Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 6, 2023

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 19C/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723200108
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Tagaj

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2023:6723200108.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom JUDr. Michalom Tagajom, v právnej veci žalobcu: A. B., C.,

D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXXX/X, XXX XX G., občan SR, zast. Mgr. Ivan Bugri, advokát, so
sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 71 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866,
o zaplatenie 5 360,31 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný z a p l a t i ť žalobcovi sumu 5 360,31 Eur a to do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný n a h r a d i ť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % a to do 15 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 10.01.2023 domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 5 360,31 Eur, z titulu nároku na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi ako jednotlivcovi
porušením úniového práva žalovaným. Okresný súd Zvolen vydal dňa 27.01.2023 platobný rozkaz č.k.
19C/2/2023-133, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote vecne odôvodnený odpor.

2. Skutkové tvrdenia žalobcu:

2.1 žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom vykonáva
štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore (ďalej aj „ZoHaZZ“). Štátnu službu aktuálne vykonáva v služobnej hodnosti
nadporučík, vo funkcii veliteľa družstva v čate „B“ na Okresnom riaditeľstve HaZZ vo G., na hasičskej
stanici vo G.;
2.2 do HaZZ nastúpil od 01.12.2009 a prácu hasiča ku dňu podania žaloby vykonáva viac ako 13 rokov;
2.3 služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým

spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na
pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ – ďalej aj „určená služobná pohotovosť“). Jedna pracovná (služobná)
zmena hasiča sa teda skladá z: (1.) výkonu služby a (2.) určenej služobnej pohotovosti;
2.4 do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 17/7). S účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté
na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci
jednej pracovnej zmeny strávi žalobca ako hasič na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Okrem

určenej pohotovosti, ktorú odpracuje počas každej pracovnej zmeny, mu ako hasičovi môže byť (a
aj pravidelne býva) nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle §
92 ods. 2 ZoHaZZ (ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“) a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné
zabezpečiť personálnu obsadenosť v mieste výkonu služby v dôsledku absencie niektorého z kolegov,pri rozsiahlych požiaroch, živelných pohromách resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet
hasičov, na zastupovanie kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných
okolností a pod.;

2.5 obe služobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako
ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času
a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny
mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie
určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti

peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ak je
služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške 30% zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň
služobného pokoja (v deň štátneho sviatku). Podľa výšky náhrady poskytovanej za výkon pohotovosti,
ktorá závisí od toho, či je pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň alebo v deň služobného pokoja,
je určená služobná pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-

ná pohotovosť“;
2.6 samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na: (a) aktívnu časť služobnej pohotovosti – v
prípade, ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti, havárii a pod.) sa služobná pohotovosť
mení na prácu nadčas, a (b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Určené služobné pohotovosti sú
určované na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli

služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30 hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu
pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 – 06:00 hod.;
2.7 v prípade, ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a ako hasiči sú vyslaní na zásah,
mení sa táto služobná pohotovosť na prácu nadčas. Keďže v mieste výkonu služby – na hasičskej stanici
vo G. sa striedajú 3 hasičské zmeny – čaty „A“, „B“ a „C“, pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý

tretídeňodslúžikaždáhasičskázmena24hodínanáslednemajúpríslušnícivtejtozmenedvadnivoľna.
Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú služobnú
pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v spojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ). Nakoľko sa striedajú tri hasičské
zmeny – prvá čata „A“, druhá čata „B“ a tretia čata „C“, sú služobné zmeny hasičov (t. j. pracovný čas)
rozvrhnuté v zásade tak, že každý tretí deň hasič odslúži (minimálne) 24 hodín v rámci zmeny a následne

má dva dni voľna. Vzhľadom na takéto rozvrhnutie služobného času každá hasičská zmena mesačne
odslúži aspoň 10 pracovných zmien, pričom v niektorých mesiacoch je to až 11 zmien. V niektorých
týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny týždenne (48 hodín) a v niektorých týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny
týždenne (72 hodín) a to v závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú dni služobných zmien v týždni
(v prípade, ak hasič má zmenu v pondelok, ďalšie zmeny mu pripadnú na štvrtok a nedeľu, čo sú 3

zmeny v týždni);
2.8 pri takto stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín
(pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom
nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00 hod.
ráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá 5 hodín –

v takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 29 hodín nepretržite). Vzhľadom na
uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za rok (365 dní),
pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb (365
dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x
24 hodinová služba);

2.9 v žalovanom období január 2020 – november 2022 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej
pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej
a 30%-nej pohotovosti) žalobca odpracoval: - v období od januára 2020 do decembra 2020 vrátane:
616,51 hodín, - v období od januára 2021 do decembra 2021 vrátane: 614,52 hodín, - v období od
januára 2022 do novembra 2022 vrátane: 554,55 hodín. Za žalované obdobie od januára 2020 do

novembra 2022 vrátane (t. j. od 01.01.2020 do 30.11.2022 - ďalej aj „žalované obdobie“), tak žalobca
odpracoval spolu 1 785,58 hodín určenej služobnej pohotovosti. Za žalované obdobie žalobca pritom
celkovo odpracoval spolu 2 331,83 hodín služobnej pohotovosti (určenej + nariadenej), pričom žiadna z
týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času;
2.10 jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od januára 2020 do

novembra 2022 vrátane, dosiahol 54,03 hodín týždenne.
2.11 počas celého trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín, ktoré odslúži v rámci
služobnej pohotovosti, sa ako hasič musí zdržiavať na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z tohto
miesta sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený navykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od nahlásenia, preto musí byť
počas služobnej pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený
okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Teda aj napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí

aj tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak aj tento časový úsek je
povinný tráviť na pracovisku a celý čas musí byť okamžite pripravený poskytnúť zamestnávateľovi svoje
služby – vykonať služobný zásah. Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t. j.
všetky hodiny „neaktívnej časti“ služobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda tieto
odpracované hodiny nie sú považované za odpracovaný čas. Zjednodušene povedané, napriek tomu,

že v práci žalobca strávi v rámci každej jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti 8 hodín z
tohto času (do konca roku 2021 to bolo 7 hodín), ktoré strávi na pracovisku pripravený na výkon práce,
nie je považovaných za pracovný čas;
2.12 z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý reálne nezohľadňuje odslúženú
služobnú pohotovosť sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín,
čo je však pravidelne v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Jeho priemerný týždenný pracovný čas

počas žalovaného obdobia pravidelne značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas
príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný
pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti
pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu
nie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú

pohotovosťhasičovnepovažujezaslužobný(pracovný)čas,čojevrozporesčlánkom2ods.1Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej aj „Smernica“) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. Formálne sa teda
javí, že ZoHaZZ by mal byť v súlade so Smernicou ako právnym aktom úniového práva, keďže ZoHaZZ
deklaruje prebratie tejto Smernice do nášho zákona. Toto však v skutočnosti nie je pravdou, a to z

dôvodu, že ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu, aby pracovný čas príslušníka HaZZ (hasiča) bol
rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas. Zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ nevyplýva, že by služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v
skutočnosti sa čas služobnej pohotovosti nezapočítava do služobného (pracovného) času príslušníka

HaZZ. Nakoľko ZoHaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, tak
práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor ZoHaZZ s úniovým právom, konkrétne s ustanovením článku 2
ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou Súdneho dvora. V dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ,
ktorá je čo sa týka posudzovania pracovného času v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice ako aj
konštantnou judikatúrou Súdneho dvora, nie je cca. 30% zo všetkých ním reálne odslúžených hodín

v práci považovaných za pracovný čas. Nezapočítavanie služobnej pohotovosti do fondu pracovného
času sa potom nevyhnutne premieta do skutočnosti, že formálne („na papieri“) síce odpracuje priemerne
menej než 48 hodín týždenne, avšak v skutočnosti priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bežne
dosahuje približne 53 – 56 hodín týždenne, čím je porušovaný článok 6 písm. b) Smernice;
2.13 škoda, ktorej náhrady sa touto žalobou žalobca domáha, vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti

žalobcu, ktorým je Hasičská stanica v meste G. – t. j. okres G., pričom tu nastala aj samotná skutočnosť,
ktorá zakladá žalobou uplatnený nárok na náhradu škody. Žalobca je fyzickou osobou, ktorá má trvalý
pobyt v mieste uvedenom na prvej strane tejto žaloby. Žalobca túto žalobu podáva ako jednotlivec,
ktorého právo vyplývajúce zo Smernice bolo žalovaným porušené (Smernica nebola správne resp.
z materiálneho hľadiska v časti vôbec transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,

konkrétne do ustanovení ZoHaZZ, pričom ustanovenia ZoHaZZ sú v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článok
6 písm. b) Smernice) a toto porušenie spôsobilo žalobcovi škodu, ktorej nahradenia v peniazoch sa touto
žalobou domáha. Právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadny špecifický právny predpis či
konkrétne ustanovenie pre posudzovanie náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva
Únie, a to či už by išlo o základ takéhoto nároku, alebo určenie jeho výšky. Pri absencii konkrétnej

právnej úpravy je pri posudzovaní takéhoto nároku v našich podmienkach nutné vychádzať zo zásad,
ktoré na tento účel všeobecne stanovil Súdny dvor – t. j. dodržať podmienky efektivity, ekvivalencie a
primeranosti. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku, žalobou uplatnený nárok je pri absencii
explicitnej vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi potrebné
posudzovaťanalogickypodľaustanoveníprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky,ktoréupravujúvzťahy

obsahomajúčelomnajbližšie-týmitoustanoveniamisúustanovenia§11- §13Občianskehozákonníka,
upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj v peniazoch;
2.14 je zrejmé, že dlhoročne dochádza k porušovaniu osobnostných práv žalobcu na ochranu zdravia,
telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako ajk porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku
nezapočítania hodín služobnej pohotovosti do pracovného času reálne odpracoval viac, než pripúšťa
článok 6 písm. b) Smernice. Jeho osobnostné práva sú pritom porušované sústavne a dlhoročne, nielen

teda počas žalovaného obdobia. Jeho práca hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma
ako poslanie. Pri svojej práci neraz nasadzuje svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne
potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa mu však
v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Skutočnosť, že
trávi neprimerane dlhý čas v práci má pritom veľmi nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života a negatívne

sa prejavuje aj na jeho osobnom a rodinnom živote, keďže na úkor jeho rodiny a osobného života
trávi neprimerane dlhý čas v práci. V dôsledku porušovania práva na maximálne 48 hodinový týždenný
pracovný čas prichádza o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,
záľubám resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Častokrát odpracuje až 53
- 56 hodín týždenne a teda 5 - 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného
času, ktorý umožňuje Smernica, ktoré hodiny by mohol venovať jeho rodine, priateľom, či osobným

záľubám. Je tak porušované jeho právo na ochranu súkromia a rodinného života. Nemajetkovú ujmu
začal pociťovať asi tak 3 roky spätne, keď mu ochoreli rodičia a brat. Potreboval viacej času na to,
aby s nimi chodil na vyšetrenia. Musel zanechať koníčky a DJ-ingu, ktorému sa predtým venoval.
V poslednej dobe má zvýšený cholesterol, aj keď nevie, či to má súvis s nadprácou. Po 24- hodinovej
službe nasledujúci deň v podstate len spí a potom nemá dostatok času na oddych. To, že majú problém

s rozvrhnutím zmien a s dĺžkou pracovnej doby riešili s nadriadenými, avšak bolo im povedané, že,
že podpisujú plán služieb dopredu na mesiac a podľa toho si majú rozvrhnúť ich čas a to im musí
stačiť. Pokiaľ ide o náhradné voľno za nadčasy, nadpráce je toľko, že by to ani nemal kedy vyčerpať. V
danom prípade porušovaním článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu
zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvené v článku 40 Ústavy SR.

Z úvodných ustanovení Smernice, v ktorých sú uvedené dôvody jej prijatia a ciele ňou sledované, totiž
vyplýva, že jej normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov
a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento
cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by preto mali mať primeranú

dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,
resp. ich častí. Pracovníkom krajín Európskej únie sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a
ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu
hranicu týždenného pracovného času; „primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú pravidelný
čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý,

aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia
úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie;
2.15 z konštantnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu
škody vzniknutej porušením úniového práva zo strany členského štátu v prípade, ak sú splnené 3

podmienky, a to: (1) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie
je dostatočne závažné, (2) existencia škody resp. ujmy, (3) priama príčinná súvislosť medzi týmto
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. V prípade, že sú splnené všetky tri
vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho
práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady škody stanovené vo

vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k
praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Poskytnutá
náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti tak, aby dostatočne sanovala ujmu, ktorá
poškodenému jednotlivcovi vznikla;

2.16 pri rešpektovaní zásady ekvivalencie a zásady efektivity je pasívne vecne legitimovaným subjektom
v konaní o náhradu škody porušením úniového práva Únie štát – t. ž. žalovaný Slovenská republika,
keďže neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky vyplývajúcej z článku 6
písm. b) Smernice, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom

zbore, ktorý umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho služobný
čas takým spôsobom, že tento pravidelne presahuje maximálnu hranicu 48-hodinového týždenného
pracovného času. Za žalovaný štát v tomto spore v zmysle § 135 ods. 1 CSP koná Ministerstvo akoorgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, pričom Ministerstvo bolo tiež aj
garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore;
2.17 v zmysle judikatúry Súdneho dvora absolútna objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

porušením úniového práva je daná bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia úniového práva
dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Ide o
zodpovednosť za škodu bez možnosti liberácie a exkulpácie;
2.18 pokiaľ ide o spôsob výpočtu výšky náhrady škody, vnútroštátny právny poriadok Slovenskej
republiky nemá špeciálnu právnu úpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením

práva Únie zo strany štátu v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) Smernice do nášho
právneho poriadku, a to tak pokiaľ ide o základ nároku, ako ani pokiaľ ide o stanovenie pravidiel na
spôsob výpočtu tohto nároku. Z judikatúry Súdneho dvora, na ktorú podrobne poukázal, vyplýva, že
náhrada škody musí spĺňať požiadavky primeranosti, efektivity a ekvivalencie. Od určenej služobnej
pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť (vyššie citovaný § 92 ods. 2 ZoHaZZ) odlišuje tým, že
príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného času, t. j. mimo rozpisu svojich

pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Je to tak napr. v prípade náhlej potreby privolania
väčšieho počtu hasičov ak dôjde k živelnej pohrome resp. inej závažnej udalosti, ktorá si vyžaduje zásah
väčšieho počtu príslušníkov, než ktorí sú v službe v rámci pracovných zmien. Základný rozdiel je v
tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a
nachádza sa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo

svojho bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp.
inde (avšak mimo miesta výkonu služby). Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia
peňažná náhrada, než za výkon určenej služobnej pohotovosti, keďže: za určenú služobnú pohotovosť
sa poskytuje peňažná náhrada vo výške 15% (v bežné služobné dni) resp. 30% (v dni služobného
pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu, za každú odslúženú hodinu pohotovosti a

za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste výkonu služby (keď je hasič privolaný z domova do služby
na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná náhrada vo výške 50 % (v bežné pracovné dni) resp.
100% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, za každú
odslúženú hodinu pohotovosti. Vzhľadom na rozhodujúce skutkové a právne okolnosti tejto veci má
žalobca za to, že ustanovenie § 122 ZoHaZZ je práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie

iuris „najbližšie“ prejednávanej veci na to, aby jeho aplikáciou bolo možné určiť primeranú výšku náhrady
škody. Aj výšku nemajetkovej ujmy je potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje
okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré žalobcovi neboli započítané
do služobného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času
(čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou

služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak,
aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo, pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom
služobnej pohotovosti, ktorá sa mu však nezapočítavala do služobného (pracovného) času. Žalobca má
preto za to, že primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou
uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to

za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Vychádzajúc tak
z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo
30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ (vo výške 50% z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v

prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej
ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku(50%-15%)avprípadeurčenejslužobnejpohotovostiodpracovanejvčasepracovnéhopokojaako

súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%
- 30%). Uvedeným spôsobom stanovená a touto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody teda
predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej
časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú

pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30% z tejto
sumy ak ide o deň služobného pokoja), t.j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je
príslušnou časťou služobného platu (50% – 15% = 35%, a v prípade ak ide o deň služobného pokoja
50% - 30% = 20%). Takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade suvedenou judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie je sumou
neprimerane vysokou. Poznajúc argumentáciu žalovaného v obdobných sporoch, žalobca zdôrazňuje,
žetoutožalobousineuplatňujemzdovýnárok,aledomáhasanáhradyškodyporušenímúniovéhopráva,

pričom takýto spôsob výpočtu žalovaného nároku si zvolil len z dôvodu, že neexistuje právna úprava,
ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Keďže žalobou
uplatnený nárok na náhradu škody sa nezakladá na tvrdení, že je za výkon služobnej pohotovosti
odmeňovaný inak (v nižšej sume), než za ostatný jeho služobný čas, tak poukazovanie žalovaného na
citovanú časť bodu 98 rozsudku C 742/19 je zo strany žalovaného len očividnou snahou zahmlievať,

čo je podstatnou sporu.
2.18.1 Za obdobie január 2020 – december 2020 bol fond pracovného času času 2 089 hodín, spolu
služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ bola
v rozsahu 721,68 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 52,28 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 53,76 hodín (2810,68 hodín : 52,28 týždňov). V období január 2020

až december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 583,19 hodín 15%-nej určenej služobnej
pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za
každú hodinu, a 33,32 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú
mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú
pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období odpracoval

v rozsahu 105,17 hodín. Nemajetková ujma za rok 2020 (január 2020 – december 2020 vrátane) tak
predstavuje spolu sumu 1 638,06 Eur.
2.18.2 Za obdobie január 2021 - december 2021 bol fond pracovného času 2003,20 hodín, spolu
služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu
813,64 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo

potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 54,02 hodín (2816,84 hodín : 52,14 týždňov). V období január 2021 až december 2021
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 586,85 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu
prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 27,67 hodín
30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v

rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola
nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období odpracoval v rozsahu 199,12 hodín.
Nemajetková ujma za rok 2021 (január 2021 – december 2021 vrátane) tak predstavuje spolu sumu
1 872,44 Eur.
2.18.3 Za obdobie január 2022 - november 2022 bol fond pracovného času predstavuje 1 794 hodín,

spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
v rozsahu 796,51 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 47,71 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 54,30 hodín (2 590,51 hodín : 47,71 týždňov). V období január 2022
až november 2022 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval žalobca 514,55 hodín 15%-nej určenej

služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu a 40 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného pokoja,
za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období
odpracoval v rozsahu 241,96 hodín. Nemajetková ujma za rok 2022 (január 2022 – november 2022

vrátane)vzmyslevyššieuvedenéhopredstavujespolusumu1849,82Eur.Celkovávýškanáhradyškody
vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, za žalované obdobie január 2020 až november 2022 vrátane
(t. j. od 01.01.2020 do 30.11.2022), teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1 785,58 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 5 360,31
EUR, ktorej zaplatenia sa touto žalobou domáha;

2.19 pokiaľ o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy,
tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli práva žalobcu
porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto nárokov
nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s porušením jeho práv táto jeho
ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35% resp. 20% (teda „doplatkom“ do sumy

50% za každú odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ako keby bola táto odpracovaná ako
nariadená služobná pohotovosť podľa § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ), preto za rozhodujúci moment
pre vznik tejto ujmy považuje výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10. dňu
nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac. Splatnosť mzdy za mesiac január 2020 teda nastaladňa 10.02.2020, splatnosť mzdy za mesiac február 2020 nastala dňa 10.03.2020 atď. Vzhľadom k
všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka si preto
toutožalobažalobouuplatňujenárokspätnezaobdobie3rokovpredpodanímtejtožaloby,atopočínajúc

splatnosťou mzdy za mesiac január 2020 (ktorá nastala 10.02.2020) až po november 2022 vrátane;
2.20 k pôsobnosti Smernice 2003/88/ES na hasičov (teda nepochybne aj hasičov - príslušníkov HaZZ)
poskytol záväzný výklad Súdny dvor vo svojej judikatúre, a to napr. v rozsudku v spojených veciach
C-397/01 až C-403/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci Pfeiffer, rovnako aj v uznesení vo veci C-52/04 zo dňa
14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg – „činnosti vykonávané zásahovými silami takej

verejnej hasičskej služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do
pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu 2 smernice 93/104 v zásade odporuje prekročenie
maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vrátane pohotovosti na
určenom mieste“. V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci HaZZ
(teda aj žalobca), sa nijako neodlišujú, pokiaľ ide o rámec výkonu činností a ich povahu, od tých činností,
ktoré viedli k vydaniu predmetného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Personalrat der Feuerhwehr

Hamburg, a teda tento záväzný výklad Súdneho dvora týkajúci sa Smernice 89/391/EHS je nepochybne
možné uplatniť aj v tejto právnej veci. Aj vzhľadom na túto skutočnosť ustanovenia Smernice 2003/88/
ES, ako aj Smernice 89/391/EHS, sa vzťahujú aj na hasičov – príslušníkov HaZZ v Slovenskej republike
v celom rozsahu. Napokon Súdny dvor aj v ťažiskovom rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci
Günter Fuß úplne jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice 2003/88/ES

nie sú vyňatí ani hasiči (teda úplne nepochybne ani hasiči - príslušníci HaZZ);
2.21 pokiaľ žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, svoje tvrdenia v tomto
smere nepodporuje žiadnou podrobnejšou právnou argumentáciou a zároveň zjavne „prehliada“, že
otázka pasívnej vecnej legitimácie členského štátu v prípade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
úniového práva je založená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora. Prijatie všetkých opatrení

vnútroštátnehoprávapotrebnýchnavykonanieprávnezáväznýchaktovEurópskejúnie(tedaajsmerníc)
je v zmysle článku 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie uložené priamo samotným členským
štátom. Práve preto členské štáty zodpovedajú za škodu vzniknutú porušením úniového práva v prípade
nesprávne transponovanej smernice, resp. v prípade uplatňovania právneho predpisu, do ktorého bola
smernica prebratá takým spôsobom, že sa nedosahuje cieľ smernice (v tomto prípade maximálne

48 hodinový týždenný pracovný čas) a to za splnenia predpokladu, že sú splnené 3 podmienky na
vznik zodpovednosti štátu za takúto škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora. V súlade s judikatúrou
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj priamo štát, pričom úniové právo nijako nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má

samotný členský štát. Keďže žalobou uplatnený nárok na náhradu škody má svoj základ v porušení
práva vyplývajúceho zo Smernice, ku ktorému došlo v čase, keď žalobca vykonával služobný pomer k
štátu, je aj z tohto hľadiska pasívne vecne legitimovaným štát (t. j. žalovaný), nie štátny orgán, ktorý v
mene štátu konal, pretože v takýchto prípadoch za konanie štátneho orgánu taktiež zodpovedá štát;
2.22 výpočet“ týždenného pracovného času, ktorý žalovaný uvádza a z ktorého má vyplývať, že

priemerný týždenný pracovný čas hasiča predstavuje 47,84 hodín, je v absolútnom rozpore s realitou.
Žalovaný totiž vo svojom „výpočte“ na jednej strane nezohľadňuje tie údaje resp. počet hodín,
ktoré nevyhnutne každý hasič odpracuje, na strane druhej úplne opačným a nesprávnym spôsobom
zohľadňuje a odpočítava tie sumy hodín, ktoré sa pri výpočte priemerného týždenného pracovného
času priamo v zmysle Smernice zohľadňovať nemajú. Žalovaný v úplnom rozpore so zmyslom článku

16 písm. b) Smernice pri jeho výpočte priemerného týždenného pracovného času odpočítal teoretický
počet dovoleniek („33 zmien za tri roky“ a „6 zmien dodatkovej dovolenky za tri roky“?) a takto
umelo znížil dĺžku priemerného týždenného pracovného času. Predmetný článok Smernice, ktorý
dokonca sám žalovaný cituje, však jednoznačne hovorí, že „doby platenej ročnej dovolenky priznané
v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru

neutrálne“. Žalovaným uvádzaný „výpočet“ údajného priemerného týždenného pracovného času hasiča
je absolútne nereálny a zavádzajúci. Ak by malo byť pravdivé a vecne správne tvrdenie žalovaného
o tom, že priemerný pracovný čas hasiča je 47,84 hodín týždenne, znamenalo by to, že článok 6
písm. b) Smernice nebol v podmienkach činnosti HaZZ nikdy porušený a už len preto by všetky
doterajšie žaloby hasičov v obdobných sporoch museli byť nevyhnutne zamietnuté. Opak je však

pravdou, pretože všetky doterajšie súdne rozhodnutia (vrátane všetkých tých, na ktoré poukazuje sám
žalovaný v odpore) sa zhodli na dôvodnosti týchto žalôb a neexistuje ani jediné právoplatné rozhodnutie
súdov Slovenskej republiky, z ktorého by vyplýval záver, že Smernica bola do ZoHaZZ transponovaná
správne a že u hasičov nedochádza k porušovaniu práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovnýčas. Najlepším dôkazom nesprávnosti argumentácie žalovaného sú teda všetky doterajšie právoplatné
súdne rozhodnutia v obdobných sporoch hasičov, akým je aj spor v tejto veci;
2.23 Celou podstatou tohto sporu je, že služobná pohotovosť sa žalobcovi ako hasičovi nezapočítava

do služobného (pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná
ako odpracovaný čas, pričom práve preto, resp. „vďaka“ tomu, z hľadiska žalovaným formálne
vykazovaného počtu odpracovaných hodín, nedochádza k porušovaniu Smernice 2003/88/ES, keďže
takto „evidenčne“ (formálne resp. „na papieri“) nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas. Služobná pohotovosť je síce považovaná za výkon štátnej služby (čo nie je sporné a

najmä to v tejto veci ani nie je podstatné), avšak nie je započítavaná do služobného (pracovného) času,
čo je zásadný a diametrálny rozdiel;
2.24 pokiaľ žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy na roky 2019 – 2022, pre posúdenie tejto veci je
podstatné to, či právna úprava článku 6 písm. b) Smernice stanovujúca maximálny týždenný pracovný
čas bola alebo nebola reálne (materiálne) dodržaná, inak povedané, či sa naplnil cieľ Smernice a
či žalobca teda v žalovanom období pracoval alebo nepracoval viac než 48 hodín týždenne vrátane

nadčasov a služobnej pohotovosti. Transpozícia smerníc totiž nemôže byť len formálna a samoúčelná a
transpozíciu smernice možno považovať za súladnú s právom Európskej únie len vtedy, ak sa ňou reálne
dosahuje požadovaný výsledok, v tomto prípade maximálne 48 – hodinový týždenný pracovný čas.
Žiadne ustanovenie kolektívnej zmluvy ani žiadny interný predpis žalobcu nemohol a nemôže pozbaviť
práva,ktorémupriznávačlánok6písm.b)Smernice.Ajkolektívnezmluvymôžuprípadnezakotvovaťlen

vyšší rozsah práv, než vyplývajú zo Smernice a teda priznávať práva „nad rámec“ Smernice, v žiadnom
prípade však kolektívna zmluva nemôže zužovať práva priznané Smernicou a to už vôbec nie pokiaľ ide
o právo na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas zakotvené článkom 6 písm. b) Smernice;
2.25 z tvrdení žalovaného vyznieva, že sa snaží súd presvedčiť, že sa na hasičov vzťahuje výnimka z
povinnosti dodržať maximálne 48 – hodinový týždenný služobný (pracovný) čas tak, ako to ustanovuje

Smernica, respektíve, že táto hranica nie je u hasičov v skutočnosti ani prekračovaná. Takáto „úvaha“
je však zjavne nesprávna je v úplnom rozpore so skutočnosťou, čo musí byť napokon aj samotnému
žalovanému nepochybne známe z celého radu rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (doposiaľ viac
než 50 právoplatných rozhodnutí súdov vo veciach, ktoré boli preskúmané aj odvolacími súdmi), ktoré
v skutkovo a právne takmer totožných sporoch posudzovali súlad ustanovení ZoHaZZ s článkom 6 ako

aj článkom 2 Smernice, pričom jednoznačne a bez výnimky konštatovali nesúlad našej vnútroštátnej
právnej úprav ZoHaZZ s predmetným článkom Smernice;
2.26 vo vzťahu k námietkam žalovaného o údajnej neexistencii škody resp. ujmy žalobca uviedol,
že túto argumentáciu žalovaného považuje v okolnostiach prejednávanej veci za pokus o očividné
zavádzanie súdu. Článok 17 ods. 1 Smernice 2003/88/ES sa totiž na hasičov – príslušníkov HaZZ vôbec

nevzťahuje, čo je úplne zjavné už len zo samotného textu tohto ustanovenia. V článku 17 ods. 3 písm.
b) bod iii) Smernice sa síce uvádzajú aj protipožiarne služby, avšak čo je podstatné, odchýlky, ktoré
toto ustanovenie pripúšťa, sa môžu týkať len článkov 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice, teda medzi prípustnými
odchýlkami nie je uvedený článok 6 Smernice, z čoho jednoznačne vyplýva, že odchýlka sa nesmie
týkať maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času, ktorý tak nesmie byť prekročený;

2.27 pokiaľ žalovaný ďalej uvádza, že ak nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca v práci
odpočívať alebo venovať sa inej činnosti, na čo na je hasičskej stanici vymedzený priestor na odpočinok,
rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho čo je a čo nie je pracovný čas, je požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitej pripravenosti na poskytovanie príslušných služieb.
Bez ohľadu na to, že žalobca nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti je

podstatné to, že musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti, je oddelený od
jeho vlastného sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať
si svoj čas a venovať sa vlastným potrebám je prakticky vylúčená. Práve tieto skutočnosti sú pritom
právne relevantné z hľadiska posudzovania, či ide alebo nejde o pracovný čas. Je teda zrejmé, že
aj „neaktívnu časť“ služobnej pohotovosti hasiča je nevyhnutne potrebné považovať za súčasť jeho

služobného (pracovného) času;
2.28 pokiaľ žalovaný poukazuje aj na to, že „v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C_46/93 Brasserie
du Pécheur (bod 84) mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s
cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu
ochranu, tento svoj právny názor Súdny dvor zásadne korigoval a upresnil vo svojej neskoršej a stále

aktuálnej judikatúre a to konkrétne v rozsudku vo veci Günter Fuß, kde uviedol, že by bolo v rozpore
so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo
možné rozumne vyžadovať - nie je primerané požadovať od takého zamestnanca, akým je hasič, aby sau svojho zamestnávateľa dovolával dodržiavania úniového práva, ktoré mu vnútroštátny zákon odoprel,
keďže by to bolo v rozpore so zásadou efektivity. Zároveň citované rozhodnutie jednoznačne potvrdzuje,
že článok 6 písm. b) Smernice ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho

zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Tvrdenie
žalovaného, že v prípade Günter Fuß „išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značne odlišuje
od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát“, čím žalovaný namieta
použiteľnosť predmetného rozhodnutia v tomto súdnom spore, považuje žalobca za zavádzajúce a
právne nedôvodné. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny, dobrovoľný,

mestský, štátny alebo akýkoľvek hasič, je totiž úplne irelevantná na účely charakteristiky pracovníka,
na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice 2003/88/ES. Žalobca aj jeho kolegovia opakovane a
dlhoročne poukazujú na prekračovanie maximálneho pracovného času a túto skutočnosť pravidelne
namietajú. Na tento problém už dlhodobo poukazuje aj odborová organizácia, na čo však nadriadení
spravidla uviedli len niečo v zmysle „tak to stanovuje zákon a tak to bude“. Ak je zjavné, že k odstráneniu
tohto protiprávneho stavu žalovaného doposiaľ nepohli ani desiatky právoplatných súdnych rozhodnutí,

ktoré jednoznačne a bez výnimky potvrdili rozpor ZoHaZZ so Smernicou a porušovanie práv hasičov
na max. 48 hodinový týždenný pracovný čas, a dokonca ani to, že tento stav je už predmetnom
prešetrovania aj na pôde Európskej komisie, čoho výsledkom môže byť podania žaloby voči Slovenskej
republike na Súdny dvor, tak by žalobca od žalovaného resp. jeho zástupcu rád vedel, aké konkrétne –
a reálne účinné – kroky mal uskutočniť, aby on ako jednotlivec tento dlhoročný protiprávny stav napravil

či zvrátil;
2.29pokiaľžalovanýtaktiežpoukazujenato,žepočasnímuvádzaných„referenčnýchobdobí“boliprijaté
„rôzne opatrenia“ a bol vyhlásený núdzový stav súvisiaci so šírením nákazy COVID-19 a v nadväznosti
na to žalovaný poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-742/19 a z tohto sa snaží vyvodzovať právny
záver, že Smernica vlastne nemusela byť voči žalobcovi ako hasičovi v ním uvádzaných obdobiach

dodržaná, aj táto argumentácia je, obdobne ako takmer všetky tvrdenia, ktorými sa žalovaný snaží
spochybniť dôvodnosť žaloby, opätovne zavádzajúca a nedôvodná. Na to, aby bolo zrejmé, že rozsudok
Súdneho dvora C-742/19 zo dňa 15.07.2021 vychádza z úplne neporovnateľného skutkového stavu a
je na tento spor už len preto právne neaplikovateľný, úplne postačuje si predmetný rozsudok Súdneho
dvora prečítať. Prejudiciálne otázky, ktoré boli Súdnemu dvoru vnútroštátnym súdom predložené, totiž

zneli: „1. Vzťahuje sa článok 2 smernice [2003/88] aj na pracovníkov pôsobiacich v oblasti obrany a na
vojakov vykonávajúcich strážnu službu v čase mieru? 2. Bráni článok 2 smernice [2003/88] vnútroštátnej
právnej úprave, podľa ktorej sa čas pracovnej pohotovosti, ktorú pracovníci pôsobiaci v armáde
vykonávajú na pracovisku alebo na inom určenom mieste (nie však v mieste bydliska), alebo prítomnosť
vojakov pôsobiacich v oblasti obrany v čase strážnej služby, počas ktorej títo vojaci nevykonávajú

skutočnú prácu, musia však byť fyzicky prítomní v kasárňach, nezapočítava do pracovného času?“. V
tomto rozhodnutí teda Súdny dvor posudzoval výkon strážnej služby vojaka – príslušníka ozbrojených
síl a to z pohľadu, či a v akom rozsahu sa na vojaka vzťahuje Smernica 2003/88/ES, keďže táto v článku
1 ods. 3 odkazuje na článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, ktorá obsahuje negatívne vymedzenie
rozsahu smernice tak, že „táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore

charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“. Pod žiadnu z takto stanoveného
negatívneho vymedzenia rozsahu smernice však činnosť hasičov nespadá, pričom to, že činnosť hasiča
v celom rozsahu spadá do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, potvrdil Súdny dvor v rozsudku C-429/09
vo veci Günter Fuß. Medzi článkami uvedenými v citovanej časti rozsudku Súdneho dvora C-742/19 sa

nenachádza článok 6 písm. b) Smernice, ktorý stanovuje maximálny 48-hodinový priemerný týždenný
pracovný čas, preto ani z predmetného rozhodnutia, na ktoré sa žalovaný odvoláva, nemožno žiadnym
spôsobom vyvodiť žalovaným prezentovaný záver, že počas ním uvádzaného obdobia nebolo nutné
dodržiavať povinnosť vyplývajúcu z článku 6 písm. b) Smernice. Vzhľadom na uvedené preto žalobca
považuje aj túto námietku žalovaného za jednoznačne nesprávnu a nedôvodnú;

2.30 pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalovanú výšku nároku považuje za „zjavne neprimeranú, a to aj s
porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s
údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia“, pričom poukazuje na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora, v
ktorýchsatentozaoberalvýškounáhradnemajetkovejujmyvpeniazoch,ktomutojepotrebnézdôrazniť,
že žalovaný sa tu snaží porovnávať neporovnateľné a ide opäť raz o účelovú snahu zavádzať súd o

to viac, že sám žalovaný vie, že aj táto jeho argumentácia bola súdmi odmietnutá. K tejto námietke
žalovaného sa už opakovane vyjadroval a odmietol ju ako nedôvodnú aj Krajský súd v Banskej Bystrici,
keď uviedol: „Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva
Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako tonamietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp.
usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy
neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov. Neobstojí ani

argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti, pretože ustanovenia o
ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej
ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu)
boli aplikované na základe judikatúry SD EÚ. Uplatnenú výšku nároku, ktorá fakticky predstavuje sumu
3 Eur za každú hodinu porušovania základných práv, možno z hľadiska elementárnej spravodlivosti

považovať za minimálnu mieru odškodnenia ujmy, ktorú by ako závažnú ujmu pociťovala každá osoba,
nachádzajúca sa mieste žalobcu resp. v jeho postavení;
2.31 k vznesenej námietke miestnej nepríslušnosti žalobca uviedol, že - predpokladajúc, že žalovaný
bude namietať údajnú miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu tak, ako ju v minulosti pravidelne vznášal
v takýchto sporoch - už v článku I. ods. 3 žaloby žalobca odôvodnil, prečo je na prejednanie tohto
sporu miestne príslušným (aj) Okresný súd Zvolen. V územnom obvode tunajšieho súdu vykonáva

žalobca služobnú činnosť a práve tu nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody z
porušenia úniového práva. Na posudzovanie elementárnej podstaty resp. základu tohto nároku nemá
vplyv ani skutočnosť uvedená v žalobe, že ustanovenia nášho vnútroštátneho poriadku o ochrane
osobnosti, upravujúce aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11 – 13 OZ) sa tu
používajú len analogicky a to výlučne z dôvodu, že náš právny poriadok neobsahuje osobitnú právnu

úpravu nároku na náhradu škody z porušenia úniového práva. Jednoducho povedané, to, že pre
neexistenciu našej vnútroštátnej právnej úpravy je možné tento nárok v našich podmienkach právne
posudzovať len analogicky cez ustanovenia o ochrane osobnosti neznamená, že uplatnený nárok
stratil svoju elementárnu podstatu, kedy ide o nárok na náhradu škody (z porušenia úniového práva).
Pokiaľ žalovaný namieta, že Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za

transpozíciu Smernice má svoje sídlo v obvode Okresného súdu Bratislava I a preto má byť len tento
súd miestne príslušným na konanie o tejto žalobe, v tomto konkrétnom spore nejde o implementáciu
úniovéhopráva(Smernice2003/88/ES)doprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyvšeobecne,aleideo
konkrétne použitie predmetnej, nesprávne implementovanej smernice, v individuálnom prípade. V tomto
spore si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorú mu žalovaný spôsobil v dôsledku porušenia

úniovéhoprávaprostredníctvomnesprávnejtranspozíciepredmetnejSmernicedonášhovnútroštátneho
právneho poriadku. Nesprávna transpozícia Smernice mala za následok nerešpektovanie úniového
práva, ktoré žalobcovi ako jednotlivcovi Smernica zaručuje, čo sa prejavilo v nerešpektovaní práva na
maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, pričom v dôsledku tejto skutočnosti mu vznikla škoda,
ktorú si v tomto konaní uplatňuje a za ktorú jednoznačne zodpovedá žalovaný. Považuje pritom za

nesporné a nepochybné, že k skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody – v tomto prípade
porušenie práva na 48 hodinový týždenný pracovný čas garantovaný článkom 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES–došlovmiestevýkonuslužobnejčinnostižalobcu,pričomtuvznikliaprejavilisaajnásledky
tejto škody vo forme nemajetkovej ujmy. Je teda zjavné, že skutočnosť, ktorá zakladá v tomto konaní
uplatnený nárok na náhradu škody, nastala v územnom obvode Okresného súdu Zvolen. Posúdenie

otázky, či sa v konkrétnom individuálnom prípade jedná alebo nejedná o nesprávnu transpozíciu
Smernice, patrí súdu miestne príslušnému na konanie o náhradu takto spôsobenej škody a nie súdu,
v obvode ktorého má sídlo ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu Smernice, ako
to tvrdí žalovaný.

3. Skutkové tvrdenia žalovaného:
3.1 žalovaný neuznáva žalobcom požadovanú sumu 5 360,31 Eur, náhradu trov konania ani ich výšku,
za dôvodnú a to ani čiastočne, nakoľko uplatnený nárok žalobcu má za neopodstatnený a nedôvodný.
V prípade, že sa súd stotožní s námietkami žalovaného, žalovaný navrhol, aby súd konanie zastavil
a v prípade, že sa súd s námietkami žalovaného nestotožní, aby žalobu v celom rozsahu zamietol.

V prípade, že súd žalobe vyhovie, žiadal, aby žalovanému umožnil dlhšiu lehotu na plnene z toho
dôvodu, že nie je možné na ministerstve zadministrovať v krátkej dobe prípadné vyplatenie;
3.2 rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice
89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 2003/88/
ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej

ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa
Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje
v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Štátnu
službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá ješpecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná
pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna

služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov
Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia,
prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia,
možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného
systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek

pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2
ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí
vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou
služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Z tohto dôvodu
žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je
splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu. Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci

vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto
dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti
právetýmiosobitnýmičinnosťamislužiebcivilnejochrany,naktorésaSmernica89/391/EHSnevzťahuje.
Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli

zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanoveniaSmernice2003/88/ESnaprípadžalobcunemôžuaplikovať,pretožalobcovivzmysležaloby
nemohla vzniknúť žiadna škoda;

3.3 žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný - žalobca nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v
mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy
pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej
vecnej legitimácii. Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné
a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru

než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie
je možné zamieňať;
3.4 ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal
na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a
žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza;

3.5 žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali
byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu,
resp. poskytnuté náhradné voľno;
3.6 Smernica v článku 16 písm. b) in fine uvádza: „...Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade
s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne...“.

Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti (napríklad karanténa z dôvodu
ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené v prospech žalobcu). Vo vyššie uvedenom výpočte je
možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods.
14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 –
uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a teda spôsobuje zlepšenie výpočtu

v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície Smernice
vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného výpočtu a ďalších skutočností
vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na
referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne;
3.7 Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že

služobnápohotovosťvštátnejslužbejevýkonomštátnejslužby,alesvojouformuláciouúčelovovystihujú
rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001
Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č.
315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale

mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas
tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované
ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v
štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenouslužobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou
pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.3 len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou

pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného
času. Žalovaný súčasne poukazuje aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES4 , ktorý umožňuje dohodnúť
aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase
podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na
rok 2019 – 2020 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2019 – 2020“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa

pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“)
a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022
(ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2022“) (ďalej Kolektívna zmluva 2019 – 2020, Kolektívna zmluva 2021
a Kolektívna zmluva 2022 spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia
zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. V tejto súvislosti
neobstojí ani tvrdenie žalobcu opierajúce sa o znenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ktorý

vymedzuje, čo sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Podľa žalobcu služobná pohotovosť nie
je výkonom štátnej služby, čo odvodzuje od skutočnosti, že sa v tomto ustanovení neuvádza služobná
pohotovosť v štátnej službe. Žalovaný poznamenáva, že v citovanom ustanovení sa neuvádza ani
služobná pohotovosť v štátnej službe, ale ani samotný výkon štátnej služby, pretože v tomto ustanovení
ide o výpočet časov, súvisiacich s činnosťami (napr. zvyšovania kvalifikácie, účasť na rekondičnom

pobyte, ale napr. aj dovolenka, materská dovolenka, rodičovská dovolenka), ktorým zákon priznáva
na vymedzené účely (napr. sociálne zabezpečenie) rovnaké účinky, ako keby v tom čase príslušník
alebo príslušníčka Hasičského a záchranného zboru skutočne vykonávali štátnu službu. Explicitnejšie
rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej
služby“ ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“

ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu
službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín
vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“ a
v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, kde sa uvádza,

cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je
služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v
trvaní 8 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“ Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie
uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy

2019 – 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) plne transponujú
článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES;
3.8 Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie
prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí
byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež

umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,

tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného
času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v

zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi
prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín
týždenne. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas
hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania

štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V
zmysle Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, či Kolektívnej zmluvy 2022
hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnejslužby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín /
18 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje
na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 6 hodín v jednej 24

hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, čl. 3 ods. 3
Kolektívnej zmluvy 2021 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022. Čo sa týka referenčného obdobia, tak
nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné
ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne
maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v
Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín
služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby
nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku
6 Smernice 2003/88/ES správne;

3.9 žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom rade
žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi
nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú
pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný;
3.10 pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti

(teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v zmysle platnej legislatívy pri
takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený
priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na
oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu
nevyžaduje„aktívnačinnosť“atedamimočasuskutočnéhovýkonuprácemôžežalobcaodpočívaťalebo

sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce
z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj
za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou

mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pre bezpečnosť
občanov na úseku požiarnej ochrany je potrebné, aby bola na tento účel zabezpečená 24 hodinová
služba, 7 dní v týždni počas celého roka a teda príslušníci Hasičského a záchranného zboru musia
byť k dispozícii od 07:00 hod. do 07:00 hod. nasledujúceho dňa. Pričom však ale aj počas služobnej
pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby majú určený čas na oddych a odpočinok. Počas služobnej

pohotovosti sa môže príslušník venovať aj inej činnosti ako práci, ktorú vykonáva len na základe pokynu
zamestnávateľa. Príslušníkovi patrí aj odmena za to, že v prípade potreby je k dispozícii. Z vymedzeného
charakteručasuslužobnejpohotovostižalovanýmázato,ženemožnoslužobnúpohotovosťzapočítavať
do odpracovaného služobného času;
3.11 pokiaľ súd, napriek všetkým uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná pohotovosť,

ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať
do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V
zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal vnútroštátny súd
preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej
rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť,

že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú
pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon
služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako
výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný
vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom

členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu,
vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky H. a i / Rada a komisia, C-104/89 a C-
37/90). Žalobca však žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol
obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť;
3.12 podľa článku 19 Smernice: „Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 17 ods.

3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.“ Táto
odchýlka je ustanovená v § 86 zákona: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“
Posúdenie referenčných období január – jún 2020, júl – december 2020, január – jún 2021, júl –december 2021 je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny
v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19. V dôsledku celosvetového
rozširovania tohto ochorenia boli v podmienkach Slovenskej republiky prijaté rôzne opatrenia. Napríklad

rôzne druhy karantény, a v období odo dňa 16.03.2020 do dňa 13.06.2020, odo dňa 01.10.2020 do dňa
15.05.2021 a odo dňa 25.11.2021 bol vyhlásený núdzový stav. Z rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie C-742/19 (bod 50 - 59) vyplýva, že za okolností osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si
vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia ako aj bezpečnosti spoločnosti
možno nedodržať pravidlá uvedené v smernici, nakoľko v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať

cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení smernice (bod 59).
Celosvetová pandémia (teda okolnosť osobitnej závažnosti a (nie len celoštátneho) rozsahu) je práve
takou okolnosťou, akú mal na mysli Súdny dvor Európskej únie, a ktorá odôvodňuje odklon od priznania
práv podľa Smernice. Za dostatočné potvrdenie závažnosti situácie z celoštátneho hľadiska žalovaný
považuje vyhlásenie a neskoršie rozšírenie núdzového stavu (dokonca aj zmeny ústavného zákona).
Vzhľadom k týmto okolnostiam má žalovaný za to, že v prípade štátnej služby žalobcu v týchto

referenčných obdobiach bolo v tejto veci možné od Smernice odchýliť;
3.13 z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2
Smernicesamávykladaťvtomzmysle,ženebránitomu,abysadoba,ktorúpríslušníkstrávizdržiavaním
sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej
služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným

spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Vzhľadom na
uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za
vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený;
3.14 samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by tento zásah sa negatívne odrazil napr. v medziľudských
vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom

nepreukázal,žebymuvznikolnároknanáhraduškody.Žalovanýopakovaneuvádza,žežalobcanemusí
byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ
vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto
neaktívnu časť práce, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude
k dispozícii;

3.15 spôsob výpočtu výšky náhrady škody žalobcom skôr predstavuje mzdový nárok. Tabuľky v žalobe
nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu
je veľmi mätúci a predstavuje teda skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej
náhrady škody formou doplatku vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy, ktorou je príslušná čas jeho
služobného platu podľa ustanovenia 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. V tomto prípade treba

podotknúť, ak žalobca postupuje vo výpočte „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z. z., čím
žalobca žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku a nie
nemajetkovú ujmu;
3.16 žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon
štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S

plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona
č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne oboznámený so
všetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami a to aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu
služby. Žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto obdobie nedošlo k tomu, že by
tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal

svojich práv, a rovnako nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované;
3.17 určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný podotýka,
že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s
porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s
údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne vyššia. Žalovanému nie je zrejmé, prečo

si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu ohodnotil sumou 3 Eur za každú hodinu, počas ktorej malo
dochádzať k porušovaniu jeho práv. Žalobca úplne odignoroval fakt, že zásah do osobnostných práv
a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého individuálny, posudzuje sa v každom prípade osobitne,
a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych okolností nemožno
nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho vzorca, ktorý vo svojom

výsledku zodpovedá mzdovým nárokom;
3.18 žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného
života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť
zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá byodôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Keď sa žalobca domáha
v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach
preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote,

rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí;
3.19 žalovaný namietol miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu - keďže skutočnosťou, ktorá zakladá
uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia Smernice, ktorá patrí do pôsobnosti
Ministerstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán
štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo. Keďže Ministerstvo vnútra

SR ako orgán konajúci v mene žalovaného má svoje sídlo na Pribinovej 2 v Bratislave, príslušným je
Okresný súd Bratislava I.

4. Za nesporné medzi stranami sporu súd považoval že :
4.1 žalobca je v štátnej službe u žalovaného ako príslušník hasičského záchranného zboru (vo Zvolene);
4.2 za žalované obdobie žalobca odpracoval v žalobe uvedený počet hodín neaktívnej určenej

pohotovosti s tým, že žalovaný žalobcovi vyplatil podľa § 122 ods. 1 za každú hodinu pohotovosti
peňažnú náhradu 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % z tejto sumy,
ak ide o deň služobného pokoja.

5. Za sporné medzi stranami sporu súd považoval najmä to :

5.1 či je daná miestna príslušnosť tunajšieho súdu;
5.2 či je žalovaný pasívne vecne legitimovaný v spore;
5.3 či je daný základ nároku (najmä či sa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES (ne)vzťahuje na služobný
pomer žalobcu ako príslušníka HaZZ; či štát prebral Smernicu 2003/88/ES do ZoHaZZ správne, či
došlo zo strany žalovaného k porušeniu predmetnej Smernice, či (ne)mal žalobca povinnosť upozorniť

nadriadeného na porušovanie jeho práv a na to, že mu vzniká ujma a či (ne)mal povinnosť žiadať,
aby mu zo strany žalovaného nebola určovaná pohotovosť z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda či
žalobca prejavil primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a či včas využil
všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu);
5.4 či u žalobcu vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (či došlo k zásahu do jeho osobnostných

práv a k vzniku škody);
5.5 či je výška požadovanej nemajetkovej ujmy primeraná.

6. Relevantné ustanovenia právnych predpisov:
6.1 Podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.

Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.
6.2 Podľa § 86 ods. 2 ZoHaZZ, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni.

6.3 Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
6.4 Podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v
odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času

a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,
c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.
6.5 Podľa § 92 ods. 4 ZoHaZZ, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
alebo na inom určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

6.6 Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí
mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.
6.7 Podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada

a) 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,b) 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste jeho pobytu, alebo na inom dohodnutom mieste, a 25% z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja,

c) 5% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s
možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10% z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.
6.8 Podľa § 122 ods. 3 ZoHaZZ, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v
ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou

službou nadčas.
6.9 Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ, na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje
Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.
6.10 Podľa § 193 ZoHaZZ, na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, §
64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132, §
136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods. 5

a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232
až 240 Zákonníka práce.
6.11 Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),
priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.
6.12 Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku

a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá
sa považuje za pracovný čas.
6.13 Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústav SR (ďalej len ako „Ustava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä

- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c)),
- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d)),
- primeraný odpočinok po práci (písm. e)).
6.14 Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a
pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a

5 a zákonom.
6.15 Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne

záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.
6.16 Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

6.17 Podľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
6.18 Podľa § 13 ods. 2 Obč. Z., pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má

fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
6.19 Podľa § 13 ods. 3 Obč. Z., výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
6.20 Podľa § 100 ods. 1 Obč. Z., právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,

nemožno premlčané právo veriteľovi priznať
6.21Podľa § 100 ods. 2 Obč. Z., premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho
práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená
pohľadávka.
6.22 Podľa § 101 Obč. Z., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je

trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
6.23 Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto
ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie.6.24 Podľa § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len ako „CSP“), skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za
nesporné.

6.25 Podľa § 19 písm. b) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj
súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.
6.26 Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená
včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

6.27 Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
6.28Podľa§262ods.1CSP,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
6.29 Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

7. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi : (č.l. 19) Rozhodnutie riaditeľa
KR HaZZ v B. Bystrici č.:201 z 21.06.2021; (č.l. 20) Rozhodnutie riaditeľa KR HaZZ v B. Bystrici
č.:586/1/2009 z 24.11.2009; (č.l. 21)Prehľad počtu odpracovanej pracovnej pohotovosti za obdobie
01/2020-11/2022; (č.l. 22-43) Výplatné pásky za január 2020 až november 2022 a (č.l. 44 – 61) Plán

služieb.

8. Po prejednaní veci, po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení dospel súd prvej inštancie
k záveru, že žaloba je dôvodná v plnej miere. V súvislosti s dokazovaním a s právnym posúdením veci
súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). Súd sa preto zameral pri
dokazovaní a pri právnom posúdení veci len na tie dôkazy a len na tie skutkové tvrdenia, ktoré medzi
stranami boli sporné a súčasne ktoré mali relevanciu k meritu prejednávanej veci (t.z. otázka existencie

práva žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšky). Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že
(tak, ako je obom stranám sporu známe), skutkovo obdobné prípady už boli predmetom posúdenia zo
strany tunajšieho súdu, ako aj súdu odvolacieho (Krajského súd v Banskej Bystrici) a v súčasnosti ide už
o právoplatne rozsúdené spory, pričom zo strany žalovaného (neúspešného v sporoch), neboli rozsudky
napadnuté mimoriadnymi opravnými prostriedkami.

9. Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, túto námietku súd vyhodnotil ako
nedôvodnú a v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol, keďže je zjavné, že ku konaniu (skutočnosti),
ktorým došlo k porušeniu konkrétnych práv žalobcu a ktoré zakladá uplatňovaný nárok žalobcu, je
miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti (Zvolen), kde vznikli a prejavili sa aj následky škody vo

forme nemajetkovej ujmy. S poukazom na ust. § 19 písm. b) CSP je tak miestna príslušnosť tunajšieho
súdu daná. Súd sa takisto zaoberal aj otázkou jeho právomoci vo veci konať a rozhodnúť a dospel
k záveru, že jeho právomoc je daná, keďže v SR neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou
na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva EÚ.

10. Žalovaný namietal nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore. V zmysle článku 7 ods. 2 a 5
ÚstavySR,článku144ÚstavySRatiežčlánku3CSP,jesúdviazanýmedzinárodnoprávnymizáväzkami
Slovenskejrepubliky,ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképráva
a Súdneho dvora Európskej únie. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti
a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva

ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva
Únie je založená na zásade pacta sumt servanda, vyjadrená v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie
plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek
opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho

práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva
Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd
konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskejúnie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice
sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý
výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia daného výsledku sa ponecháva na členské štáty -

smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť.
Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy a prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia
do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým
sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice
vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti (1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote

určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.)
implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú priamy účinok, avšak Súdny dvor
Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať vo výnimočných prípadoch
priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci právny akt v prípadoch,
keď (a) smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva alebo bola transponovaná nesprávne,
(b) ustanovenia smernice sú imperatívne a dostatočne jasné a presné a (c) ustanoveniami smernice sa

priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda produktom Súdneho dvoru
EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia Súdneho dvoru vo veci Van
Duyn; vo veci C 152/84 Marshall v. Southampton and South-West Hampshire Area Health Authority;
vo veci C 8/81 Becker; vo veci C 148/78, B. H. v. I. D.) a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu,
keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom a zároveň sú

splnenéštyripodmienkynapriznaniepriamejúčinnosti,ato(a)jasný,presnýadostatočneurčitýzáväzok
obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do
vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak,
priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenia
smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením smerníc nie sú viazané

len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Cieľ smerníc
je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné za poskytovanie
verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú nad rámec pravidiel
medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90)
má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie.

Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie
(na ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.)
obsah práv je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi
nesplnením povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane. Pri dokazovaní
zodpovednosti členského štátu pochybenie z jeho strany nemusí byť preukázateľné. Je ďalej potrebné

uviesť, že Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok,
nakoľko priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné), súčasťou systému zmlúv, na ktorých je
Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez

ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má
podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou
Súdneho dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt,
ale aj štát, t.z. že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu
spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípade

ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny
verejný orgán sa porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa
vnútroštátnych noriem nahradiť. Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru,
že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom
spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti

ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii
a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a bol žalobca v rozhodnej
dobe, pričom SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ. Ministerstvo vnútra SR
súčasne predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho
poriadku ako zástupca Slovenskej republiky.

11. Žalovaný ďalej namietal, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer
žalobcu ako príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú (aj) na plnení úloh
civilnej ochrany. Smernica 2003/88/ES definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti– verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Ako vyplýva z ods. 2
prvého pododseku článku 2, predmetná Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej

ochrany. V prejednávanom spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto
výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný
na podporu zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1
tejto Smernice vyplýva, že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené
v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smenice

89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné
činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ust.
tejto Smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa
musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,
napríklad v prípade katastrofy, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové
a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na

úseku civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností,
pri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam,
ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred
plánovať, vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené.
Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem

spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje
vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice - naopak sa na ňu použije
táto Smernica. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca spoločenstva vychádzal zo
zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom
odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku

17 ods.3 písm. b/, 3 (i) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu
vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od čl. 6 Smernica nepripúšťa. Zo záverov
uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok 2 Smernice
Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 Smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle,
že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú

ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc takže článok 6 bod 2 Smernice
v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas
vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností
takej závažnosti a rozsahu ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa predmetná Smernica musí
uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahovej sily v teréne vykonávajú bez

ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok, v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe,
a to aj vtedy keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami sú vzhľadom na svoju povahu
nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov ktorí ich vykonávajú určitému riziku, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie. Pokiaľ žalovaný namietal, že počas žalobcom uvedeného obdobia bol

opakovane vyhlásený núdzový stav pre celosvetovú pandémiu choroby Covid-19, čo je obdobie, kedy
sa nemuseli dodržiavať pravidlá dotknutej Smernice, súd konštatuje, že žalobca sa nedomáhal náhrady
škody za prekračovanie maximálne určeného týždenného pracovného času z dôvodu väčšieho rozsahu
určenej/nariadenej pohotovosti v dôsledku pandémie Covid-19, ale zo žaloby jednoznačne vyplýva, že
žalobca namieta rozporný postup, kedy sa jeho neaktívna časť služobnej pohotovosti nikdy nezaratúva

do jeho služobného času, čo spôsobuje, že reálne dochádza k prekračovaniu maximálne určeného
týždenného pracovného času bez ohľadu na to, či pandémia, katastrofická alebo iná obdobná situácia
je alebo nie. Žalovaný neuviedol žiadne skutkové tvrdenie a ani nepredložil dôkaz o tom, že počas
ním uvádzaného núdzového stavu došlo k prekročeniu maximálne určeného týždenného pracovného
času práve z dôvodu pandémie, preto súd považuje predmetnú námietku žalovaného za nedôvodnú. Je

tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice
2003/88/ES.

12. Žalovaný ďalej argumentoval tým (a), že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral
Smernicu 2003/88/ES do ZoHaZZ správne a (b) že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti

započítavať do odpracovaného služobného času. ZoHaZZ definuje len pojmy „týždenný služobný čas“ (§
85), „nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas“ (§ 86), „prestávky štátnej služby“ (§ 87), „nepretržitý
odpočinok medzi služobnými dňami“ (§ 88), „dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni“ (§ 89), „dni
služobného pokoja“ (§ 90), „štátna služba nadčas“(§ 91), „služobná pohotovosť v štátnej službe“ (§ 92)a„dovolenka“(§93).Naprvýpohľadsajaví,ževnútroštátnaprávnaúpravaZoHaZZjevsúladesprávom
Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4/ bod 6/ ZoHaZZ do jeho znenia bola Smernica 2003/88/ES prebratá
a podľa § 193 ZoHaZZ sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane i.a. aj ustanovenia § 85

Zákonníka práce (podľa § 85 ods. 9 Zákonníka práce priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca
vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín). Zákonník práce však explicitne v ust. § 96 ods. 2
uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce,
ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.
Oproti tomu, z vyššie citovaných ustanovení ZoHaZZ nevyplýva, žeby služobná pohotovosť hasičov

v mieste výkonu služby bola považovaná na súčasť ich služobného času, a práve v tom spočíva rozpor
s právom Európskej únie. ZoHaZZ totiž v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať Zákonník práce na
právnevzťahypríslušníkovzboruprivykonávaníštátnejslužbylenaktovýslovneustanovujetentozákon
(ZoHaZZ), pričom v § 193 ZoHaZZ (ktorý uvádza, ktoré ustanovenia Zákonníka práce sa na právne
vzťahy hasičov vzťahujú) nie je odkaz na spomínané ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný pritom
argumentuje tým, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného

služobného času. Podľa čl. 2 ods. 1 a ods. 2 Smernice 2003/88/ES, pracovný čas je akýkoľvek čas
počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek pracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny
dvor opakovane zdôraznil vo svojej judikatúre, že rozlišovanie je binárne, buď je určitý čas pracovným
časom, alebo pracovným časom nie je. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles

zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných
hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení Smernice, vrátane pojmov
– pracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti,
alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici. V zmysle rozsudku
Súdneho dvora z 03.10.2000 vo veci Simap (C-303/98) a podobne z rozsudku Súdneho dvora

z 09.09.2003, H.(C-151/02) vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej službe počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou
pojmu pracovný čas v zmysle Smernice. Súdny dvor prezentoval názor, že otázka, ktorá súvisí
s pojmom pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES, neponecháva priestor na akékoľvek rozumné
pochybnosti a prijal uznesenie vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že

činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby (okrem výnimočných okolností ako
v prípade katastrofy) patria do rozsahu pôsobnosti Smernice, takže čl. 6 písm. b/ predmetnej Smernice
2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný
pracovný čas vrátanej zásahových služieb. Čl. 6 písm. b/ Smernice predstavuje pravidlo sociálneho
práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou

požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas v súvislosti, s ktorou
je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno
v žiadnom prípade odchýliť pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len
prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty

nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b/ Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku
pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú
viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Na základe vyššie uvedeného
je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje žalovanému
ako zamestnávateľovi rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento

presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej Smernice. Je potrebné zdôrazniť,
že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo Smernice 2003/88/ES, ktorou je dosiahnuť výsledok
stanovený Smernicou 2003/88/ES, ako aj povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.
Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie

pracovníkov - konkrétne v danom prípade príslušníkov HaZZ - neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času, stanovená v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Argumentácia žalovaného v tom
smere, že počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má
k dispozícii miesto na oddych (odpočinok), a teda že žalobca v prípade, ak nie je nariadený služobný

zásah, môže odpočívať, alebo sa venovať inej činnosti je v tejto súvislosti bez právneho významu –
podľa judikatúry Súdneho dvora sa za súčasť pracovného času považuje všetok čas, ktorý žalobca trávi
v mieste výkonu práce a je k dispozícii svojmu zamestnávateľovi - v danom prípade žalobca počas
pohotovostimusíbyťvbudovehasičskejstaniceatútonemôžeopustiťamusíbyťpripravenýdo1minútyod ohlásenia vykonať výjazd. Dokonca aj čas pracovnej pohotovosti strávený v domácom prostredí, na
telefóne, teda aj čas strávený mimo priestorov zamestnávateľa, jednoznačne predstavuje pracovný čas,
nakoľko pracovník musí byť neustále k dispozícii svojmu zamestnávateľovi a musí byť zastihnuteľný

a jeho sloboda pohybu a jeho sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená.

13. Súd sa ďalej zaoberal otázkami, či (a) žalobca skutočne pracoval nad limit 48 hodín týždenného
priemerného pracovného času za rozhodné obdobie (január 2020 – november 2022) a (b) či tak je daný
základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia jeho práva plynúceho z čl.

6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Súdny dvor opakovane judikoval, že poškodení jednotlivci majú právo
na náhradu škody keď sú splnené 3 podmienky: (1.) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať
jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; (2.) existencia škody a (3.) priama príčinná
súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
13.1 Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 6
písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,

z ktorého má mať prospech každý pracovník keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, pričom je výslovne uvedené, že táto hranica zahŕňa aj nadčasy,
pričom v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva sa nemožno
v žiadnom prípade odchýliť pokiaľ ide o také činnosti ako je aj činnosť hasičov o ktorú ide vo veci samej.

Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva únie - v každom
prípade je porušenie práva únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
v danej oblasti.
13.2 Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), Smernica
2003/88/ES neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by sa mala uprednostňovať niektorá z foriem

náhradyškody,nakoľkoneobsahujenijakéustanoveniatýkajúcesanáhradyškodyvzniknutejporušením
jej ustanovení. Avšak podľa európskej judikatúry náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením
práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv.
Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a zásady
efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna,

alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto
náhrady. V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu,
že nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky
(pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,
vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR

majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky
a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl.
40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu
zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného

času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia
pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali
z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia
bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia

pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať
primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždennýaročnýčasodpočinkuaprimeranéprestávkyvpráci.Nazákladeuvedenéhojepotompotrebné
zaviesť maximálnu hranicu týždenného času.
13.3 Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že k prekročeniu maximálneho limitu 48-hodín

priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (január 2020 – november 2022) došlo
(žalobca v danom období odpracoval spolu 1785,58 hodín určenej služobnej pohotovosti a celkovo
odpracoval spolu 2331,83 hodín služobnej pohotovosti - určenej plus nariadenej). Súd vzhľadom na
uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES zo strany žalovaného vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu

jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a
zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok
po práci ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka
môže poškodená osoba požadovať okrem resp. popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a totam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza
z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu, aby bolo transformované ustanovenie
Smernice, najmä pokiaľ ide o článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku,

je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na
odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený
zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv
žalobcu. Rovnako tak preto neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej
praxerozumiepredovšetkýmospravedlnenie.Tietoprostriedkynápravyzauvedenýchokolnostístrácajú

svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom
možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú
splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne
zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky (pozn. súdu – a to platí aj vo
vzťahu k namietanému nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu), štát musí s výhradou nároku

náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť
upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada

efektivity). V danom prípade sa žalobca - ako príslušník HaZZ, ktorého služby spadajú do verejného
sektora - pokiaľ skutočne odpracoval v priemere dlhší týždenný pracovný čas, ako je limit stanovený
v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, potom môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody, ktorá mu vnikla v dôsledku
porušenia tohto ustanovenia.

13.4 V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po
vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu
je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je
nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať
sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. Z výsluchu žalobcu a z jeho skutkových tvrdení vyplynulo,

že častokrát odpracuje až 53 - 56 hodín týždenne a teda 5 - 8 hodín nad rámec maximálneho 48-
hodinového týždenného pracovného času, ktorý umožňuje Smernica, ktoré hodiny by mohol venovať
jeho rodine, priateľom, či osobným záľubám. Namietal tak porušovanie jeho práva na ochranu súkromia
a rodinného života. Nemajetkovú ujmu začal pociťovať asi tak 3 roky spätne, keď mu ochoreli rodičia
a brat. Potreboval viacej času na to, aby s nimi chodil na vyšetrenia. Musel zanechať koníčky a DJ-ingu,

ktorému sa predtým venoval. V poslednej dobe má zvýšený cholesterol, aj keď nevie, či to má súvis
s nadprácou. Po 24- hodinovej službe nasledujúci deň v podstate len spí a potom nemá dostatok času
na oddych. Pokiaľ ide o náhradné voľno za nadčasy, nadpráce je toľko, že by to ani nemal kedy vyčerpať.
13.5 Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného

času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval, ako aj fyzickej
a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov
osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva
na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života) za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.

Samotné konštatovanie porušení práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

14. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca mal povinnosť upozorniť nadriadeného na porušovanie jeho
právanato,žemuvznikáujmaažemalpovinnosťžiadať,abymuzostranyžalovanéhonebolaurčovaná

pohotovosť z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda že žalobca neprejavil primeranú snahu s cieľom
odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a že včas nevyužil všetky dostupné prostriedky na právnu
ochranu, a to s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Brasiére du Pécher, súd poukazuje (i)
jednak na to, že z výsluchu žalobcu vyplynulo, že to, že majú problém s rozvrhnutím zmien a s dĺžkou
pracovnej doby riešili s nadriadenými, avšak bolo im povedané, že, že podpisujú plán služieb dopredu na

mesiacapodľatohosimajúrozvrhnúťichčasatoimmusístačiť(niejetakmožnéaniprijaťargumentáciu
žalovaného, že žalobca nevynaložil žiadnu snahu o odstránenie škodlivých následkov) a (ii) súd
poukazuje tiež na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora, najmä na už spomínaný rozsudok vo veci Günter
Fu?, v zmysle záverov ktorého by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobámpovinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii aj keď by to spôsobilo
nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Vzhľadom na slabšie
postavenie zamestnanca by mohol byť pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv

voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa,
ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. V prípade porušenia
ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore vyžadovanie
splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požadovali svojho zamestnávateľa o skončenie
porušovania práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by

malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať
o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášané na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže
umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržiavania. Vyžadovanie takejto
podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku
EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na
jednotlivcov. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali

svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených predmetným ustanovením
Smernice. Nemožno preto považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla ujma
z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, aby na
účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto ujmy najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k tomuto
zamestnávateľovi. Z rovnakých dôvodov je potom bez právneho významu argumentácia žalovaného

v tom smere, ak poukazuje na ustanovenia kolektívnych zmlúv či pokynov Prezidenta HaZZ.

15. Žalovaný ďalej namietal, že výška uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná.
15.1 Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že
má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii

normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu.
Slovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč. Z.) a právom
na náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. Z.), nakoľko je medzi pojmová i obsahová odlišnosť. Právo na
ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou
človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej osobe a nemá povahu

absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi odškodnením nemajetkovej
ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, že pri určení nemajetkovej
ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať a nemožno zistiť
presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť a preukázať (Uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp.zn. 4Cdo 168/2009).

15.2 V zmysle nálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, pri určovaní sumy nemajetkovej
ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade
s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal
existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Ústavný súd
skonštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho

súdu, na druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd
musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť,
či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie
dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických
a legitímnych faktoch.

15.3 Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5 Cdo 126/2007, súd pri úvahách
o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na iné kritéria, ako
sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na
voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho
prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého

konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba
domáha.
15.4 Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je len určitá satisfakcia za spôsobený zásah do
súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné
obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie

nemajetkovej ujmy zaviazaný (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25. septembra 2013, sp.zn. 25 Co
18/2013).
15.5 Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť
odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Nevyhnutné je zohľadniť aj samotný účelnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochrane
osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie
je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných

práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá a je možné za ňu poskytnúť len satisfakciu
(Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp.zn. 9 Co 330/2012).

16. Nakoľko žalovaný (okrem základu nároku) namietal aj výšku nároku žalobcu, súd sa - aj s poukazom
navyššieuvedenúsúdnupraxnajvyššíchsúdnychautorítSR-muselprivykonanídokazovaniazaoberať

primeranosťou požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Primeranosť výšky nároku žalobca
vyvodzoval aj z toho, že sa služobná pohotovosť žalobcovi ako hasičovi nezapočítava do služobného
(pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas.
V danom prípade išlo o jednotlivé dielčie nároky žalobcu na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy,
ktoré vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, a
to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto nárokov nemajetková ujma

vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s porušením práv žalobcu táto jeho ujma nebola
kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35% resp. 20% (teda „doplatkom“ do sumy 50% za každú
odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ako keby bola táto odpracovaná ako nariadená
služobná pohotovosť podľa § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ). K námietke žalovaného o nezohľadnení
doby PN a doby dovolenky sa súd prikláňa k názoru žalobcu, že pri výpočte maximálneho týždenného

pracovného času sa uvedené nazhŕňa (čl. 16 Smernice: Doby platenej ročnej dovolenky priznané
v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru
neutrálne ). Takto stanovené hodiny, navrhol odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon
nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ. Keďže za uvedený čas mu bola priznaná odmena
nižšia, ako pri určenej služobnej pohotovosti podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, vyčíslil rozdiel takejto odmeny,

ktorý si uplatnil v celkovej výške 5 360,31 Eur. Keďže žalovaný nerozporoval doklady predložené
žalobcom, ani výpočet času služobnej pohotovosti, uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal
z takéhoto určenia. Celkovú výšku náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, za
žalované obdobie január 2020 až november 2022 pri odpracovaných hodinách určenej služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ vyčíslil žalobca súhrnne na sumu 5 360,31 Eur s tým, že

uplatnená výška nároku tak fakticky predstavuje sumu 3 Eur za každú hodinu porušovania základných
práv, čo možno z hľadiska elementárnej spravodlivosti považovať za minimálnu mieru odškodnenia
ujmy, ktorú by ako závažnú ujmu pociťovala každá osoba, nachádzajúca sa mieste žalobcu resp.
v jeho postavení. Súd konštatuje, že s týmto tvrdením žalobcu sa stotožňuje a v záujme právnej
istoty poukazuje na to, že z vlastnej činnosti je mu známy obdobný postup výpočtu náhrady škody

(nemajetkovej ujmy) v porovnateľných prípadoch, ktorý bol preskúmaný na odvolanie žalovaného aj
odvolacím súdom (Krajský súd v Banskej Bystrici) a nie je známe také rozhodnutie, ktoré by tento
postup hodnotilo za nesprávny. Ďalším, nie menej vážnym dôsledkom toho, že hodiny pohotovosti
nie sú zarátané do pracovného fondu hasiča je aj skutočnosť, že odpracovaný čas nemá vplyv na
výšku dôchodku. Strata odpočinku a v dôsledku toho aj vplyv na zdravotný stav žalobcu, nesporne

súvisia aj so sociálnymi istotami. V dôsledku nesprávneho transportovania smernice o 48 hodinovom
pracovnom čase žalobca po celé žalované obdobie znášal nemajetkovú ujmu (rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici č.l. 16Co/11/2022-348 z 23.02.2023). Rovnako sa súd prvej inštancie stotožňuje
aj s argumentáciou Krajského súdu v Banskej Bystrici, na ktorú žalobca poukázal a v zmysle ktorej
„Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie

zásahuniejedobremožnéporovnaniesinýmiobdobnýmiprípadmizásahovakotonamietalžalovaný....
(v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne
skutkové okolnosti). Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto
prípadoch, resp. obetiam trestných činov.

17. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel
k jednoznačnému záveru, že neprevzatím resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho
práva v oblasti právnej úpravy služobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do ZoHaZZ, došlo
k porušenia komunitárneho práva a k zásahu do práv žalobcu. V kontexte všetkých uvedených
skutočností,najmäpokiaľideodĺžkuporušovaniaprávažalobcunaprimeranýodpočinokajehoprávana

súkromný život (kontinuálne niekoľko rokov), ako aj jeho práva na ochranu zdravia pri práci, je uplatnený
nárok žalobcu v celom rozsahu daný čo do dôvodu a výšky a súd ho považoval za riadne preukázaný.
V spore uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považoval súd za primeranú, napĺňajúcu účel
sledovaný aj ust. § 13 Obč. Z.. Priznaná náhrada je podľa názoru súdu dostatočne vysoká, aby mohlasplniť úlohu odškodňovaciu (a nielen symbolickú) a na druhej strane nie je ani neprimerane vysoká ani
likvidačná pre žalovaného.

18. Súd preto žalobe v plnom rozsahu vyhovel a na žiadosť žalovaného (i so súhlasom žalobcu) v zmysle
§ 232 ods. 3 CSP uložil žalovanému dlhšiu – 15 dňovú paričnú lehotu na plnenie (výrok I.), vrátane lehoty
na plnenie náhrady trov konania, o ktorej náhrade súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 1 CSP – žalobca, právne zastúpený, mal v spore plný úspech a preto súd zaviazal žalovaného
na náhradu trov konania v miere 100 % (výrok II.). O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Zvolen, písomne v dvoch vyhotoveniach. Podľa § 362 CSP odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo
v lehote podané na príslušnom odvolacom súde, ktorým je Krajský súd v Banskej Bystrici.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 CSP (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ

domáha (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne

obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g)
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.Odvolaciedôvodyadôkazynaichpreukázaniemožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehoty

na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.