Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, June 27, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/103/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122010277
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Michalanský
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7122010277.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského, sudcov
JUDr. Daniely Mitterpákovej a JUDr. Miroslava Baňackého PhD., na neverejnom zasadnutí konanom v
Košiciach dňa 27. júna 2023, v trestnej veci proti obžalovaným A. B. a C. D. E., pre pokračovací trestný
čin sprenevery podľa § 248 ods. 1,4 písm. b/, ods. 5 Zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od 1.10.2005
o odvolaní prokurátora a obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 23. mája 2022

sp. zn. 5T/8/2022 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 320 ods.1 písm.c/ Tr. por., § 281 ods. 1 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo vzťahu
k obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v jeho oslobodzujúcej časti v bodoch 2,3,4,5,6,7,8 a z dôvodu
podľa § 9 ods. 1 písm.a/ Tr. por. trestné stíhanie tohto obžalovaného pre konanie uvedené v obžalobe
Krajského prokurátora Košice sp. zn. 1 Kv 39/09 zo dňa 28.10.2013 na tom skutkovom základe, že

v bode 2) obžaloby
v období od 12. 04. 1999 do 01. 06. 1999 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti
obvinení F. F. G., D. G., A. B. a ďalšia osoba vystupujúca ako majiteľ a konateľ firmy Y.T.Y.B., s. r. o.
Košice so sídlom na ul. Krivej Č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu zálohovú faktúru Č. 23/MB/99 z 12. 04.
1999 na plnenie v sume 325.300,40 € (9.800.000 Sk), ako aj fiktívnu dodávateľskú faktúru Č. 28/MB/99

zo 14.05. 1999 na plnenie v čiastke zvyšných 417.778,66 € (12.586.000,- Sk), ktoré následne predložili
odberateľovi, firme Slovenské energetické strojárne, a. s. Tlmače, ktorej predseda predstavenstva,
( predtým obvinený C. H. E.), v súlade s predchádzajúcim rozdelením úloh a vzájomnou súčinnosťou,
vediac, že ide o fiktívne faktúry, vydal pokyny na ich úhradu formou bankových prevodov peňažných
prostriedkov, ktoré boli zrealizované na účet firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice, ku škode Slovenských
energetických strojární, a. s. Tlmače,

v bode 3) obžaloby
v období od 26. 07. 1999 do 27. 07. 1999 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti
obvinení F. F. G., A. B. a ďalšia osoba vystupujúca ako majiteľ a konateľ firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice so
sídlom na ul. Krivej Č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu dodávateľskú faktúru Č. 50/MB/99 z 26. 07. 1999
na plnenie v sume 322.545,30 € (9.717.000 Sk), ktorú následne predložili odberateľovi, firme Slovenské

energetické strojárne, a. s. Tlmače, ktorej predseda predstavenstva, ) predtým obvinený C. H. E. ), v
súlade s predchádzajúcim rozdelením úloh a vzájomnou súčinnosťou, vediac, že ide o fiktívnu faktúru,
vydal pokyn na jej úhradu formou bankového prevodu

v bode 4) obžaloby
v období od 18. 07. 2000 do 25. 07. 2000 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti

obvinený A. B. a ďalšia osoba vystupujúca ako majiteľ a konateľ firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice so sídlom
na ul. Krivej č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 68/MB/00 z 18. 7. 2000 na
plnenie v sume 326.628,16 € (9.840.000,- Sk), ktorú následne predložili odberateľovi, firme Slovenské
energetické strojárne, a. s. Tlmače, ktorej predseda predstavenstva, ( predtým obvinený C. H. E.), v
súlade s predchádzajúcim rozdelením úloh a vzájomnou súčinnosťou vediac, že ide o fiktívnu faktúru,
vydal pokyn na jej úhradu formou bankového prevodu peňažných prostriedkov, ktorý bol zrealizovaný

na účet firmy Y.T.Y.B., s. r.o. Košice, ku škode Slovenských energetických strojární, a. s. Tlmače,v bode 5) obžaloby
v období od 15. 11. 2000 do 05. 04. 2001 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti

obvinený A. B. a ďalšia osoba vystupujúca ako majiteľ a konateľ firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice so sídlom
na ul. Krivej č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 128/MB/00 z 15. 11. 2000 na
plnenie v sume 326.628,16 € (9.840.000,- Sk), ktorú následne predložili odberateľovi, firme Slovenské
energetické strojárne, a. s. Tlmače, ktorej predseda predstavenstva, ( predtým obvinený C. H. E.), v
súlade s predchádzajúcim rozdelením úloh a vzájomnou súčinnosťou, vediac, že ide o fiktívnu faktúru,

vydal pokyn na úhradu časti predmetnej faktúry vo výške 110.867,68 € (3.340.000 Sk) formou bankových
prevodov peňažných prostriedkov, ktoré boli zrealizované na účet firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice, ku škode
Slovenských energetických strojární, a. s. Tlmače,

v bode 16) obžaloby
v období od 27. 10. 1999 do 17. 11. 1999 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti

obvinený A. B. a ďalšia osoba vystupujúca ako majiteľ a konateľ firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice so sídlom
na ul. Krivej Č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu dodávateľskú faktúru Č. 90/MB/99 z 27.10.1999 na
plnenie v sume 35.316,69 € (1.063.950,- Sk), ktorú následne predložili odberateľovi, firme Tempest,
s. r. o. Bratislava, ktorej jeden z konateľov, v súlade s predchádzajúcim rozdelením úloh a vzájomnou
súčinnosťou, vediac, že ide o fiktívnu faktúru, zabezpečil jej úhradu formou bankového prevodu

finančných prostriedkov, ktorý bol zrealizovaný na účet firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice, ku škode firmy
Tempest, s. r. o. Bratislava,

v bode 17) obžaloby
v období od 29. 11. 1999 do 02. 12. 1999 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti

obvinený A. B. a ďalšia osoba vystupujúca ako majiteľ a konateľ firmy Y.T.Y.B, s. r. o. Košice so
sídlom na ul. Krivej č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 108/MB/99 z 29. 11.
1999 na plnenie v sume 33.887,67 € (1.020.900,- Sk), ktorú následne predložili odberateľovi, firme
Tempest, s. r. o. Bratislava, ktorej jeden z konateľov, v súlade s predchádzajúcim rozdelením úloh
a vzájomnou súčinnosťou, vediac, že ide o fiktívnu faktúru, zabezpečil jej úhradu formou bankového

prevodu finančných prostriedkov, ktorý bol zrealizovaný na účet firmy Y.T.Y.B, s. r. o. Košice, ku škode
firmy Tempest, s. r. o. Bratislava,

v bode 18) obžaloby
v období od 16. 12. 1999 do 30. 12. 1999 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti

obvinený A. B. a ďalšia osoba vystupujúca ako majiteľ a konateľ firmy Y.T.Y.B, s. r. o. Košice, so
sídlom na ul. Krivej Č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu dodávateľskú faktúru Č. 152/M B/99 zo 16.
12. 1999 na plnenie v sume 33.479,38 € (1.008.600,- Sk), ktorú následne predložili odberateľovi, firme
Tempest, s. r. o. Bratislava, ktorej jeden z konateľov, v súlade s predchádzajúcim rozdelením úloh
a vzájomnou súčinnosťou, vediac, že ide o fiktívnu faktúru, zabezpečil jej úhradu formou bankového

prevodu finančných prostriedkov, ktorý bol realizovaný na účet firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice, ku škode
firmy Tempest, s. r.o. Bratislava,

čím mal spáchať

v bodoch 2,3,16,17,18 obžaloby
pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods.1,4 písm.b/, ods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 v znení
účinnom od 1.10.2005

v bodoch 4, a 5 obžaloby

pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods.1,4 písm.b/, ods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení
účinnom od 1.10.2005

z a s t a v u j e

pretože je premlčané.II. Podľa § 320 ods. 1 písm.c/ Tr. por., § 281 ods. 1 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo
vzťahu k obžalovaným A. B., nar. XX.XX.XXXX a C. D. E., nar. X.X.XXXX v jeho odsudzujúcej časti
v bodoch 8 a 9 a z dôvodu podľa § 9 ods. 1 písm.g/ Tr. por. trestné stíhanie týchto obžalovaných pre

konanie uvedené v obžalobe Krajského prokurátora Košice sp. zn. 1 Kv 39/09 zo dňa 28.10.2013 na
tom skutkovom základe, že

v bode 14) obžaloby
dňa 25. 01. 2000 v sídle Daňového úradu Košice III na ul. Garbiarskej č. 1 v Košiciach, obvinený D.

E., ako konateľ firmy Borex, s. r. o. Košice podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za IV.
štvrťrok 1999, v ktorom boli pojaté a na jeho pokyn zaevidované v účtovníctve predmetnej spoločnosti
dve fiktívne dodávateľské faktúry firmy Y.T.Y.B, s. r. o. Košice I. XXXXXXXXX 99041002, obe zo 04. 10.
1999, ktoré za týmto účelom vyhotovil a poskytol firme Borex, s. r. o. Košice obvinený A. B. spoločne
s ďalšou osobou, v dôsledku čoho došlo k zníženiu daňovej povinnosti uvedenej spoločnosti celkovo o
11.314,47 € (340.860,- Sk),

v bode 15) obžaloby
dňa 29. 03. 2000 v sídle Daňového úradu Košice II na ul. Garbiarskej č. 1
v Košiciach, obvinený D. E., ako konateľ firmy Borex, s. r. o. Košice podal daňové priznanie k dani z
príjmu právnických osôb za rok 1999, v ktorom boli pojaté a na jeho pokyn zaevidované v účtovníctve

predmetnej spoločnosti dve fiktívne dodávateľské faktúry firmy Y.T.Y.B, s. r. o. Košice Č. 990141001 a
99041002, obe zo 04. 10. 1999, ktoré za týmto účelom vyhotovil a poskytol firme Borex, s. r. o. Košice
obvinený A. B. spoločne s ďalšou osobou, v dôsledku čoho došlo k zníženiu daňovej povinnosti uvedenej
spoločnosti 30.991,83 € (933.660,- Sk),

čím mali spáchať

obžalovaný A. B.
pokračovací trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods.1,4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení
účinnom od 1.10.2005 vo forme účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm.c/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb.

obžalovaný C. D. E.
pokračovací trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods.1,4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení
účinnom od 1.10.2005

z a s t a v u j e

pretože tak ustanovuje medzinárodná zmluva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 23. mája 2022 sp. zn. 5T/8/2022 obžalovaného A. B. pre skutky

uvedenévbodoch14/a15/obžalobyuznalvinnýmauložilmupodľa§148ods.4Tr.zák.č.140/1961Zb.
v znení účinnom od 1.10.2005 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú
dobu v trvaní 5 ( päť) rokov.
Zároveň podľa § 285 písm.a/ Tr. por. obžalovaného A. B. zo skutkov uvedených v bodoch 2/, 3/, 4/, 5/,

16/, 17/, 18/ obžaloby oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré je obžalovaný
stíhaný.

Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 23. mája 2022 sp. zn. 5T/8/2022 obžalovaného C. D. E. uznal
vinným pre skutky uvedené v bodoch 14/, 15/ obžaloby a uložil mu podľa § 148 ods. 4 Tr. zák. č.

140/1961 Zb. v znení účinnom od 1.10.2005 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov s podmienečným odkladom jeho
výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov.

Proti tomuto rozsudku podali obaja obžalovaní v zákonnej lehote odvolanie, ktoré zároveň

prostredníctvom svojich obhajcov písomne odôvodnili.V písomných dôvodoch odvolania obhajca obžalovaného C. D. E. uviedol nasledovné:

Klient obžalovaný C. D. E. prišiel do styku jedine s obžalovaným A. B.. Už v prípravnom konaní
predložil dôkaz o tom, že zmluvy na firmu Borex s.r.o. považoval za naplnené, pretože dostal fotografie
reklamných plôch na zimnom štadióne v Košiciach a inde, z ktorých bolo zrejmé, že predmet zmluvy
bol naplnený, čo bolo aj jeho argument už v daňovom konaní. Táto fotodokumentácia, ktorú aj označil v
stanovisku pre dovolací súd bola evidovaná riadne v trestnom spise. Bolo tam evidované aj stanovisko

odborníka z odboru daňového, ktoré jednoznačne vyznieva v prospech C. E.. Podstatne je, že ani v
pôvodnom rozsudku Okresného súdu Košice l ani rozhodnutí dovolacieho súdu o zrušení pôvodného
rozsudkuokresnéhosúduaanivdruhomrozhodnutíokresnéhosúdusavôbectietodôkazynespomínajú
prečo napríklad neboli vzaté do úvahy a podobne. Tieto dôkazy prisvedčujú obrane C. E., že nespôsobil
daňový delikt a teda v konečnom dôsledku, že je nevinný. To sú hlavné dôvody odvolania čo do výroku
o vine.

Pokiaľ ide osobitne o výrok o treste, tak k nemu uvádza len toľko, že aj trest je neprimerane vysoký
odhliadnuc od jeho tvrdenia o výroku o vine. To sú hlavné dôvody jeho odvolania.

Navrhuje, aby bol napadnutý rozsudok zrušený v celom rozsahu vo vzťahu k jeho klientovi C. D. E. a

C. D. E. bol oslobodený z pod obžaloby.

V písomných dôvodoch odvolania obhajca obžalovaného A. B. uviedol nasledovné:

Obžalovaný podáva toto odvolanie, pretože prvostupňový súd:

a) dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o spáchaní skutkov obžalovaným A. B., keďže obžalovaný
A. B. ani pri najlepšej vôli nebol schopný spáchať skutok, ktorý mu je kladený za vinu, keďže nedisponuje
žiadnymi odbornými znalosťami a ani schopnosťami v oblasti účtovníctva, či daňovníctva, nikdy neviedol
žiadne účtovníctvo a nevystavoval ani žiadne faktúry pre F. J.,

b) v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vôbec nezaoberal dôveryhodnosťou svedeckej výpovede
kajúcnika F. J. v konfrontácii s výpoveďou obžalovaného A. B., o tom, že žiadne účtovníctvo pre
spoločnosť Y.T.Y.B. s.r.o. neviedol a ani nedisponuje potrebnými zručnosťami a vzdelaním pre vedenie
účtovníctva v spojení s výpoveďou obžalovaného C. D. E., ktorý potvrdil, že A. B. nepozná, a preto mu

nemohol ani doručiť akési fiktívne faktúry pre spoločnosť Borex s.r.o. Košice,

c) sa vôbec nezaoberal podstatnou skutočnosťou v zmysle rozhodnutia ESĽP Adamčo proti SR Č.
45084/14 zo dňa 12. novembra 2019 voči obžalovanému A. B. a jeho spojení so skutkami za ktoré bol
uznaný za vinného, a to najmä za okolnosti, že o spáchaní skutku obžalovaným B. nesvedčí žiaden iný

dôkazokremnepravdivejaúčelovejsvedeckejvýpovedekajúcnikaF.J.,ktorábolaučinenázanenáležitú
výhodu vo vzťahu ku jeho prepusteniu z väzby a následnému vylúčeniu na samostatné konanie a
udelenie miernejšieho trestu, resp. obžalovaný A. B. ani nevie, či mu vôbec bol napokon uložený trest.

Prvostupňový súd týmto odvolaním napadnuté výroky odsudzujúceho rozsudku jeho osoby založil

výlučne na výpovedi jediného svedka, a to svedka F. J. (ďalej aj Kajúcnik''). Táto osoba pritom učinila
svoje svedecké výpovede v pozícií spolupracujúceho obvineného, kedy s prokuratúrou učinil dohodu o
vine a treste, a to v čase kedy bol tento svedok väzobne trestne stíhaný. Hneď na to bol tento kajúcnik
prepustenýzväzbyakovýhoda,resp.výmenazaučinenúvýpoveď.Predmomentomkedytentokajúcnik
vstúpil do statusu spolupracujúceho obvineného nevypovedal proti jeho osobe žiadne skutočnosti, ktoré

by označovali jeho domnelú trestnú činnosť. Výpoveď kajúcnika bola teda rozhodujúcim a zároveň aj
jediným dôkazom, na ktorom súd založil týmto odvolaním napadnuté rozhodnutie, že sa dopustil skutkov
uvedených v rozsudku, s ktorými popravde a v skutočnosti nemal vôbec žiadnej spojitosti. Nikdy žiadne
účtovníctvo neviedol, nakoľko na takúto činnosť nedisponuje zručnosťami a ani vzdelaním, čo súd vôbec
nezobral do úvahy a už vôbec nevytváral akési fiktívne faktúry.

2. Táto nastolená situácia v trestnom konaní v súvislosti s výpoveďou kajúcnikov je analogická mutatis
mutandis a použiteľná ako priľahlá v rozhodnutí ESĽP Adamčo proti Slovenskej republike vo veci Č. 45
084/14, kedy v analogickej skutkovej situácii konštatoval ESĽP, že súdy porušili čl. 6 ods. 1 Dohovoru, akzaložili odsudzujúci rozsudok výlučne len na výpovedi spolupracujúceho obvineného, ktorý za svoje činy
získal výhody, a teda bol motivovaný ku výpovedi, ktorá pomáha dôkaznej situácii prokuratúry uvedenej
v obžalobe. ESĽP konštatoval, že z dôvodu, že všeobecné súdy postavili celé skutkové zistenie na

jednom svedkovi kajúcnikovi, tak ako je tomu i v danom prípade, tak porušili čl. 6 ods. l Dohovoru, a to,
že konanie nebolo spravodlivé ako celok, čo je zhodné i v napadnutom rozsudku.

3. Výpoveď svedka J. vyvrátil i obvinený C. D. E., keď vo svojej výpovedi uviedol, že ho nepozná,
resp. si na neho vôbec nespomína a rovnako jeho výpoveď bola vyvrátená jeho učinenou výpoveďou,

kedy pravdivo uviedol, že skutkov, ktoré sú mu kladené za vinu sa nedopustil a svedok kajúcnik Dúb
klame a vymýšľa si na neho. Ako mohol dodávať fiktívne faktúry spoločnosti Borex S.r.o. Košice ak ho
spoluobžalovaný vôbec nepozná, i on ho v trestnom procese videl prvýkrát. Výpoveď jeho osoby, ako i
výpoveď C. D. E. sa dopĺňa a navzájom verifikuje, naproti týmto výpovediam stojí výpoveď kajúcnika F.
J., ktorý účelovo klame v spojení s utŕženými výhodami v trestnom konaní za takúto výpoveď.

4. Súd v rozsudku vôbec nevysvetlil prečo by výpoveď C. D. E. a jeho osoby nemala byť dôveryhodná,
resp. z akého dôvodu na tieto výpovedi prvostupňový súd vôbec neprihliadol, aj keď v konaní nebola
dôveryhodnosť týchto výpovedí vyvrátená žiadnym dôkazom. V prvostupňovom rozsudku absentuje
akákoľvek logická a preskúmateľná úvaha, ktorá by sa zaoberala hodnotením proti sebe stojacich
dôkazov (výpoveď jeho osoby a C. D. E. proti výpovedi F. J.). Žiaden listinný dôkaz alebo iné dôkazy

nepreukazujú akúkoľvek jeho účasť na v rozsudku uvedených skutkov, dôkaz tvorí jedine klamlivá
výpoveď kajúcnika učinená za nenáležité výhody v trestnom konaní jeho osoby a za prepustenie z väzby.

Mutatis mutandis sa vzťahuje predmetný nález i na danú skutkovú situáciu s výpoveďami jeho osoby
a C. D. E., viď III.ÚS 276/2014:

"Spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho
alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali
aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným
dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah,

viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu
neakceptovateľnej "prezumpcie nepravdivosti" svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania.

Obžalovaný v rozsudku nedostal odpoveď na základnú otázku, a to prečo by výpoveď kajúcnika Dúba
poskytnutá za výhody od prokuratúry, napr. v podobe prepustenia z väzby a zmiernenie trestu mala byt'

dôveryhodnejšia ako výpoveď C. D. E. a obžalovaného, ktoré pritom tvoria jediné možné a dostupné
prostriedkyichprávnejobrany,keďžekajúcnikDúboichdomnelomkonaníklameaoninemajúinúšancu
ako sa brániť len uviesť pravdu a súd na ich výpovede vôbec neprihliadol. Hodnotenie dôveryhodnosti
výpovedí je pritom podstatnou súčasťou procesu kreácie súdneho rozhodnutia v trestnom konaní, najmä
tak pri výpovediach kajúcnikov ako to uviedol i ESĽP. Dokonca, výpoveď C. D. E. a obžalovaného

nebola prvostupňovým súdom ani vyhodnotená a konfrontovaná v pomere s tou kajúcnikovou (F. J.).
Pri zákonnej aplikácii vyššie uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu a judikatúry ESĽP K. proti SR
nemôže obstáť napadnutý rozsudok ústavnoprávnym prieskumom odvolacieho súdu, nakoľko je v
daných najpodstatnejších otázkach napadnutý rozsudok nepreskúmateľný.

Nepresvedčivý je napadnutý rozsudok natoľko, že rozsudok o tak závažnej otázke ako je vina
jednotlivca za spáchanie trestného činu je založený na absencii riadneho hodnotenia dôkazov vo
vzájomnejsúvislosti,resp.konfrontáciiprotichodnýchdôkazovbezriadneho,náležitéhoapresvedčivého
vyhodnotenia ich dôveryhodnosti, sa to napriek tomu, že takéto hodnotenie vyplýva zo základných
zásad trestného konania, konkrétne z ustanovenia § 2 ods. 2 ods. 12 Tr. por. Súd prvého stupňa len

poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu pri výpovedi kajúcnika Dúba, čo nepovažuje obžalovaný za
dostatočné, aby umožnilo vykonať bez rozumných pochybností záver o vine obžalovaného. Dovolací
súd však nerozhodol, že skutok sa stal a je trestným činom, ale poukázal len na to, že treba vyhodnotiť
a vziať do úvahy aj výpoveď kajúcnika Dúba, ale v spojitosti s ďalšími vykonanými dôkazmi na hlavnom
pojednávaní.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku preto podľa názoru obžalovaného nespĺňa predpoklady, ktoré by
umožňovali na jeho základe učiniť záver o preskúmateľnom a presvedčivom hodnotení dôkazov v ich
vzájomnej súvislosti, resp. o v konfrontácii protichodných dôkazov stojacich proti sebe. Súd mal vosvojich úvahách vysvetliť svoj postup vo vzťahu ku hodnoteniu protichodných dôkazov. Obžalovaný
sa nedokáže vnútorne stotožniť s napadnutým rozsudkom, ktorý sa nevysporiadal s najpodstatnejšou
otázkou, a to vyhodnotením dôveryhodnosti jednotlivých proti sebe stojacim dôkazom. Výpoveď C. D.

E. zásadným spôsobom zdôveryhodňuje výpoveď obžalovaného, že vôbec prvý krát videl na súdnom
konaní obžalovaného, a teda nebola potvrdená akákoľvek ich spojitosť vo vzťahu ku spoločnosti
Y.T.Y.B. s.r.o. riadenú F. J., ktorý ako jediný mal konateľské oprávnenia. Výpoveď C. D. E. naopak činí
nedôveryhodnou výpoveď kajúcnika Dúba.

IV. ÚS 659/2020

Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP"), Ústavný súd vo svojej
ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho
konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne čl. 46 ods. 1 Ústavy), je aj právo na náležité
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti ("fairness")
pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS
135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo
verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a

že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Ďalšou podstatnou skutočnosťou je, že aj ostatní svedkovia vypovedajúci v trestnom konaní, konkrétne
svedok poškodený JUDr. Jaroslav Valentini, C. L. B., C. L. D. potvrdili, že spoločnosť Y.T.Y.B. s.r.o.
vykonávala podnikateľskú aktivitu a sprostredkovala uzavretie obchodu za, ktorý inkasovala spoločnosť

Y.T.Y.B. s.r.o. províziu. Títo svedkovia učinenými výpoveďami fakticky vyvrátili pravdivosť tvrdení
svedka J. a rovnako tak bývalý obžalovaný C. E. (už právoplatne oslobodený). Svedok Dúb totiž síce
tvrdil, že jeho spoločnosť Y.T.Y.B. s.r.o. nevykonávala žiadnu obchodnú činnosť a reálne nepodnikala,
avšak v konaní bolo preukázané, že spoločnosť Y.T.Y.B. s.r.o vykonávala činnosť a sprostredkovala
obchodné aktivity pre SES a.s. Tlmače, čo je v priamom rozpore s tvrdením svedka J. a značne

narúša dôveryhodnosť tohto svedka kajúcnika. Aj tieto rozpory mali byť podľa názoru obžalovaného
súčasťou vyhodnotenia celkovej dôkaznej situácie konania a prvostupňový súd sa s nimi mal riadne
zaoberať vo vzťahu ku dôveryhodnosti tvrdenia kajúcnika Dúba, čo však opomenul učiniť v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Povinnosť riadneho odôvodnenia v tomto smere vyplýva zo zásady uvedenej
v §2 ods. 12 Tr. por. a priamo ovplyvňuje spravodlivosť celého súdneho procesu v zmysle čl. 6 ods. 1

Dohovoru, keďže rozhodnutie bez riadneho a logického zdôvodnenia dôveryhodnosti svedka kajúcnika
Dúba, ktorého tvrdenia boli vyvrátené množstvom svedeckých výpovedí nemôže garantovať istotu v
jeho dôveryhodnosti. Naopak výpovede C. D. E. vo vzťahu ku výpovedi obžalovaného neboli žiadnym
dôkazom v konaní vyvrátené, jediný protichodný dôkaz je svedecká výpoveď kajúcnika Dúba učinená
pod vplyvom nenáležitých výhod zo strany prokuratúry vyplývajúcich z jeho statusu spolupracujúceho

obvineného.

Pri správnom hodnotení protichodných dôkazov, a to výpovedi obžalovaného podporenej výpoveďou C.
D. E. (že ani nepozná A. B.), ktoré obe poskytujú dôkaz o tom, že obžalovaný sa žiadneho skutku, za
ktorý bol uznaný vinným nedopustil naproti výpovedi svedka kajúcnika Dúba, ktorý ako jediný usvedčuje

obžalovaného, bez akýchkoľvek iných podporných dôkazov, mal prvostupňový súd dospieť k záveru,
že sa jedná o situáciu, kedy proti sebe stojí tvrdenie proti dvom tvrdeniam. Za danej dôkaznej situácie
mal prvostupňový súd dôjsť k záveru, že je potrebné použiť ,právnu zásadu "in dubio pro reo", pretože
ustálenie skutkového stavu v takomto dôkaznom stave nie je možné s určitosťou učiniť, ale len so
závažnými pochybnosťami.

Výpoveď kajúcnika Dúba je vyvrátená i svedkami JUDr. Jaroslav Valentini, C. L. B., C. L. D., že
nepodnikal, keď reálne podnikal a jeho spoločnosť zabezpečovala obchodné sprostredkovanie pre SES
a.s. Tlmače, pričom peniaze vyberal z účtov, a teda musel vedieť odkiaľ a prečo boli poukázané. Ak
by súd dôsledne vyhodnotil dôveryhodnosť výpovede svedka J. i pod touto prizmou, tak by musel

dôjsť ku zisteniu o závažných pochybnostiach ohľadom zistenia skutkového stavu, nakoľko tu existujú
dôkazy minimálne rovnakej kvality ako výpoveď kajúcnika, a to výpoveď C. D. E. a obžalovaného neboli
spochybnené, resp. vyvrátené žiadnym iným dôkazom v konaní. Za týchto okolností by bolo na miestevysloviť výrok súdu v zmysle § 285 ods. l písm. a) Tr. por. a nie odsudzujúci rozsudok ako to bolo učinené
v napadnutom rozsudku.

Hodnotenie predmetných dvoch účastníckych výpovedí C. D. E. a A. B. a učinenie z nich riadnych
skutkovýchzistenívkonfrontáciisosvedeckouvýpoveďoukajúcnikaJ.,ktorýprepodporusvojichtvrdení
o obžalovanom nemal žiadneho ďalšieho, čo i len podporného dôkazu malo byť kľúčovým bodom
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Táto kľúčová úloha prvostupňového súdu však bez akýchkoľvek
pochybností naplnená nebola a preto došlo i ku odmietnutiu spravodlivosti voči obžalovanému a

naplneniu poruchy čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Obžalovaný sa domnieva, že vyššie uvedené dôvody a námietky sú natoľko závažné, že napĺňajú
porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a preto by mal odvolací súd konštatovať
nezákonnosť napadnutého rozsudku, zrušiť ho a vrátiť ho prvostupňovému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie, ktoré by už obsahoval riadne a presvedčivé odôvodnenie, ktoré by skutočne dávalo

odpovede na podstatné otázky a najmä by obsahovalo riadne a kritické hodnotenie vykonaných dôkazov
(svedeckej výpovede kajúcnika J. a účastníckych výpovedí strán A. B. a C. D. E.). K rovnakému
záveru došiel v recentnej judikatúre i Ústavný súd v rozhodnutí IV.ÚS 156/2022, kedy rovnako vyhlásil
rozsudok v obdobnom prípade, ktorý sa nezaoberal takto podstatnými otázkami, ak obžalovaný naznačil
vyššie za nesúladný s čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Obžalovaný navrhuje, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie Okresného súdu Košice l, sp. zn. 5T/8/2022
zo dňa 23. mája 2022 a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolanie takisto podal aj prokurátor, kde v písomných dôvodoch odvolania uvádza nasledovné:

Napadnutým rozsudkom bol okrem iného obžalovaný F. F. G. oslobodený spod skutkov 2. a 3. obžaloby,
obžalovaný D. G. spod skutkov 1. a 2. obžaloby a obžalovaný A. B. spod skutkov 2., 3., 4., 5., 16, 17. a
18. obžaloby, pretože nebolo podľa súdu dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré sú obžalovaní stíhaní.

Argumentáciasúduvzťahujúcasanaoslobodzujúcivýroksavprvomradevzťahujenaprávneposúdenie
vyššie uvedených skutkov ako trestného činu sprenevery podľa § 248 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. Táto argumentácia je v súlade s právny názorom prezentovaným v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Tdo 52/2019 z 08.06.2021 (ďalej len "rozsudok dovolacieho súdu"),
ktorým na podklade dovolania ministra spravodlivosti Slovenskej republiky zrušil v časti týkajúcej sa

obžalovaných F. F. G., D. G., A. B., L. B. a C. D. E. pôvodný oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu
Košice l, sp. zn. 5T 78/2013 z 31.05.2017 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8To/10/2018
z 26.06.2018, ktorým bolo zamietnuté odvolanie prokurátora.

V ďalšej časti však prvostupňový súd argumentuje, prečo nezmenil právnu kvalifikáciu vyššie uvedených

skutkov na trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku formou pomoci podľa § 10
ods. 1 písm. c/ k § 255 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

Táto argumentácia však nie je právne udržateľná, má za následok chyby v napadnutých výrokoch
rozsudku preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Súčasne porušil ustanovenie § 255 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a v neposlednom
rade sa v rozpore s ustanovením § 391 ods. 1 Trestného poriadku neriadil právnym názorom
obsiahnutým v rozsudku dovolacieho súdu.

K jednotlivým argumentom možno uviesť nasledovné.

Prvostupňový súd poukázal na právny názor dovolacieho súdu, z ktorého má nad akúkoľvek pochybnosť
zrejmé, že trestnosť takéhoto činu je už premlčaná, pričom nielen že ani dovolatelľ netvrdil, že by došlo
k neplynutiu, či k prerušeniu premlčacej doby, ale do záverečnej reči na ostatnom hlavnom pojednávaní,
ani intervenujúci prokurátor a nebol ani podaný žiaden návrh na prípadné upozornenie na zmenu právnej

kvalifikácie.

V prvom rade je potrebné uviesť, že z odôvodnenia a takisto z výrokov rozsudku dovolacieho
súdu je zrejmé, že premlčanie trestného stíhania považoval dovolací súd za dôvod pre záver oneopodstatnenosti dovolania len vo vzťahu k obžalovanému C. H. E.. Pri obžalovaných F. F. G., D. G. a
A. B. zrušil oslobodzujúce výroky aj vo vzťahu k vyššie uvedeným skutkom. Zo samotnej úpravy inštitútu
premlčania vyplýva, že premlčať sa môže len trestné stíhanie konkrétneho páchateľa (účastníka)

trestného činu a nie trestné stíhanie trestného činu ako takého. Tomu zodpovedá aj potreba skúmať a
posúdiť vo vzťahu ku každému páchateľovi (účastníkovi) osobitne, či sú u neho dané dôvody neplynutia,
či prerušenia plynutia premlčacej doby. Prvostupňový súd pritom na hlavnom pojednávaní vykonal
listinné dôkazy (rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku, sp. zn. PK 2T/7/2008 z 21.04.2008, trestný spis
Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 5T/67/2007), z ktorých je nepochybné, že obžalovaní F. F. G. a D.

G. spáchali v premlčacej dobe trestný čin nový, na ktorý Trestný zákon ustanovuje trest rovnaký alebo
prísnejší. To má u týchto dvoch obžalovaných za následok prerušenie premlčania trestného stíhania (§
67 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona č. 141/1961 Zb.) a začatie novej premlčacej doby (§ 67 ods. 4
Trestného zákona č. 140/1961 Zb.). Všeobecný poukaz prvostupňového súdu na premlčanie trestnosti
činu preto vo vzťahu k týmto dvom obžalovaným rozhodne nemôže obstáť.

Nenáležité je v tomto smere aj konštatovanie, že do záverečnej reči sa k neplynutiu, či k prerušeniu
plynutia premlčacej doby nevyjadril ani intervenujúci prokurátor a nebol ani podaný žiaden návrh na
prípadné upozornenie na zmenu právnej kvalifikácie.

Povinnosť starostlivo uvážiť všetky okolnosti prípadu (nepochybne aj skutočností vzťahujúcich sa na

plynutie premlčacej doby) vyplýva prvostupňovému súdu priamo z ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného
poriadku. Splnenie tejto povinnosti nie je podmienené vyjadrením intervenujúceho prokurátora. V tomto
prípade však aj napriek vyjadreniu prokurátora založil prvostupňový súd svoj záver o premlčaní trestnosti
činu bez toho, aby sa vysporiadal s podstatnými okolnosťami prípadu, ktoré tento záver vylučujú.

Súčasne možno poukázať na ustanovenie § 238 ods. 2 Trestného poriadku v zmysle ktorého "po podaní
obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace
s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia
upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia".

Z uvedeného je zrejmé, že prvostupňový súd pri zmene právnej kvalifikácie nepotrebuje ani nemá čakať
na žiaden návrh. Tu sa žiada doplniť, že potreba zmeny právnej kvalifikácie vyplynula zo samotného
rozsudku dovolacieho súdu.

Prvostupňový súd napokon nesprávne naznačil aj to, že je potrebné upozornenie na zmenu právnej

kvalifikácie. V tomto prípade mohol prvostupňový súd zmeniť právnu kvalifikáciu aj priamo v rozsudku.
Skoršie upozornenie sa v zmysle § 284 ods. 2 Trestného poriadku vyžaduje, len ak by zmena znamenala
právne posúdenie skutku podľa prísnejšie ustanovenia zákona oproti obžalobe a v tomto prípade malo
dôjsť k právnemu posúdeniu podľa menej prísneho ustanovenia.

Ďalším argumentom prvostupňového súdu je potreba zachovania totožnosti skutku v zmysle § 278 ods.
1 Trestného poriadku.

Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, že totožnosť skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná
totožnosť konania alebo následku. Teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu

medzi skutkovými okolnosťami popísanými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí
zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami, pričom súd môže a musí prihliadať k tým zmenám
skutkového deja, ku ktorým došlo v priebehu procesu dokazovania. Totožnosť skutku je zachovaná, ak
je zachovaná jeho podstata. Totožnosť skutku v trestnom konaní bude zachovaná popri úplnej zhode
konania a následku tiež vtedy, ak bude daná zhoda aspoň v konaní pri rozdielnom následku alebo zhoda

aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ale rovnako i vtedy, ak konanie alebo následok, príp. oboje
budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 To 18/2010 z 24.03.2011, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 6/2001 z 26.10.2011, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 28/2011 z 29.06.2011).

To, že by aj pri navrhovanej zmene právnej kvalifikácie bola zachovaná
totožnosť žalovaných skutkov možno demonštrovať na zmene skutkovej vety skutku 1, ktorý je v
obžalobe opísaný nasledovne:"v období od OB. 02. 1999 do 09. 04. 1999 po predchádzajúcej vzájomnej dohode obvinený D. G. ako
majiteľ a konateľ firmy Technotrade and Business Company, s. r. o. Košice so sídlom na ul. Levočskej

Č. 2 v Košiciach vyhotovil fiktívnu dodávateľskú faktúru Č. 10B/RG/99 z OB. 02. 1999 na plnenie v
sume 603.037,24 € (18.167.100 Sk), ktorú následne predložil odberateľovi, firme Slovenské energetické
strojárne, a. s. Tlmače, ktorej predseda predstavenstva, obvinený C. H. E., v súlade s predchádzajúcou
dohodou a s vedomím, že ide o fiktívnu faktúru vydal pokyn na jej úhradu formou bankového prevodu
peňažných prostriedkov, ktorý bol zrealizovaný na účet firmy obvineného D. G., ku škode Slovenských

energetických strojární, a. s. Tlmače."

Skutok, ktorý by napĺňal všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č.
140/1961 Zb., by mohol znieť nasledovne:

"v období od 08. 02. 1999 do 09. 04. 1999 po predchádzajúcej vzájomnej dohode obvinený D. G. ako
majiteľ a konateľ firmy Technotrade and Business Company, s. r. o. Košice so sídlom na ul. Levočskej
Č. 2 v Košiciach vyhotovil fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 108/RG/99 z 08. 02. 1999 na plnenie v
sume 603.037,24 € (18.167.100 Sk), ktorú následne predložil odberateľovi, firme Slovenské energetické
strojárne, a. s. Tlmače, ktorej predseda predstavenstva C. H. E., v súlade s predchádzajúcou dohodou

a s vedomím, že ide o fiktívnu faktúru, v rozpore s povinnosťou vvplývajúcou z ustanovenia § 194
ods. 5 Obchodného zákonníka vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou starostlivosťou, vydal pokyn na
jej úhradu formou bankového prevodu peňažných prostriedkov, ktorý bol zrealizovaný na účet firmy
obvineného D. G., ku škode Slovenských energetických strojární, a. s. Tlmače,"

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že zmenený popis skutku, napĺňajúci všetky znaky skutkovej podstaty
trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb., je takmer identický s pôvodným popisom. Úplne zostáva zachovaný následok
(spôsobenie škody inému) a prakticky aj konanie k nemu vedúce (pokyn na úhradu za v skutočnosti
nerealizované dodanie). Jedinou zmenou je, že v zmenenom popise je doplnená okolnosť - špecifický

aspekt konania osoby, ktorá má zákonom uloženú povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí následok.
Nemení sa však faktické konanie ako také, v ktorom možno porušenie uvedenej povinnosti vzhliadnuť.

Ani tento argument prvostupňového súdu preto nie je opodstatnený.

Pre úplnosť dodáva, že porušením povinnosti vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou starostlivosťou
sa môže predseda predstavenstva akciovej spoločnosti dopustiť spáchania trestného činu porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku. Tento záver možno vyvodiť z analogického uplatnenia
stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.09. 2017, sp. zn. Tpj
28/2017.

Napokon prvostupňový súd argumentuje tým, že ak sa žiadneho trestného činu nedopustil ani „hlavný
páchateľ“, nemohli sa žiadneho trestného činu dopustiť ani iné osoby vo forme pomoci podľa § 10 ods.
1 písm. c/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

Vzťah účastníctva k páchateľstvu sa síce riadi aj zásadou závislosti, resp.
akcesority, avšak ani uplatnenie tejto zásady nie je bez obmedzení. Akcesorita účastníctva vyplýva len
z Trestného zákona a vzťahujú sa na ňu len hmotnoprávne a nie aj procesnoprávne podmienky. Trestné
stíhanie účastníka na trestnom čine páchateľa nie je podmienené odsúdením a dokonca ani trestným
stíhaním páchateľa.

Podľa judikatúry (R 58/1973) takisto ani zánik trestnosti činu hlavného páchateľa nie je prekážkou pre
trestnosť účastníka.

Spôsoby zániku trestnosti (vrátane premlčania trestného stíhania) sa totiž

viažu len na určitú osobu.Možno preto zopakovať, že prekážka premlčania trestného stíhania, ktorú dovolací súd vzhliadol u
pôvodne obžalovaného C. H. E., nevytvára prekážku trestného stíhania u ostatných obžalovaných,
keďže u nich je potrebné

tento a prípadne aj iný do úvahy prichádzajúci dôvod zániku trestnosti posúdiť samostatne.

Vo vzťahu k tomuto avšak aj k ostatným argumentom prvostupňového súdu je potrebné zdôrazniť, že
pokiaľ by dovolací súd vzhliadol niektorú z načrtnutých prekážok trestného stíhania obžalovaných F.
F. G., D. G. a A. B., tak ako sú prezentované v napadnutom rozsudku, nezrušil by vo vzťahu k týmto

obžalovaným aj oslobodzujúce výroky vzťahujúce sa na vyššie označené skutky, ako ich nezrušil ani vo
vzťahu k pôvodne obžalovanému C. H. E..

Okrem toho, že dovolací súd vo vzťahu k týmto trom obžalovaným zrušil aj oslobodzujúce výroky
vzťahujúce sa na vyššie označené skutky, zároveň vyslovil právny názor, že konanie obvinených
popísané vo vyššie označených skutkoch by v zásade bolo možné posúdiť ako trestný čin porušovania

povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona prípadne aj formou
pomoci podľa 10 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd upriamuje pozornosť na takúto právnu kvalifikáciu nielen voči
pôvodne obžalovanému C. H. E. ("konanie obvinených"), ale aj voči ostatným obžalovaným, lebo len u

tých je možné vyššie označené skutky posúdiť ako účastníctvo formou pomoci podľa 10 ods. 1 písm.
c/ Trestného zákona.

Vylúčenie zmeny právnej kvalifikácie vyššie označených skutkov voči obžalovaným F. F. G., D. G. a
A. B. na základe argumentácie obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je preto v rozpore s

právnym názorom dovolacieho súdu na aplikáciu hmotného práva v tejto trestnej veci.

Z týchto dôvodov preto navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. b/, d/ Trestného poriadku
rozsudok v časti oslobodzujúcich výrokov aj na nich nadväzujúcich výrokov zrušil a podľa § 322 ods.
1 Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a

rozhodol.

Len pre úplnosť v tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na príslušnú časť záverečnej reči prokurátora
na hlavnom pojednávaní konanom dňa 23.05.2022, v ktorej uviedol, že vychádzajúc z právneho názoru
dovolacieho súdu je potrebné zmeniť právnu kvalifikáciu skutkov obsiahnutých v bodoch 1-5 a 16-8

obžaloby, konkrétne vo vzťahu k A. B., skutky v bodoch 2-5 a 16-18 obžaloby ďalej právne kvalifikovať
ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku formou pomoci podľa § 10 ods. 1
písm.c/, § 255 ods.1, od. 2 písm.b/ vtedy účinného Trestného zákona. Prokurátor ďalej uviedol, že takto
zmenená právna kvalifikácia uvedených skutkov súčasne vedie k iným trestným sadzbám, čo má vplyv
aj na zodpovedanie otázky premlčania ich trestného stíhania s tým, že na rozdiel od obžalovaných F. G.

a D. G. nebola u obžalovaného A. B. zistená žiadna skutočnosť, ktorá by mala za následok prerušenie
plynutia premlčacej lehoty, preto je trestné stíhanie obžalovaného A. B. za uvedené skutky premlčané.

Na podklade takto podaných odvolaní obžalovaného A. B., C. D. E. a prokurátora krajský súd podľa §
317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

Z predloženého spisového materiálu sú zrejmé nasledujúce skutočnosti.

Skutkov v bode 2/ obžaloby sa mal obžalovaný A. B. dopustiť v období od 12.04.1999 do 01.06.1999,

v bode 3/ obžaloby v období od 26.7.1999 do 27.7.1999, v bode 4/ obžaloby od 18.7.2000 do 25.7.2000,
v bode 5/ obžaloby v období od 15.11.2000 do 5.4.2001, v bode 16/ obžaloby v období od 27.10.1999
do 17.11.1999, v bode 17/ obžaloby v období od 29.11.1999 do 2.12.1999 a v bode 18/ obžaloby od
16.12.1999 do 30.12.1999.

K vzneseniu obvinení obžalovanému A. B. došlo v predmetnej trestnej veci postupne uznesením zo dňa
6.6.2006 a to pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods.1, ods. 4 Tr. zák. formou účastníctva podľa §
10 ods.1 písm.c/ Tr. zák. a za trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 5 Tr.
zák. formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm.c/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, následneuznesením o vznesení obvinenia zo dňa 24.10.2006 pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa
§ 148 ods. 1,4 Tr. zák. vo forme účastníctva podľa § 10 ods.1 písm.c/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov.

Obžalovanému C. D. E. bolo vznesené obvinenie uznesením zo dňa 29.10.2007 za pokračovací trestný
čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods.1,4 Tr. zák. a zároveň podľa § 206 ods. 5 Tr. por. bolo
týmto uznesením okrem iných rozšírené obvinenie A. B. pre pokračovací trestný čin skrátenia dane
a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. spáchaného formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm.c/
Tr. zák. a trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. spáchaného

formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm.c/ Tr. zák.

Ako je to ďalej zo spisového materiálu zrejmé, krajská prokuratúra v Košiciach podala na obžalovaných
v predmetnej trestnej veci vrátane A. B. a C. D. E. obžalobu dňa 05.11.2013. A. B. bol v bodoch 2/, 3/,
16/, 17/ a 18/ obžaloby obžalovaný pre pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods.1,4 písm.b/,
ods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od 1.10.2005, v bodoch 4/ a 5/ obžaloby pre opakovací

trestný čin sprenevery podľa § 248 ods.1,4/ písm.b/ , ods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od
1.10.2005 a v bodoch 14/ a 15/ obžaloby pre pokračovací trestný čin skrátenia dane a poistného podľa
§ 148 ods.1,4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od 1.10.2005, vo forme účastníctva podľa §
10 ods.1 písm.c/ Tr. zák.

C. D. E. bol podanou obžalobou obžalovaný v bodoch 14/ a 15/ obžaloby pre skutky právne kvalifikované
ako pokračovací trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods.1,4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.
v znení účinnom od 1.10.2005.

Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 5T 78/2013 zo dňa 31.05.2017 podľa § 285 písm.a/ Tr. por.

všetkých obžalovaných vrátane A. B. a C. D. E. oslobodil spod obžaloby prokurátora, pretože nebolo
dokázané, že sa stali skutky pre ktoré sú obžalovaní stíhaní.

Krajský súd v Košiciach na základe odvolania prokurátora uznesením sp. zn. 8To/10/2018 zo dňa
26.06.2018 podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Košice

I sp. zn. 5T 78/2013 zo dňa 31.05.2017.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4Tdo/52/2019 zo dňa 8.6.2021 o dovolaní
Ministerstva spravodlivosti SR proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.6.2018 sp.
zn. 8To/10/2018 rozhodol, že týmto uznesením Krajského súdu v Košiciach a v konaní ktorému

predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 3 Tr. por. porušený zákon v ustanoveniach § 319
Tr. por., § 2 ods.12 Tr. por. a § 285 písm.a/ Tr. por., v prospech obvinených F. F. G., D. G., A. B., L.
B. a C. D. E..

Podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8To/10/2018 z 26.6.2018

v časti týkajúcej sa obvinených F. F. G., D. G., A. B., L. B. a C. D. E. a rozsudok Okresného súdu Košice
I sp. zn. 5T 78/2013 z 31.05.2017 v časti týkajúcej sa obvinených F. F. G., D. G., A. B., L. B. a C. D. E.
a zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce ak vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal Okresnému súdu Košice I, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom rozsudku vyjadril podrobný právny názor k jednotlivým
skutkom obžaloby, vrátane skutkov v predmetnej trestnej veci právne kvalifikovaných ako trestný čin

sprenevery.

Najvyšší súd výslovne vyjadril názor, že prisvojenie si cudzích peňažných prostriedkov na účte nebolo
možné až do 1.1.2016 právne posúdiť ako trestný čin sprenevery, a to ani podľa § 248 Tr. zák. č.
140/1961 Zb. v znení účinnom do 1.1.2006, ale ani podľa § 213 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z.

Podľa § 89 ods. 15 písm. a) a písm. b) Trestného zákona číslo 140/1961 Zb. v znení účinnom do 1.
januára 2006 sa vecou rozumie aj ovládateľná prírodná sila a cenný papier bez ohľadu na jeho podobu.Na základe vyššie citovaného ustanovenia najvyšší súd uviedol, že naposledy spomínaný Trestný zákon
vo svojom ustanovení § 89 ods. 15 neposkytoval kompletnú definíciu pojmu vec (čo je zrejmé z použitia
slova „aj“), ale v záujme predídenia rozdielnym výkladom zákonodarca v ňom definoval ako vec len

tie javy a predmety, u ktorých by mohli vzniknúť pochybnosti o tom, či o vec ide, preto týmto pojmom
označil aj ovládateľnú prírodnú silu a cenný papier bez ohľadu na jeho podobu. Niet pritom pochýb, že za
veci aj podľa spomínaného Trestného zákona bolo potrebné považovať aj veci, ktorých takáto povaha
vyplynula z iných právnych predpisov, a to najmä Občianskeho zákonníka (zákona číslo 40/1964 Zb. v
znení účinnom aj do 1. januára 2006), ktorý vo svojich ustanoveniach § 118 a § 119 rozlišuje veci tak

hnuteľné ako aj nehnuteľné, byty a nebytové priestory a aj keď pojem hnuteľnej veci bližšie nedefinuje
[poskytujedefiníciulennehnuteľnýchvecí(§119ods.2)],nietpochýbotom,žetakvzmysleObčianskeho
zákonníka ako aj citovaného Trestného zákona sa vecou rozumie, auto, peniaze v hotovosti a podobne,
pričom spomínaný trestný zákon ako to už bolo vyššie uvedené v § 89 ods. 15 len dopĺňa výpočet na prvý
pohľad jednoznačných vecí o „položky“, u ktorých by mohla vzniknúť pochybnosť o ich povahe ako veci.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že pokiaľ dovolateľ v tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie
poukazoval na uznesenie najvyššieho súdu z 2. februára 2011 sp. zn. 2Tdo/l/2011, k tomu považoval za
potrebné uviesť, že dotknuté rozhodnutie najvyššieho súdu sa týkalo, ako to plynie z v prejednávanej
veci ustáleného skutku, peňazí v hotovosti a aj keď tieto finančné prostriedky obvinená vybrala z účtu
poškodeného, k ich sprenevere došlo až po ich vybratí, teda až vtedy, keď ich mala v dispozícii ako

hotové peniaze.

Citujúc ďalej z rozsudku najvyššieho súdu, pokiaľ ide o peniaze na účte, Trestný zákon číslo 140/1961
Zb. v znení účinnom do 1. januára 2006 ich ako vec nedefinuje a ich povahu ako veci nie je možné
vyvodiť ani z iných právnych predpisov. Naopak vychádzajúc najmä z Obchodného zákonníka ( zákona

č. 513/1991 Zb. v znení účinnom aj do 1. januára 2005) a to §§ 708 a nasledujúcich ide o iné majetkové
hodnoty, pretože peniaze na účtoch v bankách prechádzajú do majetku banky, ktorá s nimi môže voľne
disponovať a využívať ich k svojmu podnikaniu, teda nejde o veci zverené. Presnejšie podľa § 708
a nasledujúcich Obchodného zákonníka sa banka zaväzuje zriadiť od určitej doby na určitú menu
účet pre jeho majiteľa, pričom je povinná prijímať na účet peňažné vklady, alebo platby uskutočnené

v prospech majiteľa účtu, alebo vyplatiť mu požadovanú sumu, alebo uskutočniť v jeho mene platby
určeným osobám a podobne. Majiteľ účtu sa zaväzuje vložiť na účet peňažné prostriedky a ponechať
ich na využitie banke, pričom majiteľovi účtu za to patria úroky z týchto prostriedkov (primerane v tomto
smere aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Tdo/58/2016 zo 16. augusta 2018).

Podľa § 130 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného zákona číslo 300/2005 Z. z. v znení účinnom od 01. januára
2006 sa vecou na účely tohto zákona rozumie hnuteľná vec alebo nehnuteľná vec, byt alebo nebytový
priestor, zviera, ak z jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné, ovládateľná prírodná sila
alebo energia, alebo cenný papier bez ohľadu na jeho podobu.
Z citovaného ustanovenia teda podľa názoru najvyššieho súdu plynie, že na vyššie uvedenom závere

spočívajúcom v tom, že peňažné prostriedky na účte predstavujú iné majetkové hodnoty nie veci, nič
nezmenil ani Trestný zákona číslo 300/2005 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2006 obsahujúci síce
komplexnejšiu definíciu pojmu vec (ako Trestný zákon číslo 140/1961 Zb. v znení účinnom do 1. januára
2006) avšak bez toho, aby ňou zahrnul aj peniaze na účte, k čomu došlo až novelou Trestného zákona
číslo 300/2005 Z. z., a to zákonom číslo 397/2015 Z. z. s účinnosťou od 01 januára 2016, ktorým bolo

ustanovenie §-u 130 ods. 1 Trestného zákona (číslo 300/2005 Z. z.) zmenené tak, že definícia pojmu
vec bola pod písm.d/ doplnená o peňažné prostriedky na účte. Z uvedeného je potom zrejmé, že od 01.
januára 2016 peňažné prostriedky na účte neboli vecou, pred spreneverou ktorej by ustanovenie § 213
Trestného zákona 300/2005 Z.z. alebo § 248 Tr. zákona číslo 140/1961 Zb. poskytovalo ochranu.

Na strane druhej najvyšší súd výslovne a zreteľne uviedol, že je nutné dovolateľovi prisvedčiť, že aj keď
konanie obvinených popísané v takzvanej skutkovej vete rozsudku okresného súdu ( predchádzajúceho
rozsudku sp. zn. 5T 78/2013 zo dňa 31.05.2017 a aj obžaloby ) pod bodmi 1 až 5 a 16 až 18 nenapĺňa
z už vyššie rozvedených dôvodov, znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery, v zásade by ho

bolo možné posúdiť ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255
ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona prípadne aj formou pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c) Trestného
zákona. Podľa uvedeného ustanovenia je však možné páchateľovi takéhoto trestného činu uložiť trest
odňatia slobody v rozmedzí od 6 mesiacov do 3 rokov, čo znamená, že na trestnosť takéhoto činu savzťahuje premlčacia doba 5 rokov. Dotknuté skutky mali byť spáchané v období rokov 1999 až 2001
(konkrétne 5. apríla), pričom obvinenie bolo jednotlivým obvineným vznášané od 6. júna 2006 do
29. októbra 2007, teda evidentne po uplynutí 5 ročnej premlčacej lehoty, pričom dovolateľ netvrdil, že

by došlo k neplynutiu, či prerušeniu plynutia premlčacej lehoty a nepoukázal v tomto smere na žiaden
dôkaz, ktorý by takýto záver podporoval.

Aj z tohto dôvodu potom považoval najvyšší súd dovolanie ministra spravodlivosti vo vzťahu k
obvinenému C. H. E., na ktorého bola podaná obžaloba len ohľadom skutkov uvedených pod bodmi 1

až 5, v celom rozsahu za neopodstatnené, a preto v úvode označeného rozhodnutia tak krajského ako
aj okresného súdu v časti týkajúcej sa dotknutého obvineného zostali týmto rozhodnutím najvyššieho
súdu nezmenené (nedotknuté).
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a z vyššie uvedených skutočností tak nemal krajský
súd žiadne pochybnosti o názore prokurátora, že pri právnej kvalifikácií konania obžalovaného A. B.
v bodoch 2 až 5 a 16 až 18 obžaloby ako trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho

majetku podľa § 255 ods.1, ods. 2 písm.b/ v tej dobe účinného Trestného zákona formou pomoci podľa §
10 ods.1 písm.c/ Tr. zák. vzhľadom na trestné sadzby vyplývajúce z ustanovenia § 255 Tr. zák. rovnako
ako u obžalovaného C. H. E. došlo k premlčaniu trestného stíhania.
Podľa § 320 ods. 1 písm.c/ Tr. por. odvolací súd rozsudok zruší a trestné stíhanie zastaví, ak zistí, že
je tu niektorá z okolností, ktoré by odôvodňovali zastavenie trestného stíhania súdom I. stupňa podľa

§ 281 ods. 1, alebo 2.
Podľa § 281 ods. 1 Tr. por. súd zastaví trestné stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá
z okolností uvedených v § 9 ods. 1.
Podľa § 9 ods. 1 písm.a/ Tr. por. trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožné v ňom
pokračovať a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie premlčané.

Podľa § 255 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. ( stav k 5.4.2001, kedy mal byť spáchaný posledný skutok )
kto inému spôsobí škodu nie nepatrnú tým, že poruší zákonom alebo na základe zákona ustanovenú
povinnosť alebo povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím súdu opatrovať, alebo spravovať cudzí
majetok, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok, alebo peňažným trestom.
Podľa odseku 2. tohto ustanovenia odňatím slobody na 6 mesiacov až 3 roky sa páchateľ potresce, ak

spôsobí činom uvedeným v odseku 1 väčšiu škodu.
Podľa odseku 3. tohto ustanovenia odňatím slobody na 1 rok až 5 rokov sa páchateľ potresce, ak spácha
čin uvedený v odseku 1 ako osoba, ktorá má osobitne uloženú povinnosť hájiť záujmy poškodeného,
alebo ak spôsobí takým činom značnú škodu.
Podľa § 67 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. ( stav k 5.4.2001 kedy mal byť spáchaný posledný skutok )

trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je

- písm.b/ 10 rokov, ak je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej 10 rokov
-písm.c/ 5 rokov, ak je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej 3 roky.

Podľa § 67 ods. 2 Tr. zák. do premlčacej doby sa nezapočítava

-písm.a/ doba, po ktorú nebolo možné páchateľa postaviť pred súd pre zákonnú prekážku
-písm.b/ doba, po ktorú sa páchateľ zdržiaval v cudzine,
-písm.c/ skúšobná doba podmienečného zastavenia trestného stíhania

Podľa § 67 ods. 3 Tr. zák. premlčanie trestného stíhania sa prerušuje

-písm.a/ vznesením obvinenia pre trestný čin, o premlčanie ktorého ide, ako aj po ňom nasledujúcimi
úkonmi policajného orgánu, vyšetrovateľa, prokurátora, alebo súdu smerujúcimi k trestnému stíhaniu

páchateľa, alebo
-písm.b/ ak páchateľ spáchal v premlčacej dobe trestný čin nový, na ktorý tento zákon ustanovuje trest
rovnaký alebo prísnejší

Podľa § 67 ods. 4 Tr. zák. prerušením premlčania sa začína nová premlčacia doba.

Obžalovaný A. B. podľa aktuálneho výpisu z registra trestov nebol nikdy súdne trestaný, nemá žiadny
záznam v odpise z registra trestov. Zároveň s poukazom na citované zákonné podmienky premlčaniatrestného stíhania krajský súd konštatuje, že u tohto obžalovaného nebola zistená žiadna skutočnosť,
ktorá by mala za následok prerušenie plynutia premlčacej lehoty.

Keďže skutky v predmetnej trestnej veci mali byť spáchané v období rokov 1999 až 2001, posledný
skutok konkrétne dňa 5.4.2001, pričom prvé obvinenie bolo vznesené A. B. dňa 6.6.2006 a vzhľadom
na trestné sadzby trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku nepresahujúce 5
rokov niet pochýb o tom, že u tohto obžalovaného pre tento trestný čin, na ktorý sa vzťahuje premlčacia
doba 5 rokov, premlčacia doba uplynula pred prvým vznesením obvinenia, resp. prvé obvinenie zo dňa

6.6.2006 bolo evidentne vznesené po uplynutí 5 ročnej premlčacej lehoty.

Preto krajský súd vzhľadom na takto jednoznačne zistené skutočnosti vyplývajúce aj z názoru
Najvyššieho súdu SR trestné stíhanie obžalovaného A. B. podľa § 9 ods. 1 písm.a/ Tr. por. pre skutky
v bodoch 2, 3, 4, 5, 16, 17, a 18 obžaloby zastavil, pretože je premlčané a ide o okolnosť, ktorá by
odôvodňovala zastavenie trestného stíhania súdom I. stupňa podľa § 281 ods. 1 Tr. por.

Pokiaľ ide o zastavenie trestného stíhania u obžalovaných A. B. a C. D. E. z dôvodu podľa § 9 ods.
1 písm.g/ Tr. por. pre skutky v bodoch 14 a 15 obžaloby právne kvalifikované u A. B. ako pokračovací
trestný čin skrátenia dane a poisteného podľa § 148 ods.1,4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od
1.10.2005 vo forme účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm.c/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a u obžalovaného C.

D. E. ako pokračovací trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1,4 Tr. zák. č. 140/1961
Zb. v znení účinnom od 1.10.2005 dospel krajský súd k nasledujúcim záverom.

Skutokvbode14obžalobymalbyťspáchanýdňa21.5.2000askutokvbode15obžalobydňa29.3.2000.

K vzneseniu obvinenia obom obžalovaným pre tieto skutky došlo uznesením zo dňa 29.10.2007.
Obžalobu podal prokurátor dňa 5.11.2013. Prvým rozsudkom sp. zn. 5T 78/2013
rozhodol okresný súd dňa 31.05.2017. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 8To/10/2018 zo dňa
26.6.2018 podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora zamietol.

Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4Tdo/52/2019 zo dňa 8.6.2021 rozhodol o porušení zákona
v predmetnej trestnej veci.

Následne Okresný súd Košice I rozhodol rozsudkom sp. zn. 5T/8/2022 zo dňa 23.05.2022, ktorý je
predmetom tohto konania.

Zuvedenýchskutočností,naktoréužkrajskýsúdpodrobnejšievyššiepoukázaljezrejmé,žezauvedené
skutky došlo k vzneseniu obvinenia obom obžalovaným po viac ako 7 a pol roku, k podaniu obžaloby
po viac ako 13 a pol roku. Súd prvého stupňa rozhodol prvým rozsudkom po viac ako 17 rokoch od
spáchania skutkov. Ku dňu tohto rozhodnutia krajského súdu trvá trestné stíhanie oboch obžalovaných

pre tieto skutky odo dňa vznesenia obvinenia takmer 16 rokov s tým, že od ich spáchania uplynulo cca
23 a pol roka.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať a ak už bolo
začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva.

Jednou zo základných multilaterálnych zmlúv, ktorou sa Slovenská republika musí riadiť, je aj Dohovor
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol prijatý v roku 1950 (ďalej „Dohovor"), a ktorý sa
stal súčasťou nášho právneho poriadku na základe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných
vecí bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky o dojednaní Dohovoru, ktoré bolo uverejnené v
Zbierke zákonov pod číslom 209/1992 Zb.

Článok 6 ods., 1 tohto Dohovoru stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu. Z tohto článku teda vyplýva právo na konanie spravodlivé (spravodlivý
proces), verejné a právo na to, aby každá vec bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom v

primeranej lehote.
Dohovor exaktne nestanovuje dobu, ktorú trestné stíhanie od jeho začatia až po jeho skončenie môže
najviac trvať.Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý Dohovor v poslednej inštancií aplikuje, však v rámci
viacerých rozhodnutí dáva odpoveď na to, čo už prejednaním veci v primeranej lehote nie je.
Krajskýsúdsijevedomýtoho,žeztextučlánku6Dohovorunevyplývapresúdpriamapovinnosťzastaviť

takto dlhotrvajúce trestné stíhanie, avšak Dohovor takúto možnosť nevylučuje, pričom v niektorých
extrémnych prípadoch je možné dospieť k záveru, že takúto dlhú dobu trvajúci proces za daných
okolnostíjepotrebnézastaviť,pretoževkonečnomdôsledkudochádzakporušeniuprávanaspravodlivý
proces.
Za výklad a aplikáciu zákonov ale aj dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste

zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným
súdom musí byť v súlade s Ústavou SR ( článok 144 ods.1 a článok 152 ods. 4 Ústavy SR ). Krajský súd
po zvážení všetkých rozhodujúcich skutočností vrátane posúdenia osôb oboch obžalovaných je toho
názoru, že príslušný výklad právnej normy, v danom prípade § 9 ods.1 písm.g/ Tr. por., je v konkrétnych
okolnostiach prípadu zákonne akceptovateľným a nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
S poukazom predovšetkým na ustanovenie § 152 ods. 4 Ústavy SR podľa ktorého výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s Ústavou SR, musí súd prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným
právam a oprávneným záujmom účastníkov konania, nakoľko princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany v rámci
koncepcie materiálneho právneho štátu.

Otázkou zastavenia trestného stíhania z dôvodu uplynutia neprimerane dlhej doby jeho trvania sa už
zaoberali súdy Slovenskej republiky, napr. Krajský súd v Trnave v konaní 5 To 85/2009, Krajský súd v
Bratislave v konaní 2 To 255/2002, Krajský súd v Košiciach v konaní 8To 87/2013, Špecializovaný trestný
súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica v konaní BB 3T 7/2016 v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu SR 4Tost 1/2017 zo dňa 29.12.2017 a v konaní BB 3T 29/2015 a tiež Najvyšší súd SR. Ten v

konaní 3 Tz 2/2003 (rozhodnutie uverejnené aj v Zbierke súdnych rozhodnutí pod číslom Tpj 5/04)
uviedolniekoľkodôležitýchskutočností,naktorépreichzásadnývýznamzhľadiskamožnostizastavenia
trestného stíhania poukazuje aj krajský súd v tomto odôvodnení.
Najvyšší súd SR v skôr spomenutom rozhodnutí predovšetkým uviedol, že zastavenie trestného stíhania
pre neúmernú dĺžku konania z dôvodu uvedeného v § 11 ods. 1 písm. h) vtedy účinného Trestného

poriadku /teraz § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku/ s poukazom na Článok 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, neprichádza v zásade do úvahy, lebo žiadna medzinárodná zmluva
k takému postupu Slovenskú republiku nezaväzuje. Neúmernú dĺžku konania môže súd zohľadniť pri
výmere trestu, a tak poskytnúť dotknutej osobe spravodlivé zadosťučinenie.
Okrem tohto záveru však Najvyšší súd SR uviedol i to, že uplynutie doby viac ako ôsmich rokov

od vznesenia obvinenia je možné z hľadiska práva na spravodlivý proces v zmysle Článku 6 ods. 1
Dohovoru považovať za extrémny prípad, ktorý odôvodňuje zastavenie trestného stíhania na základe
vtedajšieho § 11 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku per analógiám ( teraz § 9 ods.1 písm.g/ Tr. por. ).
Je potrebné dodať, že v predmetnej trestnej veci predstavuje táto doba cca dvojnásobok doby 8 rokov
bez právoplatného rozhodnutia vo veci.

Krajský súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.05.2012 sp. zn. 1Tost
12/2012, z ktorého vyplýva, že Ústava Slovenskej republiky má povahu základného prameňa práva,
ktorý je nadradený voči všetkým ostatným prameňom práva. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne
prenáša do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a
základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich praktickej aplikácie v právnej praxi

Slovenskej republiky.
Ústava Slovenskej republiky v článku 48 odsek 2 zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
protokolu č. 11 zakotvuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Pri posudzovaní lehoty je potrebné

prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým
štátne orgány záležitosť prejednávali. Vo výnimočných prípadoch Európsky súd pre ľudské práva uznal
za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu 6 rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte
desiatich rokov (v tam prejednávanom prípade) od spáchania obžalobného skutku môžu nadobudnúť
charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). V predmetnej trestnej veci ide o dobu 16 rokov

trestného stíhania a viac ako 23 rokov od spáchania skutkov.
V tomto smere krajský súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.02.2014
sp. zn. 2Tdo V 21/2013, v ktorom najvyšší súd uviedol, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na
obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnomkonaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou
okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho
ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 (teraz § 39 ods. 1 Trestného

zákona) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby stanovenej zákonom, resp.
v zmysle judikatúry ESĽP za istých okolností i meritórne ukončenie veci zastavením trestného stíhania.
V zásade možno konštatovať, že Európsky súd pre ľudské práva považuje za neúmerne dlhé konanie
už konanie, ktoré presahuje dobu šiestich rokov. Z judikatúry zmluvných strán Dohovoru možno zistiť, že
dotknuté osoby, napr. v prípadoch Beck proti Nórsku, M. L. proti Nemecku sa pred vnútroštátnymi súdmi

domáhali zastavenia trestného stíhania práve s poukazom na to, že v ich prípadoch bol porušený článok
6 Dohovoru. Tieto požiadavky dotknutých osôb neboli vnútroštátnymi súdmi akceptované, a preto sa
obe tieto osoby obrátili na Európsky súd pre ľudské práva.
Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutiach Beck versus Nórsko z 26. septembra 2001 a M. L.
versus Spolková republika Nemecko z 12. októbra 2000 konštatoval, že vnútroštátne súdy poskytli
náhradu za namietané porušenie práva zakotveného v článku 6 Dohovoru tým, že v dôsledku zistenia

neprimeranej dĺžky trestného konania uložili páchateľom minimálne tresty, aké povoľujú príslušné
ustanovenia trestného vnútroštátneho práva, a preto ďalšie zadosťučinenia im nepatria.
ESĽP však v obdobných prípadoch akceptoval ako účinný prostriedok nápravy aj zastavenie trestného
stíhania ( rozhodnutie ESĽP zo 17. novembra 2005 vo veci Sprotte proti Nemecku, č. 72438/01 ),
v ktorom bol sťažovateľ najprv uznaný vinným a odsúdený, pričom tieto rozsudky súdov nižších stupňov

boli zrušené s tým, že odsúdenie bolo neprimerané vzhľadom k dĺžke konania a malo byť zastavené
bez odsúdenia.
So zreteľom na obsah Dohovoru a osobitne jeho článkov 6, 13 a 41 možno vo všeobecnosti uviesť,
že jeho signatári nešli v prípadoch porušenia ľudských práv a slobôd uvedených v článku 6 až tak
ďaleko, že by trestné stíhanie páchateľov trestnej činnosti bolo možné vždy zastaviť len preto, že sa

toto v primeranej lehote neukončilo. Možno konštatovať, že najmä v prípadoch závažnej trestnej činnosti
by zastavenie trestného stíhania len preto, že toto trvá neprimerane dlhú dobu, bolo zjavne v zásade
kontraproduktívne, lebo by sa vlastne uprednostňovali práva páchateľov závažnej trestnej činnosti pred
ich obeťami. Z odôvodnení vyššie citovaných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva však
vyplýva, že zastavenie trestného stíhania v prípadoch neúmerne dlhej doby takéhoto stíhania nie je

celkom vylúčené, avšak musí ísť o extrémny prípad.
Možno teda vyvodiť záver, že úlohou každého súdu, ktorý eventuálne uvažuje o zastavení trestného
stíhania, je posúdiť, či v konkrétnej veci ide o extrémny prípad odôvodňujúci zastavenie trestného
stíhania. Je potrebné si uvedomiť, že nie je možné dať jednoznačnú odpoveď ohľadne stanovenia
doby, nad ktorú trestné stíhanie už nie je prípustné. Ako to vyplýva zo skôr uvedených skutočností

z rozhodovacej činnosti súdov, je pri posudzovaní tejto otázky potrebné brať do úvahy závažnosť
protispoločenskej činnosti, náročnosť konania, mieru, akou sa na prieťahoch v konaní podieľal samotný
obvinený, i ďalšie okolnosti prípadu, ktoré nie je možné taxatívne vymenovať. Až po posúdení všetkých
týchto faktorov v ich komplexnosti v príčinných súvislostiach bude môcť dať súd v tom ktorom prípade
odpoveď na to, či k prieťahom došlo alebo nie a následne, či existencia takýchto prieťahov mala za

následok tak závažné porušenie práva na spravodlivý proces v primeranej dobe, že je potrebné pristúpiť
ku kroku, ktorý by mal byť v demokratickej spoločnosti len z tohto dôvodu veľmi výnimočným - k
zastaveniu trestného stíhania.
Popri doterajšej dĺžke konania, skutočne extrémnej doby takmer štvrť storočia odo dňa, kedy malo
dôjsť k spáchaniu týchto dvoch skutkov považuje krajský súd za potrebné uviesť, že doposiaľ nejde

o právoplatné rozhodnutie s tým, že na základe podaných odvolaní tak zo strany oboch obžalovaných
ako aj prokurátora by bolo možné predpokladať zrušenie napadnutého rozsudku súdu I. stupňa,
predovšetkým z dôvodu, že sa okresný súd nevysporiadal so všetkými skutočnosťami majúcimi význam
pre rozhodnutie o vine (resp. z rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa s nimi vysporiadal ) a aj pre určenie
druhu trestu a jeho výmery, čo by bezpochyby znamenalo aj u týchto dvoch obžalovaných ďalšie

predĺženie aj tak už extrémne dlho trvajúceho konania.

Ďalším z faktov, ktorý zohral úvahu pri závere súdu, že ide o naozaj extrémny prípad neprimerane dlhého
konania, u ktorého je potrebné trestné stíhanie zastaviť, súvisí s predpokladaným konečným efektom
trestného stíhania, teda predpokladaným rozsudkom vo veci - či už pre prípad uznania, alebo neuznania

viny. Tu je možné konštatovať, že v rovine rozumnejistoty je možné očakávať, že aj prípadný výrok o vine
a treste by bol v podstate len akademickým výrokom, lebo v rovine rozumnej istoty možno predpokladať
a očakávať, že okolnosti eventuálne vedúce k mimoriadnemu zníženiu trestu resp. okolnosti vedúce kzáveru o potrebe použitia už spomínaného ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu sú totiž v tomto
prípade naozaj reálne existujúce.
Rozhodnutie súdu po viac ako dvadsiatichtroch rokoch od spáchania trestného činu v tomto prípade

vyvoláva zásadné rozumné pochybnosti o spoločenskej nebezpečnosti konania páchateľov (nejde o
trestný čin, ktorý sa nepremlčuje). Tu je potrebné dodať, že trestná sadzba trestu odňatia slobody pre
prípad uznania viny u obžalovaných sa pohybuje v rozmedzí od troch do desiatich rokov, pričom v
prípade aplikácie ustanovení Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody by bolo
možné dokonca znižovať trestnú sadzbu bez zákonnej limitácie minimálnou hranicou (§ 40 Trestného

zákona účinného do 31.12.2005). Rozhodne aj pre prípad uznania viny by krajský súd trest uložený
obom obžalovaným vo výmere 2 rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 5
rokov nepovažoval za adekvátny vzhľadom na uvedené časové súvislosti.
Je nepochybné, že s predlžujúcou sa dĺžkou trestného stíhania sa vytráca základný vzťah medzi
trestným činom a ukladaným trestom. Doba medzi trestným konaním páchateľa a vynesením konečného
rozhodnutia má bezpochyby vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením konkrétneho trestu dosiahnutý.

So zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestných činov sa oslabuje tak prvok individuálnej
ako aj generálnej prevencie. Rovnako spôsobilosť trestu výchovne pôsobiť na spoločnosť je po tak dlhej
dobe výrazne znížená.
S prihliadnutím na okolnosti, ktoré ESĽP považuje za podstatné pri posudzovaní neprimeranej dĺžky
konania,poukazujekrajskýsúdajnaskutočnosť,žedĺžkadoterajšiehokonanianezodpovedánáročnosti

a zložitosti predmetnej trestnej veci, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z názoru Ústavného súdu SR
vyjadrenom v náleze sp. zn. IV.ÚS 78/2023 zo dňa 26.04.2023, ktorým Ústavný súd na základe ústavnej
sťažnosti sťažovateľa, obžalovaného A. B. rozhodol o porušení jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov v predmetnej trestnej veci.
Ústavný súd v tejto súvislosti konkrétne uviedol, že v konkrétnostiach tohto prípadu po právnej stránke

nezaznamenal prvok zložitosti a že vzhľadom na právnu kvalifikáciu ( sprenevera, skrátenie dane
a poistného ) ide o štandardnú agendu súdov.
Rovnako tak pokiaľ ide o kritérium správania sa obžalovaného Ústavný súd skonštatoval, že nespôsobil
žiadne výrazné predĺženie konania, dodržiaval súdom určené lehoty, zúčastňoval sa hlavného
pojednávania, resp. svoju neúčasť ospravedlňoval a súhlasil s jeho vykonaním v jeho neprítomnosti.

Na základe skutočnosti vyplývajúcich zo spisového materiálu krajský súd konštatuje, že rovnako
tak obžalovaný C. D. E. nespôsobil žiadne predĺženie konania, na hlavnom pojednávaní sa riadne
zúčastňoval, resp. svoju neúčasť ospravedlňoval s tým, že súhlasil s jeho vykonaním v jeho
neprítomnosti.
Aj podľa názoru krajského súdu vzhľadom na charakter oboch skutkov (prakticky totožných) nejde

o trestnú vec, ktorá by vykazovala znaky vysokej spoločenskej nebezpečnosti v rozsahu, ktorý by
bol adekvátny doterajšej dĺžke konania, čím vzniká výrazná disproporcia medzi záujmom štátu zistiť
a potrestať páchateľov trestných činov a právom obžalovaného na prejednanie veci v primeranej lehote.
Z aktuálneho odpisu z registra trestov vo vzťahu k obom obžalovaným mal krajský súd preukázané, že
nemajú žiadny záznam v registri trestov.

U obžalovaného A. B. krajský súd zároveň zohľadnil skutočnosť vyplývajúcu z predchádzajúcej časti
odôvodnenia tohto rozhodnutia o zastavení trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania, keďže je
nepochybne dané, že pre skutky, ktoré by mohli byť podľa názoru Najvyššieho súdu SR právne
kvalifikované ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku bol v podstate po
celú dobu stíhaný nezákonne. Je síce pravdou, že Ústavný súd SR sa v citovanom náleze sp. zn.

IV.ÚS 78/2023 zo dňa 26.04.2023 zaoberal porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, avšak vychádzajúc z návrhu tohto obžalovaného len v rozsahu konania na okresnom súde,
čím podľa názoru krajského súdu nedošlo k zohľadneniu neúmernej dĺžky jeho trestného stíhania pre
premlčanú trestnú činnosť, za ktorú bol stíhaný od 06.06.2006. Toto zastavenie trestného stíhania aj
pre skutky v bodoch 14, 15 obžaloby považuje krajský súd zároveň za primeranú kompenzáciu jeho

trestného stíhania za premlčanú trestnú činnosť.
Pokiaľ ide o obžalovaného C. D. E. považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že ide o jediného
obžalovaného v predmetnej trestnej veci, ktorý nielenže nemá žiadny záznam v odpise z registra trestov,
ale nebol ani v predmetnej trestnej veci trestne stíhaný za iný trestný čin.
Obaja obžalovaní tak podľa názoru krajského súdu spôsobom svojho života pod dobu viac ako 23

rokov preukázali, že nejde o závadové osoby, ktoré by svojím konaním porušovali zákony Slovenskej
republiky. Dĺžka právnej neistoty, v ktorej títo obžalovaní počas neúmerne dlhej doby žili je podľa názoru
krajského súdu sama o sebe dostatočným ponaučením a aj dostatočnou zárukou v tom smere, že sa
ani v budúcnosti nedopustia trestnej činnosti.Krajský súd opätovne zdôrazňuje, že podmienka primeranosti ( rýchlosti ) konania, resp. konania bez
prieťahov, ktorú zakotvuje nielen Dohovor, ale aj Ústava a Trestný poriadok, súvisí predovšetkým
s charakterom zásahu trestného konania do života obvineného, ktorý je týmto výrazne ovplyvnený,

neopomínajúc ani skutočnosť, že so zväčšujúcim sa odstupom času, ktorý uplynul od spáchania
trestného činu, sa vytráca i základný zmysel trestného konania, účel trestu a teda i samotná jeho
spravodlivosť.
Podľa § 23 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných
činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny

život a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.
Trestné konanie, ktoré ani po vyše 23 rokoch od spáchania skutkov nie je právoplatne skončené za
okolnosti na ktoré krajský súd vyššie poukázal, pričom obaja obžalovaní v celom konaní poskytovali
orgánom činným v trestnom konaní a súdu súčinnosť a nedopustili sa trestnej činnosti, ktorú by bolo
možné zohľadniť, stráca svoj zmysel. Je tak podľa názoru krajského súdu neprípustné, aby štát, ktorý je
garantom základných práv a slobôd, bol za daných podmienok ich pokračujúcim porušovateľom. Preto

podľa názoru krajského súdu pokračovaním v danom trestnom konaní, týkajúceho sa predmetných
skutkov, ktoré nesie znaky porušenia práva oboch obžalovaných na prerokovanie veci v primeranej
lehote by došlo k jeho ďalšiemu porušovaniu a nerešpektovaniu povinnosti takýto stav odstrániť, resp.
ho kompenzovať.
Pokiaľ ide o práva ostatných strán trestného konania, tieto nemôžu byť uvedeným postupom negatívne

dotknuté a pokiaľ ide o poškodený subjekt, v danom prípade štát, ktorý reprezentuje finančná správa
v danom prípade podľa ustálenej judikatúry, nejde o škodu v trestnom konaní. Prípadné nároky štátu sa
v obdobných prípadoch riešia prostredníctvom daňového exekučného konania.
Podľa § 326 ods.1 písm. b/ Tr. por. o odvolaní rozhoduje odvolací súd na verejnom zasadnutí. Aj na
neverejnom zasadnutí môže urobiť rozhodnutie podľa § 318, § 320 ods.1, § 321 ods.1 alebo 2, ak je

zrejmé, že chybu nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí.

Vzmyslecitovanéhoustanoveniarozhodolkrajskýsúdotýchtoobžalovanýchprevyššieuvedenéskutky
na neverejnom zasadnutí s tým, že o podaných odvolaniach týkajúcich sa obžalovaných F. F. G., D. G.
a L. B. rozhodne na verejnom zasadnutí.

Z uvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia,
pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný

prostriedok nie je prípustný.