Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414202431
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4414202431.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Nové Zámky, Svornosti 26, IČO: 40 618 528, zastúpený: Advokátska kancelária Timoranská
& Štofková s.r.o., Pribinova 9, Nové Zámky, IČO: 36 613 401 proti žalovaným v 1. rade: D. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, G., zastúpená: JUDr. Mária Ančinová, advokátka, AK Nové Zámky,
Podzámska 29, v 2. rade: B. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X, G., o zaplatenie 53 748,60 eura
s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
19.2.2024 č.k. 5C/33/2014-735, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach vo výroku I. a III.
p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v 1. rade v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú v 1. rade zaplatiť žalobcovi 27 058,-
eur s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 27 058,- eur od 04.09.2009 do zaplatenia, do
troch dní po právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti žalobu voči žalovanej v 1. rade zamietol. Súd
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej vo výške 43,67 %. Žalovanú v 2. rade

zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 12 532,60 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy
12 532,60 eura od 04.09.2009 do zaplatenia, do troch dní po právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej
časti žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovanej v 2. rade vo výške 55,87 %.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v priebehu konania došlo k zmene na strane žalovaných, kde
pôvodne zo žalovaných v 1. až 4. rade zostali žalované v 1. a 2. rade a zároveň sa ustálil aj predmet
sporu na zaplatenie sumy 53.748,60 eura s príslušenstvom, keď žalobca žiadal od žalovanej v 1. rade

zaplatenie sumy 37.668,- eur s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne od 4.9.2009 do zaplatenia
a od žalovanej v 2. rade zaplatenia sumy 16.080,60 eura s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne
od 4.9.2009 do zaplatenia. Poukázal na to, že žalované v 1. a 2. rade boli zamestnankyňami žalobcu
v jeho maloobchodnej predajni v Palárikove od roku 2004, pričom si brali z pokladne hotovosť pre svoje
súkromné účely, čím mu vznikla škoda.
Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 182 ods. 1 až 3 Zákonníka práce, § 179 ods. 1,2
Zákonníka práce, § 186 ods. 1-3 Zákonníka práce, § 189 ods. 1 až 4 Zákonníka práce a § 225 ods. 1

Zákonníka práce. Konštatoval, že právoplatným medzitímnym rozsudkom
Okresného súdu Nové Zámky 5C/33/2014-176 zo dňa 25. októbra 2016, v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom Krajského súdu v Nitre 6Co/153/2017-221 zo dňa 29. apríla 2019 bolo rozhodnuté, že základ
uplatneného procesného nároku žalobcu je daný. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 1 Cdo 199/2020 zo dňa 26. októbra 2022 bolo dovolanie žalovaných v 1. a v 2. rade proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. apríla 2019 sp. zn. 6 Co 153/2017 odmietnuté.
Súd doplnil dokazovanie oboznámením znaleckého posudku č. 27/2009 zo dňa 31.12.2009 znalca Ing.

Ladislava Burkovského, a znaleckého posudku č. 21/2010 doplnok č. 1 k znaleckému posudku č.
27/2009 znalca Ing. Ladislava Burkovského, a zistil, že podľa predložených dokladov výška škody,je
uvedená v položke: Vydané, ktorú spôsobili jednotlivé zamestnankyne v predajni potravín Fortuna
v Palárike, na ul. Remeselníckej 6 tak, že D. v roku 2004 sumu 25.671,- Sk, rok 2005 250.167,50
Sk, rok 2006 suma 179,879,50 Sk, rok 2007 sumu 160.021,50 Sk, rok 2008 suma 199.410,50 Sk,

čo je spolu 815.150 Sk, čo predstavuje 27.058,02 eura a B.: v roku 2004 suma 0,- Sk, rok 2005
suma 3.328,- Sk, rok 2006 suma 3 746,50 Sk, rok 2007 suma 175 858,50 Sk, rok 2008 suma 194
626 Sk, čo je spolu 377 559,- Sk, čo činí 12 532,66 eur. V ďalších častiach rozsudku podal výklad
kzodpovednostizamestnancazaschodoknazverenýchhodnotách,akoajvýkladkust.§179Zákonníka
práce a v bode 18.4. rozsudku konštatoval, že zamestnávateľ by mal vždy dôsledne dbať o to, aby tam,
kde sú zamestnancom zverované hodnoty na vyúčtovanie spoločne, pričom nie je možné rozlíšiť, ktorý

zamestnanec a kedy, a s ktorými hodnotami prišiel do styku, uzavieral s týmito zamestnancami dohodu
o hmotnej zodpovednosti vždy s doložkou o spoločnej hmotnej zodpovednosti. Stále sa totiž vyskytujú
prípady, že zamestnávatelia uzavierajú so všetkými zamestnancami len individuálne dohody bez
doložky o spoločnej hmotnej zodpovednosti i tam, kde sú hodnoty zverované viacerým zamestnancom
spoločne. V týchto prípadoch spoločná hmotná zodpovednosť v zmysle ust. § 182 Zákonníka práce

nevzniká, a vzhľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu, zamestnanci zodpovedajú len na
základe všeobecnej zodpovednosti podľa § 179 Zákonníka práce. V danom prípade dospel k záveru,
že žaloba žalobcu je dôvodná v časti. Právny vzťah medzi žalobcom na jednej strane a žalovanými v 1.
rade,v2.radesúdvyhodnotilakopracovnoprávnyŽalovanébolizamestnanévpredajnipotravínžalobcu
Fortuna v Palárikove a zodpovedali počas uvedených období za schodok na zverených hodnotách podľa

§182a§184Zákonníkapráce.Hocisižalobcauplatnilsvojprocesnýnárokakobezdôvodnéobohatenie
súd uviedol, že nie je rozhodujúce a pre súd záväzné, aká je právna kvalifikácia uplatneného nároku;
podstatné je, že si žalobca uplatnil procesný nárok na peňažné plnenie voči žalovaným a v akej výške.
Na základe skutkového stavu mal súd povinnosť zaujať právne stanovisko, a zodpovednosť žalovaných
v 1. a v 2. rade ako bývalých zamestnancov žalobcu a podriadiť pod konkrétny druh zodpovednosti

zamestnancazaškodu.Javilobysa,ževtomtoprípadebysamalojednaťozodpovednosťzamestnanca
za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať podľa § 182 a nasledovné
Zákonníka práce. Od tohto názoru však súd v konečnom dôsledku upustil a v prípade žalovaných v 1. a
2. rade sa priklonil k všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa § 179 Zákonníka práce.
V rozhodnom období v rokoch 2004 až 2008 žalované v 1. a v 2. rade ako predavačky a nebohá J. K.

ako vedúca predajne nemali uzatvorenú spoločnú dohodu o hmotnej zodpovednosti, ale len individuálne
dohody o hmotnej zodpovednosti. Keďže zamestnávateľ bol povinný so zamestnancami uzatvárať
spoločnú dohodu o hmotnej zodpovednosti, ak táto nebola uzatvorená, zodpovedajú zamestnanci na
základe všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 179 Zákonníka práce. Predpokladom všeobecnej
zodpovednosti zamestnanca za škodu sú: a) vznik škody pri plnení pracovných úloh alebo v priamej

súvislosti s týmto plnením, b) protiprávny úkon, c) porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh
alebo v priamej súvislosti s nimi alebo úmyselné konanie proti dobrým mravom, d) príčinná súvislosť
medzi porušením povinnosti a vznikom škody, e) zavinenie na strane zamestnanca. Predpokladmi
zodpovednosti žalovaných v 1. a v 2. rade za škodu spôsobenú žalobcovi sa súd podrobne zaoberal, s
výnimkou výšky škody, v právoplatnom medzitýmnom rozsudku Okresného súdu Nové Zámky, ktorým

bolo vyslovené, že základ uplatneného procesného nároku žalobcu je daný, a teda v ďalšom štádiu
konania už len skúmal a zaoberal sa výškou spôsobenej škody žalobcovi žalovanými v 1. a v 2. rade.
Pri jej určení súd vychádzal zo znaleckého posudku znalca Ing. Ladislava Burkovského, keď znalec
dostatočným a zodpovedajúcim spôsobom vymedzil výšku škody spôsobenej žalobcovi žalovanými v 1.
a v 2. rade v rozhodnom období rokov 2004 až 2008. Dôkazné bremeno na preukázanie výšky škody

pri všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu je na strane žalobcu, pričom zo skutkového stavu
zisteného vykonaným dokazovaním mal za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno a bola preukázaná
výška skutočnej škody, ktorá mu vznikla, hoci v inom rozsahu, ako si uplatnil v žalobe. Pri všeobecnej
zodpovednosti zamestnanca za škodu zamestnanec zodpovedá za skutočnú škodu podľa § 186 ods.
1 Zákonníka práce, pretože zavinenie žalovaných v 1. a v 2. rade je vo forme úmyslu, s čím sa súd už

vysporiadal v odôvodnení svojho medzitýmneho rozsudku. Vo vzťahu k žalovanej v 1. rade bolo žalobe
vyhovené v časti istiny určenej v znaleckom posudku čo predstavuje sumu 27 058,- eur a v zostávajúcej
časti istiny bola žaloba voči nej zamietnutá. Okrem toho bol žalobcovi priznaný úrok z omeškania vo
výške 9,00 % ročne a keďže žalobca požadoval úrok z omeškania vo výške 10,00 % ročne, preto nadsadzbu 9,00 % ročne bola taktiež žaloba zamietnutá. Tento úrok mu bol priznaný od 04.09.2009 do
zaplatenia. Keďže bezpochyby už 4.9. bola žalovaná v 1. rade v omeškaní s plnením peňažného dlhu.
Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade bolo vyhovené v časti istiny určenej v znaleckom posudku vo výške

12 532,60 eura a v zostávajúcej časti istiny bola žaloba voči nej zamietnutá a taktiež bol priznaný úrok
z omeškania vo výške 9,00 % ročne a nad túto sumu bola taktiež žaloba v časti úroku z omeškania
zamietnutá. Žalobcovi by bol priznaný úrok z omeškania počnúc od 4.9.2009. Vo vzťahu k žalovanej
v 2. rade sa ešte musel vysporiadať s ďalšou skutočnosťou, a to že dňa 05.12.2023 bol na žalovanú
v 2. rade a na jej majetok vyhlásený konkurz a odlžil dlžníčku tak, že ju zbavil všetkých dlhov. Táto

skutočnosť v zásade spôsobuje, že súd pristúpi k zastaveniu konania podľa § 167e ods. 1 zákona č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. K tomuto súd však nepristúpil,
pretože pohľadávka žalobcu voči žalovanej v 2. rade sa považuje za nedotknutú pohľadávku podľa §
166c ods. 1 písmeno f) zákona č. 7/2005 Z.z., podľa ktorého oddlžením sú nedotknuté pohľadávky, a to
pracovnoprávne nároky voči dlžníkovi. Vec preto bolo možné prejednať, aj rozhodnúť, aj voči žalovanej
v 2. rade. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP,

a keďže každá zo strán mala vo veci úspech len pomerný, tak určil, že žalobca má nárok na náhradu
trov konania voči žalovanej vo výške 43,67 % a voči žalovanej v 2. rade vo výške 55,87 %.

2.Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalovaná v 1. rade a domáhala
sa jeho zmeny a zamietnutia návrhu v súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. V dôvodoch

svojho odvolania uviedla, že dohoda o zodpovednosti môže byť, buď individuálna, alebo ak je uzavretá
sviacerýmizamestnancaminatomistompracovisku,taksauzatvárajúdohodyohmotnejzodpovednosti
s každým zamestnancom, kde je uvedená doložka, ktorá zakladá spoločnú hmotnú zodpovednosť.
V dohode o hmotnej zodpovednosti žalovanej v 1. rade absentuje zmienka o spoločnej hmotnej
zodpovednosti a táto tak od uzavretia dohody o hmotnej zodpovednosti nebola zo strany žalobcu ako

svojho zamestnávateľa oboznámená s tým, že by mala pristúpiť k spoločnej hmotnej zodpovednosti,
čím jej žalobca odobral možnosť zariadiť sa a postupovať v zmysle § 182 ods. 4, § 183 ods. 1, § 184 ods.
2 písm. d) a § 184 ods. 3,4 Zákonníka práce, upravujúcich odlišný postup pre zamestnanca pri dohode
o spoločnej hmotnej zodpovednosti na ochranu svojich zamestnaneckých práv. V ďalšom poukázala
na ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce a konštatovala, že kardinálnym rozdielom medzi hmotnou

zodpovednosťou a všeobecnou zodpovednosťou zamestnanca za škodu je koncipovanie prezumpcie
viny pri vzniku škody. Kým pri všeobecnej zodpovednosti platí prezumpcia neviny zamestnanca, pri
zodpovednosti hmotnej, sa predpokladá zavinenie zamestnanca, teda prezumpcia viny. V prípade
vzniku škody, pri hmotnej zodpovednosti za zverené hodnoty sa na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti
dostáva zamestnanec do nevýhodnejšej pozície oproti zamestnancovi so všeobecnou zodpovednosťou.

Zamestnanec s hmotnou zodpovednosťou sa totiž musí exkulpovať, t. j. uniesť dôkazné bremeno
a zbaviť sa viny. V takom prípade sa môže zbaviť zodpovednosti za škodu buď celkom, alebo
sčasti, podľa toho, či preukáže, že schodok vznikol bez jeho zavinenia celkom alebo sčasti. Tiež
podstatným rozdielom medzi všeobecnou a hmotnou zodpovednosťou je rozsahu náhrady škody.
V prípade všeobecnej zodpovednosti zodpovedá zamestnanec, ak sa jedná o zavinenie z nedbanlivosti,

len do štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku, u hmotnej zodpovednosti, je povinný
nahradiť schodok v plnej sume, bez ohľadu na zavinenie. Žalobca v konaní nepreukázal, a ani
netvrdil, že by žalovaná škodu v uvedenej výške spôsobila svojím zavinením, a teda, že by za
škodu v tomto rozsahu zodpovedala titulom všeobecnej zodpovednosti podľa § 179 Zákonníka práce.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie existencie škody, pretože znaleckým posudkom

preukázaná škoda za obdobie od rokov 2004 až 2008 je nepreukázaná v jeho reálnej výške voči
žalovanej nevykonaním inventúry pri uzatvorení dohody o hmotnej zodpovednosti a pri zániku jej
pracovného pomeru. Z vykonaných dôkazov bolo preukázané, že v prevádzke žalobcu neexistovala
skladová evidencia, inventúry neboli vykonávané, nebol riadne vedený stav zásob. Je preukázané, že
do pokladne bol zriadený iba jeden prístupový kód, ktorým sa osoby sa prihlasovali do registračnej

pokladnici, pričom ktokoľvek kto vedel tento kód, mohol ho použiť na výber peňazí. Neexistoval iný
spôsob kontroly predavačiek. Zo znaleckého posudku tiež vyplýva, že výbery peňazí robili aj iné osoby,
ktoré neboli v pracovnom pomere so žalobcom. Poukázala na ust. § 193 CSP a na tú skutočnosť,
že trestné stíhanie voči jej osobe bolo prerušené z dôvodov, že v predajni v rokoch 2004 až 2008
pracovalo viac zamestnancov na základe pracovných zmlúv a dohôd o vykonaní práce a okrem nich

aj osoby bez pracovných zmlúv. Zo znaleckého posudku tiež vyplýva, že výbery peňazí robili aj iné
osoby,aženebolomožnévyvodiťtrestnoprávnuzodpovednosťkonkrétnejosobeazistiťmieruzavinenia
a nebolo možné so 100 % istotou zistiť výšku škody pre absenciu účtovníctva. Vykonanými dôkazmi bolo
preukázané, že zo strany žalobcu neboli vytvorené podmienky k ochrane zverených prostriedkov, a žepri podpisovaní pracovnej zmluvy a dohody o hmotnej zodpovednosti nikdy nebol zrejmý stav zverených
hodnôt z dôvodu, že sa nevykonávali inventúry. Žalovaná v zmysle ust. § 179 v spojení s ust. § 182 ods.
1 Zákonníka práce preukázala dôvody pre úplné zbavenie sa zodpovednosti za schodok tým, že tento

nebol preukázaný v jeho reálnej výške. V závere poukázala aj na tú skutočnosť, že žalobca porušil aj ust.
§ 191 ods. 2 Zákonníka práce tým, že nedodržal zákonnú lehotu na prerokovanie jeho náhrady škody
a táto podpísala listinu o uznaní dlhu bez toho, aby s ňou škoda vôbec niekedy bola prejednaná. Z ust. §
179Zákonníkaprácevyplýva,žeprevznikvšeobecnejzodpovednostizamestnancazaškodu,musiabyť
splnené predpoklady, a to: vznik škody, protiprávny úkon, príčinná súvislosti medzi porušením povinnosti

a vznikom škody a zavinenie na strane zamestnanca. Žalobca nevedel preukázať škodu v jeho reálnej
výške voči žalovanej v 1. rade, nakoľko nevykonával inventúry a tiež absentuje príčinná súvislosť medzi
porušením povinnosti zo strany žalovanej a vznikom škody uplatnenej žalobcom. Z uvedených dôvodov
preto žiadala, aby súd odvolaniu vyhovel.

3.K odvolaniu žalovanej v 1. rade sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení uviedol, že pokiaľ ide o námietku nesprávneho procesného
postupu,ktejtonámietkežalovanáv1.radeneuviedlažiadnekonkrétneskutočnosti,zktorýchvyvodzuje
svoje námietky a nie je zrejmé, v čom mala nesprávnosť postupu súdu spočívať. V tomto smere žiadnu
procesnú vadu konania konkretizuje a takýto odvolací dôvod nie je podľa neho naplnený. Tiež namietala
nesprávne skutkové zistenia ako výsledok hodnotenia dôkazov, ani s týmto odvolacím dôvodom sa

žalobca nestotožnil. V prvom rade poukázal na to, že základné skutkové zistenia, pokiaľ ide o základ
nároku, vyplývajú už medzitýmneho rozsudku súdu prvej inštancie, pričom už v tomto štádiu konania
súd hodnotil dôkazy, v rozsahu potrebnom pre posúdenie nároku žalobcu čo do základu. Neobstojí preto
námietka žalovanej v tom, že sa súd nezaoberal základnými predpokladmi pre vyvodenie všeobecnej
zodpovednosti žalovanej za škodu, alebo že by tieto neboli preukázané. V tejto časti, pokiaľ ide o základ

nároku má za to, že už je právoplatne vo veci rozhodnuté a súčasťou takéhoto právoplatného rozsudku
je aj posúdenie predpokladov pre vznik žalovanej za škodu. Za preukázané považuje aj to, že žalované
spôsobili škodu úmyselným konaním, ktorá skutočnosť vyplýva z trestného konania, ak k prerušeniu
konania došlo len z dôvodu, že sa nepodarilo zistiť v skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie
voči určitej osobe. Skutočnosť, že pre účely trestného konania nebolo možné vyvodiť trestnoprávnu

zodpovednosť voči konkrétnej osobe však neznamená, že nemožno voči konkrétnej osobe vyvodiť
občianskoprávnu zodpovednosť. Podstatnými skutkovými zisteniami, ktoré jednoznačne majú oporu vo
vykonanom dokazovaní sú závery o tom, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzatvorená pracovná
zmluva a tiež dohoda o hmotnej zodpovednosti. Podstatným skutkovým zistením je tiež záver orgánov
činných v trestnom konaní o tom, že nedovolenými výbermi z pokladne bola žalobcovi spôsobená škoda

a napokon aj záver o tom, že žalovaná v 1. rade túto škodu uznala, pričom okrem podpísaného uznania
dlhu sa takto vyjadrila aj v trestnom konaní, kde uviedla, že je ochotná žalobcovi, hoci aj v splátkach
dlh splácať. Z uvedených skutočností teda vyplýva záver, že žalovaná v 1. rade bola zamestnankyňou
žalobcu, že v rámci plnenia pracovných úloh spôsobila škodu výberom peňazí z pokladne, a teda
nepreukázala existenciu odvolacieho dôvodu, spočívajúcu v nesprávnych skutkových zisteniach súdom

prvej inštancie. Pokiaľ namietala nesprávne právne posúdenie veci, podľa jeho názoru je záver súdu
prvej inštancie správny. Stotožňuje sa v plnom rozsahu s právnym názorom súdu a jeho argumentáciou
pre podriadenie nároku pod ust. § 179 Zákonníka práce, pričom toto je podrobne vysvetlené v bode 18.4.
a 20. napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti za škodu, žalovaná namieta, že
neboli splnené predpoklady, pričom súd už uviedol, že posudzovanie a existencia týchto predpokladov je

podrobne vysvetlená v právoplatnom medzitýmnom rozsudku zo dňa 25.10.2016. Žalovaná v pracovnej
pozícii predavačky počas pracovnej doby neoprávnene nakladala s prostriedkami, ktoré prijala v rámci
plnenia pracovných úloh, a teda že škodu spôsobila pri plnení pracovných úloh je jednoznačné a rovnako
je jednoznačné, že si finančné prostriedky prisvojovala úmyselne. Pokiaľ ide o výšku škody, stotožňuje
sa s právnym názorom súdu, že výška škody bola preukázaná znaleckým posudkom a v znaleckom

posudku bola škoda, ktorú mala žalovaná v 1. rade spôsobiť, vyčíslená tak, aby sa eliminovali prípadné
nejasné výbery z pokladne, ktoré nebolo možné jednoznačne pripísať na vrub žalovanej v 1. rade, a teda
znalecké dokazovanie zohľadnilo aj jej námietky. Záverom uviedol, že podľa jeho názoru, rozsudok súdu
prvej inštancie netrpí žiadnymi vadami, ktoré namietala žalovaná v 1. rade, považuje ho za správny
a zákonný, vychádzajúci z vykonaného dokazovania a on uniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení tak

vo vzťahu k zodpovednosti žalovanej v 1. rade za škodu, ako aj vo vzťahu k výške tejto škody.

4.KrajskýsúdvNitreakosúdodvolací(§34CSP),viazanýrozsahomadôvodmiodvolania(§379a§380
CSP), po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorejbolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5.V zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP, je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi, preto odvolací súd
považuje za potrebné úvodom sa vyjadriť k odvolacím námietkam žalovanej v 1. rade, konkrétne k ust. §
365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento
odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,

ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv, a nie hmotnoprávnych nárokov
strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov, musí byť spravodlivá
a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže
legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších
súdnych autorít, a ak k takejto ustálenej rozhodovacej praxe nie, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné

skutkové a právne okolnosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé
odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR, sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR, má každý právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pojem „procesný postup“, bol vysvetlený už vo viacerých

rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádza jej činnosť, alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol
spor), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne a vzťahovať ho aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie

však konečné rozhodnutie súdu, posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Žalovaná
napriek tomu, ako prvý odvolací dôvod uviedla porušenie ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, vo svojom
odvolaní neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, v čom vidí porušenie práva na spravodlivý súdny
proces. Ani odvolací súd nevzhliadol, že by v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nastala
nejaká situácia, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že by súd znemožnil strane sporu, vykonať jej patriace

procesné práva. Preto podľa názoru odvolacieho súdu, tento odvolací dôvod nie je naplnený.

6.Ako ďalší odvolací dôvod bol ten, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k uvedenej odvolacej námietke,
podľa ktorej skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov, nie

je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo
opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Ide o situáciu, keď logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom, vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP.

7.Žalovaná namietala i vadu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, ku ktorej odvolací súd uvádza,

že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú
strany sporu, podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych
predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správnym

predpis, ale nesprávne ho vyložil.

8.Pokiaľ ide o námietku nesprávnych skutkových zistení, v tejto odvolací súd udáva, že podstatnými
skutkovými zisteniami, ktoré jednoznačne majú oporu vo vykonanom dokazovaní, sú závery o tom,
že medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade bola uzatvorená pracovná zmluva a tiež dohoda o hmotnej

zodpovednosti. Táto bola zamestnankyňou žalobcu a v rámci plnenia pracovných úloh, spôsobila
škodu výberom peňazí z pokladne, pričom túto skutočnosť opakovane sama aj uznala. Odvolací súd
však poukazuje na to, že tieto základné skutkové zistenia, pokiaľ ide o základ nároku vyplývajú už
z medzitýmneho rozsudku súdu prvej inštancie, pričom už v tom štádiu konania súd hodnotil dôkazyaj v rozsahu, potrebnom pre posúdenie nároku žalobcu, čo do základu. Medzitýmny rozsudok v zmysle
ust. § 214 CSP totiž predstavuje rozsudok o základe alebo dôvode uplatneného nároku. V danom
prípade bola uplatnená žaloba na plnenie a v rámci tohto konania vyvstala otázka, či existuje právo, od

ktorého žalobca odvodzuje povinnosť plnenia voči žalovanej, tak súd prvej inštancie dospel k záveru,
že základ uplatneného nároku je potrebné vyriešiť medzitýmnym rozsudkom. V danom prípade už bolo
právoplatne určené prejudiciálne právo, resp. jeho existencia, a to práve medzitýmnym rozsudkom,
ktorý bol odvolacím súdom potvrdený a dovolanie voči tomuto medzitýmnemu rozsudku bolo Najvyšším
súdomSRodmietnuté.Vďalšomkonanísa dokazujeužlen„zvyšok“nárokunaplnenie,spravidlavýška,

keďže právoplatne bolo rozhodnuté, že nárok žalobcu je daný, a preto už aj žalovaná nemala prílišný
priestor na procesné taktizovanie. Ak teda v odvolaní, i napriek tomu, uvádzala nesprávne skutkové
zistenia, tieto boli už vyhodnotené v medzitýmnom rozsudku, ktorý predstavuje v danej veci res iudicatu,
a preto už tieto skutkové zistenia nemohli byť prieskumom v tomto odvolacom konaní.

9.Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie, odvolací súd opätovne poukazuje na medzitýmny rozsudok

zo dňa 25.10.2016 č. k. 5C/33/2014-176, ktorý v bode 13. vyhodnotil zodpovednosť žalovaných v 1.
a 2. rade v zmysle ust. § 182 až § 184 Zákonníka práce. Konštatoval, že bola naplnená skutková
podstata tohto druhu zodpovednosti, a preto jej uplatnenie má prednosť pred uplatnením všeobecnej
zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa § 179 až § 181 Zákonníka práce. Taktiež po právnej
stránke posúdil hmotnoprávne predpoklady zodpovednosti za schodok v zmysle citovaného zákonného

ustanovenia, ktoré vyhodnotil, že boli splnené a zároveň konštatoval, že u žalovanej v 1. a 2. rade
boli naplnené všetky predpoklady zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách,
ktoré je povinný vyúčtovať v zmysle tohto citovaného zákonného ustanovenia. Ďalej tiež skonštatoval,
že dôležité je, že zamestnanec sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že schodok vznikol sčati alebo
celkom bez jeho zavinenia. Ďalej uviedol, že v prípade žalovaných v 1. a 2. rade, to v konaní preukázané

nebolo. Žalovanéneuviedli,anepreukázali, aninenavrhlinavykonanietýchtoskutočnostížiadendôkaz,
ktorýmbysvojuzodpovednosťzaschodoknazverenýchhodnotáchspochybnili,prípadneúplnevyvrátili.
Ak teda súd prvej inštancie posudzoval zodpovednosť žalovanej v 1. rade v medzitýmnom rozsudku
v zmysle ust. § 181 až § 184 Zákonníka práce, nemohol už potom pri rozhodovaní o výške škody
vychádzať z ust. § 179 Zákonníka práce tak, ako učinil v napadnutom rozhodnutí. Pre súd prvej inštancie

už rozhodnutie o základe nároku bolo právoplatne rozhodnuté, predstavuje pre súd prvej inštancie res
iudicatu, a preto je povinný v rozhodovaní o výške škody už vychádzať zo zodpovednosti zamestnanca,
ktorú ustálil v medzitýmnom rozsudku, a to v zmysle ust. § 182 až § 184 Zákonníka práce. Keďže súd
prvejinštanciekonštatovalvmedzitýmnomrozsudku,žežalovanáv1.radenepreukázala,žebyschodok
vznikol sčasti alebo celkom bez jej zavinenia, potom je nutné konštatovať, že zodpovedá za zistený

schodok v plnej výške. Čo sa týka výšky škody, táto bola jednoznačne preukázaná znaleckým posudkom
znalca,ktorápredstavujesumu27.058,-eur,pretožeznalecjednoznačnevosvojomznaleckomposudku
uviedol, v ktorých rokoch, a ktorá zamestnankyňa v jednotlivom období vykonávala výbery z pokladne
a vykazovala storná na jednotlivé denné pásky. Súd prvej inštancie preto správne zaviazal žalovanú v 1.
rade na zaplatenie sumy 27.958,- eur a odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil, i keď z iných právnych dôvodov. Aj keď odvolací súd posudzoval zodpovednosť žalovanej v 1.
rade v zmysle ust. § 182 až § 184 Zákonníka práce, dospel k záveru, že nie je potrebné, aby vyzýval
strany sporu na vyjadrenie sa k použitiu tohto všeobecne záväzného právneho predpisu, pretože tento
predpis bol použitý už v medzitýmnom rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil
spor v zmysle tohto citovaného zákonného ustanovenia. V danom prípade nejde o prípade v zmysle

ust. § 382 CSP, kedy bolo potrebné, aby súd vyzýval strany sporu na použitie všeobecne záväzného
predpisu, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité. V priebehu celého konania sa všetky strany
sporu mohli vyjadriť k použitiu tohto zákonného ustanovenia. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne i v časti o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd i v tejto časti rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil. Záverom odvolací súd dodáva, že preskúmavanou odvolacieho

konaniabolalenvyhovujúcačasťrozsudkuvovzťahukžalovanejv1.radeavpriliehajúcejčastionároku
na náhradu trov konania, a preto odvolací súd preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie len v týchto
častiach, keďže v dôsledku absencie odvolania v ostatných častiach nadobudol rozsudok právoplatnosť.

10. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. §

255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu voči žalovanej v 1. rade.

11.Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).