Rozhodnutie – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, August 14, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 1S/20/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823100299
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Štulajter
ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100299.2

Rozhodnutie

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Štulajtera (sudca
spravodajca) a členiek senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Dariny Štoffovej v právnej veci žalobcu: A.
B. C., nar. X. XXXXX XXXX, bytom D. XX/XX, XXX XX E., občan Slovenskej republiky, t. č. Ústav na
výkon trestu odňatia slobody, F. G. XXX/XX, F. H. I., zast.: Mgr. Petra Hrubová, advokátka, so sídlom
Mierové námestie 93, 019 01 Ilava, IČO: 42 152 321, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru

väzenskej a justičnej stráže, so sídlom Šagátova 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného o odmietnutí sprístupnenia informácií č. GR ZVJS-04146/12-2023 zo dňa 22. mája 2023,
takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Žalobca dňa 9. augusta 2021 doručil Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon
väzby so sídlom Mierové námestie č. 1, 019 17 Ilava (ďalej ako „povinná osoba“ alebo „orgán verejnej
správy prvého stupňa“) ako povinnej osobe podľa § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení
neskoršíchpredpisov(ďalejako„Zákonoslobodnomprístupekinformáciám“)podaniezodňa4.augusta
2021, v rámci ktorého žiadal okrem iného o sprístupnenie informácií (ďalej ako „žiadosť“), a to ročných

informatívno-štatistických správ o činnosti zdravotníckeho zariadenia v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody a Ústave na výkon väzby Ilava (ďalej ako „ÚVTOS a ÚVV Ilava“) za roky 2013 až 2019.

2. Povinná osoba listom č. ÚVTOSaÚVV-60-3/13-2021 zo dňa 17. augusta 2021 žalobcovi sprístupnila
požadované dokumenty, v ktorých anonymizovala osobné údaje fyzických osôb uvedených v ich
obsahu, okrem hodnosti, titulu, mena a priezviska vedúcich lekárov zdravotníckeho zariadenia, ktorých

povinná osoba považovala za nadriadených v služobnom pomere. O nesprístupnení anonymizovaných
osobných údajov dotknutých fyzických osôb vydala povinná osoba Rozhodnutie o odmietnutí –
nesprístupnení informácií sčasti č. ÚVTOSaÚVV-60-4/13-2021 zo dňa 17. augusta 2021. Povinná osoba
v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že anonymizované údaje v sprístupnených dokumentoch predstavujú
osobné údaje dotknutých fyzických osôb, pričom podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe
k informáciám je povinná sprístupniť osobné údaje len u takých osôb a v takom rozsahu, ako je uvedené

v danom zákonnom ustanovení.3. Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu povinnej osoby odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný
tak, že rozhodnutie povinnej osoby zo dňa 17. augusta 2021 zmenil. Žalobca napadol dané rozhodnutie
žalovaného správnou žalobou, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne tak, že napadnuté rozhodnutie

žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný následne rozhodnutie povinnej
osoby zo dňa 17. augusta 2021 zrušil.

4. O žiadosti žalobcu rozhodla povinná osoba Rozhodnutím č. UVTOSaUVV-00935/13-IL-2023-2 zo
dňa 15. marca 2023 (ďalej ako „rozhodnutie povinnej osoby“) tak, žiadosti žalobcu nevyhovuje v časti

týkajúcej sa osobných údajov: dátum narodenia, číselný identifikátor, špecializačný odbor a údaj o dni
skončenia služobného pomeru vedúcich lekárov zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava A.
A. F. J. a A. A. A. D., dátum narodenia, číselný identifikátor a špecializačný odbor vedúcej sestry
zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava D. K. L. I. a v časti osobných údajov: meno, priezvisko,
dátum narodenia, číselný identifikátor, špecializačný odbor, údaje o trvaní služobného pomeru / dohody
o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru vrátane dohodnutej odmeny ostatných fyzických osôb,

pretože tieto informácie sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzických osôb, osobitný zákon sprístupnenie
žiadaných informácií nestanovuje a povinná osoba nedisponuje písomným súhlasom dotknutých osôb.
V odôvodnení rozhodnutia povinná osoba uviedla, že informácie požadované žalobcom, ktoré mu
nesprístupnila, predstavujú podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o ochrane osobných

údajov“) osobné údaje dotknutých fyzických osôb, ktoré sa dotýkajú ich súkromia a pracovných
vzťahov. Dotknuté fyzické osoby nedali súhlas na sprístupnenie týchto informácií a zároveň ani žalobca
nepreukázal súhlas dotknutých fyzických osôb. Osoby, u ktorých povinná osoba anonymizovala všetky
osobné údaje (príslušníci zboru okrem vedúceho lekára a vedúcej sestry zdravotníckeho zariadenia
ÚVTOS a ÚVV Ilava) nie sú nadriadenými v služobnom pomere, resp. ide o osoby, ktoré pracovali

v zdravotníckom zariadení ÚVTOS a ÚVV Ilava ako civilné osoby na základe dohody o pracovnej
činnosti, pričom nepatria medzi taxatívne vymedzené osoby podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom
prístupe k informáciám. U nadriadených v služobnom pomere povinná osoba nesprístupnila žalobcovi
anonymizované údaje, keďže v prípade ich sprístupnenia by došlo k zásahu do osobnej identity
dotknutých osôb a zároveň k zverejneniu osobných informácií týkajúcich sa pracovného vzťahu, pričom

povinnej osobe nevyplýva povinnosť tieto informácie žalobcovi sprístupniť.

5. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. GR
ZVJS-04146/12-2023 zo dňa 22. mája 2023 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) tak, že rozhodnutie
povinnej osoby zmenil a doplnil vedúceho lekára zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava K. A.

I. D.. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný popísal priebeh administratívneho konania a obsah odvolania
žalobcuprotirozhodnutiupovinnejosoby.Kjednotlivýmodvolacímnámietkamžalobcužalovanýuviedol,
že podľa druhej časti prílohy č. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o štátnej službe príslušníkov“) sú funkcie

na generálnom riaditeľstve generálny riaditeľ zboru, námestník generálneho riaditeľa zboru, riaditeľ
odboru, vikár, zástupca riaditeľa odboru, vedúci úseku a v ústavoch a v nemocnici sú funkcie riaditeľ
ústavu (nemocnice) zástupca riaditeľa ústavu (nemocnice), vedúci zariadenia zboru, vedúci oddelenia,
zástupca vedúceho oddelenia a vedúci skupiny (úseku). Zo znenia § 9 ods. 3 písm. d) Zákona
o slobodnom prístupe k informáciám podľa žalovaného vyplýva, že o nadriadenom v služobnom pomere

sa sprístupňuje jeho funkcia. V súvislosti s funkciou nie je uvedený v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom
prístupe k informáciám žiadny ďalší osobný údaj, ktorý by mal byť o osobe nadriadeného sprístupnený,
a teda ani žalobcom žiadaný špecializačný odbor vedúceho lekára, resp. zdravotnej sestry. Pojem
pracovnézaradeniesavpodmienkachZboruväzenskejajustičnejstráženepoužíva,pretoženadriadený
v služobnom pomere vykonáva službu podľa Zákona o štátnej službe príslušníkov, a teda nie je pracovne

zaradený. Povinná osoba preto podľa žalovaného postupovala správne, keď na sprístupnených
správach anonymizovala špecializačný odbor dotknutých osôb. Údaj o ukončení funkcie nadriadeného
v služobnom pomere nie je uvedený v taxatívnom výpočte osobných údajov, ktoré sa o nadriadenom
v služobnom pomere sprístupňujú podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
V prípade taxatívneho výpočtu nie je povinná osoba oprávnená taký výpočet údajov rozširovať

aaplikovaťhonaďalšieskutočnosti,ktoréniesúvdanomustanoveníexpressisverbisuvedené.Povinná
osoba preto postupovala správne, keď v sprístupnených správach anonymizovala údaj o ukončení
služobného pomeru. Ďalej žalovaný uviedol, že v podmienkach Zboru väzenskej a justičnej stráže sa
medzi fyzické osoby taxatívne vymenované v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciámzaraďujú nadriadení v služobnom pomere. Nadriadený v služobnom pomere je definovaný v § 4
Zákona o štátnej službe príslušníkov ako policajt, ktorý je zaradený do stálej štátnej služby alebo
do dočasnej štátnej služby. Dotknuté fyzické osoby nie sú nadriadenými v služobnom pomere a ani

vedúcimi zamestnancami, resp. ani nadriadenými mimo výkonu, ktorých právny vzťah upravuje osobitný
predpis, a teda sa na nich nevzťahuje § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám,
pretože neriadia, neorganizujú, nekontrolujú a ani nehodnotia činnosti podriadených príslušníkov zboru
a zamestnancov zboru. Povinná osoba preto postupovala správne, keď na sprístupnených správach
anonymizovala osobné údaje fyzických osôb, ktoré nie sú nadriadenými v služobnom pomere. Žalovaný

k ďalšej odvolacej námietke žalobcu uviedol, že z názvu sprístupňovaných správ je zrejmé, že sa
jedná o zdravotnícke zariadenie ÚVTOS a ÚVV Ilava, a teda údaj o mieste výkonu funkcie nebol v
sprístupnených správach anonymizovaný. Vo vzťahu k predmetnému údaju preto nemohlo byť povinnou
osobou vydané fiktívne rozhodnutie. Informácie o mzde a plate A. D., A. J. a K. I. sa nenachádzajú v
sprístupnených správach a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k vydaniu fiktívneho rozhodnutia vo vzťahu
k mzdám žalobcom uvádzaných osôb. Údaj o ukončení služobného pomeru na správe z r. 2013

nebol uvedený vo výroku rozhodnutia povinnej osoby napriek tomu, že bol v sprístupnenej správe
anonymizovaný. Žalovaný skonštatoval, že povinná osoba nepostupovala správne a z tohto dôvodu
žalovaný zmenil výrok rozhodnutia povinnej osoby jeho doplnením tak, že nesprístupnenie informácií sa
vzťahuje aj na osobné údaje K. A. I. D. v rozsahu dátum narodenia, číselný identifikátor, špecializačný
odbor a údaj o dni skončenia služobného pomeru.

Správna žaloba

5. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že rozhodnutie žalovaného

napáda v rozsahu nesprístupnenia informácií o špecializačnom odbore, dni skončenia služobného
pomeru a mieste výkonu funkcie vedúcich lekárov zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava A.
A. F. J., A. A. A. D. a K. A. I. D., informácií o špecializačnom odbore a mieste výkonu funkcie vedúcej
sestry zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava D. K. L. I., mien a priezvisk, špecializačného
odboru, údajov o trvaní služobného pomeru / dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru,

dohodnutej odmeny a mieste výkonu funkcie / pracovnej činnosti „ostatných fyzických osôb (vo vzťahu
k odborným zástupcom zdravotníckych zariadení v ústave Ilava)“.

6. Vo vzťahu k nesprístupneniu informácií o špecializačnom odbore dotknutých fyzických osôb
žalobca v správnej žalobe tvrdil, že špecializačný odbor ktorejkoľvek z dotknutých fyzických osôb je

integrálnou súčasťou pojmu „funkcia“, resp. „pracovné zaradenie“ (§ 9 ods. 3 písm. d/ a e/ Zákona
o slobodnom prístupe k informáciám), a preto mu mali byť tieto informácie sprístupnené. Žalovaný
a povinná osoba podľa žalobcu uplatnili reštriktívny výklad ustanovenia § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom
prístupe k informáciám namiesto extenzívneho výkladu, a preto vec nesprávne právne posúdili. Podľa
žalobcu všetci „vedúci / riadiaci pracovníci zdravotníckych zariadení v ústave“ vykonávajú činnosť pri

riadení a organizovaní zdravotnej starostlivosti v príslušnom špecializačnom odbore, ktorý súvisí s ich
funkciou / pracovným zaradením. Neexistuje preto žiadny dôvod, aby žalobcovi neboli sprístupnené
informácie o špecializačnom odbore každého zdravotníckeho pracovníka, ktorý je poverený riadením,
kontrolou, plánovaním a vedením ambulancie – zdravotníckeho zariadenia. Podľa žalobcu je „ex lege
zdravotníckym zariadením každá jedna ambulancia prevádzkovaná v ústave a nie celá budova, hoci

ju takto kompetenti ústavu (aj povinná osoba a aj žalovaný) nazývajú“. Žalobca považoval závery
žalovaného v napadnutom rozhodnutí za svojvoľné a nesprávne. Tvrdil, že zásadnou otázkou je výklad
pojmu „zdravotnícke zariadenie“ a jeho aplikácia „v reáliách ZVJS“, čo podľa jeho názoru vykladajú
žalobca a povinná osoba svojvoľne a nerešpektujú pritom platnú právnu úpravu. Žalobca citoval § 4 a
§ 7 ods. 1 až 3 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych

pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“) a tvrdil,
že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je „subjekt práva s právnou subjektivitou, ktorý prevádzkuje
zdravotnícke zariadenie“ a od r. 2013 do 31. decembra 2017 ním bol ÚVTOS a ÚVV Ilava sám.
Ďalej tvrdil, že od 3. januára 2018 do súčasnosti je jediným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti

v „ZVJS“ Nemocnica pre obvinených a odsúdených ÚVTOS Trenčín. Žalobca žiadal, aby správny
súd uložil žalovanému povinnosť predložiť ako dôkaz všetky povolenia na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti, ktoré vydal Trenčiansky samosprávny kraj ÚVTOS a ÚVV Ilava, a to na prevádzkovanie
ambulancií v r. 2013 až 2017, vrátane schválených ordinačných hodín týchto ambulancií, ďalej všetkypovolenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky vydané pre Nemocnicu pre obvinených
a odsúdených ÚVTOS Trenčín a ordinačné hodiny schválené Trenčianskym samosprávnym krajom pre
Nemocnicu pre obvinených a odsúdených ÚVTOS Trenčín, ktoré sa týkajú ambulancií v ÚVTOS a ÚVV

Ilava prevádzkovaných od 3. januára 2018 do r. 2019. Žalobca tvrdil, že „boli tam aj iné subjekty –
poskytovatelia zdrav. star., (ii) pričom v tomto zdravotníckom zariadení je poskytovaná jedna z foriem
zdravotnej starostlivosti“. Žalobca v správnej žalobe vymenoval jednotlivé ambulancie prevádzkované
v ÚVTOS a ÚVV Ilava v r. 2013 až 2019 a uviedol, že každá jedna ambulancia predstavuje „zdravotnícke
zariadenie ZJVS“ a organizačnú jednotku, ktorá má svoj personálny substrát, a teda aj vedúceho /

riadiaceho pracovníka, resp. funkcionára. Žalobca následne citoval § 4 ods. 1 písm. m) a § 68 ods. 3
zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov, § 1 ods. 1
a 2, § 2 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 447/2006 Z. z. o organizácii
poskytovania zdravotnej starostlivosti v Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov
stým,že„plnerešpektujeustanoveniezákonač.578/2004Z.z.(ainýchzákonov)“.Dor.2018bolapodľa
žalobcu zdravotníckym zariadením ÚVTOS a ÚVV Ilava každá jednotlivá ambulancia a prevádzkoval ju

ÚVTOS a ÚVV Ilava a od 3. januára 2018 do súčasnosti je prevádzkovateľom zdravotníckych zariadení
Nemocnica pre obvinených a odsúdených ÚVTOS Trenčín, prípadne iné subjekty.

7. Žalobca namietal, že žalovaný vylúčil v pomeroch Zboru väzenskej a justičnej stráže aplikáciu
§ 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Otázku, či z pojmu „vedúci zamestnanec

zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci“, možno vylúčiť fyzickú osobu, ktorá osobne riadi,
kontroluje a zodpovedá za odborné pracovné činnosti určitého úseku ústavu ZVJS (zdravotnícke
zariadenie) v rámci plnenia niektorej z parciálnych úloh ozbrojeného zboru (zdravotná starostlivosť),
a to len z dôvodu, že táto osoba nie je zaradená do stálej alebo dočasnej štátnej služby, ale
túto činnosť vykonáva v pracovnoprávnom vzťahu, podľa žalobcu vyhodnotil žalovaný (a aj povinná

osoba) svojvoľne, keď na „daný skutkový stav“ neaplikoval § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe
k informáciám. Podľa žalobcu sa má jednať o civilných odborných zástupcov, ktorí boli v postavení
vedúceho pracovníka ambulancie. Žalobca tvrdil, že žalovaný opomína ustanovenie § 4 ods. 1 veta
za bodkočiarkou Zákona o štátnej službe príslušníkov, ktoré predstavuje výnimku z pravidla, že
nadriadeným v zbore je výlučne policajt zaradený do stálej alebo dočasnej štátnej služby. Žalovaný

sa podľa žalobcu s uvedenou výnimkou v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, na skutkový stav ju
neaplikoval a nevysvetlil, a preto žalobcovi nesprístupnil informácie týkajúce sa odborných zástupcov
jednotlivých zdravotníckych zariadení uvedených v informatívno-štatistických správach za r. 2013 –
2019.

8. Žalobca mal v zmysle vyššie uvedeného za to, že mu mala byť sprístupnená informácia
o špecializačnom odbore vedúcich lekárov, vedúcej sestry a aj každého civilného odborného zástupcu
zdravotníckeho zariadenia, keďže tieto osoby podľa žalobcu vykonávali činnosť riadiacich pracovníkov
v zdravotníckych zariadeniach v ÚVTOS a ÚVV Ilava v r. 2013 – 2019 a ich špecializačný odbor
možno zahrnúť pod pojem „funkcia“ v prípade príslušníka ZVJS a aj do pojmu „pracovné zaradenie“

v prípade civilných zamestnancov zdravotníckych zariadení. Podľa žalobcu žalovaný v tomto ohľade
neuviedol v napadnutom rozhodnutí žiadnu argumentáciu, ale len stroho skonštatoval, že pojem
„pracovné zaradenie“ sa v ZVJS nepoužíva, lebo nadriadený v služobnom pomere vykonáva službu
podľa Zákona o štátnej službe príslušníkov, teda nie je pracovne zaradený. Žalovaný podľa žalobcu vo
vzťahu k odborným zástupcom zdravotníckych zariadení ako civilným zamestnancom neuviedol žiadnu

argumentáciu, pričom odvolacie námietky žalobcu účelovo ignoroval.

9. Žalobca považoval argumentáciu žalovaného vo vzťahu „k nadriadeným v služobnom pomere
(funkcionárom)“ za nepreskúmateľnú a povrchnú, keď žalovaný skonštatoval, že v § 9 ods. 3 Zákona
o slobodnom prístupe k informáciám nie je uvedený údaj o špecializačnom odbore vedúceho lekára

alebo zdravotnej sestry a nie je uvedený žiadny ďalší osobný údaj, ktorý by mal byť o osobe
nadriadeného sprístupnený. Podľa žalobcu je doslovný výklad žalovaného, že pojem „funkcia“ vedúceho
lekára alebo sestry nezahŕňa ich špecializačný odbor, svojvoľný a nenáležitý. Každý zdravotnícky
pracovník musí podľa žalobcu spĺňať podmienky pre výkon zdravotníckeho povolania, medzi ktoré patrí
aj odborná spôsobilosť, t. j. špecializácia či „certifikovaná činnosť“. Takisto odborný zástupca musí

mať licenciu od Slovenskej lekárskej komory na činnosť odborného zástupcu v príslušnom lekárskom
špecializačnom odbore. Pokiaľ teda žalobca žiadal sprístupniť údaj o špecializačnom odbore vedúceho
zamestnanca, má sa jednať len o informáciu, či vôbec spĺňa kvalifikačné predpoklady pre výkon riadiacej
funkcie, čím sa „materializuje“ kontrolná funkcia práva na prístup k informáciám. Žalobca tvrdil, že lenťažkomožnoaprobovaťsituáciu,žeodbornýzástupcavšpecializačnomodborevšeobecnélekárstvopre
dospelých by bol na jednej strane nadriadený radovému lekárovi, no na druhej strane by bol podriadený
tomu istému lekárovi preto, že je vedúcim lekárom zdravotníckeho zariadenia aj keď nemá príslušnú

špecializáciu alebo licenciu.

10. Žalobca ďalej namietal, že mu nebola sprístupnená informácia o ukončení funkcie A. A. F. J., A. A.
A. D., A. A. I. D. a „civilných“ osôb – odborných zástupcov. Rozhodnutie žalovaného považoval žalobca
za nepreskúmateľné, keďže žalovaný podľa jeho názoru rezignoval na podstatu odvolacích námietok

žalobcu vo vzťahu k použitiu analógie na vyplnenie medzery v právnej úprave rozsahu sprístupňovaných
osobných údajov podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Zároveň žalobca
namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď ustanovenie § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom
prístupe k informáciám interpretoval jazykovým výkladom. Podľa žalobcu „použiť argument a contrario
iba v nadväznosti na púhy jazykový výklad je nenáležité, lebo výsledok nesmie byť v rozpore
s teleologickým pozadím právneho poriadku. Takisto neexistuje ľubovoľné kyvadlo medzi analógiou

a argumentom a contrario, teda vždy sa musí posúdiť, či je v danom prípade analógia prípustná alebo
nie“. Neprípustnosť analógie mal žalovaný podľa žalobcu náležite vyargumentovať, pretože použitie
argumentu a contrario je možné až po vylúčení možnosti dotvárania práva pomocou analógie. Žalobca
tvrdil, že žalovaný a povinná osoba mali povinnosť právo dotvoriť. Ak mal zákonodarca v úmysle
sprístupniť žiadateľovi o informácie údaje o mzde / plate funkcionárov, čo podľa žalobcu nevyhnutne

zahŕňa aj „skončenie funkcie (posledná výplata / odmena)“ a zároveň údaje o začiatku výkonu funkcie,
možno predpokladať, že chcel umožniť sprístupnenie aj údajov o skončení funkcie. Žalobca uviedol, že
„Pokiaľ zákonodarca neustanovil výslovne exkluzívny vzťah A a non A z hľadiska určitej vlastnosti X
(napr. vylučujúce výrazy iba, len atď.), tak je nutné vykonať teleologickú úvahu založenú predovšetkým
na intuícii a predporozumení interpretácie, či také prvky non A nemajú mať vlastnosť X. Aby bola

daná istota, že použitie analógie je zakázané, muselo by byť preukázané, že zákonodarca zvažoval
aplikáciu sprístupnenia údaja o skončení funkcie a vedome ju zavrhol“. Zákonodarca podľa žalobcu
vedomenezavrholmožnosťsprístupneniainformácieoskončenívýkonufunkcie,keďžezároveňumožnil
sprístupnenie informácie o mzde / plate a ďalších finančných „náležitostiach“ funkcionárov. Zákonodarca
prijal úpravu § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám preto, aby bolo možné kontrolovať

funkcionárov „v rozsahu získaných finančných náležitostí, a to počas celého obdobia“, čo zhŕňa aj koniec
výkonu funkcie. Podľa žalobcu neexistuje žiadny racionálny dôvod, aby Zákon o slobodnom prístupe
k informáciám umožňoval získať údaje o ustanovení do funkcie, ale nie údaje o skončení výkonu funkcie.

11. Žalobca v správnej žalobe namietal, že žalovaný nerozhodol o odvolacej námietke žalobcu týkajúcej

sa fiktívneho rozhodnutia o nesprístupnení informácie o mieste výkonu funkcie dotknutých osôb
a nesúhlasil so záverom žalovaného, že informácie o mieste výkonu funkcie dotknutých osôb mu boli
sprístupnené. Tvrdil, že v sprístupnených informačno-štatistických správach sú údaje o jednotlivých
ambulanciách anonymizované, čo považoval za odmietnutie sprístupnenia informácií o mieste výkonu
„činnosti“ dotknutých osôb. Podľa žalobcu žalovaný a povinná osoba pred ním zatajujú informácie

o tom, kde „riadiaci pracovníci“ pôsobili a akú mali špecializáciu. V predmetných informačno-štatistických
správach sú mnohé údaje anonymizované, a preto žalobca nevie, „kde sa nachádza uvedený ten-ktorý
kompetent, ktorý spĺňa definičný rámec funkcionára / riadiaceho pracovníka“. Žalobca tvrdil, že „ak
sa takýto kompetent nachádza uvedený v konkrétnej položke konkrétnej ambulancie (zdravotníckeho
zariadenia), a tento údaj bol anonymizovaný, ide o zrejmé nesprístupnenie údajov o mieste výkonu

funkcie podľa § 9 ods. 3 písm. f) ZSPI“. Ďalej tvrdil, že ak chce skontrolovať, či lekár alebo sestra ako
riadiaci pracovník v ZVJS vykonáva funkciu korelujúcu s jeho vzdelaním a príslušnou špecializáciou,
teda či je vôbec spôsobilý ju vykonávať, musí vedieť aj miesto výkonu funkcie, za ktoré žalobca považuje
nie budovu, ale konkrétnu ambulanciu, pričom tieto údaje mu žalovaný „zjavne blokuje“ non lege artis
postupom.

12. Žalobca v správnej žalobe ďalej namietal nesprístupnenie všetkých anonymizovaných údajov
o odborných zástupcoch jednotlivých ambulancií ako civilných osôb, keďže tieto osoby považoval
za vedúcich zamestnancov zamestnávateľa, ktorý je orgán verejnej moci v zmysle § 9 ods. 3
Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalobca mal za to, že odborný zástupca je ex lege

riadiacim pracovníkom zdravotníckeho zariadenia, pričom žalovaný v tomto ohľade neuviedol žiadnu
argumentáciu, v dôsledku čoho považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné. Žalobca
poukázal na svoju argumentáciu uvedenú v bode 5.11 správnej žaloby (bod 6. tohto rozsudku).13. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal, aby správny súd v celom rozsahu zrušil rozhodnutie
žalovaného a zároveň uložil povinnej osobe povinnosť sprístupniť mu informatívno-štatistické správy
zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava za r. 2013 – 2019 aj v rozsahu ním požadovaných

nesprístupnených údajov podľa § 193 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“). Zároveň žiadal, aby mu správny súd priznal náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Žalobca taktiež v správnej žalobe žiadal, aby správny súd podľa § 84 SSP
vyžiadal od povinnej osoby informačno-štatistické správy ÚVTOS a ÚVV Ilava za r. 2013 až 2019.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

14. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich záverov
uvedených v napadnutom rozhodnutí a poukázal na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Svk/48/2022 za dňa 20. septembra 2023 v obdobnej právnej veci.

Replika žalobcu

15. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného poukázal na svoju argumentáciu v správnej žalobe
a uviedol, že žalovaný namiesto riadnej argumentácie iba mechanicky odcitoval niektoré body Rozsudku
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/48/2022 za dňa 20. septembra 2023,

ktorý však podľa žalobcu nepredstavuje „precedens, ktorý by bol hodný nasledovania, resp. by bol
spôsobilý na podporu právnych záverov žalovaného“. Tvrdil, že predmetný rozsudok napadol ústavnou
sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky pre porušenie jeho ústavného práva na informácie
a práva na súdnu a inú právnu ochranu. Žalobca následne uviedol svoje stanovisko k vybraným bodom
predmetného rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky „ako keby boli skutkovou

a právnou argumentáciou žalovaného na jednotlivé body správnej žaloby v tejto veci“.

16. Žalovaný nevyužil právo podať dupliku k replike žalobcu.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

17. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný súd podľa § 10 SSP a miestne príslušný súd
podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré jeho
vydaniu predchádzalo, a po preskúmaní veci dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.
Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože žalobca

v podaní doručenom správnemu súdu dňa 19. júna 2024 súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia
pojednávania, žalovaný o nariadenie pojednávania nežiadal a jeho nariadenie si nevyžiadal ani iný
dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej
tabuli tunajšieho súdu dňa 14. júla 2025. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14. augusta 2025 (§ 137
ods. 3 SSP).

18. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje
v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom
chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením

orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej
správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

19.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej

správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

20. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je
ustanovené inak.

21. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.22. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

23. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám (1) Každý má právo na prístup
k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. (3) Informácie sa sprístupňujú bez preukázania
právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

24. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti

a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a
zvukovézáznamytýkajúcesafyzickejosobyalebojejprejavovosobnejpovahypovinnáosobasprístupní
len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej
osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba; súhlas sa nevyžaduje,
ak ide o sprístupňovanie osobných údajov zosnulej dotknutej osoby na vedecký účel, na štatistický
účel, na účel archivácie, dokumentačnej činnosti, historického výskumu, činností pohrebísk, umiestnenia

pamätníkov a pamätných tabúľ, konania spomienkových podujatí a piety v rozsahu nevyhnutnom pre
jeho naplnenie. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté.

25. Podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám povinná osoba sprístupní na účely
informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme

za podmienok ustanovených osobitným zákonom o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom,
poslancom obecného zastupiteľstva, predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy
pre člena vlády Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady
Slovenskej republiky alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom
vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán

verejnej moci, nadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného
obdobnéhoorgánu,ktorýsazúčastňujenaproceserozhodovaniaopoužitíverejnýchprostriedkov.Podľa
prvej vety sa sprístupňujú osobné údaje v rozsahu: a) titul, b) meno, c) priezvisko, d) funkcia a deň
ustanovenia alebo vymenovania do funkcie, e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej
činnosti, f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť

vykonáva, g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie
alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného
rozpočtu.

26. Podľa § 18 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám ak povinná osoba žiadosti nevyhovie

hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v
prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3).

27. Podľa § 22 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám ak nie je v tomto zákone ustanovené
inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

28. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu
veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

29. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

30. Podľa § 2 Zákona o ochrane osobných údajov osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej
fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo,
najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno,
priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo

viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú
identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu
identitu.31. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý jeho vydaniu
predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v správnej
žalobe. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu a obsahu

prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Žalobca musí v zákonom stanovenej
lehote uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov
považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body), a to v zmysle § 182 ods. 1, písm.
e) SSP.

32. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia
žalovaného, ktorým bolo zmenené rozhodnutie povinnej osoby, ktorým povinná osoba nesprístupnila
žalobcovi požadované informácie v ročných informatívno-štatistických správach o činnosti
zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava za r. 2013 až 2019 v časti obsahujúcej osobné
údaje dotknutých fyzických osôb okrem osobných údajov o hodnosti, titule, mene a priezvisku vedúcich
lekárov a vedúcej sestry zdravotníckeho zariadenia, ktorých povinná osoba považovala za nadriadených

v služobnom pomere, keďže osobitný zákon sprístupnenie informácií nestanovuje a povinná osoba
nedisponuje písomným súhlasom dotknutých osôb. Žalobca v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie
žalovaného je založené na nesprávnom právnom posúdení veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, a preto navrhoval správnemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil.

33. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že slobodný prístup verejnosti k informáciám, ktoré sú
v dispozícii orgánov verejnej moci, má v demokratickej spoločnosti zásadný a nezastupiteľný
význam, keďže prostredníctvom slobodného prístupu k informáciám dochádza k verejnej kontrole
orgánov verejnej moci občanmi a inými subjektmi občianskej spoločnosti, čo prispieva k väčšej
transparentnosti uplatňovania verejnomocenských oprávnení, efektívnejšiemu používaniu verejných

prostriedkov a upevňovaniu princípov právneho štátu a demokracie, keďže orgány verejnej moci pod
verejnou kontrolou majú menšiu náchylnosť k zneužitiu svojich právomocí, konaniu v rozpore so
zákonom, k nedôvodnému zasahovaniu do slobody a súkromia občanov a sú motivované k väčšej
odbornosti a efektivite svojho rozhodovania. Slobodný prístup verejnosti k informáciám tiež umožňuje
rozvíjať informovanú verejnú diskusiu a v dôsledku toho aj participáciu občanov na správe vecí

verejných, čím sa posilňuje legitimita verejnej moci a dôvera verejnosti voči nej. Tieto princípy sú
v ústavnoprávnej rovine zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje všeobecnú
garanciu slobody prejavu a práva na informácie. Predmetom práva na slobodný prístup k informáciám
môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu podľa čl. 26 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu
práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“
Čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky je v praktickej rovine vykonaný viacerými zákonmi, z ktorých má
zásadné postavenie ako lex generalis Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý sa použije
vždy, keď neexistuje špeciálna zákonná úprava. Žalobca realizoval v danom prípade svoje právo na

slobodný prístup k informáciám podľa § 3 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám žiadosťou
o sprístupnenie informácií (§ 14 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám).

34. Ako vyplýva aj z citovaného ustanovenia čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo verejnosti
na prístup k informáciám nie je neobmedzené a má svoje limity. Zákon môže obmedziť právo na

vyhľadávanie a šírenie informácií, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu
ústavouvymedzenýchúčelov,medziktorépatríajochranaprávaslobôdiných.Medziosobitnechránené
práva a slobody iných, ktoré môžu byť v konflikte s právom na slobodný prístup k informáciám,
patria práva fyzických osôb na ochranu ich osobnosti a súkromia, predovšetkým ochranu osobných
údajov. Definícia pojmu „osobný údaj“ je uvedená v § 2 Zákona o ochrane osobných údajov, pričom

Zákon o slobodnom prístupe k informáciám ochranu osobných údajov zohľadňuje v ustanovení § 9
ods. 1 prvá veta, podľa ktorého „Informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby,
písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa
fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje
osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby.“ Účelom ustanovenia

§ 9 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám je tak chrániť informácie týkajúce sa súkromia a
osobné údaje fyzických osôb. Tieto informácie povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje
osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ústavný
súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19. januára 2011 v tejto súvislostiuviedol, že obsahom základného práva na ochranu osobných údajov je „ochrana jednotlivca spočívajúca
v zásadnej neprípustnosti získavania, uchovávania, používania alebo ďalšieho spracovania údajov
týkajúcich sa súkromnej sféry jeho života. Takto poňatá ochrana je nevyhnutným predpokladom na

možnosť jednotlivca rozhodovať o tom, ktoré informácie týkajúce sa jeho súkromia zverejní, čím je v
širších súvislostiach chránená jeho možnosť slobodne a na vlastnú zodpovednosť robiť rozhodnutia
týkajúce sa jeho súkromného života.“ Ústavný súd v predmetom náleze vyjadril, že ochrana osobných
údajov fyzických osôb je legitímnym dôvodom, pre ktorý možno v demokratickej spoločnosti obmedziť
právo na slobodný prístup k informáciám podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a spadá preto

pod výnimku upravenú v čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

35. Keďže v prípade stretu práva verejnosti na slobodný prístup k informáciám a práva fyzických
osôb na ochranu ich osobnosti a súkromia, čo zhŕňa aj právo na ochranu ich osobných údajov,
ide o konflikt dvoch rovnocenných práv a slobôd, tento konflikt je potrebné riešiť pomocou zásady
spravodlivej rovnováhy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 22/06 zo dňa 1.

októbra 2008). V zmysle zásady proporcionality je tak možné ochranu osobných údajov fyzických osôb
prelomiť v osobitných prípadoch, v ktorých preváži právo verejnosti na slobodný prístup k informáciám.
Takýmito prípadmi sú informácie týkajúce sa výkonu verejnej funkcie alebo výkonu úradnej činnosti
vysokých verejných funkcionárov, keďže verejne činné osoby musia rešpektovať, že ich zapojenie do
záležitostí verejného záujmu má za následok zúženú ochranu ich súkromnej sféry a tým aj osobných

údajov. Každá osoba vystupujúca na verejnosti musí strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto
činnosťou (Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžik/1/2021 zo dňa
24. februára 2022). Normatívnym vyjadrením uvedenej výnimky je ustanovenie § 9 ods. 3 Zákona
o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré povinným osobám ukladá povinnosť sprístupniť v danom
ustanovení presne a taxatívne vymedzené informácie o fyzických osobách, ktoré sú rovnako taxatívne

vymedzené, pričom tak dochádza v špecifických zákonom upravených prípadoch k prelomeniu ochrany
súkromia a osobnej sféry fyzických osôb, keď právo verejnosti na prístup k informáciám, a teda na
umožnení verejnej kontroly, preváži nad právom na ochranu osobnosti a súkromia dotknutých fyzických
osôb. Keďže však ide o výnimku zo širšie poňatého práva fyzických osôb na ochranu ich osobnostnej
sféry (a teda aj osobných údajov), rozsah tejto výnimky nemožno chápať rozširujúco a výnimku

aplikovať na akékoľvek prípady, najmä nie je prípustné zoznam taxatívne vymedzených osôb a rozsah
osobných údajov, ktoré sú vymedzené v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám,
rozširovať, a to ani výkladom. Ústavný súd Slovenskej republiky v už spomínanom Náleze sp. zn.
PL. ÚS 1/09 zo dňa 19. januára 2011 uviedol, že „povinnosť poskytnúť informácie sa nevzťahuje
na všetky osoby, ktoré poberajú plat z verejných rozpočtov, ale len na taxatívne vymenovaných

verejných funkcionárov ustanovených zákonom (vysokých štátnych úradníkov), ktorí sú buď riadiacimi
pracovníkmi, alebo majú špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu do svojho práva
na súkromie. Posúdenie proporcionality v danom prípade sa tak týka len zverejnenia údajov vo vzťahu
k týmto osobám, a nie všetkým zamestnancom štátu.“ Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že
výnimka z ochrany osobných údajov fyzických osôb podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe

k informáciám sa týka len takých verejných funkcionárov, ktorých špecifické postavenie odôvodňuje
väčšiu intenzitu zásahu do ich práva na súkromie, pričom pôjde spravidla o vysokých štátnych úradníkov,
ktorí sa podieľajú na prijímaní rozhodnutí orgánov verejnej moci, prípadne sa zúčastňujú na procese
rozhodovania o použití verejných prostriedkov, a teda nepôjde o akýchkoľvek verejných zamestnancov,
resp. zamestnancov, ktorých príjmy sú vyplácané z verejných zdrojov. Pri zohľadnení uvedených

ústavnoprávnych východísk a účelu predmetnej právnej úpravy je tak zrejmé, že výnimka podľa § 9 ods.
3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám sa nevzťahuje na verejných zamestnancov na nižších
stupňoch riadenia, ktorí nedisponujú takými rozhodovacími právomocami, ktoré by mali zásadný verejný
dosah bez ohľadu na to, či ich príjmy sú vyplácané z verejných zdrojov. Okolnosti každého prípadu je
tak potrebné zvažovať individuálne vo svetle uvedených zásad, pričom, vychádzajúc z použitia princípu

proporcionality, je potrebné použiť skôr zužujúci výklad v prípadoch, keď sa zjavne nejedná o vysokých
verejných úradníkov a zamestnancov, ktorých postavenie a rozhodovacie kompetencie by mali taký širší
spoločenský dopad, ktorý by odôvodňoval právo verejnosti na ich verejnú kontrolu.

36. Správny súd ďalej podotýka, že ustanovenie § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám

je potrebné z hľadiska zachovania zásady proporcionality posudzovať reštriktívne nielen čo do
výslovného výpočtu verejne činných osôb a konkrétnych taxatívne vymedzených osobných údajov,
ktoré výnimke zo zákazu zverejňovania podliehajú, ale je potrebné zohľadňovať aj tú skutočnosť,
či ide vôbec o takú funkciu, prostredníctvom ktorej sa fyzická osoba podieľa na výkone verejnejmoci, čo naznačil vo svojej rozhodovacej činnosti Ústavný súd Slovenskej republiky. Najvyšší správny
súd Slovenskej republiky v Rozsudku sp. zn. 1Svk/29/2024 zo dňa 26. júna 2025 v tejto súvislosti
uviedol, že „ustanovenie § 9 ods. 3 infozákona zároveň vyžaduje, aby išlo o vedúceho zamestnanca

zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci. Toto ustanovenie obsahujúce uvedené slovné spojenie
je podľa kasačného súdu potrebné vykladať materiálne, s prihliadnutím na účel infozákona ako celku
(ktorým je kontrola verejnej moci) i § 9 infozákona (ktorým je zakotvenie zákonného obmedzenia v
práve na prístup k informáciám z dôvodu ochrany osobnosti, súkromia a osobných údajov), sledujúc
pritom zásadu proporcionality a zásadu vyvažovania verejného záujmu na prístup k informáciám a

súkromného záujmu na ochranu osobných údajov, osobnosti a súkromia dotknutej osoby. ... Preto, aj
keby dotknutá osoba formálne spĺňala status vedúceho zamestnanca v zmysle § 9 ods. 3 Zákonníka
práce a ukladala podriadeným zamestnancom pracovné úlohy, organizovala, riadila a kontrolovala ich
prácu (napr. vedúci zamestnancov vykonávajúcich upratovacie práce) a bola by formálne zamestnaná
u zamestnávateľa, ktorý je orgánom verejnej moci, no samotná dotknutá osoba by sa na výkone
verejnej moci či úradnej činnosti tohto orgánu nijako nepodieľa, a to ani priamo ani nepriamo, ani by

nemala vzhľadom na osobitné okolnosti iné špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu zásahu
do svojho práva na súkromie, z hľadiska účelového výkladu a po materiálnej stránke by ju nebolo
možné považovať za vedúceho zamestnanca orgánu verejnej moci v zmysle § 9 ods. 3 infozákona,
u ktorého má prevážiť právo verejnosti na informácie nad ochranou jej osobných údajov, osobnosti a
súkromia.“ Z uvedených záverov Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky tak vyplýva, že aj

keď u určitých dotknutých fyzických osôb možno skonštatovať, že vzhľadom na ich funkciu disponujú
istou rozhodovacou právomocou, ktorá môže zahŕňať aj vedenie im podriadených zamestnancov, resp.
organizovanie ich práce, nemožno ich považovať za osoby v zmysle výnimky zo zákazu sprístupňovania
osobných údajov podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak sa nepodieľajú na
výkone verejnej moci.

37. Žalovaný považoval vedúcich lekárov zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava a zároveň
aj vedúcu sestru za nadriadených v služobnom pomere, na ktorých sa vzťahuje výnimka zo zákazu
sprístupňovania osobných údajov fyzických osôb podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe
k informáciám, a preto aproboval postup povinnej osoby, ktorá žalobcovi v požadovaných ročných

informatívno-štatistických správach o činnosti zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava za
r. 2013 až 2019 ponechala neanonymizované len osobné údaje dotknutých osôb v rozsahu ich
hodnosti, titulu, mena a priezviska, avšak anonymizovala tie osobné údaje, ktoré nie sú uvedené
v taxatívnom výpočte v ustanovení § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Možno
preto skonštatovať, že žalovaný postupoval v súlade s vyššie uvedenými závermi súdov, keď rozsah

zverejňovaných osobných údajov poňal reštriktívne. Ostatné fyzické osoby (odborných zástupcov
jednotlivých ambulancií) nepovažoval za nadriadených v služobnom pomere a ani za vedúcich
zamestnancov, a preto vo vzťahu k nim aproboval postup povinnej osoby, ktorá žalobcovi nesprístupnila
žiadne osobné údaje týchto osôb, keďže nie sú verejnými funkcionármi podľa § 9 ods. 3 Zákona
o slobodnom prístupe k informáciám, čo je v súlade so znením zákona a aj s vyššie uvedenými závermi

súdov Slovenskej republiky.

38. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal, že mu neboli sprístupnené údaje o špecializačnom
odbore dotknutých fyzických osôb, pričom v správnej žalobe rozsiahlo argumentoval, prečo podľa jeho
názoru je pojem špecializačný odbor potrebné považovať za súčasť pojmu „funkcia“, resp. „pracovné

zaradenie“ v zmysle § 9 ods. 3 písm. d) a e) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, správny
súd vyhodnotil predmetnú žalobnú námietku ako nedôvodnú. Žalobca bol toho názoru, že je potrebné
uplatniť extenzívny výklad ustanovenia § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám a údaje
o špecializačnom odbore dotknutých osôb mu mali byť sprístupnené, čo je však v rozpore s vyššie
uvedeným právno-teoretickým prístupom k posudzovaniu proporcionality zásahu do práva na informácie

a práva na ochranu osobných údajov. Pokiaľ zákonodarca v § 9 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe
k informáciám výslovne stanovil, že ochrana o osobných údajov fyzických osôb je zákonným dôvodom
pre obmedzenie práva na prístup k informáciám, nemožno údaj o špecializačnom odbore dotknutých
fyzických osôb, ktorý je ich osobným údajom, považovať za taký údaj, ktorý nepodlieha ochrane bez
toho, aby bol výslovne uvedený v taxatívnom výpočte údajov v zmysle § 9 ods. 3 písm. a) až g)

Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalovaný preto rozhodol v súlade so zákonom, keď
v napadnutom rozhodnutí uviedol, že špecializačný odbor dotknutých osôb nie je uvedený v § 9 ods.
3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám ani v súvislosti s ich funkciou a ani v súvislosti s ich
pracovným zaradením. Právne posúdenie žalovaného preto nemožno považovať za svojvoľné, ako sadomnieval žalobca v správnej žalobe. Zákonnosť napadnutého rozhodnutia v predmetnom ohľade nie
sú spôsobilé spochybniť vlastné úvahy a závery žalobcu prezentované v správnej žalobe, predovšetkým
k charakteru odborného vedenia zdravotníckych zariadení a spôsobu jeho vykonávania bez toho, aby

žalobca tvrdil, v čom je napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozpore so zákonom a s ktorým zákonným
ustanovením. Žalobca sa mýli, keď v správnej žalobe tvrdil, že vo vzťahu k osobným údajom dotknutých
osôb v zmysle výnimky zo zákazu zverejňovania osobných údajov podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom
prístupe k informáciám je potrebné uplatniť extenzívny výklad, keďže takýto záver je v rozpore s vyššie
uvedenou rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky. Argumentácia žalobcu je založená na

účelovej dezinterpretácii argumentácie žalovaného a právne úvahy žalobcu v správnej žalobe sú
založené na izolovanom výklade jednotlivých právnych noriem, čo nie je spôsobilé spochybniť právne
posúdenie veci orgánmi verejnej správy.

39. Námietka žalobcu v správnej žalobe, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné vo vzťahu
k otázke sprístupnenia údajov o špecializačnom odbore dotknutých osôb, je rovnako nedôvodná.

Žalobca tvrdil, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí ignoroval odvolacie námietky žalobcu a jeho
argumentácia vo vzťahu k „nadriadeným v služobnom pomere“ je povrchná, keď podľa žalobcu žalovaný
skonštatoval, že v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám nie je uvedený údaj
o špecializačnom odbore vedúceho lekára alebo zdravotnej sestry a nie je uvedený žiadny ďalší osobný
údaj, ktorý by mal byť o osobe nadriadeného sprístupnený. Správny súd podotýka, že žalobca nemôže

súčasne namietať, že rozhodnutie žalovaného vychádza v predmetnej otázke z nesprávneho právneho
posúdenia veci a súčasne to, že je nepreskúmateľné, keďže tieto dôvody nezákonnosti rozhodnutia
orgánu verejnej správy súčasne popri sebe neobstoja (navzájom sa vylučujú). Ak je rozhodnutie
orgánuverejnejsprávynepreskúmateľnéprenedostatokdôvodovaleboprenezrozumiteľnosť,nemožno
z jeho obsahu vyvodiť, ako vec orgán verejnej správy právne posúdil. Naopak, ak orgán verejnej

správy svoje právne hodnotenie veci v rozhodnutí uvedie a účastník konania právne posúdenie
rozporuje a uvádza svoje argumenty proti nemu, nemožno uvažovať o nepreskúmateľnosti jeho
rozhodnutia. Správny súd nepovažuje rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné, keďže žalovaný
v ňom uviedol zrozumiteľné dôvody, prečo neboli údaje o špecializačnom odbore dotknutých fyzických
osôb v informatívno-štatistických správach zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava za r.

2013 – 2019 zverejnené, a to v dôsledku toho, že Zákon o slobodnom prístupe k informáciám
v § 9 ods. 3 zverejnenie takýchto údajov neustanovuje. V tejto súvislosti správny súd poukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa zaoberal
otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru:
„Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať

také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo
veci rozhodol, prípadne výrok ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa
nedá rozoznať, čo je výrok, odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný.
Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s
odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj

ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale
aj to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu...“ Preskúmavané
rozhodnutie žalovaného takýmito vadami netrpí, pretože obsahuje zákonom stanovené náležitosti
v zmysle § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalovaný nebol povinný osobitne vykladať
žalobcovi pojem „nadriadený v zbore“ v zmysle § 4 ods. 1 Zákona o štátnej službe príslušníkov, resp.

„nadriadený v služobnom pomere“, keďže vo vzťahu k predmetu konania a výroku napadnutého
rozhodnutia poskytol dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie. Orgán verejnej správy má v zmysle §
47 ods. 3 Správneho poriadku povinnosť svoje rozhodnutie riadne odôvodniť a nie viesť s účastníkom
administratívnehokonaniapolemikuohľadomjehonázorovasubjektívnehovýkladuprávnychpredpisov.
Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného považuje správny súd za dostatočné, pretože žalovaný uviedol

zrozumiteľné dôvody, ktoré umožnili jednak žalobcovi argumentovať v správnej žalobe k ním tvrdenej
nezákonnosti z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a jednak správnemu súdu súdny
prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného.

40. Obdobne je nedôvodná aj námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného

vo vzťahu k nesprístupneniu informácie o ukončení funkcie mjr. A. F. J., A. A. A. D., A. A. I. D.
a odborných zástupcov jednotlivých ambulancií v zdravotníckom zariadení ÚVTOS a ÚVV Ilava.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že údaj o ukončení funkcie nadriadeného v služobnom
pomere nie je uvedený v taxatívnom výpočte osobných údajov, ktoré sa o nadriadenom v služobnompomere sprístupňujú podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pričom v prípade
taxatívneho výpočtu nie je povinná osoba oprávnená taký výpočet údajov rozširovať a aplikovať ho
na ďalšie skutočnosti, ktoré nie sú v danom ustanovení expressis verbis uvedené. Uvedený záver

žalovaného je v súlade s rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky (body 34. a 35. tohto
rozsudku). Rozhodnutie žalovaného netrpí vadou nepreskúmateľnosti obdobne ako je uvedené v bode
39. tohto rozsudku. Úvaha žalobcu prezentovaná v správnej žalobe k nutnosti použiť analógiu na
vyplnenie „medzery“ v právnej úprave nie je spôsobilá spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného z dôvodu nepreskúmateľnosti, keďže žalovaný, ako už správny súd uviedol, nie je povinný

viesť vo svojom rozhodnutí polemiku s odvolacími dôvodmi žalobcu, ale ho odôvodniť tak, aby z jeho
odôvodneniabolizrejmédôvody,ktoréžalovanéhoviedlikrozhodnutiuvovecipodľavýrokurozhodnutia.
Napokon, z obsahu odvolacej námietky žalobcu je zrejmé, že žalobca ani v skutočnosti netvrdí, že
rozhodnutie žalovaného je v predmetnom ohľade nepreskúmateľné, keďže žalobca svojou polemikou
lenvyjadrujenesúhlassodôvodnenímrozhodnutiažalovaného.Nepreskúmateľnosťrozhodnutiaorgánu
verejnej správy nemožno ponímať tak, že je daná vždy, keď sa orgán verejnej správy nestotožní

s argumentáciou účastníka konania a uvedie iné dôvody rozhodnutia, s ktorými účastník konania
nesúhlasí.

41. Žalobca v správnej žalobe ďalej namietal nesprístupnenie všetkých anonymizovaných údajov
o odborných zástupcoch jednotlivých ambulancií ako civilných osôb, keďže tieto osoby považoval za

vedúcich zamestnancov zamestnávateľa, ktorý je orgán verejnej moci v zmysle § 9 ods. 3 Zákona
o slobodnom prístupe k informáciám, nakoľko odborný zástupca je podľa žalobcu ex lege riadiacim
pracovníkom zdravotníckeho zariadenia. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že dotknuté
fyzické osoby nie sú nadriadenými v služobnom pomere a ani vedúcimi zamestnancami, resp. ani
nadriadenými mimo výkonu, ktorých právny vzťah upravuje osobitný predpis, a teda sa na nich

nevzťahuje § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože neriadia, neorganizujú,
nekontrolujú a ani nehodnotia činnosti podriadených príslušníkov zboru a zamestnancov zboru.
Uvedený záver žalovaného je podľa správneho súdu založený na správnom právnom posúdení veci.
Ako už správny súd poukázal v bode 36. tohto rozsudku, dotknutá fyzická osoba má postavenie
vedúceho zamestnanca podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak je nielen

zamestnancom orgánu verejnej moci, ale ak sa aj sama podieľa na výkone verejnej moci. Len táto
skutočnosť odôvodňuje väčšiu intenzitu zásahu do jej práva na ochranu osobných údajov, resp.
širšie do práva na súkromie, keďže v zmysle princípu proporcionality je zásah do súkromia osôb
podieľajúcich sa na výkone verejnej moci vyvažovaný verejným záujmom na ich kontrole, čo sa
realizuje aj prostredníctvom práva na prístup k informáciám. Dotknuté fyzické osoby ako odborní

zástupcovia jednotlivých ambulancií v zdravotníckom zariadení ÚVTOS a ÚVV Ilava sa však nepodieľajú
na výkone verejnej moci, ale na zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti pre obvinené a odsúdené
osoby, a teda nie je odôvodnený zásah do ich práva na ochranu osobných údajov a súkromia. Názor
žalobcu, že odborní zástupcovia jednotlivých ambulancií v zdravotníckom zariadení ÚVTOS a ÚVV
Ilava sú ex lege riadiacimi zamestnancami zdravotníckeho zariadenia, je založený na subjektívnom

a izolovanom výklade zákona žalobcom bez zohľadnenia zmyslu a účelu právnej úpravy § 9 ods. 1
a ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Odborný zástupca je podľa § 12 ods. 9 Zákona
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti definovaný na účely daného zákona ako fyzická osoba, ktorá
osobne zodpovedá za odborné poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, pričom
musí byť v pracovnoprávnom vzťahu alebo obdobnom vzťahu s poskytovateľom. Táto skutočnosť však

neznamená, že odborný zástupca sa bez ďalšieho automaticky stáva vedúcim zamestnancom v zmysle
§ 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a to ani v prípade, ak je zamestnávateľom
orgán verejnej moci a odborný zástupca prípadne riadi alebo organizuje prácu iných zamestnancov.
Pojmy „odborný zástupca“ podľa Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a pojem „vedúci
zamestnanec zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci“ podľa § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom

prístupe k informáciám sú dva autonómne pojmy, ktorých obsah si nemožno zamieňať bez zohľadnenia
ich skutočného obsahu a účelu ich vymedzenia v systematike právnej úpravy a vychádzať pri ich výklade
lenzosamotnéhoslovnéhovyjadrenia.Niejedanýžiadnydôvod,abyčinnosťodbornéhozástupcupodľa
Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti bola bez ďalšieho automaticky považovaná za takú
činnosť, ktorá danej fyzickej osobe zakladá verejnomocenské oprávnenia odôvodňujúce jej postavenie

ako osoby z taxatívneho vymedzenia v § 9 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Činnosť
jednotlivých ambulancií zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava je zameraná na poskytovanie
zdravotnej starostlivosti, čo nemožno považovať za výkon verejnej moci, a teda ani ich odborných
zástupcov nemožno považovať za vedúcich zamestnancov orgánu verejnej moci. Žalovaný (a rovnakoaj povinná osoba) rozhodol v súlade so zákonom, keď vyhodnotil, že v prípade odborných zástupcov
ambulancií zdravotníckeho zariadenia ÚVTOS a ÚVV Ilava nie je daná výnimka podľa § 9 ods. 3 Zákona
o slobodnom prístupe k informáciám z nesprístupnenia ich osobných údajov. Správny súd v tomto

ohľade odkazuje aj na rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/48/2022
zo dňa 20. septembra 2023 a sp. zn. 1Svk/29/2024 zo dňa 26. júna 2025. Pokiaľ žalobca v správnej
žalobe tvrdil, že žalovaný v tomto ohľade neuviedol žiadnu argumentáciu, v dôsledku čoho považoval
rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné, správny súd podotýka, že tvrdenie žalobcu je v rozpore
s obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného, keďže žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol zrozumiteľnú argumentáciu, s ktorou žalobca len nesúhlasí. V podrobnostiach správny súd
odkazuje obdobne na body 39. a 40. tohto rozsudku.

42. Správny súd pre úplnosť uvádza, že ani vedúcich lekárov a vedúcu sestru zdravotníckeho zariadenia
ÚVTOS a ÚVV Ilava nemožno považovať za nadriadených v služobnom pomere v zmysle § 9 ods.
3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám (na rozdiel od povinnej osoby a žalovaného), keďže

napriek skutočnosti, že sú v postavení nadriadených k im podriadeným zamestnancom zdravotníckeho
zariadenia a riadia, organizujú, resp. usmerňujú ich prácu, nepodieľajú sa na výkone verejnej moci, ale
na poskytovaní zdravotnej starostlivosti, čo v zmysle záverov Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky (vyššie odkazované rozsudky) nepostačuje na ich posúdenie ako verejne činných osôb,
u ktorých je odôvodnená väčšia intenzita zásahu do ich práva na súkromie.

43. Námietka žalobcu, že žalovaný nerozhodol o jeho odvolacej námietke týkajúcej sa fiktívneho
rozhodnutia o nesprístupnení informácie o mieste výkonu funkcie dotknutých osôb, je nedôvodná.
Žalovaný na str. 9 napadnutého rozhodnutia svoje vysporiadanie sa s predmetnou odvolacou námietkou
žalobcu uviedol („K bodu 6. odvolania“) s tým, že z názvu sprístupňovaných správ je zrejmé, že sa

jedná o zdravotnícke zariadenie ÚVTOS a ÚVV Ilava, a teda údaj o mieste výkonu funkcie nebol
na sprístupnených správach anonymizovaný. Žalobca v správnej žalobe len vyjadril svoj nesúhlas
s odôvodnením žalovaného a uviedol viaceré tvrdenia špekulatívneho charakteru (žalovaný a povinná
osoba pred žalobcom zatajujú informácie, z dôvodu anonymizácie „mnohých“ údajov žalobca nevie,
kde sa nachádza „ten-ktorý kompetent“ a pod.), čo nie je spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého

rozhodnutia žalovaného. Ako už správny súd uviedol v bode 40. tohto rozsudku, rozhodnutie orgánu
verejnej správy nemožno považovať za nepreskúmateľné, ak orgán verejnej správy svoj záver v jeho
odôvodnení uvedie, pričom účastník konania sa s ním len nestotožňuje.

44. K návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania tým, aby správny súd uložil žalovanému povinnosť

predložiť ako dôkaz všetky povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktoré vydal Trenčiansky
samosprávny kraj ÚVTOS a ÚVV Ilava na prevádzkovanie ambulancií v r. 2013 až 2017, vrátane
schválených ordinačných hodín týchto ambulancií, ďalej všetky povolenia Ministerstva zdravotníctva
Slovenskej republiky vydané pre Nemocnicu pre obvinených a odsúdených ÚVTOS Trenčín a ordinačné
hodiny schválené Trenčianskym samosprávnym krajom pre Nemocnicu pre obvinených a odsúdených

ÚVTOS Trenčín, ktoré sa týkajú ambulancií v ÚVTOS a ÚVV Ilava prevádzkovaných od 3. januára
2018 do r. 2019, správny súd uvádza, že v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom,
ktorý posudzuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. V správnom súdnictve
súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva.

Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov
pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich
rozhodnutí, teda to, či správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených správnou žalobou
rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý
predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý

tubolvčaseichvydania(RozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa31.mája2018,sp.zn.
8Sžo/282/2015). Žalobca ani neuviedol, na preukázanie akých konkrétnych skutočností odôvodňujúcich
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného by sa malo navrhované dokazovanie vykonať.
Predmetný návrh na vykonanie dokazovania sa javí skôr ako samostatná (nová) žiadosť o poskytnutie
informácií, pričom tieto otázky môžu byť zodpovedané len príslušnou povinnou osobou. Z uvedených

dôvodov správny súd nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy.

45. Správny súd ďalej nevyhovel návrhu žalobcu, aby podľa § 193 SSP uložil žalovanému povinnosť
sprístupniť žalobcovi informatívno-štatistické správy zdravotníckeho zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilavaza r. 2013 – 2019 aj v rozsahu ním požadovaných nesprístupnených údajov. Podľa § 193 SSP
„Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia o nesprístupnení informácie vydaného podľa osobitného
predpisu správny súd môže uložiť žalovanému, aby v lehote určenej správnym súdom uviedol dôvody,

pre ktoré nemožno požadovanú informáciu sprístupniť. Ak sa nepreukáže existencia dôvodov na
nesprístupnenie informácie, správny súd v rozsudku uloží osobe povinnej sprístupňovať informácie
podľa osobitného predpisu povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu“. Citované ustanovenie § 193
SSP sa vzťahuje na prípady, keď z dôvodu vydania tzv. fiktívneho rozhodnutia, resp. z dôvodu zjavnej
nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, nie sú správnemu súdu zrejmé dôvody, ktoré viedli orgán

verejnej správy k nesprístupneniu požadovaných informácií. Z dôvodu materiálneho zabezpečenia
práva žiadateľa na prístup k informáciám tak SSP umožňuje namiesto zrušenia rozhodnutia orgánu
verejnej správy pre nepreskúmateľnosť a vrátenia veci na ďalšie konanie orgánu verejnej správy
samotnému správnemu súdu posúdiť dôvody pre nesprístupnenie informácií a v prípade, ak správny
súd takéto dôvody nevzhliadne, môže sám uložiť orgánu verejnej správy povinnosť požadované
informácie sprístupniť. O takýto prípad sa však v predmetnej veci nejedná. Rozhodnutie žalovaného

nie je nepreskúmateľné, keďže z jeho odôvodnenia sú zrejmé dôvody, ktoré viedli povinnú osobu
k nesprístupneniu anonymizovaných údajov v informatívno-štatistických správach zdravotníckeho
zariadenia v ÚVTOS a ÚVV Ilava za r. 2013 – 2019. Nie je preto daný dôvod na postup podľa §
193 SSP. Rovnako nebol daný dôvod na postup správneho súdu podľa § 84 SSP, keďže v zmysle
daného ustanovenia SSP si správny súd môže a nie musí pri žalobe proti rozhodnutiu, ktorým sa

odmietlo sprístupnenie informácie, dotknutú informáciu vyžiadať na účel overenia tvrdenia žalovaného.
Správny súd nenadobudol pochybnosť o tvrdeniach žalovaného, keďže rozhodnutie žalovaného je
založené na nesprístupnení osobných údajov dotknutých fyzických osôb, ktorých ochrana je legitímnym
azákonnýmdôvodompreichvylúčeniezprávanaprístupkinformáciám,pričomžalobcaaninenamietal,
že nesprístupnené údaje sa netýkajú osobných údajov dotknutých fyzických osôb.

46. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a
konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že
správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

47. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má
právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo
sčasti úspešný. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na náhradu trov konania
nepriznal. Správny súd zároveň nezistil podmienky pre priznanie náhrady trov konania žalovanému.
48. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnutévjehoneprospech,pričomjumusípodaťvlehotejednéhomesiacaoddoručeniarozhodnutia
správneho súdu (§ 443 ods.2 písm. a/ SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi

doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ

alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná,
alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP).

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.