Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200182
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8620200182.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobcu A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XX, zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7,
091 01 Stropkov, IČO: 35 510 722 D. E. F. G. H., I. X, XXX XX J., K.: XX XXX XXX, zastúpený Advokátska
kancelária Branislava Máčaja, s.r.o. so sídlom Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava-mestská časť Nové
Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Svidník č. k. 1C/7/2020-128 zo dňa 26.09.2022 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi

nemajetkovú ujmu vo výške 110,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej
vyhovujúcej časti m e n í rozsudok tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamieta.

II.Žalobcovivočižalovanej priznáva nároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%,ovýškektorých
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným rozhodnutím v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

III. Náhradu trov dovolacieho konania stranám sporu n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2 500 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

2. Žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške
5.000,- Eur.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 13, § 19 písm. d/, § 36 ods. 1, § 41,

§ 42, § 290 CSP, § 52 ods. 1, § 52 ods. 3, § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1 ZOOÚ, §
56 ods. 3 ZEK, článku 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, článku 10 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd, článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 16 ods.
1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, článku 16 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, článku 8ods. 1 a článku 8 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, článku 19 ods. 2, článku 19 ods. 3,
článku 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, § 1 Zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, § 3 ods. 3 ZOOÚ, § 4 ods. 1, § 4

ods. 2 písm. a/, § 4 ods. 2 písm. b/, § 4 ods. 2 písm. d/, § 4 ods. 3 písm. a/, § 4 ods. 3, § 5 ods. 1, § 6
ods. 2 písm. h/, § 8 ods. 1, § 8 ods. 2, § 8 ods. 9, § 8 ods. 10, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1 ZOOÚ, § 132 ods.
1, § 151 ods.1 a 2, § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 CSP, § 100 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho
zákonníka, § 101 Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že dňa XX.XX.XXXX našiel I. G. v G.
za budovou na L. M. N. XX, v ktorej sídli značková predajňa F. G., H. v neuzamknutom priestore určenom
na skladovanie papierového odpadu medzi papierovým odpadom, čo je zrejmé aj z fotodokumentácie,
archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo (483) originálnych písomností s osobnými údajmi
účastníkov (zákazníkov) spoločnosti F. G., H., vrátane originálov písomností s osobnými údajmi
všetkých žalobcov. V nájdenej archívnej krabici ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane, ktorej

je rukou napísané „K. XXXXXXXX F. G., H.. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 08.11.2011 -
03.11.2012" sa nachádzali písomnosti s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o
jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o znovupripojenie SIM karty. Išlo o originálne dokumenty
s vlastnoručným podpisom žalobcov aj pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu spoločnosti F. G.,
H., na ktorých sa nachádzali dôležité identifikátory dotknutých osôb (vrátane všetkých žalobcov) ako je

meno, priezvisko (akademický titul), adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne
číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis. Na viacerých písomnostiach bola priesvitnou lepiacou
páskou prelepená plastová SIM karta. Predmetnú archívnu krabicu s nájdenými písomnosťami žalobca
1/ ako dôkazný materiál odovzdal advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi a zároveň ho splnomocnil
právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do svojho súkromného života v súvislosti so

spracovávaním osobných údajov spoločnosťou F. G., H.. Právny zástupca žalobcov listom zo dňa
28.02.2017 vyzval v mene všetkých žalobcov spoločnosť F. G., H. v súvislosti s tvrdeným protiprávnym
zásahom do práv žalobcov na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie,
finančnú satisfakciu a náhradu nákladov právneho zastupovania. Na základe predmetného listu sa
spoločnosť F. G., H. prostredníctvom právneho zástupcu Mgr. Branislava Máčaja, advokáta, listom zo

dňa 16.03.2017 ospravedlnila žalobcom za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto,
aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s
odôvodnením, že „prípadný" zásah do osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu
a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Policajt F. F. D. C. G. prijal dňa 20.02.2017 oznámenie K. L., ktorý bol

vedúcim značkovej predajne spoločnosti F. G., H. sídliacej na M. L. N. XX, C. G., v objekte bývalého
L. O. a zároveň zamestnancom obchodného zástupcu žalovanej, G. P. G. vo veci krádeže písomností
určených na skartovanie zo skladu za predajňou F. G., H. na M. L. C. G.. K. L. na F. F. D. Q. C. G. v
konaní N.: F. - G.- F. - XX /XXXX- D. C. podanom oznámení uviedol, že „dňa 20.02.2017 zistil, že zo
skladu, ktorý sa nachádza hneď za predajňou, bol ukradnutý jeden igelitový mech o objeme 60 l, ktorý

bol plný tlačív s osobnými údajmi ich klientov a tento bol určený na skartovanie“. Z fotodokumentácie
je zrejmé, že sklad na papierový odpad, v ktorom boli originálne písomnosti s osobnými údajmi klientov
spoločnosti F. G., H. nájdené, bol síce uzamykateľný, ale v čase nájdenia písomností žalobcom 1/ nebol
uzamknutý, pretože tento sklad využívalo viacero podnikateľských subjektov sídliacich v predmetnom
polyfunkčnomobjekte(bývalýhotelO.C.G.).TútoskutočnosťmalsúdpreukázanúajzoznámeniaK.L.v

priestupkovom spise F. D. G., ktorý potvrdil, že sklad využívajú aj iní predajcovia z daného objektu a dosť
často sa stáva, že sklad zostane po určitý čas neuzamknutý. Z Rozhodnutia R. G. zo dňa 16.08.2017
Číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX vyplýva, E. G. P. G. ako sprostredkovateľ „porušil ustanovenie § 17 ods.
1 a § 19 ods. 1 zákona tým, E. D. S. A. F. F. R. B. G. F. G. H. v rozsahu meno a priezvisko klienta
(obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty,

účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste
nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici s označením
ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „ID XXXXXXXX F. G., H.. CHYBNÉ
SIM KARTY VÝMENA 2011, 08.11.2011 - 03.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica") a umiestnené v
sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa F. G., H. na Ul. L.

XX C. G.“. R. T. U. V. G. P. G. opatrenie na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku,
keď konštatoval, že sprostredkovateľ v priebehu konania preukázal plnenie povinnosti vyplývajúce mu
z ustanovení zákona a následne po bezpečnostnom incidente nanovo prijal bezpečnostné opatrenia
a tým uloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku už nebolo v danomprípade dôvodné a účelné. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-
X uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, G. P. G. za porušenie povinnosti v
súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v súvislosti s likvidáciou dokumentov pokutu

vo výške 5 000 eur. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladu spoločnosti P., G. potvrdené rozhodnutím
predsedníčky R. G. zo dňa 09.03.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-7. Administratívne konanie (konanie o
ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti F. G., H. proti advokátovi JUDr. Ambrózovi
Motykovi bolo rozhodnutím R. G. zo dňa 08.09.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX zastavené. Rovnako
bolo zastavené aj administratívne konanie voči žalovanej a to rozhodnutím R. G. zo dňa 23.08.2018 pod

číslom: XXXXX/XXXX-XX-XX, v ktorom bol navrhovateľom žalobca 1/. Z listín predložených žalobcami
súd zistil, že v nájdenej archívnej krabici ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane, ktorej bolo rukou
napísané „ID XXXXXXXX F. G., H.. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 08.11.2011 - 03.11.2012" sa
nachádzali písomnosti žalobcu s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“,
„Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o znovupripojenie SIM karty. Na týchto originálnych dokumentoch s
vlastnoručným podpisom žalobcu a pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu spoločnosti F. G., H.

sa nachádzali dôležité identifikátory žalobcu (ale aj množstva ďalších dotknutých osôb) ako je meno,
priezvisko (akademický titul), adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne
číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis. Na niektorých písomnostiach bola priesvitnou lepiacou
páskou prelepená plastová SIM karta. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola
ako dôkazný materiál odovzdaná advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, u ktorého sa aj v súčasnosti

nachádza. V archívnej krabici sa podľa odôvodnenia rozhodnutia predsedníčky R. G. z 09.03.2018
číslo: XXXXX/XXXX-XX-X nachádzalo celkovo 483 listín (strana 4 rozhodnutia). Z rozsudku Okresného
súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018 zo dňa 18.06.2020 súd zistil, že J. I. G. pri výsluchu na pojednávaní
dňa 16.05.2019 uviedol, že niekedy v mesiaci február 2017 šiel nakúpiť do záhradkársko - rybárskej
predajne veci na ryby a potreboval krabicu. Vzhľadom k tomu, že niekedy býval v hoteli Tokajík, tak

vedel, že za hotelom je sklad krabíc, ktorý bol permanentne, počas toho, keď tam býval, otvorený.
Tak to bolo aj v ten deň, keď si šiel vziať krabicu na nákup, pričom na zemi uvidel krabicu s nejakými
písomnosťami s logom F., aj reklamné predmety okolo. Krabica ho zaujala a zdvihol ju. Následne
zbadal, že sa jedná o písomnosti s osobnými údajmi rôznych ľudí, ktoré prelistoval a našiel skoro
na vrchu aj svoje osobné údaje, ktoré v tom čase všetky platili. Našiel tam aj údaje advokáta JUDr.

Ambróza Motyku, ktorého pozná, tak ho s tým oboznámil, pofotil si to, predmetnú krabicu s nájdenými
písomnosťami ako dôkazný materiál odovzdal advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi a zároveň ho
splnomocnil právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do svojho súkromného života v
súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou F. G., H.. On sám niekedy pracoval pre
spoločnosť H. a preto vie ako bývalý manažér, ako sa tieto údaje dali zneužiť v rámci poisťovníctva,

nakoľko tam boli aj vzorové podpisy a vie, aká ujma by mohla byť ľuďom spáchaná bez toho, aby o
tom vedeli. Ako bežný človek má tiež aj pôžičku a vie, ako aj pri pôžičkách sa dajú tieto údaje zneužiť.
Ostal pohoršený, že také dačo by sa nemalo stať a ešte takej veľkej firme, ako je Orange. Aj keď
konkrétne mu doteraz ujma spôsobená nebola, ale mohla mu byť spôsobená. Na otázku, že prečo si
uplatňuje nemajetkovú ujmu práve vo výške 5.000,- eur, uviedol, že to je len symbolická cena pri takejto

veľkej spoločnosti ako je F., myslí si, že mohol žiadať aj väčšiu čiastku za zneužitie svojich osobných
údajov. Z rozsudku Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018 zo dňa 18.06.2020 vyplýva, že svedok
D. D. vypovedal na pojednávaní dňa 19.11.2019 ako špecialista na ochranu osobných údajov pracujúci
v spoločnosti F. U., spol. G. V. J., ktorá je dcérskou spoločnosťou žalovanej. Uviedol, že sa k nemu
dostal prípad na základe podnetu od JUDr. Motyku a preveroval okolnosti incidentu, ktorý vyhodnotili

ako prípad potrebný nahlásiť na Úrad na ochranu osobných údajov. Spoločne s pánom W. komunikoval
v tejto veci s Úradom na ochranu osobných údajov. Rovnako podával ohľadom tohto prípadu aj hlásenie
na Úrad pre reguláciu elektronických komunikácii a poštových služieb. Nevedel sa podrobne vyjadriť
k zneužitiu osobných údajov bezpečnostným incidentom, mal len informácie, že pri nakladaní s týmito
údajmi nebolo postupované tak, ako malo byť. Na uvedenom pojednávaní vypovedal aj svedok X. N.,

G. H. B. G. P. G., ktorý uviedol, že je obchodným zástupcom žalovanej a predajňu v G. prevzal v roku
2014 po K. Q.. Niekedy v roku 2017 mu zavolal majiteľ objektu, kde je v prenájme, pán D., že mu
bolo odcudzené vrece, kde boli osobné údaje zákazníkov spoločnosti F.. Následne si to telefonicky
overoval a vedúci predajne mu povedal, že pred rekonštrukciou predajne, dávali tam nový nábytok,
začali pracovníci vypratávať predajňu. V kancelárii boli za skriňou staré papiere po K. Q.. Do jedného

čierneho vrecka dávali zmluvy na skartáciu a do druhého ostatný papierový odpad. Vrecia boli v
kancelárii, jeden mech sa odniesol dozadu za budovu, kde je papier. Potom prišiel pán D., ktorý im
povedal, že vyhodili mech s osobnými údajmi a to do uzavretej miestnosti, kde bol papierový odpad. Toto
mu povedal jeho pracovník. Prípad následne nahlásil na políciu, že zo skladu boli ukradnuté papierea nahlásil to aj žalovanej. Neskôr dostal kontrolu z Úradu na ochranu osobných údajov, ktorá tam
nezistila nedostatky, preto neboli uložené žiadne opatrenia na ich odstránenie. Následne mu došlo z
Úradu na ochranu osobných údajov rozhodnutie, ktorým mu bola uložená pokuta 5.000,- eur, ktorú aj

zaplatil. Svedok uviedol, že zmluvná pokuta za tento bezpečnostný incident mu zo strany žalovanej
nebola udelená. Doklady, ktoré zostali v predajni po pani Q., si mala ona odniesť, čakali a potom sa
na to zabudlo. Nezbavuje sa zodpovednosti, pretože vie, že to mali skartovať. Z fotodokumentácie
predloženej žalobcami súd zistil, že originálne písomnosti s osobnými údajmi žalobcov boli žalobcom
1/ nájdené v neuzamknutom sklade na papierový odpad, ktorý využívalo viacero podnikateľských

subjektov sídliacich v predmetnom polyfunkčnom objekte (bývalý hotel Tokajík v Stropkove), v archívnej
krabici, na ktorej bolo nalepené ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane rukou napísané „K.
XXXXXXXX F. G., H.. U. G. B. C. XXXX, XX.XX.XXXX - XX.XX.XXXX". Q. S. Q. A. XX.XX.XXXX súd
zistil, že právny zástupca žalobcu vyzval žalovanú v súvislosti s jej protiprávnym zásahom do práv
žalobcu na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu a
náhradu nákladov právneho zastupovania. Z listu žalovanej zo dňa 16.3.2017 súd zistil, že žalovaná sa

prostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuMgr.BranislavaMáčajaospravedlnilažalobcovizavzniknutú
situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala.
Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s odôvodnením, že „prípadný" zásah do osobnostných
práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli
odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z priestupkového spisu

F. D. G. N.: F./XXXX-X G. Q., E. F. D. C. G. odstúpilo svoj spisový materiál Úradu na ochranu osobných
údajov Slovenskej republiky, ktorý podľa obsahu vyhodnotil tento spisový materiál ako podnet a pod č.
XXXXX/XXXX-XX začal konanie o ochrane osobných údajov pre podozrenie z porušenia ustanovení
zákona č. 122/2013 Z.z. F. F. F. R. C. G. P. G., ktorá vykonáva obchodné zastúpenie spoločnosti F.
G., H. C. Q. D. T. M. L. XX C. G.. Z rozsudku Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018 zo dňa

18.06.2020 vyplýva, že žalovaná odpovedala na otázky žalobcu tak, že lehota uloženia písomných
dokumentov, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobcov, je podľa Registratúrneho plánu žalovanej
10 rokov odo dňa zániku platnosti zmluvy o pripojení. Predmetné písomné dokumenty sa nearchivujú na
predajnom mieste, kde boli vytvorené. Predmetné dokumenty sa prikladajú k zmluve o pripojení, resp.
zmluve o poskytovaní verejných služieb. Po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto

dokumentyvnajbližšomtermínezvozudokumentácie(razza14kalendárnychdní)odvznikudokumentu
zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v S., kde sa priložia k zmluve o pripojení,
resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s
touto zmluvou. Každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste, je zaevidovaný
v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa

dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v S..
Zo žiadosti o znovupripojenie SIM karty a potvrdenia o jej prevzatí zo dňa 25.05.2012 je zrejmé, že táto
listina obsahovala tieto osobné údaje žalobkyne: meno a priezvisko, adresu bydliska, rodné číslo, číslo
OP, telefónne číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo a vlastnoručný podpis.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že z uvedeného je zrejmé, že žalovaná
na účely uzavretia Zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich s plnením tejto zmluvy, mala
zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu. Žalovaná pri uzatvorení Zmluvy o pripojení má
zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje účastníkov a ich súhlas preto nie je potrebný. Ak teda k
zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a žalovaná

takéto svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení odvodiť
priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje ani
súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany ich osobných údajov bez
akýchkoľvek pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže
byť žiaden spor. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uplatňované právo žalobcov nijako

nesúvisí so spotrebiteľskými zmluvami (zmluvy o pripojení) uzatvorenými medzi žalobcami a žalovanou
a skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu je v tomto prípade podružná, pretože
právny základ nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp.
má iný právny základ ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení). Právo na ochranu osobnosti
za zásah do súkromného života žalobcov pre porušenie ochrany ich osobných údajov bezprostredne

súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože
k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so službami telekomunikačného operátora,
ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe Zmluvy o pripojení a v jej rámci. „Za spotrebiteľský
spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo) spotrebiteľskej zmluvy,napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu obsahu spotrebiteľskej
zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia a iné. Za spory súvisiace
so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného obohatenia, nároky z

mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných praktík, nároky zo
zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej
zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa spor týka iných
zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou“. (Števček, M., Ficová, s., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:

C.H.Beck, 2016, s. 1020) Vychádzajúc z uvedeného preto súd považoval predmetný spor za spor
spotrebiteľský. Vzhľadom ku skutočnosti, že žaloba má adresu trvalého pobytu v obvode Okresného
súdu Svidník, žalovanou uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti považoval súd za nedôvodnú, na
námietku neprihliadal a spor prejednal a rozhodol. V identickej právnej veci Okresného súdu Svidník
(ten istý skutkový aj právny základ) vedenej pod sp. zn. 6C/29/2018, ktorá je už právoplatne skončená,
konštatoval odvolací súd (KS Prešov) vo svojom rozsudku zo dňa 30.03.2021 č. k. 13Co/7/2021-530,

že sa nestotožnil s námietkou miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, ktorú v konaní vzniesla
žalovaná. Odvolací súd konštatuje, že „v danom prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom
do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa
žalobcovia domáhajú primeraného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku

Súdneho dvora zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade keď
Súdnydvoruviedol,ženemajetkováujmajevzmysleSmerniceozodpovednostizaškodusubsumovaná
pod pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že
Okresný súd Svidník je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy

popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala
skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva,
že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v
obvode Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcov
nebola v konaní sporná, preto považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa ohľadom ustálenia jeho

miestnej príslušnosti odvolací súd za správne, aj keď z iných dôvodov než, na ktoré poukázal súd prvej
inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že miestna príslušnosť Okresného súdu vo Svidníku
je daná ako osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné na tvrdenie
žalovanej vznesenej v odvolacom konaní o miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie“. Odvolací súd
v odôvodnení citovaného rozhodnutia neposkytol žiadnu argumentáciu proti miestnej príslušnosti podľa

§ 19 písm. d) CSP a iba uviedol, že krajský súd vidí miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník iba
podľa § 19 písm. b) CSP. Tento dôvod miestnej príslušnosti je ďalším dôvodom miestnej príslušnosti
Okresného súdu Svidník. V konaní bolo celkom jednoznačne preukázané, že pri spracovávaní osobných
údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou
došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na

ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, Hraničná 12, 820 07 Bratislava 27 (ďalej len „Úrad“).
V právoplatnom rozhodnutí Úradu zo dňa 16.8.2017 Číslo XXXXX/XXXX-XX-XX sa konštatuje, že
sprostredkovateľ P., G. porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ tým, že „... D. S. A. F.
F. R. B. G. F. G. H. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO),
telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis

povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou,
pričom tieto boli uložené v archívnej krabici s označením ARCHIVE BOX, TYP I/75, na bočnej strane,
ktorej je rukou napísané „K. XXXXXXXX F. G., H.. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 08.11.2011 -
03.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica“) a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho
sa za budovou, v ktorej sídli predajňa F. G., H. na Ul. L. XX C. G....“ Následne Úrad rozhodnutím zo dňa

22.12.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-XX-X uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej,
G. P. G. za porušenie povinnosti súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou
dokumentov pokutu v sume 5.000,- eur. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.3.2018.
Toto je skutkový a právny základ bezpečnostného incidentu, ktorým bolo zasiahnuté do osobnostných
práv žalobcu a za ktorý v administratívnom konaní (voči štátu) zodpovedá osoba poverená žalovanou

spracovávaním osobných údajov jej klientov. Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní
(teda v rovine verejného práva) nebolo zo strany Úradu konštatované porušenie povinnosti žalovanej
podľa zákona o ochrane osobných údajov (ZOOÚ), z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise
existuje celý rad dôvodných pochybností a správnosti postupov samotnej žalovanej v súvislosti sozabezpečením ochrany osobných údajov s ich bezpečnosťou a korektnou likvidáciou. X. N. ako konateľ
spoločnosti P., G. v administratívnom konaní vedenom na Úrade na ochranu osobných údajov SR
pod č. XXXXX/XXXX v rozklade proti rozhodnutiu zo dňa 22.12.2017, ktorým bola spoločnosti P., G.

uloženápokuta5.000,-euruviedol:„Pripreberanípredajnesmeuvedenúdokumentáciunašlinapredajni
a vedúcemu predajne p. L. konateľ spoločnosti vtedy uložil pokyn, aby dokumentáciu prezrel, čo aj
spravil a oznámil, že je ju potrebné skartovať ako aj ďalší postup p. L. je uvedený v predchádzajúcich
vyjadreniach. Ďalej uvádzame, že uvedenú dokumentáciu sme nikdy písomne neprebrali a nemali
sme k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ, napriek tomu máme za to, že sme

sa o uvedenú dokumentáciu postarali s náležitou odbornou starostlivosťou, tak ako je uvedené v
predchádzajúcomodseku“.Predmetnádokumentáciasosobnýmiúdajmižalobcutedaboladlhéobdobie
bez povšimnutia na prevádzke obchodného zastúpenia žalovanej v G.. Je evidentné, že potrestaný
obchodný zástupca žalovanej (sprostredkovateľ) túto dokumentáciu nevytvoril a ani písomne neprebral
a ako sám tvrdí „nemal k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ“. Napriek tomu
dal pokyn svojmu pracovníkovi (L.) skartovať túto dokumentáciu už v roku 2014, keď ju v predajni

„našli“. Likvidáciu originálnych písomností ale v konkrétnom prípade ani sprostredkovateľ nemohol
vykonávať. Predmetná dokumentácia súvisiaca s bezpečnostným incidentom bola takmer tri roky bez
povšimnutia na obchodnej prevádzke žalovanej v G. a to napriek tomu, že „každý zákaznícky dokument,
ktorý je vytvorený na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho
status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza

alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v S.“. Vyplýva to z odpovede žalovanej
na otázku žalobcov č. 6 v jej podaní zo dňa 14.01.2020 v citovanej právoplatne skončenej veci.
Pritom, ako vyplýva z odpovede na 2. otázku, v tom istom podaní žalovanej „Po vyhotovení týchto
dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz
za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu

žalovanej v S., kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku
ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou“. Ak teda v aplikácii Archivnet existoval
monitoring každého zákazníckeho dokumentu vytvoreného na predajnom mieste a zvoz dokumentácie
do centrálneho archívu v S. sa u žalovanej vykonával pravidelne raz za 14 kalendárnych dní, potom
je len ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia sa „len tak“ stratila z pozornosti žalovanej a

zostala nepovšimnutá 3 roky. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva (ESĽP) zo dňa 24.01.2019 týkajúci sa sťažnosti č. 43514/15 vo veci Catt proti Spojenému
kráľovstvu, ktorého právna veta znie: „Dlhodobé uchovávanie osobných údajov policajnými orgánmi
bez preukázania naliehavej spoločenskej potreby a bez stanoveného účinného systému procesných
záruk, akými sú jednoznačné lehoty a možnosť podať žiadosť o výmaz, je v rozpore s právom na

rešpektovaniesúkromnéhoživota.Účinnéprocesnézárukysúeštedôležitejšievprípadecitlivýchúdajov
vyžadujúcich vyšší stupeň ochrany“. (Publikované v Bulletin slovenskej advokácie č. 4/2019, str. 34-36)
E. Q. D. S. G. F. G. F. G. H., pretože písomné materiály, na ktorých sa nachádzali osobné údaje
žalobcu a ktoré boli spracúvané v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov boli vyhotovené
v súvislosti s plnením Zmluvy o pripojení medzi každým zo žalobcov a žalovanou. Občianskoprávna

zodpovednosť žalovanej za zásah do súkromia žalobcov má objektívny charakter, ktorý vyplýva z
ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom
práve. „Zamestnanec, prípadne iná použitá osoba nezodpovedá osobne priamo postihnutej fyzickej
osobe; za nemajetkovú ujmu zodpovedá právnická alebo fyzická osoba, ktorá takúto osobu na svoju
činnosť použila („použité" osoby zodpovedajú len v tzv. vnútornom vzťahu)“ (Rozsudok Najvyššieho

súdu ČR z 3. októbra 2011, sp.zn. 30 Cdo 1509/2011), „Ak bol neoprávnený zásah do osobnostných
práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou alebo inou fyzickou osobou k realizácii
činnosti tejto právnickej či inej osoby, pričíta sa neoprávnený zásah samotnej fyzickej či inej právnickej
osobe“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30 Cdo 2712/2005). „Pokiaľ bol neoprávnený zásah
do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto

bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah
za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca
existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti“ (Rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo 228/2012). Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti nebolo podstatné,
že žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to,

že písomné dokumenty s osobnými údajmi vytvorila obchodná zástupkyňa K. Q., krátko ich spracúval
obchodnýzástupcaX.N.P.,H.T.K.D.S.H.G.F.Q.P.G.,alejeprávnevýznamné,žeporušenieochrany
osobných údajov ako Úradom na ochranu osobných údajov preukázaný bezpečnostný incident bolo
spôsobené pri plnení Zmluvy o pripojení, ktorú mal každý zo žalobcov uzatvorenú práve so žalovanou.Objektívna zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok (bez potreby preukazovať zavinenie) konania
účastníka v konkrétnom právnom vzťahu. Súd poukazuje aj na Podmienky ochrany a spracúvania
osobných, prevádzkových a lokalizačných údajov v spoločnosti F. G., H., z ktorých taktiež vyplýva

zodpovednosť žalovanej voči svojim zákazníkom a teda aj žalobcom. Na základe uvedeného
mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej a teda rozhodol, že žalovaná zodpovedá
žalobcom v súkromnom občianskoprávnom vzťahu za zásah do ich práva na ochranu osobných údajov
zakotveného v čl. 19 Ústavy SR a poskytol žalobcom súdnu ochranu. Na tomto mieste súd považuje
za dôležité zdôrazniť rozdiel medzi občianskoprávnou a administratívnou (správnou) zodpovednosťou

subjektov v režime zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, ktorý bol platný v čase vzniku
a trvania bezpečnostného incidentu. Bezpečnostný incident je termín administratívneho konania o
ochrane osobných údajov podľa ZOOÚ a v konkrétnej veci ním Úrad na ochranu osobných údajov
skutkovo aj právne vymedzil protiprávne konanie obchodného zástupcu žalovanej pri spracúvaní
osobných údajov žalobcov tak, ako to vyplýva z rozhodnutí Úradu na ochranu osobných údajov
číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX zo dňa 16.08.2017, číslo: XXXXX/XXXX-XX-X zo dňa 22.12.2017 a z

rozhodnutia predsedníčky Úradu na ochranu osobných údajov číslo: XXXXX/XXXX-XX-X zo dňa
09.03.2018. Administratívna zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov vyplýva pre zainteresované
subjekty z § 1 písm. b) ZOOÚ, pričom dozor nad dodržiavaním pravidiel ochrany osobných údajov
daných ZOOÚ vykonáva orgán štátu, ktorým je Úrad na ochranu osobných údajov. Administratívna
zodpovednosť teda znamená zodpovednosť osoby zainteresovanej na spracúvaní osobných údajov

(napr. prevádzkovateľ, sprostredkovateľ a osoby vymedzené v § 2 ods. 1 ZOOÚ) voči štátu za
dodržiavane presných pravidiel pre vykonávanie jednotlivých operácií s osobnými údajmi v rôznych
spoločenských oblastiach. Administratívna zodpovednosť je kategóriou verejného práva založenou na
subjektívnej zodpovednosti, preto na jej naplnenie sa vyžaduje zavinenie (postačuje nedbanlivostné).
Občianskoprávna zodpovednosť je však kategóriou súkromného práva (medzi subjektami právneho

vzťahu) a je založená na princípe objektívnej zodpovednosti (za výsledok) bez potreby preukazovať
zavinenie. Skutok, ktorým došlo pri spracúvaní osobných údajov žalobcu v rámci jeho právneho vzťahu
so žalovanou k zavinenému porušeniu ich ochrany zo strany žalovanou povereného sprostredkovateľa
ako obchodného zástupcu žalovanej je bezpečnostným incidentom, za ktorý v rovine administratívneho
práva (voči štátu reprezentovaného Úradom) zodpovedá poverený sprostredkovateľ ako priamy

pôvodca zásahu do práva žalobcu. V administratívnom konaní bolo právoplatne rozhodnuté, že
sprostredkovateľ (P. G.) porušil § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ, čím sa dopustil administratívneho deliktu
podľa § 68 ods. 5 písm. d) a § 68 ods. 5 písm. e) ZOOÚ, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 5.000,-
eur. Ten istý bezpečnostný incident je v rovine súkromného práva skutkovým základom protiprávneho
konania, za ktoré nesie voči žalobcovi občianskoprávnu zodpovednosť žalovaná, pretože ako už bolo

súdom konštatované, k zásahu do práva na súkromný život (na súkromie) žalobcu došlo pri spracúvaní
osobných údajov žalobcu v súvislosti poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou na základe
Zmluvy o pripojení. Pre posúdenie občianskoprávnej zodpovednosti je pritom bez právneho významu,
že osobné údaje žalobcu spracúvala v rozpore so zákonom osoba poverená žalovanou, pretože právny
základ pre ich spracúvanie (§ 56 ods. 3 ZEK) svedčil žalovanej a osobné údaje poverená osoba

(sprostredkovateľ) spracúvala v mene a v záujme žalovanej v súvislosti s plnením Zmluvy o pripojení.
Preto žalovaná občianskoprávne zodpovedá žalobcovi za zásah do ich súkromia. Napokon aj zákon
o ochrane osobných údajov okrem administratívnej zodpovednosti, ktorú priamo upravuje, odkazuje
v ustanovení § 3 ods. 3 na možnosť dotknutej osoby uplatniť prostriedkami súdnej ochrany právo
na ochranu osobnosti podľa § 11 až 16 Občianskeho zákonníka. Súd na margo občianskoprávnej

zodpovednosti žalovanej voči žalobcovi poznamenáva, že z listu žalovanej zo dňa 16.03.2017, ktorý bol
reakciou na list žalobcu zastúpeného právnym zástupcom zo dňa 28.02.2017, nevyplýva, aby žalovaná
namietala svoju zodpovednosť za „uvedený incident“. V liste žalovaná uvádza, že k takejto situácii došlo
aj napriek skutočnosti, že spoločnosť F. G. vynakladá maximálne úsilie na zabezpečenie efektívnej
ochranyosobnýchúdajovsvojichúčastníkovazároveňprijalaopatrenia,abysavbudúcnostieliminovala

v maximálnej miere možnosť vzniku takejto alebo podobnej situácie. Žalovaná v liste zo 16.03.2017
uviedla: „Pokiaľ ide o Vašu požiadavku na zaplatenie finančnej satisfakcie v sume 5.000,00 eur (slovom
päťtisíceuro)prekaždéhozklientov,zaujímaktejtospoločnosťF.G.negatívnestanovisko.Podľanázoru
spoločnosti F. G. nedosiahol prípadný zásah do osobnostných práv Vašich klientov ako dotknutých
osôb takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad

poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rovnako tak v tomto momente, ako aj Vy sám
uvádzate, nie sú známe ani informácie o tom, že by ktorejkoľvek z Vami zastupovaných osôb vznikla
akákoľvek škoda v príčinnej súvislosti s popisovanou udalosťou. Spoločnosť F. G. sa zároveň touto
cestou Vašim klientom ospravedlňuje za vzniknutú situáciu a ubezpečuje ich, že urobí všetko preto,aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala“. Z takéhoto stanoviska žalovanej sa súdu skôr javí,
že žalovaná nepopiera svoju zodpovednosť za bezpečnostný incident vo vzťahu k žalobcovi (smeruje
k tomu aj jej ospravedlnenie), ale „prípadný“ zásah do osobnostných práv žalobcu nedosiahol podľa

žalovanej takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy
nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z uvedeného jasne vyplýva, že negatívne
stanovisko žalovanej vo vzťahu k požadovanej finančnej satisfakcii žalobcov v predsúdnom štádiu sa
neopieralo o argument popretia vlastnej zodpovednosti za bezpečnostný incident, ale o nedostatok
intenzity zásahu do osobnostných práv a jeho následky v sfére súkromného života žalobcov. Zmena

postoja žalovanej nastala v súdnom konaní, kde žalovaná svoju pasívnu legitimáciu namietala od
začiatku a okrem už spomínanej argumentácie poukazovala aj na skutočnosť, že v administratívnom
konaní proti žalovanej bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR z 23.08.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX konanie
o ochrane osobných údajov proti žalovanej ako prevádzkovateľovi zastavené, pretože Úrad nezistil
v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu a plnením zákonných povinností
prevádzkovateľa porušenie zákona. Citované rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím predsedníčky

ÚOOÚSRzodňa22.11.2018č.k.:XXXXX/XXXX-XX-X.Vzhľadomkuvedeným rozhodnutiam žalovaná
navrhovala, aby súd postupoval podľa § 193 CSP, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu. Súd sa
s argumentáciou žalovanej nestotožnil, pretože citované rozhodnutia ÚOOÚ SR a jeho predsedníčky
nepatria medzi rozhodnutia, ktorých záväznosť pre súd by mala vyplývať z § 193 CSP. Podľa § 193

CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa

osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti. Citovanými rozhodnutiami príslušný správny orgán (ÚOOÚ SR) nerozhodol o tom,
že bol spáchaný iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu (ZOOÚ) a o tom, kto ho
spáchal, ale rozhodol o zastavení konania o ochrane osobných údajov vedeného voči žalovanej. Takéto
rozhodnutie nie je pre súd záväzné, ani čo sa týka výroku, ani odôvodnenia. Napriek uvedenému sa

súd s citovanými rozhodnutiami oboznámil a zistil, že administratívny orgán sa v správnom konaní o
ochrane osobných údajov proti žalovanej nezaoberal niektorými skutočnosťami, ktoré by mohli mať
význam pri posudzovaní administratívnej zodpovednosti žalovanej. D. A. O. G. F. R. E. G. D. C. G. P.
G. nachádzala na obchodnej prevádzke žalovanej v G. už v roku 2014, B. P. G. ešte neprevádzkoval
predajňu v G.. P. G. ako sprostredkovateľ sa v administratívnom konaní ÚOOÚ SR č. XXXXX/XXXX-XX

v rozklade proti rozhodnutiu z 22.12.2017 vyjadril, že uvedenú dokumentáciu nikdy písomne neprebrali
a nemali k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ. Žalovaná v podaní zo 14.01.2020,
v ktorom odpovedala na písomné otázky uviedla, že každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na
predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je
možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný

do centrálneho archívu žalovanej v S.. Žalovaná v tom istom podaní konštatovala, že po vyhotovení
týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie
(raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu
žalovanej v S., kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb,
ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou. Najmä tu uvádzané skutočnosti

navodzujú opodstatnené pochybnosti o tom, či žalovaná v súvislosti s posudzovaným bezpečnostným
incidentom aj sama osobne neporušila niektoré z ustanovení ZOOÚ, keď jej patriaca dokumentácia
s osobnými údajmi jej zákazníkov sa po prevzatí obchodného zastúpenia žalovanej v G. od K. Q. v
prospech X. N. P. bezdôvodne nachádzala v predajni v G., kde bola od roku 2014 až do mesiaca
február 2017 nepovšimnutá a neodborne odložená v sklade za tovarom v značkovej predajni (z

odôvodnenia rozhodnutia predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 09.03.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-X T.
G. X). Predsedníčka ÚOOÚ SR v citovanom rozhodnutí na stranách 10) a 11) ďalej konštatuje, že
v prípade zániku výkonu oprávnení obchodného zastúpenia v značkovej predajni práva a povinností
súvisiace s prevádzkovaním značkovej predajne spoločnosti F., alebo vzhľadom na svoju povahu
slúžiace tomuto účelu prechádzajú späť na spoločnosť F., prípadne na iného obchodného zástupcu

určeného spoločnosťou F.. Ak nový obchodný zástupca tvrdí, že uvedenú dokumentáciu nikdy neprevzal
a nemal k nej žiaden vzťah a žalovaná nepreukázala, že túto dokumentáciu novému obchodnému
zástupcovi protokolárne odovzdala (odpoveď na otázku č. 6 v podaní žalovanej zo 14.1.2020) potom je
evidentné, že žalovaná nemala dlhodobo pod kontrolou predmetné písomnosti a to napriek jej tvrdeniu ofungujúcej aplikácii Archivnet aj napriek pravidelnému štrnásťdňovému zberu originálnych dokumentov
do centrálneho archívu žalovanej v S.. V administratívnom konaní zistený bezpečnostný incident tvorí
skutkový základ protiprávneho konania, ktoré v rámci objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti voči

žalobcovi za zásah do ich súkromia dopadá na žalovanú. Žalovaný vzniesol námietku premlčania
uplatnenej pohľadávky v trojročnej premlčacej dobe počítanej od 25.01.2017, kedy boli predmetné
doklady umiestnené v sklade na papierový odpad. Podľa žalovaného premlčacia doba uplynula
najneskôr 26.01.2022 a keďže žaloba bola podaná dňa 31.01.2020 je toto právo premlčané. Premlčanie
je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou.

Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa
závažne oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych
vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby
povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania
takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom
ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje

právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav,
že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Podľa § 100 ods.1, ods.2,
ods.3 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania
dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou

vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných
formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka
pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že osobné údaje žalobcu

boli neodborne uložené v archívnej krabici v sklade predajne žalovanej v G. s ďalšími originálnymi
dokladmi klientov žalovanej v období od 25.01.2017 do 09.02.2017, kedy ich našiel I. G. a kedy došlo k
ukončeniu protiprávneho stavu jeho odstránením. V danom prípade došlo k ukončeniu bezpečnostného
incidentu až dňa 09.02.2017 a až od tohto dňa začala plynúť premlčacia doba pre účely žalovaného
nároku. Bezpečnostný incident žalovanej je možné hodnotiť ako trvajúci protiprávny stav a tvorí jeden

skutok. Žaloba bola podaná na súd dňa 30.01.2020, pričom v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka
začiatok všeobecnej premlčacej doby plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Týmto
dňom je deň 10.02.2017 a všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula dňa 10.02.2020, teda žaloba
bola podaná včas. Z uvedeného dôvodu súd považoval námietku premlčania za nedôvodnú. Po tom,
čo súd mal za preukázanú pasívnu legitimáciu žalovanej, sa zaoberal vecou samou. Žalobcovia sa

podanou žalobou domáhali, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcom po 5 000 eur ako
náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho
súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov. Pod nemajetkovou
ujmou možno vo všeobecnosti rozumieť akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného nepredstavuje priamu
stratu na majetku, a teda nie je vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje inú ako majetkovú sféru poškodeného

- sféru osobnostnú. Všetky práva, ktoré sú späté s ochranou osobnosti a ktoré sú zakotvené v Ústave
Slovenskej republiky, sú v našom právnom poriadku chránené prostredníctvom právnych noriem, ktoré
patria do rôznych odvetví práva. Ochrana osobnosti fyzickej osoby je podrobne upravená normami
súkromného práva, predovšetkým občianskeho práva. Právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako
takej je chránené štátom a vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky, ale aj z ostatných právnych

predpisov a medzinárodných noriem. Do práva na ochranu osobnosti preto nemožno zasahovať a
ani ho nemožno nikomu vziať či obmedziť. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 a nasl. poskytuje
ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť
a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena

a prejavov osobnej povahy. Česť fyzickej osoby je výrazom úcty, uznania a ocenenia, teda vážnosti
konkrétnej fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje postoje a chovanie u ostatných členov spoločnosti
a ktorá ovplyvňuje posudzovanie jej postavenia a uplatňovanie v spoločnosti. Neoprávnený zásah do
cti a dôstojnosti fyzickej osoby môže teda spočívať buď v skutkových tvrdeniach, alebo v kritike, t.j. v
hodnotiacich úsudkoch. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. l OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa § l3 ods. l OZ najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo
jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§13 ods. 2 OZ). Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov,
ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11
OZ. „Základnou hmotnoprávnou podmienkou vzniku zodpovednosti podľa § 13 OZ je, aby zásah bol

objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len v ohrození
osobnostného práva fyzickej osoby, pokiaľ ide o jej fyzickú a morálnu integritu“ (Rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 22.06.2006, sp. zn. 30 Cdo 2914/2005). Zásah do práva na ochranu osobnosti je svojou
povahou civilným deliktom a primerané zadosťučinenie v ktorejkoľvek zákonom predpokladanej forme
jednou z civilnoprávnych sankcií. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázaný zásah do súkromia

žalobcov pri protiprávnom spracúvaní ich osobných údajov, preto súd v ďalšom skúmal, aká ujma bola
žalobcom spôsobená, jej závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva žalobcov došlo. Súd sa
nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že žalobcovia nijakým spôsobom nešpecifikovali a už vôbec
nepreukázali, v čom by mala táto morálna ujma spočívať a akým spôsobom a z čoho by v súvislosti s
predmetnými osobnými údajmi mala na strane žalobcov vzniknúť. Žalovaná zastávala stanovisko, že
v tomto prípade morálna ujma žalobcom z uvedeného incidentu ani len objektívne vzniknúť nemohla,

pričom aj s týmto tvrdením nie je možné súhlasiť. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že osobné
údajesúvstupnoubránoudosúkromiakaždéhojedinca,pretoprávonaichochranumusípožívaťvysoký
stupeň právnej ochrany. Postupujúcou globalizáciou súčasnej informačnej spoločnosti a možnosťami,
ktoré ponúkajú nové technológie a aplikácie sa riziká, ktorým je vystavené súkromie každého jedinca,
ešte zvyšuje. Súd sa stotožnil s argumentáciou predsedníčky ÚOOÚ SR v jej rozhodnutí z 09.03.2018

č.k. XXXXX/XXXX-XX-X, že významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania mali zistený
počet odcudzenej dokumentácie (viac než 400 dokumentov), okolnosti, za akých došlo k vzniku
bezpečnostného incidentu (umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový
odpad), sprístupnenie osobných údajov dotknutých osôb neobmedzeného počtu neoprávnených osôb,
kategória neoprávnene sprístupnených osobných údajov (vrátane rodného čísla ako jedinečného

identifikátora) a čas trvania protiprávneho konania. V zhode s predsedníčkou ÚOOÚ SR súd konštatuje,
že negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody
fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym
stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo
nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži

totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných
údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie
zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky
na veľký počet dotknutých osôb. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia na stranách 8 a 9 súd cituje:
„Predsedníčka Úradu konštatuje, že zo strany prvostupňového orgánu došlo k náležitému prešetreniu

závažnosti a následkov protiprávneho konania, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil. Zistený počet
odcudzenej dokumentácie má významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania, ktorej
riadne posúdenie predpokladá aj ustanovenie § 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z. z., avšak je nesporné,
že prvostupňový orgán prihliadal pri ukladaní výšky pokuty najmä na mieru závažnosti bezpečnostného
incidentu, okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu, a to umiestnenie archívnej

krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet
osôb, čím došlo k neoprávnenému sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb neobmedzenému
počtuneoprávnenýchosôbazktoréhobolaarchívnakrabicazačiatkommesiacafebruár2017odnesená
J. I. G., do miesta sídla advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku a súčasne je potrebné poukázať
na kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov, keďže zmluvná dokumentácia obsahovala

aj údaje o rodných číslach klientov spoločnosti F. ako dotknutých osôb, čím došlo k ohrozeniu citlivého
osobného údaju vo forme jedinečného identifikátora dotknutej osoby, ktorému zákon č. 122/2013 Z.
z. poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik
rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a
ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme,

či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť
napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate
dôvernosti osobných údajov, alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu.
Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo, alebo čo i len
mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb. Predsedníčka úradu dopĺňa závery

prvostupňového orgánu a poukazuje aj na čas trvania protiprávneho konania, a to približne od roku 2014,
kedy došlo k preberaniu značkovej predajne spoločnosti F. a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej
dokumentácie, ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica
neodborne odložená v sklade za tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmia postupmi archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného
incidentu. Počas celého tohto obdobia bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom
a samotným sprostredkovateľom nepovšimnutá. A práve tieto skutočnosti - kategória spracovateľskej

operácie, čas trvania protiprávneho konania, kategória osobných údajov, nedodržanie bezpečnostných
opatrení sprostredkovateľom sú priťažujúcimi okolnosťami, pre ktoré prvostupňový orgán pristúpil k
určeniu výšky uloženej pokuty.“ Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik
rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a
ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme,

či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť
napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate
dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu.
Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo alebo čo i len mohlo
mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb, vrátane žalobcu. Uvedené len potvrdzuje
skutočnosť, že takto vymedzená ujma v sfére súkromného života žalobcu by bola (musela byť) každou

inou fyzickou osobou nachádzajúcou sa v danom mieste a čase a v tej istej situácii objektívne vnímaná
vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo jeho
dopad a dôsledky, ako ujma závažná. Subjektívne pocity nie sú rozhodujúce, podstatné je objektívne
hľadisko (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.06.2011 sp.zn. 4Cdo 232/2010). Ak ochrana súkromia a
ochrana osobných údajov sa svojim obsahom a povahou zaradzujú medzi základné ľudské práva, potom

neoprávnené sprístupnenie osobných údajov v rozsahu predmetného bezpečnostného incidentu
by z objektívneho hľadiska znamenalo významné dátové obnaženie každého subjektu s dôsledkami
uvedenými v bode 107 odôvodnenia, preto aj ujmu tým vzniknutú by každý subjekt nachádzajúci sa v
situácii žalobcov pociťoval ako ujmu závažnú. Vzhľadom k širokej škále prejavov a súčastí súkromného
života fyzickej osoby môže dochádzať k rozmanitým prejavom zásahov do súkromia a ich dôsledkov

na chránené osobnostné práva. Tieto zásahy v určitých prípadoch môžu (avšak nemusia) mať aj
difamačné dôsledky - neoprávnený zásah do tohto čiastkového práva (práva na súkromie) nemusí
vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby. Porušenie práva na súkromie
je potrebné dôsledne odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a
vážnosť v spoločnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18.02.2010 sp.zn. 3Cdo 137/2008). Medzi

bezpečnostným incidentom ako protiprávnym konaním a vznikom ujmy v sfére zásahu do súkromia
žalobcovmalsúdpreukázanúbezprostrednúpríčinnúsúvislosť.Žalobcaakoprávnyprostriedokochrany
za zásah do svojho súkromia požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pre každého zo
žalobcov po 5 000 eur. Súd konštatujúc splnenie podmienok pre priznanie peňažnej náhrady sa pri
rozhodovaní o výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k

porušeniuprávadošlo(§13ods.3OZ).Skutkovýstav,ktorývyplynulzvykonanéhodokazovaniaponúka
opis závažnosti ujmy aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom nad rámec už uvedeného
súd konštatuje, že žalovaná ako významný podnik na telekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému
incidentu týkajúceho sa stoviek jej zákazníkov postavila pomerne benevolentne, keď po prvotnom
ospravedlnení sa žalobcom listom zo 16.03.2017 v ďalšom už popierala akúkoľvek svoju zodpovednosť

za bezpečnostný incident a konanie svojho obchodného zástupcu (jeho pracovníka) ako priameho
pôvodcu zásahu značne relativizovala. Súd nezdieľa názor žalovanej, že osobné údaje žalobcov boli do
neuzamknutého skladu na papierový odpad umiestnené „omylom, resp. nedopatrením“, pretože podľa
názoru súdu sa tak stalo hrubou nedbanlivosťou osoby pracujúcej v prospech obchodných záujmov
žalovanej. Dokumenty s osobnými údajmi žalobcov boli naviac už od roku 2014 po odchode obchodnej

zástupkyne K. Q. nedbalo uložené (založené tovarom) v značkovej predajni žalovanej v Stropkove a
žalovaná ani nepreukázala odovzdanie týchto dokumentov novému obchodnému zástupcovi, pretože už
v roku 2014 nebol dôvod uchovávať tieto dokumenty z rokov 2011 a 2012 na značkovej predajni, ale mali
byť bezpečne uložené v centrálnom archíve žalovanej. Písomné materiály s osobnými údajmi žalobcov
bolinaviaculoženévoriginálnejarchívnejkrabiciavtejtokrabici„umiestnené“doneuzamknutéhoskladu

na papierový odpad, čo len zvýrazňuje stupeň nedbanlivosti priameho pôvodcu zásahu. Ústavný súd SR
v Náleze z 09.11.2016 sp.zn. I.ÚS 689/2014 skonštatoval, že optimalizácia medzi základnými funkciami
primeraného zadosťučinenia a špecifikum každého jednotlivého prípadu vylučujú pevnú zákonom
ustanovenú štandardizáciu sadzieb či hraníc (či minimálnu alebo maximálnu), exaktnú metodiku výpočtu
alebo existenciu nejakého bodového ohodnotenia, na základe ktorých by sa výška relutárnej náhrady

priznávanej súdom stanovovala a ktoré môžu byť v žalobách žiadané. Stanovenie výšky náhrady je
tak zo zákona preto vecou voľnej úvahy súdov, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ
v zistenom skutkovom stave týkajúcom sa obidvoch zákonom predvídaných kritérií, t.j. závažnosti
vzniknutej ujmy i okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Priúvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je rovnako nevyhnutné prihliadať na
samotný účel a funkcie tohto inštitútu pri ochrane osobnosti. Primárnou je funkcia satisfakčná, ale je tu
aj funkcia preventívno-sankčná, ktorú by relutárna náhrada mala plniť z hľadiska špeciálnej a generálnej

prevencie; medzi nimi by mal existovať vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú) i vzťah
konkurencie. Súd v rámci voľnej úvahy prihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých argumentov aj na
význam chráneného záujmu a špecifiká hromadného zásahu do práv veľkého množstva dotknutých
osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno-sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil
sumu 2.500,- eur ako sumu primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol. Listina základných práv a slobôd

je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), v
predmetnejprávnejvecidošloužalobcusprístupnenímosobnýchúdajovvkombinácii:meno,priezvisko,
adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný
podpis, a to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie
podľa článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia
žalobcu. Právo na rešpekt k súkromnému životu a právo na informačné sebaurčenie sú podrobne

analyzované v Náleze pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. PI. ÚS 24/10 z 22.03.2011 bod VII., z ktorého
vyplýva, že „Primárnou funkciou práva na rešpekt k súkromnému životu je zabezpečiť priestor pre rozvoj
a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho priestorovej
dimenzii (ochrana obydlia v širšom slova zmyslu) a v súvislosti s autonómnou existenciou a verejnou
mocou nerušenou tvorbou sociálnych vzťahov (v manželstve, v rodine, v spoločnosti), právo na rešpekt

k súkromnému životu zahŕňa i garanciu sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania jednotlivca o
sebe samom. Inými slovami, právo na súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca rozhodnúť podľa
vlastného uváženia, či, príp. v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti
a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o aspekt práva na súkromie
v podobe práva na informačné sebaurčenie, výslovne garantovaný čl. 10 ods. 3 Listiny“. Súd zohľadnil,

z dôvodov primeranosti, pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zákon č. 274/2017 Z. z.
o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Aj keď v tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že predmetným zákonom štát realizuje svoju politiku
odškodňovania obetí trestných činov z verejných zdrojov, preto nie je náležité vyčerpávajúco aplikovať
tento právny predpis (ani odvodzovať z neho rôzne vzorce) na rozhodovanie o náhrade nemajetkovej

ujmy súkromnoprávnom spore. V rozhodnom období, kedy došlo k zásahu do práv žalobcu to bola
suma podľa vyššie uvedeného predpisu 4 350 eur. Súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 2.500,- eur, ktorá približne zodpovedá polovici uvedenej sumy odškodnenia obetí násilných
činov, prihliadal pritom k preventívnej, sankčnej a predovšetkým satisfakčnej funkcií peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy. Symbolická náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 110 eur (ako vo veci 6C/29/2018)

tieto funkcie podľa názoru súdu nespĺňa a nemá požadovaný účinok. Symbolická náhrada nemajetkovej
ujmy by vzhľadom na všetky okolnosti tejto veci , ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania bola v
rozporesozásadouvšeobecnejspravodlivosti,javilabysaakoneprimeraná ažalovanejbysa„nedotkla“
spôsobom, ktorý by ju motivoval k zodpovednosti pri nakladaní s osobnými údajmi klientov. Vzhľadom
na všetky uvedené dôvody, súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,- eur a v

prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a ustanovenia §
262 ods. 2 CSP s tým, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom
rozsahu, a to napriek zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, pretože výška náhrady záležala od úvahy,

pričom o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie v zákonom stanovenej lehote z
dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. a/, b/, f/ a h/ CSP.

8. Žalovaná podala odvolanie voči výroku rozsudku v jeho časti I., ktorým tento z časti vyhovel
žalovanému nároku žalobcu, a to vo výške 2.500,- eur ako aj odvolanie voči výroku rozsudku súdu prvej
inštancie v jeho časti III. o trovách konania, ktorým tento priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

9. Žalovaná uviedla, že už pri prvom procesnom úkone (vyjadrenie k žalobe zo dňa 06.11.2020) uplatnila
námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, pričom zotrváva na tomto stanovisku a
nesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko v danej veci neexistuje ako právny základ
nároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský spor. Žalovanápoukázala na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva ako právo na
život, zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné
práva,nievznikajúcenazákladeakéhokoľvekzáväzku.Žalobcasadomáhaochranysvojichabsolútnych

práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenými zmluvami o pripojení
ako spotrebiteľskými zmluvami. Spotrebiteľské právo je právom zmluvným, teda záväzkovým, čo neplatí
pre osobnostné práva na základe zásahu, do ktorých sa žalobca domáha nemajetkovej ujmy. Následne
žalovaná poukázala na rozhodovaciu prax slovenských súdov pri rozhodovaní o žalobách na ochranu
osobnosti, pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením motorových vozidiel, pričom aj v

týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, no následné žaloby na nemajetkové ujmy
sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Táto skutočnosť je relevantná pre posúdenie odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, nakoľko rozhodoval miestne nepríslušný súd a zároveň tým,
že tento súd vo veci konal a rozhodol, aj napriek tomu, že nebol súdom miestne príslušným, došlo
k porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.Týmtosúdanéodvolaciedôvodypodľa§365ods.1písm.a/apísm.b/CSP.Žalobcoviataktiež

neboli zaviazaní ako spotrebitelia na povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Zároveň bol narušený princíp
kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch neuplatňuje a zároveň platí princíp obráteného
dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore na ochranu osobnosti. Týmto konaním preto súd
prvejinštancieporušilzásadurovnostízbraní,čojeodvolacímdôvodompodľa§365ods.1písm.b/CSP.

10. Odvolateľ v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania namietal, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a
jednak vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Z okolnosti prípadu je viac ako zrejmé,
že k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo až dňa 09.02.2017, kedy dokumenty
obsahujúce osobné údaje žalobcu a ďalších dotknutých osôb našiel v archívnej krabici v neuzamknutom

sklade oznamovateľ J. G., ale nepochybne už pred týmto dátumom, keď boli tieto dokumenty omylom
premiestnené do tohto skladu. Nie je možné ustáliť kedy sa tak presne stalo, ale bez akýchkoľvek
pochybností je však možné konštatovať, že tieto sa tam už dňa 25.01.2017 nachádzali.

11. Žalovaná zároveň namietla svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu

prvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom
odôvodnení sú pre tento prípad nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní osobných údajov
platí zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľa
a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis upravuje
aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so

spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na
mieste analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že tu existuje osobitná
právna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti
za zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom
zákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti

priamo citovaným zákonom. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovanej nevysporiadal a nesprávne
právne posúdil otázku pasívnej legitimácie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevyporiadal s rozhodujúcimi argumentmi žalovanej, je takéto
rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal odpoveď na argumenty
žalovanej strany a táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku, nakoľko boli porušené

práva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident,
pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne zo svojich povinností
vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných
údajov vo svojom rozhodnutí. Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že
len stroho konštatoval, že s týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko sa jedná o administratívnoprávne

rozhodnutie. Tento postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné
pre súd prvej inštancie, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke
právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú
otázku, ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaná porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo
zákona o ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a

presvedčivo vyargumentovať. Takýto postup zo strany súdu prvej inštancie nebol dodržaný. Pokiaľ súd
prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná nezodpovedá
za predmetný bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie
za arbitrárne. Týmto spôsobom opätovne došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.Žalovaná poukázala na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi
prevádzkovateľom a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá
sprostredkovateľ. Žalovaná teda neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.

Žalovaná poukázala na to, že v prípade neexistencie porušenia právnej povinnosti zo strany povinného
subjektu, nemôže voči nemu nastať vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo
administratívnoprávnej, teda bez porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre
povinný subjekt. Ani Úrad pre ochranu osobných údajov vo vzťahu k žalovanej nezistil porušenie zákona
či iné nedostatky na jej strane. Samotná žalovaná sa nevyjadrovala k otázke zodpovednosti za tento

incident a samotná jej pasivita, či mlčanie nemôže značiť prijatie zodpovednosti za toto konanie svojho
sprostredkovateľa. Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ale
vec aj nesprávne právne posúdil. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí
dokumentov obsahujúcich osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v
súvislosti s archiváciou dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné. Z vykonaného dokazovania
z okolnosti prípadu je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcov

nebola žalovaná, ale sprostredkovateľ, z týchto dôvodov súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
otázku pasívnej legitimácie žalovanej.

12. Žalovaná poukázala na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom
pre prípad neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietla nárok žalobcov na náhradu

nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter
a je možné ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej
miere znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej
inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci

pre priznanie nemajetkovej ujmy. Samotný žalobca nerozporoval to, že mu ujma nevznikla, tvrdil
len, že mu hrozila. Tvrdenie, že samotný zásah do osobnostných práv znamená vznik nároku na
nemajetkovú ujmu, je nepodložený, nakoľko pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia
byťpreukázanévšetkypredpokladyprejejpriznanie.Súdsatýmtonezaoberal,apretomožnopovažovať
jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné a nepresvedčivé.

13. Žalovaná považuje priznanú peňažnú náhradu vo výške 3.300,- eur za neprimeranú, neadekvátnu,
neproporcionálnu a ako takú za nespravodlivú. S odôvodnením súdu prvej inštancie vo vzťahu k
priznanej finančnej náhrade sa žalovaná nestotožňuje. Žalovaná poukázala na to, že pri určení výšky
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o odškodnení obetí

trestných činov, pri trestných činoch napríklad obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný nárok
na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmu v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto
predstavovala v roku 2017 435,- eur, teda takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 4.350,- eur. Rovnako rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy sú priznávané
náhrady nemajetkovej ujmy pri prípadoch smrti sú také, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je

neadekvátna k uvedenému prípadu. V Českej republike pri úniku osobných údajov v internetovom
obchode do digitálneho priestoru bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč, aktuálne 408,-
eur, z čoho aj rovnako vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca zrejme
v tomto konaní vidí skôr možnosť bezprácneho obohatenia a nie reálnej náhrady nemajetkovej ujmy.
Priznaná náhrada je neprimeraná, neadekvátna a neproporcionálna.

14. Žalovaná namietala aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému úspechu
žalobcu bol tomuto priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku, a teda vec neprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Žiadala aplikáciu ust. § 257 CSP z výnimočných dôvodov, ktoré spočívajú

v tom, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku. Poukázala na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 113/2019 zo 06.06.2019. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná náhradu trov konania v planom rozsahu,
alternatívne, aby odvolací súd rozsudok v jeho výrokoch v časti I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné pri oboch
napadnutých výrokoch (I. a III.) a napadnutý rozsudok za vecne správny. Navrhol, aby odvolací súdpotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením.

16. Žalovaná v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrvala na podanom odvolaní a jeho dôvodoch.

17. Žalobca v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej zotrval na svojich predchádzajúcich
vyjadreniach, zároveň poukázal na rozhodnutia tunajšieho odvolacieho súdu, ktoré boli medzičasom

vydané a z ktorých vyplýva konštatovaná danosť právneho základu nároku žalobcov v predmetných
rozhodnutiach a ohľadne trov konania žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. II.ÚS 223/2022 zo dňa 24.05.2022, v zmysle ktorého aj námietku o nesprávne
určenej výške sadzby tarifnej odmeny v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. považuje Ústavný súd za
neopodstatnenú. Z tohto ohľadu podľa § 10 ods. 8 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo veciach ochrany
osobnostipodľaObčianskehozákonníka,voveciachochranypodľapredpisovomasovokomunikačných

prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného
vlastníctva je tarifnou hodnotou suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma
2.000,- eur ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci z ústavnej sťažnosti, jej
príloh aj napadnutého uznesenia bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že spor vedený okresným
súdom medzi žalobcami a sťažovateľkou ako žalovanou bol jednoznačne sporom o ochranu osobnosti.

Z citovaného ustanovenia Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. potom vyplýva, že súdu nie je poskytnutý
manévrovací priestor na určenie výšky tarifnej hodnoty. Tento priestor normotvorca vytýčil len z hľadiska
toho, či vôbec je náhrada nemajetkovej ujmy žalobou požadovaná. Dilema o prisúdenej a požadovanej
sume by eventuálne prichádzala do úvahy v časti náhrady súdneho poplatku za odvolanie, čo ale nie
je predmetom preskúmavanej ústavnej sťažnosti.

18. Následne bolo doručené vyjadrenie žalovanej k vyjadreniu žalobcu zo dňa 05.06.2023, v ktorom
v zásade zopakovala svoju argumentáciu k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, k otázke
premlčania žalobcom uplatneného nároku v konaní, k otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy ako aj spôsobu priznávania trov konania v predmetnom spore.

19. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že o odvolaní žalovanej už raz rozhodol, a to rozsudkom č. k.
6Co/19/2023 – 241 zo dňa 12.10.2023, a to tak, že cit.:

„I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi

nemajetkovú ujmu vo výške 110,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej
vyhovujúcej časti m e n í rozsudok tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamieta.

II. Žalobcovi voči žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“

20. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 7Cdo/49/2024 zo dňa 30.04.2025 o dovolaní žalovanej rozhodol
tak, že cit.:

„Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. októbra 2023 sp. zn. 6Co/19/2023 z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.“

21. NSSR v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 7Cdo/49/2024 zo dňa 30.04.2025 okrem iného uviedol
nasledovné:

„19. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd

sa v odôvodnení jeho rozhodnutia dostatočne nezaoberal odvolacími námietkami žalobkyne týkajúcimi
sa začiatku plynutia premlčacej doby a náhrady trov konania... K odvolacej argumentácii žalovanej,
ktorá namietala, že pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci moment, kedy
došlo k protiprávnemu zásahu, ktorý mohol viesť k nemajetkovej ujme a nie kedy došlo k ukončeniu
bezpečnostného incidentu, odvolací súd však nedal primeranú odpoveď, ako aj prehliadol celú radu

dôkazov jednoznačne nasvedčujúcich tomu, že dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu a
ďalších dotknutých osôb sa najneskôr dňa 25. januára 2017 už nachádzali v neuzamknutom sklade/
kontajnerovom stojisku na papierový odpad, na ktoré žalovaná opakovane poukazovala.20. Rovnako bolo potrebné súhlasiť s dovolateľkou, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia
nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalovanej týkajúcich sa náhrady trov konania,
nereagoval na jej odvolacie námietky spočívajúce v argumentácii, že žalobca bol v spore úspešný len

v časti (okresný súd mu priznal nemajetkovú ujmu 8 7Cdo/49/2024 vo výške 2.500 eur z uplatnených
5.000 eur), pričom odvolací súd ešte zvýraznil rozdiel medzi uplatnenou sumou (5.000 eur) a priznaným
nárokom (110 eur). Odvolací súd sa nevysporiadal s osobitosťami prejednávanej veci, na ktoré
žalovaná v odvolaní poukazovala, a ktoré majú spočívať v množstve skutkovo a právne identických
vecí (na základe rovnakého bezpečnostného incidentu), v ktorých sú žalobcovia zastúpení tým istým

právnym zástupcom, trovy konania spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia; trovy konania
mnohonásobne prevyšujú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Uvedené podľa dovolateľky
predstavovalo výnimočné okolnosti prejednávanej veci (resp. prejednávaných vecí) ako dôvod pre
aplikáciu § 257 CSP. Dovolateľka už v odvolacom konaní ako ďalšiu okolnosť pre aplikáciu § 257
CSP videla to, že v skutkovo a právne identických veciach sa opakuje množstvo obsahovo aj formálne
tých istých podaní odlíšených iba označením strany sporu, spisovej značky a dátumu podania oproti

podaniu použitého v inom konaní. Napokon, odôvodnenie napadnutého rozsudku k trovám konania
nijakým spôsobom nereaguje na označené rozhodnutia ústavného súdu (pozri napr. aj 2Cdo/90/2024,
4Cdo/18/2024).
21. Odvolací súd teda neposkytol dovolateľke náležitú a zrozumiteľnú odpoveď na jej podstatné tvrdenie
uvedené v odvolaní...“

22. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po
zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou
(§ 359 CSP), opätovne prejednal odvolanie podané žalovanou a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP

bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré

boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie

uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej
je čiastočne dôvodné a čiastočne dôvodné nie je.

23. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie pod
bodom II. nebol napadnutý odvolaním. Rozhodnutie súdu o zamietnutí v prevyšujúcej časti nadobudlo
právoplatnosť a nebolo oprávnením, ani povinnosťou odvolacieho súdu v tejto časti rozsudok

preskúmavať (§ 226, § 228 ods. 1 CSP).

24. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). Odvolací súd v tejto veci posudzoval
relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov aj vo vzťahu k už skôr vydaným rozhodnutiam Okresného
súdu Svidník a Krajského súdu v Prešove v identických veciach pri nezmenenej skutkovej a právnej

argumentácii strán sporu.

25. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 365 ods.1 písm.
b) CSP odvolací súd uvádza, že táto námietka nebola zo spisu zistená. Právo na spravodlivý procesje veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu,
právonanezávislýanestrannýsúd,právonazákonnéhosudcu,právonaprejednaniesporuvprimeranej
lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim,

ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje
pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú
intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne
konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací

súd uvádza, že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním súdu malo dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené namietané konanie súdu porušujúce
práva odvolateľa na spravodlivý proces, ktoré bolo žalovanou formulované iba všeobecne. Uvedené
platí aj z toho dôvodu, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými relevantnými
skutočnosťami a riadne odôvodnil svoje rozhodnutie.

26. Ohľadne odvolacej námietky vznesenej odvolateľom v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm.
a) CSP odvolací súd uvádza nasledovné. Pokiaľ sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti
Okresného súdu Svidník, odvolací súd sa nestotožnil s touto námietkou a dospel k záveru, že vo veci
konal miestne príslušný súd. V danom prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva
na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobca

domáha primeraného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne
možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z
24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade keď Súdny dvor uviedol, že
nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z
uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku

na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne
príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného
je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na
náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na
náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu Svidník.

Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcov nebola v konaní sporná, preto
považovalrozhodnutiesúduprvejinštancieohľadomustáleniajehomiestnejpríslušnostiodvolacísúdza
správne,ajkeďzinýchdôvodovnež,naktorépoukázalsúdprvejinštancie.Vtejtosúvislostiodvolacísúd
uvádza, že miestna príslušnosť Okresného súdu vo Svidníku je daná ako osobitná miestna príslušnosť
podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovanej vznesené v odvolacom konaní o

miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie.

27. Pokiaľ sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje.
Je nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho vzťahu so žalovanou, pričom táto konala

prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná, aj keď konajúca prostredníctvom splnomocneného
zástupcu, zasiahla do osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečila jeho osobné údaje pred
prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje citovaný rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných
práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácii

činností žalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanej.
V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie je relevantné použitie ustanovení Zákona
o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie
je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak ako to využil žalobca v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu

preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva
žalovaná,ktorévsúvislostisjejzodpovednosťouneskončilovydanímrozhodnutiaoporušeníustanovení
zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka
žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je nedôvodná.

28. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričommedzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné

okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,

je zrejmý nesúlad. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel
k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil správne a
majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie, nebol zistený žiaden z vyššie
uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. Dôkazy predsa hodnotí súd
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132
CSP) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa Čl. 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo/204/2009)

29. K námietke o nesprávnom právnom posúdení podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7Cdo/7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti
priznanej nemajetkovej ujmy.

30. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k

záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy
došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do
jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a vzhľadom na
závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na
nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti

a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné,
že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej sa
značným spôsobom vytvorili podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov
možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na Článok 8

Dohovoru ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.
Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali
jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve
pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to,aby subjekt, ktorému boli zverené, nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade,
že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej
ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako

nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj
pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne
konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa
sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik
zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny

delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo
príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako
nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že
okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto: dĺžka protiprávneho
konania, reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, dobrovoľné upustenie od konania
a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania,

úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.

31. Odvolací súd hľadiac na jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že suma
priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania, ktorá
skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z odôvodnenia nevyplýva jednoznačne, kedy boli

predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade (pravdepodobne takmer tri roky). Rovnako tak
žalovaná sa ospravedlnila za predmetné konanie žalobcovi, pričom v danom prípade nemožno hovoriť
o nejakej škandalizácií žalobcu, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho konania, či tým, že
by došlo k úmyselnej motivácii k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby. Zároveň je nutné brať do
úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo

ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo v
konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho súdu
dôležitá pre posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Vzhľadom na významné postavenie
žalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, je primerané
priznať žalobcovi nárok na finančnú náhradu.

32. Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, je nutné vychádzať z judikatúry súdov
Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne
priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej
úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaná vo svojom

odvolaní. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu
súdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie za neprimerane vysokú. Aj odvolací súd
poukazuje na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto
sumy pohybujú cca 15.000,- až 20.000,- eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí
od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy, ako aj berúc do úvahy

nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu
do osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno
hovoriť o rozsahu cca 10% zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350,- eur) (§
12 ods. 3 Zákona č. 274/2017 Z. z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo
k jej zásahu do osobnostných práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo

nepochybne odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t. j. 435/2,
t. j. cca 220,- eur. Zároveň neboli zistené ani dôvody, akými sú napr. škandalizácia žalobcu, opakovanie,
či zvyšovanie intenzity konania, úmyselné konanie žalovaného (či iné vyššie uvedené okolnosti majúce
význam pre výšku náhrady), čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t. j. na sumu 110,- eur.

33. Odvolací súd poukazuje na to, že vyššie uvedený výpočet prezentoval vo svojom rozhodnutí
už Krajský súd v Prešove vo veci 13Co/7/2021 zo dňa 30. marca 2021 a oproti zdôvodneniu
primeranej výšky finančnej náhrady súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 160.)
vyznieva presvedčivejšie v nadväznosti na zistené okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní
nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd použil tento výpočet aj v tejto konkrétnej veci.

Neodklonil sa pritom od názorovej línie tunajšieho súdu v skutkovo identických veciach týkajúcich sa
žalovanej spoločnosti. (Pozri aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove 13Co/30/2022 zo dňa 7.9.2022,
8Co/41/2022 zo dňa 15.12.2022, 17Co/41/2022 zo dňa 17.12.2022, 17Co/53/2022 zo dňa 24.11.2022,2Co/31/2022 zo dňa 18.01.2023, 2Co/32/2022 zo dňa 18.01.2023, 5Co/29/2022 zo dňa 27.10.2022,
8Co/28/2022 zo dňa 27.10.2022, 8Co/34/2022 zo dňa 27.10.2022).

34. Je možné brať do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.08.2019 sp. zn. 22Co
147/2019, ktorý potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom
skutkovom stave, kedy však došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného
klienta, no tieto boli uniknuté do digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie
než to bolo v prípade žalobcu. Pokiaľ v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v

sume cca 420,- eur, odvolací súd vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110,-
eur je vzhľadom na charakter veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť
údajov v digitálnom prostredí s listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento
rozdiel musí byť zohľadnený pri výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá.
Predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu ČR prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu
Českej republiky, ako to vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 4015/19 zo dňa

09.01.2020.

35. Pokiaľ ide o námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku v konaní, ktorej nedostatočné
odôvodnenie namietala žalovaná v dovolaní, pričom túto dovolaciu námietku Najvyšší súd SR vyhodnotil
ako dôvodnú a predchádzajúci rozsudok tunajšieho odvolacieho súdu zrušil, odvolací súd si osvojuje

odôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštancie,sktorýmsastotožňujevplnomrozsahu,nanehozároveň
poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na
prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997
č.20772/92. S ohľadom na inštruktívne odôvodnenie uvedené v rozhodnutí NSSR sp. zn. 7Cdo/49/2024
zo dňa 30.04.2025 a na zvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku, ako aj v odpovedi na

uplatnené odvolacie námietky odvolací súd uvádza nasledovné.

36. Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň 09.02.2017, kedy boli dokumenty s osobnými
údajmi nájdené nálezcom. Túto skutkovú okolnosť je potrebné považovať za moment ukončenia

bezpečnostného incidentu. Nasledujúcim dňom 10.02.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba
a uplynula 10.02.2020. Žalobca a ďalšie dotknuté osoby sa mohli o tomto bezpečnostnom incidente
dozvedieť najskôr dňa 09.02.2017, keď nálezca I. G. archívnu krabicu s osobnými údajmi v sklade našiel,
vzal ju a odovzdal ju do zabezpečených priestorov advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku.
Bezpečnostný incident je celkom jednoznačne trvácim administratívnym deliktom, ktorý tvorí jeden

skutokajedensprávnydelikt,atoaždookamihuodstráneniaprotiprávnehostavu(09.02.2017).Pretoaž
nasledujúcim dňom, t. j. 10.02.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 10.02.2020.
Keďže žaloba bola súdu doručená dňa 30.01.2020, stalo sa tak pred uplynutím premlčacej doby, a preto
žalobcom uplatnený nárok nie je premlčaný.

37. Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo
dňa, kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne F. C. G.. Neoprávnené sprístupnenie osobných
údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív vo vreci uloženom na podlahe skladu svedkom
K. L.. Aj z pohľadu konkretizácie časového momentu je takáto výpoveď tohto svedka neurčitá, keď
uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno

vyvodiť, či po 25.01.2017 sa predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovaného nachádzali
alebo nenachádzali. V prípade, že by moment opustenia tlačív zo skladu žalovaného mal predstavovať
začiatokplynutiapremlčacejdoby,podstatnoubymalabyťskutočnosť,vktorýprvýdeňsibolsvedokistý,
že tlačivá vo vreci už neboli uložené na podlahe skladu žalovaného, nie kedy ich tam naposledy videl.
Skutočnosti, na ktoré poukazuje žalovaná v odvolaní, t. j. vyjadrenie žalobcu na strane 9 žaloby, kde

je uvedené, že v mesiacoch január a február 2017 došlo v súvislosti so spracúvaním osobných údajov
žalobcu z pohľadu administratívnej zodpovednosti k bezpečnostnému incidentu, tiež tvrdenie žalobcu,
že v januári 2017 umiestnil vedúci značkovej predajne archívnu krabicu plnú originálnych písomností
s osobnými údajmi klientov žalovanej do neuzamknutého skladu na papierový odpad, do ktorého mal
prístupneobmedzenýpočetosôbakdejudňa09.02.2017našielp.J.G.,ktorýjuodniesoldoadvokátskej

kancelárie JUDr. Ambróza Motyku, či tvrdenie žalobcu, že osobné údaje žalobcu a ďalších stoviek
klientov sa najmenej v období od 25.01.2017 do 09.02.2017 nachádzali v neuzamknutom sklade, kde
ich v rozpore s predpismi o ochrane osobných údajov umiestnil vedúci značkovej predajne v Stropkove a
kde boli tieto osobné údaje vystavené možnosti neoprávneného sprístupnenia neobmedzenému okruhusubjektov, pri posúdení otázky začatia plynutia premlčacej lehoty tak v kontexte vyššie uvedených
právnych úvah odvolacieho súdu nemajú relevanciu.

38.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

39. Odvolací súd má za to, že ani skutočnosti uvedené v zázname o podaní vysvetlenia zamestnanca
obchodného zástupcu žalovanej K. L. na F. D. G. zo dňa 20.02.2017, kedy tento uviedol, že igelitové

vrece s dokumentmi s osobnými údajmi dotknutých osôb vrátane žalobcu, a ktoré nedopatrením
umiestnil do kontajnerového stojiska na umiestňovanie papierového odpadu tam videl naposledy
25.01.2017, nespochybňujú a ani nevyvracajú závery odvolacieho súdu. Podľa odvolacieho súdu je
nepochybné, že právo na uplatnenie nemajetkovej ujmy sa mohlo po prvý raz vykonať na druhý
deň po tom čo boli nájdené a vyzdvihnuté zo skladu dokumenty obsahujúce údaje žalobcu. Je v
rozpore s konštrukciou začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby vychádzať z predpokladu, že

táto začala plynúť vtedy, kedy si mal tieto dokumenty všimnúť vedúci predajne F. C. G.. To, že si
osoba všimne voľne ležiace dokumenty bez toho, aby do nich nazrela a identifikovala to, či sa v
týchto dokumentoch nachádzajú osobné údaje fyzickej osoby, nemožno považovať za začiatok plynutia
objektívnejpremlčacejdoby.Tátonepochybnezačalaplynúťažvtedy,keďtietodokumentyboliotvorené,
s týmito sa určitá fyzická osoba oboznámila a následne ich odovzdala na ďalšie úkony osobe znalej

práva. Z tohto dôvodu odvolací súd nepriznal právnu relevanciu dobe, kedy boli tieto dokumenty
voľne položené v prístupnom sklade a všimla si ich okoloidúca osoba. Objektívne sa žalobca mohol
domáhať svojich nárokov až po tom, čo dokumenty obsahujúce jeho osobné údaje boli nájdené a bola
identifikovaná skutočnosť, že tieto dáta obsahujú.

40. Pokiaľ sa žalovaná odvoláva na zápisnicu z pojednávania zo dňa 26.02.2020 v skutkovo a právne
identickej veci vedenej na súde prvej inštancie, (sp. zn. 1C/29/2019), kde právny zástupca žalobcu
k námietke právneho zástupcu žalovanej, že k bezpečnostnému incidentu nedošlo dňa 09.02.2017,
ale v januári 2017 uviedol, že je to „viac-menej možno aj pravdivá informácia, pretože ten sklad sa
v pravidelných cykloch vyváža, takže je možné, zhruba vychádza, že tieto osobné údaje sa mohli v tom

sklade nachádzať približne dva týždne, teda podľa žalovanej už v januári, odvolací súd zdôrazňuje,
že je potrebné striktne rozlišovať medzi momentom protiprávneho zásahu do práv žalobcu a ďalších
stoviek klientov tým, že originálne písomnosti s ich osobnými údajmi boli umiestnené do neuzamknutého
skladu, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb (t. j. najneskôr 25.01.2017) a momentom
ukončenia bezpečnostného incidentu, ktorý nastal, keď p. J. G. našiel archívnu krabicu so spomínanými

originálnymipísomnosťamiobsahujúcimiosobnéúdaježalobcuaďalšístoviekklientovžalovanej aktorý
túto krabicu odniesol do advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku. Od uvedených skutočností totiž
závisí počiatok plynutia premlčacej lehoty, ktorý odvolací súd, (ako už vyššie uviedol), ustálil na deň
10.02.2017.

41. Správnosť úvah odvolacieho súdu nespochybňujú ani skutočnosti vyplývajúce z návrhu na začatie
konania o ochrane osobných údajov dotknutej osoby J. I. G. na ÚSSÚ zo dňa 28.08.2017 voči
žalovanej, kde samotný navrhovateľ uviedol, že minimálne v čase od 25.01.2017 do 09.02.2017 mohli
byť dokumenty nepovolenými osobami zneužité, či z rozhodnutia predsedníčky R., z ktorého vyplýva, že
kporušeniupovinnostipodľa§19ods.1zákonač.122/2013Z.z.sasprostredkovateľdopustilvpriebehu

mesiaca január a február 2017, pričom R. mal túto skutočnosť za preukázanú a táto skutočnosť nebola
ani samotným žalobcom ani žalovanou nikdy spochybnená.

42. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej, ktorá poukazovala na argument žalobcu, ktorý výšku
ním uplatnenej nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že najmenej v období od 25.01.2017 do 09.02.2017

sa osobné údaje žalobcu nachádzali v neuzamknutom priestore, pričom existovalo vysoké riziko
zneužitia týchto osobných údajov ich nelegálnou manipuláciou, odvolací súd uvádza, že uvedené nie je
v rozpore so skutočnosťou, ktorá vyplynula z vykonaného dokazovania, a to, že až dňom 09.02.2017
došlo k ukončeniu bezpečnostného incidentu, a to nájdením archívnych krabíc s originálnymi listinami
obsahujúcimiosobnéúdaježalobcuaďalšístoviekklientovžalovanejp.J.G.,ktorýtietokrabiceodniesol

do advokátskej kancelárie X. H. I., čím zamedzil ich sprístupneniu neobmedzenému počtu osôb.

43. Pokiaľ sa žalovaná odvoláva na Stropkovské spektrum zo dňa 16.12.2019, v ktorom mal samotný
právny zástupca upozorňovať dotknuté osoby, že si môžu svoje práva uplatniť na súde ešte dokonca januára 2020, pretože po tejto lehote sa ich nárok premlčí, odvolací súd považuje za potrebné
pripomenúť, že právne posúdenie nároku uplatňovaného žalobou je vecou konajúceho súdu. Právny
názor zástupcov strán sporu, či už prezentovaný v rámci toho-ktorého súdneho konania, v médiách,

alebo odborných článkoch nie je pre súd záväzný. Je teda bez právnej relevancie vyjadrenie právneho
zástupcu žalobcu v G. G., príp. v inom médiu. Nad rámec uvedeného, odvolací súd dopĺňa, že
návrh žalobcu na začatie konania bol súdu prvej inštancie doručený koncom januára, konkrétne dňa
30.01.2025 (č. l. 19).

44.Odvolacísúdsúčasnepoukazujenaskutočnosť,žerovnakýbezpečnostnýincidentbolajpredmetom
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 77/2024 zo dňa 20.02.2025, kedy bolo
zamietnuté dovolanie s poukazom na dostatočnú odôvodnenosť záverov odvolacieho súdu vo vzťahu k
posúdeniu otázky začatia plynutia premlčacej doby, ktorá bola posúdená rovnako ako v tomto konaní.
Rovnako tak odôvodnenie odvolacieho súdu bolo v podstate totožné s odôvodnením v prebiehajúcej
veci, preto aj s poukazom na princíp právnej istoty, kedy je dôležitá predvídateľnosť práva pri úplne

rovnakých konaniach vychádzať zo záverov, ktoré vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v tomto
konaní.

45. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 201/2007, v konaní na základe žaloby na
ochranu osobnosti musí súd vždy medzi prvými riešiť okolnosť, kto je v konkrétnom prípade subjektom

ochrany a kto je subjektom zásahu. Bez vyriešenia tejto otázky, t. j. do koho práva sa zasiahlo a
kto sa zásahu dopustil, nie je ešte opodstatnené riešenie meritórnych otázok - nedovolenosti zásahu,
jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou
ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznaného zadosťučinenia a pod. Nič z

vyššie uvádzaného pritom nemohlo byť žalobcovi známe pred 09.02.2017, a preto ani premlčacia doba
nemohla žalobcovi začať plynúť pred týmto dňom, ako sa mylne domnieva žalovaný.

46. Prijatie názoru žalovaného vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby by vo svojich dôsledkoch
znamenalo, že tento by mal mať prospech z vlastného protiprávneho konania, pretože čím dlhšie by

trval protiprávny stav, za ktorý žalovaný zodpovedá, tým kratšia premlčacia doba by vznikla pre dotknuté
osoby k dispozícii na uplatnenie ich práv (alebo aj reálne žiadna, ak by dokumenty v sklade boli objavené
nepovolanou osobou až po viac ako troch rokoch).

47. Vo svetle všetkých vyššie uvedených skutočností, ako aj po vyhodnotení odvolacích námietok

vo svetle inštruktážneho odôvodnenia NSSR dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal sčasti nesprávny právny
záver. So zreteľom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o uložení
povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 110,- eur potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP
a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok vo výroku I. zmenil (v zmysle ust. § 388 CSP) tak, že v tejto

časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

48. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd

SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd
nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie

v merite veci bez významu.

49. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2
CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, tak že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v celom rozsahuproti žalovanej s poukazom na jeho úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy
súdu.

50. Podľa ust. § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie.

51. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

52. Podľa ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

53. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že ide o vec patriacu do skupiny viacerých vecí s
rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré sú prejednávané na Okresnom súde Svidník z dôvodu,

ktorý aj v prejednávanej veci bol nepochybne ustálený súdom prvej inštancie a ktorý bol dôvodom
pre rozhodnutie R. G. zo 16. 08. 2017, číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX, v ktorom tento orgán konštatoval
porušenie zákona tým, že pri likvidácií obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti F. G., a. s. v
rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP,
pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj

informácie o predajnom mieste, nepostupoval s náležitou starostlivosťou. Táto okolnosť, teda porušenie
zákona na ochranu osobných údajov v prejednávanej veci, bola dôvodom pre priznanie nemajetkovej
ujmy v zmysle výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

54. Otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu, ako

aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 233/2022, pričom ÚS SR v uznesení zo
dňa 24. 05. 2022 uvedenej spisovej značky konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v
spore o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za
tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu.
Zároveň ÚS SR konštatoval, že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná

náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

55. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS
225/2020 zo dňa 27. 08. 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň

časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I.ÚS 24/2021, II.ÚS 225/2020, II.ÚS 399/2019,

III.ÚS 475/2018, II.ÚS 397/2020.

56. Z týchto názorov Ústavného súdu vychádzali potom rozhodnutia odvolacieho súdu (Krajského súdu
v Prešove) v otázke náhrady trov konania a z tohto názoru treba vychádzať aj v prejednávanej veci pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov.

57. Zo samotného znenia ust. § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (advokátskej tarify do 31. 12.
2023) vyplýva, že tarifnou hodnotou je suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a
suma 2.000,- eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť v akej výške v konečnom dôsledku
táto náhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu

trov konania. Rozhodujúcou okolnosťou je to, že žalobkyňa mala vo veci úspech, nakoľko zásah do jej
osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej osobnými údajmi, bol zistený, a preto má
nárok v zmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na plnú náhradu trov konania.

58. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že žalobkyni ako plne úspešnej strane, čo do

základu, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, pričom ide o štandardný a zaužívaný výrok
o nároku na náhradu trov konania používaných v prípadoch, kedy výška plnenia závisí od úvahy súdu
a kde za plne úspešného sa považuje žalobca vtedy, ak vo výške plný úspech nemal.59. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak

mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

60.ZNálezuÚSSRIII.98/2018z02.05.2018vyplýva,žepodľaust.§257CSPsúdvýnimočneneprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie

predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za
zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy
konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením,
aby tieto trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti
zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však
neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech,

nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa
uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III.
ÚS 292/07 či sp. zn. I.ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri
nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III.ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej

úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo
všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 CSP).

61. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré
úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide

konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (porovnaj Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 119/2012).

62. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ust.

§ 257 CSP, ktorej sa dožaduje žalovaný F., H. (ďalej len zodpovedná osoba za porušovanie osobných
údajov GDPR) pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection
Regulation, skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679
z 27. 04. 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto
údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie

Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov.

63. V Úradnom vestníku Európskej únie bolo vyhlásené 27. 04. 2016. Nariadenia, v schválenom znení,
sú priamo účinné pre každý členský štát EÚ. V slovenskom právnom poriadku je nariadenie premietnuté
aj do zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov z

29. 11. 2017. Zákon 18/2018 Z. z. je účinný na Slovensku rovnako ako GDPR od 25. 05. 2018. Zákon
bol priamo aj nepriamo aktualizovaný v roku 2019 (v znení č. 35/2019 Z. z. (nepriamo), 221/2019 Z. z.).

64. Nariadenie chráni základné práva a slobody fyzických osôb so zameraním na právo ochrany
osobnýchúdajov.Stanovujepravidláochranyfyzickýchosôbapravidláprevoľnýpohyb(ktorýsanesmie

obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň
ochranyfyzickýchosôbvcelejÚniimázabrániťrozdielom,ktorésúprekážkouvoľnéhopohybuosobných
údajov v rámci vnútorného trhu (preambula, ods. 13).

65. GDPR niektoré osobné údaje považuje za „citlivé“ (článok 4 ods. 13, 14 a 15, článok 9 a odôvodnenia

51 - 56 GDPR, ktoré sa takto súhrnne nenazývajú ale sú uvádzané ako „genetické údaje“, „biometrické
údaje“ „údaje týkajúce sa zdravia“), ktorých spoločným znakom je, že podliehajú osobitným podmienkam
spracovania. Na stránkach Európskej komisie sú uvedené tieto:
„i. osobné údaje, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo
filozofické presvedčenie;

ii. členstvo v odborových zväzoch;
iii. genetické údaje, biometrické údaje spracúvané len na účely identifikácie ľudskej bytosti;
iv. zdravotné údaje;
v. údaje týkajúce sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie danej osoby.“66. V rámci stanovenia „kategórií“ osobných údajov, ktoré patria do osobitnej kategórie osobných údajov,
došlo na Slovensku k zmenám platným od 25. 05. 2018. Podľa Úradu na ochranu osobných údajov

Slovenskej republiky (ÚOOÚ) :
„i. zákon č. 122/2013 Z. z. pozná osobitnú kategóriu osobných údajov, ktoré sú v uvedené v ust. § 13 a
odtiaľ vypadol z týchto citlivých osobných údajov údaj o členstve v politickej strane alebo hnutí a tiež:
ii. rodné číslo. Slovenská republika prijala novú úpravu spracúvania rodného čísla, ako národného
identifikátora a to v ust. § 78 ods. 4 zákona č. 18/2018 Z.z., a to na základe splnomocňujúceho

ustanovenia nariadenia v čl. 87. Stále platí, že rodné číslo je zakázané zverejňovať, právo zverejniť
rodné číslo ma iba dotknutá osoby, ktorej sa týka :
iii. Zo zoznamu citlivých osobných údajov tiež vypadli údaje týkajúce sa uznania viny za trestné činy a
priestupky, ktoré sa stali samostatnou kategóriou osobných údajov a sú uvedené v čl. 10 nariadenia.“

67. Pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400 násobné

porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu G. H. G. by zvýhodniť porušovateľove
práva a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého
usporiadania pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Uprednostniť
osobu zodpovednú za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia
odvolacieho súdu je neakceptovateľné.

68. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie od legitímneho
výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je
neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných
údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o

náhrade trov konania. Aj preto je ust. § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti
neaplikovateľné.

69. Odvolací súd je presvedčený, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej strane sporu, by došlo k
porušeniu práv odvolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

70. Je potrebné poukázať na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II.ÚS 218/02, III.ÚS 198/07, I.ÚS 265/07, III.ÚS 139/08). Hypotetické priznanie trov

konania v rozsahu 200 000,- eur v iných, avšak skutkovo podobných konaniach, nemohlo mať dopad
na prejednávanú vec, totižto nepochybne nárok na náhradu trov konania je nárokom patriacim strane
sporu a advokát je platobným miestom (pozri § 263 CSP).

71. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa žalovanou tvrdené opakovanie

veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) zo strany žalobcu pretože rovnaká
skutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s
identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny
zástupca.

72. Odvolací súd nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa
spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia
neprimeranej sumy vo výške 5.000,- eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto
súdnemu konaniu.

73. Z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým
a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných
dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb
a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť

nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá
všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania
úspešnej strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre
sporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania.74. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať
v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uložiť spotrebiteľovi povinnosť

znášať časť trov konania, ak v nadväznosti na konštatovanie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu
jej nekalej povahy sa jeho návrhu na vrátenie súm, ktoré boli na základe tejto podmienky zaplatené bez
právneho dôvodu, vyhovelo len čiastočne, pretože je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké určiť
rozsah práva tohto spotrebiteľa na vrátenie týchto súm. (pozri rozsudok SD EÚ C-714/22).

75. Z týchto dôvodov odvolací súd nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie zmierňujúceho
ust. § 257 CSP, a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie osobných
údajov podliehajúcej ochrane únijovému právu.

76. Odvolací súd tak rozhodol o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle ust. § 396
ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni voči

žalovanej v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobkyne v konaní, pričom výška priznanej náhrady
závisela od úvahy súdu. Na základe judikatúry Ústavného súdu v bodoch 17-18 tohto rozhodnutia je
nepochybné, že žalobkyni patrí plný nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bez
ohľadu na to, že v konečnom dôsledku jej bola priznaná suma 110,- eur náhrady nemajetkovej ujmy,
aj keď táto uplatňovala pôvodne vo výške 5.000,- eur. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za

plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobkyňa bola, čo sa týka základu nároku,
plne úspešná, a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu
trov konania.

77. Odvolací súd rozhodol aj trovách dovolacieho konania a to v zmysle ust. § 453 ods. 3 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP. Žalovaná síce bola úspešná v rámci dovolacieho konania, keď
dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania a vznikol by jej nárok na
náhradu trov dovolacieho konania podľa ust. § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd však zohľadnil v tomto
prípade dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP, spočívajúce v tom, že na žalovanej

strane ide o osobu zodpovednú za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov
a bolo by rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov medzi stranami sporu, pokiaľ by jej
bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania, obzvlášť za situácie pokiaľ odvolací súd po vrátení
veci dovolacím súdom opätovne rozhodol tak, že priznal žalobkyni náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania. Preto odvolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania.

78. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).