Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/29/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211214603
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1211214603.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek

senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: LINEA Property, s.r.o.,
sosídlomDrieňová34,82102Bratislava-mestskáčasťRužinov,IČO:31322247,právnezastúpeného:
MST PARTNERS, s. r. o., so sídlom Laurinská 3, 811 01 Bratislava, IČO: 36 861 545, proti žalovaným
1/: MH Manažment, a. s., so sídlom Turbínová 3, 831 04 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 50
088 033, žalovaným 2/: Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom
Mlynské nivy 44/a, 827 15 Bratislava, IČO: 00 686 832, právne zastúpenými: Advokátska kancelária
ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Zelená 2, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto,

IČO: 35 886 625, o určenie vlastníckeho práva, a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II č. k. 18C/115/2011 – 1868 zo dňa 02.06.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 18C/115/2011 – 1868 zo dňa
02.06.2022 p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalovaným 1/ a 2/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo
výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zamietol žalobu,

výrokom II. zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania v plnom rozsahu. Rozhodol tak s
poukazom na ustanovenia § 137 písm. c), § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 129 ods. 1, ods. 2, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 3, 4
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 1, § 2, § 3 ods. 1, § 5, § 11 ods. 1, 3,
§ 12 ods. 2 písm. a), b) § 19 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“), § 1 ods. 1, ods. 3, § 10 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 46/1948
Zb. o nové pozemkové reformě, § 70 ods. 1, ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa po zmene žaloby
(súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby uznesením na pojednávaní dňa 06.02.2019) domáhal, aby
súd určil, že žalobca je podielový spoluvlastník nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. A., obec B. – C.
D. A., okres B. E., evidovaných v katastri nehnuteľností Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor,
a to v spoluvlastníckom podiele spolu o veľkosti 5071/10000 na pozemku C KN parcela č. XXXXX/

XX o výmere 1086 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, zapísanom na LV č. XXXX v
časti B na vlastníkov pod poradovým číslom 4, 6 a 7; v spoluvlastníckom podiele spolu o veľkosti
5071/10000 na pozemku C KN parcela č. XXXXX/XX o výmere 2266 m2, druh pozemku: ostatné
plochy, zapísanom na LV č. XXXX v časti B na vlastníkov pod poradovým č. 4 a 7; v spoluvlastníckompodiele spolu o veľkosti 5071/10000 na pozemku C KN parcela č. XXXXX/XX o výmere 195 m2,
druh pozemku: ostatné plochy, zapísanom LV č. XXXX v časti B na vlastníka pod poradovým č.
4 (ďalej len „sporné pozemky“). Žalobou uplatnený nárok žalobca odôvodnil tým, že v rámci prvej

vlny kupónovej privatizácie bol do privatizácie zahrnutý i Štátny výskumný, projektový a typizačný
ústav š.p. (ďalej aj len „ŠPTÚ“), ktorý bol pre účely privatizácie v privatizačnom projekte rozdelený
na viacero subjektov. V rámci privatizácie tohto štátneho podniku založil Fond národného majetku
SR (ďalej aj len „FNM SR“) akciovú spoločnosť LINEA a.s. (neskôr LINEA, investičné družstvo, v
súčasnosti LINEA Property, s.r.o.) vkladom majetku. Súčasťou vkladu boli aj spoluvlastnícke podiely

na sporných pozemkoch v spoluvlastníckom podiele pôvodne 4628/10000, neskôr po realizácii dohôd
medzi subjektmi privatizácie v podiele 4704/10000. Spoluvlastnícky podiel k týmto pozemkom bol
zapísaný do katastra nehnuteľností na LV č. XXXX, XXXX F. XXXX v prospech žalobcu. Rovnakým
spôsobom v rámci jedného privatizačného projektu získali spoluvlastnícky podiel na týchto pozemkoch i
všetky subjekty, ktoré sa privatizovali prostredníctvom kupónovej privatizácie (ostatné subjekty priamym
predajom), teda spoločnosti Ústav racionalizácie v stavebníctve, a.s., EKOS a.s. a Ústav bývania a.s..

Od SLOVAK SENIORS a.s. (pôvodne Ústav racionalizácie v stavebníctve, a.s.) žalobca jeho podiel na
pozemkoch odkúpil kúpnou zmluvou zo dňa 20.04.2004, od EKOS a.s. žalobca jeho spoluvlastnícky
podiel 144/10000 odkúpil kúpnou zmluvou zo dňa 05.05.2005. Spolu tak z titulu vkladu do spoločnosti
od FNM SR a kúpou od spoluvlastníkov, ktorí podiel získali od FNM SR v rovnakom režime, žalobca
nadobudol spoluvlastnícky podiel 5071/10000. Dobromyseľné užívanie sporných pozemkov odôvodnil

žalobca tým, že tieto užíval od 01.05.1992 ako vlastník, uhrádzal dane, vykonával opravu a údržbu,
dňa 10.10.1995 uzatvoril s ostatnými spoluvlastníkmi dohodu o užívaní pozemkov. Užívanie pozemkov
žalobcom bolo bez výhrad, akéhokoľvek náznaku nárokov iných osôb, prípadne pochybností o jeho
práve zo strany spoluvlastníkov i zo strany pôvodného vlastníka. Žalobca tak uplynutím vydržacej doby
nepretržitej a dobromyseľnej držby získal k spoluvlastníckym podielom na predmetných pozemkoch

vlastnícke právo vydržaním. Uvedené sa týka aj spoluvlastníckych podielov odkúpených od bývalých
spoluvlastníkov SLOVAK SENIORS a.s. a EKOS a.s., ktorí ich v rovnakom režime nadobudli vkladom
FNM SR pri založení ich spoločnosti v roku 2002 a dobromyseľne užívali až do ich predaja. Žalobca sa
vyjadril aj k existencii naliehavého právneho záujmu, k spochybneniu jeho vlastníckeho práva v inom
súdnom konaní. Ministerstvo pre správu a privatizáciu nár. majetku SR rozhodnutím zo dňa 11.04.1992

č. j. 396/92 schválilo privatizačný projekt ŠPTÚ s tým, že do privatizácie podľa tohto projektu vstupuje
celý majetok ŠPTÚ. Privatizačný projekt obsahoval špecifikáciu nehnuteľností vkladaných do majetku
akciovej spoločnosti LINEA a.s. Zakladateľskou listinou zo dňa 21.04.1992 FNM SR ako zakladateľ
založil právneho predchodcu žalobcu – obchodnú spoločnosť LINEA a.s. Základné imanie spoločnosti
bolo splatené zakladateľom vložením nepeňažného vkladu, predmetom ktorého boli aj nehnuteľnosti

vkladané do akciovej spoločnosti LINEA a.s. uvedené v privatizačnom projekte v časti „Špecifikácia
nehnuteľností vkladaných do majetku akciovej spoločnosti LINEA, a.s.“. Na základe podaného návrhu
na zápis spoločnosti LINEA a.s. do obchodného registra zo dňa 21.04.1992 Obvodný súd Bratislava
I zapísal predmetnú spoločnosť do obchodného registra, vzhľadom na čo došlo dňa 01.05.1992 k
vzniku predmetnej obchodnej spoločnosti. K nadobudnutiu vlastníckeho práva LINEA a.s. k vkladaným

nehnuteľnostiam (a to tak stavbám, ako aj pozemkom) došlo zápisom tejto spoločnosti do obchodného
registra. Zo špecifikácie nehnuteľností vkladaných do majetku LINEA a.s. vyplýva, že všetky vkladané
nehnuteľnosti boli špecifikované druhom budovy a pozemku. Špecifikácia obsahovala taktiež presnú
špecifikáciu vkladaných (sporných) pozemkov. Ďalej sa žalobca zaoberal touto špecifikáciou. Následne
žalobca poukázal na vyjadrenie pôvodného spoluvlastníka FNM SR zo dňa 16.01.2008, ktorým uznal

vlastnícke právo k sporným pozemkom, čo potvrdil aj vo vyjadrení k žalobe zo dňa 22.09.2011. Žalobca
ďalej uviedol, že v súvislosti s transformačným procesom a v súvislosti s privatizáciou Ratio, š.p., ktorý
mal zapísaný väčší podiel (614/10000) ako mu v skutočnosti patril (503/10000), ŠPTU š.p., URBAS
š.p. v likvidácii, RATIO š.p. Bratislava a LINEA a.s. Bratislava uzatvorili dňa 12.08.1992 dohodu o
zrušení a stanovení nových podielov nehnuteľného majetku predstavujúceho Združenú prevádzkovú

budovu a pozemky nachádzajúce sa v B. na G. ul. XX, B., reflektujúcu z toho vyplývajúce zmeny
ich majetkových podielov na predmetnej administratívnej budove a pozemkoch. Dohoda bola v plnom
rozsahu akceptovaná Strediskom geodézie Bratislava, na základe čoho došlo k vyznačeniu zápisu
príslušných zmien z nej vyplývajúcich vo vzťahu k ďalším jej účastníkom (pol. výkazu zmien 416/92).
Ďalej žalobca poukázal na to, že dňa 26.03.1991 uzatvoril FNM SR ako predávajúci s kupujúcim

RATIO, s.r.o. zmluvu o predaji podniku č. 326/1993 (vklad povolený pod V 970/93), predmetom
ktorej bol prevod vlastníckeho práva k veciam, iným právam a iným majetkovým hodnotám pôvodne
slúžiacim k činnosti podniku Ratio š.p. Bratislava v podiele vychádzajúcom z Dohody o zrušení
a stanovení nových podielov (vz 416/92). Ďalej sa žalobca zaoberal uzatvorenou kúpnou zmluvouzo dňa 24.07.1996 medzi EKOS a.s. Bratislava ako predávajúci a kupujúcim PROSPERITA a.s.,
IČO: 17 324 220, v podiel e144/10000 na nehnuteľnosti Združenej prevádzkovej budovy v B. na
G. ul. č. XX a pozemku pod budovou parc. č. XXXXX/XX v k. ú. A., zapísaných na LV č. XXXX.

V čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy a jej vkladu do katastra nehnuteľností vychádzala
spoločnosť PROSPERITA a.s. z dôvery v zápis predmetného spoluvlastníckeho podielu predávajúceho
v katastri nehnuteľností. Ani následne nedošlo zo strany žiadneho subjektu k spochybneniu platnosti
nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu 144/10000 na predmetnej administratívnej budove a pozemku
parc. č. XXXXX/XX kupujúcim PROSPERITA a.s. Na základe vyhlásenia vkladateľa PROSPERITA a.s.

zo dňa 23.06.1999 o vložení nepeňažného vkladu na zvýšenie základného imania v prospech žalobcu, a
to stavba na parcele č. XXXXX/XX, LV č. XXXX, súp. č. XXXX – administratívna budova, spoluvlastnícky
podiel 144/10000, Okresný úrad Bratislava II, katastrálny odbor v Bratislave povolil dňa 27.07.1999
vklad vlastníckeho práva pod č. V 5347/99. Aj predstavenstvo žalobcu vychádzalo z dôvery v zápis
predmetného spoluvlastníckeho podielu vkladateľa PROSPERITA a.s. v katastri nehnuteľností. Kúpnou
zmluvou datovanou 23.04.2001 s povoleným vkladom Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou

katastra Bratislava II dňa 23.07.2002 pod č. V 2841/96 predal EKOS a.s, Bratislava ako predávajúci
kupujúcemu LINEA a.s. spoluvlastnícky podiel 144/10000 na pozemku parc. č. XXXXX/XX vo výmere
2266 m2 v k. ú. A. zapísanom na LV č. XXXX, a pozemku parc. č. XXXXX/XX vo výmere 195 m2 v
k. ú. A. zapísanom na LV č. XXXX. V čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy a jej zavkladovania
vychádzal žalobca z dôvery v zápis predmetného spoluvlastníckeho podielu predávajúceho EKOS

a.s. v katastri nehnuteľností. Dňa 20.04.2005 uzatvoril žalobca ako kupujúci s predávajúcim SLOVAK
SENIORSa.s.,IČO:31322921,kúpnuzmluvu,predmetomktorejbolprevodspoluvlastníckychpodielov
predávajúceho na nehnuteľnostiach v Bratislave, k.ú. A., a to administratívnej budovy súp. č. XXXX, na
parc. č. XXXXX/XX, vedenej na LV č. XXXX v spoluvlastníckom podiele 299/10000, pozemku parc. č.
XXXXX/XX o výmere 1086 m2, vedeného ako zastavaná plocha a nádvorie, vedeného na LV č. XXXX, v

spoluvlastníckom podiele 299/10000, a pozemku parc. č. XXXXX/XX o výmere 2266 m2, vedeného ako
ostatná plocha, vedeného na LV č. XXXX, v spoluvlastníckom podiele 367/10000. Uzatvoreniu kúpnej
zmluvy žalobcu s predávajúcim SLOVAK SENIORS a.s. predchádzalo vydanie rozsudku Okresným
súdom Bratislava II zo dňa 21.11.2003 č. k. 15C/194/00-98 (ktorý aj následne nadobudol právoplatnosť),
ktorýmOkresnýsúdBratislavaIIurčil,žeÚstavracionalizácievstavebníctve,a.s.(čobolodo25.01.2005

predchádzajúceobchodnémenospoločnostiSLOVAKSENIORSa.s.)„jespoluvlastníkomnehnuteľností
zapísaných v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu v Bratislave, Správe katastra II v Bratislave
na LV č. XXXX k. ú. A., administratívna budova súp. č. XXXX v podiele 299/10000, pozemku parc. č.
XXXXX/XX o výmere 1086 m2 zapísanom na LV č. XXXX k. ú. A. v podiele 299/10000, pozemku parc. č.
XXXXX/XX ostatná plocha o výmere 2266 m2 zapísanom na LV č. XXXX k. ú. A. v podiele 367/10000“.

V kontexte predmetného rozsudku a povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol
žalobca pri uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy opätovne dobromyseľný v otázke platnosti predmetnej
kúpnej zmluvy a legality nadobudnutia predvádzaných podielov na predmetných pozemkoch. K prvému
neurčitému náznaku spochybnenia žalobcovho spoluvlastníctva k pozemkom podľa žalobcu došlo až na
pojednávaní dňa 14.04.2004 vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 15C/56/2004.

3. Žalobca ďalej poukázal na podľa jeho názoru špecifické individuálne okolnosti prejednávaného
prípadu, ktorými bola prvá vlna kupónová privatizácia v období máj 1992 až 31.01.1993, keď cieľom
založenia LINEA a.s. zo strany FNM SR bol následný prevod majetkovej účasti štátu na predmetnej
akciovej spoločnosti vo forme akcií na nových akcionárov spoločnosti. Počas celého roku 1992

vykonával FNM SR ako jediný akcionár pôsobnosť valného zhromaždenia a ako jediný akcionár mal
absolútnu kontrolu nad spoločnosťou LINEA a.s. Až v novembri roku 1993 došlo k prvej zmene v
obsadení predstavenstva. Vzhľadom na dobromyseľnosť týchto nových členov v otázke spoluvlastníctva
žalobcu k pozemkom tak došlo k vzniku novej vôle a vedomosti na strane žalobcu. Následne žalobca
poukázal na zvýšenie základného imania spoločnosti žalobcu na mimoriadnom valnom zhromaždení

konanom dňa 14.12.1992 z majetku spoločnosti z pôvodných 36.817.000,- Sk na 52.463.000,- Sk
(notárska zápisnica N 848/92, NZ 819/92). Uvedené podľa žalobcu preukazuje, že aj po založení a
vzniku LINEA a.s. boli realizované právne úkony a operácie súvisiace s privatizáciou ŠPTÚ, resp.
založením a vznikom žalobcu, na základe čoho FNM SR ku dňu rozhodnutia o zvýšení základného
imania spoločnosti (14.12.1992) v plnom rozsahu akceptoval stav majetku LINEA a.s. ku dňu prijatia

rozhodnutia o zvýšení základného imania. Žalobca ďalej namietol, že predmetné pozemky nepodliehali
blokačnému ustanoveniu § 3 ods. 1 veta druhá zákona č. 92/1991 Zb., keďže predmetné pozemky boli
vykúpenévprospechštátu,atedanaštátneprešli,aleboliprevedené.Žalobcapoukázalnazneniečl.IV.
zákona č. 17/1993 Z. z. a prekluzívnu lehotu možnosti podania žaloby zo strany štátu. Zároveň najneskôrk01.01.1996muselavzniknúťsúčinkamiextuncdobromyseľnosťžalobcuvotázkeoprávnenostidržbya
nadobudnutia spoluvlastníckych podielov na sporných pozemkoch. Žalobca namietal, že posudzovanie
subjektívnej stránky spôsobilosti LINEA a.s. na vydržanie iba na základe výsluchu E. H. je nesprávne,

pretože pri posudzovaní dobromyseľnosti právnických osôb sa vyhodnocuje pri kolektívnom zložení
štatutárneho orgánu právnickej osoby dobrá viera väčšiny členov tohto orgánu.

4. Žalovaní 1/ a 2/ v rámci procesnej obrany uviedli, že dokazovaním bolo preukázané, že: (i) sporné
pozemkynemohlibyťprivatizovanéprezákonnúprekážkupodľa§3ods.1zákonač.92/1991Zb.,keďže

tieto boli vylúčené z privatizácie, pretože prešli na štát z vlastníctva cirkvi po 25.02.1948; (ii) sporné
pozemky neboli privatizované, keďže uvedené vyplýva aj z privatizačného projektu, zakladateľskej
listiny žalobcu a zo špecifikácie nehnuteľností vkladaných do majetku akciovej spoločnosti žalobcu;
(iii) žalobca nenadobudol spoluvlastnícke podiely k sporným pozemkom vydržaním, keďže neboli
splnené zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním; (iv) žalobca nemohol
nadobudnúť spoluvlastnícke podiely k sporným pozemkom len na základe dobrej viery (existenciu ktorej

žalovaní popierajú) bez splnenia ďalších zákonných podmienok pre vydržanie. Skutočnosť, že sporné
pozemky boli pôvodne vo vlastníctve cirkvi, podľa žalovaných vyplýva zo spätnej identifikácie parciel,
vyhotovenej GEO-team Slovakia s.r.o. Bratislava dňa 22.02.2011, a z geodetického elaborátu zo dňa
08.11.2017, spracovaného geodetickou kanceláriou GEO-IGS s. r. o., ktorými bolo preukázané, že z
pôvodného pozemku parc. č. XXXXX vo vlastníctve Bratislavskej rímskokatolíckej autonómnej cirkevnej/

náboženskej obce sú podľa stavu právneho aj registra „C“ KN vytvorené pozemky parc. č. XXXXX/
XX, parc. č. XXXXX/XX a parc. č. XXXXX/XX, t. j. sporné pozemky. Skutočnosť, že sporné pozemky
prešli na štát z vlastníctva cirkvi po 25.02.1948, podľa žalovaných vyplýva z privatizačného projektu,
kde sa v časti B.2.2. (str. 6 identifikačnej karty) uvádza majetok, ku ktorému môžu vzniknúť reštitučné
nároky, a to parc. č. XXXXX/XX, parc. č. XXXXX/XX a parc. č. XXXXX/XX, dátum nadobudnutia 1975,

podľa právneho predpisu 46/48 Zb. Vo vysvetlivkách sa uvádza, že v zmysle § 1 zákona č. 46/1948
Zb. bol pozemok vykúpený štátom od Rímskokatolíckeho farského úradu sv. Martina v Bratislave a
podľa § 3 zákona č. 92/1991 Zb. nie je možné tieto pozemky privatizovať až do vydania zákona o
reštitúciách k cirkevným majetkom (uvedené sa konštatuje s odkazom na neschválenú/nezaevidovanú
kúpnu zmluvu zo dňa 06.05.1974). Spoločnosť žalobcu bola založená zakladateľskou listinou žalobcu

zo dňa 21.04.1992 spísanou vo forme notárskej zápisnice N 79/92, Nz 82/92. Žalovaní v tejto
súvislosti poukázali na čl. V a čl. II bod 3 zakladateľskej listiny. Ďalej sa žalovaní zaoberali obsahom
privatizačného projektu, z ktorého vyplýva, že sporné pozemky neboli privatizované vkladom do majetku
novozaloženej akciovej spoločnosti žalobcu, čo potvrdzuje aj tabuľka – špecifikácia nehnuteľností
vkladaných do majetku akciovej spoločnosti LINEA a.s. priložená k zakladateľskej listine, podľa ktorej

bola privatizovaná len administratívna budova a parkoviská (spevnené plochy). Podľa žalovaných
v konaní bolo preukázané, že u prvých členov predstavenstva žalobcu nebola splnená podmienka
dobromyseľnosti, zakladajúca oprávnenú držbu od počiatku, a to s poukazom na judikatúru, v zmysle
ktorej právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia zákona,
nie je ospravedlniteľný. Navyše, u členov predstavenstva ako kolektívneho štatutárneho orgánu sa

vyžaduje a súčasne sa legitímne predpokladá znalosť zakladateľského dokumentu. Tento predpoklad
vyplýva zo samotnej povahy funkcie štatutárneho orgánu a z jeho povinnosti konať s vynaložením
náležitej (aj odbornej) starostlivosti. Keďže zo zakladateľskej listiny, ako aj z jej príloh vyplýva, že
spornépozemkynebolipredmetomprivatizácie,nemôžebyťzakladateľskálistinapovažovanázaprávny
titul zakladajúci dobromyseľnosť držby. S poukazom na § 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., ak by

aj členovia predstavenstva boli v omyle, že sporné pozemky boli vložené do majetku LINEA a.s.,
tak nemohlo ísť o omyl ospravedlniteľný, a to vzhľadom na všeobecne uznanú zásadu, že neznalosť
zákona neospravedlňuje, pričom od členov predstavenstva sa očakáva informovaný prístup, v rámci
ktorého mali byť členovia predstavenstva žalobcu oboznámení s privatizačným zákonom, privatizačným
projektom, ako aj so zakladateľskou listinou. Z týchto dôvodov je teda vylúčená dobromyseľnosť od

počiatku aj u ďalších privatizérov, t. j. PROSPERITA a.s., EKOS a.s. a SLOVAK SENIORS a.s. (pôvodne
Ústav racionalizácie v stavebníctve, a.s.), od ktorých mal žalobca - nadobudnúť spoluvlastnícke podiely
na sporných nehnuteľnostiach neskôr. Keďže bolo preukázané, že uvedené subjekty nemali sporné
pozemky v príslušnom podiele v oprávnenej držbe, ich držba sa podľa § 134 ods. 3 OZ nezapočítava
do ďalšej doby držby právneho nástupcu. Žalovaní poukázali na procesnú obranu spoločnosti SIKARD

spol. s r.o. v konaní sp. zn. 15C/56/2004, ktorá musela u žalobcu objektívne vyvolať pochybnosti o
tom, či je skutočne vlastníkom sporných pozemkov. Podľa názoru žalovaných sa tak muselo stať už
podaním odporu zo dňa 12.01.2004 voči vydanému platobnému rozkazu, kde spoločnosť SIKARD spol.s r.o. uviedla, že navrhovateľ (žalobca) nepreukázal oprávnenosť svojho uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia za užívanie sporných pozemkov.

5. Súd prvej inštancie sa po zhrnutí sporných a nesporných skutkových okolností, zaoberal naliehavým
právnym záujmom žalobcu, pričom skonštatoval, že bol daný. K návrhu žalobcu na vydanie rozsudku pre
uznanie, poukázal súd prvej inštancie na vyjadrenie žalovaného 1/ k žalobe, ako aj na pojednávaní zo
dňa 30.05.2012 a dňa 13.01.2014, ako aj na vyjadrenia žalovaného 2/ na pojednávaní dňa 30.05.2012
a v podaní zo dňa 02.07.2012. Podľa súdu prvej inštancie na vydanie rozsudku pre uznanie nároku

jednak neboli splnené zákonné podmienky, jednak vydanie rozsudku pre uznanie nároku v tomto spore
ani nebolo možné. Zástupcovia žalovaných síce na pojednávaní dňa 30.05.2012 uviedli, že nenamietajú
vlastnícke právo žalobcu, resp. že nemajú problém s určením vlastníckeho práva žalobcu vydržaním,
súčasne však namietali, že v konaní nie sú pasívne vecne legitimovaní a že žalobu je nutné z toho
dôvodu zamietnuť. Pritom už vo svojich prvých vyjadreniach k žalobe (č.l. 108 a 109) žalovaní uviedli,
že žaloba žalobcu je predčasná, nie je daná ich pasívna vecná legitimácia a že žalobu je nutné z tohto

dôvodu zamietnuť. Zo strany žalovaných teda nešlo o bezpodmienečné uznanie žalobou uplatneného
nároku, na základe ktorého by súd prvej inštancie mohol rozhodnúť rozsudkom pre uznanie. Žalovaní
po celý čas namietali svoju pasívnu vecnú legitimáciu v konaní a žiadali, aby súd z tohto dôvodu
žalobu zamietol. Navyše súd prvej inštancie uzavrel, že predmetnú vec ani nebolo možné rozhodnúť
rozsudkom pre uznanie nároku s poukazom na § 153a ods. 3, ako aj § 99 ods. 1 vety prvej a ods.

2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže schválenie súdneho zmieru v prospech žalobcu by bolo v
rozpore s právnymi predpismi, a to § 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. (v znení účinnom do 13.09.1995).
Následne súd prvej inštancie uzavrel, že v predmetnej veci neexistuje prekážka právoplatne rozhodnutej
veci (sp. zn. 15C/56/2004). Sporné pozemky v prvom rade nemohli byť privatizované pre zákonnú
prekážku stanovenú v § 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. Vykonaným dokazovaním bolo totiž jednoznačne

preukázané a medzi stranami to ani nebolo sporné, že sporné pozemky vznikli odčlenením od
pôvodnej parcely č. 15671, ktorá bola pôvodne vo vlastníctve Bratislavskej rímskokatolíckej autonómnej
náboženskej obce a ktorá bola výmerom Ústredného národného výboru v Bratislave zo dňa 12.02.1950
pod zn.: 611-31/5-1948-IX/1-158/95842 vykúpená v prospech československého štátu podľa § 1 ods. 3
zákona č. 46/1948 Zb. V takom prípade však tento majetok štátu (v správe ŠPTÚ) nemohol byť v zmysle

§ 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. predmetom tohto zákona, t. j. nemohol byť prevedený do majetku
FNM SR a následne nemohol byť FNM SR vložený do základného imania žalobcu pri jeho založení.
Táto skutočnosť jednoznačne vyplývala z príloh privatizačného projektu, ale najmä zo samotného textu
privatizačného projektu. V tomto smere súd prvej inštancie odkázal na str. 6 identifikačnej karty projektu.
Podľa súdu prvej inštancie aj zo zvyšných častí privatizačného projektu jednoznačne vyplýva, že tieto

pozemky neboli zahrnuté do privatizovaného majetku, pričom popísal obsah privatizačného projektu
a jeho jednotlivé rozčlenenie. Súd prvej inštancie zhrnul, že do privatizácie nevstúpil celý majetok ŠPTÚ
v sume 72.959 tis. Kčs, ale len majetok v sume 54.821 tis. Kčs (tzv. Majetok nedotknutý reštitúciou a
malou privatizáciou). Z toho bol majetok vkladaný do spoločnosti žalobcu v hodnote 52.650 tis. Kčs, po
odpočte cudzích pasív (4.368 tis. Kčs) majetok vo výške 48.282 tis. Kčs, a majetok určený na priamy

predaj spoločnosti AUDIRO v hodnote 2.170 tis. Kčs. Medzi majetkom, ktorý nebol určený na priamy
predaj spoločnosti AUDIRO ani na vklad do spoločnosti LINEA a.s., bol aj majetok, ku ktorému môžu
vzniknúť reštitučné nároky v hodnote 685 tis. Kčs - ide o sporné pozemky. Pokiaľ žalobca poukazoval na
údajnú nezrozumiteľnosť privatizačného projektu, ktorý v časti B.B. a B.B.B. (č. l. 582, 589 a 595 v spise
sp. zn. 15C/56/2004) neuvádzal žiaden majetok, ku ktorému by mohli vzniknúť reštitučné nároky, súd

prvej inštancie vysvetlil, že zo strany žalobcu ide o nepochopenie osnovy a koncepcie privatizačného
projektu, keď v časti B. privatizačného projektu je uvedený celkový východiskový majetok štátneho
podniku v hodnote 72.959 tis. Kčs, v časti B.B.B.-LINEA (bilančné ocenenie) je uvedený už len majetok
určený na vklad do spoločnosti LINEA a.s. v hodnote 52.650 tis. Kčs a v časti B.B.-AUDIRO (trhové
ocenenie) a B.B.B.-AUDIRO (bilančné ocenenie) je uvedený už len majetok určený na priamy predaj

spoločnosti AUDIRO v hodnote 2.170 tis. Kčs. Skutočnosť, že sporné pozemky boli v privatizačnom
projekte označené ako „majetok, ku ktorému môžu vzniknúť reštitučné nároky“ v hodnote 685 tis. Kčs (č.
l. 604 v spise sp. zn. 15C/56/2004), potvrdzuje aj tabuľka - ocenenie pozemkov štátneho podniku ŠPTÚ
Bratislava – závod, stredisko LINEA (č. l. 672 v spise sp. zn. 15C/56/2004). Súd prvej inštancie uviedol,
že nepreskúmaval ukončený privatizačný proces štátneho podniku ŠPTÚ podľa zákona č. 92/1991

Zb., keďže sporné pozemky do tohto privatizačného procesu vôbec nevstúpili (v zmysle § 3 ods. 1
zákona č. 92/1991 Zb. neboli predmetom tohto zákona), ale skúmal vlastnícke právo žalobcu k sporným
pozemkom, pričom bol povinný zohľadniť všetky relevantné okolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Tento
postup je zároveň v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v jeho uznesenísp. zn. 2MCdo/17/2010 zo dňa 31.03.2011, z ktorého vyplýva, že súd v civilnom sporovom konaní je
povinný vyhodnotiť, či sa na predmetné pozemky vzťahoval alebo nevzťahoval zákon č. 92/1991 Zb.
Z rovnakého dôvodu sa na predmetné pozemky nemohlo vzťahovať čl. IV zákona č. 17/1993 Z. z.,

ktorým sa s účinnosťou od 01.01.1993 menil okrem iného i zákon č. 92/1991 Zb. Pokiaľ predmetné
pozemky neboli predmetom zákona č. 92/1991 Zb., potom sa na ne nemohlo vzťahovať ani ustanovenie
čl. IV zákona č. 17/1993 Z. z. Podľa súdu prvej inštancie predmetné ustanovenie v žiadnom prípade
nie je možné vykladať spôsobom, akým ho vykladá žalobca. Toto ustanovenie totiž upravuje oprávnenie
prokurátora podať žalobu o určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva v zmysle § 35 OSP,

resp. v zmysle § 93 CSP. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal žalobným oprávnením prokurátora
a vysvetlením rozdielu so žalobou o určenie vlastníckeho práva. Vo vzťahu k blokačnému mechanizmu
(§ 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.), súd prvej inštancie uviedol, že neobstojí ani námietka žalobcu, že v
ich prípade nedošlo k prechodu na štát, ale sporné pozemky boli od štátu vykúpené, a teda prevedené.
Z vykonaného dokazovania preto súd prvej inštancie poukázal na výmer zo dňa 12.02.1950 pod zn.:
611-31/5-1948-IX/1-158/95842 s tým, že nešlo o prevod pozemkov na základe kúpnej zmluvy, ale o

tzv. výkup v zmysle § 10 zákona č. 46/1948 Zb., t. j. o autoritatívne rozhodnutie (výmer) štátneho
orgánu (národného výboru). Podľa notárskej zápisnice o založení akciovej spoločnosti žalobcu č. N
79/92, Nz 82/92 bol nepeňažný vklad do základného imania spoločnosti vo výške 41.498.000,- Kčs.
Podľa zakladateľskej listiny žalobcu bol do základného imania žalobcu vložený nepeňažný vklad v
hodnote41.498.000,-Kčs,atonazákladeoceneniaobsiahnutéhovschválenomprivatizačnomprojekte.

Nepeňažným vkladom je podľa zakladateľskej listiny časť majetku slúžiaca na prevádzkovanie ŠPTÚ,
pričom bližšia špecifikácia tohto majetku je uvedená v priloženom privatizačnom projekte. Ďalej sa
súd prvej inštancie zaoberal časťou privatizačného projektu „C.C.C. – Bilančné ocenenie časti podniku
LINEA a.s.“ (č. l. 616 a nasl. v spise sp. zn. 15C/56/2004), z ktorého vyplýva celková výška majetku
privatizovaného podniku, po odčítaní pasív, neupotrebiteľného majetku, bol konečný majetok podniku

vo výške 41.498 tis. Kčs, čo presne zodpovedá výške nepeňažného vkladu zakladateľa do základného
imania akciovej spoločnosti LINEA a.s. pri jej založení. Súd prvej inštancie zhrnul, že nadobúdacím
titulom je vklad privatizovaného majetku zakladateľom (FNM SR) do základného imania obchodnej
spoločnosti (žalobcu) na základe zakladateľskej listiny, ktorej neoddeliteľnou prílohou (súčasťou) bol
celý privatizačný projekt. Skutočnosť, že sporné pozemky podľa schváleného privatizačného projektu

netvorili predmet vkladu do základného imania žalobcu, podľa súdu prvej inštancie potvrdzujú aj prílohy
privatizačného projektu – špecifikácia nehnuteľností vkladaných do majetku akciovej spoločnosti (č. l.
749 v spise sp. zn. 15C/56/2004) a špecifikácia nehnuteľností navrhovaných na prevod na organizácie
vo verejnom záujme a v zmysle zákonných nariadení (č. l. 752 v spise sp. zn. 15C/56/2004). Len
celý privatizačný projekt vrátane jeho príloh (t. j. aj predmetných špecifikácií nehnuteľností) mohol

predstavovať „vkladuschopnú“ listinu, na základe ktorej mohla byť vyznačená zmena v evidencii
nehnuteľností. FNM SR v konaní sp. zn. 15C/56/2004 predložil fotokópiu privatizačného projektu
štátneho podniku ŠPTÚ, ktorá bola vytvorená zo špeciálneho archívu FNM SR (č. l. 549 až 952 v
spise sp. zn. 15C/56/2004). Strany sporu túto listinu žiadnym spôsobom nespochybnili a ani súd prvej
inštancie nemal dôvod pochybovať o jej pravosti a pravdivosti; a preto vychádzal z tejto listiny. Súd

prvej inštancie naopak nemohol vychádzať z listiny „Špecifikácia nehnuteľností vkladaných do majetku
akciovej spoločnosti LINEA, a.s.“ (č. l. 10) predloženej žalobcom, pretože táto listina netvorila prílohu
(súčasť) schváleného privatizačného projektu štátneho podniku ŠPTÚ. Súd prvej inštancie skonštatoval,
že mu nie je známy pôvod tejto listiny, ktorá je však obsahovo zhodná s interným dokumentom štátneho
podniku ŠPTÚ - inventúrnym súpisom nehnuteľností a pozemkov k 30.04.1992 (č. l. 1505 v spise

sp. zn. 15C/56/2004). Následne sa súd prvej inštancie zaoberal obsahom špecifikácie nehnuteľností
vkladanýchdomajetkuakciovejspoločnosti(č.l.749vspisesp.zn.15C/56/2004).Zuvedenéhovyplýva,
že sporné pozemky neboli vkladané do majetku akciovej spoločnosti, keďže boli zahrnuté do špecifikácie
nehnuteľností navrhovaných na prevod na organizácie vo verejnom záujme a v zmysle zákonných
nariadení (č. l. 752 v spise sp. zn. 15C/56/2004). Skutočnosť, že privatizačný projekt a predmetné

špecifikácie nehnuteľností rozlišovali medzi samotnými pozemkami a stavbami postavenými na týchto
pozemkoch vyplýva aj priamo z tejto listiny (špecifikácie nehnuteľností navrhovaných na prevod na
organizácievoverejnomzáujmeavzmyslezákonnýchnariadení),vktorejsarozlišujemedzipozemkami
(pozemky parc. č. XXXXX/XX a XXXXX/XX pod poradovými číslami 2. a 3.) a stavbami na týchto
pozemkoch(parkovisko,vonkajšieosvetlenie,horúcovodakanalizačnáprípojkapodporadovýmičíslami

12., 13., 14. a 15.). Podľa súdu prvej inštancie, bez ohľadu na to, či parkovisko alebo iné technické
stavby pevne spojené so zemou môžu byť samostatnými vecami v právnom zmysle alebo či sú súčasťou
pozemku, na ktorom boli postavené, z privatizačného projektu jednoznačne vyplýva, že nepochybným
úmyslom jeho spracovateľa bolo zaradiť do privatizácie výlučne stavby postavené na pozemkoch parc.č. XXXXX/XX, č. XXXXX/XX a č. XXXXX/XX (administratívna budova, parkovisko, kanál chladenia,
vonkajšieosvetlenie,horúcovodnýkanál,kanalizačnáprípojka),aniepozemkysamotné.Skutočnosť,že
sporné pozemky nemohli byť privatizované potvrdiliaj výsluchy svedkov E. B. a E. H.. Súd prvej inštancie

poukázal aj na zmluvu o prevode práva hospodárenia zo dňa 31.03.1992. Zmluvy o prevode práva
hospodárenia so zhodným obsahom uzavrel dňa 31.03.1992 ŠPTÚ, š.p. Bratislava zastúpený riaditeľom
E. I. H. aj s Výskumným ústavom oblastného plánovania Bratislava a Vysokou školou ekonomickou v
Bratislave. Aj z týchto listinných dôkazov vyplýva, že predstavitelia ŠPTÚ a neskôr LINEA a.s. – riaditeľ
E. I. H. a podnikový právnik J. C. K. (pozri stanovisko ŠPTÚ zo dňa 08.04.1992, č. l. 549 v spise sp.

zn. 15C/56/2004) – mali v krátkom čase pred založením akciovej spoločnosti žalobcu (zakladateľská
listina žalobcu je zo dňa 21.04.1992) jednoznačnú vedomosť o tom, že sporné pozemky ako pozemky
odňaté cirkvi nespadali do privatizácie podľa zákona č. 92/1991 Zb. V osobe J. C. K. pritom išlo (podľa
tvrdení samotného žalobcu) o podnikového právnika, ktorý realizoval všetky právne záležitosti žalobcu
a vybavoval všetky zápisy do evidencie nehnuteľností ohľadom nehnuteľností, ktoré boli vložené do
základného imania žalobcu. Na základe všetkých týchto skutočností súd prvej inštancie uzavrel, že

spoluvlastnícke podiely na sporných pozemkoch neboli v rámci privatizácie podľa zákona č. 92/1991
Zb. vložené zakladateľom FNM SR do základného imania žalobcu pri jeho založení. Na týchto záveroch
nemôže nič zmeniť ani stanovisko FNM SR zo dňa 16.01.2008, v ktorom FNM SR ex post vyhodnocoval
privatizačný proces štátneho podniku ŠPTÚ. Navyše poukázal na to, že samotný FNM SR ako žalovaný
1/ v tomto konaní neskôr zmenil svoj názor a vlastnícke právo žalobcu k predmetným pozemkom poprel.

6. Súd prvej inštancie sa zaoberal tým, či v prejednávanom prípade boli splnené podmienky na
vydržanie predmetných spoluvlastníckych podielov na sporných pozemkoch v zmysle § 134 a nasl.
OZ. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal predpokladmi vydržania, ako aj oprávnenou držbou,
dobromyseľnosťou držiteľa, ospravedlniteľným omylom s poukazom na judikatúru súdov. Súd prvej

inštancie na základe uvedeného uzavrel, že právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne
formulovaného ustanovenia zákona platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, je neospravedlniteľný.
V danom prípade však v čase vzniku držby na strane žalobcu takýto ospravedlniteľný omyl ohľadom
existencie právneho titulu (čo aj len domnelého) absentoval. Dobromyseľnosť držby musí byť daná už
pri jej vzniku a musí trvať po celý čas vydržacej doby. Súd prvej inštancie zopakoval, že pri založení

akciovej spoločnosti žalobcu neexistoval žiaden právny titul, na základe ktorého by žalobca mohol
nadobudnúť spoluvlastnícke podiely k sporným pozemkom. Túto skutočnosť potvrdzuje aj to, že na
príslušných LV č. XXXX, č. XXXX F. D. XXXX pre k. ú. A. nie je žiaden takýto nadobúdací titul zapísaný.
Ako najstarší nadobúdací titul je pri všetkých pozemkoch (spoluvlastníckych podieloch na nich) v
katastri nehnuteľností zapísaná Dohoda o nových podieloch, ktorá však v žiadnom prípade nemohla

byť spôsobilým nadobúdacím titulom. K predmetnej dohode o nových podieloch súd prvej inštancie
uviedol, že na jej základe došlo k zápisu vlastníckeho práva žalobcu do katastra nehnuteľností, pričom
táto nebola (žalobca to netvrdil) a ani nemohla byť nadobúdacím titulom vlastníckeho práva k sporným
pozemkom (resp. k spoluvlastníckym podielom na týchto pozemkoch). Táto dohoda totiž nie je zmluvou,
ktorou by zmluvné strany prejavili vôľu previesť a nadobudnúť vlastníctvo k veci (v zmysle § 132 ods. 1

OZ). Zmluvné strany touto dohodou len deklarovali údajný – už pred podpisom tejto dohody – existujúci
stav založený na základe realizácie schválených privatizačných projektov, a to za účelom vykonania
zápisu zmeny v evidencii nehnuteľností. Keďže táto dohoda nebola nadobúdacím titulom vlastníckeho
práva, nemohla byť ani právnym dôvodom zakladajúcim dobromyseľnosť držby spoluvlastníckych
podielov na sporných pozemkoch. Súd prvej inštancie k predmetnej dohode ešte doplnil, že je neurčitá

a v rozpore so zákonom, a preto je absolútne neplatná. Žalobca ako nevlastník týchto pozemkov,
ktoré neboli predmetom privatizácie, nemohol platne uzavrieť dohodu o zrušení a stanovení nových
spoluvlastníckychpodielovnapozemkoch.Tátodohodabolauzatvorenávrozpores§3ods.1zákonač.
92/1991 Zb., keďže predmetné pozemky boli vylúčené z privatizácie, v rozpore s § 5 zákona č. 92/1991
Zb., v zmysle ktorého sa prevod majetku môže vykonať len podľa schváleného privatizačného projektu

podniku a najmä v rozpore s § 45 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., v zmysle ktorého štátne podniky
nemôžu mimo obvyklého hospodárenia uzavierať zmluvy o prevode vlastníctva majetku, ku ktorému
majú právo hospodárenia. Všetky tieto skutočnosti boli všetkým stranám dohody (najmä však ŠPTÚ a
LINEA a.s.) známe, preto u žalobcu nemohlo dôjsť ku vzniku oprávnenej (dobromyseľnej) držby, resp.
nemohol byť daný ospravedlniteľný omyl na jeho strane. Súd prvej inštancie sa zaoberal alternatívou,

ak by sporné pozemky boli zahrnuté v privatizačnom projekte, avšak aj v takom prípade uzavrel, že
ide o omyl neospravedlniteľný. Omyl držiteľa, vychádzajúci z jednoznačne formulovaného ustanovenia
zákona (§ 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.) totiž nie je ospravedlniteľný. U členov predstavenstva
akciovej spoločnosti, ktorí sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou starostlivosťou, je možnévyžadovať (a predpokladať) znalosť zakladateľských dokumentov spoločnosti, t. j. zakladateľskej listiny
a jej príloh, ktorou je v tomto prípade aj privatizačný projekt. Ak by teda členovia predstavenstva žalobcu
zachovali obvyklú mieru opatrnosti, ktorú bolo možné so zreteľom na okolnosti prejednávaného prípadu

od nich požadovať, museli by dospieť k záveru o existencii zákonnej prekážky privatizácie sporných
pozemkov. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie neskúmal existenciu dobromyseľnosti u väčšiny
členov predstavenstva žalobcu v čase jeho založenia (a nevykonal ohľadom týchto skutočností ich
výsluch). Zároveň, súd prvej inštancie skonštatoval, že časť vedenia žalobcu (predseda predstavenstva
E. I. H. a podnikový právnik J. C. K.) o existencii tejto zákonnej prekážky aj skutočne vedela. Zároveň,

žalobca je po celý čas od jeho založenia a vzniku až po súčasnosť tá istá právnická osoba, ten istý
subjekt práv a povinností. Výmenou členov predstavenstva po zavŕšení procesu privatizácie nedošlo k
zmene osoby držiteľa pozemkov. Tvrdenie žalobcu o „skonštituovaní“ novej vôle a vedomosti žalobcu
v spojení s výmenou všetkých členov predstavenstva nemá oporu v zákone. Naopak, v zmysle § 134
ods. 1 OZ držiteľ musí mať vec v oprávnenej držbe po celý čas vydržacej doby, t. j. už aj v čase
uchopenia držby veci. Pokiaľ nie je daná dobromyseľnosť držby od počiatku, potom je neskoršie plynutie

času bez významu. Súd prvej inštancie vysvetlil aj nepoužiteľnosť rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva (ESĽP) vo veci Maksymenko a Gerasymenko proti Ukrajine (sťažnosť č. 49317/07), ako
aj rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.08.2007 sp. zn. 22Cdo/1958/2007 (č. l. 1846). Následne
sa súd prvej inštancie zaoberal legitímnymi očakávaniami akcionárov, ako aj námietkou žalobcu, že
vloženie sporných pozemkov do majetku žalobcu má potvrdzovať aj zvýšenie základného imania na

mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti LINEA a.s. zo dňa 14.12.1992.

7. Súd prvej inštancie vo vzťahu k ďalším spoluvlastníckym podielom na sporných pozemkoch
nadobudnutým na základe iných nadobúdacích titulov posúdil vydržanie týchto spoluvlastníckych
podielov samostatne. Súd prvej inštancie popísal skutkové okolnosti predaja sporných pozemkov

v spoluvlastníckom podiele spoločnosti EKOS a.s., ako aj spoločnosti SLOVAK SENIORS a.s.. Súd
prvej inštancie uviedol, že podľa žalobcu mali tieto spoločnosti nadobudnúť spoluvlastnícke podiely na
sporných pozemkoch rovnakým spôsobom ako žalobca, t. j. v rámci procesu privatizácie podľa zákona
č. 92/1991 Zb. založením akciovej spoločnosti a vkladom nepeňažného vkladu do jej základného imania.
Súd prvej inštancie nemal k dispozícii projekt privatizácie týchto štátnych podnikov, z čoho vyplýva,

že nemal preukázané zákonné podmienky na vznik vlastníckeho práva (či už nadobudnutím v rámci
privatizácie alebo vydržaním). Ak by však súd prvej inštancie mal vychádzať z toho, že privatizácia
týchto spoločností prebiehala rovnako ako privatizácia štátneho podniku ŠPTÚ, dospel by k rovnakému
záveru ako vo vzťahu k privatizácii štátneho podniku ŠPTÚ. Predmetné spoluvlastnícke podiely nemohli
byť privatizované pre existenciu zákonnej prekážky privatizácie stanovenej v § 3 ods. 1 zákona č.

92/1991 Zb.. Tieto spoločnosti z tohto dôvodu nemohli byť dobromyseľné ohľadom nadobudnutia týchto
spoluvlastníckych podielov, a teda nemali tieto spoluvlastnícke podiely v oprávnenej držbe. Doba,
počas ktorej boli tieto spoluvlastnícke podiely v držbe sa preto v zmysle § 134 ods. 3 OZ nemohla
započítať do doby oprávnenej držby spoločnosti PROSPERITA a.s. (v prípade predaja od spoločnosti
EKOS a.s.) a ani do doby oprávnenej držby žalobcu. V takom prípade však žalobca nemohol splniť

zákonnú podmienku nepretržitej desaťročnej oprávnenej držby (vydržacej doby), keďže k strate dobrej
viery žalobcu ako držiteľa predmetných spoluvlastníckych podielov došlo najneskôr na pojednávaní
dňa 14.04.2004 v spore vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 15C/56/2004, keď právna zástupkyňa
žalovaného (spoločnosti SIKARD spol. s r.o.) uviedla, že žalovaný spochybňuje spoluvlastnícke právo
žalobcu k predmetným pozemkom napriek tomu, že je zapísaný v katastri nehnuteľností ako podielový

spoluvlastníkpozemkov.Vovšeobecnostisíceprichádzadoúvahy,abydržiteľvovzťahukdržbejedného
spoluvlastníckeho podielu k pozemku bol dobromyseľný a vo vzťahu k držbe iného spoluvlastníckeho
podielu k tomu istému pozemku nebol dobromyseľný. To však prichádza do úvahy len v prípade rôznych
nadobúdacích titulov (právnych dôvodov). V prejednávanom prípade mal ale žalobca vedomosť o
tom, že sporné spoluvlastnícke podiely mali byť v oboch prípadoch (od ŠPTÚ, š.p. i od EKOS, š.p.,

Ústav racionalizácie v stavebníctve, a.s.,) nadobudnuté tým istým spôsobom na základe schválených
privatizačných projektov v rámci privatizácie podľa zákona č. 92/1991 Zb. – vkladom do základného
imania zakladaných akciových spoločností. Zároveň mal vedomosť o tom, že vo vzťahu k týmto
pozemkom existuje zákonná prekážka privatizácie stanovená v § 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb..

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, podľa zásady úspechu v konaní. Keďže žalovaní boli vo veci v celom rozsahu
úspešní, súd prvej inštancie im priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie v celom rozsahu, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e) a písm. h) CSP a navrhol,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a vyhovel žalobe v celom rozsahu, ako aj priznal nárok

na náhradu trov konania žalobcovi voči žalovaným 1/ a 2/. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie
mal rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku a aplikovať § 282 a nasl. CSP, ktoré prekážku podľa
§ 153a ods.3 OSP neobsahuje s poukazom na obsah prejavov žalovaných 1/ a 2/, ktorí v priebehu
konania uznali žalobcove vlastníctvo k sporným pozemkom. V tomto smere poukázal na to, že prednes
zástupcužalovaného1/napojednávanídňa13.01.2014neobsahovalžiadnuvýhradu,atoanikpasívnej

vecnej legitimácii žalovaného 1/. V prípade sporov, predmetom ktorých je vydržanie vlastníckeho práva,
bolo možné uzatvorenie súdneho zmieru stranami sporu v podmienkach OSP; v kontexte účinkov čl.
IV zák. č. 17/1993 Z.z. vyplývajúcich z dikcie predmetného ustanovenia a uplynutia prekluzívnej lehoty
nejde o prípad, keď by nebolo možné schváliť zmier v podmienkach OSP. Odvolateľ ďalej namietal
nevykonanie navrhovaných dôkazov, a to výsluchov svedkov - J. L., E. E. L., E. M., E. B. E. N. a
E. O., členov predstavenstva žalobcu, ktorí boli členmi predstavenstva v čase vzniku žalobcu, ako

aj členmi predstavenstva žalobcu v čase uzatvorenia Dohody o zrušení a stanovení podielov (pvz
416/92). Predmetné výsluchy žalobca odôvodňoval tým, že žalobca je kolektívnym orgánom a nutnosťou
zisťovania skutkových okolností držby a jej dobromyseľnosti vo vzťahu k väčšine členov predstavenstva,
ako aj v kontexte skutkových okolností verifikácie okolností uzatvorenia Dohody o zrušení a stanovení
nových podielov (pvz 416/92). Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nemal priznať žalovaným

náhradu trov konania pre osobitné skutkové okolnosti prejedávanej veci zavinené žalovanými.

10. Žalobca doplnil odvolanie v zákonnej lehote o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f)
a písm. h) CSP. Odvolateľ namietal, že odkaz na str. 6 Privatizačného projektu obsahuje poznámku,
že kúpnopredajná zmluva v sume 1.419,00 Kčs nebola zaevidovaná, a preto nevyvolávala žiadne

právne účinky. Z vykonaného dokazovania vyplýva zhodné tvrdenie strán sporu, že špecifikácia
nehnuteľností vkladaných do majetku žalobcu bola prílohou zakladateľskej listiny a preto aj súčasťou
privatizačného projektu. Z položky 3. špecifikácie nehnuteľností vkladaných do majetku žalobcu má
vyplývať, že predmetom vkladu do majetku žalobcu bol aj pozemok parc. č. XXXXX/XX a zo špecifikácie
nehnuteľností vkladaných do majetku EKOS a. s., že predmetom vkladu bol spoluvlastnícky podiel

144/10000 na sporných pozemkoch. Odvolateľ namietal, že z rozhodnutia vo veci sp. zn. 15C/56/2004
nevyplýva,žepredmetomkonaniabolnároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniazaužívaniepozemku
parc. č. XXXXX/XX, a preto predmetné konanie nemôže mať relevanciu k posudzovaniu podmienok
vydržania k pozemku parc. č. XXXXX/XX žalobcom (z pohľadu zániku dobromyseľnosti žalobcu).
Odvolateľ poukázal na následné správanie FNM SR, ako aj na realizáciu kupónovej privatizácie,

Dohodu o zrušení a stanovení nových podielov, zvýšenie základného imania žalobcu. Súd prvej
inštancie nezohľadnil, že Okresný súd Bratislava II v rozsudku zo dňa 30.04.2008 v konaní sp. zn.
15C/56/2004 konštatoval existenciu spoluvlastníckych podielov žalobcu k sporným pozemkom, čo bolo
podľa odvolateľa relevantné pre vyhodnotenie dobromyseľnosti predstavenstva žalobcu a väčšiny jeho
členov v rokoch 1992 až 2014. Podľa odvolateľa dobromyseľnosť bola daná minimálne do doručenia

uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo/17/2010. Súd prvej inštancie nezohľadnil skutkové
zistenie, že vo vzťahu k spoluvlastníckym podielom na sporných pozemkoch po celú dobu držby
žalobcom, žiaden tretí subjekt neuplatnil práva spoluvlastníka. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej
inštancie nezohľadnil právoplatný rozsudok vo veci žalobcu Ústav racionalizácie v stavebníctve, a.s.
proti žalovanému URS, s.r.o. zo dňa 21.11.2003, sp. zn. 15C/194/00. Odvolateľ namietal aj nesprávne

právne posúdenie, keď poukázal na rozpor časti privatizačného projektu B.B.B s časťou majetku
žalobcu s označením s označením „Majetok, ku ktorému môžu vzniknúť reštitučné nároky“ a časťou
B.2.2. (str. 6 identifikačnej karty), na ktorú poukázal súd prvej inštancie v bode 73. odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Špecifikácia bola vyhotovená FNM SR, ktorý zodpovedal za jej finálny obsah
(svedecká výpoveď E. H.), bola prílohou zakladateľskej listiny LINEA, a.s., návrhom na zápis do

obchodného registra, ako aj súčasťou privatizačného projektu, vzhľadom na čo predstavenstvo žalobcu
bolo oprávnené predpokladať, že predmetom vkladu je majetok uvedený v tejto špecifikácii. V kontexte
predmetnej špecifikácie členovia predstavenstva žalobcu postupovali s náležitou starostlivosťou pri
zakladaní a vzniku LINEA, a.s., keď mohli predpokladať, že predmetom vkladu bol majetok uvedený v
špecifikácii tvoriacej prílohu zakladateľskej listiny. Závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k špecifikácii

(bod 78. odôvodnenia napadnutého rozsudku) sú nesprávne a nezodpovedajú výsledkom vykonaného
dokazovania. Podľa žalobcu je nutné prihliadnuť na fakt, že prví členovia predstavenstva žalobcu
boli bývalí zamestnanci ŠPTÚ, ktorí nemali žiadne praktické ani teoretické odborné skúsenosti s
korporátnou agendou, privatizáciou, a nemali ani vysokoškolské právnické vzdelanie a preto tietookolnosti vytvárajú základ pre aplikáciu § 130 ods. 1 druhá veta OZ. Odvolateľ ďalej poukázal na
obsah špecifikácie nehnuteľností vkladaných do majetku žalobcu, ako aj nekonzistenciu privatizačného
projektu a zakladateľskej listiny, čo má vplyv na posudzovanie dobromyseľnosti žalobcu, ako aj

neexistenciu judikatúry v roku 1992, ktorá by považovala parkovisko za samostatnú vec v právnom
zmysle. Žalobca poukázal na správanie FNM SR a ďalších spoluvlastníkov pozemkov po vzniku
spoločnosti žalobcu, ako aj na okolnosti majúce vplyv na posudzovanie jeho dobromyseľnosti, na
Dohodu o zrušení a stanovení nových podielov, ktorá bola akceptovaná Strediskom geodézie Bratislava.
Za žalobcu predmetnú dohodu posudzoval interný právnik J. K., vtedajšie predstavenstvo žalobcu

nemalo žiadne informácie o jej prípadnej protiprávnosti. Predmetná dohoda bola uzatvorená so
súhlasom FNM SR, nakoľko bola nevyhnutná pre realizáciu privatizačného procesu; ani po zápise
vlastníctva do katastra nehnuteľností na základe tejto dohody nedošlo zo strany FNM SR, štátu či iných
subjektov, k spochybneniu alebo namietaniu právneho stavu a stavu zápisov v katastri nehnuteľností.
V tejto spojitosti odvolateľ poukázal pritom na Zmluvu o predaji podniku č. 326/1993 medzi FNM SR
a Ratio s.r.o., ktorá na predmetnú dohodu odkazovala. Následne sa žalobca zaoberal nadobudnutím

sporných pozemkov od spoločnosti EKOS, a.s., PROSPERITA a.s. a SLOVAK SENIORS a. s., pričom
všetky zúčastnené subjekty boli dobromyseľné s prihliadnutím na všetky otázky legality nadobudnutia
vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Žalobca poukázal na to, že v čase, keď PROSPERITA a.s.
kúpila sporné pozemky od EKOS a. s. (kúpna zmluva zo dňa 24.07.1996) a v čase nadobudnutia vkladu
PROSPERITA a.s. do majetku žalobcu, uplynula už 3-ročná lehota na podanie žaloby prokurátorom.

V súvislosti s kúpnou zmluvou zo dňa 20.04.2005 so SLOVAK SENIORS a.s., odvolateľ poukázal na
rozsudok Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 15C/194/00-98 zo dňa 21.11.2003 o určení vlastníckeho
práva sporných pozemkov, s čím sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Žalobca poukázal aj na
Dohodu o užívaní spoločnej nehnuteľnosti zo dňa 10.10.1995 a ktorá upravila podmienky užívania
spoločných nehnuteľností parc. č. XXXXX/XX a XXXXX/XX, k.ú. A. spoluvlastníkmi. Na základe vyššie

uvedených skutočností odvolateľ konštatoval, že so zreteľom na všetky okolnosti užíval po celý čas
pozemky dobromyseľne, v oprávnenej držbe a v presvedčení, že mu pozemky patria. Odvolateľ
poukázal na špecifické individuálne okolnosti prejednávanej veci, a to proces kupónovej privatizácie
v období máj 1992 až 31.01.1993, keď FNM SR niesol zodpovednosť voči upisovateľom akcií v
jednotlivých kolách kupónovej privatizácie za pravdivosť údajov o majetku spoločnosti vyplývajúcich z

listov vlastníctva. V dôsledku kupónovej privatizácie došlo až v novembri roku 1993 k prvej zmene v
obsadení predstavenstva a vymenovaniu J. L. za člena predstavenstva a ďalších členov predstavenstva
zapísaných do OR od 12.11.1993 (E. B., E. P.). Vzhľadom na dobromyseľnosť týchto nových členov
v otázke spoluvlastníctva LINEA, a.s k sporným pozemkom, došlo týmto dňom k vzniku novej vôle
a vedomosti na strane žalobcu. Súd prvej inštancie nezohľadnil špecifické individuálne okolnosti

prejednávanej veci, nesprávne vyhodnotil dobromyseľnosť žalobcu v kontexte § 130 ods. 1 druhá veta
OZ (a teda nesprávne aplikoval predmetné ustanovenie), nezohľadnil následné správanie SR po zápise
podielov k pozemkom v prospech žalobcu, mieru zavinenia SR na aktuálnom stave. Odvolateľ ďalej
namietal, že zo strany cirkvi nedošlo k právne relevantnému uplatneniu reštitučného nároku a tento
zanikol.

11. Odvolateľ v ďalšej časti namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie, a to vo vzťahu
k záverom o ospravedlniteľnom právnom omyle. Súd prvej inštancie interpretoval právny predpis podľa
judikatúry súdov, ktorá sa následne zmenila. Preto, ak bol žalobca oprávnený k okamihu rozhodnutia
o privatizácii ujať sa parkovísk na pozemkoch, ktoré podľa vtedajšej judikatúry boli považované za

súčasť pozemku, mal za preukázané, že žalobca bol dobromyseľný, že nadobúda sporné pozemky, na
ktorých boli privatizované parkoviská. Opätovne v súvislosti s dobromyseľnosťou poukázal na Dohodu
o zrušení a stanovení nových podieloch uzatvorenú z dôvodov na strane RATIO, š.p., na skutočnosť, že
túto pripravil J. K. ako odborne spôsobilá osoba, čo svedčí o náležitej starostlivosti žalobcu a poukázal
aj na zvýšenie základného imania žalobcu. Odvolateľ namietal záver súdu prvej inštancie o tom, že

predmetná dohoda nebola nadobúdacím titulom, pretože žalobca mal vo svojich podaniach túto uviesť
ako nadobúdací titul k vlastníckym podielom evidovaným pod pvz 416/92 ako aj vo vzťahu k vydržaniu.
Odvolateľnamietalzáversúduprvejinštanciežepredmetnádohodanemohlabyťdôvodomzakladajúcim
dobromyseľnosť držby podielov na pozemkoch. Odvolateľ poukázal na nesprávne právne posúdenie
ohľadom neaplikability čl. IV zák. č. 17/1993 Z.z., nakoľko týmto zákonom bola stanovená prekluzívna

trojročná lehota, v rámci ktorej sa štát mohol domáhať neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva.
Po uplynutí tejto lehoty (v prípade absencie žaloby prokurátora) nie je možné konštatovať absolútnu
neplatnosť tohto právneho úkonu. Prekluzívnu lehotu vyplývajúcu z čl. IV zákona č. 17/1993 Z.z. je
podľa odvolateľa nutné aplikovať aj vo vzťahu záverom vzťahujúcim sa k vylúčeniu sporných pozemkovz privatizácie poukazom na § 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. Keďže prechod majetku vo vlastníctve
štátu na iné osoby bol realizovaný a zavŕšený v prejednávanej veci nielen do okamihu vzniku žalobcu,
ale až prevodom akcií žalobcu na upisovateľov akcií v kupónovej privatizácii, spadala pod režim čl. IV

zákona č. 17/1993 Zb. aj predmetná dohoda. Dobromyseľnosť u žalobcu v otázke oprávnenosti držby
tak vznikla najneskôr k 01.01.1996 (a to aj v prípade, ak by neexistovala už skôr) v kontexte zákonných
účinkov čl. IV zákona č. 17/1993 Z.z.. Žalobca konštatoval vecnú nesprávnosť právnych záverov súdu
prvej inštancie v bodoch 75. až 79. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podľa odvolateľa, skutočnosť,
že FNM SR od roku 1992 do 2014 opakovane deklaroval vklad sporných pozemkov do majetku žalobcu,

a to tak vo vzťahu k žalobcovi, ako aj vo vzťahu k tretím osobám, ide o skutkovú okolnosť zakladajúcu
splnenie podmienok oprávnenej držby podľa § 130 ods. 1 druhá veta OZ. Zakladateľská listina, ktorej
súčasťou bola aj špecifikácia nehnuteľností vkladaných do majetku žalobcu, privatizačný projekt, ako
aj Dohoda o zrušení a stanovení nových podielov predstavujú domnelý právny dôvod o nadobudnutí
vlastníctva,keďženebolapreukázanánedobromyseľnosťžalobcu.Odvolateľnamietalzáverysúduprvej
inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu ESĽP vo veci Maksymenko a Gerasymenko proti Ukrajine. Záver

súdu prvej inštancie, že neexistuje verejnoprávny akt (privatizačné rozhodnutie), ktorý by osvedčoval
určité skutočnosti a zakladal dobrú vieru je nesprávny. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie
neaplikoval pri rozhodovaní princíp podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2121/2008,
podľa ktorého ospravedlniteľnosť omylu vyvolaného štátom je potrebné posudzovať zhovievavejšie
ako iné prípady omylu. Odvolateľ uviedol, že žalovaní nepopreli v konaní tvrdenie žalobcu o zvýšení

základného imania v nadväznosti na vklad sporných pozemkov do majetku. Odvolateľ vo vzťahu
k bodom 93. a 94. odôvodnenia napadnutého rozsudku k posudzovaniu nadobudnutia dodatočných
spoluvlastníckych podielov na sporných pozemkoch prevodmi, resp. vkladom do základného imania,
uviedol, že ide nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie. Ďalej uviedol, že žalovaní nepopreli
skutkové tvrdenia uvedené v bode 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolateľ sa zaoberal aj

dobromyseľnosťou spoločnosti EKOS a.s. a SLOVAK SENIORS a.s.

12. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu zhrnuli svoju procesnú obranu, ako aj dôvody vyjadrenia
žalobcu. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP uviedli, že výpoveď navrhovaných
svedkov by bola irelevantná, keďže ako členovia predstavenstva mali byť ex lege informovaní, že sporné

pozemky nebolo možné privatizovať a tiež že neboli privatizované. Z rovnakých dôvodov je nadbytočný
výsluch členov predstavenstva k skutočnostiam, ktoré uvádzal žalobca, pretože ide o skutočnosti, ktoré
nastali po vzniku žalobcu, teda po údajnom nadobudnutí sporných pozemkov, a ako také nemohli
dodatočne zakladať dobrú vieru. Výmenou členov predstavenstva nedošlo k zmene osoby držiteľa
sporných pozemkov. Oprávnená držba musí byť daná od uchopenia držby veci, pokiaľ nie je daná

dobromyseľnosť od počiatku, u prvých členov štatutárneho orgánu, potom je neskoršie plynutie času bez
významu. V žiadnom prípade nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že dobrá vôľa štatutárov žalobcu
bola „skonštituovaná“ neskôr, po uchopení držby, na základe inej právnej skutočnosti. Následne sa
žalovaní vyjadrili k výsluchu E. H.. E. H. ako prvý predseda predstavenstva žalobcu, mal vedomosť o
prekážke privatizácie cirkevných majetkov podľa § 3 zákona č. 92/1991 Zb. a mal vedomosť o tom, že

pozemky vo vzťahu k administratívnej budove sú cirkevným majetkom, a preto, ako aj s poukazom na
neospravedlniteľnosť právneho omylu spočívajúceho v neznalosti zákona, nemožno konštatovať, že bol
dobromyseľný v tom, že sporné pozemky mohol žalobca nadobudnúť v rámci privatizácie. Následne sa
žalovanívyjadrilikvýpovedisvedkaH.,E.Q..ŽalovaníklistuFNMzodňa22.09.2011poukázalinaobsah
tohto vyjadrenia, v ktorom je zároveň aj uvedené, že „pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností

bola rímskokatolícka cirkev“. V tejto súvislosti poukázali na vyjadrenie žalovaného 1 zo dňa 24.06.2009
k žiadosti o kúpu spoluvlastníckeho podielu spoločnosti RATIO, s.r.o., z ktorého jasne vyplýva, že
podiel na sporných pozemkoch nebol privatizovaný pre zákonnú prekážku podľa § 3 ods. 1 zákona
č. 92/1992 Zb.. Taktiež je uvedené, že sporné pozemky neboli zahrnuté do privatizovaného majetku
štátneho podniku RATIO, š.p.. Žalovaní namietali ako nesprávne a špekulatívne tvrdenie, že v konaní

sp. zn. 15C/56/2004 nebolo spochybnené vlastníctvo žalobcu vo vzťahu k pozemku parc. č. XXXXX/
XX, a že preto nemôže mať toto konanie relevanciu pre posudzovanie podmienok vydržania k pozemku
parc. č. XXXXX/XX. Sám žalobca tvrdil, že sporné pozemky „nadobudol“ v jednom „balíku“ vkladom
do majetku žalobcu (a následne ďalšie podiely zmluvnými prevodmi), čiže ak bolo v konaní sp. zn.
15C/56/2004 spochybnené vlastníctvo k pozemkom parc. č. XXXXX/XX a XXXXX/XX s odôvodnením,

že išlo o bývalé cirkevné pozemky vylúčené z privatizácie, žalobca musel vedieť, že rovnako je tým
spochybnené aj vlastníctvo k pozemku parc. č. XXXXX/XX. Navyše, v konaní sp. zn. 15C/56/2004 bolo
namietané a spochybňované aj vlastníctvo k pozemku parc. č. XXXXX/XX. Žalovaní namietali relevanciu
tvrdenia, že súd prvej inštancie nezohľadnil právoplatný rozsudok vo veci sp. zn. 15C/194/00, nakoľkodokazovanie v konaní sp. zn. 15C/194/00 bolo zamerané na skúmanie diametrálne iných skutočnosti
ako tých, ktoré sú rozhodujúce pre toto konanie. Súd v konaní sp. zn. 15C/194/00 dospel k záveru, že
Ústav racionalizácie v stavebníctve, a.s. je podielovým spoluvlastníkom sporných pozemkov z dôvodu,

že zmluva uzatvorená medzi predávajúcim Ústav racionalizácie v stavebníctve, a.s. a kupujúcim URS,
s.r.o. nebola podpísaná oprávnenými členmi štatutárneho orgánu predávajúceho a z toho dôvodu bola
absolútne neplatná. Žalovaní namietali, že špecifikácie nehnuteľností vkladaných do majetku žalobcu
a tiež do majetku spoločnosti EKOS a. s., vyplýval vklad sporných pozemkov v príslušnom podiele
do majetku akciových spoločností. Žalovaní poukázali na skutočnosť, že špecifikácie používali pojem

parkoviská, pričom s poukazom na § 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. a tiež rozhodnutie sp. zn.
28Cdo/570/2012, je v konečnom dôsledku irelevantné, či boli alebo neboli sporné pozemky uvedené v
zakladateľských dokumentoch žalobcu a EKOS a. s., keďže ex lege privatizované nemohli a ani neboli,
a žalobca a EKOS a. s. (resp. ich štatutári) mal mať o uvedenom vedomosť. Následne sa žalovaní
vyjadrili k námietke odvolateľa o uznaní nároku a návrhu na vydanie rozsudku pre zmeškanie. Žalovaní
nesúhlasili a popreli celú argumentáciu žalobcu k ohľadom interpretácie čl. IV zák. č. 17/1993 Z.z.,

keďže tento zákon nepredstavuje lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku (§ 126). Následne
sa žalovaní vyjadrili k námietke žalobcu o obsahu privatizačného projektu a špecifikácii nehnuteľností.
K tvrdeniam žalobcu ohľadom špecifikácie nehnuteľností vkladaných do majetku žalobcu, uviedli, že
zo zakladateľskej listiny žalobcu nesporne vyplýva, že špecifikácia majetku vkladaného do akciovej
spoločnosti je uvedená v privatizačnom projekte, čiže v prvom rade je smerodajný privatizačný projekt.

Privatizačný projekt navrhol vykonať aj žalobca (jeho vyjadrenie zo dňa 15.05.2018), pričom z neho
vyplýva, že sporné pozemky neboli predmetom privatizácie. Žalovaní v konaní opakovane namietali,
že by zo špecifikácie nehnuteľností vkladaných do majetku žalobcu, ktorú predložil súdu ako listinný
dôkaz žalobca, vyplýval vklad sporných pozemkov. Argumentácia žalobcu o nedostatku odbornosti
prvých členov predstavenstva žalobcu, že nemali právne vzdelanie, je z hľadiska posudzovania ich

dobromyseľnosti irelevantná. Žalobcom tvrdené údajné skutočnosti o prvých členoch predstavenstva ich
nezbavujú povinnosti poznať zákon a rovnako ich nezbavujú povinnosti konať s vynaložením zákonom
vyžadovanej starostlivosti. Takéto skutočnosti určite nezakladajú aplikáciu § 130 ods. 1 druhá veta OZ,
nakoľkovtomtoprípadeneexistujúpochybnostiodobromyseľnosti.Zodôvodneniarozsudkuvyplýva,že
pri založení akciovej spoločnosti žalobcu neexistoval žiaden právny titul, na základe ktorého by žalobca

mohol nadobudnúť spoluvlastnícke podiely k sporným pozemkom. Následne sa žalovaní zaoberali
omylom držiteľa, ktorý ak vychádza z jednoznačne formulovaného ustanovenia zákona, ktorým bolo
aj ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., nie je ospravedlniteľný. U členov predstavenstva
akciovej spoločnosti, ktorí sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou starostlivosťou, je možné
vyžadovať (a predpokladať) znalosť zakladateľských dokumentov spoločnosti, t. j. zakladateľskej listiny

a jej príloh, ktorou je v tomto prípade aj privatizačný projekt. Ak by teda členovia predstavenstva
žalobcu zachovali obvyklú mieru opatrnosti, ktorú bolo možné so zreteľom na okolnosti prejednávaného
prípadu od nich požadovať, museli by dospieť k záveru o existencii zákonnej prekážky privatizácie
sporných pozemkov. Žalovaní majú za to, že všetky okolnosti, ktoré nastali po uchopení držby, ak
už pri samotnom uchopení držby absentovala dobromyseľnosť, sú irelevantné a nemôžu v žiadnom

prípade dodatočne dobromyseľnosť založiť. Tieto okolnosti môžu mať vplyv jedine na ďalšie trvanie
oprávnenejdržby,akbybolooprávnenáužodpočiatku,čovšakniejeprípadžalobcu.J.K.,zamestnanec
žalobcu, konal v mene zamestnávateľa, ktorý za konanie svojich zamestnancov zodpovedá. Uvedené
v žiadnom prípade nemôže zakladať od počiatku danú dobromyseľnosť členov predstavenstva žalobcu
ohľadom držby sporných pozemkov. Ak žalobca tvrdil, že Dohoda o zrušení a stanovení nových

podielov bola uzatvorená so súhlasom FNM SR a že ide o tvrdenie nepopreté žalovanými, žalovaní
popreli toto tvrdenie, nakoľko v tomto konaní spochybňovali a popierali predmetnú dohodu vrátane jej
platnosti. Následne sa vyjadrili aj k právnemu posúdeniu dobromyseľnosti pri nadobúdaní ostatných
spoluvlastníckych podielov na sporných pozemkoch mimo privatizácie. Žalovaní sa stotožnili aj so
závermi súdu prvej inštancie týkajúcimi sa kupónovej privatizácie. Žalobcove tvrdenia o tom, že nikto

nespochybňoval vlastníctvo žalobcu, nemôže zakladať dobromyseľnosť žalobcu. Nie je podstatné to,
či iné subjekty mali alebo nemali vedomosť o tom, že žalobca nie je skutočným vlastníkom, nie je
rovnako podstatné to, či tieto iné subjekty vlastnícke právo žalobcu napadli na súde. Podstatné je, či
boli splnené podmienky vydržania. Pokiaľ ide o zvýšenie základného imania o 15.646,- Kčs, žalovaní
uviedli, že v prvom rade sám žalobca svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal, ním tvrdené

skutočnosti z predložených listinných dôkazov žiadnym spôsobom nevyplývali. Od žalovaných nemožno
žiadať, aby preukazovali neexistenciu určitej skutočnosti. Žalovaní sa počas konania vyjadrovali ku
všetkým skutočnostiam a z ich procesnej obrany je zrejmé, že žalovaní popierali vklad sporných
pozemkov do majetku žalobcu a popierali, že žalobca je vlastníkom sporných pozemkov v žalovanýchspoluvlastníckych podieloch. Žalovaní poukázali na to, že zo žiadneho vyjadrenia žalobcu nevyplýva, že
Dohoda o zrušení a stanovení nových podielov by mala byť nadobúdacím titulom. Nadobúdacím titulom
sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. kúpna zmluva,

darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod. Touto dohodou však jej účastníci neprevádzali
vlastníckeho práva, ale navzájom sa dohodli na zmene ich majetkových podieloch. Následne sa žalovaní
vyjadrili k záverom ESĽP vo veci Maksymenko a Gerasymenko proti Ukrajine, k viazanosti súdu podľa §
193 CSP vo vzťahu k nálezom a rozhodnutiam ÚS SR a ESĽP, týkajúcich sa základných práv a slobôd sa
týka právneho názoru vysloveného pre konkrétny prípad. K námietkam o náhrade trov konania žalovaní

uviedli, že nesúhlasia s tým, že boli dané skutkové okolnosti, ktoré zavinili žalovaní. V tomto prípade
nemožno konštatovať ani existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie
náhrady trov konania.

13. Žalobca v odvolacej replike poukázal na to, že argumentácia nezohľadňuje skutočnosť, že FNM
SR preukázateľne vložil podiely na sporných pozemkoch taktiež do majetku ďalších privatizovaných

subjektov - Ústav bývania, a.s., EKOS, a.s. a Ústav racionalizácie v stavebníctve, a.s. Zmluvy o
prevode práva hospodárenia neboli uzatvorené žalobcom, vzhľadom na čo nie sú relevantné pre
posudzovanie dobrej viery predstavenstva žalobcu o oprávnenosti držby sporných pozemkov. Ďalej
žalobca zopakoval rozhodné argumenty o vedomosti kolektívneho orgánu, náležitej starostlivosti,
dobromyseľnosti žalobcu, právnom titule-kupónovej privatizácii, zápise spoluvlastníckych podielov

žalobcu k sporným pozemkom na základe Dohody o zrušení a stanovení nových podielov, ako aj
vkladov podielov na sporných pozemkoch zo strany FNM SR do majetku ďalších privatizovaných
subjektov, špecifikácii nehnuteľností, výklade čl. IV zákona č. 17/1993 Z.z., či citovanej judikatúry.
Vo vzťahu k poukazu na vyjadrenie žalovaného 1/ zo dňa 24.06.2009 adresovaného RATIO, s.r.o.
a zo dňa 14.06.2005 adresovaného SIKARD, s.r.o., ide o komunikáciu žalovaného 1/ s tretími

subjektmi, ktorá nevyvoláva vo vzťahu k žalobcovi žiadne právne účinky. Odvolateľ ďalej uviedol, že
predložil zakladateľskú dokumentáciu EKOS, a.s. („vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného zo dňa
30.10.2017“ doručené súdu 16.05.2018, notárska zápisnica, zakladateľská listina EKOS, a.s., stanovy
EKOS, a.s. a špecifikácia nehnuteľností č.l. 1110 obojstranne v č.k. 15C/56/2004), pričom v špecifikácii
nehnuteľností je explicitne uvedený pozemok parc. č. XXXXX/XX s výmerou 1086 m2, parkovisko a

spevnené plochy parc. č. XXXXX/XX o výmere 2266 m2 a ostatná plocha parc. č. XXXXX/XX o výmere
195 m2 s vkladanými podielmi 144/10000.

14. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolacej duplike namietali tvrdenie žalobcu o tom, že by špecifikácia nehnuteľnosti
vkladaných do majetku žalobcu nebola zo strany žalovaných popretá a v žiadnom prípade sa nejedná

o zhodné skutkové tvrdenia. Tvrdenie, že FNM SR vyhotovil konečnú špecifikáciu nehnuteľností
vkladaných do majetku žalobcu upresňujúcu privatizačný projekt tvoriacu prílohu zakladateľskej listiny,
ako aj privatizačného projektu, že predmetná špecifikácia bola vyhotovená vo finálnej fáze v čase pred
založením žalobcu, vzhľadom na čo došlo zo strany FNM SR k modifikácii časti privatizačného projektu,
žalovaní popreli. Kompletný privatizačný projekt, ktorý bol súdom prvej inštancie vykonaný ako listinný

dôkaz, neobsahuje žiadne modifikácie či iné upresnenia vo vzťahu k nehnuteľnostiam vkladaným do
majetku žalobcu. Žalovaní namietali, že by zo svedeckých výpovedí svedkov E. H. a H. vyplývalo,
že by dodatočne došlo k zmene a k zahrnutiu sporných pozemkov do majetku (nepeňažného vkladu)
vkladaného do žalobcu. Žalobcom citované pasáže zo svedeckých výpovedí sú vytrhnuté z kontextu,
zo svedeckých výpovedí ani len nepriamo nevyplývajú ním tvrdené skutočnosti, pričom práve naopak,

z výpovedí vyplýva, že sporné pozemky privatizované neboli. Z výpovede svedka H. doslovne vyplýva,
že pokiaľ bol majetok dotknutý akýmkoľvek nárokom (napr. reštitučným), aj nedoriešeným, nemohol
byť predmetom vkladu. Na prípadné potencionálne nároky upozorňoval privatizačný projekt. Žalobca sa
domáhalurčeniavlastníckehoprávavydržanímajkpozemkuparc.č.XXXXX/XX,čižemusímaťzato,že
jeho vlastníctvo bolo spochybnené aj vo vzťahu k uvedenej parcele, čo jednoznačne a nesporne vyplýva

z podanej žaloby v konaní sp.zn. 15C/56/2004. Žalovaní poukázali na list žalobcu zo dňa 25.04.2022,
adresovaný žalovaným pred vyhlásením napadnutého rozsudku, ktorým žalobca navrhol žalovaným
odplatu za uznanie vlastníckeho práva k sporným pozemkom vo výške všeobecnej hodnoty sporného
spoluvlastníckeho podielu 5070/10000 na sporných pozemkoch určenej znaleckým posudkom.

15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania
a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktoréhopo vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého
rozsudku.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

17.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18.Podľa§129ods.1,ods.2OZdržiteľomjeten,ktosvecounakladáakosvlastnoualeboktovykonáva
právo pre seba. Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

19. Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec

alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

20. Podľa § 132 ods. 1 OZ vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností uvedených zákonom.

21.Podľa§134ods.1,ods.3aods.4OZoprávnenýdržiteľsastávavlastníkomveci,akjumánepretržite
v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do
doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre
začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

22. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. v rozhodnom znení v čase založenia spoločnosti
žalobcu (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“) tento zákon upravuje podmienky prevodu majetku štátu, ku
ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky, štátne peňažné ústavy, štátne poisťovne a iné štátne
organizácie (ďalej len „podnik“), včítane ich majetkových účastí na podnikaní iných právnických osôb,
ako aj podmienky prevodu majetkových účastí štátu na tomto podnikaní, a to na česko-slovenské alebo

zahraničné právnické alebo fyzické osoby (ďalej len „privatizácia“).

23. Podľa § 2 zákona č. 92/1991 Zb. majetkom podniku na účely tohto zákona je súhrn vecí a finančných
prostriedkov, ku ktorým má podnik právo hospodárenia alebo ktoré sú v jeho vlastníctve, ako aj súhrn
práv, iných majetkových hodnôt a záväzkov podniku.

24. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. predmetom tohto zákona nie je majetok, ktorý sa má vrátiť
právnickým osobám osobitnými predpismi. Predmetom tohto zákona takisto nie je majetok, ktorý na štát
prešiel po 25. februári 1948 z vlastníctva cirkví, rádov a kongregácií a náboženských spoločností.

25. Podľa § 5 zákona č. 92/1991 Zb. prevod majetku podľa tohto zákona sa vykoná podľa schváleného
privatizačného projektu podniku alebo podľa schváleného privatizačného projektu majetkovej účasti
štátu na podnikaní.

26. Podľa § 11 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. v súlade so schváleným privatizačným projektom

podniku zakladateľ zruší podnik bez likvidácie alebo vyjme časť majetku podniku. Ak zakladateľom
podniku je orgán štátnej správy republiky alebo obec, prechádza privatizovaný majetok dňom zrušenia
podniku alebo dňom vyňatia časti majetku na Fond národného majetku Českej republiky alebo na Fond
národnéhomajetkuSlovenskejrepubliky(ďalejlen"fondyrepublík"),ktorézriadiazákonynárodnýchrád.

27. Podľa § 12 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 92/1991 Zb. majetok fondov sa môže použiť v súlade so
schválenými privatizačnými projektmi na tieto spôsoby privatizácie: a) na založenie akciovej alebo inej
obchodnej spoločnosti a na nakladanie s majetkovými účasťami na týchto spoločnostiach, b) na predaj
majetku podniku alebo jeho časti.

28. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. vlastnícke právo k veciam z privatizovaného majetku
prechádza na nadobúdateľa dňom dojednanej účinnosti zmluvy alebo pri vklade dňom vzniku obchodnej
spoločnosti; registrácia podľa osobitných predpisov sa nevyžaduje. Práva tretích osôb k majetku, ktorý
je predmetom predaja alebo vkladu podľa tohto zákona, nie sú dotknuté.29. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu, odvolací súd konštatuje vecnú

správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku
a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP podrobne a
dostatočne presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý
myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom,

teda neopodstatnenosti nároku žalobcu na určenie, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom
nachádzajúcich sa v k. ú. A., obec B. – C. D. A., okres B. E., evidovaných v katastri nehnuteľností
Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, v spoluvlastníckom podiele spolu o veľkosti 5071/10000
na pozemku C KN, a to parc. č. XXXXX/XX o výmere 1086 m2, zapísanom na LV č. XXXX, parc.
č. XXXXX/XX o výmere 2266 m2, zapísanom na LV č. XXXX, parc. č. XXXXX/XX o výmere 195 m2,
zapísanom na LV č. XXXX (ďalej len „sporné pozemky“), a to na základe titulu vydržania, či vkladu

sporných pozemkov do základného imania pri založení v rámci privatizačného projektu. S ohľadom na
uvedené, preto len na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd
dopĺňa nasledovné dôvody v kontexte odvolacích dôvodov.

30. Súd prvej inštancie správne a podrobne odôvodnil závery vedúce ku konštatovaniu, že sporné

pozemky nemohli byť privatizované pre zákonnú prekážku podľa § 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.,
nakoľko tieto boli vylúčené z privatizácie, pretože prešli na štát z vlastníctva cirkvi po 25.02.1948.
Súd prvej inštancie v bodoch 73., 75.-76. odôvodnenia napadnutého rozsudku vysporadúvajúc sa
s procesnou obranou k blokačnému mechanizmu (§ 3 ods. 1 citovaného zákona) vysvetlil, že poznámka
o výkupe v pozemkovej knihe má účinky prechodu vlastníctva k vykúpenej pôde (§ 10 ods. 3 zákona

č. 46/1948 Zb.) a nie prevodu, a preto sporné pozemky spadali pod zákonnú prekážku blokačného
mechanizmu. V tomto smere je irelevantná námietka odvolateľa, že na strane 6 privatizačného projektu
je poznámka o nezaevidovanej kúpnej zmluve, keďže tak ako vysvetlil súd prvej inštancie, poznámka
o vykonaní výkupu má účinky prechodu vlastníctva na československý štát (§ 10 ods. 1, 2, 3 zákona
č. 46/1948 Zb.). Kúpna zmluva zo dňa 06.05.1974 nebola schválená, pretože sporné nehnuteľnosti

boli na základe § 1 zákona č. 46/1948 Zb. vykúpené v prospech štátu (bližšie pozri bod 12.-13.
odôvodnenia napadnutého rozsudku). Uvedené potvrdzuje aj vyrozumenie Národného výboru hl. mesta
SSR Bratislavy zo dňa 16.07.1974, čo konštatoval aj súd prvej inštancie v bode 73. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, keď mal za preukázané, že sporné pozemky prešli na štát z vlastníctva cirkvi
po 25.02.1948. K námietke odvolateľa, že zo strany Rímskokatolíckej cirkvi nedošlo k uplatneniu

reštitučného nároku vo vzťahu k sporným pozemkom v rámci cirkevných reštitúcií na základe zák.
č. 282/1993 Z. z., odvolací súd uvádza, že je irelevantné, či k uplatneniu tohto nároku následne po
založení spoločnosti žalobcu došlo. Neuplatnenie práv pôvodného vlastníka nepredstavuje právny titul
nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným pozemkom a nezakladá ani dobromyseľnosť odvolateľa.
V tejto súvislosti je treba uviesť, že zákonom č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových

krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, sa navracia vlastnícke právo k hnuteľným a
nehnuteľným veciam odňatým rozhodnutiami štátnych orgánov, občianskoprávnymi a správnymi aktmi,
vydaných v období od 08.05.1945 (židovským náboženským obciam od 02.11.1938) do 01.01.1990,
v prípade odňatia majetku podľa zákona č. 46/1948 Zb. upraveného v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č.
282/1993 Z. z.. Cieľom blokačného mechanizmu bolo predovšetkým vyňať takýto majetok z procesu

privatizácie, a to bez ohľadu na to, či si pôvodný vlastník reštitučný nárok skutočne následne uplatní
alebo nie. V rozhodnom čase, kedy došlo k založeniu spoločnosti odvolateľa vkladom privatizovaného
majetku, zákon č. 282/1993 Z. z. nebol platný ani účinný a nebolo ani známe, či si pôvodný vlastník
reštitučný nárok bude uplatňovať. Odvolateľom namietaná skutočnosť preto ani nebola rozhodujúcou
pre vyňatie sporných pozemkov z predmetu privatizácie v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.

Ak odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie sa opomenul vysporiadať s vyjadrením svedka H. o tom,
že situácia sa stále menila, čo má vyvracať kategorické závery súdu prvej inštancie o nemožnosti
privatizácie zákonov, tak je treba poukázať predovšetkým na to, že záver týkajúci sa nemožnosti
privatizácie sporných pozemkov vychádzal zo znenia citovaného ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č.
92/1991 Zb. Okrem toho, odvolateľ dezinterpretuje výpoveď svedka H., ak z kontextu jeho výpovede

uvedie jednu vetu, bez zohľadnenia obsahu celej jeho výpovede. Súd prvej inštancie sa s predmetnou
výpoveďou vysporiadal, keď uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že E. H. o existencii
blokačného mechanizmu aj skutočne vedel (bod 88. odôvodnenia napadnutého rozsudku).31. Súd prvej inštancie poukázal v súvislosti s blokačným mechanizmom aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 28Cdo/570/2012 zo dňa 02.04.2012, zverejnené v Sbírke soudních rozhodnutí
a stanovisk pod č. 42/2000, v zmysle ktorého „pokiaľ možno určitú vec považovať za majetok, ktorý je

vylúčený z privatizácie podľa zákona č. 92/1991 Zb., nemohla byť takáto vec privatizovaná, pričom je
nerozhodné, že vec bola uvedená v schválenom privatizačnom projekte“. V súlade s vyššie uvedeným je
možné konštatovať, že aj v prípade, ak by aj sporné pozemky boli zahrnuté do privatizovaného majetku,
nemohli byť privatizované. Už len predmetná skutočnosť by mala za následok, že vlastnícke právo
žalobcunemohlovzniknúťvkladomdomajetkuspoločnostižalobcunapodkladeprivatizačnéhoprojektu.

V danom prípade však súd prvej inštancie uzavrel, že sporné pozemky ani neboli privatizované, keďže
neboli vložené FNM SR ako zakladateľom do základného imania majetku žalobcu pri jeho založení, čo
je správnym záverom s ohľadom na vykonané dokazovanie. Uvedené skutočnosti potvrdzuje samotný
obsah privatizačného projektu, notárska zápisnica o založení akciovej spoločnosti č. N 79/92, Nz 82/92,
zakladateľská listina, stanovy, špecifikácia nehnuteľností vkladaných do majetku akciovej spoločnosti
(č. l. 749 v spise sp. zn. 15C/56/2004) a špecifikácia nehnuteľností navrhovaných na prevod na

organizácie vo verejnom záujme a v zmysle zákonných nariadení (č. l. 752 v spise sp. zn. 15C/56/2004).
Predovšetkým zo samotného textu privatizačného projektu na str. 6 identifikačnej karty vyplýva, že na
pozemky parc. č. XXXXX/XX, č. XXXXX/XX a č. XXXXX/XX môžu vzniknúť reštitučné nároky, pretože
„v zmysle § 1 zák. č. 46/1948 Zb. bol pozemok vykúpený štátom od Rímsko-katolíckeho farského úradu
sv. Martina v Bratislave a podľa § 3 zákona č. 92/91 Zb. nie je možné tieto pozemky privatizovať až

do vydania zákona o reštitúciách k cirkevným majetkom“. Súd prvej inštancie však správne skúmal
celý text privatizačného projektu (bod 74. odôvodnenia napadnutého rozsudku), pričom aj z jednotlivých
častí tohto projektu, ako aj rozčlenenia samotného projektu na časť B. s vymedzeným celkovým
majetkom privatizovaného subjektu, časť B.B. so súhrnným prehľadom majetku určeného na priamy
predaj AUDIRO a B.B.B. so súhrnným prehľadom majetku vkladaného do spoločnosti žalobcu (sporné

pozemky nie sú v tomto majetku uvedené), časť C.C.C.-s bilančným ocenením časti podniku LINEA a.s.,
tabuľkou ocenenia pozemkov štátneho podniku ŠPTÚ Bratislava-závod, stredisko LINEA a.s., z ktorých
jednoznačne vyplýva, aký majetok vstúpil do privatizácie (majetok v sume 54.821 tis. Kčs z celkovej
sumy majetku ŠPTÚ vo výške 72.959 tis. Kčs) a aký majetok bol vkladaný do spoločnosti LINEA a.s.
(v hodnote 52.650 tis. Kčs po odpočte pasív v sume 4.368 tis. = 48.282 tis. Kčs). Z obsahu tohto

privatizačného projektu vyplýva aj majetok, ku ktorému môžu vzniknúť reštitučné nároky (v sume 685
tis. Kčs - ide o sporné pozemky), keď v časti celkového majetku privatizovaného subjektu pod B.2.2.
- označený ako „Majetok, ku ktorému môžu vzniknúť reštitučné nároky“, boli výslovne špecifikované
sporné pozemky. S uvedeným korešponduje aj tabuľka - tzv. ocenenie pozemkov ŠPTÚ (č.l. 672 v spise
sp. zn. 15C/56/2004), v ktorej sú práve sporné pozemky ohodnotené sumou 685 tis. Kčs. Odvolací súd

v tomto smere v plnom rozsahu odkazuje na body 74., 77. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom
bližšiašpecifikáciaobsahuprivatizačnéhoprojektu,akoajzáverovznehovyplývajúcichbybolazostrany
odvolacieho súdu len opakovaním týchto správnych záverov súdu prvej inštancie. Privatizačný projekt
nespôsobuje žiadnu obsahovú inkonzistentnosť a nezrozumiteľnosť toho, čo bolo súčasťou privatizácie
a ktorý majetok nemohol byť privatizovaný pre zákonnú prekážku podľa § 3 ods. 1 zákona č. 92/1991

Zb. Ak žalobca namietal rozporuplnosť privatizačného projektu s odôvodnením, že podľa Rozhodnutia o
schválení privatizačného projektu č.j. 396/92 vstúpil do privatizácie celý majetok, nevylučuje to určenie
majetku v privatizačnom projekte, na ktorý môžu vzniknúť reštitučné nároky, tak ako sa to stalo v danom
prípade, keď podľa blokačného mechanizmu predmetom privatizácie nemohli byť aj sporné pozemky.
V nadväznosti na Rozhodnutie č. 396/92 je treba poukázať aj na Rozhodnutie ministra hospodárstva SR

č. 223 zo dňa 23.12.1992, v zmysle ktorého všetok majetok zrušeného ŠPTÚ v súlade so schváleným
privatizačným projektom prešiel na FNM SR, z čoho tiež vyplýva, že predmetom privatizácie nebol celý
majetok ŠPTÚ (celková hodnota majetku ŠPTÚ vo výške 72.959 tis. Kčs, pričom do privatizácie vstúpil
majetok v sume 54.821 tis. Kčs).

32. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého z hľadiska právneho
titulu nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným pozemkom vkladom dňom vzniku obchodnej
spoločnosti (§ 19 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb.) sa prevod privatizovaného majetku mohol vykonať
len podľa schváleného privatizačného projektu (§ 5 zákona č. 92/1991 Zb.). Na základe uvedeného
je zrejmé, že len celý privatizačný projekt vrátane jeho príloh mohol predstavovať „vkladuschopnú“

listinu, na základe ktorej mohla byť vyznačená zmena v evidencii nehnuteľností (súd prvej inštancie
vysvetlil,ževtomtoprípadenešloovkladvlastníckehoprávadokatastranehnuteľností,aleovyznačenie
zmeny vlastníctva v evidencii nehnuteľností, ku ktorej došlo podľa § 19 ods. 3 zákona č. 92/1991
Zb. dňom vzniku akciovej spoločnosti). Zo samotnej notárskej zápisnice č. N 79/92, Nz 82/92, akoaj stanov spoločnosti žalobcu vyplýva odkaz na zakladateľskú listinu (podľa čl. IV bod 2 stanov
je základné imanie tvorené vkladom uvedeným v zakladateľskej listine). Zo zakladateľskej listiny je
zrejmé, že táto je vyhotovená v súlade s privatizačným projektom, ako aj odkazom na privatizačný

projekt, v ktorom je uvedená bližšia špecifikácia majetku tvoriaceho nepeňažný vklad zakladateľa
(žalovaného 1/), ktorý tvorí celé základné imanie spoločnosti (čl. II bod 2, bod 3 zakladateľskej listiny).
Zo zakladateľskej listiny vyplýva aj ocenenie obsiahnuté v schválenom privatizačnom projekte vo výške
41.498 tis. Kčs (z toho základné imanie 36.817 tis. Kčs), čo korešponduje s konečným majetkom
podniku uvedenom v časti C.C.C. privatizačného projektu označenom ako Bilančné ocenenie časti

podniku LINEA a.s. (bližšie pozri bod 77. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Zároveň súčasťou
zakladateľskej listiny bola aj príloha - privatizačný projekt a stanovy žalobcu (čl. V zakladateľskej
listiny). Na základe uvedeného je potom možné zhrnúť, že záver súdu prvej inštancie, ktorý v rámci
posudzovania špecifikácie nehnuteľností vkladaných do majetku akciovej spoločnosti (č. l. 749 v spise
sp. zn. 15C/56/2004) vychádzal z privatizačného projektu, na základe ktorého bol vklad vykonaný,
je v súlade s § 5 zákona č. 92/1991 Zb., zakladateľskou listinou, stanovami a notárskou zápisnicou

spoločnosti žalobcu. Súd prvej inštancie uviedol, že „v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/56/2004
FNM SR na základe výzvy súdu predložil fotokópiu privatizačného projektu štátneho podniku ŠPTÚ
v Bratislave, ktorá bola vytvorená zo špeciálneho archívu FNM SR (č. l. 549 až 952 v spise sp.
zn. 15C/56/2004). Strany sporu túto listinu žiadnym spôsobom nespochybnili a ani súd nemal dôvod
pochybovaťojejpravostiapravdivosti;apretovychádzalztejtolistiny“.Súdprvejinštancievnadväznosti

na uvedené vysvetlil, že práve v dôsledku obsahu privatizačného projektu naopak nemohol vychádzať
z listiny „špecifikácia nehnuteľností vkladaných do majetku akciovej spoločnosti LINEA, a.s.“ (č. l.
10) predloženej žalobcom, pretože táto listina netvorila prílohu (súčasť) schváleného privatizačného
projektu štátneho podniku ŠPTÚ, pričom odvolací súd považuje tento záver za správny. Bez ohľadu
na pôvod tejto listiny-odvolateľ tvrdil, že predmetný dokument vyhotovil FNM SR, podstatným je len to,

že predmetná listina nebola súčasťou privatizačného projektu, na ktorý odkazovala aj zakladateľská
listina, a preto nemohla predstavovať právny titul nadobudnutia nehnuteľnosti vkladom do základného
imania majetku spoločnosti žalobcu. K poznámke odvolateľa o obsahu návrhu na zápis do obchodného
registra, odvolací súd opätovne uvádza, že vkladuschopnú listinu môže v tomto smere predstavovať len
celý privatizačný projekt a špecifikácia obsiahnutá v tomto privatizačnom projekte, ktorý bol nedeliteľnou

súčasťou zakladateľskej listiny žalobcu (v konaní bolo preukázané, že obsahom privatizačného projektu
bola špecifikácia založená na č. l. 749 v spise sp. zn. 15C/56/2004, nie špecifikácia založená na č.
l. 10, na ktorú odkazoval žalobca). Aj keď žalovaní v tejto súvislosti poukázali na kompletný návrh
zápisu žalobcu do obchodného registra na č. l. 135-138 spisu sp. zn. 15C/56/2004, odvolací súd na
predmetný návrh nemohol prihliadať. Súd prvej inštancie v zmysle bodu 9. odôvodnenia napadnutého

rozsudku oboznámil len s určitými listinami pripojeného spisu, nie však s celým pripojeným spisom.
Medzi oboznámenými listinami však žalovanými označený listinný dôkaz nebol, a preto predstavuje
novotu v odvolacom konaní. V súlade s § 366 CSP predmetný listinný dôkaz nie je možné použiť, keďže
je zrejmé, že ho mohli žalovaní označiť už v konaní na súde prvej inštancie.

33. Odvolateľ namietal, že žalovaní počas konania na súde prvej inštancie nepopreli opakované
skutkovétvrdeniažalobcu,žešpecifikáciazaloženánač.l.10bolapredloženáakoprílohazakladateľskej
listiny žalobcu pri zápise do obchodného registra, na základe čoho potom ide o nesporné tvrdenia.
Na danom mieste odvolací súd uvádza, že samotný žalobca v priebehu konania uvádzal skutkové
tvrdenie (vyjadrenie žalobcu zo dňa 16.05.2018 - č.l. 514 a nasl.), že nehnuteľnosti vkladané do

LINEA a.s. boli uvedené v privatizačnom projekte v časti špecifikácie. Z uvedeného vyplýva, že
samotný žalobca odkazuje na špecifikáciu, ktorá bola obsahom privatizačného projektu. Zo stanoviska
žalovaných na pojednávaní dňa 06.02.2019 je zrejmé, že namietali vklad sporných pozemkov do
majetku žalobcu, ale aj ďalších spoločností (EKOS a.s.). Žalovaní tvrdili, že sporné pozemky neboli
špecifikované v zakladateľskej listine. Z vyjadrenia zo dňa 24.06.2021 vyplýva, že žalovaní na

jednej strane odkazujú na predchádzajúce vyjadrenia zo dňa 30.10.2017 a zo dňa 15.05.2018,
ktorých súčasťou bola špecifikácia založená na č.l. 10, avšak na druhej strane odkazujú na tabuľku
špecifikovaných nehnuteľností vkladaných do majetku žalobcu priloženej k zakladateľskej listine, podľa
ktorej bola privatizovaná len administratívna budova a parkovisko (tak ako bolo uvedené vyššie, prílohou
zakladateľskej listiny mohol byť len privatizačný projekt a špecifikácia, ktorá bola jeho súčasťou -

založená na č.l. 749 v spise sp. zn. 15C/56/2004). S ohľadom na tieto tvrdenia, nie je možné ustáliť,
že špecifikácia nehnuteľností na č.l. 10, resp. jej obsah bol nespornou skutočnosťou. V nadväznosti na
uvedené, bol aj správny postup súdu prvej inštancie, ktorý skúmal, čo bolo obsahom privatizačnéhoprojektu a ktorá z predložených špecifikácii s rozdielnym obsahom bola súčasťou privatizačného
projektu.

34.Správnymisúajzáverysúduprvejinštancievbode78.odôvodnenianapadnutéhorozsudkutýkajúce
sa samotného obsahu špecifikácie nehnuteľností vkladaných do majetku akciovej spoločnosti (č.l. 749
v spise sp. zn. 15C/56/2004) a špecifikácie nehnuteľností navrhovaných na prevod na organizácie
vo verejnom záujme a v zmysle zákonných nariadení (č.l. 752 v spise sp. zn. 15C/56/2004), ako aj
skutočnosti z nich vyplývajúce (že sporné pozemky neboli privatizované). Odvolací súd v nadväznosti na

námietky odvolateľa dopĺňa, že špecifikácia nehnuteľností vkladaných do majetku žalobcu sama osebe
nemohla byť schvaľovaná, keďže špecifikácia bola súčasťou privatizačného projektu, schvaľovaný bol
teda celý privatizačný projekt. Obsahom tohto privatizačného projektu bola aj špecifikácia nehnuteľností,
z ktorej však jednoznačne vyplýva, že sporné pozemky neboli určené na vklad do základného imania
majetku žalobcu (bod 78. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

35. Na uvedenom nič nemení ani námietka odvolateľa súvisiaca s obsahom špecifikácie týkajúca
sa retroaktívneho pôsobenia judikatúry v otázke výkladu, či parkovisko alebo iné technické stavby
pevne spojené so zemou môžu byť samostatnými vecami v právnom zmysle alebo či sú súčasťou
pozemku. Predovšetkým odvolací súd uvádza, že predmetnú námietku odvolateľa s ohľadom na možné
aj retrospektívne pôsobenie judikatúry nepovažuje za dôvodnú. Prípustnosťou zmeny judikatúry sa

Najvyšší súd už zaoberal v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/198/2017 zo dňa 19.03.2018:
„Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti
(retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza.
Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú
istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno

obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať
nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať
aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry
líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem“ (okrem iného, bližšie pozri aj ďalšie
rozhodnutia ako rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/233/2015, zo dňa 12. 09. 2016; uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo/4/2014, zo dňa 14.10.2015; uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Cdo/57/2017 zo dňa 17. 05. 2017). V prípade predmetnej námietky je treba však uviesť, že súd prvej
inštancie záver, že sporné pozemky neboli zaradené do privatizačného projektu, nezaložil na judikatúre,
či parkovisko alebo iné technické stavby pevne spojené so zemou môžu byť samostatnými vecami alebo
či sú súčasťou pozemku, na ktorom boli postavené, ale na obsahu privatizačného projektu a úmyslu

spracovateľa zaradiť do privatizácie výlučne len stavby postavené na sporných pozemkoch, čo riadne
odôvodnil v bode 78. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

36. Odvolací súd k otázke rozdielneho výkladu čl. IV zákona č. 17/1993 Z. z. zo strany odvolateľa
poukazuje na správne závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 75. odôvodnenia napadnutého

rozsudku, s ktorými sa stotožňuje. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd konštatuje, že aj z
odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/5/02 zo dňa 25.06.2002, zverejneného
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 42/2004, vyplýva, že „Neobstojí
tvrdenie dovolateľov ani v tom, že na daný prípad treba aplikovať článok IV zákona č. 17/1993 Z. z. v
tom zmysle, že návrh na začatie konania tu bol oprávnený podať iba štát, a to v prekluzívnej trojročnej

lehote. Navrhovateľ, ako vlastník, resp. spoluvlastník spornej nehnuteľnosti, mal totiž v zmysle § 126
ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na ochranu proti odporcom, ktorí do tohto práva zasiahli. V tomto
zmysle treba súhlasiť aj s názorom odvolacieho súdu, že navrhovateľ mal naliehavý právny záujem na
predmetnom určení, pretože na jeho základe možno vykonať zmeny zápisov v katastri nehnuteľností“.
Odvolací súd v zhode s názorom žalovaných uvádza, že cieľom právnej úpravy čl. IV zákona č. 17/1993

Z. z. bolo zvýšenie ochrany štátu ako vlastníka v procese privatizácie jeho majetku a nie opak. Odvolací
súd konštatuje, že oprávnenie prokurátora podať žalobu podľa čl. IV zákona č. 17/1993 Z. z. nevylučuje
garanciu ochrany štátneho vlastníctva podľa § 126 OZ. Nedôvodnou je preto argumentácia žalobcu, že
čl. IV zákona č. 17/1993 Z. z. je lex specialis, ktorý by vylučoval právo vlastníka domáhať sa ochrany
svojho vlastníctva súdnou cestou. K námietke odvolateľa, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1MObdoV/16/2006 nedopadá na výklad predmetného článku, je potrebné uviesť, že v danej veci išlo o
určenie neplatnosti zmluvy o predaji podniku v rámci privatizácie medzi zmluvnými stranami. Najvyšší
súd sa v predmetnej veci musel implicitne zaoberať aj aktívnou vecnou legitimáciou (k otázke prieskumu
vecnej legitimácie implicitne pozri aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS/191/2018z13.11.2018,rozsudokNajvyššiehosúduSRvovecisp.zn.2Cdo/205/2009z29.06.2010),pričomzáver
najvyššieho súdu nesmeroval k vysloveniu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, aj keď bol žalobcom
predávajúci ako zmluvná strana a nie prokurátor, ako sa nesprávne domnieval odvolateľ, že má byť

jediným oprávneným domáhať sa neplatnosti prevodu alebo prechodu zo strany niektorého z účastníkov
tohto právneho vzťahu.

37. S ohľadom na uvedené je nedôvodná aj námietka odvolateľa, že pod režim čl. IV zákona č. 17/1993
Zb. spadala aj Dohoda o zrušení a stanovení nových podielov a zápis spoluvlastníckych podielov.

V tejto súvislosti odvolateľ namietal, že proces prechodu majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby
bol realizovaný a zavŕšený až prevodom akcií žalobcu na upisovateľov akcií v kupónovej privatizácii.
Uvedené je samo o sebe v rozpore s § 19 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb., v zmysle ktorého žalobca
mohol nadobudnúť privatizovaný majetok len na základe schváleného privatizačného projektu (§ 5
zákona č. 92/1991 Zb.) vkladom do základného imania žalobcu. Nadobudnutie sporných pozemkov
do majetku žalobcu by bolo možné len za podmienky, ak by sa tento vklad netýkal pozemkov, ktoré

spadali pod blokačný mechanizmus podľa § 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. vylučujúci tento majetok
spod privatizácie (čo nebol daný prípad). Proces prechodu majetku vkladaného do základného imania
žalobcu v rámci privatizácie preto nebol zavŕšený kupónovou privatizáciou, ako sa nesprávne domnieval
odvolateľ, ale založením spoločnosti žalobcu. Okrem toho, odvolateľ opomína, že prevod akcií bol
realizovaný samotným žalobcom. Z rovnakého dôvodu nie je opodstatneným tvrdenie, že Dohoda

o zrušení a stanovení nových podielov bola nadobúdacím titulom k sporným pozemkom (bližšie pozri
bod 91. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie zaoberal predmetnou
dohodou a na ktorú odvolací súd v celom rozsahu odkazuje). Odvolateľ ďalej uviedol, že v priebehu
konania na súde prvej inštancie rozporoval, že predmetná dohoda bola nadobúdacím titulom. Odvolateľ
však v rámci tejto námietky opomenul, že súd prvej inštancie sa predmetnou dohodou ako nadobúdacím

titulom zaoberal, keď skonštatoval, že týmto právnym úkonom zmluvné strany neprejavili vôľu previesť
a nadobudnúť vlastnícke právo k veci v zmysle § 132 ods. 1 OZ (dohodli sa na zmene majetkových
podielov), ako aj rovnako správne uzavrel, že predmetná dohoda je absolútne neplatná. V tejto súvislosti
odvolateľ poukázal na bod 41. vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného 2/ zo dňa 30.10.2017, ako
aj stranu 11-12 vyjadrenia žalobcu zo dňa 26.08.2021 k vyjadreniu žalovaných zo dňa 24.06.2021. V

podaní zo dňa 26.08.2021 žalobca uviedol, že ku dňu uzatvorenia Dohody o zrušení a stanovení nových
podielov bol ako vlastník zapísaný v katastri ŠPTÚ, ale tento zápis nezodpovedal právnemu stavu podľa
§ 19 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb., t.j. nadobudnutie vlastníctva vznikom akciovej spoločnosti. Žalobca
v podaní zo dňa 15.05.2018 v bode 41. uviedol, že Dohoda o zrušení a stanovení nových podielov
bola uzatvorená v súvislosti s transformačným procesom a privatizáciou Ratio, š.p., ktorý mal zapísaný

väčší podiel ako mu v skutočnosti patril, a preto dohoda reflektovala zmeny majetkových podielov na
nehnuteľnostiach. Po preskúmaní obsahu predmetných vyjadrení odvolací súd konštatuje, že z nich
nevyplývatvrdeniežalobcu,žeDohodaozrušeníastanovenínovýchpodielovbymalabyťnadobúdacím
titulom vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam.

38. Ak odvolateľ poukázal na zvýšenie základného imania jediným akcionárom FNM SR (hodnota
sporných pozemkov mala byť zahrnutá do zvýšenia základného imania žalobcu), aby preukázal, že
sporné pozemky boli vložené do základného imania žalobcu, je treba uviesť, že predmetnou námietkou
sa zaoberal už súd prvej inštancie (bod 90. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). V tejto
súvislosti však odvolateľ neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by reflektoval na argument

súdu prvej inštancie, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol. Ak odvolateľ opieral svoje námietky
o to, že žalovaní predmetné tvrdenie žalobcu nepopreli a nepreukázali opak, opomenul, že žalovaní
predovšetkým v konaní namietali vklad sporných pozemkov do základného imania žalobcu, ako aj
vlastnícke právo žalobcu. Žalobca bol tým, kto bol povinný uniesť dôkazné bremeno na preukázanie ním
tvrdenýchskutočností,okreminéhoajtoho,žezvýšeniezákladnéhoimaniabolovykonanévnadväznosti

na vklad sporných pozemkov do základného imania žalobcu.

39. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého žalobca nenadobudol
spoluvlastnícke podiely k sporným pozemkom vydržaním, nakoľko neboli splnené zákonom stanovené
podmienky na vydržanie vlastníckeho práva v zmysle § 134 a nasl. OZ. Súd prvej inštancie sa

dostatočneapodrobnezaoberaldobromyseľnosťounadobúdateľa,akoajabsenciouospravedlniteľného
omylu v konkrétnych okolnostiach prípadu s posúdením všetkých rozhodných skutočností a odvolací
súd na tieto závery odkazuje. V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné poukázať na to, že
dobromyseľnosť držby musí byť daná už pri vzniku, čo v danom prípade znamená pri vkladeprivatizovaného majetku do základného imania spoločnosti už založením spoločnosti žalobcu. Dobrá
viera žalobcu, že mu sporné pozemky patria, musí byť zároveň daná po celú vydržaciu dobu. Súd
prvej inštancie však správne uzavrel, že u žalobcu v čase vzniku držby (žalobca nemal žiaden

nadobúdací titul k sporným pozemkom) s ohľadom na jednoznačne formulované znenie zákona -
§ 3 ods. 1 zákona č. 92/1992 Zb. absentoval ospravedlniteľný omyl držiteľa o existencii právneho
titulu (čo aj domnelého). Práve v dôsledku absencie dobromyseľnosti u žalobcu v čase vzniku
držby (ktorá je nevyhnutnou podmienkou na splnenie predpokladov nadobudnutia vlastníctva titulom
vydržania) sú námietky odvolateľa smerujúce k skutočnostiam a okolnostiam, ktoré nastali následne

až po založení spoločnosti žalobcu bezpredmetné. Ide o namietané špecifické okolnosti kupónovej
privatizácie, uzatvorenia Dohody o zrušení a stanovení nových podielov, zvýšenie základného imania,
následné správanie žalovaných a ich vyjadrenia, neuplatnenie vlastníckeho práva cirkvou, vydanie
prvého rozsudku Okresného súdu Bratislava II v konaní sp.zn. 15C/56/2004 (pozn. odvolacieho súdu
- predmetný rozsudok, na základe ktorého žalobca zakladal dobromyseľnosť bol následne zrušený na
základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora SR uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.

zn. 2MCdo/17/2010). Ak odvolateľ namietal, že v dôsledku kupónovej privatizácie došlo až v novembri
roku 1993 k prvej zmene v obsadení predstavenstva, teda aj k vzniku novej vôle a vedomosti na
strane žalobcu – založenej na dôvere v zákonnosť procesu založenia, vzniku žalobcu a privatizačného
procesu, odvolací súd uvádza, že ak neexistovala dobromyseľnosť žalobcu pri založení spoločnosti,
nemohla vzniknúť ani dodatočne so zmenou predstavenstva. Rovnako tak, ani namietaný veľký časový

odstup, v ktorom došlo zo strany žalovaných k spochybneniu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu
k sporným pozemkom, nepredstavuje okolnosť majúcu vplyv na dobromyseľnosť žalobcu v čase vzniku
držby, keďže vydržacia doba ani nezačala plynúť. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaných,
že na priznanie práva nepostačuje samotná skutočnosť, že právo bolo v minulosti, hoci dlhodobo,
vykonávané a tolerované. Skutočnosť, že právny subjekt užíva cudziu vec so súhlasom vlastníka, hoci

aj dlhú dobu, nemusí ešte sama o sebe viesť k záveru, že tento subjekt je oprávneným držiteľom, na
naplnenie dobrej viery nestačí, ak tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho,
aby vlastník nehnuteľnosti v jeho výkone bránil, prípadne že bolo vykonávané oddávna (bližšie pozri
rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/638/2014 zo dňa 23.06.2016 - dovolanie odmietnuté
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/91/2018 zo dňa 16.12.2019). Ak odvolateľ v súvislosti

s preukazovaním dobromyseľnosti poukazoval na rozdielnu špecifikáciu (založenú na č.l. 10), ktorá bola
podľa jeho názoru súčasťou návrhu na zápis do obchodného registra, či rozdielny judikatórny výklad
stavbynapozemkuakosúčastipozemku,akoajnekonzistenciuprivatizačnéhoprojektuazakladateľskej
listiny predloženej pri zápise žalobcu do obchodného registra, odvolací súd sa týmito argumentami
už v predchádzajúcej časti odôvodnenia zaoberal a s ohľadom na nesprávnosť k nim prislúchajúcim

domnienkam odvolateľa sú tieto aj hľadiska posúdenia dobrej viery nedôvodné, ako aj nezodpovedajúce
výsledkom vykonaného dokazovania.

40. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj náležitou starostlivosťou členov predstavenstva akciovej
spoločnosti (nie odbornou starostlivosťou), pričom ustálil, že znalosť zakladateľských dokumentov

spoločnosti (aj privatizačný projekt) bolo možné u členov predstavenstva spoločnosti predpokladať,
čo je správnym záverom. Rozhodným je zistenie miery obvyklej opatrnosti, starostlivosti všeobecne
vyžadovanej v prípadoch daného druhu, ktorú boli povinní členovia predstavenstva pri založení
spoločnosti žalobcu zachovať. Z uvedeného teda vyplýva, že pri posúdení zachovania dobrej viery o
domnelom vlastníckom práve k sporným pozemkom je podstatné iba to, či členovia predstavenstva mali

mať alebo mohli mať vedomosť o zákonnej prekážke v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., či o
obsahu privatizačného projektu, z ktorého vyplývalo, že sporné pozemky neboli predmetom privatizácie.
Keďže znenie citovaného ustanovenia týkajúce sa blokačného mechanizmu je jasne formulované
(neznalosť zákona neospravedlňuje) a členovia predstavenstva mali informačnú povinnosť vo vzťahu
k zakladateľským dokumentom, medzi ktorými bol aj privatizačný projekt, nebolo možné konštatovať

zachovanie dobrej viery u členov predstavenstva, a to ako kolektívneho orgánu z objektívneho hľadiska
(predmetnú informáciu mohli mať a v danom prípade aj mali mať). Nie je smerodajné to, či všetci členovia
predstavenstva aj predmetnú vedomosť skutočne mali, podstatným je len to, že túto vedomosť mohli
alebo mali mať. Okrem toho, ak sa žalobca prostredníctvom svojho zamestnanca - J. K. (podnikový
právnik žalobcu) prihlásil k určitej profesijnej odbornosti, vyžaduje sa u žalobcu zachovanie náležitej

starostlivosti spojené s touto odbornosťou. Za takýchto kritérií nie je možné vôbec ani uvažovať nad
zachovaním náležitej starostlivosti u členov predstavenstva žalobcu ako kolektívneho orgánu, pretože
J. K. zastrešoval samotného žalobcu, nielen jednotlivých, či niektorých členov predstavenstva. Keďže
z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že J. K. aj reálne disponoval uvedenou informáciou, jezrejmé, že prostredníctvom svojho zamestnanca touto informáciou zároveň disponoval aj samotný
žalobca. Na základe uvedených skutočnosti je možné skonštatovať, že žalobca nebol dobromyseľným
pri nadobudnutí domnelého právneho titulu-vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Na posúdenie

náležitej starostlivosti nemôže mať vplyv to, že prví členovia predstavenstva žalobcu boli bývalí
zamestnanci ŠPTÚ, ktorí podľa odvolateľa nemali žiadne praktické ani teoretické odborné skúsenosti
s korporátnou agendou, privatizáciou a nemali ani vysokoškolské právnické vzdelanie, keďže práve
z uvedeného dôvodu mal žalobca k dispozícii zamestnanca s takýmto vzdelaním, prostredníctvom
ktorého sa prihlásil aj k tejto profesijnej odbornosti.

41. Súd prvej inštancie sa v bodoch 93. a 94. odôvodnenia napadnutého rozsudku osobitne
zaoberal nadobudnutím spoluvlastníckych podielov k sporným pozemkov kúpnymi zmluvami od
spoločnosti EKOS a.s. a SLOVAK SENIORS a.s., resp. vyhlásením vkladateľa PROSPERITA a.s.
o vložení nepeňažného vkladu na zvýšenie základného imania v prospech žalobcu. Predmetné
odôvodnenie rozsudku len dopĺňalo správne závery súdu prvej inštancie už uvedené v predchádzajúcich

častiach odôvodnenia rozhodnutia k sporným pozemkom ako takým (blokačný mechanizmus,
dobromyseľnosť, výklad čl. IV. zákona č. 17/1993 Z. z.). Reagujúc na námietku odvolateľa, že
súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil, ak na základe nepredložených privatizačných projektov
skonštatoval nedôvodnosť nároku vo vzťahu k nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu od uvedených
spoločností, ako aj nespornosť špecifikácie nehnuteľnosti spoločnosti EKOS a.s. (listinný dôkaz - bod

39. odôvodnenia napadnutého rozsudku), je potrebné uviesť nasledovné. V prvom rade je potrebné
poukázať na vyjadrenie samotného odvolateľa, ktorý v priebehu konania a aj v samotnom odvolaní
tvrdil, že tieto spoločnosti v rámci procesu privatizácie získali spoluvlastnícky podiel k sporným
pozemkom rovnakým spôsobom ako spoločnosť žalobcu. Keďže, tak ako vyplýva z rozboru uvedeného
vyššie, nadobudnutiu spoluvlastníckych podielov od uvedených spoločností bránil jednak blokačný

mechanizmu, jednak sporné pozemky pri privatizácii vkladom do základného imania žalobcu zahrnuté
ani neboli, vznikla dôvodná pochybnosť o ich nadobudnutí v dotknutom podiele aj pri privatizácii
spoločností EKOS a.s. a SLOVAK SENIORS a.s. Okrem toho žalovaní vo vyjadrení zo dňa 24.06.2021
rozporovali nadobudnutie vlastníckeho práva k podielom od spoločnosti EKOS a.s., PROSPERITA
a.s., ako aj spoločnosti SLOVAK SENIORS a.s. (bližšie pozri od bodu 24. až 41. vyjadrenia žalovaných

č.l. 1488). K nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu od spoločnosti EKOS a.s. žalovaní namietali aj
to, že zo špecifikácie nehnuteľnosti tejto spoločnosti nevyplýva, že bol vložený podiel na sporných
pozemkoch. Na základe uvedeného je možné konštatovať spochybnenie nadobudnutia vlastníckeho
práva k spoluvlastníckym podielom pri privatizácii vkladom do ich základného imania, ako aj to,
že zo špecifikácie nehnuteľností uvedenej v bode 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva

vklad sporných pozemkov v príslušnom podiele do majetku EKOS, a.s. Konštatovanie súdu prvej
inštancie, že na to, aby mohol posúdiť, či predmetné spoluvlastnícke podiely k sporným pozemkom
boli vložené do základného imania týchto spoločností, by musel mať k dispozícii privatizačné projekty,
bolo preto správne. K námietke odvolateľa o nesprávnom závere súdu prvej inštancie, kedy malo dôjsť
k strate dobrej viery žalobcu ako držiteľa predmetných spoluvlastníckych podielov, teda najneskôr na

pojednávaní dňa 14.04.2004 v spore sp. zn. 15C/56/2004, je treba uviesť, že to bol predovšetkým
sám žalobca, ktorý uvedenú skutočnosť tvrdil (bližšie pozri bod 2. tohto rozhodnutia). Odvolateľ
ďalej v tejto súvislosti namietal, že z rozsudku Okresného súdu Bratislava II. sp. zn. 15C/56/2009,
vyplýva, že predmetom uvedeného konania nebol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za
užívanie pozemku parc. č.XXXXX/XX, v kontexte čoho zo strany spoločnosti SIKARD, a.s. ako

žalovaného v predmetnom konaní nebola vznesená námietka k legalite nadobudnutia vlastníckeho
práva k uvedenému pozemku, a preto predmetné konanie nemôže mať relevanciu k posudzovaniu
podmienok vydržania parc. č. XXXXX/XX žalobcom. Predmetná námietka odvolateľa je však s ohľadom
na tvrdenie samotného žalobcu, ktorým odôvodňoval naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva aj k spornému pozemku parc. č. XXXXX/XX, irelevantná. Odvolací súd v súvislosti s námietkou,

že v konaní sp. zn. 15C/56/2004 nebolo spochybňované vlastnícke právo k pozemku parc. č. XXXXX/
XX, neprihliadal na dôkaz označený žalovanými-zápisnica z pojednávania zo dňa 14.09.2011 založená
na č.l. 294 súdneho spisu 15C/56/2004, keďže ide o novotu v odvolacom konaní, na ktorú nie je možné
prihliadať. Súd prvej inštancie neoboznámil s predmetným listinným dôkazom, pričom žalovaní tento
listinný dôkaz zo spisu 15C/56/2004 nenavrhli vykonať, napriek tomu, že tak v konaní pred súdom prvej

inštancie mohli urobiť.

42. Odvolateľ ďalej namietal aj to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s právoplatným rozsudkom
sp. zn. 15C/194/00 zo dňa 21.11.2003, v právnej veci žalobcu - Ústavu racionalizácie v stavebníctve,a.s. (právny predchodca SLOVAK SENIORS a.s.) proti žalovanému - URS, s.r.o., ktorým súd určil
že Ústav racionalizácie v stavebníctve je spoluvlastníkom sporných pozemkov v podiele 299/10000
parc. č. XXXXX/XX a v podiele 367/10000 parc. č. XXXXX/XX. Vo vzťahu k prejudicialite a záväznosti

predmetného rozhodnutia na posudzovanú vec odvolací súd uvádza, že podľa § 228 ods. 1 CSP výrok
právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán
po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. Citované ustanovenie upravuje tzv. materiálnu
stránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorá spočíva v záväznosti tohto rozhodnutia pre určitý
okruh subjektov. Ide o subjektívnu hranicu záväznosti súdneho rozhodnutia. V tomto zmysle je výrok

právoplatného rozsudku záväzný predovšetkým pre sporové strany. So subjektívnou záväznosťou
rozsudku úzko súvisí otázka tzv. prejudiciálneho účinku súdneho rozhodnutia vyjadrená v § 193 a §
194 CSP, v zmysle ktorej musí súd v novom konaní rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného
rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného
postavenia v oboch konaniach). Už z uvedeného je zrejmé, že v predmetnej veci nešlo o prejudiciálnu
otázku v zmysle § 194 ods. 2 CSP (neexistovala totožnosť strán sporu), s ktorou by sa musel súd prvej

inštancie vysporiadať. Okrem toho žalovaní správne k veci vedenej pod sp. zn. 15C/194/00 poukázali
na irelevantnosť predmetnej argumentácie odvolateľa aj z toho dôvodu, že dokazovanie v tejto veci bolo
vedené z hľadiska posúdenia kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi Ústavom racionalizácie v stavebníctve,
a.s.akopredávajúcimaURS,s.r.o.akokupujúcim(kúpnazmluvanebolapodpísanáoprávnenýmičlenmi
štatutárneho orgánu predávajúceho a z toho dôvodu bola absolútne neplatná), pričom otázka vkladu

sporných pozemkov v rámci privatizácie nebola predmetom prieskumu.

43. Odvolateľ namietal aj nevykonanie výsluchov svedkov - J. L., E. E. L., E. M., E. B. E. N. a E.
O., členov predstavenstva žalobcu, ktorí mali byť vypočutí k okolnostiam dobromyseľnosti držby a k
verifikácii okolností uzatvorenia Dohody o zrušení a stanovení nových podielov (pvz 416/92).

44. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal

dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Len
súd rozhoduje, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, a to z dôvodu, aby sa tak predišlo vykonávaniu
tých dôkazov, ktoré sú pre prejednanie a rozhodnutie veci irelevantné. Vykonávaním všetkých (aj
nepodstatných dôkazov) by zároveň dochádzalo aj k mareniu rýchlosti a hospodárnosti konania.
Samotné neakceptovanie vykonania navrhnutých dôkazov samo osebe nemôže znamenať porušenie

práva strany sporu. Zásah do základného práva na súdnu ochranu, či do práva na spravodlivé súdne
konanie,bymoholnastaťlenvtedy,akbytakýtozáversúduonevykonanínavrhnutéhodôkazubolzjavne
nedôvodný, alebo by takémuto záveru chýbala predchádzajúca racionálna úvaha súdu vychádzajúca
z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by bola strana sporu nevykonaním
navrhnutého dôkazu postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana sporu v konaní.

V danom prípade však súd prvej inštancie nevykonanie ďalšieho dokazovania výsluchov svedkov
riadne a logicky odôvodnil tým, že ich výsluch považuje za nadbytočný, pričom vykonané dokazovanie
považoval za dostatočné pre rozhodnutie vo veci. S týmito závermi sa odvolací súd plne stotožňuje.
S ohľadom na závery odvolacieho súdu vo vzťahu k Dohode o zrušení a stanovení nových podielov (bod
37. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu), ako aj k dobromyseľnosti žalobcu (bod odôvodnenia

39. - 40. rozhodnutia odvolacieho súdu) je potrebné skonštatovať, že výpoveď svedkov je úplne
irelevantná. Bez ohľadu na to, či by boli títo svedkovia vypočutí k okolnostiam navrhovanými žalobcom
pred súdom prvej inštancie, či mali vedomosť o tom, že sporné pozemky neboli predmetom privatizácie,
resp. či mali vedomosť o tom, že sporné pozemky spadajú pod blokačný mechanizmus, ako aj či
boli ako členovia predstavenstva informovaní o skutočnostiach vyplývajúcich zo zakladateľskej listiny

a privatizačného projektu sú z hľadiska posúdenia ich dobromyseľnosti bezpredmetné. Podstatným
bolo posúdenie zachovania náležitej starostlivosti, či členovia predstavenstva pri založení spoločnosti
žalobcu mali mať vedomosť o blokačnom mechanizme, ktorý bránil privatizácii sporných pozemkov, či
mohli mať vedomosť o tom, že sporné pozemky ani neboli súčasťou privatizačného projektu. S ohľadom
na absolútnu neplatnosť Dohody o zrušení a stanovení nových podielov, ako aj jej samotný obsah (nešlo

o nadobúdací titul) by bol výsluch navrhnutých svedkov rovnako tak nadbytočným a nehospodárnym.

45. Odvolací súd za zaoberal aj námietkami odvolateľa vo vzťahu k posúdeniu návrhu na vydanie
rozsudku pre uznanie nároku. Žalobca podal návrh na vydanie rozsudku pre uznanie nároku v čase, keďbol platný a účinný Civilný sporový poriadok, a preto mal súd prvej inštancie rozhodovať o predmetnom
návrhu v zmysle § 282 CSP. Aj keď súd prvej inštancie neaplikoval príslušné ustanovenie, odvolací
súd uzatvára, že podmienka bezvýhradnosti uznania nároku bola totožná tak za účinnosti CSP, ako

aj Občianskeho súdneho poriadku (§ 153a OSP). Po oboznámení sa s obsahom spisu a jednotlivými
vyjadreniamiobochžalovaných,odvolacísúdzhodnesosúdomprvejinštanciekonštatuje,žepredmetná
podmienka bezvýhradnosti nebola splnená, keďže žalovaní od počiatku namietali pasívnu vecnú
legitimáciu (žalovaný 2/ v podaní zo dňa 13.09.2011, žalovaný 1/ v podaní zo dňa 22.09.2011), a preto
niejemožnéprisvedčiťargumentuodvolateľaobezpodmienečnomuznanížalobouuplatnenéhonároku.

V tejto súvislosti je potrebné ešte dodať, že ak v priebehu konania, žalovaní opakovane neuvádzali
námietku pasívnej vecnej legitimácie (žalovaný 1/ na pojednávaní dňa 13.01.2014 sa pripojil k vyjadreniu
žalovaného 2/, ospravedlnenie žalovaného 2/ zo dňa 02.07.2012), ale tejto sa nevzdali výslovným
prejavom, ktorým by potvrdili, že na tejto námietke netrvajú, nie je možné ich ďalšie prejavy hodnotiť,
ako bezvýhradné uznanie nároku žalobcu.

46. Na záver sa odvolací súd zaoberal aj námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie neaplikoval § 257
CSP, avšak odôvodnenie aplikácie citovaného ustanovenia zo strany žalobcu spočívalo len v posúdení
skutkových okolností prejednávanej veci zavinenými žalovanými bez bližšej špecifikácie. Predovšetkým
odvolací súd uvádza, že náhrada trov sporového konania je ovládaná zásadou úspechu vo veci, ktorá je
doplnená zásadou zavinenia. Aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď boli naplnené

všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Je akceptovateľné,
aby išlo tak o skutočnosti súvisiace s priebehom konania, ako aj o skutočnosti existujúce mimo
konania (najčastejšie pomery strany). Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je
významným z hľadiska aplikácie § 257 CSP nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie,

ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán sporu v konaní, pričom je potrebné
prihliadaťkmajetkovým,sociálnym,osobnýmaďalšímpomeromstránsporu.Jepotrebnévziaťdoúvahy
nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia
na majetkové pomery oprávnenej strany sporu. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade
nie je dôvodné použitie ustanovenia § 257 CSP, nakoľko neboli splnené procesné podmienky pre jeho

aplikáciu.Odvolacísúdpoukazujeprávenato,žežalobcanepopísalokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,
ktoré by viedli k dôvodnosti posúdenia nároku na náhradu trov konania podľa § 257 CSP. Odvolací
súd zdôrazňuje, že túto normu nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez
zreteľa na základe zásady rozhodovania o trovách konania, ktorou je v danom prípade zásada úspechu
stranyvkonaní,pričomskutkovéokolnostiprejednávanejveciviedliprávekúspechužalovaných,ktorým

náhrada trov konania patrí.

47. Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným
nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto podľa § 387 ods.
1, 2 CSP odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

48. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanými 1 a 2 priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalobcovi vo výške 100 %, keďže boli v odvolacom konaní plne úspešní.

49. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d), e) CSP).