Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 20, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/69/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213209541
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4213209541.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobkýň: 1/ A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. - C.,
E. XXXX/X, 2/ A. F., G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom I., J. XX/XXX, v konaní obe žalobkyne zastúpené
advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, so sídlom Nové Zámky, Hlavné námestie 7, proti žalovanému: K.
C., nar. X.X.XXXX, bytom L. XXX, v konaní zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Ing.
Vajliková, s. r. o., so sídlom Komárno, Ul. biskupa Királya 6, IČO: 47 251 395, o zaplatenie sumy po
6.712,32 eura s príslušenstvom každej žalobkyni, o odvolaní žalobkýň 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného
súdu Komárno zo dňa 20. marca 2018, č. k. 13C/208/2013-307, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku III. o zamietnutí žaloby v celom
rozsahu a výroku IV. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči žalobkyni 1/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v
plnom rozsahu.

Žalovanému voči žalobkyni 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v

plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (ako súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 20. marca 2018, č. k. 13C/208/2013-307 (ďalej len
napadnutý rozsudok) pripustil zmenu žaloby jej rozšírením aj o nárok v znení: Žalovaný je povinný
zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 2.396,16 eura s 8,05 % úrokom z omeškania ročne od 1.5.2017 do zaplatenia.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 2.396,16 eura s 8,05 % úrokom z omeškania ročne od
1.5.2017 do zaplatenia (I. výrok). Návrh žalovaného z 1.6.2016 na spojenie veci s vecou Okresného
súdu Komárno vedenou pod sp. zn. 6C/251/2013 zamietol (II. výrok). Žalobu v celom rozsahu zamietol

(III. výrok). Ďalším výrokom obe žalobkyne zaviazal na povinnosť zaplatiť žalovanému 100 % náhradu
trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (o výške náhrady trov konania, o ktorej súd rozhodne
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením; IV. výrok). Napokon posledným výrokom
rozhodol, že obe žalobkyne sú povinné zaplatiť na účet Okresného súdu Komárno súdny poplatok za
rozšírenie žaloby, každá vo výške po 143,50 eura, podľa položky 1a/ Sadzobníka súdnych poplatkov
zákona č. 71/1992 Zb., do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia v časti poplatkovej povinnosti (V.
výrok).

2. Krajský sú v Nitre, na odvolanie žalobkýň 1/ a 2/ rozsudkom zo dňa 25. septembra 2019, č. k.
5Co/206/2018-398 (ďalej len skorší rozsudok odvolacieho súdu) rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti výroku 3. o zamietnutí žaloby v celom rozsahu a výroku 4. o náhradetrov konania potvrdil. Žalovanému voči žalobkyni 1/ priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. Žalovanému voči žalobkyni 2/ priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

3. Na dovolanie žalobkýň 1/ a 2/ Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako dovolací súd, svojím
uznesením zo dňa 23. augusta 2023, sp. zn. 6Cdo/169/2022 skorší rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V uznesení uviedol, že odvolací súd sa napriek
výslovnému príkazu urobenému súčasťou ustanovenia § 387 ods. 3 CSP, nevysporiadal v odôvodnení
svojho rozsudku s tvrdeniami pred oboma nižšími súdmi neúspešných žalobkýň, uvedenými už v

odvolaní, prevzatými tiež do dovolania a reprodukovanými aj v závere druhej vety bodu 3. tohto
odôvodnenia uznesenia dovolacieho súdu, keď najmä neposkytol žiadne argumenty na podporu svojho
názoru. Poukazovaním na časť judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky prehliadol rozdiel medzi
právnou situáciou v prejednávanej veci najmä vo vzťahu rozhodnutia väčšiny, tu reprezentovanej
súhrnným podielom žalobkyni v rozsahu 2/3 o ponechaní veci bez ťažkostí neužívateľných viacerými
spoluvlastníkmi na užívanie menšinovému spoluvlastníkovi, avšak za náhradu urobenú predmetom

sporu.Bolopotrebnésavysporiadaťodvolacímsúdomajsrelevantnýmiodvolacímitvrdeniami.Dovolací
súd taktiež poukázal na nesprávny postup v súvislosti s oznamovaním verejného vyhlásenia rozsudku.

4. Spor sa tak dostal do fázy nového rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaniach žalobkýň 1/ a 2/ voči
rozhodnutiu súdu prvej inštancie zo dňa 20. marca 2018, č. k. 13C/208/2013-307 (ďalej len „napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie“, alebo len „napadnutý rozsudok“).

5. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval svojimi zisteniami, že strany boli podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX pre k. ú. L. - parcela registra „C“ č. 376/1
zastavané plochy a nádvoria o výmere 788 m2, každá zo žalobkýň s podielom po 1/4 z celku, ako

aj podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. L. - rodinný dom so
súpisným číslom XXX na parcele 376/1, s podielom 1/3 každá strana sporu. Ako titul nadobudnutia bolo
v uvedených listoch vlastníctva uvedené dedičské rozhodnutie D 1348/82, Z-308/99, až na podiel 1/6
žalobkyne 1/ v LV XXXX, pri ktorom je ako titul nadobudnutia, po oprave chýb na základe protokolu,
uvedený rozsudok 4C 337/84, 2cz 79/82 a až na podiel 1/3 žalobkyne 2/ v LV XXXX, pri ktorom je popri

dedičskom rozhodnutí D 1348/82, Z-308/99 ako titul nadobudnutia uvedené aj Osvedčenie o dedičstve
5D/249/2012 zo dňa 14.3.2013, Z-1424/2013.

6. Uviedol, že žalobkyňa 2/ na základe Osvedčenia o dedičstve 5D/249/2012 zo dňa 14.3.2013 JUDr.
Leily Baštrnákovej ako súdnej komisárky nadobudla spoluvlastnícky podiel 1/6 zo stavby rodinného

domu so súpisným číslom XXX na parcele 376/1 (LV XXXX pre k. ú. L.) v hodnote 5000 eur po svojej
nebohej matke A. H., zomrelej XX.XX.XXXX. Na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Komárne
D-733/79-15 zo 17.7.1979, ktoré nadobudlo právoplatnosť 6.12.1979, v dedičskej veci po nebohom B.
C., zomrelom X.X.XXXX, ktorý bol podľa zhodných tvrdení strán otcom žalobkyne 1/ ako aj žalovaného,
nehnuteľnosti (vtedy) vedené v celosti na mene zomrelého na LV č. XXX pre k. ú. L., a to parc. č. 376/1,

dom č. XXX, nadobudol žalovaný spolu s vdovou M. C., ktorá bola matkou žalovaného, každý v podiele
1. Žalovaný bol zaviazaný vyplatiť spoludedičkám - obom žalobkyniam - po 11.825 Kčs.

7. Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co 20/98 z 29.5.1998 bolo preukázané, že rozhodnutia
bývalého Štátneho notárstva v Komárne D-733/79-13 a D-733/79-15 zo 17.7.1979 boli pre porušenie

zákona zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 26.10.1982 č. k. 2Cz 79/82 a o dedičstve po
nebohom B. C., zomrelom X.X.XXXX bolo rozhodnuté Okresným súdom Komárno v konaní D 1348/82
dňa 6.8.1997 tak, že schválil dohodu dedičov, podľa ktorej dedičstvo pozostávajúce z hnuteľností -
náhradovej pohľadávky titulom vyporiadania BSM za hnuteľnosti v sume 47.665,50 Sk prevzal žalovaný,
ktorý bol povinný zaplatiť každej žalobkyni po 12.972 Sk. Nehnuteľnosti z LV XXX pre k.ú. L. parc. č.

376/1 zast. plocha XXX m2 v celosti prevzali strany sporu, žalobkyne po 1 a žalovaný v 2/4. Nadstavbu
rodinného domu v k. ú. L. č. XXX na parcele č. 376/1 na základe D 278/52 v podiele 4/6 prevzali obe
žalobkyne po 1 a žalovaný v podiele 2/4. Uvedeným uznesením Krajského súdu v Nitre bolo odvolaním
žalovaného napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené. Uznesenie Krajského súdu v Nitre
nadobudlo právoplatnosť 19.8.1998.

8. Žalovaný každej zo žalobkýň poukázal dňa 20.5.1999 po 1.147 Sk a ešte dňa 12.12.1979 po 11.825
Kčs.9. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že žalobkyne sa v danej veci domáhali peňažného plnenia voči
žalovanému po 6712,32 eura s príslušenstvom pre každú žalobkyňu z dôvodu, že neužívali spoločné
nehnuteľnosti v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu v období od 1.5.2011 do 30.4.2017. Uplatnili

si teda nárok, ktorý sa opiera o ustanovenie § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

10. Uviedol, že listinnými dôkazmi žalobkyne preukázali, že vzťahy žalobkyne 1/ so žalovaným,
teda vzťahy súrodencov, ktorí mali spoločného otca B. C., zomrelého v roku XXXX, boli minimálne
od mája roku 1982 narušené, keď žalobkyňa 1/ sa Komisii na ochranu verejného poriadku pri MNV

Imeľ sťažovala, že ju nevlastný brat - žalovaný do bytu nepúšťa, aj keď je spoluvlastníčkou domovej
nehnuteľnosti č. XXX F. L.. Žalobkyňa 1/ na základe uznesenia Štátneho notárstva v Hurbanove D
278/1952 z 11.6.1952 zdedila spolu s matkou žalobkyne 2/ a ich otcom B. C. po svojej nebohej matke
M. C., zomrelej XX.X.XXXX parc. č. 374/5 v k. ú. L. spolu s domovou nehnuteľnosťou postavenou
na parcele č. 374/5 v k. ú. L., každý dedič po 1/3. Žalobkyňa 1/ sa listom z 23.11.1984 obrátila aj na
zamestnávateľa žalovaného so sťažnosťou na obmedzovanie jej osobnej slobody, keď jej žalovaný od

24.7.1981 bránil vstúpiť do bytu jej trvalého bydliska, v ktorom má svoje osobné veci. Žalobkyňa 1/
listom z 13.11.1991 žiadala Okresný úrad životného prostredia Komárno o zakročenie proti stavebným
prácamvykonávanýmžalovanýmstým,abydožiadanýsprávnyorgánsokamžitouplatnosťoupozastavil
akékoľvek stavebné práce do ukončenia dedičského konania. Súčasne uviedla, že kópiu žiadosti zaslala
aj Okresnej prokuratúre Komárno. Žalobkyňa 1/ podaním z 18.2.1992 požiadala Obecný úrad L. o

určenie výšky nájomného v rodinnom dome v L. XXX, ktorú dňa 13.3.1992 mala doručiť Obecnému
úradu v L.. Podľa správy Obvodného úradu životného prostredia Hurbanovo z 9.4.1992 adresovanej
Okresnej prokuratúre Komárno sa vo veci prístavby k RD bez stavebného povolenia na parc. č. 367/1
v k. ú. L. viedlo proti žalovanému priestupkové konanie, pričom žalovaný ako stavebník uviedol, že
dom opravil na vlastnom pozemku z dôvodu, aby neschátral a aby sa úplne nezničil. Žalovanému

ako stavebníkovi bola uložená pokuta 2 000 Kčs. Obvodný úrad životného prostredia Hurbanovo
rozhodnutím zo 17.11.1992 č. 341/91 prerušil správne konanie vo veci odstránenia stavby: prístavba a
rekonštrukcia RD v k. ú. L. na pozemku parc. č. 376/1. Podľa správy Okresnej prokuratúry v Komárne z
22.12.1992 sa na „tunajšom“ súde pod sp. zn. 4C 337/84 viedlo konanie o určenie predmetu dedičstva,
keď ŠN rozhodnutím z 5.11.1984 D 1348/82 prerušilo dedičské konanie po nebohom B. C. z dôvodu

potreby vyriešenia predbežnej otázky predmetu dedičstva.

11. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že predpokladom priznania požadovaného nároku je
skutočnosť, že druhý spoluvlastník užíva spoločnú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu.
Žalobkyne nie sú väčšinovými spoluvlastníkmi, najmä keď každá z nich vlastní svoj spoluvlastnícky

podiel, či už rovnaký, resp. menší ako spoluvlastnícky podiel žalovaného, preto tvrdenie žalobkýň o
tom, že sú väčšinovými spoluvlastníkmi je pri neexistencii rozhodnutia spoluvlastníkov o hospodárení
so spoločnou vecou v zmysle § 139 ods. 2 OZ bez právneho významu. Žalovaný poprel, že by zo
spoločných nehnuteľností užíval aj spoluvlastnícky podiel niektorej zo žalobkýň. Podľa názoru súdu,
ani jedna zo žalobkýň so samostatným spoluvlastníckym podielom v danom prípade nepreukázala,

že žalovaný užíval aj jej spoluvlastnícky podiel na spoločných nehnuteľnostiach. Žalobkyne zhodne
tvrdili, že žalovaný nechal stavbu „letnej kuchyne“, o niečo menšej ako rodinný dom, schátrať, teda
túto neužíval, rovnako ako neužíval pozemok pod ňou. Keďže žalovaný spoluvlastník užíval len
časť spoločných nehnuteľností v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, ani jednej zo
žalobkýň nič nebránilo, aby sa tiež podieľala na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu,

a to užívaním zostávajúcej časti spoločných nehnuteľností. Dôvod, pre ktorý žalobkyne spoločnú
nehnuteľnosť neužívali, nebol právne významný.

12. Podľa LV č. XXXX pre k. ú. L. je však predmetom spoluvlastníctva len jedna stavba, pričom
žalobkyne požadovali náhradu aj za vedľajšiu, v katastri nehnuteľností neevidovanú stavbu, ktorá je

podľa žalobkyne 1/ o málo menšia od v katastri nehnuteľností evidovaného rodinného domu. Navyše,
medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný vykonával udržiavacie stavebné práce na rodinnom dome,
voči ktorým žalobkyňa 1/ intenzívne brojila začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, rovnako
ako brojila voči prístavbe rodinného domu s tým, že dokonca stavbu navrhovala odstrániť.

13. Žalobkyne si uplatnili nárok na náhradu za užívanie aj z prístavby rodinného domu, ku ktorej
(spolu)vlastníctvo nepreukázali, keď v konaní nepreukázali, že prístavba stavebníka, ktorým bol
nepochybne len žalovaný, a za ktorú bol aj na podnet žalobkyne 1/ priestupkovo postihnutý, bola takou
súčasťou stavby (§ 120 ods. 1 OZ), že jej oddelením od veci hlavnej by bola vec hlavná, v tomto prípaderodinný dom, znehodnotená. Znehodnotením nemusí byť len strata na finančnej hodnote, ale aj funkčné
znehodnotenie. Inými slovami povedané, znehodnotením sa chápe stav, kedy hlavná vec v porovnaní
so stavom pred oddelením jej súčasti slúži svojmu účelu menej alebo nemôže slúžiť vôbec. Riešenie

otázky vzniku stavby ako samostatnej veci je nutné odvíjať z občianskoprávneho hľadiska, nemožno to
zakladať na existencii rozhodnutia z oblasti správneho práva. Prípadné pochybenie správneho orgánu
v otázke zámeny „prístavby“ majúcej charakter samostatnej veci za súčasť nehnuteľnej veci, ale aj
naopak, a od toho sa odvíjajúce rozhodnutie, s dôsledkami premietnutými i vo vzťahu ku katastru
nehnuteľností, nepredstavuje právnu skutočnosť, ktorá by mohla mať právny vplyv na vznik stavby

z pohľadu občianskeho práva. Predmetom dedičstva po nebohých predkoch strán sporu mohli byť
len nehnuteľnosti, ktoré jestvovali v čase ich smrti, a tak dedičia mohli nadobudnúť dedením len
spoluvlastnícke podiely k tomu, čo jestvovalo v čase smrti poručiteľov a nie aj k tomu, čo vzniklo až po
smrti právnych predchodcov strán sporu, najmä keď spôsoby nadobudnutia vlastníctva sú upravené v §
132 ods. 1 OZ a žalovaný popieral nárok žalobkýň na náhradu z jeho investícií, voči ktorým žalobkyňa
1/ brojila od roku 1991.

14. Súd prvej inštancie uviedol, že keby prístavba vybudovaná len žalovaným ako stavebníkom
aj bola súčasťou spoločného rodinného domu strán sporu, s poukazom na § 139 ods. 1 OZ by
prípadná povinnosť odstránenia (prí)stavby zaťažovala aj obe žalobkyne so žalovaným, a to spoločne
a nerozdielne.

15. Pokiaľ nie je doriešená otázka vlastníctva tzv. „prístavby“ rodinného domu, je nehospodárne
vykonať vo veci znalecké dokazovanie, či už v rozsahu návrhu žalobkýň, za účelom určenia
hodnoty nehnuteľností a určenia výšky nájomného, keď podľa žalobkýň má náhrada za užívanie
spoluvlastníckeho podielu zodpovedať hodnote nájomného za obdobnú nehnuteľnosť; či v rozsahu

žalovaným navrhnutého znaleckého dokazovania za účelom posúdenia, či stavebnými úpravami
žalovaného na predmetných nehnuteľnostiach došlo k ich zhodnoteniu alebo došlo k ich znehodnoteniu
a zodpovedania otázky, v akom stave by bola nehnuteľnosť od roku 1979 bez investícií žalovaného a
vypočítania nájomného z nehnuteľností, bez zohľadnenia investícií žalovaného.

16. Aj keď metodika na určenie náhrady za užívanie spoločnej veci nad rozsah spoluvlastníckeho
podielu neexistuje, je zrejmé, že znalec Ing. Motúz v znaleckom posudku č. 39/2015 určoval
výšku nájomného, avšak nie výšku náhrady. Nájomné určoval zo spoločných nehnuteľností strán
sporu ako celku, bez zohľadnenia existencie podielového spoluvlastníctva a užívania spoločnej
nehnuteľnosti všetkými jestvujúcimi spoluvlastníkmi, ktoré skutočnosti sú nepochybne „závadou“

spoločnej nehnuteľnosti a mali byť podľa názoru súdu zohľadnené v znaleckom posudku, najmä keď
znalec výšku nájomného určoval porovnávacou metodikou, kedy jestvujúce spoločné nehnuteľnosti
strán sporu porovnával s inými inzerovanými nehnuteľnosťami ponúkanými na nájom, pričom z ponuky
inzerovaných nehnuteľností nevyplýva, že k nájmu ponúkané nehnuteľnosti by mali byť (tiež) v
podielovom spoluvlastníctve troch spoluvlastníkov a nevyplýva, že nájomné uvedené v inzerátoch

zohľadňuje, že nájomník bude užívať nehnuteľnosť len obmedzene - v rozsahu spoluvlastníckeho
podielu spoluvlastníka, ktorý spoločnú nehnuteľnosť neužíva, resp. že v inzerátoch je zohľadnená
skutočnosť, že nehnuteľnosť budú užívať aj spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti, kým nájom je určený
len k spoluvlastníckemu podielu iného spoluvlastníka, ktorý spoločnú nehnuteľnosť neužíva. V takto
znalcom určenom nájomnom nie sú premietnuté ani náklady na služby - dodávka a odvod vody, dodávka

elektriny, dodávka plynu, čistenie žumpy, či kúpa a montáž kotla, či bojlera, radiátorov, vane a podobne,
ktoré zabezpečoval žalovaný, ako to vyplýva z uvedeného znaleckého posudku.

17. Keďže každá zo žalobkýň si uplatňuje svoj samostatný nárok voči žalovanému, v zmysle § 76
CSP tvoria obe žalobkyne samostatné spoločenstvo. Tvrdenie žalobkýň o tom, že sú väčšinovými

spoluvlastníkmi je pri neexistencii rozhodnutia spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou
bez právneho významu. Z prednesu žalobkyne 1/ a aj z jej konania, resp. z prednesu žalobkyne
2/ vyplynulo, že obe žalobkyne hodlajú zotrvať v podielovom spoluvlastníctve so žalovaným napriek
tomu, že žalobkyňa 1/ nemá od roku 2004 záujem o užívanie spoločných nehnuteľností a má záujem
len o „nájomné“ za obdobie od 1.5.2011 a žalobkyňa 2/ ani len neuvažovala o spôsobe užívania

spoločnýchnehnuteľností,totobyponechalanažalovaného,pričomžalobkyňa2/hodlánaďalejzotrvaťv
podielovomspoluvlastníctvesožalovaným.Abymohlabyťkaždázožalobkýňvylúčenázužívaniasvojho
spoluvlastníckeho podielu, musí v prvom rade o jeho užívanie prejaviť záujem a v druhom rade musí
druhý spoluvlastník užívať spoločnú vec nad svoj spoluvlastnícky podiel. Pokiaľ žalobkyňa 1/ po svojomodchode z predmetného domu v roku 1986, kedy sa odhlásila z trvalého pobytu, žiadala žalovaného
o platenie nájomného, nárok na nájomné nepreukázala. Pokiaľ obe žalobkyne si voči žalovanému v
roku 2004 uplatnili na Okresnom súde Komárno nárok na nájomné z neoprávneného obohatenia, o

tomto návrhu rozhodol Okresný súd Komárno uznesením č. k. 13C 66/2004-53 z 27.8.2004 v znení
uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. 7Co 237/2004-59 z 30.11.2004 tak, že návrh žalobkýň odmietol.
Po právoplatnosti uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu žalobkyne boli nečinné v súvislosti s
užívaním, ale aj udržiavaním spoločných nehnuteľností a až podaním z 30.11.2012 vyzvali žalovaného
na vyčlenenie ich podielu na užívanie nehnuteľností, a to napriek tomu, že s poukazom na § 139

ods. 1 OZ sú všetci spoluvlastníci z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci oprávnení a povinní
spoločne a nerozdielne. Teda nie je zrejmé, prečo im mal žalovaný jednostranne niečo vyčleňovať.
Súčasne žalobkyne vo výzve uviedli, že ako väčšinové spoluvlastníčky domu so súp. č. XXX majú
záujem nehnuteľnosti užívať pre potreby svojho bývania, a preto by bolo účelné dohodnúť sa o tom, kto
bude reálne užívať konkrétne priestory v dome. Žalobkyne súčasne vyzvali žalovaného, aby sa vyjadril
k možnosti spoločného užívania domu.

18. Žalobkyne boli však do 1.12.2012, kedy uvedenú výzvu podali na pošte, nečinné a nepochybne
neprejavili záujem o užívanie spoločných nehnuteľností od roku 2005, preto im ani nemohol vzniknúť
nárok na náhradu od 1.5.2011. Pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu žalobkýň z 30.11.2012, ktorá však
nie je rozhodnutím v zmysle § 139 ods. 2 OZ, žalobkyne pri vážnom záujme o užívanie spoločných

nehnuteľností sa mali domáhať určenia spôsobu hospodárenia so spoločnými nehnuteľnosťami, či už
dohodou, väčšinou, či súdom v zmysle § 139 ods. 2 OZ, čo však nespravili. Naopak, žalobkyne si
uplatnili nárok na peňažné plnenie, aj keď pri rozhodovaní o spoločnom hospodárení podľa citovaného
ustanovenia by nepochybne dosiahli väčšinu, najmä keď aj v priebehu súdneho konania sa považovali
za väčšinového spoluvlastníka.

19. Ani jedna z nich nie je väčšinovým spoluvlastníkom, bez rozhodnutia v zmysle § 139 ods. 2
OZ. Žalobkyne v priebehu konania odprezentovali, že majú záujem (len) o platenie žalovaným. Ani
jedna z nich nemá konkrétnu predstavu o spoločnom užívaní spoločných nehnuteľností všetkými tromi
spoluvlastníkmi, ale majú predstavu o výške požadovanej náhrady. Preto aj tvrdenie žalobkyne 1/, že by

jej postačovala jedna izbička v rodinnom dome, v ktorej by prespala v súvislosti s návštevou cintorína,
pri jej tvrdenom strachu zo žalovaného je nepresvedčivé. Žalobkyňa 1/ súd nepresvedčila o svojom
vážnom záujme zdieľať spolu so žalovaným spoločnú strechu nad hlavou, keď tvrdí, že sa žalovaného
bojí, avšak na druhej strane žalovaného vyzýva, aby zvážil trvanie konania o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, ktoré sa vedie na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 6C/251/2013 na

základe žaloby žalovaného.

20. Ani dôvod uvedený vo výzve žalobkýň z 9.4.2013 na platenie nájomného od roku 2010 do apríla
2013 z dôvodu, že dňa 12.12.2012 žalovaný v čase od 8.30 do 8.45 hod. nesprístupnil nehnuteľnosť,
nie je prejavením vážneho záujmu žalobkýň o (trvalé) užívanie spoločných nehnuteľností, najmä keď

žalovaný nemusel byť v uvedenej dobe ani doma. Žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno preukázania,
že každá z nich je z užívania vylúčeným spoluvlastníkom, keď na druhej strane žalovanému vytkli, že sa
nestará o všetky spoločné nehnuteľnosti. Ani jedna zo žalobkýň navyše ani netvrdila, že by sa pokúšala
zabezpečiť kľúč k spoločným nehnuteľnostiam, čo podľa názoru súdu svedčí o absencii vážneho
záujmu žalobkýň spoločné nehnuteľnosti užívať. Žalobkyne ani rozumne nevysvetlili, prečo spoločné

nehnuteľnosti nezačali užívať (žalobkyňa 2/), resp. prečo žalobkyňa 1/ v roku 1986, do kedy spoločnú
nehnuteľnosť užívala minimálne ako sklad nábytku, si nábytok, ktorý mala v spoločnom rodinnom dome
roky uložený, odsťahovala. Pri absencii záujmu o užívanie strácajú žalobkyne postavenie z užívanie
vylúčeného spoluvlastníka.

21. Konanie žalobkýň bolo voči žalovanému šikanózne a v rozpore s dobrými mravmi, keď žalobkyne
svoj vážny záujem o užívanie svojho podielu na spoločných nehnuteľnostiach nepreukázali, o
udržiavanie nehnuteľností v užívaniaschopnom stave do začatia daného súdneho konania od smrti
nebohého otca žalobkyne 1/ a žalovaného, ktorý bol starým otcom žalobkyne 2/, neprejavili ani
záujem. Je potrebné prisvedčiť žalovanému, že len vďaka jeho úsiliu rodinný dom strán sporu je v

užívaniaschopnom stave, na rozdiel od vedľajšej stavby letnej kuchyne, ktorú žalovaný neužíva a táto
je podľa žalobkyne 1/ celá pokrytá plesňou. Žalovaný úspešne poprel skutkové tvrdenia žalobkýň podľa
§ 151 ods. 2 CSP, a tak súd žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú.22. K poplatkovej povinnosti uviedol, že za rozšírenie žaloby nad pôvodne zmenenú žalobu vo výške
4316,16 eura do sumy 6712,32 eura uložil každej zo žalobkýň povinnosť doplatiť súdny poplatok podľa
položky 1 a/ Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.

23. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní procesne
úspešnému žalovanému priznal 100 % náhradu trov konania.

24. Svoje rozhodnutie vo veci samej prvoinštančný súd právne odôvodnil podľa ustanovení § 3, § 123,

§ 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 460, § 483 v znení účinnom do 31.3.1983 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len OZ).

25. Proti tomuto rozsudku v časti výrokov III. a IV., ktorými súd zamietol žalobu a zaviazal žalobkyne
1/ a 2/ na povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému v rozsahu 100 % podali žalobkyne v zákonnej
lehote odvolanie. Konštatovali, že obe žalobkyne sú podielovými spoluvlastníčkami par. č. 376/1

v podiele 1, teda spoločne 1 z celku, a žalovaný je spoluvlastník v druhej polovici. Žalobkyne sú tiež
podielovými spoluvlastníčkami rodinného domu na parcele 376/1 a drobnej stavby „letná kuchyňa“.
Spoluvlastníkmi stavieb boli žalobkyne v podiele po 1/3 celku, teda spolu 2/3 celku a vlastníkom
zostávajúceho podielu 1/3 bol žalovaný. V konaní bolo dostatočne preukázané, že ich rozhodnutím o
hospodárení so spoločnou vecou sa sústavne voči žalovanému domáhali. Ich prejavy vôle preukazujú

a osvedčujú, že stavbu spolu s pozemkom chceli užívať, pričom išlo o rozhodnutie 2/3 väčšiny
spoluvlastníčok. Tvrdenie súdu, že nemajú väčšinu a že nepreukázali užívanie ich spoluvlastníckych
podielov žalovaným nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukazovali na bod 11 napadnutého
rozsudku (kde súd opisoval vyjadrenie žalobkyne 1/) a kritizovali, že za uvedeného dôkazného stavu
tvrdiť, že žalovaný neužíval čo i len časť nehnuteľnosti (letnú kuchyňu, či pozemok) je v rozpore

s vykonaným dokazovaním.

26. Vyčítali súdu, že nevymedzil spôsob, akým sa mali žalobkyne domáhať svojich práv, keď nepomohla
ani ingerencia úradov. Existenciu letnej kuchyne potvrdzuje aj znalecký posudok. Podľa názoru žalobkýň
prístavba je súčasťou hlavnej veci. Žalobkyne namietali, že ako inak, keď nie porovnaním obdobných

„nájmov“ bolo možné zistiť obvyklú cenu nájmu v danom mieste a čase. Žalovaný bránil žalobkyniam
v užívaní spoluvlastníckych podielov a naopak, on sám užíval bezplatne 2/3 domu, ktoré mu vlastnícky
nepatrili. Žalobkyne adresovali viaceré výzvy žalovanému na sprístupnenie nehnuteľností na užívanie.
Vyčítali súdu, že ich odkazoval na domáhanie sa určenia spôsobu hospodárenia so spoločnou vecou.
Nedomáhanie sa uvedeného nemôže spôsobovať dôsledky v neprospech podielového spoluvlastníka.

Poukázalinalogickýnedostatok,žesúdvytýkalžalobkyninezáujemnaužívanínehnuteľnostianadruhej
strane v bode 31 záujem žalobkyne, že chce užívať nehnuteľnosť aj po negatívnych skúsenostiach.
V odôvodnení sa nenachádza ani zmienka o bezdôvodnom obohatení. Súd vybočil z interpretačného
rámca§3ods.1OZ,keďpovažovalkonaniežalobkýňvrozporesdobrýmimravmiakonaniežalovaného
upierajúce čo i len vstup do nehnuteľnosti a tým upieral práva žalobkýň. Žalobkyne 1/ a 2/ navrhli

odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

27. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkýň písomne vyjadril s tým, že obsah bodov 1-19 napadnutého
rozsudku je obsahom vyjadrení strán sporu. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6Cdo/184/2010 hodnotil napadnutý rozsudok ako správny. Obsah sťažností, ktoré
žalobkyne podávali bol v rozpore s cieľmi obsiahnutými v ich tvrdení o záujme nehnuteľnosti užívať.
Poukázal na záver súdu, že žalobkyne nepreukázali užívanie nehnuteľností žalovaným nad jeho
spoluvlastnícky rozsah. Žalobkyne hovorili o tom, ako žalovaný neužívaním nechal schátrať letnú
kuchynku.

28. Na výzvu súdu žalobkyne zaslali súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného, ktoré bolo obdobné s ich
odvolaniami.

29. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. CSP) po zistení, že odvolanie

bolo podané oprávnenými osobami v zákonom stanovenej lehote, (opätovne) preskúmal napadnutý
rozsudok, odstraňujúc dovolacím súdom uvedené nedostatky skoršieho rozsudku, viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario CSP, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámilmiesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského
súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že odvolania žalobkýň 1/ a 2/
nie sú dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby

a náhrady trov konania strán sporu (III. a IV. výrok) podľa § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil.

30.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

30.2. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

31. Odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za správne, vrátane

správneho právneho posúdenia a záverov, ktoré urobil. Napadnutý rozsudok je odôvodnený
spôsobom, ktorý napĺňa požiadavku zákonne odôvodneného rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). Najmä
prvoinštančný súd odpovedal na podstatné otázky tohto prípadu týkajúce sa spoločného užívania
a predpokladov uplatniteľnosti nárokov z „nadužívania“ veci iným podielovým spoluvlastníkom, resp.
ohľadne žalobkyňami tvrdenému bráneniu v užívaní, či zo záverov o výzvach, ktoré žalobkyne

adresovali žalovanému spočívajúce vo výsledku v nepreukázaní väčšinového rozhodnutia o spôsobe
hospodárenia.

32. Obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva je, okrem iného, aj oprávnenie vlastníka vec v
medziach zákona užívať. Vec môže byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky

podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. To znamená, že vyjadruje
aj mieru účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137
ods. 1 OZ oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že
spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu
(z dôvodov, ktoré majú vplyv na vznik nároku), má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady

vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec
užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť.

33. Ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému
spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o

právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom zákonníku upravený. V prípade,
že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o
nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 123 OZ. Toto právo je nepochybne
majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ.
Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Aj keď medzi

podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju
užívajú, nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že vec je užívaná bez právneho dôvodu. Právnym
dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke právo. Spoluvlastnícky podiel
vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci nie je totiž podiel
na veci reálne vymedzený tak, ako to správne uviedol aj odvolací súd, ale je len podielom ideálnym. V

rámci neho nie je možné preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel
druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov (uznesenie NS SR zo dňa 24.11.2009,
sp. zn. 4Cdo/277/2009).

34. Každý z podielových spoluvlastníkov je spoluvlastníkom celej spoločnej veci a ako vlastník je

v medziach zákona oprávnený spoločnú vec držať, užívať, požívať jej plody a úžitky a nakladať s nimi,
pričom v zmysle ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka mieru jeho práv a povinností
k spoločnej veci vyjadruje jeho spoluvlastnícky podiel. Pokiaľ niektorý z podielových spoluvlastníkov
užíva spoločnú vec nad mieru prislúchajúcu k veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu, v dôsledku čoho
ostatní spoluvlastníci vec nemôžu užívať v plnom rozsahu, aký im prináleží, vzniká im nárok na náhradu

zaneužívaniespoločnejveci.Spoluvlastníksapodieľanaprisvojovanísiúžitkovejhodnotyvecivoväčšej
miere než zodpovedá jeho podielu iba v prípade, že neužívanie spoločnej veci ostatnými spoluvlastníkmi
v im prináležiacom rozsahu je dôsledkom jeho užívania veci nad rozsah spoluvlastníckeho podielu.35. Žiadneho spoluvlastníka nemožno znevýhodňovať za to, že iný spoluvlastník nechce užívať vec
v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Spoluvlastníctvo nie je (absolútne) nútené spoločenstvo.
Menšinový spoluvlastník sa musí „podrobiť“ rozhodnutiu väčšinového spoluvlastníka.

36. Odvolací súd v úvode ku konaniu konštatuje, že pasivita žalovaného, či už v predsúdnom
období, alebo (procesne) v konaní pred súdom, nemohla urobiť tvrdené skutočnosti žalobkýň v konaní
nespornými. Predmetné konanie začalo dňa 2.5.2013 a vzhľadom na zákonné ust. § 470 ods. 2 CSP
nebolo možné bez ďalšieho účinky nepopretých tvrdení považovať za nesporné (zistené). Žalobkyne

museli v procese zisťovania skutkového stavu charakter tvrdených okolností spoluvlastníckeho vzťahu
medzi stranami konania v rozhodnom období (pre ich úspech) hodnoverne preukázať.

37. Odvolací súd konštatuje správnosť skutkových zistení prvoinštančného súdu, že žalobkyne boli
v rozhodnom čase podielovými spoluvlastníčkami spolu vo výške 1 (každá vo výške 1) vo vzťahu
k spoluvlastníctvu 1 žalovaného, pokiaľ išlo o predmetné nehnuteľnosti - pozemok. Žalobkyne boli

v rozhodnom čase podielovými spoluvlastníčkami spolu v rozsahu 2/3 (každá vo výške 1/3) vo vzťahu
k spoluvlastníctvu 1/3 žalovaného. Prvoinštančný súd konštatoval (v podmienkach rozhodného obdobia
a subjektov spoluvlastníckeho práva) neexistenciu väčšiny v podiele k nehnuteľnostiam – domová
nehnuteľnosť, prípadne prístavby, pričom vychádzal správne z toho záveru, že pokiaľ žalobkyne
neprijali majoritné rozhodnutie o spôsobe hospodárenia so spoločnou vecou nemožno uvažovať, že

v konečnom dôsledku boli väčšinovými spoluvlastníkmi. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyne reálne
mohli rozhodovaním o hospodárení s vecou „väčšinou“ rozhodnúť o užívaní nehnuteľnosti – domovej
nehnuteľnosti, ale naopak, vo vzťahu k pozemkom nemali väčšinu a nemohli „prehlasovať“ žalovaného
v otázke hospodárenia s vecou.

38. Podľa § 137 ods. 1 OZ, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a
povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

39. Pojmovým znakom spoluvlastníckeho vzťahu je vyjadrenie vzťahu medzi jednotlivými vlastníkmi,
ktorý je vyjadrený podielom na veci. Tento podiel nepredstavuje reálnu časť na veci, ale treba ho

chápať ako podiel na veci, ktorý vyjadruje spoluvlastníctvo tak, že všetci spoluvlastníci sú vlastníkmi
veci ako celku a žiadny vlastník nemá určený podiel na veci konkrétne. Ide o ideálny podiel na veci.
Ani číselné vyjadrenie výšky spoluvlastníckeho podielu neznamená, že by bol spoluvlastník výlučne
vlastníkom určitej hmotnej časti spoločnej veci. Podieloví spoluvlastníci vlastnia všetko čo je súčasťou
a príslušenstvom veci a každý z nich môže a z podstaty charakteru veci aj musí v jednej chvíli fakticky

„užívať“ celú vec aj „javiaco sa“ v rozsahu podielov ďalších spoluvlastníkov, ale vždy len vo svojom
rozsahu. Ak užíva nad svoj rozsah svojho podielu, zasahujúc do rozsahu práv ďalších spoluvlastníkov
potom je možné žiadať náhradu ďalším spoluvlastníkom.

40. Odvolací súd uvádza, že predpokladom úspešného domáhania sa náhrady za neužívanie spoločnej

veci dotknutým spoluvlastníkom vo všeobecnosti je, ak v konaní preukáže, že: a/ v rozhodujúcom čase
existovalo podielové spoluvlastníctvo k veci, b/ dotknutý (neužívajúci) podielový spoluvlastník neužíval
vec v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, c/ dôvod neužívania podľa predchádzajúceho písmena
nepramení z dohody o bezplatnom užívaní iným spoluvlastníkom a d/ iný spoluvlastník užíval vec
nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu, ktorý zasahuje do rozsahu podielu dotknutého podielového

neužívajúceho spoluvlastníka. Alternatívne to platí aj vtedy, ak podielový spoluvlastník bráni druhému
spoluvlastníkovi v užívaní, a to potom bez ohľadu na to, či užíva nad rozsah svojho podielu. Posledným
dôvodom je prípad, ak väčšinový spoluvlastník rozhodne o spôsobe hospodárenia s vecou. Uvedené
okolnosti v súdnom konaní treba tvrdiť a pre úspech preukázať.

41. Odvolací súd poukazujúc na svoj nedostatok odôvodnenia pôvodného rozsudku vo vzťahu
kposudzovaniuotázkyexistencierozhodnutiaväčšinovýchspoluvlastníkovohospodárení sospoločnou
vecou, uvádza nasledovné.

42. Žalobkyne v žalobe odvodzovali svoj procesný nárok na tom tvrdenom skutkovom základe, že

žalovaný im bránil v (riadnom) a z toho dôvodu ho vyzývali platiť nájomné. Konštatovali, že chcú platenie
za neužívanie ich spoluvlastníckych podielov. V žalobe ďalej konštatovali, že žalovaný nehnuteľnosti
užíva a za to chcú náhradu v podobe finančných platieb. V zmysle bodu VI. žaloby tvrdili, že ich žalovaný
úplne vylučuje z užívania spoločných nehnuteľností. Taktiež v bode VIII. žaloby žalobkyne poukazovalina znemožňovanie výkonu spoluvlastníckych práv – teda výkonu užívacej a dispozičnej zložky ich
vlastníckeho práva, čím žalovaný nerešpektoval rozhodnutie väčšiny spoluvlastníkov. V závere bodu
VIII. odôvodnenia žaloby (pri realizácii bremena tvrdenia) žalobkyne uviedli, že odporca napriek

dlhodobému a jednoznačnému rozhodnutiu navrhovateliek bez právneho dôvodu užíva spoločné
nehnuteľnosti výhradne pre svoju potrebu. Nekonkretizovali o aké rozhodnutie išlo. V rozšírení žaloby
zo dňa 29.4.2015 žalobkyne v bode 1/ odôvodnenia uviedli, že žalovaný užíva nehnuteľnosti proti vôli
väčšinových spoluvlastníčok bez poskytnutia náhrady. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v záverečnej
reči na pojednávaní dňa 20.3.2018 právna zástupkyňa žalobkýň uviedla, že žalobkyne sa nedomáhali

súdneho určenia spôsobu hospodárenia so spoločnou vecou, keďže z ich prejavov vyplývalo, aký
spôsobhospodáreniasipredstavovaliony.Vzhľadomnauvedenéodvolacísúdvyhodnocovalnapadnutý
rozsudok ohľadne tvrdenia žalobkýň k existencii rozhodnutia žalobkýň o spôsobe hospodárenia so
spoločnými nehnuteľnosťami, a teda posudzoval správnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že
podľa zistení súdu prvej inštancie väčšinové rozhodnutie o hospodárení so spoločnou vecou (účinne)
realizované nebolo.

43. Odvolací súd zaoberajúc sa preukázaním existencie väčšinového rozhodnutia spoluvlastníčok
(žalobkýň) zo správnych zistení súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobkyňa 1/ zaslala žalovanému
žiadosť o platenie nájomného zo dňa 3.5.1995. Taktiež výzva žalobkyne 1/ a tiež v mene žalovanej
2/ zo dňa 14.10.1998 poukazovala na existenciu spoluvlastníctva a žiadali nájomné. Obdobne, podľa

výzvy zo dňa 5.5.2004, žiadali na listine podpísané C. a F., aby žalovaný platil mesačne nájom.
Vo výzve zo dňa 30.11.2012 žalobkyne uvádzali, že majú záujem nehnuteľnosti užívať pre potreby
svojho bývania a žiadajú tiež za „doterajšie“ obdobie náhradu. Napokon listom zo dňa 9.4.2013
žalobkyne žiadali nájomné od roku 2013 vo výške 80 eur na osobu, vzhľadom na to, že im žalovaný
neumožnil dňa 12.12.2012 v čase medzi 8.30-8.45 hod. prístup k nehnuteľnostiam. Podľa názoru

odvolacieho súdu, najmä za situácie, keď obsahom vyššie uvedených výziev je konštatovanie o tom,
že žalovaný užíva nehnuteľnosti „ako nevlastník“ (výzva zo dňa 14.10.1998), alebo ktoré „užíva
neoprávnene“ (výzva zo dňa 5.5.2004), čo samozrejme nebola pravda, pretože žalovaný užíval
nehnuteľnosti oprávnene ako spoluvlastník, umožnilo, okrem iného, dospieť k správnemu záveru
súdu prvej inštancie vo výsledku o neexistencii väčšinového rozhodnutia. S doplnením odôvodnenia

odvolacieho súdu, že, uvedené výzvy nemohli vyvolať pre ich adresáta záver v predstave o tom, že išlo
o rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka o hospodárení so spoločnou vecou. A to v žiadnom obsahu.
Išlo o prejav vôle realizovaný úkonom výziev, ktoré napokon nemohli založiť predstavu zúčastnených
(no najmä žalovaného) na kreácii dohody, resp. väčšinového rozhodnutia a nemohli založiť platný
právny úkon s jasným obsahom. Žiadosť o dohodu o vyčlenenie podielu na užívanie vo výzve zo

dňa 30.11.2012 obsahovala konštatovanie, že žalovaný ignoruje ich výzvy na platenie. Podľa názoru
odvolacieho súdu aj v tomto prípade musí byť preferovaná dobrá viera adresáta úkonu (prejavu)
o určitosti adresovaného prejavu. Žiadosť o dohodu o užívaní nemohla byť považovaná za rozhodnutie
o spôsobe hospodárenia spoluvlastníkov, ktorí v prípade spoločného postupu mohli byť považovaní
za väčšinu podľa podielov. Žalovaný mohol z výziev žalobkýň predpokladať len to, že chcú platiť za

neužívanie svojich podielov, ale nie to, že išlo o „autoritatívne“ rozhodnutie väčšinového spoluvlastníka
s účasťou všetkých podielových spoluvlastníkov na právnom úkone (to v konaní ani nepotvrdil)
a s obsahom, že nehnuteľnosť užíva len on a má povinnosť platiť náhradu, alebo, že nehnuteľnosť majú
užívať len žalobkyne. Bez ohľadu na veľkosť spoluvlastníckeho podielu (a zdanlivú „bezvýznamnosť“
minoritného podielu vo vzťahu k veľkosti podielu rozhodujúceho majoritného spoluvlastníka) nemožno

z rozhodovania o spoločnej veci vylúčiť či opomenúť žiadneho zo spoluvlastníkov. Z jazykového
vyjadrenia § 139 ods. 2 (pozri slová „rozhodujú spoluvlastníci“) vyplýva, že proces vytvárania kolektívnej
vôle spoluvlastníkov nemôže byť len záležitosťou niektorého (hoci dominantného) spoluvlastníka
a že na procese prijímania rozhodnutia sa musia zúčastniť všetci, teda i minoritní, spoluvlastníci
(KRIŽAN, Martin. § 139 [Rozhodovanie spoluvlastníkov a vzťah k tretím osobám]. In: ŠTEVČEK, Marek,

DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol.
Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1072, marg. č. 2.). Odvolací súd konštatuje,
že na to, aby bolo možné hovoriť o učinenom úkone rozhodnutia väčšiny, musí byť „rozhodujúci prejav
vôle“ daný do dispozície všetkých spoluvlastníkov (čo v tomto prípade bolo dodržané), ale zároveň
musí ísť o prejav vôle s takým obsahom, ktorý je určitý (alebo aspoň určiteľný), pochopiteľný, čo

z obsahu výziev žalobkýň 1/ a 2/ konštatovať, podľa názoru odvolacieho súdu nemožno. Nebolo tak ani
možné konštatovať, že výzvy doručené žalovanému v rámci procesu spolurozhodovania boli určitým
prejavom (pokiaľ bol mienený ako rozhodnutie o spôsobe hospodárenia), z ktorého by potom plynuli
následkystakýmprejavomprávnehoúkonuspojeným.Odvolacísúdkonštatuje,ženebolorozhodujúcimvyhodnocovať striktne samotný text (právneho úkonu) listov (výziev), ale boli vyhodnocované okolnosti
kreácie (tvrdenej) vôle a jej prejavy adresované aj žalovanému vo výzvach. Takto bolo možné súdom
prvej inštancie správne uzavrieť, že neexistovalo tvrdené rozhodnutie väčšinových spoluvlastníčok

o hospodárení so spoločnými nehnuteľnosťami, pretože výzvy s ich obsahom neboli (prejavom)
obsahovo rozhodnutím o hospodárení s vecou. Uvedené výzvy mohli mať účinok právneho úkonu
vyzvania na zaplatenie náhrady za neužívanie nehnuteľností, ale nie výzvy na zaplatenie náhrady za
neužívanie z dôvodu existencie rozhodnutia o spôsobe užívania. V tomto prípade nešlo o formálnu
stránku prijatého „rozhodnutia“, ale o posúdenie obsahových prejavov a okolností ohľadne kreácie vôle,

v prejave vôle žalobkýň, adresovanej žalovanému a dodržania nutnosti spoluparticipácie na dohode,
resp. rozhodnutí väčšiny (§ 139 ods. 2) vo vzťahu k zvyšnému podielovému spoluvlastníkovi.

44. Len pre úplnosť odvolací súd napokon poukazuje na obsah odvolania žalobkýň 1/ a 2/, kde
už žalobkyne tvrdeniami poukazovali na rozhodnutie väčšinových spoluvlastníčok s obsahom, že ony
samé mali vôľu vec užívať, čo bolo ich väčšinovým rozhodnutím. Z pohľadu uplatnenia prostriedkov

procesnéhoútokuišlookonkretizujúcetvrdenéskutočnosti(ohľadneexistencieskutočnostiväčšinového
rozhodnutia s jeho obsahom), ktoré bolo vyhodnocované. Bez ohľadu na vyššie uvedené odvolací súd
konštatuje, že závery súdu prvej inštancie, ktoré odvolací súd preskúmava, prišli jednoznačne k záveru
o tom, že nebolo preukázané rozhodnutie väčšinových spoluvlastníčok o spôsobe hospodárenia so
spoločnou vecou, preto možno uzavrieť, že toto správne konštatovanie súdu prvej inštancie je vo

výsledku záverom o tom, že ide o nepreukázanie väčšinového rozhodnutia v akejkoľvek podobe, resp.
obsahu, s čím sa odvolací súd stotožnil.

45. K otázke bránenia v užívaní (čo bol primárne vyjadrený dôvod podanej žaloby žalobkýň) odvolací
súd v súlade so zisteniami súdu prvej inštancie konštatuje, že v rozhodnom čase od roku 2011 boli strany

tohto konania účastníkmi právneho vzťahu vyplývajúceho z podielového spoluvlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam. Uvedený stav bol aj v období pred rokom 2011 a z pohľadu spoluvlastníctva reálne
zasahoval fakticky až do začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia. V roku XXXX zomrel B. C..
Z obsahu tvrdení a obsahu spisu bolo možné zistiť (tak ako to zistil súd prvej inštancie), že vzťahy
medzi podielovými spoluvlastníkmi neboli po smrti ich poručiteľa ideálne. Narušené vzťahy v tom čase

dokazovali aj viaceré podania žalobkyne 1/ adresované žalobcovi, resp. rôznym orgánom. Rozhodnutie
komisienaochranuverejnéhoporiadkuzodňa1.6.1982priRadeMNVrozhodloopovinnostižalovaného
vpustiť p. B. C. do domu a tento užívať. V roku 1992 žalobkyňa 1/ požiadala Obecný úrad L. „o určenie
výšky nájomného“. Uvedené skutočnosti boli správnymi zisteniami súdu prvej inštancie.

46. Odvolací súd konštatuje, že predstava žalobkýň do roku 2011 o bránení v užívaní žalovaným
mohla byť založená na tom, čo bolo aj opodstatnené a podľa názoru odvolacieho súdu aj preukázané.
Žalobkyňou 1/ boli dosiahnuté konštatovania pred rôznymi orgánmi spočívajúce v povinnosti sprístupniť
nehnuteľnosti žalovaným a pod., teda že im bránené v užívaní bolo. Obdobie od roku 2011, podľa názoru
odvolacieho súdu, hoci opäť predstavu o bránení v užívaní mať žalobkyne mohli aj z predchádzajúceho

obdobia, avšak nedali v čase, za ktorý žiadajú náhradu, relevantne najavo svojím prejavom (čo sa
v zásade ani nevyčíta), avšak naopak, svojimi prejavmi (výzvami, ktoré realizovali) rozptýlili v rámci
dokazovania hodnovernosť tvrdení o bránení v užívaní v súdnom konaní v rozhodnom období.
V dynamike prístupu k vlastníctvu sa názor a prejav vôle o predstave spôsobu užívania predmetu
vlastníckeho práva môže meniť. Prejavy žalobkýň a výzvy adresované žalovanému zo dňa 3.5.1998,

zo dňa 14.10.1998, zo dňa 5.5.2004, zo dňa 30.11.2012 aj zo dňa 9.4.2013 v sebe nezahŕňali také
prejavy (podľa obsahu), ktoré by v dokazovaní v rámci súdneho konania boli schopné relevantne
preukázať, že faktický stav v užívaní v rozhodnom čase (žiadaného nájomného) spočíval v bránení
užívania nehnuteľností žalovaným (resp. v rozhodnutí o spôsobe užívania, ako bolo konštatované). Hoci
v skoršom období (rok 1982) žalobkyňa 1/ dosiahla pred Komisiou na ochranu verejného poriadku jeho

rozhodnutie o povinnosti žalovaného umožniť užívanie (teda preukázala vtedajší stav aj v tomto konaní),
ktorým sa domáhala u žalovaného užívania nehnuteľností, je treba poukázať aj na výzvy na platenie
„nájomného“ v neskoršom období, v ktorých žalobkyne konštatovali užívací stav (že žalovaný užíval
sám) a neoprávnenosť užívania alebo absencia vlastníctva žalovaného (čo neboli správne predstavy
žalobkýň o stave), za čo žiadali platiť. Z uvedených výziev, už zo žiadaného obdobia (ale aj skôr),

vo svojom súhrne vyplývalo len to, že žalobkyne nehnuteľnosti neužívajú a žiadajú nájomné (ako
náhradu za neužívanie), prípadne žiadajú vyčleniť nehnuteľnosti na užívanie. Je otázkou, ak žiadali
vyčleniť nehnuteľnosti na užívanie, potom akú predstavu o skoršom tvrdenom rozhodnutí o hospodárení
s vecou mohli mať. Z obsahu výziev nebolo možné dospieť k záveru o rozhodnutí o spôsobehospodárenia. V období po roku 2011, v ktorom žalobkyne žalovanému zasielali výzvy na úhradu
nájomného v užívaní nehnuteľností v rozsahu ich spoluvlastníckych podielov nepreukázali, že im bolo
zo strany žalovaného bránené, pretože z ich prejavov bola táto tvrdená skutočnosť rozptýlená. Ojedinelé

„nesprístupnenie“nehnuteľnostíspočívajúcevneumožnenídňa12.12.2012včasemedzi8.30-8.45hod.
prístup k nehnuteľnostiam nemohlo samo o sebe založiť bránenie v užívaní nehnuteľností. Z uvedeného
pohľadu sa vyžaduje preukázanie trvalo prejavenej vôle brániť užívaniu nehnuteľností žalobkyňami.
Navyše uvedená skutočnosť „nesprístupnenia“ bola zachytená v obsahu listu a výzvy adresovanej
žalovanému len ako tvrdenia, čo samo o sebe uvedenú skutočnosť hodnoverne nedokazuje. To, že

žalovaný relevantne na výzvy nereagoval, alebo ich nepoprel v konaní ako tvrdenia v tomto konaní
nemožno považovať za prejav nespornosti v konaní (§ 470 ods. 2 CSP).

47. Užívanie spoločnej veci patriacej do podielového spoluvlastníctva viacerých podielových
spoluvlastníkov spočíva v zásade v užívaní veci spoluvlastníkmi. Užívanie môže byť realizované buď

vyčlenením časti veci dohodou (najmä nehnuteľnosť), alebo striedavým užívaním celej veci (najmä
hnuteľnosti), alebo spoločným užívaním. Existuje však aj situácia, kedy podielový spoluvlastník vec
neužíva.Potommožnouvažovaťosituácii,žejedenzpodielovýchspoluvlastníkovvecvrozsahupodielu
neužíva (tak ako v tomto prípade), ale zároveň užívajúci spoluvlastník nehnuteľnosť nad svoj rozsah
neužíva.

48. V zhode so zisteniami súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že žalobkyne nepreukázali
nadužívanie nehnuteľností žalovaným. Odvolací súd konštatuje, že nehnuteľnosti (najmä domová
nehnuteľnosť) majú spoločné priestory (chodby, strechu, spoločné zariadenia a pod.), ktoré každodenne
žalovaný užíval (musel užívať). Z uvedeného ale nevyplýva, že ich žalovaný užíval nad rozsah

jeho podielu. Žalovaný neprenajímal časť alebo celú nehnuteľnosť inej osobe, alebo neumožňoval
odvodzujúc od svojho práva k nehnuteľnostiam užívať (napr. neprimeranému počtu osôb). Také tvrdenia
realizované a dokazované zo strany žalobkýň neboli. Z uvedeného pohľadu teda síce bol fakticky
jediným užívateľom nehnuteľností (žalobkyne neužívali), ale neužíval nehnuteľnosti nad svoj rozsah,
resp. toto v konaní preukázané žalobkyňami nebolo. Tak ako konštatoval Najvyšší súd SR v uznesení sp.

zn. 6Cdo/184/2010 zo dňa 27.10.2010 „rovnako takýto nárok (pozn. na náhradu) nevzniká ani v prípade,
ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože
v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom
oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento
spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné

ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou“.

49. K otázke posúdenia aplikácie dobrých mravov odvolací súd poukazuje na to, že touto otázkou je
možné sa zaoberať vtedy, ak základný nárok je pri absencii rozporu s dobrými mravmi daný, čo v tomto
prípade nie je splnené.

50. Pokiaľ išlo o poukaz žalobkýň 1/ a 2/ na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31.3.2021 sp. zn. 5Cdo/142/2019, odvolací súd konštatuje, že dovolanie bolo odmietnuté, pričom na
úrovni prvostupňového a odvolacieho súdu išlo o prípad, keď sa bránenie jedného zo spoluvlastníkov
v konaní dokázalo a na tom základe bol žalobca v konaní úspešný. Išlo o rozličné skutkové okolnosti,

ktoré boli súdom zistené. V ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Co285/2005, sp. zn. 3Cdo/298/2006, alebo sp. zn. 3Cdo/218/2017, na ktoré poukazovali žalobkyne
v dovolaní išlo o obdobné prípady žaloby s obdobnými tvrdeniami, ktoré však, na rozdiel od tohto
prípadu,bolivsúdnomkonanípreukázané.Uvedenésatýkalobuďpreukázaniabráneniavužívaní,resp.
v existencii majoritného rozhodnutia spoluvlastníkov a náhrady za jednotlivé stavy spoluvlastníckeho

užívania spoločnej veci. Podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázaná (hoci aj existujúca) skutočnosť
má v podmienkach sporového súdneho procesu rovnakú váhu ako dokázaná neexistencia tvrdenej
skutočnosti, a to so zachovaním potreby zisťovania skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP) a základných
zásad (s ochranou všetkých strán sporu, žalobcov aj žalovaných).

51. Preskúmavanie argumentácie prvoinštančného súdu týkajúcej sa určovania výšky náhrady
a námietky odvolateliek je vzhľadom na vyššie uvedené bezpredmetné, pretože nebol preukázaný
základný nárok.52. Vzhľadom k hore uvedeným právnym záverom odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie vrátane náhrady trov konania podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako správny potvrdil.

53.1. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

53.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

53.3. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

54. Vychádzajúc z ust. § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a v spojení s § 453 ods. 3 CSP
odvolací súd rozhodol o nároku žalovaného voči žalobkyniam 1/ a 2/ na náhradu trov odvolacieho

a dovolacieho konania tak, že žalovanému voči žalobkyniam 1/ a 2/ priznal náhradu trov odvolacieho
a dovolacieho konania v rozsahu 100 %, z dôvodu celkového úspechu v konaní. O výške trov bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

55. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§

393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).