Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8414203536
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8414203536.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom C. X, XX XXX D., E., právne zastúpený F. F. G., advokátom, so sídlom H. XXXX/X, XXX XX I.,
IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej H. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XXX, J. XXX XX, K. L., o vydanie
bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad
č.k. KK – 2C/143/2014 – 395 z 20. 10. 2023, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v predmetnej právne veci rozhodol následovne:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 60 265,91 eur
od 31. 01. 2019 do zaplatenia, v lehote 7 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 12 064,44 eur titulom úroku z omeškania s úhradou
peňažnej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobcu na základe rozsudku Okresného súdu Kežmarok

sp. zn. 2C/84/2008 z 25. 01. 2013, v lehote 7 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

IV. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania vyplývajúcich zo sporu vedenom na
Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2C/84/2008.

V. Stranám sporu náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „O.z.“), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po prerušení
konania do právoplatného skončenia konania vedeného Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod
sp. zn. 9Cdo/48/2022 (súd konanie prerušil uznesením z 15. 07. 2022, nakoľko mal za to, že v konaní
pred dovolacím súdu sa rieši otázka súvisiaca s tým, či sa žalovaná v dôsledku nesprávneho úradného

postupu súdu dostala do omeškania so zaplatením vyrovnacieho podielu, resp. či vedela, že rozsudok
v tejto časti nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, nakoľko žalobca podal odvolanie len voči IV.
výroku rozsudku o vylúčení veci na samostatné konanie) bolo súdu doručené uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Cdo/48/2022 z 28. 02. 2023, ktorým dovolací súd zrušil rozsudokKrajského súdu v Prešove z 28. 09. 2021 sp. zn. 22Co/43/2020 a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove
na ďalšie konanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 04. 2023. Súd vzhľadom na závery
dovolacieho súdu mal za to, že v konaní je možné pokračovať a rozhodnúť, a to aj napriek tomu, že

žalovaná trvala naďalej na tom, že nezavinila administratívnu chybu súdneho aparátu pri vyznačení
doložky právoplatnosti rozsudku, a preto je potrebné vyčkať na rozhodnutie Krajského súdu Prešov.

3. K nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania titulom omeškania žalovanej s úhradou
vyporiadavacieho podielu v spore sp. zn. 2C/84/2008 vo výške 12 064,44 eur (5,5 %

ročne zo sumy 139 500,- eur od 01. 07. 2013 do 28. 01. 2015) súd uvádza, že vzhľadom na vykonané
dokazovanie je tento v celom rozsahu dôvodný. Z obsahu spisu mal súd nepochybne preukázané,
že rozsudok Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2C/84/2008 z 25. 01. 2013 v jeho III. výroku, ktorým
bola uložená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi za vyporiadenie podielu sumu vo výške 139 500,-
eur nadobudol právoplatnosť dňa 01. 05. 2013 a vykonateľnosť uplynutím dvoch mesiacov od jeho
právoplatnosti, t. j. dňa 01. 07. 2013. Nakoľko žalovaná v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozsudku povinnosť ním uloženú vo vzťahu k žalobcovi nesplnila, ale urobila tak až v exekučnom konaní
dňa 28. 01. 2015 (čl. 42 spisu), vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,50
% ročne (v súlade s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. o 5 percentuálnych bodov vyššie ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu,
pričom základná úroková sadzba ECB v období vzniku omeškania platná od 08. 05. 2013, ku dňu 02.

07. 2013 predstavovala 0,5 %) s úhradou vyporiadavacieho podielu vo výške 139 500,- eur od 02. 07.
2013 (nie však od 01. 07. 2013, pretože v tento deň ešte nebola žalovaná v omeškaní) do 28. 01. 2015,
čo predstavuje sumu 12 064,44 eur. Priznaniu tejto sumy, ako už bolo vyššie uvedené, nebránilo ani
zastavenie konania pred Okresným súdom Příbram, ani konanie vedené pred Okresným súdom Stará
Ľubovňa, aktuálne pred Krajským súdom Prešov pod sp. zn. 22Co/25/2023.

4. K tvrdeniam žalovanej v konaní pred Okresným súdu Stará Ľubovňa, z dôvodu ktorých sa nemohla
dostať do omeškania s úhradou vyporiadavacieho podielu žalobcovi súd uvádza, že samotná žalovaná
v konaní sp. zn. 2C/84/2008 tvrdila, že je schopná a ochotná žalobcu v primeranej lehote vyplatiť,
a preto navrhla, aby nehnuteľnosti boli prikázané do jej výlučného vlastníctva s tým, že bude povinná

v primeranej lehote žalobcu z čiastky zodpovedajúcej jeho podielu z titulu vysporiadania podielového
spoluvlastníctva podľa hodnoty určenej znalcom, ktorého ustanoví súdu vyplatiť (viď str. 2 rozsudku zo
dňa 25. 01. 2013). Aj keď tvrdila, že žiadala okresný súd o vyznačenie doložky právoplatnosti, súd mal
preukázané, že napriek tomu, že tak mohla urobiť, krajský súd o vyznačenie doložky právoplatnosti
nikdy nepožiadala (viď čl. 268 spisu). Z jej správania, keď aj sama nepodala proti rozsudku odvolanie,

hoci ona bola zaviazaná povinnosťou plniť, pričom je nelogické, aby žalobca proti jej povinnosti podával
odvolanie, je nepochybné, že vedela, že je povinná žalobcovi zaplatiť sumu za vyporiadanie v lehote
uvedenej v rozsudku. Na tom nič nemení ani skutočnosť nemožnosti vykonania záznamu v katastri
nehnuteľnosti a ňou tvrdeného predaja nehnuteľností.

5. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 9Cdo/48/2022.

6. Po oboznámení sa s pripojeným exekučným spisom tohto súdu sp. zn. 5Er/384/2014 súd prvej
inštancie poukázal aj na uznesenie Okresného súdu Kežmarok č. k. 5Er/384/2014-27 zo 03. 09. 2014
v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov č. k. 20CoE/28/2015-59 z 27. 08. 2015, ktorým odvolací

súd odmietol odvolanie proti I. výroku a potvrdil uznesenie vo výrokoch II., III. a IV., a v ktorom vo vzťahu
k tým istým argumentom žalovanej uviedol, cit.: „Súd má za to, že odvolanie voči poslednému výroku
rozsudku nemalo vplyv na právoplatnosť zvyšných výrokov. Napadnutý výrok predstavoval rozhodnutie,
ktorým sa upravuje vedenie konania, na rozdiel od ostatných, ktoré sú meritórnymi rozhodnutiami vo
veci. Právoplatnosť rozhodnutia v rozsahu nenapadnutých výrokov teda nastala riadne, dňa 01. 05.

2013 a v tomto rozsahu sa rozsudok stal vykonateľným dňa 01. 07. 2013. Z tohto dôvodu sa súd plne
stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 30. 05. 2014 nebol
podaný predčasne, nakoľko odo dňa, kedy sa predmetný rozsudok stal vykonateľným, uplynuli viac ako
dva mesiace.“

7. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že viackrát bolo či už v tomto konaní alebo v konaní pred
Okresným súd Stará Ľubovňa zdôraznené, že právoplatnosť je len vlastnosť súdneho rozhodnutia
a rozsudok nenadobúda právoplatnosť až dňom, kedy sa účastník konania dozvedel o jeho
právoplatnostiaanidňomvyznačeniadoložkyprávoplatnostisúdnehorozhodnutia,aleobjektívnedňom,ktorý vyplýva zo súdneho spisu. Suma sumárum právoplatnosť nastane nezávisle na vôli súdu, či
účastníkov konania okamihom, keď sú splnené zákonné podmienky, a keď ho už nemožno napadnúť
odvolaním, pričom doložka právoplatnosti je len úradným osvedčením právoplatnosti. Je preto možné

uzavrieť, že žiadna zo strán sporu nepoprela, že vedela, že rozsudok v ostatných výrokoch, okrem
výroku IV., nadobudol právoplatnosť, pretože boli splnené všetky zákonné podmienky, keďže rozsudok
bol stranám sporu doručený a ani jedna strana proti ostatným výrokom rozsudku nepodala odvolanie.

8. Vzhľadom k tomu, že súd všetky argumenty žalovanej vyhodnotil ako nedôvodné a mal preukázané,

že sa dostala do omeškania s vyplatením vyporiadavacieho podielu žalobcovi, II. výrokom rozsudku
vyhovelnárokužalobcuazaviazalžalovanúnazaplateniesumy12064,44eurtitulomúrokuzomeškania
s úhradou peňažnej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobcu na základe rozsudku Okresného súdu
Kežmarok sp. zn. 2C/84/2008 z 25. 01. 2013, v lehote 7 dní od právoplatnosti rozsudku.

9.Výrokotrováchkonaniaodôvodnilsúdprvejinštancieust.§255ods.1,2aust.§257CSP.Vdôvodoch

rozhodnutia, ktorým nepriznal vo výroku IV. a V. nárok na náhradu trov konania, odôvodnil ust. § 255 ods.
2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania vzhľadom na charakter sporu, keďže
išlo o vzájomné vyporiadanie majetkových právnych vzťahov medzi stranami sporu. Spor o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je sporom, ktorý sa môže začať na návrh ktoréhokoľvek
podielového spoluvlastníka, pričom nie je možné konštatovať, že úspech v konaní mal ten, kto podal

návrh na začatie konania. Rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, pokiaľ súd
návrhu vyhovie, je rozhodnutím v záujme všetkých účastníkov. Pri zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva sa každému z podielových spoluvlastníkov dostane jeho podielu buď vo forme veci,
ku ktorej sa vyporiadava podielové spoluvlastníctvo, alebo formou finančnej náhrady. Takýto záver je
ústavne udržateľný aj podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 573/20717

z 15. 11. 2017 a súd vzhľadom na obdobnú právnu úpravu k náhrade trov konania poukazuje aj na
Stanovisko pléna Ústavního soudu sp. zn. Pl. ÚS-st. 59/23 z 13. 09. 2023, z ktorého cituje: „V řízení o
zrušení a vypořádání spoluvlastnictví, majícím povahu iudicii duplicis, není-li žaloba zamítnuta, zpravidla
nelze určit, který účastník měl ve věci plný úspěch (§ 142 odst. 1 o. s. ř.). Je proto obecným východiskem
prorozhodováníonákladechřízenísouladnýmsochranouvlastnickéhoprávapodlečl.11odst.1apráva

na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod, aby žádný z účastníků neměl
právo na náhradu nákladů řízení vůči jinému účastníku, ledaže by pro to byly dány zvláštní důvody.“

10. O náhrade trov tohto konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 257
CSP. Predmetné ustanovenie predstavuje výnimku pri rozhodovaní o trovách konania. Účelom tohto

ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania
zavedením moderačného absolučného práva. Je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť
natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v
medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynuli z použitia všeobecných

zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského
moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného
zreteľa.

11. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať

dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 257
CSP len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982, R
23/1989).

12. Rovnako dal do pozornosti rozhodnutie ÚS SR sp.zn. II.ÚS 158/2015, ktoré odcitoval. Súd prvej

inštancie teda dospel k záveru, že možné je aplikovať vyššie citované rozhodnutie ÚS SR, a to vo
svetle použitia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré možno vidieť aj v konaní, ktoré prebehlo
na Okresnom súde pod sp.zn. 2C/84/2008, ale aj v nároku, ktorý z tohto konania bol vylúčený, a bol
predmetom samostatného konania práve v tomto spore.

13. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie vo všetkých výrokoch
žalobca. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva a došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa
názoru žalobcu súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil rozhodnutie, od ktorého momentu priznalžalobcovi úrok z omeškania, t.j. od 30. 01. 2019, teda výrok rozsudku s tým, že podľa názoru žalobcu je
nepreskúmateľný a arbitrárny. Nebol zistený správne skutkový stav a z toho bol aj vyvodený nesprávny
právny záver. Z týchto dôvodov nepovažoval za spravodlivý ani výrok u priznanom úroku z omeškania,

ani výrok o trovách konania v vzťahu ku konaniu sp.zn. 2C/84/2008, ktoré prebehlo na Okresnom súde
v Kežmarku a je právoplatné. Žalobca nesúhlasí ani s výrokom III., ktorým sa v prevyšujúcej časti žaloba
žalobcu zamietla. Rovnako z pohľadu žalobcu nie je jasne vysvetlený postup súdu prvej inštancie,
a okrem toho súd aj nesprávne právne posúdil na zistený skutkový stav, nárok na úrok z omeškania,
keďže podľa názoru žalobcu s citovaním NS SR a NS ČR, by tento nárok vlastne vznikol momentom,

keby v konaní č.k. 2C/84/2008 podal žalobu na súd žalobca, a zároveň žiadal širšie vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, ktoré špecifikoval práve sumou 1 500.000,- Sk, už dňa 28. 10. 2010. Súd
prvej inštancie vychádzal zo sumy vyjadrenej žalobcom, kde znalecký posudok M. D. len potvrdil nárok
žalobcu, a preto ustálený rozsahu nákladov, a to že má tieto žalovaná zaplatiť žalobcovi boli už známe
pri podaní žaloby, ktorá bola aj žalovanej doučená. Preto požadoval zaplatiť úrok z omeškania už od 25.
01. 2013. To však súd prvej inštancie odignoroval, a to zrejme z toho dôvodu, že súd odvolací za moment

omeškania považoval až vykonateľnosť rozsudku pod sp.zn. 2C/84/2008, teda nastala 30. 01. 2019. čo
podľa žalobcu nie je ani správny názor odvolacieho súdu. Preto sa domnieva, že nárok bol po práve
už pri podaní žaloby, ktorá bola doručená žalovanej. Nič sa nezmenilo ani po vykonanom znaleckom
dokazovaní,asúdvkonanílencitovalzáveryznalca,ktorésazhodujúspožadovanýmnárokomžalobcu.
Ďalej vadou nesprávneho právneho posúdenia, boli aj výroky IV. a V. tohto rozsudku, keďže neobstoja

tvrdenia súdu prvej inštancie o dôvodnosti použitia ust. § 257 CSP. Pokiaľ teda mieril súd prvej inštancie
na dôvody hodné osobitného zreteľa, toto dostatočným spôsobom nevysvetlil, a je zrejmé, že žalobca
mal záujem o dohodu. V podstate bolo rozhodnuté v súlade s jeho návrhom, žalovaná o všetkom vedela.
Vedela, že žalobca je nútený podať žalobu na súd, a preto by bolo správne a spravodlivé, aby znášala
nárok na náhradu trov konania. Tieto žalobca má vo vzťahu k žalovanej uplatnené po práve v celom

rozsahu, a pokiaľ ide o rodinné väzby medzi žalobcom a žalovaným, je táto úvaha neaplikovateľná na
danú vec, pokiaľ citoval súd prvej inštancie rozhodnutie ÚS SR, ktoré pojednával v úplne iných vzťahoch
medzi rodinou. Preto žiadal, aby odvolací súd s poukazom na ust. § 388 a § 390 CSP, žalobe vyhovel.
To znamená výrok III. zmenil, vyhovel výroku I. v celom rozsahu a priznal úrok z omeškania zo sumy
60 265,91 eur od 01. 01. 2013 do zaplatenia. Zároveň žiadal zmeniť aj výroky IV. a V. tohto rozsudku,

a to tak, že prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Respektíve ak by bolo
potrebné, potom nech odvolací súd zruší výroky napadnuté odvolaním, a vráti vec na ďalšie konanie
súdu prvej inštancie.

14. Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie aj žalovaná. Táto vo svojom odvolaní

namietala, že súd prvej inštancie nevyčkal za rozhodnutím Krajského súdu v Prešove pod sp.zn.
22Co/43/2020, ktoré malo prebehnúť, keďže NS SR v konaní č.k. 9Cdo/48/2022 tento rozsudok zrušil,
a vrátil mu vec späť. Ide o žalobu medzi žalovanou v postavení žalobcu, voči SR – Ministerstvu
spravodlivosti, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom tak, že žalovaný v tomto
konaní bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni 29 795,73 eur. Je potrebné vychádzať aj z odôvodnenia v tomto

rozhodnutí. Preto sa žalovaná domnieva, že súd prvej inštancie mal vyčkať za týmto rozhodnutím
a prerušiť konanie, kým nedôjde k obnove pôvodného konania. Samozrejme je konštatované, že
návrh na obnovu konania nie je dôvodom pre to, aby pokračoval v tomto konaní, ale žalovaná sa
domnieva, že práve preto bolo treba vyčkať za týmto rozhodnutím. Pokiaľ ide úroky z omeškania zo
sumy 60 265,91 eur, potom nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že mali byť priznané od 25. 01. 2013, pretože

nebolo rozhodnuté v súlade s právoplatným rozsudkom o tomto. Domnieva sa, že súd prvej inštancie
nezobral do úvahy reálnu situáciu ohľadne nesprávneho úradného postupu, keď žalovaná bola zapísaná
ako vlastníčka nehnuteľnosti v deň, kedy bola na nehnuteľnosti vyznačená exekúcia na predaj tejto
nehnuteľnosti. Z toho dôvodu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie vyhlásiť až po právoplatnosti rozhodnutia č.k. KK – 1C/10/2023, a po právoplatnosti

pred Okresným súdom v Starej Ľubovni sp.zn. 2C/48/2018.

15. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá s argumentami žalobcu vôbec nesúhlasila. Trvala
na tom, že rozhodnutie vo veci malo byť prijaté až po tom, čo bude právoplatne rozhodnuté o jej návrhu
na obnovu konania, pred Okresným súdom Poprad sp.zn. KK – 1C/10/2023, a Okresným súdom v Starej

Ľubovni sp.zn. 2C/43/2018. V celom rozsahu trvá na svojom odvolaní, a odvolanie žalobcu považuje
za nedôvodné.16. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že s argumentami žalovanej sa dostatočným
spôsobom vyjadril aj súd prvej inštancie aj vo vzťahu ku konaniu pred Okresným súdom v Starej Ľubovni
sp.zn. 2C/43/2018, v bodoch 22 až 34.

17. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací prejednal rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalovzmyslezásaduvedenýchvust.§378,§379a§380CSP,adospelkzáveru,žeodvolania
žalobcu a žalovanej nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie dôsledne zistil skutkový stav, a na základe
toho dospel aj k správnym právnym záverom. Na týchto skutočnostiach sa nič nezmenilo ani v štádiu

odvolacieho konania.

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejednáva vec v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený, ale aj

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

19. Odvolací súd v konaní relevantne posudzuje konkrétne dôvody uvádzané v odvolaní, a to či bol
zistený skutkový stav správne a úplne a či sa aplikovali správne príslušne právne predpisy, pričom v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS/78/2005).

20. Podľa ust. § 517 ods. 1, 2 O.z., dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak
ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len

jednotlivých plnení.
Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z
omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

21. Nateraz z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa vzájomným návrhom, ktorý súd rozsudkom sp. zn.
2C/84/2008 z 25. 01. 2013 vylúčil na samostatné konanie, domáhal vydania bezdôvodného obohatenia
vovýške60265,914eur,ktorépredstavovalozhodnotenienehnuteľnosti,ktorábolapredmetomzrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán v spore sp. zn. 2C/84/2008 (vydanie bezdôvodného
obohatenia spočívalo v zhodnotení spoluvlastníckeho podielu žalovanej investíciami žalobcu) spolu s

úrokom z omeškania po pripustení zmeny petitu uznesením zo dňa 26. 07. 2021 vo výške 5,05 % ročne
zo sumy 60 265,91 eur od 25. 01. 2013 do zaplatenia; zaplatenia úroku z omeškania titulom omeškania
žalovanej s úhradou vyporiadavacieho podielu v spore sp. zn. 2C/84/2008 vo výške 12 064,44 eur (5,5
% ročne zo sumy 139 500,- eur od 01. 07. 2013 do 28. 01. 2015) a náhrady trov konania.

22. Rozsudkom č. k. 2C/143/2014-77 z 25. 10. 2016 súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi z titulu
zhodnotenia spoločnej nehnuteľnosti sumu 60 265,91 eur v lehote 7 dní od právoplatnosti rozsudku
a úrok z omeškania 5,05% ročne zo sumy 60 265,91 eur od 01. 05. 2013 do zaplatenia; ďalej z
titulu omeškania s úhradou peňažnej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobcu na základe rozsudku
2C/84/2008 z 25. 01. 2013 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 12 064,44 eur v lehote 7 dní od

právoplatnosti rozsudku a zároveň priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %.

23.KrajskýsúdPrešovrozsudkomč.k.18Co/128/2017-143z17.12.2018poodvolanížalovanejpotvrdil
rozsudok vo výroku I. v časti zaplatenia sumy 60 265,91 eur v lehote 7 dní od právoplatnosti rozsudku
žalovanou žalobcovi a zrušil rozsudok vo výroku I. v časti úroku z omeškania vo výške 5,05%

ročne zo sumy 60 265,91 eur od 01. 05. 2013 do zaplatenia, vo výroku II. a III. a v rozsahu zrušenia
vrátil vec. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23. 01. 2019. Proti rozsudku krajského súdu podala
žalovaná dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 1Cdo/105/2020-214 z 31.
03. 2021, právoplatným dňa 29. 04. 2021 odmietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

24. Predmetom sporu, po rozhodnutí odvolacieho súdu, ostal nárok žalobcu na zaplatenie úroku z
omeškania z vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré predstavovalo zhodnotenie nehnuteľnosti, ktorá
bola predmetom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán v spore sp. zn. 2C/84/2008,
po pripustení zmeny petitu uznesením z 26. 07. 2021 vo výške 5,05 % ročne zo sumy 60 265,91 eurod 25. 01. 2013 do zaplatenia; zaplatenie úroku z omeškania titulom omeškania žalovanej s úhradou
vyporiadavacieho podielu v spore sp. zn. 2C/84/2008 vo výške 12 064,44 eur (5,5 % ročne zo sumy
139.500,- eur od 01.07.2013 do 28. 01. 2015) a náhrada trov konania, a to v zmysle IV. výroku rozsudku

sp. zn. 2C/84/2008 z 25. 01. 2013, aj trov konania vyplývajúcich zo sporu vedenom na Okresnom súde
Kežmarok pod sp. zn. 2C/84/2008.

25. Záverom v poradí prvom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie bude
vyporiadaťsasnárokomžalobcunaúrokzomeškaniatitulomzhodnotenianehnuteľnosti,tedavovzťahu

k výroku I., či vôbec vznikol takýto nárok, ak áno, odkedy a v akej výške a potom aj vo vzťahu k výroku
II. treba zistiť stav pred Okresným súdom Přibram v konaní 10C/126/2016 a vyporiadať sa aj s tým, či
je daná právomoc súdu Slovenskej republiky na rozhodnutí o tomto nároku.

26. Pokiaľ počas existencie spoluvlastníctva niektorý zo spoluvlastníkov vynaložil investície na
spoločnú vec, má voči ostatným spoluvlastníkom právo na náhradu za vynaložené investície v

rozsahu zodpovedajúcom ich spoluvlastníckym podielom na spoločnej veci. Takýto nárok na zaplatenie
náhrady si investujúci spoluvlastník môže uplatniť aj v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva v rámci tzv. vyporiadania v širšom zmysle. Nevyhnutnou podmienkou, aby sa súd
mohol takýmto nárokom zaoberať je však jeho riadne uplatnenie návrhom alebo vzájomným návrhom
so všetkými náležitosťami. O takomto nároku je potrebné rozhodnúť samostatným výrokom; je vylúčené

vykonať jeho zohľadnenie v rámci rozhodovania o náhrade za spoluvlastnícky podiel (R 46/1991).

27. Počas konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva si spoluvlastník, ktorému
je ukladaná povinnosť zaplatiť druhému spoluvlastníkovi primeranú náhradu za vyporiadavané
nehnuteľnosti, nemôže proti takémuto nároku spoluvlastníka započítať iný majetkový nárok. Súd v týchto

súvislostiach ani nemôže znížiť peňažnú náhradu s poukazom na dobré mravy. Je tomu tak preto,
že rozhodnutie súdu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva má konštitutívnu povahu a
zakladá tak práva a povinnosti až do budúcna. Právo na zaplatenie náhrady tak vzniká spoluvlastníkovi
až právoplatnosťou tohto rozhodnutia a len proti takto existujúcemu nároku možno namietať započítanie.
Rozhodujúca je cena spoločnej veci v čase jej vyporiadania, pričom platí, že ak v čase rozhodovania

od podania znaleckého posudku uplynula dlhšia doba, je potrebné cenu aktualizovať (rozhodnutie NS
SR z 21. 11. 2018, sp. zn. 4Cdo/148/2017).

28. Z vyššie uvedeného je jednoznačné, že výrok o povinnosti uhradiť bezdôvodné obohatenie z
titulu zhodnotenia podielov neinvestujúcich spoluvlastníkov, ktoré obohatenie vzniká až momentom

zániku podielového spoluvlastníctva, je závislý od právoplatnosti výroku o vyporiadaní (zániku)
podielového spoluvlastníctva. Na tom nič nemení ani tvrdenie žalobcu, že výšku investícií špecifikoval už
pripodanížaloby,keďževrámcikonaniabolonaichvýškuvykonanéznaleckédokazovanie.Tietozávery
vo vzťahu k úroku z omeškania priznanej náhrady za investície do spoločnej nehnuteľnosti vyplynuli aj
z prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušený.

Preto odvolaciu námietku žalobcu o jeho nároku na úrok z omeškania počnúc podaním žaloby, považuje
odvolací súd za nedôvodnú a výroky I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie za vecne správne.

29. Vo vzťahu k odvolacej námietke proti výroku II., odvolací súd poukazuje na dôsledné odôvodnenie
vzniku nároku žalobcu na úrok z omeškania z priznanej náhrade za podiel žalobcu v bodoch 11. –

17. rozsudku. Právoplatnosť je jednou z vlastností súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje, že súdne
rozhodnutie sa stáva záväzným a zásadne nezmeniteľným. Pod pojmom zásadne nezmeniteľným
treba rozumieť, že toto rozhodnutie nemožno napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Právoplatnosť
rozsudku nepochybne nastala 23. 01. 2023 a lehota na plnenie – 7 dní , uplynula 30. 01. 2023 , preto
bolo rozhodnuté správne, ak priznal úrok z omeškania nasledujúcim dňom po právoplatnosti tohto

rozhodnutia. Odvolací súd sa domnieva, že meritórne výroky rozsudku Okresného súdu Kežmarok
č.k. 2C/84/2008, keďže proti týmto výrokom odvolanie nebolo podané, pritom rozsudok bol žalovanej
doručený, preto neexistujú dôvody, pre ktoré by nebolo možné priznať úrok z omeškania žalobcovi proti
žalovanej. Z týchto dôvodov odvolací súd aj výrok II. považoval ako vecne správny.

30. Výroky IV. a V. napadnutého rozsudku sa týkali nároku na náhradu trov konania ku konaniam. Súd
prvej inštancie jasne vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia. Zaoberal sa príslušnými ustanoveniami CSP,
vychádzajúc nielen z procesnej situácie o úspechu žalobcu v prevažnej časti, ale rovnako aj z pomerov,
ktoré vyplynuli z veci samotnej.31. Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou konajúceho súdu, pri
ktorom sa prejavujú atribúty nezávislého súdneho rozhodovania. Podľa ust. § 257 CSP, použitie ktorého

je výnimkou, pretože iba v prípade, že konajúci súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci
existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania priznať. Vymedzenie obsahu tohto
pojmu je úlohou pre súd, a to vždy so zreteľom na kontext v konkrétne posudzovanej veci. Je však nutné
poznamenať, že musí ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne
a presvedčivo odôvodnený. Vzhľadom na to nemožno uvedené skutkové a právne závery označiť za

nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia. Súd prvej
inštancie dostatočne odôvodnil uznesenie v časti o nepriznaní trov konania tak, aby sa strany sporu
dozvedeli všetky relevantné dôvody, ktoré ho k takémuto rozhodnutiu viedli.

32.Zvyššieuvedenýchdôvodovrozsudoksúduprvejinštancie,ktorýbolnapadnutýsporovýmistranami
odvolaním, ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

33. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci

svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 05. 1997, Recueil III/1997).

34. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 2 CSP. Vzhľadom nato, že ani jedna strana sporu nemala úspech v odvolacom konaní, žiadnej
z nich nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

35. Toto rozhodnutie prijal senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).