Uznesenie – Pracovné právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, June 24, 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 7Cpr/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721201436
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Farkášová
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8721201436.9

Uznesenie

Okresný súd Prešov v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D.,
zast.: JUDr. Mgr. Drahoslav Magdziak, advokát so sídlom Dlhý rad 16, 085 01 Bardejov, IČO: 42 342
546, proti žalovanému: Centrum sociálnych služieb Vita Vitalis, so sídlom Volgogradská 5, 080 01
Prešov, IČO: 00 691 950, zast.: JUDr. Martin Staroň, advokát so sídlom Hlavná 89, 080 01 Prešov, IČO:
42 083 541, v spore o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie z a s t a v u j e.

II. Žalobkyňa n e m á nárok na náhradu trov konania a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa návrhom doručeným Okresnému súdu Poprad dňa 26.5.2021 domáhala od žalovaného
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 Eur a nahradenia trov konania.

2. Na pojednávaní konanom dňa 24.6.2024 zobrala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zástupcu žalobu v celom rozsahu späť, navrhla konanie zastaviť a žiadnej zo sporových strán náhradu
trov konania nepriznať.

3. Súd na pojednávaní dňa 24.6.2024 vyzval právneho zástupcu žalovaného, aby sa vyjadril k späťvzatiu

žaloby a k aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku.

4. Právny zástupca žalovaného uviedol, že so späťvzatím žaloby žalobkyne v celom rozsahu nesúhlasí.
Poukázal na to, že už vo vyjadrení k žalobe žalobkyne namietal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného.
Mal za to, že pasívne vecne legitimovaným subjektom má byť škodca. Rovnako pokiaľ ide o náhradu
nemajetkovej ujmy, tú žalobkyňa podala podľa § 11 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, preto namietal

§ 422 Občianskeho zákonníka pokiaľ ide o hmotnú škodu. Rovnako reagoval aj na pojednávaniach vo
veci samej, a preto nesúhlasil so späťvzatím žaloby a žiadal, aby súd v tejto veci rozhodol rozsudkom.
Pokiaľ ide o aplikáciu § 257 CSP mal za to, že nie sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre túto
aplikáciu. Majetkové pomery žalobkyne sú také, že jej umožňujú nahradiť žalovanému trovy konania.
Žiadal, aby súd tento inštitút neaplikoval. Pokiaľ ide o názor Krajského súdu v Prešove, že bol zanedbaný
dohľad zo strany žalovaného, žalobkyňa mala podať žalobu proti škodcovi D. E..

5. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „CSP“), žalobca
môže vziať žalobu späť.

6. Podľa § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.7. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

8. Podľa § 146 ods. 2 CSP, súhlas žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu
medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

10. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

11. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

13. Na pojednávaní konanom dňa 24.6.2024 žalobkyňa vzala žalobu v celom rozsahu späť. Žiadala

konanie zastaviť a náhradu trov konania sporovým stranám nepriznať. Právny zástupca žalovaného na
pojednávaní konanom dňa 24.6.2024 so späťvzatím žaloby žalobkyne nesúhlasil a rovnako nesúhlasil
s aplikáciou § 257 CSP. Ako dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby právny zástupca žalovaného
uviedol, že už vo vyjadrení k žalobe namietal pasívnu vecnú legitimáciu a mal za to, že pasívne vecne
legitimovaným subjektom mal byť škodca – D. E.. Rovnako pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy,

tú žalobkyňa podala podľa § 11 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, tu namietal § 422 Občianskeho
zákonníka pokiaľ ide o hmotnú škodu. Pokiaľ ide o aplikáciu § 257 CSP mal za to, že nie sú tu
dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre túto aplikáciu. Majetkové pomery žalobkyne sú také, že jej
umožňujú nahradiť žalovanému trovy konania. Žiadal, aby súd tento inštitút neaplikoval.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4Cdo/136/2010 zo dňa 22.9.2010 konštatoval,
že späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení
žalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými
úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho
konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie

konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je však limitovaná dvoma skutočnosťami, a to
nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré
konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v konaní
nesie žalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba
vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho

úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ
jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí predovšetkým možné
dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi účastníkmi a dopad
na postavenie účastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom
chránených záujmov. Ak súd dospeje k záveru o dôvodnosti požiadavky na prejednanie a rozhodnutie

veci, môže v konaní pokračovať, v opačnom prípade konanie zastaví.

15. Žalovaný môže negovať účinky späťvzatia žaloby alebo jej časti tým, že vyjadrí svoj nesúhlas.
Nesúhlas žalovaného musí smerovať proti späťvzatiu žaloby a musí byť realizovaný z vážnych dôvodov.
Či na strane žalovaného ide o vážne dôvody, posúdi súd ad hoc podľa individuálnych okolností prípadu.

Je pri tom povinný zohľadniť nielen skutkové a právne špecifiká vrátane povahy žalobou uplatneného
nároku, ale aj možné dôsledky zastavenia konania na hmotnoprávny vzťah medzi stranami sporu a na
mieru a závažnosť ohrozenia práv a oprávnených záujmov žalovaného. Dôvod nesúhlasu so späťvzatím
žaloby musí v konaní tvrdiť a preukázať žalovaný. Jeho posúdenie vyžaduje náležitú mieru objektivizácie
zo strany súdu a zohľadnenie hypotézy, či by ktokoľvek v právnom postavení žalovaného mohol

opodstatnene považovať prezentovaný dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby za vážny. Samotné
subjektívne presvedčenie žalovaného o vážnosti ním uvedeného dôvodu bez ďalšieho na nepripustenie
späťvzatia nepostačuje.16. Súd konštatuje, že žalovaným uvádzané dôvody, pre ktoré nesúhlasí so späťvzatím žaloby súd
nevyhodnotil ako vážne, teda spôsobilé na rozhodnutie o nepripustení späťvzatia žaloby. Námietku
pasívnej vecnej legitimácie súd nepovažuje za vážny dôvod pre nesúhlas so späťvzatím žaloby. Súd

vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.
To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal.
Uvedené súd nevyhodnotil ako vážny dôvod pre ktorý by mal súd pokračovať v konaní. Navyše,
zastavením konania na základe späťvzatia žaloby nedôjde ani k zhoršeniu postavenia žalovaného.

17. Za dôležité súd považuje poukázať nato, že žalovaný nešpecifikoval a rovnako súd nezistil žiadne
konkrétne práva žalovaného, ktoré by mali byť porušené rozhodnutím o zastavení konania, preto súd
nemal za preukázané, že zastavením konania by žalovaný bol ohrozený na svojich právach a právom
chránených záujmoch.

18.Z vyššieuvedenéhovyplýva,žežalobkyňavzalažalobuvcelomrozsahuspäťpostupompodľa§144

Civilného sporového poriadku, nesúhlas žalovaného so zastavením konania pre späťvzatie žaloby nebol
odôvodnený vážnymi dôvodmi, preto súd postupom podľa § 145 ods. 1 Civilného sporového poriadku
konanie zastavil.

19. Ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku predstavuje z hľadiska náhrady trov konania

výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie. Je odôvodnené
tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania, by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k
nežiadúcim tvrdostiam. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa
pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti daného prípadu.
K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo k

určitej procesnej situácií alebo charakterom procesnej situácie. Uvedené zákonné ustanovenie možno
použiť iba výnimočne a existenciu, resp. neexistenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa je potrebné
posudzovať komplexne so všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk.

20. Aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do

úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa
zásady úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí
byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť

ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Rozhodovanie
o náhrade trov konania je v podstate druhotným spektrom konania, preto z pohľadu ústavnoprávnej
udržateľnosti rozhodnutia Ústavný súd Slovenskej republiky nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný
súd za každých okolností poskytol stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii
§ 257 Civilného sporového poriadku. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS

113/2019 zo 6. júna 2019).

21. Podľa názoru súdu je potrebné poukázať na osobitosť tohto konania, nakoľko na strane žalobkyne
došlo pri výkone práce žalobkyne u žalovaného k poškodeniu zdravia na základe fyzického ublíženia
klientomžalovaného.Dňa16.7.2019došlokfyzickémuublíženiunazdravížalobkyne,ktorádostalaúder

päsťou do oblasti ľavého líca, a to prijímateľom sociálnej služby D. E., ktorý bol na základe rozsudku
OkresnéhosúduPrešovvovecisp.zn.41T/91/2019uznanývinnýmzprečinunebezpečnéhovyhrážania
vsúbehusprečinomublíženianazdravípodľa§156ods.1Trestnéhozákona.Žalovanýakoorganizácia
zriadená na zabezpečovanie poskytovania sociálnych služieb s právnou subjektivitou, plnila voči osobe
prijímateľovi sociálnej služby D. E. funkciu opatrovníka na základe rozsudku Okresného súdu Prešov zo

dňa 23.04.2012. Žalobkyňa utrpela pracovný úraz, musela sa podrobiť lekárskemu vyšetreniu pre bolesti
ucha a hlavy. Podľa lekárskych správ – nálezu zo dňa 16.7.2019 F. G. H., nálezu zo dňa 17.7.2019 a
24.7.2019 F. G. I., žalobkyňa trpí následkom uvedeného pracovného úrazu otalgiou – bolesťou ucha
a chorobu temporomandibulárneho kĺbu. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu za bolesť v dôsledku
pracovného úrazu v Sociálnej poisťovni a o priznaní nároku Sociálna poisťovňa vydala rozhodnutie zo

dňa 10.12.2019 číslo XXXXX-XX/XXXX-XX. Následne sa obrátila na žalovanú.

22. Zo strany žalovanej došlo k zanedbaniu dohľadu, čo konštatoval Krajský súd v Prešove vo
svojom rozhodnutí č.k. 25CoPr/1/2023-242 zo dňa 15.2.2024, kde v bode 40 uviedol: „Z vykonanéhodokazovania vyplýva, že osoba klienta D. E. sa dopúšťala deliktuálneho, respektíve asociálneho
správania v rámci zariadenia žalovaného opakovane. Nie je úlohou súdov formulovať bezpečnostný
manažment v zariadení žalovaného. Taktiež je však na posúdení súdov vyhodnotiť, či takýto náležitý

dohľad zachovaný bol alebo nebol. V zhode so súdom prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že
náležitý dohľad zachovaný nebol, respektíve neboli zistené z vykonaného dokazovania (pri prezumpcii
solidárnej zodpovednosti žalovaného) exkulpačné dôvody v rozsahu, ktorým by sa vyvinil žalovaný zo
zodpovednosti. Úlohou žalovaného bolo prijať také opatrenia, aby deliktuálne správanie klienta D. E.
neohrozovalo ostatných klientov zariadenia a takisto ani zamestnancov, v tomto prípade vyvrcholilo

fyzickým útokom na zdravie žalobkyne. Pokiaľ klient nedodržiaval režimové opatrenia, nedodržiaval
abstinenciu od alkoholu, bolo úlohou žalovaného prijať príslušné opatrenia, a to vo forme buď
rozviazania zmluvy s klientom, jeho umiestnenia do zariadenia s prísnejším režimom, keďže režimové
opatrenia v rámci žalovaného ústavu neumožňovali dôslednú kontrolu, jednalo sa o voľné zariadenie
s voľným pohybom klientov, pokiaľ žalovaný nedodržiaval režimové opatrenia tohto zariadenia malo
dôjsť k jeho premiestneniu do ústavu s prísnejším režimom, a to buď do psychiatrickej liečebne

s obmedzeným režimom alebo do zariadenia iného charakteru, kde je kontrola požívania alkoholu
(napríklad Inštitút Krista Veľkňaza v Žakovciach a podobne). Pokiaľ žalovaný neprijal opatrenia napriek
viacerým deliktuálnym konaniam klienta D. E. vystavil ohrozeniu tak klientov zariadenia ako aj jeho
zamestnancov, čo vyvrcholilo v deliktuálnom skutku, pre ktorý bol klient D. E. vo vzťahu k žalobkyni
právoplatne odsúdený v trestnom konaní.“

23. S poukazom na vyššie uvedené, o trovách konania súd rozhodol v súlade s § 257 CSP, podľa
ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej
procesnej situácii.

24. V tomto konaní súd vzhliadol na charakter a osobitné okolnosti danej veci, keďže došlo k poškodeniu
zdravia žalobkyne v zariadení žalovaného v dôsledku zanedbania dohľadu zo strany žalovaného.
Rovnako súd bral do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa si žalobu neformulovala sama, v spore bola
zastúpená právnym zástupcom. Z uvedených dôvodov by priznanie náhrady trov konania žalovanému

bolo podľa názoru súdu krajne nespravodlivé a v rozpore s princípom spravodlivosti.

25. V nadväznosti na to, tak nastala výnimočná situácia, na základe ktorej nemohol súd priznať
žalovanému nárok na náhradu trov konania, preto súd aplikoval ustanovenie § 257 Civilného sporového
poriadku a rozhodol, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému náhradu trov

konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho
súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.