Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, September 19, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/103/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122010277
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Michalanský

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7122010277.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského a sudcov

JUDr. Miroslava Baňackého PhD. a JUDr. Daniely Mitterpákovej, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 19. septembra 2023, v trestnej veci proti obžalovanému A. A. B. a spol., pre pokračovací trestný
čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods.1,5 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od
01.10.2005voformeúčastníctvapodľa§10ods.1písm.c/Tr.zákonač.140/1961Zb.vzneníneskorších
predpisov o odvolaní obžalovaného a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa
23.05.2022 sp. zn. 5T/8/2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v bodoch

1,2,3 v jeho oslobodzujúcej časti ( body 1,2,3 obžaloby), vo vzťahu k obžalovaným C. B. a A. A. B.
a vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu v jeho odsudzujúcej časti vo vzťahu k obžalovanému C.
B., A. A. B. a D. E..

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodujúc vo veci sám,
obžalovanému D. E., nar. XX. XXXX XXXX v E., trvale bytom E. F.X, XXX XX A. G.

ukladá

Podľa § 148 ods. 4, § 40 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od 1.10.2005 trest odňatia
slobody vo výmere 4 (štyroch) mesiacov.

Podľa § 58 ods. 1 písm.a/ Tr. zák. súd výkon uloženého trestu podmienečne odkladá.

Podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. určuje pri podmienečnom odsúdení skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I. rozsudkom zo dňa 23. mája 2022 sp. zn. 5T/8/2022 u obžalovaného A. A. B.
podľa § 37 Tr. zák. upustil od uloženia súhrnného trestu podľa § 35 ods. 2 a článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vzhľadom na odsúdenie rozsudkom Špeciálneho súdu
v Pezinku sp. zn. PK 2T/7/2008 zo dňa 21. apríla 2008, ktorým bol podľa § 250 ods. 5 Tr. zákona spoužitím § 35 ods. 1 Tr. zákona odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 6 mesiacov,
podľa §39aods.3Tr.zákonapreúčelyvýkonutrestuodňatiaslobodyzaradenýdoI.nápravnovýchovnej
skupiny, podľa § 53 ods. 1 Tr. zákona bol obvinenému uložený peňažný trest vo výške 2 000 000,-

Sk a podľa § 54 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že vy výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený,
súd uložil obvinenému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, pretože trest uložený skorším
rozsudkom je dostatočný.

U Obžalovaného C. B. podľa § 37 Tr. zák. upustil od uloženia súhrnného trestu podľa § 35 ods. 2 a

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vzhľadom na odsúdenie

- trestným rozkazom Okresného súdu Košice I sp. zn. 3T 82/2006 zo dňa 24. októbra 2006, ktorým
bol podľa § 250a ods. 4 Tr. zákona z.č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov účinného v čase
spáchania skutku odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov s podmienečným odkladom
na skúšobnú dobu v trvaní 48 mesiacov,

- rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 5T/67/2007 zo dňa 14. mája 2015 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. januára 2016 sp. zn. 1To/125/2015, ktorým bol podľa
§ 250 ods. 5 Tr. zákona účinného do 1.1.2016 s použitím § 35 ods. 3 Tr. zákona účinného do 1.1.2016
uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, podľa § 39a ods. 3 Tr. zákona obžalovaný na

výkon uloženého trestu zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny, pričom podľa § 35 ods. 3 Tr. zákona
účinného do 1.1.2016 súd zrušil vo výrokoch o trestoch rozsudok Okresného súdu Prešov z 26.9.2011
sp. zn. 4T/123/2010, právoplatného dňa 26.9.2011 a rozsudok Okresného súdu Prešov z 26.8.2014 sp.
zn. 4T/31/2014, právoplatný dňa 26.8.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad a podľa 288 ods. 1 Tr.

por. súd poškodenú spoločnosť TEXO PARTNER a.s. Bratislava s nárokom na náhradu škody odkázal
na občianske súdne konanie,

-rozsudkom OkresnéhosúduPrešov sp.zn.4T/123/2010zodňa26.septembra2011,ktorýmsúdpodľa
§ 37 Tr. zákona účinného odo 31.8.1999 upustil od uloženie ďalšieho trestu s poukazom na rozsudok

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.2.2010 sp. zn. 5T/67/2007,

- rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 8T/84/2015 zo dňa 31. marca 2016, ktorým súd podľa §
44 Tr. zákona upustil od uloženia súhrnného trestu s poukazom na rozsudok Okresného súdu Bratislava
II zo dňa 14.5.2015 sp. zn. 5T/67/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To

128/15 zo dňa 20.1.2016,

- rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 4T 67/2013 zo dňa 11. mája 2016, ktorým súd podľa §
44 Tr. zákona upustil od uloženia súhrnného trestu s poukazom na rozsudok Okresného súdu Bratislava
II zo dňa 14.5.2015 sp. zn. 5T/67/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To

128/15 zo dňa 20.1.2016,

- rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/94/2014 zo dňa 18. novembra 2016, ktorým súd
podľa § 44 Tr. zákona upustil od uloženia súhrnného trestu s poukazom na rozsudok Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 14.5.2015 sp. zn. 5T/67/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp.

zn. 1To 128/15 zo dňa 20.1.2016, pretože tresty uložené skoršími rozsudkami sú dostatočné.

Obžalovanému H. E. uložil podľa § 148 ods. 4 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od 1.10.2005
a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trest odňatia slobody v trvaní
dvoch rokov.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zákona obžalovanému výkon uloženého trestu podmienečne odložil a
podľa § 59 ods. 1 Tr. zákona súd pri podmienečnom odsúdení určil skúšobnú dobu na päť rokov.

Obžalovanému D. E. uložil podľa § 148 ods. 4 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od 1.10.2005

a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trest odňatia slobody v trvaní
dvoch rokov.Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu výkon uloženého trestu podmienečne odložil a podľa § 59
ods. 1 Tr. zákona súd pri podmienečnom odsúdení určil skúšobnú dobu na päť rokov.

Obžalovanému G. C. I. uložil podľa § 148 ods. 4 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od
1.10.2005 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trest odňatia
slobody v trvaní dvoch rokov.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zákona obžalovanému výkon uloženého trestu podmienečne odložil a

podľa § 59 ods. 1 Tr. zákona súd pri podmienečnom odsúdení určil skúšobnú dobu na päť rokov

a to pre skutky, ktoré mali spáchať tak, že

1. obžalovaný A. A. B. (bod 6 obžaloby)

- dňa 25. 10. 1999 v sídle Daňového úradu Košice II na ul. Garbiarskej č. 1 v Košiciach, ako konateľ firmy
Grema, s. r .o . Košice (neskôr Marel, s. r. o. Trebišov) podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty
za III. štvrťrok 1999, do ktorého vedome pojal aj dve fiktívne dodávateľské faktúry firmy Y.T.Y.B., s. r .
o. Košice č. 990823 z 23. 08. 1999 a 990824 z 24. 08. 1999 a týmto znížil daňovú povinnosť uvedenej
spoločnosti celkovo o 17.126.43 € (515.951,- Sk),

2. obžalovaný A. A. B. (bod 7 obžaloby)

- dňa 25. 01. 2000 v sídle Daňového úradu Košice II na ul. Garbiarskej č. 1 v Košiciach, ako konateľ firmy
Grema, s. r. o. Košice, (neskôr Marel, s. r. o. Trebišov) podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty

za IV. štvrťrok 1999, do ktorého vedome pojal aj dve fiktívne dodávateľské faktúry firmy Y.T.Y.B., s. r. o.
Košice č. 991010 z 10. 10. 1999 a 991014 zo 14. 10. 1999 a týmto znížil daňovú povinnosť uvedenej
spoločnosti celkovo o 2.596,46 € (78.221,- Sk),

3. obžalovaný A. A. B. (bod 8 obžaloby)

- dňa 31. 03. 2000 v sídle Daňového úradu Košice II na ul. Garbiarskej č. 1 v Košiciach ako konateľ firmy
Grema, s. r. o. Košice (neskôr Marel, s. r. o. Trebišov) podal daňové priznanie k dani z príjmu právnických
osôb za rok 1999, do ktorého vedome pojal aj štyri fiktívne dodávateľské faktúry firmy Y.T.Y.B., s. r. o.
Košice č. 990823 z 23. 08. 1999, 990824 z 24. 08. 1999, 991010 z 10. 10. 1999 a 991014 zo 14. 10.

1999 a tak znížil daňovú povinnosť uvedenej spoločnosti o 37.129,05 € (1.118.550,- Sk),

4. obžalovaný C. B. (bod 9 obžaloby)

- dňa 25. 10. 1999 v sídle Daňového úradu Prešov II na ul. Levočskej č. 9 v Prešove, ako konateľ firmy

Machine G. V., s. r. o. Prešov podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za mesiac september
1999, do ktorého vedome pojal aj tri fiktívne dodávateľské faktúry firmy Y.T.Y.B, s. r. o. Košice č. 015/99
zo 04. 09. 1999, 016/99 z 20. 9. 1999 a 017/99 z 24. 09. 1999 a týmto znížil daňovú povinnosť uvedenej
spoločnosti celkovo o 14.699,92 € (442.850,- Sk),

5. obžalovaný C. B. (bod 10 obžaloby)

- dňa 31. 03. 2000 v sídle Daňového úradu Prešov II na ul. Levočskej č. 9 v Prešove, ako konateľ firmy
Machine G. V., s. r. o. Prešov podal daňové priznanie k dani z príjmu právnických osôb za rok 1999, do
ktorého vedome pojal aj tri dodávateľské faktúry firmy Y.T.Y.B, s. r. o. Košice č. 015/99 zo 04. 09. 1999,

016/99 z 20. 09. 1999 a 017/99 z 24. 09. 1999 a tak znížil daňovú povinnosť uvedenej spoločnosti o
25.565,12 € (770.175,- Sk),

6. obžalovaní A. A. B. a D. E. (bod 11 obžaloby)

- dňa 25. 10. 1999 a 05. 11. 1999 v sídle Daňového úradu Košice I na ul. Garbiarskej č. 1 v Košiciach,
obvinený D. E., ako predseda predstavenstva firmy Anceta, a. s. Košice podal riadne a následne aj
dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za III. štvrťrok 1999, v ktorom boli pojaté a na
jeho pokyn zaevidované v účtovníctve predmetnej spoločnosti štyri fiktívne dodávateľské faktúry firmyY.T.Y.B., s. r. o. Košice č. 20999 z 02. 09. 1999, 130999 z 13. 09. 1999, 140999 zo 14. 09. 1999 a
200999 z 20. 09. 1999, ktoré za týmto účelom vyhotovil a poskytol firme Anceta, a. s. Košice obvinený
A. A. B., v dôsledku čoho došlo k zníženiu daňovej povinnosti uvedenej spoločnosti celkovo o 8.932,48

€ (269.100,- Sk),

7. obžalovaní A. A. B. a D. E. (bod 12 obžaloby)

- dňa 29. 12. 1999 a 25. 1. 2000 v sídle Daňového úradu Košice I na ul. Garbiarskej č. 1 v Košiciach,

obvinený D. E. ako predseda predstavenstva firmy Anceta, a. s. Košice podal riadne a následne aj
dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za mesiac november 1999, v ktorom boli pojaté
a na jeho pokyn zaevidované v účtovníctve predmetnej spoločnosti štyri fiktívne dodávateľské faktúry
firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice č. 990811 z 08. 11. 1999, 991511 z 15. 11. 1999, 991811 z 18. 11. 1999 a
992211 z 22. 11. 1999, ktoré za týmto účelom vyhotovil a poskytol firme Anceta, a. s. Košice obvinený
A. A. B., v dôsledku čoho došlo k zníženiu daňovej povinnosti uvedenej spoločnosti celkovo o 24.430,72

€ (736.000 Sk),

8. obžalovaní A. A. B. a D. E. (bod 13 obžaloby)

- dňa 31. 03. 2000 v sídle Daňového úradu Košice I na ul. Garbiarskej č. 1 v Košiciach, obvinený D.

E., ako predseda predstavenstva firmy Anceta, a. s. Košice podal daňové priznanie k dani z príjmu
právnických osôb za rok 1999, v ktorom boli pojaté a na jeho pokyn zaevidované v účtovníctve
predmetnej spoločnosti osem fiktívnych dodávateľských faktúr firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice č. 20999 z
02. 09. 1999, 130999 z 13. 09. 1999, 140999 zo 14. 09. 1999, 200999 z 20. 09. 1999, 990811 z 08. 11.
1999, 991511 z 15. 11. 1999, 991811 z 18. 11. 1999 a 992211 z 22. 11. 1999, ktoré za týmto účelom

vyhotovil a poskytol firme Anceta, a. s. Košice obvinený A. A. B., v dôsledku čoho došlo k zníženiu
daňovej povinnosti uvedenej spoločnosti o 58.022,97 € (1.748.000,- Sk),

9. obžalovaní H. E. a G. C. I. (bod 14 obžaloby)

- dňa 25. 01. 2000 v sídle Daňového úradu Košice III na ul. Garbiarskej č. 1 v Košiciach, obvinený
C. I., ako konateľ firmy Borex, s. r. o. Košice podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za IV.
štvrťrok 1999, v ktorom boli pojaté a na jeho pokyn zaevidované v účtovníctve predmetnej spoločnosti
dve fiktívne dodávateľské faktúry firmy Y.T.Y.B, s. r. o. Košice č. 99041001 a 99041002, obe zo 04. 10.

1999, ktoré za týmto účelom vyhotovil a poskytol firme Borex, s. r. o. Košice obvinený H. E. spoločne
s ďalšou osobou, v dôsledku čoho došlo k zníženiu daňovej povinnosti uvedenej spoločnosti celkovo o
11.314,47 € (340.860,- Sk),

10. obžalovaní H. E. a G. C. I. (bod 15 obžaloby)

- dňa 29. 03. 2000 v sídle Daňového úradu Košice II na ul. Garbiarskej č. 1 v Košiciach, obvinený C.
I., ako konateľ firmy Borex, s. r. o. Košice podal daňové priznanie k dani z príjmu právnických osôb za
rok 1999, v ktorom boli pojaté a na jeho pokyn zaevidované v účtovníctve predmetnej spoločnosti dve
fiktívne dodávateľské faktúry firmy Y.T.Y.B, s. r. o. Košice č. 990141001 a 99041002, obe zo 04. 10.

1999, ktoré za týmto účelom vyhotovil a poskytol firme Borex, s. r. o. Košice obvinený H. E. spoločne s
ďalšou osobou, v dôsledku čoho došlo k zníženiu daňovej povinnosti uvedenej spoločnosti o 30.991,83
€ (933.660,- Sk),

právne kvalifikované

u obžalovaného A. A. B.
- v bodoch 1,2,3,6,7 a 8 ( body 6, 7, 8, 11, 12 a 13 obžaloby) ako pokračovací trestný čin skrátenia dane
a poistného podľa § 148 ods. 1, 5 Trestného zákona č. 140/61 Zb. v znení účinnom od 01. 10. 2005,
v bodoch 11, 12 a 13 vo forme účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona č. 140/61 Zb.

v znení neskorších predpisov,

u obžalovaného C. B.- v bodoch 4 a 5 ( body 9 a 10 obžaloby) ako pokračovací trestný čin skrátenia dane a poistného podľa
§ 148 ods. 1, 4 Trestného zákona č. 140/61 Zb. v znení účinnom od 1. 10. 2005,

u obžalovaného H. E.
- v bodoch 9 a 10 (body 14 a 15 obžaloby) ako pokračovací trestný čin skrátenia dane a poistného podľa
§ 148 ods. 1, 4 Trestného zákona č. 140/61 Zb. v znení účinnom od 01. 10. 2005, vo forme účastníctva
podľa § 10 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov,

u obžalovaného D. E.
- v bodoch 6,7, a 8 (body 11, 12 a 13 obžaloby ) ako pokračovací trestný čin skrátenia dane a poistného
podľa § 148 ods. 1, 4 Trestného zákona č. 140/61 Zb. v znení účinnom od 01. 10. 2005,

u obžalovaného G. C. I.
- v bodoch 9 a 10 (14 a 15 obžaloby) ako pokračovací trestný čin skrátenia dane a poistného podľa §

148 ods. 1, 4 Trestného zákona č. 140/61 Zb. v znení účinnom od 01. 10. 2005.

Zároveň okresný súd podľa § 285 písm. a) Tr. por. obžalovaných

1)A. A. B., nar. XX. XXXX XXXX v E., trvale bytom ul.

J. F.XXXX/X J. E., súkromného
podnikateľa,

2) C. B., nar. XX. K. XXXX v L., trvale
bytom M. N. F. X J. E.,

naposledy prechodne bytom O. K. F. XX J.
E., súkromného podnikateľa,

3) H. E., nar. XX. XXXXXXXX XXXX v E., trvale bytom
ul. E. F. X J. E., administratívneho

zamestnanca súkromnej spoločnosti,

spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach pre skutky, ktoré mali spáchať tak, že

1. obžalovaný C. B. (bod 1 obžaloby)

- v období od 08. 02. 1999 do 09. 04. 1999 po predchádzajúcej vzájomnej dohode obvinený C. B. ako
majiteľ a konateľ firmy Technotrade and Business Company, s. r. o. Košice so sídlom na ul. Levočskej
č. 2 v Košiciach vyhotovil fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 108/RG/99 z 08. 02. 1999 na plnenie v sume
603.037,24 € (18.167.100 Sk), ktorú následne predložil odberateľovi, firme Slovenské energetické

strojárne, a. s. Tlmače, ktorej predseda predstavenstva, obvinený G. N. I., v súlade s predchádzajúcou
dohodou a s vedomím, že ide o fiktívnu faktúru vydal pokyn na jej úhradu formou bankového prevodu
peňažných prostriedkov, ktorý bol zrealizovaný na účet firmy obvineného C. B., ku škode Slovenských
energetických strojární, a. s. Tlmače,

2. obžalovaní A. A. B., C. B., H. E. (bod 2 obžaloby)

- v období od 12. 04. 1999 do 01. 06. 1999 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti
obvinení A. A. B., C. B., H. E. a ďalšia osoba vystupujúca ako majiteľ a konateľ firmy Y.T.Y.B., s. r. o.
Košice so sídlom na ul. Krivej č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu zálohovú faktúru č. 23/MB/99 z 12. 04.

1999 na plnenie v sume 325.300,40 € (9.800.000 Sk), ako aj fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 28/MB/99
zo 14. 05. 1999 na plnenie v čiastke zvyšných 417.778,66 € (12.586.000,- Sk), ktoré následne predložili
odberateľovi, firme Slovenské energetické strojárne, a. s. Tlmače, ktorej predseda predstavenstva,
obvinený G. N. I., v súlade s predchádzajúcim rozdelením úloh a vzájomnou súčinnosťou, vediac, že ide
o fiktívne faktúry, vydal pokyny na ich úhradu formou bankových prevodov peňažných prostriedkov, ktoré

boli zrealizované na účet firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice, ku škode Slovenských energetických strojární,
a. s. Tlmače,

3. obžalovaní A. A. B., H. E. (bod 3 obžaloby)- v období od 26. 07. 1999 do 27. 07. 1999 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti
obvinení A. A. B., H. E. a ďalšia osoba vystupujúca ako majiteľ a konateľ firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice

so sídlom na ul. Krivej č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 50/MB/99 z 26.
07. 1999 na plnenie v sume 322.545,30 € (9.717.000 Sk), ktorú následne predložili odberateľovi, firme
Slovenské energetické strojárne, a. s. Tlmače, ktorej predseda predstavenstva, obvinený G. N. I., v
súlade s predchádzajúcim rozdelením úloh a vzájomnou súčinnosťou, vediac, že ide o fiktívnu faktúru,
vydal pokyn na jej úhradu formou bankového prevodu peňažných prostriedkov, ktorý bol zrealizovaný

na účet firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice, ku škode Slovenských energetických strojární, a. s. Tlmače,

4. obžalovaný H. E. (bod 4 obžaloby)

- v období od 18. 07. 2000 do 25. 07. 2000 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti
obvinenýH.E.aďalšiaosobavystupujúcaakomajiteľakonateľfirmyY.T.Y.B.,s.r.o.Košicesosídlomna

ul. Krivej č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 68/MB/00 z 18. 7. 2000 na plnenie v
sume326.628,16€(9.840.000,-Sk),ktorúnáslednepredložiliodberateľovi,firmeSlovenskéenergetické
strojárne, a. s. Tlmače, ktorej predseda predstavenstva, obvinený G. N. I., v súlade s predchádzajúcim
rozdelením úloh a vzájomnou súčinnosťou vediac, že ide o fiktívnu faktúru, vydal pokyn na jej úhradu
formou bankového prevodu peňažných prostriedkov, ktorý bol zrealizovaný na účet firmy Y.T.Y.B., s. r.o.

Košice, ku škode Slovenských energetických strojární, a. s. Tlmače,

5. obžalovaný H. E. (bod 5 obžaloby)

- v období od 15. 11. 2000 do 05. 04. 2001 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti

obvinený H. E. a ďalšia osoba vystupujúca ako majiteľ a konateľ firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice so
sídlom na ul. Krivej č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 128/MB/00 z 15. 11.
2000 na plnenie v sume 326.628,16 € (9.840.000,- Sk), ktorú následne predložili odberateľovi, firme
Slovenské energetické strojárne, a. s. Tlmače, ktorej predseda predstavenstva, obvinený G. N. I., v
súlade s predchádzajúcim rozdelením úloh a vzájomnou súčinnosťou, vediac, že ide o fiktívnu faktúru,

vydal pokyn na úhradu časti predmetnej faktúry vo výške 110.867,68 € (3.340.000 Sk) formou bankových
prevodov peňažných prostriedkov, ktoré boli zrealizované na účet firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice, ku škode
Slovenských energetických strojární, a. s. Tlmače,

6. obžalovaný H. E. (bod 16 obžaloby)

- v období od 27. 10. 1999 do 17. 11. 1999 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti
obvinený H. E. a ďalšia osoba vystupujúca ako majiteľ a konateľ firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice so
sídlom na ul. Krivej č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 90/MB/99 z 27. 10.
1999 na plnenie v sume 35.316,69 € (1.063.950,- Sk), ktorú následne predložili odberateľovi, firme

Tempest, s. r. o. Bratislava, ktorej jeden z konateľov, v súlade s predchádzajúcim rozdelením úloh
a vzájomnou súčinnosťou, vediac, že ide o fiktívnu faktúru, zabezpečil jej úhradu formou bankového
prevodu finančných prostriedkov, ktorý bol zrealizovaný na účet firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice, ku škode
firmy Tempest, s. r. o. Bratislava,

7. obžalovaný H. E. (bod 17 obžaloby)

- v období od 29. 11. 1999 do 02. 12. 1999 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti
obvinený H. E. a ďalšia osoba vystupujúca ako majiteľ a konateľ firmy Y.T.Y.B, s. r. o. Košice so
sídlom na ul. Krivej č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 108/MB/99 z 29. 11.

1999 na plnenie v sume 33.887,67 € (1.020.900,- Sk), ktorú následne predložili odberateľovi, firme
Tempest, s. r. o. Bratislava, ktorej jeden z konateľov, v súlade s predchádzajúcim rozdelením úloh
a vzájomnou súčinnosťou, vediac, že ide o fiktívnu faktúru, zabezpečil jej úhradu formou bankového
prevodu finančných prostriedkov, ktorý bol zrealizovaný na účet firmy Y.T.Y.B, s. r. o. Košice, ku škode
firmy Tempest, s. r. o. Bratislava,

8. obžalovaný H. E. (bod 18 obžaloby)- v období od 16. 12. 1999 do 30. 12. 1999 po predchádzajúcom rozdelení úloh a vzájomnej súčinnosti
obvinený H. E. a ďalšia osoba vystupujúca ako majiteľ a konateľ firmy Y.T.Y.B, s. r. o. Košice, so
sídlom na ul. Krivej č. 23 v Košiciach vyhotovili fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 152/MB/99 zo 16. 12.

1999 na plnenie v sume 33.479,38 € (1.008.600,- Sk), ktorú následne predložili odberateľovi, firme
Tempest, s. r. o. Bratislava, ktorej jeden z konateľov, v súlade s predchádzajúcim rozdelením úloh
a vzájomnou súčinnosťou, vediac, že ide o fiktívnu faktúru, zabezpečil jej úhradu formou bankového
prevodu finančných prostriedkov, ktorý bol realizovaný na účet firmy Y.T.Y.B., s. r. o. Košice,
ku škode firmy Tempest, s. r .o. Bratislava,

právne kvalifikované

u obžalovaného A. A. B.
- v bodoch 2 a 3 obžaloby ako pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. b/, ods.
5 Trestného zákona č. 140/61 Zb. v znení účinnom od 01. 10. 2005,

u obžalovaného C. B.
- v bodoch 1 a 2 obžaloby ako pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 5 Trestného
zákona č. 140/61 Zb. v znení účinnom od 01. 10. 2005, v bode 1 obžaloby vo forme spolupáchateľstva
podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov a v bode 2 obžaloby

podľa § 248 ods. 1, 4 písm. b/, ods. 5 Trestného zákona č. 140/61 Zb. v znení účinnom od 01. 10. 2005,

u obžalovaného H. E.
- v bodoch 2, 3, 16, 17 a 18 obžaloby ako pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4
písm. b/, ods. 5 Trestného zákona č. 140/61 Zb. v znení účinnom od 01. 10. 2005,

- v bodoch 4 a 5 obžaloby ako opakovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. b/, ods. 5
Trestného zákona č. 140/61 Zb. v znení účinnom od 01. 10. 2005,

v celom rozsahu o s l o b o d i l, pretože nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré sú obžalovaní

stíhaní.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o možnosti podať opravný
prostriedok, obžalovaní A. A. B., H. E., D. E., G. C. I. a prokurátor podali odvolanie.

Po podrobnom preskúmaní predloženého spisového materiálu a podaných odvolaní obžalovaného H.
E., G. C. I. a aj prokurátora, vrátane právneho názoru Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v rozsudku
sp. zn. 4Tdo/52/2019 zo dňa 08.06.2021 Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4To 103/2022 na
neverejnom zasadnutí konanom dňa 27.06.2023 rozhodol, že podľa § 320 ods. 1 písm.c/ Tr. por., § 281
ods. 1 Tr. por. zrušuje napadnutý rozsudok zo dňa 23.05.2022 vo vzťahu k obžalovanému H. E. v jeho

oslobodzujúcej časti v bodoch 2,3,4,5,6,7,8 a z dôvodu podľa § 9 ods. 1 písm.a/ Tr. por. trestné stíhanie
tohto obžalovaného pre konanie uvedené v obžalobe Krajského prokurátora Košice sp. zn. 1 Kv 39/09
zo dňa 28.10.2013 v bodoch 2,3,4,5,16,17 a 18 obžaloby, právne kvalifikované v bodoch 2,3,16,17,18
obžalobyakopokračovacítrestnýčinspreneverypodľa§248ods.1,4písm.b/,ods.5Tr.zák.číslo140/61
Zb. v znení účinnom od 1.10.2005 a v bodoch 4 a 5 obžaloby ako opakovací trestný čin sprenevery

podľa § 248 ods. 1,4 písm.b/ , ods. 5 Tr. zák. č. 140/61 Zb. v znení účinnom od 1.10.2005 zastavuje,
pretože je premlčané.

Zároveň citovaným uznesením podľa § 320 ods. 1 písm.c/ Tr. por., § 281 ods. 1 Tr. por. zrušil napadnutý
rozsudok vo vzťahu k obžalovaným H. E. a G. C. I. v jeho odsudzujúcej časti v bodoch 8 a 9 a z dôvodu

podľa § 9 ods. 1 písm.g/ Tr. por. trestné stíhanie týchto obžalovaných pre konanie uvedené v bodoch
14 a 15 obžaloby krajského prokurátora právne kvalifikované u obžalovaného H. E. ako pokračovací
trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1,4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od
01.10.2005 vo forme účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm.c/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a u obžalovaného
G. C. I. ako pokračovací trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č.

140/1961 Zb. v znení účinnom od 01.10.2005 zastavil, pretože tak ustanovuje medzinárodná zmluva.V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný A. A. B. prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že
okresný súd v odôvodnení rozsudku vymenoval vykonané dôkazy, ktoré vykonal pred vynesením
oslobodzujúceho rozsudku sp. zn. 5T/78/2013 zo dňa 31.05.2017 a tieto vyhodnotil tak, že výrok o

vine založil na právnom názore Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v rozsudku sp. zn. 6Tdo/52/2020
zo dňa 08.06.2021, ktorým bol viazaný. V tomto smere je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný.
Okresný súd len uviedol, že je prakticky nemožné, aby prvostupňový súd, ktorému právo na hodnotenie
dokazovania, v zmysle vyššie uvedenej judikatúry zostáva zachované, resp. nie je možné mu udeľovať
záväzné pokyny v tomto smere, aby zároveň v zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku v odôvodnení

rozsudku uvádzal akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Preto prvostupňový súd v tomto
kontexte poukazuje na podrobné odôvodnenie Najvyššieho súdu. S týmito závermi prvostupňového
súdu sa nestotožňuje.

Dovolací súd vo svojom zrušujúcom rozsudku vyslovil, že záver, ku ktorému dospel okresný súd a s
ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil, spočívajúci v tom, že nebolo dokázané, že sa stáli

skutky, pre ktoré boli obvinení stíhaní, tak nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, keďže pri ich hodnotení
sa tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd dôsledne nevysporiadali so všetkými v prejednávanej
veci vykonanými dôkazmi a pre rozhodnutie podstatnými okolnosťami. V novom konaní bude preto
úlohou okresného súdu opätovne rozhodnúť o podanej obžalobe, vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade
s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku (jednotlivo i v súhrne s ostatnými vo veci vykonanými

dôkazmi) pri súčasnej viazanosti súdu prvého stupňa (ale aj odvolacieho súdu v prípade rozhodovania
o odvolaní) právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 1 Trestného poriadku, a v
nadväznosti na to opätovne o vine či nevine a prípadnom treste obvinených (okrem Im. N. I.) rozhodnúť.

Okresný súd mal napadnutý rozsudok odôvodniť v zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku a pokiaľ tak

neurobil, ide o nepreskúmateľné rozhodnutie, z ktorého nemožno vyvodiť záver, že sa súd vysporiadal
so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie.

Navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku napadnutý rozsudok v
celom rozsahu zrušil a vrátil vec okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Obžalovaný A. A. B. následne doplnil dôvody odvolania, pretože prvostupňový súd učinil vydaním
napadnutého prvostupňového rozsudku závažné pochybenie na úrovni porušenia práva na spravodlivý
súdny proces vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to tým
spôsobom, že nezohľadnil a vôbec sa nezaoberal podstatnou skutočnosťou (právnou argumentáciou)
vyplývajúcou z rozhodnutia ESĽP I. P. proti SR z roku 2019, vo vzťahu ku procesu dokazovania a

možnému usvedčeniu obžalovaného A. A. B. v spojení so skutkami za ktoré bol uznaný za vinného
(skutok 1,2,3,6,7,8; body 6,7,8,11,12 a 13 obžaloby).
Podstatnú právne významnú okolnosť predstavuje fakt, že o spáchaní skutkov údajne spáchaných
obžalovaným A. A. B. svedčí v podstate výlučne (resp. v rozhodujúcej miere) výpoveď kajúcnika A. Q..
Táto výpoveď bola učinená zo strany kajúcnika A. Q. za výhodu (v podstate rovnako ako vo vyššie

zmienenej judikatúre ESĽP) vo vzťahu ku jeho
a) prepusteniu z väzby (prokurátor po začatí spolupráce A. Q. hneď prepustil z väzby),
b) následnému vylúčeniu jeho osoby na samostatné konanie a
c) udelenie miernejšieho trestu.
O konkrétnych výhodách vyplývajúcich z tejto „spolupráce“ kľúčového svedka Q. s orgánmi činnými v

trestnom konaní získanými za účelovú spoluprácu pri nepravdivom usvedčovaní obžalovaného A. A.
B. a nejakom ich vyhodnotení a z toho plynúceho adekvátneho a preskúmateľného odôvodnenia vo
vzťahu ku dôveryhodnosti kajúcnika A. Q. a pomeru získaných výhod za usvedčenie A. A. B. niet v
prvostupňovom napadnutom rozsudku ani zmienky, čo už samo o sebe predstavuje porušenie záruk
predvídaných čl. 6 ods. 1 Dohovoru v zmysle vyššie uvedenej judikatúry ESĽP. Už z toho dôvodu

nemožno udržať prvostupňové rozhodnutie v platnosti ako zákonné pod prizmou ustálenej judikatúry
ESĽP.
Odsudzujúci rozsudok založený v podstatnej miere na výpovedi kajúcnika musí v zmysle čl. 6 ods.
1 Dohovoru oplývať zmysluplnou, logickou, preskúmateľnou, starostlivo vykonanou a presvedčivou
kritickou úvahou vo vzťahu ku dôveryhodnosti výpovedi kajúcnika zo strany súdu. Toto kritické

vyhodnotenie dôveryhodnosti výpovedí má o to podstatnejší význam v procese hodnotenia skutkových
zistení vyplývajúcich z dôkazov v prípade ak tu jestvuje rad dôkazov, ktoré dôveryhodnosť kajúcnika
spochybňujú.Teda v podstate výpoveď kajúcnika A. Q. podľa názoru obhajoby ostala osamotená so zásadnými a do
oči bijúcimi rozpormi so všetkými ostatnými výpoveďami obžalovaných a časťou svedkov. Vo vzťahu
ku kľúčovému dôkazu a z neho vyvierajúceho prvostupňového odsudzujúceho rozsudku (ak sa jedná

o tento dôkaz, pretože v prvostupňovom rozsudku to ani výslovne uvedené nie je) sa jedná potom o
nedostatočne a so zákonom nesúladné odôvodnenie (učinené v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.
1 Dohovoru), ktoré nedáva odpovede na zásadné otázky, ktoré vyvolávajú rozpory výpovedí hlavného
kajúcnika so svedkami a obžalovanými, ktoré neboli ani odstránené a ani vysvetlené prvostupňovým
súdom v rozsudku.

S poukazom na konkrétnu judikatúru ESĽP a ÚS SR uvádza, že ako odvolateľ v rozsudku
nedostal odpoveď na základnú otázku, a to prečo by výpoveď kajúcnika A. Q. poskytnutá za výhody
od prokuratúry, napr. v podobe prepustenia z väzby a zmiernenie trestu mala byť dôveryhodnejšia ako
výpoveď ostatných obžalovaných a odvolateľa, pričom výpovede obžalovaných tvoria jediné možné
a dostupné prostriedky obrany obžalovaných, keďže kajúcnik A. Q. o ich domnelom konaní klame
a oni nemajú inú šancu ako sa brániť len uviesť pravdu a súd na ich výpovede vôbec neprihliadol,

nijako ich nevyhodnotil a nekonfrontoval s výpoveďou A. Q.. Dokonca neuviedol ani, že by mali byť
nedôveryhodné, resp. prečo ich takto vyhodnotil.

Hodnotenie dôveryhodnosti výpovedí je pritom podstatnou súčasťou procesu kreácie súdneho
rozhodnutia v trestnom konaní, a to najmä pri výpovediach kajúcnikov. Nepresvedčivý je napadnutý

rozsudok natoľko, že rozsudok o tak závažnej otázke ako je vina jednotlivca za spáchanie trestného
činu je založený na absencii riadneho hodnotenia dôkazov vo vzájomnej súvislosti, resp. konfrontácii
protichodných dôkazov bez riadneho ,náležitého a presvedčivého vyhodnotenia ich dôveryhodnosti, a
to napriek tomu, že takéto hodnotenie vyplýva zo základných zásad trestného konania, konkrétne z §
2 ods. 12 Tr. por..

Odôvodnenie napadnutého rozsudku preto podľa názoru odvolateľa nespĺňa predpoklady, ktoré by
umožňovali na jeho základe učiniť záver o preskúmateľnom a presvedčivom hodnotení dôkazov v ich
vzájomnej súvislosti, resp. v konfrontácii protichodných dôkazov stojacich proti sebe. Súd mal vo svojich
úvahách vysvetliť svoj postup vo vzťahu ku hodnoteniu protichodných dôkazov a prečo je výpoveď

kajúcnika viac dôveryhodná ako všetkých obžalovaných a svedkov. (ktorým už úplne chýba motivácia
na nepravdivej svedeckej výpovedi).

Ďalšou podstatnou skutočnosťou je, že v podstate všetci obžalovaní i ostatní svedkovia vypovedajúci
v trestnom konaní, konkrétne svedok poškodený JUDr. Jaroslav Valentini, G. D. E., G. D. C. potvrdili,

že spoločnosť Y.T.Y.B. s.r.o. vykonávala podnikateľskú aktivitu a sprostredkovala uzavretie obchodu,
za ktorý inkasovala spoločnosť Y.T.Y.B. s.r.o. províziu. Títo svedkovia učinenými výpoveďami fakticky
zásadným spôsobom vyvrátili pravdivosť tvrdení svedka Q. a rovnako tak bývalý obžalovaný G. I. (už
právoplatne oslobodený). Svedok Dúb totiž síce tvrdil, že jeho spoločnosť Y.T.Y.B. s.r.o. nevykonávala
žiadnu obchodnú činnosť a reálne nepodnikala, avšak v konaní bolo preukázané, že spoločnosť Y.T.Y.B.

s.r.o vykonávala činnosť a sprostredkovala obchodné aktivity pre SES a.s. Tlmače, čo je v priamom
rozpore s tvrdením svedka A. Q. a značne narúša dôveryhodnosť tohto svedka kajúcnika. Aj tieto
rozpory mali byť podľa názoru odvolateľa súčasťou vyhodnotenia celkovej dôkaznej situácie konania a
prvostupňový súd sa s nimi mal riadne zaoberať vo vzťahu ku dôveryhodnosti tvrdenia kajúcnika Dúba,
čo však opomenul učiniť v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Pri správnom hodnotení protichodných dôkazov, a to výpovedi obžalovaných a svedkov, ktoré poskytujú
dôkaz o tom, že odvolateľ sa žiadneho skutku za ktorý bol uznaný vinným nedopustil naproti výpovedi
svedka kajúcnika Dúba, ktorý ako jediný usvedčuje odvolateľa, bez akýchkoľvek iných podporných
dôkazov mal súd dospieť ku záveru, že sa jedná o situáciu, kedy proti sebe stojí tvrdenie proti množstvu
tvrdení, a teda mal dôjsť ku záveru, že je potrebné použiť právnu zásadu „in dubio pro reo“, pretože

ustálenie skutkového stavu v takomto dôkaznom stave nie je možné s určitosťou učiniť, ale len so
závažnými pochybnosťami.
V ďalšej časti doplnených dôvodov odvolania obžalovaný žiada, aby súd konal v súlade s právnou
istotou obžalovaného vyplývajúcou z právoplatného rozhodnutia konajúceho odvolacieho súdu, a to
konkrétne v súlade s právoplatným uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4To/103/2022 zo

dňa 27.06.2023.
Konkrétne, odvolací súd v citovanom uznesení vyslovil právny názor, že odôvodnenie prvostupňového
súdu skutočne nedáva presvedčivý a dostačujúci odraz toho ako sa súd vysporiadal so všetkými
skutočnosťami majúcimi význam pre rozhodnutie prvostupňového súdu (čo predstavuje zhodný okruhnámietok ako uviedol obžalovaný A. A. B. v tomto doplnení odvolania). S týmto názorom sa obžalovaný
A. A. B. plne stotožňuje a žiada odvolací súd, aby preniesol tento ním vyslovený právny názor na
prvostupňový rozsudok i do rozhodnutia o odvolaní podaného A. A. B..

Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie Okresného súdu Košice I, sp. zn. 5 T/8/2022 zo dňa 23.
mája 2022 a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Obžalovaný D. E. podal v zákonnej lehote odvolanie a to proti výroku o vine a uloženom treste, ktoré
následne písomným podaním zo dňa 28.06.2022 ( č.l. 6531 ) vzal späť. K uvedenému späťvzatiu

je však potrebné uviesť, že toto späťvzatie nie je podpísané vlastnoručne obžalovaným D. E., čo
krajský súd v súlade s rozhodovacou praxou nemohol považovať za výslovný súhlas a prejav vôle
obžalovaného, ako to predpokladá ustanovenie § 312 ods. 3 Tr. por. Na verejnom zasadnutí krajského
súdu konanom dňa 19.09.2023 obžalovaný D. E. krajskému súdu uviedol, že na podanom odvolaní trvá,
pretože k späťvzatiu odvolania došlo len na základe nedorozumenia pri komunikácií s pánom obhajcom.
Pokiaľ ide o dôvody podaného odvolania obhajca aj obžalovaný poukázal na záverečnú reč na hlavnom

pojednávaní konanom dňa 23.05.2022, v zásade zdôraznil dĺžku doby od spáchania skutku a dĺžku
celého trestného konania, na základe čoho považuje uložený trest za neprimerane prísny a preto aj
s poukazom na judikatúru ESĽP navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok v časti týkajúcej
sa obžalovaného E. o uloženom treste zrušil a rozhodol v uvedených intenciách.

Obžalovaný C. B. odvolanie proti rozsudku zo dňa 23.05.2022 nepodal, čím sa skutky 4 a 5 rozsudku
( body 9 a 10 obžaloby ) stali vo výroku o vine právoplatnými.

Prokurátor vo svojich písomných dôvodoch odvolania uviedol, že odvolanie podáva v neprospech
obžalovaných A. A. B., C. B. ( a aj H. E. ) a to proti výrokom, ktorými boli oslobodení spod obžaloby a

nato nadväzujúcim výrokom.

Napadnutým rozsudkom bol okrem iného obžalovaný A. A. B. oslobodený spod skutkov 2. a 3. obžaloby,
obžalovaný C. B. spod skutkov 1. a 2. obžaloby, pretože nebolo podľa súdu dokázané, že sa stali skutky,
pre ktoré sú obžalovaní stíhaní.

Argumentáciasúduvzťahujúcasanaoslobodzujúcivýroksavprvomradevzťahujenaprávneposúdenie
vyššie uvedených skutkov ako trestného činu sprenevery podľa § 248 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. Táto argumentácia je v súlade s právny názorom prezentovaným v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Tdo 52/2019 z 08.06.2021 (ďalej len "rozsudok dovolacieho súdu"),
ktorým na podklade dovolania ministra spravodlivosti Slovenskej republiky zrušil v časti týkajúcej sa

obžalovaných A. A. B., C. B., H. E., D. E. a G. C. I. pôvodný oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu
Košice I, sp. zn. 5T 78/2013 z 31.05.2017 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8To/10/2018
z 26.06.2018, ktorým bolo zamietnuté odvolanie prokurátora.
V ďalšej časti však prvostupňový súd argumentuje, prečo nezmenil právnu kvalifikáciu vyššie uvedených
skutkov na trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku formou pomoci podľa § 10

ods. 1 písm. c/ k § 255 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

Táto argumentácia však nie je právne udržateľná, má za následok chyby v napadnutých výrokoch
rozsudku preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
Súčasne porušil ustanovenie § 255 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a v neposlednom

rade sa v rozpore s ustanovením § 391 ods. 1 Trestného poriadku neriadil právnym názorom
obsiahnutým v rozsudku dovolacieho súdu.
Prvostupňový súd poukázal na právny názor dovolacieho súdu, z ktorého má nad akúkoľvek pochybnosť
zrejmé, že trestnosť takéhoto činu je už premlčaná, pričom nielen že ani dovolateľ netvrdil, že by došlo k
neplynutiu, či k prerušeniu premlčacej doby, ale do záverečnej reči na ostatnom hlavnom pojednávaní,

ani intervenujúci prokurátor a nebol ani podaný žiaden návrh na prípadné upozornenie na zmenu právnej
kvalifikácie.
V prvom rade považuje za potrebné uviesť, že z odôvodnenia a takisto z výrokov rozsudku dovolacieho
súdu je zrejmé, že premlčanie trestného stíhania považoval dovolací súd za dôvod pre záver o
neopodstatnenosti dovolania len vo vzťahu k obžalovanému G. N. I.. Pri obžalovaných A. A. B., C. B. a

H. E. zrušil oslobodzujúce výroky aj vo vzťahu k vyššie uvedeným skutkom. Zo samotnej úpravy inštitútu
premlčania vyplýva, že premlčať sa môže len trestné stíhanie konkrétneho páchateľa (účastníka)
trestného činu a nie trestné stíhanie trestného činu ako takého. Tomu zodpovedá aj potreba skúmať a
posúdiť vo vzťahu ku každému páchateľovi (účastníkovi) osobitne, či sú u neho dané dôvody neplynutia,či prerušenia plynutia premlčacej doby. Prvostupňový súd pritom na hlavnom pojednávaní vykonal
listinné dôkazy (rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku, sp. zn. PK 2T/7/2008 z 21.04.2008, trestný spis
Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 5T/67/2007), z ktorých je nepochybné, že obžalovaní A. A. B. a C.

B. spáchali v premlčacej dobe trestný čin nový, na ktorý Trestný zákon ustanovuje trest rovnaký alebo
prísnejší. To má u týchto dvoch obžalovaných za následok prerušenie premlčania trestného stíhania (§
67 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona č. 141/1961 Zb.) a začatie novej premlčacej doby (§ 67 ods. 4
Trestného zákona č. 140/1961 Zb.). Všeobecný poukaz prvostupňového súdu na premlčanie trestnosti
činu preto vo vzťahu k týmto dvom obžalovaným rozhodne nemôže obstáť.

Nenáležité je v tomto smere aj konštatovanie, že do záverečnej reči sa k neplynutiu, či k prerušeniu
plynutia premlčacej doby nevyjadril ani intervenujúci prokurátor a nebol ani podaný žiaden návrh na
prípadné upozornenie na zmenu právnej kvalifikácie.
Povinnosť starostlivo uvážiť všetky okolnosti prípadu (nepochybne aj skutočností vzťahujúcich sa na
plynutie premlčacej doby) vyplýva prvostupňovému súdu priamo z ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného
poriadku. Splnenie tejto povinnosti nie je podmienené vyjadrením intervenujúceho prokurátora. V tomto

prípade však aj napriek vyjadreniu prokurátora založil prvostupňový súd svoj záver o premlčaní trestnosti
činu bez toho, aby sa vysporiadal sa s podstatnými okolnosťami prípadu, ktoré tento záver vylučujú.

Súčasne možno poukázať na ustanovenie § 238 ods. 2 Trestného poriadku v zmysle ktorého "po podaní
obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace

s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia
upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia".
Z uvedeného je zrejmé, že prvostupňový súd pri zmene právnej kvalifikácie nepotrebuje ani nemá čakať
na žiaden návrh. Tu sa žiada doplniť, že potreba zmeny právnej kvalifikácie vyplynula zo samotného
rozsudku dovolacieho súdu.

Prvostupňový súd napokon nesprávne naznačil aj to, že je potrebné upozornenie na zmenu právnej
kvalifikácie. V tomto prípade mohol prvostupňový súd zmeniť právnu kvalifikáciu aj priamo v rozsudku.
Skoršie upozornenie sa v zmysle § 284 ods. 2 Trestného poriadku vyžaduje, len ak by zmena znamenala
právne posúdenie skutku podľa prísnejšie ustanovenia zákona oproti obžalobe a v tomto prípade malo
dôjsť k právnemu posúdeniu podľa menej prísneho ustanovenia.

Ďalším argumentom prvostupňového súdu je potreba zachovania totožnosti skutku v zmysle § 278 ods.
1 Trestného poriadku.
Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, že totožnosť skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná
totožnosť konania alebo následku. Teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu
medzi skutkovými okolnosťami popísanými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí

zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami, pričom súd môže a musí prihliadať k tým zmenám
skutkového deja, ku ktorým došlo v priebehu procesu dokazovania. Totožnosť skutku je zachovaná, ak
je zachovaná jeho podstata. Totožnosť skutku v trestnom konaní bude zachovaná popri úplnej zhode
konania a následku tiež vtedy, ak bude daná zhoda aspoň v konaní pri rozdielnom následku alebo zhoda
aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ale rovnako i vtedy, ak konanie alebo následok, príp. oboje

budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Tdo 18/2010 z 24.03.2011, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tdo V 6/2001 z 26.10.2011, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Tdo 28/2011 z 29.06.2011).
To, že by aj pri navrhovanej zmene právnej kvalifikácie bola zachovaná totožnosť žalovaných skutkov

možno demonštrovať na zmene skutkovej vety skutku 1, ktorý je v obžalobe opísaný nasledovne:
"v období od 08. 02. 1999 do 09. 04. 1999 po predchádzajúcej vzájomnej dohode obvinený C. B. ako
majiteľ a konateľ firmy Technotrade and Business Company, s. r. o. Košice so sídlom na ul. Levočskej
č. 2 v Košiciach vyhotovil fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 108/RG/99 z 08. 02. 1999 na plnenie v
sume 603.037,24 € (18.167.100 Sk), ktorú následne predložil odberateľovi, firme Slovenské energetické

strojárne, a. s. Tlmače, ktorej predseda predstavenstva, obvinený G. N. I., v súlade s predchádzajúcou
dohodou a s vedomím, že ide o fiktívnu faktúru vydal pokyn na jej úhradu formou bankového prevodu
peňažných prostriedkov, ktorý bol zrealizovaný na účet firmy obvineného C. B., ku škode Slovenských
energetických strojární, a. s. Tlmače."

Skutok, ktorý by napĺňal všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri
správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., by mohol znieť
nasledovne:"v období od 08. 02. 1999 do 09. 04. 1999 po predchádzajúcej vzájomnej dohode obvinený C. B. ako
majiteľ a konateľ firmy Technotrade and Business Company, s. r. o. Košice so sídlom na ul. Levočskej
č. 2 v Košiciach vyhotovil fiktívnu dodávateľskú faktúru č. 108/RG/99 z 08. 02. 1999 na plnenie v

sume 603.037,24 € (18.167.100 Sk), ktorú následne predložil odberateľovi, firme Slovenské energetické
strojárne, a. s. Tlmače, ktorej predseda predstavenstva G. N. I., v súlade s predchádzajúcou dohodou
a s vedomím, že ide o fiktívnu faktúru, v rozpore s povinnosťou vyplývajúcou z ustanovenia § 194
ods. 5 Obchodného zákonníka vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou starostlivosťou, vydal pokyn na
jej úhradu formou bankového prevodu peňažných prostriedkov, ktorý bol zrealizovaný na účet firmy

obvineného C. B., ku škode Slovenských energetických strojární, a. s. Tlmače."
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že zmenený popis skutku, napĺňajúci všetky znaky skutkovej podstaty
trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb., je takmer identický s pôvodným popisom. Úplne zostáva zachovaný následok
(spôsobenie škody inému) a prakticky aj konanie k nemu vedúce (pokyn na úhradu za v skutočnosti
nerealizované dodanie). Jedinou zmenou je, že v zmenenom popise je doplnená okolnosť - špecifický

aspekt konania osoby, ktorá má zákonom uloženú povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí následok.
Nemení sa však faktické konanie ako také, v ktorom možno porušenie uvedenej povinnosti vzhliadnuť.
Ani tento argument prvostupňového súdu preto nie je opodstatnený.
Pre úplnosť dodáva, že porušením povinnosti vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou starostlivosťou
sa môže predseda predstavenstva akciovej spoločnosti dopustiť spáchania trestného činu porušovania

povinnosti pri správe cudzieho majetku. Tento záver možno vyvodiť z analogického uplatnenia
stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.09.2017, sp. zn. Tpj
28/2017.
Napokon prvostupňový súd argumentuje tým, že ak sa žiadneho trestného činu nedopustil ani "hlavný
páchateľ", nemohli sa žiadneho trestného činu dopustiť ani iné osoby vo forme pomoci podľa § 10 ods.

1 písm. c/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
Vzťah účastníctva k páchateľstvu sa síce riadi aj zásadou závislosti, resp. akcesority, avšak ani
uplatnenie tejto zásady nie je bez obmedzení. Akcesorita účastníctva vyplýva len z Trestného zákona
a vzťahujú sa na ňu len hmotnoprávne a nie aj procesnoprávne podmienky. Trestné stíhanie účastníka
na trestnom čine páchateľa nie je podmienené odsúdením a dokonca ani trestným stíhaním páchateľa.

Podľa judikatúry (R 58/1973) takisto ani zánik trestnosti činu hlavného páchateľa nie je prekážkou pre
trestnosť účastníka.
Spôsoby zániku trestnosti (vrátane premlčania trestného stíhania) sa totiž viažu len na určitú osobu.
Možno preto zopakovať, že prekážka premlčania trestného stíhania, ktorú dovolací súd vzhliadol u

pôvodne obžalovaného G.N.I., nevytvára prekážku trestného stíhania u ostatných obžalovaných, keďže
u nich je potrebné tento a prípadne aj iný do úvahy prichádzajúci dôvod zániku trestnosti posúdiť
samostatne ( čo krajský súd preskúmal u všetkých obžalovaných a po zistení splnenia zákonných
podmienok aj aplikoval u obžalovaného E..)
Okrem toho dovolací súd zároveň vyslovil právny názor, že konanie obvinených popísané vo vyššie

označených skutkoch by v zásade bolo možné posúdiť ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona prípadne aj formou pomoci podľa 10
ods. 1 písm. c/ Trestného zákona.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd upriamuje pozornosť na takúto právnu kvalifikáciu nielen voči
pôvodne obžalovanému G. N. I. ("konanie obvinených"), ale aj voči ostatným obžalovaným, lebo len u

tých je možné vyššie označené skutky posúdiť ako účastníctvo formou pomoci podľa 10 ods. 1 písm.
c/ Trestného zákona.
Vylúčenie zmeny právnej kvalifikácie vyššie označených skutkov na základe argumentácie obsiahnutej v
odôvodnenínapadnutéhorozsudkujepretovrozporesprávnymnázoromdovolaciehosúdunaaplikáciu
hmotného práva v tejto trestnej veci.

Z týchto dôvodov preto navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. b/, d/ Trestného poriadku
rozsudok v časti oslobodzujúcich výrokov aj na nich nadväzujúcich výrokov zrušil a podľa § 322 ods.
1 Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.

Na podklade takto podaných odvolaní krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že v predmetnej trestnej veci Okresný súd Košice I
rozsudkom sp. zn. 5T 78/2013 zo dňa 31.05.2017 podľa § 285 písm. a/ Tr. por. všetkých obžalovaných
oslobodilspodobžalobyprokurátora,pretoženebolodokázané,žesastaliskutkyprektorésúobžalovaní

stíhaní.

Krajský súd v Košiciach na základe odvolania prokurátora uznesením sp. zn. 8To/10/2018 zo dňa
26.06.2018 podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Košice
I sp. zn. 5T 78/2013 zo dňa 31.05.2017.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4Tdo/52/2019 zo dňa 8.6.2021 o dovolaní
Ministerstva spravodlivosti SR proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.6.2018 sp.
zn. 8To/10/2018 rozhodol, že týmto uznesením Krajského súdu v Košiciach a v konaní ktoré mu
predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 3 Tr. por. porušený zákon v ustanoveniach § 319
Tr. por., § 2 ods.12 Tr. por. a § 285 písm.a/ Tr. por., v prospech obvinených A. A. B., C. B., H. E., D.

E. a G. C. I..

Podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8To/10/2018 z 26.6.2018
v časti týkajúcej sa obvinených A. A. B., C. B., H. E., D. E. a G. C. I. a rozsudok Okresného súdu Košice
I sp. zn. 5T 78/2013 z 31.05.2017 v časti týkajúcej sa obvinených A. A. B., C. B., H. E., D. E. a G. C. I.

a zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce ak vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal Okresnému súdu Košice I, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol.

Po tomto zrušení a vrátení veci rozhodol okresný súd rozsudkom zo dňa 23.05.2022, ktorý je predmetom
tohto konania.

Ako to už vyššie krajský súd uviedol po predložení veci na základe podaných odvolaní odvolací súd

na neverenom zasadnutí konanom dňa 27.06.2023 uznesením sp. zn. 4To/103/2022 zrušil napadnutý
rozsudok vo vzťahu k obžalovanému H. E. v jeho oslobodzujúcej časti v bodoch 2, 3,4 ,5, 6, 7, 8
a z dôvodu podľa § 9 ods.1 písm. a/ Tr. por. trestné stíhanie tohto obžalovaného v bodoch 2, 3, 4, 5,
16, 17 a 18 obžaloby zastavil, pretože je premlčané a zároveň zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu
k obžalovaným H. E. a G. C. I. v jeho odsudzujúcej časti v bodoch 8 a 9 a z dôvodu podľa § 9 ods. 1

písm. g/ trestné stíhanie týchto obžalovaných v skutkoch v bode 14 a 15 obžaloby zastavil, pretože tak
ustanovuje medzinárodná zmluva s tým, že podrobné odôvodnenie je uvedené v citovanom uznesení.

Z uvedeného je tak zrejmé, že predmetom konania na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.09.2023
bolo rozhodnúť o odvolaniach obžalovaného A. A. B. vo vzťahu ku skutkom 1, 2, 3, 6, 7, 8 v odsudzujúcej

časti rozsudku ( body 6, 7, 8, 11, 12, 13 obžaloby), o odvolaní obžalovaného D. E. vo vzťahu k bodom
6, 7, 8 v odsudzujúcej časti rozsudku ( body 11,12,13 obžaloby ) , ktoré tento obžalovaný vymedzil na
verejnom zasadnutí, predovšetkým k výroku o treste, ktorý považoval za neprimerane prísny vzhľadom
na jeho osobu a dĺžku konania a o odvolaní prokurátora k oslobodzujúcej časti rozsudku teda v bodoch
1, 2, 3 obžaloby vo vzťahu k obžalovaným A. A. B. a C. B. a na to nadväzujúcim výrokom. Skutky 4 a 5

v odsudzujúcej časti napadnutého rozsudku ( body 9 a 10 obžaloby ) nadobudli vzhľadom na absenciu
odvolania obžalovaného C. B. vo výroku o vine právoplatnosť.

V prvom rade považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že v predmetnej trestnej veci konal na
základe dovolania podaného zo strany ministra spravodlivosti Najvyšší súd SR, ktorý rozhodol už

vyššie citovaným rozsudkom sp. zn. 4Tdo/52/2019 zo dňa 08.06.2021, v ktorom vyjadril jasný právny
názor, ktorým sú súdy nižšieho stupňa v zmysle § 391 ods. 1 Tr. por. viazané a z odôvodnenia
ktorého jednoznačne vyplýva právna argumentácia reagujúca vo svojej podstate aj na dôvody odvolania
obžalovaného A. A. B., týkajúce sa tak spolupracujúceho obvineného, svedka A. Q. ako aj hodnotenia
vykonaných dôkazov.

Najvyšší súd výslovne uviedol, že dovolanie Ministra spravodlivosti SR v časti týkajúcej sa námietok
spočívajúcich v tom, že právoplatné rozhodnutie krajského súdu ( 8To/10/2018 zo dňa 26.06.2028 )
vychádza zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiachnesprávnezistenýpokiaľideoskutkypodbodmi6až15rozsudkuokresnéhosúdu(zodňa31.05.2017),
teda vo vzťahu k použitiu ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. je opodstatnené, čím došlo k naplneniu
dovolacieho dôvodu, vyplývajúceho z ustanovenia § 371 ods. 3 Tr. por.

Najvyšší súd výslovne, jasne a zreteľne skonštatoval, že záver, ku ktorému dospel okresný súd
v predchádzajúcom konaní a s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil, spočívajúci v tom,
že nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré boli obvinení stíhaní, nemá oporu vo vykonaných
dôkazoch, keďže pri ich hodnotení sa tak súd I. stupňa, ako aj súd odvolací dôsledne nevysporiadali so

všetkými v prejednávanej veci vykonanými dôkazmi a pre rozhodnutie podstatnými okolnosťami, pričom
podrobne poukázal na dôkazy, ktoré tento záver odôvodňujú.

V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na podrobnú a vyčerpávajúcu argumentáciu Najvyššieho súdu
SR k osobe svedka A. Q., ktorého hodnovernosť z dôvodu jeho zvýhodnenia oproti ostaným páchateľom
trestnej činnosti namieta aj obžalovaný A. A. B..

Najvyšší súd uviedol, že je bezpochyby potrebné prisvedčiť, že hodnoteniu výpovedí poskytnutých
spolupracujúcimi osobami, zvlášť pokiaľ predstavujú jediný alebo rozhodujúci dôkaz, na ktorom je alebo
by malo byť založené odsúdenie obvineného, je nutné venovať aj určitú osobitnú obozretnosť s dôrazom
na ich kritickú previerku vo svetle výhody, ktorá im bola poskytnutá. Avšak na druhej strane zároveň

popri hodnotení svedka A. Q. a výhod, ktoré mu boli poskytnuté výslovne na základe vykonaného
dokazovania uviedol, že výpoveď tohto svedka nie je jediným a vo väčšine prípadov prejednávanej
veci ani rozhodujúcim usvedčujúcim dôkazom, pričom tak okresný súd ako aj krajský súd na množstvo
usvedčujúcich dôkazov neprihliadli a nepojali ich do svojho hodnotenia.

V nadväznosti na to poukázal na výpovede svedkyne P. N., bývalej družky svedka A. Q. a svedka D. K..

Tak ako to uviedol najvyšší súd, z predloženého spisového materiálu je bezpochyby zrejmé, že svedkyňa
P. N. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní v podstate potvrdila, že aj keď jej bývalý druh mal
založenú firmu Y.T.Y.B., ktorej bol konateľom, táto firma nevykonávala žiadnu činnosť, nemala žiadnych

zamestnancov. Dotknutý svedok ( A. Q. ) mal doma nejaké účtovné doklady, sám ich však vyhotovovať
nemohol, pretože doma nemali ani počítač.

Z výpovede svedka D. K. je zrejmé, že svedok A. Q. podpisoval fiktívne faktúry, ktoré však sám
nevyhotovoval.

Kontext výpovedí oboch týchto svedkov, vrátane ďalších dôkazov, na ktoré krajský súd v súlade
s rozsudkom Najvyššieho súdu SR poukáže, potvrdzuje výpoveď svedka A. Q., ktorý uviedol, že od
počiatku existencie firmy Y.T.Y.B nevykonával žiadne činnosti, táto bola založená hlavne za účelom
prisvojenia finančných prostriedkov SES a.s. Tlmače a využila sa aj na vystavovanie fiktívnych

dodávateľských faktúr a iných účtovných dokladov pre ďalšie spoločnosti s tým, že s nápadom založiť
túto firmu prišli spoluobžalovaní A. A. B. a C. B.. Svedok uviedol tak ako to vyplýva aj z výpovedí
svedka D. K. a P. N., že len podpisoval faktúry a iné doklady, ktoré mu predkladali menovaní obvinení,
pričom množstvo dokladov nachádzajúcich sa v spise nepodpísal a neorazil svojou pečiatkou, hoci išlo
o doklady firmy Y.T.Y.B, ktorej bol jediným majiteľom a konateľom.

Spoločnosť založil v roku 1999 za pomoci menovaných obžalovaných, aby splatil dlhy pánovi K.. Firma
nemala žiadnych zamestnancov, žiadne priestory, žiaden majetok a nevykonávala žiadnu činnosť. On
iba pečiatkovej a podpisoval faktúry a vyberal hotovosť z účtov, ktorú následne odovzdával, bol si
vedomý činnosti jeho firmy. Pre SES Tlmače faktúry on nevystavoval, iba ich podpisoval a pečiatkoval,

jeho firma nikdy nevyvíjala žiadne aktivity na území Ukrajiny. Spoločnosť Grema s.r.o. Košice pozná,
faktúry na podpis mu predkladal obžalovaný A. B.. Jeho firma nevykonávala žiadne stavebné práce
pre Hypermarket Tesco Košice a ani netlačil žiadne reklamné letáky pre spoločnosť Grema. Spoločnosť
Anceta a.s. Košice od spoločnosti Y.T.Y.B nemala v prenájme žiadne reklamné plochy po športových
štadiónoch, obžalovaného D. E., nepozná.

Vychádzajúc z vykonaných dôkazov, na čo poukázal aj Najvyšší súd SR, je vo vzťahu k osobe tohto
svedka zároveň potrebné uviesť, že jeho výpoveď nie je dôkazom nepriamym, ale dôkazom priamym
a to vzhľadom na to, že fiktívne faktúry, týkajúce sa jednotlivých skutkov vystavil, prípadne len podpísalsvedok A. Q. a teda mal priame vedomosti o tom, či sporné faktúry boli fiktívne alebo nie, teda priame
vedomosti o jednotlivých skutkových okolnostiach napĺňajúce znaky stíhaných trestných činov, a teda
vlastnými zmyslami vnímal skutočnosti, ktoré boli predmetom dokazovania, pričom podstata skutkov

spočíva v krátení dane, či už z príjmov právnických osôb, alebo z pridanej hodnoty tým, že do účtovníctva
boli prijaté fiktívne faktúry od spoločnosti Y.T.Y.B s.r.o. Košice, na podklade čoho boli podané daňové
priznania deklarujúce nižšiu daň, ako boli povinní zaplatiť a to práve z dôvodu, že do jej výpočtu boli
zahrnuté aj fiktívne faktúry.

V rozhodujúcom období obžalovaný A. A. B. vystupoval ako konateľ firmy Grema s.r.o. Košice.
Z vykonaného dokazovania je preukázané, že obžalovaný A. A. B. vyhotovil fiktívnu zmluvu
o sprostredkovaní z 2.8.1999 medzi firmami Grema s.r.o. Košice a Y.T.Y.B s.r.o. Košice, týkajúcu
sa postúpenia pohľadávok ako aj na zmluvu nadväzujúce fiktívne dodávateľské faktúry firmy Y.T.Y.B
č.990823 z 23.08.1999 a 990824 z 24.08.1999. Následne vyhotovil aj ďalšie dve falošné faktúry č.
991010 z 10.10.1999 a 991014 zo 14.10.1999 o zemných a stavebných prácach na objekte OD Tesco

Košice a o tlači reklamných letákov, čo firma Y.T.Y.B nikdy nerealizovala a platby v hotovosti za tieto
faktúry sa neuskutočnili, pričom napriek tomu obžalovaný A. A. B. zaúčtoval predmetné faktúry vo svojej
spoločnosti a v príslušných daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty a k dani z príjmu právnických
osôb ( v skutkoch 6, 7, a 8 obžaloby ), čím znížil daňovú povinnosť celkovo o 56.851,94.-Eur.

Pokiaľ ide o dodávateľské faktúry č. 990823 a č. 990824 vystavených spoločnosťou Y.T.Y.B v podstate
zasprostredkovaniemožnostiuzatvoriťzmluvyopostúpenípohľadávkyspoločnostiGremas.r.o.Košice,
ktorej konateľom bol obžalovaný A. A. B. považuje krajský súd za potrebné popri výpovedi svedka A.
Q. poukázať aj na výpoveď svedka G. C. C., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že obvinený A.
A. B. sa sám nakontaktoval na spoločnosť SES Tlmače, v dôsledku čoho došlo k uzavretiu zmluvy

o postúpení pohľadávky medzi spoločnosťami Grema a SES Tlmače, pričom v tomto vzťahu tretia strana
akosprostredkovateľnevystupovala.Ztohojezrejmé,žetretiastranaakosprostredkovateľ–spoločnosť
Y.T.Y.B nemohla dotknutý obchod sprostredkovať, čo zároveň tak ako na to poukázal aj Najvyšší súd
SR nasvedčuje tomu, že zdaniteľné plnenie, za ktoré bola vyfakturovaná odmena vyššie uvedenými
faktúrami, nebolo uskutočnené a že teda išlo o fiktívne faktúry.

Za takejto situácie teda nejde o ojedinelú, osamotenú, usvedčujúcu výpoveď svedka A. Q., keďže tento
dôkaz je podporený výpoveďami svedkyne P. N., svedka G. C. C. a výsledkami daňovej kontroly, ktoré
okresný súd uviedol v napadnutom rozsudku.

Obdobná situácia je aj u dvoch dodávateľských faktúr č. 991010 a č. 991014. Ako to uviedol okresný
súd z faktúr vystavených spoločnosťou Y.T.Y.B voči spoločnosti Grema vyplýva, že dňa 14.10.1999
bola vystavená faktúra č. 991014 na sumu 217.710.-Sk s DPH za návrh, výrobu a tlač reklamných
letákov a dňa 10.10.1999 bola vystavená faktúra č. 991010 na sumu 413.721.-Sk s DPH za stavené
a zemné práce na objekte OD Tesco Košice v zmysle objednávky. Ako to uviedol Najvyšší súd SR

v súlade s vykonaným dokazovaním, z vyjadrenia správcu konkurznej podstaty spoločnosti Bardejovské
pozemné stavby a.s. vyplýva, že nedisponuje žiadnymi informáciami ani dokladmi, ktoré by potvrdzovali
obchodný vzťah medzi spoločnosťou Grema, resp. Y.T.Y.B a spoločnosťou Bardejovské pozemné
stavby. Teda spoločnosť, ktorá sa podieľala na realizácií dotknutej stavby nemala žiadne informácie
o účasti spoločnosti Grema a Y.T.Y.B na spomínanej stavbe. Z písomného vyjadrenia od spoločnosti

Tesco Stores s.r.o. je preukázané, že spoločnosť Grema sa nezúčastnila výstavby Hypermarketu Košice
ako ich zmluvný partner. Z výpovede svedka D. L. – konateľa spoločnosti Košičan s.r.o. je preukázané,
že ide o spoločnosť, ktorá sa podieľala na stavbe Hypermarketu Tesco Košice, avšak spoločnosť
Grema ani spoločnosť Y.T.Y.B nepoznal. Aj v tomto prípade je teda nutné konštatovať, ako to uviedol
aj NS SR, že dôkaznú situáciu nepredstavuje ojedinelá, osamotená, usvedčujúca výpoveď svedka

A. Q., ale ide o dôkaz podporený výpoveďami svedkov P. N., D. L., vyjadrením správcu konkurznej
podstaty Bardejovských pozemných stavieb a.s., spoločnosti Tesco Stores s.r.o. a v neposlednom rade
výsledkami daňových kontrol, na ktoré podrobne poukázal aj okresný súd.

V prípade firmy Anceta a.s. ( skutky 11,12,13 obžaloby ) obžalovaný A. A. B. poskytol falošné faktúry

predsedovi predstavenstva spoločnosti Anceta, obžalovanému D. E.. Išlo konkrétne o faktúry č. 20999
z 2.9.1999, č. 130999 z 13.9.1999, č. 140999 zo dňa 14.9.1999, č. 200999 z 20.09.1999, č. 990811
z 08.11.1999, č. 991511 z 15.11.1999, č. 991811 z 18.11.1999, č. 992211 z 22.11.1999, ktoré sa týkali
prenájmu reklamných plôch na štadiónoch v Košiciach, zapožičania vystavárenského zariadenia, čigrafických návrhov a výzdoby výstavných stánkov pre firmu Anceta zo strany firmy A. Q.. Ide o faktúry,
ktoré obžalovaný D. E. dal zaúčtovať v predmetnej spoločnosti, v dôsledku čoho v daňových priznaniach
za príslušné obdobia bola znížená daňová povinnosť v súhrnne o 91.386,17.-Eur.

Z obsahu výpovedí svedkov J. E., vedúceho zimného štadióna na Kavečianskej ceste v Košiciach a G.
G. D. mal súd preukázané, že spoločnosť HC VSŽ Košice a.s. mala uzatvorené zmluvy so spoločnosťou
Anceta, ktorých predmetom bol prenájom reklamných plôch na zimnom štadióne, svedok E. sa počas
svojej funkcie stretával s obžalovaným E., avšak nie so spoločnosťou Y.T.Y.B Košice. Z výpovedí týchto

svedkov ako na to poukázal aj Najvyšší súd SR je síce zrejmé, že reklamné plochy osadené boli, avšak
podstatou obvinenia, týkajúceho sa uvedených skutkov nejde o to, či reklamné plochy osadené boli, ale
o skutočnosť, že k ich osadeniu došlo na podklade priameho právneho vzťahu medzi Hokejovým klubom
Košice a spoločnosťou P. a to bez účasti spoločnosti Y.T.Y.B Košice. Keďže sa dotknutého obchodu
spoločnosť Y.T.Y.B nezúčastnila a nevytvárala spojovací článok medzi oboma týmito spoločnosťami,
nemala právny dôvod pre vystavenie faktúr pre spoločnosť Anceta, pre ktorú tým pádom nevykonala

ani žiadne zdaniteľné plnenie, avšak pojmúc uvedené faktúry do svojho účtovníctva si spoločnosť
Anceta ponížila či už daň z pridanej hodnoty, alebo daň z príjmu, pričom z výpovedí svedkov J. E.
a G. G. D. ako aj zo zmluvy o reklame so spoločnosťou Anceta je preukázané, že spoločnosť Y.T.Y.B
sa dotknutého obchodu nezúčastnila a preto ani nemala právny základ pre vystavenie faktúr, ktoré si
spoločnosť Anceta zaúčtovala a použila na účely poníženia svojich daňových povinností. Spoločnosť

Y.T.Y.B keďže nedisponovala žiadnymi zamestnancami ani technických vybavením, čo vyplýva, nielen
zvýpovedesvedkaA.Q.aleajsvedkyneP.N.,nemohlaspoločnostiAncetazapožičaťanivystavárenské
zariadenie a realizovať grafické návrhy na výzdobu výstavných stánkov.

Rozsah zníženia daňových povinností pri všetkých vyššie uvedených skutkoch bol určený

prostredníctvom znaleckého dokazovania G. Q. A. znalkyne z odboru ekonómia a účtovníctvo, na
závery ktorého podrobne poukázal okresný súd vo vzťahu k jednotlivým skutkom, pričom dôkaznú
situáciu dopĺňajú aj početné listinné dôkazy a to výpisy z obchodného registra jednotlivých spoločností,
ktoré vystupujú v predmetnej trestnej veci, konkrétne fiktívne zmluvy medzi firmou Y.T.Y.B a ďalšími
spoločnosťami,fiktívnepríjmovéavýdavkovépokladničnédoklady,ktorýmisapredstieralouskutočnenie

zdaniteľných plnení, výpisy z účtov, početné vyjadrenia a výpovede príslušných daňových úradov
a protokoly o jednotlivých daňových kontrolách, ktoré zodpovedajú skutkovému stavu zistenému
v priebehu prípravného konania a v konečnom dôsledku aj príslušné daňové priznania, ktoré za svoje
spoločnosti podávali obžalovaní po zaúčtovaní fiktívnych účtovných dokladov firmy Y.T.Y.B s.r.o. Košice,
ktoré taktiež podrobne uviedol k jednotlivým skutkom v napadnutom rozsudku okresný súd.

Vyhodnotením dokazovania v súlade s právnym názorom NS SR vo vzťahu k vyššie uvedeným skutkom
je zároveň podľa názoru krajského súdu jednoznačne vyvrátená obhajoba obžalovaných A. A. B. a D.
E., ktorí popierajú spáchanie trestnej činnosti v danej veci. Formálna existencia obchodných zmlúv
a účtovných dokladov nemôže viesť k záveru o uskutočnení zdaniteľných plnení, bez potvrdenia ich

reálnehovykonania. AkotoužvyššiekrajskýsúdvsúladesnázoromNSSRuviedol,výpoveďsvedka A.
Q. je priamym dôkazom , svedok mal informácie o trestnej činnosti z prvej ruky, pričom nejde o ojedinelý
usvedčujúci dôkaz v predmetnej trestnej veci, ale o súhrn dôkazov, ktoré jednoznačne potvrdzujú,
že podnikateľská činnosť jeho firmy bola len deklarovaná na vystavených obchodných zmluvách
a účtovných dokladoch, hoci v skutočnosti sa nikdy nezrealizovala, čo obžalovaní vedeli. Uskutočnenie

zdaniteľných plnení firmou svedka A. Q. bolo dôsledne v konaní preverované s negatívnym výsledkom
a to vo vzťahu k všetkým vyššie uvedeným skutkom ( 6,7,8,11,12,13 obžaloby ), pričom tento súhrn
uvedených dôkazov obhajobu obžalovaných spoľahlivo a dostatočne vyvracia.

Ustálenému skutkovému stavu zodpovedá aj správa a zákonná právna kvalifikácia konania

obžalovaného A. A. B. v bodoch 1,2,3, 6,7, a 8 napadnutého rozsudku ( body 6,7,8,11,12,13 obžaloby )
ako pokračovacieho trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, 5 Tr. zák. č.
140/1961 Zb. v znení účinnom od 01.10.2005, v bodoch 11,12 a 13 vo forme účastníctva podľa § 10
ods. 1 písm. c/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov a u obžalovaného D. E. v bodoch
6,7 a 8 napadnutého rozsudku ( body 11,12,13 obžaloby ) ako pokračovacieho trestného činu skrátenia

dane a poistného podľa § 148 ods.1,4 Tr. zák. v znení účinnom od 01.10.2005.

Vo vzťahu k výroku o treste u obžalovaného D. E. sa krajský súd stotožnil s názorom okresného
súdu o ukladaní trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby vzhľadom na okolnostispočívajúce v dĺžke konania, avšak nestotožnil sa s výškou uloženého trestu a to z nasledovných
dôvodov.

V demokratickom právnom štáte sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať základné práva
a slobody a úlohou súdov je poskytovať im ochranu. Pri ochrane základných práv a slobôd je
potrebné trvať na uplatnení zásady priamosti a bezprostrednosti. V prípade, že všeobecný súd zistí
už sám porušenie základného práva, či slobody, je povinný uskutočniť všetky opatrenia k tomu,
aby k ďalšiemu porušovaniu nedochádzalo a už existujúce porušenie odčiniť prostriedkami, ktorými

disponuje v rámci svojej právomoci. V trestnom konaní sú tak súdy povinné rešpektovať požiadavku
spravodlivej rovnováhy medzi obmedzením práva na osobnú slobodu na jednej strane a verejným
záujmom na stíhaní a potrestaní príslušného subjektu na strane druhej (ÚS ČR IV.ÚS 380/09).

Ústava Slovenskej republiky v článku 48 ods. 2 zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení

Protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998 v článku 6 ods. 1 zakotvuje, že každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednávaná nezávislým
a nestranným súdom. Primeraná lehota, v ktorej má byť vec prejednaná nie je výslovne stanovená, je
však riešená judikatúrou Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť
od vznesenia obvinenia. Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie

osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednali. Vo
výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi
lehotu v trvaní 6 rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte 10 rokov od spáchania obžalobného skutku môžu
nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Ochrana práva na primeranú dĺžku konania, ktorú garantuje článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a článok 6 ods. 1, 2 Dohovoru, resp. kompenzácia jeho porušenia môže byť dosiahnutá
prostriedkami, ktoré sú vlastné trestnému právu, ak sú jeho normy vykladané ústavne komformným
spôsobom. Takto naznačený postup trestných senátov všeobecných súdov je aj istou formou prevencie
pred nastúpením zodpovednosti súdu (štátu) a jeho povinnosti ku kompenzácii vo finančnom vyjadrení.

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je tak bezpochyby významným zásahom do
princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces, pričom neprimeraná dĺžka konania je závažným
a nežiadúcim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného na spravodlivý proces, ale je i v
rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania.

Článok 6 ods. 1 Dohovoru nestanovuje žiadnu výchovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenie práva na
spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorým je uvedený celý rad čiastkových práv
a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej lehote.

Ako to už vyššie krajský súd uviedol, primeranosť dĺžky konania je judikatúrou ESĽP posudzovaná
s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre, akými
sú zložitosť prípadu, správanie sťažovateľa a správanie sa štátnych orgánov, poprípade čo je pre
sťažovateľa v stávke. ESĽP v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval všeobecne záväznú dobu,
ktorú by bolo možné za primeranú lehotu považovať s tým, že každú trestnú vec je potrebné hodnotiť

individuálne s poukazom na všetky konkrétne okolnosti daného prípadu.

Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že skutky týkajúce sa obžalovaného D. E. boli spáchané
v rozmedzí od 25.10.1999 až 31.03.2000, k vzneseniu obvinenia došlo dňa 24.10.2006. Obžalobu podal
prokurátor na Okresný súd Košice I dňa 05.11.2013. Prvým rozsudkom sp. zn. 5T 78/2013 rozhodol

okresný súd dňa 31.05.2017. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 8To/10/2018 zo dňa 26.06.2018
podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora zamietol.

Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4Tdo/52/2019 zo dňa 08.06.2021 rozhodol o porušení zákona
v predmetnej trestnej veci.

Následne Okresný súd Košice I rozhodol rozsudkom sp. zn. 5T 8/2022 zo dňa 23.05.2022, ktorý je
predmetom tohto konania.Z uvedených skutočností je zrejmé, že za uvedené skutky 6,7,8 napadnutého rozsudku ( body 11,12,13
obžaloby ) došlo k vzneseniu obvinenia obžalovanému po viac ako 6 a pol roku, k podaniu obžaloby po
viac ako 13 a pol roku. Súd I. stupňa rozhodol prvým rozsudkom po viac ako 17 rokoch od spáchania

skutkov. Ku dňu tohto rozhodnutia krajského súdu trvá trestné stíhanie obžalovaného pre tieto skutky
odo dňa vznesenia obvinenia takmer 17 rokov s tým, že od ich spáchania uplynulo cca 23 a pol roka.

Pokiaľ ide o osobu samotného obžalovaného z odpisu registra trestov a aj zo samotného pripojeného
spisu Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 1T/177/2000 je zrejmé, že doposiaľ bol jedenkrát

súdne trestaný rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1T/177/2000 zo dňa 19. 12.
2000, právoplatným dňa 07.02.2001, ktorým mu bol uložený pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa §
224 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu
na skúšobnú dobu v trvaní 15 mesiacov a zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť všetky
druhy motorových vozidiel v trvaní 12 mesiacov. Skúšobná doba teda uplynula dňa 07.05.2002 s tým,
že išlo o odsúdenie za nedbanlivostný trestný čin, pričom sa naňho hľadí akoby nebol odsúdený.

Vo všeobecnosti tak možno konštatovať, že nič však nebráni súdu neúmernú dĺžku konania zohľadniť pri
výmere trestu a tak poskytnúť dotknutej osobe spravodlivé zadosťučinenie. V tomto smere je judikatúra
ESĽP a t. č. už aj súdov Slovenskej republiky jednoznačná a vyplýva z nej, že zmiernenie trestu z dôvodu
neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 34

Dohovoru za predpokladu, že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že šlo
o porušenie Dohovoru a uskutočnia nápravu.

Je nepochybné, že v predmetnej trestnej veci je doba, po ktorú je vedené trestné stíhanie voči
obžalovanému neprimeraná a nezodpovedá požiadavkám zákonnosti, ústavnosti a spravodlivého

procesu. Táto okolnosť nie je jedinou, avšak významnou okolnosťou pre zváženie formy kompenzácie
porušeného práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Popri rešpektovaní práva na prejednanie
veci v primeranej lehote pri zvažovaní formy kompenzácie krajský súd prihliadol aj na stupeň závažnosti,
charakter a rozsah trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný v predmetnej trestnej veci dopustil a ktorá
napĺňa všetky pojmové znaky trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods.1, 4 Tr. zák.,

za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody vo výmere 3 až 10 rokov.

Dĺžka konania je tak v kontexte všetkých vyššie uvedených skutočností významnou okolnosťou
z hľadiska posudzovania výnimočných okolností prípadu v zmysle § 40 ods. 1 Tr. zák., ktorá má
vplyv na hodnotenie stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Je nepochybné, že s predlžujúcou sa

dĺžkou trestného stíhania sa vytráca základný vzťah medzi trestným činom a ukladaným trestom. Doba
medzi trestným konaním páchateľa a vynesením konečného rozhodnutia má bezpochyby vplyv na účel
trestu, ktorý má byť uložením konkrétneho trestu dosiahnutý. So zväčšujúcim sa časovým odstupom
od spáchania trestných činov sa oslabuje tak prvok individuálnej ako aj generálnej prevencie. Rovnako
spôsobilosť trestu výchovne pôsobiť na spoločnosť je po tak dlhej dobe výrazne znížená.

S prihliadnutím na okolnosti, ktoré ESĽP považuje za podstatné pri posudzovaní neprimeranej dĺžky
konania,poukazujekrajskýsúdajnaskutočnosť,žedĺžkadoterajšiehokonanianezodpovedánáročnosti
a zložitosti predmetnej trestnej veci, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z názoru Ústavného súdu SR
vyjadrenom v náleze sp. zn. IV.ÚS 78/2023 zo dňa 26.04.2023, ktorým Ústavný súd SR na základe

ústavnej sťažnosti sťažovateľa H. E. rozhodol o porušení jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v predmetnej trestnej veci.

Ústavný súd v tejto súvislosti konkrétne uviedol, že v konkrétnostiach tohto prípadu po právnej stránke
nezaznamenal prvok zložitosti a že vzhľadom na právnu kvalifikáciu ( sprenevera, skrátenie dane

a poistného ) ide o štandardnú agendu súdov.

Pokiaľ ide o kritérium správania sa obžalovaného, možno po preskúmaní spisu skonštatovať, že
obžalovaný D. E. nespôsobil žiadne predĺženie konania, dodržiaval súdom určené lehoty, zúčastňoval
sa hlavného pojednávania, resp. svoju neúčasť ospravedlňoval a súhlasil s jeho vykonaním v jeho

neprítomnosti.

Vo vzťahu k osobe obžalovaného D. E. s výnimkou jedného odsúdenia za nedbanlivostný trestný
čin, ktorého skutkové okolnosti zároveň preukazovali výraznú mieru spoluzavinenia poškodeného v užspomínanej trestnej veci Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1T 177/2000, tak podľa názoru
krajského súdu možno konštatovať, že nejde o závadovú osobu, ktorá by svojím konaním mimo
predmetnú trestnú vec porušovala zákony Slovenskej republiky.

Zohľadniac popri vyššie uvedenom účele trestného konania aj právo obžalovaného na prejednanie veci
v primeranej lehote, ako aj skutočnosť, že obžalovaný po spáchaní skutku v predmetnej trestnej veci, t. j.
po dobu cca 23 a pol roka nebol odsúdený za žiadny úmyselný trestný čin, dospel krajský súd k záveru,
že sú splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom

znížení trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby v zmysle § 40
ods. 5 Tr. zák. a že obžalovanému postačí uloženie podmienečného trestu odňatia slobody vo výmere
4 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka. Takto uložený
podmienečný trest odňatia slobody spĺňa podľa názoru krajského súdu všetky kritériá z hľadiska tak
individuálnej, ako aj generálnej prevencie a je zároveň primeranou kompenzáciou za porušené právo na
spravodlivý proces, ktoré v sebe bezpochyby zahŕňa aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote.

V tejto súvislosti krajský súd len pre úplnosť dodáva, že trestná sadzba sa u obžalovaného pohybuje
v rozmedzí od 3 do 10 rokov, pričom pri aplikácií ustanovenia Trestného zákona o mimoriadnom znížení
trestu odňatia slobody možno znižovať trestnú sadzbu bez zákonnej limitácie minimálnou hranicou ( §
40 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 ).

Pokiaľ ide o osoby obžalovaných A. A. B. a C. B. považuje krajský súd za potrebné uviesť, že v zásade
sa stotožnil s argumentáciou okresného súdu vo vzťahu k upusteniu od uloženia súhrnného trestu
u oboch týchto obžalovaných, avšak z dôvodu zrušenia napadnutého rozsudku v jeho oslobodzujúce
časti v bodoch 1,2,3 obžaloby zrušil aj výroky o treste a spôsobe jeho výkonu v odsudzujúcej časti
napadnutého rozsudku.

K výroku o zrušení napadnutého rozsudku v bodoch 1,2,3 jeho oslobodzujúcej časti ( body 1,2,3
obžaloby) vo vzťahu k obžalovaným C. B. a A. A. B. považuje krajský súd za potrebné uviesť nasledujúce
skutočnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v citovanom dovolacom rozsudku vyjadril podrobný právny názor
k jednotlivým skutkom obžaloby, vrátane skutkov v predmetnej trestnej veci právne kvalifikovaných
v obžalobe ako trestný čin sprenevery.

Najvyšší súd výslovne vyjadril názor, že prisvojenie si cudzích peňažných prostriedkov na účte nebolo

možné až do 1.1.2016 právne posúdiť ako trestný čin sprenevery, a to ani podľa § 248 Tr. zák. č.
140/1961 Zb. v znení účinnom do 1.1.2006, ale ani podľa § 213 Tr. zák. č. 300/2005 Z.z.

Podľa § 89 ods. 15 písm. a) a písm. b) Trestného zákona číslo 140/1961 Zb. v znení účinnom do 1.
januára 2006 sa vecou rozumie aj ovládateľná prírodná sila a cenný papier bez ohľadu na jeho podobu.

Na základe vyššie citovaného ustanovenia najvyšší súd uviedol, že naposledy spomínaný Trestný zákon
vo svojom ustanovení § 89 ods. 15 neposkytoval kompletnú definíciu pojmu vec (čo je zrejmé z použitia
slova „aj“), ale v záujme predídenia rozdielnym výkladom zákonodarca v ňom definoval ako vec len
tie javy a predmety, u ktorých by mohli vzniknúť pochybnosti o tom, či o vec ide, preto týmto pojmom
označil aj ovládateľnú prírodnú silu a cenný papier bez ohľadu na jeho podobu. Niet pritom pochýb, že za

veci aj podľa spomínaného Trestného zákona bolo potrebné považovať aj veci, ktorých takáto povaha
vyplynula z iných právnych predpisov, a to najmä Občianskeho zákonníka (zákona číslo 40/1964 Zb. v
znení účinnom aj do 1. januára 2006), ktorý vo svojich ustanoveniach § 118 a § 119 rozlišuje veci tak
hnuteľné ako aj nehnuteľné, byty a nebytové priestory a aj keď pojem hnuteľnej veci bližšie nedefinuje
[poskytujedefiníciulennehnuteľnýchvecí(§119ods.2)],nietpochýbotom,žetakvzmysleObčianskeho

zákonníka ako aj citovaného Trestného zákona sa vecou rozumie, auto, peniaze v hotovosti a podobne,
pričom spomínaný trestný zákon ako to už bolo vyššie uvedené v § 89 ods. 15 len dopĺňa výpočet na prvý
pohľad jednoznačných vecí o „položky“, u ktorých by mohla vzniknúť pochybnosť o ich povahe ako veci.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že pokiaľ dovolateľ v tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie

poukazoval na uznesenie najvyššieho súdu z 2. februára 2011 sp. zn. 2Tdo/l/2011, k tomu považoval za
potrebné uviesť, že dotknuté rozhodnutie najvyššieho súdu sa týkalo, ako to plynie z v prejednávanej
veci ustáleného skutku, peňazí v hotovosti a aj keď tieto finančné prostriedky obvinená vybrala z účtupoškodeného, k ich sprenevere došlo až po ich vybratí, teda až vtedy, keď ich mala v dispozícii ako
hotové peniaze.

Citujúc ďalej z rozsudku najvyššieho súdu, pokiaľ ide o peniaze na účte, Trestný zákon číslo 140/1961
Zb. v znení účinnom do 1. januára 2006 ich ako vec nedefinuje a ich povahu ako veci nie je možné
vyvodiť ani z iných právnych predpisov. Naopak vychádzajúc najmä z Obchodného zákonníka ( zákona
č. 513/1991 Zb. v znení účinnom aj do 1. januára 2005) a to §§ 708 a nasledujúcich ide o iné majetkové
hodnoty, pretože peniaze na účtoch v bankách prechádzajú do majetku banky, ktorá s nimi môže voľne

disponovať a využívať ich k svojmu podnikaniu, teda nejde o veci zverené. Presnejšie podľa § 708
a nasledujúcich Obchodného zákonníka sa banka zaväzuje zriadiť od určitej doby na určitú menu
účet pre jeho majiteľa, pričom je povinná prijímať na účet peňažné vklady, alebo platby uskutočnené
v prospech majiteľa účtu, alebo vyplatiť mu požadovanú sumu, alebo uskutočniť v jeho mene platby
určeným osobám a podobne. Majiteľ účtu sa zaväzuje vložiť na účet peňažné prostriedky a ponechať
ich na využitie banke, pričom majiteľovi účtu za to patria úroky z týchto prostriedkov (primerane v tomto

smere aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Tdo/58/2016 zo 16. augusta 2018).

Podľa § 130 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného zákona číslo 300/2005 Z. z. v znení účinnom od 01. januára
2006 sa vecou na účely tohto zákona rozumie hnuteľná vec alebo nehnuteľná vec, byt alebo nebytový
priestor, zviera, ak z jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné, ovládateľná prírodná sila

alebo energia, alebo cenný papier bez ohľadu na jeho podobu.
Z citovaného ustanovenia teda podľa názoru najvyššieho súdu plynie, že na vyššie uvedenom závere
spočívajúcom v tom, že peňažné prostriedky na účte predstavujú iné majetkové hodnoty nie veci, nič
nezmenil ani Trestný zákona číslo 300/2005 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2006 obsahujúci síce
komplexnejšiu definíciu pojmu vec (ako Trestný zákon číslo 140/1961 Zb. v znení účinnom do 1. januára

2006) avšak bez toho, aby ňou zahrnul aj peniaze na účte, k čomu došlo až novelou Trestného zákona
číslo 300/2005 Z. z., a to zákonom číslo 397/2015 Z. z. s účinnosťou od 01 januára 2016, ktorým bolo
ustanovenie §-u 130 ods. 1 Trestného zákona (číslo 300/2005 Z. z.) zmenené tak, že definícia pojmu
vec bola pod písm.d/ doplnená o peňažné prostriedky na účte. Z uvedeného je potom zrejmé, že od 01.
januára 2016 peňažné prostriedky na účte neboli vecou, pred spreneverou ktorej by ustanovenie § 213

Trestného zákona 300/2005 Z.z. alebo § 248 Tr. zákona číslo 140/1961 Zb. poskytovalo ochranu.

Na strane druhej najvyšší súd výslovne a zreteľne uviedol, že je nutné dovolateľovi prisvedčiť, že aj keď
konanie obvinených popísané v takzvanej skutkovej vete rozsudku okresného súdu ( predchádzajúceho
rozsudku sp. zn. 5T 78/2013 zo dňa 31.05.2017 a aj obžaloby ) pod bodmi 1 až 5 a 16 až 18 nenapĺňa

z už vyššie rozvedených dôvodov, znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery, v zásade by ho
bolo možné posúdiť ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods.
1 a ods. 2 Trestného zákona prípadne aj formou pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.
Podľa uvedeného ustanovenia je však možné páchateľovi takéhoto trestného činu uložiť trest odňatia
slobody v rozmedzí od 6 mesiacov do 3 rokov, čo znamená, že na trestnosť takéhoto činu sa vzťahuje

premlčacia doba 5 rokov. Dotknuté skutky mali byť spáchané v období rokov 1999 až 2001 (konkrétne
5. apríla), pričom obvinenie bolo jednotlivým obvineným vznášané od 6. júna 2006 do 29. októbra 2007,
teda evidentne po uplynutí 5 ročnej premlčacej lehoty, pričom dovolateľ netvrdil, že by došlo k neplynutiu,
či prerušeniu plynutia premlčacej lehoty a nepoukázal v tomto smere na žiaden dôkaz, ktorý by takýto
záver podporoval.

Aj z tohto dôvodu potom považoval najvyšší súd dovolanie ministra spravodlivosti vo vzťahu k
obvinenému G. N. I., na ktorého bola podaná obžaloba len ohľadom skutkov uvedených pod bodmi 1
až 5, v celom rozsahu za neopodstatnené, a preto v úvode označeného rozhodnutia tak krajského ako
aj okresného súdu v časti týkajúcej sa dotknutého obvineného zostali týmto rozhodnutím najvyššieho

súdu nezmenené (nedotknuté).
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a z vyššie uvedených skutočností tak nemal krajský
súd žiadne pochybnosti o názore prokurátora, že pri právnej kvalifikácií konania obžalovaného H. E.
v bodoch 2 až 5 a 16 až 18 obžaloby ako trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho
majetku podľa § 255 ods.1, ods. 2 písm. b/ v tej dobe účinného Trestného zákona formou pomoci

podľa § 10 ods.1 písm. c/ Tr. zák. vzhľadom na trestné sadzby vyplývajúce z ustanovenia § 255 Tr.
zák. rovnako ako u obžalovaného G. N. I. došlo k premlčaniu trestného stíhania. Preto krajský súd na
neverejnom zasadnutí konanom dňa 27.06.2023 uznesením rozhodol o zastavení trestného stíhania vovzťahu k obžalovanému H. E. v bodoch 2,3,4,5,16,17,18 obžaloby s tým, že podrobné dôvody a časové
súvislosti, ktoré ho k tomuto rozhodnutiu viedli, podrobne v uvedenom uznesení rozviedol.
Prokurátor vo svojich písomných dôvodoch odvolania uviedol, že odvolanie podáva v neprospech

obžalovaných A. A. B., C. B. a to proti výrokom, ktorými boli oslobodení spod obžaloby a nato
nadväzujúcim výrokom.

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný A. A. B. oslobodený spod skutkov 2. a 3. obžaloby a obžalovaný
C. B. spod skutkov 1. a 2. obžaloby, pretože nebolo podľa súdu dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré

sú obžalovaní stíhaní.
Ako to správne uviedol prokurátor v písomných dôvodoch odvolania, argumentácia súdu I. stupňa sa
v prvom rade vzťahuje na právne posúdenie vyššie uvedených skutkov ako trestného činu sprenevery
podľa § 248 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Táto argumentácia je bezpochyby v súlade s právnym
názorom prezentovaným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Tdo 52/2019 z
08.06.2021.

Vďalšejčastivšakprvostupňovýsúd argumentuje,prečonezmenilprávnukvalifikáciuvyššieuvedených
skutkov na trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku formou pomoci podľa § 10
ods. 1 písm. c/ k § 255 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., čo je však podľa názoru
krajského súdu v rozpore s právnym názorom obsiahnutým v rozsudku dovolacieho súdu.

Prvostupňový súd poukázal na právny názor dovolacieho súdu, z ktorého má nad akúkoľvek pochybnosť
zrejmé, že trestnosť takéhoto činu je už premlčaná, pričom nielen že ani dovolateľ netvrdil, že by došlo k
neplynutiu, či k prerušeniu premlčacej doby, ale do záverečnej reči na ostatnom hlavnom pojednávaní,
ani intervenujúci prokurátor a nebol ani podaný žiaden návrh na prípadné upozornenie na zmenu právnej
kvalifikácie.

V tejto súvislosti poukazuje krajský súd v celom rozsahu na kvalifikované a vyčerpávajúce odôvodnenie
odvolania prokurátora, vrátane odôvodnenia rozsudku dovolacieho súdu, z ktorých je zrejmé, že
premlčanietrestnéhostíhaniapovažovaldovolacísúdzadôvodprezáveroneopodstatnenostidovolania
len vo vzťahu k obžalovanému G. N. I.. Pri obžalovaných A. A. B., C. B. a H. E. zrušil oslobodzujúce
výroky aj vo vzťahu k vyššie uvedeným skutkom. Ako to správne uvádza prokurátor, zo samotnej

úpravy inštitútu premlčania vyplýva, že premlčať sa môže len trestné stíhanie konkrétneho páchateľa
(účastníka) trestného činu a nie trestné stíhanie trestného činu ako takého. Tomu zodpovedá aj potreba
skúmať a posúdiť vo vzťahu ku každému páchateľovi (účastníkovi) osobitne, či sú u neho dané dôvody
neplynutia, či prerušenia plynutia premlčacej doby. Prvostupňový súd pritom na hlavnom pojednávaní
vykonal listinné dôkazy (rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku, sp. zn. PK 2T/7/2008 z 21.04.2008,

trestnýspisOkresnéhosúduBratislavaII,sp.zn.5T/67/2007),zktorýchjenepochybné,žeobžalovaníA.
A.B.aC.B.spáchalivpremlčacejdobetrestnýčinnový,naktorýTrestnýzákonustanovujetrestrovnaký
alebo prísnejší. To má u týchto dvoch obžalovaných za následok prerušenie premlčania trestného
stíhania (§ 67 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona č. 141/1961 Zb.) a začatie novej premlčacej doby (§
67 ods. 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.). Preto je správny názor prokurátora, že všeobecný poukaz

prvostupňového súdu na premlčanie trestnosti činu vo vzťahu k týmto dvom obžalovaným rozhodne
nemôže obstáť.
Rovnako kvalifikovane sa prokurátor podľa názoru krajského súdu vyjadril aj ku konštatovaniu súdu I.
stupňa, že do záverečnej reči sa k neplynutiu, či k prerušeniu plynutia premlčacej doby nevyjadril ani
intervenujúci prokurátor a nebol ani podaný žiaden návrh na prípadné upozornenie na zmenu právnej

kvalifikácie s tým, že k argumentácií prokurátora v tomto smere krajský súd nemá čo dodať a doplniť.
Prvostupňový súd už v danom štádiu trestného konania pri zmene právnej kvalifikácie nepotreboval
žiaden návrh, navyše za situácie, že potreba zmeny právnej kvalifikácie vyplýva zo samotného rozsudku
dovolacieho súdu, pričom prípadné skoršie upozornenie na zmenu právnej kvalifikácie sa v zmysle §
284 ods. 2 Tr. por. vyžaduje len v prípade, ak by zmena znamenala právne posúdenie skutku podľa

prísnejšieho ustanovenia zákona oproti obžalobe, čo celkom zjavne nie je tento prípad.
K argumentu okresného súdu o potrebe zachovania totožnosti skutku v zmysle § 278 ods. 1 Tr.
por. poukázal prokurátor správne na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že totožnosť skutku bude
zachovaná, ak bude zachovaná totožnosť konania alebo následku. Teória ani prax nechápe totožnosť
skutku len ako úplnú zhodu medzi skutkovými okolnosťami popísanými v obžalobnom návrhu a výrokom

rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami, pričom súd môže a
musí prihliadať k tým zmenám skutkového deja, ku ktorým došlo v priebehu procesu dokazovania.
Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná jeho podstata. Totožnosť skutku v trestnom konaní
bude zachovaná popri úplnej zhode konania a následku tiež vtedy, ak bude daná zhoda aspoň v konanípri rozdielnom následku alebo zhoda aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ale rovnako i vtedy,
ak konanie alebo následok, príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude
daná zhoda v podstatných okolnostiach (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

6Tdo 18/2010 z 24.03.2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tdo V6/2001 z
26.10.2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Tdo 28/2011 z 29.06.2011).
Pri z rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplývajúcej možnej zmene právnej kvalifikácie prokurátor
v písomných dôvodoch podaného odvolania demonštroval kvalifikovane zmenu skutkovej vety skutku
1 obžaloby, aj podľa názoru krajského súdu spôsobom, že zmenený popis skutku napĺňa všetky znaky

skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku. V prokurátorom
uvedenejzmeneskutkovejvetyzostávaúplnezachovanýnásledokapraktickyajkonanieknemuvedúce
s jedinou zmenou, ktorou je doplnená okolnosť – špecifický aspekt konania osoby, ktorá má zákonom
uloženú povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí majetok.
Pokiaľ ide o vzťah účastníctva k páchateľstvu, ten sa síce riadi aj zásadou závislosti, resp. akcesority,
avšak ako to uviedol prokurátor ani uplatnenie tejto zásady nie je bez obmedzení. Trestné stíhanie

účastníka na trestnom čine páchateľa nie je podmienené odsúdením a dokonca ani trestným stíhaním
páchateľa a podľa judikatúry ( R58/1973 ) takisto ani zánik trestnosti činu hlavného páchateľa nie je
prekážkoupretrestnosťúčastníka,keďžespôsobyzánikutrestnejčinnosti(vrátanepremlčaniatrestného
stíhania ) sa viažu len na určitú osobu.
V zmysle uvedeného prekážka premlčania trestného stíhania, ktorú dovolací súd vzhliadol u pôvodne

obžalovaného G. N. I. a následne krajský súd u obžalovaného E., preto ani podľa názoru krajského súdu
nevytvára prekážku trestného stíhania u ostatných obžalovaných, konkrétne u A. A. B. a C. B., u ktorých
premlčanie trestného stíhania pre tieto skutky z vyššie uvedených dôvodov neprichádza do úvahy.
Navyše dovolací súd výslovne uviedol a teda vyslovil právny názor, že konanie obvinených popísané
v danom štádiu trestného konania už len v skutkoch 1,2,3 obžaloby by v zásade bolo možné posúdiť

ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods.1,2 Tr. zák. a to
prípadne aj formou pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. Dovolací súd tak aj podľa názoru krajského
súdu upriamuje pozornosť na takúto právnu kvalifikáciu nielen voči pôvodne obžalovanému G. N. I., ale
aj voči ostatným obžalovaným, v danom prípade už len voči obžalovaným A. A. B. a C. B., keďže len
u týchto je možné vyššie označené skutky posúdiť ako účastníctvo formou pomoci podľa § 10 ods. 1

písm.c/ Tr. zák.
Preto z vyššie uvedených dôvodov, na ktoré poukázal prokurátor v písomných dôvodoch podaného
odvolania je vylúčenie zmeny právnej kvalifikácie na základe argumentácie obsiahnutej v odôvodnení
napadnutého rozsudku aj podľa názoru krajského súdu v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu
na aplikáciu hmotného práva v tejto veci.

Bude preto úlohou okresného súdu, aby sa po zrušení napadnutého rozsudku v jeho oslobodzujúcej
časti vo vzťahu k obžalovaným A. A. B. a C. B. dôsledne vysporiadal s právnym názorom NS SR
v dovolacom rozsudku, z neho vyplývajúcimi dôvodmi odvolania prokurátora, vykonané dokazovanie
podrobne vyhodnotil, opätovne vo veci v rozsahu zrušenia rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil
v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por.

Všetky vyššie uvedené dôvody sú zároveň dôvodmi, pre ktoré krajský súd odvolanie obžalovaného A.
A. B. ako nedôvodné zamietol.

Z uvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia,

pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.