Rozsudok – Život a zdravie – Iné práva… ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, August 19, 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: PN-8T/49/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2521010155
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Kondllová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2521010155.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou JUDr. Andreou Kondllovou v trestnej veci proti obžalovanému L.

B.nskému pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona a pre prečin výtržníctva
podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19. augusta
2024 v Piešťanoch, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný
L. B., nar. XX.XX.XXXX v U., trvale bytom U.J., J.. A. XXXX/XX,

s a u z n á v a z a v i n n é h o , ž e

dňa 8.4.2020 v čase okolo 20:00 hod. v U.J. na ulici V.. N.. P. po predchádzajúcom verbálnom konflikte
s poškodeným L. G., po ktorom došlo k fyzickému kontaktu medzi obžalovaným a poškodeným,
následkom ktorého obžalovaný spadol na poškodeného, na čo obžalovaný vstal a potom sa posadil
na poškodeného ležiaceho na zemi, stiahol mu rúško a poškodeného udrel najmenej jeden krát
päsťou do hlavy do oblasti tváre, na ktorej mal nasadené okuliare, čím poškodenému L. G. spôsobil
pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy na ľavej strane tváre okolo očnicovej oblasti bez prejavov

vegetatívnej symptomatológie, dve tržne zmliaždené rany nad ľavým okom veľkosti cca 1 cm a 2 cm,
pod ľavým okom veľkosti cca 2 cm, odreninu kože v oblasti čela vľavo veľkosti cca 1 cm a pomliaždenie
mäkkých tkanív ľavej strany hrudnej steny, ktoré zranenia si vyžiadali odôvodnenú dobu liečenia v trvaní
jeden týždeň, počas ktorej doby bol poškodený obmedzený bolesťami pri fyzickej záťaži a v náročnej
manuálnej práci,

t e d a

- inému úmyselne ublížil na zdraví,
- dopustil sa fyzicky a na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného,

č í m s p á ch a l

- prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024,
- prečin výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024.

Z a t o s a m u
u k l a d á :

Podľa § 364 odsek 1 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024, s poukazom na § 37 písmeno h),
§ 38 odsek 2 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024 a s použitím § 42 odsek 1 a § 41 odsek
1 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024 súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem)

mesiacov.Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024 sa mu výkon trestu
odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024 sa mu určuje skúšobná doba vo
výmere 1 (jeden) rok.

Podľa § 61 odsek 1, odsek 2 s použitím § 42 odsek 2 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024
sa obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 24

(dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 42 odsek 2 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024 sa ruší výrok o treste v
trestnom rozkaze Okresného súdu Trnava sp. zn. 12T/23/2023 zo dňa 22.11.2023, ako aj všetky ďalšie
rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením
stratili podklad.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry v Piešťanoch podala obžalobu dňa 6.7.2021 na obžalovaného L. B.
(ďalej len „obžalovaný“) pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona a pre
prečin výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom
v obžalobe.

Poškodený L. G. (ďalej len „poškodený“) si náhradu škody neuplatnil.

Súd po vykonanom dokazovaní vo veci rozhodol rozsudkom dňa 8.6.2022, ktorým uznal obžalovaného
za vinného z oboch prečinov a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, ktorého
výkon mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu 15 mesiacov s probačným dohľadom a uložil

obžalovanému povinnosť osobne sa ospravedlniť poškodenému.
Na odvolanie obžalovaného Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 6To/109/2022 zo dňa 16.2.2023
napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol. Krajský súd v uznesení uviedol, že z doposiaľ vykonaného dokazovania
bolo bez dôvodných pochybností preukázané, kedy, v akom čase a na akom mieste došlo k incidentu

medzi obžalovaným a poškodeným, ďalej to, že predmetnému incidentu predchádzal slovný konflikt
medzi obžalovaným a poškodeným, ako aj to, že obžalovaný na mieste verejnosti prístupnom najmenej
jeden krát udrel päsťou poškodeného do hlavy do oblasti tváre a tiež to, aké zranenia obžalovaný
poškodenému spôsobil. Povinnosťou okresnému súdu po vrátení veci bolo správne ustáliť priebeh
skutkového deja, vyhodnotiť, či skutok má znaky niektorého či niektorých trestných činov a či vykonané

dokazovanie preukázalo, že skutok spáchal obžalovaný. Okresný súd sa tiež po správnom ustálení
skutkových okolností má vysporiadať s námietkami obžalovaného o nutnej obrane.

Súdnahlavnompojednávanívykonaldokazovanievýpoveďamiobžalovaného, poškodenéhoasvedkov
L.. C. L. a I.. M. L., prečítaním výpovedí svedkov V. L., J. Q., J. D., L.D. U., I.. U. Č. a L.. F. B., znaleckým

posudkomavýpoveďouznalcaL..L.U.,oboznámenímodbornýchvyjadrení,lekárskychspráv,fotografií,
správ a posudkov na obžalovaného a odpisom z registra trestov.

K posúdeniu trestnosti činu a k ukladaniu trestu:

V súvislosti s novelou Trestného zákona účinnou od 6.8.2024 súd upovedomil strany, že trestné sadzby
ani u jedného z prečinov uvedených v obžalobe sa nemenili, avšak vo vzťahu k ukladaniu trestu je pre
obžalovaného priaznivejšie posúdenie skutku podľa Trestného zákona účinného od 6.8.2024, vzhľadom
na to, že prevaha priťažujúcich okolností nezvyšuje dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, preto
súd posudzoval trestnosť činu aj ukladal trest podľa Trestného zákona účinného od 6.8.2024, nakoľko

priaznivosť neskoršieho Trestného zákona je potrebné posúdiť ako celok nielen k trestnosti činu ale aj
k ukladaniu trestu.

K úprave skutkovej vety:Na základe vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní súd upravil skutkovú vetu tak, že
obžalovanýpoškodenéhoudrelpäsťoudotvárenajmenejjedenkrát,keďžezraneniapoškodenéhomohli
vzniknúť aj jedným úderom päsťou. Súd taktiež doplnil skutkovú vetu v časti následku, ale len tým, že

špecifikoval počet a rozsah tržne zmliaždených rán okolo očí poškodeného a doplnil odreninu kože na
čele a tiež špecifikoval formy obmedzenia poškodeného v súvislosti so vzniknutými zraneniami. Úprava
skutkovej vety v časti konania a následku nemala vplyv na zmenu totožnosti skutku, nakoľko podstata
konania aj následku zostala zachovaná, súd len upresnil niektoré údaje podľa vykonaného dokazovania.

K výroku o vine obžalovaného:

Podľa 156 odsek 1 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024, kto inému úmyselne ublíži na zdraví,
potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až dva roky.
Podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024, kto sa dopustí slovne
alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä

tým, že napadne iného, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

Po vykonaní dokazovania súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či
tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Prihliadol pritom len na

skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opieral sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom
pojednávaní vykonané.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že skutok sa stal tak, ako je uvedené v skutkovej
vete výroku rozsudku.

Z výpovede poškodeného aj obžalovaného vyplynuli nasledujúce zhodné okolnosti, ktoré predchádzali
samotnému skutku. Obžalovaný venčil psa a prechádzal popri poškodenom, ktorý držal na vôdzke
svojho psa, pričom pes obžalovaného sa zastavil pri psovi poškodeného, na čo poškodený vyzval
obžalovaného, aby si psa odvolal, čo sa obžalovanému podarilo až na druhý krát a keď sa obžalovaný
priblížil k poškodenému, tento sa ho spýtal, prečo nemá rúško, obžalovaný mu odpovedal, že na

otvorenom priestranstve s nižšou koncentráciou ľudí pri dodržaní odstupov nemá rúško takmer žiadny
význam, čo potvrdzuje aj WHO, na to reagoval poškodený za odchádzajúcim obžalovaným tým, že keby
boli všetci ako on, ako by dopadli, pričom mu tykal.
Poškodený k tomu doplnil, že vyzýval obžalovaného, aby si odvolal psa, lebo jeho pes bol po operácii,
a na rúško ho upozornil preto, že sa staral o chorú manželku a obával sa, aby sa nenakazil.

Priebeh začiatku stretnutia obžalovaného s poškodeným potvrdila aj svedkyňa L.. C. L., ktorá počula,
že obžalovaný a poškodený sa medzi sebou bavili ohľadom toho, že obžalovaný nemal na vôdzke psa,
na čo ho poškodený upozorňoval, aby si obžalovaný psa zavolal, a ohľadom rúška, keďže obžalovaný
nemal rúško, na čo ho poškodený upozornil. Potom svedkyňa so svojím psom zašla za roh činžiaku,
takže ďalší priebeh nevidela, avšak registrovala, že medzi poškodeným a obžalovaným nastal fyzický

konflikt, ale nevidela, kto ho začal.
K slovnému konfliktu medzi obžalovaným a poškodeným súd uvádza, že poškodený objektívne
zdôvodnil, prečo obžalovaného upozorňoval najskôr na to, aby si zavolal psa a neskôr na chýbajúce
rúško, pričom súd považuje upozornenia zo strany poškodeného za oprávnené, dôvodné a vo vzťahu k
chýbajúcemu rúšku za legitímne s ohľadom na to, že skutok sa odohral dňa 8.4.2020, teda v úvodných

mesiacoch nákazy Covid-19, kedy o tomto ochorení nebolo veľa informácií a kedy boli najohrozenejší
seniori s pridruženými ochoreniami, pričom poškodený sa snažil ochrániť pred nakazením, lebo sa staral
o svoju chorú manželku. Ani prípadné tykanie poškodeného obžalovanému, hoci sa vôbec nepoznali,
nebolo dôvodom na to, aby sa obžalovaný k poškodenému vrátil, keďže upozornenia poškodeného boli
oprávnené.

Obžalovaný uviedol, že sa k poškodenému vrátil, lebo sa ho dotklo, že mu poškodený tykal, na čo sa mal
poškodeného ešte niečo spýtať, ale poškodený ho udrel päsťou do tváre, preto mu chytil ruky, pretláčali
sa a spadli na zem tak, že poškodený spadol na chrbát a obžalovaný na neho na ruky a nohy, na čo sa
obžalovaný rýchlo postavil a sadol si poškodenému na hruď.

Poškodený túto časť konfliktu opísal odlišne a to tak, že obžalovaný sa k nemu vrátil s tým, prečo mu
tykal, či chce po papuli, pričom po chvíli spadol na zem a obžalovaný na neho.
Po slovnom konflikte medzi obžalovaným a poškodeným evidentne medzi nimi začal fyzický konflikt.Z výpovede obžalovaného a poškodeného možno vyvodiť zhodný opis okolností fyzickej potýčky medzi
nimi len v tých častiach, že obaja spadli na zem, poškodený na chrbát a obžalovaný na ruky a kolená, na
čo sa obžalovaný postavil, a následne si sadol ležiacemu poškodenému na hruď a navzájom si odrážali

ruky, na čo obžalovaný stiahol rúško poškodenému, nakoniec obžalovaný udrel päsťou poškodeného
do oblasti ľavého oka.
Začiatok fyzického kontaktu opisujú obžalovaný a poškodený rozdielne. Obžalovaný uvádza, že
poškodený ho udrel päsťou do tváre, na čo ho obžalovaný chytil za rukávy vetrovky, poškodený ho
chytil tiež, vzájomne sa pretláčali a potom spadli na zem. Poškodený uvádza, že ho obžalovaný sotil,

preto spadol na zem a obžalovaný na neho skočil. Poškodený neuviedol, že by udrel v tejto fáze
konfliktu obžalovaného, naopak uviedol, že obžalovaný sa ho spýtal, či chce po papuli. Túto fázu
fyzického incidentu nemožno vykonaným dokazovaním ohľadom na rozdielne tvrdenia obžalovaného
a poškodeného ako aj výpoveď svedkyne L.. L., ktorá uviedla, že nevie, kto začal fyzický konflikt,
jednoznačne vyhodnotiť v tom smere, kto konkrétne a akým spôsobom začal fyzický konflikt. Podstatnou
okolnosťou však zostáva zhodné tvrdenie tak obžalovaného ako aj poškodeného, že po tom, čo spadli

obaja na zem, poškodený na chrbát a obžalovaný na ruky a kolená nad neho, tak obžalovaný sa postavil.
To znamená, že v tomto momente poškodený ležal na chrbte na zemi a obžalovaný stál.
Pokiaľ obžalovaný tvrdí, že z jeho strany išlo len o nutnú obranu proti útokom poškodeného, v
tomto momente nemal obžalovaný žiadny dôvod na to, aby si následne sadol na hruď ležiaceho
poškodeného. Evidentne v tomto momente nemohol poškodený ležiaci na chrbte na zemi vo vzťahu k

stojacemu obžalovanému žiadnym spôsobom priamo hroziť nejakým útokom a útok ani nemohol trvať.
Od momentu, keď si stojaci obžalovaný sadol na hruď ležiaceho poškodeného, možno jednoznačne
vyhodnotiť ako fyzické napadnutie poškodeného, ktorý v tom čase nijako priamo neútočil ani v útoku voči
obžalovanému nepokračoval. V tomto momente mohol z miesta incidentu obžalovaný odísť, nakoľko
poškodený ležal na zemi a on stál, čo však neurobil, naopak sadol si na ležiaceho poškodeného. V

tomto momente mal obžalovaný povedať poškodenému, aby ležal pokojne, avšak je prirodzené, že sa
poškodený, na ktorého si obžalovaný sadol, snažil tohto zo seba nejako striasť, či už použitím rúk, či nôh.
Tento moment incidentu opisujú tak obžalovaný ako aj poškodený ako vzájomné odrážanie úrokov
toho druhého, pričom obžalovaný uviedol, že sa poškodenému snažil obmedziť prívod vzduchu tým,
že mu priložil ruku na ústa, ktorú tam však nedokázal udržať, potom sa snažil poškodenému chytiť

ruky, aby mu ich znehybnil a taktiež sa mu podarilo stiahnuť rúško poškodenému pod bradu. Pritláčanie
ruky na ústa pre zabránenie prívodu vzduchu, či stiahnutie rúška nemožno zo strany obžalovaného
vyhodnotiť ako obranné aktivity. Je prirodzené, že poškodený musel vyvinúť nejakú aktivitu na to, aby
zabránil obžalovanému zakryť mu ústa a znemožniť mu dýchanie. Obžalovaný uvádza, že v tejto fáze
dostal niekoľko rán od poškodeného do tváre a keď už nevedel ako ďalej tak udrel aj on poškodeného,

po čom mala aktivita poškodeného ustať. Poškodený uviedol, že sa celý čas na zemi bránil útokom
obžalovaného a nakoniec ho udrel obžalovaný do oblasti ľavého oka, pričom mal nasadené okuliare.
Pokiaľ obžalovaný tvrdí, že dostal niekoľko rán od poškodeného, poškodený uvádza, že sa chcel len
brániť. Obžalovaný však v tom čase sedel na poškodenom, pokiaľ sa ho aj poškodený snažil zasiahnuť
rukami, obžalovaný mal možnosť hlavou uhnúť, či vstať z poškodeného a odísť, pričom po skutku neboli

u obžalovaného zistené iné zranenia ako malý škrabanec na nose. Zatiaľ čo poškodený ležiaci na zemi,
s hlavou opretou o pevnú podložku, sa nemohol úderu obžalovaného nejako uhnúť, či tento zmierniť
záklonom hlavy, čoho si musel byť obžalovaný vedomý, v čase keď udrel poškodeného.
Vyhodnotením tejto fázy konfliktu, teda od momentu, kedy si obžalovaný stojaci nad ležiacim
poškodeným na neho sadol, hoci v tom momente nemohol zo strany poškodeného žiadny útok na

obžalovaného bezprostredne hroziť ani pokračovať, čo ani sám obžalovaný netvrdí, treba považovať
konanie obžalovaného za fyzické napadnutie poškodeného na mieste verejnosti prístupnom, pri ktorom
obžalovaný poškodeného najmenej raz udrel do oblasti tváre tak, že mu spôsobil ujmu na zdraví, pričom
obžalovaný nepoprel, že by poškodeného päsťou udrel do tváre, avšak bránil sa tým, že z jeho strany
išlo u nutnú obranu. Takýto argument obžalovaného o nutnej obrane však neobstojí, nakoľko ako súd aj

vyššie popísal, nemôže ísť o nutnú obranu zo strany obžalovaného, pokiaľ v určitom momente konfliktu
obžalovaný stojí nad ležiacim poškodeným, v tomto momente žiadny bezprostredný útok poškodeného
na obžalovaného nehrozí ani netrvá, čo ani obžalovaný netvrdil, napriek tomu si obžalovaný sadol na
poškodeného, snažil sa mu prekrytím úst svojou rukou zabrániť v dýchaniu, stiahnuť poškodenému
rúško, teda evidentne fyzicky útočil na poškodeného, ktorý sa mohol v danom momente len brániť

rukami. Ak v tomto momente úderom do tváre obžalovaný spôsobil zranenia poškodenému, nemohol
byť úder obžalovaného obranným úderom.Po ukončení konfliktu obžalovaný z miesta odchádzal, pričom poškodený nemal mobil, aby zavolal
políciu, preto oslovil prichádzajúceho svedka I.. U. Č., ktorý potom zavolal mestskú políciu a poškodený
im uviedol, že bol napadnutý neznámym mužom, ktorého spolu so svedkom sledovali až k bytovke,

do ktorej vošiel, pričom poškodený aj svedok uviedli, že obžalovaný nešiel z miesta incidentu priamo
k bytovke. Svedok I.. Č. potvrdil, že poškodenému videl zakrvavené ľavé oko a zdal sa mu v šoku a
vystresovaný.
K bytovke potom prišli mestskí policajti, ktorí cez domového dôverníka a fotku psa obžalovaného z
mobilu svedka I.. Č.T., ktorý tohto vyfotografoval pri sledovaní, zistili, že ide o obžalovaného. Príslušníci

mestskej polície J. Q., J. D.I. a L. U. potvrdili, že poškodený mal okolo ľavého oka viditeľné krvavé
zranenie, opuchnuté oko a krvácajúce obočie, a keď zistili totožnosť obžalovaného od domového
dôverníka a skontaktovali sa s ním, tomuto na nose videli malý škrabanec. Mestskí policajti sa potom
vrátili na miesto skutku, kde našli okuliare, na ktorých bol poškodený rám. Svedkyňa V. L., policajtka
privolaná mestskou políciou, si bližšie okolnosti nepamätala.

Čo sa týka následkov fyzického napadnutia poškodeného obžalovaným, súd mal znaleckým posudkom
z odboru zdravotníctva L.. L.J. U. ako aj jeho výpoveďou preukázané, že poškodený utrpel pomliaždenie
mäkkých tkanív ľavej časti tváre okolo očnicovej oblasti bez prejavov vegetatívnej symptomatológie s
odreninou kože v oblasti čela vľavo, tržne zmliaždené rany nad ľavým okom 2 cm a 1 cm dlhé a pod
ľavým okom asi 2 cm dlhú a pomliaždenie mäkkých tkanív ľavej strany hrudnej steny bez úrazových

zmien v kostnom skelete hrudníka, pričom z medicínskeho hľadiska sa jedná všetko o zranenia
ľahké. Zranenie poškodeného vzniklo priamym pôsobením tvrdého, tupého, prípadne tupo-hranatého až
ostréhopredmetu,ktorýpôsobilnamiesta,kdedošlokprejavomzranenia,pričomnásiliesmerovaloproti
poškodenému spredu viac z ľavej strany z pohľadu poškodeného a bolo prevažne len slabej intenzity.
Predmetom, ktorý zranenie spôsobil mohla byť napr. ruka útočníka zovretá v päsť, prípadne noha, či

koleno a ranky okolo očnicovej oblasti mohli byť spôsobené napr. prsteňom na ruke, či okuliarmi na
očiach poškodeného. Mohlo ísť o jeden úder alebo aj viac úderov, pričom zranenie hrudníka vzniklo
tlakovým pôsobením útočníka na hrudník. Zranenia si objektívne vyžiadali dobu liečenia 1 týždeň, po
ktorom boli poškodenému odstránené stehy z rán a počas ktorého bol poškodený obmedzený bolesťami
pri náročnej fyzickej práci a čiastočne v hygiene tváre. Znalec vylúčil, že by zranenia vznikli pádom

poškodeného na zem, nakoľko poškodený padol na zem chrtom a na zraneniach chýbajú odreniny, ktoré
aby vznikli kontaktom tváre s drsným povrchom zeme.

Obžalovaný dňa 28.9.2020 absolvoval psychofyziologické vyšetrenie vykonané svedkom I.. M. L. na
polygrafe, kde si so sebou priniesol svoju výpoveď ku skutku a následne mu svedok naformuloval

otázky, na ktoré odpovedal, pričom z vyhodnotenia vyplýva, že na otázku, či obžalovaného udrel ako
prvý poškodený, bola jeho kladná odpoveď v neutrálnej zóne, teda nedala sa jednoznačne označiť za
pravdivú ani nepravdivú, a ostatné kladné odpovede na otázky, či výpoveď, ktorú predložil je pravdivá, či
v nej uviedol iba pravdu a či pravdivo vypovedal pred vyšetrovateľom, boli označené za pravdepodobne
pravdivé.

K výsledkom z vyšetrenia na polygrafe okresný súd poukazuje na doplnenie odôvodnenia krajským
súdom, ktorý poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.6.2002 sp. zn.
6Tz/13/2002, v zmysle ktorého nemožno použiť ako dôkaz v trestnom konaní výsledky vyšetrenia na
polygrafe, teda tzv. detektore lži, pretože nemá náležitosti predpokladané zákonom.

Z takto vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že obžalovaný poškodenému úmyselne ublížil
na zdraví, keďže ho slabou intenzitou najmenej raz udrel päsťou do ľavej časti tváre, do oblasti
čela a oka, kde mal poškodený okuliare, ktoré mu v dôsledku poškodenia spôsobili tržne zmliaždené
rany okolo oka, ktoré si vyžiadali chirurgické ošetrenie šitím, pričom v tom čase obžalovaný sedel
na hrudníku poškodeného, čím mu spôsobil ujmu na zdraví, nakoľko liečenie a doba obmedzenia na

bežnom spôsobe života poškodeného trvali minimálne jeden týždeň a súčasne, keďže obžalovaný
fyzicky napadol poškodeného pri bytovom dome, dopustil sa fyzicky a na mieste verejnosti prístupnom
výtržnosti tým, že napadol poškodeného. Obžalovaný tak svojím konaním naplnil znaky skutkovej
podstatyprečinuublíženianazdravípodľa§156odsek1Trestnéhozákonavzneníúčinnomod6.8.2024
a súčasne aj prečinu výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona v znení účinnom od

6.8.2024. Z hľadiska subjektívnej stránky posúdil súd konanie obžalovaného vo vzťahu k obom prečinom
ako konanie v priamom úmysle, keďže obžalovaný na mieste verejnosti prístupnom fyzicky napadol
poškodeného, ktorému ublížil na zdraví a spôsobil mu ujmu na zdraví, teda chcel svojím konaním porušiť
záujem chránený Trestným zákonom.Uznaniu viny obžalovaného nebránil ani tzv. materiálny korektív uvedený v § 10 odsek 2 Trestného
zákona, lebo zo spôsobu vykonania činu (fyzické napadnutie poškodeného potom, čo tento ležal na

chrbte na zemi, najmenej jedným úderom päsťou do oblasti tváre) a najmä jeho následku (pomliaždenie
ľavej časti tváre, tri tržne zmliaždené rany nad a pod ľavým okom, odrenina kože čela a pomliaždenie
mäkkých tkanív ľavej strany hrudnej steny), ale aj okolností, za ktorých bol spáchaný (predchádzajúci
slovný konflikt kvôli psovi obžalovaného, ktorý nebol na vôdzke, a kvôli obžalovanému bez rúška, hoci
v tom čase bola povinnosť prekrytia dýchacích ciest, ako aj skutočnosti, že obžalovaný sa posadil na

hrudník ležiaceho poškodeného, snažil sa mu zabrániť v dýchaniu a strhnúť mu rúško) a miere zavinenia
obžalovaného, po objektívnom vyhodnotení týchto kritérií, je evidentne zrejmé, že stupeň závažnosti
činu bol vyšší ako nepatrný a konanie tak bolo treba definovať ako prečin.

K výroku o treste:

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd vychádzal z ustanovení § 34 odsek 1, odsek 4 Trestného
zákona v znení účinnom od 6.8.2024, pričom vzal do úvahy a spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a
možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu
škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania

s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu.

Obžalovaný má v registri priestupkov záznamy o priestupku z 26.7.2017 vyriešenom napomenutím a o
dopravnom priestupku z 9.2.2017 s pokutou 20 eur.

V registri trestov má obžalovaný záznam o dvoch odsúdeniach. Jedno je z roku 1978 za ohrozovanie
pod vplyvom návykovej látky a neoprávnené použitie cudzieho motorového vozidla, ktoré odsúdenie má
osvedčené. Druhé odsúdenie je trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 12T/23/2023 zo
dňa 22.11.2023, právoplatným 8.12.2023, za prečin ohrozovania pod vplyvom návykovej látky podľa §
289 odsek 1 Trestného zákona, a za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace,

ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok a taktiež mu bol uložený zákaz
činnosti riadiť motorové vozidlá na 2 roky.
Z pripojeného spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 12T/23/2023 vyplýva, že obžalovaný skutok v
danej veci spáchal dňa 19.10.2022, pričom trest mu bol ukladaný s prihliadnutím na jednu poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písmeno l) Trestného zákona.

Podľa § 37 písmeno h) Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024, priťažujúcou okolnosťou je
najmä to, že páchateľ páchal viac trestných činov.
Podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024, pri určovaní druhu trestu a jeho
výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich

okolností.
Podľa § 41 odsek 1 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024, ak súd odsudzuje páchateľa za dva
alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje
na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia
možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým

zo zbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne,
je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich.
Podľa § 42 odsek 1 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024, ak súd odsudzuje páchateľa za
trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný
jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.

Obžalovanému bol ukladaný súhrnný trest podľa zásad pre ukladanie úhrnného trestu, a to podľa
najprísnejšie trestného prečinu výtržníctva, kde je horná hranica trestnej sadzby 3 roky, pričom dolnou
hranicoutrestnejsadzbybolasadzbapriprečineublíženianazdraví,tedavovýmere6mesiacov.Súdtak
mal obžalovanému ukladať trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov až 3 roky. Vo vzťahu ku všetkým

trom prečinom (prečin výtržníctva, prečin ublíženia na zdraví a prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej
látky), vo vzťahu ku ktorým súd ukladal súhrnný trest, mal súd za to, že s ohľadom na okolnosti skutkov,
najmä pokračujúci atak obžalovaného na poškodeného až do rozbitia okuliarov poškodeného, ktorými
boli poškodenému spôsobené krvácajúce zranenia, ako aj úplne zbytočný dôvod vzniku konfliktu, kedyobžalovaný nemal psa na vôdzke a nemal rúško, pričom po upozornení na tieto skutočnosti reagoval
neadekvátne situácii, ako aj s ohľadom na okolnosti skutku vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn.
12T/23/2023, kedy obžalovaný viedol vozidlo pod vplyvom alkoholu s koncentráciou v rozmedzí 1,10 až

1,17 promile alkoholu v krvi, a to v ranných hodinách v meste U., by iný druh trestu neviedol k náprave
obžalovaného, aby mal na neho dostatočný výchovný účinok.
Pri určovaní výmery trestu súd zohľadňoval aj spôsob spáchania oboch činov, ich následky, zavinenie
a pohnútku, pričom obžalovaný preukázateľne fyzicky útočil na poškodeného ležiaceho na zemi, a to v
čase,keďobžalovanýužnadpoškodenýmstálazostranypoškodenéhotakneexistovalažiadnahrozba,

pričom poškodeného udrel päsťou do tváre, kde mal okuliare a strhol mu rúško, čím poškodenému
spôsobil zranenia na viacerých častiach tela, a to pomliaždenie ľavej časti tváre, tri tržne zmliaždené
rany nad a pod ľavým okom, odreninu kože čela a pomliaždenie mäkkých tkanív ľavej strany hrudnej
steny, pričom poškodené okuliare mohli viesť aj k závažnejším zraneniam, ak by zasiahli priamo oko
poškodeného. Vo vzťahu ku skutku vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 12T/23/2023 súd prihliadol
na množstvo alkoholu v krvi obžalovaného ako aj skutočnosť, že vozidlo viedol ráno o 8 hod. v pracovný

deň, keď sa v tom čase pohybujú ešte deti idúce do školy. Obžalovaný sa skutku dopustil v priamom
úmysle, teda chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom,
keďže poškodeného ležiaceho na zemi udrel päsťou do tváre, kde mal poškodený okuliare. Pohnútkou
obžalovaného bolo presadenie si svojho názoru ohľadom nosenia rúška.
Z hľadiska posúdenia osoby obžalovaného, jeho osobných pomerov a možnosti nápravy, súd zistil, že

obžalovaný bol v minulosti odsúdený len raz v roku 1978 a priestupkovo postihnutý len dva krát v roku
2017 za menej závažné priestupky, pričom išlo o odsúdenia a postihnutia nesúvisiace so skutkom v
danej veci, avšak v jednom prípade išlo o priestupok v doprave s pokutou 20 eur.
Pri určovaní výmery trestu súd u obžalovaného vo vzťahu k obom skutkom nezistil žiadnu spoločnú
poľahčujúcuokolnosť.VoveciOkresnéhosúduTrnavasp.zn.12T/23/2023bolaobžalovanémupriznaná

poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písmeno l) Trestného zákona, ktorú mu v tejto trestnej veci nemožno
priznať. Naopak v tejto trestnej veci bola pôvodne obžalovanému priznaná poľahčujúca okolnosť podľa
§ 36 písmeno j) Trestného zákona, ktorá však nebola obžalovanému priznaná vo veci Okresného súdu
Trnava sp. zn. 12T/23/2023, preto nejde o spoločnú poľahčujúcu okolnosť. Obžalovanému tak nebolo
možné priznať žiadnu spoločnú poľahčujúcu okolnosť vo vzťahu k obom skutkom. Priťažujúca okolnosť

bola u obžalovaného vo vzťahu k obom skutkom zistená jedna podľa § 37 písmeno h) Trestného zákona,
že spáchal viac trestných činov, teda prečin ublíženia na zdraví v súbehu s prečinom výtržníctva a prečin
ohrozeniapodvplyvomnávykovejlátky.Uobžalovanéhosúdzistilprevahupriťažujúcichokolností,avšak
s poukazom na § 38 odsek 2 Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024 sa trestná sadzba podľa
prísnejšie trestného činu výtržníctva podľa § 364 odsek 1 Trestného zákona, kde je horná hranica 3

roky, pričom dolná hranica trestnej sadzby bola 6 mesiacov podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona,
nemenila. Súd tak mal obžalovanému ukladať súhrnný trest podľa zásad na ukladanie úhrnného trestu
v sadzbe 6 mesiacov až 3 roky.

Obžalovanému súd uložil trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, teda pri dolnej hranici trestnej

sadzby, a to s ohľadom na všetky okolnosti skutku v predchádzajúcej trestnej veci ako aj v danej
trestnej veci ako bezdôvodnosť fyzického napadnutia, pokračujúce opakované útočenie obžalovaného
na poškodeného, a to aj v momente, keď obžalovaný nemohol byť poškodeným nijako ohrozený a
ukončenie fyzických útokov až pri vzniku krvavých zranení poškodeného, pričom všetky tieto okolnosti
zvyšujú nebezpečnosť konania obžalovaného, preto súd neukladal obžalovanému miernejší trest

odňatia slobody ani iný alternatívny trest, nakoľko má za to, že by takéto tresty neboli dostatočne
výchovné. Uložený trest vo výmere 8 mesiacov by mal byť dostatočný na nápravu obžalovaného a
predovšetkým na ochranu spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti obžalovaným.

Vzhľadom na osobu obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom

žije a pracuje, zohľadniac jednak jeho dlhoročnú trestnú bezúhonnosť pred spáchaním skutkov, má súd
dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného výkon trestu odňatia
slobody nie je nevyhnutný. Súd obžalovanému, podmienečne odložil výkon trestu odňatia slobody so
skúšobnou dobou 1 rok. Obžalovanému bola uložená skúšobná doba v minimálnej výmere, prihliadnuc
aj na čas, ktorý uplynul od skutku v danej trestnej veci.

Vzhľadom k tomu, že súd obžalovanému ukladal súhrnný trest, súčasne rozhodol aj o zrušení výroku o
treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Trnava sp. zn. 12T/23/2023 zo dňa 22.11.2023, vo vzťahuku ktorému trestu uložil obžalovaného súčasne so súhrnným trestom aj uložený trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 24 mesiacov.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníodjehooznámeniacestoupodpísanéhosúduna
Krajský súd v Trnave. Odvolanie má odkladný účinok (§ 306 odsek 2 Trestného poriadku). Oznámením
rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v
neprítomnosti takejto osoby, oznámenie je až doručenie rozsudku (§ 309 odsek 1 Trestného poriadku).
Odvolanie môžu podať:
prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku), a

to v neprospech i v prospech obžalovaného (§ 308 odsek 1, odsek 2 Trestného poriadku). V prospech
obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného (§ 308 odsek 2 Trestného poriadku),
obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka (§ 307 odsek 1 písmeno b/ Trestného
poriadku), a to len vo svoj prospech (§ 308 odsek 2 Trestného poriadku),
príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh

(pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priam týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308
odsek 2 Trestného poriadku), zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca
obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak
je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony
obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli (§ 308 odsek 2 Trestného

poriadku),
poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§ 307
odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku), a to v neprospech obžalovaného (§ 308 odsek 1 Trestného
poriadku). Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za
právnickú osobu (§ 68 Trestného poriadku).

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny, alebo že chýba.