Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Monday, September 30, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216202935
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1216202935.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov
JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcov: X. A.. A. G., X. H. G., S. J.
XB, L., obaja zastúpení E.. F., C. R..K..S.., A.: XX XXX XXX, J. XX, L., proti žalovanej: Slovenská K., Y.
H. F. F. H. Y.V. R. K., J. X, L., o náhradu škody v sume 310.047,79 eura s prísl., na odvolanie žalobcov
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 27.09.2018, č. k. 9C/30/2016-366, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu zo dňa 22.02.2016, ktorou sa žalobcovia
domáhali voči žalovanej zaplatenia sumy 310.047,79 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 310.047,79 eura od 17.01.2016 do zaplatenia a s ušlým ziskom vo výške 17,6 % ročne

zo sumy 310.047,79 eura od 04.03.1999 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom spočívajúcom v prieťahoch v trestnom konaní, vedenom proti E. L., v ktorom podali
dňa 03.11.1998 trestné oznámenie, pričom súd vydal odsudzujúci rozsudok až dňa 12.03.2015. Škoda
im mala vzniknúť orgánmi Policajného zboru (ďalej len „PZ“) pri vyšetrovaní trestného činu, v konaní
pred súdmi a taktiež nezaistením majetku odsúdeného, ktorý im ako poškodeným nevrátil požičané
finančné prostriedky. Vyšetrovanie trestného činu pritom prebiehalo v období rokov 1999 do 17.05.2012,

kedy bola voči páchateľovi trestného činu podaná obžaloba na súd. V zápisnici o podanom vysvetlení
zo dňa 03.11.1998, spísanej na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave II, Oddelenie Ružinov - západ,
ako aj v trestnom oznámení podanom dňa 05.11.1998 pritom žalobcovia uplatnili podnet na včasné
zaistenie majetku E. L., a v tejto súvislosti predložili i jeho čestné vyhlásenie zo dňa 12.10.1998, v
ktorom označil bankové konto ako zdroj, z ktorého sa zaviazal do konca roku 1998 zaplatiť žalobcovi
v 1. rade jeho pohľadávku, čo však napokon neurobil. Orgány činné v trestnom konaní existenciu a

hodnotu majetku E. L. nikdy nezisťovali, neuskutočnili žiadne zaisťovacie opatrenia, a preto žiaden
majetok nezaistili. Vyšetrovateľ PZ vydal uznesenie o začatí trestného stíhania dňa 04.04.2003, t. j. po 4
a pol roku od podania trestného oznámenia, pričom až dňa 28.10.2004 vzniesol voči E. L. obvinenie zo
spáchania trestného činu podvodu, s vyčíslením škody spôsobenej žalobcom v sume 310.064,39 eura
(9.341.000,-Sk); vyšetrovanie bolo ukončené dňa 03.05.2012, t. j. po uplynutí 13 a pol roka od podania
trestného oznámenia. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I podal dňa 17.05.2012 obžalobu na

Okresný súd Bratislava I, ktorý dňa 12.03.2015 vyhlásil odsudzujúci rozsudok; ten sa stal právoplatný
a vykonateľný dňa 28.03.2015. Postup orgánov činných v trestnom konaní považovali žalobcovia za
rozporný s Trestným poriadkom, ktorý ukladá povinnosť viesť vyšetrovanie v súlade so zákonom a
včas, pričom podľa § 209 ods. 2 Trestného poriadku má byť vyšetrovanie ukončené do 4 mesiacov
od vznesenia obvinenia. Uvedená lehota dodržaná nebola, keďže vyšetrovanie trvalo 13 a pol roka;
zvyšok prieťahov bol zavinený súdom. Žalobcovia boli traumatizovaní v dôsledku straty celoživotných

úspor, ako aj z dôvodu neodôvodnených prieťahov zo strany orgánov činných v trestnom konaní pri
vyšetrovaní predmetnej veci. Z uvedeného dôvodu žiadali o náhradu škody v celkovej sume 310.047,79eura,ktorápozostávalazosobnejpôžičkyodsúdenémuvsume6.249.250,Sk(207.437,10eura),zktorej
tento plnil 659.000,-Sk (21.874,79 eura), a preto zostatok predstavoval sumu 5.590.500,-Sk (185.570,60
eura). K predmetnej sume žalobcovia pripočítali sumu 3.750.000,-Sk (124.477,20 eura), ktorá mala byť

vkladom žalobcu v 1. rade do tichého spoločenstva v spoločnosti, v ktorej bol E. L. jediným spoločníkom.
Žalobcovia mali za to, že pokiaľ by slovenské orgány konali včas a zaistili ich nárok majetkom E. L.,
predmetná škoda by im nevznikla, nakoľko by z neho boli uspokojení; vznik škody bol teda v priamej
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánov štátu.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca v 1. rade podal dňa 03.11.1998 na
Obvodnom oddelení PZ Ružinov - západ ústne do zápisnice trestné oznámenie vo veci spáchania
trestného činu podvodu a podvodného úpadku voči E. L.. Totožné trestné oznámenie adresoval dňa
05.11.1998 i Okresnej prokuratúre Bratislava II. Vyšetrovateľ Okresného úradu justičnej polície PZ
uznesením zo dňa 04.04.2003, ČVS: OÚJP-265/30-02-Chm, začal trestné stíhanie voči neznámemu
páchateľovi pre trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, pričom

uznesenímzodňa28.10.2004,ČVS:ORP-265/OEK-B1-2002,vzniesolobvinenievočiE.L.,pretrestný
čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava
I uznesením zo dňa 10.06.2011, č. k. 1Pv/103/11-16, zamietla návrh žalobkyne v 2. rade na zaistenie
nárokuna náhraduškodynamajetkuobvinenéhoE.L.,protiktorémuuzneseniunepodalažalobkyňav2.
rade opravný prostriedok. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I podal dňa 15.05.2012 obžalobu

voči E. L., v tom čase ušlému, za spáchanie trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4
Trestného zákona, ktorá bola doručená Okresnému súdu Bratislava I dňa 17.05.2015 (správne má byť
17.05.2012 - pozn. odvolacieho súdu). Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 12.03.2015, sp. zn.
7T/38/2012,ktorýnadobudolprávoplatnosťavykonateľnosťdňa28.03.2015,uznalE.L.,zdržiavajúceho
sa na neznámom mieste, vinným z toho, že 1/ ako fyzická osoba si od poškodeného žalobcu v 1. rade

na základe vzájomne uzatvorených ústnych zmlúv o pôžičke postupne na rôznych miestach požičal
finančné prostriedky v celkovej sume 6.249.500,-Sk (207.437,10 eura), ktoré osobne prevzal a z nich
vrátil len sumu 659.000,-Sk (21.874,79 eura), zvyšok nevrátil, následne v priebehu roku 1998 odpredal
všetok svoj osobný majetok, konkrétne osobné motorové vozidlo zn. H. I. X, sedan, rok výroby 1998,
EČV: L. L., za sumu 285.000,-Sk (9.460,27 eura), trojizbový byt č. X, nachádzajúci sa na X. poschodí

bytového domu na H. N. Y. L., za sumu 300.000,-Sk (9.958,18 eura), avšak podľa odborného vyjadrenia
č. 26/2015 zo dňa 17.02.2015, v čase scudzenia v hodnote 37.600 eur, napriek tomu, že mal vedomosť
o svojom záväzku voči žalobcovi v 1. rade, čo potvrdil aj v rámci úhrnnej zmluvy o pôžičke zo dňa
15.01.1998, pričom dňa 03.11.1998 vycestoval s celou svojou rodinou do Kanady za účelom trvalého
pobytu, čím žalobcovi v 1. rade a žalobkyni v 2. rade spôsobil škodu vo výške 47.060,27 eura a 2/

dňa 31.10.1997 a dňa 17.11.1997 prevzal od poškodeného žalobcu v 1. rade na M. N. v L. finančné
prostriedky v sume celkom 3.750.000,-Sk (124.477,20 eura), ktoré mali byť na základe budúcej zmluvy
o tichom spoločenstve (uzavretej dňa 15.01.1998) účelovo použité ako vklad tichého spoločníka -
poškodeného žalobcu v 1. rade do obchodnej spoločnosti E.-L., R..K..S.., H. XX, A.:
XX XXX XXX, čo potvrdil v uzavretej zmluve o tichom spoločenstve, obžalovaný však uvedené finančné

prostriedky do spoločnosti nevložil, nezahrnul ich ani do účtovníctva, pričom následne dňa 10.02.1998
v rozpore s úhrnnou zmluvou o pôžičke a zmluvou o tichom spoločenstve previedol 51 % obchodného
podielu v spoločnosti E.-L., R..K..S.. na S. Z. L., čo žalobcovi v 1. rade zatajil, následne dňa 03.09.1998
previedol zvyšných 49 % obchodného podielu v spoločnosti E.-L., R..K..S.. na osoby A. E. C. A. J.,
pričom následne o mesiac neskôr dňa 03.11.1998 s celou rodinou vycestoval do F. za účelom trvalého

pobytu, čím poškodeným žalobcom v 1. a v 2. rade spôsobil škodu vo výške 124.477,20 eura, a teda v
bode 1/ zmaril uspokojenie svojho veriteľa tým, že scudzil časť svojho majetku a činom spôsobil značnú
škodu, v bode 2/ na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a činom
spôsobil značnú škodu, čím spáchal trestný čin poškodzovania práv veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm.
a), ods. 3 Trestného zákona a zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona.

Obžalovaný bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 3 roky. Zároveň trestný súd
obžalovaného zaviazal nahradiť poškodeným žalobcom škodu vo výške 171.537,47 eura a vo zvyšku ich
s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Žalobcovia podali dňa 12.03.2018
na Okresný súd Bratislava II žalobu voči E. L. ako žalovanému, ktorej predmetom bolo zaplatenie sumy
138.510,34 eura s príslušenstvom, konanie bolo vedené pod sp. zn 10C/15/2018.

3. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalobcovia požiadali Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
žiadosťou zo dňa 16.07.2015 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 310.047,79
eura s prísl. spôsobnej nesprávnym úradným postupom, ktorého sa mali dopustiť orgány činné vtrestnom konaní tým, že nezisťovali a nezaistili majetok E. L. a nekonali náležite a včas. Ich žiadosť bola
v časti odstúpená na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj na Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky.

4. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky listom zo dňa 24.08.2001 adresovaným žalobcovi v 1.
rade oznámilo, že sekcia kontroly a inšpekčnej služby prešetrila jeho sťažnosť zistiac, že vyšetrovateľ
OkresnéhoúraduvyšetrovaniaPZBratislavaIpozaevidovanípodnetunatrestnéstíhanieod20.06.2000
nekonal v súlade s ustanovením § 158 ods. 1 Trestného poriadku, a preto jeho sťažnosť vyhodnotila ako

opodstatnenú. Nešlo však o subjektívne zavinenie, ale stav, ktorý mal objektívne príčiny spočívajúce
v enormnej zaťaženosti vyšetrovateľov. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky opätovne prešetrila sťažnosť žalobcu v 1. rade, pričom listom zo dňa 22.02.2002
mu oznámila, že prijaté opatrenia neboli splnené a preto jeho opakovanú sťažnosť vyhodnotila
ako opodstatnenú. Za zistený nedostatok sa generálny riaditeľ sekcie kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ospravedlnil. Okresná prokuratúra Bratislava I v upovedomení

zo dňa 13.6.2011 a zo dňa 18.04.2012 nekonštatovala existenciu prieťahov v trestnom konaní.

5. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie ustálil, že žalobcovia sa v konaní domáhali náhrady
škody, ktorá im mala vzniknúť v dôsledku prieťahov v konaní, ako i tým, že orgány činné v trestnom
konaní nezabezpečili a nezaistili majetok obvineného E. L., ktorý im nemal ako vrátiť požičané

finančné prostriedky. Žalobcovia v priebehu konania špecifikovali obdobie, za ktoré si uplatňovali nárok
na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, ako obdobie prípravného (predsúdneho)
konania, ktoré sa začalo podaním trestného oznámenia žalobcom v 1. rade do zápisnice dňa 03.11.1998
aboloukončenépodanímobžalobyvočiobvinenémuE.L.prokurátoromOkresnejprokuratúryBratislava
I zo dňa 15.05.2012, č. k. 1Pv 103/11-41. Súd prvej inštancie mal za to, že napriek skutočnosti, že trestné

konanie bolo začaté ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“),
pokiaľprieťahyvkonanítrvaliiponadobudnutíúčinnostizákona č.514/2003Z.z.ozodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), bolo potrebné o
uplatnenom nároku na náhradu škody žalobcov rozhodnúť podľa tohto zákona. Ak teda žalobcom bola

spôsobená škoda v dôsledku prieťahov v súdnom konaní, bez ohľadu na skutočnosť, že tieto vznikli
ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ trvali i po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z.
z. bolo potrebné ich posudzovať podľa ustanovení tohto zákona.

6. Následne súd prvej inštancie posudzoval námietku žalovanej o nedostatku jej procesnej spôsobilosti

konať v mene Slovenskej republiky, ktorú vyhodnotil za nedôvodnú s poukazom na § 4 ods. 1 písm. d)
zákona č. 514/2003 Z. z. Predmetom konania bol totiž nárok na náhradu škody, ktorá mala žalobcom
vzniknúť z dôvodu prieťahov v predsúdnom konaní, začatom podaním trestného oznámenia žalobcom
v 1. rade do zápisnice dňa 03.11.1998 a bolo ukončené podaním obžaloby prokurátorom Okresnej
prokuratúry Bratislava I dňa 15.05.2012, č. k. 1Pv 103/11-41, ako aj tým, že orgány činné v trestnom

konaní nezabezpečili a nezaistili majetok obvineného E. L..

7. Za dôvodnú konajúci súd vyhodnotil v poradí druhú námietku žalovanej, ktorou namietala včasnosť
uplatnenia nároku žalobcov na náhradu škody, keď sa nestotožnil s tvrdením žalobcov, že sa o
škode dozvedeli až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol odsúdený páchateľ trestného činu. Súd

prvej inštancie s poukazom na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. pritom zdôraznil, že v prípade
zodpovednosti za nesprávny úradný postup sa uplatňuje len jediná, a to subjektívna premlčacia lehota.
Jej začiatok je stanovený na okamih, kedy sa poškodený o vzniku škody dozvedel, a teda kedy zistil
skutkové okolnosti, z ktorých možno dovodiť vznik škody a orientačne aj jej rozsah tak, aby mohol
určiť približne výšku škody v peniazoch. Tento okamih sa odvíja od vedomosti žalobcov o tom, že im

škoda v určitej výške vznikla a že za ňu zodpovedá štát, a nie od vedomosti o nesprávnom úradnom
postupe samotnom. V takom prípade nie je rozhodná vedomosť o tom, ktorý orgán štátu škodu spôsobil,
ani to, či a kedy sa poškodený dozvedel o výsledku šetrenia príslušného orgánu o jeho sťažnosti
pre nesprávny úradný postup. Vzhľadom na to, že predmetom konania bol nesprávny postup orgánov
činných v trestnom prípravnom konaní, žalobcovia sa ako poškodení dozvedeli o škode najneskôr

momentom podania obžaloby prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava I na Okresný súd Bratislava
I, t. j. dňa 17.05.2012; počnúc nasledujúcim dňom (18.05.2012) im začala plynúť subjektívna
premlčacia lehota podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na uplatnenie nároku na náhradu škody,
a táto uplynula dňa 18.05.2015. Pokiaľ žalobcovia podali žalobu vo veci na súd prvej inštancie dňa22.02.2016, s prihliadnutím i na 6 mesačnú lehotu na vybavenie žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 v spojení s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., podali
ju oneskorene.

8. Súd prvej inštancie nad rámec uvedeného konštatoval, že i v prípade, ak by žalovanou vznesená
námietka premlčania nebola dôvodná, nemohol by žalobe po vecnej stránke vyhovieť. Uviedol, že
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu
verejnej moci, resp. orgánu štátu sú: 1. nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup orgánu

verejnej moci/orgánu štátu, 2. existencia škody a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci/orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Aby bola daná
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, tento musí byť hlavnou, priamou a
bezprostrednou príčinou škody, a teda nestačí, ak je v tomto smere len príčinou sprostredkovanou.

9. Pokiaľ išlo o prvý predpoklad zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup, bolo podľa

mienky konajúceho súdu potrebné, aby príslušný orgán (t. j. v trestnom konaní prokurátor ako dozorujúci
orgán)konštatovalnesprávnyúradnýpostup;jetomutakzdôvodu,žesúduvcivilnomkonaníneprináleží
hodnotiť postup vyšetrovateľov. Dozorujúci prokurátor v trestnom konaní pritom nekonštatoval žiadne
prieťahy a ani neoznačil iné konanie vyšetrovateľov za nesprávne alebo v rozpore so zákonom. Zároveň,
uznesenímzodňa10.06.2011prokurátorkaOkresnejprokuratúryBratislavaIzamietlanávrhžalobkynev

2. rade na zaistenie nároku žalobcov, nakoľko žalobcovia ako poškodení v trestnom konaní nepreukázali
dostatočne závažné skutočnosti na vydanie kladného rozhodnutia. Žalobkyňa v 2. rade voči tomuto
rozhodnutiu nepodala opravný prostriedok.

10. Žalobcovia nepreukázali ani existenciu v poradí druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu.

Žalobcovia tvrdili, že v dôsledku nekonania orgánov činných v trestnom konaní im bola spôsobená
škoda, keďže finančné prostriedky požičané páchateľovi trestného činu E. L. nezískali späť; svoje nároky
voči nemu si pritom uplatnili v občianskom súdnom konaní, ktoré bolo vedené (prebiehalo) na Okresnom
súde Bratislava II pod sp. zn. 10C/15/2018. A napokon, súd prvej inštancie mal za to, že v danom
prípade nebola preukázaná ani existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

škodou, ktorá ako otázka skutková, musí byť vždy s istotou preukázaná; dôkazné bremeno zaťažovalo
pritom žalobcov. Žalobcovia podľa mienky konajúceho súdu nepreukázali, že by ich prípadná škoda
bola v priamom dôsledku s konaním orgánov činných v trestnom konaní, a teda nepreukázali priamy
súvis vzniku škody (ktorý výslovne zákon vyžaduje) s konaním orgánov činných v trestnom konaní.
So zreteľom na tieto skutočnosti konajúci súd žalobu žalobcov v intenciách článku 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky, § 1, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2, § 19 ods. 1, §
25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „Občiansky zákonník“) zamietol.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262

ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a v konaní plne úspešnej
žalovanej nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko jej v konaní žiadne trovy nevznikli.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia podľa
obsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. a navrhli ho zmeniť a žalobe v celom

rozsahu vyhovieť. Nesúhlasili s primárnym dôvodom, pre ktorý konajúci súd zamietol ich žalobu, keď
vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovanou za dôvodnú. Názor súdu prvej inštancie, podľa
ktorého sa mohli dozvedieť o vzniku škody najneskôr podaním obžaloby, t. j. dňa 17.05.2012, považovali
za rozporný s prezumpciou neviny. Preukázanie viny páchateľa trestného činu je totiž neoddeliteľne
spojené so spôsobením škody trestným činom. Nie je možné potom tvrdiť, že páchateľ je zodpovedný za

škodu v dôsledku trestného činu, ak sa na neho hľadí ako na nevinného, a teda sa posudzuje ako osoba,
ktorá trestný čin nespáchala. Žalobcovia považovali za neudržateľné, aby ako poškodení mali vedomosť
o tom, že im v dôsledku trestného činu vznikla škoda v čase, kedy sa na páchateľa trestného činu hľadelo
akonanevinného;malipretozato,žeaždňomprávoplatnostiavykonateľnostiodsudzujúcehorozsudku,
t. j. dňa 28.03.2015, nadobudli vedomosť o tom, že trestným činom odsúdeného E. L. im bola spôsobená

škoda. Keďže v tom čase bol odsúdený ušlým, jeho pobyt nebol známy a i v dôsledku prieťahov v konaní
nebolo možné uspokojiť ich nároky ako poškodených; vznikla im preto škoda spočívajúca v nedobytnosti
ich pohľadávky voči nemu. Ak by orgány činné v trestnom konaní postupovali promptne a bez prieťahov,odsudzujúci rozsudok by bol vyhlásený v čase, kedy páchateľ disponoval majetkom, z ktorého by sa
mohli uspokojiť ich nároky.

13. Pokiaľ išlo o nesprávny úradný postup žalobcovia poukázali na to, že ustanovenie § 9
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., na ktoré poukazovala žalovaná v priebehu konania, argumentujúc, že
dozorujúci prokurátor nikdy nekonštatoval existenciu prieťahov v prípravnom konaní, resp. nezákonný
postup, nadobudlo účinnosť až novelou zákona č. 412/2012 Z. z. Do tej doby nebol nesprávny úradný
postup v zákone č. 514/2003 Z. z. bližšie definovaný, pričom až súdna prax priniesla potrebu ustálenia

tohto pojmu. Keďže v čase prijatia a účinnosti novely zákona č. 412/2012 Z. z. už vyšetrovanie bolo
skončené, nebolo možné spravodlivo od nich požadovať, aby na základe zmeny právnej úpravy zákona
č. 514/2003 Z. z. žiadali o odstránenie nečinnosti vyšetrovateľa za účelom preukázania prieťahov v
konaní. V ich prípade však konštatovala nečinnosť tak Okresná prokuratúra, ako aj Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky. Nesprávny úradný postup vyšetrovateľa, resp. orgánov verejnej moci spočívajúci
v neúmerne dlhom vedení trestného konania preto vzhľadom na celkovú dĺžku konania (16,5 roka),

považovali za zrejmý.

14. Pokiaľ súd prvej inštancie v súvislosti s existenciu nesprávneho úradného postupu poukázal
i na to, že proti rozhodnutiu prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I, ktorým zamietla ich
návrh na zaistenie majetku E. L., nepodali opravný prostriedok, podotkli, že titulom ich nároku na

náhradu škody bol nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci, a nie nezákonné rozhodnutie. Ten,
okrem enormných prieťahov v konaní, spočíval i v nevydaní žiadneho rozhodnutia o ich návrhu ako
poškodených na zaistenie ich nároku, ktorý bol náležite uplatnený ešte v roku 1998, t. j. pri podaní
trestného oznámenia. Za nedôvodnú považovali obranu žalovanej, podľa ktorej v čase podania žiadosti
nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe, a teda zaistenie nároku na náhradu škody nebolo

ani procesne možné. K vzneseniu obvinenia voči E. L. došlo až v roku 2004, z dôvodov
prieťahov v konaní, a preto pokiaľ by tieto neexistovali, bolo možné vzniesť obvinenie oveľa skôr, a tým
zaistiť včas ich nárok ako poškodených. Samotná skutočnosť, že v dôsledku nečinnosti orgánov činných
v trestnom konaní neboli naplnené procesné podmienky zaistenia nároku na náhradu škody, nemôže
byť pričítaná na ich ťarchu.

15. Žalobcovia sa nestotožnili ani so záverom konajúceho súdu spochybňujúcim naplnenie druhého
predpokladu zodpovednosti za škodu, a to vzniku škody, ktorý naviac nedostatočne odôvodnil, nakoľko
sa touto otázkou v skutočnosti nezaoberal, len stroho konštatoval, že sa domáhajú peňažného plnenia aj
od páchateľa. Žalobcovia pritom s ohľadom na všetky okolnosti prípadu považovali akékoľvek vyhliadky

na vymoženie žalovanej čiastky od páchateľa trestného činu za absolútne nereálne, pričom také konanie
by si vyžiadalo iba ďalšie neúmerné a márne vynaložené finančné výdavky; naviac nebolo ani známe, či
páchateľ trestného činu bol nažive. Vzhľadom na to, že škoda a jej výška, za ktorú evidentne zodpovedal
páchateľ trestného činu, bola konštatovaná priamo v odsudzujúcom rozsudku, považovali žalobcovia
existenciu majetkovej ujmy za úplne zrejmú a jednoznačnú. Podotkli pritom, že v súčasnosti sa nemajú

ako domáhať peňažného plnenia od samotného páchateľa, ktorý sa nachádza na neznámom mieste,
všetkého majetku na území Slovenskej republiky sa zbavil a existencia iného majetku im nebola známa.
Práve dlhodobá nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní podľa nich spôsobila nedobytnosť ich
pohľadávky voči páchateľovi trestného činu, čím bol naplnený i predpoklad existencie príčinnej súvislosti
medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Orgány činné v trestnom konaní

svojou nečinnosťou vytvorili odsúdenému dostatočný priestor na to, aby so svojim majetkom bezpečne
naložil, resp. sa ho účelovo zbavil, ušiel a zatajil miesto svojho pobytu; ich nárok voči páchateľovi
trestnéhočinusatakvdôsledkupostupuorgánovčinnýchvtrestnomkonanístalreálnenevymožiteľným.
Na uvedenom základe žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že ich
žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná im náhradu trov konania voči žalovanej.

16. Žalobcovia písomným podaním zo dňa 16.05.2019 doplnili, že medzičasom Okresný súd Bratislava
II rozsudkom zo dňa 19.02.2019, právoplatným dňa 25.04.2019, uložil E. L. povinnosť nahradiť im škodu
vo výške 138.510,34 eura s prísl., na uplatnenie ktorej boli odkázaní v odsudzujúcom trestnom rozsudku.
Predmetný rozsudok považovali pritom za nevykonateľný, resp. bezpredmetný, a to vzhľadom na úmrtie

E. L. dňa 06.01.2016.

17. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcov, ani k ich podaniu zo dňa 16.05.2019 písomne nevyjadrila.18. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 25.06.2020, č. k. 3Co/6/2019-407, napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil a žalovanej proti žalobcom v 1. a v 2. rade nepriznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Stotožnil sa so súdom prvej inštancie, že žalobcami vymedzené obdobie prieťahov

v trestnom konaní od 03.11.1998 do 17.05.2012 spadá pod právnu úpravu zákona č. 514/2003 Z. z.
a prisvedčil i jeho postupu, keď sa pri posudzovaní oprávnenosti nároku žalobcov na náhradu škody
správne zameral najskôr na posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky premlčania; nestotožnil sa však
s jej právnym posúdením. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
5MCdo 13/2010, konštatoval, že jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej lehoty je okamih,

kedy sa žalobcovia skutočne dozvedeli o škode, t. j. o skutkových okolnostiach, z ktorých možno zistiť
vznik škody v predpokladanej výške, zakladajúcej jej uplatnenie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
Prisvedčil, že za skutočnú škodu možno považovať i ujmu, spočívajúcu v neuspokojenej pohľadávke
veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny
úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však v takom prípade vzniká až okamihom, keď sa
právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným, v ktorej súvislosti odvolací

súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 165/2012; ujma
odškodniteľná v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. vznikne potom až vtedy, ak nemožno dosiahnuť
uspokojenie z tohto právneho vzťahu jeho účastníkov. Hoci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
Okresný súd Bratislava I uložil rozsudkom zo dňa 12.03.2015, sp. zn. 7T/38/2012, odsúdenému, t. č.
nebohému E. L., nahradiť žalobcom škodu vo výške 171.573,47 eura a vo zvyšku ich odkázal na civilné

súdne konanie a následne na základe žaloby žalobcov zo dňa 12.03.2018 Okresný súd Bratislava II
zaviazal nebohého žalovaného zaplatiť žalobcom sumu 138.510,34 eura s prísl., ktorá pohľadávka v
celosti zodpovedala uplatnenému nároku na náhradu škody, žalobcovia, napriek deklarácii nepreukázali
bezúspešnosť jej vymoženia, t. j. uspokojenia súdmi právoplatne priznanej pohľadávky voči nebohému,
v celkovej sume 310.083,81 eura; len samotná smrť E. L., bez súčasného osvedčenia, že tento

nezanechal žiaden majetok ako dedičstvo (na území Slovenskej republiky alebo v
zahraničí), nevylučuje možnosť uspokojenia nárokov žalobcov voči nemu. Odvolací súd sa stotožnil
aj s absenciou príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, ktorú konštatoval
súd prvej inštancie. Podľa mienky odvolacieho súdu bolo v prípade príčinnej súvislosti významné, aby
žalobcovia osvedčili, že v období tvrdenej nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní existoval taký

majetok nebohého, z ktorého by mohol byť reálne a pri pravidelnom behu udalostí uspokojený ich nárok
na zaplatenie pohľadávky v sume celkom 310.047,79 eura, avšak k jeho uspokojeniu nedošlo práve
v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Hoci žalobcovia za uvedeným účelom podali návrh na
vykonanie dokazovania, tento však v primeranej lehote nedoplnili a v priebehu ďalšieho konania na ňom
nezotrvali; žalobcovia tak nepreukázali existenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym

úradným postupom a deklarovanou škodou. Odvolací súd, konštatujúc, že síce súd prvej inštancie
posúdil nesprávne žalovanou vznesenú námietku premlčania, vyhodnotiac túto za dôvodnú, v ďalšom
správne uzavrel, že žalobcovia nepreukázali splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti žalovanej
za škodu, a to najmä existenciu škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou. Nakoľko na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne splnenie všetkých

zákonom stanovených podmienok, absencia čo i len jednej musí nevyhnutne viesť k zamietnutiu žaloby;
za daného stavu tak nepovažoval za potrebné skúmať i danosť nesprávneho úradného postupu ako
ďalšieho z týchto predpokladov.

19. Na dovolanie žalobcov v 1. a v 2. rade Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa

29.11.2022, sp. zn. 7Cdo 137/2021, zrušil rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 25.06.2020, sp. zn.
3Co/6/2019, a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Dôvodil, že nosné dôvody, na základe ktorých súd
prvej inštancie zamietol žalobu, spočívali v jeho právnom závere o premlčaní nároku žalobcov; nad
rámec uvedeného, skôr na posilnenie celkovej argumentácie, následne, pritom pomerne stroho a bez
náležitého vysvetlenia konštatoval aj nesplnenie všetkých troch predpokladov vzniku zodpovednosti za

škodu, a to a/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, b/ existencia škody a c/ príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou. Odvolací
súd v nesúhlase s právnymi závermi súdu prvej inštancie o premlčaní sporného nároku však založil svoje
rozhodnutienanepreukázanídvochztrochpredpokladovvznikuzodpovednostizaškodu,atoexistencie
škody a príčinnej súvislosti; tieto ďalej rozvinul spôsobom predtým neuvádzaným a nepoznaným

konajúcim súdom, ako aj sporovými stranami. Dovolací súd mal za to, že strohé a bez náležitého
vysvetlenia uvedené dôvody, ktoré konajúci súd uviedol nad rámec veci, a teda netvoriace nosné dôvody
jeho rozhodnutia, nezbavili odvolací súd jeho manudukčnej povinnosti vyplývajúcej z § 382 C.s.p.
Konštatujúc, že podstatou manudukčnej povinnosti podľa citovaného ustanovenia je zabrániť odňatiumožnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj
po podaní odvolania, dospel dovolací súd k záveru, že tým, že odvolací súd takto nepostupoval a
túto povinnosť si nesplnil, dovolatelia v danej procesnej situácii nemali možnosť namietať správnosť

tohto iného/nového právneho názoru zaujatého v samotnom odvolacom rozhodnutí; týmto nesprávnym
postupom odvolacieho súdu tak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420
písm. f) C.s.p., ktorá procesná vada predstavovala okolnosť, pre ktorú musel dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť.

20. Odvolací súd, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným vyššie, výzvou zo dňa
05.04.2024, vyzval sporové strany v zmysle § 382 C.s.p., aby sa vyjadrili k možnému použitiu na vec sa
vzťahujúcich ustanovení právnych predpisov, ktoré pri doterajšom rozhodovaní o veci neboli použité a
sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce, a to § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 5,
§ 19 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v rozhodnom čase a § 442 ods. 3 Občianskeho
zákonníka.

21. Žalobcovia v reakcii na výzvu odvolacieho súdu v celom rozsahu zotrvali na právnej argumentácii
prezentovanej v nimi podanom odvolaní vychádzajúcej z potreby aplikácie zákona č. 514/2003 Z.
z. v znení platnom a účinnom do 31.12.2012. Za uvedenej právnej úpravy sa za nesprávny úradný
postup považovalo i porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

v zákonom ustanovenej lehote; za nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci pokladali
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb, a to bez potreby preskúmania postupu vyšetrovateľa zo strany dozorujú ceho
prokurátora. Súdy pritom posudzovali otázku zákonnosti postupov orgánov verejnej moci, ako aj
existencie zbytočných prieťahov ako otázku predbežnú.

22. Vo vzťahu k jednotlivým atribútom vzniku nároku na náhradu škody zotrvali na doterajšej
argumentácii v konaní. Zopakovali, že žalobou sa domáhajú náhrady škody spôsobenej pri výkone
verenej moci, dôvodiac, že v priebehu rokov 1997 až 1998 sa stali poškodenými v dôsledku naplnenia
znakov skutkovej podstaty trestných činov poškodzovania veriteľa a podvodu, spáchaných slovenským

štátnym občanom E. L.; trestné konanie sa viedlo neúmerne dlho, pričom odsudzujúci rozsudok
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.03.2015, sp. zn. 7T/38/2012, nadobudol právoplatnosť až
dňa 28.03.2015. Žalobcovia uplatnili podnet na včasné zaistenie majetku E. L. a v trestnom konaní
predložili okrem iného i jeho čestné vyhlásenie zo dňa 12.10.1998, v ktorom tento označil svoje bankové
konto ako zdroj, z ktorého sa zaviazal vyrovnať pohľadávku žalobcovi v 1. rade, čo však neurobil.

Orgány činné v trestnom konaní nikdy nezisťovali existenciu a hodnotu majetku E. L. a nevykonali
žiadne procesné úkony smerujúce k zaisteniu jeho majetku, a tým k zabezpečeniu nároku žalobcov ako
poškodenýchnanáhraduškody,ktorúimspôsobil,hociboloznáme,žejeušlývF.;nevyužilianimožnosti
spolupráce ponúkané kanadskou políciou, ani národnou ústredňou A.. Žalobcovia ďalej, poukazujúc na
priebeh trestného konania, uviedli, že vyšetrovanie bolo skončené až dňa 03.05.2012 po ich opakovanej

sťažnosti adresovanej ministrovi vnútra, t. j. po uplynutí 13 a pol roka odo dňa podania trestného
oznámenia.Obžalobabolapodanádňa17.05.2012aodsudzujúcirozsudokbolvyhlásenýažpopribližne
troch rokoch. Postup orgánov činných v trestnom konaní bol podľa ich mienky v rozpore s ustanovením
§ 209 ods. 2 Trestného poriadku; vyšetrovanie a následné súdne konanie boli v konečnom dôsledku
skončené na základe dôkazov, ktoré mali orgány činné v trestnom konaní k dispozícii už na začiatku

vyšetrovania. Ak by pritom konali v súlade so zákonom a bez zbytočných prieťahov, využili by kanadskou
políciou ponúknutú možnosť spolupráce a zaistili by ich nárok ako poškodených v trestnom konaní,
nedošlo by k zmareniu ich možnosti uspokojiť svoj nárok na náhradu škody od E. L.; tento, v súčasnosti
už zomrelý, tak mal dostatočný časový priestor na to, aby ako ušlý dosiahol status neznámeho pobytu a
účelovo sa zbavil majetku, a teda po skončení trestného konania ho nebolo možné nájsť a už vôbec od

neho vymáhať a vymôcť nárok na náhradu škody. Žalobcovia ako fyzické osoby pritom nemajú možnosť
získať dôkazy o tom, akým majetkom E. L. v minulosti disponoval, aký majetok patrí do dedičstva po
ňom a akým spôsobom sa majetku zbavil; tieto možnosti mali práve orgány činné v trestnom konaní,
od ktorých žalobcovia očakávali, že ich spravodlivo využijú. Hoci prisvedčili, že majú možnosť podať
návrh na vykonanie exekúcie proti E.H. L., uvedené však považovali s ohľadom na ich pomery, keď

tomuto s dôverou požičali svoje celoživotné úspory, nedostupné, nakoľko je dôvodné predpokladať
jeho absolútnu nemajetnosť a s tým spojené zastavenie exekúcie a povinnosť žalobcov uhradiť trovy
exekúcie. Navyše E.Í. L. už nežije, a teda voči nemu nemožno podať žiadny návrh a im nemá odkiaľ
byť známy okruh jeho dedičov. Žalobcovia poukázali i na nekonzistentnosť súdov pri ponímaní sumyvyčíslenej orgánmi činnými v trestnom konaní (zrejme ako škody) vo výške 310.064,40 eura uvádzajúc,
že táto najskôr predstavovala nesplatenú časť pohľadávky, do právoplatného odsúdenia E. L. išlo o
predpokladanú škodu a po jeho právoplatnom odsúdení išlo o skutočnú škodu. Nakoľko si žalobcovia

nároknanáhraduškodyuplatnilivrámciadhéznehokonaniaakosúčastitrestnéhokonaniapredorgánmi
činnými v trestnom konaním, ktorých nečinnosťou im vznikla ujma, ide o škodu spôsobenú orgánmi
štátu; tým boli súčasne naplnené všetky hmotnoprávne predpoklady vzniku nároku na náhradu škody.

23. Žalobcovia vo vzťahu k záverom odvolacieho súdu v zrušenom rozsudku zo dňa 25.06.2020,

sp. zn. 3Co/6/2019, pokiaľ išlo o príčinnú súvislosť uviedli, že v adhéznom konaní sa domáhali
právom aprobovaným spôsobom nároku na náhradu škody voči E. L., pričom bolo právom a zároveň
i povinnosťou orgánov činných v trestom konaní využiť dostupné inštitúty a prijať potrebné opatrenia
na zabránenie mu v porušovaní právnych noriem. Zotrvali na tom, že majetková ujma im vznikla tým,
že orgány činné v trestnom konaní vytvorili E. L. dostatočný priestor na bezpečné zbavenie sa svojho
majetku, útek a zatajenie sa pred žalobcami ako i orgánmi verejnej moci, čím sa ich nárok stal v praxi

nevymožiteľným. Za nesprávny potom označili názor o nepreukázaní nedobytnosti
pohľadávky. Zdôraznili, že súdnymi rozhodnutiami, a to odsudzujúcim rozsudkom, ako i rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19.02.2019, č. k. 10C/15/2018-64, právoplatným dňa 25.04.2019,
je priamo zadefinovaná výška škody. Ako fyzické osoby nemajú možnosť získať dôkazy o tom, akým
majetkom E. L. v minulosti disponoval, aký majetok patrí do dedičstva po ňom, či akým spôsobom

sa tento majetku zbavil. Žiadať od nich začatie exekučného konania voči nemu, keď jeho pobyt už v
čase vydania odsudzujúceho rozsudku nebol známy, je čisto formalistický prístup, nesúladný s právom;
za nereálne považovali aj vyžadovanie dedičského rozhodnutia po osobe ušlej do F. s neznámym
pobytom. V rozhodnom čase, keď boli dané skutočnosti zistiteľné a majetok páchateľa bolo možné
zaistiť, sa žalobcovia obrátili na orgány činné v trestnom konaní s požiadavkou zaistenia jeho majetku;

orgány činné v trestnom konaní však k tomu nikdy nepristúpili. Odvolaciemu súdu navrhli zabezpečiť
dožiadaním príslušných orgánov dôkaz, a to dedičské rozhodnutie po E. L.; v súvislosti s možnosťou
predkladať dôkazy v odvolacom konaní poukázali pritom na bod 12.2 rozhodnutia dovolacieho súdu zo
dňa 29.02.2022, sp. zn. 7Cdo 137/2021. Žalobcovia záverom navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a zaviazať žalovanú na náhradu trov konania.

24. Žalovaná na výzvu odvolacieho súdu oznámila nesúhlas s použitím § 442 ods. 3 Občianskeho
zákonníka; k použitiu § 17 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. podotkla, že takéto ustanovenie sa v právnej
úprave nenachádza. Pokiaľ išlo o ostatné ustanovenia uvedené vo výzve odvolacieho súdu, súhlasila,
aby tieto boli použité pri ďalšom prejednávaní veci, nakoľko tieto už boli súdom prvej inštancie, resp.

odvolacím súdom pri posudzovaní sporu aplikované.

25. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a zohľadniac i právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v odôvodnení

jeho uznesenia zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo 137/2021, dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je
dôvodné a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť.

26. V prvom rade odvolací súd udáva, že zotrval na svojom názore vyjadrenom už v pôvodnom
rozsudku zo dňa 25.06.2020, sp. zn. 3Co/6/2019, v rámci ktorého vyhodnotil postup konajúceho súdu,

zameriavajúci sa pred vlastným meritórnym rozhodnutím na vyhodnotenie opodstatnenosti vznesenej
námietky premlčania, za správny. Rovnako nevidel dôvod na zmenu postoja pri hodnotení námietky
premlčania, keď sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcov. Ten
pritom vychádzal z toho, že žalobcovia sa dozvedeli o nimi tvrdenej škode, spočívajúcej v nemožnosti
uspokojenia ich nároku voči E. L. v trestnom konaní, deň po skončení nimi vymedzeného obdobia

prieťahov v konaní, t. j. dňa 17.05.2012. Odvolací súd je toho názoru, že zo skutočností tvoriacich
obsah súdneho spisu nemožno nijako vyvodiť, že by sa žalobcovia dozvedeli o nimi tvrdenej škode
najneskôr momentom podania obžaloby voči E. L. prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava I na
Okresný súd Bratislava I, tak ako konštatoval súd prvej inštancie. Je pritom evidentné, že konajúci
súd ustálil počiatok plynutia premlčacej lehoty vo väzbe na žalobcami vymedzené ohraničenie obdobia

nesprávneho úradného postupu, a nie vo väzbe na zistenie, kedy im boli známe skutkové okolnosti,
z ktorých mohli zistiť vznik škody zakladajúcej jej uplatnenie. Počiatok premlčacej lehoty sa pritom
neodvíja od okamihu, kedy sa poškodený dozvie o nesprávnom úradnom postupe. Vznik škody pritom
žalobcovia evidentne odvodzovali od nevymožiteľnosti ich pohľadávky v sume 310.047,79 eura vočiE. L., o ktorej podľa obsahu súdneho spisu nemali v čase podania obžaloby vedomosť; doposiaľ
vykonané dokazovanie pritom (zatiaľ) nenasvedčuje ani tomu, že by takou vedomosťou disponovali ku
dňu právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.03.2015, sp. zn.

7T/38/2012, ktorým uznal Jiřího Burkovca za vinného zo spáchania tam uvedených trestných činov
(28.03.2015), ako bez opory v dôkazoch tvrdili žalobcovia, počítajúc od ktorého dátumu by nepochybne
podali žalobu včas. Získaním vedomosti o páchateľovi trestného činu, jeho odsúdení a o jeho záväzku
zaplatiť žalobcom škodu v sume 171.537,47 eura totiž títo nenadobudli vedomosť o škode (nedobytnosť)
a jej výške, ktorá okolnosť zakladá počiatok plynutia premlčacej lehoty v zmysle § 19 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z. z.; predpoklad hypotézy právnej normy sa totiž nespája s vedomosťou žalobcov o tom, kto
za škodu zodpovedá. So zreteľom na uvedené sa javí, že žalobcom v čase podania žaloby (22.02.2016)
neuplynula premlčacia lehota v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

27. Hodno pritom podotknúť, že nesprávnosť záveru o nedôvodnosti žalovanou vznesenej námietky
premlčania, ktorý vyslovil odvolací súd i v rozsudku zo dňa 25.06.2020, sp. zn. 3Co/6/2019, nevytkol

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho prieskumu v rozhodnutí zo dňa 29.11.2022, sp.
zn. 7Cdo 137/2021.

28. Odvolací súd ďalej uvádza, že i napriek chybnému záveru o oneskorenom podaní žaloby, sa konajúci
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku venoval posúdeniu jej vecnej opodstatnenosti a skúmal,

či žalobcovia preukázali splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, ktorými sú 1/ nesprávny úradný postup, 2/
existencia škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou; dospel pritom
k záveru, že tieto neboli dané, s ktorým posúdením sa žalobcovia v odvolaní nestotožnili.

29. Pokiaľ ide o žalobcami namietaný nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v trestnom
konaní v období od 03.11.1998 do 17.05.2012, odvolací súd musel prisvedčiť ich argumentácii, že
pri jeho posúdení konajúci súd síce správne aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z., avšak nie v znení účinnom v rozhodnom čase. V čase, kedy sa mali orgány činné v
trestnom konaní dopustiť tvrdených zbytočných prieťahov v trestnom konaní, a teda i žalobcami

namietaného nesprávneho úradného postupu, zákon č. 514/2003 Z. z. na účely preukázania jeho
(ne)danostiexplicitnenevyžadovalvychádzaťlenzvýsledkovvybaveniažiadostiopreskúmaniepostupu
vyšetrovateľa Policajného zboru prokurátorom, tak ako chybne konštatoval súd prvej inštancie, zrejme
berúc zreteľ na právnu úpravu § 9 ods. 3 citovaného zákona účinnú od prijatia novely č. 412/2012 Z.
z., t. j. od 01.01.2013. I keď treba prisvedčiť konajúcemu súdu, že na účely naplnenia predpokladu

zodpovednosti za nesprávny úradný postup možno podporne vychádzať z výsledkov šetrenia postupu
vyšetrovateľa dozorujúcim orgánom (prokurátorom), absencia takého podkladu nevedie automaticky
k záveru o nepreukázaní existencie nesprávneho úradného postupu, najmä pokiaľ žalobcovia tvrdili
a predložili iné listinné dôkazy, ktorými mienili preukázať nečinnosť orgánov činných v trestnom
konaní (viď odpovede Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na sťažnosti žalobcu v 1. rade

zo dňa 24.08.2001, zo dňa 22.02.2002, ktorých obsah uviedol súd prvej inštancie v bodoch 31. a 32.
odôvodnenia rozhodnutia); ich posúdením a vyhodnotením samostatne, ako i vo vzájomnej súvislosti
s ostatnými dôkazmi založenými v súdnom spise z hľadiska danosti nesprávneho úradného postupu
sa pritom konajúci súd nezaoberal, pričom nevyhodnotil ani tvrdenie žalobcov, že nebolo rozhodné o
ich žiadosti na zaistenie majetku obvineného E. L., hoci túto podali súčasne s trestným oznámením zo

dňa 03.11.1998; išlo pritom o inú žiadosť, ako bola predmetom posúdenia podľa uznesenia prokurátorky
Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 10.06.2011, č. k. 1Pv 103/2011-16.

30. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno potom záver konajúceho súdu o tom, že žalobcovia
nepreukázali existenciu nesprávneho úradného postupu považovať zatiaľ za predčasný, a tým za

nesprávny, vychádzajúci naviac z právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré nebolo účinné
v rozhodnom čase.

31.Odvolacísúdmuselprisvedčiťiďalšejodvolacejargumentáciižalobcovtýkajúcejsavporadídruhého
predpokladu zodpovednosti, a to existencie škody, čo malo následne vplyv i na posúdenie danosti

príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom. V rámci odvolacieho
prieskumu pritom zohľadnil i stanovisko, ktoré v tomto smere prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky
v uznesení zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo 137/2021, označiac odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie za strohé a bez náležitého vysvetlenia. Konajúci súd konštatoval absenciu majetkovejujmy na strane žalobcov poukazom na to, že si svoje nároky voči páchateľovi trestného činu
uplatnili v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, sp. zn. 10C/15/2018. Z takto
koncipovaného odôvodnenia nie sú poznateľné skutkové zistenia súdu prvej inštancie ohľadne škody, čo

táto predstavovala, keď žalobcovia si okrem sumy 310.047,79 eura uplatnili i nárok na ušlý zisk vo výške
17,6 % ročne zo sumy 310.047,79 eura od 04.03.1999 do zaplatenia a na úrok z omeškania vo výške
5 ,05 % ročne zo sumy 310.047,79 eura od 17.01.2016 do zaplatenia, aké dôkazy na jej preukázanie
žalobcovia predložili, ako ich konajúci súd zhodnotil, pričom absentuje i jeho myšlienková úvaha a
nadväzujúceprávnezáveryvedúcektomu,žetentopredpokladzodpovednostižalobcovianepreukázali.

Pokiaľ išlo o existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou,
ktorú rovnako nepovažoval konajúci súd za preukázanú, argumentoval tým, že žalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno, že ich prípadná škoda mala priamy súvis s konaním orgánov činných v trestnom
konaní; konajúci súd dostatočne neozrejmil, z čoho vyvodil záver o nedostatku príčinnej súvislosti medzi
tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom. Možno potom konštatovať, že konajúcim súdom
koncipované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa požiadavku dostatočne odôvodneného

súdneho rozhodnutia, v ktorom by sa tento v miere potrebnej vysporiadal s argumentáciou a dôkazmi
žalobcov, na ktorých založili dôvodnosť podanej žaloby, a to vo vzťahu k existencii škody, ako aj príčinnej
súvislosti medzi ňou a tvrdeným nesprávnym úradným postupom, pričom dal i zrozumiteľné odpovede
na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k (ne)oprávnenosti ich nároku na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie tým znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali

im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

32. So zreteľom na všetky vyššie vytknuté pochybenia konajúceho súdu, ktoré v súhrne nebolo možné
napraviť v konaní pred odvolacím súdom, a to ani po ním uskutočnenej výzve zo dňa 05.04.2024,
realizovanej v súlade so záväzným právnym názorom vyplývajúcim z uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo 137/2021, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť
savyššieuvedenýmprávnymnázoromodvolaciehosúdu,ktorýmjevzmysle§391ods.2C.s.p.viazaný.
Vec opätovne prejedná, vykoná dokazovanie v rozsahu potrebnom na posúdenie dôvodnosti žaloby

žalobcov, vykonané dôkazy vyhodnotí v zmysle § 191 ods. 1 C.s.p. a na ich základe ustáli skutkový stav
potrebný pre svoje rozhodnutie. Následne svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení
veci z hľadiska splnenia predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby bolo v plnej miere naplnené právo
strán sporu na spravodlivé súdne konanie.

33. Pre účely ďalšieho postupu súdu prvej inštancie vo veci považuje odvolací súd za vhodné uviesť,
že je nepochybné, že žalobcovia sa v konaní domáhali náhrady škody, ktorá mala podľa ich udania
predstavovať nevymoženú pohľadávku voči (t. č. nebohému) E. L. v sume 310.047,79 eura, pričom
žiadali i zaplatenie ušlého zisku vo výške 17,6 % ročne zo sumy 310.047,79 eura od 04.03.1999 do

zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 310.047,79 eura od 17.01.2016
do zaplatenia. Je pravdou, že za skutočnú ujmu treba považovať i ujmu, spočívajúcu v neuspokojenej
pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však v takom prípade nevzniká už v okamihu
splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti

dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným (obdobne k tomu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veci sp. zn. II. ÚS 165/2012, mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
25 Cdo 105/2004). Ak totiž medzi účastníkmi právneho vzťahu existujú určité práva a povinnosti, ktoré
neboli splnené, tak ujma odškodniteľná v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. vznikne až vtedy, ak nemožno
dosiahnuť uspokojenie z tohto právneho vzťahu jeho účastníkov. Podľa ustálenej judikatúry platí, že

pokiaľ dlžník nezaplatil dlžnú čiastku svojmu veriteľovi, tento si nemôže s úspechom uplatniť nárok na jej
náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby (štátu) za škodu, lebo mu škoda zatiaľ nevznikla; samotná
existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh v
takom prípade nie je skutočnou škodou, ani ušlým ziskom (k tomu podporne i rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky, sp. zn. 25Cdo 986/2001). Inými slovami povedané, ak svedčí poškodenému ako

veriteľovi právo voči jeho dlžníkovi, ktoré môže uplatniť, resp. uspokojiť, nevzniká mu zatiaľ nárok na
náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci voči štátu. Až v prípade, že takú pohľadávku nemôže
ako priamy nárok uspokojiť, vzniká mu majetková ujma (škoda) spočívajúca v strate jeho majetku (k
tomu aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 25Cdo 2222/2004, sp. zn. 28Cdo3320/2009, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4Cz 110/84). Náhrada
škody z výkonu verejnej moci proti štátu (jeho prípadná zodpovednosť), nemá povahu všeobecného
inštitútu, ktorý by ako jediný reparoval všetky potenciálne škody vzniknuté poškodenému subjektu.

Nemožno pripustiť, aby sa poškodení domáhali náhrady škody priamo proti štátu bez toho, aby sa aspoň
pokúsili vymôcť dlžné peniaze od toho, kto sa na ich úkor, a to prípade aj za pričinenia štátu, bezdôvodne
obohatil. Vznik škody je totiž poškodený povinný preukázať, a v tomto ohľade nie je postačujúce len
tvrdenie žalobcu, že sa na primárnom dlžníkovi ničoho nedomôže (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 184/2018). So zreteľom na uvedené bude úlohou konajúceho súdu

posúdiť, či žalobcom svedčí ich tvrdenie o existencii škody (skutočnej a ušlého zisku) v uplatnenej výške,
a to v priamej príčinnej súvislosti s nimi namietaným nesprávnym úradným postupom orgánov činných
v trestnom konaní; uvedené pritom predpokladá preukázanie, že nebyť nesprávneho úradného postupu
nevznikla by im škoda v deklarovanej výške, nakoľko by dosiahli uspokojenie svojich nárokov z majetku
(t. č. nebohého) E. L..

34. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§
262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).