Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, August 12, 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 20Csp/70/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124224396
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Bujňák

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:6124224396.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov, sudcom JUDr. Marekom Bujňákom, v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so

sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného advokátskou
kanceláriou Remedium Legal, s.r.o. so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov,
IČO: 53 255 739, proti žalovaným 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, 2/ C. B., nar. XX.X.XXXX, obaja
bytom D. XXXX/XX, XXX XX E., obaja právne zastúpení advokátskou kanceláriou WEBBER LEGAL,
s.r.o. sídlo: Duchnovičovo námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 50 680 552, o zaplatenie 15.405,64 eura
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalobca je povinný nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou uplatnil v rámci upomínacieho konania na Okresnom súde Banská Bystrica proti
žalovaným nárok na zaplatenie sumy 15.405,64 eura s príslušenstvom. Uplatnený nárok odôvodnil
tým, že na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka zo dňa 13.11.2020 medzi postupcom Všeobecná úverová banka,
a.s., Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31320155 (ďalej len „postupca") a žalobcom a na základe

Žiadosti o postúpenie a prevod zo dňa 01.06.2023 postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči
žalovaným.Žalovaníbolivčasepostúpeniapohľadávkynapriekpísomnejvýzvepostupcuvnepretržitom
omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako
90 kalendárnych dní. Postupca uzatvoril so žalovanými dňa 20.02.2015 Zmluvu č. 001784011180215
(ďalej aj ako „Zmluva"), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich
dodatkov (ďalej len „VOP"). Na základe Zmluvy postupca poskytol žalovaným peňažné prostriedky.
Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky

pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve a vo VOP. Na základe
Zmluvy postupca poskytol žalovaným úver za nasledujúcich podmienok: Výška úveru: 25 000,- eur, Druh
úveru: na splatenie spotrebiteľských úverov, typ a výška úrokovej sadzby (vo výške so zľavami, ak boli
poskytnuté): fixná, 10,90 % p.a., spôsob poskytnutia úveru: jednorazovo dňa: 23.02.2015, výška splátky
(vo výške so zľavami, ak boli poskytnuté) a splatnosť: 342,65 eura mesačne, k 20. dňu v kalendárnom
mesiaci. Splatnosť prvej splátky: 20.03.2015. Splatnosť úrokov a poplatkov: mesačne, ku dňu splatnosti
splátky v kalendárnom mesiaci, počet splátok: 120, konečná splatnosť úveru: 20.02.2025, RPMN (vo

výške so zľavami, ak boli poskytnuté): 11,98 %, priemerná ročná percentuálna miera nákladov: 10,28 %,
Celková čiastka spojená s úverom (vo výške so zľavami, ak boli poskytnuté): 41 617,99 eura. Žalovaní
napriek opakovaným výzvam postupcu, v ktorých ich postupca v súlade s ust. § 53 ods. 9 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník upozorňoval v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatneniapráva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, neplnili v stanovených termínoch splátky, čím porušili
svoju povinnosť podľa Zmluvy. S ohľadom na skutočnosť, že žalovaní sa dostali do omeškania so
splácaním úveru po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom boli súčasne upozornení v lehote nie kratšej

ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, postupca v súlade
s príslušnými ustanoveniami Zmluvy a ust. § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
k 11.08.2021 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, pričom vyzval žalovaných na úhradu dlžnej sumy.
Mimoriadna splatnosť úveru bola vyhlásená pre neuhradenie splátky, ktorá bola splatná 3 mesiace
pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia

predmetnej pohľadávky sumu vo výške 21 422,45 eura, ktorá pozostávala z istiny vo výške 15 396,14
eura,zriadnehoúrokuvovýške4628,64eura,zúrokuzomeškaniavovýške1388,17euraazpoplatkov
vo výške 9,50 eura v súlade s prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok, kde postupca deklaruje, že
výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a
predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky.

2. Okresný súd Banská Bystrica o žalobe rozhodol platobným rozkazom, ktorým zaviazal žalovaných
zaplatiť žalobcovi istinu 15.405,64 eura s príslušenstvom.

3. Proti vyššie uvedenému platobnému rozkazu podali žalovaní odpor, ktorý odôvodnili tým, že v zmysle
Tretej upomienky - pokus o zmier zo dňa 01.07.2021 pôvodný veriteľ vyzval žalovaných, aby mu

okamžite uhradili sumu vo výške 1.121,54 eura, z čoho suma 1.112,04 eura predstavovala úroky a
zvyšok 9,50 eura poplatky. K vyhláseniu predčasnej splatnosti došlo následne listom zo dňa 11.08.2021.
Pôvodný veriteľ teda požadoval úhradu prevyšujúcu viac ako 3-násobne výšku mesačnej splátky, ktorá
bola 342,65 eura. Uvedené považujú za rozporné s ust. § 53 ods. 9 OZ a ust. § 565 OZ, a teda
zosplatnenie považujú za neplatné. Navyše, úver považujú za bezúročný a bez poplatkov. V Zmluve

je nesprávne uvedený údaj o predpokladoch na výpočet RPMN, ďalej o samotnej RPMN, celkovej
čiastke a celkovej výške úveru, a to z nasledovných dôvodov: Podľa Zmluvy bola výška poplatku
za poskytnutie úveru 500,- eur a celková výška úveru bola v Zmluve uvedená 25.000,- eur. Tento
údaj je nesprávny a skutočná výška úveru bola vo výške 24.500,- eur, teda vo výške rozdielu medzi
nesprávne uvedenou výškou úveru v zmluve a poplatok za poskytnutie úveru. V tomto kontexte je

aj nesprávne uvedená hodnota RPMN, nakoľko táto vychádzala z nesprávnej výšky spotrebiteľského
úveru 25.000,- eur. Z rovnakého dôvodu je nesprávne uvedená aj celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ
uhradiť.PoukázalinarozsudokSúdnehodvoraEÚvoveciC-377/2014,konkrétnebod3.výroku:„Článok
3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú
vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá

bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu
nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené“ a
tiež na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto otázke, napr. rozhodnutie sp.
zn. 4Cdo/130/2022, rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/29/2023 ako aj uznesenia sp. zn. 4Cdo/93/2023, 4Cdo
322/2020 a 7Cdo31/2022. Ďalej poukázali na str. 2 Zmluvy: Voliteľné služby. Ak chceli žalovaní získať

zníženú úrokovú sadzbu, museli mať u pôvodného veriteľa zriadený flexiúčet 3 až 5 pásmo. Poplatok
za flexiúčet 3 až 5 pásmo bol podľa cenníka v sume 5 – 9 eur/mesiac. Žalovaní sa s týmto cenníkom
prvýkrát oboznámili až v tomto konaní. Náklady na bežný účet neboli zahrnuté do celkových nákladov,
a teda je nesprávne vypočítaná RPMN (v neprospech spotrebiteľa) a tiež celková čiastka.

4. Žalobca k odporu uviedol, že plnenie v splátkach je spôsob zaplatenia dlhu, ktorý je výsledkom
zmluvnej slobody medzi veriteľom a dlžníkom. Rovnako tak uplatnenie práva na vyhlásenie splatnosti
splátok v prípade neplnenia splátkového kalendára je ponechané len na vôli veriteľa, ktorý si môže
vymáhať každú jednotlivú splátku samostatne, alebo môže (a zároveň nemusí) v dôsledku porušovania
povinností dlžníka pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti dlhu a žiadať zaplatenie dlhu okamžite

a jednorazovo. To, či veriteľ k takému právnemu úkonu pristúpi je len na jeho slobodnom uvážení,
pričom zákonodarcom je aj samotná dohoda medzi veriteľom a dlžníkom o takomto práve veriteľa
ponechaná na ich slobodnej vôli. Ust. § 53 ods. 9 OZ totiž pojednáva len o písomnom upozornení
veriteľa voči svojmu dlžníkovi (v prípade spotrebiteľskej zmluvy), t. j. upozornení veriteľa na uplatnenie
práva na vyhlásenie splatnosti splátok podľa § 565 OZ, ktoré môže byť vykonané kedykoľvek za trvania

omeškania dlžníka, pričom k uplatneniu práva podľa § 565 OZ môže dôjsť najskôr po uplynutí lehoty
15 dní od predmetného upozornenia a dlžník musí byť v celkovo omeškaní viac ako 3 mesiace. Ak
by zákonodarca mienil týmto ustanovením podmieniť vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle §
565 OZ výzvou a upozornením, ktoré musia byť vykonané v priebehu jedného mesiaca – t. j. len prenezaplatenie tej konkrétnej splátky, pre nezaplatenie ktorej došlo k upozorneniu na uplatnenie práva
podľa § 565 OZ, bolo by to v ustanovení § 53 ods. 9 OZ výslovne a jednoznačne uvedené. Z dikcie
uvedeného ustanovenia je však zrejmé, že spotrebiteľ musí byť upozornený na možnosť uplatniť právo

podľa § 565 OZ a zároveň musí byť v nepretržitom trojmesačnom (a dlhšom) omeškaní so splácaním
splátok – pričom za splnenia týchto podmienok môže veriteľ v budúcnosti – v prípade ak spotrebiteľ
naďalej neplní splátky úveru – za splnenia podmienok podľa § 565 OZ do splatnosti ďalšej splátky
úveru vyhlásiť mimoriadnu splatnosť v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ. Ak sa veriteľ rozhodne neuplatniť
toto právo, opätovne mu toto právo vznikne nesplnením ďalšej splátky úveru – pričom táto skutočnosť

(nesplnenie ďalšej splátky úveru) nemá na splnenie podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ žiadny vplyv –
a teda je bez právneho významu, že spotrebiteľ bol upozornený na uplatnenie tohto práva o niekoľko
mesiacov skôr, nakoľko podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ, t. j. upozornenie na možnosť uplatnenia
práva podľa § 565 OZ a trojmesačné omeškanie spotrebiteľa sú naďalej zachované. Postup súdu,
ktorým si súd „upravil“ zákonné ustanovenie § 53 ods. 9 OZ a v rozpore so zákonom upravil časovú
viazanosť veriteľa na vykonanie úkonu, ktorú navyše veriteľ objektívne ani nemôže splniť je v priamom

rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží
moci zákonodárnej (nie moci súdnej). Tento názor bol potvrdený už aj rozhodnutím NS SR sp. zn.
1Cdo/123/2022 z 30.01.2024: „Veriteľ má právo vyhlásiť predčasnú splatnosť dlhu deň po tom, keď
sa niektorá splátka dostane do omeškania aspoň tri mesiace. Premlčacia doba pri zosplatnení celého
dlhu nemôže závisieť od vôle veriteľa (teda od toho, či právo vyhlásiť predčasnú splatnosť celého dlhu

využije už v prvý deň alebo až v 30. deň po naplnení zákonných predpokladov). Podstata ustanovenia
$ 103 druhej vety Občianskeho zákonníka (dôvod, pre ktorý tu zákonodarca stanovil začatie plynutia
premlčacej doby odlišne od všeobecného pravidla actio nata, ustanoveného v $ 101) je v tom, že
plynutie premlčacej doby by nemalo byť výlučne na vôli veriteľa. Pokiaľ teda veriteľ môže jednostranným
právnym úkonom vyvolať možnosť uplatniť svoj nárok na súde, je potrebné, aby mu plynula premlčacia

doba bez ohľadu na to, kedy toto právo využije. Napokon, toto právo sa mu zo zákona obnovuje pri
každej ďalšej nezaplatenej splátke, ktorá sa dostane do omeškania viac ako tri mesiace a pri každej
splátke je potrebné po troch mesiacoch a jednom dni omeškania začať počítať novú premlčaciu dobu
na potenciálne zosplatnený dlh... K bezúročnosti uviedol, že žalovanému bola na ním zadaný účet
prevedená suma vo výške 25.000,- eur. Z obsahu predmetnej Zmluvy je zrejmé, že žalovaný si ako

formu splácania úveru, vrátane všetkých peňažných záväzkov, ktoré mu zo zmluvy vzniknú zvolil formu
inkasa z účtu uvedeného v záhlaví zmluvy (čl. I bod 2. na štvrtej strane zmluvy o úvere). Žalovaný
mal možnosť si pri uzavretí zmluvy zvoliť iný spôsob úhrady splátky úveru a jednotlivých poplatkov ako
formouinkasa.Podľa čl.IV.ods.2VšeobecnýchobchodnýchpodmienokVÚB,a.s.,„Dlžníkjeoprávnený
splácať úver bankovým inkasom z bežného účtu dlžníka vedeného vo VÚB,a.s. alebo v inej banke, alebo

iným bezhotovostným alebo hotovostným spôsobom v rovnakej mene ako je úver.“ Poplatky, ktoré bol
žalovaný podľa uzatvorenej Zmluvy o úvere povinný platiť sú prehľadne, zrozumiteľne a transparentne
uvedené v samostatnom čl. I bod 7. Zmluvy o úvere, jasne označenom ako „Poplatky platné podľa
cenníka VUB, a.s. ku dňu uzavretia tejto zmluvy“. V súlade s uvedeným výberom žalovaného realizoval
žalobca inkaso poplatku za poskytnutie úveru na ťarchu jeho osobného účtu dňa 20.02.2015 v zmysle

čl. I bod 7. Zmluvy o úvere, v ktorom splatnosť poplatku za poskytnutie úveru bola dohodnutá najneskôr
ku dňu prvého čerpania úveru. Poukázal Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.03.2020,
sp. zn. 6Co/79/2019, podľa ktorého: K tvrdeniu žalobcu, že Zmluva o úvere neobsahuje správny údaj o
celkovejvýškespotrebiteľskéhoúverupodľaustanovenia§2písm.l)zákonaospotrebiteľskýchúveroch,
ktorou sa rozumie maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na

základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, poukázal na to, že žalobca dňa 10.11.2016 požiadal žalovanú
o poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 5.000,- € a aj v tejto výške mu bol úver aj schválený a
na základe uzatvorenej zmluvy o úvere bola žalobcovi na jeho účet poskytnutá dňa 10.11.2016 suma
5.000,- €. Súd sa teda uzavrel, že údaj o výške spotrebiteľského úveru je v zmluve uvedený presne tak,
ako to požaduje zákonné ustanovenie § 2 písm. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na

Všeobecné obchodné podmienky VÚB, a.s., kde na základe čl. IV. bod 2. je dlžník oprávnený poskytnutý
úver splácať: a)inkasom zo svojho bežného účtu, alebo b) inkasom z účtu v inej banke, alebo c) iným
bezhotovostným alebo hotovostným spôsobom v rovnakej mene ako je úver. Z obsahu predmetnej
Zmluvy je zrejmé, že žalobca si ako formu splácania úveru, vrátane všetkých peňažných záväzkov, ktoré
mu zo zmluvy vzniknú zvolil formu inkasa z účtu uvedeného v záhlaví zmluvy (čl. I bod 2. na štvrtej strane

zmluvy o úvere). V prípade splácania úveru inkasom z účtu banka realizuje inkaso na ťarchu osobného
účtudlžníkavdeňsplatnostialebovnasledujúcipracovnýdeň,akdeňsplatnostipripadnenanepracovný
deň (čl. IV bod 2. VOP). V súlade s uvedeným výberom žalobcu realizovala žalovaná inkaso poplatku za
poskytnutie úveru na ťarchu jeho osobného účtu dňa 10.11.2016 v zmysle čl. I bod 7. Zmluvy o úvere,v ktorom splatnosť poplatku za poskytnutie úveru bola dohodnutá najneskôr ku dňu prvého čerpania
úveru. Poplatky, ktoré bol žalobca podľa uzatvorenej zmluvy povinný platiť sú prehľadne, zrozumiteľne
a transparentne uvedené v samostatnom čl. I bod 7. Zmluvy o úvere, jasne označenom ako „Poplatky

platné podľa cenníka VUB, a.s. ku dňu uzavretia tejto zmluvy“. Na základe týchto skutočností sa súd
stotožnil s obranou žalovanej, že žalobca si tak pri uzatváraní zmluvy musel byť vedomý ich výšky ako
aj jeho povinnosti predmetné poplatky v prípade uzatvorenia zmluvy o úvere zaplatiť. Žalobca následne
svojim podpisom na príslušnej zmluve s takýmito podmienkami, za ktorých je žalovaná ochotná vstúpiť
do zmluvného vzťahu, súhlasil.“ Pokiaľ ide o poplatok za vedenie bežného účtu, ktorý údajne mal byť

zohľadnený v celkových nákladoch, uviedol, že flexiúčet je úplne odlišná banková služba, pričom jej
prípadné spoplatnenie nesúvisí s poskytnutým úverom. Zároveň ide o službu, kde môže byť poskytnutá
so 100% zľavou s poplatku, preto tvrdenie o výške poplatku považujeme za nepreukázané.

5. Podľa § 11 ods. 1, 5zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých
zákonov (ďalej len ako „ZoUK“), proti platobnému rozkazu môže žalovaný podať odpor, ktorý musí byť

vecne odôvodnený. Podaním odporu sa platobný rozkaz zrušuje; to neplatí, ak bol odpor odmietnutý.
Podaný odpor nemožno vziať späť. Ak čo len jeden zo žalovaných podal včas odpor s vecným
odôvodnením, platobný rozkaz sa zrušuje vo vzťahu ku všetkým žalovaným; to neplatí, ak ide o
samostatné spoločenstvo.

6. Žalobca navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“). Okresný súd Banská Bystrica postúpil
vec tunajšiemu súdu.

7. Žalovaní sa k replike nevyjadrili.

8. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a zistil tento skutkový stav:

9. Dňa 20.02.2015 uzatvorila spoločnosť VÚB, a.s. a žalovaní Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského
úveru „Flexipôžička“, na základe ktorej mal byť žalovaným poskytnutý úver vo výške 25.000,- eur, ktorý

sa žalovaní zaviazali splácať v 120 mesačných splátkach. V zmluve je uvedená výška úrokovej sadzby
10,90% p.a. pri zľave ak bola poskytnutá, pričom v takom prípade je mesačná splátka 342,65 eura,
ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) 11,98% a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť
41.617,99 eura. Priemerná RPMN bola 10,28%.

10. Úver bol určený na splatenie zostatku úverov vo výške 9.523,96 eura a 8.453,30 eura. Spolu
17.977,26 eura. Podľa výpisu z účtu bola žalovaným dňa 23.02.2015 vyplatená suma 7.022,74 eura
a v rovnaký deň stiahnutá suma 500,- eur.

11.Vžiadostioposkytnutieúveružalovaná1/uviedla,žejespoločníkomvspoločnostiALEKOAGENCY,

s.r.o., s príjmom 3.000,- eur mesačne. Zároveň uviedla počet vyživovaných detí 2. Iné záväzky uviedla
hypotéka 1.300,- eur. Žalovaný 2/ uviedol, že je zamestnaný v spoločnosti ALEKO AGENCY, s.r.o.
s príjmom 1.200,- eur mesačne.

12. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 19.07.2024 uviedol, že žiadateľka o úver bola konateľkou spoločnosti

ALEKO AGENCY s obratom 150.000,- eur. Jej príjem ako konateľky spoločnosti predstavoval sumu
3.000,- eur. Príjem spolu žiadateľa bol vo výške 1.200,- eur. Výdavky a) náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť V
rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum
spotrebiteľa v sume 517,12 eura, nakoľko žiadatelia o úver mali dve vyživované deti. Uvedené

predstavuje paušálnu sumu výdavkov na bývanie, energie, telekomunikačné služby a výdavky osobnej
spotreby. Tieto výdavky totiž nie je možné objektívne overiť bez neprimeraného zásahu do súkromia
potencionálneho žiadateľa o úver. V prípade ak by žiadateľ o úver mal preukazovať mesačné výdavky
osobnej spotreby, bolo by potrebné vykonať šetrenie v mieste jeho bydliska, preukázať mesačnú
spotrebu domácnosti a zohľadniť napríklad klimatické podmienky v danom období, zohľadniť náklady

žiadateľa o úver na dopravu dokladovaním nákladov na motorové vozidlo alebo MHD, prípadne sledovať
jeho správanie pri nakupovaní potravín a ich následnú spotrebu. Takéto šetrenie je samozrejme
absurdné a v bežnom živote nerealizovateľné. Tieto výdavky sú teda nahradené sumou životného
minima, ktorá je spoločensky uznaná minimálna hranica príjmov fyzickej osoby, a teda aj základnýchvýdavkov na život. Tento postup je schválený Národnou bankou Slovenska a plne v súlade s
usmerneniami Európskeho orgánu pre bankovníctvo (European Banking Authority – EBA). Ak má teda
tunajší súd za to, že na riadne skúmanie bonity je potrebné podrobne overovať výdavky (pravdepodobne

vyššie uvedeným absurdným postupom) je potrebné konštatovať, že súd nereflektuje skutočnosť, že
postupy na overovanie bonity spotrebiteľa už dlhodobo nie sú len v rukách poskytovateľov úverov,
ale podliehajú usmerneniam orgánov dohľadu na finančnom trhu na Európskej úrovni. Národná
banka Slovenska pritom konštatovala v stanovisku, že národná úprava, smernice EÚ a ani dôvodové
správy, či recitály nenaznačujú, že medzi povinnosťami veriteľa vykonávajúceho overovanie bonity

bola aj povinnosť skúmať konkrétne bežné výdavky spotrebiteľa na chod domácnosti. b) výška splátky
spotrebiteľského úveru Výška splátky poskytnutého úveru bola vo výške 342,96 eura. c) peňažné
záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa Existujúce záväzky veriteľ overil dopytom do úverového registra
dňa 18.02.2015, z ktorého je zrejmé, že žalovaný mal v čase poskytnutia úveru nasledujúce záväzky: 1.
úver s mesačnou splátkou 173,- eur 2. úver s mesačnou splátkou 207,- eur 3. úver s mesačnou splátkou
197,- eur 4. úver s mesačnou splátkou 1303,- eur. Novo poskytnutým úverom mali záväzky s mesačnou

splátkou 173,- eur a 207,- eur zaniknúť a veriteľ preto počítal s úverovým zaťažením v sume 1500,- eur.
Výdavky boli teda v sume 2360,08 eura a príjmy vo výške 4200,- eur.

13. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:

14. Podľa § 52 ods. 1,2,3,4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzatvoreniaZmluvy(ďalejlenako„OZ“),Spotrebiteľskouzmluvoujekaždázmluvabezohľadunaprávnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj
všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak
je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,

ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

15. Podľa § 53 ods.1,5 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu

plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne
alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

16. Podľa § 54 ods.1, 2 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť

od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

17. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01.01.2015 do 31.03.2015 (ďalej len ako „ZoSÚ“). Tento zákon v § 1 ods. 2
definuje spotrebiteľský úver, ako je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci
poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť

finančnými prostriedkami v hotovosti.

18. Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná
strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré
je dostupné spotrebiteľovi.

19. Podľa § 9 ods. 1 písm. g), j) ZoSÚ, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka18) musí obsahovať tieto náležitosti: celkovú výšku a konkrétnu menu
spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, ročnú percentuálnu mieru nákladova celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov.

20. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez

akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do
príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

21. Podľa § 7 ods. 1, 2 ZoSÚ, Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred
zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,

na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie
je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom.17).

22. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky, (ďalej aj ako „zákon o bankách“),
ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke

alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá
pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu87ac) ani
pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu.87ad)

Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

23. Podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ účinného ku dňu postúpenia pohľadávky, práva vyplývajúce zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak
prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a
a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu18b) na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku

alebo pobočku zahraničnej banky, a
b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

24. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

25. Posudzovaný právny vzťah strán je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou,
konkrétne ide o spotrebiteľský úver. Všeobecná úverová banka a.s. bola od uzavretia zmluvy v
postavení dodávateľa a žalovaní v postavení spotrebiteľov, preto uvedený právny vzťah je v režime

spotrebiteľského práva. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné podmienky, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
pod sankciou ich absolútnej neplatnosti.26. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi spoločnosťou Všeobecná úverová banka a.s. a
žalovanými bola uzavretá zmluva, na základe ktorej Všeobecná úverová banka a.s. mala poskytnúť
žalovaným úver vo výške 25.000,- eur, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať v 120 mesačných splátkach po

342,65 eura. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok bola pohľadávka voči žalovaným postúpená
na žalobcu. Súd sa v prvom rade zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu.

27. V civilnom procese platí tzv. prejednacia zásada. Vo všeobecnosti podľa tejto zásady je záležitosťou
procesných strán, aké predložia skutkové podklady, vrátane dôkazov. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce

pre posúdenie veci a navrhovať dôkazy tieto skutočnosti podporujúce je tak výlučne vecou strán a
každá zo strán nesie procesnú zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami vnesie do procesu ten
skutkový materiál, ktorý bude v súlade s jej procesnými záujmami. Súd je oprávnený založiť rozhodnutie
na skutočnostiach predložených procesnými stranami, a to, čo strany nepredložia, nemôže brať za
základ pre svoje rozhodovanie. Stranám teda hrozí pri nesplnení dôkaznej povinnosti a pri neunesení
dôkazného bremena, nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej. Dôkazné bremeno je teda inštitútom

procesného práva, ktoré stíha toho účastníka, v ktorého záujme je aby určitá skutočnosť rozhodná podľa
hmotného práva a stranou tvrdená bola v konaní skutočne preukázaná. Pravým zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu vydať rozhodnutie i v tých prípadoch, keď určitá skutočnosť pre spor rozhodná
dokázaná nebola, teda keď si súd nemôže urobiť záver o tom, že určitá skutočnosť je alebo nie je
pravdivá.

28.Žalobcasiuplatňujeprávonaplneniezozmluvyospotrebiteľskomúvere,apretojenutnévyhodnotiť,
či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie
právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi,
abytentopreukázal,žejehoprávnypredchodcabonitužalovanýchnáležiteskúmal,žesisplnilpovinnosť

vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

29. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri

posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a
na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,
aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver
sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o
získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou

vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je
zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní
svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre
rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej

schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme
ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný

poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom

rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na
bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o

sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
7CoCsp 16/2021, rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 9Csp 1/2022, tiež Okresného súdu Bardejov
sp. zn. 7Csp 80/2020).30. Význam skúmania bonity spotrebiteľov je zdôrazňovaný aj v judikatúre Súdneho dvora Európskej
únie, pričom súd musí ex offo preskúmať dodržanie povinnosti veriteľa v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ
(porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-679/18, tiež C-449/13, C- 303/20).

31. Z článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že pred uzavretím zmluvy o úvere je veriteľ povinný
posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, pričom táto povinnosť môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do
príslušnej databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu
úveru nebonitným spotrebiteľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, CA Consumer

Finance, C-449/13, EU:C:2014:2464, bod 43; zo 6. júna 2019, Schyns C-58/18, EU:C:2019:467, bod
40, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 20). Taká povinnosť tým, že
má chrániť spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, má pre nich
zásadný význam (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 2019, Schyns, C-58/18, EU:C:2019:467, bod
41, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 21, ako aj citovanú judikatúru).

32. Zo žalobcom predložených dôkazov je zrejmé, že veriteľ pri skúmaní bonity zisťoval len príjem
žalovaných a pri výdavkoch iba úverové zaťaženie žalovaných. Z vyjadrenia žalobcu vyplýva, že pri
výdavkoch predchodca žalobcu vychádzal z fixnej sumy životného minima. Takéto zisťovanie je podľa
názoru súdu nedostatočné. Je povinnosťou veriteľa vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby
splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Bolo preto povinnosťou veriteľa priemerné mesačné výdavky

žalovanej na živobytie skúmať (nájom, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.)
a nie sa iba uspokojiť so životným minimom na Slovensku. Tento postup nezohľadňuje individuálnosť
životnej situácie žalovaných. Súd podotýka, že pôvodný žalobca si od žalovaných ani nevyžiadal, aby
mu výdavky na živobytie oznámili iba odhadom.

33. Vo vzťahu k nevyhnutnosti skúmania výdavkov spotrebiteľa pri posudzovaní schopnosti splácať
úver súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2178/2018-77
z 25.7.2018 cit.: „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého
před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek,
neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a

osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední
řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti
o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto
zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při
posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu,

že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s
odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně
nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech.
Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. Již gramatickým a logickým
výkladem § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru lze dovodit, že dostatečnými nejsou míněny

informace získané toliko od spotřebitele. Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl,
ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka (srov. F., G. H. I., J.:
Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání.
Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185). Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele
využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a

existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a existenčním minimu, a o průměrných
výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo
od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích. To ostatně
dovodil ve svém rozhodnutí ze dne 1. 4. 2015, sp. zn. 1 As 30/2015, i Nejvyšší správní soud, jehož
závěry použil na podporu své argumentace již odvolací soud v napadeném rozhodnutí. Závěr odvolacího

soudu dovozující, že spokojila-li se žalobkyně s nedoloženým prohlášením žalovaného o jeho osobních,
výdělkových a majetkových poměrech a nahlédnutím do registru dlužníků, nedostála povinnosti věřitele
ve smyslu ustanovení § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru, je správný.“

34. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti spotrebiteľa je kladený na pomer medzi príjmami a

výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva,
že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie, si má veriteľ
zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver a údajmi z príslušných databáz.35. Podľa názoru súdu neskúmanie výdavkov žalovaných vo svojom súhrne preukazuje hrubé porušenie
povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský

úver (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Veriteľ si nezískal, teda následne ani nevyhodnotil a ani neoveril informácie
o bonite klienta, z ktorých by bol schopný zistiť objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.
Nedôsledne zisťoval, a preto ani nezohľadnil výdavky žalovaných, aj keď mal objektívnu možnosť si
ich pred poskytnutím úveru overiť. Za týchto okolnosti právny predchodca žalobcu zjavne nekonal s
odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, ale naopak, tieto svoje povinnosti porušil, čím sú

naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa § 11 ods. 2 zákona prvá veta, t.j., že nie je oprávnený
vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

36. Súd ďalej konštatuje, že zmluva obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške úveru podľa § 9
ods. 2 písm. g) ZoSÚ a v zmluve je nesprávne RPMN v neprospech spotrebiteľa. Súdny dvor EÚ
v rozsudku C-377/14 vo veci Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti FINWAY, a.s. ustálil

výklad celkovej výške úveru tak, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48 ako aj bod
I prílohy 1 tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania
úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si
poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto
spotrebiteľovi reálne vyplatené. Ak žalovaní na základe zmluvy reálne čerpali sumu 24.500,- eur, keďže

im bola automaticky stiahnutá suma 500,- eur, pričom v zmluve je uvedený údaj 25.000,- eur, má to
rovnaké následky ako keby v zmluve tento údaj nebol uvedený vôbec. Aby bolo možné konštatovať
splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch,
musia byť údaje uvedené v spotrebiteľskej zmluve uvedené nielen formálne, ale zároveň musia byť
aj úplné, určité, zrozumiteľné a správne. Týmto spôsobom zákonodarca chráni spotrebiteľa a napĺňa

účel sledovaný právnou pravou spotrebiteľských zmlúv, ktorým je úplné informovanie spotrebiteľa o
podmienkach v tomto prípade úverovej zmluvy v záujme ochrany slabšej zmluvnej strany. Správnosť
údajov totiž nepochybne ovplyvňuje rozhodnutie spotrebiteľa vstúpiť do určitého záväzku. Zároveň
spotrebiteľ musí mať možnosť zoznámiť sa so skutočným obsahom právneho úkonu, aby vedel, čo
konkrétne je predmetom dojednania a aké sú jeho práva a záväzky z toho plynúce. Ak by sa pripustil

výklad, že akýkoľvek údaj (teda aj chybný) uvedený v zmluve spĺňa podmienky § 9 ods. 2 cit. zákona,
stratilo by toto ustanovenie zmysel. Jednou z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy je aj údaj
o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ktorého definíciu podáva ustanovenie § 2 písm. h)
zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľ na základe správne v zmluve uvedených informácií o
celkovej čiastke, ktorú musí zaplatiť, dostáva jasnú predstavu o celkovej hodnote svojho záväzku, o tom,

čo vlastne spláca a akú sumu si skutočne požičal, ako aj to, akú má povahu jeho záväzok z hľadiska
nákladov s ním spojených. Zároveň nesprávne uvedený údaj môže a v prejednávanej veci aj mal za
následok vplyv na správnosť ďalších údajov spotrebiteľskej zmluvy a tiež na samotnú výšku záväzkov
spotrebiteľa (výšku splátky). Pokiaľ teda údaje predstavujúce obligatórne náležitosti spotrebiteľskej
zmluvy nie sú uvedené v zmluve správne, nemožno hovoriť o splnení povinnosti podľa § 9 ods. 2 zákona

ospotrebiteľskýchúveroch,pričomnesplnenieznehovyplývajúcejpovinnostizákonstriktnesankcionuje
tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákon
o spotrebiteľských úveroch). V tomto smere teda neexistuje žiadna výnimka a veriteľ sa nemôže zbaviť
svojej povinnosti, resp. nemôže konvalidovať nesprávne, či zavádzajúce údaje v zmluve tým, že v nej
síce výslovne uvedie, akú čiastku musí spotrebiteľ zaplatiť, avšak zároveň ju prezentuje na základe

iných ako v úverovej zmluve výslovne uvedených parametrov (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 30. júna 2022, sp. zn. 9 Cdo 287/2021). Obdobný záver zaujal Krajský súd v Prešove napríklad v
rozhodnutiach zo dňa 19.3.2019, č.k. 4Co/25/2019 – 196, zo dňa 22.5.2019, č.k. 13Co/26/2019 – 89,
zo dňa 16.1.2019, č.k. 18Co/151/2018 – 123.

37. V dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť správne
vypočítaná ani výška RPMN, pretože dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za poskytnutie
úveru, ktorý predstavuje celkový náklad úveru pre spotrebiteľa, do celkovej výšky úveru, bude
podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru. (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2022, sp. zn. 9 Cdo 287/2021).

38. Keďže úver je bezúročný a bez poplatkov boli žalovaní povinní hradiť iba splátku istiny. Podľa listiny
tretia upomienka – pokus o zmier žalovaní boli v omeškaní s úhradou istiny 0,- eur. Keďže žalovaníneboli v omeškaní s úhradou istiny viac ako 3 mesiace je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti neplatný
právny úkon.

39.NajvyššísúdSRvrozsudkuzodňa28.3.2018,sp.zn.7Cdo/26/2017uviedol:„Podmienkypodľa§92
ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému
subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané).
Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre
rozpor so zákonom (§ 39 O. z.).“

40. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už (1) splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej
výzvy potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené
v čase postúpenia pohľadávky.

41. Ako už bolo vyššie uvedené právny predchodca žalobcu nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je neplatný právny
úkon, a teda VÚB, a.s. nemohla postúpiť žalobcovi tzv „živý úver“ (konečná splatnosť 20.02.2025).
Neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru spôsobila, že pohľadávka vo výške, v akej bola

postupovaná na žalobcu, postupovaná byť nemohla, keďže konečná splatnosť úveru by podľa zmluvy
nastala až dňa 20.02.2025. Súd nepopiera zákonnú možnosť postúpenia aj časti peňažného záväzku
banky voči svojim dlžníkovi, avšak v tomto prípade bolo preukázané, že banka nepostupovala časť
peňažnej pohľadávky (nezaplatené splatné splátky), ale postupovala celú zosplatnenú pohľadávku.
Pokiaľ teda spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. postúpila svoju pohľadávku na žalobcu konala

v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 o bankách, ale aj s ustanovením§ 17 ods. 1 ZoSÚ, a preto je
zmluva o postúpení pohľadávky neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ (pre rozpor tohto právneho
úkonu so zákonom). Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu zamietol.

42. O trovách strán súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov

konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaní mali v konaní plný úspech, a preto im súd priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na
Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov

tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdnehokonania,vediesavýkonrozhodnutiazúradnejmoci(zákonč.65/2001Z.z.ospráveavymáhaní
súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).