Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 26CoR/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1521202282
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Belavá

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1521202282.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členiek senátu

JUDr.RenátyJanákovejaMgr.JanyJanicsBajánkovej,vprávnejvecižalobkyne:O.G.,I..XX.XX.XXXX,
Z. N. XXXX/X, XXX XX M., právne zastúpená SMOLÁK HLAVATÁ advokátska kancelária s. r. o., so
sídlom Laurinská 3, 811 01 Bratislava, IČO: 47 254 432, proti žalovanému: Q. B., I.. XX.XX.XXXX,
Z. L. XX, XXX XX Z., zastúpený advokátom Mgr. Pavol Dudík, so sídlom Jilemnického 532/2, 911 01
Trenčín, IČO: 52 864 294, zapísaný v zozname SAK pod č. XXXX, o zrušenie rozhodcovského rozsudku
a o návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
bývalého Okresného súdu Bratislava V pod sp.zn. 58Cr/5/2021-113 zo dňa 21.02.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie pod sp.zn. 58Cr/5/2021-113 zo dňa 21.02.2023 v celom
rozsahu, p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie pod sp.zn. 58Cr/5/2021-113 zo dňa 21.02.2023 prvým
výrokom zamietol žalobu, druhým výrokom návrh na odklad vykonateľnosti Rozhodcovského rozsudku
vydaného rozhodcom JUDr. Milanom Ficekom pod sp. zn. 7 RSBA 121/2021 zo dňa 11.05.2021 zamietol

a tretím výrokom žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania 100 %.

2. Žalobkyňa sa žalobou doručenou bývalému Okresnému súdu Bratislava V (súd prvej inštancie) dňa
04.06.2021 domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. 7 RSBA 121/2021 zo dňa 11.05.2021
vydaného rozhodcom JUDr. Milanom Ficekom, vo veci žalovaného proti žalobkyni o zaplatenie 65.368,-
EUR s prísl. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4, písm. b)
zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“ alebo

„ZoRK“). Svoj návrh odôvodnila tým, že rozhodca rozhodcovský rozsudok vydal napriek skutočnosti,
že totožný rozhodcovský súd a totožný rozhodca už skôr vydal rozhodcovský rozsudok pod sp. zn.
7 RSBA 172/2020 zo dňa 27.11.2020. V prípade oboch rozhodnutí sa jedná o rovnaký nárok a
rovnakých účastníkov konania. V skôr vydanom rozhodcovskom rozsudku sp.zn 7 RSBA 172/2020 zo
dňa 27.11.2020 bol uvedený nesprávny dátum narodenia O. G. a to dátum XX.XX.XXXX namiesto
XX.XX.XXXX (ktorá v konaní vystupovala ako žalovaná). Podľa názoru žalobkyne, rozhodcovský súd
mal postupovať podľa § 36 zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský súd však v novom

rozhodcovskom konaní vydal rozhodnutie, ktoré podľa žalobkyne nebolo možné vydať pre prekážku res
iudicata. Z uvedeného dôvodu mal rozhodcovský súd zastaviť rozhodcovské konanie, keď existovala
prekážka, ktorá bránila vec znova prejednať a rozhodnúť. V ďalšom sa žalobkyňa vyjadrila k meritu
veci nároku o pôžičke, ktorý bol priznaný v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský súd v konaní,ktorého výsledkom je napadnutý rozhodcovský rozsudok, nerozhodol podľa názoru žalobkyne podľa
platného práva a nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia právnej normy o ktoré oprel svoje závery,
čím porušil základné právo žalobkyne na súdnu ochranu, vrátane práva na spravodlivý súdny proces.

Žalobkyňa má za to, že takýmto konaním rozhodcovského súdu bol porušený verejný poriadok, keď
rozhodcovský súd založil rozhodcovský rozsudok na nedostatočne odôvodnenom právnom názore
a argumentačne nevyvrátil argumentáciu žalobkyne uvedenú vo vyjadreniach zo dňa 07.10.2020 a
18.11.2020 uvedených v konaní pod sp.zn. 7 RSBA 172/2020.

3. Žalovaný sa vyjadril k podanej žalobe s tým, že rozhodcovský súd rozhodol na základe doložených
dôkazov, pričom žalovaný ako účastník konania nemal na rozhodnutie žiadny vplyv a má zato, že
napadnutý rozhodcovský rozsudok pod sp.zn. 7 RSBA 121/2021, bol vydaný v zmysle platných
zákonov. V rozsudku sa nejedná, ako tvrdí žalobkyňa, o tú istú osobu (povinného), nakoľko išlo o
neexistujúcuosobu(označenýbolzlýdátumnarodenia).OkresnýmsúdomBanskáBystricabolžalovaný
vyzvaný na zmenu dátumu narodenia povinného v konaní pod sp.zn. 7 RSBA 172/2020, a následne

žiadal rozhodcovský súd o vydanie opravného uznesenia. Rozhodcovský súd žalovanému oznámil, že
nesprávne bol označený dátum narodenia povinnej dňa 20.11.1983 už v žalobe, a s týmto dátumom
prebehlo celé rozhodcovské konanie. Opravným uznesením sa odstraňujú iba chyby, ktoré spôsobil
rozhodcovský súd. Na základe uvedených skutočností, musel podať novú žalobu so správnym dátumom
narodenia povinnej a tak prebehlo nové konanie a bol vydaný rozhodcovský rozsudok pod sp.zn. 7

RSBA 121/2021 zo dňa 11.05.2021. V ďalšom sa žalovaný skutkovo vyjadroval k meritórnemu nároku
uplatnenom v rozhodcovskom konaní. K svojmu vyjadreniu žalovaný predložil mobilnú komunikáciu,
výzvu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 04.03.2021 a oznámenie rozhodcovského súdu k
žiadosti o vydanie opravného uznesenia.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 40 ods. 1 písm. a) bod 4.,
písm. b), § 50 ods. 2, § 40 ods. 2, ods. 4, § 41, § 36 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, §
230 zák. č. 160/2022 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a vecne tým, žalobkyňa
ako žalovaná a žalovaný ako žalobca boli účastníkmi rozhodcovského konania pod sp. zn. 7 RSBA
121/2021 vedené rozhodcom JUDr. Milanom Ficekom, v ktorom bol vydaný rozhodcovský rozsudok dňa

11.05.2021. Skutkový stav nebol sporný. Žalobkyňa sa domáha zrušenia predmetného rozhodcovského
rozsudku z dôvodu, že existuje skorší právoplatný rozhodcovský rozsudok medzi tými istými účastníkmi
v tej istej veci, čo zakladá prekážku res iudicata. Žalobkyňa zrušenie rozhodcovského rozsudku oprela
o ust. § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona o rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie v tejto
súvislosti uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní ani akákoľvek dohoda medzi stranami ohľadom

rozhodcovského konania neupravuje prekážku res iudicata a preto túto prekážku nemožno subsumovať
pod ustanovenie § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona o rozhodcovskom konaní, ale ide o dôvod zrušenia
podľa § 40 ods. 1 písm. b) v nadväznosti na § 50 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní a to,
že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom
konaní lebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom. V odseku 22. napadnutého

rozhodnutia súd prvej inštancie venoval pozornosť pojmu verejný poriadok v súvislosti so zákonom
o rozhodcovskom konaní a dospel k záveru, že tento pojem je potrebné vykladať reštriktívne, a
zrušenie rozhodcovského rozsudku pre rozpor s verejným poriadkom bude adekvátnym prostriedkom
nápravy v prípadoch, keď rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným činom rozhodcu, znalca,
svedka alebo, keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci. V odseku 23. napadnutého rozhodnutia

súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, že napadnutému rozhodcovskému rozsudku a
jeho vydaniu nebránila prekážka právoplatne rozhodnutej veci, nakoľko vo veci nejde o tých istých
účastníkov. V rozhodcovskom konaní pod sp. zn. 7 RSBA/172/2020 už v žalobe žalujúca strana
nesprávne označila žalovanú stranu čo do roku jej narodenia (uvedený bol dátum XX.XX.XXXX,
pričom správny dátum narodenia je XX.XX.XXXX). Rozhodcovský súd viazaný žalobou aj čo do

označenia sporových strán, rozhodol o uplatnenom nároku tak, že zaviazal neexistujúcu žalovanú
stranu na uplatnené plnenie. Exekučný súd preto vyzval oprávneného na opravu označenia povinného,
avšak následne rozhodcovský súd uviedol, že nemôže vydať opravné uznesenie podľa § 36 ods.
1 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko nejde o chyby rozhodcovského súdu. Následne Q. B.
inicioval nové rozhodcovské konanie, vedené pod sp. zn. 7 RSBA 121/2021 s tým, že v žalobe uviedol

správne označenie žalovanej strany v časti dátumu narodenia - XX.XX.XXXX a s týmto subjektom
rozhodcovský súd následne konal a vydal napadnutý rozhodcovský rozsudok zo dňa 11.05.2021.
Z uvedeného je zrejmé, že sa nejedná o prekážku res iudicata, nedošlo k porušeniu verejného
poriadku a preto nie je daný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku. V odseku24. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie vo vzťahu k verejnému poriadku odkázal na svoj
odsek 22. a mal zato, že vecná správnosť nie je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodcovského
rozsudku z dôvodu verejného poriadku; všeobecný súd v spore o zrušenie rozhodcovského rozsudku

nemôže meritórne preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, keďže konanie o zrušenie
rozhodcovského rozsudku nie je odvolacím konaním, a zo skutkového stavu je nesporné, že žalovaná
strana sa v rozhodcovskom konaní nevyjadrila, teda nič nenamietala čo do skutkových tvrdení ani
čo do uplatneného nároku. Vzhľadom na uvedené, nemožno rozhodcovskému súdu vytýkať, že sa v
odôvodnení nevysporiadal s jej námietkami, keďže žiadne námietky v rozhodcovskom konaní pod sp.zn.

7 RSBA 121/2021 nepodala a tak nebol žiaden dôvod, aby sa rozhodcovský súd v tomto konaní mal
vyporiadať s námietkami podanými v inom rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie tak dospel k
záveru, že verejný poriadok, t. j. základné zásady práva Slovenskej republiky, na ktorých je potrebné
trvať, porušený nebol. V odseku 25. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie k porušeniu práv
žalobkyne na spravodlivý proces rozhodcovským súdom, tak ako tvrdila žalobkyňa, citoval ustálenú
judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze PLz. ÚS 5/2015 (m. m. III. ÚS 335/2010, I.

ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). V odseku 27. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil
skutočnosť, prečo nevykonal dôkaz pripojením spisu tunajšieho súdu sp.zn. 23Cr/2/2021, nakoľko
existencia iného rozhodcovského rozsudku pod sp. zn. 7 RSBA 172/2020, v ktorom je označená
žalobkyňa s nesprávnym dátumom narodenia, nebola sporná. Otázku návrhu žalobkyne na odklad
vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní z

dôvodu, že jeho okamžitým výkonom by žalobkyni hrozila závažná ujma v podobe núteného výkonu
rozhodcovského rozsudku z dôvodov, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje žalobkyňu na rovnaké
plnenie, súd prvej inštancie odôvodnil v odseku 29. napadnutého rozhodnutia s tým, že odloženie
vykonateľnosti exekučného titulu je prelomením vykonateľného rozhodnutia. V predmetnom návrhu
žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, žiadne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že

ide o výnimočný, skutkovo či právne odôvodnený prípad. Žalobkyňa nepreukázala žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa, resp., že jej hrozí závažná ujma a s poukazom na všetky skutočnosti, za použitia
príslušných zákonných ustanovení dospel k záveru, že návrhu na odklad vykonateľnosti nie je možné
vyhovieť. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, ktoré odôvodnil v
odseku 31. napadnutého rozhodnutia tak, keďže žalovaný mal proti žalobkyni plný úspech, priznal mu

nároknanáhradutrovkonaniavcelomrozsahu,pričomovýškenáhradytrovrozhodnesúdsamostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP,
žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalobkyni priznať

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnila tým, že:
- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

6. Žalobkyňa namieta, že v prípade oboch rozhodnutí (7 RSBA 172/2020 zo dňa 27.11.2020 a 7

RSBA 121/2021 zo dňa 11.05.2021), sa jedná o rovnaký nárok a o rovnakých účastníkov konania.
V skôr vydanom rozsudku sp.zn. 7 RSBA 172/2020 zo dňa 27.11.2020, však prišlo k uvedeniu
nesprávneho dátumu narodenia žalobkyne (v rozhodcovskom konaní žalovaná), kedy bol uvedený
dátum XX.XX.XXXX namiesto XX.XX.XXXX. V prípade, pokiaľ rozhodcovský súd zistí, že prišlo k
chybe v písaní a počítaní (čo je nepochybne aj uvedený prípad), mal rozhodcovský súd postupovať

podľa § 36 zákona o rozhodcovskom konaní, a uvedenú chybu opraviť. Rozhodcovský súd sa v
napadnutom rozhodnutí nevysporiadal so skutočnosťou, že už skôr prišlo k vydaniu právoplatného
rozhodcovského rozsudku (aj keď napadnutého žalobou na zrušenie rozhodcovského rozsudku), viď.
§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní, a že takéto rozhodnutie zakladá pre občianske súdne konanie
prekážku (res iudicata). V súlade s vyššie uvedeným, podľa názoru žalobkyne, nie je možné súhlasiť s

tvrdením, že neexistovala prekážka res iudicata, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovský súd
v oboch konaniach reálne konal s totožnými stranami. Žalobkyňa aktívne vystupovala v rozhodcovskom
konaní od sp. zn. 7 RSBA 172/2020, kedy sa k podanej rozhodcovskej žalobe vyjadrila, nakoľko jej
bola rozhodcovským súdom doručená žaloba na vyjadrenie, na základe čoho jednoznačne bolo so
žalobkyňou konané ako so stranou konania. Prekážka res iudicata nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo
stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých
osôb. Žalobkyňa má za to, že v oboch konania bolo reálne konané s totožnými osobami a taktiež bol
uplatnený totožný nárok, na základe čoho sú splnené všetky predpoklady, ktoré zakladajú prekážku vecirozhodnutej. Skutočnosť, že žalobca nesprávne označil dátum narodenia povinnej osoby, nemá podľa
žalobkyne vplyv na skutočnosť, že o nároku bolo už raz riadne rozhodnuté.

7. Žalobkyňa namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces zo strany rozhodcovského súdu
a citovala z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PLz. ÚS 5/2015 zo dňa 18.11.2015,
podľa ktorého „... Na základe zmluvy súkromnoprávneho charakteru alebo rozhodcovskej doložky sa
strany slobodne a vážne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnomalebovinomprávnomvzťahu.Uzavretímrozhodcovskejzmluvyaleborozhodcovskejdoložky

sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom
všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou osobou, pretože
ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci.
Ústavný súd konštatuje, že strany rozhodcovskej zmluvy si musia byť vedomé možných negatívnych
dôsledkov svojho rozhodnutia uprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom
súkromnoprávnej osoby - rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa

ich základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim,
ako už bolo uvedené, z § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. ...“ (m. m. III. ÚS 335/2010, I. ÚS
143/2013, I. ÚS 234/2013). Podľa názoru žalobkyne, rozhodcovský súd v konaní, ktorého výsledkom je
napadnutý rozhodcovský rozsudok, nerozhodoval podľa platného práva a nesprávne aplikoval príslušné
ustanoveniaprávnejnormyoktoréoprelsvojeprávnezávery,postupovalnielennelegitímne,alezároveň

tým porušil aj základné právo žalobkyne na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces,
súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany. V súlade s vyššie uvedeným názorom ústavného súdu, v kontexte dôvodov
na zrušenie rozhodcovského rozsudku vymedzených v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, by

niektoré typy procesných vád, ktoré v konaní pred všeobecnými súdmi zakladajú porušenie základného
práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môžu byť
dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Novelou zákona o rozhodcovskom konaní, zákonom
č. 336/2014 Z. z. účinným od 01. 01.2015, bol do § 40 vnesený ďalší dôvod na zrušenie rozhodcovského
rozsudku, resp. podanie žaloby proti nemu, a to rozpor s verejným poriadkom (§ 40 ods. 1 písm. b)

zákona o rozhodcovskom konaní) a tak sa možno domnievať, že všeobecný súd by mohol ako súčasť
tohtodôvodupovažovaťajprocesnévady. ŽalobkyňapoukázalanajudikatúruSúdnehodvoraEurópskej
únie, v zmysle ktorej, rozhodnutie, ktoré je v rozpore s verejným poriadkom je možné považovať také
rozhodnutie, ktoré by neprijateľným spôsobom narúšalo právny poriadok príslušného štátu, keďže by
ohrozovalo niektorú jeho základnú zásadu. Medzi základné zásady civilného sporového konania, ktorý

sa subsidiárne aplikuje aj na konanie pred rozhodcovskými súdmi, patrí právo na spravodlivý proces.
Uvedené právo je zakotvené v článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, v článku 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky a tiež v základných
princípoch civilného sporového konania, in concreto, v článku I CSP.

8. Žalobkyňa tiež namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces zo strany rozhodcovského
súdu a to právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie svedčí o svojvôli
súdu a je arbitrárnym. Otázka, či sa uvedená zásada aplikuje aj v prípade rozhodcovského konania,
v tejto súvislosti žalobkyňa poukázala, že táto otázka bola niekoľkokrát predmetom posudzovania
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý jednoznačne potvrdil, že princípy práva na spravodlivý

proces je potrebné dodržať aj v rámci rozhodcovského konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PLz. ÚS 5/2015-14 zo dňa 18.11.2015). Z uvedeného dôvodu sa všetky kvalitatívne
kritériá kladené na odôvodňovanie rozhodnutí všeobecných súdov, v plnej miere aplikujú aj na
odôvodňovanie rozhodnutí rozhodcovských súdov. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutia
rozhodcovského súdu je daná rozporom súvislosti jeho právnych argumentov a skutkových okolností

prejednávaného prípadu s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných
odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp
predvídateľnosti rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že
štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto
postup rešpektuje princíp právnej istoty a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje

aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 275/2018 zo dňa 25.06.2019). Podľa názoru žalobkyne, napadnutý rozsudok
je arbitrárny, v rozpore s verejným poriadkom, keď rozhodcovský súd v konaní nesprávne aplikoval
príslušnú normu a neodôvodnil svoje rozhodnutie a postup. Arbitrárnosť napadnutého rozhodcovskéhorozsudku a rozpor s verejným poriadkom, predstavuje podľa názoru žalobkyne porušenie práva na
spravodlivý proces a je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku, z dôvodu, že takýto rozsudok
nie je právne udržateľný, nakoľko porušuje základné zásady spravodlivosti a zákonnosti. Takýto dôvod

jednoznačne zakladá právomoc všeobecných súdov zrušiť rozhodcovský rozsudok trpiaci závažnými
vadami podľa § 40 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, a tým súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil.

9. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že žalobkyňa svoje odvolacie dôvody oprela

o § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. K prvému odvolaciemu dôvodu uviedol, že žalobkyňa neoznačila
žiadne nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým mal rozhodcovský súd dospieť na základe vykonaného
dokazovania. To, ani nebolo možné z dôvodu, že od začiatku rozhodcovského konania boli všetky
skutkové tvrdenia v konaní nesporné. Na základe toho rozhodcovský súd po vykonanom dokazovaní
ani nemohol dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tento odvolací dôvod nie je v odôvodnení
odvolania bližšie špecifikovaný, ale je iba stroho označený odkazom na § 365 ods. 1 písm. f) CSP, preto

v tejto časti nemá odvolanie žalobkyne náležitosti odvolania podľa § 363 CSP. K druhému odvolaciemu
dôvodu, k údajnému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, žalovaný uviedol, že žalobkyňa duplicitne
uvádza svoju argumentáciu, ktorú uvádzala aj v samotnom rozhodcovskom konaní.
V ďalšom žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne, logicky
a zrozumiteľne vysporiadal s namietanou prekážkou rozhodnutej veci, a rovnako ako exekučný súd,

dospel k tomu, že v predmetnej veci sa nejedná o prekážku rozhodnutej veci, nakoľko obe uvedené
rozhodcovské konania nespĺňajú atribút rovnakej veci, a teda sa nemôže jednať o prekážku rozhodnutej
veci. Súd prvej inštancie sa veľmi podrobne vysporiadal aj s namietaným porušením práva na
spravodlivý proces, a to nielen vlastným odôvodnením, ale aj odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít, ktorú správne na predmetnú vec aplikoval. Samotná žalobkyňa v súdnom

konaní, ale ani teraz v odvolaní neuviedla žiadne také tvrdenia, ktoré by bolo možné podľa súdnej
praxe považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie správne uviedol, že
námietky žalobkyne smerujú najmä voči vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku, ktoré nie sú
súdy oprávnené podľa právneho poriadku preskúmavať. Rozhodcovské konanie prebehlo v súlade so
zákonom, žalobkyňa mala možnosť podať žalobnú odpoveď, ale bola pasívna a na výzvu rozhodcu

nereagovala. Rozhodcovský rozsudok je riadne a logicky odôvodnený, má všetky atribúty riadneho a
kvalitne odôvodneného rozhodnutia.
Žalovaný tiež poukázal na exekučné konanie vedené na základe rozhodcovského rozsudku, v ktorom
sa exekučný súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, a návrh na zastavenie exekúcie
povinnej (žalobkyne) zamietol z dôvodu, že nejde o porušenie zásady prekážky rozhodnutej veci.

Rozhodnutie exekučného súdu žalovaný založil do súdneho spisu.
V závere žalovaný uviedol, na čo poukazoval aj na pojednávaní, a uviedol to aj súd prvej inštancie v
odôvodnenísvojhorozhodnutia,žežalobkyňanarozhodcovskomsúdeneuplatnilažiadnenámietky,hoci
mala riadne doručenú žalobu a bola vyzvaná na vyjadrenie (žalobnú odpoveď). V konaní bola pasívna a
nenamietala vôbec nič. Rozhodcovskú zmluvu podpísala dobrovoľne na základe svojej slobodnej vôle.

Na ochranu svojich práv pritom využila aj úplne poslednú možnú obranu, a to podanie žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku.
Žalovaný už v úvode svojho vyjadrenia, tiež poukázal na možné oneskorene podanie odvolania s
tým, že podľa vyjadrenia žalobkyne bolo napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie doručené jej
právnemu zástupcovi dňa 15.04.2023. No podľa dát dostupných z elektronického súdneho spisu, bolo

rozhodnutie súdu prvej inštancie doručené jej právnemu zástupcovi dňa 16.04.2023 fikciou (uplynutím
úložnej lehoty). Podľa dátumu uvedenom na odvolaní bolo odvolanie spracované dňa 28.04.2023,
avšak z dát dostupných z elektronického súdneho spisu, odvolanie bolo podané až dňa 03.05.2023.
Posledným dňom na podanie odvolania (s prihliadnutím na skutočnosť, že dňa 01.05. bol sviatok), bol
deň 02.05.2023. Z uvedeného dôvodu, odvolanie mohlo byť podané oneskorene, a v takom prípade by

malo byť odmietnuté podľa § 386 písm. a) CSP.

10. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti (odvolanie bolo podané proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie avšak bez špecifikácie k výrokom
napadnutého rozhodnutia, pričom v zmysle obsahu podaného odvolania, vecne a argumentačne

bolo odvolanie zdôvodnené voči výroku súdu prvej inštancie ktorým žalobu zamietol; vo vzťahu k
výroku ktorým súd prvej inštancie návrh na odklad vykonateľnosti Rozhodcovského rozsudku vydaného
rozhodcom JUDr. Milanom Ficekom pod sp. zn. 7 RSBA 121/2021 zo dňa 11.05.2021 zamietol, sa
žalobkyňa v odvolaní žiadnym spôsobom nezaoberala/nevyjadrila), v medziach dôvodov podanéhoodvolania podľa § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP, rozsudok
verejne vyhlásil dňa 30.09.2025; termín verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd oznámil v súlade
s § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 19.09.2025

a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny.

11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, rozsudok
súdu prvej inštancie považuje vo výroku za vecne správny, odôvodnený presvedčivo a v logických

súvislostiach v zmysle požiadaviek kladených na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220
CSP a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť

zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti
druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak

a) účastník rozhodcovského konania preukáže, že

1. nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s
právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva
uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,

2. nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebo že mu nebolo

umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní,

3. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva,
alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozsudok prekračuje dosah dohovoru
o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo

veciach podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach,
ktoré nie sú mu podrobené, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti,

4. rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým
účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie

rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto
zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej alebo

b)súdzistí,žesúdôvody,prektorébyboliodopretéuznanieavýkoncudziehorozhodcovskéhorozsudku
aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.

15. Podľa § 40 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd v konaní o žalobe na zrušenie
rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa
odseku 1 písm. b).

16. Podľa § 40 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, ak podá účastník rozhodcovského konania
žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd, ktorý
rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť.

17. Podľa § 40 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní, na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku

podľa odseku 1 písm. a) súd neprihliadne, ak ich účastník nenamietal v konaní pred rozhodcovským
súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu.18. Podľa § 41 zákona o rozhodcovskom konaní, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno
podať v lehote 60 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského
konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského

konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36 ,lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave
rozhodcovského rozsudku.

19. Výsledkom rozhodcovského konania ako alternatívneho riešenia súdnych sporov, je rozhodcovský

rozsudok v merite veci, ktorý má bez ďalšieho účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§ 35 ZoRK) a
následne je podkladom pre vedenie exekúcie (§ 44 ZoRK). Zákonodarca však dáva možnosť účastníkovi
rozhodcovského konania podať žalobu o zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku, čím je
realizovaná kontrolná funkcia vo vzťahu k rozhodovacej činnosti rozhodcovského súdu. Odvolací súd
však dáva do pozornosti, že rozsah kontroly rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov všeobecnými
súdmi SR, je daný výlučne vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako meritórnemu rozhodnutiu a

je zároveň limitovaný ustanovením postupu a taxatívnym vymenovaním dôvodov na podanie žaloby
(§ 40 ZoRK). Inak povedané, konanie pred všeobecným súdom o zrušenie rozsudku rozhodcovského
súdu podľa zákona o rozhodcovskom konaní, nenadväzuje a nie je možné ho považovať za opravné
konanie, nakoľko predmetom konania pred všeobecným súdom nie je vecná správnosť rozhodnutia
rozhodcovského súdu vo veci samej. Predmetom konania a tým aj dokazovania pred všeobecným

súdom je priebeh konania rozhodcovského súdu a vydaného rozsudku, otázkou skutkovou a následne
právnou, avšak len z hľadiska úvah o procesnom postupe rozhodcovského súdu v rámci posudzovaných
dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa zákona o rozhodcovskom konaní (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/98/2018 zo dňa 29.01.2020).

20. Námietku žalobkyne, že v prípade oboch rozhodnutí (7 RSBA 172/2020 zo dňa 27.11.2020 a 7 RSBA
121/2021 zo dňa 11.05.2021), sa jedná o rovnaký nárok a o rovnakých účastníkov konania, uvedenú v
odseku 6. tohto rozhodnutia, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

20.1. Prekážka res iudicata (prekážka už rozhodnutej veci) nastáva vtedy, ak v novom konaní má byť

prejednávaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok, alebo stav, o
ktorom už prebehlo iné súdne konanie, ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten
istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (ak vyplýva z rovnakého skutku). O tých istých
účastníkov konania ide vtedy, ak ide o identických, tých istých účastníkov, čo platí aj v prípade, ak majú

opačné postavenie v konaní. V prípade nesplnenia ktoréhokoľvek z uvedených prvkov, nejde o prekážku
res iudicata (podmienky už rozhodnutej veci musia byť splnené kumulatívne).

20.2. V rozhodcovských konaniach a rozhodnutiach pod sp.zn. 7 RSBA 172/2020 zo dňa 27.11.2020
a pod sp.zn. 7 RSBA 121/2021 zo dňa 11.05.2021 síce ide o rovnaký nárok vymedzený žalobným

petitom vyplývajúci z rovnakých skutkových tvrdení z ktorých bol uplatnený, avšak v týchto konaniach
nejde o tých istých účastníkov konania. V rozhodcovskom konaní pod sp.zn. 7 RSBA 172/2020 zo dňa
27.11.2020 je na strane žalobcu Q. B., I.. XX.XX.XXXX, Z. L. XX, XXX XX Z. a na strane žalovanej
O. G., I.. XX.XX.XXXX, Z. N. XXXX/X, XXX XX M.. Keďže žalovaná bola riadne označená tak, že
nebol dôvod spochybňovať jej spôsobilosť na práva a povinnosti (označenie nevykazovalo vady pre

ktoré by bolo dôvodné vyzvať žalobcu na odstránenie vád), rozhodcovský súd vo veci konal, keďže
bola daná aktívna a pasívna vecná legitimácia strán sporu a vydal rozhodcovský rozsudok. Odvolací
súd tiež poukazuje na skutočnosť, ktorú uviedla žalobkyňa v podanom odvolaní, že v predmetnom
rozhodcovskom konaní bola aktívna, vyjadrila sa k rozhodcovskej žalobe, a v tejto súvislosti odvolací
súd upriamuje pozornosť na fakt, že žalobkyni pritom nevadilo, že ako žalovaná bola označená O. G.,

I.. XX.XX.XXXX (poznámka odvolacieho súdu: nesprávny rok), bytom N. XXXX/X, XXX XX M., teda
ako iná osoba vo vzťahu ktorej bude mať rozhodcovský rozsudok následky/dopad. Žiadnym spôsobom
nenamietala v tomto rozhodcovskom konaní svoje nesprávne označenie rokom narodenia ako žalovanej
a tým ani opravu označenia žalovanej v prebiehajúcom rozhodcovskom konaní.

20.3. Na tomto mieste odvolací súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že žalobcom uvedené
identifikačné údaje označených účastníkov rozhodcovského konania (teda aj žalovanej) boli štandardné,
v súlade s § 18 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje
na ust. § 133 CSP, ktoré ustanovuje povinné údaje, ktorými sa strany konania označujú. Fyzickáosoba sa označuje menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu alebo prechodného pobytu, dátumom
narodenia alebo iným identifikačným číslom, ktoré nevyvoláva pochybnosti v označení účastníka
konania. V konečnom dôsledku treba mať na zreteli, že odstránenie vád podania zo strany súdu nie je

inštitút, ktorý by mal slúžiť na odstránenie pochybení žalobcu, ktoré nebránia prejednaniu a rozhodnutiu
vo veci.

20.4. Pokiaľ ide o rozhodnutie pod sp.zn. 7 RSBA 121/2021 zo dňa 11.05.2021 o ktorom na základe
podanej žaloby rozhodol súd prvej inštancie a jeho rozhodnutie je predmetom súdneho prieskumu v

odvolacom konaní, odvolací súd dospel k názoru, že ide o rovnaký nárok vymedzený žalobným petitom
vyplývajúci z rovnakých skutkových tvrdení z ktorých bol uplatnený (ako v konaní a rozhodnutí pod sp.zn.
7 RSBA 172/2020 zo dňa 27.11.2020), avšak s tým rozdielom, že v tejto žalobe boli označení na strane
žalobcu Q. B., I.. XX.XX.XXXX, Z. L. XX, XXX XX Z. a na strane žalovanej O. G., I.. XX.XX.XXXX,
Z. N. XXXX/X, XXX XX M. (žalovaná bola rovnako riadne označená avšak s tým rozdielom, že
označenie žalovanej korešpondovalo s reálne existujúcou fyzickou osobou, čo absentovalo v konaní

a rozhodnutí pod sp.zn. 7 RSBA 172/2020 zo dňa 27.11.2020). Na základe uvedeného tak možno
nepochybne uzavrieť, že pre konanie a rozhodnutie vo veci pod sp.zn. 7 RSBA 121/2021 zo dňa
11.05.2021, neexistuje prekážka res iudicata, nakoľko pre naplnenie uvedenej prekážky nie sú naplnené
jej podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne, keďže v tomto preskúmavanom konaní nejde o
tú istú osobu.

21. Námietku žalobkyne uvedenú v odseku 6. tohto rozhodnutia, že pokiaľ rozhodcovský súd zistí,
že prišlo k chybe v písaní a počítaní (čo je nepochybne aj uvedený prípad), mal rozhodcovský súd
postupovať podľa § 36 zákona o rozhodcovskom konaní, a uvedenú chybu opraviť, odvolací súd
vyhodnotil ako nedôvodnú.

21.1. Odvolací súd má za to, že označenie nesprávneho roku narodenia žalovanej v rozhodcovskom
konaní, ktoré začalo podaním žaloby s nesprávnym označením roku narodenia žalovanej, ktorá bola
v predmetnom konaní aktívna, vyjadrovala sa/podala žalobnú odpoveď k návrhu a v tomto štádiu
rozhodcovského konania nežiadala o opravu, a tak následne po splnení všetkých procesných úkonov

rozhodcovský súd rozhodol vo veci, takáto oprava nespadá pod dôvody na zrušenie rozhodcovského
rozsudku, uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní.

21.2. Podľa § 36 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, chyby v písaní a v počítaní, ako aj iné zrejmé
nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodcovského rozsudku opraví rozhodcovský súd z vlastnej

iniciatívy alebo na žiadosť účastníka rozhodcovského konania do 30 dní od jeho vydania. Opravený
rozhodcovský rozsudok sa doručí všetkým účastníkom rozhodcovského konania.

21.3. S poukazom na citované zákonné ustanovenie o oprave rozhodcovského rozsudku a námietky
žalobkyne, ktorá má zato, že rozhodcovský súd mal vykonať opravu vydaného rozhodnutia, odvolací

súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
uvedené v odseku 23. so záverom, že nešlo o chybu rozhodcovského súdu, ktorá by spočívala v zrejmej
nesprávnosti, nakoľko celé rozhodcovské konanie prebehlo v súlade s označením žalovanej a tak aj bol
vydaný rozhodcovský rozsudok, pričom žalovaná sa v priebehu rozhodcovského konania opravy chybne
uvedeného roku svojho narodenia, nedomáhala.

22. Námietku žalobkyne, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces zo strany
rozhodcovského súdu s odkazom na citáciu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PLz.
ÚS 5/2015 zo dňa 18.11.2015, keď rozhodcovský súd nerozhodoval podľa platného práva a nesprávne
aplikoval príslušné ustanovenia právnej normy, uvedenú v odseku 7. tohto rozhodnutia, odvolací súd

vyhodnotil ako nedôvodnú.

22.1. V prvom rade je potrebné uviesť, že žalobkyňa uvedenú námietku dostatočne relevantným
spôsobom nešpecifikovala, ale túto definovala len všeobecne, formálne, bez reálneho uvedenia
porušenia jej práva na spravodlivý proces s odkazom na príslušnú právnu normu. K samotnému

právnemu posúdeniu, odvolací súd konštatuje, že ide o činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie spočíva v chybnej aplikácii práva na zistený skutkový stav, a dochádza k tomu vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne hointerpretoval alebo zo skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. S poukazom na dôvody
žaloby podanej na rozhodcovský súd, rozhodcovský rozsudok a napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie, odvolací súd dospel k záveru, že námietku žalobkyne res iudicata v tomto konaní, súd prvej

inštancie vzhliadol ako nenaplnenú, a svoj právny názor v tejto súvislosti vyčerpávajúco v logických
relevantných súvislostiach odôvodnil v odsekoch 21. až 23. a odvolací súd sa s odôvodnením tohto
právneho názoru v celom rozsahu stotožňuje.

23. Námietku žalobkyne, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces zo strany

rozhodcovského súdu, keď došlo k porušeniu práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
a takéto rozhodnutie svedčí o svojvôli súdu a je arbitrárnym, uvedenú v odseku 8. tohto rozhodnutia,
odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

23.1. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že nepreskúmava priamo rozhodnutie
rozhodcovského súdu, ale rozhodnutie súdu prvej inštancie. Aj pri tejto námietke odvolací súd

opäť musí konštatovať, že žalobkyňa uvedenú námietku dostatočne nešpecifikovala (neuviedla v
akej časti a v akých tvrdeniach súdu prvej inštancie je rozhodnutie nedostatočne odôvodnené,
prípadne nezrozumiteľné). Napriek uvedenému, odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočné, zrozumiteľné a dáva odpoveď na všetky podstatné
otázky. Podľa konštantnej judikatúry, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými

stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými
stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby reagovalo na podstatné a relevantné
argumenty sporových strán (ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09.). Ústavný súd

SR v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť
súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď
na každý nastolený argument. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne

ani právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako ani to, aby bola sporová strana pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS
50/04). Vzhľadom na uvedené odvolací súd nezistil pochybenia súdu prvej inštancie v súvislosti s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré by mohli zakladať dôvod zrušenia rozhodnutia. Odvolací

súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k
veci a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, z ktorých vyvodil svoje právne
závery.

24. Námietku žalobkyne, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, v rozpore s verejným poriadkom, keď
rozhodcovský súd v konaní nesprávne aplikoval príslušnú normu a neodôvodnil svoje rozhodnutie a
postup; pričom arbitrárnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku a rozpor s verejným poriadkom,
predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces a je dôvodom na zrušenie, uvedenú v odseku 8.

tohto rozhodnutia, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

24.1. Pri rozhodovaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie je súd prvej inštancie oprávnený
preskúmavať napadnuté rozhodnutie vecne, teda z hľadiska správnosti hodnotenia vykonaných
dôkazov, správnosti skutkových zistení a následného právneho posúdenia veci. Inštitút zrušenia

rozhodcovského rozsudku totiž nemôže slúžiť ako opravný prostriedok proti rozhodcovskému rozsudku.
Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade bola strane v rozhodcovskom konaní poskytnutá
možnosť vec pred rozhodcom prejednať, musí súd skúmať, či v konkrétnom rozhodcovskom konaní s
prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu bola strane poskytnutá dostatočná možnosť k uplatneniu
procesných práv a tiež, či sa procesným postupom rozhodcovského súdu jedna zo strán nedostala

do nerovného postavenia voči druhej strane. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na esenciálnu
skutočnosť, že žalobkyňa ako žalovaná v rozhodcovskom konaní pod sp.zn. 7 RSBA 121/2021 zo
dňa 11.05.2021, ktoré bolo základom pre konanie súdu prvej inštancie, bola absolútne pasívna.
Rozhodcovský súd žalobkyni doručil žalobu a výzvu na vyjadrenie, čo si žalobkyňa riadne prevzala,na výzvu nereagovala a nevyužila tak možnosť podať žalobnú žiadosť. Rozhodcovský súd vo veci
pokračoval podľa § 30 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní a následne po vykonaní dokazovania
listinnými dôkazmi, vo veci rozhodol. Uvedené skutočnosti uviedol aj súd prvej inštancie v závere odseku

24. napadnutého rozhodnutia.

24.2. Pokiaľ ide o rozpor s verejným poriadkom, tak súd prvej inštancie uvedený inštitút odôvodnil v
odseku 22. napadnutého rozhodnutia a odvolací súd naň odkazuje. V tejto súvislosti odvolací súd už
len dopĺňa, že skúmanie existencie dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorým je rozpor

s verejným poriadkom podľa § 40 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní, že rozpor s verejným poriadkom predstavuje porušenie základných zásad, na ktorých je
postavený právny poriadok, zároveň však platí, že nie každé porušenie kogentných noriem je možné
považovať za rozpor s verejným poriadkom. Medzi okolnosti, ktoré by mali spadať pod definíciu rozporu
s verejným poriadkom, možno zaradiť prípady, keď rozhodcovia alebo účastníci porušili ustanovenia
trestného práva, ďalej sú to rozhodnutia ktoré priznávajú náhradu škody nad výšku ktorá kompenzuje

poškodenú stranu, rozhodnutia vydané v rozpore so zásadou res iudicata (čo ale nie tento prípad ako je
vyššie uvedené), prípadne rozhodnutia, ktoré boli výsledkom konania, v ktorom boli porušené základné
procesné práva, napr. právo byť vypočutý (v tomto prípade žalobkyňa nevyužila právo podať žalobné
námietky).

24.3. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na už vyššie uvedený právny názor, že v konaní
pred rozhodcovským súdom nebolo preukázané, že by rozhodcovské konanie prebehlo v rozpore
s príslušnými ustanoveniami zákona o rozhodcovskom konaní a tak nebol dôvod na zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. zákona o rozhodcovskom konaní, čo
správne konštatoval aj súd prevej inštancie. Preto uvedená námietka samostatne a ani s námietkou,

že rozhodcovský rozsudok je v rozpore s verejným poriadkom (§ 50 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní), nedáva legitímny základ pre zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku, nakoľko
zákonom ustanovené podmienky v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, neboli naplnené.

25. Pokiaľ ide o druhý výrok súdu prvej inštancie, ktorým návrh na odklad vykonateľnosti

Rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcom JUDr. Milanom Ficekom pod sp. zn. 7 RSBA 121/2021
zo dňa 11.05.2021 zamietol, voči ktorému podľa obsahu podaného odvolania, odvolanie nebolo podané,
odvolací súd pre právnu čistotu konštatuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne
odôvodnil v odseku 29. napadnutého rozhodnutia a odvolací súd sa s takýto odôvodnením plne
stotožňuje. A keďže žalobkyňa neuplatnila žiadne odvolacie dôvody voči rozhodnutiu súdu prvej

inštancie ktorým návrh na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku zamietol, nebol legitímny
dôvod preskúmavať odvolacím súdom správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd
prvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto časti.

26. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobkyne

ako nedôvodné, viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP, nespôsobilé spochybniť správnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako
vecne správny potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení

s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie v zmysle §
262 ods. 2 CSP, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo
ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a)napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v

čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň
podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods.2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy. (§ 427 ods. 1 CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde. (§ 427 ods. 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania

dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona
zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)