Uznesenie – Hospodárske trestné činy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/61/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7714010225
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Sojka, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7714010225.5

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Stanislava Sojku, PhD. a sudcov
JUDr. Františka Ševčoviča a JUDr. Mateja Čintalu, na verejnom zasadnutí konanom dňa 24. septembra
2025, v trestnej veci obžalovaného A. B. a spol., pre trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods. 1, ods.
5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a iné, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo
dňa 25.3.2025 sp. zn. 3T/62/2014 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods.1 písm. f), ods.2 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomokresnýsúduznalobžalovanéhoA.B.zavinnéhozospolupáchateľstvaprečinu
daňového podvodu podľa § 20, § 277a ods. 1 Tr. zák. účinného od 6.8.2024 na tom skutkovom základe,

že
dňa 22.1.2003 v C., obžalovaný - t.č. zosnulý A. A. ako výlučný majiteľ a konateľ firmy D., E.. C.,
po predchádzajúcej vzájomnej dohode s obžalovanými A. B. a C. F., vyhotoviac fiktívne účtovné
doklady a predstierajúc uskutočnenie sprostredkovateľskej činnosti pri predaji tabaku, na vtedajšom
Daňovom úrade Michalovce podali daňové priznanie firmy D., E.. C. pre daň z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie mesiaca december 2002, v ktorom uplatnili vyplatenie nadmerného odpočtu tejto

dane, neoprávnene zvýšeného o čiastku 101731,06 € (3 064 750,- Sk), a to na základe fiktívnych
dodávateľských faktúr firiem E. G., E.. G. F. H. G., E.. G. č. 02/1212- z 12.12.2002, 02/12/02-1 z
02.12.2002, 02/12/09-1 z 09.12.2002, 02/12/12-1 z 12.12.2002 a 02/12/16-1 zo 16.12.2002, pričom
nadmerný odpočet v uplatnenej výške bol dňa 24.02.2003 poukázaný na bankový účet firmy D., E.. C.,
spôsobiac tak pre Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce škodu vo výške 101 731,06 €.

Za to okresný súd uložil obžalovanému A. B. podľa § 277a ods. 1 Tr. zák. účinného od 6.8.2024,
za použitia § 37 písm. m) Tr. zák. účinného od 6.8.2024 trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť)
mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. účinného od 6.8.2024 súd výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného od 6.8.2024 súd uložil obžalovanému aj peňažný trest vo
výmere 3.000,-(tritisíc) €.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. účinného od 6.8.2024 pre prípad úmyselného marenia výkonu peňažného
trestu uložil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) mesiacov.

Podľa § 83 ods. 1 písm. e) Tr. zák. účinného od 6.8.2024 súd zhabal vec, a to:- zaistený tabak rôznych značiek v celkovom množstve 66 390,0 kg balený v rôznych
malospotrebiteľských baleniach po 150 g a 250 g.

Podľa § 83 ods. 2 Tr. zák. účinného od 6.8.2024 vlastníkom zhabanej veci sa stáva štát.

S poukazom na právoplatne uznanú vinu obžalovaného C. F., nar. XX.X.XXXX A. G., trvale bytom
ul. H. X, G., t.č. na neznámom mieste, rozsudkom Okresného súdu Michalovce, sp. zn. 3T/62/2014
zo dňa 18.5.2023 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4To/78/2023 zo dňa

11.9.2024, podľa § 37 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. s prihliadnutím k ust. § 40 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961
Zb. účinného do 31.8.2003 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd súd upustil
od uloženia súhrnného trestu, nakoľko súhrnný trest uložený mu rozsudkom Okresného súdu Trnava
dňa 1.12.2005 vo veci sp. zn. 5T/175/2005 právoplatný 21.2.2009 v trvaní 2 (dvoch) rokov a 6 (šesť)
mesiacov nepodmienečne so zaradením do 1. nápravnovýchovnej skupiny pokladal za dostatočný.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. I. J. D., so sídlom K. X, D. XXX XX, s nárokom na náhradu škody odkázal
na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie prokurátor, a to proti výroku
o náhrade škody, ktorým bol Daňový úrad Košice odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na

civilný proces.
Prokurátorzahlásenéodvolanieodôvodniltým,ževdaňovomkonaníboladaňovýmsubjektomprávnická
osoba odlišná od obžalovaného stíhaného v trestnom konaní. Vzhľadom na uvedené zaviazanie k
náhrade škody páchateľa stíhaného skutku, v ktorom je škodový následok konkrétne špecifikovaným
sumou aj poškodenou osobou, nie je dôvodom na nezaviazanie k náhrade škody spôsobenej daňovým

trestným činom, ktorá ako je zo spisu zrejmé, doposiaľ nikým uhradená nebola, nakoľko v opačnom
prípade by to viedlo k zániku trestnosti skutku.

Podľa § 124 ods. 4 Tr. zák. škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj skrátená, neodvedená alebo
nezaplatená daň, clo alebo poistné, neoprávnene vrátená daň z pridanej hodnoty alebo spotrebná

daň, neoprávnene získaný alebo použitý nenávratný finančný príspevok, subvencia, dotácia, alebo iné
plnenie zo štátneho rozpočtu, rozpočtu Európskej únie, rozpočtu spravovaného Európskou úniou alebo
v mene Európskej únie, rozpočtu verejnoprávnej inštitúcie, rozpočtu štátneho fondu, rozpočtu vyššieho
územného celku alebo rozpočtu obce.

Posudzovaný prípad je prípad závažnej, organizovanej ekonomickej trestnej činnosti, pričom obžalovaní
spôsobili Slovenskej republike škodu vo výške 101.731,06 €. Súd poškodeného s náhradou škody
odkázal na civilné konanie.

Toto odkázanie poškodeného s náhradou škody na civilné konanie je však bez akéhokoľvek praktického

významu. Vzhľadom na aktuálne znenie § 124 ods. 4 Tr. zák., ktorý na účely Trestného zákona
považuje za škodu aj neoprávnene vrátenú daň z pridanej hodnoty, je zrejmé, že škodu spočívajúcu v
neoprávnene, podvodne vrátenej DPH si môže poškodený uplatniť len v trestnom konaní.

Civilnou žalobou o náhradu škody nie je možné uplatňovať škodu, ktorá spočíva v neoprávnenom vrátení

DPH. Dal do pozornosti aj zjednocovacie stanovisko NS SR č. 71/2017, podľa ktorého si poškodený
nemôže uplatňovať civilnou žalobou škodu, ktorá spočíva v neoprávnenom vrátení DPH. Zastavenie
trestného stíhania tak bude znamenať, že spáchanie tohto závažného ekonomického trestného činu,
ktorého následkom je podvodné odcudzenie prostriedkov štátneho rozpočtu v hore uvedenej výške
nebude mať pre obžalovaných akýkoľvek následok v podobe majetkovej ujmy, ako by mohla byť náhrada

škody, peňažný trest, prepadnutie majetku a pod.
Poškodený stratí akúkoľvek možnosť domôcť sa náhrady spôsobenej škody.
Naopak, ako je už uvedené hore, rozhodnutie súdu o vine obžalovaných je jedinou možnosťou, ako sa
môže poškodený domôcť náhrady škody.

Odkázanie nároku na náhradu škody na civilné konanie by znamenalo uprednostnenie práv
obžalovaných pred právami poškodeného.Z uvedených dôvodov navrhol, aby Krajský súd v Košiciach v zmysle § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por.
napadnutý výrok o náhrade škody ako nezákonný zrušil a prikázal Okresnému súdu v Michalovciach,
aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Na podklade takto podaného odvolania súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil nasledovné:

V prípade dane z pridanej hodnoty ide o nárok, ktorý vyplýva priamo zo zákona. Daňovým subjektom,
ktorý má vlastnú daňovú povinnosť a má platiť daň, je právnická osoba (obchodná spoločnosť). Ak totiž
zdaniteľnou osobou a platiteľom DPH pri trestnom čine neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Tr.
zák. alebo nezaplatenia dane podľa § 278 Tr. zák. je právnická osoba a trestná zodpovednosť páchateľa
ako jej konateľa sa odvodzuje od ustanovenia § 128 ods. 8 Tr. zák., tak i v prípade, že táto fyzická
osoba nesplnením povinnosti zaplatiť DPH, vyplývajúcej zo zákona pre právnickú osobu naplní skutkovú

podstatu niektorého z uvedených trestných činov, nemožno z toho vyvodiť aj záver, že uvedená zákonná
povinnosť právnickej osoby sa stala povinnosťou alebo osobným záväzkom, resp. dlhom konateľa tejto
právnickej osoby.
Je nutné konštatovať, že atribúty, resp. postavenie štatutárneho orgánu – konateľa obchodnej
spoločnosti, či jej majiteľa výlučného alebo spolumajiteľa nespĺňal ani jeden z obžalovaných F. a B..

Tendencie správcu dane získať finančné prostriedky od týchto dvoch obžalovaných (teda od osôb
odlišných od daňového subjektu, ktorému bol nadmerný odpočet vyplatený, teda právnickej osobe),
sú preto pochopiteľnou snahou získať náhradu škody aspoň od osoby, ktorá bola označená ako
páchateľ(-lia) daňového trestného činu, ako okolnosťou, z ktorej by vyplývala právomoc civilného súdu
na konanie vo veci, teda aj právomoc trestného súdu rozhodovať o uplatňovaných nárokoch správcu

dane v adhéznom konaní.

Majetkové nároky štátu, vyplývajúce z predpisov o jednotlivých druhoch daní, o ktorých vo svojej
pôsobnosti prvotne rozhoduje príslušný správny orgán postupom podľa Daňového poriadku (zákon č.
563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov), vrátane nároku, ktorý vyplýva z daňovníkom neoprávnene

uplatneného nároku na vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane, majú
administratívnoprávnu povahu a rozhodnutia o nich podliehajú prieskumu správneho súdu podľa
Správneho súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 Z. z. v znení zákona č. 88/2017 Z. z.). Súd o ich
priznaní nerozhoduje ani v konaní podľa Civilného sporového poriadku - zákon č. 160/2015 Z. z. v znení
zákona č. 87/2017 Z. z., nakoľko nejde o vec patriacu do pôsobnosti súdov.

Napokon v predmetnom konaní si poškodený subjekt, konkrétne Daňový úrad Košice uplatnil nárok na
náhradu škody v podobe konkrétnej sumy za vyplatený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty
a sumy za nadmerný odpočet, ktorý vyplatený nebol. V danom prípade vo vzťahu ku vyplatenému
nadmernému odpočtu si daňový úrad v rámci vlastnej právomoci rozhodol o povinnosti vrátiť nadmerný

odpočet, ktorý bol aj predmetom exekučného konania, ale neúspešne - s negatívnym výsledkom.
Vzhľadom ku skutočnosti, že o vyplatenom nadmernom odpočte už bolo daňovým úradom rozhodnuté
v zmysle daňových právnych predpisov (Daňového poriadku), a toto administratívnoprávne rozhodnutie
podlieha prieskumu správneho súdu v zmysle Správneho súdneho poriadku, nebolo možné o tomto
nároku podľa názoru krajského súdu rozhodnúť duplicitne aj v adhéznom konaní.

Daňové orgány mali dostatočný priestor na uplatnenie svojho nároku, disponovali prostriedkami a mali
právne možnosti, ktorými sa mohli domôcť svojho nároku, pričom v rámci svojej jurisdikcie neboli
úspešní.

Paradoxne právny názor krajského súdu a tým nemožnosť odkázať poškodený subjekt - daňový úrad na
civilný proces potvrdil aj prokurátor, ako podávateľ riadneho opravného prostriedku vo vzťahu ku výroku
o náhrade škody, ktorý v rámci odvolania konštatuje, že civilnou žalobou o náhradu škody nie je možné
uplatňovať nárok na škodu, ktorá spočíva v neoprávnenom vrátení DPH.

Krajský súd v súvislosti s adhéznym konaním, ktoré je súčasťou trestného konania poukazuje
a pripomína, že predmetom adhézneho konania môžu byť len súkromnoprávne nároky, ktoré vznikajú
zo súkromnoprávnych vzťahov, a nie aj nároky verejnoprávne, ktoré vznikajú v oblasti verejného práva.
To napokon vyplýva aj z toho, že v negatívnom prípade súd v trestnom konaní podľa § 288 ods. 1 Tr. por.odkáže poškodeného na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom (týmto iným
príslušným orgánom však v daňových trestných veciach nie je možné rozumieť daňové orgány, navyše
bolobynelogické,abysúdodkazovalpoškodenúSlovenskúrepubliku,ktorúvtrestnomkonanízastupuje

správca dane, na konanie vykonávané pred správcom dane). V zásade teda platí, že v adhéznom konaní
je možné prejednať a rozhodnúť len taký nárok, ktorý by mohol prejednať a rozhodnúť súd v civilnom
konaní, t.j. musí ísť o nárok, ktorý by inak podliehal právomoci súdu v zmysle civilných kódexov. Súd
v trestnom konaní de facto aj de iure nahrádza v rámci adhézneho konania súd civilný.

Z uvedeného vyplýva, že ak ide o nárok poškodeného, ktorý vyplýva z verejnoprávnych vzťahov (napr.
zo vzťahov upravených daňovými normami), tak ide o nárok, ktorý nespadá do právomoci civilného
súdu, pretože takéto nároky sa spravidla prejednávajú a rozhodujú v správnom konaní pred príslušným
správnym orgánom (napr. v daňovom konaní pred správcom dane).
V súvislosti s daňovým vzťahom medzi daňovým subjektom a štátom je potrebné uviesť, že ide o súčasť
finančno-právnych vzťahov, ktoré sú upravené finančno-právnymi normami majetkového charakteru

a mocenskej povahy, vznikajúce vo sfére finančnej činnosti štátu (resp. obce alebo VÚC). Finančno-
právne vzťahy, ktoré vznikajú v oblasti verejného práva, možno od iných vzťahov finančnej povahy,
ktoré vznikajú vo sfére súkromného práva, odlíšiť tak, že vo finančno-právnych vzťahoch, ktoré vznikajú
voblastiverejnéhopráva,nemajúsubjektyrovnocennépostavenie,finančno-právnevzťahysúupravené
kogentnými normami, ktoré účastníci nemôžu modifikovať podľa svojej vôle, pri porušení povinnosti

nastupujú represívne sankcie.

V prípade škody ako takej, ktorá vzniká štátu pri daňových trestných činoch po zmene právnej úpravy,
tak je zrejmé, že podkladom na jej vznik sú práve daňovo-právne vzťahy medzi štátom (zastúpeným
správcom dane) a iným subjektom, ktoré vznikli v prostredí verejného práva a o ktorých spravidla

rozhoduje správny orgán (správca dane). Až právoplatné rozhodnutie správcu dane možno napadnúť
v konaní pred súdom v rámci správneho súdnictva. Ak teda došlo ku škode protiprávnym konaním
určitého daňového subjektu, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty daňového trestného činu, malo by
byť v zásade na správcovi dane, aby sa s touto skutočnosťou vysporiadal v rámci daňového konania,
nakoľko škoda na majetku Slovenskej republiky vznikla primárne v príčinnej súvislosti s porušením

mimotrestnej (daňovej) právnej úpravy.

Škodu spôsobenú daňovým trestným činom je možné uložiť nahradiť v daňovom konaní a nie
v adhéznom konaní.

Na závere podľa predchádzajúcich odsekov nič nemení okolnosť, že dotknutý majetkový nárok (s
daňovým hmotnoprávnym podkladom) kvantitatívne zodpovedá pri daňovom trestnom čine, ktorý
je predmetom trestného konania, kvalifikačnému momentu rozsahu činu (znaku objektívnej stránky
skutkovej podstaty pri daňových trestných činoch podľa § 276 až § 278 Trestného zákona).

V predmetnej trestnej veci však krajský súd poukazuje na ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to konkurenciu
dvoch trestných zákonov, toho „nového“ s účinnosťou od 06.08.2024 a toho „starého“ s účinnosťou do
05.08.2024, resp. ešte staršieho, a to vo vzťahu k dvom spolupáchateľom daňovej trestnej činnosti,
kde u jedného z nich (obžalovaného F. ) je vina právoplatná v zmysle starého Trestného zákona,
dokonca zák. č. 140/1961 Zb. V prípade rozhodnutia o zaviazaní dvoch spolupáchateľov k náhrade

škody, ako to požaduje prokurátor, resp. odkázania poškodeného subjektu s nárokom na náhradu škody
na civilný proces, by vznikla pomerne bizarná a absurdná situácia, kedy by spolupáchatelia boli spoločne
a nerozdielne povinní nahradiť škodu poškodenému subjektu, resp. by boli v civilnom procese pasívne
legitimovaní, pričom v prípade jedného z nich (obž. F.) bola uznaná vina pre daňový trestný čin, kde
neoprávnene uplatnená daň nebola za účinnosti tohto Trestného zákona škodou.

Aj v tomto prípade je nutné poukázať na právny princíp Beneficium cohaesionis, ktorého účelom je
zabezpečiť spravodlivosť a jednotnosť rozhodnutia vo veciach, kde sú dôvody rozhodnutia spoločné pre
viaceré osoby (spolupáchateľov).

Zhrnúc vyššie uvedené by v tomto prípade podľa názoru krajského súdu nebolo zákonné, správne
a dôvodné zaviazať k náhrade škody spoluobžalovaných, z ktorých navyše jeden bol uznaný za vinného
z trestného činu, kde neexistovala škoda, resp. kde už bolo rozhodnuté správcom dane o totožnomnároku v daňovom konaní a ani odkazovať s nárokom na náhradu škody poškodený subjekt na taký
druh konania pred súdom, kde nie je možné takýto druh sporu prejednať.

Vzhľadom na vyššie uvedené, rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.