Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 4, 2024

Súd: Okresný súd Senica
Spisová značka: SI-9C/19/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2720200768
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Guček

ECLI: ECLI:SK:OSSE:2024:2720200768.25

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Senica sudcom Mgr. Petrom Gučkom v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, trvale

bytom C., D. XXXX/X, právne zastúpený: JUDr. Ľubomír Vanek, advokát so sídlom Skalica, Potočná
169/85, proti žalovanej: E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., G. X/XX, právne zastúpená: JUDr. Ján
Pekar, advokát so sídlom Skalica, Potočná 191/39, o vydanie bezdôvodného obohatenia takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 20.647,21 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 20.647,21 eura od 30.10.2020 do zaplatenia, a to do tridsiatich dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Súd žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalobcovi
v rozsahu 34 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Skalica dňa 16.6.2020 domáha, aby súd
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 62.570,54 eura s príslušenstvom, a to z titulu
bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovanou uzatvoril zmluvu o budúcej zmluve,
na základe ktorej mala žalovaná ako budúca darujúca darovať žalobcovi ako budúcemu obdarovanému

nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre obec a katastrálne územie C., a to pozemok
parcela registra C č. XXXX – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1216 m2 a rodinný dom súpisné
číslo 2 stojaci na parcele registra C č. XXXX v podiele 1. Pred uzatvorením predmetnej zmluvy strany
sporu (t.j. žalobca a žalovaná) spoločne uzatvorili zmluvu o poskytnutí hypotekárneho úveru a po
uzatvorení predmetnej zmluvy spoločne uzatvorili zmluvu o poskytnutí úveru, na základe ktorých úverov
bolo na predmetnej nehnuteľnosti zriadené záložné právo. Peňažné prostriedky z úverov boli použité
na rekonštrukciu rodinného domu (t.j. nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovanej), pričom však jednotlivé

splátky úverov splácal výlučne žalobca. Po splatení úverov v celej výške a výmaze záložného práva
zriadeného v prospech ČSOB, a.s. žalovaná odmietla uzatvoriť darovaciu zmluvu v zmysle predmetnej
zmluvy o budúcej zmluve a zároveň žalobcovi odmietla vydať bezdôvodné obohatenie, za ktoré žalobca
považuje peňažné prostriedky investované do nehnuteľností žalovanej.

2. Okresný súd Skalica vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 9C/19/2020-401 zo dňa 11.5.2022, ktorým
žalobe čiastočne vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 41.578,48 € spolu s

úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 41.578,48 € od 30.10.2020 do zaplatenia, a to
do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom
III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 32,90 %. Na základe
odvolaní strán sporu rozhodoval Krajský súd v Trnave, ktorý uznesením č. k. 24Co/90/2022-479 zodňa 15.2.2023 výrokom I. odvolanie žalovanej v rozsahu smerujúcom proti zamietajúcemu výroku II.
odmietol a výrokom II. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V právnom závere odvolací súd skonštatoval, že povinnosťou

súdu prvej inštancie bude pristúpiť k ustáleniu dôkazného bremena tvrdenia a dôkazu strán a vytvoriť
stranám priestor na ich unesenie (§ 150 CSP), následne opätovne vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy,
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a starostlivo prihliadnuť na všetko, čo v konaní vyšlo najavo
(§ 191 ods. 1 CSP) v spojení s nespornými skutkovými tvrdeniami strán (§ 151 CSP) a so zhodnými
tvrdeniami strán (§ 186 ods. 2 CSP) ustáliť rozhodný skutkový stav (najmä so zameraním na rozsah

bezdôvodného obohatenia žalovanej) a následne podrobiť novému právnemu posúdeniu.

3. V zmysle uvedeného súd doplnil dokazovanie vo veci. Vykonal teda dokazovanie zmluvou
o budúcej zmluve, výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov A. B., F. B. a F. F., výpisom z listu
vlastníctva, zmluvami o úvere, obchodnými podmienkami, výzvou, oznámením o zrušení trvalého
pobytu,priestupkovýmspisom,lekárskousprávou,prepúšťacousprávou,znaleckýmposudkom,výpismi

z účtu, potvrdeniami o vkladoch, potvrdeniami sociálnej poisťovne o poberaní dôchodku, súpisom
platieb úveru, nájomnými zmluvami a dodatkami, potvrdeniami banky o splatení úverov, pričom
v zmysle právneho záveru odvolacieho súdu doplnil dokazovanie opätovnými výsluchmi strán sporu,
pracovnými zmluvami (dohodami, potvrdeniami) žalobcu, oznámením okresného úradu, katastrálneho
odboru, zmluvami o nájme, potvrdeniami sociálnej poisťovne o dávkach dôchodkového poistenia,

žiadosťami žalobcu o poskytnutie informácie a poskytnutie súčinnosti, odpoveďami ČSOB banky, a.s.,
na základe čoho zistil tento skutkový stav veci:

4. Súd mal preukázané, že Zmluvou o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006 (ďalej len Zmluva) sa
žalovanáakobudúcadarujúcazaviazaladarovaťžalobcoviakobudúcemuobdarovanémunehnuteľnosti

zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre obec a katastrálne územie C., a to pozemok parcela registra
C č. XXXX – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1216 m2 a rodinný dom súpisné číslo 2 stojaci na
parcele registra C č. XXXX v podiele 1. V bode III. Zmluvy si zmluvné strany dojednali, že podmienkou
a skutočnosťou, na ktorú sa viaže povinnosť budúcej darujúcej darovať a budúceho obdarovaného prijať
ako dar predmetné nehnuteľnosti, je výmaz ťarchy, a to záložného práva v prospech Československej

obchodnej banky, a.s..
5. Z písomných vyjadrení žalovanej súd zistil, že nárok žalobcu považuje za nedôvodný, nakoľko
predmetné úvery splácala sama. Tiež poukázala na okolnosti a spôsob uzatvorenia zmluvy o budúcej
zmluve, ktorú podpisovala v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a navyše v období, keď prišla
o syna. Následne sa od žalobcu domáhala uzatvorenia dodatku k predmetnej zmluve. Uviedla, že

žalobcabývalažildlhýčasnaúkoržalovanej,ktorámuselaznášaťjehourážkyavulgarizmy,čonakoniec
vyvrcholilo i do vzájomnej potýčky, keď ju udrel palicou. Dodala, že žalobca sa nijakým spôsobom
nepodieľal na spoločnej domácnosti, neprispieval na nevyhnutné výdavky, žalovaná mu platila spoločné
výlety, pričom celý jeho dôchodok mu zostával.

6. Žalobca vo svojej výpovedi pred súdom uviedol, že keď sa spoznali so žalovanou, ona mala majetok
a on peniaze. Vypovedal, že sa podieľal na rekonštrukcii predmetnej nehnuteľnosti tým, že kúpil krovy,
škridlu, pričom žalovaná vybavovala stavebné povolenie. Poznamenal, že pred získaním úveru všetko
financoval zo svojich prostriedkov (t.j. napríklad aj odborné práce). V tom čase pracoval v rakúskej
firme, kde dosahoval príjem 60.000 Kč až 70.000 Kč, pričom žalovaná poberala len invalidný dôchodok.

Pred rekonštrukciou mali nehnuteľnosti hodnotu 1.200.000,- Sk, v roku 2020 boli ohodnotené na
sumu 680.000,- €. Žalobca pripustil, že sa so žalovanou hádali, keď mu odmietla prepísať polovicu
nehnuteľnosti. Doplnil, že uzavretie predmetnej zmluvy o budúcej zmluve navrhol on, a to z dôvodu
investovania svojich peňažných prostriedkov do nehnuteľnosti žalovanej. Pripustil tiež, že žalovaná mu
na splácanie úverov prispievala asi raz ročne. Poukázal na skutočnosť, že si musel dať aj odklad úveru,

čo dosvedčuje, že žalovaná nemala dostatočné prostriedky na splácanie úverov. Potvrdil, že u žalovanej
začal bývať hneď po rozvode so svojou bývalou manželkou a takisto tú skutočnosť, že u žalovanej bol
ubytovanýajjehosyn,atoasitrimesiace,riadnevšakplatilzatentočasnájom.Vyjadrilsakvzájomnému
vzťahu so žalovanou, pričom priznal, že ju jedenkrát polial vodou a jedenkrát buchol palicou po tom, ako
ho vyprovokovala, nestalo sa to však v ten istý čas. Uviedol, že odhad hodnoty predmetnej nehnuteľnosti

dal vypracovať bez vedomia žalovanej. Doplnil, že tvrdenie žalovanej o odovzdávaní peňazí za účelom
vkladunajehoúčetpovažujezaúčelové.Tiežvšakvypovedal,ženajehoúčetmuprichádzaliplatbyajod
nájomcov žalovanej (napríklad od pána Zemského), nevedel uviesť v akej výške, boli však posielané za
tým účelom, aby mal ma splátku hypotéky. Ďalej uviedol, aké mal príjmy v rokoch 2006 až 2018 a takisto,že mzda mu bola vyplácaná na účet. V období, keď vykonával prácu vodiča kamiónovej prepravy, domov
nechodil každý týždeň, ale každé dva alebo aj tri týždne, pričom každé ráno v sobotu vyplácal robotníkov
(H. a ostatní). Peňažné prostriedky vkladal na účet buď v pondelok, keď išiel z domu do práce alebo

v týždni, keď bol doma. Dodal, že žalovaná nemala dispozičné právo k jeho bankovému účtu.

7. Z výsluchu žalovanej súd zistil, že žalobca po zoznámení sa nemal ubytovanie a preto ho prichýlila
ako bezdomovca. Ubytovala aj jeho syna, býval u nej asi dva roky, platil jej však nájomné asi päťtisíc
alebo šesťtisíc slovenských korún mesačne. Uviedla, že predmetnú zmluvu o budúcej zmluve pripravil

žalobca, jej obsah nepoznala, v čase jej podpisu bola na liekoch, pričom ju podpisovala v slzách po tom,
ako sa jej zabil syn. Neskôr po podpise mala snahu viackrát zmluvu zmeniť (žiadala o to žalobcu ústne,
nevyzývala ho písomne), čo jej však žalobca neumožnil. Úver so žalobcom si zobrala z dôvodu, že
tento mal peniaze, samotnej jej úver nebol poskytnutý z dôvodu, že mala už dôchodkový vek. Upresnila,
že aj ona mala príjem, a to z prenájmu predmetnej nehnuteľnosti. K rekonštrukcii vypovedala, že sa
spravili podkrovné byty a vymenili okná. Poznamenala, že žalobca nemal príjem, neprispieval jej na

stravu, ubytovanie ani dovolenky. Darovaciu zmluvu neuzatvorila, nakoľko nesúhlasila s podmienkami
uvedenými v predmetnej zmluve o budúcej zmluve. Žalovaná uviedla, že mala v úmysle dať žalobcovi
časť domu, ale len z toho bývania, ktoré bolo rekonštruované, nebolo v jej úmysle mu darovať aj
pozemok. Takisto vypovedala, že dôvodmi na neprepísanie časti nehnuteľnosti bolo jednak správanie
žalobcu ako aj tá skutočnosť, že sa jedná o pamiatkovo chránený objekt, aby nebolo viacej dedičov.

Potvrdila,žepeňažnéprostriedkyzískanézúverovboliinvestovanédopredmetnejnehnuteľnosti,takisto
že žalobca na začiatku ich spolužitia investoval zo svojich peňazí sumu 300.000,- Sk, poprela však, že
by predmetný úver splácal žalobca. Uviedla, že je ochotná vyplatiť žalobcovi rozdiel, ak tento zdokladuje,
akú sumu do nehnuteľností investoval. Doplnila, že všetky peniaze, ktoré prichádzali na účet žalobcu,
boli z jej zdrojov, z jej podnikania. Uviedla, že všetkým nájomcom dala číslo účtu žalobcu, aby nájomné

platili na tento účet za účelom splácania pôžičky. Zotrvala tiež na stanovisku, že žalobcovi odovzdávala
peňažné prostriedky v hotovosti za účelom zaplatenia pôžičky, a to niekedy aj pred bankou, nevedela
však uviesť, kto bol uvedený v poznámke potvrdenia o vklade ako vkladateľ, ak bola spolu so žalobcom
prítomná v banke (stalo sa to viackrát). Vypovedala o pracovnej dobe žalobcu v období, keď pracoval
v autodoprave, konkrétne bol tri týždne v práci, pričom sa vracal v sobotu ráno a v nedeľu odpoludnia išiel

preč. Po ukončení práce v autodoprave bol rok na maródke a potom robil už len strážnika. Tiež uviedla,
že vždy dostával peniaze od zamestnávateľov na účet, nikdy mu nikto neplatil v hotovosti. Uviedla, že
k bankovému účtu žalobcu nemala dispozičné oprávnenie, zrušil jej ho žalobca v roku 2006. Dodala,
že na účet žalobcu vkladala viac ako boli splátky. Od roku 1989 podnikala, okrem toho pracovala ako
krajčírka a prenajímala spodnú časť domu, pričom pracovala aj na dôchodku. Na záver uviedla, že

nájomníci jej platili nájomné väčšinou v hotovosti.

8. Z výsluchu svedka A. B. (syna žalobcu) vyplýva, že po rozvode sa jeho otec presťahoval
k žalovanej. Pri prerábke predmetnej nehnuteľnosti pomáhal spolu s bratom, zo začiatku sa však brigád
nezúčastňoval. Keďže mal vozík, prevážal veci, nábytok a podobne, otec sa staral najmä o réžiu

a starostlivosť o nehnuteľnosť. Žalovaná sa pred ním vyjadrila, že nechce nikoho o nič obrať. Dodal,
že v predmetnej nehnuteľnosti nebýval. Mal vedomosť o tom, že otec si na rekonštrukciu zobral úver,
ktorý potom aj splácal, a to z dôvodu, že polovica nehnuteľnosti mala zostať otcovi. Uviedol, že žalovaná
mu viackrát vyvolávala, aby si svojho otca prišli zobrať, že sa s ním nedá žiť. Na záver poznamenal, že
otcovi nikdy finančne nevypomáhal.

9. Z výsluchu svedka F. B. (syna žalobcu) vyplýva, že spolu s bratmi (B. a A.) sa zúčastňoval na
rekonštrukcii predmetnej nehnuteľnosti, pracoval väčšinou soboty. Uviedol, že žalovaná prisľubovala
jemu aj bratom, že o nič neprídu, že polovica bude ich. Vyjadril sa, že otec mal od roku 2005 dobrý
zárobok,nakoľkojazdilnakamiónevRakúsku.Odotcamalvedomosťoskutočnosti,žedorekonštrukcie

investoval svoje peniaze z predchádzajúceho manželstva, ako aj peniaze získané z úverov. Takisto mu
otec povedal, že dôvodom splácania úverov bolo, že po ich splatení malo dôjsť k prepisu určitej časti
nehnuteľnosti na otca. Opísal jednotlivé práce, ktoré v rámci rekonštrukcie vykonával. Dodal, že otcovi
finančne nevypomáhal so splácaním úverov.

10. Svedok F. F. (syn žalovanej) vypovedal, že vedel o tej skutočnosti, že jeho mama so žalobcom spísali
zmluvu, ktorú však po určitom čase, keď do nej nazrel, považoval za jednostrannú, nevýhodnú voči
matke, nakoľko v nej nebol dostatočne konkretizovaný predmet. Uviedol, že s matkou bol jedenkrát aj
u notára G., a to asi pred 10 alebo 15 rokmi za účelom možností zmeny predmetnej zmluvy. Vypovedal,že pri jej spisovaní nebol prítomný, pričom informáciu o tom, že úvery splácala matka, mal priamo od
nej. Doplnil, že nemal vedomosť o finančnej situácii matky v čase uzavretia zmlúv o úvere. Ohľadom
rekonštrukcie nehnuteľnosti poznamenal, že sa na nej zo začiatku nezúčastňoval, až následne spolu

s manželkou zariadili jeden byt.

11. Zo Zmluvy o poskytnutí hypotekárneho úveru zo dňa 17.8.2005 vyplýva, že Československá
obchodní banka, a.s. ako veriteľ poskytla stranám sporu ako dlžníkom úver vo výške 1.200.000,- Sk.
Zmluvou o poskytnutí úveru zo dňa 24.1.2006 poskytol veriteľ Československá obchodní banka, a.s.

stranám sporu ako dlžníkom úver vo výške 685.000,- Sk. Z potvrdení banky zo dňa 31.1.2022 mal súd
preukázané, že predmetné úvery boli splatené dňa 26.2.2018, resp. dňa 27.10.2014.

12. Z oznámenia Okresného úradu Skalica, katastrálneho odboru zo dňa 11.8.2023 (č.l. 534) súd zistil,
žezáložnéprávo,ktorébolonaLVč.XXXXK.ú.SkalicazapísanépodľaI./XXXXzodňa6.3.2006zaniklo
na základe listiny o zániku záložného práva, ktoré doručil záložný veriteľa ČSOB, a.s. dňa 18.5.2018,

evidovaná pod číslom J./XXXX a ktorá bola zapísaná dňa 20.6.2018. V prípade druhej záložnej zmluvy
I./XXXX zo dňa 31.10.2005 okresný úrad oznámil, že listina o zániku záložného práva, ktorú doručil
záložný veriteľ ČSOB, a.s. dňa 19.3.2018, bola evidovaná pod číslom J./XXXX a zápis tejto listiny bol
vykonaný dňa 23.4.2018. Toto záložné právo bolo tiež pôvodne zapísané na LV č. XXXX k. ú. C..

13. Z potvrdení Sociálnej poisťovne ústredia (č.l. 233-240) mal súd preukázané, že v kalendárnom roku
2014 bol žalobcovi vyplatený invalidný dôchodok vo výške 257,43 eura a starobný dôchodok v celkovej
výške 3.780,05 eura (+ vianočný príspevok 51,30 eura), v kalendárnom roku 2015 starobný dôchodok vo
výške 4.861,97 eura (+ doplatok 12,98 eura a vianočný príspevok 42,01 eura), v kalendárnom roku 2016
starobný dôchodok vo výške 4.910,66 eura (+ vianočný príspevok 41,18 eura), v kalendárnom roku 2017

starobný dôchodok vo výške 5.029,28 eura (+ doplatok 5,09 eura a vianočný príspevok 39,15 eura),
v kalendárnom roku 2018 starobný dôchodok vo výške 5.129,32 eura (+ vianočný príspevok 38,22 eura),
v kalendárnom roku 2019 starobný dôchodok vo výške 5.265,50 eura (+ vianočný príspevok 72,92 eura),
v kalendárnom roku 2021 starobný dôchodok vo výške 5.420,11 eura (+ vianočný príspevok 195,06
eura) a v kalendárnom roku 2021 (do mesiaca august 2021) starobný dôchodok vo výške 3.709,88 eura.

14. Z potvrdení Sociálnej poisťovne ústredia (č.l. 582-588) mal súd preukázané, že v kalendárnom
roku 2007 bol žalovanej vyplatený starobný dôchodok vo výške 86.271,- Sk eura, v kalendárnom roku
2008 starobný dôchodok vo výške 91.073,- Sk, v kalendárnom roku 2009 starobný dôchodok vo výške
3.316,24 eura, v kalendárnom roku 2010 starobný dôchodok vo výške 3.414,09 eura, v kalendárnom

roku 2011 starobný dôchodok vo výške 3.475,06 eura, v kalendárnom roku 2012 starobný dôchodok
vo výške 3.592,16 eura, v kalendárnom roku 2013 starobný dôchodok vo výške 3.727,26 eura,
vkalendárnomroku2014starobnýdôchodokvovýške3.831,82eura,vkalendárnomroku2015starobný
dôchodok vo výške 3.896,39 eura, v kalendárnom roku 2016 starobný dôchodok vo výške 3.918,87
eura, v kalendárnom roku 2017 starobný dôchodok vo výške 4.021,20 eura a v kalendárnom roku 2018

starobný dôchodok vo výške 4.122,04 eura.

15. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník)
výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

16. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

17. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Podľa § 49 Občianskeho zákonníka účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť.

19. Podľa § 50a ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka účastníci sa môžu písomne zaviazať,
že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.
Ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu zmluvy, možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby
vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Právo na náhradu škody tým nie je dotknuté.Tento záväzok zaniká, pokiaľ okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do tej miery
zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela.

20. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.

21. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

22. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

23. Podľa § 107 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

24. Podľa § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

25. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

26. Podľa § 458 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo
bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo

výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia
vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. Ten, kto predmet
bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.

27. Z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu vyvodil súd právny záver, že žaloba je

čiastočne dôvodná. Vykonaným dokazovaním zistil, že strany sporu uzatvorili dňa 5.1.2006 Zmluvu
o budúcej zmluve (č.l. 7), ktorej predmetom bol záväzok žalovanej ako budúcej darujúcej darovať
žalobcovi ako budúcemu obdarovanému nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalovanej zapísané na
liste vlastníctva č. XXXX pre obec a katastrálne územie C. v podiele 1, a to za podmienky výmazu
záložného práva v prospech banky. Sporným v prejednávanej veci zostalo, či boli predmetné úvery

splatené z výlučných prostriedkov žalobcu, žalovanej, resp. či a v akom rozsahu plnili obaja.

28. Bezdôvodné obohatenie je záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na
úkor koho sa niekto obohatil. Ide o predmet plnenia, ktorý sa má vydať tomu, na úkor koho bolo
získané. Všeobecne platí, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať.

Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Na základe toho vzniká
záväzkovývzťahmedzitým,ktosabezdôvodneobohatil,ktorýjepovinnýbezdôvodnéobohatenievydať,
a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj
keďtozákonvýslovneneustanovuje.Jednouzozákonomuvádzanouformoubezdôvodnéhoobohatenia
je majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny

dôvod na plnenie. To znamená, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, napríklad zmluva, na
základektorejsaspravidlaplní.Takýtoprípadmôženastaťvtedy,keďsaúčastnícinapríkladdomnievajú,
že uzavreli zmluvu, hoci ju neuzavreli, alebo niekto plnil omylom niekomu inému, s ktorým nebol v
zmluvnom vzťahu. Ten, kto sa bezdôvodne obohatil na úkor iného, je povinný mu vydať všetko, čo sa
nadobudlo bezdôvodným obohatením.

29. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia,
jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia nesie tá sporová strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia apovinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní
povinnosťtvrdenia,nemôžesplniťanipovinnosťoznačiťnasvojetvrdeniadôkazy.Dôkaznýmbremenom
sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v sporovom konaní neboli preukázané jej tvrdenia

a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité
skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, ktorý nesplnil povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na
preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej

veci. Súd vychádza len z dôkazov, ktoré boli stranami v konaní produkované, pričom v zmysle Civilného
sporového poriadku je súd v sporovom konaní viazaný návrhmi dôkazov predloženými stranami, čím
sám nie je povinný vykonávať dôkazy v prospech jednej alebo druhej strany. Povinnosť tvrdenia aj
dôkazné bremeno, pokiaľ ide o určité skutočnosti, leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; spravidla ide o toho účastníka, ktorý
existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (rozhodnutie Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 22 Cdo

2263/2005).

30. Súd dôkazy vykonané v danom spore vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd
konštatuje, že je výlučne na žalobcovi, aby na účely úspešného uplatnenia žalovaného nároku

prezentoval konzistentné skutkové tvrdenia, ktoré zároveň podporí dôkazmi. Cieľom povinnosti tvrdenia
a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou, v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju

dôkaznú povinnosť. V danej právnej veci bolo na žalobcovi, aby dôkaznými prostriedkami preukázal plnil
za žalovanú tým, že zo svojich finančných prostriedkov splácal úvery, ktoré boli použité na rekonštrukciu
nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej. Súd po doplnení dokazovania a opätovnom právnom posúdení
vyhodnotil nárok žalobcu za čiastočne dôvodný. V konaní bolo preukázané, že žalobca si splnil
povinnosti vyplývajúce zo zmlúv o úvere, keď ich riadne splatil. Sporným medzi stranami sporu bol

rozsah, v akom sa na splatení predmetných úverov podieľala žalovaná. Na základe vykonaného
dokazovania možno uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že by predmetné úvery v celom rozsahu uhradil
zo svojich peňažných prostriedkov, resp. možno konštatovať, že žalovaná účinne vyvrátila, že žalobca
predmetné úvery neuhradil v celom rozsahu zo svojich peňažných prostriedkov.

31. Žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania žalovaného nároku (doplnenú po rozhodnutí
odvolacieho súdu podaním zo dňa 5.9.2023, č.l. 527-532), a to s odôvodnením, že ku dňu vyhotovenia
Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006 existovalo len jedno záložné právo, na ktoré sa mohla viazať
podmienka uvedená v predmetnej zmluve, a to záložné právo podľa I./XXXX zo dňa 31.10.2005, ktoré
podľa Oznámenia Okresného úradu Skalica, katastrálneho odboru zo dňa 11.8.2023 (č.l. 534) zaniklo

dňa 23.4.2018, žalobca sa teda o vzniku údajného bezdôvodného obohatenia dozvedel dňa 1.5.2018,
pričom dvojročná premlčacia lehota na úspešné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
tak uplynula dňa 1.5.2020, resp. dňa 2.5.2020, žaloba bola podaná na súde po jej uplynutí dňa
16.6.2020. Čo sa týka záložného práva zo dňa 6.3.2006 zapísaného podľa I./XXXX uvádza, že nebola
uzatvorená žiadna dohoda, preto v prípade údajného splácania úveru zabezpečeného týmto záložným

právom tak začala premlčacia doba plynúť vždy momentom úhrady jednotlivej splátky, z ktorého dôvodu
vzniesla námietku premlčania aj vo vzťahu k údajnému bezdôvodnému obohateniu, ktoré malo vzniknúť
v nadväznosti na úver zo dňa 24.1.2006. Vo vzťahu k odôvodneniu námietky premlčania súd konštatuje,
že s jej argumentáciou sa nemožno stotožniť. Vychádzajúc z ustanovení Občianskeho zákonníka
upravujúcich premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107) má súd za to, že nárok

žalobcu nie je premlčaný. Konštatuje, že bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny
dôvod neskôr odpadol, vzniká a objektívna doba pre premlčanie práva na jeho vydanie (ktorá je v dĺžke
tri roky, nakoľko v danom prípade sa nejedná o úmyselné bezdôvodné obohatenie) preto začína plynúť
okamihom odpadnutia právneho dôvodu poskytnutého plnenia. Začiatok subjektívnej premlčacej doby
sa zhoduje s okamihom, keď sa oprávnený dozvedel o tom, komu plnil a o odpadnutí právneho dôvodu

tohto plnenia. V prejednávanom prípade je týmto okamihom deň, keď uplynula lehota na uzavretie
darovacej zmluvy v zmysle Zmluvy o budúcej zmluve, t.j. siedmy deň po výmaze ťarchy (záložného
práva) na predmetných nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovanej.32. Ako už súd uviedol v prvom rozhodnutí vo veci, ak záložné právo zaniklo (bolo vymazané dňa
20.6.2018, ako to vyplýva z uvedeného Oznámenia Okresného úradu Skalica, katastrálneho odboru
zo dňa 11.8.2023, subjektívna premlčacia lehota začala plynúť dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty

v zmysle Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006, teda dňa 28.6.2018, pričom však žaloba bola na
súd podaná dňa 16.6.2020, t.j. pred uplynutím premlčacej doby. Z uvedeného potom logicky vyplýva,
že je zachovaná aj objektívna premlčacia doba, nakoľko táto začala plynúť dňom odpadnutia právneho
dôvodu poskytnutého plnenia. V tomto smere súd poukazuje aj na rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktorý uvedený právny názor potvrdil (viď bod 67. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu). Súd pri

stanovení rozhodného dátumu zániku záložného práva pôvodne (t.j. pred rozhodnutím odvolacieho
súdu)vychádzalzozhodnýchtvrdenístránsporu.Akvpriebehukonaniažalovanáuviedlanovéskutkové
tvrdenia, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie premlčania nároku žalobcu, súd na ne prihliadol
a zaoberal sa nimi.

33. S poukazom na uvedené je však podľa názoru súdu pre posúdenie plynutia premlčacej doby na

vydanie bezdôvodného obohatenia v prejednávanom prípade irelevantný moment zriadenia záložných
práv k predmetným nehnuteľnostiam, ale ich existencia vo vzťahu ku konkrétnemu záložnému veriteľovi
(t.j. k Československej obchodnej banke, a.s.). V bode III. Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006
si zmluvné strany dojednali, že „Podmienkou a skutočnosťou, na ktorú sa viaže povinnosť budúcej
darujúcej darovať a budúceho obdarovaného prijať ako dar predmetné nehnuteľnosti je výmaz ťarchy

– vecného bremena zapísaného na strane -C- listu vlastníctva č. XXXX obec a k.ú. C., a to záložného
práva v prospech Československej obchodnej banky, a.s.. ...“. Vychádzajúc z textu a gramatického
výkladu predmetného ustanovenia Zmluvy možno konštatovať, že nie je jednoznačne uvedené, že
sa jedná o „konkrétne“ záložné právo, ale všeobecne záložné právo v prospech Československej
obchodnej banky, a.s., t.j. súd má sa za to, že pokiaľ zmluvné strany neuviedli niečo iné, uvedená

podmienka o výmaze ťarchy (záložného práva) sa viaže aj na prípadné iné záložné právo voči tomu
istému záložnému veriteľovi, v danom prípade na záložné právo I./XXXX zo dňa 6.3.2006, a to hoci
bolo zriadené až po uzatvorení Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006. Inak povedané aj napriek
skutočnosti, že k výmazu predmetného záložného práva I./XXXX došlo skôr (konkrétne dňa 23.4.2018),
z obsahu Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006 vyplýva, že má ísť o výmaz ťarchy – vecného

bremena (záložného práva v prospech Československej obchodnej banky, a.s.), a to bez jej bližšej
špecifikácie (t.j. bez určenia ktorého záložného práva), a teda z výkladu uvedeného ustanovenia Zmluvy
možno vyvodiť, že sa môže jednať o akékoľvek v budúcnosti zriadené záložné právo voči tomu istému
záložnému veriteľovi. V tejto súvislosti súd poukazuje na postoj žalovanej v priebehu konania, ktorá
pôvodne nerozporovala skutkové tvrdenia žalobcu, že darovacia zmluva v zmysle Zmluvy o budúcej

zmluve zo dňa 5.1.2006 sa mala uzatvoriť po splatení spoločných úverov a po výmaze všetkých
záložných práv, ktoré sa vzťahovali k spoločným úverom, pričom z tohto jej postoja možno vyvodiť vôľu
uzatvoriť predmetné ustanovenie Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006 v zmysle vyššie uvedeného
výkladu. Žalobcovi ako oprávnenému z bezdôvodného obohatenia tak premlčacia doba (subjektívna
ako aj objektívna) začala plynúť uplynutím lehoty na uzatvorenie darovacej zmluvy v zmysle Zmluvy

o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006, t.j. v danom prípade ako už súd uviedol vyššie dňom 28.6.2018.
Súd na záver dodáva, že na účely premlčania v zmysle vyššie uvedeného výkladu nemožno za začiatok
plynutia premlčacej doby vychádzať z jednotlivých splátok, ktoré žalobca uskutočnil za účelom splátok
úverov, ako to požadovala žalovaná.

34. Základnou úlohou súdu bolo posúdiť Zmluvu o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006 (č.l. 7), nakoľko
žalovaná namietla jej platnosť, a to s odôvodnením, že daný právny úkon urobila v tiesni za nápadne
nevýhodných podmienok. V konaní však súd nemal zo strany žalovanej preukázané, že by predmetnú
Zmluvu podpisovala v tiesni, resp. že by s jej obsahom nebola riadne oboznámená. Pokiaľ poukazovala
na skutočnosť, že Zmluvu v danom znení nemala v úmysle uzatvoriť, súd uvádza, že je potrebné

považovať procesnú obranu žalovanej za nedostatočnú, nakoľko zo žiadnych dôkazov nevyplýva, že by
právny úkon (t.j. uzatvorenie Zmluvy žalovanou) nebol vykonaný slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne.
Súd takisto považuje za potrebné uviesť, že Zmluva bola vyhotovená notárom a hoci nebola spísaná
formou notárskej zápisnice, podpisy oboch zmluvných strán boli overené priamo na notárskom úrade, čo
výrazným spôsobom spochybňuje tvrdenia žalovanej ohľadom okolností uzatvorenia Zmluvy. Z vyššie

uvedených dôvodov súd nevykonal dokazovanie, resp. zamietol návrh na vykonanie dokazovania za
účelom preukázania skutočnosti, že žalovaná mala snahu zmeniť obsah Zmluvy uzavretím dodatku
(t.j. výsluchom svedkyne E. K.), nakoľko ho považoval za nadbytočný pre rozhodnutie vo veci samej,
keďže Zmluvu je potrebné považovať za platnú. Dôvod, pre ktorý neprišlo k jej zmene, je pre posúdenienároku žalobcu irelevantný. Súd dodáva, že ak by boli naplnené predpoklady v zmysle ustanovenia §
49 Občianskeho zákonníka, žalovaná mala možnosť od zmluvy odstúpiť, čo však neurobila, z ktorého
dôvodu súd na uvedenú námietku žalovanej neprihliadal (viď aj bod 58. odôvodnenia uznesenia

odvolacieho súdu).

35. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca splácal predmetné úvery zo svojho účtu
s tým, že sa so žalovanou na základe Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006 dohodli, že po splatení
predmetných úverov žalovaná na žalobcu prevedie polovicu predmetných nehnuteľností. Ako už súd

uviedol vyššie, jedná sa o zhodné skutkové tvrdenie (vyplývajúce aj zo samotného znenia Zmluvy
obudúcejzmluvezodňa5.1.2006),vzmyslektoréhobolobudúcedarovaniepredmetnýchnehnuteľností
viazané na výmaz vecného bremena, a to záložného práva v prospech veriteľa ČSOB, a.s., pričom
vkonaníbolotakistonesporné,žežalovanáposplatenípredmetnýchúverovasplneniadanejodkladacej
podmienkyodmietlatútodarovaciuzmluvuuzavrieť.Vzhľadomnaskutočnosť,žeuplynulaajprekluzívna
lehota podľa § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka (nárok na nahradenie vyhlásenia vôle vyhlásenie

zmluvnej strany), dodatočne odpadol právny dôvod založený predmetnou Zmluvou o budúcej zmluve zo
dňa 5.1.2006, za základe ktorého žalobca plnil žalovanej formou uhrádzania splátok úverov použitých
na rekonštrukciu nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej (konkrétne nehnuteľností zapísaných na liste
vlastníctva č. XXXX pre obec a katastrálne územie C., a to pozemok parcela registra C č. XXXX –
zastavanéplochyanádvoriavovýmere1216m2arodinnýdomsúpisnéčíslo2stojacinaparceleregistra

C č. XXXX), na strane žalovanej vzniklo podľa ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka bezdôvodné
obohatenie, ktoré je povinná podľa § 456 Občianskeho zákonníka vydať žalobcovi, na úkor ktorého
ho získala. V tejto súvislosti sú poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 288/2015 zo dňa 25.11.2015, podľa ktorého je poskytnutie peňažných prostriedkov tretej osobe na
nadobudnutie nehnuteľnosti, prípadne zhodnocovanie nehnuteľnosti tretej osoby zásadne považované

za investíciu do cudzieho majetku a môže byť právnym titulom na prípadné vymáhanie poskytnutých
prostriedkov ako bezdôvodného obohatenia.

36. V konaní bolo nesporné, že predmetné úvery boli v celom rozsahu použité na rekonštrukciu
nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej, čo vyplýva zo zhodných tvrdení strán sporu. Žalovaná vo

svojej výpovedi na pojednávaní dňa 25.8.2021 (č.l. 104) uviedla, že peňažné prostriedky získané
z predmetných úverov boli použité na predmetný dom, na rekonštrukciu, spravili sa podkrovné byty
a vymenili okná, pričom v priebehu konania do rozhodnutia súdu prvej inštancie nepoprela tvrdenie
žalobcu, že peňažné prostriedky získané z predmetných úverov boli investované do predmetných
nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej (č.l. 102, č.l. 286 ako aj č.l. 387). Uvedené skutkové tvrdenie

o vykonaní investície (resp. o jej rozsahu) do predmetných nehnuteľností žalovaná poprela až
v odvolacom konaní a zotrvala na ňom aj po rozhodnutí odvolacieho súdu, konkrétne namietala,
že žalovaný nepreukázal, že by celú sumu poskytnutých úverov investoval do nehnuteľností v jej
vlastníctve. Odvolací súd uzavrel, že sa jedná o tzv. novotu v odvolacom konaní, z ktorého dôvodu
na toto nové tvrdenie žalovanej v odvolacom konaní podľa § 366 písm. d) CSP neprihliadal (viď

bod 65. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu). Nakoľko žalovaná zotrvala na novom skutkovom
tvrdení aj po rozhodnutí odvolacieho súdu, bolo úlohou súdu zaoberať sa posúdením, či sa jedná
o sporné alebo nesporné skutkové tvrdenie. V tomto smere súd poukazuje na ustanovenie § 186 ods.
2 CSP, podľa ktorého súd nemôže prihliadať na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa
strany sporu dohodli. Z výkladu citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že ak niektorá zo strán

sporu v priebehu konania spochybní nesporné tvrdenie (§ 151 CSP), súd na jej tvrdenie neprihliadne.
Vychádzajúc z uvedeného výkladu je potrebné tvrdenie strán sporu o použití predmetných úverov
v celom rozsahu na rekonštrukciu predmetných nehnuteľností za nesporné.

37. Aj napriek uvedenému záveru (t.j. o nespornosti tvrdenia o účele použitia peňažných prostriedkov

získaných na základe predmetných úverov) súd konštatuje, že žalovaná v odvolaní ako ani vo svojich
ďalších vyjadreniach neuviedla také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť pravdivosť pôvodne
prezentovaných zhodných tvrdení strán sporu. Žalovaná síce uviedla, že opätovnou kontrolou výpisov
z účtu žalobcu zistila, že minimálne suma 3.006,89 eura bola použitá na iný účel než na rekonštrukciu
nehnuteľností (viď č.l. 555). Súd má za to, že argumentácia žalovanej nemôže obstáť. Zo skutočností

uvedených žalovanou vyplýva, že z bankového účtu žalobcu boli uhrádzané aj iné platby (napríklad
splátka úveru, poplatok za úver či poplatok za vedenie účtu), nepreukazujú však, že by poskytnuté úvery
neboli v celom rozsahu použité na rekonštrukciu predmetných nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej.
Niejetotižvylúčené,ženarekonštrukciubolipoužitépeňažnéprostriedkyzískanézpredmetnýchúverovv neskoršom období, t.j. aj po mesiaci august 2006 (podľa prehľadu žalovanej z č.l. 555 boli uvedené
platby do 26.8.2006), keďže v konaní nebolo preukázané, v ktorom období rekonštrukcia prebiehala. Z
potvrdení ČSOB, a.s. zo dňa 31.1.2022 (č.l. 370-371) mal súd preukázané, že sumy úverov boli na účet

žalobcu poukázané vo výške 1.200.000,- Sk, resp. vo výške 685.000,- Sk. Súd konštatuje, že uvedený
záver nemôže byť spochybnený ani tou skutočnosťou, že žalobca nemal v určitých obdobiach žiadny
príjem, resp. že mu v týchto obdobiach nebola na daný bankový účet uskutočnená žiadna platba (viď
body 48. a 51. odôvodnenia). Súd už len dodáva, že žalovaná okrem vyššie uvedenej sumy 3.006,89
eura nevedela uviesť, či mala byť nejaká ďalšia časť peňažných prostriedkov z poskytnutých úverov

použitá na iný účel ako na rekonštrukciu nehnuteľnosti v jej vlastníctve, t.j. popretie skutkového tvrdenia
žalobcu je potrebné považovať za neúčinné.

38. V konaní nebolo takisto sporné, že predmetné úvery boli splácané z bankového účtu žalobcu č.
XXXXXXXXXX/XXXX. Sporným medzi stranami sporu však zostalo, či sa jednalo o peňažné prostriedky
žalobcu (t.j. v jeho výlučnom vlastníctve), resp. v akom rozsahu. Z výpisov z účtu žalobcu (č.l. 109-218)

ako aj potvrdení ČSOB, a.s. (č.l. 370-371) vyplýva, že v rozhodnom období (t.j. od poskytnutia úveru
na základe Zmluvy o úvere zo dňa 17.8.2005, t.j. od 8.9.2005 do jeho splatenia, t.j. do 26.2.2018)
prichádzali na predmetný bankový účet platby od žalobcu a žalovanej, ale aj od iných subjektov, resp.
platby bez identifikácie platiteľa. Aj napriek skutočnosti, že predmetné úvery boli splácané z bankového
účtu žalobcu, bolo potrebné ustáliť, aká suma peňažných prostriedkov bola na predmetný účet vložená

priamo žalobcom. V konaní bolo teda potrebné posúdiť účel platieb uskutočnených na bankový účet
žalobcu, okrem platieb predstavujúcich mzdu alebo dôchodok žalobcu (prípadne iné položky, ako
poistenie, viď písomné vyjadrenie žalobcu zo dňa 23.5.2023, č.l. 501), nakoľko v daných prípadoch sa
preukázateľne jedná o peňažné prostriedky vo vlastníctve žalobcu. Žalobca doložil pracovné zmluvy
(resp. dohody alebo potvrdenia o zamestnaní) z rozhodného obdobia, na základe ktorých možno

identifikovať jednotlivých zamestnávateľov žalobcu, ako aj potvrdenia sociálnej poisťovne, z ktorých
vyplýva, v akej výške bol žalobcovi vyplácaný dôchodok.

39. Vykonaným dokazovaním (či už potvrdeniami o vkladoch alebo výpismi z účtu žalobcu) mal súd
preukázané, že na splácaní predmetných úverov sa v období od 17.8.2005 do 26.2.2018 podieľala

žalovaná realizovaním vkladov hotovosti na bankový účet žalobcu č. XXXXXXXXXX/XXXX, a to
v nasledovnom rozsahu:
- dňa 31.8.2005 sumu 500,- Sk (16,60 eura)
- dňa 5.9.2005 sumu 8.400,- Sk (278,83 eura)
- dňa 21.9.2006 sumu 10.000,- Sk (331,94 eura)

- dňa 26.1.2007 v sume 95.000,- Sk (3.153,42 eura)
- dňa 16.2.2007 sumu 5.000,- Sk (165,97 eura)
- dňa 19.3.2007 sumu 7.000,- Sk (232,36 eura)
- dňa 8.4.2009 sumu 36,88 eura
- dňa 24.4.2009 sumu 260,- eur

- dňa 30.6.2009 sumu 525,- eur
- dňa 26.8.2009 sumu 650,- eur a 80,- eur
- dňa 27.8.2009 sumu 10,- eur
- dňa 23.10.2009 sumu 725,- eur
- dňa 7.12.2009 sumu 750,- eur

- dňa 25.2.2011 sumu 750,- eur
- dňa 29.11.2011 sumu 560,- eur
- dňa 28.12.2011 sumu 690,- eur
- dňa 30.1.2012 sumu 400,- eur
- dňa 31.1.2012 sumu 350,- eur

- dňa 6.2.2012 sumu 375,- eur
- dňa 28.2.2012 sumu 161,- eur
- dňa 27.3.2012 sumu 360,- eur
- dňa 7.5.2012 sumu 752,- eur
- dňa 29.5.2012 sumu 540,- eur

- dňa 6.6.2012 sumu 24,- eur
- dňa 26.7.2013 sumu 750,- eur
- dňa 25.11.2013 sumu 600,- eur
- dňa 27.11.2013 sumu 100,- eur- dňa 27.12.2013 sumu 720,- eur
- dňa 24.2.2014 sumu 700,- eur
- dňa 24.3.2014 sumu 400,- eur

- dňa 26.3.2014 sumu 100,- eur
- dňa 24.4.2014 sumu 730,- eur
- dňa 26.5.2014 sumu 720,- eur
- dňa 22.2.2016 sumu 350,- eur
- dňa 31.3.2016 sumu 350,- eur

- dňa 27.4.2016 sumu 350,- eur
- dňa 26.5.2016 sumu 350,- eur
- dňa 28.6.2016 sumu 350,- eur
- dňa 22.7.2016 sumu 350,- eur
- dňa 23.6.2017 v sume 350,- eur
- dňa 25.7.2017 v sume 350,- eur

- dňa 25.8.2017 v sume 350,- eur
- dňa 25.9.2017 v sume 350,- eur
- dňa 31.10.2017 v sume 350,- eur
- dňa 22.11.2017 v sume 350,- eur
- dňa 24.1.2018 v sume 150,- eur

t.j. v súhrnnej sume 21.348,- eur. Súd tak konštatuje, že žalovaná preukázala, že v rokoch 2005 až 2018
uhradila na splátky predmetných úverov uvedenú sumu, pričom v časti vloženej sumy 20.992,06 eura
sa jedná o nespornú a preukázanú skutočnosť (viď body 76. a 80. odôvodnenia uznesenia odvolacieho
súdu). Žalobca spochybnil vlastnícke právo žalovanej k peňažným prostriedkom vkladaným na bankový
účet žalobcu ako aj skutočnosť, že ňou boli vkladané na bankový účet žalobcu za účelom splátok

predmetných úverov (č.l. 552). S argumentáciou žalobcu nemožno súhlasiť. Je potrebné konštatovať,
že žalobca účinne nevyvrátil obranu žalovanej (ktorá tvrdila, že hradila splátky predmetných úverov
poukazovaním peňažných prostriedkov v jej vlastníctve na účet žalobcu), z ktorého dôvodu možno
uzavrieť, že v prípade vkladov, pri ktorých je v poznámke ako platiteľ uvedená žalovaná, sa jednalo
o peňažné prostriedky žalovanej (t.j. v jej výlučnom vlastníctve) a slúžili na splácanie predmetných

úverov. Ak totiž boli platby poukazované na bankový účet žalobcu, bolo jeho povinnosťou preukázať, že
sa jednalo o platby na iný účel ako na splácanie úverov. Pokiaľ ide o vlastnícke právo takto vložených
peňažných prostriedkov pri vkladoch, pri ktorých je v poznámke ako platiteľ uvedená žalovaná, súd
vychádzal z predpokladu, že sa jedná o peňažné prostriedky v jej výlučnom vlastníctve, keďže v konaní
nebol žalobcom preukázaný opak. Súd v tejto súvislosti dodáva, že skutkové tvrdenie ako prostriedok

procesného útoku (spochybňujúce účel vkladov uskutočnených žalovanou) nebolo žalobcom uvedené
včas, z ktorého dôvodu naň súd neprihliadol s poukazom na ustanovenie § 153 CSP. Súd konštatuje,
že žalobca uvedené skutkové tvrdenie v konaní uviedol až v písomnom vyjadrení zo dňa 19.9.2023 (č.l.
537-539), doplnenom písomným vyjadrením zo dňa 6.3.2024 (č.l. 590-592), t.j. po rozhodnutí súdu prvej
inštancie, pričom neuviedol dôvod, ktorý by mu bránil ho predložiť už skôr, t.j. v zmysle výzvy podľa §

167 CSP (viď uznesenie zo dňa 27.11.2020, č.l. 42), resp. v priebehu konania po vykonaní dokazovania
výpismizúčtužalobcu(č.l.109-218)napojednávanízodňa17.1.2022(č.l.283-287).Vpriebehukonania
(do rozhodnutia súdu prvej inštancie) síce žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu poprel
skutočnosť, že by mali byť vklady žalovanej robené za účelom splácania úverov (viď č.l. 286), neuviedol
však žiadne konkrétne skutočnosti, najmä ktoré konkrétne vklady žalovanej namieta, z akého dôvodu

a podobne.

40. Súdne konanie plní riadne svoju funkciu len v prípade, že vec je prejednaná v primeranej lehote.
Právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov je ústavným právom každého, na ktoré má zásadný
vplyv okrem zložitosť veci aj úroveň procesnej disciplíny strán sporu konania. Procesné úkony strán

sporu je nevyhnutné realizovať čo najskôr, nakoľko ponechávanie si dôležitých skutkových tvrdení
a dôkazných návrhov na neskoršie štádium konania môže v konečnom dôsledku súd diskvalifikovať
neprihliadaním na ne. Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej
úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana
mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude

prihliadať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 530/2018 zo dňa 15.11.2018).

41. Žalovaná v konaní argumentovala tým, že platby splátok úverov boli realizované aj priamo
nájomcami,sktorýmimalauzatvorenénájomnézmluvyaktorýchpredmetomboloužívaniepredmetnýchnehnuteľností (resp. ich častí), a to formou uhrádzania nájomného na bankový účet žalobcu na základe
ústnych dohôd medzi žalovanou s nájomcami. V tomto smere súd vykonal (zároveň po rozhodnutí
odvolacieho súdu doplnil) dokazovanie zmluvami o nájme (č.l. 303-312, č.l. 315-365 a č.l. 563-565),

z ktorých vyplýva, že žalovaná ako prenajímateľka prenechala do užívania priestory v predmetných
nehnuteľnostiach v jej vlastníctve, konkrétne časť domu na G. L. M. XX v Skalici, resp. časť z nebytových
priestorov nachádzajúcich sa v predmetnej stavbe (viď napríklad č.l. 303 alebo č.l. 523), a to nájomcom:
N. J., ZEMSKÝ Rohatec, s.r.o., INA SKALICA spol. s r.o., ZIPP, G. (viď písomné vyjadrenie žalovanej,
č.l. 288 a nasl.). Súd konštatuje, že zo znení predmetných zmlúv o nájme nevyplýva dohoda o platení

nájomného na účet žalobcu za účelom splácania úverov. Navyše tvrdenia žalovanej sú v tejto súvislosti
zmätočné, keď pred súdom na jednej strane uviedla, že nájomcom dala číslo účtu žalobcu, aby naň
poukazovali platby nájomného (za účelom splácania predmetných úverov) a na druhej strane uviedla,
že nájomcovia jej platili väčšinou v hotovosti (viď výpoveď na pojednávaní dňa 11.3.2024, č.l. 601).
Zároveň je však potrebné konštatovať, že na bankovom účte žalobcu č. XXXXXXXXXX/XXXX sú
evidované viaceré platby od nájomcov, preto nemožno vylúčiť, že sa jednalo práve o platby nájomného

a takisto nemožno vylúčiť, že účelom týchto platieb bola úhrada predmetných úverov tak, ako to tvrdila
žalovaná, t.j. že boli poukazované na bankový účet žalobcu na základe ústnej dohody medzi žalovanou
a nájomcami.

42. Uvedenú skutočnosť (t.j. úhradu nájomného na účet žalobcu) potvrdil aj samotný žalobca, keď

svoju výpoveď doplnil o tvrdenie, že na jeho bankový účet mu prichádzali platby aj od nájomcov
žalovanej (napríklad od pána J. ako aj od inej firmy), nevedel síce uviesť v akej výške, jednalo sa však
o peňažné prostriedky určené na splácanie hypotéky (resp. boli uskutočňované za tým účelom, aby
mal na splátky hypotéky, viď jeho výpoveď na č.l. 600). Z uvedeného tak možno uzavrieť, že žalobca
potvrdil, že niektoré platby uskutočnené na jeho účet boli určené na splátky predmetných úverov. Súd

konštatuje, že s poukazom na procesnú obranu žalovanej (ktorá tvrdila, že nájomné bolo uhrádzané
nájomcaminaúčetžalobcuzaúčelomúhradysplátokpredmetnýchúverov)bolonažalobcovipreukázať,
že platby od tretích osôb (nájomcov) na bankový účet žalobcu neboli realizované za účelom splácania
predmetných úverov. Hoci je možné badať medzi tvrdeniami žalobcu istú rozpornosť, keď na jednej
strane uviedol, že platby od pána J. boli zasielané na jeho bankový účet za účelom platieb splátok

úverov a na druhej strane v následnej odpovedi na otázku právneho zástupcu žalovanej uviedol, že
nevedel, z akého dôvodu mu pán J. posielal peniaze, možno uzavrieť, že v prípade platieb od pána J.
ako nájomcu sa jedná o platby uskutočnené za účelom splácania splátok predmetných úverov. Pokiaľ
v ostatných prípadoch (t.j. v prípadoch platieb uskutočnených nájomcami) žalobca zotrval na tvrdení, že
sanejednalooúhradyzaúčelomsplácaniasplátokpredmetnýchúverov,jepotrebnéuzavrieť,žežalobca

v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, t.j. nepreukázal účel platieb uskutočnených na jeho bankový
účet nájomcami žalovanej, a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalovaná nepreukázala ústnu dohodu
s nájomcami o platení nájomného na účet žalobcu, a to s poukazom na tvrdenie žalobcu. Ak totiž potvrdil,
že aspoň jeden z nájomcov vykonával vklady na jeho bankový účet, možno odôvodnene predpokladať,
že aj pri ostatných vkladoch (platbách), pri ktorých je v poznámke uvedený údaj o platiteľovi, ktorý bol

zároveň nájomcom nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej, sa jednalo o platbu nájomného na základe tej
ktorej zmluvy o nájme (žalovanou predložených na č.l. 303-312, č.l. 315-363, č.l. 563-565). Na základe
uvedených skutočností súd tieto platby posúdil ako plnenie žalovanej na účet žalobcu. Týmto spôsobom
však súd nepostupoval u nájomcov, s ktorými bola v zmluve o nájme dohodnutá platba nájomného
na iný účet ako bankový účet žalobcu (viď napríklad v prípade nájomcu INA SKALICA spol. s r.o., č.l.

324). Takisto súd ako plnenie žalovanej neposúdil platby, pri ktorých je ako platiteľ uvedený údaj G.
a ZIPP (ktorých ako nájomcov označila žalovaná, viď č.l. 288, v spojení s výpismi z účtu žalobcu, č.l.
115 a č.l. 138), nakoľko žalovaná nepreukázala existenciu nájomného vzťahu s uvedenými subjektmi
(napríklad doložením zmlúv o nájme). Vychádzajúc z uvedeného výkladu súd posúdil ako plnenie
žalovanej nasledovné platby (vklady) uskutočnené v dňoch 13.2.2007, 13.3.2007, 13.4.2007, 14.5.2007,

13.6.2007, 13.7.2007, 13.8.2007, 13.9.2007, 15.10.2007, 13.11.2007, 13.12.2007, a to v celkovej sume
121.000,- Sk, t.j. 4.016,46 eura.

43. Porovnaním platieb na bankový účet žalobcu uznaných samotným žalobcom (č.l. 610) súd zistil,
že sa jedná o platby žalovanej (t.j. kde bola ako platiteľ označená žalovaná), t.j. nejedná sa o platby

realizované nájomcami, s ktorými sa súd už vysporiadal, keď uzavrel, že predstavujú plnenie žalovanej
za účelom splácania splátok predmetných úverov (viď body 41. a 42. odôvodnenia). Čo sa týka
vkladov bez uvedenia konkrétneho vkladateľa je potrebné konštatovať, že bolo takisto na žalobcovi,
aby preukázal, za akým účelom boli uskutočnené, t.j. aby preukázal, že sa jednalo o jeho vlastnépeňažné prostriedky (t.j. v jeho výlučnom vlastníctve). Za týmto účelom navrhol vykonať dokazovanie
správou ČSOB, a.s., konkrétne kto bol vkladateľom hotovosti na osobný účet žalobcu v období od roku
2005 do 2018, bez označenia vkladateľa, prípadne identifikačného údaja pri danom vklade, ďalej prečo

pri niektorých platbách na osobný účet žalobcu v období rokov 2006 až 2018 nie je uvedený žiadny
vkladateľ, prípadne identifikačný údaj a napokon či existuje interné nariadenie banky, že v prípade
vkladu v hotovosti majiteľom účtu na jeho osobný účet sa neuvádza tento údaj do poznámky k platbe,
teda či možno identifikovať vklady hotovosti bez uvedenia identifikačného údaja pri platbe ako vklady
hotovosti majiteľa účtu (viď č.l. 593-595). Z oznámenia ČSOB, a.s. zo dňa 7.3.2024 (č.l. 605) však

vyplýva, že nebolo možné poskytnúť požadovanú súčinnosť, a to s poukazom na ustanovenie § 42 ods.
1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého je banka povinná uchovávať a ochraňovať údaje
a kópie dokladov o preukázaní totožnosti klienta a doklady o zisťovaní vlastníctva prostriedkov použitých
klientom na vykonanie obchodu, zmluvy o uskutočnených obchodoch najmenej päť rokov od ukončenia
obchodu.

44. Úlohou súdu tak bolo potrebné zamerať sa na vklady vykonané na účet žalobcu (t.j. s popisom
transakcie uvedenej vo výpise z účtu s označením Vklad hotovosti), ktoré sú sporné, t.j. u ktorých možno
mať pochybnosti o vlastníckom práve k peňažným prostriedkom. S poukazom na vyššie uvedené možno
konštatovať,žežalobcauvedenéskutočnostinepreukázalaneuniesoltakdôkaznébremenotvrdenia,t.j.
nepreukázal jednak účel vkladov uskutočnených na jeho bankový účet v prípade vkladov bez uvedenia

konkrétneho platiteľa a takisto nepreukázal, kto bol týmto vkladateľom, resp. nepreukázal, že ním bol on
sám. Súd konštatuje, že zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplýva, že v prípade vkladov hotovosti
na bankový účet, pri ktorých nie je v poznámke uvedený údaj o platiteľovi, bol týmto platiteľom jeho
majiteľ, t.j. v danom prípade žalobca. Súd pri stanovení uvedeného záveru vychádzal zo skutočnosti, že
vo viacerých prípadoch vkladov uskutočnených v hotovosti (t.j. s popisom transakcie Vklad hotovosti)

zo žalovanou doložených potvrdení o vklade (č.l. 61) vyplýva, že vkladateľkou peňažných prostriedkov
bola žalovaná, hoci v poznámke nie je uvedený údaj o platiteľovi (viď napríklad vklad hotovosti dňa
24.4.2009, dňa 30.6.2009, dňa 26.8.2009 a podobne). V tejto súvislosti sa nemožno sa stotožniť
s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej je žalobca vlastníkom všetkých peňažných prostriedkov na
svojom účte, t.j. nielen tých, ktoré sám aj vložil (č.l. 500). Ak bolo totiž v konaní preukázané, že žalovaná

vkladala na účet žalobcu peňažné prostriedky za tým účelom, aby bola realizovaná splátka predmetných
úverov, jednalo sa o peňažné prostriedky v jej výlučnom vlastníctve, resp. inak povedané samotným
prevodom na bankový účet žalobcu nemala úmysel žalovaná tieto peňažné prostriedky žalobcovi
darovať (resp. plniť na základe iného právneho titulu), ale jediným účelom platieb bolo splácanie
predmetných úverov. Vychádzajúc z uvedeného výkladu súd posúdil ako plnenie žalovanej vklady na

účet žalobcu v rozhodnom období (t.j. od 17.8.2005 do 26.2.2018) v celkovej sume 16.558,87 eura
(vychádzajúc z výpisov z účtu žalobcu, č.l. 109-218).

45. Pokiaľ sa jedná o vklady v hotovosti s poznámkou A. B. alebo Majiteľ účtu, v takom prípade má
súd za to, že vkladateľom bol žalobca, ktorý je majiteľom daného bankového účtu č. XXXXXXXXXX/

XXXX. Iný výklad by bol v rozpore s logickými predpokladmi, resp. inak povedané, bolo na žalovanej, aby
vyvrátila tvrdenie žalobcu, že v prípade týchto vkladov nebol platiteľom žalobca, ktorú skutočnosť však
žalovaná nepreukázala. Zároveň ako už súd uviedol vyššie (bod 39. odôvodnenia), ak je v poznámke
ako platiteľ uvedený údaj A. B. alebo Majiteľ účtu, možno dôvodne usudzovať, že sa jednalo o peňažné
prostriedky žalobcu (t.j. v jeho výlučnom vlastníctve). Žalovaná v jednom prípade vkladu uskutočneného

dňa 26.1.2007 s poznámkou Majiteľ účtu preukázala, že vkladateľkou bola ona, a to doložením fotokópie
časti potvrdenia o vklade zo dňa 26.1.2007 (viď č.l. 61 a č.l. 364). Vychádzajúc z uvedeného výkladu
súd ustálil, že žalobca vložil na svoj bankový účet v rozhodnom období (t.j. od 17.8.2005 do 26.2.2018)
nasledovné peňažné prostriedky:
- dňa 30.12.2005 sumu 80.000,- Sk, t.j. 2.655,51 eura

- dňa 6.2.2006 sumu 4.110,- Sk, t.j. 136,43 eura
- dňa 14.11.2006 sumu 15.500,- Sk, t.j. 514,51 eura
- dňa 6.12.2006 sumu 20.000,- Sk, t.j. 663,88 eura
- dňa 21.4.2008 sumu 14.000,- Sk, t.j. 464,71 eura
- dňa 26.5.2008 sumu 16.000,- Sk, t.j. 531,10 eura

- dňa 22.1.2009 sumu 50,44 eura
- dňa 25.5.2011 sumu 900,- eur
- dňa 2.6.2011 sumu 50,- eur
- dňa 28.2.2012 sumu 380,- eur- dňa 13.8.2012 sumu 20,- eur
- dňa 17.12.2012 sumu 10,- eur
- dňa 13.6.2013 sumu 10,- eur

- dňa 4.7.2013 sumu 350,- eur
- dňa 10.7.2013 sumu 10,- eur
- dňa 22.8.2013 sumu 10,- eur
- dňa 26.8.2013 sumu 750,- eur
- dňa 23.9.2013 sumu 600,- eur

- dňa 24.10.2013 sumu 750,- eur
- dňa 4.12.2013 sumu 15,- eur
- dňa 30.12.2013 sumu 55,- eur
- dňa 24.1.2014 sumu 700,- eur
- dňa 4.2.2014 sumu 25,- eur
- dňa 5.3.2014 sumu 100,- eur

- dňa 4.7.2014 v sume 260,- eur
- dňa 24.9.2014 v sume 300,- eur
- dňa 24.10.2014 v sume 700,- eur
- dňa 12.1.2015 v sume 50,- eur
- dňa 9.2.2015 v sume 60,- eur

- dňa 25.2.2015 v sume 350,- eur
- dňa 20.8.2015 sumu 200,- eur
- dňa 28.9.2015 v sume 500,- eur
- dňa 17.12.2015 sumu 400,- eur
- dňa 26.1.2016 sumu 300,- eur

- dňa 2.8.2016 sumu 50,- eur
- dňa 10.8.2016 sumu 20,- eur
- dňa 30.12.2016 sumu 300,- eur
- dňa 2.3.2017 sumu 100,- eur
- dňa 5.4.2017 sumu 100,- eur

- dňa 10.4.2017 sumu 50,- eur
- dňa 12.4.2017 sumu 10,- eur
- dňa 2.5.2017 sumu 200,- eur
- dňa 23.5.2017 sumu 250,- eur
- dňa 21.12.2017 sumu 350,- eur

- dňa 9.2.2018 sumu 30,- eur
t.j. v súhrnnej sume 14.331,58 eura. Súd má za to, že sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalovanej,
podľa ktorej samotné odovzdanie vkladového lístka na meno žalobcu (v prípade platieb zo dňa 4.7.2013
a zo dňa 21.12.2017) žalobcom žalovanej potvrdzuje, že sa jednalo v prípade týchto platieb o peňažné
prostriedky vo vlastníctve žalovanej.

46. Za uvedených okolností bolo potom bezpredmetné zaoberať sa námietkou žalovanej, že žalobca
nemohol splácať predmetné úvery prostredníctvom vkladov v pobočke banky, a to z dôvodu plnenia
si pracovných povinností počas pracovného týždňa v zahraničí. Z uvedenej námietky je zrejmé, že sa
týka vkladov uskutočnených v hotovosti, pri ktorých nebol ako platiteľ uvedený žalobca. Súd vychádza

z predpokladu, že ak bol ako platiteľ (či už vo výpisoch z účtu alebo v potvrdeniach o vklade) uvedený
žalobca, reálne aj uvedený vklad uskutočnil. V prípade ostatných vkladov hotovosti realizovaných na
účet žalobcu súd vyhodnotil, že sa jednalo o peňažné prostriedky žalovanej, resp. o peňažné prostriedky,
priktorýchžalobcaneozrejmilpôvodatedajepotrebnéichpovažovaťzaplneniežalovanej.Zuvedeného
dôvodu nebolo potrebné sa zaoberať skutočnosťou, či žalobca reálne mohol osobne vykonávať vklady

v pobočke banky. Navyše súd uvedenú argumentáciu žalovanej posúdil ako nedostatočnú na popretie
skutkových tvrdení žalobcu, keď najmä nešpecifikovala, ktoré konkrétne vklady spochybňuje ako ani
nekonkretizovala, v ktorom období sa mal žalobca počas pracovného týždňa zdržiavať pracovne v
zahraničí. Na tomto mieste súd opätovne uvádza, že peňažné prostriedky predstavujúce vklady, pri
ktorých bol ako platiteľ uvedený žalobca, považuje za peňažné prostriedky žalobcu (t.j. v jeho výlučnom

vlastníctve).

47. Čo sa týka tvrdenia žalovanej, že žalobcovi odovzdávala časť peňažných prostriedkov, z ktorých
boli hradené splátky predmetných úverov z bankového účtu žalobcu, v hotovosti do jeho rúk buď domaalebo pred bankou, ktoré následne žalobca vložil na svoj bankový účet, je potrebné konštatovať, že
ho žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala a nenavrhla ani vykonať dokazovanie za účelom jeho
preukázania. Súd uvádza, že dôkazné bremeno ležalo na žalovanej, nakoľko žalobca uvedené tvrdenie

žalovanej poprel a označil ho za účelové (č.l. 600), bolo teda na žalobkyni, aby uniesla dôkazné bremeno
a preukázala tvrdené skutočnosti, z ktorých pre seba vyvodzuje priaznivé právne následky, t.j. v danom
prípade vlastníctvo k peňažným prostriedkom vložených na bankový účet žalobcu práve žalobcom.
V tejto súvislosti je pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu irelevantné, že žalovaná mala dostatočný
príjem na splácanie predmetných úverov pozostávajúci či už zo starobného dôchodku (viď č.l. 582-588)

alebo z podnikania, resp. z prenájmu nehnuteľností (viď č.l. 601, ako aj výpisy z účtov č.l. 109-218).
Podstatnou skutočnosťou v danom prípade bolo preukázanie, že v prípade úhrad (vkladov v hotovosti)
na bankový účet žalobcu sa jednalo o peňažné prostriedky vo výlučnom vlastníctve žalovanej, čo však
žalovaná nepreukázala.
48. Žalovaná v konaní tvrdila, že žalobca úver reálne nemohol splácať, nakoľko nemal dostatok
peňažných prostriedkov (viď napríklad písomné vyjadrenie zo dňa 5.9.2023, č.l. 527-532). Za týmto

účelom súd vyzval žalobcu na doloženie prehľadu zamestnávateľov v rozhodnom období (t.j. od roku
2005 do roku 2018) ako aj na preukázanie príjmu vyplácaného v hotovosti (viď č.l. 547). Z pracovných
zmlúv (resp. z dohôd alebo potvrdení o zamestnaní, viď č.l. 502-512) mal súd preukázané, že žalobca
od 6.5.2002 do 7.10.2004 vykonával pracovnú činnosť u zamestnávateľa O. P., od 19.10.2004 do
20.11.2006 u zamestnávateľa C. C.. C. Q., od 10.11.2006 do 31.8.2008 u zamestnávateľa R. S. C., od

1.9.2008 do 30.4.2009, od 10.1.2012 do 20.2.2012 a od 14.5.2012 do 22.1.2014 u zamestnávateľa C.
E. P., od 1.12.2009 do 15.4.2011 u zamestnávateľa Q. B. C. C. C.. C. Q., od 26.3.2012 do 14.5.2012
u zamestnávateľa I. D. C.. C. Q., od 20.6.2014 do 31.5.2015 u zamestnávateľa R. I. C.. C. Q., od
31.12.2015do30.6.2016uzamestnávateľaR.C.C.,C.,od1.7.2016do31.12.2016uzamestnávateľaB.
C. O.. Z výpisov z účtu žalobcu (č.l. 109-218) súd zistil, že mu bola poukazovaná mzda, resp. dôchodok,

prípadne poistenie bezhotovostným prevodom, a to v roku 2006 v sume 84,- eur, v roku 2007 v sume
3.225,- eur, v roku 2008 v sume 3.442,- eur, v roku 2009 v sume 11.063,- eur, v roku 2010 v sume
13.543,- eur, v roku 2011 v sume 6.003,- eur, v roku 2012 v sume 12.122,- eur, v roku 2013 v sume
7.266,- eur, v roku 2014 v sume 6.335,- eur, v roku 2015 v sume 5.554,- eur, v roku 2016 v sume 7.978,-
eur, v roku 2017 v sume 11.414,- eur a v roku 2018 v sume 6.312,- eur. Zároveň na účet bola priamo

žalobcom vložená v hotovosti suma 14.331,58 eura (viď bod 45. odôvodnenia).

49. S poukazom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že žalobca mal dostatok peňažných
prostriedkov na splácanie predmetných úverov, a to či už z príjmov zo zamestnania, zo starobného
dôchodku alebo z hotovostných vkladov realizovaných v prospech daného bankového účtu. V konaní

síce žalobca tvrdil, že mu bol vyplácaný príjem aj v hotovosti (napríklad u zamestnávateľa O. F., a to
100,- eur za jednu otočku na trase T. – U., viď č.l. 600), svoje tvrdenie však nepreukázal. Uvedenú
skutočnosť (t.j. vyplácanie mzdy v hotovosti) ale možno predpokladať, a to vychádzajúc zo žalobcom
doložených potvrdení o zamestnaní. Napríklad z Potvrdenia o zamestnaní zo dňa 20.11.2006 (č.l. 510)
vyplýva, že v období od 19.10.2004 do 20.11.2006 pracoval u zamestnávateľa C. C.. C. Q., pričom za

uvedené obdobie dosiahol priemerný čistý mesačný príjem 10.903, možno predpokladať že českých
korún (jednalo sa o zamestnávateľa so sídlom v Českej republike). Hoci teda z výpisu z účtu žalobcu
(č.l. 109-218) nevyplýva, že by mu bola v uvedenom období nejaká mzda od tohto zamestnávateľa
poukazovaná, možno sa odôvodnene domnievať, že žalobca mal minimálne v uvedenom období
(10/04-11/06) príjem vyplácaný v hotovosti.

50.Vzhľadomnavyššieuvedenéodôvodneniesúdnepovažovalzapotrebnésavyjadrovaťkjednotlivým
obdobiam, na ktoré poukázala žalovaná, v ktorých podľa jej názoru nemal žalobca dostatočný príjem
na splácanie predmetných úverov (viď napríklad písomné vyjadrenie žalovanej zo dňa 5.9.2023,
č.l. 527-532). Poukazuje najmä na záver, podľa ktorého na úhradu predmetných úverov započítal

ako plnenie žalovanej sumu v celkovej výške 41.923,33 eura (viď najmä body 39., 42., 44. a 45.
odôvodnenia). Vychádzajúc z uvedeného je potom najmä s ohľadom na preukázaný príjem žalobcu
(pokiaľ by sa zobral do úvahy len príjem od zamestnávateľov vyplácaný bezhotovostne, dôchodok alebo
poistenie) možno konštatovať, že bolo v jeho majetkových možnostiach splácať predmetné úvery vo
zvyšnej časti (t.j. v časti 43.635,41 eura vypočítanej ako rozdiel celkovej splatenej sumy na predmetných

úverochaplneniažalovanej),keďževrozhodnomobdobí(t.j.od17.8.2005do26.2.2018)bolvykonaným
dokazovaním preukázaný príjem žalobcu vo výške 94.341,- eur. Žalovaná zdôrazňovala, že v roku 2005
nemal žalobca žiadny príjem, resp. peňažné prostriedky vedené na bankovom účte predstavovali sumy
čerpaných úverov. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že s hotovostnými vkladmi sa vysporiadal v bode49. odôvodnenia, pričom už len dopĺňa, že žalobca v období od 17.8.2015 do 31.12.2015 vložil na
daný účet sumu 80.000,- Sk a žalovaná sumu 8.900,- Sk, splátky predmetných úverov boli uhradené
v celkovej sume 13.573,39 Sk, t.j. v nižšej výške. Naopak v roku 2006 boli uhradené splátky úverov

v celkovej sume 152.834,63 Sk, pričom však okrem príjmu žalobcu vo výške 2.549,- Sk boli v období od
1.1.2006 do 31.12.2006 vložené peňažné prostriedky zo strany žalobcu v sume 39.610,- Sk a zo strany
žalovanej v sume 50.000,- Sk, t.j. možno konštatovať, že splátky predmetných úverov v tomto období
boli hradené zo súm čerpaných úverov (resp. zo zostatku peňažných prostriedkov na bankovom účte
z predchádzajúceho obdobia).

51. V nasledujúcich obdobiach mal preukázané, že žalobca mal dostatočný príjem, a to aj po prípadnom
zohľadnení výdavkov na svoju spotrebu, na ktoré poukázala žalovaná za časť roku 2011 (viď č.l. 556).
V tejto súvislosti nie je relevantné tvrdenie žalovanej, že žalobca neprispieval na domácnosť a bol
takpovediac vyživovaný zo strany žalovanej. Jedná sa o tvrdenia, ktoré žalovaná ničím nepodložila,
nenavrhla vykonať žiadny dôkaz. Súd však uvádza, že aj v prípade ich preukázania by nemali pre

prejednávaný prípad žiadny význam, nakoľko ich neuplatnila ako kompenzačnú námietku (viď bod 57.
odôvodnenia). Pri porovnaní výšky príjmov žalobcu (len príjmov od zamestnávateľov a dôchodku, resp.
poistenia) a výšky splátok predmetných úverov v nasledujúcich obdobiach tak možno konštatovať, že
žalobca mal dostatočný príjem na ich čiastočnú úhradu (okrem hotovostných vkladov uskutočnených za
rozhodujúce obdobie v celkovej sume 14.331,58 eura, viď bod 45. odôvodnenia), konkrétne v roku 2007

mal príjem v sume 3.225,- eur a splátky podľa zmlúv o úvere boli vo výške 8.188,80 eura (t.j. 682,40
eura x 12 mesiacov), v roku 2008 v sume 3.442,- eur a splátky boli vo výške 8.188,80 eura, v roku 2009
v sume 11.063,- eur a splátky boli vo výške 8.188,80 eura, v roku 2010 v sume 13.543,- eur a splátky
boli vo výške 8.188,80 eura, v roku 2011 v sume 6.003,- eur a splátky boli vo výške 8.188,80 eura,
v roku 2012 v sume 12.122,- eur a splátky boli vo výške 8.188,80 eura, v roku 2013 v sume 7.266,- eur

a splátky boli vo výške 8.188,80 eura, v roku 2014 v sume 6.335,- eur a splátky boli vo výške 7.549,69
eura (úver zo dňa 24.1.2006 bol splatený dňa 27.10.2014, viď č.l. 371), v roku 2015 v sume 5.554,-
eur a splátka bola vo výške 4.354,08 eura (t.j. 362,84 x 12 mesiacov), v roku 2016 v sume 7.978,- eur
a splátka bola vo výške 4.354,08 eura, v roku 2017 v sume 11.414,- eur a splátka bola vo výške 4.354,08
eura a v roku 2018 v sume 6.312,- eur a splátka bola vo výške 725,68 eura (úver zo dňa 24.1.2006 bol

splatený dňa 26.2.2018, viď č.l. 370). Súd dáva do pozornosti, že pokiaľ by aj všetky vklady v hotovosti
na účet žalobcu (z ktorého boli hradené splátky predmetných úverov) započítal ako plnenie žalovanej,
predstavovali by sumu 56.254,91 eura, t.j. nedosahovali by ani sumu istín predmetných úverov, ktorá
je vo výške 62.570,54 eura (viď aj prehľad žalovanej z č.l. 293-297, podľa ktorého mala vložiť na účet
žalobcu sumu 60.456,06 eura). Z uvedeného je teda zrejmé, že v časti sa na splácaní predmetných

úverov podieľal žalobca.

52. Žalovaná spochybnila rozsah, v akom boli peňažné prostriedky na účte žalobcu použité na splácanie
úvery, a to s odôvodnením, že tieto peňažné prostriedky žalobca priebežne konzumoval, pričom za
príklad uviedla obdobie od 1.7.2011 do 25.10.2011 s rozpisom jednotlivých položiek (viď č.l. 554-558) V

tejto súvislosti súd konštatuje, že skutkové tvrdenie ako prostriedok procesného útoku (spochybňujúce
účel použitia peňažných prostriedkov na účte žalobcom) nebolo žalovanou uvedené včas, z ktorého
dôvodunaňneprihliadolspoukazomnaustanovenie§153CSP.Uvádza,žežalovanáuvedenéskutkové
tvrdenie v konaní uviedla až v písomnom vyjadrení zo dňa 14.11.2023 (č.l. 554-558), t.j. po rozhodnutí
súdu prvej inštancie, pričom neuviedla dôvod, ktorý by jej bránil ho predložiť už skôr, t.j. v zmysle výzvy

podľa § 167 CSP (viď uznesenia zo dňa 16.10.2020 a zo dňa 14.12.2020, č.l. 36 a č.l. 48), resp.
v priebehu konania po vykonaní dokazovania výpismi z účtu žalobcu (č.l. 109-218) na pojednávaní zo
dňa 17.1.2022 (č.l. 283-287). V priebehu konania (do rozhodnutia súdu prvej inštancie) síce žalovaná
zotrvala na stanovisku, že žalobca nesplácal predmetné úvery zo svojich peňažných prostriedkov,
neuviedla však žiadne konkrétne skutočnosti, ktorými by svoje tvrdenie preukazovala.

53. V zmysle právneho záveru odvolacieho súdu bolo potrebné započítať žalovanou zaplatenú časť
úverov na platenie úveru ako celku, teda nielen istiny úveru ale aj úroku z úveru. Za týmto účelom
vyzvalžalobcunapredloženiesplátkovýchkalendárovpredmetnýchúverov,ktorévšakžalobcanedoložil
s odôvodnením, že tieto nemá k dispozícii (viď č.l. 619). Navyše súd poznamenáva, že žalobca až

v odvolacom konaní uviedol celkovú sumu bezdôvodného obohatenia (85.558,74 eura), pričom na
základe dispozičného oprávnenia si žalobou uplatnil len nárok na zaplatenie sumy 62.570,54 eura
predstavujúcej istiny predmetných úverov. Vychádzajúc z jeho argumentácie, keď uviedol, že zohľadnil
čiastočné úhradu zo strany žalovanej (bez uvedenia konkrétnej sumy týchto úhrad) súd vyzval žalobcuna doplnenie žaloby o jednoznačné a úplné opísanie podstatných a rozhodujúcich skutočností, z ktorých
vyplýva žalobou uplatnený nárok (č.l. 606). Podaním zo dňa 13.5.2024 žalobu doplnil tak, že žalovaná
suma 62.570,54 eura predstavuje časť sumy bezdôvodného obohatenia žalovanej vo výške 74.436,58

eura, a to pri súčasnom zohľadnení sumy 11.122,16 eura predstavujúcej vklady žalovanej vykonané
na jednotlivé splátky predmetných úverov, keďže celkovo bola žalobcom na splatenie predmetných
úverov zaplatená suma 85.558,74 eura. Súd poznamenáva, že bolo na žalobcovi, aby uviedol podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia na preukázanie svojho nároku, pričom až na základe výzvy súdu
(uskutočnenej až po prvom rozhodnutí súdu prvej inštancie) špecifikoval výšku úhrad žalovanej

za účelom splácania predmetných úverov. Súd dáva do pozornosti, že v konaní bolo preukázané
a nesporné, že žalovaná uhradila na predmetné úvery sumu 20.992,06 eura (viď bod 39. odôvodnenia,
ako aj body 76. a 80. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu).

54. Vzhľadom na uvedené skutočnosti tak súd konštatuje, že žalobca si uplatnil nárok na bezdôvodné
obohatenie vo výške 62.570,54 eura (t.j. len vo výške istín predmetných úverov, ako to vyplýva

z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 17.1.2022, č.l. 286), až v neskoršom
priebehu konania (viď č.l. 610) uviedol, že si ju uplatnil v nižšej sume ako predstavuje celková suma
žalobcom zaplatená na splatenie predmetných úverov 74.436,58 eura, a to na základe dispozičného
oprávnenia. Vychádzajúc z uvedeného tak nie je možné započítať jednotlivé platby zvlášť na istinu
a zvlášť na úrok, nakoľko zo strany žalobcu neboli jednak doložené splátkové kalendáre preukazujúce

zložky jednotlivých splátok úveru (t.j. aká časť pripadá v každej splátke na istinu a aká časť na úrok),
ale najmä z dôvodu, že žalobca nešpecifikoval, akú časť bezdôvodného obohatenia si uplatnil. Pokiaľ
argumentuje, že po uznaní časti úhrad zo strany žalovanej predstavuje bezdôvodné obohatenie sumu
74.436,58 eura (viď č.l. 610), bolo potrebné uviesť, z ktorých splátok úverov pozostáva žalovaná suma
62.570,54 eura, resp. inak povedané, či predstavuje len sumu zaplatených splátok v časti istiny, alebo ak

aj v časti úrokov, za ktorého obdobie si túto sumu ním uhradených splátok úverov uplatňuje. Len v takom
prípade by bolo možné zohľadniť jednotlivé zistené a preukázané úhrady zo strany žalovanej a započítať
na istinu a na úrok. Súd však konštatuje, že ani po výzve žalobca neuviedol, z čoho pozostáva žalovaná
suma bezdôvodného obohatenia.

55. Takisto sa nemožno stotožniť s výkladom žalobcu, podľa ktorého pri uplatnení nároku žalobou
zohľadnil úhrady zo strany žalovanej. V prvom rade súd poukazuje na skutočnosť, že od začiatku
konania žalobca popieral, že by sa žalovaná akýmkoľvek spôsobom podieľala na úhrade splátok úveru,
pričom až na základe výzvy súdu na doplnenie žaloby uznal úhrady žalovanej v sume 11.122,16 eura
(viď č.l. 610). Pokiaľ si teda žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume

62.570,54 eura a nedoplnil, z akých konkrétnych zložiek pozostáva (t.j. ako už bolo uvedené vyššie,
o ktoré konkrétne plnenia, resp. platby splátok predmetných úverov sa jedná), je potrebné za súčasného
preukázania platieb zo strany žalovanej tieto odpočítať od celkovej žalovanej sumy, t.j. nie z celkovej
sumy bezdôvodného obohatenia, ako to navrhoval žalobca, keďže čiastočné úhrady zo strany žalovanej
už zohľadnil tým, že sa nedomáha celej sumy bezdôvodného obohatenia (viď písomné vyjadrenie, č.l.

609-611). Zároveň vychádzajúc z uvedeného výkladu nebolo možné postupovať podľa právneho záveru
prezentovaného odvolacím súdom ohľadom započítania platieb žalovanej (viď bod 80. odôvodnenia
uznesenia odvolacieho súdu), keďže žalobca nepreukázal, z čoho (z akých zložiek) pozostáva žalovaná
suma, t.j. či pozostáva aj z platieb uskutočnených za účelom úhrady úrokov úverov, resp. ak áno, úrokov
z ktorej konkrétnej splátky. Záverom súd konštatuje, že sa možno stotožniť s argumentáciou žalovanej,

podľa ktorej s poukazom na ustanovenie § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa čiastočné plnenia
započítavajú najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. V konaní nebolo preukázané,
že by žalovaná ako dlžníčka určila inak, z ktorého dôvodu je potrebné uzavrieť, že úhrady z jej strany
boli započítané na istinu, preto má súd za to, že uskutočnené úhrady na bankový účet žalobcu (okrem
vkladov uskutočnených samotným žalovaným, viď bod 45. odôvodnenia) je potrebné odpočítať od sumy

62.570,54 eura predstavujúcej istinu predmetných úverov.

56. Na základe vyššie uvedených skutočností súd žalobe čiastočne vyhovel a žalovanej uložil v zmysle
§ 456 Občianskeho zákonníka povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 20.647,21
eura, ktorá predstavuje majetkový prospech žalovanej získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol. Čo sa týka lehoty na plnenie, súd podľa § 232 ods. 3 CSP určil dlhšiu lehotu na plnenie (tridsať
dní), a to aj napriek tomu, že o to žalovaná nepožiadala. Uvedený postup súd odôvodňuje výškou
uloženej sumy. Zároveň žalobcovi priznal aj nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne, ktorých
výška je v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanoveniaObčianskeho zákonníka, a to z uloženej sumy, avšak až od 30.10.2020 a vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. Vychádzajúc z judikatúry (37/2006 ZSP) pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie
je vymedzený čas plnenia, z ktorého dôvodu je potrebné v zmysle ustanovenia § 563 Občianskeho

zákonníka vychádzať z toho, že obohatený je povinný bezdôvodné obohatenie vydať prvý deň potom,
čo ho veriteľ požiadal o splnenie a ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované
požiadanie považovať žalobu; zročnosť pohľadávky nastane deň po doručení tejto žaloby žalovanému.
V prejednávanom prípade žalobca nepreukázal doručenie výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia
žalovanej pred podaním žaloby, z ktorého dôvodu v zmysle vyššie uvedeného výkladu sa žalovaná

dostala do omeškania dňa 30.10.2020, keďže žaloba jej bola doručená dňa 29.10.2020.

57. Súd konštatuje, že argumentáciu žalovanej týkajúcu sa platenia všetkých nákladov na domácnosť
za žalobcu (viď dupliku, č.l. 54) neposúdil ako vzájomnú žalobu ako ani jej procesnú obranu. Je
potrebné tiež poznamenať, že z podania nebolo zrejmé, či sa domáha nejakého nároku, resp. voči
nemu uplatňuje svoj kompenzačný nárok (t.j. či žiada započítanie vzájomnej pohľadávky), nakoľko svoje

tvrdenie žiadnym spôsobom neodôvodnila. Súd poukazuje na skutočnosť, že uvedená námietka zo
strany žalovanej bola následne upravená v ďalšom písomnom vyjadrení (viď č.l. 288 a nasl.), takisto
však bez bližšej špecifikácie, poukázala len na správanie žalobcu voči nej a že ak by mu účtovala
dané náklady, mal by jej zaplatiť sumu 46.200,- eur. Možno teda uzavrieť, že žalovaná si uvedenými
podaniami neuplatnila zaplatenie vzájomnej pohľadávky, podania nespĺňali náležitosti kompenzačnej

námietky žalovanej. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že uvedená námietka (na základe písomného
vyjadrenia zo dňa 10.1.2022) bola zo strany žalovanej uplatnená podľa § 153 CSP po sudcovskej
koncentrácii konania a preto na ňu súd neprihliadol s poukazom na hospodárnosť konania. Dodáva,
že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná popiera nárok žalobcu, musela by sa svojho nároku domáhať
vzájomnou žalobou podľa § 147 ods. 2 CSP, jej podania však nespĺňajú náležitosti riadneho podania

v zmysle ustanovení § 127 a § 132 a nasl. CSP, z ktorého dôvodu na ne nebolo možné prihliadať. Súd na
záver uvádza, že po rozhodnutí odvolacieho súdu žalovaná na vyššie uvedenej argumentácii nezotrvala.

58. Súd uvádza, že hoci vykonal dokazovanie znaleckým posudkom znalca V. N. I. č. 149/2020 zo
dňa 11.12.2020, v rámci hodnotenia dokazovania a rozhodnutia vo veci samej ho nebral do úvahy,

z ktorého dôvodu sa nezaoberal námietkou žalovanej, podľa ktorej sa jedná o nezákonný dôkaz. Pre
posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu nebolo rozhodujúcim zistenie hodnoty predmetnej nehnuteľnosti
vo vlastníctve žalovanej, resp. zistenie jej zhodnotenia od momentu začiatku rekonštrukcie, ale len tá
skutočnosť, či žalobca plnil v prospech žalovanej (resp. v akom rozsahu plnil). Z uvedených dôvodov
súd zamietol návrh na vykonanie dokazovania výsluchom znalca, ktorý vypracoval uvedený znalecký

posudok.

59. Čo sa týka návrhu žalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom svedka F. T. (zamestnanca
ČSOB, a.s.), súd uvádza, že jeho výpoveďou by neboli preukázané skutočnosti relevantné pre
rozhodnutie vo veci. Z výpisu z účtu žalobcu vyplýva, kto bol v jednotlivých prípadoch vkladateľom, resp.

prevodcom na účet žalobcu (t.j. či ním bol žalobca, žalovaná alebo iný subjekt). V prípade hotovostných
vkladov bez uvedenia údaja o vkladateľovi bolo na žalobcovi, aby uvedenú skutočnosť preukázal, za
ktorým účelom navrhol vykonať dokazovanie (viď bod 43. odôvodnenia), návrh na výsluch daného
svedka však nepodal. Súd dodáva, že výsluchom svedkov A. B., F. B. a F. F. (t.j. detí žalobcu a žalovanej)
nebolo preukázané, či predmetné úvery splácala žalovaná alebo žalobca, resp. či medzi nimi existovala

nejaká dohoda týkajúca sa ich splácania. Svedkovia síce zhodne uviedli, že sa podieľali na rekonštrukcii
predmetných nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej, ale výlučne svoju prácou, finančne žalobcovi ani
žalovanej neprispievali. Takisto svedkovia zhodne uviedli, že neboli prítomní pri uzatváraní samotnej
Zmluvy o budúcej zmluve, resp. aj o predzmluvných rokovaniach medzi stranami sporu sa dozvedeli
až dodatočne.

60. Súd sa takisto bližšie nezaoberal ďalšími dôkazmi vykonanými na návrh žalovanej (t.j. napríklad
oznámením o zrušení trvalého pobytu alebo priestupkovým spisom Mestskej polície Skalica), ktoré na
jednej strane mali poukázať na správanie žalobcu voči žalovanej, na druhej strane však pre rozhodnutie
v danej veci nemali právny význam. Súd preto zamietol návrhy žalovanej na vykonanie dokazovania

výsluchom svedkov G. F. a F. E..

61. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, ktorá konanie žalobcu (resp. ním uplatnený nárok) označila za
rozporné s dobrými mravmi, súd uvádza, že ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazujetaký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky,
ako aj s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. V prípade dobrých mravov sa teda jedná
o elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, všetko vo vhodnej

miere a únosnosti. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je možné odoprieť
ochranu aj takému výkonu práva, ktorý sa ocitne v rozpore s dobrými mravmi. Znamená to, že s
prihliadnutím na okolnosti spočívajúce v osobe alebo pomeroch účastníka, ktoré svojou závažnosťou
mimoriadny ohľad vyžadujú, je dôvod na nepriznanie uplatňovaného nároku. Je však nevyhnutné dbať
o to, aby ten, kto sa dobrých mravov dovoláva, sám nekonal v rozpore s dobrými mravmi (R 39/1986).

62. Vychádzajúc z uvedeného výkladu súd konštatuje, že vykonaným dokazovaním nemal preukázané
také konanie žalobcu, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaná argumentovala, že sa dostala do závislého a podriadeného postavenia voči žalobcovi tým,
že zabezpečovala pravidelné dopĺňanie peňažných prostriedkov na splácanie predmetných úverov,
ich využitie však nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť, nakoľko nemala dispozičné oprávnenie

k bankovému účtu žalobcu. Zároveň poukázala na skutočnosť, že žalobca býval v jej domácnosti
bez toho, aby jej uhrádzal nájom alebo príspevok na domácnosť. Súd konštatuje, že žalobca sa
v prejednávanej veci domáha vydania bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej z dôvodu, že zo
svojhoúčtuuhrádzalsplátkypredmetnýchúverovpoužitýchnafinancovanierekonštrukcienehnuteľností
vo vlastníctve žalovanej. Pokiaľ svoje tvrdenie o porušení dobrých mravov žalovaná založila aj na

skutočnosti, že žalobca nesplácal predmetné úvery a svojím nárokom sa domáha úhrady, súd odkazuje
na vyššie uvedené odôvodnenie, podľa ktorého posúdil nárok žalobcu za čiastočne dôvodný (t.j. že
žalovaná sa bezdôvodne obohatila), avšak len z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom, t.j.
nebolo v konaní preukázané, že by sa žalobca domáhal zaplatenia sumy, ktorú preukázateľne neuhradil
na splátkach predmetných úverov, preto nie je možné jeho konanie posúdiť ako konanie v rozpore

s dobrými mravmi.

63. Ohľadom vyššie popísaného konania žalobcu, ktoré žalovaná považuje za rozporné s dobrými
mravmi, súd uvádza, že žalovaná nepreukázala, že by bola v podriadenom, resp. v závislom postavení
voči žalobcovi, pričom za týmto účelom nenavrhla vykonať ani žiadne dôkazy. Naopak z vykonaného

dokazovania vyplýva, že spolu so žalovaným tvorili pätnásť rokov pár (druh – družka), pričom žalovaná
neuviedla také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť rovnocenné postavenie partnerov. Podľa
názoru súdu uvedené tvrdenie žalovanej nepreukazuje priestupkový spis Mesta Skalica, nakoľko
spáchanie priestupku žalobcom voči žalovanej považuje za ojedinelé pochybenie žalobcu. Súd má
tiež za to, že samotné rozhodnutie žalobcu neumožniť žalovanej disponovať s jeho bankovým účtom

na stanovenie záveru o podriadenom postavení žalovanej voči žalobcovi nepostačuje. Rozhodnutie
obdobného typu je závislé od dohody partnerov, pričom ho nemožno bez ďalšieho považovať za
konanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. To isté platí aj pre prípad spoločného bývania
a s tým spojeného uhrádzania výdavkov na bývanie, stravu ako aj ďalšie potreby (napríklad dovolenky);
konkrétne je na dohode partnerov, ako sa budú na úhrade výdavkov podieľať. Súd uvádza, že v konaní

nemal preukázanú takúto dohodu a teda nie je možné posúdiť, či a v akom rozsahu sa žalobca mal
na uvedených výdavkoch podieľať a či tak aj robil. Dodáva, že ak by bolo preukázané, že žalovaná
v prospech žalobcu plnila bez právneho dôvodu, bolo na nej, aby svoj nárok riadne uplatnila, t.j. nebolo
by možné také konanie žalobcu (ak by bolo preukázané) považovať za rozporné dobrými mravmi (k
tomu pozri bod 57. odôvodnenia).

64. Žalovaná prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na pojednávaní dňa 4.9.2024 namietla postup
súdu, ktorý odročil pojednávanie za účelom poskytnutia dodatočnej lehoty na doplnenie žaloby,
s poukazom na ustanovení § 183 CSP a § 153 CSP (viď zápisnicu o pojednávaní zo dňa 4.9.2024,
č.l. 619-620, ako aj zvukovú nahrávku z pojednávania). Súd však konštatuje, že uvedeným procesným

postupom neboli podľa jeho názoru porušené práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. Má za to,
že je v plnej kompetencii súdu neprihliadnuť na neskôr uplatnené prostriedky procesného útoku alebo
procesnej obrany, ako ich aj akceptovať, pričom záleží od voľnej úvahy súdu v závislosti od osobitostí
konkrétneho prípadu. V prejednávanej veci súd uznesením vyzval žalobcu na doplnenie žaloby, ktorú
povinnosť si síce žalobca splnil (viď č.l. 609-611), na pojednávaní však súd usmernil žalobcu (resp. jeho

právneho zástupcu), že doplnenie žaloby je neúplné, za ktorým účelom mu na jeho žiadosť poskytol
ďalšiu lehotu na doplnenie podstatných a rozhodujúcich skutkových tvrdení, a to v zmysle ustanovenia
§ 181 ods. 4 CSP, a to aj napriek tomu, že si to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania. Súd
poukazuje aj na osobitosti konkrétneho prípadu, kde bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a vzhľadomna skutkovú situáciu nebolo možné s poukazom na plynutie času viaceré skutočnosti preukázať
(napríklad postup pri zapisovaní údajov o platiteľovi na bankový účet v prípade vkladu hotovosti).
Zároveň súd poukazuje na prejavený záujem strán sporu o mimosúdne rokovania (viď napríklad

zápisnicu o pojednávaní zo dňa 25.9.2023, č.l. 543, ako žiadosť žalovanej zo dňa 4.10.2023, č.l.
560). V súvislosti s písomným vyjadrením žalobcu zo dňa 30.10.2024 (č.l. 622-626) súd konštatuje, že
obsahuje len zhrnutie už vyslovených skutkových tvrdení či právnej argumentácie žalobcu týkajúcej sa
premlčania, t.j. nejedná sa o nové skutkové tvrdenia či návrhy na vykonanie dokazovania, ku ktorým
by bolo potrebné zo strany žalovanej sa vyjadrovať (viď napríklad písomné vyjadrenie žalobcu zo dňa

19.9.2023, ktorého obsahom je okrem iného právna argumentácia týkajúca sa premlčania).

65. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v
spojení s ustanovením § 396 ods. 3 CSP a žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 34 %, nakoľko mala vo veci čiastočný úspech. V zmysle
uvedeného bola žalovaná úspešná v rozsahu 67 % a žalobca v rozsahu 33 %, úspešnejšia bola teda

žalovaná. Súd konštatuje, že prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257
CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane (či už úplné alebo
čiastočné) v konaní nebola tvrdená, pričom ju nezistil ani súd. Na záver súd dodáva, že trovy konania
tvoria jeden celok, t.j. po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu rozhoduje o nároku na náhradu
trov celého konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci, pričom pre rozhodnutie o nároku

na náhradu trov konania je podstatný celkový úspech strany v spore (§ 255 CSP). O výške náhrady
trov prvoinštančného aj odvolacieho konania súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, a to po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého

rozsudku smeruje (§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ neboli splnené procesné podmienky,
b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g/ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z.. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu
na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zákona č. 233/1995 Z. z.) a ktorého jej vykonaním poverí
súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z. z.).