom rozsahu žalovaný zasiahol do práv žalobcu. Posledný incident
sa stal v roku 2023, keď žalobcu dňa 10.09. okolo cca 6.00 hod. zablokovalo terénne auto, ktoré riadil
člen žalovaného a „vybehol“ na žalobcu so slovami, že tu nemá čo robiť, keď nemá povolenie na
lov zveri. Jednalo sa o člena poľovníckej stráže žalovaného. Používal vulgárne slová s absurdnými
argumentmi. Oprávnenie rozhodovať o vydaní poľovného lístka, o predĺžení jeho platnosti, prípadne

o jeho odňatí je dôkazom, že zákonodarca priznal komore administratívnu právomoc. Vychádzajúc
z § 51 ods. 1 zákona o poľovníctve totiž vydaním poľovného lístka konkrétnemu žiadateľovi tento
nadobúda oprávnenie loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky na lov zveri ustanovené týmto zákonom.
Bez poľovného lístka lovec nevie preukázať oprávnenie loviť zver. Lov zveri ako faktická aktivita je
obsiahnutý vo verejnom subjektívnom práve lovca. Právo loviť zver je súčasťou práva poľovníctva,

pričom poľovníctvo podľa § 2 písm. l) zákona o poľovníctve predstavuje súhrn činností zameraných
na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie voľne žijúcej zveri ako
prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov; je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby a
ochrany životného prostredia. Súčasne všeobecná časť dôvodovej správy k zákonu o poľovníctve
udáva, že „v navrhovanom prípade vytvorenia Slovenskej poľovníckej komory... ide o inštitucionálne

zakotvenie činnosti, ktorá má výrazný verejnoprávny a bezpečnostný rozmer, pretože až na výnimky
sa vykonáva s použitím zbrane. Verejnoprávny rozmer tejto činnosti je ešte zvýraznený tým, že ide
o činnosť, ktorá má alebo môže mať za následok zásah do prírodného prostredia ako národného
bohatstva štátu.“. Primerané zadosťučinenie slúži ako náhrada za spôsobenú nemajetkovú ujmu, ktorá
je predovšetkým zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby. Existujú viaceré formy, v ktorých je

možné primerané zadosťučinenie poskytnúť. Môže ísť o ospravedlnenie, ale aj o vyplatenie peňažnej
sumy. Nepeňažná forma zadosťučinenia má povahu tzv. morálneho plnenia. Ide o odčinenie spôsobenej
nemajetkovej ujmy tými istými alebo podobnými prostriedkami, akými bola táto ujma vyvolaná, napríklad
uverejnenie opravného článku alebo doplňujúcej informácie, verejného ospravedlnenia najčastejšie v
tlači, rozhlase alebo v televízii. Neverejné ospravedlnenie napríklad súkromným listom nie je vylúčené,

ale v praxi sa využíva len ojedinele. Dotknutá osoba má väčšinou záujem, aby sa o ospravedlnení
dozvedela širšia verejnosť. Aj keď uverejnenie ospravedlnenia navrhuje žalobca, neznamená to, že
môže žiadať uverejnenie čohokoľvek. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným z
čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti
fyzickej osoby, ktoré vzniká vtedy, pokiaľ morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka ako výsostne osobné právo nepostačuje na vyváženie a zníženie nepriaznivých následkov
protiprávneho zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby a aj keď ide o satisfakciu v oblasti
nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné
právo majetkovej povahy. Žalobca k žalobe priložil: anonymizovaný rozsudok Krajského súdu v Prešove
zo dňa 14.01.2020 sp.zn. 6S/68/2018, list Slovenskej poľovníckej komory (ďalej aj „SPK“) zo dňa

21.09.2021 a list žalovaného zo dňa 06.02.2019.

3. Právny zástupca žalovaného vo vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že túto považuje za absolútne
nedôvodnú, tvrdenia žalobcu za nepreukázané a akýkoľvek iný postup ako zamietnutie žaloby v
celom jej rozsahu za neprijateľný. Žalovaný má v prvom rade za to, že z obsahu žaloby nevyplýva,

akým spôsobom bola vyčíslená výška nemajetkovej ujmy na sumu 5.000 eur a už vôbec nie aká je
príčinná súvislosť medzi údajným vznikom na jej nárok a konaním žalovaného. Zároveň má žalovaný
za to, že práve žalobca je osobou, ktorá koná voči žalovanému a jeho členom v rozpore s dobrými
mravmi, poškodzuje dobré meno žalovaného a zasahuje do sféry osobnostných práv jeho členov (najmäfunkcionárov, t.j. členov jeho orgánov) a rozvracia ich vzájomné vzťahy a to všetko zo zištných dôvodov
motivovaných pomstou za subjektívny pocit krivdy. Žalobca v bode 4. žaloby uvádza opis skutočností
týkajúcich sa údajného pokusu o „dotlačenie“ jeho osoby k vzdaniu sa funkcie predsedu žalovaného, o

riadnom skončení výkonu funkcie uplynutím funkčného obdobia a údajnej následnej šikane zo strany
žalovaného. Obsah bodu 4. žaloby považuje žalovaný za nerelevantný pre účely ním iniciovaného
konania, jeho tvrdenia za nepreukázané a nekonkrétne. Ide prakticky o prezentáciu subjektívneho,
no neodôvodneného pocitu krivdy na strane žalobcu. Pokiaľ ide o rozsiahle popísané body 5. až 7.
žaloby, tieto považuje žalovaný s prihliadnutím na predmet konania taktiež za irelevantné pre účely tohto

súdneho konania. Tvrdenia žalobcu uvedené v týchto bodoch žaloby (pozostávajúce predovšetkým z
citácií z priloženého rozsudku Krajského súdu v Prešove, ďalej v texte vyjadrenia len „KS v Prešove“)
sa týkajú predovšetkým jeho „nezhôd“ so Slovenskou poľovníckou komorou (ďalej len „SPK“), ktorá
mala v rámci predmetného konania totožný právny názor na danú právnu vec ako žalovaný. Žalovaný
nebol v rámci konania na KS v Prešove účastníkom konania o správnej žalobe žalobcu (žalovaným ani
ďalším účastníkom konania) a nie je preto zrejmý súvis medzi prebiehajúcim konaním a predloženým

rozsudkom KS v Prešove. Z bodov 8. až 10. žaloby vyplýva, že žalobca vidí vznik nároku na nemajetkovú
ujmu, ktorej sa podanou žalobou domáha, v odobratí a následnom opakovanom nevydaní povolania na
lov zveri žalovaným, ako užívateľom poľovného revíru. V tomto smere musí žalovaný uviesť, že k odňatiu
poľovného lístka žalobcovi došlo jediný krát, a to na základe rozhodnutia výboru žalovaného, následne
dochádzalo k tomu, že žalobcovi zo strany žalovaného nebolo povolenie na lov zveri vydané. Žalovaný

upriamujepozornosťsúdunaskutočnosť,žeaktuálneplatnáaúčinnáprávnaúpravaaniinternépredpisy
žalovaného (Domáci poriadok, Stanovy) či Slovenského poľovníckeho zväzu (ďalej v texte len „SPZ“)
neobsahujú jediné ustanovenie, z ktorého by vyplýval právny nárok žalobcu na vydanie povolenia na
lov zveri. Žalobca správne uvádza, že ako držiteľ platného poľovného lístka je v zmysle ust. § 51 ods. 1
zákona o poľovníctve (zákon č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ďalej v texte len „zákon o poľovníctve“) oprávnený zver loviť, avšak je
povinný spĺňať aj ďalšie podmienky ustanovené zákonom. V tomto smere je potrebné vnímať obsah
predmetného ustanovenia vo vzájomnej súvislosti s ust. § 53 ods. 1 zákona o poľovníctve, ktorý ukladá
osobe nachádzajúcej sa v poľovnom revíri so zbraňou na lov zveri mať nie len platný poľovný lístok, ale
aj platné povolenie na lov zveri. Vydávanie povolenia na lov zveri zákon o poľovníctve v ust. § 53 ods. 2

zveruje do rúk užívateľovi poľovného revíru, pričom ani toto ani žiadne iné ustanovenie mu neprikazuje
takéto povolenie vydať automaticky každému svojmu členovi. Na druhej strane na predmetnú právnu
vec sa vzťahujúce predpisy ako Domáci poriadok či Stanovy žalovaného (vychádzajúce zo Stanov
SPZ, ktorého je žalovaný členom) podrobne upravujú povinnosti členov. Domáci poriadok žalovaného
upravuje v čl. III. ods. 2 o.i. povinnosť člena svojim správaním upevňovať vzťahy vo vnútri PZ a robiť

dobrémenoPZapoľovníctvuvôbec,plniťpokynyvýboruPZčisprávaťsapodľaetickéhokódexu.Včl.IV.
Domáceho poriadku žalovaného sa vyslovene zakazuje členom žalovaného vnášať do jeho vnútorného
života problémy a narúšať medziľudské vzťahy. O závažnosti konania narúšajúceho medziľudské vzťahy
svedčí aj to, že Disciplinárny poriadok Slovenského poľovnícke o zväzu takéto konanie zaraďuje v
rámci § 3 ods. 1 písm. c) medzi disciplinárne priestupky. Žalovaný má za to, že žalobca na jednej

strane vníma subjektívny pocit krivdy za to, že mu žalovaným nebolo vydané povolenie na lov zveri,
pričom ignoruje neexistenciu právneho nároku na jeho vydanie a na strane druhej si neuvedomuje (či
už úmyselne alebo nevedome), že svojim konaním voči žalovanému a jeho členom práve on porušuje
naňho sa vzťahujúce predpisy. Žalobca dlhodobo úmyselne a priam zákerne škodí žalovanému i
členom žalovaného, a to prostredníctvom množstva podnetov a oznámení, pričom žiadne z nich nebolo

vyhodnotené ako opodstatnené. Žalobca sa v spoločnosti členov žalovaného správa nie len v rozpore s
poľovníckou etikou a morálkou, ale v rozpore s elementárnou ľudskou slušnosťou (nezdraví sa viacerým
členom žalovaného, nekomunikuje s nimi, vnáša medzi nich nezhody a konflikty). Vydanie povolenia
na lov zveri nie je samozrejmosťou a žalovaný by nemal najmenší problém takéto povolenie žalobcovi
vydať v prípade, ak by svojim konaním hrubo neškodil spoločným záujmom žalovaného a jeho členov,

nedeštruoval zoskupenie ľudí spojených spoločnými cieľmi a záľubou a nevnášal medzi nich napätie
a konflikty. Práve žalovaný adresoval nespočetné množstvo podnetov a oznámení v snahe uškodiť
žalovanému, jeho orgánom či jednotlivým členom. Žalobca dňa 26. februára 2016 podal voči časti
členov žalovaného trestné oznámenie (v ňom opísané podozrenia sa vyšetrovaním nepotvrdili a stíhanie
bolo zastavené). V priebehu mesiaca máj 2016 informoval žalobca o podaní trestného oznámenia

Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej v texte len „MO SR“), ako zamestnávateľa predsedu
žalovaného Mgr. Rastislava Rondzika, MBA v jednoznačnej snahe mu poškodiť aj v oblasti pracovnej.
Žalobca ďalej podal viacero podnetov na Obvodnú poľovnícku komoru Bardejov (ďalej v texte len
„OPK Bardejov“) a SPZ (Ústredie aj Okresnú organizáciu /ďalej v texte len „OkO SPZ Bardejov“/),pričom všetky smerovali voči žalovanému, prípade jeho orgánom a žiaden z týchto podnetov nebol
vyhodnotený ako opodstatnený, z čoho je zrejmé, že šlo o šikanózne kroky žalobcu v snahe poškodiť
žalovaného i jeho členov. Z uvedeného je zrejmé, že nevydanie povolenie na lov zveri pre žalobcu bolo

absolútne legitímnym krokom žalovaného v reakcii na jeho správanie. Žalovaný bol voči osobe žalobcu
ešte mimoriadne veľkorysý a trpezlivý, nakoľko jeho dlhodobé konanie vykazuje znaky disciplinárneho
priestupku a mohol voči nemu iniciovať disciplinárne stíhanie a uložiť mu prísnu sankciu i v podobe
jeho vylúčenia. Preto je priam paradoxné, že práve žalobca dlhodobo rozvracajúci vzťahy medzi členmi
žalovaného a konajúci v rozpore so záujmami žalovaného požaduje náhradu nemajetkovej ujmy od

žalovaného, ktorý voči nemu postupoval vždy absolútne oprávnene, legitímne a zákonne a nikdy verejne
nepoškodzoval jeho dobré meno. Vzhľadom na neexistenciu právneho nároku na vydanie povolenia
na lov zveri považuje žalovaný za nepodstatné reagovať na tvrdenia žalobcu obsiahnuté v bode 14.
žaloby, ktorý navyše pozostáva výlučne z úvah netýkajúcich sa existencie právneho nároku na vydanie
povolenia na lov zveri. Za rovnako nepodstatné považuje žalovaný body 15. a 16. žaloby, nakoľko z
nich nie je zrejmý súvis s prejednávanou vecou a sú teda z pohľadu predmetu konania irelevantné.

Žalovaný nemá problém predložiť evidenciu povolení na lov za posledné 3 roky (ust. § 53 ods. 5 zákona
o poľovníctve ukladá poľovníckemu hospodárovi uchovávať vydané povolenia na lov zveri po dobu 3
rokov, nie 7 ako to udáva žalobca) v prípade, ak ho k tomu súd zaviaže. Žalovaný má však za to, že v
konaní je nesporné, že žalobcovi povolenia na lov zveri neboli vydané a nevidí v navrhovanom dôkaze
relevanciu. Pokiaľ ide o incident, ktorý sa mal odohrať dňa 10. septembra 2023, k tomuto sa žalovaný

nie je schopný ani oprávnený bližšie vyjadriť, nakoľko ide o údajný konflikt dvoch fyzických osôb o
ktorom nemá žalovaný vedomosť. Ak by sa však aj preukázalo, že medzi žalobcom a treťou osobou
(ktorú žalobca ani len nekonkretizuje) došlo k hádke, nezakladá to podľa právneho názoru žalovaného
nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému. V bode 11. žaloby žalobca cituje z
odpovede E. F. G., H., prezidenta SPK (ďalej v texte len „prezident SPK“) zo dňa 21. septembra 2021

v snahe navodiť dojem, že je akousi obeťou údajnej šikany zo strany žalovaného, avšak vynecháva
podstatné časti tohto listu. Prezident SPK v ňom jednoznačne konštatuje, že „ ... vydanie povolenia na
lov zveri je plne v kompetencii užívateľa poľovného revíru. Na vydanie povolanie na lov zveri nie je
právny nárok.“ Uvedený právny názor plne korešponduje s právnym názorom prezentovaným riaditeľom
Kancelárie SPK, H. E. I., H. (ďalej v texte len „vedúci Kancelárie SPK“), ktorý žalobcovi v rámci jeho

listu zo dňa 12. decembra 2018 o.i. uviedol, že žalobcov spôsob komunikácie je nenáležitý, že žalobca
nebol zo strany žalovaného diskriminovaný a taktiež, že na vydanie povolenia na lov zveri žalovaný
nemá právny nárok. Žalobca však nie je ochotný akceptovať závery a názory uznávaných predstaviteľov
SPK ani SPZ, nakoľko jeho subjektívny pocit krivdy mu neumožňuje triezvo vnímať reálny skutkový a
právny stav ani uplatniť akúkoľvek sebareflexiu. V rámci žaloby absentuje akékoľvek vysvetlenie toho,

akým spôsobom bola žalobcom vypočítaná suma predstavujúca výšku náhrady nemajetkovej ujmy.
Časť III. žaloby cituje čl. 19 Ústavy SR, ustanovenia § 11, 13 a 16 Občianskeho zákonníka (zákon č.
40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), právnu teóriu a uznesenie Krajského súdu v Nitre a to bez
toho, aby objasnil akýkoľvek súvis medzi citovaným textom a skutkovým stavom vzťahujúcim sa na
prejednávanú vec. Z obsahu žaloby nevyplýva, akým spôsobom mal žalovaný poškodiť jeho právo na

ochranu osobnosti, prípadne čím mal ohroziť jeho život, zdravie, občiansku česť či ľudskú dôstojnosť
(veď práve žalobca sa v priebehu posledných rokov pokúsil iniciovať viacero konaní voči žalovanému a
jehočlenom,zatiaľčožalovanýriešilvšetkyproblémyvovzťahusožalobcominterne,vtichostiaslušne).
Vonkoncom nie je zrejmá príčinná súvislosť, medzi konaním, resp. nekonaním žalovaného a údajným
vznikom nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Vznik akejkoľvek nemajetkovej ujmy a dosah konania na

spoločenský, súkromný či pracovný život žalobcu je podľa názoru žalovaného nulový a v rámci žaloby
nebolnielenžepreukázaný,aleanibližšieopísaný.Otonepochopiteľnejšísajavížalobcomnavrhovaný
petit, v rámci ktorého bez ďalšieho a bez akéhokoľvek súvisu s obsahom žaloby navrhuje, aby mu
bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur. Žalovaný má za to, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal ani dostatočným spôsobom nevysvetlil. Nie

je prípustné priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy niekomu, komu žiadna nemajetková ujma
vzniknúť nemohla, nakoľko ten ju zakladá na nevydaní povolenia na lov zveri, na ktorý však neexistuje
žiaden právny nárok a nevydanie ktorého bolo výsledkom správania žalobcu v rozpore s elementárnou
ľudskou slušnosťou. Podaná žaloba je výlučne výsledkom zákernosti žalobcu, jeho subjektívneho a
neopodstatnenéhopocitukrivdyaideoprostriedokpomstyvočiostatnýmčlenomžalovaného.Vzhľadom

na vyššie uvedené žalovaný považuje za jediné zákonné východisko žalobu zamietnuť ako nedôvodnú
a priznať mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. K vyjadreniu boli priložené
listinné dôkazy, a to: Disciplinárny poriadok Slovenského poľovníckeho zväzu, Domáci poriadok PZ
„ONDAVA“ so sídlom v Mikulášovej, list žalovaného zo dňa 06.02.2019, listy SPK zo dňa 12.12.2018a 21.09.2021, stanovy žalovaného, stanovy Slovenského poľovníckeho zväzu, predvolanie Obvodnej
poľovníckej komory zo dňa 30.05.2017, podnety a návrhy žalobcu.

4. Právny zástupca žalobcu vo vyjadrení zo dňa 29.07.2024 uviedol, že v zmysle ustanovenia § 4
Disciplinárneho poriadku Slovenského poľovníckeho zväzu Výbor PZ môže členovi PZ, ktorý sa dopustil
disciplinárneho priestupku uložiť niektorý z týchto disciplinárnych trestov: a) pokarhanie pred výborom
PZ b) dočasné obmedzenie lovu zveri v revíri vo vzťahu k druhu, pohlaviu zveri alebo spôsobu jej lovu
na dobu 1 až 5 rokov c) zníženie podielu na výsledku hospodárenia PZ za bežný rok na dobu 1 až 5

rokov d) vylúčenie z PZ. Žalovaný teda trestá žalobcu, keďže jedným z trestov je aj dočasné obmedzenie
lovu. Z tohto ustanovenia dospel k záveru, že obmedzenie lovu je disciplinárnym trestom, preto člen
poľovníckeho združenia má nárok na vydanie povolenia na lov. Žalovaný opakovane poukazuje na
správanie žalobcu v rozpore s poľovníckou etikou a morálkou. Ide o vágne a ničím nepodložené
všeobecné tvrdenie žalovaného. Žalobca ako člen žalovaného nebol nikdy uznaný za vinného zo
spáchania žiadneho priestupku. Zároveň súdu predložil rozhodnutie č. 1/2017-DK zo dňa 24.02.2018, v

zmysle ktorého samotný žalovaný rozhodol tak, že konanie zastavil, nakoľko sa nejedná o disciplinárny
priestupok. Súdu predložil aj svoje odvolanie, na základe ktorého žalovaný konanie zastavil. Celé
podanie žalovaného je plné rozporov, kde na jednej strane žalovaný tvrdí, že neexistuje povinnosť vydať
žalobcovi povolenie na lov, a na druhej strane uvádza, že žalovaný by nemal najmenší problém vydať
žalobcovipovolenieasámbezakéhokoľvekdisciplinárnehokonaniarozhodolodisciplinárnomprevinení

žalobcu. Žalovaný na základe inkvizičného procesu už rozhodol o vine žalobcu a nevydal mu povolenie
na lov, bez toho, aby prebehlo riadne disciplinárne konanie v zmysle zákona, resp. disciplinárneho
poriadku (stanov). Nezákonnosť postupu žalovaného vyplýva aj z časti „Správy o činnosti výboru PZ
„ONDAVA“ so sídlom v Mikulášovej od VČS z 23.02.2020“, z ktorej vyplýva, že žalovaný rozhodol
(bez akéhokoľvek disciplinárneho konania) o nevydaní povolenia na lov zveri žalobcovi. Žalobcovi

nebolo vydané ani povolenie na zber parožia, pričom iný člen žalovaného, ktorý bol súdom právoplatne
odsúdený (Marián Kurty), dostal takéto povolenie. Ohľadom incidentu zo dňa 10.09.2023 uviedol,
že sa nejedná o údajný konflikt dvoch fyzických osôb, ale o konanie žalovaného (prostredníctvom
člena poľovníckej stráže) voči žalobcovi. Žalovaný vydal usmernenie zo dňa 22.05.2017 o činnosti
poľovníckej stráže. Z uvedeného je zrejmé, že člen poľovníckej stráže nedodržal toto usmernenie,

pričom žalobca nemá vedomosť, že by žalovaný konal voči uvedenému členovi v zmysle usmernenia
(hrubé porušenie povinnosti člena poľovníckej stráže). Podľa žalobcu ide o ďalší dôkaz, že žalovaný
neoprávnene zasahuje do práv a právom chránených záujmov žalobcu. K vyjadreniu priložil rozhodnutie
výboru žalovaného č. 1/2017-DK zo dňa 24.02.2018, usmernenie poľovníckeho hospodára žalovaného
zo dňa 22.05.2017, časť správy o činnosti výboru žalovaného z 23.02.2020 a odvolanie žalobcu proti

rozhodnutiu žalovaného č. 1/2017-DK z 25.01.2018.

5. Právny zástupca žalovaného vo vyjadrení zo dňa 12.08.2024 uviedol, že konanie žalobcu je
motivované výlučne jeho subjektívnym pocitom krivdy voči žalovanému a pramení z absolútnej neochoty
pochopiť a akceptovať skutočnosť, že na vydanie povolenia na lov zveri neexistuje žiaden právny

nárok. Žalovaný sa v plnom rozsahu pridržiava svojej argumentácie obsiahnutej vo vyjadrení k žalobe
žalobcu a má za to, že ani žalobcova replika neobsahuje také tvrdenia či argumenty, ktoré by čo i
len čiastočne zakladali predpoklad, že mu konaním žalovaného vznikla akákoľvek nemajetková ujma.
Žalovaný považuje za paradoxné, že žalobca v bode 2 svojej repliky obviňuje práve žalovaného z
útokov na jeho osobu a uvádza, že žalovaný svoje tvrdenia ničím nepreukazuje a prezentuje svoje

subjektívne pocity. Je primárnou úlohou žalobcu preukázať svoj nárok, ktorého sa žalobou domáha,
k čomu však doposiaľ nedošlo. Žalobca v konaní nedokázal (a s ohľadom na platnú a účinnú právnu
úpravu ani dokázať nemohol) príčinnú súvislosť medzi vznikom škody - nemajetkovou ujmou, ktorá
mu údajne mala vzniknúť a konaním, resp. nekonaním žalovaného. Žalobca v konaní nepoukázal na
jediné relevantné ustanovenie zákona či iného právneho predpisu, ktoré by zakladalo jeho právny

nárok na vydanie povolenia na lov zveri. Žalovaný taktiež nemôže súhlasiť s obvinením, že by na
osobu žalobcu útočil, nakoľko v rámci prebiehajúceho konania vystupuje žalovaný, a teda iba aktívne
využíva prostriedky procesnej obrany priznanej mu zákonom v snahe ubrániť sa ničím nepodloženej
žalobe. Je to práve žalobca, ktorý svoj nárok zakladá na subjektívnom pocite bez právneho základu.
Pokiaľ ide o obsah bodu 3 repliky žalobcu, žalovaný v plnom rozsahu trvá na svojom vlastnom, v

tomto bode citovanom tvrdení ohľadne neexistencie právneho nároku na vydanie povolenia na lov
zveri. Skutočnosť, že dočasné obmedzenie lovu zveri je jedným z trestov upravených Disciplinárnym
poriadkom Slovenského poľovníckeho zväzu nemá žiaden vplyv na skutočnosť, že je výsostným právom
žalovaného ako užívateľa poľovného revíru rozhodnúť o tom komu a v akom rozsahu povolenie na lovzveri vystaví. Vystavenie povolenia na lov zveri je právom, nie povinnosťou žalovaného a neexistuje
žiadne ustanovenie, ktoré by toto žalovanému prikazovalo, a preto neobstojí argumentácia žalobcu
obsiahnutá v tomto bode repliky. V poslednom odseku bodu 3 repliky žalobca opätovne cituje z

vyjadrenia žalovaného a absolútne nesprávne interpretuje obsah citácie. Žalovaný poukázal na to,
že narúšanie medziľudských vzťahov v rámci poľovníckej organizácie je natoľko závažná a škodlivá
činnosť, že samotný Disciplinárny poriadok Slovenského poľovníckeho zväzu takéto konanie označuje
za disciplinárny priestupok. Žalovaný nikde v rámci svojho vyjadrenia neuvádzal, že by mal voči
žalobcovi viesť pre takúto škodlivú činnosť disciplinárne konanie a ani to, že nevydanie povolenia

na lov zveri je trestom uloženým v rámci disciplinárneho konania. Žalovaný konštatuje neexistenciu
právneho nároku na vydanie povolenia na lov zveri, čo samo o sebe odôvodňuje, že voči žalobcovi
pre účely nevydania takéhoto povolenia nebolo potrebné iniciovať disciplinárne konanie a taktiež
odôvodňuje, prečo sú žalobcom predkladané listiny týkajúce sa disciplinárneho konania vedeného v
roku 2017/2018 či správy o činnosti žalovaného pre účely tohto konania irelevantné. Pokiaľ ide o
to, že údajne právoplatne odsúdenému pánovi Kurtymu bolo zo strany žalovaného vydané povolenie

na zber parožia žalovaný uvádza, že toto tvrdenie považuje za irelevantné pre účely tohto konania
a za príliš všeobecné. Čo sa týka toho, že žalovaný nepredložil na výzvu žalobcu evidenciu vydaných
povolení na lov zveri žalovaný uvádza, že k takejto povinnosti ho doposiaľ súd nezaviazal a že túto
evidenciu považuje za nepodstatnú pre konanie, nakoľko žalovaný sa netají tým, že ostatným členom
povolenia na lov zveri vydával ani tým, že žalobcovi tieto povolenia nevydával, a preto ide o tvrdenie

nesporné a bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti konania zahlcovať súd listinnými dôkazmi
na preukázanie nesporných tvrdení. Bod 7 repliky žalobcu sa venuje údajnému incidentu medzi ním
a inou fyzickou osobou (doposiaľ zo strany žalobcu neidentifikovaný údajne ozbrojený pravdepodobne
a možno člen poľovnej stráže žalovaného). Žalovanému nie je jasné, čo týmito hmlistými narážkami
na údajný konflikt dvoch fyzických osôb žalobca sleduje a nie je mu zrejmé, čo preukazuje žalobcom

predložené usmernenie zo dňa 22.05.2017, a preto naň viac nie je schopný reagovať. Túto udalosť
nekonkrétne a okrajovo opísanú žalobcom nemožno považovať za akýkoľvek dôkaz o neoprávnených
zásahoch žalovaného do práv a právom chránených záujmov žalobcu. Je faktom, že právny nárok na
vydanie povolenia na lov zveri žalobcovi nepriznáva žiaden zákon ani iný právny predpis, a preto mu
nevydaním povolenia na lov zveri nemohla vzniknúť žiadna nemajetková ujma. Vzhľadom na uvedené a

s odkazom na svoju argumentáciu obsiahnutú aj v predošlom písomnom podaní má žalovaný za to, že
je žalobu nevyhnutné zamietnuť ako nedôvodnú a priznať žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.

6. Právny zástupca žalobcu vo vyjadrení zo dňa 07.11.2024 uviedol, že podľa § 30 ods. 1 písm.
c) stanov Slovenského poľovníckeho zväzu, ktoré nesmú byť v rozpore so zákonom č. 274/2009 o

poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa uvádza, že člen Poľovníckeho združenia
má právo sa zúčastňovať na výkone práva poľovníctva a ostatnej činnosti PZ. Právom a výkonom
(realizáciou) poľovníctva podľa § 2 písm. q) zákona č. 274/2009 o poľovníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov sa rozumie súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju,
ulovenú alebo inak usmrtenú zver a jej vývojové štádiá a zhody parožia si privlastňovať alebo predávať,

zbierať vajcia pernatej zveri na účel jej vyliahnutia a chovu s povolením podľa osobitného predpisu
a využívať na to v nevyhnutnej miere poľovné pozemky, poľné a lesné cesty. Ak má poľovník právo
na výkon práva poľovníctva, toto právo môže vykonávať iba ak má povolenie na lov zveri, o čom
pojednáva aj úst. § 53 ods. 1 zákona č. 274/2009 o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, kde sa uvádza, že každý, kto sa nachádza v poľovnom revíri so zbraňou určenou na lov

zveri, musí mať pri sebe poľovný lístok, povolenie na lov zveri a doklady podľa osobitného predpisu. K
predmetnej veci sa vo svojom liste zo dňa 11. 05. 2018 sp. zn.: 271/2018 vyjadril aj riaditeľ kancelárie
Slovenskej poľovníckej komory H. E. I., H., a vedúciodborupoľovníckej legislatívy Mgr. Ing. Anton Giertli.
Na zamedzenie šírenia afrického moru ošípaných Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej
republiky vydala rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že užívateľ poľovného revíru podľa zákona č. 39/2007 Z.

z. o veterinárnej starostlivosti, ako aj zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve, je povinný plniť stanovené
opatrenia regionálnych a potravinových správ. V zmysle Národného eradikačného programu (NEP) pre
africký mor ošípaných v diviačej populácii na Slovensku, ktorý schválilo Ministerstvo pôdohospodárstva
a rozvoja vidieka Slovenskej republiky na predloženie hlavnému veterinárnemu lekárovi, a zároveň
ústrednému riaditeľovi Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky, bol nariadený

celoročný intenzívny lov diviačej zveri bez ohľadu na vek a pohlavie. Vykonávať ho treba prednostne
individuálnym spôsobom. Intenzita lovu spoločnými poľovačkami musí byť vykonávaná spôsobom, ktorý
minimalizuje riziko migrácie diviačej zveri. Na základe tohto nariadenia je užívateľ poľovného revíru
povinný vydať v zmysle uvedeného všetkým členom povolenie na celoročný lov diviačej zveri bez ohľaduna vek a pohlavie, pričom členovia sú povinní plniť stanovené opatrenia. Výnimku z nevydania povolenia
na lov zveri môže užívateľ poľovného revíru uplatniť len u členov, u ktorých vydaniu povolenia bránia
iné závažné okolnosti, ako je napríklad disciplinárny trest. Žalobca doposiaľ nebol disciplinárne riešený,

za čo by mu mohlo byť odopreté vydanie povolenia na lov zveri. Avšak v Správe o činnosti výboru PZ
Ondava so sídlom v Mikulášovej a v uznesení z výročnej členskej schôdze sa okrem iného uvádza,
že výbor PZ rozhodol o nevydaní povolenia na lov zveri pre p. A. B. a p. A. J. podľa Stanov PZ a
disciplinárneho poriadku PZ z dôvodov ich konania, ktoré pretrvávajú do súčasnej doby. To znamená, že
ak výbor rozhodol o nevydaní povolenia na lov zveri podľa Stanov a Domáceho poriadku PZ, bol žalobca

disciplinárne riešený výborom PZ ako prvostupňovým disciplinárnym orgánom, pretože o rozdelení
odstrelu zveri rozhoduje členská schôdza na návrh výboru PZ. Týmto spôsobom o žalobcovi už rozhodol
výbor PZ, ako je to uvedené v Správe o činnosti výboru PZ Ondava. Žalobca doposiaľ nebol predvolaný
na žiadne pojednávanie a ani mu nebolo doručené žiadne rozhodnutie o uložení trestu, voči ktorému
by sa mohol žalobca odvolať. Člen PZ má nárok na vydanie povolenia na lov zveri a žalovaný neustále
porušuje zákon o poľovníctve, ako aj nariadenia a usmernenia vyšších orgánov týkajúcich sa lovu zveri.

Žalobca má za to, že zo strany žalovaného ide o diskrimináciu, nenávisť a šikanu žalobcu. K vyjadreniu
priložil list SPK zo dňa 11.05.2018.

7. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie na deň 09.01.2025, ktorého sa zúčastnili zástupcovia
sporových strán a sporové strany.

8. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a písomných a ústnych vyjadrení zástupcov strán sporu,
vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených sporovými
stranami, výsluchom žalobcu a štatutárneho zástupcu žalovaného a zistil tento skutkový stav:

9. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na podanej žalobe. Ďalej poukázal na závery
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/21/2024, kde súd konštatoval, že náhradu
nemajetkovej ujmy možno žiadať aj v iných prípadoch, než sa uvádza v Občianskom zákonníku.
Žalobcovi od nástupu súčasného štatutárneho zástupcu žalovaného nebolo udelené povolenie na lov
zveri, na ktoré má žalobca zákonný nárok. Žalobca nikdy nebol disciplinárne odsúdený. Zo strany

žalovaného dochádza k zásahu do práv žalobcu, ktorý poukazoval na pochybenia žalovaného, za
čo ho žalovaný trestá nevydávaním povolení na lov. Povolenie na lov je udelené všetkým členom
žalovaného s výnimkou troch členov. Konanie žalovaného je zasahovaním do práv žalobcu tým, že mu
nevydáva povolenie na lov. Žalobca opakovane žiadal žalovaného o udelenie povolenia na lov, na čo
nedostal odpoveď, alebo dostal odpoveď bez bližšieho vysvetlenia. Počas doby, kedy nemal udelené

povolenie na lov sa žalobca zúčastňoval väčšiny schôdzi s tým, že obvykle členovia dostávajú povolenia
osobne, alebo sú im doručené. Počas obdobia siedmich rokov, nebolo žalobcovi udelené povolenie,
ani vysvetlené prečo. Žalobca je členom žalovaného po dobu 30 rokov a za tú dobu nadobudol medzi
členmi žalovaného množstvo priateľov, pričom postupom žalovaného došlo k narušeniu vzťahov medzi
členmi žalovaného, a tým aj zásahu do súkromného života žalobcu. Pokiaľ ide o uplatnenú výšku

nároku, táto závisí od úvahy súdu, ale podiel žalobcu na strate ulovenej zveri presahuje uplatnenú sumu.
Štatutárny zástupca žalovaného chcel vysvetliť zaužívaný spôsob vydávania povolení, ktorý nevyplýva z
právnychpredpisovaodporujevýpovedištatutárnehozástupcužalovanéhoohľadomporadovníkanalov
trofejnej zveri, ktorej počet je daný. Tvrdenia žalovaného sú účelové, pričom nejde o štandardný postup
pri udeľovaní povolení na lov. Žalovaný trestá bez disciplinárneho odsúdenia žalobcu nevydávaním

povolení na lov. Navrhol, aby súd žalobe vyhovel a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

10. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní zotrval na svojich skorších vyjadreniach. Zo žiadneho
všeobecného právneho predpisu nevyplýva povinnosť žalovaného vydať povolenie na lov zveri. Zo
žaloby nevyplýva, v akej časti sa cíti byť žalobca ukrivdený, akú zver mal loviť a ako dospel k

požadovanej sume. Pokiaľ ide o odkazované rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v uvedenej
veci išlo o odlišný skutkový stav a zároveň nejde o rozhodnutie najvyššej súdnej autority. Zo žaloby
nevyplýva, že by žalobca inicioval kroky, ktorými chcel získať povolenie na lov zveri. Poukázal zároveň
na obsah listov priložených k podaniu zo dňa 24.05.2024, v zmysle ktorých vydanie povolenia je plne
v kompetencii žiadateľa, pričom na vydanie povolenia nie je právny nárok. List predložený žalobcom

zo dna 11.05.2018 je odpoveďou SPK na bližšie nešpecifikovaný dotaz pána J.. Poukazuje na body
7, 10 a 11 predmetného listu. V uvedenom liste sú často použité nejasné formulácie. Do dnešného
dňa SPK nezačala disciplinárne konanie voči členom žalovaného. V žalobcom predloženom liste je
uvedený postup, akým sa je možné domôcť vydania povolenia na lov. Je proti zásadám SPZ, aby bolovydané povolenie na lov osobe v rozpore s vôľou členskej schôdze. Povinnosť vydať povolenie na lov
nevyplýva žalovanému ani z národného eradikačného plánu. Žiadny všeobecne záväzný právny predpis
ani interný predpis neupravuje právny nárok na vydanie povolenia na lov zveri, pričom poukazuje na

názory vyslovené funkcionármi SPK a SPZ v predložených listoch. Žalobcovi bol odporučený postup ako
sa domôcť vydania povolenia, čo však žalobca nevykonal, pričom o postupe bol poučený aj v odpovedi
na jeho jedinú preukázanú žiadosť o udelenie povolenia. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu ohľadom
narušených vzťahov s jeho kamarátmi, uvádza, že ak by to tak bolo, títo by sa za neho postavili na
členskej schôdzi. Žalobca ani len nenaformuloval ako konkrétne žalovaný zasiahol do jeho osobnostnej

sféry, a teda ako bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv. Okrem dôvodu uplatneného nároku nebola
relevantne preukázaná ani jeho výška, ktorú žalobca logicky nezdôvodnil. Navrhuje, aby súd žalobu
zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania.

11. Žalobca na pojednávaní vypovedal, že si myslí, že boli porušené jeho práva na vydanie povolenia
na lov zveri, na čo má nárok každý poľovník, pričom toto právo je mu upierané sedem rokov. Podnety

a pripomienky v minulosti podával nakoľko ide o jeho právo. Má za to, že žalovaný ku nemu pristupuje
šikanózne. O povolenie na lov žiadal opakovane aj u dozornej rady, aj u OPK, kde ho odkázali do
Bratislavy, odkiaľ doposiaľ nedostal odpoveď. Konanie žalobcu nie je pomstou za to, že nebol zvolený
na predsedu združenia a celá vec začala tým, že predseda žalovaného na neho zavolal hliadku polície
pre podozrenie z pytliactva. O povolenie na lov žiadal ústne a keď mu nebolo vyhovené, žiadal o jeho

vydanie aj písomne. V minulosti dostával povolenie na lov ako každý člen žalovaného, každý rok. Nikto
o povolenie nežiadal, vypísali sa povolenky a kto tam nebol, tomu sa povolenka odniesla. Trofejové
zvery sa lovili na základe zvyklosti podľa poradovníka, ale žalobca mu žiadne povolenie za sedem rokov
neudelil. Zo začiatku boli vzťahy so žalovaným (jeho členmi) normálne. Protistrana ho ohovárala a je
rád, že sa takýchto ľudí zbavil. Členom žalovaného je asi 30 rokov. V septembri 2023 išiel na konci

obce pozorovať zver, okolo neho prešiel pán K. spolu s ďalšími osobami autom, na to sa žalobca otočil
a išiel preč. Keď sa pán K. vracal po nejakom čase, tak žalobcovi ako člen poľovnej stráže vulgárne
vynadal, že plaší zver a že ho udá na okresnom úrade, kde sa však nič nedoriešilo. H. K. sa mu predstavil
ako člen poľovnej stráže. Povolenie na lov nedostáva pán J., žalobca a jeho syn. Ostatní členovia
podľa jeho vedomostí povolenie dostávajú. Ohľadom nevydania povolenia na lov ústne kontaktoval na

schôdzi predsedu dozornej rady a nevie uviesť či sú jeho žiadosti zachytené v zápisnici o schôdzi.
Neinicioval zvolanie členskej schôdze za účelom prejednania svojej žiadosti o vydanie povolenia na lov
zveri. Poľovná stráž vykonáva v revíri kontroly. Podľa žalobcu bol v deň incidentu pán K. najprv na love
a následne sa rozhodol prísť. Poukazuje na usmernenie hospodára vo vzťahu k vykonávaniu kontrol a
hospodár musel mať vedomosť o prítomnosti pána K.. Žalobca nemá vedomosť o tom, či pán K. oznámil

poľovnému hospodárovi výkon činnosti poľovnej stráže v revíri. Žalobca sa zúčastnil členskej schôdze
žalovaného dňa 25.02.2017, kde kandidoval do funkcie žalovaného na návrh pána J., o ktorom návrhu
sa hlasovalo proti vôli žalobcu. S poľovníckym hospodárom pánom F. má žalobca výborné vzťahy. Je
jeho právom podávať sťažnosti, pripomienky, keď je podozrenie zo spáchania trestného činu. K výške
uplatneného nároku uviedol, že za obdobie posledných 7 rokov som prišiel o viac ako 5000 eur. Na

členskú schôdzu tak ako bolo uvedené v odpovedi žalovaného zo dňa 30.11.2017 sa žalobca neobrátil.

12. Štatutárny zástupca žalovaného Mgr. Rastislav Rondzik na pojednávaní vypovedal, že spory u
žalovaného začali v roku 2017, kedy mal oznámiť vstup žalobcu do revíru na polícii. O tomto nevie
a aj keby to urobil, nevie čoho by sa tým dopustil. Vydávanie povolení na lov zveri je zaužívaným

spôsobom, kedy ho členovia kontaktujú telefonicky. Povolenie podpisuje hospodár. Žalovaný má 30
členov a povolenie na lov dostávajú, keď oňho požiadajú. Každý kto kontaktuje jeho, alebo poľovníckeho
hospodára, dostane povolenie. Pri love trofejnej zveri sa uplatňuje poradovník. Približne každých 5 rokov
vyjde poradie na člena žalovaného, pokiaľ ide o trofejnú zver a v poradovníku sa uvádza konkrétny
kus zveri. Členovia žalovaného dostávajú povolenia podľa plánu schváleného členskou schôdzou. Pri

žiadosti o vydanie povolenia ide o zaužívaný spôsob, ktorý sa zaužíval aj v čase keď bol predsedom
žalovaného žalobca. Nie je možné vydať povolenie na lov zveri, ak žalobca nekomunikuje s ním ani s
poľovníckym hospodárom, ani s členom, ktorý je vedúci pracovnej skupiny Smilno. Takéto správanie
žalobcu znemožňuje kontrolu ulovenej zveri do 24 hodín od ulovenia. Žalobca dlhodobo nekomunikuje
a je v spore s funkcionármi žalovaného. Predsedom žalovaného je od roku 2017, odkedy nebolo

žalobcovi udelené povolenie na lov zveri. Žalobca žiadal o povolenie doporučeným listom, čo považuje
za neštandardné a technicky nerealizovateľné.13. Z predloženej žiadosti žalobcu, ktorá bola žalovanému doručená dňa 08.08.2018 vyplýva, že žalobca
žiada žalovaného o neodkladné vydanie povolenia na lov škodnej zveri za rok 2018, nakoľko žalovaný
nereaguje na jeho výzvy a žiadosti.

14. Žalovaný listom zo dňa 30.11.2017 oznámil žalobcovi, že povolenie na lov zveri mu v zmysle § 53
zákona o poľovníctve nebude vydané na základe rozhodnutia výboru žalovaného v zmysle § 12 písm. e)
Stanov žalovaného. Pokiaľ táto odpoveď žalobcu neuspokojí, má právo odvolať sa na Členskú schôdzu
ako na najvyšší orgán žalovaného.

15. Zo zápisnice z výročnej členskej schôdze žalovaného zo dňa 25.02.2017 o.i. vyplýva, že v diskusii
vystúpil Mgr. Rastislav Rondzik, ktorý vyzval predsedu PZ, aby informoval členov o krokoch, ktoré
podnikol na zlepšenie situácie v PZ, vzťahov medzi členmi PZ a výsledkoch štátnych orgánov
v oznámeniach, ktoré boli podané na členov. Ďalší diskutujúci na schôdzi hovorili o potreba odstránenia
trecích plôch medzi členmi PZ, tolerancia vzťahov a zhoda názorov medzi členmi OZ, odstrániť

uzamykanieposedov,abysaprísnejšiedodržiavaliakontrolovalivstupydorevíruavrátiťsakzákladným
zásadám poľovníckej etiky a morálky a nevnášať do zdrženia súkromné spory, ktoré nesúvisia
s poľovníctvom.

16. Podľa predloženého Národného eradikačného programu pre africký mor ošípaných v diviačej

populácii na Slovensku v roku 2024 vyplýva o.i. povinnosť užívateľa poľovného revíru zabezpečiť
vydanie primeraného počtu povolení na lov diviačej zveri vo všetkých kategóriách a počas celého roka.

17. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom proti žalovanému Slovenská poľovnícka komora
rozsudkom sp.zn. 6S/68/2018 zo dňa 14.01.2020 zrušil rozhodnutie Slovenskej poľovníckej komory,

disciplinárnej komisie č. 1Do/8/2017 zo dňa 11. mája 2018 a rozhodnutie Slovenskej poľovníckej komory,
obvodnej disciplinárnej komisie č. 44/2017-ODK-1 zo dňa 22. augusta 2017 a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie. Z predmetného rozsudku vyplýva, že rozhodnutím Slovenskej poľovníckej komory,
obvodnej disciplinárnej komisie, zo dňa 22.8.2017, bol žalobca uznaný vinným z porušenia ustanovenia
§ 3 ods. 2 písm. e) a h) Disciplinárneho poriadku Slovenskej poľovníckej komory tým, že ako člen SPK

dňa 10.4.2017 sa nachádzal v poľovnom revíri Smilniansky vrch so zbraňou určenou na poľovné účely
CZ 555 bez povolenia na lov a bez zápisu v knihe návštev PR, čím konal v rozpore s ustanovením
§ 53 ods. 1 a §54 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý uvádza, že každý kto sa nachádza v poľovnom revíri
so zbraňou určenou na lov zveri, musí mať pri sebe poľovný lístok, povolenie na lov zveri a doklady

podľa osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri love poľovným dravcom musí mať pri
sebe poľovný lístok, povolenie na lov zveri a druhovú kartu podľa osobitného predpisu. Tieto doklady
je povinný predložiť na požiadanie orgánu PZ , poľovníckemu hospodárovi, poľovníckej stráži a orgánu
štátnej správy poľovníctva a taktiež každý, kto sa nachádza v poľovnom revíri so zbraňou určenou na
poľovné účely, okrem spoločnej poľovačky musí byť pred vstupom do poľovného revíru zapísaný v knihe

návštev poľovného revíru. Porušením povinností uloženej v § 53 os. 1 a § 54 ods. 1 zákona č. 274/2009
Z.z.o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa menovaný
dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 3 ods. 2 písm. e) a h) Disciplinárneho poriadku SPK, za čo
mu v zmysle § 4 ods. 1 písm. e) Disciplinárneho poriadku SPK bolo uložené disciplinárne opatrenie
„zákazu lovu všetkých druhov raticovej zveri na dva roky“. Z rozhodnutia vyplýva, že disciplinárny senát

mal za to, že žalobca použil inštitút poľovníckej a poľnej stráže účelovo ako zástierku na neevidovanú
návštevu poľovného revíru so zbraňou určenou na poľovné účely bez povolenia na lov. Člen akejkoľvek
stráže musí pred vykonávaním svojej funkcie vopred vedieť, či bude vykonávať funkciu poľovníckej
stráže alebo funkciu poľnej stráže, a to z dôvodu, aby vedel aké má pri výkone funkcie oprávnenie a
povinnosti. Disciplinárny senát zároveň uviedol, že ak by obvinený trval na tom, že v daný deň vystupoval

ako poľovnícka stráž, potom podľa § 76 ods. 1 písm. g) zákona o poľovníctve sa dopustil priestupku, z
toho dôvodu, že ako člen poľovníckej stráže porušil, resp. si neplnil povinnosti alebo prekročil oprávnenia
vyplývajúce z § 29 predmetného zákona, keďže ako člen poľovníckej stráže pri výkone svojej funkcie
nie je oprávnený zasahovať voči zveri, ktorá podlieha poľovníckemu plánovaniu, keďže z výpovede
žalobcuvyplýva,ževkatastrálnomúzemíobceSmilnovčastizvanej„Zašubeňou“vykonávalpoľovnícku

stráž z dôvodu, že ich poľnohospodárske družstvo tam má zasiate osivo a tak kontroloval, či zver
nedevastuje polia. Obvodná disciplinárna komisia poukázala na ustanovenia § 53 ods. 1 a § 54 ods.
1 a 2 zákona o poľovníctve a uviedla, že žalobca prekročil svoje právomoci, keďže každý, kto sa
nachádza v poľovnom revíri so zbraňou určenou na lov zveri, musí mať pri sebe povolenie na lovzveri, a to platí aj na člena poľovníckej stráže počas výkonu svojej funkcie. Žalobcovi však zo strany
poľovníckehohospodáranebolovydanépovolenianalovzveripodliehajúcemuakoajnepodliehajúcemu
poľovníckemu plánovaniu. Uviedla, že žalobca musel vedieť, že ak sa nachádza v poľovnom revíri so

zbraňou určenou na lov zveri, musí mať pri sebe povolenie na lov zveri, pretože členom poľovníckej
stráže môže byť len fyzická osoba, ktorá je odborne spôsobilá. S tvrdením, že žalobca sa v poľovnom
revíri nachádzal za účelom výkonu poľnej stráže, sa komisia vysporiadala tak, že žalobca uvedené
tvrdenie nepreukázal, pretože príslušnosť k poľnej stráži počas kontrolovania hliadkou nedeklaroval ani
nepreukázal. Zároveň uviedla, že ak člen poľnej stráže pri výkone svojej funkcie používa zbraň určenú

na lov zveri, môže ju počas výkonu svojej funkcie nosiť len po splnení povinnosti uvedený v ustanovení
§ 53 a 54 zákona o poľovníctve. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že disciplinárny senát prihliadal aj
na to, že žalobca svoje konanie neoľutoval, spáchal viacero disciplinárnych previnený jedným skutkom,
disciplinárne previnenie spáchal ako člen poľovníckej stráže, ktorý je povinný ovládať oprávnenia a
povinnosti člena a ísť ostatným členom príkladom, použil inštitút stráže účelovo na krytie neevidovaného
pohybu so zbraňou určenou k lovu zveri po revíri, do februára 2017 bol predsedom poľovníckeho

združenia, ktorý by mal byť vzorom pre ostatných v dodržiavaní príslušných predpisov. Správny súd mal
v predmetnom konaní za to, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého
rozhodnutia nemá oporu v administratívnom spise. Konaním žalovaných správnych orgánov, ktoré sa
v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali s dôvodmi, pre ktoré nevykonali navrhované výsluchy
svedkov, čím došlo k porušeniu ich povinnosti vykonať všetky prešetrenia a dôkazy, ktoré majú pre

danú vec rozhodujúci význam, resp. odôvodniť z akých dôvodov žalobcom navrhnuté dôkazy nebudú
vykonané. Správny súd mal za to, že tieto dôkazy sú relevantné pre rozhodnutie vo veci a sú spôsobilé
preukázať skutkový stav potrebný pre rozhodnutie. Súd z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie
zrušil.

18.Žalovanývlistezodňa06.02.2019adresovanomOkOSPZBardejovuviedol,ževydávaniepovolenia
na lov zveri je oprávnením v kompetencii užívateľa poľovného revíru v zastúpení výkonného orgánu,
ktorým je Výbor PZ. Jedným z dôvodov nevydania povolenia na lov žalobcovi je skutočnosť, že
o povolenie na lov zveri osobne ani nepožiadal. Požiadal o povolenie neštandardne, doporučeným
listom. Po opätovnom nezvolení žalobcu do funkcie predsedu žalovaného v roku 2017, prestal žalobca

komunikovať s členmi výboru a ďalšími členmi žalovaného a prestal rešpektovať pravidlá občianskej
a poľovníckej morálky. Ďalším dôvodom nevydania povolenia žalobcovi sú pretrvávajúce spory v PZ,
ktoré vznikajú podávaním podnetov a rôznych oznámení inštitúciám a orgánom zo strany žalobcu na
členov žalovaného, ktoré sú založené na jeho domnienkach a podozreniach. Výbor PZ rozhodol o odňatí
povolenia na lov zveri žalobcovi z dôvodu neplnenia rozhodnutí orgánov PZ a dlhodobého nepodieľania

sa na činnosti PZ. Výbor PZ rozhodol o odňatí povolenia na lov zveri žalobcovi v dňoch 14.07.2017,
23.08.2017, 05.10.2017, 30.11.2017, 11.01.2018, 12.02.2018, 09.04.2018, 21.05.2018, 02.06.2018,
13.08.2018, 11.01.2019.

19. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) Disciplinárneho poriadku Slovenského poľovníckeho zväzu sa

disciplinárneho priestupku dopúšťa člen SPZ, ktorý úmyselne alebo z nedbanlivosti vážnym spôsobom
naruší medziľudské vzťahy.

20. Podľa čl. III ods. 2 písm. a), b), d) Domáceho poriadku žalovaného je povinnosťou člena PZ svojim
vystupovaním a správaním upevňovať vzťahy vo vnútri PZ a robiť dobré meno PZ a poľovníctvu vôbec,

správať sa podľa etického kódexu a plniť pokyny členov výboru PZ v záležitostiach ich kompetencií.

21. Podľa čl. IV bod 1 Domáceho poriadku žalovaného sa členom PZ zakazuje do vnútorného života PZ
vnášať problémy nesúvisiace s činnosťou PZ a osobné spory nepoľovníckeho charakteru.

22. Slovenská poľovnícka komora v liste zo dňa 12.12.2018 adresovanom A. J. uviedla, že poľovník
má právo na vydanie povolenia na lov zveri keď má platný poľovný lístok, je poistený proti škodám
spôsobeným pri výkone práva poľovníctva, je členom PZ alebo PS alebo ide poľovať v rámci
poplatkového odstrelu, má zaplatený členský a účelový príspevok v stanovenej lehote, je plánovaný
odstrel zveri v danom PZ a PS čo do množstva a druhu zveri, nie je naplnený plán lovu a chovu zveri,

podľa zásad stanov a domáceho poriadku PZ a PS vyšiel naňho rad na vydanie povolenia na lov zveri.
Toto je potrebné chápať tak, že ak je napr. 35 členov PZ alebo PS a v rámci plánu sa má odstreliť 25 ks
zveri, tak nemôže mať každý člen povolenie na lov zveri a PZ alebo PS má na to určené kritériá, napr.
sú určení podľa abecedy, losom a pod.; o určení takto stanovených kritérií rozhoduje členská schôdzaPZ alebo PS. Právne predpisy na to, že o povolenie na lov zveri si poľovník musí žiadať písomne nie
sú. Vydať povolenie na lov zveri na predpísanom tlačive je oprávnený užívateľ revíru. Navonok, vo
vzťahu k členom PZ alebo PS vydáva povolenie na lov zveri štatutár PZ, PS - t. j. predseda PZ, PS

alebo poľovnícky hospodár. Povolenie na lov zveri podpisuje štatutárny zástupca užívateľa poľovného
revíru a poľovnícky hospodár súčasne kvôli vzájomnej kontrole. Komora zatiaľ nemá za preukázané,
či zo strany predsedu a poľovníckeho hospodára dochádza k nezákonnému bráneniu pri výkone práva
poľovníctva. Ak to bude mať za preukázané, navrhne komora ich disciplinárne stíhanie. Poľovnícky
hospodár nemá zákonné oprávnenie svojvoľne rozdeliť členov skupiny na tých, ktorým povolenie na lov

zveri vydá a tých ktorým povolenie na zver nevydá. Ich konanie nie je porušením základných ľudských
práv, nakoľko právo poľovať nepatrí medzi základné ľudské práva. Svojvoľné nevydanie povolenia na
lov zveri, môže predstavovať disciplinárne previnenie, priestupok alebo iný správny delikt. Povolenie na
lov zveri podľa jednotlivých druhov zveri, ich počtu a pohlavia by pre jednotlivých členov PZ, PS mala
schvaľovaťčlenskáschôdzananávrhvýboru.Vydaniepovolenianalovzverinesmiespočívaťnasvojvôli
dvoch členov výboru PZ. Adresátovi listu bolo odporučené osloviť kontrolóra alebo dozornú radu PZ o

prešetrenie danej situácie, aby k nej zaujali stanovisko, prípadne aby požiadali o zvolanie mimoriadnej
členskej schôdze PZ - užívateľa poľovného revíru, ktorá rozhodne o vydaní alebo zamietnutí žiadosti
o povolenie na lov zveri.

23. Slovenská poľovnícka komora v liste zo dňa 12.12.2018 adresovanom žalobcovi uviedla, že

povolenia na lov zveri mal žalobca vydané v roku 2016 v počte 3 kusy, v roku 2017 v počte 1 kus a v roku
2018 žalobcovi nebolo vydané povolenie na lov zveri, divinu pre vlastnú spotrebu vo výške 105 kg mal
žalobca v roku 2017. Do 31.05.2018 okrem žalobcu nemali povolenie na lov zveri ešte šiesti členovia
PZ. Na povolenie na lov zveri nie je právny nárok. Je to oprávnenie výboru. Výkon práva poľovníctva
nie je ústavným právom ale je to voľnočasová dobrovoľná aktivita.

24. Slovenská poľovnícka komora v liste zo dňa 21.09.2021 žalobcovi uviedla, že problémami a vzťahmi
v PZ Ondava sa orgány SPK a SPZ začali zaoberať v roku 2016. Živou vecou zostáva zrušené
rozhodnutie ODK Bardejov a DK Slovenskej poľovníckej komory Krajským súdom v Prešove, ktorý
konanie nezastavil, zrušil rozhodnutia a vec vrátil na ďalšie konanie, čím celú vec vrátil na začiatok.

Dôvodom zrušenia rozhodnutí ODK Bardejov a DK SPK bol najmä nesprávne posúdený skutkový stav.
Vydanie povolenia na lov zveri je plne v kompetencii užívateľa poľovného revíru. Povolenie na lov zveri
podpisuje štatutárny zástupca užívateľa poľovného revíru a poľovnícky hospodár. Na vydanie povolenia
na lov zveri nie je právny nárok. Podľa Stanov SPZ v zmysle § 33 písm. d) výbor PZ môže už vydané
povolenie na lov zveri odňať. Samozrejmosťou by malo byť odôvodnenie z akých príčin. Odvolanie alebo

sťažnosť proti takémuto rozhodnutiu výboru nemá odkladný účinok. Nevydať povolenie na lov zveri na
všetky druhy zveri je v právomoci užívateľa poľovného revíru. Nevydanie povolenia na lov zveri však
nemožno považovať či spájať s disciplinárnym konaním.

25. Zo súdu predložených listinných podaní žalobcu vyplýva, že žalobca v období rokov 2016 a 2017

podal voči žalovanému a jeho funkcionárom viacero podnetov adresovaných OO SPZ Bardejov,
Slovenskému poľovníckemu zväzu, Krajskej prokuratúre Prešov a Ministerstvu obrany SR.

26. Z predloženého predvolania Obvodnej poľovníckej komory, Obvodnej disciplinárnej komisie zo dňa
30.05.2017 vyplýva začatie disciplinárneho konania voči predsedovi žalovanému na podklade podnetu

žalobcu.

27. Podľa § 8 ods. 3 písm. h) stanov žalovaného členská schôdza PZ rozhoduje o všetkých závažných
záležitostiach PZ, najmä o sťažnostiach alebo odvolaniach členov proti rozhodnutiam výboru PZ alebo
dozornej rady PZ.

28. Podľa § 9 ods. 1 písm. e) stanov žalovaného výkonným orgánom PZ je výbor PZ, ktorý rozhoduje
o odňatí povolenky vydanej užívateľom revíru; odvolanie alebo sťažnosť proti takémuto rozhodnutiu
výboru nemá odkladný účinok.

29. Podľa § 30 ods. 1 písm. c) Stanov Slovenského poľovníckeho zväzu člen PZ má právo sa
zúčastňovať na výkone práva poľovníctva a ostatnej činnosti PZ.30. Rozhodnutím žalovaného zo dňa 24.02.2018, č. 1/2017-DK bolo disciplinárne konanie voči žalobcovi
zastavené, nakoľko z výsledkov konania je zrejmé, že v danom prípade nejde o disciplinárny priestupok.
Disciplinárne konanie bolo vedené pre skutok, ktorého sa mal dopustiť žalobca tým, že ako člen

žalovaného listom adresovaným OkO SPZ v Bardejov zo dňa 22.08.2017, urážal predsedu PZ, kde
uvádzal, „že pán D. D. od prevzatia funkcie predsedu je voči nemu arogantný, zaujatý a vulgárny,
vedome mu robí naprieky, dehonestuje na verejnosti jeho osobu“ a listom zo dňa 29.09.2017 obvinil
výbor z klamstva a protizákonného konania, kde uvádza, „že výbor žalovaného na čele s predsedom
svojvoľne, svojsky a protizákonne vsunuli klamstvá a podvrhy prítomným členom PZ, ako aj podvodné

a skresľujúce správy o dôvodoch na odvolanie jeho osoby z poľovníckej stráže“, čím sa mal dopustiť
vážneho narúšania medziľudských vzťahov.

31. Poľovnícky hospodár žalovaného dňa 22.05.2017 vydal usmernenie, podľa ktorého je člen
poľovníckej stráže, ktorý vstupuje do revíru so zbraňou a nezapíše sa do knihy návštev revíru, je povinný
oznámiť do poľovníckemu hospodárovi SMS správou. Člen poľovníckej stráže je v zmysle predmetného

usmernenia informovať poľovníckeho hospodára SMS o výsledku kontroly do 1 hodiny.

32. Z dokumentu označeného časť „Správy o činnosti výboru PZ ONDAVA so sídlom v Mikulášovej
od VČS z 23.02.2020“ vyplýva, že výbor žalovaného sa zaoberal sťažnosťami členov PZ na konanie
členov PZ – A. B. a A. J.. Ďalej výbor PZ vzal na vedomie predžalobnú výzvu žalobcu a rozhodol

o nevydaní povolenia na lov zveri žalobcovi a A. J. podľa stanov PZ a domáceho poriadku PZ z dôvodu
ich konania, ktoré pretrváva do súčasnej doby a taktiež konania v poľovnom revíri v pracovnej skupine
Smilno dňa 08.05.2020, o ktorom sa výbor PZ domnieva, že sa jedná o narušovanie medziľudských
vzťahov a konanie proti záujmom PZ. Výbor odporúča pánom B. a J., aby sa v predmetnej veci obrátili
na členskú schôdzu ako najvyšší orgán PZ a prehodnotili svoje doterajšie konanie ako členovia PZ.

33. Súd zamietol návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov A. K., poľovníckeho
hospodára žalovaného a vyžiadaním evidencie žalovaným vydaných povolení na lov zveri.

34. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom svedka A. K., k tomuto

návrhu súd uvádza, že žalobca navrhol výsluch uvedeného svedka v žalobe, pričom v žalobe, ani
vnasledujúcichpodaniachneuviedoldátumnarodeniasvedka,adresu,zktorejmožnosvedkapredvolať,
a označenie skutočností, ktoré majú byť výsluchom svedka preukázané. Súd preto dňa 09.10.2024
vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby svoj návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka
predložil tak, aby bol v súlade s ustanovením § 197 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“). Na predmetnú výzvu reagoval právny zástupca žalobcu podaním zo dňa
07.11.2024, ktorým doplnil návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka A. K. o uvedenie
obce, v ktorej má uvedená osoba adresu trvalého pobytu, teda ani po výzve súdu nebol žalobcom
kvalifikovane právne zastúpeným advokátom predložený perfektný návrh na vykonanie dokazovania.
Právny zástupca žalobcu predniesol úplný návrh na vykonanie dokazovania výsluchom označeného

svedka až na nariadenom pojednávaní, kedy po prvýkrát v konaní označil skutočnosti, ktoré majú byť
výsluchom svedka preukázané. Pre civilné sporové konanie je charakteristické, že úspech v spore závisí
od správnej a včasnej procesnej aktivity strany sporu. Procesnú aktivitu strana realizuje uplatňovaním
prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sú podľa § 149 CSP najmä
skutkové tvrdenie, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany podliehajú koncentrácii konania, a preto strany sú podľa § 153 ods.
1 CSP povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, pričom
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla
predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Zásada

koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia sudcovská, ktorá je v
diskrečnej právomoci súdu a ako koncentrácia zákonná, ktorá je pre súd a strany sporu obligatórna.
Sudcovská koncentrácia znamená, že súd nemusí prihliadnuť na prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, teda ich mohla predložiť už skôr, ak by
konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania a sudcovská koncentrácia konania

sa uplatňuje, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu. Zákonná koncentrácia konania znamená, že prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
SúdaplikujúcsudcovskúkoncentráciunevykonalžalobcomnavrhovanédokazovanievýsluchomsvedkaA. K. vzhľadom na oneskorenosť predloženia perfektného návrhu na vykonanie dokazovania, ktorý
právny zástupca žalobcu bez objektívneho dôvodu nepredložil pred nariadením pojednávania, a to
napriek písomnej výzve súdu. Okrem tohto dôvodu súd nevykonal uvedené dokazovanie aj z dôvodu,

že navrhovaným výsluchom svedka nemali byť objasnené skutočnosti ohľadom tvrdeného zásahu
žalovaného do osobnostných práv žalobcu nevydaním povolenia na lov zveri žalovaným.

35. Súd nevykonal dokazovanie ani žalobcom navrhovaným vyžiadaním evidencie žalovaným vydaných
povolení na lov zveri, nakoľko v konaní nebolo sporné, že žalovaný nevydával povolenia na lov

zveri žalobcovi a ďalším ním označeným členom žalovaného, teda túto skutočnosť nebolo potrebné
dokazovať.

36. Súd taktiež nevykonal ani žalobcom navrhnuté dokazovanie výsluchom poľovníckeho hospodára
žalovaného ohľadom objasnenia formy, akou sa obvykle žiada u žalovaného o vydanie povolenia na
lov zveri. Súd v tejto súvislosti poukazuje na nižšie uvedené dôvody, pre ktoré považoval žalobu za

nedôvodnú s tým, že vykonanie tohto dôkazu nebolo spôsobilé závery súdu ohľadom nedôvodnosti
podanej žaloby zmeniť.

37. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) fyzická
osobamáprávonaochranusvojejosobnosti,najmäživotaazdravia,občianskejctiaľudskejdôstojnosti,

ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

38. Podľa § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

39. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o poľovníctve“) každý, kto sa nachádza v poľovnom revíri so zbraňou určenou na lov
zveri, musí mať pri sebe poľovný lístok, povolenie na lov zveri a doklady podľa osobitného predpisu,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri love poľovným dravcom musí mať pri sebe poľovný lístok,
povolenie na lov zveri a druhovú kartu podľa osobitného predpisu. Tieto doklady je povinný predložiť na

požiadanie orgánu Policajného zboru, poľovníckemu hospodárovi, poľovníckej stráži a orgánu štátnej
správy poľovníctva.

40. Podľa § 53 ods. 2 zákona o poľovníctve povolenie na lov zveri je verejnou listinou oprávňujúcou jeho
držiteľa spolu s ďalšími dokladmi na lov zveri alebo inú činnosť v poľovnom revíri podľa tohto zákona.

Vydávahonapredpísanomtlačiveužívateľpoľovnéhorevíru.Povolenienalovzveripodpisujúštatutárny
zástupca užívateľa poľovného revíru a poľovnícky hospodár. Povolenie na lov zveri je neprenosné na
inú osobu.

41. V rozhodnutí sp. zn. 2Sdo/4/2012 zo dňa 22.08.202012 senát Najvyššieho súdu SR konštatoval,

že „poľovníctvom sa rozumie súhrn činností zameraných na zachovanie, zveľaďovanie, ochranu a
optimálne využívanie genofondu zveri ako prírodného bohatstva Slovenskej republiky. Poľovníctvo je
súčasťou tvorby, ochrany a využívania životného prostredia; poľovníctvo nesmie narušovať racionálne
obhospodarovanie lesa a poľnohospodárskej pôdy (§ 1 zákona č. 23/1962 Zb.). Právom poľovníctva je
súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú alebo inak usmrtenú zber si

privlastňovať, zbierať zhody parožia a vajcia pernatej zveri; právo poľovníctva patrí vlastníkovi pozemku;
vykonávať ho možno len podľa tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie (§2 zákona
č. 23/1962 Zb.). ... Zákonodarca v tomto ustanovení definoval verejný záujem štátu na výkone práva
poľovníctva. Verejný záujem je pojem, ktorý platná právna úprava výslovne obsahovo nevymedzuje,
napriek tomu sa najmä v oblasti správneho práva pomerne často používa. Verejný záujem je opakom tzv.

súkromnéhozáujmuazpovahyvecijemožnéodvodiť,žeideotakýzáujem,ktorýbybolomožnéoznačiť
za všeobecne či verejne prospešný, ktorého nositelia sú síce bližšie neurčení, ale aspoň rámcovo
definovateľní, a to okruhom, či spoločenstvom osôb, ako tzv. verejnosť. Tieto záujmy nesmú byť v
rozpore s platnými právnymi predpismi, pričom verejné záujmy súvisia s režimom verejného práva, akoi poslaním a úlohami orgánov verejnej moci. Podmienka verejného záujmu musí mať obsah, ktorý slúži
na dosiahnutie cieľa ustanoveného ústavou. Na účely zákona o poľovníctve č. 23/1962 Zb. sa verejných
záujmomrozumiezáujemnazachovaní,zveľaďovaní,ochraneaoptimálnomvyužívanígenofonduzveri,

prírodného bohatstva Slovenskej republiky ako aj na tvorbe, ochrane a využívaní životného prostredia,
cieľavedomý chov zveri, ochrana zveri a lov zveri. Na tejto činnosti, ktorá má zacieľ slúžiť v prospech
celej spoločnosti, nie len jednotlivcom, sa podieľajú aj poľovnícke združenia (§ 4ods. 1, § 1, § 2
zákona č. 23/1962 Zb.). Preto poľovnícke združenie vykonáva svoju činnosť vo verejnom záujme. Z tejto
časti preto vyplýva, že z hľadiska verejného záujmu poľovnícke združenia spĺňajú podmienky definície

orgánu konajúceho vo verejnom záujme. Na tejto skutočnosti nič nemení ani úmysel zákonodarcu
umožniť privlastnenie si ulovenej alebo inak usmrtenej zveri, zber zhody parožia a vajec pernatej zveri,
nakoľko tento quasi súkromný záujem je subsumovaný vo vyššie uvedenom verejnom záujme a je
regulovaný verejným záujmom a štátom - neoprávnené zasahovanie do práva poľovníctva(napríklad
privlastňovanie si ulovenej alebo usmrtenej zveri, zber parožia, neoprávnené prechovávanie zveri)
alebo do práva rybárstva je zákonom sankcionované. Jednou zo zložiek verejnej správy je aj záujmová

samospráva. Medzi záujmovú samosprávu patria najmä rôzne stavovské organizácie, pričom tento
okruh nie je definitívny. Organizácie patriace do záujmovej samosprávy sú založené na záujmovom
princípe, členstvo v záujmovej korporácii vyžaduje prejav vôle záujemcu o členstvo so splnením
ďalších špecifických podmienok. Aj vyhodnotenie tejto časti vedie k záveru, že poľovnícke združenie je
záujmovýmzdružením,tedazáujmovousamosprávousuigeneris.Situáciasanezmenilaanizaúčinnosti

nového zákona o poľovníctve č. 247/2009 Z. z. od 1. septembra 2009.“.

42. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal plnenia titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť
konaním žalovaného, ktorý mu ako užívateľ poľovníckeho revíru odňal a na jeho žiadosť nevydal
povolenie na lov zveri.

43. Sporové strany vystupujú v prejednávanej veci ako súkromnoprávne subjekty, ktoré vo vzájomných
vzťahoch postupujú na základe stanov a domáceho poriadku poľovného združenia v záujmovej oblasti
svojich členov, teda iba v oblasti súkromnej, nie v oblasti verejnej.

44. Stanovisko k problematike súdneho prieskumu rozhodnutí vydaných poľovníckymi združeniami
zaujal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. PL ÚS 19/2014 zo dňa 16.03.2016
konštatoval, že „v právnom štáte je absolútne vylúčené priznať akejkoľvek právnickej osobe verejno-
mocenské oprávnenia bez explicitnej opory v zákone. Zákon o poľovníctve žiadne prerogatíva verejnej
moci poľovníckym organizáciám nepriznáva. Eventuálne rozhodnutie stanovami určeného orgánu

poľovníckej organizácie o vylúčení svojho člena nie je výkonom verejnej moci (ani verejnej správy),
pretože ide o rozhodnutie súkromno-právneho subjektu (poľovníckej organizácie ako právnickej osoby)
o svojom členovi, a teda o súkromno-právnych pomeroch tohto člena. Na tom nič nemení skutočnosť, že
zákon o združovaní sa na združovanie občanov na výkon práva poľovníctva nevzťahuje, čo je z hľadiska
združovacej podstaty poľovníckych organizácií iba formálna záležitosť. Nič na tom nemení dokonca ani

skutočnosť, že výkon práva poľovníctva vykazuje evidentný verejnoprávny rozmer“.

45. Súd poukazuje aj na rozhodnutie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorý v uznesení sp. zn. 1KO 33/2017 zo dňa 10.10.2017 ustálil záver, že „zákon o poľovníctve ani
žiadny iný zákon poľovníckym združeniam nezveril rozhodovaciu právomoc o právach a povinnostiach

ich členov práve z dôvodu, že tieto sú internou, súkromnoprávnou záležitosťou združenia. Preto takéto
rozhodnutia nemôžu podliehať súdnemu prieskumu v správnom súdnictve v zmysle § 6 ods. 2 SSP.
Takémuto prieskumu by podliehali len v prípade, ak by sa týkali oblasti verejnej správy a zákon (nie
predpis nižšej právnej sily, alebo ich interný akt) by im v tomto smere zveril právomoc rozhodovať o
právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. ... v prejednávanej veci ide o občianske

konanie „sui generis“, v ktorom ustanovenia Správneho súdneho poriadku aplikovať nemožno, pretože
uznesenia členskej schôdze bezpochyby nemožno považovať za rozhodnutia v oblasti verejnej správy“

46. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, konštatovania či citovanú súdnu prax Najvyššieho súdu SR a
Ústavného súdu SR, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že vzťah poľovníckeho združenia a jeho člena vo

veciach uplatnenia práv a povinností člena združenia, ako aj vo veciach medziľudských vzťahov členov
združenia, je vzťahom súkromnoprávnym a nespadá do oblasti verejnej správy, je v predmetnej veci
daná právomoc všeobecného súdu na prejednanie predmetného sporu.47. Občiansky zákonník tvorí základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv. Komplexnú ochranu
ochrany osobnosti tvoria právne predpisy tak súkromného, ako aj verejného práva. Občianskoprávna
ochrana vychádza aj z ústavného rámca, a to najmä z čl. 7, čl. 14 - 16, čl. 19 a 21 Ústavy SR. Od systému

osobnostných práv treba odlíšiť systém základných ľudských práv a slobôd chránených Ústavou SR.
Ustanovenie § 11 OZ možno nazvať generálnou klauzulou ochrany a ochrana osobnostných práv
zakotvených v Občianskom zákonníku je postavená na týchto základných zásadách: 1. Osobnostné
práva sú absolútnym subjektívnym právom každej fyzickej osobe a majú nehmotný charakter. 2.
Ochrana osobnosti prináleží len fyzickej osobe. Táto osoba je aktívne legitimovaná na uplatnenie

práva na ochranu osobnosti. Ochrana právnických osôb je zakotvená v § 12 ObZ a v § 19b OZ. 3.
Občianskoprávna ochrana osobnosti je zodpovednosťou objektívnou. Zavinenie alebo úmysel nie sú
potrebné. 4. Osobnostné práva nemožno dediť. To však neznamená, že by po smrti fyzickej osoby
neexistoval zákonný základ na domáhanie sa ochrany týchto práv. Podľa § 15 OZ prechádza právo na
ochranu osobnosti po smrti občana manželovi a deťom, pokiaľ ich niet, jeho rodičom.

48.Občianskyzákonníkprávonaochranuosobnostifyzickejosobyupravujeakojednotnéprávo,ktorého
úlohou je v občianskej oblasti zabezpečiť rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný
slobodný rozvoj. Pritom je možné tiež zvážiť, že vo svojej podstate ide o dôležité rozvedenie a
konkretizáciu článkov 7, 8, 10, 13 a 14 Listiny základných práv a slobôd. V tomto jednotnom rámci
práva na ochranu osobnosti existujú jednotlivé čiastkové práva, ktoré zabezpečujú občianskoprávnu

ochranu jednotlivých hodnôt (stránok) osobnosti fyzickej osoby ako neoddeliteľných súčastí celkovej
fyzickej a psychicko-morálnej integrity osobnosti. Zoznam týchto jednotlivých práv tak, ako sú uvedené
v občianskom zákonníku, je potom len demonštratívny. Preto do skupiny týchto práv možno napríklad
zaradiť aj § 11 OZ výslovne nespomenuté práva. Za takéto práva treba považovať aj právo na
dôstojnosť fyzickej osoby, právo na jej vážnosť, právo na podobu, právo na meno a pod. Otázku

prípadného dotknutia takýchto jednotlivých čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba
u každého z takýchto práv posudzovať samostatne. Preto je potrebné zdôrazniť, že napríklad pre úvahy
o neoprávnenosti zásahu do práva na podobu alebo na meno fyzickej osoby nie je dôležité, či ich
použitie so sebou súčasne nieslo znaky difamácie. Porušenie práva na podobu (alebo napr. tiež práva k
podobizni), prípadne práva na meno, a pod., je nutné odlíšiť od práva na česť, dôstojnosť, resp. vážnosť

fyzickej osoby. Nutné je na záver dodať, že ustanovenie § 13 ods. 2 OZ uvádza prípady, kedy je možné
s ohľadom na intenzitu zásahu proti osobnosti fyzickej osoby priznať náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti
fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30 Cdo 2304/99, z
26. júla 2000).

49. Neoprávnenosť každého zásahu, a teda aj zásahu do osobnosti fyzickej osoby, tvorí objektívnu
kategóriu, ktorú treba odlišovať od zavinenia ako subjektívnej kategórie. Takýmto zásahom do osobnosti
fyzickej osoby je napr. práve rozširovanie nepravdivých, resp. pravdu skresľujúcich skutočností. Isté
však je, že súčasne treba zvážiť, či v konkrétnom prípade neexistujú okolnosti, ktoré porušenie, resp.

ohrozenie osobnosti fyzickej osoby ospravedlňujú, t.j. či nejde o okolnosti vylučujúce neoprávnenosť
zásahu. Tými sú napr. súhlas dotknutej fyzickej osoby, prípady tzv. zákonných licencií, resp. prípady,
kedy k zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo v rámci výkonu iného subjektívneho práva
ustanoveného zákonom (napr. práva na informácie, resp. práva na kritiku, na názor a pod.). Nevyhnutné
však je v týchto prípadoch zvážiť, či takýto zásah sa stal primeraným spôsobom a zároveň, či tento

zásah nie je v rozpore s takými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je potrebné s ohľadom
na požiadavku zabezpečenia elementárnej úcty k dôstojnosti jej osobnosti za všetkých okolností
bezpodmienečne trvať.

50. K vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia

byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú: - existencia zásahu, ktorý je objektívne
spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej
osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, - musí ísť o zásah neoprávnený a - musí byť daná príčinná
súvislosť medzi oboma uvedenými predpokladmi.

51. Existencia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočíva v porušení alebo
ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej morálnej integrite. Takýto zásah musí nastať objektívne, to
znamená, že musí byť vylúčená negatívna individualistická psychická reakcia dotknutej fyzickej osoby.
Konaním vzniká konkrétne nebezpečenstvo zníženia vážnosti postavenia postihnutej fyzickej osobyu ostatných spoluobčanov, a tým i nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jeho uplatnenia v
spoločnosti. Zásahom do osobnostného práva nemusí nastať skutočné zníženiu vážnosti. Na úspešné
uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol

objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka.

52. Ďalším predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávnosť a neoprávnenosť
zásahu. K neoprávneným zásahom do cti dochádza predovšetkým skutkovými tvrdeniami, ktoré sú
nepravdivé. Neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby sú v takýchto prípadoch situácie,

ak fyzická osoba alebo právnická osoba rozširuje o inej fyzickej osobe nepravdivé tvrdenia alebo aj
pravdu skresľujúce skutočnosti. K neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej
osoby však môže dôjsť aj prostredníctvom skutkových tvrdení, ktoré síce sú pravdivé, no boli uvedené
v takej forme, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem, že
skresľujú pravdu, čím pôsobia difamačne. Pre difamujúcu povahu určitého tvrdenia sa nevyžaduje,
aby bolo všeobecne chápané ako difamujúce. Stačí, ak tvrdenie môže mať taký účinok len u určitej

skupiny ľudí. Treťou dôležitou podmienkou vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je príčinná súvislosť
(kauzálny nexus) medzi neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým
vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, či len v ohrození osobnosti fyzickej osoby a
vznikom tejto nemajetkovej ujmy.

53. K prostriedkom súdnej ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka patrí: a) negatórna
žaloba – právo domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov, b) reštitučná žaloba – právo domáhať
sa odstránenia následkov neoprávnených zásahov, c) satisfakčná žaloba – právo na poskytnutie
primeraného zadosťučinenia.

54. V praxi sa najčastejšie využíva satisfakčná žaloba. Vo všetkých prípadoch, v ktorých negatórna
a reštitučná žaloba nevedú k úplnému odčineniu zásahov, má subjekt nárok na to, aby súd rušiteľovi
uložil poskytnutie zadosťučinenia. V zmysle § 13 ods. 1 OZ ide okrem iného o právny nárok na
uverejnenieospravedlňujúcehoopravnéhočlánkuvtlači.Pritomakáformaaobsahospravedlneniabudú
primerané, závisí od posúdenia konkrétnej veci súdom. Vždy však treba, aby so zreteľom na prípadný

neskorší výkon rozhodnutia vydaného súdom bola táto satisfakcia určená a vymedzená v súlade so
skutkovými zisteniami na základe vykonaného dokazovania v súdnom konaní, s prihliadnutím na všetky
súvislosti a okolnosti, za ktorých k útoku proti osobnosti navrhovateľa došlo. Často však ospravedlnenie
ako forma zadosťučinenia nie je dostatočné vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostných práv.
Občiansky zákonník garantuje fyzickej osobe právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak bola v

značnej miere znížená: - dôstojnosť fyzickej osoby, - vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Uvedené dve
podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy zákon ustanovil demonštratívne, čo možno dokumentovať
použitím slova „najmä“ v tomto ustanovení. Zákon nešpecifikuje, čo znamená „v značnej miere znížená
dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby“ a ani nezaručuje hornú hranicu náhrady. Zníženie dôstojnosti
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere možno všeobecne vymedziť tak, že musí ísť o takú

nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnosti fyzickej osoby, ktorú táto osoba pociťuje ako závažnú.

55. Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy.
Podobne ako pri majetkovej ujme aj pri nemajetkovej ujme sa na vznik zodpovednosti vyžaduje dôkaz
existencie kauzálneho nexu, viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo

k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu
(zavinenie sa neskúma a ani sa nijako nepredpokladá). Na vznik zodpovednosti stačí zvyčajne už
ohrozenie príslušných chránených práv. Ide teda o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy.
Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť
ochrany osobnosti. Primerané zadosťučinenie je v prvom rade satisfakčný prostriedok (žaloba, ktorou

sa žalobca domáha priznania primeraného zadosťučinenia, sa nazýva aj satisfakčná), preto sa pri
ňom neberú do úvahy prvky, ktoré majú materiálnu povahu, keďže tento právny prostriedok neslúži
primárne materiálnej reparácii. Poskytnutie primeraného zadosťučinenia má aj povahu sankčnú, keďže
zaplatenie zadosťučinenia predstavuje pre rušiteľa aj istú finančnú ujmu, ale táto sankčná stránka hrá
pri poskytovaní zadosťučinenia len vedľajšiu úlohu.

56. V prípade žaloby je nevyhnutné, aby žalobca presne určil a vyšpecifikoval nemateriálnu ujmu, ktorej
kompenzáciu si nárokuje, ako aj fakty dokladajúce rozsah týchto nehmotných strát (miera agresivity
konania, trvanie protiprávneho konania, opakovateľnosť a pod.). Primerané zadosťučinenie slúži akonáhrada za spôsobenú nemajetkovú ujmu, ktorá je predovšetkým zásahom do osobnostných práv
fyzickej osoby.

57. Primerané zadosťučinenie v peniazoch možno požadovať vtedy, ak zadosťučinenie v nepeňažnej
forme nemôže slúžiť ako satisfakcia, alebo by nemateriálnu ujmu nekompenzovalo v dostatočnej miere.
Primeranosť, ktorá je pojmovým znakom zadosťučinenia, sa vzťahuje nielen na výšku poskytnutého
zadosťučinenia, ale aj na jeho zvolenú formu a rozsah. Na rozdiel od žalobného nároku na náhradu
škody, kde priznaná náhrada odškodňuje v zásade všetku spôsobenú škodu, poskytnuté zadosťučinenie

sa bude uhrádzať primerane. Súd priznáva peňažné zadosťučinenie vrátane jeho konkrétnej výšky na
základe vlastnej úvahy; takto má dostatočný priestor na zváženie všetkých okolností prípadu. Žalobným
petitom je súd viazaný do takej miery, že nesmie v žalobe požadovanú výšku peňažného zadosťučinenia
prekročiť.

58. V konaní vo veciach ochrany osobnosti platí, že dôkazné bremeno nesie žalobca, teda osoba, ktorá

tvrdí, že jej bola spôsobená nemateriálna ujma neoprávneným zásahom. Žalobca teda musí dokázať
existenciu zásahu, to znamená, že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do práv žalobcu, skutočne
došlo, ako aj už spomenutú súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Žalobca nesie aj dôkazné
bremeno týkajúce sa dokazovania predpokladov priznania primeraného zadosťučinenia.

59. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv
chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a je v rozpore s právami a povinnosťami
pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti je konanie neoprávnene smerujúce proti osobnej aj mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je
objektívne spôsobilé nepriaznivo zasiahnuť niektorú zo zložiek osobnosti fyzickej osoby. Pre úspešné

uplatnenie práva na ochranu osobnosti nie je vyžadované vyvolanie konkrétnych následkov zásahu
proti tomuto chránenému statku, ale postačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo aspoň
ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka (analogicky je možné použiť
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 07.05.2002, sp. zn. 28Cdo 662/2002). Uplatnenie konkrétneho a
diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o zníženie dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby

alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, z ktorej k
neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako aj s prihliadnutím na dotknutú fyzickú
osobu, možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k intenzite a trvaniu
nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti pociťovala
ako závažnú zvyčajne každá fyzická osoba, nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej

fyzickej osoby. V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia
základného práva na ochranu osobnosti (osobnej cti a dobrej povesti), a to práve v kontexte so slobodou
prejavu a právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto
práv (a ich ochrany). Zároveň je potrebné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením
chráneného základného práva, t. j. aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi. K zásahu do práva

na ochranu osobnosti síce zásadne môže dôjsť aj objektívne, teda s vylúčením zavinenia narušiteľa
práva, avšak každé zverejnenie nepravdivého údaja nutne nemusí automaticky znamenať neoprávnený
zásah do osobnostných práv. K takému zásahu dochádza iba vtedy, ak medzi zásahom a porušením
osobnostnej sféry existuje príčinná súvislosť a ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú
prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. V prípade,

že sa žalobca domáha primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia, je nevyhnutné, aby
žalobný návrh (petit) ospravedlnenia formuloval, také ospravedlnenie musí byť formulované v súlade
s ustanovením § 129 CSP tak, že ospravedlnenie musí byť dostatočne konkrétne, jasné, určité a má
zodpovedať skutočnostiam zisteným z okolností jednotlivého prípadu. Najvyšší súd SR v rozsudku zo
dňa 30.11.2006, sp. zn. 30Cdo2919/2006 rozhodol tak: „ak však súd zistí, že navrhnutá forma morálneho

zadosťučinenianiejeprimeraná,atýmzhľadiskaustanovenia§13Občianskehozákonníkapostačujúca
a účinná, potom ak nie je žaloba zodpovedajúcim spôsobom upravená, je na súde žalobu na priznanie
navrhnutejformymorálnehozadosťučineniazamietnuť.“.Priúvahe,čijenavrhovanámorálnasatisfakcia
primeraná alebo nie, musí vyjsť ako z celkovej povahy prípadu, tak z jeho jednotlivých okolností, ako
je napr. intenzita, charakter, tak aj jednotlivé okolnosti konkrétneho zásahu na charakter a rozsah

zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu i šírke ohlasu vzniknutej nemajetkovej ujmy pre postavenie a
uplatnenie postihnutej fyzickej osoby v spoločnosti a podobne.60. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka je svojou povahou ustanovením obsahujúcim tzv.
generálnu klauzulu, ktorú následné ustanovenia zákona iba rozvíjajú, a to príkladným určením
niektorých foriem tvoriacich obsah osobnosti fyzickej osoby, predpokladov pre možný zásah do práv

chránených zákonom a o právne dôsledky v prípade porušenia práv fyzickej osoby. Ďalšou významnou
skutočnosťou, ktorú je treba mať v aplikačnej praxi na zreteli, je nielen pravdivosť tvrdení, ktoré majú
byť zásahom do práv na ochranu osobnosti, ale aj to, do akej sféry ochrany osobnosti má daný
zásah smerovať. V zásade síce platí, že zásahom, chráneným ustanoveniami § 11 a nasledujúcich je
nepravdivý údaj, to však neznamená, že aj pravdivý údaj nemôže znamenať porušenie práv chránených

ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Je tomu tak vtedy, ak pravdivý údaj je podaný tak,
že: ide o údaj, ktorý sa týka intímnej sféry fyzickej osoby a zasahuje do jej súkromia a dôstojnosti alebo
ide o údaj, ktorý skresľuje podanú informáciu. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje zásah, ktorý je
oprávnený, uskutočnený na základe zákona, teda zásah za okolností vylučujúcich protiprávnosť.

61. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka upravuje právne prostriedky ochrany osobnosti pre

prípad, že došlo k zásahu do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Občiansky zákonník má v ustanovení § 13 pritom na mysli prostriedky ochrany v konaní na súde. V
súvislosti s procesnými otázkami za osobitne významnú je potrebné považovať aj otázku dôkazného
bremena. Ide totiž o procesný inštitút, od ktorého závisí výsledok sporu. Ak ten, koho zaťažuje dôkazné
bremeno túto skutkovú otázku nad všetky pochybnosti nepreukáže, má to za následok, že nemôže byť

v konaní úspešný.

62. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť

dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Strana,
ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť jej skutkových tvrdení . Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho,
že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na
základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu
nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy,

musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie
skutočností stranou tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je
úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec

netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá
povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je
určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma

zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné
preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje
aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať
k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba
rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci

charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

63. Z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov vyplýva, že pre vznik zodpovednosti za
neoprávnený zásah do osobnostných práv je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne

spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby. Všetky
podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej
osoby domáhať sa ochrany a povinnosť pôvodcu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí
byť spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, jej súkromného života, alebo znížiť hodnotu jejosobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť
bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu.

64. Žalobca pri zdôvodňovaní žalobou uplatneného nároku argumentoval najmä tým, že mu žalovaný
dlhodobo odmieta vydať povolenie na lov zveri napriek tomu, že na vydanie tohto povolenia má zákonný
nárok. Žalovaný ho má týmto postupom bez vykonania riadneho disciplinárneho konania trestať za
to, že v minulosti poukazoval na nedostatky v činnosti žalovaného a jeho funkcionárov. Žalobca tiež
argumentoval tým, že dňa 10.09.2023 na neho bližšie nešpecifikovaným spôsobom „vybehol“ člen

poľovníckej stráže žalovaného, ktorý mal použiť vulgárne výrazy a absurdné argumenty s tým, že
žalobca nemá na mieste čo robiť, nakoľko nedisponuje povolením na lov zveri. Zástupca žalobcu až
v záverečnom prednese uviedol, že konanie žalovaného voči žalobcovi malo mať za dôsledok narušenie
vzťahov medzi členmi žalovaného vplyv, čo malo mať v konečnom dôsledku vplyv na súkromný život
žalobcu, ktorý žalobca bližšie nešpecifikoval.

65. Súd pri právnom posúdení prejednávanej veci považoval za potrebné v prvom rade posúdiť, či
konanie žalovaného, ktorý žalobcovi za obdobie približne 7 rokov nevydal povolenie na lov zveri
predstavuje protiprávny zásah do práv žalobcu. Pri posudzovaní tejto otázky súd dospel k záveru, že
zákon o poľovníctve ani žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis ani interný predpis upravujúci
právopoľovníctvanezakladáprávnynárokžalobcunavydaniepovolenianalovzverižalobcomvkaždom

prípade, kedy o jeho vydanie žalobca požiada. Ohľadom tohto záveru súd poukazuje na to, že
predložené listy Slovenskej poľovníckej komory nepredstavujú rozhodnutia správnych orgánov, ktoré sú
pre súd záväzné a súd bol tak povinný vyriešiť uvedenú právnu otázku samostatne.

66. Po zohľadnení všetkých relevantných skutočností dospel súd k záveru, že zo žiadneho právneho

predpisu nevyplýva právny nárok člena poľovníckeho združenia na automatické vydanie povolenia
na lov zveri len na základe každej jeho žiadosti adresovanej poľovníckemu združeniu. Právo na
vydanie povolenia je totiž podmienené rozhodnutím príslušného orgánu poľovníckeho združenia, ktorý
má právomoc rozhodovať o vydávaní takýchto povolení na základe interných predpisov a pravidiel
tohto združenia. Tieto rozhodnutia sú založené na posúdení konkrétnych okolností, ako sú potreby

poľovníckehozdruženia,hospodáreniesozverou,akoajzachovanierovnováhyekosystému.Súdpritom
zdôrazňuje, že poľovnícke združenie ako právny subjekt je oprávnené určiť podmienky, za ktorých môžu
jeho členovia vykonávať poľovnícku činnosť, vrátane podmienok na vydávanie povolení na lov zveri.
V tomto zmysle nie je členský vzťah v poľovníckom združení sám o sebe zárukou nároku na vydanie
povolenia, ale jeho vydanie skôr závisí od posúdenia príslušného orgánu na základe špecifických kritérií

a potrieb daného združenia. Týmto spôsobom sa zabezpečuje to, že poľovnícke právo je vykonávané
v súlade s pravidlami a cieľmi, ktoré sleduje dané poľovnícke združenie, a zároveň sa chránia verejné
záujmy týkajúce sa ochrany prírody a správy zveri. Nevydanie povolenia na lov zveri žalovanému
v predmetnej veci nepredstavuje jeho trestanie bez vedenia disciplinárneho konania, ale ide o realizáciu
výsostného práva užívateľa poľovného revíru rozhodovať o vydaní povolenia na lov zveri, a to z dôvodov,

ktoré boli žalobcovi ozrejmené (konanie žalobcu narúšajúce vzťahy medzi členmi žalovaného, neplnenie
rozhodnutí orgánov žalovaného), pričom v prípade, že sa žalobca nestotožňuje s týmto rozhodnutím
a jeho dôvodmi, má právo obrátiť sa na najvyšší orgán žalovaného v zmysle jeho interného predpisu.

67. Aj keď žalobca argumentoval tým, že člen poľovníckeho združenia má právo sa zúčastňovať na

výkone práva poľovníctva a ostatnej činnosti poľovníckeho združenia, nezakladá táto argumentácia
záver o právnom nároku každého člena poľovníckeho združenia na vydanie povolenia na lov zveri.
Opačný výklad by poprel význam vydávania povolení na lov zveri, nakoľko by išlo len o automatické
preberanie údajov žiadosti bez akejkoľvek možnosti užívateľa poľovného revíru posúdiť podanú žiadosť
a jej dosah na výkon činnosti poľovníckeho združenia.

68. Súd už na základe tejto skutočnosti má za to, že žaloba je nedôvodná, nakoľko tvrdený postup
žalovaného, ktorý nevydal žalobcovi povolenie na lov zveri zodpovedá právnemu rámcu upravujúcemu
vydávanie povolení na lov zveri, teda podľa názoru súdu nedošlo zo strany žalovaného k protiprávnemu
zásahu, ktorý by zakladal jeho zodpovednosť za prípadnú ujmu v osobnostnej sfére žalobcu.

69. Správnosť tohto záveru potvrdzuje aj tá skutočnosť, že v predmetnej veci nebolo tvrdené
ani preukázané, že by voči žalovanému, resp. jeho zodpovedným funkcionárom bola v súvislosti
s namietaným postupom voči žalobcovi príslušným orgánom vyvodená zodpovednosť za disciplinárneprevinenie alebo iný správny delikt. Pokiaľ by žalobcovi z právnych predpisov vyplýval tvrdený právny
nárok na vydanie povolenia na lov zveri, porušenie tomu zodpovedajúcej povinnosti žalovaného vydať
žalobcovi toto povolenie by mohlo predstavovať porušenie zákonnej povinnosti, ktoré by zodpovedalo

(prinajmenšom)skutkovejpodstatesprávnehodeliktuvzmysle§78ods.4zákonaopoľovníctve.Súdlen
pre úplnosť dodáva, že prípadné naplnenie znakov skutkovej podstaty akéhokoľvek priestupku či iného
správneho deliktu žalovaným pri (ne)vydávaní povolení na lov zveri žalobcovi súd nemohol s poukazom
na § 193 a 194 ods. 1 CSP posúdiť sám, pretože o spáchaní deliktu je príslušný rozhodnúť výlučne
orgán určený v zákone o poľovníctve. Ako už súd uviedol vyššie, nebolo v konaní preukázané, že by bol

žalovanýpostihnutýzapostupvočižalobcovi,oktoromžalobcatvrdí,žejeprotiprávny,pričomSlovenská
poľovnícka komora už v liste zo dňa 11.05.2018 uviedla, že v prípade preukázania bránenia vo výkone
práva poľovníctva navrhne disciplinárne stíhanie zodpovedných subjektov, k čomu doposiaľ nedošlo.

70. Súd sa zároveň stotožnil s argumentáciou žalovaného o tom, že žaloba je podaná predčasne,
nakoľko žalobca nevyužil všetky zákonné prostriedky, ktorými sa mohol domôcť vydania povolenia

na lov zveri. Aj keď rozhodnutie poľovníckeho združenia o odňatí a nevydaní povolenia na lov
zveri nie je rozhodnutím v oblasti verejnej ale ide o rozhodnutie vo oblasti súkromnoprávnej, súd
považuje za potrebné poukázať na postup upravený zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno v zmysle § 6 ods. 2 predmetného zákona priznať až

vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov.

71. V predmetnej veci o odňatí a nevydaní povolenia na lov zveri žalobcovi rozhodol výbor žalovaného
v rozsahu kompetencie, ktorá mu vyplýva z interných právnych predpisov žalovaného. O sťažnostiach

alebo odvolaniach členov proti rozhodnutiam výboru žalovaného alebo dozornej rady žalovaného
vzmysle§8ods.3písm.h)stanovžalovanéhorozhoduječlenskáschôdzažalovanéhoakojehonajvyšší
orgán.

72. Žalobca bol žalovaným upovedomený o možnosti obrátiť sa na členskú schôdzu žalovaného

v prípade nespokojnosti s rozhodnutím výboru žalovaného v liste, ktorý mu adresoval žalovaný dňa
30.11.2017. O tomto práve bol žalobca oboznámený aj v liste Slovenskej poľovníckej komory zo dňa
12.12.2018. Slovenská poľovnícka komora v liste zo dňa 11.05.2018 poukázala na možnosť člena
poľovníckeho združenia obrátiť sa na kontrolóra alebo dozornú radu so žiadosťou o prešetrenie danej
situácie a zaujatie stanoviska, prípadne o zvolanie mimoriadnej členskej schôdze žalovaného, ktorá

rozhodne o vydaní alebo zamietnutí žiadosti o vydanie povolenia na lov zveri. Žalobca využitie práva
namietať rozhodnutia výboru žalovaného na členskej schôdzi žiadnym spôsobom nepreukázal, kedy
v konaní iba tvrdil, že v tejto veci jedenkrát ústne kontaktoval predsedu dozornej rady.

73. Súd má na základe takto zisteného skutkového stavu za to, že žalobca počas celého obdobia

kedy mu povolenie na lov zveri nebolo vydané, nevyužil žiadne z oprávnení vyplývajúcich z interných
predpisov žalovaného, ktorými mohol dosiahnuť zvrátenie rozhodnutia výboru žalovaného o nevydaní
povolenia na lov zveri, čo je podľa názoru súdu nutné zohľadniť pri posudzovaní predmetnej veci. Ak
by aj súd posúdil namietané konanie žalovaného voči žalobcovi ako rozporné s právnymi predpismi
(čomu tak v prejednávanom prípade nebolo), prichádzalo by uplatnenie nároku žalobcu na náhradu

týmto konaním žalovaného spôsobenej nemajetkovej ujmy až po zrealizovaní všetkých postupov, na
ktoré by nadväzovalo rozhodnutie najvyššieho orgánu žalovaného, proti ktorému by už žalobca nemohol
v rámci interných predpisov namietať. Súd preto konštatuje nedôvodnosť podanej žaloby aj z dôvodu
jej predčasnosti, kedy žalobcom namietané rozhodnutie výboru žalovaného žalobca nenamietal a
preukázateľne nežiadal aby o jeho žiadosti rozhodol najvyšší orgán žalovaného v zmysle predložených

stanov žalovaného o čom žalovaný musel mať vedomosť.

74. Žalobca v konaní zároveň nepreukázal, že žalovaného žiadal o vydanie povolenia na lov zveri
nad rámec predloženej písomnej žiadosti o vydanie povolenia na lov zveri doručenej žalovanému dňa
08.08.2018 a žiadosti zo dňa 13.11.2017, ktorej existencia vyplýva z listu žalovaného zo dňa 30.11.2017.

Pokiaľ ide o žalobcom predložený dokument, o ktorom tvrdí, že ide o výňatok zo zápisnice o schôdzi,
ktorá sa uskutočnila dňa 14.06.2020, k tejto súd uvádza, že ide len o jednoduchý textový dokument,
z ktorého nevyplývajú skutočnosti o tom, že ide skutočne o časť správy zo schôdze žalovaného,
pričom žalobca neuviedol žiadne objektívne dôvody, ktoré by mu v predložení plného znenia uvedenéhodokumentu bránili. Z uvedeného dokumentu vyplýva, že malo byť rozhodnuté o nevydaní povolenia na
lov zveri žalobcovi, avšak nevyplýva z neho o akú konkrétnu žiadosť ide a ktorého dňa mala byť podaná.
Súd z tohto dokumentu preto nemal za preukázané podanie tretej neúspešnej žiadosti žalobcu o vydanie

povolenia na lov zveri. Okrem uvedených dvoch rozhodnutí žalovaného o nevydaní povolenia na lov
zveri žalovanému bolo súdu preukázané, že výbor žalovaného rozhodol o odňatí (vydaného) povolenia
na lov zveri žalobcovi na viacerých zasadnutiach.

75. Za nedôvodnú súd považoval tiež argumentáciu žalobcu, ktorú opieral o rozsudok Krajského súdu

v Prešove, sp. zn. 6S/68/2018, zo dňa 14.01.2020, ktorý bol vydaný v rámci správneho súdnictva
vo veci žalobcu vedenej proti Slovenskej poľovníckej komore a ktorého výsledkom bolo zrušenie
rozhodnutia Slovenskej poľovníckej komory, disciplinárnej komisie a Slovenskej poľovníckej komory,
obvodnej disciplinárnej komisie. Žalovaný nebol subjektom uvedeného správneho konania, pričom
preukázané nebolo ani tvrdenie žalobcu, že jeho disciplinárne stíhanie bolo začaté na podklade
oznámenia štatutárneho zástupcu žalovaného. Pokiaľ žalovanému vznikla postupom disciplinárnych

orgánov, ktorých rozhodnutia boli zrušené, akákoľvek ujma, môže sa domáhať jej náhrady v súlade
s právnymi predpismi v samostatnom konaní. Nakoľko nebol preukázaný súvis medzi rozhodnutím
disciplinárnych orgánov a akoukoľvek nemajetkovou ujmou žalobcu, ktorá mala vzniknúť konaním
žalovaného, súd vyhodnotil uvedenú argumentáciu žalobcu za nedôvodnú.

76. Za nedôvodnú považoval súd aj argumentáciu žalobcu tým, že žalovaný má v zmysle predloženého
Národného eradikačného programu pre africký mor ošípaných v diviačej populácii na Slovensku v roku
2024 povinnosť vydávať členom žalovaného povolenia na lov zveri. V prvom rade súd poukazuje na
to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca na podklade tohto programu požiadal žalovaného
ovydaniepredmetnéhopovolenia.Zároveňsúdpopreskúmanírelevantnejčastieradikačnéhoprogramu

konštatuje, že uvedený dokument neukladá užívateľom poľovných revírov vyhovieť každej predloženej
žiadosti o vydanie povolenia na lov zveri. Uvedený dokument ukladaná užívateľom poľovných revírov
zabezpečiť vydanie primeraného počtu povolení na lov diviačej zveri, teda ich vydanie ponecháva na
rozhodnutí užívateľa poľovného revíru po zhodnotení relevantných skutočností a nevylučuje postup,
kedy užívateľ poľovného revíru povolenie na lov zveri nevydá. Pokiaľ má žalobca za to, že namietaný

postup žalovaného nie je v súlade s národným eradikačným programom, má právo obrátiť sa na
príslušné správne orgány so žiadosťou o prešetrenie tohto súladu a prípadné vyvodenie deliktuálnej
zodpovednosti voči užívateľovi poľovného revíru.

77. Žalobca uplatnený nárok odôvodňoval aj udalosťou, ku ktorej došlo dňa 10.09.2023 medzi ním

a p. K., ktorý sa mu mal predstaviť ako člen poľovníckej stráže žalovaného a následne na neho mal
bližšie nešpecifikovaným spôsobom „vybehnúť“ s tým, že žalobca na mieste nemá čo robiť za použitia
vulgarizmov.Ktomutotvrdeniusúduvádza,žezobsahužaloby,vyjadrenížalobcuanizvýsluchužalobcu
na pojednávaní nevyplynuli žiadne konkrétne okolnosti predmetného incidentu, z ktorých by bolo možné
vyvodiť záver o tom, že p. K. sa mal v uvedený deň v postavení člena poľovníckej stráže, a tým v mene

žalovaného, dopustiť voči žalobcovi takého konania, ktoré by odôvodňovalo záver o tom, že uvedeným
(bližšie nešpecifikovaným) konaním došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostnej sféry žalobcu.
Žalobca nijak neopísal konanie označenej osoby, najmä čo do konania opísaného ako „vybehnutie“ voči
žalobcovi a jej vyjadrení, ktoré by odôvodňovali priznanie uplatneného nároku. Argumentáciu žalobcu
ohľadom statusu p. K. ako člena poľovníckej stráže vydaným usmernením poľovníckeho hospodára súd

považuje za domnienky žalobcu, nakoľko z vykonaného dokazovania ani z predloženého usmernenia
nevyplynulo, že by uvedená osoba v uvedenom čase plnila úlohy člena poľovníckej stráže žalovaného.
Vykonaným dokazovaním nebol preukázaný žiaden vzťah medzi p. K. a žalovaným, teda jeho žalobcom
tvrdené konanie alebo nekonanie nemožno podľa názoru súdu pričítať na ujmu žalovanému. Nie je
úlohou súdu konštruovať skutkový stav na podklade nekonkrétnych a neurčitých tvrdení žalobcu, ktorý

je naviac v konaní kvalifikovane právne zastúpený advokátom. Žalobca si preto podľa názoru súdu
nesplnil ohľadom tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv konaním p. K., ako povinnosť tvrdiť tak
aj povinnosť svoje tvrdenia spoľahlivo preukázať.

78. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu narušením jeho súkromného života postupom žalovaného,

ktorý zapríčinil rozvrat vzťahov medzi členmi žalovaného, k tejto argumentácii súd uvádza, že ju
právny zástupca žalobcu po prvýkrát predniesol až v záverečnom prednese, čo súd vyhodnotil
ako argumentáciu prednesenú oneskorene. Zároveň súd predmetnú argumentáciu považoval za
nedostatočne odôvodnenú a nepreukázanú. Žalobca v konaní neuviedol akým konkrétnym konaním malžalovaný rozvrátiť vzťahy medzi členmi poľovníckeho združenia a tiež nešpecifikoval rozsah a kvalitu
zásahu žalovaného do súkromného života žalobcu, pričom na podporu tejto argumentácie nepredložil
ani neoznačil žiaden dôkaz. Zároveň súd poukazuje na to, že predmetná argumentácia je v rozpore

s vyjadrením žalobcu na pojednávaní, kedy uviedol že je rád, že sa „takýchto ľudí (členov žalovaného)
zbavil“.

79. Podľa názoru súdu z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobcom namietaným postupom
žalovaného došlo k neoprávnenému a neprimeranému zásahu do osobnosti žalobcu, ktorý žiadnym

spôsobom v žalobe nezdôvodnil a žiadnymi dôkazmi nepreukázal zníženie vážnosti a dôstojnosti jeho
osoby v spoločnosti, či iného negatívneho dôsledku konania žalovaného v jeho osobnostnej sfére,
ktoré by priamo súviselo s odňatím a následným nevydaním povolenia na lov zveri žalovaným. Pokiaľ
ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti,
treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí
fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia

tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo
vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, môže byť fyzickej osobe
výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Po vykonanom dokazovaní
mal súd za to, že v prejednávanom prípade nie sú splnené zákonom stanovené podmienky pre priznanie
primeraného zadosťučinenia v peniazoch - materiálnej satisfakcie s poukazom na to, že charakterom

zásahu, konkrétne odňatím a nevydaním povolenia na lov zveri žalobcovi, nedošlo k nezákonným
a neoprávneným zásahom, ktoré by v značnej miere znižovali vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti,
či iným spôsobom negatívne zasiahli osobnostnú sféru žalobcu, ako má na mysli ustanovenie § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom súd zároveň poukazuje na to, že nevydaním povolenia na lov
zveri žalovaným nebolo žalobcovi absolútne znemožnené vykonávať lov zveri, kedy sa žalobca mohol

domáhať vydania povolenia aj inak, napr. cestou užívateľa iného revíru. Žalobca v konaní nepreukázal
žiadnu osobnú ujmu ani inú ujmu spojenú so zvlášť citeľným znížením a sťažením jeho postavenia v
spoločenských kruhoch, čím sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej z obsahu žaloby
nevyplýva, akým spôsobom mal žalovaný poškodiť právo žalobcu na ochranu osobnosti, prípadne čím
mal ohroziť jeho život, zdravie, občiansku česť či ľudskú dôstojnosť. Vznik akejkoľvek nemajetkovej ujmy

a dosah konania na spoločenský, súkromný či pracovný život žalobcu nebol v rámci žaloby preukázaný,
ale ani bližšie opísaný.

80. Rovnako tak podľa názoru súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno v prípade uplatnenia
nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 5 000 eur, keďže nepreukázal také

protiprávne konanie žalovaného, ktoré by spočívalo v porušení alebo v ohrození osobnosti žalobcu
a zasiahlo by do jeho fyzickej a morálnej integrity, či iným zvlášť závažným spôsobom zasiahlo do
jeho osobnostnej sféry. Podľa zákona takýto zásah musí nastať objektívne, čo znamená, že musí byť
vylúčená negatívna individualistická psychická reakcia dotknutej fyzickej osoby, avšak žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal, že by mu konaním žalovaného bol spôsobený taký nezákonný zásah, ktorý by

znižoval jeho vážnosť a uplatnenie v spoločenskom živote, či spôsobil (resp. bol spôsobilý spôsobiť) iný
závažný následok. Žalobca uplatnenie práve tohto konkrétneho nároku bližšie nezdôvodňoval, pričom
iba samotné všeobecné tvrdenie o zásahu do jeho osobných práv nemôže postačovať pre priznanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď žalobca vôbec nepreukázal, že by v dôsledku
konania žalovaného došlo u neho k zníženiu dôstojnosti v značnej miere alebo jeho vážnosti u ostatných

spoluobčanov, k ovplyvneniu jeho uplatnenia v spoločnosti alebo inému závažnému negatívnemu
dôsledku v jeho osobnostnej sfére. Žalobca presne neurčil a ani nešpecifikoval nemateriálnu ujmu, ktorej
kompenzáciu si nárokuje a neuvádzal žiadne tvrdenia deklarujúce rozsah nehmotných strát, a teda v
tomto smere vôbec neuniesol bremeno tvrdenia a tomu zodpovedajúce dôkazné bremeno.

81. Súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/81/2011 zo dňa 25.
októbra 2012, podľa ktorého: „Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je vždy, v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu,
existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky,

považuje za ujmu značnú; pričom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to,
či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácií, prípadne spoločenskom postavení
a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.“.82. Prihliadnuc na všetky relevantné okolnosti posudzovanej veci súd dospel k záveru, že zo strany
žalovaného nedošlo k neoprávnenému vážnemu zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu,
ktorý by odôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá sa priznáva len vo výnimočných

prípadoch. Vzhľadom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.

83. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV.
ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre

ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské
práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na
každý argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže
meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Stačí
teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko,

oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Súd má za to, že v odôvodnení
tohto rozhodnutia sa vysporiadal so všetkou podstatnou argumentáciou sporových strán prednesenou
v konaní.

84. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

85. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

86.Týmtorozhodnutímsakonaniekončí,apretosúdrozhodolajonárokunanáhradutrovkonaniapodľa

§ 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol procesne úspešný v plnom rozsahu, a preto mu patrí podľa § 255 ods. 1
CSP nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči procesne plne neúspešnému žalobcovi. Súd
nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pre ktoré by súd žalovanému
náhradu trov konania v tomto rozsahu nemal priznať a ani ich nikto netvrdil, a preto rozhodol, že má proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v uvedenom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne

po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníoddňajehodoručenianaOkresnýsúdBardejov.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.