Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, September 12, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 17Csp/58/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125204184
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Lampartová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8125204184.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

- 2 - 17Csp/58/2025

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Evou Lampartovou v spore žalobcov: A. B., nar. XX.XX.XXXX
a 2. C. B., nar. XX.XX.XXXX, obaja žalobcovia bytom D. XX, XXX XX D., obaja žalobcovia právne
zastúpení: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sov. hrdinov 163/66, Svidník, IČO: 31 954 448, proti
žalovanému: 365.bank, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890,
právne zastúpenému: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava,
IČO: 36 853 186, o primerané finančné zadosťučinenie 2 400 EUR, takto

r o z h o d o l :

- 2 - 17Csp/58/2025

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne sumu 800 EUR
v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovia v 1. a 2. radem a j ú voči žalovanému spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu vychádzajúc pri výpočte trov konania z prísudku.

o d ô v o d n e n i e :

- 12 - 17Csp/58/2025

1. Žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 02.06.2025 domáhali od žalovaného zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2 400 EUR. Žalobu odôvodnili tým, že v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29Csp/41/2024 boli ako žalobcovia v postavení
spotrebiteľov úspešní v konaní o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, vydanie bezdôvodného

obohatenia a určenie neprijateľnosti šiestich zmluvných podmienok. Rozsudkom Okresného súdu
Prešov sp. zn. 29Csp/41/2024 zo dňa 11.11.2024, právoplatným dňa 04.01.2025, súd určil bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru zo Zmluvy o úvere pôžička na bývanie č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.10.2013,
ďalej žalovanému uložil povinnosť vydať žalobcom bezdôvodné obohatenie vo výške 5 017,78 EUR
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 5 017,78 EUR od 09.05.2024 do
zaplatenia a tiež určil neprijateľnosť šiestich zmluvných podmienok – troch nachádzajúcich sa priamo
v zmluve, dvoch nachádzajúcich sa v Obchodných podmienkach pre úver – pôžička na bývanie a jednej

nachádzajúcej sa v Sadzobníku poplatkov účinnom od 10.06.2013. Citovali odôvodnenie predmetného
rozsudku, a to body 35., 36, 40. a 43. Žalobcovia mali za to, že je potrebné aplikovať zák. č. 250/2007 Z.
z. s poukazom na prechodné ustanovenia zák. č. 108/2024 Z.z. Odôvodňovali, že si ako spotrebitelia
uplatňujú satisfakciu za porušenie spotrebiteľských práv, ktoré boli nútení brániť v uvedenom základnomsúdnom konaní. S poukazom na funkcie PFZ mali za to, že výška PFZ nemôže mať len symbolický
význam, nakoľko PFZ v symbolickej výške nemôže byť primeraným ani spravodlivým. Do pozornosti
dali, že na rozdiel od iných inštitútov finančného zadosťučinenia v našom právnom poriadku, pri inštitúte

PFZ je možné zadosťučinenie len v peňažnej forme, ako jediného prostriedku. Voľná úvaha súdu pri
určení výšky PFZ by mala vychádzať z intenzity porušenia spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa.
S poukazom na skutočnosť, že im bol poskytnutý úver vo výške 19 600 EUR a na úver zaplatili
celkovo 24 617,78 EUR, tak navrhovali PFZ vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti vo
výške 100 EUR, vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu vo výške 2 000 EUR (čo predstavuje ani nie

polovicu sumy, o ktorú sa žalovaný na ich úkor bezdôvodne obohatil) a vo vzťahu k šiestim judikovaným
zmluvným podmienkam si uplatnili PFZ vo výške 50 EUR za každú zmluvnú podmienku, t.j. spolu
300 EUR, pričom zohľadňovali tú skutočnosť, že žalovaný napriek opakovane judikovaným zmluvným
podmienkam na nich v priebehu konania trvala. Uviedli, že súd má prihliadnuť na všetky okolnosti
veci, najmä na tú skutočnosť, že znášali stav právnej neistoty a hrozila im finančná strata vo výške
5017,78EURspríslušenstvom.KzmluvnejpodmienkepodľavýrokuVIII.rozsudkuvzákladnomkonaní,

z ktorej vyplývali peňažné záväzky, poukázali na rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 14C/295/2014
zo dňa 24.09.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/471/2015 zo dňa
28.06.2016 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019,
ktorými bolo priznané PFZ vo výške 1 194,98 EUR, čo predstavuje 25-násobok poplatku, ktorý bol
určený za neprijateľný. Záverom poukázali na to, že otázka rozsahu porušenia spotrebiteľského práva je

definovaná rozsudkom v základnom konaní, ktorý je hmotnoprávnou podmienkou nároku na primerané
finančné zadosťučinenie, pričom z tejto hmotnoprávnej podmienky je potrebné vychádzať ako záväznej.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 13.06.2025 navrhol, aby súd žalobu zamietol a priznal
mu náhradu trov konania. Mal za to, že žalobcom nič nebránilo, aby si v prechádzajúcom konaní

súčasne uplatnili aj nárok na priznanie PFZ. Podotkol, že v základnom konaní žalobcovia podali
odvolanie proti rozsudku v nevyhovujúcej časti a o tomto doposiaľ nebolo rozhodnuté. Požadovanú
výšku PFZ považoval za neprimeranú, vo výške 50 % z istiny judikovaného bezdôvodného obohatenia
bez príslušenstva. S ohľadom na procesný postup žalobcov a uplatnený nárok predostrel domnienku,
že žalobcovia podali žalobu so zištným úmyslom s cieľom dosiahnuť finančné obohatenie a navýšiť

trovy súdneho konania, resp. trovy právneho zastúpenia. Čo sa týka skutkového stavu, uviedol, že
dňa 28.10.2013 uzavrel so žalobcami zmluvu o úvere na bývanie č. 9186778686, na základe ktorej
poskytol žalobcom úver vo výške 20 000 EUR a zmluvný vzťah trval do 29.10.2015, kedy žalobcovia
dobrovoľne splnili celý zostatok úveru. Počas trvania úverového vzťahu žalobcovia nerozporovali žiadnu
náležitosť zmluvy, ani zmluvné podmienky, nevyužili ani možnosť odstúpiť od zmluvy a nepodali ani

reklamáciu, či sťažnosť na príslušný orgán dohľadu. Žalovaný usudzoval, že snaha o modifikáciu zmluvy
o úvere alebo mimosúdne rokovania zjavne nikdy neboli cieľom žalobcov. Štandardný (racionálny)
dialóg zmluvných strán bol vylúčený. Žalovaný preto žiadal, aby súd posúdil vec komplexne cez
prizmu dobrých mravov a zvážil aplikáciu základného princípu podľa čl. 5 CSP (zákaz zneužitia práva)
v spojení so súkromnoprávnymi zásadami neminem laedere (nikoho nepoškodzovať) a pacta sunt

servanda (zmluvy sa musia dodržiavať). Za účelom náležitého zistenia skutkového stavu žalovaný
navrhol vykonať dokazovanie aj výsluchom žalobcov, a to k okolnostiam kontraktačného procesu a ich
konaniu pred iniciovaním tohto súdneho konania. Taktiež navrhol pripojiť spis tunajšieho súdu sp. zn.
29Csp/41/2024. V súvislosti s dubióznym správaním žalobcu zhrnul, že žaloba bola podaná po takmer
12 rokoch od uzavretia zmluvy o úvere a takmer 10 rokov od predčasného splatenia úveru, žalobcovia

nevyužili právo odstúpiť od zmluvy o úvere, ani nenavrhli modifikáciu podmienok formou dodatku,
nepodali sťažnosť, či reklamáciu, neiniciovali žiadne súdne, rozhodcovské či iné konanie, neiniciovali
ani mimosúdne rokovania pred podaním žaloby a žalovaný vyplatil judikovaný nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Mal za to, že sa jedná o prekvapivú žalobu vykazujúcu znaky šikanózneho
výkonu práva, v ktorom žalobcovia zo zištných dôvodov zneužívajú prospotrebiteľskú legislatívu na úkor

žalovaného. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo V 1/2014 zo dňa 28.04.2016,
v ktorom súd akcentoval povinnosť zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého
konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, a teda také, aby úzkostlivé
lipnutie na litere zákona v prospech jednej strany nespôsobilo zjavnú a výraznú nespravodlivosť druhej.
PriznaniePFZvžalobcamipožadovanejvýškepovažovalzakrajnenespravodlivé.Totižanivobdobných

sporoch, keď sa veriteľ bezdôvodne obohatil, výška PFZ nemôže byť priamo úmerná (rovnajúca sa)
výške judikovaného bezdôvodného obohatenia. Poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR
– uznesenie sp. zn. 9Cdo/15/2020 zo dňa 10.11.2020 – dovolací súd „odobril“ priznanie PFZ vo výške
200 EUR, t.j. v rozsahu 3 % z judikovaného bezdôvodného obohatenia vo výške 6 409,93 EUR;ďalej rozsudok sp. zn. 4Cdo/298/2020 zo dňa 30.11.2022, kde dovolací súd „odobril“ priznanie PFZ
vo výške 500 EUR, t.j. v rozsahu 9 % z judikovaného bezdôvodného obohatenia vo výške 5 587,48
EUR s prihliadnutím na špecifické okolnosti na strane spotrebiteľky, ktorá bola dôchodkyňou a za

účelom splácania úveru bola nútená pracovať v zahraničí. Poukázal i na rozhodnutia v obdobných
sporoch, kde boli žalobcovia zastúpení totožným advokátom, a kde bolo za obdobnej situácie PFZ
priznané v symbolickej výške 50 EUR (rozsudky OS prešov sp. zn. 13Csp/94/2018 zo dňa 17.09.2021,
či sp. zn. 7Csp/241/2020 zo dňa 14.06.2021) alebo až 100 EUR (rozsudky OS Prešov sp. zn.
9Csp/100/2023 zo dňa 02.11.2023, sp. zn. 29Csp/62/2023 zo dňa 18.09.2023, či rozsudky KS Prešov

sp. zn. 7CoCsp/41/2021, sp. zn. 8CoCsp/37/2021, sp. zn. 17CoCsp/24/2021). Vzhľadom na uvedené
extraordinárneokolnostiašpekulatívnekonaniežalobcovžalovanýnavrhol,abysúdaplikoval§257CSP
a nepriznal žalobcom nárok na náhradu trov konania v prípade vyhovenia žalobe. Keďže sú žalobcovia
ako spotrebitelia oslobodení od súdnych poplatkov, tak ich konanie vnímal žalovaný ako nehospodárne,
keď objektívne mohli a mali uplatniť „zadarmo“ nárok na PFZ v skoršom súdnom konaní, pričom zároveň
mal za to, že nejde o konanie, ktoré vyžaduje obligatórne zastúpenie advokátom. Dodal, že nemožno

opomenúť, že ak by súd priznal žalobcom hoc i 1 euro, boli by plne úspešní pre účely náhrady trov
konania, keďže výška judikovaného nároku závisí od úvahy súdu.

3. Žalobcovia v replike zo dňa 29.06.2025 zotrvali na podanej žalobe. Uviedli, že rozsudok vydaný
v základnom konaní jasne deklaruje, že v právnom vzťahu založenom na základe predmetnej

zmluvy o úvere došlo k porušeniu noriem spotrebiteľského práva. Mali za to, že tvrdenia žalovaného
o neexistencii a nepreukázaní porušenia práv a povinností len odzrkadľujú jeho prístup k rešpektovaniu
príslušných noriem spotrebiteľského práva a princípu ochrany spotrebiteľa. Podľa žalobcov je
z rozhodnutia v predchádzajúcom konaní evidentné, že je naplnená hypotéza právnej normy § 3
ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Konštatovali, že zákon nevyžaduje, aby rozhodnutie súdu

v základnom konaní muselo výslovne obsahovať vo výroku porušenie konkrétneho ustanovenia. Pre
podporu svojich tvrdení poukázali na závery Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 7Cdo/80/2020
zo dňa 24.08.2022. Mali za to, že uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy zo dňa 28.10.2013 v rozpore
so zákonom došlo preukázateľne k porušeniu spotrebiteľských práv a povinností žalovaným. Popreli,
že by určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie

neprijateľnostizmluvnýchpodmienokbolomožnépovažovaťzasatisfakciu,nakoľkoideozákonnýnárok
majúci základ v primárnom právnom vzťahu, ktorý zavinením žalovaného nebol perfektný a privodil
im nielen ekonomickú ujmu. Pripustením argumentácie žalovaného by bola popretá podstata a zmysle
inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa,
ktorý má mať sankčný a odradzujúci charakter z dôvodu, že zo strany žalovaného dochádza na

finančnom trhu k dlhodobému a opakujúcemu sa porušovaniu práv spotrebiteľov. Do pozornosti dali
rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2Co/137/2016-71 zo dňa 24.05.2017. Uviedli, že vzhľadom na
charakter a stupeň porušenia práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi normami považujú
uplatnenú výšku PFZ za adekvátnu, zodpovedajúcu účelu PFZ ako určitej satisfakcie. Poznamenali,
že prípadné sankcie vyplývajúce z opatrení dohľadných orgánov by boli neporovnateľne prísnejšie.

Primerané finančné zadosťučinenie má tiež odradiť žalovaného i iných dodávateľov od porušovania
práv spotrebiteľov. Primeranosť sumy 2 400 EUR považovali vzhľadom na postoj žalovaného, množstvo
a intenzitu porušení spotrebiteľských noriem za evidentne danú. Ohľadom výšky PFZ poukázali na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/53/2016 zo dňa 04.10.2016, v zmysle ktorého
odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty prevyšujúca nad 50 % sumy, o ktorú chcel veriteľ

spotrebiteľa protiprávne pripraviť, aby veriteľ niesol riziko straty. Rovnako poukázali aj na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23Co/42/2019 zo dňa 29.01.2020, podľa ktorého výška PFZ môže
dosiahnuť až výšku majetkovej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila. V tomto smere poukázali na viaceré
obdobné rozhodnutia Krajského súdu v Prešove. Voľná úvaha súdu o výške PFZ by mala zodpovedať
individuálnym konkrétnym danostiam veci, pričom za jediné objektívne kritérium pre určenie výšky

PFZ považovali výšku škodlivého následku, ktorý dodávateľ spôsobil alebo mienil spôsobiť porušením
spotrebiteľského práva. Žalobcovia poukázali na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove týkajúce sa
výšky PFZ a konštatovali, že suma 2 400 EUR predstavuje 0,00003 z výšky zisku žalovaného za rok
2024, pričom mali za to, že symbolická suma PFZ niekoľkých desiatok alebo pár stoviek eur neodradí
dodávateľaodneustálehoporušovaniaspotrebiteľskýchprávanoriem.UplatnenúvýškuPFZpovažovali

za nanajvýš v minimálnej miere primeranú aj s ohľadom na výšku sankcií (pokút až do výšky 50 000
EUR), ktoré podľa zákona č. 128/2002 Z.z. a zákona č. 747/2004 Z.z. je oprávnená uložiť Národná
banka Slovenska. Ďalej uviedli, že pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa nevyžaduje
vznik ani hrozba ujmy. Poukázali ale na to, že ujma, ktorá konaním žalovaného vznikla, nebola lenv akademickej rovine, pretože porušenie zo strany žalovaného malo majetkový charakter. Uplatňovaním
legitímneho nároku žalobcov v súdnom konaní bol narušený nielen ich bežný život. Opätovne apelovali
na to, aby výška PFZ nebola iba v symbolickej výške, pretože takéto PFZ nemôže reálne plniť svoje

funkcie. Sumu 50 EUR a 100 EUR považoval za primeranú aj žalovaný s poukazom na rozsudky
tunajšieho súdu a Krajského súdu v Prešove a žalobcovia v tomto smere sa s poukazom žalovaného
na rozsudok OS Prešov sp. zn. 9Csp/100/2023 zo dňa 02.11.2023 stotožnili, keďže v súlade s týmto
je plne v súlade suma 100 EUR za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku. Následne poukázali na
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, Mestského súdu Košice, či Okresného súdu Bardejov, ktoré za

každú judikovanú NZP priznali 150 EUR, či až 300 EUR. Čo sa týka žalovaným vytýkanej „ziskuchtivosti“
žalobcov, uviedli, že tieto vyjadrenia žalovaného sú iba dôkazom o jeho nekalej obchodnej politike.
Skúmanie kontraktačného procesu už bolo predmetom základného konania a tak by podľa žalobcov
šlo o duplicitné dokazovanie. Čo sa týka podania žaloby, zastávali názor, že žalovaný mohol sám
iniciatívne prikročiť k mimosúdnemu odškodneniu podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z., čo však neučinil
a nárok žalobcov neustále popiera. Obohatenie na strane spotrebiteľa je predpokladané samotnou

normou upravujúcou PFZ, avšak toto nemožno stotožňovať s bezdôvodným obohatením (ako tomu bolo
v prípade žalovanej). Zákon totiž nepočíta ani s morálnou satisfakciou a s peňažným zadosťučinením len
s akýmsi doplnkom, či alternatívou. Čo sa týka aplikácie § 257 CSP uviedli, že súdy sa už viackrát s touto
námietkou žalovaného vyporiadali. Žalovaný mohol pred iniciovaním sporu i po podaní žaloby naplniť
dikciu § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, avšak on naopak všetky legitímne nároky žalobcov

popiera, hoci má už skúsenosť a vedomosť z obdobných súdnych konaní. Pre žalovaného je tento
spor finančne zanedbateľný, keďže žalovaný je veľkou bankovou spoločnosťou. Naopak považovali za
nehospodárne, ak si žalovaný, ktorý disponuje právnym oddelením zvolí právne zastúpenie advokátom
a pritom spotrebiteľ sa má zastupovať podľa názoru žalovaného sám. Podľa žalobcov mal mať práve
žalovaný prejaviť ochotu a sebareflexiu a snažiť sa o nápravu protiprávneho stavu.

4. Žalovaný v rámci dupliky zo dňa 14.07.2025 opätovne navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu.
Naďalej zotrval na názore, že výkon práva žalobcami je šikanózny a požadovaná výška PFZ zjavne
neprimeraná. Mal za to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020 zo dňa 24.08.2022
je nepoužiteľné na tento prípad z dôvodu diametrálne odlišných skutkových a právnych okolností

prípadu. Obdobne jednotlivo poukázal na niektoré z rozhodnutí, na ktoré poukazovali žalobcovia, so
stručnýmodôvodnením,pričomsavkaždomztýchtoprípadovpodľažalovanéhojednáoodlišnéprípady
(predovšetkým odlišné zmluvné podmienky, či iné špecifické skutkové okolnosti týchto prípadov) a tiež
skutočnosť, že niektoré rozhodnutia nemohli byť z dôvodu majetkového cenzu predmetom dovolacieho
prieskumu. Poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/15/2020 zo dňa 10.11.2020 a sp.

zn. 4Cdo/298/2020 zo dňa 30.11.2022, kde boli „odobrené“ PFZ v rozsahu 3 %, či 9 % z judikovaného
bezdôvodného obohatenia a mal za to, že výška PFZ nemôže byť priamo úmerná (rovnajúca sa)
výške bezdôvodného obohatenia. Ak žalobcovia poukazovali na bagateľnosť sporu pre žalovaného, tak
žalovaný mal za to, že je takýto poukaz tendenčný a absentuje kauzalita vo vzťahu k uplatnenému
nároku na PFZ. Čo sa týka trov konania, navrhol aplikáciu § 257 CSP pre prípad úspechu žalobcov

s odôvodnením nehospodárnosti ich konania, keď podali samostatnú žalobu o PFZ, a nepripojili ju
k predchádzajúcej žalobe v základnom konaní. Zastával názor, že súd by mal skúmať, či účelom
rozloženia žalobných nárokov nie je vytvorenie dodatočných trov konania (trov právneho zastúpenia),
pričom poukázal na závery tunajšieho súdu v neprávoplatnom rozsudku č.k. 34Csp/2/2025-67 zo dňa
03.06.2025.

5. Súd nariadil vo veci pojednávanie. Na pojednávaní dňa 12.09.2025 strany zotrvali na svojich
doterajších písomných podaniach a návrhoch, pričom právny zástupca žalobcov opätovne poukázal na
to, že výšku uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia považujú žalobcovia za primeranú
zohľadňujúc jednotlivé funkcie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia. Právny zástupca

žalovaného navrhoval žalobu v celom rozsahu zamietnuť, pričom opätovne mal za to, že výška PFZ
je neprimeraná okolnostiam a v rozpore s judikatúrou súdov a pri rozhodovaní o náhrade trov konania
navrhoval aplikovať § 257 CSP.

6. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými a označenými stranami

sporu (na čl. 4 rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 29Csp/41/2024 – 129 zo dňa 11.11.2024),
spisom tunajšieho súdu sp. zn. 29Csp/41/2024, oboznámil sa tvrdeniami strán sporu, ako aj s obsahom
ostatného spisového materiálu a zistil tento skutkový stav:7. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 29Csp/41/2024-129 zo dňa 11.11.2024 súd určil, že úver zo
Zmluvy o úvere pôžička na bývanie č. 9186778686 zo dňa 28.10.2013 je bezúročný a bez poplatkov (I.
výrok), žalovaného zaviazal vydať žalobcom bezdôvodné obohatenie vo výške 5 017,78 EUR s úrokom

z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 09.05.2024 do zaplatenia (II. výrok), vo výrokoch III. až VIII. určil
neprijateľnosť zmluvných podmienok v Zmluve o úvere pôžička na bývanie č. XXXXXXXXXX zo dňa
28.10.2013 uvedených:
- v časti [4] Zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia, bod [4.8], a to v časti v
znení: „Dlžník, ako aj každý Spoludlžník a Vlastník nehnuteľnosti vyhlasuje, že nemá osobitný vzťah

k Poštovke* v zmysle Zákona o bankách a si je vedomý, že nepravdivosť tohto vyhlásenia spôsobuje
neplatnosť tejto ZoÚ a okamžitú splatnosť poskytnutého úveru ku dňu, kedy sa Poštovka dozvie o
nepravdivosti tohto vyhlásenia.“ ;
- v časti [4] Zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia, bod [4.9], v znení: „Dlžník ako
aj každý Spoludlžník a Vlastník nehnuteľnosti, a to každý z nich osobitne, podpisom tejto ZoÚ uzatvára
s Poštovkou Dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v

platnom znení, ktorá je zabezpečením Pohľadávky Poštovky vzniknutej zo ZoÚ, Poštovka ako veriteľ je
oprávnená sa domôcť uspokojenia celej svojej pohľadávky voči Dlžníkovi, Spoludlžníkov a Vlastníkovi
nehnuteľnosti zo ZoÚ pravidelnými mesačnými zrážkami zo mzdy alebo iného príjmu vo výške Splátky
najviac však vo výške prípustnej podľa príslušných právnych predpisov, a to až do úplného zaplatenia
Pohľadávky Poštovky.“ ;

- v časti [4] Zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia, bod [4.11], v znení: „Zmluvné
strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto ZoÚ predložia na
prerokovanie a rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri spoločnosti Rozhodcovská
a mediačná a.s., so sídlom Dunajská 15 v Bratislave, IČO: 46 023 151, a to podľa jeho štatútu a
rokovacieho poriadku v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.“ ;

zmluvných podmienok v Obchodných podmienkach pre úver – pôžička na bývanie, k Zmluve o úvere
pôžička na bývanie č. XXXXXXXXXX, zo dňa 28.10.2013, uvedených:
- v Článku 7 – Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 7.3], v znení: „Platby
od Dlžníka sa voči Pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba
poukázaná, v nasledujúcom poradí: na poplatky podľa Sadzobníka poplatkov, úrok z omeškania,

úrok z úveru, splátka istiny úveru. V prípade viacerých Pohľadávok banky voči Dlžníkovi sa platby
Dlžníka započítavajú najskôr na Pohľadávku banky skôr splatnú podľa uvedeného poradia. Ak je Dlžník
Majiteľom účtu, príp. Disponentom Účtu vedeného Poštovkou, podpisom Návrhu udeľuje výslovný
a neodvolateľný súhlas s inkasom peňažných prostriedkov z tohto Účtu na účely splácania svojich
peňažných záväzkov zo ZoÚ. Poštovka je oprávnená započítať svoje splatné i nesplatné pohľadávky

voči Dlžníkovi bez ohľadu na právny titul ich vzniku proti akýmkoľvek pohľadávkam Dlžníka voči
Poštovke.PoštovkajeztohtodôvoduzároveňoprávnenánevykonaťakýkoľvekpríkazDlžníkavovzťahu
k týmto prostriedkom, či inak neumožniť Dlžníkovi nakladať s prostriedkami na ktoromkoľvek Účte
Dlžníka, na čo ju Dlžník týmto splnomocňuje.“;
- v Článku 8 – Jednotlivé záväzky a vyhlásenia, v bode 8.1] v časti, v znení: „Dlžník sa týmto zaväzuje,

že: [iii] bez zbytočného odkladu oznámi Poštovke akékoľvek zmeny, ktoré boli rozhodné pre poskytnutie
úveru vrátane informácií, ktoré môžu mať negatívny vplyv na schopnosti Dlžníka a/alebo Spoludlžníka
splácať Pohľadávku banky.“;
a napokon tiež v Sadzobníku poplatkov – účinného od 10.06.2013, k Zmluve o úvere pôžička na bývanie
č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.10.2013 a to v časti pôžička na bývanie, Stavebný úver so sporením, Lepšia

splátka, v znení: „Zasielanie upomienok: a] 1. upomienka po omeškaní splátky a] 9,96 € b] 2. upomienka
po omeškaní splátky b]24,90 € Zmluvná pokuta 331,94 € alebo zvýšenie úrokovej sadzby o 15 %.“
Výrokom IX. súd v prevyšujúcej časti (týkajúcej sa určenia ďalších štyroch žalobcami označených
zmluvných podmienok za neprijateľné) žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol výrokmi X. a XI.
tak, že vo vzťahu k výrokom I. a II. priznal žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100% a vo vzťahu k výrokom III. a IX. priznal žalobcom v 1. 2. rade nárok na náhradu trov
konaniavrozsahu20%.Zodôvodneniarozhodnutiasúduvyplýva,ževychádzalzpomeruúspechustrán
v spore. O odvolaní žalobcov podanom proti predmetnému rozhodnutiu rozhodol Krajský súd v Prešove
rozsudkom č.k. 10CoCsp/6/2025-192 zo dňa 29.07.2025 tak, že rozsudok v napadnutej časti výroku
IX. a závislých výrokoch X. a XI. potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Rozsudok tak vo výrokoch I. až VIII. nadobudol právoplatnosť
dňa 04.01.2025.8. Žalobcovia vystupovali v predchádzajúcom súdnom konaní rovnako ako žalobcovia, iniciovali začatie
predmetného konania za účelom ochrany svojich práv spotrebiteľov. Žalovaný bol tiež v postavení
žalovaného, pričom z rozsudku vyplýva, že bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo na

tom skutkovom základe, že bola určená bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, pričom úhrady vykonané
žalobcami za účelom splatenia úveru z dotknutej úverovej zmluvy (v súhrnnej výške 24 617,78 EUR)
prevyšovali sumu finančných prostriedkov poskytnutých titulom dotknutej úverovej zmluvy (poskytnuté
finančné prostriedky vo výške 19 600 EUR), a to o sumu 5 017,78 EUR. Poslednú úhradu realizovali
žalobcoviadňa29.10.2015vovýške17579,65EUR.Súdvyhodnotilúverakobezúročnýabezpoplatkov

podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) zák. č. 129/2010 Z.z. titulom absencie obligatórnych náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere – absencie celkovej výšky úveru, celkovej čiastky, resp. ich nesprávneho
uvedenia (§ 9 ods. 2 písm. g/ a písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z.) a tiež z dôvodu nesprávne uvedenej RPMN.

9. Zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa nasledujúcej právnej úpravy:

10. Vzhľadom na prechodné ustanovenia zakotvené v § 53 zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa je potrebné na danú vec aplikovať zákon č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2024.

11. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov každý spotrebiteľ má právo

na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

12. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

13. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch predávajúci nesmie

a) ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu,
b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3,
c) používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.1)

14. Podľa § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Občiansky zákonník“) spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,

sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

15. Zákonnými predpokladmi úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle
vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je:
- existencia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo
osobitnými predpismi slúžiacimi na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o spotrebiteľskom úvere, zákon
o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka),

- úspešné uplatnenie porušenia tohto práva alebo povinnosti spotrebiteľom na súde a
- pasívne vecne legitimovaný subjekt, ktorý za porušenie predmetného práva alebo povinnosti
zodpovedá.

16. Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol spotrebiteľ

v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa, základ nároku
je daný (napr. uznesenie 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 alebo 17Co/17/2018 zo dňa 10.4.2018).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019 sa s týmto názorom
stotožnil a uviedol nasledovné: „Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má plniť jednakfunkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od
protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity
spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich

práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného
práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie
zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby spotrebiteľovi bola

privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.“

17. V súlade s princípom právnej istoty upraveným v článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd
prvej inštancie preto rešpektuje uvedené právne závery vyšších súdnych autorít a plne na nich odkazuje.

18. V predmetnej veci bolo nesporné, že žalobcovia boli ako spotrebitelia úspešní v konaní proti

žalovanému o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o vydanie bezdôvodného obohatenia,
ku ktorému došlo pri úhradách za účelom splatenia spotrebiteľského úveru, ako aj v konaní o určenie
neprijateľných zmluvných podmienok. Skutkový stav ako taký nebol medzi stranami sporný. Sporným
v tomto konaní bolo iba právne posúdenie splnenia zákonných predpokladov pre priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia a výška prípadného primeraného finančného zadosťučinenia. Preto súd

v prvom rade konštatuje, že právny vzťah medzi účastníkmi konania je spotrebiteľského charakteru,
žalobcovia vystupujú ako spotrebitelia a žalovaný ako dodávateľ a na predmetný spotrebiteľský vzťah sa
vzťahuje úprava zakotvená v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa a aj osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v ustanoveniach § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy).

19. Súd po vykonanom dokazovaní s poukazom na uvedené ustanovenia dospel k záveru, že dikcia
§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa bola naplnená, a preto žalobcovia ako spotrebitelia, ktorí
na súde úspešne uplatnili porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o spotrebiteľských
úveroch, majú právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý za toto porušenie práv

spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa zodpovedá.

20. Súd má za to, že v danom prípade je z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 29Csp/41/2024
zo dňa 11.11.2024 zrejmé, že došlo k porušeniu práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa
predovšetkým tým, že koncipovaním zmluvy s absenciou obligatórnych náležitostí žalovaný de facto

uložil spotrebiteľovi povinnosť platiť poplatky a úroky bez právneho dôvodu (porušenie povinnosti
uloženej § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o ochrane spotrebiteľa), keďže na základe zmluvy, ktorá sa
kvôli uvedeným nedostatkom považovala za bezúročnú a bez poplatkov, v čoho dôsledku došlo
k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného voči žalobcom. Bezdôvodným obohatením pritom
došlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcov, keďže istý čas boli žalobcovia neoprávnene ukrátení

o svoj majetok a nemohli ním disponovať. K porušeniu práv spotrebiteľa došlo aj zakomponovaním
neprijateľných zmluvných podmienok (§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona o ochrane spotrebiteľa).

21. Súd mal tak za to, že vyššie uvedené porušenie práv spotrebiteľa, resp. povinností dodávateľa boli
v tomto konaní riadne preukázané. Súd navyše zastáva názor, že porušenie práva alebo povinnosti

vo vzťahu k spotrebiteľovi nemusí byť konštatované vo výroku rozsudku, pretože takáto podmienka
nevyplýva zo znenia ustanovenia § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ako aj na právne

závery, ku ktorým súd použitím uvedených právnych noriem dospel, súd dospel k záveru, že žalobcovia
majú nárok na primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanému, avšak nestotožnil sa so žalobcami
uplatnenouvýškouprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,aleurčiljuvsume800EUR.Vprevyšujúcej
časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

23. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, súd sa domnieva, že priznaná suma
reflektuje závažnosť konkrétnych porušení práv spotrebiteľa, konkrétne skutkové okolnosti v danom
prípade a intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, prípadne potenciálnych dôsledkov, ktoré
spotrebiteľom hrozili, ako aj subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Pri určovaní výškyprimeraného finančného zadosťučinenia súd zohľadnil všetky osobitosti tohto prípadu a dospel k záveru,
že primerané finančné zadosťučinenie v úhrnnej výške 800 EUR považuje za primerané, spĺňajúce
jednak funkciu satisfakcie pre žalobcov a minoritne aj funkciu sankcie pre žalovaného zohľadňujúc

podľa názoru súdu ako najvýznamnejšiu skutočnosť, že nesprávne koncipovanou zmluvou, v ktorej
absentovali, resp. boli nesprávne uvedené obligatórne náležitosti podľa § 9 zák. č. 129/2010 Z.z., došlo
aj k majetkovému zásahu do práv žalobcov - bezdôvodným obohatením na strane žalovaného, čo
vyvolalo u žalobcov ako spotrebiteľov stav právnej neistoty, ktorý žalobcovia mohli/museli riešiť podanou
žalobou, pričom bolo preukázané, že zmluva okrem toho, že neobsahovala obligatórne náležitosti,

obsahovala šesť výrokom súdu judikovaných neprijateľných zmluvných podmienok a na strane žalobcov
bol preukázaný aj určitý zásah do ich majetkovej sféry, keď sa žalovaný obohatil na úkor žalobcov
o sumu 5 017,78 EUR. Titulom absencie, resp. nesprávnosti obligatórnych náležitostí zmluvy, v dôsledku
ktorého pochybenia na strane dodávateľa došlo i k aplikácii bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čo
ďalej viedlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného (keďže žalobcovia predčasne
splatili úver) súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 EUR. Vzhľadom

na výšku úveru došlo v dôsledku určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru k výraznejšiemu
zásahu do majetkových práv žalobcov (ako správne poznamenal žalovaný, čím nižší je úver, tým
nižšia býva výška bezdôvodného obohatenia pri predčasnom splatení úveru v prípade následného
posúdenia úveru ako bezúročného a bez poplatkov). Súd má za to, že uvedená suma 500 EUR
predstavujúca cca 10 % istiny judikovaného bezdôvodného obohatenia nemožno považovať ani

za symbolickú, ani za naopak privysokú s ohľadom na porušenia práv, ktorých sa žalovaný ako
dodávateľ voči žalobcom ako spotrebiteľom v súvislosti s nesprávne koncipovanou zmluvou dopustil.
Titulom šiestich neprijateľných zmluvných podmienok súd prakticky v zhode s návrhom žalobcom
priznal žalobcom primerané finančné zadosťučinenie súhrnne vo výške 300 EUR, ktoré reflektuje
predovšetkým závažnosť obsahu jednotlivých neprijateľných zmluvných podmienok a skutočnosť, že

zo strany žalobcov nebol prezentovaný reálny dopad na ich práva a povinnosti v rámci zmluvného
vzťahu, či nejaké zvlášť zaťažujúce následky dotknutých neprijateľných zmluvných podmienok na
samotných žalobcov a ich práva a povinnosti. Podľa názoru súdu úhrnná výška primeraného finančného
zadosťučinenia 800 EUR teda zohľadňuje všetky zásahy do práv žalobcov. Odzrkadľuje tak samotný
zásah do majetkových práv žalobcov, ako aj skutočnosť, že bola určená bezúročnosť a bezpoplatkovosť

úveru, keďže tieto sú prepojené tým, že vychádzajú z hlavného zásadného porušenia povinností
žalovaného, a to porušenia povinnosti uloženej § 4 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa
v dôsledku absencie obligatórnych náležitostí zmluvy. Súdu sa tiež javí, že priznaná suma reflektuje aj
rozsah a trvanie zásahu do majetkových práv žalobcov, pričom súčasne sa javí vo vzťahu k samotnému
žalovanému jednoznačne ako nelikvidačná. Je potrebné dodať, že súd zohľadňoval aj tú skutočnosť, že

v predchádzajúcom konaní bol žalobcom priznaný aj nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, čo
sa týka konania o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a konania o vydanie bezdôvodného obohatenia
a v rozsahu 20 % v konaní o určenie neprijateľných zmluvných podmienok, a teda že žalobcom
v súvislosti s predchádzajúcim konaním budú uhradené náklady (čo sa týka určenia neprijateľnosti
zmluvných podmienok, aspoň čiastočne), ktoré im vznikli v súvislosti s bránením ich spotrebiteľských

práv.

24. Záverom súd zdôrazňuje aj fakt, že účelom primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení
práv spotrebiteľa síce nemá byť len odradenie dodávateľa od takýchto praktík do budúcna, je ním aj
určitá satisfakcia pre spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne

silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol potenciálny benefit aj pre ostatných spotrebiteľov,
avšak stále so zreteľom na to, že primerané finančné zadosťučinenie nemá byť nástrojom obohacovania
sa pre spotrebiteľa. Priznané primerané finančné zadosťučinenie pritom predstavuje 4 % z pôvodne
poskytnutej čiastky úveru a podľa názoru súdu takúto výšku nemožno vyhodnotiť ako neprimeranú pri
zohľadnení všetkých porušení práv spotrebiteľa, či povinností dodávateľa, ktoré v danom zmluvnom

vzťahu nastali.

25. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

26. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.27. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak,
že žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Plný úspech
žalobcov v konaní, kde výška plnenia závisí od úvahy súdu, súd odvodzoval od úspechu v základe

nároku. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. K
tomu podporne súd poukazuje na literatúru, napr. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str.
926-927, cit. „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne

neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti“. Súd je toho názoru, že v prípadoch, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí
len od úvahy súdu, pričom súčasne žalobca neuplatňuje výšku plnenia v zjavne nedôvodnej výške,
predstavujúcej šikanózny výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom
na spravodlivom usporiadaní veci, nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať, aby sa presne

„trafil“ do úvahy súdu, pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania, ak
bol žalobca v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. I keď Civilný sporový
poriadok nemá ustanovenie totožné s niekdajším § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
bolo priamym zákonným podkladom pre priznanie plnej náhrady trov konania aj v prípade čiastočného
úspechu, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie uvedené závery právnej teórie

a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy nie je dôvod na ustúpenie od
takého záveru. Súd ďalej už len poznamenáva, že tak, ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p.,
tak aj v súčasnosti podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia.

28. Čo sa týka argumentácie žalovaného o potrebe aplikácie § 257 CSP, aby súd v prípade úspechu
žalobcov im nárok na náhradu trov konania nepriznal, súd dospel k záveru, že skutočnosť, že medzi
stranami sporu neboli zahájené zo strany žalobcov predsúdne rokovania alebo že si mohli uplatniť svoj
nárok spoločne už v predchádzajúcom „základnom“ súdnom konaní nepostačuje na konštatovanie,,
aby žalobcovia nemali mať nárok na náhradu trov konania. V konečnom dôsledku i v prípade, že by

žalobcovia jednali pred začatím konania so žalovaným a predstavy strán o zmiernom riešení sporu
by nenašli žiaden prienik, by predsúdne jednania mohli viesť k navyšovaniu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky. Hoci súd taktiež favorizuje cestu zmierneho riešenia a predsúdneho riešenia
sporu, nemožno v danom prípade žalobcov ako spotrebiteľov a slabšiu stranu sporu v porovnaní so
žalovaným ako dodávateľom, ktorého majetkové pomery sú absolútne rozdielne od pomerov žalobcov,

sankcionovať nepriznaním trov konania pre voľbu procesného postupu, ktorý je prípustný a o ktorom
nemožno s určitosťou konštatovať bez ďalšieho, že by bol skutočne šikanózny s cieľom poškodiť
žalovaného.

29. Súd v tejto súvislosti nevykonal dôkaz navrhovaný žalovaným – výsluch žalobkyne v 2. rade,

nakoľkosúdzastávalnázor,ževykonaniepredmetnéhodôkazubynebolohospodárneaúčelné,nakoľko
výpoveď žalobkyne v 2. rade by nebola spôsobilá ovplyvniť skutkový stav potrebný pre rozhodnutie
vo veci, čo sa týka splnenia podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a podľa
názoru súdu, ani čo sa týka náhrady trov konania. Výsluch spotrebiteľa v obdobných veciach nie
je vylúčený a naopak je prípadne žiadúci, v prípade potreby napríklad preukázania alebo vyvrátenia

určitej špecifickej ujmy spotrebiteľa alebo chovania dodávateľa. Za daných okolností a zohľadňujúc teda
predovšetkýmokolnosti,kuktorýmmalbyťvýsluchvedený,všaksúdmalzato,ževýsluchžalobkynev2.
radeniejeprerozhodnutievdanomsporepotrebnéaúčelnévykonať.Rozsahporušeníprávspotrebiteľa
alebo povinností dodávateľa bol daný rozhodnutím v predchádzajúcom súdnom konaní a i v prípade
preukázania zvolenia toho postupu voči žalovanému, že žalobcovia predom uprednostnili podanie

žaloby pred oslovením v predsúdnom konaní, by s ohľadom na závery uvedené v predchádzajúcom
odseku taktiež nebolo spôsobilé zmeniť rozhodnutie súdu v danej veci ani ohľadom trov konania.

Poučenie:

- 2 - 17Csp/58/2025

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.