Rozsudok – Pracovné právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, June 11, 2025

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-12Cpr/18/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317215117
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lukáš Michálek

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2025:1317215117.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2 B3-12Cpr/18/2017

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Lukášom Michálkom v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. X, D., zast. JUDr. Laurou Bíróovou, advokátkou, s miestom výkonu advokácie
Klincová 37/B, Bratislava, proti žalovanému: Univerzita Komenského v Bratislave, so sídlom Šafárikovo
nám. 6, Bratislava, IČO: 00 397 865, zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, so
sídlom Štefánikova 8, Bratislava, o náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

2 B3-12Cpr/18/2017
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 5.518,08 eur a to všetko do troch dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu. O výške
trov rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

14 B3-12Cpr/18/2017
1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 21.07.2017 domáhala, aby jej žalovaný zaplatil sumu
5.518,08 eur titulom náhrady mzdy.

2. Žalobu odôvodnila tým, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16Cpr/4/2015 zo dňa
18.07.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.04.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
Bratislava sp. zn. 5CoPr/18/2016 zo dňa 28.02.2017 a vykonateľnosť dňa 25.07.2017 súd určil, že
výpoveďdanážalovanýmzodňa26.05.215jeneplatnáazaviazalžalovanéhozaplatiťžalobkynináhradu
mzdy vo výške 5.946,28 eur, za obdobie od 01.09.2015 do 18.07.2016, teda do vyhlásenia rozsudku vo
veci samej. Právna zástupkyňa žalobkyne vyzvala žalovaného listom zo dňa 21.04.2017, vrátane opravy
zo dňa 24.04.2017, aby žalobkyni umožnil pokračovať v práci a súčasne vyzvala žalovanú na náhradu

mzdy. Žalovaný ju listom zo dňa 25.04.2017 vyzval na osobné stretnutie na deň 10.05.2017. Na tomto
stretnutíbolažalovanýminformovaná,žejejmiestojezrušenéabolajejdoručenávýpoveďzpracovného
pomeru ku dňu 31.08.2017. Žalobkyňa si touto žalobou uplatňuje nárok na náhradu mzdy za obdobie
od 19.07.2016 do 30.04.2017. Od 19.07.2016 do 31.07.2016, teda za 9 dní si uplatňuje nárok odvodený
z funkčného platu 589 eur, pri výpočte vychádza z priemerného denného zárobku podľa výpočtu súdu v
konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I. Za 9 dní to činí sumu 243,68 eur. Ďalej nárok za 5
mesiacovod01.08.2016do31.12.2016podľatohoistéhovýpočtuvovýške2945eur.Ďalejza3mesiace

od 01.01.2017 do 31.03.2017 vo výške 1.839 eur. V tomto období jej nebola vyplatená žiadna mzda, ako
vyplýva z dokladov o mzde. Ďalej si uplatňuje náhradu za celý mesiac apríl 2017 vo výške 490,40 eur.
Spolu to činí žalovanú sumu. Náhrada za 12 mesiacov zahŕňa obdobie od 01.09.2015 do 31.08.2016. V
rámci tohto obdobia jej vyplatená len náhrada za čas od 01.09.2015 do 18.07.2016 vo výške 5.946,28eur, ktorú sumu jej žalovaná vyplatila dňa 10.05.2017. Má za to, že aj keby žalovaný využil možnosť
podľa § 79 ods. 2 ZP, nemalo by mu byť vyhovené a to preto, že u žalovaného žalobkyňa pracovala 34
rokov,žalovanýpridaníjejvýpovedenesplnilhmotnoprávnupodmienkuvýpovede,včaseod01.09.2016

do 30.04.2016 žalobkyňa nebola zamestnaná ani nepoberala žiadny iný príjem z pracovného, či iného
pomeru. Je starobnou dôchodkyňou a v rozhodnom období od 01.09.2016 do 30.04.2016 poberala
starobný dôchodok vo výške 448,60 eur mesačne (rok 2016) a 456,80 eur (rok 2017). Uplatňuje si nárok
za obdobie 20 mesiacov, z ktorých 12 mesiacov nie je možné nárok na náhradu mzdy nepriznať, či znížiť.
Považuje za spravodlivé, priznať jej nad rámec 12 mesiacov i náhradu mzdy za ďalších 8 mesiacov. Ňou

uplatnený nárok na náhradu mzdy 8 mesiacov od 01.09.2016 do 30.04.2017 bol vyvolaný aj konaním
žalovaného, ktorý podal zjavne nedôvodné odvolanie napriek skutočnosti, že mu muselo by zjavné, že
odvolací súd jeho odvolaniu nevyhovie.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že vo veci nie sú splnené podmienky konania, ide o prekážku res
iudicata, nárok nemožno žalobkyni priznať, bolo o ňom rozhodnuté v konaní Okresného súdu Bratislava

I sp. zn. 16Cpr/4/2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5CoPr/18/2016
zo dňa 28.02.2017, ktorým súd určil, že výpoveď daná žalovaným zo dňa 26.05.215 je neplatná a
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 5 946,28 eur, za obdobie od 01.09.2015
do 18.07.2016, teda do vyhlásenia rozsudku vo veci samej. Z tohto dôvodu žiada ďalší žalobkyňou
uplatnený nárok nepriznať. Neskôr podaním zo dňa 204.07.2018 žalovaný upresnil, že žalobkyni

Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 545 121 1095 0 zo dňa 30.09.2013 bol priznaný starobný dôchodok
a od 21.07.2013 je jeho poberateľkou.

4. Súd uznesením č .k. 12Cpr/18/2017-109 zo dňa 04.10.2019 rozhodol tak, že konanie zastavil v zmysle
§ 161 ods. 1,2 a § 230 CSP z dôvodu res iudicata, nakoľko mal za to, že žalobkyňa uplatňuje ten istý

nárok, o náhradu mzdy, z toho istého neplatného skončenia pracovného pomeru, daného jej žalovaným
výpoveďou zo dňa 27.05.2015.

5. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 9Copr/9/2020-151 zo dňa 26.07.2021 rozhodol tak, že
uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že vo veci sa nejedná o

prekážku rozhodnutej veci, nakoľko neobstojí tvrdenie žalovaného, že konanie o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru a náhrady mzdy sú konania tvoriace jeden celok, pretože zamestnanec sa môže
samostatne v jednom konaní domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru a v ďalšom konaní
nároku na náhradu mzdy s tým, že berie na seba riziko možného premlčania daného nároku. Súd prvého
stupňa zaviazal svojím právnym názorom a nariadil mu vo veci konať a rozhodnúť o nároku na náhradu

mzdy za obdobie od 19.07.2016 do 30.04.2017.

6. Žalobkyňa v rámci svojich ďalších vyjadrení a prednesov uviedla, že žalobou si uplatňuje nárok
na náhradu mzdy žalobkyne za obdobie od 19.7.2016 do 30.4.2017, nakoľko na základe rozsudku
Okresného súdu Bratislava I., zo dňa 18.7.2016 bola vyslovená absolútna neplatnosť skočenia

pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 26.05.2015. V konaní Okresného súdu Bratislava I. bolo
preukázané, že žalobkyňa oznámila žalovanému, že považuje výpoveď za neplatnú a trvá na tom,
aby ju žalovaný ďalej zamestnával. K tomuto však nedošlo ani po vynesení rozsudku dňa 18.07.2016,
kedy súd konštatoval neplatné skončenie pracovného pomeru a žalobkyni nebolo umožnené pracovať.
Žalovaný neumožnil jej návrat na pracovisko a neumožnil jej výkon práce, podal proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava I., odvolanie. Až po právoplatnom skončení sporu o neplatnosť výpovede,
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave dňa 19.04.2017, žalobkyňa, zastúpená právnou zástupkyňou,
listom požiadala žalovaného, aby splnil svoju zákonnú povinnosť a umožnil žalobkyni nastúpiť do práce
a prácu vykonávať. Až na základe tejto písomnej výzvy žalobkyne žalovanému listom zo dňa 25.4.2017,
pozval žalovaný žalobkyňu na osobné stretnutie, ktoré sa uskutočnilo 10.5.2017 a súčasne vyzval

žalobkyňu na vrátenie odstupného a odchodného, ktoré vrátila dňa 10.5.2017. Žalobkyňa sa zúčastnila
stretnutia dňa 10.5.2017, kde jej bolo oznámené, že jej pracovné miesto bolo zrušené a bola jej doručená
výpoveď z pracovného pomeru. Túto osobne prevzala dňa 10.5.2017. Proti tejto výpovedi žalobkyňa
nenamietala, nepodala na súd žalobu o jej neplatnosť. Trojmesačná výpovedná doba začala plynúť
01.06.2017 a uplynula 31.08.2017. Po právoplatnom skončení sporu sp. zn. 16Cpr/4/2015 ešte pred

dňom vykonateľnosti tohto rozsudku právny zástupkyňa žalobkyne dvakrát vyzvala žalovaného, aby
umožnil jej klientke nástup do práce a tento jej to neumožnil. Žalovaný až listom zo dňa 25.4.2017 vyzval
žalobkyňu, aby sa dostavila do zamestnania na deň 10.5.2017, za účelom rokovania. Zdôraznila, že odo
dňa podania výpovede v roku 2015, kedy písomne namietala neplatnosť pracovného pomeru a trvala natom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával, tento nereagoval. Nereagoval počas celého súdneho sporu,
nereagoval ani po vynesení rozsudku Okresným súdom Bratislava I. Reagoval až po vynesení rozsudku
Krajským súdom v Bratislave. Zo samotného odvolania proti rozsudku vyplýva, že žalovaný zotrvával na

tom, že výpoveď daná žalobkyni je platná a zásadne odmietal čo i len uvažovať o tom, že by jej umožnil
prácu vykonávať. Žalovanú sumu rozdelila na dva nároky:
a) Z nároku na náhradu nevyplatenej mzdy za obdobie od 19.7.2016 do 31.8.2016, čo je obdobie do 12
mesiacov, ktoré predstavuje sumu 832,68 eur.
b) Z nároku na náhradu nevyplatenej mzdy za obdobie od 1.9.2016 do 30.4.2017, čo činí sumu 4 685,40

eur.
Nárok je uplatnený preto, lebo v tomto období nebolo umožnené žalobkyni pracovať. Išlo o dobu, kedy
prebiehal medzi stranami súdny spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a v tomto období
nebola žalobkyni poskytovaná žiadna mzda. Pracovný pomer medzi stranami sporu definitívne skončil
po uplynutí trojmesačnej výpovednej lehoty, na základe výpovede žalovaného danej žalobkyni zo dňa
10.05.2017, čo bolo dňom 31.08.2017. Zdôraznila, že strany sporu nepovažujú za sporné obdobie od

01.05.2017 do 31.08.2017, ktoré nie je ani predmetom sporu z dôvodu, že dňa 10.05.2017 bolo spoločné
rokovanie a na tomto rokovaní bola žalobkyni doručená v poradí druhá výpoveď a bolo jej umožnené
pokračovať v práci od 11.05.2017 do 31.08.2017, pričom za toto obdobie jej bola riadne vyplatená mzda.
Uviedla, že žalovaný nenamietal žiadne skutkové tvrdenia, žiadny výpočet náhrady mzdy. V písomných
vyjadreniach iba opakovane zdôrazňoval, že navrhuje nepriznať žalobkyni náhradu mzdy za obdobie

presahujúce dobu 1 kalendárneho roka. Pokiaľ ide o obdobie presahujúce 12 mesiacov, teda ďalších 8
mesiacov, konkrétne od 01.09.2016 do 30.04.2017, je dôvodné ju žalobkyni priznať z dôvodov, že táto
bola zamestnaná u žalovaného nepretržite od 01.11.1982 do 31.08.2017, v žiadnom inom pracovnom
pomere nebola, toto bol jej jediný príjem a ten jej nebol vyplatený. Nie je možné požadovať od žalobkyne,
aby sa každý deň prosila žalovanému, či môže prísť do práce, či do práce má alebo nemá prísť. Celé

konanie žalovaného bolo v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Žalobkyňa sa domáhala toho, aby
mohla do práce nastúpiť, ale nemožno od nej žiadať, aby tak robila každý mesiac, alebo ako si to teraz
vymyslí žalovaný. Žalovaný podľa nej povedal jednu pravdu a to, že pracovné miesto, ktoré neplatne
zrušil bolo zrušené a z tohto dôvodu nemal najmenší záujem umožniť žalobkyni pokračovať v práci,
pretože podľa jej názoru to miesto neexistovalo.

7. Žalovaný v rámci svojich vyjadrení a prednesov ďalej uviedol, že rozsudkom Okresného súdu
BratislavaI,sp.zn.16Cpr/4/2015-241zodňa18.7.2016súdurčil,ževýpoveďdanážalobkynijeneplatná
a v súvislosti s tým zaviazal žalovaného k náhrade mzdy v sume 5.946,28 eur, za obdobie viac ako
10 mesiacov, t. j. do vyhlásenia rozsudku, ktorú sumu žalobkyni následne vyplatili. Pokiaľ ide o ďalší

nárok žalobkyne o náhradu mzdy do celkovej doby 12 mesiacov v sume 832,68 eur a to od 19.7.2016
do 31.8.2016, ktorú si žalobkyňa uplatňuje v tomto konaní, túto navrhuje súdu žalobkyni nepriznať,
žalobu zamietnuť a to z dôvodu, že o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
žalobkyne už bolo rozhodnuté právoplatnými rozsudkami. Náhradu mzdy môže súd zamestnancovi
priznať iba vtedy, ak je splatná v čase vydania súdneho rozhodnutia, pričom ju zásadne nemožno priznať

ako opakujúcu sa dávku a do budúcnosti a pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Opätovné uplatňovanie nárokov na náhradu mzdy z tohto istého neplatne skončeného pracovného
pomeru podľa názoru žalovaného vytvára stav značnej právnej neistoty na strane zamestnávateľa, o
ktorého povinnosti zaplatiť náhradu mzdy už bolo právoplatne a vykonateľne rozhodnuté. Rozporoval
vyplatenie ďalšej náhrady mzdy za obdobie od 19.07.2016 do 24.40.2017, nakoľko žalobkyňa pre

žalovaného prácu nevykonávala, po rozhodnutí Okresného súdu Bratislava sp. zn. 16Cpr/4/2015 zo
dňa 18.7.2016 žalovaného nekontaktovala s tým, že by mala záujem nastúpiť na svoje pracovisko.
Žalovaný nemal vedomosť o tom, že by žalobkyňa, ako starobná dôchodkyňa, mala záujem pokračovať
v práci. Žalobkyňa sa nedostavila na pracovisko nasledujúci deň po doručení rozsudku Okresného
súdu Bratislava I., ktorý jej bol doručený 09.08.2016, teda dňa 10.08.2016. Podľa názoru žalovaného

sa žalobkyňa mala na pracovisko dostaviť, mala v práci pokračovať, resp. sa ospravedlniť, z akého
dôvodu do práce nenastúpila. Toto neurobila, prácu nevykonávala, do práce nenastúpila. Naopak,
žalobkyňa vyčkávala na rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 5CoPr/18/2016 -288 zo dňa
28.2.2017, ktorý bol jej právnej zástupkyni doručený dňa 18.04.2017 a právna zástupkyňa žalobkyne
až potom kontaktovala žalovaného listami zo dňa 21.04.2017 a 24.04.2017, teda až po právoplatnosti

a vykonateľnosti rozsudkov Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave. Potvrdil, že
žalovaný na základe listov jej právnej zástupkyne zo dňa 21.04.2017 a 24.04.2017 umožnil žalobkyni
pokračovať v práci a po stretnutí s dekanom fakulty dňa 10.05.2017 došlo k dohode o dni nástupu do
práce, pričom žalovaný počnúc dňom 25.4.2017 žalobkyni mzdu riadne vyplácal a to až do skončeniapracovného pomeru žalobkyne u žalovaného ku dňu 31.08.2017, čo medzi stranami nie je sporné. Ďalej
uviedol, že žalobkyňa mala v tom čase iný príjem, bola v starobnom dôchodku preto žiada o nepriznanie
náhrady mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov

8. Súd na základe vykonaného dokazovania rozhodol rozsudkom č. k. 12Cpr/18/2017-193 zo dňa
20.05.2022, ktorým žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

9. Po odvolaní žalobkyne voči rozsudku č. k.12Cpr/18/2017-193 zo dňa 20.05.2022, tento preskúmal

odvolací súd a uznesením č. k. 8CoPr/132/2022-1069 zo dňa 31.03.2023 ho zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd poukázal na to, že skutkový stav veci významný pre
rozhodnutie v spore súd prvej inštancie ustálil na základe celkom nesprávnych východísk ohľadne
rozloženia dôkazného bremena medzi strany sporu, ktoré boli výsledkom nesprávneho hmotnoprávneho

posúdenia podstaty sporu. Prvoinštančný súd totiž nesprávne vychádzal z toho, že žalobkyni nárok na
náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru nevznikol z dôvodu, že po skončení
konania o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy uplatnenej za obdobie do vyhlásenia rozsudku
súdu prvého stupňa, sa nedostavila do práce, žalovaného v priebehu daného konania nevyzvala
na prideľovanie práce, keď tak urobila až dňa 21.04.2017, hoci žalovaný ju na nástup do práce

nevyzval, resp. vyzval až po právoplatnom skončení pôvodného konania dňa 25.4.2017. Žalobkyňa
však žalovanému oznámila, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom
zamestnávaní už dňa 11.8.2015, pričom odvolací súd poukazuje na to, že v prípade zamestnanca,
ktorý považuje skončenie jeho pracovného pomeru za neplatné a písomne oznámi zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, už nie je po tom, ako súd rozhodne o neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, povinnosťou tohto zamestnanca opätovne vyzývať zamestnávateľa na splnenie
jeho povinnosti prideľovať mu prácu podľa pracovnej zmluvy; práve naopak, je na zamestnávateľovi,
ktorý so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer a znemožnil výkon práce, aby zamestnanca
vyzval na opätovný nástup do zamestnania. V takomto prípade zamestnanca nezaťažuje povinnosť
tvrdenia ani dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní, prípadne, čo tu

neexistujú prekážky na jeho strane, ktoré by bránili vzniku prípadného nároku na náhradu mzdy
titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ súd prvej inštancie v preskúmavanej veci
vychádzal z toho, že bolo vecou žalobkyne preukázať, že žalovanému v období rozhodnom pre toto
konanie opätovne oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní a vyzvala ho na prideľovanie práce,
resp. že žalovaný jej neumožnil, resp. bránil pokračovať v práci, jeho skutkové i právne závery a

z toho vyvodené konzekvencie sú celkom nesprávne, keď je nepochybné, že z hľadiska posúdenia
vzniku nároku žalobkyne na náhradu mzdy je postačujúce, ak žalobkyňa žalovanému oznámila, že
trvá na ďalšom zamestnávaní dňa 11.08.2015 a je na žalovanom, aby preukázal, že žalobkyni riadne
prácu prideľoval, prípadne preukázal iné skutočnosti, ktoré vznik nároku na náhradu mzdy vylučujú.
V súvislosti s ustálením skutkového stavu veci významného pre rozhodnutie v spore odvolací súd

poukazuje aj na to, že prvoinštančný súd celkom nesprávne považoval za významné, že žalobkyňa
nastúpila do práce až po právoplatnom skončení sporu dňa 25.4.2017, keď na stretnutí s dekanom
jej bolo oznámené, že rešpektujú rozhodnutie súdu s tým, že od 25.04.2017 jej začali vyplácať mzdu,
pričom dovtedy sa žalobkyňa neohlásila, že by mala záujem u nich pracovať a v tomto období do práce
nikdy neprišla. V nadväznosti na právne závery uvedené už vyššie je totiž v danom spore, v ktorom

žalobkyňa uplatňuje náhradu mzdy za obdobie od 19.07.2016 do 30.04.2017, za stavu, keď žalobkyňa
už dňa 11.8.2015 žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda jej má prideľovať prácu,
pričom žalovaný ju na nástup do práce vyzval (údajne z dôvodu, že sa rozhodla odísť do starobného
dôchodku) až dňa 25.4.2017, bez významu, či žalobkyňa do práce nastúpila až po právoplatnom
skončení sporu dňa 25.4.2017. Nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného

pomeru totiž zamestnancovi vzniká za obdobie od kedy oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až
do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce), pričom v
tomto smere bolo na žalovanom ako zamestnávateľovi, ktorý (ako v konaní vyšlo najavo a žalovaný to
sám potvrdil) prideľovať prácu žalobkyni až do právoplatného skončenia konania o neplatnosť výpovede
odmietal, aby žalobkyňu vyzval na opätovný nástup do práce. Aj v tomto smere preto napadnutý

rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a nesprávne ustáleného skutkového stavu
veci, ktorý má význam pre rozhodnutie v spore, ako do opodstatnene namieta žalobkyňa vo svojom
odvolaní. Pokiaľ súd prvej inštancie na podporu svojich záverov odkazuje na právne závery vyplývajúce
z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/36/2019 v zmysle ktorého náhrada mzdy pri neplatnomskončení pracovného pomeru nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť
preto, že mu zamestnávateľ neumožňoval vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej
zmluvy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi,

ktorý bezdôvodne skončil so zamestnancom pracovný pomer, odvolací súd uvádza, že hoci sa s
uvedenými závermi plne stotožňuje, dospel k záveru, že nie sú v preskúmavanej veci použiteľné. Vôbec
sa totiž netýkajú problematiky uplatnenia náhrady mzdy za obdobie po skončení konania o neplatnosť
výpovedeanipožiadaviekkladenýchnazamestnávateľaazamestnancapourčeníneplatnostiskončenia
pracovného pomeru súdom v súvislosti s opätovným nástupom zamestnanca do práce. Opodstatnene

tiež žalobkyňa vytýka súdu prvej inštancie, že v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalovaného
uviedla do omylu a konala tak v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce tým, že
do práce nenastúpila, o pokračovanie v práci niekoľko rokov neprejavila najmenší záujem, hoci bolo
jej povinnosťou v práci pokračovať, ako sa toho domáhala, bola poberateľku starobného dôchodku, čo
ani sama nespochybňovala, vyčkala do právoplatného skončenia sporu v apríli 2017 a dožaduje sa
satisfakcie v zmysle § 79 ods. 1 ZP za ďalšie obdobie do 12 mesiacov a ďalších 8 mesiacov. Odhliadnuc

od toho, že opísaným správaním, žalobkyňa nemohla žalovaného uviesť do omylu, totiž súd prvej
inštancie v tomto smere vôbec nezohľadnil, že žalobkyňa už krátko po doručení výpovede z pracovného
pomeru žalovanému oznámila, že skončenia pracovného pomeru považuje za neplatné a že trvá na
ďalšom zamestnávaní, teda žalovaný mal vedomosť o jej záujme pokračovať v práci podľa pracovnej
zmluvy, no najmä to, že žalovaný až do právoplatného skončenia konania o neplatnosť výpovede a

náhradumzdy,ktorúbolomožnépriznaťibadovyhláseniarozsudku,odmietalžalobkyniprideľovaťprácu
a trval na tom, že s ňou pracovný pomer skončil platne. Nemá preto oporu vo vykonanom dokazovaní
konštatovanie, že žalobkyňa neprejavila najmenší záujem o pokračovanie v práci, pričom jej správanie
spočívajúce v tom, že nárok na náhradu mzdy za obdobie od 19.07.2016 do 30.04.2017, uplatňuje
v samostatnom konaní nemožno považovať ani za šikanózne, či z iného dôvodu rozporné s dobrými

mravmi, keď; ako to žalobkyňa správne v tejto súvislosti namieta; v pôvodnom konaní svoju žalobu už o
nárok na náhradu mzdy za ďalšie obdobie nemohla (procesne prípustným spôsobom) rozšíriť, a preto
je prirodzené, že ho uplatnila v samostatnom konaní. Nesprávne preto súd prvej inštancie ako ďalší
dôvod na zamietnutie žaloby uvádza, že po podaní odvolania žalovaným mala žalobkyňa dostatok času
na to, aby v pôvodnom konaní navrhla súdu ďalšie rozšírenie svojho nároku za obdobie prevyšujúce

12 mesiacov a viac, čo bolo od 14.09.2016, kedy jej odvolanie súdom doručené, min. do rozhodnutia
odvolacieho súdu dňa 28.02.2017, pričom odvolací súd pripustil voči svojmu rozhodnutiu aj dovolanie,
teda takmer päť mesiacov. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie
tým,ževdôsledkucelkomnesprávnychvýchodískohľadnerozloženiadôkaznéhobremenamedzistrany
sporu, ktoré boli výsledkom nesprávneho hmotnoprávneho posúdenia podstaty sporu, vyžadoval od

žalobkyne pre úspech v spore unesenie dôkazného bremena v rozsahu, ktorý nemá oporu v právnej
úprave, pričom naviac jeho skutkové závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, porušil právo
žalobkyne na spravodlivý proces.

11. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení po zrušení rozsudku odvolacím súdom uviedla, že žalovaný počas

celého priebehu konania ani v jednom svojom písomnom alebo ústnom podaní nespochybnila spôsob
výpočtu náhrady mzdy a výšku vypočítanej náhrady mzdy. Odchodné a odstupné jej vyplatil žalovaný
z vlastnej vôle a na základe vlastného rozhodnutia. K vráteniu odstupného a odchodného ju vyzvala
žalovaný po prvý krát až listom z 25.04.2017 a žalobkyňa odchodné a odstupné vrátila v plnej výške
dňa 10.05.2017. Skutočnosť, že v rozhodnom období (od 01.09.2016 do 24.04.2017) poberala starobný

dôchodok nemôže byť dôvodom na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy. Pri tomto poukazuje
na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 331/2019 z 19.11.2019 a uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/2/2020 z 25.11.2021. Skutočnosť, že v rozhodnom období nebola zamestnaná u iného
zamestnávateľa a nepoberala mzdu, nemôže byť dôvodom na zníženie alebo nepriznanie náhrady
mzdy. Dôvodom na zníženie alebo nepriznanie nároku na náhradu mzdy za obdobie prevyšujúce 12

mesiacov môže byť len rozpor s dobrými mravmi v zmysle článku 2 Základných zásad Zákonníka práce.
Žalobkyňa sa voči žalovanému nedopustila žiadneho takého konania, ktoré by bolo možné vyhodnotiť
ako konanie rozporné s dobrými mravmi. Na základe vykonaného dokazovania má za to, že súd nemôže
vyhovieť návrhu žalovanej, aby mi nárok na náhradu mzdy za tento čas (čas presahujúci 12 mesiacov)
bol primerane krátený, resp. nebol priznaný vôbec. Listom z 11.8.2015, ktorý bol žalovanej doručený

dňa 11.08.2015 žalobkyňa žalovanému oznámila, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo
strany zamestnávateľa považuje za neplatné a trvám na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný jej listom z
20.08.2015 oznámil, že nemá možnosť ju naďalej zamestnávať a trvá na skončení pracovného pomeru
výpoveďou ku dňu 31.08.2015.Na pojednávaní pred Okresným súdom Bratislava I. sp. zn. 16 Cpr4/2015 dňa 23.5.2016 bola prístupná uzavretiu mimosúdnej dohody, s tým, že žalovaný by vzal svoju
výpoveď späť, umožnila by žalobkyni pokračovať v práci a zaplatila by náhradu mzdy od 01.09.2015
do času, keď jej umožní v práci pokračovať. Prejavil som tým jej záujem pokračovať v práci. Žalovaný

však návrh na uzavretie mimosúdnej dohody odmietol a zotrval na svojom stanovisku, že pracovný
pomer skončil platne. Okresný súd Bratislava I v rozsudku z 18.07.2016, sp. zn. 16Cpr/4/2015 ustálil, že
neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného z 26.5.2015 spočívalo jednak
v neexistencii výpovedného dôvodu (§ 63 ods. 1 písm. b Zákonníka práce) a jednak v nesplnení tzv.
hmotnoprávnej podmienky výpovede podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Proti rozsudku Okresného

súdu Bratislava I. sp. zn. 16Cpr/4/2015 z 18.7.2016 podal odvolanie žalovaný, a to napriek skutočnosti,
že rozsudok bol riadne odôvodnený a vecne správny, čo potvrdil svojom rozsudkom z 28.02.2017, sp.
zn. 5CoPr/18/2016 Krajský súd v Bratislave Žalobkyni nebolo zo strany žalovaného umožnené v práci
pokračovať ani po 18.07.2016, nakoľko žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že došlo k platnému
skončeniu pracovného pomeru. Žalovaný vedel, že chce v práci pokračovať, ale neumožnil jej to.
Neplatné skončenie pracovného pomeru bolo konštatované právoplatným a vykonateľným rozsudkom.

Právna zástupkyňa žalobkyne listom z 21.04.2017, doplneným listom z 24.04.2017, vyzvala žalovaného
aby jej umožnila v práci pokračovať a aby zaplatila náhradu mzdy. Žalovaný ju listom z 25.04.2017
vyzvala na stretnutie na deň 10.05.2017, ktoré sa uskutočnilo u žalovaného a ktorého sa zúčastnila
žalobkyňa, jej právna zástupkyňa, dekan a zamestnankyňa žalovanej pani E. F. G.. Žalovaný ju
nevyzvala aby pokračovala v práci, resp. aby som do práce nastúpila, čo zdôvodnila vo svojej výpovedi

svedka na pojednávaní dňa 18.2.2022 zamestnankyňa žalovaného E. F. G. tým, že na otázku súdu,
či ju žalovaný vyzýval aby som nastúpila do práce odpovedala tak, že „nie, lebo sme boli v spore“. V
čase od 01.09.2015 do 24.04.2017 žalobkyňa nebola zamestnaná u iného zamestnávateľa a nepoberala
žiadny príjem z pracovného pomeru ani žiadny príjem na základe dohôd o prácach vykonávaných
mimo pracovného pomeru. Žalobkyňa je starobnou dôchodkyňou a v období roku 2016 som poberala

starobný dôchodok vo výške 448,60.- eur mesačne a v roku 2017 vo výške 456,80.- eur mesačne,
pričom starobný dôchodok bol v tomto období jej jediným príjmom. Podľa údajov štatistického úradu
bol priemerný starobný dôchodok v roku 2016 vo výške 417,46.- eur mesačne a v roku 2017 vo výške
428,31.- eur mesačne, takže jej starobný dôchodok sa rovnal približne výške priemerného starobného
dôchodku. Uplatnený nárok na náhradu mzdy v trvaní 8 mesiacov od 01.09.2016 do 24.04.2017 bol

vyvolaný jednoznačne a výlučne konaním žalovaného, ktorý podala proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I. zo dňa 18.07.2016 zjavne nedôvodné odvolanie. Priemerná mzda žalobkyne za rok 2016
bola vo výške 589,- eur (minimálna mzda bola vo výške 405,- eur a priemerná mzda vo výške 912,-
eur), takže jej mzda činila cca 64% priemernej mzdy. Priemerná mzda žalobkyne za rok 2017 bola vo
výške 613,- eur (minimálna mzda bola vo výške 435,- eur a priemerná mzda vo výške 954,- eur), takže

jej mzda činila cca 64% priemernej mzdy.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že rozporuje časť žalovanej sumy vo výške 4.685,40 eur, ako
náhradu mzdy za obdobie od 1.09.2016 do 24.04.2017, pretože existujú okolnosti hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré by ju súd nemal žalobkyni priznať. Týmito okolnosťami sú poberanie starobného

dôchodku žalobkyňou už od 21.07.2013 (teda počas celej doby uplatnenej náhrady mzdy presahujúcej
obdobie 12 mesiacov) a poskytnutie odstupného a odchodného, ktoré bolo žalobkyni vyplatené po jej
odchode do starobného dôchodku v auguste 2017 (teda až po opätovnom nástupe do pracovného
pomeru). Aj keď poskytnutie odstupného a odchodného žalobkyni nemožno v zmysle záveru Krajského
súdu v Bratislave započítať s uplatneným nárokom, možno túto skutočnosť považovať za dôvod na

nepriznanie požadovanej náhrady súdom. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení uvádza nesprávne resp.
nepresné informácie, na ktoré súd nemôže prihliadnuť. Osobitne rozporuje jej tvrdenia v ktorých uvádza,
že v čase od 01.09.2015 do 24.04.2017 nebola zamestnaná u iného zamestnávateľa a nepoberala
žiaden príjem z pracovného pomeru alebo z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
Žalobkyňa popri tejto skutočnosti opomenula uviesť, že v tomto období poberala starobný dôchodok,

ktorý jej bol priznaný už v roku 2013. Na doplnenie a spresnenie týchto informácií a informácií o ďalšom
pokračovaní pracovného pomeru žalobkyne žalovaný dopĺňa, že po opätovnom nástupe žalobkyne
do práce u žalovaného (24.04.2017) došlo k ďalšiemu skončeniu pracovného pomeru žalobkyne
výpoveďou zo dňa 10.5.2017. Toto skončenie pracovného pomeru žalobkyňa nerozporovala. Pracovný
pomer žalobkyne bol skončený k 31.8.2017, pričom žalobkyni bol pri tomto skončení pracovného

pomeru poskytnutý šesťnásobok funkčného platu ako odstupné (suma 3.065,- eur brutto) a trojnásobok
funkčného platu ako odchodné (suma 1.839,- eur brutto), ako súčasť mzdy za mesiac august 2017. Tieto
platby boli vyplatené niekoľko mesiacov po vrátení pôvodne vyplateného odchodného.13. Na pojednávaní konanom dňa 25.04.2025 obe sporové strany zotrvali na svojich doterajších
vyjadreniach. Žalovaný uviedol, že žiada, aby súd žalobkyni náhradu mzdy za čas presahujúci 12
mesiacom nepriznal z dôvodu, že žalobkyňa je poberateľkou starobného dôchodku a po skončení

pracovného pomeru jej bolo vyplatené odchodné a odstupné. Rovnako poukázal aj na ďalší priebeh
zamestnania žalobkyne po tom čo opätovne nastúpila do práce po právoplatnom skončení konania
o určenie neplatnosti výpovede.

14. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah súdneho

spisu a zistil nasledovný skutkový stav:

15. V konaní vedenom Okresným súdu Bratislava I. pod sp. zn. 16Cpr/4/2015 sa žalobkyňa žalobou
zo dňa 17.09.2015 domáhala, aby súd určil, že výpoveď daná žalovaným, jej doručená dňa 26.05.2015
je neplatná, od počiatku sporu spolu s nárokom na náhradu mzdy v sume jej priemerného mesačného
zárobku počnúc od 01.09.2015 až do času jej opätovného zaradenia do práce, ako i náhrady trov

konania. Výpoveď bola žalobkyni daná v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1, písm. b) ZP, v dôsledku
organizačných zmien, kedy sa žalobkyňa stala pre žalovaného nadbytočnou. Žalobkyňa listom zo dňa
11.08.2015 žalovanému oznámila, že uvedené skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné
a trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný jej listom zo dňa 20.08.2015 oznámil, že trvá na skončení
pracovného pomeru výpoveďou ku dňu 31.08.2015, nakoľko organizačnou zmenou bolo jej pracovné

miesto zrušené.

16. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom sp. zn. 16Cpr/4/2015- 241 zo dňa 18.07.2016 rozhodol tak,
že výpoveď daná žalobkyni žalovaným zo dňa 26.05.2015 je neplatná a žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni náhradu mzdy spolu vo výške 5.946,28 eur. V odôvodnení súd uviedol, že žalovaným prijatá

organizačná zmena, v dôsledku ktorej bolo zrušené miesto žalobkyne, ako pokladníčky je neplatná,
nakoľko bola prijatá iba dekanom Prírodovedeckej fakulty UK, bez následného schválenia akademickým
senátom.

17. Na odvolanie žalovaného, Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 5Copr18/2016-288 zo dňa

28.02.2017 rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. 16Cpr/4/2015-241 zo dňa
18.07.2016 potvrdil a uviedol, že vzhľadom k tomu, že akademický senát neschválil uznesenie o zmene
počtu pracovných miest na finančnom oddelení, nie je stanovený podklad pre to, aby žalovaný mohol
ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou z dôvodu nadbytočnosti.

18. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16Cpr/4/2015- 241 zo dňa 18.07.2016 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Copr 18/2016-288 zo dňa 28.02.2017 nadobudol
právoplatnosť dňa 19.04.2017

19. Žalobkyňa si listom zo dňa 21.04.2017, opraveným dňa 24.04.2017 u žalovaného uplatnila náhradu

mzdy.

20. Listom zo dňa 25.04.2017 žalovaný žalobkyni oznámil, že právoplatne priznaná náhrada mzdy jej
bude vyplatená, požiadal ju o vrátenie odchodného a odchodného a o stretnutie s dekanom fakulty dňa
10.05.2017.

21. Z platobného príkazu zo dňa 10.05.2017 vyplýva, že žalobkyňa žalovanému vrátila sumu
odchodného a odstupného vyplatenú v roku 2015.

22. Listom zo dňa 10.05.2017 žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou zo dňa

10.05.2017. Žalobkyňa neplatnosť výpovede na súde nenapadla. Pracovný pomer medzi stranami sporu
skončil uplynutím 3-mesačnej výpovednej doby dňa 31.08.2017.

23. Z výplatných pások vyplýva výška funkčného platu žalobkyne za obdobie júl 2016 až apríl 2017.

24. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 30.09.2013 vyplýva že žalobkyni
bol ešte počas trvania pracovného pomeru u žalovaného priznaný starobný dôchodok počnúc od
21.07.2013. V rozhodnom období poberala starobný dôchodok vo výške 448,60 eur mesačne (rok 2016)
a 456,80 eur (rok 2017).25.SvedkyňaE.F.G.,vosvojejvýpovediuviedla,ževzmyslerozhodnutiasúdubolažalobkynivyplatená
náhrada mzdy vo výške 5.946,28 eur za obdobie od 1.9.2015, do právoplatného rozhodnutia súdu.

Potvrdila, že žalobkyňa nastúpila do práce až po právoplatnom skončení sporu a to dňa 25.4.2017 a
od tohto dňa jej začali vyplácať mzdu. Bola prítomná na stretnutí dňa 10.5.2017, predmetom ktorého
bolo oznámenie žalobkyne, že spor je ukončený a chce nastúpiť do práce. P. dekan jej povedal, že v
poriadku, že rešpektujú rozhodnutie súdu. Dovtedy sa neohlásila, že by mala záujem u nich pracovať,
v tomto období do práce nikdy neprišla. Oni ju nevyzývali, aby nastúpila do práce, pretože s ňou boli v

spore. Mala vedomosť o tom, že žalobkyňa je poberateľkou starobného dôchodku od 21.7.2013.

26. Po právnej stránke súd posúdil vec nasledovne:

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase neplatnej výpovede danej žalovaným žalobkyni, ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer

okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do

času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného v rozhodnom čase, ak celkový čas, za ktorý by sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa

jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná
najviac za čas 36 mesiacov.

Podľa § 1 ods. 1 písmeno f) Zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone

práce vo verejnom záujme tento zákon upravuje odmeňovanie niektorých zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme u zamestnávateľov, ktorými sú verejné vysoké školy a štátne vysoké školy.

Podľa § 29 ods. 4 Zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje tento zákon,

zamestnávateľ neuplatní ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d), § 96 ods. 3 a 5, § 118 ods. 2 a 3, § 119 ods.
2, § 120 až 124, § 127 ods. 1 až 3, § 128, § 134 a 135 Zákonníka práce.

Podľa § 29 ods. 2 Zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo
verejnomzáujmeakosobitnépredpisy,ktorésavzťahujúnazamestnávateľovazamestnancovpodľa§1

ods. 1, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo o priemernej mzde, je ním funkčný plat podľa
§ 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone inej práce alebo funkčný plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi
v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.

Podľa § 4 ods. 4 Zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo

verejnom záujme funkčný plat na účely tohto zákona je súčet tarifného platu, zvýšenia tarifného platu
podľa § 7 ods. 7 a 8 a príplatkov určených mesačnou sumou podľa odseku 1 písm. c) až j), l), u) a v).
Funkčný plat je aj plat pri vykonávaní inej práce alebo funkčný plat poskytovaný podľa § 30 ods. 3, §
32a ods. 1 a § 32b ods. 1 a 2.

Podľa § 4 ods. 5 Zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo
verejnom záujme funkčný plat na účely tohto zákona je aj osobný plat určený zamestnancovi podľa § 7a.

Podľa § 27 ods. 4 Zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme hodinová sadzba funkčného platu na účely tohto zákona je 1/174 funkčného platu

zamestnanca určeného pre pracovný čas 40 hodín týždenne, 1/168 funkčného platu zamestnanca
určeného pre pracovný čas 38 a 3/4 hodiny týždenne a 1/163 funkčného platu zamestnanca určeného
pre pracovný čas 37 a 1/2 hodiny týždenne; pri zníženej dĺžke pracovného času pod ustanovený
rozsah sa hodinová sadzba funkčného platu úmerne upraví. Suma hodinovej sadzby funkčného platusa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta nahor. Suma zistená podľa § 15 až 19a a § 21 v závislosti od
počtu odpracovaných hodín sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

27. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania v zmysle citovaných ustanovení dospel súd k názoru, že
žaloba žalobkyne je dôvodná. Predmetom konania, ako už bolo vyššie uvedené, je nárok na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Základný predpoklad dôvodnosti tohto nároku,
neplatnosťskončeniapracovnéhopomeruzostranyzamestnávateľa,vyplývarozsudkuOkresnéhosúdu
Bratislava I sp. zn. 16Cpr/4/2015- 241 zo dňa 18.07.2016, právoplatným dňa 19.04.2017, v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Copr 18/2016-288 zo dňa 28.02.2017. Okresného súdu
Bratislava I okrem určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru priznal žalobkyni aj náhradu mzdy
vo výške 5.946,28 eur od 01.09.2015 do 18.07.2016 (teda do dňa vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej).

28. Pokiaľ ide o samotné obdobie, za ktoré je nárok na náhrad mzdy uplatňovaný v predmetnom
konaní, jedná sa o obdobie od 19.07.2016 do 24.04.2017, teda o časový úsek odo dňa nasledujúceho

od vyhlásenia rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16Cpr/4/2015- 241 dňa 18.07.2016 do
momentu, kedy začal žalovaný mzdu žalobkyni riadne vyplávať teda do 24.04.2017.

29. Pokiaľ ide o určenie priemerného zárobku žalobkyne v rozhodnom období od 19.07.2016 do
24.04.2017, súd sa stotožnil s jej vyčíslením uvedeným v žalobe. S týmto sa v konečnom dôsledku

stotožnil aj žalovaný, keď správnosť tohto vyčíslenia počas celého konania nijakým spôsobom
nerozporoval. Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že medzi stranami nie je sporná, výška
priemerného zárobku (funkčného platu v rozhodnom období) žalobkyne. Od 01.01.2016 do 31.12.2016
bol funkčný plat žalobkyne 589,- eur. Od 01.01.2017 bol funkčný plat žalobkyne 613,- eur. Za obdobie
od 19.07.2016 do 31.07.2016 (9 pracovných dní) predstavoval funkčný plat žalobkyne sumu 243,68 eur

(hodinový zárobok 3,61 eur x 7,5 hodiny za pracovný deň x 9 dní). Pri určení hodinového zárobku súd
vydelil funkčný plat žalobkyne 589,- eur koeficientom 163,1 hodín (priemerný počet pracovných hodín
v mesiaci). Za obdobie od 01.08.2016 do 31.12.2016 (5 mesiacov) predstavoval funkčný plat žalobkyne
sumu2.945,-eur(589,-eurmesačnex5mesiacov).Zaobdobieod01.01.2017do31.03.2017(3mesiac)
predstavoval funkčný plat žalobkyne sumu 1.839,- eur (613,- eur mesačne x 3 mesiace). Za obdobie

od 01.04.2017 do 24.04.2017 predstavovala náhrada mzdy sumu 490,40 eur (funkčný plat 613,- eur
mínus časť už vyplatenej mzdy vo výške 122,60 eur). Celková náhrada mzdy v období od 19.07.2016
do 24.04.2017 tak predstavovala sumu 5.518,08 eur.

30. Pokiaľ ide obranu žalovaného, že žalobkyni nárok na náhradu mzdy nevznikol, nakoľko sa

v období po skončení konania o neplatnosť výpovede nedostavila do práce a nevyzvala žalovaného
na prideľovanie práce, keď tak urobila až dňa 21.04.2017, súd konštatuje, aj s poukazom na závery
odvolacieho súdu, ktorými je viazaný, že žalobkyňa už krátko po doručení výpovede z pracovného
pomeru žalovanému oznámila, že skončenia pracovného pomeru považuje za neplatné a že trvá na
ďalšom zamestnávaní, teda žalovaný mal vedomosť o jej záujme pokračovať v práci podľa pracovnej

zmluvy, no najmä to, že žalovaný až do právoplatného skončenia konania o neplatnosť výpovede a
náhradumzdy,ktorúbolomožnépriznaťibadovyhláseniarozsudku,odmietalžalobkyniprideľovaťprácu
a trval na tom, že s ňou pracovný pomer skončil platne. Nemá preto oporu vo vykonanom dokazovaní
konštatovanie, že žalobkyňa neprejavila najmenší záujem o pokračovanie v práci, pričom jej správanie
spočívajúce v tom, že nárok na náhradu mzdy za obdobie od 19.07.2016 do 24.04.2017, uplatňuje

v samostatnom konaní, nemožno považovať ani za šikanózne či z iného dôvodu rozporné s dobrými
mravmi. S týmto záverom sa fakticky stotožnil aj sám žalovaný, ktorý tieto skutočnosti po zrušujúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu, už ďalej nenamietal.

31. Z vyjadrení žalovaného je zrejmé, že nespornou sa stala aj časť náhrady mzdy vo výške 832,68 eur

za obdobie od 19.07.2016 do 31.08.2016, táto suma zodpovedá doposiaľ neuhradenej náhrade mzdy
za čas do uplynutia 12 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru. Spornou v konaní tak
zostala len náhrada mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov vo výške 4.685,40 eur od 01.09.2016 do
24.04.2017.

32. Súd konštatuje, že náhrada mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce má za čas
12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní
satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia táto sankčná a satisfakčná funkcia náhrady
mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa sociálna funkcia. Pokiaľ ide o náhradu mzdy za prvých 12 mesiacovtáto bola žalobkyni priznaná za obdobie 10 mesiacov a 11 dní, a to rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 16Cpr/4/2015- 241 zo dňa 18.07.2016. Za zastávajúci čas do uplynutia týchto 12
mesiacov žalovaný priznanie nároku nerozporuje. Súd pri posudzovaní nároku na náhradu mzdy za

čas presahujúci týchto 12 mesiacov prihliadal primárne na sociálnu funkciu takejto náhrady. Podľa
názoru súdu sociálna funkcia náhrady mzdy predstavuje taký finančný ekvivalent, ktorý by si žalobkyňa
ako zamestnankyňa bola bývala zarobil, ak by zo strany žalovaného ako zamestnávateľa neprišlo
k neplatnému skončenia pracovného pomeru. Sociálna funkcia náhrady mzdy nad základných 12
mesiacov sa má teda podľa súdu vykladať tak, že má zaistiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby

prácu vykonával, ale má aj zabrániť nedôvodnému zvýhodňovaniu zamestnanca.

33. K námietke žalovaného, že priznanie odchodného a odstupného žalobkyni po riadnom skončení
pracovného pomeru v auguste 2017 predstavuje dôvod hodný osobitého zreteľa pre nepriznania
náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súd uvádza, že oba tieto príjmy žalobcu nemajú žiaden
súvis s predmetnom tohto konania, a teda prijatie týchto súm nie je dôvodom na nepriznanie, resp.

krátenie náhrady mzdy. Jednalo sa o nároky, ktoré žalobkyni ako dlhoročnej zamestnankyni žalovaného
patrili a na ktoré mala zákonný nárok. Navyše odstupné a odchodné bolo vyplatené až v auguste 2017,
a teda sa týka obdobia za ktoré už súd nárok na náhradu mzdy neposudzuje, keďže táto bola uplatnené
len do 24.04.2017.

34. Pri určení výšky náhrady mzdy sa súd zaoberal aj námietkou žalovaného ohľadom poberania
dôchodku žalobkyňou v období presahujúcom základných 12 mesiacov. Súd posúdil subjektívne
okolnosti predmetného prípadu a prišiel k záveru, že v tomto prípade vznik nároku na dôchodok,
ktorý žalobkyni nesporne vznikol od 21.07.2013, nie je dôvodom na zníženie, resp. nepriznanie
nároku na náhradu mzdy. Skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá

starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje,
aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá
zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje
oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže
starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003

Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia. (viď Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19.11.2019). Súd v danom prípade
vzal na zreteľ aj fakt, že žalobkyňa aj po vzniku nároku na starobný dôchodok dňa 21.07.2013 naďalej
pracovala priamo u žalovaného. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa mala vôľu pracovať aj po vzniku
nároku na starobný dôchodok, čím si zadovažovala okrem príjmu plynúcemu jej z dôchodku aj príjem zo

zamestnania. Súd teda s poukazom na vyššie uvedené, ako aj s poukazom na už spomenutú sociálnu
funkciu náhrady mzdy nebral na dôchodok žalobkyne zreteľ, nakoľko sama žalobkyňa už skoro dva roky
pred samotným neplatným skončením pracovného pomeru zo dňa 26.05.2015 prejavila vôľu pracovať aj
po vzniku nároku na dôchodok a tým si fakticky zvyšovať svoj príjem, keď poberala mzdu aj dôchodok.
Sociálna funkcia náhrady mzdy za sporné obdobie teda mohla byť dosiahnutá jedine priznaním plného

nároku náhrady mzdy. K faktu, že žalobkyňa bola v tomto období nezamestnaná súd uvádza, že
aktivita nezamestnaného na zmenu tohto stavu nie je podľa judikatúry relevantná skutková okolnosť
pre zníženie náhrady mzdy. Pri posudzovaní nároku žalobkyne bral súd ohľad aj na celkovú sociálnu
situácie žalobkyne. Jej jediným príjmom v čase, keď jej z dôvodu neplatného skončenia pracovného
pomeru žalovaným nebolo umožnené pokračovať v práci bol len starobný dôchodok vo výške 448,60

eur resp. 456,80 eur.

35. Pokiaľ žalovaný poukazoval na ďalší priebeh zamestnania žalobkyne po jej opätovnom nástupe do
práce, tu súd konštatuje, že sa jedná o skutočnosti, ktoré nemajú na žalobkyňou uplatnený nárok žiaden
vplyv, keďže nastali až po období za ktoré súd posudzoval nárok žalobkyne na náhradu mzdy. K tejto

námietke súd okrajovo poukazuje aj na fakt, že žalovaný sa v konaní o určenie neplatnosti výpovede
domáhal určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať aby žalobkyňu naďalej zamestnával,
avšak konajúci súd tomuto návrhu nevyhovel s odôvodnením, že žalovaný nepreukázal, že k prijatiu
organizačnej zmeny došlo a teda že došlo k zrušeniu pracovného miesta žalobkyne, nepreukázal ani
tvrdenie, že nemá možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať a ani prípadnú animozitu strán či nemožnosť

ďalšej spolupráce.

36. Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku I. rozsudku a žalobe
žalobkyne v celom rozsahu vyhovel.37. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého,
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mala žalobkyňa

v konaní plný úspech, súd priznal žalobkyni náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

2 B3-12Cpr/18/2017
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti

ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného
predpisu môže návrh podať aj Justičná pokladnica. (§ 48 ods. 2 Exekučného poriadku).