Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 29, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoCsp/27/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1218206169
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Holická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1218206169.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov

senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Jany Vlčkovej, v spore žalobcov: 1/ M. S., W.. XX.XX.XXXX, F. I.
XXXX/X, F., 2/ N. S., W.. XX.XX.XXXX, F. I. XXXX/X, F., proti žalovaným: 1/ Československá obchodná
banka, a.s., IČO: 36 854 140, so sídlom Žižkova 11, Bratislava, 2/ Platiť sa oplatí, s.r.o., IČO: 45 684
618, so sídlom Mostová 2, Bratislava, za účasti intervenienta: K.. R.W. Y., W.. XX.XX.XXXX, F. U. XXXX/
XX, F., zastúpený: Máčai legal, s.r.o., IČO: 47 255 269, so sídlom Bazová 6A, Bratislava, o neplatnosť
zmlúv a určenie neprijateľných podmienok, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 27. apríla 2023, č. k. 10Csp/114/2018-517, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Intervenientmáprotižalobcom1/a2/spoločneanerozdielnenároknanáhradutrovodvolaciehokonania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali, po
pripustení rozšírenia žaloby súdom prvej inštancie v priebehu konania, určenia, že Zmluva o úvere

na bývanie č. 3284846 zo dňa 09.03.2007 uzavretá medzi žalobcom 1/ a žalovaným 1/ je neplatná;
určenia, že právne úkony záložného veriteľa smerujúce k realizácii výkonu záložného práva zo Zmluvy o
zriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostiamč.003/2010/07SUsúneplatné;žeprávneúkonydražobníka
smerujúce k realizácii dobrovoľnej dražby nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú W., sú
neplatné; určenia, že zmluvná podmienka uvedená v čl. 5 bod 1. Zmluvy o úvere, ktorou sa mal dlžník
zaviazať zaplatiť veriteľovi jednorazový poplatok za spracovanie úveru vo výške 75 000 Sk (2489,54
€) je nekalá, neprijateľná a je neplatná; určenia, že čl. 7 bod 5. Zmluvy o úvere, podľa ktorého bol

dlžník povinný vrátiť nesplatený úver spolu s úrokmi a príslušenstvom najneskôr do 10 kalendárnych
dní odo dňa doručenia oznámenia o vyhlásení úveru za splatný, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal a intervenientovi voči žalobcom 1/ a 2/
spoločne a nerozdielne priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Skutkový stav zistený
vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 137 C.s.p.; čl. 3, čl. 4 bod 2, čl. 8 smernice
Rady ES 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; § 52 ods. 2, §
53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 a 2, § 565 Občianskeho zákonníka; § 497 a 499 Obchodného zákonníka

a § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že žaloba v
časti nie je prípustná a vo zvyšnej časti nie je dôvodná. Uviedol, že zmluvy a iné právne úkony, ich
existencia, platnosť, či neplatnosť, sú právnymi skutočnosťami. Žalobu o určenie právnej skutočnosti je
možné na súd podať po účinnosti nového Civilného sporového poriadku len vtedy, ak takáto možnosťvyplýva z osobitného predpisu. Napríklad Zákonník práce umožňuje podať žalobu o určenie neplatnosti
výpovede, Zákon o dobrovoľných dražbách umožňuje podať žalobu o neplatnosť dražby, Občiansky
zákonník žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, a podobne. Konštatoval, že takúto žalobu

neumožňuje podať žiadny osobitný hmotnoprávny predpis, preto sa považuje za neprípustnú. Rovnako
treba posudzovať žalobu žalobcov ohľadne neplatnosti právnych úkonov (akýchkoľvek), ktoré boli
uskutočnené pred výkonom záložného práva. Tieto úkony môže súd preveriť v rámci žaloby o neplatnosť
dražby, kde súd následne preveruje postup pri samotnej dražbe, ako aj úkony, ktoré tejto dražbe
predchádzali. Žalobcovia takúto žalobu na súd podali, konanie sa vedie pod sp. zn. 7Csp/130/2018 a

nie je právoplatne skončené. Z uvedených dôvodov súd nevyzýval žalobcov na konkretizáciu úkonov
pred výkonom záložného práva, ktoré mal súd určiť za neplatné. Súdu bolo dostatočne zrejmé, aké
úkony mali žalobcovia na zreteli, na všetky sa však vzťahuje § 137 písm. d) C.s.p., pričom, ako už súd
uviedol, ich preverenie bude predmetom skúmania v spore o neplatnosť dražby. Zároveň poukázal, že
aj v konaní pod sp. zn. 7Csp/51/2018 o zaplatenie 69.802,28 € s príslušenstvom sa mohli žalobcovia
brániť, či uplatňovať svoje námietky voči zmluve o úvere a postupu banky pri zosplatnení dlhu. Aj keď

bankaporealizáciidobrovoľnejdražbyvzalažalobuspäť,žalobcoviastakýmtospäťvzatímmalimožnosť
v zmysle § 146 ods. 1 C.s.p. nesúhlasiť a v konaní pokračovať, čo neurobili. Uzavrel, že v predmetnej
právnej veci išlo žalobcom o určenie takých právnych skutočností (neplatnosť právnych úkonov), ktoré
nepripúšťa žiadny osobitný hmotnoprávny predpis, preto žalobu zamietol ako neprípustnú. Uviedol, že
žalobcovia namietali neprijateľnosť účtovania poplatku za poskytnutie úveru [článok V. bod 1a) zmluvy

o úvere]; tvrdili, že takýto poplatok nemohol žalovaný účtovať a kvôli nemu nedostali celú dohodnutú
sumu úveru vo výške 5.000.000,- Sk, ale len sumu 4.925.000,- Sk.; poukázali na Smernicu rady 93/13/
EHS, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove ako aj rozhodnutie Spolkového súdu v Nemecku. Dospel
k záveru, že už zo samotného znenia tohto článku vyplýva, že žalovaný si poplatok účtoval ešte pred
samotným poskytnutím úveru ako odplatu za spracovanie úveru. Žalobcovia obdržali na svoj účet

celú sumu dojednaného úveru. Uviedol, že spracovateľský poplatok vo výške 75.000,- Sk nebol ani
odplatou, za ktorú by žalobcovia nedostali protihodnotu. Pred poskytnutím úveru si banka overuje bonitu
svojho klienta, overuje si stav v katastri nehnuteľností, ako aj v registri dlžníkov, vypracováva znalecký
posudok ako aj samotné zmluvy. Poplatok za spracovanie či poskytnutie úveru je poplatkom, ktorý
je cenou/odplatou za úver a ako taký je v zmysle smernice Rady 13/93/EHS vylúčený zo súdneho

prieskumu. Tento poplatok je možné účtovať vzhľadom na znenie ustanovenia § 499 Obchodného
zákona. Ide o kogentnú právnu úpravu, na ktorú ani pri spotrebiteľoch nie je možné neprihliadať,
pretože úverové zmluvy sú absolútnym obchodom. Slovenský právny poriadok inštitút odplaty za
dojednanie záväzku poskytnúť úver vyslovené pozná, jeho používanie predpokladá a túto skutočnosť
rešpektuje aj súdna prax. Nestotožnil sa so záverom Krajského súdu v Prešove v jeho rozhodnutí zo

dňa 21.11.2012 pod sp. zn. 18Co/109/2011, nakoľko tento úplne odignoroval kogentné ustanovenie
§ 499 Obchodného zákonníka a nevysporiadal sa s výlukami zo spotrebiteľského prieskumu danými
vnútroštátnou a komunitárnou úpravou. Zmluvnými stranami v riešenom prípade dohodnutá odplata
za dojednanie záväzku poskytnúť úver odráža zákonné pravidlo normované v § 499 Obchodného
zákonníka a jej neprijateľnosť je tak z podstaty veci vylúčená. Je tu aj ďalšia výluka z prieskumu

neprijateľnosti, ktorou je obsah dojednanej podmienky ako hlavného predmetu plnenia a tiež cenového
dojednania. Tomu zodpovedá § 53 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že
nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou podmienka, ktorá sa týka hlavného predmetu plnenia a
primeranosti ceny, ak je táto podmienka vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné
podmienkyindividuálnedojednané.Uzavrel,ževprípadedojednaniapoplatkuzaspracovanieúveruvčl.

V bod 1 a) zmluvy o úvere, je toto dojednanie dostatočne jasné aj zrozumiteľné, bolo vyjadrené ešte pred
samotným poskytnutím úveru a to ako súčasť ceny za úver. Rovnako sa nestotožnil ani s tým záverom
Krajského súdu v Prešove, ktorým sa odvolal na závery Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 3. mája
2011, č.k. AZ 17 U 192/2010 a to z dôvodu jeho neaplikovateľnosti v pomeroch právneho poriadku SR.
Nemecký BGB neobsahuje kogentné pravidlo, upravujúce dojednanie odplaty za dojednanie záväzku

poskytnúť úver, ako tomu je podľa slovenského právneho poriadku upravujúceho oblasť obchodných
vzťahov. Z dôvodu nekompatibility oboch právnych poriadkov je aplikabilita rozhodnutia nemeckého
súduprinajmenšomsporná.Slovenskýprávnyporiadokinštitútodplatyzadojednaniezáväzkuposkytnúť
úver vyslovene pozná a jeho používanie predpokladá (rozsudok NS SR pod sp. zn. 4Obo 86/99 zo
dňa 1.5.2001, zhodne bola priznaná možnosť takýto poplatok účtovať aj v Českej republike, napr.

rozhodnutie NS ČR pod sp. zn. 29 Odo 813/2001 z 27.8.2003). Dospel k záveru, že ak teda žalovaný
dňa 09.03.2007 takýto poplatok účtoval, nekonal v rozpore s všeobecne záväznými právnymi predpismi
SR, ale ani v rozpore so smernicou Rady 93/13/EHS. Súd prvej inštancie nesúhlasil ani s námietkou
žalobcov, ktorou sa snažili dosiahnuť bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Uviedol,že na poskytnutý úver sa nevzťahoval vtedy platný zákon o spotrebiteľských úveroch, tieto úvahy
sú z uvedeného dôvodu irelevantné. Naviac bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru pre nedodržanie
zákonných noriem zaviedol až zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Jeho aplikácia na

predmetný úver však neprichádzala do úvahy. K žalobcami namietanému čl. VII. bod 5 zmluvy o úvere
konštatoval, že žalobcovia neozrejmili, z akého dôvodu má byť tento článok neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Možnosť vyhlásiť úver za splatný umožňuje ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka.
Predpokladom možnosti zosplatnenia je však dohoda na tomto zosplatnení uvedená v Zmluve o úvere.
K nej kumulatívne nastupuje ďalšia podmienka, ktorou je podstatné porušenie zmluvy. Za podstatné

porušenie zmluvných povinností dlžníka sa považuje, ak dlžník neuhradí svoje splatné peňažné záväzky
v termíne ich splatnosti [článok VII. bod 1. písm. a) zmluvy o úvere]. Predčasné zosplatnenie úveru
predstavuje vo svojej podstate jednorazový sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou
záväzku požadovať jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Ide o dôsledok protiprávneho
správania sa dlžníka, teda reakcia veriteľa na neplatenie splátok istiny spolu s úrokmi. Dlžník stráca
možnosť vrátiť požičané peniaze v splátkach. Za situácie, že žalobcovia porušili dohodnuté zmluvné

podmienky tým, že boli v omeškaní so zaplatením splátok, prípadne ich neplatili v dohodnutej výške,
žalovaný mal nepochybne právo úver zosplatniť a požadovať okamžité splatenie celého dohodnutého
záväzku, vrátane úrokov. Mohol ich požadovať vrátiť okamžite, alebo do určitého termínu. Dospel tak
k záveru, že z uvedeného dôvodu nebolo možné vyhlásiť žalobcami napadnutý článok VII. bod 5
zmluvy o úvere za neprijateľnú zmluvnú podmienku. S poukazom na vyššie uvedené, žalobu žalobcov

v celom rozsahu zamietol pre jej neprípustnosť (v časti určenia neplatnosti právnych úkonov) ako aj jej
nedôvodnosť (v časti určenia neprijateľných zmluvných podmienok). O nároku na náhradu trov konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. s odôvodnením, že žalovaní 1/ a 2/ mali v konaní plný úspech, preto
mali nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, žiadne trovy im však v konaní nevznikli, preto
im ich náhradu nepriznal. Priznal nárok na náhradu trov konania intervenientovi na strane úspešných

žalovaných.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia, a to proti výrokom I.
a IV., ktorí sa domáhali jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z dôvodov
že napadnutý rozsudok je v rozpore so zákonom, je nepresvedčivý a nepreskúmateľný. Namietali, že

súd prvej inštancie ani zrozumiteľne ani určite nevysvetlil, prečo žalobu zamietol. Trvali na tom, že
skutočnosti uvedené súdom prvej inštancie a právne predpisy neodôvodňujú ani neprípustnosť podanej
žaloby ani jej nedôvodnosť. Namietali, že súd výslovne neuviedol, podľa akého právneho predpisu je
žaloba neprípustná a majú za to, že tento názor nie je opretý o žiadnu právnu normu. Domnievali
sa, že súd postupoval podľa ustanovenia § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku, vzhľadom

na citáciu tohto ustanovenia v bode 38. odôvodnenia. Nie je im jasné, prečo by pre žalobcov malo
byť neprípustné domáhať sa určenia neplatnosti subjektívnej právnej skutočnosti a to prejavu vôle
žalovaného 1/, ktorej následkom došlo k ohrozeniu ich zákonom chránených práv. Polemizovali, že
ustanovenie § 137 písm. d) C.s.p. v žiadnom prípade nevylučuje podanie žaloby o určenie právnej
skutočnosti ak to nevyplýva z osobitného predpisu. Ak by to tak bolo, znamenalo by to porušenie práva

podľa čl. 6 Dohovoru o ľudských právach. Citovali viaceré ustanovenia ústavy a dohovoru, pričom došli k
záveru, že súd prvej inštancie nerešpektoval verejný poriadok Slovenskej republiky a rozhodol v rozpore
s právnymi predpismi, keď uprel právo žalobcom domáhať sa žalobou na súde odôvodňujúc, že ich
žaloba je neprípustná a nedôvodná. Následne citovali odseky 57. až 58. napadnutého rozsudku, tieto
úvahy súdu prvej inštancie považovali za svojvoľné a v rozpore s princípmi právneho štátu. Zároveň na

tomto mieste citovali z rozhodnutí ústavného súdu (napr. I. ÚS 407/2010). Namietali, že v rozhodovaní
súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože súd prvej inštancie sa
nevysporiadal s námietkami žalobcov, riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, pričom ide o arbitrárne
rozhodnutie. Opätovne uviedli odkaz na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného
súdu (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.X..1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R. T.

proti Š., rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok zo
dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúru Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03
zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn.
III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 4.5.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo
dňa 12.6.2008). Úvahy a názory súdu prvej inštancie v odsekoch 57. a 58. odôvodnenia napadnutého

rozsudku o zamedzení toho, aby sa viedli zbytočné akademické spory nie sú opreté o žiadnu právnu
normu a pôsobia urážlivo voči žalobcom. V odvolaní zopakovali svoje tvrdenia a názory z konania pred
súdom prvej inštancie, keď opätovne uvádzali, že banka ako dodávateľ mala poskytnúť žalobcom ako
spotrebiteľom úver na základe zmluvy o špecifickom spotrebnom úvere pre obyvateľstvo zabezpečenomnehnuteľnosťou č. 003/2010/07SU vo výške 5.000.000,- Sk (prepočtom konverzným kurzom 165.969,59
€), pričom v čase poskytnutia úveru platnou menou bola slovenská koruna a prepočtom aktuálnym
kurzom ECB EUR/SK ku dňu 09.03.2007, ktorý bol 34,058 SK/1 EUR, bol poskytnutý úver vo výške

146.808,39 €. Už tu je zrejmé, že prevodom na konverzný kurz 30,126 SK/1 EUR došlo ku kurzovým
rozdielom, pričom banka sa reálne obohatila a žalobcovia mali odo dňa 01.09.2008, zaplatiť za vyšší
úver ako v skutočnosti dostali a to o sumu 19.161,20 €. Rovnako tak opätovne namietali, že banka sa
obohatilaosumu75.000,-Skinkasovanímspracovateľskéhopoplatku.Zotrvalinatom,žetentopoplatok
je služba, pričom žalobcovia si žiadnu službu neobjednali a tak neboli povinní ju platiť. Uvedená suma

je suma uhradená za úver, nie suma uhradená za službu. Všetky úhrady, ktoré žalobcovia vykonali sú
úhradami za úver a preto neobstoja názory a úvahy súdu prvej inštancie uvedené v odsekoch 62., 63.,
64. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože ide o nepresvedčivé a svojvoľné odôvodnenie. Súd
pozná právo a nejde o jediný prípad, kedy si banka vyžiadala poplatok za poskytnutie úveru a kedy
súdy Slovenskej republiky zaujali stanovisko, že takýto poplatok je službou, a spotrebiteľ nedostáva od
banky žiadne protiplnenie a v súlade s týmto názorom určili spracovateľský poplatok za neprijateľnú

podmienku. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a nie zmluvu o úvere podľa §
497 Obchodného zákonníka nemožno ani len subsumovať predmetný poplatok pod § 499 Obchodného
zákonníka. Súd prvej inštancie posúdil predmetnú úverovú zmluvu ako spotrebiteľskú podľa § 52
Občianskeho zákonníka a zároveň v odseku 50. odôvodnenia uviedol odkaz na § 497 Obchodného
zákonníka. Podľa žalobcov v tomto prípade dochádza ku kolízii dvoch právnych noriem, pričom Ústavný

súd Slovenskej republiky označil takýto postup súdu za formalizmus, ktorý nemožno tolerovať (I.
ÚS 155/2017). Je nesporné, že zmluva nebola individuálne dojednaná a všetky ustanovenia zmluvy
predformulovala banka a žalobcovia ako spotrebitelia nemohli obsah zmluvy ovplyvniť, ak chceli dostať
úver. Na právny vzťah a samotnú zmluvu je bez akýchkoľvek pochybností nutné aplikovať ustanovenia
spotrebiteľského práva, pretože napriek snahe dodávateľa určiť rámec zmluvného vzťahu ako absolútny

obchod podľa ustanovení obchodného práva, nemožno spotrebiteľom odňať postavenie spotrebiteľa.
OpäťcitovalimnohéustanoveniaústavyasmerniceRady93/13/EHS,citovaliajzodôvodneniarozsudku
Krajského súdu v Prešove zo dňa 09.12.2014, spis. zn. 19Co/44/2014. Zdôraznili, že ani pri zmluvách
o úvere, ktoré sú absolútnym obchodom sa právna úprava spotrebiteľských vzťahov obsiahnutá v
Občianskom zákonníku a zameraná na ochranu práv spotrebiteľov nemôže vylúčiť. Uvedená právna

úprava v Občianskom zákonníku sa preto musí použiť aj v tomto prejednanom prípade. Smernice
Európskej únie totiž ukladajú štátom explicitnú povinnosť zabezpečiť, aby sa ochranné opatrenia na
ochranu práv spotrebiteľa neobchádzali. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 402/2013 z 19.06.2013, bolo vyslovené, že aplikácia Občianskeho zákonníka na spotrebiteľský
úverový vzťah je ústavne konformná a nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť daného

záveru. Uzatvorená zmluva medzi účastníkmi je jednoznačne spotrebiteľskou zmluvou. Dogmatickú
teóriu absolútneho obchodu považovali v kontexte kogentnej a špeciálne spotrebiteľskej úpravy za
dnešného stavu spoločenského vývoja za prekonanú. Už dávno dojednanie o použití všeobecnej
úpravy záväzkov podľa Obchodného zákonníka, t. j. právneho kódexu určeného pre podnikateľov je
potrebné posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Použitie Obchodného zákonníka ako podpornej

právnejúpravyprispotrebiteľskýchvzťahochjejednoznačneprespotrebiteľaznevýhodňujúceanaopak,
dodávateľa dostáva do ešte výhodnejšieho postavenia. Podľa názoru žalobcov sa súd prvej inštancie
v prejednávanej veci odchýlil od povinnosti, ktorá mu ukladá aplikovať právne normy a vykladať právny
poriadok v prospech spotrebiteľa a nie v jeho neprospech. Dodávateľ je podnikateľ, ktorý ponúka svoje
produkty a to poskytovanie úverov, tak ako v danom prípade a dodávateľ si určuje podmienky na

poskytnutie úveru, pričom spotrebiteľ sa spolieha na jeho odbornosť, pričom uvedený spor vznikol z
jednostranného rozhodnutia dodávateľa, ktorý sa rozhodol ukončiť zmluvný vzťah so žalobcami a to
takým právnym úkonom, ktorý nemá oporu v zákone. Podľa tvrdení žalovaných a súdu prvej inštancie
malo dôjsť k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, pričom takýto úkon nemá oporu v zákone. Podľa
názoru súdu prvej inštancie banka mala postupovať podľa § 565 Občianskeho zákonníka, pričom

toto ustanovenie ani náznakom neumožňuje banke vyhlásiť úver za predčasne splatný. Z uvedeného
ustanovenia je nesporné, že veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky a nie celého úveru a už
vôbec nie splátok splatných v budúcnosti, pretože to by odporovalo zmyslu zákona. Napadnutá zmluvná
podmienka v úverovej zmluve v článku VII. odsek 2 písm. e) je neurčitá, pretože banka má vedomosť
o schopnosti spotrebiteľa splácať úver v splátkach, ak posudzovala túto schopnosť spotrebiteľa splácať

úver pred poskytnutím úveru. Pred poskytnutím úveru si banka overovala schopnosť splácať úver
žalobcami a dospela k záveru, že sú schopní úver splácať v splátkach a to mesačne splátkou vo
výške 51.610,- Sk. Žalobcovia majú za to, že banka mala vedomosť, že ak by zaviazala žalobcov na
zaplateniesumyvyššejakojedohodnutámesačnásplátkaišlobyonemožnýatakneplatnýprávnyúkon,pretože banka nemohla podľa práva žiadať nemožné plnenie. Banka mohla podľa predformulovaného
dojednania v zmluve v čl. VII. odseku 2. písm. e) vyhlásiť úver (alebo jeho časť) za splatný vrátane
úrokov a poplatkov jednorazovo pred termínom splatnosti ale to je všetko čo mohla a čo dojednala.

Banka však podľa žiadneho zákona nemohla žiadať o zaplatenie celého nesplateného úveru splatného
v splátkach do budúcnosti a takú podmienku ani v zmluve nedojednala. Banka v zmluve ani nedojednala
žiadne podmienky ani termíny zaplatenia celého úveru predo dňom jeho splatnosti. Dňom splatnosti
podľa zmluvy je deň 05.03.2022. Súd prvej inštancie pozná právo, mal možnosť sa oboznámiť s
úverovou zmluvou, napokon i na ňu v odôvodnení napadnutého rozsudku odkazoval avšak neuviedol,

že by si strany zmluvy dojednali povinnosť na strane žalobcov zaplatiť úver predo dňom splatnosti.
Neobstoja preto úvahy súdu v odsekoch 67. a 68. odôvodnenia napadnutého rozsudku, nakoľko nie
sú podopreté žiadnou právnou normou ani úverovou zmluvou. Predčasné zosplatnenie úveru nie je
kodifikované v žiadnej právnej norme a ani nemôže byť, pretože by to odporovalo účelu zákona a
účelu zmluvy, ktorej účelom je splácanie úveru v splátkach. Súd prvej inštancie si doslova vymyslel, že
predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednorazový sankčný právny inštitút, ktorý

umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej istiny.
Omeškaniesplátokjesankcionovanéúrokomzomeškania.Žalobcoviapovažujúnapadnutýrozsudokvo
výroku I. a IV. za nezákonný, zjavne neodôvodnený, neprimerane prísny, nevyvážený a nezohľadňujúci
argumenty ani okolnosti v predmetnej veci. Toto rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne ústavne požiadavky
na súdnu ochranu. Rozsudkom bolo porušené právo na spravodlivý proces. Uvedené rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci nebol úplne zistený stav veci nakoľko súd sa
nedostatočne vysporiadal s námietkami a všetky neodôvodnil. Interpretácia súdu je v rozpore s obsahom
právnej praxe, pričom tento odklon nie je nijako zdôvodnený. Rozhodnutie je rozporné s kogentnými
normamiajehointerpretáciavrozporesprioritouspravodlivosti.Hodnoteniedôkazovbolovykonanébez
akceptovateľného racionálneho základu v rozpore so skutkovým základom. Napádaný rozsudok je príliš

formalistický. Rozsudok trpí vadami a závery sú extrémne inkonzistentné. Rozhodnutie a postup súdu
sú rozporné s procesnými požiadavkami spravodlivosti, nerešpektujú všeobecne uznávané základné
právne princípy, odopierajú spravodlivosť, vykladajú právo v rozpore s medzinárodnými zmluvami s
ktorými je Slovenská republika viazaná a vykladajú ich teoreticky a iluzórne, reštriktívne vykladajú
procesné normy. Rozhodnutie je v rozpore s konceptom spravodlivého konania. Súd nedostatočne

preskúmal podania, argumenty a dôkazy, ktoré boli predložené. Odôvodnenie rozhodnutia musí stručne,
jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil. Zároveň musí
dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia
však tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa (§ 220 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku).

Žalobcovia opäť citovali z rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich sa odôvodnenia súdnych rozhodnutí.
V prejednávanom spore súd nepostupoval v súlade so zákonom a neaplikoval ustanovenia, ktoré
formálne v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol. Vzhľadom na uvedené, žalobcovia majú za to,
že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené; alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Žiadali odvolací súd, aby zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku
I. a IV. a vrátil vec na konanie a nové rozhodnutie.

3.Žalovaný1/vovyjadreníkodvolaniuuviedol,žesastotožňujesprávnymnázoromsúduprvejinštancie
v tejto veci, ako aj s výrokom rozsudku. Má za to, že súd zistil skutkový stav úplne a správne, vykonal

všetky potrebné dôkazy, na základe ktorých dospel k správnym skutkovým zisteniam. Taktiež súd svoje
rozhodnutie v písomnom vyhotovení rozsudku riadne odôvodnil. K odvolacej argumentácii žalobcov
žalovaný 1/ poukázal na predchádzajúce vyjadrenie žalovaných, ktorým bola právna argumentácia
žalobcov účinne vyvrátená. V konaní je úplne zrejmé, že argumentácia žalobcov nemá oporu vo
faktickom ani právnom stave veci. Na základe vyššie uvedeného žiadal napadnutý rozsudok ako vecne

a právne správny potvrdiť.

4. Žalovaný 2/ vo vyjadreniu k odvolaniu uviedol, že odvolanie žalobcov je neopodstatnené a napadnuté
rozhodnutie je správne a zákonné. V prvom rade nie je nepochybné určenie odvolacích dôvodovuvedenýchodvolateľmi,nakoľkovodvolanícitujúustanoveniacelého§365odsek1Civilnéhosporového
poriadku vrátane spojky „alebo“ a je teda nejasné, ktoré zo zákonom uvádzaných odvolacích dôvodov
odvolatelia uplatňujú. Žalobcovia spochybňujú právny názor súdu prvej inštancie podľa ktorého bolo

žalobu potrebné zamietnuť už z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 137 Civilného sporového poriadku.
Svoje tvrdenia o pochybení súdom prvej inštancie v tejto otázke odvolatelia podporujú argumentáciou
o porušení princípu právneho štátu a ľudských práv. Opomínajú však skutočnosť, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie v tejto otázke vychádzalo z jasného a doslovného ustanovenia zákona, ktoré okrem
svojho nepochybného znenia má aj svoj účel a opodstatnenie, ktoré súd prvej inštancie vyčerpávajúco

vysvetlil v bodoch 57 až 60; odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Čo napokon uvádzajú odvolatelia
aj sami v odvolaní. K prípustnosti uplatňovania poplatku za poskytnutie úveru je možné nad rámec
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dodať, že skutočnosť, že možnosť veriteľa požadovať odplatu za
dojednanie záväzku poskytnúť úver podľa Obchodného zákonníka nespôsobuje neprijateľnosť takejto
zmluvnej podmienky a to ani z hľadiska jej obsahu, čo do dojednania o cene alebo časti celkovej ceny
poskytnutia úveru ani z hľadiska jej úpravy v Obchodnom zákonníku a nie v Občianskom zákonníku.

Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 5 Cdo 42/2020 zo dňa
16.06.2020 v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dôvodí: „Zmluva o úvere uzavretá medzi
stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch). Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku
úverového zmluvného vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia

otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov
z omeškania, výšku úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy Obchodného zákonníka. Zmluva
o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere
je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obchodného zákonníka

o zmluve o úvere § 497 a nasledujúce. Ustanovenia Občianskeho zákonníka sa v prípade právneho
vzťahu, účastníkom ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v Občianskom zákonníku existuje také
ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať (§ 52 ods.2 OZ).“ Podľa jeho názoru, odvolatelia
nesprávne chápu pojem „pohľadávka“, ktorý neznamená iba splatné neuhradené splátky úveru ale celý
poskytnutý úver, ktorý predstavuje pohľadávku banky voči dlžníkovi a o ktorej splnení (vrátení) bola

uzavretá dohoda o splácaní v splátkach, ktorá dohoda však zanikla v dôsledku omeškania dlžníka a
teda právo dlžníka plniť v splátkach zaniklo. Odvolatelia aj v tomto bode prekrúcajú zmysel a účel
zákona. Niektoré vyjadrenia na str. 12 odvolania ani nie sú pre svoju protirečivosť zrozumiteľné, nakoľko
odvolatelia uvádzajú, že banka mohla vyhlásiť úver za splatný vrátane úrokov a poplatkov jednorazovo
pred termínom splatnosti a zároveň píšu, že banka nemohla žiadať o zaplatenie celého nesplateného

úveru do budúcnosti. Od str. 13 predstavuje predmetné odvolanie uvádzanie rozhodnutí súdov a
všeobecnýchprávnychzásadaprincípov,nechsúakokoľvekpoučnéaurčitesprávne,niesúodvolateľmi
žiadnym spôsobom vztiahnuté na prejednávanú vec a napadnuté rozhodnutie, nie je uvedená konkrétna
súvislosť s postupom a rozhodnutím súdu alebo s konkrétnymi právnymi otázkami riešenými súdom
prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí a netvoria tak prakticky žiadnu odvolaciu argumentáciu. Na

základe uvedeného žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil a priznal žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.

5.Intervenientvovyjadreníkodvolaniuuviedol,žeodvolanímnapadnutýrozsudokjesprávnyazákonný.
Odvolanie žalobcov považoval za nedôvodné a riadne neodôvodnené. Upozornil, že žalobcovia

prostredníctvom svojho zástupcu podali odvolanie v rozpore s ustanovením § 365 ods. 1 C.s.p.
Žalobcovia neuviedli, ktorým z odvolacích dôvodov odôvodňujú svoje odvolanie, keďže použili spojku
„alebo“. Vzhľadom na uplynutie lehoty na odvolanie má intervenient za to, že je potrebné postupovať
v zmysle ustanovenia § 386 písm. d) C.s.p. a odvolanie odmietnuť, keďže odvolanie nemá náležitosti
podľa § 363 C.s.p. Ďalej uviedol, že žalobcovia namietajú neprípustnosť svojej žaloby ako žaloby

v zmysle ustanovenia § 137 písm. d) C.s.p. Svoje námietky odôvodňujú akademickými úvahami o
materiálnom právnom štáte, o ochrane ľudských práv a ústavnosti. Žalobcovia však účelovo opomínajú
vo svojej argumentácii, resp. nerešpektujú, platné znenie ustanovenia § 137 písm. d) C.s.p., ktoré
jednoznačne nepripúšťa podanie žaloby o určenie právnej skutočnosti, ak to nevyplýva z osobitného
predpisu. O neprípustnosti podanej žaloby žalobcovia vedeli, keďže bola namietaná intervenientom

už v priebehu súdneho konania v jeho písomných vyjadreniach. Žalobcovia boli súdom dokonca na
pojednávaní dňa 15.11.2022 vyzývaní k úprave petitu žaloby tak, aby bol určitý a vykonateľný. Napriek
tejto skutočnosti a napriek tomu, že sú žalobcovia právne zastúpení, nedošlo z ich strany k náprave a
žalobcovia naďalej trvali na svojej žalobe v podanom znení. Vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadomna doslovné znenie ustanovenia § 137 písmeno d) CSP súd prvej inštancie správne vyhodnotil podanú
žalobu ako procesne neprípustnú. V ďalšom žalobcovia argumentujú, že posudzovaná zmluva o úvere je
spotrebiteľskou zmluvou, a preto sa podľa ich názoru nemôže na posudzovanú zmluvu o úvere upravenú

ako zmluvný typ v ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, aplikovať Obchodný zákonník.
Vyššie uvedený právny názor žalobcov vychádza z prekrúcania a účelového výkladu príslušných
ustanovení zákona. Ako správne a vyčerpávajúco uviedol súd prvej inštancie v bodoch 62. až 64.
napadnutého rozsudku, v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka je zmluva o úvere
jednoznačne absolútnym obchodom, a teda sa na úverový vzťah jednoznačne aplikuje aj kogentné

ustanovenie § 499 Obchodného zákonníka, ktoré výslovne predpokladá a pozná odplatu za poskytnutie
úveru. Tento právny názor rešpektuje aj ustálená súdna prax (viď napr. aktuálne uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky spis. zn. 5 Cdo 42/2020 zo dňa 16.06.2020, ktoré vyvracia celú právnu
argumentáciu žalobcov o nemožnosti aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka). Skutočnosť, že
posudzovaná úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou nemá automaticky za následok en bloc
vylúčenie zákonného ustanovenia upravujúceho príslušný zmluvný typ. Zároveň v súvislosti s otázkou

posudzovania neprijateľnosti zmluvnej podmienky upriamil pozornosť na právny názor súdu vyslovený
v bode 63. napadnutého rozsudku, s ktorým sa intervenient v plnom rozsahu stotožňuje, v zmysle
ktorého je potrebné aplikovať na žalobcami namietanú neprijateľnosť zmluvnej podmienky výluku podľa
ustanovenia § 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka vzhľadom na jasné a jednoznačné znenie
posudzovaného článku V. bod 1 písm. a) zmluvy o úvere, v ktorom je uvedený poplatok dojednaný

dostatočne určito a zrozumiteľne. Žalobcovia v odvolaní spochybňujú aj možnosť veriteľa vyhlásiť
predmetný úver za predčasne splatný. Žalobcami použitá argumentácia však nemá elementárnu logiku,
keďže na jednej strane žalobcovia uvádzajú vo svojom odvolaní, že banka mohla vyhlásiť úver vrátane
úrokov a poplatkov za predčasne splatný a v ďalšej vete si žalobcovia sami odporujú, keď tvrdia, že
bankatietosvojesplatnépohľadávkynemohlaodžalobcovžiadať.Celúžalobcamipoužitúargumentáciu

ohľadne otázky možnosti banky vyhlásiť úver za predčasne splatný je preto potrebné odmietnuť ako
nemajúcu oporu v platnom práve. Naviac uviedol, že inštitút vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
je v praxi bežne používaným nástrojom, pričom uvedené rešpektuje aj súdna prax. Žalobcovia síce
v odvolaní citujú početnú judikatúru Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj
právne predpisy v oblasti ústavného práva, ako aj európske a medzinárodné normy a dohovory, avšak

uvedenú argumentáciu a citácie nevztiahli a nijako neprepojili na posudzovanú vec. Preto je potrebné
danú argumentáciu považovať len za akademický exkurz bez relevancie ohľadne právneho posúdenia
v posudzovanej veci. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom
rozsahu potvrdil. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov
nie je dôvodné.

7. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie s náležitou starostlivosťou posúdil dôvodnosť žaloby;
ktorou sa žalobcovia domáhali neplatnosti právnych úkonov a určenia neprijateľnosti zmluvných
podmienok; z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobcovia
preukazovali dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaní bránili

proti uplatňovanému nároku a správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných
skutočností, ktoré boli významné z hľadiska právneho posúdenia danej veci.

8. Žalobcovia vytýkali súdu prvej inštancie, že neodôvodnil svoje úvahy o neprípustnosti žaloby v zmysle
§ 137 písm. d) C.s.p., pričom im nie je jasné, prečo by sa nemohli domáhať určenia neplatnosti právnych

úkonov. Zároveň zastávajú názor, že ustanovenie § 137 písm. d) C.s.p. v žiadnom prípade nevylučuje
podanie žaloby o určenie právnej skutočnosti, ak to nevyplýva z osobitného predpisu. Ak by to tak bolo,
znamenalo by to porušenie práva podľa čl. 6 Dohovoru o ľudských právach.

9. Zo skutkového stavu, tak ako ho zistil súd prvej inštancie, vyplýva, že dňa 09.03.2007 žalobcovia

uzavreli s právnym predchodcom žalovaného 1/ zmluvu č. 003/2010/07SU o špecifickom spotrebnom
úvere pre obyvateľstvo zabezpečenom nehnuteľnosťou. Na zabezpečenie pohľadávky vzniknutej z tejto
zmluvy uzavreli dňa 09.03.2007 žalobcovia s právnym predchodcom žalovaného 1/ zmluvu o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti.10. Keďže v danej veci boli predmetné úverové zmluvy uzavreté ešte v roku 2007, bolo potrebné
zisťovať, či sa na právne vzťahy vzťahoval vtedy účinný zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch, ktorý však v zmysle § 1 ods. 2 písm. e) vylúčil jeho aplikáciu v tomto prípade, nakoľko žalobcom
bol poskytnutý úver nad hodnotu 20.000,- €. Zároveň na predmetné zmluvy nie je možné aplikovať
ani ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť až 02.04.2010 a s poukazom na
prechodné ustanovenia nie je možné použiť tento zákon na predmetnú zmluvu o úvere. Vzhľadom na
to, že žaloba podaná na súd v roku 2018 (t. j. už za účinnosti C.s.p.) podľa § 137 písm. d) C.s.p.

(kam sa zaraďujú žaloby o určenie právnej skutočnosti, ktorou žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o
úvere a iných právnych úkonov nepochybne je) prípustnosť takejto určovacej žaloby musela vyplývať
z osobitného predpisu (čo sa v danom prípade nestalo, keďže jediné ustanovenie, ktoré tak umožňuje,
t. j. ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. nebolo možné s poukazom na prechodné
ustanovenia tohto zákona na dané úverové zmluvy aplikovať a Obchodný zákonník, ani Občiansky
zákonník prípustnosť takejto žaloby neumožňoval). Vzhľadom na charakter tejto žaloby, išlo tak o

žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) C.s.p. Ako už uviedol súd prvej inštancie
zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť, či neplatnosť, sú právnymi skutočnosťami. Žalobu o
určenie právnej skutočnosti je možné na súd podať po účinnosti nového Civilného sporového poriadku
len vtedy, ak takáto možnosť vyplýva z osobitného predpisu. Napríklad Zákonník práce umožňuje
podať žalobu o určenie neplatnosti výpovede, Zákon o dobrovoľných dražbách umožňuje podať žalobu

o neplatnosť dražby, Občiansky zákonník žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, a podobne.
Uvedený názor rešpektuje aj súdna prax. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.
1Obdo/51/2021 z 20.10.2022 judikoval, že žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu (podaná za
účinnosti Civilného sporového poriadku) je žalobou o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm.
d) Civilného sporového poriadku. Jej prípustnosť je podmienená existenciou osobitného predpisu,

ktorý určitú osobu oprávňuje podať týmto predpisom špecifikovanú určovaciu žalobu (obdobne sp. zn.
7Cdo/268/2019, 4Obdo/56/2020, 4Obdo/71/2020, 4Cdo/26/2021, 9Cdo/7/2021, R 75/2024). Najvyšší
súd Slovenskej republiky uviedol, že existuje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, ktorá bez
akýchkoľvek pochybností považovala žaloby o určenie (ne)platnosti právnych úkonov, podané po 1.
júli 2016, za žaloby o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP, ktorých prípustnosť je

podmienená existenciou osobitného predpisu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Obdo/51/2021z20.10.2022,publikovanývZbierkestanovískNSarozhodnutísúdovSRakoR1/2023).

11. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu, ani z judikatúry nevyplýva záver o tom, že by sa na
spotrebiteľské zmluvy nemalo vzťahovať ustanovenie § 137 písm. d) C.s.p., ako sa snažia prezentovať

žalobcovia. Predmetné ustanovenie bolo viackrát predmetom prieskumu najvyššieho súdu a vyššie
uvedené závery je potrebné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej odvolací súd nemá
dôvod sa odkloniť. Správne tak konštatoval súd prvej inštancie, že takúto žalobu neumožňuje podať
žiadny osobitný hmotnoprávny predpis, a preto je potrebné ju považovať za neprípustnú.

12. Zároveň je potrebné posúdiť aj žalobu o určenie neplatnosti právnych úkonov smerujúcich k
realizácii záložného práva, resp. dobrovoľnej dražby. Osoba, ktorá bola dotknutá na svojich právach
sa môže domáhať neplatnosti záložnej zmluvy alebo dobrovoľnej dražby v zmysle § 21 ods. 2 zákona
č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992
Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o dobrovoľných dražbách“). Vykoná tak tým, že požiada súd, aby určil neplatnosť dražby. Ako už
spomenul súd prvej inštancie, žalobcovia takú žalobu podali, pričom konanie sa vedie pod sp. zn.
7Csp/130/2018. Z právnej úpravy možno vyvodiť, že neplatnosť možno konštatovať iba z dôvodov
uvedenýchvzákoneodobrovoľnýchdražbách(ods.8uzneseniaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. 5Cdo/220/2018 z 31.05.2021, publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ako

R 89/2021). Uvedenému následku určenia neplatnosti dražby pritom nebráni ani skutočnosť, že toto
ustanovenie bolo výslovne inkorporované do zákona o dobrovoľných dražbách až zákonom č. 568/2007
Z. z. s účinkami od 1. januára 2008 ako i fakt, že podľa prechodných ustanovení k zákonu účinných od 1.
januára 2008 - dražby, o ktorých vykonaní bola uzavretá zmluva pred 1. januárom 2008, ako i vzťahy s
nimi súvisiace sa dokončia podľa doterajších predpisov (§ 36a zákona o dobrovoľných dražbách) (ods.

21 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/244/2021 z 23.05.2023, publikovaný
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ako R 76/2024). Pokiaľ teda žalobcovia podali žalobu
o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, pričom zároveň sa žalobou v tomto konaní domáhajú určenia
neplatnosti právnych úkonov smerujúcich k vykonaniu dobrovoľnej dražby, odvolací súd zhodne sosúdom prvej inštancie dospel k záveru, že tieto úkony sú predmetom súdneho prieskumu v konaní o
neplatnosť dobrovoľnej dražby, a to s poukazom na ustanovenia zákona o dobrovoľnej dražbe a vyššie
uvedenej judikatúry. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k duplicitnému rozhodovaniu o tej istej veci.

13. Ohľadom názoru, že žalobný návrh znejúci na určenie právnej skutočnosti, ktorý nevyplýva z
osobitného právneho predpisu, je potrebné považovať za vadný, odvolací súd uvádza, že postup
smerujúci k odstráneniu vád žaloby podľa § 129 C.s.p. nie je účelné použiť v tomto konaní. Ako už
bolo uvedené vyššie vo veci medzi žalobcami a žalovanými prebieha niekoľko samostatných sporov.

Žalobcovia podali žalobu o neplatnosť právnych úkonov a rovnako aj žalobu o neplatnosť dobrovoľnej
dražby. Otázka platnosti týchto úkonov je predmetom žaloby o neplatnosť dobrovoľnej dražby tak, ako to
predpokladá zákon o dobrovoľných dražbách. Nie je prípustné, aby sa o tej istej veci rozhodlo dvakrát,
ako to požadujú žalobcovia. Vzhľadom na to, že právne úkony smerujúce k výkonu záložného práva
prostredníctvom dobrovoľnej dražby a zároveň aj samotný vzťah založený zmluvou sa budú posudzovať
v konaní o neplatnosť dobrovoľnej dražby, nie je možné postupovať v zmysle § 129 C.s.p. a odstraňovať

vady žaloby. Súd prvej inštancie tak postupoval správne, ak nevyzýval žalobcov na konkretizáciu úkonov
pred výkonom záložného práva, ktoré mal súd určiť za neplatné. Záver súdu prvej inštancie, že na tieto
úkony sa vzťahuje § 137 písm. d) C.s.p., odvolací súd považuje za správny, pričom ich preverenie bude
predmetom skúmania v spore o neplatnosť dražby.

14. Súd prvej inštancie nepovažoval poplatok za poskytnutie úveru [článok V. bod 1a) zmluvy o úvere]
za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Tento záver odôvodňoval tým, že už zo samotného znenia tohto
článku vyplýva, že žalovaný si poplatok účtoval ešte pred poskytnutím úveru ako odplatu za spracovanie
úveru. Žalobcovia obdržali na svoj účet celú sumu dojednaného úveru. Uviedol, že spracovateľský
poplatok vo výške 75.000,- Sk nebol ani odplatou, za ktorú by žalobcovia nedostali protihodnotu. Pred

poskytnutím úveru si banka overuje bonitu svojho klienta, overuje si stav v katastri nehnuteľností, ako
aj v registri dlžníkov, vypracováva znalecký posudok ako aj samotné zmluvy. Poplatok za spracovanie
či poskytnutie úveru je poplatkom, ktorý je cenou/odplatou za úver a ako taký je v zmysle smernice
Rady 13/93/EHS vylúčený zo súdneho prieskumu. Tento poplatok je možné účtovať vzhľadom na znenie
ustanovenia § 499 Obchodného zákona. Ide o kogentnú právnu úpravu, na ktorú ani pri spotrebiteľoch

nie je možné neprihliadať, pretože úverové zmluvy sú absolútnym obchodom a ich poskytovanie je v
predmete podnikania bánk. Žalobcovia voči tomuto záveru namietali, že takúto službu si neobjednali a,
že na spotrebiteľskú zmluvu nie je možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.

15. V tejto námietke žalobcov sa spájajú viaceré výhrady, ktoré je možné považovať za vyriešené v

súdnej praxi. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti uviedol, že ide o poplatok za poskytnutie
úveru, t.j. za úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy, a ktoré sú jeho
internou záležitosťou a súčasťou jeho nákladov, teda za úkony veriteľa súvisiace s poskytnutím úveru
ako vypracovanie zmluvy a jej uzavretie a pod. Poplatok za poskytnutie úveru teda predstavuje cenu za
poskytovanie služby veriteľom, pričom možnosť jeho uplatňovania pripúšťa zák. č. 129/2010 Z.z. a táto

možnosť vyplýva aj z judikatúry SD EÚ. Dovolací súd má za to, že nemožno tolerovať, aby dovolateľ,
ktorý vopred vedel, že bude musieť zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru a zároveň poznal jeho výšku,
zmluvu aj napriek tomu uzavrel, teda s poplatkom a jeho výškou súhlasil, následne zaujal stanovisko,
že poplatok predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku (ods. 21 a 22 rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/294/2019 z 28.02.2022; obdobne uznesenie sp. zn. 6Cdo/105/2023 z

29.01.2025). Opačná situácia by nastala v prípade, ak by v deň poskytnutia finančných prostriedkov na
účet žalobcov bola zinkasovaná prvá splátka a poplatok za spracovanie úveru (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 161/2007 z 06.05.2008).

16. Zo skutkového stavu, tak ako ho zistil súd prvej inštancie vyplýva, že predmetný poplatok boli

žalobcovia povinní uhradiť pred čerpaním úveru, pričom prvá splátka bola splatná až mesiac po uzavretí
zmluvy. Nejednalo sa teda o prípad, kedy by banka poskytla peňažné prostriedky spotrebiteľovi a
zároveň by inkasovala poplatok za spracovanie úveru, čím by sa de facto znížila suma poskytnutej istiny.
Zároveňnemožnoopomenúťaniskutočnosť,žežalobcoviavedelivopredpredpodpisomzmluvyovýške
a splatnosti tohto poplatku a mali možnosť túto zmluvu neuzavrieť. Súd prvej inštancie správne dospel

k záveru, že predmetné znenie zmluvnej podmienky nemožno považovať za neprijateľné.

17. Na uvedených záveroch nič nemenia ani závery Krajského súdu v Prešove sp. zn. sp. zn.
18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012 a Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe č.k. AZ 17 U 192/2010 zodňa 03.05.2011, na ktoré poukazovali žalobcovia. Odvolací súd jednak poukazuje na to, že rozhodnutia
súdov iných štátov (vrátane Českej republiky) nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

6Cdo/29/2017z24.01.2018,publikovanývZbierkestanovískNSarozhodnutísúdovSRakoR71/2018).
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie ohľadom neaplikovateľnosti rozhodnutia
nemeckého súdu v pomeroch právneho poriadku SR aj s poukazom na rozdielnosť právnych poriadkov.
Rovnako tak nie je možné súhlasiť so závermi ohľadom nemožnosti dohodnutia odplaty za poskytnutie
úveru. Najvyšší súd judikoval, že aj napriek tomu, že účastníkmi úverového vzťahu sú spotrebitelia,

neznamená to, že sa na daný vzťah nemôžu aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Zmluva
o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere
je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obchodného zákonníka
o zmluve o úvere § 497 a nasledujúce. Ustanovenia Občianskeho zákonníka sa v prípade právneho
vzťahu, účastníkom ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v Občianskom zákonníku existuje také

ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať (§ 52 ods. 2 OZ). Z ustanovenia § 497 a § 502 ods. 1
Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná (napríklad
ods. 13 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/76/2021 z 26.01.2023).

18. Z vyššieho uvedeného vyplýva, že pokiaľ nie je vylúčená aplikácia ustanovení Obchodného

zákonníka o určitom zmluvnom type v prípadoch, ak jeden z účastníkov právneho vzťahu je
spotrebiteľom, nemožno automaticky dospieť k záveru, že odplata za poskytnutie úveru je neprijateľná
zmluvná podmienka. Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, prečo nepovažoval platenie poplatku za
poskytnutie úveru za neprijateľnú zmluvnú podmienku, správne poukázal na to, že existuje výluka z
prieskumu neprijateľnosti, ktorou je obsah dojednanej podmienky ako hlavného predmetu plnenia a tiež

cenového dojednania v zmysle § 53 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka. Dospel k správnemu
záveru, že v prípade dojednania poplatku za spracovanie úveru v čl. V. bod 1 a) zmluvy o úvere, je toto
dojednanie dostatočne jasné aj zrozumiteľné, bolo vyjadrené ešte pred samotným poskytnutím úveru
a to ako súčasť ceny za úver.

19. Súd prvej inštancie rovnako nepovažoval vyhlásenie predčasnej splatnosti (článok VII. bod 5 zmluvy
o úvere) za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Tento záver odôvodnil tým, že možnosť vyhlásiť úver za
splatný umožňuje ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka. Predpokladom možnosti zosplatnenia
je však dohoda na tomto zosplatnení uvedená v zmluve o úvere. K nej kumulatívne nastupuje ďalšia
podmienka,ktoroujepodstatnéporušeniezmluvy.Zapodstatnéporušeniezmluvnýchpovinnostídlžníka

sa považuje, ak dlžník neuhradí svoje splatné peňažné záväzky v termíne ich splatnosti. Ide o dôsledok
protiprávneho správania sa dlžníka, teda reakcia veriteľa na neplatenie splátok istiny spolu s úrokmi. Za
situácie, že žalobcovia porušili dohodnuté zmluvné podmienky tým, že boli v omeškaní so zaplatením
splátok, prípadne ich neplatili v dohodnutej výške, žalovaný mal nepochybne právo úver zosplatniť a
požadovať okamžité splatenie celého dohodnutého záväzku, vrátane úrokov. Žalobcovia proti tomuto

záveru namietali, že z uvedeného ustanovenia je nesporné, že veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky a nie celého úveru a už vôbec nie splátok splatných v budúcnosti, pretože to by odporovalo
zmyslu zákona. Žalobcovia majú za to, že banka mala vedomosť, že ak by zaviazala žalobcov na
zaplateniesumyvyššejakojedohodnutámesačnásplátkaišlobyonemožnýatakneplatnýprávnyúkon,
pretože banka nemohla podľa práva žiadať nemožné plnenie. Banka mohla podľa predformulovaného

dojednania v zmluve v čl. VII. odseku 2. písm. e) vyhlásiť úver (alebo jeho časť) za splatný vrátane
úrokov a poplatkov jednorazovo pred termínom splatnosti ale to je všetko čo mohla a čo dojednala.
Banka však podľa žiadneho zákona nemohla žiadať o zaplatenie celého nesplateného úveru splatného
v splátkach do budúcnosti a takú podmienku ani v zmluve nedojednala. Predčasné zosplatnenie úveru
nie je kodifikované v žiadnej právnej norme a ani nemôže byť, pretože by to odporovalo účelu zákona a

účelu zmluvy, ktorej účelom je splácanie úveru v splátkach. Súd prvej inštancie si doslova vymyslel, že
predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednorazový sankčný právny inštitút, ktorý
umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej istiny.

20. Odvolací súd považuje za potrebné žalobcom ozrejmiť právnu úpravu týkajúcu sa plnenia dlhu v

splátkach. Nie je pravdou, že neexistuje právna norma, ktorá by neumožňovala vyhlásiť tzv. predčasnú
splatnosť dlhu. Uvedenú možnosť pripúšťa práve ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka, ktoré
umožňuje veriteľovi žiadať celé plnenie pre omeškanie niektorej splátky, podmienkou však je, aby to bolo
medzi stranami dohodnuté. Zároveň je potrebné uviesť, že v čase uzavretia zmluvy o úvere nebolo ešteúčinné ustanovenie § 53 ods. 9 a 10 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje podmienky realizácie práva
veriteľaovrátenieceléhodlhupreneplneniesplátokdlžníkom.Žalobcoviasitaknavzájomprotirečia,keď
najednejstraneuvádzajú,žebankamohlavyhlásiťúverzapredčasnesplatnýavšaknemohlapožadovať

zaplatenie celého zostatku úveru. Vyhlásenie predčasnej splatnosti predsa znamená požadovanie
zaplatenie celého úveru alebo tej časti, ktorej zaplatenie bolo rozvrhnuté na určitý počet splátok do
budúcnosti. Predmetný inštitút (§ 565 Občianskeho zákonníka) slúži na ochranu veriteľom v prípade, ak
dlžník poruší svoju elementárnu povinnosť zo záväzkového vzťahu, ktorým je platenie splátok v termíne
ich splatnosti. Pokiaľ si teda strany v zmluve o úvere dojednali možnosť vyhlásenia úveru za predčasne

splatný a zároveň jasne, určito a zrozumiteľne určili podmienky, za ktorých tak veriteľ môže urobiť, nie
je možné považovať predmetnú podmienku za neprijateľnú. Zároveň znenie tejto podmienky nie je v
rozpore s vtedy účinným ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka. Ak by vyhlásenie predčasnej
splatnosti dlhu plateného v splátkach bolo považované za dojednanie v neprospech spotrebiteľa, veriteľ
by sa dostal do situácie, kedy by sa mohol spoliehať len na dobromyseľnosť dlžníka, že zaplatí splátky, s
ktorými je omeškaní a rovnako aj splátky v termíne splatnosti v budúcnosti. Uvedený záver by zásadným

spôsobom zhoršil postavenie veriteľa a bol by v rozpore so základným princípom platenia dlhu v
splátkach. Totiž pokiaľ by veriteľ nemohol na ochranu svojej pohľadávky vyhlásiť predčasnú splatnosť
v prípade omeškania dlžníka s plnením splátok riadne a včas, stala by sa jeho pohľadávka závislá od
vôle dlžníka, či bude platiť splátky alebo nie. Odvolací súd tak zhodne so súdom prvej inštancie dospel
k záveru, že predmetnú zmluvnú podmienku nie je možné považovať za neprijateľnú.

21. Žalovaný 2/ a intervenient uvádzali, že žalobcovia prostredníctvom svojho zástupcu podali odvolanie
v rozpore s ustanovením § 365 ods. 1 C.s.p. a neuviedli, ktorým z odvolacích dôvodov odôvodňujú
svoje odvolanie. Intervenient navrhoval odvolanie odmietnuť podľa § 386 písm. d) C.s.p. K uvádzaniu
odvolacích dôvodov odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 1VCdo/2/2023 z 08.11.2023, publikovaný v Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ako R
61/2023, ktorého právna veta znie: „Odvolacie dôvody v sporovom konaní je potrebné uviesť, prípadne
ich doplniť v lehote na podanie odvolania. Aj v prípade tzv. blanketového odvolania je odvolací súd
povinný z úradnej moci rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať v rozsahu, či boli splnené procesné
podmienky(§380ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku).“Jepravdou,žežalobcoviavpodanomodvolaní

presne nešpecifikovali odvolacie dôvody, ktoré boli spôsobené vadami vytýkanými v podanom odvolaní,
žalobcovia len slovne uviedli odvolacie dôvody ustanovené v § 365 C.s.p. Vzhľadom na zásadu, že
podania strán sa majú posudzovať podľa obsahu (čl. 11 ods. 1 základných zásad C.s.p.), postačí, ak
uplatnené odvolacie dôvody vyplývajú z odvolacích námietok. S poukazom na vyššie uvedené nebolo
možné odvolanie odmietnuť.

22. Záverom odvolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). K obdobným záverom dospel pri
interpretácii čl. 6 ods. 1 dohovoru i ESĽP, ktorý napr. vo veci Torija v. Španielsko (sťažnosť č. 18390/91)
konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy uviesť dôvody pre svoje rozhodnutia, čo však na
druhej strane neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná a

vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa (III. ÚS 257/2014).

23. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcami uplatňované odvolacie
dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť
skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaní 1/ a 2/ boli v odvolacom konaní úspešní, ale keďže im nevznikli
žiadne trovy (neplatili súdne poplatky, neboli zastúpení advokátom), súd im v súlade so zásadou

hospodárnosti konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Intervenient mal v odvolacom
konaní plný úspech, a preto mu odvolací súd priznal proti neúspešným žalobcom nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštanciepo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania ( § 430 C.s.p.).