Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, August 18, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/48/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8622201388
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8622201388.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov

senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a JUDr. Branislava Brezu v právnej veci žalobcov: 1/ A. B. C.,
nar. XX.X.XXXX, bytom D. E. XX, XXX XX B., 2/ F. C., nar. X.X.XXXX, bytom D. E. XX, XXX XX B.,
obaja zastúpení: JUDr. Michal Harviš, advokát, so sídlom Stropkovská 633/3, 089 01 Svidník, IČO:
36153834, proti žalovanej: G. H., X. XXXX XXX/XX, XXX XX I., J.: XXXXXXXX, zastúpená: Mgr. Juraj
Berežný,advokát,sosídlomCentrálna2/38,08901Svidník,IČO:50039229,onáhraduškodyaochranu
osobnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. SK-1C/28/2022-195 zo
dňa 24. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku III. a v súvisiacom výroku V. o trovách prvoinštančného
konania.

Žalobcovi 2/ priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol,
cit.:

„I. Žalobu žalobcu 1) zamieta.

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi 1) v rozsahu 100 %, o ktorých výške
bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 2) nemajetkovú ujmu vo výške 2 000,- eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

IV. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu 2) zamieta.

V. Žalobca 2) má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca v 1. rade je zákonným zástupcom - otcom mal. F. C., nar. X.X.XXXX,
ktorý bol žiakom G. K. L. X. XXXX XXX/XX M. I.. V priestoroch ZŠ, ktorú maloletý F. navštevoval

bol spolužiakmi v čase od septembra 2020 do 18.5.2021 šikanovaný. V priestoroch školy opakovane
bezdôvodne fyzicky napadli maloletého F. C., pričom strkaním, údermi a kopaním do hlavy a celého tela
spôsobili mal. F. C. pomliaždeniny a krvné podliatiny s dobou liečenia 5-6 dní, posttraumatickú stresovú
poruchu CAN psychické týranie a depresívne stredne ťažkú poruchu bez psychologických prejavov, tedaporuchu zdravia, v dôsledku ktorej mu bol sťažený obvyklý spôsob života najmenej 7 dní. Za uvedené
skutky bolo vedené trestné stíhanie voči žiakom 5. B triedy ZŠ na L. X. A. M. I., kde vyšetrovateľ OR PZ-
OKP vo I. zahájil voči maloletým žiakom trestné stíhanie, avšak uznesením E.:N./M. zo dňa 13.1.2022

ho zastavil, keďže trestné stíhanie je neprípustné, ak ide o osobu, ktorá pre nedostatok veku nie je
trestne zodpovedná.

3. Žalobca sa domáhal ochrany práv mal. F. opakovane, písomne sa sťažoval na riaditeľstve ZŠ na
šikanovanie svojho syna zo strany jeho spolužiakov a navrhoval prijatie opatrení zo strany žalovanej,

ktorá však nevykonala potrebné a rázne opatrenie, aby zamedzila šikanovaniu, naopak na stránke školy
št. zást. A. O. P. konštatovala, že ako riaditeľka školy je zarmútená celou situáciou, ktorá naštrbila dobrú
povesť školy. Z uvedeného dôvodu žalobca podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania
trestného činu, čo následné vyšetrovanie a postup OČTK vyústilo do štádia, v ktorom sa preukázala
opodstatnenosť tvrdení žalobcu. Žalovaná strana svojim konaním (nekonaním) porušila svoje povinnosti
pri výchove a vzdelávaní detí, zlyhala ako školská ustanovizeň pri ochrane detí, ktoré sú rodičmi

posielané do škôl, za neprofesionálny a necitlivý prístup k deťom, ako aj porušovanie povinnosti v
zmysle ust. zák. č. 138/2019 Zb. o pedagogických zamestnancoch. Žalobca v 1. rade bol nútený zmeniť
základnú školu, kde by mal. F. pokračoval v školskej dochádzke. Zároveň porušenie povinnosti žalovanej
pri zabezpečovaní vyučovacieho procesu a ochrane a vzdelávaní detí konštatovala aj štátna školská
inšpekcia. Konaním žalovanej bola spôsobená maloletému okrem fyzickej a psychickej ujmy aj ujma

materiálna - formou priamych nákladov, keďže s ním žalobca v 1. rade musel absolvovať lekárske
vyšetrenia za účelom poškodenia zdravia. Vyčíslenie priamych nákladov pozostávajúce z cestovného
predstavuje sumu 474,59 eur (cestovné príkazy) a z dôvodu zmeny školy mal. F. na J. G. - L. D. M.
I., ktorá nie je školským obvodom pre obec D.. E., kde mal. F. býva a neprepláca deťom cestovné z
miesta bydliska za šk. rok 2021/2022 vo výške 390,- eur. Uvedeným konaním žalovanej bola maloletému

spôsobená aj nemajetková ujma, ktorú požaduje uhradiť v peniazoch, a to v sume 8.000,- eur, vzhľadom
na to, že konaním žalovanej bola v značnej miere už v mladom veku znížená jeho dôstojnosť. Žiadal
aj uloženie povinnosti žalovanej písomne - statusom na svojej internetovej stránke sa ospravedlniť
žalobcovi v 1. rade za nepravdivé informácie a tvrdenia vo svojom statuse v tomto znení: ,, Základná
škola na L. X. XXXX XXX/XX, XXX XX I. sa týmto ospravedlňuje zákonnému zástupcovi nášho žiaka A.

B. C. za nepravdivé informácie, zverejnené na statuse školy v súvislosti o šikane jeho syna F. na našej
škole. Bližšie vyšetrovanie ORPZ vo I. preukázalo opodstatnenosť sťažnosti A. B. C. na preukázanie
podozrenia zo spáchania viacerých trestných činov, za čo sa ospravedlňujeme.”

4. Na vec aplikoval ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1 písm. a)

a e), § 2 písm. f), § 144 písm. i), k) a o), § 152 písm. b), d) a e) zákona č. 245/2008 Z.z. o výchove a
vzdelávaní (ďalej len školský zákon), § 132 ods. 1 až 3, § 149, § 153 ods. 1, § 154, § 187 ods. 1 a 2, §
191 ods. 1, § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. civilný sporový poriadok.

5.Nazákladevykonanéhodokazovaniakonštatoval,ženapriekcelémuraduprijatýchopatrenížalovanej

školy, ktoré boli naviac sťažené protipandemickými opatreniami a ich dôsledkami na správaní žiakov,
napriek riadnemu pedagogickému dozoru, ktorý je možno od žalovanej spravodlivo požadovať, došlo
v priestoroch školy vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade zo strany jeho niektorých spolužiakov ku konaniu
vykazujúcemu znaky šikanovania podľa Smernice o prevencii a riešení šikanovania žiakov (čl. 2 ods.1,
čl. 2 ods.3), konkrétne k správaniu spolužiakov, ktorých úmyslom bolo zastrašovanie žalobcu v 2. rade,

jeho vyčleňovanie z kolektívu, ale došlo aj k fyzickým útokom na žalobcu v 2. rade. Uvedené vyplynulo
z výsledkov vyšetrovania, ktoré bolo napokon zastavené pre nedostatok veku, aj z výpovede žalobcu
v 2. rade za prítomnosti psychologičky a sociálnej kurátorky a záverov vyššie uvedených znaleckých
posudkov vypracovaných v priebehu vyšetrovania. Medzi stranami nebolo sporné, že sama žalovaná
udelila dvom žiakom opatrenie vo výchove, a to napomenutie od triedneho učiteľa a pokarhanie od

triedneho učiteľa.

6. Súd prvej inštancie vo vzťahu k občianskoprávnej ochrane osobnosti uviedol, že v tomto prípade ide o
zodpovednosťobjektívnu.Základnýmpredpokladomzodpovednostijeexistenciazásahu(konaniealebo
nekonanie), ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu. Zo záverov znalkyne A. Q. R. súd

zistil, že psychiatrickým vyšetrením bola u žalobcu v 2. rade diagnostikovaná Posttraumatická stresová
porucha F 43.1, CAN psychické týranie, depresívne stredne ťažká porucha bez psychotických prejavov
F 32., aspergerov syndróm F 84.5. Okrem aspergerovej poruchy, ktorá nikdy nebola diagnostikovaná,
ostatné poruchy sú získané, vznikli po týraní, pri dlhodobom strese dieťaťa. Ako dôsledok prežitej šikanysa prejavuje posttratumatická stresová porucha, CAN psychické týranie, depresívne stredne ťažká
porucha bez psychotických prejavov. Znalkyňa potvrdila psychológom diagnostikovanú posttraumatickú
stresovú poruchu. Podľa záveru znalkyne bolo odlišné správanie žalobcu v 2. rade mylne považované

za výchovný problém. Znaky diagnózy (hovornosť, absencia kamarátov, spôsob prejavu, vystupovanie)
sú absolútne zjavné, viditeľné a pri ich včasnej diagnostike sa mohlo šikane predísť, resp. mohla byť
hodnotená inak, dieťa malo byť chránené.

7. Z výpovedí pedagógov žalobcu v 2. rade (triednej učiteľky a výchovnej poradkyne) vyplynulo, že

žalobca v 2. rade bol výborným žiakom, na hodinách mimoriadne aktívnym so zjavnými verbálnymi
zručnosťami, ktoré však pôsobili na hodinách až rušivo. Žalovaná mala znalosti o tom, že takíto
žiaci sú väčšinou z kolektívu vyčleňovaní a majú problém si nájsť kamarátov. Žalovaná napriek
uvedenému, neprijala vhodné preventívne opatrenie v tom smere, aby bol žalobca v 2. rade ochránený
pred správaním spolužiakov, ktoré vykazovalo znaky šikany. Žalovaná, ako vzdelávacia a výchovná
inštitúcia mala pritom k dispozícii všetky potrebné odborné prostriedky, či už prostredníctvom vlastných

pedagogických zamestnancov, psychológov alebo externých psychologických poradcov, špeciálnych
pedagógov a odborných inštitúcií, aby v spolupráci s rodičmi žiaka včas intervenovala. Medzi
neoprávneným zásahom žalovanej a porušením osobnosti žalobcu v 2. rade existuje v danom prípade
príčinná súvislosť.

8. V danom prípade boli závermi znaleckých posudkov preukázané následky, jednak na fyzickom zdraví
a duševnom zdraví. Neoprávneným zásahom žalovanej došlo k zásahu do dôstojnosti žalovaného v 2.
rade, ako aj k zásahu do jeho súkromia - rodinného života, pretože uvedený zásah ovplyvnil aj rodičov
žalobcu v 2. rade a ich spoločný rodinný život, nakoľko museli pristúpiť k celému radu praktických, ale aj
administratívnychúkonovvnajlepšomzáujmeichmaloletéhosyna.Ajnatomtomiestesúdpripomína,že

na ochranu osobnosti sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, stačí že neoprávnený zásah bol spôsobilý
vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby.

9. Podanou žalobou sa žalobcovia domáhali peňažného zadosťučinenia vo výške 8.000,- eur. Peňažné
zadosťučinenie priznáva súd na základe vlastnej úvahy po zvážení všetkých okolností prípadu, a to

dĺžku protiprávneho konania, reakciu na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, snaha na nápravu,
závažnosť zásahu a podobne. Súd ustálil výšku peňažného zadosťučinenia na sumu 2.000,- eur, pričom
súd zohľadnil všetky okolnosti tejto veci, ktoré v priebehu konania vyšli najavo. Pokiaľ ide o dĺžku
neoprávneného zásahu, k uvedenému malo dochádzať v priebehu cca 40 dní, kedy bol žalobca v 2. rade
fyzicky prítomný v škole v mesiacoch september, október 2020 a máj 2021. Z dôvodu protipandemických

opatrení prebiehalo vyučovanie dištančne. Žalovaná tak mala objektívne znemožnené účinne reagovať
na udalosti, ku ktorým došlo medzi spolužiakmi v mesiacoch september a október 2020. Po návrate
žiakov do školy, po niekoľkomesačnom dištančnom vyučovaní, žalovaná čelila mimoriadnym výzvam
súvisiacim so zmenou v správaní žiakov a ich opätovnou socializáciou. Napriek uvedenému žalovaná
vykonala rad potrebných úkonov k náležitému objasneniu záležitosti (pohovory so žiakmi, pohovory

s rodičmi, prijaté výchovné opatrenia a pod.), komunikovala s rodičmi maloletého žalobcu, aj keď
správanie niektorých žiakov neposúdila ako konanie majúce znaky šikany. Žalobca v 2. rade bol nútený
zmeniť základnú školu a uvedené udalosti ovplyvnili aj jeho budúci výber strednej školy mimo miesto
bydliska, aby sa vyhol kontaktu s bývalými spolužiakmi.

10. Vzhľadom na záver o objektívnej zodpovednosti za zásah do osobnosti žalobcu v 2. rade považoval
súd uplatnený nárok, čo do právneho základu daný, avšak žalobcom uplatnenú výšku za neprimeranú.
Berúc do úvahy výšku súdmi priznávaných náhrad nemajetkovej ujmy pozostalým z dopravných nehôd
na úrovni cca 15.000,- eur až 20.000,- eur v závislosti od individuálnych okolností prípadu a berúc
do úvahy nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera

zásahu do osobnostných práv je v danom prípade nepomerne nižšia. Zo strany žalovanej nebolo zistené
žiadne úmyselné konanie, ktoré by odôvodňovalo zvýšenie náhrady. Preto vzhľadom na všetky uvedené
skutočnosti súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2. rade nemajetkovú ujmu vo výške
2.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

11. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

12. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov ust. § 365 ods.
1 písm. a), d), f), h), teda, že, neboli splnené procesné podmienky, konanie má inú vadu, ktorá mohlamať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

13. Namietala, že na pojednávaní konanom dňa 15.11.2023 bolo zo strany žalovanej poukázané na
ustanovenie § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z dikcie zákonného ustanovenia je zrejmé, že v
konaní o zodpovednosť maloletých osôb je zákonom určený okruh pasívne legitimovaných osôb, a to
maloletý, ktorý spôsobí škodu a ten, ktorý je povinný nad ním vykonávať dohľad. Poukázala aj na odsek

9 Čl. II. Smernice Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR č. 36/2018 k prevencii a riešeniu
šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach., z ktorého vyplýva, že pasívne vecne
legitimovanouosoboujepoprižiakoviajjehozákonnýzástupca.Tietoosobytvoriazozákonanerozlučné
spoločenstvo, a preto musia spoločne vystupovať na strane žalovaných. Jedným zo základných
predpokladov úspešnosti žaloby je to, aby stranami sporu boli všetky vecne legitimované osoby.
Procesnú zodpovednosť za označenie strán v žalobe nesie žalobca v tom zmysle, že nedostatočné

označenie vecne legitimovaných strán sporu znamená zamietnutie žaloby. Súd pri rozhodovaní o
akejkoľvek žalobe musí vždy plne skúmať existenciu aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie, a to aj
vtedy, ak ju nikto nenamieta. Vzhľadom na to, že sa konania nezúčastnili všetci nerozluční spoločníci,
nemohol súd prvej inštancie žalobe vyhovieť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie vyplývajúcej
zhmotnéhoprávaazuvedenéhodôvodubolopotrebnéžalobuzamietnuť.Napojednávaníkonanomdňa

15.11.2024 bolo zo strany žalovanej navrhnuté, aby súd vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade vydal rozsudok
pre zmeškanie, nakoľko žalovaný v 2. rade nebol na pojednávaní zastúpený (plná moc na zastupovanie
maloletého bola konajúcemu súdu doručená až po pojednávaní), predvolanie na pojednávanie mu bolo
doručené, pričom na termín pojednávania sa nedostavil a svoju neúčasť neospravedlnil. Na základe
uvedeného máme za to, že súd prvej inštancie mal vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade rozhodnúť rozsudkom

pre zmeškanie žalobcu. Žalovaná zastáva názor, že aj keby boli splnené vyššie vytýkané procesné
podmienky, tak sa žalobcom nepodarilo v konaní preukázať vznik nároku čo i len z časti, nakoľko sa
nazdávame, že žalovaná preukázala, že náležitý dohľad podľa § 422 ods. 2 OZ nezanedbala. V konaní
bolo preukázané, že žalovaná je vzdelávacou inštitúciou, má riadne prijatý a oboznámený pracovný
poriadok, školský poriadok, organizačný poriadok, plán práce školy, plán práce výchovného poradcu,

ako aj smernici k prevencii a riešeniu, šikanovania detí a žiakov v školských zariadeniach, ako aj to, že
prijaté opatrenia školy boli sťažené protipandemickými opatreniami a ich dôsledkami na správaní žiakov.
Sme toho názoru, že nie je možné docieliť to, že dozerajúca osoba musí mať neustály očný kontakt s
deťmi, čo nakoniec ani nie je možné, nedá sa ani zabezpečiť, aby na jedno dieťa dohliadal nepretržite
jeden pedagogický pracovník, čo objektívne ani nie je možné, pričom žalovaná navyše čelila po návrate

žiakov do školy, po niekoľko mesačnom dištančnom vyučovaní mimoriadnym výzvam súvisiacim so
zmenou v správaní žiakov a ich opätovnou socializáciou, a teda máme za to, že v konečnom dôsledku
sa žalovanej podarilo preukázať, že náležitý dohľad nezanedbala. Na strane žalobcu v 2. rade nebola v
značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo jeho vážnosť v spoločnosti, ako aj to, že nebola splnená
podmienka vzniku občianskoprávnej zodpovednosti, a to príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi

neoprávnenýmzásahomdoosobnostižalovanéhov2.rade,objektívnespôsobilýmvyvolaťnemajetkovú
ujmu, spočívajúcu v porušení, či len v ohrození osobnosti žalovaného v 2. rade a vznikom tejto
nemajetkovej ujmy, aby to zakladalo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

14. Na základe vyššie uvedeného navrhla, aby odvolací súd podľa ustanovenia § 388 Civilného

sporového poriadku napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v 2. rade
zamieta.

15. Žalobca v 2. rade sa k odvolaniu nevyjadril.

16. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP je naplnený vtedy, ak súd konal
napriek tomu, že neboli splnené procesné podmienky. Ide o podmienky, za ktorých súd
môže konať a rozhodovať . Ide tu o vecné procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia
konania, t. j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky na stranesúdu (právomoc, príslušnosť), procesné podmienky strán sporu (procesná subjektivita procesná
spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom) a tzv. negatívne procesné podmienky (prekážka
začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Skúmanie týchto procesných podmienok je úradnou

povinnosťou súdu počas celého konania. Výnimkou je skúmanie splnenia podmienky všeobecnej
miestnej príslušnosti a osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber, ktorú súd skúmal
len na námietku žalovaného pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí. Nedostatky niektorých
procesných podmienok sú neodstrániteľné a prítomnosť takéhoto nedostatku bráni súdu v konaní a
rozhodovaní, čo vedie k zastaveniu konania. V ostatných prípadoch je povinnosťou súdu nedostatok

procesnej podmienky odstrániť. Vadou predpokladanou v §365 ods. 1 písm. a) CSP tak trpí konanie
v prípade, keď súd vec prejednal a rozhodol napriek vyššie naznačeným nedostatkom. V súvislosti s
týmto odvolacím dôvodom žalovaná namietala svoju pasívnu vecnú legitimáciu.

18. Žalovaná v odvolaní s poukazom na § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka namietala, že v zmysle
tohtoustanoveniajevkonaníozodpovednostimaloletýchosôbzaškoduzákonomurčenýokruhpasívne

legitimovaných osôb, a to maloletých a tých, čo sú povinní nad nimi vykonávať dohľad. Poukázala aj
na rovnaký záver vyplývajúci z čl. III ods. 9 Smernice Ministerstva školstva, vedy. výskumu a športu SR
č. 36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach. Žiak
a zákonný zástupca tak podľa týchto ustanovení tvoria nerozlučné spoločenstvo a musia aj spoločne
vystupovať na strane žalovaných.

19. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že pasívna vecná legitimácia žalovanej vyplýva priamo z §
144 ods. 1 písm. o) školského zákona, ktorý explicitne priznáva žiakovi právo na náhradu škody, ktorá
mu vznikla pri výchove a vzdelávaní. Toto právo smeruje voči subjektu, ktorý výchovu a vzdelávanie
vykonáva, teda v danom prípade voči žalovanej. Už toto ustanovenie samo osebe zakladá pasívnu

vecnú legitimáciu žalovanej. Podľa § 152 školského zákona je tiež škola okrem iného povinná zaisťovať
bezpečnosť a ochranu zdravia žiakov, a teda pokiaľ dôjde z jej strany k porušeniu tejto povinnosti nie je
dôvod spochybňovať jej zodpovednosť a tým aj pasívnu legitimáciu v spore o náhradu takto spôsobenej
ujmy v zmysle § 144 ods. 1 písm. o) školského zákona.

20. Nad rámec uvedenej osobitnej právnej úpravy je zodpovednosť školy daná aj všeobecnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Porušenie primárnej zákonnej povinnosti školy vyjadrenej v
osobitnom predpise zakladá aj jej všeobecnú zodpovednosť za škodu podľa § 420 a § 422 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 422 nijak nevyplýva záver o tom, že by v prípade
ujmy spôsobenej šikanou za naplnenia dispozície právnej normy podľa § 144 ods. 1 písm. o)

školského zákona nemohla byť pasívne legitimovanou škola. Ani konštatovanie spoločnej a nerozdielnej
zodpovednosti maloletého a jeho zákonného zástupcu na tomto závere nič nemení. Právna teória a
súdna prax jednoznačne rozlišujú medzi nerozlučným (§ 77 CSP) a samostatným (§ 76 CSP) procesným
spoločenstvom. Nerozlučné spoločenstvo vzniká tam, kde sa účinok rozsudku musí vzťahovať na
všetkých spoločníkov rovnako, pretože ide o nedeliteľné právo. V danom prípade je zodpovednosť

školy a zodpovednosť zákonných zástupcov žiakov a žiakov samotných založená na porušení odlišných
povinností. Tie súvisia s iným charakterom dohľadových povinností nad maloletými. Žalovaná ako
škola vykonáva dohľad nad žiakmi v zmysle už uvedených ustanovení školského zákona, čím realizuje
svoje špecifické zákonné povinnosti. Dohľad nad žiakmi vykonáva vo svojich priestoroch a v rámci
výchovno-vzdelávacieho procesu, v niektorých prípadoch aj mimo priestorov školy. Dohľad rodičov zase

vyplýva z ich všeobecne formulovanej povinnosti sústavnej a dôslednej starostlivosti o výchovu detí v
zmysle § 28 ods. 1 písm. a) zákona o rodine a zo všeobecného ustanovenia § 422 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Nie je preto vylúčené, aby zodpovednosť za následky šikanovania žalobcu v 2. rade znášal
každý z týchto subjektov samostatne. V takejto situácii ide síce o prípad spoločnej a nerozdielnej
(solidárnej)zodpovednosti,távšaknezakladánerozlučnéprocesnéspoločenstvo.Žalobcamôžežalovať

ktorýkoľvek zo zodpovedných subjektov samostatne. Táto odvolacia námietka je preto nedôvodná.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP je daný vtedy, ak má konanie inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek
pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,

avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

22. Žalovaná v odvolaní poukázala na to, že na pojednávaní 15.11.2024 navrhla, aby súd rozhodol
rozsudkom pre zmeškanie z dôvodu, že maloletý žalobca v 2. rade nebol v tom čase riadneprávne zastúpený právnym zástupcom JUDr. Harvišom, na pojednávanie bol riadne predvolaný a bez
ospravedlnenia sa ho nezúčastnil.

23. Podľa Civilného sporového poriadku má maloleté dieťa len obmedzenú procesnú spôsobilosť.
Nemôže v konaní samostatne vykonávať všetky procesné úkony a musí byť v konaní zastúpené.
Zákonným zástupcom maloletého žalobcu v 2. rade je žalobca v 1.rade, otec maloletého žalobcu v 2.
rade. Ten bol na predmetnom súdnom pojednávaní prítomný v procesnom postavení žalobcu. v 1.
rade. Z právneho hľadiska to znamená, že žalobca v 2. rade bol na pojednávaní riadne zastúpený

svojímzákonnýmzástupcom.Fyzickáneprítomnosťmaloletéhojeztohtohľadiskaprocesneirelevantná,
keďže na pojednávaní bol prítomný jeho zákonný zástupca konajúci aj v jeho mene. Navyše, v konaní
neboli predmetom rozhodovania také práva žalobcov, ktoré by mohli byť v akejkoľvek vzájomnej kolízii.
Z uvedeného vyplýva, že podmienka pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalobcu spočívajúca v jeho
neospravedlnenej neprítomnosti na pojednávaní nebola naplnená. Žalobca v 1. rade ako zákonný
zástupca maloletého žalobcu v 2. rade sa pojednávania riadne zúčastnil, bol prítomný aj jeho právny

zástupca. Navyše, z obsahu súdneho spisu vyplýva, že predvolanie na predmetné pojednávanie bolo za
žalobcu v 2. rade doručené práve iba jeho otcovi, teda žalobcovi v 1. rade a jeho právnemu zástupcovi.
Maloletý žalobca v 2. rade teda nebol osobne predvolaný na pojednávanie. Súd prvej inštancie
takto nemohol vydať rozsudok pre zmeškanie voči niekomu, koho na pojednávanie riadne a osobne
nepredvolal s poučením o následkoch zmeškania. Osobná prítomnosť strany na pojednávaní nie je

povinná,akjeriadnezastúpená.Vprípademaloletéhodieťaťaby,sohľadomajnapovahuprejednávanej
veci, mohla byť prítomnosť na potencionálne konfrontačnom pojednávaní dokonca kontraproduktívna a
v rozpore so záujmami dieťaťa. Rozsudok pre zmeškanie slúži na sankcionovanie pasivity a obštrukcií
strany, ktorá sa o spor nezaujíma a svojou nečinnosťou ho marí. Aplikovať ho v danej situácii by bolo
nie len v nesúlade s procesnými podmienkami podľa § 172 CSP, ale tiež popretím zmyslu a účelu tohto

inštitútu.

24. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

25. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých

spočíva Civilný sporový poriadok. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15
Základných princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie strán sporu.

26. Okrem základných princípov je hodnotenie dôkazov upravené v ust. § 191 CSP. Vychádzajúc z tohto

ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

27. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich

pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz

svojho opaku.

28. Z podaného odvolania žalovanej nevyplýva, ktoré dokazovaním zistené skutočnosti nevzal podľa
žalovanej súd prvej inštancie do úvahy, prípadne ich nesprávne vyhodnotil, ani to, ktoré jeho skutkové
závery považuje za nesprávne alebo neúplné. Súd prvej inštancie spôsob, akým dôkazy hodnotil,

dostatočne podrobne, zrozumiteľne, obsahovo konzistentne, logicky a po skutkovej aj právnej stránke
udržateľne objasnil v odôvodnení svojho rozsudku, pričom odvolací súd, súc viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania žalovanej, postup a závery súdu prvej inštancie preskúmal. Súd prvej inštancie
reflektoval v potrebnom rozsahu návrhy na dokazovanie predkladané stranami sporu a pri vymedzenískutkového stavu sa neodchýlil od obsahu vykonaných dôkazov. Z odvolania žalovanej nevyplývajú
žiadne skutkové tvrdenia odlišné od skutkových záverov súdu prvej inštancie, ktoré boli významné pre
právne posúdenie veci. Odvolací súd preto dospel k záveru, že táto odvolacia námietka je nedôvodná.

29. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP predpokladá, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav

nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na
daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

30. V tejto súvislosti žalovaná namietala, že v konaní preukázala nezanedbanie náležitého dohľadu v
zmysle § 422 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj to, že žalobca v 2/ rade v konaní nepreukázal
nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení či ohrození jeho osobnosti.

31. Odvolací súd sa aj vo vzťahu k tejto odvolacej námietke v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu
prvej inštancie. Argumentácia žalovanej, že mala prijaté interné normy, vykonané potrebné školenia
a zabezpečený dozor nad žiakmi, je síce formálne správna, avšak pre posúdenie veci irelevantná.
Zodpovednosť školy totiž nie je len o formálnom nastavení pravidiel, ale najmä o ich efektívnej

implementácii a reálnom zaistení bezpečnosti. Samotný fakt, že na pôde školy dochádzalo k dlhodobej
šikane s vážnymi následkami na žalobcovi v 2. rade, je zrejmým dôkazom o tom, že zavedený systém
dohľadu a plnenia povinností školy nepostačoval.

32. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaná bola o probléme (vrátane fyzického útoku na

žalobcu v 2. rade) písomne informovaná už 15. októbra 2020. To, že túto udalosť nezaevidovala a na
podnet nereagovala ani po návrate žiakov z dištančného vzdelávania v apríli 2021, ale zareagovala až
na eskaláciu problému a následný zásah otca (sťažnosť, lekárske vyšetrenia) a polície v polovici mája
2021, je prejavom hrubej nedbanlivosti. Povinnosť dohľadu v zmysle § 422 Občianskeho zákonníka,
vykladaná vo svetle povinností podľa § 152 písm. a), b), c), e) školského zákona, nie je naplnená len

formálnym zavedením interných noriem či pasívnym pozorovaním problémového správania. Zahŕňa v
sebe aj povinnosť konať s odbornou starostlivosťou pri skúmaní správania žiaka.

33. V tejto súvislosti je obzvlášť závažným faktom zistenie vyplývajúce zo záverov znaleckého posudku
č. XX/XXXX A. Q. R. vypracovaného v rámci trestného konania (č. l. 159-193 pripojeného trestného

spisu), v ktorom znalkyňa z odboru psychiatrie konštatovala, že za podstatný považuje moment, že
žalobca v 2. rade dosiaľ nebol diagnostikovaný a jeho odlišné správanie bolo mylne považované
za výchovný problém, hoci trpí vrodeným Aspergerovým syndrómom. Znaky diagnózy Aspergerovho
syndrómu sú podľa psychiatričky „absolútne zjavné, viditeľné“ a pri ich včasnej diagnostike sa mohlo
šikane predísť, resp. mohla byť inak hodnotená a dieťa malo byť chránené. Následkom chybného

hodnotenia prejavov žalobcu v 2. rade žalovaná nezabezpečila jeho ochranu ako zraniteľného žiaka
s vrodenou poruchou zdravia, ale svojim mylným hodnotením mohla prispieť aj k jeho dlhodobej
viktimizácii. Obrana žalovanej, že správanie žalobcu v 2. rade bolo "provokačné", je preto vo svetle tejto
diagnózy neakceptovateľná. V tejto súvislosti aj ESĽP stabilne judikuje, že ani v zásade závadné či
chybné správanie obete nemôže byť ospravedlnením pre nečinnosť štátu (SVÁK, J.: Rámec pozitívneho

záväzku štátu pri násilí v školách; Justičná revue, 77, 2025, č. 2, s. 121 – 136.)

34. Aj v odvolaní namietaná príčinná súvislosť medzi správaním žalovanej a vzniknutou ujmou
žalobcu v 2. rade je podľa odvolacieho súdu zrejmá a neprerušená. Dlhodobé zanedbanie vyššie
popísaných povinností žalovanej vytvorilo prostredie, v ktorom mohla šikana eskalovať do miery, ktorá

u žalobcu v 2. rade spôsobila preukázanú posttraumatickú stresovú poruchu a epizódu stredne ťažkej
depresie vyvolanú podľa správy klinickej psychologičky zo dňa 11.6.2021 napadnutím spolužiakmi a
pravdepodobne dlhšie trvajúcim šikanovaním. Tento stav vyústil až do potreby zmeny školy, čo je
nesporne možné vnímať priamy následok pochybení žalovanej. Tvrdenie žalovanej, že v konaní nebolo
preukázané porušenie či ohrozenie osobnosti žalobcu v 2. rade, je preto v kontexte systematického

fyzického a psychického týrania a vydierania s preukázateľnými následkami na zdraví žalobcu v 2. rade
neudržateľné.35. Odvolací súd uznáva, ako to uvádza žalovaná, že od pedagogického dozoru nie je možné vyžadovať
nepretržitý vizuálny kontakt s každým žiakom. Samotné poukázanie na tento fakt však v danom prípade
nemôže žalovanú exkulpovať. V prejednávanom prípade totiž nešlo o jednorazový incident, ale o

dlhodobý proces šikanovania žalobcu v 2. rade. Zodpovednosť žalovanej teda nespočíva v tom, že by jej
zamestnanec vykonávajúci dozor nevidel každý jednotlivý útok voči žalobcovi v 2. rade a nezabránil mu,
ale v tom, že zavedený systém dohľadu a prevencie zlyhal pri identifikácii žiaka s vrodenou poruchou
zdravia, ktorá ho robí zraniteľnejším a ľahším cieľom šikany, ako aj pri riešení tohto škodlivého procesu,
ktorý sa odohrával aj v priestoroch žalovanej a v čase, kedy za bezpečnosť žiakov plne zodpovedala.

36. Tieto závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožnil, sú aj v súlade s kritériami tzv.
Osmanovho testu, ktorý je na obdobné prípady aplikovaný Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) a vyplývajú z rozhodnutia Veľkej komory ESĽP vo veci Osman proti Spojenému kráľovstvu
(z 28. októbra 1998, č. 87/1997/871/1083. Osmanov test definuje tri kritériá, síce primárne generované
v súvislosti s preskúmavaním pozitívneho záväzku pri ochrane práva na život, avšak plne aplikovateľné

aj v tomto prípade, kedy je predmetom konania právo na ochranu osobnosti: 1. či obeť bola ohrozená
reálnym a bezprostredným spôsobom, 2. či príslušné orgány vedeli alebo mali vedieť o riziku takéhoto
ohrozenia, 3. či orgány prijali primerané opatrenia na zamedzenie tohoto rizika. Podľa rozhodnutia ESĽP
vo veci J. D. a A. D. proti Turecku (z 10. apríla 2012, č. 19986/06) školské orgány majú povinnosť
chrániť zdravie a pohodu žiakov, pričom najmä malé deti sú obzvlášť zraniteľné a sú pod ich výhradnou

kontrolou. Podľa rozhodnutia Veľkej komory ESĽP vo veci Centre for Legal Resources v mene M. S. proti
Rumunsku (zo 7. júna 2011, č. 47848/08) pozitívny záväzok štátu k právu na život nebude naplnený,
ak ochrana poskytovaná vnútroštátnym právom je len "na papieri", a preto musí efektívne fungovať
predovšetkým v praxi.

37. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie námietky žalovanej sú v celom
rozsahu nedôvodné. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil
skutkový stav a vec aj správne právne posúdil. Jeho záver o zodpovednosti žalovanej za závažnú
nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi v 2. rade je plne v súlade s vykonanými dôkazmi a platným
právom. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a
§ 262 ods. 1, ods. 2 podľa procesného výsledku konania tak, že v odvolacom konaní úspešný žalobca
v 2. rade má vo vzťahu k žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).