Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/130/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823202111
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7823202111.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom
v D., E. X, zastúpeného Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom v
Košiciach, Ku Potoku 4, IČO: 54 725 542 proti žalovanej: Slovenská republika, v menej ktorej koná
Ministerstvo vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 23. apríla 2024
č.k. 6C/88/2023-124

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. a III.

Priznáva žalobcovi voči žalovanej nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 eur, v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrokI.),vprevyšujúcejčastižalobužalobcuzamietol(výrokII.)apriznalžalobcovináhradutrovkonania
podľa pomeru úspechu vo veci vo výške 100 % (výrok III.).

2. Súd tak rozhodol o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy

vo výške 6.500 eur za obdobie troch rokov pred podaním žaloby, t. j. od 22.9.2020 do 21.9.2023 za
porušenie práva žalobcu podľa práva Európskej únie Slovenskou republikou tvrdiac, že: (a) žalobca je
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej „HaZZ“), vykonáva štátnu službu v služobnom
pomere v hodnosti nadporučík, vo funkcii technik - špecialista na Okresnom riaditeľstve HaZZ Rožňava,
Hasičská stanica v Rožňave, a jeho týždenný pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných
zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu,
že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín, čo

je v rozpore s úpravou dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane
hasičov) v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, (ďalej len „Smernica 2003/88/ES“), ktorej porušenie členským
štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením
zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu, (b) služobný
(pracovný)časpríslušníkaHaZZjerozvrhnutýnerovnomerneažalovanáneprijalaopatrenianevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného

pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, (c) porušenie článku 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej
a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času
neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoréje v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok vo veci C-429/09).
Smernica 2003/88/ES mala byť prebratá do znenia zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom
zbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“), ako to vyplýva z prílohy č. 4 k predmetnému zákonu, avšak

žiadne ustanovenia tohto zákona nepotvrdzujú, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby
je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva na rozdiel od § 96
Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD. Nakoľko
služobná pohotovosť hasičov sa podľa zákona č. 315/2001 Z.z. nepovažuje za súčasť ich týždenného
pracovného času, dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu, čím je žalobcovi spôsobovaná škoda,

náhrady ktorej sa môže domáhať pred vnútroštátnymi súdmi s odkazom na rozhodnutie ESD vo veci G.
Fuß (C-429/09). Dlhodobé nedodržiavanie maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice
2003/88/ES sa prejavuje v rámci osobnostnej sféry žalobcu, predovšetkým vo vzťahu k ochrane jeho
práva na zdravie a tiež na jeho celkovú fyzickú a morálnu integritu. Škoda mu vzniká v podobe
nemajetkovej ujmy (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok
v prípade rešpektovania jeho 48 hodinového týždenného pracovného času), k náhrade ktorej dochádza

v peniazoch.

3.1. V odôvodnení rozsudku súd poukázal na tvrdenia žalobcu v žalobe a v priebehu sporu, najmä že
jeden služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby, t. j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17
hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 zákona

č. 315/2001 Z.z.) v trvaní 7 alebo 8 hodín, pričom počas rokov 2019- 2021 sa jednalo o 17 hodinové
pracovné zmeny, po ktorých bezprostredne nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na
pracovisku. Počas roku 2022 sa jednalo o 16 hodinové pracovné zmeny, po ktorých bezprostredne
nasledovala určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, pričom celkovo strávil žalobca na
pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v jednom služobnom dni. Ide o nerovnomerné rozvrhnutie

služobného času - služobná pohotovosť je určovaná počas služobného dňa na čas nočných hodín
nasledovne: v rokoch 2019-2021 na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t. j. 7 hodín (od 7:00 do 22:30
a od 5:30 do 7:00 - štátna služba, t. j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín) a v roku 2022 a 2023 na
čas od 22:00 hod. do 6:00 hod., t. j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do 7:00 - štátna služba, t. j.
pracovná zmena v trvaní 16 hodín). V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach

a hasiči sú vyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Žalobca každý
tretí deň odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľna, keďže v mieste výkonu služby žalobcu sa
strieda niekoľko hasičských zmien. Každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne
majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných
zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. Nakoľko

na každú zmenu bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť, žalobca strávi na pracovisku
bežne 240 až 264 hodín za mesiac. Do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, čas pracovnej
pohotovosti sa žalobcovi nezapočítava do fondu pracovného času, hoci počas služobnej pohotovosti sa
žalobca ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť, musí byť vždy
počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu a ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa

do 1 minúty od vyhlásenia. Žalobca teda musí byť počas celej doby služobnej pohotovosti, ktorá je
žalobcovi nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa
mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času. Aj keď reálne v súvislosti
so služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci február 2023 strávil žalobca viac než 223,5 hodín,
v rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len 151,5 hodín. Žalobca nemá dostatočný čas na

regeneráciu a odpočinok, lebo mu to neumožňuje určený čas služieb v jednotlivých týždňoch, čo je v
rozporesprávomEurópskejúnie.Keďžežalobcavykonávaslužbunamiesteurčenomzamestnávateľom
(služobným úradom) a musí tam byť fyzicky prítomný a plne k dispozícii, je oddelený od svojho vlastného
súkromného sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa
svojim vlastným potrebám a organizovať si svoj súkromný čas a program je prakticky vylúčená. Žalobca

plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, a preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť,
no napriek tomu bolo právo žalobcu na odpočinok ustavične niekoľko rokov porušované, a to práve
výkonom služobnej pohotovosti. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovanej
došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu
zdravia,pretožeúčelomstanoveniamaximálnehotýždennéhopracovnéhočasubolopodľaodôvodnenia

smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania
alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným
osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne došlo aj k zásahu do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život.3.2. Súd poukázal i na obranu žalovanej, ktorá žiadala žalobu žalobcu zamietnuť tvrdiac, že Smernica
2003/88/ES sa nevzťahuje na príslušníkov HaZZ v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania,

a preto žalobcovi nemohla vzniknúť žiadna škoda a žalovaná nie je vecne pasívne legitimovaná.
V zmysle čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas
ktoréhozamestnanecpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonávasvojučinnosťalebopovinnosti
v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Preto do služobného času spadá samotný výkon
pracovnýchúlohnapracoviskunazákladepokynovzamestnávateľa,akoajzdržiavaniesanapracovisku

k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Na
podporu tvrdení o služobnom čase žalovaná podporne poukázala na Kolektívne zmluvy vyššieho
stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok 2019 - 2020, 2021, 2022 a 2023, ktoré rozvrhujú služobný
čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Žalovaná mala za to, že napriek tomu,
že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený
konkrétnym počtom hodín, tak ako tomu je v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z.z. a kolektívna

zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú
štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného žalovanej vyplynulo,
že dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice 2003/88/ES správne. Súd poukázal i na
argument žalovanej vo vzťahu ku skutočnosti, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť
v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie

svojho zamestnávateľa. Žalovaná uviedla, že pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, pričom aj v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej
služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na
odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych
(spánok) zamestnanca. Teda od žalobcu sa v čase služobnej pohotovosti nevyžaduje „aktívna činnosť“

a mimo času skutočného výkonu práce môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej
pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe
pokynu svojho zamestnávateľa.

3.3. Pri rozhodovaní vychádzal súd z výpovede žalobcu i z tabuľkového prehľadu za obdobie od 09/2020

do 06/2023, z ktorého súd zistil, že žalobca ako príslušník HaZZ vykonávajúci stálu štátnu službu
na Okresnom riaditeľstve Hasičského zboru v Rožňave, s výkonom práce v Rožňave, v sledovanom
období pravidelne odpracoval nad povolený limit práva EÚ hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané
do fondu pracovného času. Žalobca minimálne od septembra 2020 do júna 2023 pracoval na zmeny,
teda vykonával službu 17 hodín, resp. 16 hodín a následne na to nadväzovala pracovná pohotovosť v

trvaní 7, resp. 8 hodín, počas ktorej bol v mieste výkonu služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený
na prípadný zásah. Celkový čas, počas ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej zmeny vrátane
služobnej pohotovosti, bol 24 hodín v jednom služobnom dni.

3.4. Zistený skutkový stav súd posúdil podľa článku 7, druhá, tretia veta, článku 144 ods. 1 Ústavy SR,

§ 3, § 19 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), článku 1 bod
2 a 3, článku 2 ods. 1, článku 6 písm. b), článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES ako i podľa § 85
ods. l a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001
Z.z. a § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Dospel
k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva, nie je výkonom štátnej služby, nakoľko

odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej
bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. upresňuje, že ak počas doby trvania
služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že štátnou službou nadčas je aj služba,
ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2. Existujúca právna

kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá
povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona č. 315/2001 Z.z. výslovne uvádza, že zatiaľ čo
služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho
príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (§ 103 ods.
5 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Uzavrel, že žalobca v posudzovanom

období po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti nesporne
pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES,
čímdošlokporušeniuprávaÚnieatotoporušeniejedostatočnezávažné.Dôvodil,žeakžalovanátvrdila,
že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil zamestnávateľovi,že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a že to považuje za ujmu na svojich právach, ustálená
judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) takúto požiadavku nepredpokladá, a ani
z predpisov unijného práva nevyvodzuje. SDEÚ vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že čl. 6

písm. b/ Smernice 2003/88/ES je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa
nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež,
že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, a preto je nutné zabrániť tomu,
aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, vyslovil, že nemožno považovať za
primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody

najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod
76 až 87 C-429/09 Fuß). Súd vyvodil, že z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu
nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovanou pri implementácii
noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred
uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o dodržiavanie noriem unijného práva, by
bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a

umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred
súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).

3.5. Vychádzajúc zo záveru, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol
stráviť s blízkymi, fyzicky i psychicky regenerovať a v súlade s princípom rovnocennosti unijného a

vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej
fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 OZ,
pričom pri určení výšky náhrady zohľadnil kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej
praxe. Súd prihliadal na kritéria uvedené v bode 95 rozsudku Fuß, na závažnosť ujmy, ktorá žalobcovi
takým(dostatočnezávažným)zásahomvznikla,nanásledkytakýmzásahomvyvolané,okolnostizásahu

a aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď
súdy aplikujú ustanovenie § 13 OZ a rozhodol, že žalobca má na nárok primeranú finančnú náhradu
v sume 2.000 eur. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal,
že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad
na jeho zdravotný stav. Zobral pritom v úvahu i súdmi priznanú výšku nemajetkovej ujmy v obdobných

súdnych sporoch (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 5Co/26/2022,
5Co/64/2022).

3.6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP dôvodiac, že stanovenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, preto žalobcu nemožno zaťažiť procesnou

zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. V zmysle § 262 ods. 2 CSP,
o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4.ProtirozsudkuvjehovyhovujúcomvýrokuI.avýrokuIII.otrováchkonaniapodalažalovanávzákonnej

lehote odvolanie, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Navrhla,
aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil, žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanej
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5.1. V úvodnej časti odvolania žalovaná namietala, že súd prvej inštancie posudzoval súlad slovenských

zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území SR so Smernicou
Európskej únie, napriek tomu, že takáto činnosť nespadá do jeho kompetencie. Aby mohol súd prvej
inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva Únie, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č.
315/2001 Z.z. nesprávne prebral Smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, čo však nie
je v právomoci vnútroštátnych súdov.

5.2. Vo vzťahu k opakovanej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej táto poukázala
na rozdiel medzi pojmami „prebratie“ smernice a „aplikácia“ smernice a následne nesprávnym právnym
posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie
predpisov v procese preberania a následnej aplikácie Smernice 2003/88/ES. Pokiaľ sa žalobca

domnieval, že Slovenská republika nesprávne prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001
Z.z., musel preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Vyjadrila
názor, že na to, aby bolo možné konštatovať, že Smernica 2003/88/ES bola prebratá nesprávne, musí
dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z.z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t.j. poprebratí)Smernice2003/88/ES.Žalobcasámpripustil,žezákonč.315/2001Z.z.výslovneneustanovuje,
že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času,
ani neobsahuje ustanovenie stanovujúcu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Mala teda

za to, že Smernica 2003/88/ES nebola do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne, aj keby sa
na prípad žalobcu vzťahovala (žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať
za rozporné so Smernicou 2003/88/ES). Porušenie Smernice 2003/88/ES môže byť spôsobené až
aplikáciou jednotlivých ustanovení Smernice 2003/88/ES, pričom žalobca namietal nesprávne prebratie
Smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu. Až nesprávna aplikácia Smernice 2003/88/ES by mohla

v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok žalobcu na náhradu škody. Slovenská republika nemôže
niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na konkrétny pracovno-
právnyvzťahžalobcuujehozamestnávateľa.Žalovanápretoargumentovala,žemierazodpovednostiza
prípadný vznik škody sa musí rozlišovať medzi dvoma samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou
a Ministerstvom vnútra SR, resp. HaZZ).

5.3. Žalovaná zotrvala na svojom tvrdení o tom, že Smernica 2003/88/ES sa na služobný pomer
príslušníkov HaZZ, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného
času, nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to v žalobe
tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno jednoznačne
subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice

89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci HaZZ plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného
HaZZ, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany
v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Po citácii § 12 zákona č. 42/1994 Z.z., § 3 ods. 1 a § 3
ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. a § 8 ods. 1 a § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z. žalovaná vyvodila,

že HaZZ, resp. jeho príslušníci, vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany
pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu
záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi HaZZ pri zásahovej
činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS
nevzťahuje. Opätovne zdôraznil, že rozhodnutie vo veci V-429/09 G.Fuß sa týka mestského hasiča,

a nakoľko režim výkonu hasičských činností v štruktúre mestských hasičov je absolútne odlišný od
režimu, v akom fungujú príslušníci HaZZ v Slovenskej republike, z tohto dôvodu nie je možné predmetné
rozhodnutie považovať v prejednávanej veci za smerodajné.

5.4. Okrem toho mala žalovaná za to, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol

nárok na náhradu škody. Žalovanej nebolo zrejmé, ako by žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená
škoda. V tejto súvislosti zdôraznila, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení
zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa a pokiaľ nie je služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.
Rovnako pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený,

resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych
(spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a
teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.
Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu
zamestnávateľ žalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú

prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostával za takto stanovenú časť pracovnú
odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby - zásahu, bude k dispozícii.
Pokiaľ súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom, a teda má sa zarátavať
do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.
Poukázal na to, že v zmysle rozhodnutia SDEÚ v spojených veciach C-46/93 a 48/93 Brasserie du

Pecheur (bod 84) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s
cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah, a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu
ochranu. Zdôraznil, že žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody, resp.
ujmy predišiel. Žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať
služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že

výkon služobnej pohotovosti považuje, resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Podľa zásady, ktorá je spoločná
právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude
musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky F. a i /Rada a
komisia, C-104/89 a C-37/90). Čo sa týka formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor EÚ vrozhodnutí C-429/09 G. Fuß uviedol, že: „Smernica 2003/88/ES neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce
sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva únie
v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad

rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v
dôsledku porušenia právnej normy únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna
alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“

5.5.Čosatýkaposúdenia,či(avakejmiere)došlovprípadežalobcukporušeniuprávanamaximálny48

hodinový týždenný pracovný čas, bolo potrebné preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad uvedený
limit za rozhodné obdobie. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na to, že žalobca v žalobe nezohľadnil
reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť,
počas ktorých reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi. V tomto čase rozhodne nie je možné hovoriť
o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený.
Akcentoval, že bolo potrebné zohľadniť i nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v

referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie vôbec v napadnutom rozsudku nezaoberal.
Žalobca vychádzal v žalobe len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času
ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie
skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6
mesiacov.

5.6. Žalovaná mala za to, že súd dostatočne nezdôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovi
priznal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je len zrejmé, že si súd prvej inštancie v plnej miere
prevzal spôsob výpočtu uplatnený žalobcom. Tabuľky priložené k žalobe ale podľa názoru žalovanej
nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Zotrvala na

svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13
OZ a podotkla, že výšku náhrady, ktorú súd priznal, považuje za neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podľa jej názoru podstatne vyššia. Poukázala na znenie § 13 ods. 2 OZ s objasnením, ako sa v
zmysle ustálenej judikatúry špecifikuje závažná ujma a zdôraznila, že zo strany žalobcu nebol žiadnym

spôsobom preukázaný zásah do jeho súkromného, rodinného života, či iný neoprávnený zásah, ktorý
by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti
s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy. Žalobca
nepreukázal ani to, že by utrpel závažnú ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp.
vážnosť v spoločnosti. Zároveň zdôraznil, že žalobca sa nedomáhal, aby sa upustilo od neoprávneného

zásahu do jeho práva na ochranu jeho osobnosti a ani, aby sa odstránili následky takéhoto zásahu.
Mal za to, že pokiaľ by odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku
I., predmetná žaloba by neriešila daný stav do budúcna. Žalovaná tvrdila, že v konaní nebolo na
základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje
do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu žaloby

vyplynulo, že žalobca vidí problém vo svojom nedostatočnom finančnom ohodnotení počas služobnej
pohotovosti.Podotkla,žeotáznymzostáva,akúinúčinnosťbychcelžalobcavykonávaťvčaseslužobnej
pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá
fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou
inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Žalovaná podaným odvolaním

napadla tiež rozhodnutie o trovách konania zastávajúc názor, že nárok žalobcu bol nesprávne uplatnený
a v prípade, ak odvolací súd vyhovie odvolaniu žalovanej, musí súd zmeniť aj výrok o trovách konania
(ako závislý výrok) v celom rozsahu v prospech žalovanej.

6.1. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a

priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. K námietke právomoci súdu uviedol, že spor o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice
do vnútroštátneho právneho poriadku, možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory, ktoré podľa § 3
CSP prejednávajú a rozhodujú súdy. Taktiež z judikatúry SDEÚ vyplýva, že tieto spory majú rozhodovať
príslušné vnútroštátne súdy. Doplnil, že každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci svojej

právomoci a voľnej úvahy povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie.
Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie
bez toho, aby vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna
právna norma do súladu s úniovým právom. Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosťúniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu
pred vnútroštátnou.

6.2. Za nedôvodnú považoval aj žalovanou vznesenú námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie,
pretože smernica je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu. Dodal, že túto otázku
už vyriešila rozhodovacia prax všeobecných súdov a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.5.2023.

6.3. K pôsobnosti Smernice žalobca poukázal na to, že významom a výkladom čl. 2 ods. 2 Smernice
89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky SDEÚ, výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorými je
tvrdenie žalovanej v nesúlade. Konkrétne v prípade Pfeiffer súd konštatoval, že čl. 2 ods. 2 Smernice
89/391/ES nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej obrany ako také, ale len určité osobitné činnosti
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
Smernice (C-397/01, bod 53). Rovnako aj uznesenie ESD vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na činnosť

zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/331/
EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto Smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých
podmienok (bod 57). Nakoniec poukázal aj na vec C-518/15 R. Matzak, v ktorej súd rozhodol, že
Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými
silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným

spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe
(C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj samotnou Smernicou 2003/88/ES, ktorá v čl. 17 ods. 3
bod iii/ výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Z vyššie uvedených dôvodov
žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na proti požiarne
služby a služby civilnej ochrany vykonávané HaZZ SR.

6.4. K tvrdeniu žalovanej o (ne)odpočinku žalobcu počas pohotovosti žalobca poukázal na rozsudok
SDEÚ č. C-514/20 bod 32., v zmysle ktorého v rámci času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je
povinný zdržiavať sa na pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať
mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si svoj čas, v rámci

ktorého sa od neho výkon nepožaduje. Celú túto dobu preto treba kvalifikovať ako „pracovný čas“
v zmysle Smernice 2003/88/ES bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom
počas uvedenej doby. Ustanovenia Smernice 2003/88/ES nemožno vykladať reštriktívne v neprospech
práv, ktoré pracovníkovi z tejto Smernice vyplývajú. Opierajúc sa o už o vyššie zmieňované rozhodnutia
záverom zdôraznil, že nie je podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť, teda

či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po
stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi.

6.5. Žalobca považoval za neopodstatnený názor žalovanej, že tabuľky priložené k žalobe nie je možné
považovať za dôkaz, pretože z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP nepochybne

vyplýva, že evidencia pracovného času žalobcu obsahuje plánované hodiny (skratka „PH“) ako
aj skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti - skratka „OH“). Výpis z tohto
dochádzkového systému prestal byť plánovaným rozvrhom hneď po ukončení daného mesiaca, keď
nadriadený žalobcu potvrdil do systému skutočne odpracované hodiny bez času služobnej pohotovosti.
Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (skratka „RO“) potvrdzuje

jeho reálne odpracované hodiny. Údaje zo softvéru SAP (dochádzkového systému používaného
zamestnávateľom žalobcu) žalovaná zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“, a to i
napriek tomu, že práve na základe týchto údajov sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý mesiac
služobný príjem.

6.6. Mal za to, že nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie (nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch) požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti
žalobcuvspoločnostisozreteľomnapovahuosobnostnéhopráva,ktorébolovdanomprípadeporušené
(právo na ochranu zdravia a právo na súkromie). Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
uvedené v § 13 ods. 1a 2 OZ sú uvedené len príkladmo. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a z

okolností, za ktorých k porušeniu došlo, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného
zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste. Rovnako neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia.6.7. V rozpore s judikatúrou SDEÚ je aj odvolacia argumentácia žalovanej, že medzi porušením
práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho
zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody. Podľa rozhodnutí C-429/09

a C-445/06 by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky
využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti
alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Výkon práv priznaných jednotlivcom priamo
uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv si uplatniť svoje práva voči

zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody.

6.8. Za správny považoval aj postup súdu pri určení výšky škody spôsobenej porušením úniového práva.
V tejto súvislosti poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý k
stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných veciach vo svojich rozsudkoch uvádza,
že: „vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie

zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahu
do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny, ide o rozdielne skutkové okolnosti).

7. Vo vyjadrení zo dňa 11.7.2024 žalovaná uviedla, že napadnutý rozsudok nepovažuje za správny
a nestotožňuje sa s ním. Pridržiavala sa v plnom rozsahu svojho odvolania a tiež všetkých svojich

predchádzajúcich vyjadrení.

8. Ďalšie vyjadrenia v spore ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu podané neboli.

9. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (II.) nebol odvolaním napadnutý, v tejto

časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle § 367 ods. 2 CSP a nebol predmetom odvolacieho
prieskumu.

10. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku I. a závislému výroku
III.otrováchkonania)KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanej

ako podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a
contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nemožno
považovať za opodstatnené. Rozsudok preto odvolací súd v napadnutých výrokoch v zmysle § 387 ods.

1 CSP potvrdil ako vecne správny.

11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s §
387 ods. 2 CSP a dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej
inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z

hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma
procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého
rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovanej v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta
druhá CSP), odvolací súd dodáva nasledovné:

12. Pokiaľ ide o žalovanou nastolenú otázku nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad slovenských
právnych predpisov so smernicou EÚ, odvolací súd považuje za potrebné odmietnuť jej názor, že
vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad vnútroštátneho práva s únijným
právom. Práve naopak, SDEÚ vo svojej judikatúre (napr. v rozhodnutí vo veci C-456/98 Centrosteel)
explicitne požaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť preberania smerníc kontrolovali, ktorá

činnosť napokon predstavuje základný kameň, na ktorom je vystavaná jeho doktrína priamej a nepriamej
aplikácie únijných smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje i na záver
formulovaný Ústavným súdom SR v jeho rozhodnutí zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016, v
zmysle ktorého „...ak ide o sféru regulácie unijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s
regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu

snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie“. Inak sa
k tejto otázke nestavia ani právna teória, podľa ktorej „V prípade, že v konaní pred slovenským
súdom alebo správnym orgánom vyvstane otázka aplikácie smernice Únie, nevyhne sa tento orgán
komparácii ustanovení smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do ktorého bola smernicatransponovaná..., aby zistil, či má smernicu aplikovať nepriamym alebo priamym spôsobom. Na tento
účel by sa súdny alebo správny orgán nemal uspokojiť iba s uvedením predmetnej smernice v prílohe
slovenského transpozičného predpisu... a považovať tým smernicu za správne transponovanú, ale mal

byporovnaťkonkrétnezneniaustanoveníslovenskéhotranspozičnéhopredpisusozneniamiustanovení
transponovanej smernice“ (z publikácie F. G., F. G.: Primárne právo Európskej únie, aplikácia a výklad
práva Únie s judikatúrou, 3. vydanie, 1097s, str. 181). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd je vždy
povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom Európskej únie, a tým je nepochybne
daná jeho právomoc posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom Európskej únie

a aj právomoc v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, odporujúcu
právu Európskej únie. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalovanej o prekročení právomoci súdu,
pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal, či došlo k prevzatiu Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. a či
došlokprevzatiuspôsobom,ktorýzaručujeprávopriznanéjednotlivcovitoutoSmernicouna48hodinový
týždenný pracovný čas.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne posúdil aj nastolenú otázku súladu
zákona č. 315/2001 Z.z. so Smernicou 2003/88/ES a dospel k správnym záverom. V tomto smere
dôsledne ozrejmil, na základe akých úvah uzavrel, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nebol do
transformačného zákona č. 315/2001 Z.z. prebratý správne. Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne
stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zákon č. 315/2001 Z.z. svojou úpravou nielen že

nereflektuje 48 hodinový týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od pracovnej
pohotovosti a ich usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno smelo
konštatovať, zvlášť so zreteľom na spôsob, akým žalovaný aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia
zákona č. 315/2001 Z.z. interpretuje, že s prácou príslušníkov HaZZ SR nad tento rozsah sa v tejto
úprave priamo rátalo, spoliehajúc sa zrejme na to, že pracovná pohotovosť do Smernicou 2003/88/ES

regulovaného fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov
vyňatá.

14. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP učinila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť spôsobu právneho posúdenia

otázky jej pasívnej vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie na túto žalovanou už v priebehu
prvoinštančného konania nastolenú otázku správne odpovedal v jej neprospech, a to vo svojej podstate
s vysvetlením, že z pohľadu judikatúry SDEÚ sa štát zodpovednosti za porušenie úniového práva, ktorá
zodpovednosť je objektívna a absolútna, nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej vyviniť, a to
bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene štátu škodu spôsobil a že SDEÚ vo svojej rozhodovacej

praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj v prípadoch porušenia úniového práva zamestnávateľom, majúcim
verejnoprávnu povahu. Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, totiž predstavuje
garanta riadnej transpozície Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., pokiaľ ide o nezarátanú
pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže
absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom

zákonodarného a legislatívneho procesu. Na podporu tohto svojho názoru súd prvej inštancie výstižne
poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia SDEÚ vo veci C-429/09. Na margo argumentácie
žalovanej v odvolacom konaní, majúcej za cieľ presvedčiť, že porušenie limitu týždenného pracovného
bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou transpozičnej normy zo strany zamestnávateľa, odvolací
súd poznamenáva, že ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho

poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu a
s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia právnej istoty (por. napr. rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že ani samotná súdna prax (už vôbec nie prax v
rámci realizácie súkromnoprávnych vzťahov) interpretujúca vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami
smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky jasnosti a presnosti (rozhodnutie SDEÚ vo veci

C-292/07 Komisia proti Belgicku).

15. K tvrdeniu v odvolaní žalovanej, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné
považovať za rozporné so Smernicou 2003/88/ES a v tejto súvislosti dôraz na rozdiel medzi pojmami
prebratie smernice a aplikácia smernice, tiež k tvrdeniu, že smernica 2003/88/ES sa na služobný pomer

príslušníkov HaZZ a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu, odvolací súd
uvádza nasledovné:16. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa
tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,

pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane
druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto

maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti čl. 6
písm. b) Smernice nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého pracovníka by
viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

17. Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti,
verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Spomínaná Smernica

podáva pritom výklad rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom
slova zmysle, keď stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa neuplatňuje tam, kde
sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej Smernice, ktorý je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia čl. 2 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 prvého pododseku (zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že rozsah
pôsobnosti tejto Smernice je nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné vykladať
zužujúco.Navyšečl.2ods.2prvýpododsekSmernicenevylučujezjejpôsobnostislužbycivilnejochrany
ako také, ale len určité ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto Smernice. Uvedené je potrebné vykladať spôsobom, že

rozsah pôsobnosti Smernice sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje
Smernica členským štátom chrániť. Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti Smernice má za úlohu
zabezpečiťriadnefungovanieslužiebnevyhnutnýchnaochranuverejnejbezpečnosti,zdraviaaporiadku
v prípade, že nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa,
pre zásahové a záchranné tímy. Uvedené sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne

činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka HaZZ. I keď nemožno pochybovať o tom, že by služba
žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala (nezahrňovala) tiež úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane
pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Služba žalobcu sa teda
nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem únie v oblasti ochrany

bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie pôsobnosti, ktoré
vyplýva z čl. 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS, naopak na službu žalobcu sa predmetná
smernica použije v plnom rozsahu.

18. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia SDEÚ vo veci C-52/04 Personalrat der

Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých čl. 2 Smernice 89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 Smernice, sa majú
vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby,
akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených
smerníc, takže čl. 6 bod 2 Smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej
ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v

prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k
zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú
verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia
pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek. SDEÚ aj v tomto uznesení dospel k
záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 odsek 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS

bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež
verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností, napr. v prípade
katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré
nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie
je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek.

19. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS
sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v čl.
2 odsek 2 prvého pododseku tejto Smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilnáochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami
v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej Smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené

činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS.

20. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka žalovanej o tom, že služobná činnosť žalobcu nepatrí do
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

21. Odvolací súd ako správne vyhodnotil i úvahy súdu prvej inštancie, na podklade ktorých dospel
k záveru o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie. V tomto
smere niet čo vytknúť. Odvolací súd sa stotožňuje s jeho názorom o aplikovateľnosti čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES (tiež) na organizáciu pracovného času príslušníkov HaZZ SR, ktorý plne
zodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal SDEÚ v rozhodnutí vo veci C-429/09.

Odvolací súd nezdieľa názor žalovanej, že len preto, že p. H. I. vykonával práce hasiča v pracovnom
pomere pre mesto Halle, a teda nie v štátnej službe, nemožno závery tohto rozhodnutia vztiahnuť na
príslušníkov HaZZ Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu SDEÚ sa v tomto rozhodnutí
jasne vyjadril k povahe práce hasičov ako takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané
na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. SDEÚ v

skutkovo podobnom prípade C-429/09 G. Fuß zaujal stanovisko tiež v otázke potrebnosti preventívneho
pôsobenia zamestnancov uplatňujúcich unijné práva, vo svetle predpokladov pre vznik zodpovednosti
za škodu podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ. V rozhodnutí vo veci C-46/93 Brasserie du pecheur a
Factortame vyjadril, že pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu,
takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať, ako

i že vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného
uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť
opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto
pracovníka.

22. K odvolacej námietke, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a k námietkam vo
vzťahu k aplikácii § 13 OZ pri rozhodovaní v danej veci odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
dôsledne posudzoval splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením
práva Európskej únie a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru o naplnení
predpokladov zodpovednosti štátu vo vzťahu k žalobcovi, keď vzal za preukázané závažné porušenie

právnej normy únie, ktorá jednotlivcovi priznáva právo, konkrétne čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES, ktorá ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času,
ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi. Podmienka dostatočne
závažného porušenia práva únie je splnená vtedy, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SDEÚ v
danej oblasti. Zistený skutkový stav v prejednávanej veci je pritom možné kvalifikovať ako dostatočne

závažné porušenie práva únie, pretože pokiaľ žalobca odpracoval v rozhodnom období hodiny služobnej
pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času, pracoval nad povolený týždenný limit 48 hodín
služobného času, pričom medzi porušením práva a vznikom škody u žalobcu v dôsledku straty času
odpočinku a straty času, ktorý mohol tráviť s rodinou a priateľmi, je príčinná súvislosť.

23. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovanej
za škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy, čo vyargumentoval spôsobom
spĺňajúcim požiadavky kladené na zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z jeho
rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s
blízkymi,fyzickyipsychickyregenerovať.VsúladesprincípomrovnocennostiprávaEÚavnútroštátneho

práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej
fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 OZ v spojení s § 11 OZ,
zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe,
ktorý postup možno považovať za správny.

24. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.25. V zmysle § 13 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu
bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1

najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

26. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,

aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí
žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

27. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd prvej inštancie správne
posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice Rady
89/391/EHS a tiež Smernice 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu
pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa

nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku,
pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby
sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia
úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie.

28. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalobcovi, resp. jej intenzity s poukazom na to, že
pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že
pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený
priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca a teda, sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca

nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na
opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.

Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad
to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Rozsudok vo veci Jaeger sa týkal nemocničného
lekára, ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú miestnosť s posteľou,

v ktorej mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za takýchto okolností sa
nedá povedať, že pracovník v dotknutom čase „odpočíva“. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva,
že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov
zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k
dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný

program je preto výrazne obmedzená.

29. Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovanej bez právneho významu. Je potrebné vziať
na zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný
úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky

trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k
dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od
svojhovlastnéhosociálnehosúkromnéhoprostrediaarodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená.

30. Pokiaľ žalovaná spochybňovala, či došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas a v tomto smere považovala za potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci nebolosporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16, resp. 16,5 hodinovú riadnu
službu v služobný deň nadväzuje určená 8, resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že
služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti

vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas, a že
hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské
zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva
dni voľna. Z výpisu z dochádzkového systému, ktorý predložil žalobca v priebehu konania na súde prvej
inštancie (č.l. 111-114) je nesporné, že počas rozhodného obdobia od 22.9.2020 do 21.9.2023 u žalobcu

pravidelne dochádzalo k prekračovaniu maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času.

31. Žalobca v dôsledku takto rozvrhnutého pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel
o hodiny voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i
fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES o rozvrhovaní
pracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i

do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom
na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry SDEÚ za závažný zásah do práv, keď ide
o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve
peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala

byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však
nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady
vo výške 2.000 € odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkov na živote žalobcu, nemožno
týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných
okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah

nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad
priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 11CoPr/4/2019, 5Co/163/2021, 11CoPr/4/2019,
11Co/59/2021, 11Co/38/2022).

32. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok v jeho napadnutých
výrokoch I. a III. ako vecne správny.

33. Podľa § 396 ods. 1 CSP., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

34. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

35. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania,
keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % vychádzajúc

zo záveru, že žalobca bol v celom rozsahu úspešný, nakoľko stanovenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy záviselo iba od úvahy súdu. Žalobca má tak nárok na plnú náhradu trov konania zo sumy náhrady
nemajetkovej ujmy priznanej súdom (2.000 €).

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1

CSP tak, že priznal procesne úspešnému žalobcovi nárok na 100 % náhradu trov odvolacieho konania
proti žalovanej, ktorá nemala úspech v odvolacom konaní. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

37.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).